načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Som zlomená - Tahereh Mafi

Som zlomená
-4%
sleva

Elektronická kniha: Som zlomená
Autor:

Juliette ušla do Bodu Omega. Je to miesto pre ľudí ako ona – pre ľudí, ktorí majú dar – zároveň to je aj hlavné stredisko odporu tých, čo sa vzbúrili. Konečne sa odpútala od nového ... (celý popis)


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 9788074477430
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Juliette ušla do Bodu Omega. Je to miesto pre ľudí ako ona – pre ľudí, ktorí majú dar – zároveň to je aj hlavné stredisko odporu tých, čo sa vzbúrili. Konečne sa odpútala od nového systému, je voľná a nehrozí jej, že ju použijú ako zbraň. Konečne môže slobodne milovať Adama. No zdá sa, že Juliette sa nikdy nepodarí oslobodiť od jej smrteľného dotyku. Ani od Warnera, ktorý chce Juliette viac, než si kedykoľvek vedela predstaviť. Prenasledovaná svojou minulosťou a vydesená svojou budúcnosťou Juliette vie, že v súčasnosti bude musieť urobiť rozhodnutia, ktoré jej zmenia život. Rozhodnutia, ktoré sa môžu týkať voľby medzi vlastným srdcom a Adamovým životom.

Související tituly dle názvu:
Som zlomená Som zlomená
Mafi Tahereh
Cena: 199 Kč
Jsem zlomená Jsem zlomená
Mafi Tahereh
Cena: 199 Kč
Zlomená láska Zlomená láska
Summers M.J.
Cena: 192 Kč
Nocí zlomená Nocí zlomená
Briggs Patricia
Cena: 139 Kč
Zlomená vertikála Zlomená vertikála
Korkin Vladimir
Cena: 445 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

zlomená


Preložila Lenka Loncová

Copyright © 2013 by Tahereh Mafi

Cover © Dodo Dobrík, 2013

Translation © Lenka Loncová, 2013

ISBN 978-80-7447-301-2


Mojej matke.

Najúžasnejšiemu človeku,

akého som kedy poznala.



7

JEDEN

Svet dnes môže byť slnečným miestom.

Veľké žlté klbko sa môže rozliať do oblakov. Tečúce apripomínajúce žĺtok, ktoré zahmlí modrastú oblohu – rozžiarenúslabou nádejou a falošnými prísľubmi príjemných spomienok na skutočné rodiny, výdatné raňajky, kopy palaciniek pokvapkané javorovým sirupom, posadené na tanieri vo svete, čo užneexistuje.

No možno nie.

Možno je dnes ponuro a mokro, pískajúci vietor je taký ostrý, že zraňuje články prstov dospelých mužov. Možno sneží,možno prší, neviem. Možno mrzne a možno padajú krúpy, možno sa hurikán mení na tornádo a zem sa trasie, aby uvoľnila priestor pre naše chyby.

Nemám ani poňatia.

Už viac nemám okno. Nemám výhľad. V krvi cítim, že jemilión stupňov pod nulou a mňa pochovali 15 metrov pod zemou do miestnosti na výcvik, ktorá sa v poslednej dobe stala mojím domovom. Každý deň zízam na tieto 4 steny a pripomínam si, že nie som väzeň, nie som väzeň, nie som väzeň, ale občas mi eštestarý strach spôsobuje zimomriavky a zdá sa mi, že sa nedokážem oslobodiť od klaustrofóbie, ktorá mi zviera hrdlo.

Dala som toľko sľubov, keď som sem prišla.

Teraz si nimi nie som až taká istá. Teraz mám obavy. Teraz ma myseľ zrádza, pretože každé ráno vyleziem z postele svydesenými očami a spotenými dlaňami. Záchvat nervozity mi


8

me v hrudi, vlastne ju tam mám priamo zabudovanú a hrozí, že

vybuchne. Tlak sa zosilňuje, zosilňuje a zosilňuje.

Život tu nie je taký, aký som čakala.

Môj nový svet je vrytý do bronzu, zaliaty v striebre, topí sa v pachu kameňa a ocele. Vzduch je ľadový, podložky sú oranžové; svetlá a vypínače pípajú a blikajú, sú elektronické aelektrické, neónovo žiaria. Je tu rušno, zaneprázdnené telá, chodby pre plnené šepotom a krikom, búchajúce nohy a zamyslenékroky. Ak sa pozorne započúvam, začujem zvuk pracujúcich myslí, zvraštené čelá, prsty ťukajúce o brady, pery a stiahnuté obočia. Nápady sa nosia vo vreckách, myšlienky dvíhajú konček jazyka, oči sú zúžené od sústredenia a opatrne plánujú to, čo by ma malo zaujímať.

Lenže nič nefunguje a všetky moje časti sú zlomené.

Mala by som ovládať svoju energiu, hovorí Castle. Naše dary sú rozličnými druhmi energie. Hmota sa netvorí ani neničí,povedal mi, a keďže sa náš svet zmenil, zmenila sa aj energia,ktorá je v ňom. Naše schopnosti sú z vesmíru, z iných substancií, z iných energií. Nejde o anomálie. Sme nevyhnutnosťouzvrátených manipulácií s našou Zemou. Naša energia odniekiaľpochádza, povedal. A je niekde v chaose okolo nás.

Dáva to zmysel. Pamätám si, ako vyzeral svet, keď som z neho odišla.

Pamätám si špinavú oblohu a následné západy slnka, ktoré spľasli pod mesiacom. Spomínam si na popraskanú zem a na pichľavé kríky, ktoré boli kedysi zelené, ale teraz sú už skoro hnedé. Myslím na vodu, ktorú nemôžeme piť a na vtáky, ktoré nelietajú, a na to, ako sa naša civilizácia zredukovala naohradené oblasti, ktoré sa rozprestierajú na plochách, čo zostali z našej spustošenej zeme.

Naša zem je ako poškodené telo, ako stovky kúsočkovkryštálu, ktorý zlepili dokopy. Roztrieštili nás a znovu opravili.


9

tili nás, aby sme každý jeden deň predstierali, že fungujemerovnakým spôsobom, ako od nás očakávajú. Lenže to je klamstvo,

všetko je lož. Každý človek, miesto, vec a nápad je klamstvom.

Nefungujem správne.

Som len dôsledkom katastrofy.

2 týždne som bola na okraji cesty, opustená, takmerzabudnutá. Už som tu 2 týždne a za 2 týždne som sa zabývala naposteli z vaječných škrupín a čakám, kedy niečo pukne, či budem prvá, kto ju zlomí. Zaujímalo by ma, kedy sa všetko rozpadne. Za 2 týždne som mala byť šťastnejšia, zdravšia, mala som spať lepšie, tuhšie na tomto bezpečnom mieste. Namiesto toho sa strachujem, čo sa stane, keď ak sa to nepodarí, ak neprídem na to, ako správne trénovať, ak niekoho zraním zámerne nechtiac.

Pripravujeme sa na krvavú vojnu.

Preto trénujem. Všetci trénujeme, aby sme zložili Warnera a jeho ľudí. Aby sme načas vyhrali aspoň jednu bitku. Aby sme obyvateľom nášho sveta ukázali, že ešte stále máme nádej – že sa nemusia zmieriť s požiadavkami nového systému a že sanemusia stať otrokmi režimu, ktorému ide len o moc a vykorisťovanie. Súhlasila som s bojom. Budem bojovníčkou. Použijem svoju silu proti svojmu svedomiu. Lenže pomyslenie na to, že svoju ruku položím na niečí chrbát vo mne vyvoláva spomienky, pocity azálavu sily, s ktorou mám do činenia len vtedy, keď sa dostanem do kontaktu s kožou, ktorá nie je imúnna voči mojej. Ide o príval neporaziteľnosti; o trýznivý druh eufórie; o vlnu sily, ktorápreniká každým pórom môjho tela. Neviem, čo mi to spôsobí.Netuším, či môžem veriť sama sebe a tešiť sa z toho, že niekomu inému spôsobím bolesť.

Viem len to, že Warnerove posledné slová sa mi zasekli vhrudi a ja zo seba nedokážem dostať von mrazivú pravdu, ktorá mi môže rozseknúť hrdlo.

Adam ani len netuší, že Warner sa ma môže dotýkať.


10

Vlastne to nevie nikto.

Warner mal byť mŕtvy. Warner mal byť mŕtvy, pretože som ho mala zastreliť, ale nikto nepredpokladal, že by som mala vedieť, ako sa strieľa zo zbrane. Takže teraz čakáme, že si ma nájde.

Prišiel bojovať.

Pre mňa.


11

DVA

Ostré zaklopanie a dvere sa rozletia.

„Ach, slečna Ferrarsová. Neviem, čo si myslíte, že dosiahnete tým, že budete sedieť v kúte.“ Castlov ľahký úsmev vtancuje do miestnosti skôr než on sám.

Ťažko sa nadýchnem a pokúšam sa pozrieť na Castla, alenemôžem. Namiesto toho zašepkám ospravedlnenie a počúvam pokorný tón mojich slov, ktoré sa ozývajú v tejto veľkej miestnosti. Cítim, že moje trasúce sa prsty zvierajú hrubé vypchané matrace, ktoré sú na zemi, a premýšľam nad tým, že odkedy som sem prišla, nedosiahla som vôbec nič. Je také ponižujúce, nesmierne ponižujúce sklamať jediného človeka, ktorý bol ku mne kedy láskavý.

Castle stojí priamo predo mnou, čaká, kým sa konečne pozriem hore. „Netreba sa ospravedlňovať,“ vraví. Jeho ostré a jasné hnedé oči a priateľský úsmev ľahko spôsobia, že človek zabudne na to, že práve on je vodcom Bodu Omega. Vodcom celéhopodzemného hnutia, ktoré sa má postaviť do boja s novým systémom. Hlas má príliš jemný, príliš láskavý, čo je ešte horšie. Občas si želám, aby na mňa jednoducho nakričal. „Ale,“ pokračuje,„musíte sa naučiť, ako ovládať svoju energiu, slečna Ferrarsová.“

Pauza.

Chôdza.

Rukami sa dotýka kopy tehál, ktoré som mala zničiť.Predstiera, že si nevšimol moje červené oči ani kovové rúrky, ktoré som porozhadzovala po miestnosti. Jeho pohľad sa opatrne vyhýba


12

krvavým škvrnám na drevených doskách, ktoré má poruke;neýta sa ma, prečo tak pevne zvieram päste, ani či som sa znovu

zranila alebo nie. Zodvihne hlavu smerom ku mne, ale uprene

zíza na miesto za mnou. Hlas má jemný, keď rozpráva. „Viem,

že je to pre vás ťažké,“ vraví. „Ale musíte sa učiť. Musíte. Závisí

od toho váš život.“

Ťažko preglgnem, v priepasti medzi nami počujem ozvenu svojho hlbokého nádychu. Prikývnem, opriem sa o stenu,zacítim chlad a bolesť tehál, ktoré ma tlačia do chrbtice. Kolená si pritiahnem k hrudi a cítim, ako mi na chodidlá tlačia ochranné matrace, ktoré pokrývajú zem. Slzy mám na krajíčku, bojím sa, že začnem kričať. „Len neviem ako,“ poviem mu napokon. „Nič z tohto neviem. Dokonca neviem ani len to, čo mám robiť.“Zízam na strop a žmurkám, žmurkám, žmurkám. Oči mi žiaria a vlhnú. „Neviem, ako prinútiť isté veci, aby sa stali.“

„Potom musíte premýšľať,“ vraví Castle, nedáva sa odradiť. Zdvihne odhodenú kovovú rúru. V rukách sa ju snaží odvážiť. „Musíte nájsť spojitosti medzi udalosťami, ktoré sa udiali. Keď ste prerazili betón vo Warnerovej mučiarni – keď ste prerazili oceľové dvere, aby ste zachránili pána Kenta – čo sa vtedy vlastne stalo? Prečo ste v týchto dvoch situáciách boli schopná reagovať takýmto výnimočným spôsobom?“ Posadí sa len kúsok odo mňa. Rúru posunie smerom ku mne. „Potrebujem, aby ste analyzovali svoje schopnosti, slečna Ferrarsová. Musíte sa sústrediť.“

Sústrediť sa.

Je to len jedno slovo, ale aj to je dosť, stačí to na to, aby mi prišlo zle. Zdá sa, že každý chce, aby som sa sústredila. Najprv to bol Warner, kto chcel, aby som sa sústredila, a teraz Castle.

Nikdy som nebola schopná dotiahnuť veci do konca.

Castle a jeho hlboký a smutný povzdych ma vrátia späť dosúčasnosti. Vstáva. Uhládza si svoje námornícke sako, zdá sa, že je to jediné sako, čo vlastní. Letmým pohľadom zachytím


13

ný symbol omega, ktorý má vyšitý na zadnej strane. Zamyslená

ruka sa dotkne končeka jeho chvosta; svoje dredy si vždy starostlivo zopne do uzla, ktorý mu zakrýva krk. „Odmietate prijať

samu seba,“ vraví jemne. „Možno by ste pre zmenu mali pracovať s niekým iným. Možno by vám v rozlúsknutí problémov

pomohol nejaký partner – teda v tom, aby ste prišli na to, aké je

spojenie medzi dvoma udalosťami, ktoré som spomenul.“

Ramená mi tuhnú od prekvapenia. „Myslím, že ste vraveli, že musím pracovať sama.“

Prižmúri oči. Poškriabe sa pod uchom a druhú ruku si strčí do vrecka. „Vlastne som nechcel, aby ste pracovali sama,“ vraví, „ale nikto sa na túto úlohu dobrovoľne neprihlásil.“

1 potom 2 potom 15 skál mi udrie do žalúdka. Niektoré z nich mi uviazli v priedušnici. Neviem, prečo nasávam vzduch, prečo som taká prekvapená. Nemala by som byť prekvapená. Niekaždý je predsa ako Adam.

Nie každý je voči mne odolný tak ako on. Nikto sa ma nedotkol tak ako Adam, a mal z toho potešenie. Nikto, len Warner. Ale napriek Adamovým najlepším úmyslom, on so mnoutrénovať nemôže. Zaneprázdňujú ho iné veci. Veci, o ktorých mi nikto nechce povedať.

Ale Castle na mňa uprene pozerá očami plnými nádeje,štedrými očami, očami, ktoré ani len netušia, že nové slová, ktoré mi práve povedal, sú ešte horšie. Horšie, pretože aj keď poznám pravdu, stále bolí počúvať ich. Bolí ma, keď si spomeniem, že hoci by som mohla s Adamom žiť v šťastnej bubline, zvyšok sveta ma aj tak bude stále považovať za hrozbu. Príšeru. Anomáliu.

Warner mal pravdu. Nezáleží na tom, kam utečiem. Zdá sa, že pred týmto nebudem môcť ujsť.

„Čo sa zmenilo?“ pýtam sa ho. „Kto je teraz ochotný trénovať ma?“ Odmlčím sa. „Vy?“

Castle sa usmieva.


14

Ide o druh úsmevu, ktorý mi zaplaví krk pokorujúcouhorúčosťou a moju hrdosť mi prepichne stavec. Musím odolaťpokušeniu zdrhnúť cez dvere.

Prosím, prosím, prosím, neľutujte ma, presne to mu chcem povedať.

„Kiežby som mal čas,“ odpovedá mi Castle. „Ale Kenji má konečne voľno – podarilo sa nám reorganizovať jeho rozvrh – navyše povedal, že s vami bude rád pracovať.“ Chvíľa váhania. „Teda, samozrejme, ak to nebude prekážať vám.“

Kenji.

Chcem sa nahlas zasmiať. Kenji by bol jediný, kto by bol ochotný pre mňa riskovať a pracovať so mnou. Raz som ho už zranila. Nechtiac. Ale odkedy nás po prvý raz zaviedol do Bodu Omega, netrávili sme spolu veľa času. Bolo to len, ako keby si splnil úlohu, naplnil misiu. Keď všetko dokončil, vrátil sa ksvojmu vlastnému životu.

Kenji je tu, očividne, dôležitý. Robí milión vecí. Usmerňuje ostatných. Zdá sa, že ľudia ho majú radi, dokonca ho rešpektujú.

Zaujímalo by ma, či ho niekedy videli tak ako ja prvýkrát – odporný a vulgárny Kenji.

„Iste,“ hovorím Castlovi a prvýkrát, odkedy prišiel, sapokúšam vystrúhať potešený výraz tváre. „Znie to skvelo.“

Castle vstáva. Oči má jasné, nedočkavé a zračí sa v nichľahký závan potešenia. „Perfektné. Dohodnem vám stretnutie zajtra ráno po raňajkách. Môžete sa spoločne najesť a potom pôjdete rovno spolu.“

„Och, ale ja zvyčajne...“

„Viem.“ Castle ma preruší. Úsmev sa mu teraz zmenšuje do úzkej čiarky, čelo má pokrčené pre záujem. „Rada jedávate spánom Kentom. Viem to. Ale s ostatnými ste sotva strávili čo i len minútu, slečna Ferrarsová, a ak tu mienite zostať, musíte nám začať dôverovať. Ľudia z Bodu Omega majú ku Kenjimu blízko.


15

Môže sa za vás zaručiť. Ak vás spolu uvidia, nebudú sa tak desiť

vašej prítomnosti. Pomôže vám to zvyknúť si u nás.“

Horúčava sa mi po tvári rozlieva ako vriaci olej, ktorým ma niekto pofŕkal. Ustúpim, cítim, ako mi šklbe prstami, snažím sa nájsť miesto, kam by som sa mohla pozerať, pokúšam sapredstierať, že necítim bolesť, čo sa mi zasekla v hrudi. Musím trikrát prehltnúť , než dokážem odpovedať. „Oni... oni sa ma boja,“ vravím mu, šepkám, slabnem. „Nechcem... nechcela som nikoho obťažovať. Nechcela som sa im postaviť do cesty...“

Castle zavzdychá, dlho a nahlas. Pozerá dole a hore aškriabe sa pod bradou. „Majú len obavy,“ povie nakoniec, „pretože vás nepoznajú. Keby ste sa len o trošku viac snažili, stačilo by len malé úsilie niekoho spoznať...“ Zastaví sa. Mračí sa.„Slečna Ferrarsová, ste tu už dva týždne a sotva ste sa porozprávali so svojimi spolubývajúcimi.“

„Ale to nie... Myslím, že sú skvelé.“

„A aj tak ich ignorujete? Netrávite s nimi čas? Prečo?“

Pretože nikdy predtým som nemala žiadne kamarátky.Pretože sa bojím, že niečo pokazím, poviem niečo nesprávne a ony ma začnú nenávidieť presne ako všetky iné dievčatá, ktoré somdoteraz poznala. Mám ich veľmi rada, preto by ma ich neodvratné odmietnutie bolelo ešte viac.

Nepoviem nič.

Castle pokýva hlavou. „Keď ste prišli, vyzeralo to taknádejne. Zdalo sa, že k Brendanovi ste sa správali takmer priateľsky. Neviem, čo sa stalo,“ pokračuje Castle. „Myslel som, že sa vám tu bude dariť.“

Brendan. Chudý chlapec s platinovo blond vlasmi a sožilami, v ktorých mu prúdi elektrický prúd. Spomínam si naň. Bol ku mne milý. „Brendan sa mi páči,“ hovorím Castlovi zmätene. „Hnevá sa na mňa?“

„Hnevá?“ Castle kýva hlavou a nahlas sa smeje. Na moju


16

otázku neodpovedá. „Nerozumiem, slečna Ferrarsová. Snažím

sa byť trpezlivý, snažím sa vám dať dostatok času, ale priznávam,

že som celkom popletený. Boli ste úplne iná, keď ste sem prvý

raz prišli – tešili ste sa, že ste tu! No netrvalo to ani týždeň a už

ste sa stiahli. Keď kráčate po chodbách, na nikoho sa ani lenneozriete. Čo sa stalo s konverzáciou? S priateľstvom?“

Áno.

Trvalo mi deň, kým som sa zabývala. 1 deň, kým som sa porozhliadala okolo. 1 deň som bola nadšená z nového života a 1 deň trvalo ostatným, kým zistili, kto som a čo som urobila.

Castle nepovie ani slovo o matkách, ktoré vídam na chodbách a ktoré dávajú pozor na svoje deti, aby mi nestáli v ceste.Nespomína nepriateľské pohľady a neprívetivé slová, ktoré počúvam, odkedy som sem prišla. Nepovie nič o deťoch, ktoré varovali, aby sa odo mňa držali čo najďalej, a ani o hŕstke starších ľudí, ktorí ma pozorujú až príliš zblízka. Môžem si len domýšľať, čo o mne počuli, odkiaľ pochádzajú ich príbehy.

Juliette.

Dievča so smrteľným dotykom, ktoré dokáže vysať silu aenergiu z prchkých ľudských bytostí, až kým neochabnú. Stanú sa z nich paralyzované trosky dychčiace na zemi. Dievča, ktoréväčšinu svojho života strávilo v nemocniciach a v centrách premladistvých, dievča, ktoré odvrhli jej vlastní rodičia. Označili ju za duševne chorú, šialenú a odsúdili ju do izolácie ústavu prechorobomyseľných, v ktorom sa báli žiť aj potkany.

Dievča.

Také hladné po moci, že zabilo dieťa. Umučila batoľa.Dospelého muža zložila na kolená a lapal po dychu. Nemá v sebe ani len toľko slušnosti, aby sa sama zabila.

Nič z toho nie je klamstvom.

Tak pozerám na Castla, ktorý si všimne farbu v mojich lícach a zmení tému. Rýchlo prikývne, zhlboka sa nadýchne, poklope


17

si po hodinkách a povie: „Tri hodiny do večierky,“ otočí sa na

odchod.

Pri dverách sa zastaví.

„Slečna Ferrarsová,“ povie zrazu, jemne a bez toho, aby sa otočil. „Rozhodli ste sa, že s nami zostanete, že s nami budete bojovať, že sa stanete členom Bodu Omega.“ Prestávka.„Budeme potrebovať vašu pomoc. Obávam sa, že nám dochádza čas.“

Sledujem, ako odchádza.

Počúvam jeho vzďaľujúce sa kroky, ktoré sa ozývajú spolu s jeho poslednými slovami, a hlavou sa opriem o stenu. Zatváram oči pred stropom. Počujem jeho hlas, vážny a plynulý, ozýva sa mi v ušiach.

Dochádza nám čas, povedal.

Ako keby bol čas vecou, ktorá môže dôjsť. Ako keby sme ju merali miskami, ktoré nám dali pri narodení. Ak z nich budeme jesť prirýchlo alebo priveľa, alebo tesne pred zoskokom do vody, náš čas bude stratený, premárnený, vyčerpaný. Minie sa.

Ale čas je niečo, čo je za hranicou nášho konečnéhovnímania. Je nekonečný, existuje mimo nás; nemôže nám dôjsť,nemôžeme ho prehrať ani nájsť spôsob, ako si ho udržať. Čas ide ďalej aj vtedy, keď my nie.

Máme veľa času, presne to mal Castle povedať. Máme všetok čas sveta, to mi mal povedať. Ale nepovedal, pretože myslel na... tik-tak... na to, že náš čas sa mení. Tik-tak. Ženie sa dopredu, smeruje úplne novým smerom, tvárou naráža na niečo iné a

tik

tik

tik

tik

tik

schyľuje sa k vojne.


18

TRI

Odtiaľto sa ho môžem dotýkať.

Jeho tmavomodré oči. Jeho tmavohnedé vlasy. Jeho košeľa, príliš obtiahnutá na správnych miestach a jeho pery, jehoperami mu trhá, akoby chcel zapáliť oheň v mojom srdci. Nestihnem ani len zažmurkať a už ma drží v náručí.

Adam.

„Hej, ty,“ zašepká mi priamo pri krku.

Potláčam chvenie, keď sa mi krv nahrnie do červenkastých líc a na chvíľu, na malú chvíľu sa uvoľním a dovolím mu, aby ma pevne držal. „Ahoj,“ usmievam sa a vdychujem jeho vôňu.

Zmyselné, presne také to je.

Zriedka sa vídame osamote. Adam je v izbe s Kenjim, zatiaľ čo jeho malý brat, James, a ja spíme v izbe s dvojičkami – liečiteľkami. Pravdepodobne máme menej než 20 minút, kým sa dievčatá vrátia späť, mám v pláne čo najviac vyťažiť z takejtopríležitosti.

Oči mám zatvorené.

Adam ma rukami drží okolo pása, priťahuje ma bližšie apotešenie z tohto okamihu je také obrovské, že sa mi sotva darínechvieť sa. Akoby moja koža aj kosti žiadostivo túžili po kontakte, prudkej láske a ľudskom pôsobení už tak dlho, že neviem, ako sa ovládať. Som dieťa, ktoré zomiera od hladu a pokúša sa napchať si toho do žalúdka čo najviac. Hlcem tieto chvíle, akoby som sa mala ráno prebudiť a zistiť, že ešte stále zametám popol presvoju nevlastnú matku.


19

Ale potom na čele zacítim Adamove pery a moje obavy sa zmenia na pekné šaty. Predstieram, že som na chvíľku niekým iným.

„Ako sa máš?“ pýtam sa. Cítim sa trápne, pretože moje slová sú ešte stále roztrasené, aj keď ma držal. Nedokážem ho pustiť. Nechcem ho pustiť. Nikdy. Nikdy viac.

Telo sa mu začne triasť od smiechu. Jemného, príjemného a chápajúceho. No na moju otázku neodpovedá, viem, ženeodovie.

Toľko ráz sme sa spolu snažili niekam vytratiť, no vždy nás chytili a potrestali za našu nedbalosť. Po večierke nesmieme opúšťať svoje izby. Keď už raz skončilo naše šťastné obdobie – miernosť, ktorú nám zabezpečil náš náhly príchod – spolu sAdamom sme museli začať dodržiavať rovnaké pravidlá ako všetci ostatní. A tu je naozaj veľa pravidiel, ktoré treba dodržiavať.

Ochranné opatrenia – kamery sú všade, za každým rohom, v každej chodbe – sú tu najmä preto, aby nás ochránili v prípade útoku. V noci majú služby strážnici, hľadajú akýkoľvek podozrivý zvuk, pohyb alebo aspoň náznak porušenia pravidiel. Castle a jeho ľudia ostražito chránia Bod Omega. Nie sú ochotní podstúpiťnajmenší risk. Ak sa nepovolané osoby dostanú príliš blízko k úkrytu, niekto musí urobiť niečo, čo je nevyhnutné, aby ich dostali preč.

Castle tvrdí, že práve vďaka ostražitosti ich už veľmi dlhonemôžu nájsť. Ak mám byť úprimná, jeho prísnosť mi pripadálogická. Ale tieto striktné opatrenia ma držia ďaleko od Adama. Vídame sa len počas raňajok, obedov a večerí, teda vždy, keď nás obklopujú ľudia. Všetok voľný čas trávim zamknutá vo svojej izbe, kde mám trénovať, aby som sa naučila ovládať svojuenergiu. Adama to trápi rovnako ako mňa.

Dotýkam sa jeho líca.

Zhlboka sa nadýchne. Otočí sa ku mne. Očami mi poviepriveľa. Toľko, že sa musím otočiť, pretože to prežívam veľmi


20

zívne. Kožu mám precitlivenú, konečne sa prebudila a hučí v nej

život, hemžia sa v nej pocity, ktoré sú také intenzívne, že mipriadajú až neslušné.

Už to neviem skrývať.

Vidí, čo mi spôsobuje, čo sa so mnou deje, keď ma prstami škrabká po koži, keď sa perami príliš priblíži k mojej tvári, keď teplo jeho tela spôsobí, že musím privrieť viečka a údy sa mizačnú chvieť a pod tlakom sa mi doslova začínajú podlamovať aj kolená.

Aj ja vidím, čo to robí s ním, keď vie, že na mňa vplýva.Občas ma mučí tým, že sa na mňa pridlho usmieva, aby medzi nami vytvoril most. Vychutnáva si zvuk môjho srdca, ktoré mi trieska v hrudi, aj ostré nádychy, s ktorými bojujem, pretože ich chcem mať pod kontrolou, i spôsob ako asi stokrát prehĺtam, kým ku mne podíde a pobozká ma. Nedokážem sa na neho pozrieť bez toho, aby som znovu neprežila každý okamih, čo sme spoluzažili, každú spomienku na jeho pery, dotyky, vôňu, pokožku. Je to na mňa priveľa, priveľa, priveľa nových skvelých pocitov, ktoré som doteraz nepoznala, necítila a nemala k nim prístup.

Občas mám strach, že ma to zabije.

Vyslobodzujem sa z jeho objatia; som rozhorúčená aj mrznem, cítim, že sa chvejem, no pritom dúfam, že sa mi podarí dostať sa pod kontrolu. Dúfam, že zabudne na to, ako ľahko ma dokáže ovplyvniť. Potrebujem chvíľku, aby som sa dala dokoy. Zakopnem a tvár si zakrývam rukami a snažím sa premýšľať nad tým, čo poviem, no všetko sa už trasie a ja zachytím, ako sa na mňa pozerá. Vyzerá, akoby ma jedným dúškom hltal úplne celú.

Nie, myslím, že to je to slovo, ktoré počujem vychádzať z jeho úst.

Potom si pamätám už len jeho ruky, zúfalý tón jeho hlasu, keď ma volá po mene, nakoniec sa rozmotám v jeho objatí. Som


21

napätá a rozpadávam sa, nesnažím sa ovládať chvenie vo svojich

kostiach, je taký horúci, jeho koža je taká horúca, už ani neviem,

kde sa nachádzam.

Pravou rukou mi skĺzne po chrbte a trhne zipsom, čo mi drží pokope odev. Už je v polovici rozopínania a mne je to jedno.Musím si vynahradiť 17 rokov a chcem cítiť úplne všetko.Nezaujíma ma čakanie a riskovanie typu „ktovie“ a „čo ak“ a obrovské ľutovanie. Chcem cítiť všetko, pretože čo ak sa zobudím a zistím, že tento fenomén skončil, záručná doba vypršala, že moja šanca prišla, ja som jej nevenovala pozornosť, a už sa nikdy nevráti? Že tieto ruky už nikdy viac nezacítia teplo.

Nemôžem.

Neurobím to.

Neuvedomujem si, že sa naň tlačím, až kým nezacítimkontúry jeho tela pod jeho tenkým bavlneným odevom. Ruky mi skĺznu pod jeho košeľu a počujem jeho napätý dych. Cítimnanuté šľachy jeho tela a keď pozriem hore, vidím, že zatvoril oči. Výraz jeho tváre mi pripomína druh bolesti, zrazu mi jeho ruky vkĺznu do vlasov. Som zúfalá, jeho pery sú tak blízko. Nakloní sa, gravitácia sa stráca, nohami sa už nedotýkam podlahy avznášam sa, lietam, nič ma nedrží pri zemi. Hurikán v mojich pľúcach a tlkot srdca je prirýchly.

Naše pery

sa dotýkajú

a ja viem, že sa rozpadnem. Bozkáva ma, akoby ma stratil a znovu našiel. Vyšmyknem sa, no viem, že ma nikdy nepustí. Chcem kričať, niekedy sa chcem zrútiť, niekedy chcem zomrieť, pretože už viem, aké to je žiť s takýmto bozkom, srdcom,jemným vzplanutím, vďaka ktorému sa cítim, akoby som sa napila slnka, akoby som zjedla oblaky 8, 9 a 10.

Toto.

Toto vo mne vyvoláva túžbu.


22

Odtiahne sa, ťažko dýcha a jeho ruky mi skĺznu pod jemný materiál môjho odevu. Je taký horúci, má horúcu kožu a myslím, že som to už povedala, ale nepamätám si to, pretože som taká rozrušená, že keď prehovorí, celkom mu nerozumiem.

Ale niečo povedal.

Jeho slová v mojom uchu, hlboké a chrapľavé, no ja zachytím len nezrozumiteľnú reč, spoluhlásky a samohlásky, ktoré tvoria nezrozumiteľné slabiky. Všetko je pomiešané. Údery jeho srdca narážajú do jeho hrude a valia sa na mňa. Prstami stopuje tajné odkazy na mojom tele. Jeho ruky sa kĺžu po hladkomhodvábnom materiáli tohto odevu, skĺzavajú k mojim stehnám, poza moje kolená a hore, hore, hore. Chcem vedieť, či je možnéomdlieť a zároveň byť pri vedomí. Stavím sa, že takto nejakovyzerá aj dýchavičnosť. Zrazu nás stiahne dozadu. Chrbtom tresne o stenu. Pevne mi zovrie bedrá a pritiahne ma k svojmu telu.

Lapám po dychu.

Jeho pery sú na mojom krku. Mihalnicami ma šteklí podbradou a vraví niečo, čo znie ako moje meno a bozkáva mi kľúčnu kosť, bozkáva oblúk pod mojím ramenom a jeho pery, jeho pery a jeho ruky a jeho pery hľadajú krivky a svahy môjho tela, hruď sa mu nadvihuje, keď zastane a povie: „Bože, vyzeráš tak dobre.“

A moje srdce vyletí priamo na mesiac.

Milujem, keď mi to hovorí. Milujem, keď vraví, že sa mu páči spôsob, akým ma cíti, pretože to je v rozpore so všetkým, čo som celý život počúvala. Kiežby som si jeho slová mohla skryť do vrecka, len aby som sa ich mohla dotknúť a z času na čas sipriomenúť ich existenciu.

„Juliette.“

Sotva dýcham.

Sotva sa dokážem pozrieť hore. Nevidím nič, len absolútnu dokonalosť tejto chvíle, ale ani na tom nezáleží, pretože sa


23

usmie va. Usmieva sa, akoby mu niekto navliekol hviezdy na pery

a pozerá sa na mňa, pozerá sa, akoby som bola všetkým. Chce

sa mi plakať.

„Zatvor oči,“ zašepká.

Dôverujem mu.

Zatváram ich.

Oči mám zatvorené a on pobozká najprv jedno, potom druhé. Potom moju bradu, nos, čelo. Moje líca. Obidva spánky.

Každý

kúsok

môjho krku

a

zrazu sa odtiahne preč tak rýchlo, že si udrie hlavu o drsnú stenu. Unikne mu zopár vyberaných slov, kým sa spamätá. Som zamrznutá, vyľakaná a zrazu vystrašená. „Čo sa stalo?“ zašepkám, hoci sama neviem, prečo šepkám. „Si v poriadku?“

Adam sa zo všetkých síl snaží nevystrúhať grimasu, ale ťažko dýcha, obzerá sa dookola a kokce:„Prepáč.“ Rukou si drží hlavu. „To bolo... myslím, teda myslel som...“ Odvráti zrak.Odkašle si. „Myslím... myslel som, že niečo počujem. Myslel som, že niekto ide priamo sem.“

Samozrejme.

Adam tu nesmie byť.

Chlapci a dievčatá bývajú v rozdielnych krídlach BoduOmega. Castle tvrdí, že je to najmä preto, aby sa dievčatá cítilibezečne, hlavne, keď máme spoločné sprchy, takže väčšinou s tým nemám problém. Teší ma, že sa nemusím o svoju sprchu deliť s nejakými starými chlapmi. Ale na druhej strane, je to pre nás dvoch o to ťažšie. Vždy keď sa nám podarí ukradnúť si pre seba aspoň chvíľku, až príliš si uvedomujeme, že nás môžu odhaliť.

Adam sa opiera o stenu a mykne ho. Načiahnem sa, aby som sa mu dotkla hlavy.


24

Ustúpi.

Zamrznem.

„Si v poriadku...?“

„Hej.“ Vzdychne. „Len... chcem tým povedať...“ pokývahlavou. „Neviem.“ Stíši hlas. Sklopí oči. „Neviem, čo to so mnou, do pekla, je.“

„Hej.“ Končekmi prstov sa mu dotýkam brucha. Bavlna jeho košele je ešte stále teplá od horúčosti jeho tela. Musím odolať nutkaniu zaboriť si doň svoju tvár. „To je v poriadku,“ vravím mu. „Len si bol opatrný.“

Zvláštne sa usmeje. Zdá sa, že je smutný. „Nehovorím osvojej hlave.“

Zízam na neho.

Otvára ústa. Zatvára ich. Znovu ich otvára. „Ide o... teda, chcem tým povedať, že ide o toto...“ Kývne.

Nedokončí. Nepozerá na mňa.

„Nerozumiem...“

„Strácam rozum,“ vraví, ale šepká to tak, akoby si sám nebol istý tým, že to hovorí nahlas.

Pozerám na neho. Pozerám a žmurkám, a potkýnam sa oslová, ktoré nevidím, nemôžem nájsť a nedokážem vysloviť.

Pokýva hlavou.

Trie si temeno hlavy a zdá sa, že sa cíti trápne. Bojujem,snažím sa pochopiť prečo. Adam sa predsa nikdy necíti trápne. Nikdy sa necíti trápne.

Znie napäto, keď konečne prehovorí. „Tak dlho som čakal, kým budem s tebou,“ vraví, „chcel som to, chcel som teba ateraz, po tom všetkom...“

„Adam, o čom to...“

„Nemôžem spávať. Nemôžem zaspať a stále na teba myslím – stále a nemôžem...“ Odmlčí sa. Dlane si pritlačí na čelo. Zatvorí oči. Otočí sa k stene, takže mu nevidím do tváre. „Mala by si to


25

vedieť – musíš to vedieť,“ hovorí, slová sú priame, zdá sa, že ho

vyčerpávajú, „že som ešte nikdy nechcel nič tak veľmi ako teba.

Nič. Pretože toto, chcem tým povedať, bože, chcem ťa, Juliette,

chcem... chcem...“

Jeho slová ochabujú, keď sa ku mne otočí. Oči má svetlé,emócie mu zaplavujú tvár. Jeho pohľad pretrváva na krivkách môjho tela dostatočne dlho na to, aby som sa začala podobať naprchavú tekutinu, čo mi prúdi v žilách.

Roznecuje vo mne túžbu.

Chcem niečo povedať, niečo správne, vyrovnané aupokojujúce. Chcem mu povedať, že tomu rozumiem, že ja chcem presne tú istú vec, že chcem jeho, ale táto chvíľa mi pripadá taká napätá a skutočná, a naliehavá, že som napoly presvedčená, že sa mi to všetko len sníva. Akoby som poznala len posledné písmenáabecedy, mám poruke Q a Z a keď si konečne spomeniem, že niekto už predsa len vynašiel slovník, tak odo mňa odvráti zrak.

Ťažko preglgne, oči má sklopené. Znovu sa na mňa pozrie. Jednu ruku má vo vlasoch, druhú má stočenú a päsťou sadotýka steny. „Nemáš poňatia,“ vraví nepokojne, „čo mi spôsobuješ. Ako sa pre teba cítim. Keď sa ma dotýkaš...“ Roztrasenourukou si prebehne po tvári. Takmer sa rozosmeje, ale jeho dych je ťažký a nerovnomerný, nepozerá sa mi do očí. Ustupuje, nadáva popod nos. Päsťou si udiera do čela. „Ježiš. Čo to, do pekla,hovorím. Do riti. Prepáč, zabudni na to – zabudni, že som niečo povedal – mal by som ísť...“

Pokúšam sa ho zastaviť, skúšam nájsť svoj hlas, snažím sapovedať: „To je v poriadku,“ ale teraz som nervózna, takánervózna, taká zmätená, pretože nič z tohto mi nedáva zmysel.Nerozumiem, čo sa to deje alebo prečo sa zdá byť taký neistý sebou, nami, ním a mnou a všetkými tými zámenami, ktoré sa dajúpospájať. Neodmietam ho. Nikdy som ho neodmietala. Moje city voči nemu boli vždy také jasné – nemá dôvod cítiť sa mnou


26

istý, neviem, prečo sa na mňa pozerá tak, akoby sa niečo pokazilo...

„Je mi to tak ľúto,“ vraví. „Nemal... nemal som nič hovoriť. Som len... Do riti. Nemal som prísť. Mal by som ísť – musím ísť...“

„Čože? Adam, čo sa stalo? O čom to hovoríš?“

„Toto bol zlý nápad,“ pokračuje. „Som taký sprostý – nemal som tu byť...“

„Nie si sprostý – je to v poriadku – všetko je v poriadku...“

Smeje sa, nahlas, prázdno. Ozvena znepokojeného úsmevu mu zotrváva na tvári, keď zastane a zíza na nejaký bod nadmojou hlavou. Veľmi dlho nič nepovie, až nakoniec dodá: „No.“Zasekne sa. Snaží sa znieť radostne. „Castle si to nemyslí.“

„Čože?“ dýcham, som zaskočená. Viem, že už sanerozprávame o našom vzťahu.

„Hej.“ Ruky má zrazu vo svojich vreckách.

„Nie.“

Adam prikývne. Pokrčí plecami. Pozrie na mňa a potom sa odvráti. „Neviem. Myslím, že áno.“

„Ale testovanie...“ Nemôžem prestať kývať hlavou. „Našiel niečo?“

Adam sa na mňa nepozrie.

„Och, môj bože,“ poviem, vlastne zašepkám, akoby to všetko môj šepot mohol uľahčiť a zjednodušiť. „Takže je to pravda? Má Castle pravdu?“ Môj hlas je čoraz vyšší, svaly sa mi začínajúzužovať a neviem prečo začínam cítiť strach. Tento pocit sa miplazí po chrbte. Nemala by som sa báť toho, že aj Adam môže mať dar ako ja; mala som vedieť, že to nemôže byť také jednoduché, že to nemôže byť také ľahké. Šlo o Castlovu teóriu – podľa nej má aj Adam nejakú energiu, ktorá mu umožňuje dotýkať sa ma. Castle si nikdy nemyslel, že Adamova imunita voči mojimschopnostiam je len šťastnou zhodou okolností. Myslel si, že musí ísť


27

o niečo väčšie, vedeckejšie, špecifi ckejšie. Ja som však vždychcela uveriť tomu, že mám jednoducho šťastie.

A Adam to chcel vedieť. Vlastne bol nadšený, chcel tomu prísť na kĺb.

No keď začali testy s Castlom, Adam o tom prestal rozprávať. Nikdy mi nepovedal viac, než bolo nevyhnutné. Jeho nadšenie však príliš rýchlo opadlo.

Niečo nie je v poriadku.

Niečo nie je v poriadku.

Samozrejme, že je.

„Nemáme nezvratné dôkazy,“ vraví Adam, ale vidím, že stále váha. „Čaká ma ešte niekoľko sedení – Castle vraví, že ešte musí vyšetriť niekoľko vecí.“

Neunikne mi mechanický spôsob, akým mi Adam totovšetko hovorí. Niečo nie je v poriadku a nemôžem uveriť tomu, že doteraz som si nič nevšimla. Nechcela som, uvedomujem si to. Nechcela som pripustiť, že Adam vyzerá vyčerpanejšie,podráždenejšie a zraniteľnejšie než kedykoľvek predtým. Úzkosť muzasadla na ramená.

„Adam...“

„Nestrachuj sa o mňa.“ Jeho slová neznejú nevľúdne, ale cítiť z nich podtón naliehavosti, ktorý si nemôžem nevšímať. Skôr než stihnem niečo povedať, začne ma objímať. Prstami mizazipsuje odev, opäť vyzerám slušne. „Som v poriadku,“ vraví. „Na ozaj. Len chcem vedieť, či aj ty si v poriadku. Ak si v poriadku ty, tak potom aj ja. Všetko je fajn.“ Zalapá po dychu. „Dobre? Všetko bude fajn.“ Trasúci sa úsmev na jeho tvári spôsobuje, že môj tep zabúda na svoju funkciu.

„Dobre.“ Chvíľu mi trvá, kým znovu dokážem niečo povedať. „Dobre, iste, ale...“

Dvere sa otvoria a Sonya so Sarou sú už napoly v izbe, keď zamrznú. Oči upierajú na naše dotýkajúce sa telá.


28

„Och!“ ozve sa Sara.

„Hm.“ Sonya pozerá dolu.

Adam popod nos zanadáva.

„Môžeme sa vrátiť neskôr...“ jednohlasne vravia dvojičky.

Už mieria k dverám, keď ich zastavím. Nevykopnem ich z ich vlastnej izby.

Požiadam ich, aby neodchádzali.

Pýtajú sa ma, či som si tým istá.

Pozriem na Adamovu tvár a viem, že budem ľutovať, že sa vzdám čo i len minúty nášho spoločného času, ale viem aj to, že nemôžem zneužiť svoje spolubývajúce. Toto je ich osobný priestor a už je aj tak skoro čas večierky. Nemôžu sa prechádzať po chodbách.

Adam sa už na mňa nepozerá, ale ani on sa nechystá naodchod. Nakloním sa a ľahučko ho pobozkám na miesto, kde má srdce. Napokon mi pozrie do očí. Nepatrne sa na mňa usmeje úsmevom plným bolesti.

„Ľúbim ťa,“ vravím mu potichu, aby ma mohol počuť len on.

Nasleduje krátky, neistý výdych. Zašepká: „Nemáš anipoňatia,“ a odtlačí sa. Otočí sa na päte a zamieri k dverám.

Srdce mi tlčie kdesi v hrdle.

Dievčatá na mňa zízajú. Majú obavy.

Sonya chce niečo povedať, ale potom

vypínač

cvaknutie

záblesk

a svetlá zhasínajú.


29

ŠTYRI

Sny sú späť.

Na chvíľku ma opustili, krátko po tom, čo ma uväznili na základni s Warnerom. Myslela som, že som vtáka stratila,bieleho vtáka so zlatými pásikmi na hlave. Zvykla som ho vídať vo svojich snoch; silný a hladko letiaci, plachtil po svete, akoby ho poznal lepšie, akoby mal tajomstvá, pre ktoré sme ho nikdyneodozrievali, akoby ma chcel zaviesť niekam do bezpečia. Bol pre mňa jediným kúskom nádeje v trpkej temnote ústavu, až kým som nestretla jeho dvojča, ktoré má Adam vytetované na hrudi.

Pripadalo mi to, akoby vyletel priamo zo snov len preto, aby si odpočinul na jeho srdci. Myslela som, že ide o znamenie,správu, ktorá mi má naznačiť, že som v bezpečí. Že som odletela preč a konečne našla pokoj, útočisko.

Nečakala som, že toho vtáka ešte niekedy uvidím.

Ale teraz je späť a vyzerá presne tak isto. Je to presne taký istý biely vták na modrej oblohe s rovnakou žltou korunkou. Len teraz je zamrznutý. Trepoce krídlami, akoby bol v nejakej neviditeľnej klietke, akoby bol odsúdený na to, aby navždyopakoval ten istý pohyb. Zdá sa, že ten vták lieta; je vo vzduchu; krídla mu fungujú. Vyzerá, akoby prudko vyletel k oblohe. No uviazol.

Nie je schopný letieť smerom hore.

Nie je schopný padnúť.

Posledný týždeň mávam ten istý sen a každé ráno som sa


30

zobudila s tým, že sa trasiem, chvejem sa v zemitom, ľadovom

vzduchu, bojujem, aby som upokojila trepanie vo svojej hrudi.

Bojujem, aby som pochopila, čo to znamená.

Vyleziem z postele a vkĺznem do rovnakého odevu, ako každý deň; ide o jediný kus oblečenia, ktorý vlastním. Má tmavofialový odtieň, vlastne je taký slivkový, že je takmer čierny. Jemne sa leskne, na svetle sa trochu trbliece. Odev, ktorý je od krku pozáästia a členky vcelku. Prilieha na kožu, a predsa nie je tesný.

V tomto odeve sa pohybujem ako gymnastka.

Mám na sebe pružné členkové topánky z kože, ktoré saprispôsobili tvaru mojich nôh a vďaka ktorým sa pohybujem bez zvuku, akoby boli na podlahe vankúše. Mám čierne koženérukavice, ktoré sú mi po lakte dlhé. Majú ma chrániť pred tým, aby som sa nedotkla niečoho, čoho sa nemám dotknúť. Sonya a Sara mi požičali jednu zo svojich gumičiek a po prvý raz za mnohé roky si môžem vlasy stiahnuť z tváre. Mám ich zopnuté adokonca som sa naučila aj zapínať si odev bez pomoci. Vďaka tomuto odevu sa cítim výnimočne. Cítim sa neporaziteľne.

Bol to darček od Castla.

Dal mi ho ušiť na mieru ešte predtým, než som prišla do Bodu Omega. Myslel si, že sa poteším odevu, ktorý ma ochráni pred sebou samou a ostatnými, no zároveň mi ponúkne možnosť zraňovať ostatných, ak budem chcieť. Alebo musieť. Odev jevyrobený z nejakého špeciálneho materiálu, ktorý ma v horúčave chladí a keď je zima, tak ma zohrieva. Zatiaľ je úplne dokonalý.

Zatiaľ, zatiaľ, zatiaľ.

Sama smerujem na raňajky.

Sonya a Sara sú vždy už dávno preč, keď sa zobudím. Ichpráca v zdravotnom oddelení nemá konca kraja – nielen že dokážu vyliečiť zranených, ale celé dni trávia i tým, že sa snažia vytvoriť protilátky a mastičky. Keď sme sa raz rozprávali, Sonya mi


31

svetlila, ako sa môže istá energia vyčerpať, ak sa budeme príliš

namáhať – jednoducho môžeme svoje telá vyčerpať natoľko, že

skolabujú. Dievčatá vravia, že chcú vytvoriť liek, ktorý by sa dal

použiť v prípade viacnásobných zranení, ktoré sa zatiaľ nedajú

vyliečiť naraz. Veď, koniec koncov, sú len 2. A vojna sa zdá byť

blízko.

Keď vchádzam do jedálne, stále sa za mnou otáčajú hlavy.

Som atrakciou, anomáliou medzi anomáliami. Mala by som si na to zvyknúť, po všetkých tých rokoch. Mala by som byťodolnejšia, otupenejšia, odolná voči názorom druhých.

Mala by som byť mnohými vecami.

Rozjasní sa mi pred očami, ruky si držím pri bokoch apredstieram, že nie som schopná nadviazať očný kontakt s nikým a ničím, jedine s miestom, s tou malou značkou, ktorá sanachádza asi 15 metrov od miesta, kde práve stojím.

Predstieram, že som len číslo.

V tvári sa mi nezračí žiadna emócia. Pery bez pohnutia.Vystretá, ruky uvoľnené. Som robot, duch, ktorý sa predierapomedzi davy.

6 krokov dopredu. 15 stolov okolo ktorých treba prejsť. 42, 43, 44 sekúnd, počítanie.

Mám strach.

Mám strach.

Mám strach.

Som silná.

Jedlo podávajú len trikrát za deň: raňajky od 7:00 do 8:00 ráno, obed od 12:00 do 1:00 popoludní a večeru od 5:00 do 7:00 večer. Večera je o hodinu dlhšia, pretože je koniec dňa, akoby to bola odmena za našu usilovnú prácu. No jedávanie tu nie jeluxusným a atraktívnym podujatím, ako tomu bývalo u Warnera. Tu len stojíme v dlhom rade, vyzdvihneme si naše misky sjedlom a zamierime do časti, kde sa jedáva – ide o niekoľko


32

nikovitých stolov, ktoré sú usporiadané paralelne pozdĺžmiestnosti. Nič nadbytočné, ničím sa neplytvá.

Zbadám Adama v rade a zamierim jeho smerom.

68, 69, 70 sekúnd počítania.

„Hej, kráska.“ Na chrbte zacítim niečo hrčovité. Pád na zem. Otočím sa, natiahnem 43 svalov, ktoré treba pri mračení sa apotom ho zbadám.

Kenji.

Veľký, ľahký úsmev. Oči ónyxovej farby. Vlasy ešte tmavšie, ostrejšie, rovné a padajúce do očí. Šklbe mu sánkou, šklbe mu perami. Pôsobivé črty lícnych kostí sa menia v snahe potlačiť úsmev. Pozerá sa na mňa, akoby som šla okolo s toaletnýmpaierom vo vlasoch. Nemôžem si pomôcť, čudujem sa, prečo som s ním nestrávila nejaký čas, odkedy som sem prišla. Čistotechnicky – zachránil mi život. Aj Adamov život. A aj Jamesov život.

Kenji sa zohne, aby zdvihol to, čo vyzerá ako klbko ponožiek. Drží ich tak, ako keby uvažoval, že ich do mňa znovu hodí. „Kam ideš?“ pýta sa. „Myslím, že sme sa tu mali stretnúť. Castle povedal...“

„Prečo si sem priniesol pár ponožiek?“ preruším ho. „Ľudia sa tu pokúšajú jesť.“

Na zlomok sekundy zamrzne a potom prevráti očami.Pritiahne sa ku mne. Potiahne ma za chvost. „Meškal som na stretnutie s vami, vaše veličenstvo. Nemal som čas dať si ponožky.“Ukazuje na ponožky v ruke a na nohy v topánkach.

„To je nechutné.“

„Vieš, že máš zvláštny spôsob vyjadrovania sympatií voči mne?“

Pokývam hlavou, snažím sa prehltnúť svoje pobavenie.Kenji je kráčajúci paradox neochvejne vážnej osoby a 12-ročného chlapca v puberte v jednom. No ja som už zabudla, že sa mi vďaka nemu ľahšie dýcha. Pripadá mi prirodzené smiať sa, keď


33

je nablízku. Preto pokračujem v chôdzi a dávam si pozor, aby

som nepovedala ani slovo, ale úsmev sa mi aj tak stále chveje

na perách, tak schmatnem tácku a namierim priamo do stredu

kuchyne.

Kenji je pol kroka za mnou. „Takže. Dnes pracujeme spolu.“

„Hej.“

„Takže ako? Len popri mne prejdeš? Ani ma nepozdravíš?“ Ponožky zviera pri hrudi. „Som zamilovaný. Obsadil som nám stôl a všetko.“

Letmo naň pozriem. Pokračujem v chôdzi.

Dobehne ma. „Myslím to vážne. Vieš, aké je divné na niekoho mávať a aj tak byť ignorovaný? A potom sa dookola obzerať ako hlupák a vysvetľovať všetkým: Nie, naozaj, prisahám, poznám to dievča – ale nikto mi aj tak neuverí...“

„Žartuješ?“ Zastanem uprostred kuchyne. Otočím sa. Vidno môj neveriacky výraz tváre. „Za posledné dva týždne si sa so mnou rozprával sotva raz. Už ťa ani nevídam, odkedy som tu.“

„Dobre, zadrž,“ vraví a snaží sa mi zablokovať cestu.„Obidvaja vieme, že nie je možné, aby si si nič nevšimla,“ ukáže na seba, „tak ak sa chceš so mnou zahrávať, musím ťa už vopred varovať, že to nebude fungovať.“

„Čože?“ mračím sa. „O čom to tu rozprávaš?“

„Nemôžeš sa hrať na nedobytnú, zlato.“ Nadvihne obočie. „Nemôžem sa ťa ani len dotknúť. Preto je nedobytnosť na vyššej úrovni, rozumieš?“

„Och, môj bože,“ pohybujem ústami, oči mám zatvorené a kývam hlavou. „Ty si šialený.“

Padne na kolená. „Šialený pre tvoju sladkú presladkú lásku!“

„Kenji!“ Nemôžem otvoriť oči, pretože sa bojím pozrieťnavôkol, zúfalo však túžim, aby prestal rozprávať. Medzi nás dvoch sa zrazu dostala celá miestnosť. Viem, že žartuje, ale možno som jediná.


34

„Čo?“ povie a jeho hlas sa ozýva po miestnosti. „Strápňuje ťa moja láska?“

„Prosím... prosím, vstaň a hovor tichšie...“

„Ani náhodou!“

„Prečo nie?“ prosíkam.

„Pretože ak stíšim hlas, nebudem sa počuť. A to,“ vraví, „je moja obľúbená časť.“

Nemôžem sa na neho pozerať.

„Neodmietaj ma, Juliette. Som taký osamelý.“

„Čo je to s tebou?“

„Zlomíš mi srdce.“ Jeho hlas znie čoraz hlasnejšie. Vyzerá smutne, robí také gestá, že ma skoro udrie, keď chcem v panike odísť. Ale potom si uvedomím, že ho všetci pobavene sledujú.

Zmôžem sa na čudný úsmev a keď sa letmo rozhliadnem po miestnosti, uvedomím si, že na mňa sa už teraz nikto nepozerá.Ľudia sa uškŕňajú, očividne sú zvyknutí na Kenjiho vyvádzanie, ženy na neho stále zízajú s obdivom a ešte je v tom pohľade aj čosi iné.

Aj Adam zíza. Stojí s táckou vo svojich rukách, naťahujehlavu a jeho oči vyzerajú zmätene. Váhavo sa usmeje, keď sa nám stretnú pohľady.

Zamierim priamo k nemu.

„Hej, počkaj, zlato,“ vyskočí Kenji a zdrapne ma za ruku, keď sa začnem vzďaľovať. „Vieš, len som ťa podpichoval...“Sleduje môj pohľad, až sa dostane na miesto, kde stojí Adam.„Samozrejme! Ako som mohol zabudnúť? Si zamilovaná do môjho spolubývajúceho.“

Otáčam sa, aby som sa mu postavila čelom. „Počúvaj, som ti vďačná, že mi teraz pomôžeš s výcvikom, naozaj. Ďakujem ti za to. Ale nemôžeš tu len tak vykrikovať, že ma miluješ. Aninaoko. Zvlášť nie pred Adamom. A musíš mi dovoliť prejsť cez túto miestnosť, kým bude po raňajkách, dobre? Sotva ho počas dňa vidím.“


35

Kenji veľmi pomaly prikyvuje, vyzerá vážne. „Máš pravdu. Prepáč. Chápem.“

„Ďakujem.“

„Adam na tvoju lásku žiarli.“

„Choď si vziať svoje jedlo,“ tlačím ho späť a bojujem s podráždeným smiechom.

Kenji je tu jedným z mála ľudí – okrem Adama, samozrejme –, kto sa ma nebojí dotýkať. Popravde, nikto sa toho nemusí báť, keď mám na sebe tento odev, ale zvyčajne, keď jem, dávam si dole rukavice, a aj moja povesť ma vždy predchádza. Ľudia udržiavajú odstup. No napriek tomu, že som raz Kenjiho nechtiac napadla, on nemá obavy. Myslím, že by sa muselo stať niečo naozaj strašné, aby ho to vzalo.

To na ňom obdivujem.

Adam veľa nerozpráva, keď sa stretneme. Nemusí povedať viac než „ahoj“, pretože vidím, že jeho pery sú akési zvláštne, vidím, že je o čosi vyšší, trošku stuhnutejší a napätejší. O tomto svete toho veľa neviem, ale to, čo viem, je čítať knihu v jeho očiach.

Spôsob, akým sa na mňa pozerá.

Oči má teraz také prudké, že ma to až desí, ale pohľad má aj tak stále nežný, sústredený a plný citu, že sa len veľmi ťažkodokážem udržať, aby som mu neskočila do náručia, keď som pri ňom. Pristihnem sa, ako ho sledujem pri najjednoduchšíchúkonoch – prešľapuje z nohy na nohu, berie tácku, niekomu zapraje dobré ráno – len aby som vystopovala pohyb jeho tela vovzduchu okolo nás. Chvíle s ním sú také zriedkavé, že mám hruďveľmi napätú a srdce ako po obrne. Stále chce, aby som bolaneoužiteľná.

Nikdy mi nepustí ruku.

Nikdy sa nechcem odvrátiť.

„Si v poriadku?“ spýtam sa ho, no ešte stále som trochuzneokojená kvôli predchádzajúcej noci.


36

Prikývne. Pokúša sa usmievať, ale vyzerá priam bolestivo. „Hej. No...“ odkašle si. Zhlboka sa nadýchne. Pozrie iným smerom. „Hej, prepáč mi tú včerajšiu noc. Trochu som... spanikáril.“

„A prečo?“

Pozerá mi ponad rameno. Mračí sa.

„Adam...?“

„Áno?“

„Prečo si spanikáril?“

Znovu mi pozrie do očí. Má ich široké. Okrúhle. „Čože? O nič nejde.“

„Nerozumiem.“

„Prečo vám to, do pekla, trvá tak dlho?“

Otočím sa. Kenji stojí priamo za mnou, na tácke má toľkojedla, že sa čudujem, že mu nikto nič nepovedal. Musel presvedčiť kuchárov, aby mu dali niečo navyše.

„Takže?“ Kenji bez žmurknutia zíza, čaká, že mu odpovieme. Napokon mykne hlavou, pohybom naznačuje, aby sme honasledovali a potom odkráča.

Adam si vydýchne a vyzerá taký rozrušený, že sa rozhodnem, že už mu nebudem pripomínať minulú noc. Čoskoro. Čoskoro sa porozprávame. Som si istá, že o nič nejde. Som si istá, ževôbec o nič nejde.

Čoskoro sa porozprávame a všetko bude fajn.


37

PÄŤ

Kenji na nás čaká za prázdnym stolom.

James zvykol obedovať s nami, ale teraz sa už skamarátil s mnohými mladšími deťmi v Bode Omega, tak radšej sedáva s nimi. Zdá sa, že z nás troch je tu najšťastnejší – a ja somšťastná, že je šťastný on –, ale musím pripustiť, že mi chýba jehospoločnosť. Bojím sa to spomenúť; niekedy si nie som istá, či chcem vedieť, prečo netrávi čas s Adamom, keď som s ním ja.Nemyslím si, že chcem vedieť, či ho už ostatné deti dokázali presvedčiť, že som nebezpečná. Teda, som nebezpečná, len...

Adam si sadá na lavičku a ja vedľa neho. Kenji sedí oproti nám. S Adamom si naše prepletené ruky schovávame pod stôl a ja sa teším s jednoduchého luxusu jeho blízkosti. Stále mám na sebe svoje rukavice, ale už len to, že som pri ňom taktoblízko, je dosť. V bruchu mi kvitnú kvety, jemné lupienky šteklia každý centimeter môjho nervového systému. Je neuveriteľné, aký má na mňa vplyv, čo vďaka nemu cítim a nad čím kvôli nemu premýšľam. Je to, akoby mi zaručoval tri želania: dotýkať sa, ochutnávať a cítiť. To je najsilnejší fenomén. Šialená ašťastná nemožnosť zabalená v papieri s motýlikom, ukrytá v mojom srdci.

Často mám pocit, že ide o privilégium, ktoré si nezaslúžim.

Adam sa posunie tak, že jeho noha je pritlačená k mojej.

Keď sa pozriem hore, vidím, že sa na mňa usmieva. Tajný, drobný úsmev, ktorý prezrádza mnoho, veci, ktoré by niktonemal spomínať pri raňajkách. Snažím sa dýchať, keď potláčam


38

roký úsmev. Otočím sa, aby som sa sústredila na svoje jedlo.Dúfam, že sa nečervenám.

Adam sa nakloní k môjmu uchu. Cítim jemný šepot jehodychu ešte predtým, než začne hovoriť.

„Vy dvaja ste nechutní, viete o tom?“

Vyľakane pozriem hore, zisťujem, že Kenji zamrzol. Lyžicu má na polceste k ústam, jeho hlava sa nakláňa naším smerom. Lyžicou gestikuluje priamo pred našimi tvárami. „A čo, dopekla, je toto? Vy dvaja spolu pod stolom fl irtujete trením nôhalebo čo?“

Adam sa odo mňa odtiahne, len o centimeter alebo dva.Nasleduje hlboký a podráždený výdych. „Vieš, ak sa ti to nepáči, môžeš odísť.“ Ukáže na stoly okolo nás. „Nikto ťa nežiadal, aby si si sadol sem.“

Adam sa sústredene snaží byť ku Kenjimu milý. Tí 2 boli na základni priateľmi, ale len Kenji vie, ako Adama vyprovokovať tým najhorším spôsobom. Na chvíľku skoro zabudnem, že sú spolubývajúcimi.

Zaujímalo by ma, aké to pre nich musí byť, keď spolubývajú.

„To je kravina a ty to vieš,“ vraví Kenji. „Dnes ráno som ti povedal, že musím sedieť s vami. Castle chce, aby som vám dvom pomohol prispôsobiť sa.“ Odfrkne. Kývne mojím smerom. „Počúvaj, nemám ani poňatia, čo vidíš na tomto chlapovi,“ vraví, „mala by si si vyskúšať s ním žiť. Je čertovsky náladový.“

„Nie som náladový...“

„Hej, braček.“ Kenji položí riad. „Si náladový. Vždy je to len o ‚Kenji, drž hubu!‘, ‚Choď spať, Kenji!‘, ‚Nikto ťa nechce vidieť nahého, Kenji,‘ a podobne. Keď už sme pri tom, sú tisícky ľudí, čo by ma radi videli nahého...“

„Ako dlho tu musíš sedieť?“ Adam sa otočí a voľnou rukou si pretrie oči.


39

Kenji sedí vzpriamenejšie. Zdvihne lyžicu, len aby ňou znovu prebodol vzduch. „Mali by ste to považovať za šťastie, že sedím pri vašom stole. Tým, že sa s vami kamarátim, vám robímslužbu, vyzeráte v pohode.“

Cítim, že Adam je čoraz napätejší, a tak zasiahnem. „Hej, mohli by sme sa porozprávať o niečom inom.“

Kenji vrčí. Prevracia očami. Hádže do úst ďalšiu lyžicu raňajok.

Mám obavy.

Teraz im venujem väčšiu pozornosť, v Adamových očiachvidím väčšiu malátnosť, ťažobu v obočí, zmeravené ramená.Nedokážem si ani len predstaviť, čím prechádza v tomto podzemnom svete. Čo všetko mi nehovorí. Trochu šklbnem Adamovou rukou a on sa otočí ku mne.

„Si si istý, že si v poriadku?“ zašepkám. Cítim, že mu rovnakú otázku kladiem stále dokola. Jeho oči okamžite znežnejú, vyzerá unavene, ale aj jemne pobavene. Uvoľní mi ruku pod stolom, len aby si odpočinul v mojom lone, skĺzol mi po stehne a ja skoro strácam kontrolu nad všetkou svojou slovnou zásobou, kým mi nepatrne pobozká vlasy, jeho pery sa však zdržia dostatočne dlho na to, aby ma vyviedol z miery. Strácam koncentráciu, ťažkopreglgnem, vidlička mi takmer padne na zem. Chvíľu mi trvá, kým si spomeniem, že ešte vlastne neodpovedal na moju otázku. Až keď sa odvráti a pozerá na svoje jedlo, až vtedy nakoniecprikývne a povie: „Som v poriadku.“ Nedýcham a jeho ruka ešte stále hľadá cestičky na mojej nohe.

„Slečna Ferrarsová? Pán Kent?“

Posadím sa tak rýchlo, že si pod stolom udriem články prstov. Ide o Castlov hlas. Keď je nablízku, vždy mám pocit, akoby bol mojím učiteľom, akoby ma prichytil pri nejakej lotrovine vtriede. Na druhej strane, Adam sa nezdá byť vôbec vyľakanýCastlovým príchodom. Snažím sa potlačiť fi kanie, ktoré zapríčinila


40

lesť v mojej ruke, keď zrazu cítim, ako sa Adamove prsty znovu

prepletajú s mojimi. Moje prsty v rukaviciach si pritláča ksvojim perám. Každý článok prsta pobozká, no pritom sa neotočí od

svojej misky. Počujem, ako sa Kenji dusí jedlom.

Držím sa Adama a zdvihnem hlavu hore.

Castle stojí nad naším stolom a Kenji odchádza, aby svoju misku odovzdal v kuchyni. Potľapká Castla po chrbte, akoby boli starými priateľmi a Castle mu opätuje srdečný úsmev, keďprechádza okolo.

„Hneď som späť,“ zakričí Kenji ponad rameno, otočí sa aukáže nám nadšené palce hore. „Pokúste sa zostať oblečení, dobre? Sú tu deti.“

Zarazím sa a letmo pozriem na Adama, no on sa len čudne sústreďuje na svoje jedlo. Nepovedal ani slovo, odkedy sa tuobjavil Castle.

Rozhodla som sa, že odpoviem za nás obidvoch. Vystrúham široký úsmev: „Dobré ráno.“

Castle prikývne a dotkne sa chlopní na svojom saku. Má silný a sebavedomý vzrast. Radostne sa na mňa usmieva. „Prišiel som vás pozdraviť a skontrolovať. Som taký rád, že vidím, akorozširujete okruhy svojich priateľov, slečna Ferrarsová.“

„Och. Ďakujem. Ale nemôžem si pripisovať príliš veľké zásluhy,“ upozorňujem ho, „vy ste mi povedali, aby som si sadla ku Kenjimu.“

Castlov úsmev vyzerá trochu prísne. „Áno. No,“ vraví, „som rád, že ste si vzali moju radu k srdcu.“

Prikývnem a pozerám na svoje jedlo. Neprítomne sa škriabem po čele. Adam vyzerá, ako keby ani nedýchal. Chystám sa niečo povedať, keď ma Castle preruší. „Takže, pán Kent,“ vraví,„povedala vám slečna Ferrarsová, že bude teraz trénovať s Kenjim? Dúfam, že jej to pomôže v napredovaní.“

Adam neodpovedá.


41

Castle urputne pokračuje. „Vlastne som myslel, že by mohlo byť zaujímavé, ak by pracovala aj s vami. Teda, keď na vásbudem dohliadať.“

Adam na neho nepokojne pozrie. Je vyplašený. „O čom to rozprávate?“

„No...“ Castle sa nachvíľu odmlčí. Sledujem, ako mu pohľad kĺže z Adama na mňa a naopak. „Bolo by zaujímavé uskutočniť niekoľko testov na vás a na nej. Spolu.“

Adam sa postaví tak rýchlo, že takmer udrie kolenom dostola. „Určite nie.“

„Pán Kent...,“ začína Castle.

„Nie je najmenšia šanca...“

„Ona sa musí rozhodnúť...“

„Nechcem o tom diskutovať tu...“

Vyskočím. Adam vyzerá byť pripravený povedať niečo ohnivé. Pri bokoch má zaťaté päste, oči v zúženom pohľade, čelo jenaäté, celá jeho postava sa trasie od energie a úzkosti.

„Čo sa deje?“ dožadujem sa odpovede.

Castle pokýva hlavou. Neoslovuje ma, keď prehovorí. „Len chcem vidieť, čo sa deje, keď sa vás dotkne. To je všetko.“

„Ste šialený...“

„Toto je pre ňu,“ pokračuje Castle, jeho hlas je opatrný, výnimočne pokojný. „Nemá to nič spoločné s vaším napredovaním...“

„Akým napredovaním?“ preruším ich.

„Len sa jej snažíme pomôcť prísť na to, ako ovplyvňovaťneživé organizmy,“ vraví Castle. „Čo sa týka zvierat a ľudí, vieme, že jeden dotyk je dostačujúci. Zdá sa však, že rastliny vôbecnereagujú na jej schopnosti. Ale všetko ostatné? Je... iné. Eštenevie, ako ovládať túto časť a ja jej chcem pomôcť. To je všetko, čo robíme,“ vraví, „pomáhame slečne Ferrarsovej.“

Adam sa o krok priblíži ku mne. „Ak sa jej pokúšate


42

môcť v tom, aby zistila, ako zničiť neživé veci, prečopotrebujete



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist