načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Som roztrieštená - Tahereh Mafi

Som roztrieštená
-4%
sleva

Elektronická kniha: Som roztrieštená
Autor:

Juliette trávi stovky dní zatvorená v betónovej cele, ďaleko od všetkých, bez možnosti komunikácie, bez dotyku druhého človeka, zavrhnutá a sama. Pre svojich blízkych, spolužiakov a ... (celý popis)


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 9788074477409
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Juliette trávi stovky dní zatvorená v betónovej cele, ďaleko od všetkých, bez možnosti komunikácie, bez dotyku druhého človeka, zavrhnutá a sama. Pre svojich blízkych, spolužiakov a rodičov predstavuje hrozbu, ktorú je treba pred svetom ukrývať. Keď sa jej niekto dotkne, začnú sa diať veci. Čudné veci. Zlé veci. Smrteľné veci. Nikto nevie, prečo je Juliettin dotyk smrteľný, no nový systém s ňou má veľké plány – chce ju použiť ako svoju zbraň a jej ničivú silu sa chystá využiť v prospech skazeného sveta. Avšak Juliettina predstava je celkom iná. Jej dotyk je jej silou, no na to, ako s ňou naložiť príde až po tom, čo do jej opusteného života vstúpi Adam – chlapec s tetovaním vtáka na hrudi, ktorý sa po celú dobu zjavuje v Juliettiných snoch – a odhalí jej svet, o ktorom doposiaľ ani len netušila...

Související tituly dle názvu:
Som roztrieštená Som roztrieštená
Mafi Tahereh
Cena: 149 Kč
Som zlomená Som zlomená
Mafi Tahereh
Cena: 199 Kč
Jsem zlomená Jsem zlomená
Mafi Tahereh
Cena: 199 Kč
Jsem rozohněná Jsem rozohněná
Mafi Tahereh
Cena: 199 Kč
Jsem roztříštěná Jsem roztříštěná
Mafi Tahereh
Cena: 212 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Preložila Lenka Loncová

Copyright © 2011 by Tahereh Mafi

Cover © Dodo Dobrík, 2013

Translation © Lenka Loncová, 2013

ISBN 978-80-7447-273-2


Mojim rodičom a manželovi,

pretože keď som povedala, že sa chcem dotknúť mesiaca,

chytili ma za ruku, pevne pridržiavali

a naučili ma lietať.


„V lese sa rozchádzali dve cesty –

vybral som sa tou menej vychodenou,

a práve v tom bol rozdiel.“

– ROBERT FROST, „Nezvolená cesta“


7

JEDEN

Zatvorili ma pred 264 dňami.

Nemám nič okrem malého zápisníka, pokazeného pera a pár čísel, čo mi ostali v hlave, aby mi robili spoločnosť. 1 okno, 4steny, 44 metrov štvorcových. 26 listov popísaných slovami, ktoré som nepoužila už 264 dní, čo som izolovaná od vonkajšieho sveta.

6336 hodín, čo som sa naposledy dotkla inej ľudskej bytosti.

„Bude z teba spoluväzeň spolubývajúca,“ oznámili mi.

„Dúfame, že na tomto mieste zhniješ Za dobré správanie,“ pokračovali.

„Ďalší blázon ako ty Dosť izolácie,“ povedali mi.

Sú prisluhovačmi tejto inštitúcie. Jej iniciatívou bola pomoc našej umierajúcej spoločnosti. Tí istí ľudia, ktorí ma odviedli od rodičov a zatvorili ma za niečo, čo sa mi vymklo spod kontroly. Nikoho nezaujíma, že som nevedela, čoho som schopná. Že som nevedela, čo robím.

Ani netuším, kde presne som.

Pamätám si len to, že ma previezli v bielej dodávke. Trvalo to 6 hodín a 37 minút. Viem, že som bola pripútaná k sedadlu. Spomínam si, že ma potom priviazali k sedadlu. A moji rodičia sa so mnou ani len nerozlúčili. Viem, že som neplakala, keď ma brali.

Nebo mi každý deň prináša len sklamanie.

Slnko padá do oceánu a do sveta pri mojom okne vrháhnedé, červené, žlté a oranžové lúče. Milióny listov zo stoviek


8

ných vetvičiek sa ponárajú do vetra, pričom sa nechávajú unášať

falošným prísľubom letu. Nápor vetra zviera ich zvädnuté krídla

len preto, aby ich prinútil padnúť, zabudnuté, nechané napospas

vojakom, ktorých umiestnili neďaleko.

Vedci tvrdia, že už nie je toľko stromov ako kedysi. Vravia, že náš svet býval zelený. Oblaky sa zvykli belieť. Slnko bolo vždy dobrým zdrojom svetla. Lenže ja mám len veľmi hmlisté spomienky, čo sa sveta týka. Vlastne si toho príliš veľa nepamätám. Teraz si uvedomujem len jeden život, ten, ktorý mi dali. Je len ozvenou toho, čo bývalo predtým.

Svoju dlaň pritlačím na malé okenné sklo a v ruke pocítim známe chladné objatie. Obaja sme sami, príčinou našejexistencie je absencia niečoho iného.

Snažím sa schmatnúť svoje takmer zbytočné pero, v ktorom už aj tak nie je skoro žiaden atrament. Robím tak každý deň, aby som naň len zízala. Snažím sa myslieť na niečo iné. Trvá mi, kým niečo napíšem. Mať spoluväzňa by bolo fajn. Keby som sa mohla porozprávať s inou ľudskou bytosťou, všetko by bolo oveľa ľahšie. Precvičujem svoj hlas, pery dávam do tvaru známych slov, ktoré sú pre moje ústa už neznáme. Nacvičujem to celý deň.

Prekvapuje ma, že ešte stále viem hovoriť.

Zrolujem svoj malý poznámkový blok a vopchám ho dosteny. Sedím na pružinách pokrytých plátnom, na ktorých ma nútia spať. Čakám. Kolíšem sa a čakám.

Čakám pridlho, a tak nakoniec zaspím.

Keď otvorím oči, zbadám ďalšie 2 oči, pery, 2 uši a 2 obočia.

Premôžem výkrik a naliehavú potrebu utiecť, hoci mámstŕpnuté končatiny.

„Ty si ch-ch-ch-ch...!“

„A ty si dievča.“ Nadvihne obočie. Nakláňa sa. Zaškerí sa, ale neusmieva sa, a mne sa chce plakať, moje oči sú zúfalé,


9

né, pohľad upieram smerom k dverám, ktoré som sa už toľkokrát

pokúšala otvoriť. Zamkli ma tu s chlapcom. S chlapcom.

Drahý Bože.

Pokúšajú sa ma zabiť.

A robia to zámerne.

Aby ma mučili, trýznili, aby som nemohla zaspať. Rukávy mu siahajú po lakte. V obočí mu chýba pírsing, ktorý mu určite vzali. Tmavomodré oči, tmavohnedé vlasy, ostrá brada, štíhla postava. Úžasný. Nebezpečný. Desivý. Hrozný.

Smeje sa, ja padám z postele a odcupkám do kúta.

Premeriava si svoj skromný vankúš na voľnej posteli, ktorú dnes ráno strčili do prázdneho priestoru. Krátky matrac,ošúchaná deka. Sotva mu to bude stačiť. Letmo pozrie na moju posteľ. Potom na svoju. Jednou rukou ich spojí. Nohou tlačí dvakovové rámy na svoju stranu miestnosti. Natiahne sa krížom cez dva matrace, schmatne môj vankúš a dá si ho pod krk. Začnem sa triasť.

Hryziem si peru a pokúšam sa splynúť s tmavým kútom miestnosti.

Ukradol mi posteľ, deku a vankúš.

Nezostalo mi nič, len podlaha.

Nikdy nebudem bojovať, aby som svoje veci získala späť. Som príliš zdrevenená, paralyzovaná a paranoidná.

„Takže ty si čo? Šialená? Preto si tu?“

Nie som šialená.

Podopiera sa, aby mi videl do tváre. Opäť sa začne smiať. „Neublížim ti.“

Chcem mu uveriť. Neverím mu.

„Ako sa voláš?“ pýta sa.

Do toho ťa nič nie je. Ako sa voláš ty?

Počujem, ako podráždene dýcha. Potom sa otočí naposteli, ktorá bola spolovice moja. Celú noc som hore. Kolenami sa


10

dotýkam brady, ruky mám pevne zovreté okolo svojho malého

tela. Moje dlhé tmavé vlasy sú jedinou záclonou medzi nami

dvoma.

Nebudem spať.

Nemôžem spať.

Nemôžem znova počuť tie výkriky.


11

DVA

Ráno vonia dažďom.

V miestnosti cítiť ťažký zápach mokrých kameňov a rozrytej pôdy; vzduch je zatuchnutý a zemitý. Zhlboka sa nadýchnem a po špičkách sa približujem k oknu, aby som si mohla tvárpritlačiť na studený povrch. Cítim, ako môj dych zarosí sklo.Zatváram oči a načúvam jemnému cupitaniu ponáhľajúceho sa vetra. Dažďové kvapky mi pripomínajú, že aj oblakom tlčie srdce. Mne bije tiež.

Kvapky dažďa ma vždy fascinovali.

Odjakživa som žasla nad tým, ako vždy padajú nadol,potkýnajúc sa o vlastné nohy. Vždy keď sa rútia do neznáma, zlomia si nohy, pričom stále zabúdajú na svoje padáky. Akoby si niekto nad zemským povrchom vyprázdňoval vrecká bez toho, aby ho zaujímalo, kam padne ich obsah. Nezaujíma sa o to, že dažďové kvapky sa roztrieštia, keď padnú na zem a že ľudia preklínajú dni, keď sa im kvapky odvážia zaklopať na dvere.

Som dažďovou kvapkou.

Moji rodičia ma vyhodili zo svojich vreciek a dovolili, aby som sa vyparila na betónovej dlažbe.

Okno mi prezrádza, že nie sme ďaleko od hôr a určite sme niekde pri vode. Lenže v tomto období je všetko blízko vody.Neviem, na ktorej strane sme. Ktorým smerom sme otočení. Každé ráno ma lúče slnka donútia prižmúriť oči. Ktosi zodvihol slnce a pripol ho späť na oblohu, lenže každý deň je o niečo nižšie než deň predtým. Je ako ľahostajný rodič, ktorý vás pozná len


12

vice. Nikdy si nevšimne, ako jeho neprítomnosť mení ľudí. Akí

sme len v tme odlišní.

Náhle zašuchotanie značí, že môj spolubývajúci je už hore.

Otočím sa, akoby ma zas niekto prichytil, ako kradnem jedlo. Aj keď to sa stalo len raz a moji rodičia mi neuverili, keď somtvrdila, že nie je pre mňa. Vravela som im, že sa len snažím zachrániť túlavé mačky, ktoré žili za rohom. No oni nedokázali pochopiť, že je vo mne toľko ľudskosti, aby som sa mohla starať o mačku. Ja nie. Nie niečo niekto ako ja. Lenže, keď sa to tak vezme, nikdy neverili ničomu, čo som povedala. Presne preto som tu.

Spoluväzeň si ma premeriava.

Zaspal úplne oblečený. Má na sebe námornícke tričko a kaki nohavice, zastrčené do čiernych vysokých čižiem.

Končatiny mám zahalené bavlnou a v tvári sa červenám.

Očami skúma obrys mojej postavy a tento pomalý pohybspôsobuje, že mi srdce tlčie ako opreteky. Vnímam lupene ruží,ktoré mi padajú na líca, keď zrakom lemuje siluetu môjho tela. Keď ma zaplavuje rumenec, zdá sa mi, že strácam odvahu.

Prestaň sa na mňa pozerať. Presne to mu chcem povedať.

Prestaň sa ma dotýkať svojimi očami a staraj sa o seba,prosím, prosím, prosím...

„Ako sa voláš?“ nakloní sa ku mne.

V tej chvíli som ako obarená. Žmurkám a lapám po dychu.

Posunie sa a moje oči sa roztrieštia na tisícky drobnýchkúsočkov, ktoré sa odrážajú v miestnosti a zachytávajú miliónpohľadov, milión okamihov v jednej chvíli. Trepotajúce sa obrazy vybledli s vekom, zamrznuté myšlienky sa neisto vznášajú vmŕtvom priestore, vír spomienok, ktorý krája moju dušu. Pripomína mi niekoho, koho som kedysi poznala.

Jeden hlboký nádych a som späť pri zmysloch.

Už žiadne bdelé snenie.

„Prečo si tu?“ pýtam sa puklín v betónovej stene. 14 puklín


13

v 4 stenách, tisícky odtieňov sivej. Podlaha, strop – všetko zrovnakého kameňa. Pateticky zostavené rámy postele – postavené zo

starých vodovodných potrubí. Malý okenný štvorec – prílišhrubý, aby sa roztrieštil. Moja nádej je vyčerpaná. Oči mámnesústredené a cítim bolesť. Môj prst obkresľuje lenivú cestičkukrížom cez studenú podlahu.

Sedím na zemi, kde cítiť ľad, kov a špinu. Spoluväzeň sedí oproti mne s nohami pod sebou. Má až príliš nablýskané čižmy, až príliš na toto miesto.

„Bojíš sa ma?“ Jeho hlas nemá žiaden tvar.

Prsty zomknem v päsť. „Bohužiaľ, mýliš sa.“

Možno klamem, ale to nie je jeho starosť.

Zakašle a tento zvuk sa ozýva v mŕtvom tichu, ktoré medzi nami vzniklo. Nedvíham hlavu. Nechcem sa stretnúť s jehopohľadom, ktorým ma takmer prebodáva. Vychutnávam si vydýchaný vzduch a vzdychnem. Hrdlo mi zviera niečo dôverneznáme, niečo, čo som sa naučila prehĺtať.

Zo snenia ma zaraz vytrhnú 2 údery.

Hneď sa vzpriami.

„Nikto tam nie je,“ vravím mu. „To sú len naše raňajky.“ 264 raňajok a ja stále ani len netuším, z čoho sú urobené. Ažpríliš páchnu po chémii; beztvarý kus niečoho. Niekedy prisladké, inokedy prislané, vždy nechutné. Väčšinou som však takávyhladovaná, že si ani len nevšimnem rozdiel.

Počujem, ako na chvíľku zaváha, kým sa vyberie k dverám. Odchýli malý otvor a zíza na svet, ktorý už dávno prestalexistovať.

„Doriti!“ Tácku doslova oplieska o otvor a dlaňou sa udrie do hrude. „Doriti!“ Skrúca prsty a zatína zuby. Popálil si ruku. Bola by som ho varovala, keby ma bol počúval.

„Mal by si počkať najmenej tri minúty, kým vezmeš tácku,“ hovorím stene. Nepozerám na bledé jazvy, ktoré zdobia moje


14

malé ruky, popáleniny, pred ktorými ma nemal kto varovať.„Myslím, že to robia naschvál,“ dodávam potichu.

„Aha, takže ty sa dnes so mnou rozprávaš?“ Je nahnevaný. Predtým, než odvráti zrak a ja si uvedomím, že sa cíti trápne, jeho oči sa zablýskajú. Veď je to tvrdý chlap. Príliš tvrdý, abyrobil podobné sprosté chyby pred dievčaťom. Príliš tvrdý na to, aby ukázal bolesť.

Zovriem pery a pozerám von malým štvorcovým otvorom, ktorý volajú okno. Už tam nie sú žiadne zvieratá, ale počula som o vtákoch, ktoré tam kedysi lietali. Možno jedného dňanejakého opäť uvidím. Tie príbehy sú tak zvláštne utkané, že dnes sa im dá už len ťažko uveriť. No ja som od viacerých osôb počula, že za posledných pár rokov videli letiaceho vtáka. A takpozorujem okno.

Dnes v ňom uvidím vtáka. Bude biely so zlatými pásikmi na hlave. Bude lietať. Dnes uvidím vtáka. Bude biely so zlatýmipásikmi na hlave. Dnes uvidím...

Jeho ruka.

Na mne.

2 končeky

2 prstov sa dotknú môjho handrami pokrytého ramena,netrvá to ani sekundu a každý sval, každá šľacha v mojom tele stŕpne od napätia a v chrbte pocítim bodanie. Zostanem nehybne stáť. Nehýbem sa. Nedýcham. Možno, ak sa nikdy nepohnem, bude tento pocit trvať večne.

Už 264 dní sa ma nikto nedotkol.

Občas mám pocit, že všetka tá vnútorná samota exploduje, inokedy si vôbec nie som istá, či má zmysel plakať, kričať, smiať sa, či by tá hystéria niečo vyriešila. Niekedy tak zúfalo túžim, aby sa ma niekto dotkol, až som si takmer istá, že padám zútesu v nejakom neexistujúcom svete, kde ma nikto nikdy nebude schopný nájsť.


15

Nezdá sa mi to nemožné.

Kričala som celé roky a nikto ma nepočul.

„Nie si hladná?“ Jeho hlas je teraz nižší, cítiť v ňomznepokojenie.

Zomieram od hladu už 264 dní. „Nie.“ Toto slovo je čímsi viac než len vydýchnutím, ktoré uniká z mojich pier. Otáčam sa, hoci by som nemala, a on na mňa zíza. Skúma ma. Pery má mierne pootvorené, sotva sa drží na nohách, jeho žmurkanieprezrádza zmätenie.

Niečo mi zviera žalúdok.

Jeho oči. Má to niečo spoločné s jeho očami.

Nie je to on, nie je to on, on nie, on nie, on nie.

Zatváram svoj svet. Zamknem ho. Na viacero západov.

Temnota ma doslova pochováva.

„Hej...“

Znovu otváram oči. 2 roztrieštené okienka, ktoré mi ústanaĺňajú sklom.

„Čo to je?“ Jeho hlas je len chabým pokusom, ktorým skúša prekonať apatiu a monotónnosť.

Nič.

Sústreďujem sa na priehľadný štvorcový klin medzi mnou a mojou slobodou. Najradšej by som tento betónový svetzmlátila až do bezvedomia. Chcem byť väčšia, lepšia, silnejšia.

Chcem byť nahnevaná – nahnevaná – nahnevaná.

Chcem byť vtákom, čo odletí preč.

„Čo to píšeš?“ znovu sa ozve spoluväzeň.

Tieto slová sú ako zvratky.

Toto roztrasené pero je mojím pažerákom.

Tento list papiera je mojou porcelánovou miskou.

„Prečo mi neodpovedáš?“ Je príliš blízko, príliš blízko, príliš blízko.

Nikto nie je nikdy dosť nablízku.


16

Zadržím dych a počkám, kým odíde preč, ako každý v mojom živote. Oči upieram smerom k oknu a teda k prísľubu, čovšetko by mohlo nastať. Prísľub niečoho ohromného, väčšieho,nejaký dôvod šialenosti, ktorá mi klíči v kostiach, nejaké vysvetlenie, prečo nie som schopná urobiť čokoľvek bez toho, aby som tonezničila. Bude tam vták. Bude biely so zlatými pásikmi na hlave. Bude lietať. Uvidím vtáka. Bude...

„Hej!“

„Nemôžeš sa ma dotýkať,“ zašepkám. Nepoviem mu, žeklamem. Nikdy mu nepoviem, že sa ma môže dotýkať. Vlastne ho chcem poprosiť, aby sa ma dotkol.

Lenže keď sa ma niekto dotkne, začnú sa diať veci. Čudné veci. Zlé veci.

Smrteľné veci.

Už si nepamätám teplo žiadneho objatia. Ruky ma bolia od nevyhnutného chladu izolácie. Moja vlastná matka ma nemohla držať v náručí. Môj otec nedokázal zohriať moje zmrznuté ruky. Žijem vo svete ničoty.

Ahoj.

Svet.

Zabudneš na mňa.

Klop, klop.

Spoluväzeň vyskočí z postele.

Je čas ísť do sprchy.


17

TRI

Dvere sú vstupnou bránou do hroznej priepasti.

Bez farby, svetla, akéhokoľvek prísľubu, len hrôza. Bez slov.Žiaden smer. Len otvorené dvere, ktoré zakaždým znamenajú to isté.

Spoluväzeň má otázky.

„Čo dopekla...?“ Pozerá na mňa s klamnou predstavousľubujúcou útek. „Púšťajú nás von?“

Nikdy nás nepustia von. „Je čas ísť do sprchy.“

„Sprcha?“ Jeho hlas stráca intenzitu, no aj tak je stáleprepletený zvedavosťou.

„Nemáme veľa času,“ vravím mu, „musíme sa ponáhľať.“

„Počkaj, čo?“ Chytí ma za ruku a ťahá preč. „Veď tam nie je žiadne svetlo, ani nevidíme, kam ideme.“

„Rýchlo.“ Pohľad upieram na podlahu. „Chyť sa okrajamôjho trička.“

„O čom to hovoríš?“

V diaľke počuť poplašné zariadenie. Bzučanie je každousekundou bližšie a bližšie. Za krátky okamih sa cela chvie na znakvýstrahy a dvere sa zabuchnú. Schmatnem jeho tričko a stiahnem ho do temnoty vedľa mňa. „Nič nehovor!“

„Ale...“

„Nič!“ zasyčím. Šklbnem ho za tričko a prikážem mu, aby sa ma držal a nasledoval ma cez toto bludisko psychiatrického zariadenia. Je to domov, centrum pre problémovú mládež, pre zanedbávané deti z rozvrátených rodín, bezpečné miesto pre psychicky narušených. Je to väzenie. Takmer nás nekŕmia


18

a vôbec nič nevidíme, okrem zriedkavých zábleskov svetla, ktoré

ukradomky prekĺznu cez sklenené pukliny, čo predstierajú, že sú

oknami. Noci sú pretkané výkrikmi a vzlykaním, kvílením amučivým plačom. Zvuk mäsa a kostí, ktoré sa lámu nasilu alebo

dobrovoľne, neviem. Prvé tri mesiace som strávila v spoločnosti

vlastného zápachu. Nikto mi nikdy nepovedal, kde sanachádzajú toalety a sprchy. Nikto mi nikdy nevysvetlil, ako to tu funguje.

Nikto sa s vami nerozpráva, iba ak pre vás majú zlé správy. Anenájde sa nikto, kto by vás pohladil alebo sa vás len tak dotkol.

Chlapci a dievčatá sa nikdy nestretávajú.

Nikdy. Až na včerajšok.

Nemôže to byť náhoda.

Oči si začínajú zvykať na umelé rúško noci. Prstamirozpoznávam cestu cez chodbu a spoluväzeň zatiaľ nepreriekol ani slovo. Som naňho takmer pyšná. Je odo mňa skoro o hlavu vyšší, má pevné a mocné telo so svalmi, ktoré prezrádzajú, že by mohol byť mojím rovesníkom. Svet ho ešte nezlomil. Toľká sloboda v nevedomosti.

„Čo?“

Šklbem ho za tričko trošku silnejšie, aby som ho prinútila prestať hovoriť. Ešte stále sme na chodbe. Mám k nemu čudný ochranársky postoj. K tejto osobe, ktorá by ma pravdepodobne mohla dvoma prstami rozpučiť. Ani si neuvedomuje, ako ho jeho nevedomosť robí zraniteľným. Neuvedomuje si, že by ho mohli bez akéhokoľvek dôvodu aj zabiť.

Rozhodla som sa, že sa ho nebudem báť. Uvedomila som si, že jeho reakcie sú skôr nezrelé než skutočne hrozivé. Tak veľmi mi niekoho pripomína, je mi taký povedomý. Kedysi sompoznala chlapca s rovnakými modrými očami a moje spomienky mi jednoducho nedovolia, aby som ho nenávidela.


19

Možno by som chcela priateľa.

Ešte 6 metrov, kým sa drsná stena zmení na hladkú, apotom odbočíme vpravo. 2 metre prázdneho priestoru, kýmzbadáme drevené dvere so zlomenou kľučkou a trieskami. 3 údery srdca, kým sa uistíme, že sme sami. 1 meter k okrajuvnútorných dverí. 1 jemný vrzgot a zväčšujúce sa praskanieneznamená nič iné, len že sme tam, kde si myslím, že sme. „Tadiaľto,“ zašepkám.

Pritiahnem ho k radu spŕch a hľadám zvyšky mydla vodtoku. Mám šťastie, našla som 2 kúsky. Jeden dvakrát taký veľký než druhý. „Otvor ruku,“ poviem do tmy. „Je tenké, ale nieže ti vypadne. Zvyčajne tu nebýva veľa mydla, no dnes máme šťastie.“

Pár sekúnd nič nehovorí a ja sa začínam strachovať.

„Si stále tu?“ Dúfam, že toto nebola pasca. Že toto nebol plán. Azda ho sem neposlali, aby ma zabil pod rúškom tmy v tomto malom priestore. Vlastne som nikdy presne nevedela, čo tu so mnou urobia. Nevedela som, či to, že ma zamknú, bude stačiť. Vždy som mala podozrenie, že ma zabijú. Vždy mi to pripadalo ako reálna možnosť.

Nemôžem povedať, že by som si to nezaslúžila.

Lenže som tu za niečo, čo som nikdy neplánovala anechcela urobiť, no zdá sa, že nikoho nezaujíma, že to všetko bola len nehoda.

Moji rodičia mi nikdy neskúšali pomôcť.

Nepočujem žiadnu sprchu a od strachu mi prestáva biť srdce. Konkrétne táto miestnosť je len zriedka plná, no zvyčajne sú tu aj iní, aspoň jeden alebo dvaja. Došlo mi, že tí, čo tu tiež bývajú, sú buď načisto šialení, alebo im to je jednoducho jedno.

Ťažko preglgnem.

„Ako sa voláš?“ Jeho hlas rozbije ticho a prúd môjhovedomia sa zrazu pohne. Cítim, že jeho dych je teraz oveľa bližšie než


20

predtým. Srdce mi tlčie ako opreteky a ja nedokážem ovládať

svoje pocity. „Prečo mi nechceš prezradiť svoje meno?“

„Máš otvorenú ruku?“ pýtam sa. Mám sucho v ústach azachrípnutý hlas.

Pristúpi bližšie a ja sa takmer bojím dýchať. Prstami sa dotýka jedinej škrobovitej tkaniny, ktorú mám na sebe, a mne sapodarí vydýchnuť. Pokiaľ sa nezačne dotýkať mojej kože... Pokiaľ sa nezačne dotýkať mojej kože... Pokiaľ sa nezačne dotýkať mojej kože... Zdá sa, že toto je to tajomstvo.

Moje tenké tričko sa pralo v tvrdej vode v tejto budove užtoľko ráz, že v porovnaní s mojou kožou je ako vrecovina. Väčšíkúsok mydla mu strčím do dlane a po špičkách sa vzdialim. „Idem zapnúť sprchu,“ vysvetľujem opatrne a plná obáv sa snažím, aby ma ostatní nepočuli.

„Čo mám robiť so svojimi šatami?“ Stále je blízko pri mne.

1 000 krát zažmurkám v tme. „Musíš si ich vyzliecť.“

Začne sa nahlas smiať. „Nie, to viem. Myslel som, čo s nimi, kým budem v sprche?“

„Pokús sa ich nenamočiť.“

Zhlboka sa nadýchne. „Koľko máme času?“

„Dve minúty.“

„Ježiš, prečo si nič nepovedala skôr...“

Pustím sprchu súčasne so svojou a jeho sťažnosti sa utopia v hluku prerušovaných striel sotva fungujúcich vodovodnýchkohútikov.

Pohybujem sa mechanicky. Toto všetko som absolvovala už toľko ráz, že som si presne zapamätala najúčinnejšie metódy drhnutia, oplachovania a rozdeľovania mydla na telo aj vlasy. Nie sú tu žiadne uteráky, takže fi nta spočíva v snahe príliš nenamočiť žiadnu časť svojho tela. Ak by sa tak stalo, nepodarí sa vámdostatočne vyschnúť a celý nasledujúci týždeň by ste bojovali oživot so zápalom pľúc. Viem to.


21

Za presných 90 sekúnd si vyžmýkam vlasy a som späť vosvojich rozkmásaných šatách. Jediná vec, čo vlastním, čo je ešte stále celkom dobrá, sú moje tenisky. Nemám sa kde prechádzať.

Spoluväzeň okamžite zopakuje to isté. Teší ma, že sa učí tak rýchlo.

„Chyť ma za okraj trička,“ dávam mu inštrukcie, „musíme sa ponáhľať.“

Na malú chvíľočku mu prsty skĺznu na môj chrbát a ja simusím zahryznúť do pier, aby som potlačila náruživosť. Takmerzostanem stáť. Veď môjho tela sa už nikto nedotýka.

Musím sa poponáhľať, a tak mu prsty skĺznu späť. Potkýna sa, aby stíhal držať krok.

Keď sme už konečne uväznení medzi 4 známymi stenami klaustrofóbie, neprestajne na mňa zíza.

Skrútim sa do rohu miestnosti. Stále má moju posteľ, moju deku a môj vankúš. Odpúšťam mu jeho nevedomosť, ale asi je ešte príliš skoro skamarátiť sa. Možno som sa príliš unáhlila, keď som mu pomohla. Možno je tu naozaj len preto, aby som sa cítila skľúčene. Lenže ak sa nezohrejem, ochoriem. Mám mokrévlasy a deka, do ktorej ich zvyčajne zabalím, je stále na jeho strane miestnosti. Možno sa ho stále bojím.

Zhlboka dýcham a rýchlo sa obzerám v matnom svetle dňa. Spoluväzeň mi ramená prikryl 2 dekami.

1 je moja.

1 jeho.

„Prepáč, som debil,“ šepká smerom k stene. Nedotkne sa ma a ja som sklamaná šťastná, že to neurobil. Kiežby bol. Nemal by. Nikto by sa ma už nikdy nemal dotýkať.

„Som Adam,“ povie pomaly. Odstúpi odo mňa, až keď dá izbu do pôvodného stavu. Jednou rukou zatlačí jeden posteľný rám na moju stranu.

Adam.


22

Také pekné meno. Spoluväzeň má pekné meno.

Toto meno sa mi vždy páčilo, aj keď neviem prečo.

Nestrácam čas a štverám sa na sotva prikryté pružiny môjho matraca. Som taká unavená, že sotva cítim kovové cievky, ktoré mi môžu ublížiť. Nespala som viac než 24 hodín. Adam je pekné meno – to je to jediné, na čo dokážem myslieť, než mivyčerpanosť úplne ochromí telo.


23

ŠTYRI

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená. Nie som šialená.

Otvorenými viečkami mi preniká hrôza.

Telo sa mi topí v studenom pote, myseľ pláva vnezabudnuteľných vlnách bolesti. Oči sa napokon upokoja pohľadom na čierne kruhy, ktoré sa rozptyľujú v temnote. Nemám potuchy, ako dlho som spala. Neviem, či som svojimi snami vystrašilasvojho spoluväzňa alebo nie. Zvyknem totiž hlasno kričať.


24

Adam na mňa uprene pozerá.

Ťažko dýcham, no podarí sa mi vzpriamiť sa. Pritiahnem si deky bližšie k telu a hneď si uvedomím, že som mu právevzala jeho jediný zdroj tepla. Predtým mi ani len nenapadlo, že jemu môže byť presne taká istá zima ako mne. Ja sa síce trasiem a jeho telo sa v noci tvári neohrozene. Obrys silnejpostavy na tmavom pozadí noci. Netuším, čo mám povedať. Nemám čo povedať.

„To kričanie tu nikdy neprestáva, však?“

Výkriky sú len začiatkom. „Nie,“ odpovedám potichu. Tvár mi zaleje bledý rumenec a ja som rada, že je šero. Takto ničnevidieť. Určite počul moje výkriky.

Občas si želám, aby som nikdy nezaspala. Niekedy si zasnamýšľam, že ak zostanem potichučky, ak sa vôbec nepohnem,všetko sa zmení. Ak zamrznem ja, zamrzne aj bolesť. Stáva sa, že sa nepohnem celé hodiny. Ani o centimeter.

Ak zamrznem v čase, nič sa nepokazí.

„Si v poriadku?“ V Adamovom hlase cítiť obavu. Skúmamzaťaté päste, vrásky pochované v jeho obočí, napätie v sánke.Osoba, čo mi ukradla posteľ a deku, je tá istá, čo sa dnes v nocizriekla svojej. Pred pár hodinami taký nafúkaný a ľahostajný, a teraz taký tichý a starostlivý. Desí ma, že ho toto miesto tak rýchlo zmenilo. Zaujímalo by ma, čo počul, kým som spala.

Kiežby som ho mohla ušetriť tejto hrôzy.

Niečo sa rozbilo na kúsky, v diaľke sa ozýva mučivý plač.Tieto miestnosti sú pochované hlboko v betóne, steny by mali byť hrubšie než podlahy a povaly spojené, aby zvuky neunikali príliš ďaleko. Ak začujem zápas o prežitie, neunesiem to. Každá noc prináša zvuky, ktoré nepočujem. Každú noc čakám, že budem na rade ja.

„Ty nie si šialená.“

Oči spozornejú. Vztýči hlavu, oči má sústredené a čisté,


25

priek rúšku, ktoré nás obklopuje. Zhlboka sa nadýchne. „Myslel

som, že každý, kto je tu, je blázon,“ pokračuje. „Myslel som, že

ma sem zatvorili s nejakým psychopatom.“

Ostro ho podpichnem: „Smiešne, to isté som si myslela aj ja.“

1

2

3 sekundy, ktoré uplynuli.

Pobavene sa zaškerí, čo má taký osviežujúco úprimný efekt ako úder hromu do môjho tela. Niečo ma pichne v očiach apodlomia sa mi kolená. Už 265 dní som nevidela úsmev.

Adam je na nohách.

Ponúkam mu jeho deku.

Vezme ju, ale len preto, aby ma do nej ešte tuhšie zavinul. Zrazu mi niečo zovrie hruď. Pľúca sú ako prepichnuté azviazané špagátom. Práve som sa rozhodla, že sa už nikdy nepohnem, keď bude niečo hovoriť.

„Urobil som niečo zlé?“

Moji rodičia sa ma prestali dotýkať hneď, ako som vedelaloziť. Spolužiakov som rozplakala už len tým, že som ich chytila za ruku. Učitelia ma nútili pracovať samostatne, aby somneubližovala iným deťom. Nikdy som nemala kamaráta. Nikdy somneocítila objatie matky. Nikdy som nezažila nežnosť otcovského bozku. Nie som šialená. „Nič.“

Uplynie 5 sekúnd. „Môžem si sadnúť vedľa teba?“

To by bolo úžasné. „Nie.“ Opäť zízam na stenu.

Zatína a povoľuje sánku. Rukou si prehrabne vlasy a ja sizrazu uvedomujem, že po prvý raz na sebe nemá tričko. Vmiestnosti je taká tma, že sotva zachytím obrysy jeho postavy, mesiac má len maličké okno, aby osvetlil priestor, v ktorom sme, ale aj tak spozorujem, ako sa mu svaly s každým pohybom sťahujú. Azrazu som ako v ohni. Plamene mi lížu kožu a nával tepla sa mi derie do žalúdka. Každý centimeter jeho tela je silný, akoby mu


26

ňajšok začal svetielkovať v tme. Za 17 rokov svojho života som

nikdy nevidela nikoho ako je on. Ešte nikdy som sa nerozprávala

s chlapcom v mojom veku. Pretože som netvor.

Zatváram oči.

Počujem vrzgot a stonanie pružín, keď si sadá na posteľ.Roztvorím oči a skúmam podlahu. „Určite mrzneš.“

„Nie.“ Hlasný povzdych. „Vlastne horím.“

Vyskočím tak rýchlo, že deky spadnú na zem. „Si chorý?“ Očami mu premeriavam tvár, či nemá horúčku, no neodvážim sa priblížiť. „Nie je ti zle? Bolia ťa kĺby?“ Snažím sa spomenúť si na vlastné príznaky. Vlastné telo ma už viac ráz pripútalo nalôžko. Trvalo to takmer týždeň. Nemohla som urobiť nič iné, len sa doplaziť k dverám a tvárou sa dostať k jedlu. Ani neviem, ako sa mi to podarilo prežiť.

„Ako sa voláš?“

Už trikrát mi položil tú istú otázku. „Možno budeš chorý,“ to je všetko, čo mu dokážem povedať.

„Nie som chorý. Len mi je horúco. Zvyčajne nespávamoblečený.“

Zrazu cítim motýliky nervozity. Telo mi spaľujenevysvetliteľné poníženie. Neviem, kam sa mám pozerať.

Hlboký nádych. „Včera som sa správal ako blbec.Zaobchádzal som s tebou ako s handrou, prepáč. Nemal som to robiť.“

Odvážim sa opätovať mu jeho uprený pohľad.

Jeho oči majú dokonalý odtieň kobaltovo modrej, sú tmavé a zároveň belasé ako čerstvá modrina, čisté, hlboké a jasné. Jeho sánka je pevná a črty vryté do starostlivého výrazu. Istotne o tom premýšľal celú noc.

„V poriadku.“

„Tak prečo mi neprezradíš svoje meno?“ nakloní sa a jazamrznem.

Rozmŕzam.


27

Topím sa. „Juliette,“ zašepkám. „Volám sa Juliette.“

Pery mu obmäkčí úsmev, ktorý mi spôsobuje zimomriavky.

Radostne opakuje moje meno. Baví ho to. Teší sa.

Za 17 rokov ešte nikto nikdy takto nevyslovoval moje meno.


28

PÄŤ

Ani neviem, kedy to všetko začalo.

Neviem, prečo to začalo.

Nepoznám nič, len krik.

Moja matka kričala, keď zistila, že sa ma už viac nebude môcť dotknúť. Otec kričal, keď sa dozvedel, čo som urobila matke. Mojirodičia kričali, keď ma zamkli v izbe a povedali mi, že by som im mala byť vďačná. Za jedlo. Za ich ľudské zaobchádzanie s niečím, čo možno ani nie je ich dieťa. Za meter, ktorým merali vzdialenosť, ktorú som mala dodržiavať.

Vraveli, že som im zničila životy.

Ukradla som im šťastie. Zničila som matkinu nádej, že ešteniekedy bude mať deti.

Pýtali sa ma, či nevidím, čo som spôsobila. Či nevidím, že som všetko zničila.

Tak veľmi som sa snažila všetko napraviť. Každý jeden deň som sa snažila byť tou, ktorú chceli. Stále som sa snažila byť lepšou, ale nikdy som neprišla na to, ako to mám urobiť.

Až teraz viem, že vedci sa mýlia.

Svet je plochý a rovný.

Viem to preto, lebo ma vyhodili na samý okraj, a ja som sa 17 rokov snažila držať. 17 rokov som sa snažila vyšplhať späť, ale je takmer nemožné poraziť gravitáciu, keď vám nikto nechce podať ruku.

Keď nikto nechce riskovať a dotknúť sa vás.


29

Dnes sneží.

Betón je pokrytý ľadom a tvrdší než zvyčajne, ale ja mám aj tak radšej tieto mrazivé teploty než dusnú sparu letných dní. Leto je ako pomalý varič, z ktorého všetko naraz vykypí. Sľubuje milión vábivých prívlastkov, len aby vám na večeru naservírovalo puch a splašky. Nenávidím horúčavy a všetok ten lepkavý aspotený neporiadok, ktorý prinášajú. Nenávidím ľahostajnúotupenosť slnka, ktoré je až príliš zaneprázdnené sebou samým, aby si všimlo nekonečné hodiny, ktoré trávime v jeho prítomnosti.Slnko je bezočivec. Vždy opúšťa svet, keď sa ho nabaží.

Mesiac je oddaným spoločníkom.

Nikdy neodchádza. Vždy je nablízku, pozorujúci, neochvejný, pozná naše svetlé i temné stránky, navždy sa mení, tak ako my. Každý deň je to jeho iná verzia. Niekedy je slabý a bledý, inokedy silný a žiarivý. Mesiac vie, čo znamená byť človekom.

Neistý. Sám. Tvorený nedokonalosťami.

Tak dlho pozerám z okna, že na seba zabúdam. Vystieram ruku, aby som chytila snehovú vločku, a päsťou zvieram ľadový vzduch. Prázdna.

Päsťou, ktorá sa spája so zápästím, by som najradšejprerazila okno.

Len aby som niečo pocítila.

Len aby som sa cítila ako človek.

„Koľko je hodín?“

Oči sa mi na okamih zachvejú. Jeho hlas ma však opäť pritiahne do sveta, na ktorý sa snažím zabudnúť. „Neviem,“odpovedám. Nemám ani potuchy, koľko je hodín. Ani netuším, aký deň v týždni práve je, aký mesiac, ani v akom ročnom období sa práve nachádzame.

Už vlastne ani nemáme ročné obdobia.

Zvieratá vymierajú, vtáky nelietajú, úrodu je ťažko vypestovať,


30

kvety takmer neexistujú. Počasie je nespoľahlivé. Niekedy jeteplota v zime priam neznesiteľná. A niekedy začne len tak z ničoho

nič snežiť. Ľudia už nedokážu vypestovať dostatok plodín, nevieme si udržať zvieratá a ani ľudí nedokážeme nakŕmiť tým, čo

potrebujú. Naša populácia začala vymierať príliš rýchlo. Už skôr,

než nadobudlo prevahu nové zriadenie, ktoré nám sľubovaloriešenie. Zvieratá začali byť také zúfalé, že začali jesť čokoľvek, aľudia začali zo zúfalstva jesť otrávené zvieratá. Začali sme samých

seba zabíjať tým, že sme sa snažili zostať nažive. Počasie, rastliny,

zvieratá a náš boj o prežitie sú neoddeliteľne spojené. Prírodné

živly navzájom bojujú, pretože sme zneužívali ekosystém.Zneužili sme aj atmosféru. Zvieratá. Ostatných ľudí.

Nový systém sľuboval nápravu. Ale aj tak sa ľuďom a ichzdravotnému stavu v tomto novom režime uľavilo len veľmi málo. Oveľa viac ľudí zomrelo vďaka nabitým zbraniam než preprázdny žalúdok. Všetko sa postupne zhoršuje.

„Juliette?“

Zdvihnem hlavu.

Opatrne na mňa pozerá, má strach, skúma ma.

Odvrátim zrak.

Odkašle si. „Ak tomu správne rozumiem, jedlo dostávame len raz do dňa?“

Obom nám zrak padne na malý otvor na dverách.

Kolená si priviniem k hrudi a snažím sa udržať rovnováhu na posteli. Ak som dostatočne potichu, skoro vždy dokážemignorovať kovovú bolesť na mojej pokožke. „Čo sa týka jedla, nemajú žiaden systém,“ vravím mu. Prstom lemujem novú cestičku na deke. „Zvyčajne dostaneme niečo aj ráno, ale nemôžem tozaručiť. Niekedy... keď máme šťastie.“ Očami preletím po okennom skle vrazenom do steny. Ružová a červená preniká dnu a jazrazu viem, že je tu nový začiatok. Začiatok rovnakého konca.Ďalší deň.


31

Možno dnes zomriem.

Možno dnes uvidím letiaceho vtáka.

„Len toľko? Otvoria dvere raz do dňa, aby si splnili povinnosť a ak budeme mať šťastie, najeme sa ešte raz? Takto to funguje?“

Vták bude biely so zlatými pásikmi na hlave. „Takto tofunguje.“

„Nie je tu žiadna... skupinová terapia?“ pýta sa a takmer sa smeje.

„Kým si sa neobjavil ty, neprehovorila som 264 dní.“

Jeho ticho toho toľko prezrádza. Keby som chcela, stačí sanačiahnuť a môžem sa dotknúť viny, ktorá mu sadá na plecia. „Na ako dlho si tu?“ spýta sa napokon.

Navždy. „Neviem.“ V diaľke zavŕzga/zastoná/zapiští melancholický zvuk. Mojím životom sú štyri betónové stenypremárnených príležitostí.

„A čo tvoja rodina?“ V hlase mu cítiť ťažký žiaľ, akoby užpoznal odpoveď na túto otázku.

No... O svojich rodičoch viem len to, že nemám ani poňatia, kde sú. „Prečo si tu ty?“ pýtam sa svojich prstov, aby som sa vyhla jeho uprenému pohľadu. Svoje ruky mám už tak dobre preskúmané, že presne viem, kde mám akú hrču či modrinu. Malé ruky. Úzke prsty. Stlačím ich v päsť a potom opäť uvoľním napätie. Ešte stále mi neodpovedal.

Pozriem hore.

„Nešibe mi!“ To je všetko, čo mi povie.

„To vravíme všetci.“ Nadvihnem hlavu a trochu ňou kývam. Zahryznem si do pery. Neviem si pomôcť a očami kradmopozerám na okno.

„Prečo stále pozeráš von?“

Neprekážajú mi jeho otázky, naozaj nie. Len je čudné mať zrazu niekoho, s kým sa dá rozprávať. Je zvláštne vynakladať energiu, aby som mohla pohnúť perami, aby som mohla vytvoriť


32

slová a tak vysvetliť to, čo robím. Veď tak dlho to nikohonezaujímalo. Nikto sa na mňa nepozeral tak, aby si všimol, žeuprene pozerám z okna. Nikto sa so mnou nikdy nerozprával ako so

seberovnou. Ale aj tak, nepozná že som netvor moje tajomstvo.

Zaujímalo by ma, ako dlho potrvá, kým predo mnou začneutekať, aby si zachránil život.

Zabudla som odpoveď a on ma stále sleduje.

Vlasy si zasuniem za ucho, len aby som prišla na inémyšlienky. „Prečo na mňa tak uprene pozeráš?“

Jeho oči sú ako dva mikroskopy, ktoré podrobne študujúkaždú bunku mojej existencie. Opatrne, zvedavo. „Usúdil som, že jediný dôvod, prečo ma zavreli s dievčaťom, je, že si šialená.Myslel som, že sa ma budú snažiť mučiť tým, že ma zavrú sopsychoatom. Myslel som, že si mojím trestom.“

„Preto si mi ukradol posteľ.“ Aby si ukázal silu. Nárokoval si si niečo, čo ti nepatrilo. Zaútočil si prvý.

Oči mu klesnú. Stláča a otvára dlane, nakoniec sa poškriabe na krku. „Prečo si mi pomohla? Ako si vedela, že ti neublížim?“

Zrátam si prsty, aby som sa uistila, že sú stále tam. „Nie.“

„Nie, nepomohla si mi, alebo si nevedela, že ti neublížim?“

„Adam.“ Moje pery majú tvar jeho mena. Prekvapuje ma, ako veľmi sa mi páči, keď vyslovujem jeho meno.

Sedí takmer tak potichu ako ja. V očiach sa mu zračí novýpocit, ktorý nedokážem zaradiť. „Áno?“

„Aké to tam je?“ Každé slovo otázky vyslovujem tichšie než predchádzajúce. „Vonku?“ V skutočnom svete. „Je to horšie?“

Bolesť mu zrazu zmení ostré črty tváre. Trvá mu hodnú chvíľu, kým odpovie. Letmo pozrie k oknu. „Úprimne? Neviem, či je lepšie byť tam alebo tu.“

Nasledujem jeho oči pozerajúce von oknom, ktoré násoddeľuje od reality, a čakám, kým sa mu opäť otvoria ústa. Čakám, aby som ho počula rozprávať. A potom sa snažím dávať pozor,


33

zatiaľ čo jeho slová sa odrážajú v mojej zahmlenej mysli, mätú

moje zmysly, rosia mi oči a zatemňujú moju pozornosť.

„Vedela si, že ide o medzinárodné hnutie?“ pokračuje Adam.

Nie, nevedela som. Nepoviem mu, že ma pred 3 rokmiodvliekli z domu. Nepoviem mu, že to bolo presne 7 rokov odnového režimu a už po 4 mesiacoch ovládali úplne všetko.Nepoviem mu, ako málo viem o našom novom svete.

Adam tvrdí, že tento nový systém má prsty v každej krajine. Čaká na moment, kým dostane lídrov krajín pod kontrolu.Neobávané časti sveta rozdelili na 3333 sektorov a každý z nichteraz spravuje človek poverený mocou.

„Vedela si, že nám klamali?“ spýta sa.

„Vedela si, že predstavitelia nového hnutia tvrdili, že niekto musel prevziať kontrolu, že niekto musel zachrániť spoločnosť, že niekto musel nastoliť mier? Vedela si o ich tvrdeniach, ževyvraždenie opozície je jediným spôsobom nastolenia mieru?Vedela si o tom?“ pýta sa Adam.

A vtedy prikývnem. Vtedy poviem áno.

Toto je tá časť, ktorú si pamätám: Hnev. Nepokoje. Besnenie.

Podvedome zatváram oči, aby som sa pokúsila zamedziťnávratu zlých spomienok, lenže moje úsilie má opačný účinok.Protesty. Zhromaždenia. Výkriky boja o prežitie. Vidím ženy a deti umierajúce od hladu, zničené domovy pochované v troskách,vyálenú krajinu, ktorej jediným ovocím sú rozkladajúce sa obete. Vidím mŕtvych, mŕtvych, mŕtvych a červenú, burgundskúčervenú, a gaštanovohnedú, a najsýtejší odtieň maminho obľúbeného rúžu – všetko poškvrňuje zem.

Všetkého je priveľa, všetko mŕtve.

„Hnutie sa snaží udržať ľudí pod kontrolou,“ pokračuje Adam. Vraví, že hnutie sa snaží viesť vojnu s rebelmi, ktorí nesúhlasia s novým režimom. Hnutie sa snaží zapustiť korene v novýchformách vlád vo všetkých medzinárodných spoločnostiach.


34

A potom si začínam lámať hlavu nad tým, čo sa asi takstalo s ľuďmi, čo som poznala. Čo sa stalo z ich domovov, rodičov, detí. Zaujímalo by ma, koľkí z nich sú už pochovaní v zemi.

Koľkí z nich boli zavraždení.

„Všetko ničia,“ Adamov hlas sa zrazu stratí v pochmúrnom tichu. „Všetky knihy, ľudské výtvory, všetky zvyšky ľudskejhistórie. Tvrdia, že to je jediný spôsob, ako všetko napraviť. Vrajmusíme začať nanovo. Nesmieme urobiť rovnaké chyby akopredchádzajúce generácie.“

2

zaklopania

na dvere a obaja sme opäť na nohách. Nečakane vyľakaní. Späť v tomto pustom svete.

Adam nadvihne obočie: „Raňajky?“

„Počkaj tri minúty,“ pripomeniem mu. Tak dobremaskujeme svoj hlad, až kým klopanie na dvere neochromí našudôstojnosť.

Zámerne nás nechávajú hladovať.

„Áno.“ Jemne sa usmieva. „Nechcel by som sa opäť popáliť.“ Vzduch sa zrazu zmení, keď vykročí.

Mením sa na sochu.

„Stále tomu nerozumiem,“ potichu pokračuje, „prečo si tu?“

„Prečo mi kladieš toľko otázok?“

Odstúpi a medzi nami vzniká čoraz väčší priestor avzdialenosť. „Máš také hlboké oči.“ Nakláňa sa. „Také pokojné. Chcem vedieť, o čom premýšľaš.“

„To by si nemal.“ Hlas mi zneistie. „Ani ma nepoznáš.“

Rozosmeje sa a zrazu má oči plné života. „Nepoznám ťa.“

„Nie.“

Pokrúti hlavou. Sadne si na posteľ. „Správne. Samozrejme, že nie.“

„Čo?“


35

„Máš pravdu,“ lapá po dychu. „Možno som šialený.“

Ustúpim o 2 kroky späť. „Možno si.“

Opäť sa usmieva, rada by som si ho odfotografovala. Pozvyšok svojho života by som sa pozerala na krivky jeho pier. „Nie som, veď vieš.“

„Ale nepovieš mi, prečo si tu,“ pochybujem.

„A ani ty mi to nepovieš.“

Kľaknem si a pretiahnem tácku cez otvor. Niečo neurčitévytvára paru v 2 šálkach. Adam sa zloží na podlahe oproti mne.

„Raňajky,“ poviem a posuniem mu jeho porciu.


36

ŠESŤ

1 slovo, 2 pery, 3, 4, 5 prstov, ktoré tvoria 1 päsť.

1 roh, 2 rodičia, 3, 4, 5 dôvodov schovať sa.

1 dieťa, 2 oči, 3, 4, 17 rokov strachu.

Zlomená rúčka na metle, divoké tváre, zlostný šepot, zámky na mojich dverách.

Pozrite sa na mňa – presne to som chcela povedať. Rozprávajte sa so mnou. Nájdite liek na všetky tieto slzy, naozaj by som si prvý raz v živote chcela vydýchnuť.

Už sú to 2 týždne.

2 týždne rovnakej rutiny, 2 týždne ničoho, len rutiny. 2 týždne so spoluväzňom, ktorý sa priblížil až príliš, aby sa ma dotkolktorý sa ma nedotkol. Adam si zvyká na systém. Nikdy sa nesťažuje, ani raz nezačal dobrovoľne rozprávať o sebe, no stále kladieveľké množstvo otázok.

Je na mňa milý.

Sedím pri okne a pozorujem dážď, listy a sneh, ako do seba narážajú. Striedajú sa pri tancovaní vo vetre, predvádzajúsvoje choreografi e nič netušiacim divákom. Vojaci dupú v daždi, nohami drvia listy a napadaný sneh. Ruky im obaľujú rukavice, ktoré objímajú zbrane schopné vystreliť guľku miliónmirôznych spôsobov. Nedajú sa vyrušovať krásou padajúcou z neba. Nerozumejú pocitu slobody z vesmíru na svojej koži. Je im to jedno.

Kiežby som si mohla naplniť ústa dažďovými kvapkami a


37

je vrecká snehom. Kiežby som mohla obkresľovať žilkyspadnutých listov a cítiť, ako ma vietor štípe na nose.

Namiesto toho však venujem pozornosť zúfalstvu, ktoré mi zviera prsty, a snažím sa spozorovať vtáka, ktorého som videla v snoch. Vtáky kedysi lietali, aspoň tak vravia príbehy. Bolo to ešte pred tým, než sa zničila ozónová vrstva, skôr, nežznečisťujúce látky pretvorili všetky stvorenia na niečo hrozné iné.Počasie vraj nebývalo vždy také nevypočítateľné. Vraj kedysi existovali vtáky, čo lietali k výšinám podobne ako lietadlá.

Pripadá mi zvláštne, že malé zviera dokázalo niečo takékomlexné ako ľudskí inžinieri. Všetko je až príliš lákavé, aby som tomu nevenovala pozornosť. Už 10 rokov sa mi sníva orovnakom vtákovi, ktorý lieta po oblohe. Je biely so zlatými pásikmi na hlave.

Vlastne je to jediný sen, ktorý ma dokáže upokojiť.

„Čo to píšeš?“

Prižmúrim oči, aby som videla jeho mocnú postavu a ľahký úsmev na jeho tvári. Nedokážem pochopiť, ako sa napriekvšetkému ešte dokáže usmievať. Zaujímalo by ma, dokedy si dokáže udržať túto výnimočnú krivku úst, ktorá mení životy. Uvažujem nad tým, ako sa asi bude cítiť po mesiaci. Pri takejto myšlienke ma striasa.

Nechcem, aby dopadol ako ja.

Prázdny.

„Hej!“ Schmatne deku z mojej postele a prikrčí sa ku mne. Bez zaváhania mi obmotá tkaninu okolo tenkých ramien. „Si v poriadku?“

Pokúšam sa usmiať. Rozhodnem sa vyhnúť jeho otázkam. „Ďakujem za deku.“

Sadne si hneď vedľa mňa a oprie sa o stenu. Jeho ramená sú tak blízko, príliš blízko nikdy nie sú príliš blízko. Jeho telo ma zohrieva viac než akákoľvek deka. Niečo mi v kĺboch spôsobuje


38

bolesť, naliehavo túžim, zúfalo potrebujem niečo, čo som nikdy

nemala. Moje kosti prosíkajú o niečo, čo nemôžem pripustiť.

Dotkni sa ma.

Letmo pozrie na malý zápisník, ktorý mám zhúžvaný v ruke, a na pokazené pero, čo stískam v druhej. Zatvorím ho a zrolujem tak, že ho môžem zastrčiť do pukliny v stene. V dlani mám ešte stále pero. Viem, že ma pozoruje.

„Píšeš knihu?“

„Nie.“ Nie, nepíšem knihu.

„Možno by si mala.“

Otočím sa, aby som mu videla do očí, no vzápätí to oľutujem. Je medzi nami príliš malá vzdialenosť a moje telo sa nedokáže pohnúť, vie len zamŕzať. Každý sval, každý pohyb je napätý,každý stavec v chrbtici blokuje ľad. Zadržím dych a oči mámdoširoka roztvorené, zamknuté, lapené intenzitou jeho pohľadu.Nemôžem sa pozerať inam. Neviem, ako ustúpiť.

Och.

Bože.

Jeho oči.

Klamala som samu seba, bola som odhodlaná poprieť nemožné.

Poznám ho. Poznám ho. Poznám ho. Poznám ho.

Tohto chlapca ktorý si ma nepamätá som kedysi poznala.

„Snažia sa zničiť anglický jazyk,“ povie opatrne a potichu.

Lapám po dychu.

„Všetko chcú vytvoriť nanovo,“ pokračuje. „Všetko chcúznovu navrhnúť. Pokúšajú sa zničiť všetko, čo by mohlo byť zdrojom našich problémov. Myslia si, že potrebujeme nový univerzálny jazyk.“ Zrazu sa zasekne. Skloní zrak. „Chcú zničiť úplne všetko. Každý jazyk, ktorý existuje.“

„Nie.“ Mám trhaný dych. Machule mi zatemňujú zrak.

„Viem to.“


39

„Nie.“ Toto som nevedela.

Pozrie hore. „Je dobré, že si robíš zápisky. Jedného dňa tototiž bude protizákonné.“

Začnem sa triasť. Moje telo zrazu bojuje s vírom pocitov, svet sužuje moje myšlienky. Strácam sa a tento chlapec, ktorý si na mňa nespomína, mi spôsobuje bolesť. Pero sa náhle zatacká na podlahe a ja zovriem deku tak pevne, že sa bojím, že juroztrhnem. Ľad mi reže pokožku, hrôza sa mi zráža v žilách. Nikdy mi ani len nenapadlo, že to zájde takto ďaleko. Že ľudia kvôlinovému systému zájdu až sem. Pália kultúru, krásu rôznorodosti. Noví občania nového sveta sa zredukujú na čísla, ľahko zameniteľné, ľahko nahraditeľné, ktoré sa budú dať ľahko zničiť, ak nebudú poslúchať.

Stratili sme ľudskosť.

Deku si obmotám okolo pliec, až kým nie som v kukle slabých otrasov, čo neprestajne trápia moje telo. Desí ma nedostatoksebakontroly. Nedokážem sa upokojiť.

Rukou sa zrazu dotýka môjho chrbta.

Jeho dotyk mi spaľuje pokožku cez vrstvy tkaniny a ja dýcham tak rýchlo, že mi vypovedajú pľúca. Som chytená do pascezrážajúcich sa prúdov emócií, som taká zúfalá, zúfalá, zúfalá, že som tak blízko a zároveň tak ďaleko. Nedokážem sa od neho pohnúť ani na krok. Nechcem sa od neho vzdialiť.

Nechcem, aby sa o mňa strachoval.

„Hej.“ Má taký jemný hlas, taký jemný hlas, taký jemný hlas. Ruky má silnejšie než všetky kosti v mojom tele. Ťahá mojezavinuté telo bližšie k svojej hrudi a ja sa trieštim. Srdce miprebodáva dva, tri, štyri, päťtisíc kúskov pocitov, topia sa na kvapkyteplého medu, ktorý zmierňuje jazvy na mojej duši. Deka medzi nami vytvára jedinú prekážku, ťahá ma bližšie, pevnejšie, silnejšie, až kým nepočujem údery hlboko v jeho hrudi. Jeho ruky okolomôjho tela prerušia všetko napätie v mojich údoch. Svojím teplom


40

topí cencúle, ktoré ma zvnútra podopierali, mäknem, rozmŕzam,

očami sa rýchlo vznášam, potom ich zatváram, až kým mi potvári nezačnú stekať tiché slzy. Rozhodla som sa, že chcem, aby jeho

objímajúca postava zamrzla. „To je v poriadku,“ šepká. „Budeš

v poriadku.“

Pravda je žiarlivá a krutá milenka, ktorá nikdy nespí, presne to mu hovorím. Nikdy nebudem v poriadku.

Odtiahnuť sa od neho znamená pretrhnúť všetky vlákna.Robím to len preto, lebo musím. Pretože je to pre jeho vlastné dobro. Akoby mi niekto do chrbta pichal vidličky, keď mu vykĺznem. Deka sa mi prichytí o nohu a ja takmer spadnem, ale Adam ma znovu zachytí. „Juliette...“

„Nemôžeš sa ma dotýkať!“ Dýcham prudko a ledva prehĺtam, prsty sa mi trasú, a tak ich zatnem v päsť. „Nemôžeš sa madotýkať! Nemôžeš.“ Očami zamierim k dverám.

Je na nohách. „Prečo nie?“

„Jednoducho nemôžeš,“ šepkám stene.

„Nerozumiem tomu, prečo sa so mnou nechceš rozprávať? Celý deň sedíš v kúte, niečo si píšeš do zápisníka a pozeráš na všetko okrem mojej tváre. Máš toho toľko čo povedať kusupaiera a ja tu stojím priamo pred tebou, a mňa ani nevezmeš na vedomie. Juliette, prosím...“ Načiahne sa za mojím ramenom, ja sa však otočím. „Prečo sa na mňa aspoň nepozrieš?Neublížim ti...“

Nepamätáš si ma. Nepamätáš si, že sme spolu 7 rokovchodili do tej istej školy.

Nespomínaš si na mňa.

„Nepoznáš ma.“ Hlas sa mi nemení, končatiny sú stuhnuté, akoby mi ich amputovali. „Bývame spolu v jednej cele dva týždne a myslíš si, že ma poznáš, ale v skutočnosti o mne nevieš vôbec nič. Možno som šialená.“

„Nie si,“ povie cez zaťaté zuby. „Sama vieš, že nie si.“


41

„Tak potom možno ty,“ vravím mu pomaly a opatrne.„Pretože jeden z nás je.“

„To nie je pravda.“

„Povedz mi, prečo si tu, Adam. Čo robíš v ústave prešialených, ak sem nepatríš?“

„Presne tú istú otázku ti kladiem, odkedy som sem prišiel.“

„Možno mi kladieš až príliš veľa otázok.“

Počujem jeho ťažké nádychy a výdychy. Smeje sa, horko sa smeje. „Sme takmer jediní živí ľudia na tomto mieste a ty ma chceš tiež vylúčiť zo svojho života?“

Zatváram oči a sústreďujem sa na dýchanie. „Môžeš sa so mnou rozprávať. Len sa ma nedotýkaj.“

Ku konverzácii sa pripojí 7 sekúnd ticha. „Možno sa ťa chcem dotýkať.“

Do srdca mi vrazí 1 000 pocitov nedôvery. Zvádza mabezohľadnosť, bolí to, bolí, bolí. Navždy zúfalo túžim po niečom, čo nikdy nebudem môcť mať. Otočím sa mu chrbtom, alenedokážem hovoriť tak, aby sa mi z úst liali klamstvá. „Možno lennechcem, aby si to robil.“

Vydá strohý zvuk. „To sa ti až tak veľmi hnusím?“

Otočím sa, jeho slová ma odzbrojujú a tak zabúdam na seba. Uprene na mňa pozerá, jeho tvár je tvrdá, čeľusť pevná, prsty má natiahnuté. Oči má ako dve vedrá dažďovej vody: hlboké,svieže, čisté.

Bolí to.

„Nevieš, čo hovoríš.“ Nie som schopná dýchať.

„Ty prosto nemôžeš odpovedať na jednoduchú otázku, však?“ pokrúti hlavou a otočí sa k stene.

Moja tvár má neutrálnu formu, ruky a nohy mám celkombiele. Pozerám na malú puklinu pri svojej nohe. Budem na ňucivieť celú večnosť.

Deky spadnú na zem. Svet nezaostrene bledne, každý zvuk


42

presúvam do iného rozmeru. Oči sa mi zatvárajú, myšlienky sú

unášané a spomienky mi rozkopávajú srdce.

Poznám ho.

Tak veľmi som sa snažila prestať naňho myslieť.

Tak veľmi som sa pokúšala zabudnúť na jeho tvár.

Tak veľmi som chcela dostať tie jeho modré oči z hlavy,lenže ja ho poznám. Poznám, poznám, poznám. Už sú to 3 roky, čo som ho naposledy videla.

Na Adama by som nikdy nedokázala zabudnúť.

No on už na mňa zabudol.


43

SEDEM

Pamätám si televízory, kozuby a porcelánové drezy. Pamätám silístky do kina a parkoviská. Pamätám si kaderníctva, dovolenky,okenice, púpavy a vôňu čerstvo vydláždených príjazdových ciest. Pamätám

si reklamy na zubnú pastu, dámy v topánkach na vysokýchpodpätkoch a starších pánov v oblekoch. Pamätám si poštárov, knižnice,

chlapčenské skupiny, balóny a vianočné stromčeky.

Spomínam si na obdobie, keď som mala desať, a už sme si nemohli nevšímať nedostatok jedla, všetko bolo také predražené, že sme sinemohli dovoliť žiť.

Adam sa so mnou nerozpráva.

Možno je to takto lepšie. Asi bolo zbytočné dúfať, že by sme niekedy mohli byť priateľmi, možno je lepšie, že si myslí, že ho nemám rada, než by si mal myslieť, že ho mám rada až príliš. Skrýva v sebe príliš veľa bolesti, ale jeho tajomstvá ma desia.Nechce mi povedať, prečo je na tomto mieste. Hoci ani ja mu toho veľa neprezradím.

A predsa a predsa a predsa.

Minulú noc som si spomenula na to, ako ma objal svojimi mocnými rukami, a napodiv to stačilo na odplašenie výkrikov. Teplo vľúdneho objatia, sila pevných rúk, ktoré ma držia, úľava a uvoľnenie po všetkých tých rokoch samoty. Tento dar, ktorým ma obdaril, mu nebudem môcť vrátiť.

Dotknúť sa Juliette je takmer nemožné.

Nikdy nezabudnem na hrôzu v očiach mojej matky a muky


44

v tvári môjho otca, na strach, čo sa im vryl do výrazu tváre. Ich

dieťa bolo je netvor. Posadnuté diablom. Prekliate temnotou.

Skazené. Poburujúce. Drogy, testy aj lekárske riešenia zlyhali.

Psychologické vyšetrenia nepomohli.

Je kráčajúcou hrozbou pre spoločnosť, to tvrdili učitelia. Ešte nikdy sme niečo také nevideli, tvrdili lekári. Mali by ste sa jej zbaviť,vraveli policajní dôstojníci.

Bez problémov, odpovedali moji rodičia. Mala som 14, keď sa ma konečne zbavili. Keď len stáli bokom a pozorovali, ako ma berú preč za vraždu, o ktorej som ani nevedela, že ju môžem spáchať.

Možno je svet bezpečnejší, keď som zamknutá v tejto cele. Možno je Adam v bezpečí len vtedy, keď ma nenávidí. Sedí v rohu s dlaňami na tvári.

Nikdy som mu nechcela ublížiť.

Nikdy som nechcela ublížiť jedinému človeku, čo nikdynechcel ublížiť mne.

Dvere sa rozletia a do cely nám vrazia piati muži a puškami nám mieria na hrude.

Adam je hneď na nohách, no ja som ako z kameňa. Zabudla som dýchať. Už veľmi dlhú dobu som nevidela toľko ľudí, preto som ako omráčená. Mala by som kričať.

„RUKY HORE, NOHY OD SEBA, ZATVORIŤ ÚSTA! NEHÝBTE SA A NEZASTRELÍME VÁS!“

Stále stojím na mieste ako zamrznutá. Mala by som sa pohnúť, mala by som zdvihnúť ruky, mala by som rozkročiť nohy, mala by som si spomenúť, ako sa dýcha. Niekto ma chytá za krk.

Ten, čo chrlí rozkazy, ma tresne zbraňou zozadu do chrbta a pri páde na zem mi rupne v kolenách. Nakoniec zacítim kyslík a krv. Myslím, že Adam kričí, no moje telo upadá do akútneho stavu agónie, akú som ešte nikdy nezažila. Som úplne nehybná.


45

„Čo ti je nejasné na tom, že máš držať HUBU?“ Prižmúrenými očami vidím hlaveň zbrane namierenej priamo na Adamovu tvár.

„VSTAŇ!“ Topánka s oceľovou podrážkou ma kope do rebier, rýchlo, tvrdo, tlmene. Priškrtene lapám vzduch, telo sa dusí. „Povedal som VSTAŇ!“ Tvrdšie, rýchlejšie, silnejšie – do môjho tela narazila ďalšia topánka. Nedokážem ani len vykríknuť.

Vstaň, Juliette. Vstaň. Ak nevstaneš, zastrelia Adama.

Už som na kolenách, keď takmer spadnem dozadu smerom k stene. Zatackám sa, aby som udržala rovnováhu. Zdvihnúť ruky pre mňa znamená ukrutnú bolesť, ktorú ledva vydržím. Cítim, že umieram, kosti mám polámané, koža je ako sito, ktoréprepichujú špendlíky a ihly bolesti. Konečne ma prišli zabiť.

Preto dali Adama do mojej cely.

Pretože ja odchádzam. Adam je tu, pretože ja tu už nebudem. Zabudli ma zabiť včas. Nastal môj čas, tých 17 rokov bolo ažpríliš pre tento svet. Chystajú sa ma zabiť.

Vždy som chcela vedieť, aké to bude. Zaujímalo by ma, či už budú moji rodičia konečne šťastní.

Niekto sa smeje. „Nie si len malé hovno?“

Dokonca ani neviem, či sa rozprávajú so mnou. Sotva sadokážem sústrediť na to, aby som udržala svoje ruky vovzpriamenej polohe.

„Ani neplače,“ dodá ktosi. „Dievčatá zvyknú žobroniť, aby sme sa zľutovali.“

Steny začínajú krvácať. Neviem, ako dlho vydržím soza



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist