načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Slepé škvrny – Noémi Bogyó

Slepé škvrny

Elektronická kniha: Slepé škvrny
Autor: Noémi Bogyó

– Osudy mladých ľudí i osud Československa sa odvíjajú paralelne. Hlavní hrdinovia románu ovplyvňujú vývin udalostí v roku 1989, no revolúcia zasiahne aj do ich súkromných životov. Surrealizmus pretkaný históriou. Štyri ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 288
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1360-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Osudy mladých ľudí i osud Československa sa odvíjajú paralelne. Hlavní hrdinovia románu ovplyvňujú vývin udalostí v roku 1989, no revolúcia zasiahne aj do ich súkromných životov. Surrealizmus pretkaný históriou. Štyri životy – umelec proti štátnej bezpečnosti, matematička v slede nevyspytateľných udalostí, organizátorka a jej pochybnosti a charizmatický revolucionár bez citov. Ako sa prepletú ich životy? Stačí talent a láska na to, aby sme sa vzopreli sebe samému? Mnohokrát nechtiac spustíme lavínu udalostí, na ceste za šťastím sa necháme odradiť vlastnou neistotou. Chceme niečo dosiahnuť, no akú cenu má život bez lásky? Slepé škvrny v príbehu každého z nás.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Slepé škvrny

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Noémi Bogyó

Slepé škvrny – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


SLEPÉ ŠKVRNY


NOÉMI

BOGYÓ


SLEPÉ

ŠKVRNY


Copyright © Noémi Bogyó, 2017

Translation © Tamara Archlebová, 2019

Cover design © Tomáš Cikán

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-1360-3

ISBN e-knihy 978-80-566-1471-6 (1. zverejnenie, 2019)


1. KNIHA

ZIMA



9

Vybielené steny a tmavohnedé lavice prednáškovej sály pripomí­

nali meštiansku školu tridsiatych rokov, nad stolom učiteľa však

visela červená hviezda so zlatým kosákom a kladivom. Adam

sa chúlil pri okne a myslel na popoludnie, ako vyrábali s Hele­

nou cameru obscuru. Pár dní predtým by ešte ani nedúfal, že sa

s ním táto zázračná bytosť dá vôbec do reči. Helena sa nechcela

zoznamovať a urobila všetko pre to, aby ho od seba odohnala.

Jej labutie ruky mu dávali elegantne košom, kresliac do vzduchu

nevylúštiteľné riadky posunkovej reči. Mimika jej tváre pripomí­

nala mimiku míma, bola jednoznačne odmietavá. Adam bol však

tvrdohlavý a vytrvalý, dievča sa stalo jeho fixnou ideou. Prena­

sledoval ju ako jej tieň a o niekoľko týždňov mal už v malíčku

sled jej každodenných zvykov. Vedel, že dni začína ranným be­

hom, po ktorom nasleduje výdatná sprcha v spoločnej sprchárni

na prvom poschodí. Bola to najnavštevovanejšia sprcháreň, na­

priek tomu, že kľučku už veľmi dávno ukradli a ako zámka slúžila

sponka do vlasov, pripevnená k šnúre a prevlečená cez kľúčovú

dierku. Všeobecnej obľube sa tešila vďaka fungujúcemu vypínaču

svetla, sprchovej ružici a teplej vode. Helena potom raňajkovala

v podzemnom bufete internátu, kam sa slnko nikdy nedosta­

lo, a v ktorom od otvorenia do zatvorenia pojašene blikali svoju

morzeovku neóny, šíriace ľadové svetlo. Na vybielených stenách

s hnedým dreveným obložením viseli reklamné plagáty. Helena


10

si vždy sadla k stolu pri dverách, nad ňou visel plagát so Sunqui­ ckom. Plagát, ktorý o niekoľko týždňov neskôr záhadným spôso­ bom bez stopy zmizol, bol navrhnutý podľa grafických postupov socialistického realizmu. Na vzbudenie pozornosti mala slúžiť fotografia, na ktorej šošovka zvečnila fľašu Sunquicku, jeden celý pomaranč, jeden prepolený pomaranč a sklenený pohár, zdobený kolieskom pomaranča, pod tým nudný reklamný text: „Na ceste a v prírode, na ihrisku a pri vode, Sunquick nielen osvieži, ale slú­ ži aj zdraviu. Vyrobili Konzervárne a liehovary, národný podnik, Liptovský Mikuláš.“ Fialové pozadie zátišia bolo nevkusne krik­ ľavé. Adam dokázal hovoriť o oranžovom sirupe iba v superlatí­ voch: príliš sladký, príliš kyslý, príliš lepkavý, príliš bez pomaran­ ča, príliš propagovaný, príliš nevhodný na to, aby mohol Helenu obdivovať každý boží deň. Jedným slovom nechutný, na vracanie, uslintaný, pornografický. Na oknách špinavých od mušincov vise­ li pod stropom zožltnuté umelé čipkové záclony. Helena zamys­ lene prežúvala rožok, ktorý si namáčala do tresky s majonézou, naloženej do bieleho papierového pohára. Nevidela­nepočula, ani nezdvihla oči zo svojho zopnutého poznámkového zošita, a tak ani nič nemohla tušiť o sunquickovom reklamnom plagáte, ktorý na ňu zízal. Medzi dvoma zahryznutiami si zapísala vzorec, vetu, číslo.

Nemala času nazvyš, keďže paralelne študovala kybernetiku aj atómovú fyziku. Jej spolužiaci o nej hovorili, že je geniálna, že na hodinách obsedí do konca iba z povinnosti, nie je rovnica, ktorú by nevedela vypočítať, ba čo viac, zaoberá sa riešením aj takých rovníc, ktoré ešte nikdy nikto nevyriešil, a že skôr ona by mohla dávať konzultačné hodiny svojim učiteľom.

Odkedy ju Adam spoznal, nemohol myslieť na nič iné, len na ňu. Vo dne v noci sníval o tom, ako ho objaví, ako mu bude ve­

11

novať pozornosť, zamiluje sa doňho, prípadne ho zvedie. Celé

týždne sa nechal unášať podľa nálady zlatým vetrom, plachtil

s červeným fénom či padal k zemi s oceľovomodrým víchrom.

Kĺzanie nad zemou prežil vďaka slabším opiciam. V tomto svo­

jom umeleckom období maľoval na plátno metamorfózy túžby,

prevtelenej do vetra. Rozmery jeho malieb sa čoraz väčšmi roz­

rastali a mal pocit, že by príbehom svojej lásky dokázal vymaľo­

vať celú kaplnku, palác, katedrálu. Nemal ani šajnu, prečo Hele­

na kapitulovala práve v ten žiarivý jarný deň. Žeby sa jej zdal

už predtým sympatický? Niekoľko týždňové spolužitie typu te­

lo­tieň ju azda presvedčilo, že netúži iba po erotickej noci s ne­

mou študentkou, ktorá by mu nemohla ani vyčítať, ak by číslo

bolo príliš chladné, nebodaj príliš rýchle či nedajbože príliš drs­

né? Nevylučoval ani, že túžila po spoločnosti, prípadne si z neho

chcela vystreliť. V záhradách, popri ktorých prešli, kvitli ovocné

stromy, vzduchom poletovali sťa snehové vločky zablúdené lu­

pienky kvetov. Vôňa narcisov a tulipánov vo vibrujúcom teple

naplnila vzduch. Ovocný sad bzučal ako úľ a hrkotanie električ­

ky sem z údolia doliehalo ako rozplývajúca sa ozvena. Dievča

sa zrazu otočilo na päte a hľadelo mu priamo do očí. Len stáli

a pozerali sa na seba. Koláž zamrznutej zeme, nehybného slnka

žiariaceho v zenite, chlapca s doširoka roztiahnutými zrenička­

mi a nemej dievčiny. Na drobnom flajstri času nevedno z akých

príčin vznikla nečakane diera, rozdiel v tlaku vysal perspektívu

priestoru, a tak pôvodne trojdimenzionálny obraz bude odteraz

každý vnímať už iba ako dvojdimenzionálnu, tuctovú, gýčovú

ľúbostnú scénu s palmami a morskou plážou. Helena si vytiahla

svoj zopnutý zošit, čosi doň načarbala a podstrčila ho chlapco­

vi pod nos: „Vieš odčítavať z pier?“ Ani ahoj, ani pusa, ani rúč­

ka, ani pá, ani klasický kúzelný úsmev, ani ostýchavé kvetnaté

12

slová, pohadzovanie vlasmi či naprávanie sukne. Vecná otázka.

Situácia Adama natoľko prekvapila, že naďalej nič nepovedal,

hoci vedel, že by mohol, lebo si dal námahu a vypátral, dozve­

del sa, že Helena nie je hluchonemá, „iba“ – také opovrhovanie

týmto stavom – „iba“ nemá. V súvislosti s „iba“ mala Helena veľ­

mi nepríjemné spomienky. V domove vychovávatelia z nedban­

livosti, nevedomosti, prípadne nezáuj mu „iba“ neskôr zistili, že

Helena nie je hluchonemá mentálne postihnutá, ani mentálne

postihnutá hluchonemá, ba, nie je ani postihnutá, ktorá je hlu­

chá a nemá. Helena je „iba“ nemá. Preto sa dostala ako malé

dievčatko do ústavu pre mentálne postihnutých. Helena muse­

la zhromaždiť všetku svoju genialitu, aby dokázala, že je „iba”

nemá. Jej prvotný plán vyšiel na zmar. Ošetrovateľ, ktorému dô­

verovala, a pred ktorým odhalila svoje tajomstvo, sa nečakane,

ešte prv než by pre ňu mohol niečo urobiť, obesil. Bolo verejne

známe, že to bol vášnivý šachista a ťažký hypochonder. Celý ži­

vot sa venoval mentálne postihnutým deťom. Desilo ju, že raz

aj ju k nim priradia. Malý lístoček, na ktorý Helena kostrbatými

písmenami napísala: „Všetko počujem – nie som hluchá, všetké­

mu rozumiem – nie som debil“, bol poslednou kvapkou v pohári

diagnózy duševnej choroby. Helena od tej chvíle prestala jesť.

„Bola ozajstnou detskou láskou pobláznená do Igora,“ šepkalo

sa po ústave. Ľutovali Igora, ľutovali Helenu, potom pošliapa­

li Igorovu česť, vzápätí zabudli na Igora, ale dievčatko, ktoré

nikoho neposlúchalo, ani čo sa týkalo večerného kúpania, ich

naďalej rozčuľovalo. Helena ich nenávidela, lebo z Igora, ktorý

oplýval každodennými cnosťami aj hriešnosťami, vyrobili najprv

anjela na zemi a potom pedofila, skazeného do špiku kosti. Po

niekoľkých mesiacoch sa vychudnutá ako roztrasená handrová

bábika dostala k doktorke Mižičkovej, ktorá pristúpila k obja­

13

vovaniu dievčatka nevídanou odbornosťou. Doktorka Mižič­

ková si získala Heleninu dôveru už pri prvom stretnutí. Stačil

na to povzbudivý úsmev a istá náhoda. Na fajčiarskom stolíku

pod oknom bola šachovnica. Na Ondreja v ambulancii čakali

rozostavané šachové figúrky, aby sa pred rokmi prerušená rozo­

hraná partia raz mohla dokončiť. Helena dala doktorke Mižič­

kovej mat tromi ťahmi. Tá si vydýchla, stiahla z prsta jednodu­

chý zodratý snubný prsteň a gestom pubertiačky ho hodila do

akvária pri písacom stole, medzi zlaté rybky. V tej chvíli spoza

oblakov s rozstrapkanými okrajmi vykuklo slnko a preexpono­

valo čiernobiely statický obraz, na ktorom dievčatko so špina­

vou anjelskou tváričkou zízalo na snubný prsteň, ako sa ponára

medzi čiernobiele kamienky akvária. Doktorka Mižičková za

týždeň vyhrala boj s byrokratickým systémom a potrebovala na

to iba šachovnicu. Helena hravo zvíťazila nad všetkými lekármi

a profesormi špeciálnej kliniky, a potom dala šachmat každému

červovi spisov, ktorý sa im postavil do cesty. Bol to najkrajší týž­

deň jej detstva. S tvrdošijnou odovzdanosťou sa držala žilnatej

mäkkej ruky s neupravenými nechtami, ktorá ju s rozhodnosťou

a láskou viedla spletitými chodbami a nekonečnými schodmi od

jednej šachovej partie k druhej. Na konci cesty stál sirotinec pre­

robený z panského kaštieľa, s vybielenou štukatúrou, ozdobným

plotom z kovaného železa a so záhradou s divinou, veľkou vyše

sedemnásťtisíc štvorcových metrov. Ozdobná brána z kovaného

železa sa za Helenou zavrela a otvorila pred ňou ríšu možností.

Z Heleny sa stal génius, chodila na šachové súťaže a precestovala

členské štáty RVHP, aby rad­radom nabila seniorov od Odesy cez

Burgas až po Drezdu. Táto Helena teraz vecne mávala pred Ada­

movým nosom zdrapom papiera: „Vieš odčítavať z pier?“ znelo

pri každom mávnutí lístočkom. Adam dokázal od prekvapenia

14

len prikývnuť, a vtom ho Helena nečakane chytila za ruku. V to

popoludnie mu čarovala a Adamovi bolo úplne jedno, prečo to

urobila: z ľútosti, empatie, sympatie, prípadne z inej, jemu ne­

známej ­patie.

Helenina izba sa v ničom nelíšila od tisícov ďalších internátnych

izieb, niečím však predsa len bola iná. Na vnútornom parape­

te veľkého okna s čiernym kovovým rámom stáli v rade sviečky

rôznych tvarov, farieb a vzorov. Kým si Adam prezeral sviečky,

Helena pripravila pomôcky, potrebné na jej kúzelnícke predsta­

venie. Adam podľa daných rozmerov nakreslil obrysy krabice,

Helena ju vystrihla a poskladala. Vnútro krabice namaľovali tem­

perami načierno, zapálila sviečku purpurovo fialovej farby a ihlu

na zošívanie vriec rozžeravili dočervena, potom ňou vypálili do

krabice drobnú dierku. Nato vyrobili na krabicu dvojité veko.

Do jedného vrchnáka vyrezali štvorcový otvor, ktorý prelepili

pauzákom, ten sa stal hľadáčikom fotoaparátu. Druhý vrchnák

slúžil na pripevnenie zväčšovacieho papiera, preto mu zvnútra

oblepili rohy fotorožkami. Ako pracovali, Helenine hodvábne

kadere občas pohladili Adamovi tvár a rameno, vzduch sa nabil

elektrickým nábojom. Potom sa zo skrine vynorili ďalšie biele

výkresy, ku ktorým dostal Adam kus uhľa. Helena sa natiahla

na ošarpanej kanape, oprela sa o pravý lakeť, preplietla si štíhle

stehná, ležala tam v polohe ako obyčajná kurva, jej oči meniace

farbu však protirečili reči tela: leskli sa ako oceľ. Divé maky na jej

blúze tancovali od radosti, že môžu slobodne týždenne aj viac ráz

bozkávať jej sviežu pokožku. Adamovi vyschlo v hrdle. „ Ja viem

maľovať len akty,“ zašeptal chrapľavo, na čo si Helena ladným

pohybom vyzliekla blúzu. Na jej snehobielej pokožke sa ligotali

15

zlatohnedé bodky, ako množstvo huncútskych hviezd. Sklopila

oči, iba v kútiku úst sa jej skrýval šibalský úsmev. Adamovo srd­

ce takmer vyskočilo, prstami však už ohmatával čiernym uhľom

model a hoci mal vlhké dlane, pľúca mu fučali a mal stiahnutý

žalúdok, uhoľ kreslil očami maliara: ťahal čiary, šrafoval, zaob­

ľoval formy, brázdil cikcaky. Helena sa postupne stávala vybra­

ným objektom, ktorý slúžil k zrodeniu vyberajúceho, a Adam

prekročil bránu bezčasovosti. Jeho ruky automaticky siahali po

čistých výkresoch, kým sa neminul aj posledný. Po zemi sa všade

váľali skice: Helenine oči, nos, profil, obliny jej pŕs, línie ramien,

čipkované prúžky, jej kolená pod lemom sukne. Helena rozobra­

tá na časti aj v univerzálnom celku. Divé maky z jej blúzy sa na

Adama posmešne uškŕňali. Muž bol zahanbený, umelec však

hrdý. Helena rad­radom obdivovala náčrty. Adam sa vyhrieval

v žiari uznania ako korytnačka. Obrázok s celým aktom zavesili

na stenu, svetlo stolovej lampy nasmerovali na kresbu a Helena

potom vliezla s domácky vyrobenou kamerou pod prikrývku.

Adam si myslel, že žartuje, no potom si spomenul na fotografa

chaplinoviek, ktorý prv než zahalil do oblaku sadzí šťastne sa

usmievajúcu nevestu so snehobielou vlečkou, vliezol pod tmavú

šatku trojnohej kamery. Zvedavosť či azda nejaké pudy napove­

dali Adamovi, aby aj on vliezol pod deku. Krôčik dozadu, krôčik

vpred, v hľadáčiku fotoaparátu striedavo hľadali Heleninu uh­

ľom nakreslenú siluetu. O čo viac ju hľadali, o to viac sa stávali

čisté puritánske línie rozmazanými. Ich srdce lapalo po dychu.

Helenino dychčanie temer hladkalo Adamove ušné bubienky.

Na javisku jednoduché kulisy. Tri stoly so stoličkami, jedna dlhá

lavica a dvoje dverí. Na dverách vpravo reklamný plagát so slo­ ganom: Riekol som: bojuj, človeče, a ver!, na dverách vľavo biela tabuľa s čiernym nápisom: Nádej zanechaj, kto mnou uberá sa! Po zaznení gongu sa javisko zaplní, traja muži v talároch obsadia svoje miesta, osem postáv oblečených do historických odevov zasa lavicu obžalovaných.

sudca: Pojednávanie týmto otváram! Prosím, pán prokurátor, predneste obžalobu!

prokurátor: Vážený pán sudca, obžaloba voči ôsmim obža­ lovaným: porušili najvyšší poriadok, keďže vyrobili synovi člo­ veka zlaté teľa.

sudca: Prosím obžalovaných!

prokurátor: Obžalovaný číslo jeden, Mo Ti, alias Mon Či, staroveký čínsky filozof, ktorý v roku 400 pred n. l. ako prvý za­ znamenal, že obraz sveta sa v tmavej komore objavuje obrátene.

obhajca: Vážený súd, Mo Ti je nevinný, skúmal iba svetlo a odraz svetla. Vykonával jednoduché optické pokusy.

prokurátor: Pán sudca, obžalovaný číslo jeden je zakladajúcim členom zločineckej organizácie, nesporne on bol pionierom optiky.

Obžalovaný číslo dva, Platón, alias Planton, staroveký grécky filozof vo svojom slávnom podobenstve o jaskyni tiež demon­ štroval tento optický jav. Navyše hlásal neslýchané klamstvo, že videnie je stretnutím duševného vyžarovania a lúča odrazeného od predmetu v zreničke, prostredníctvom čoho vzniká tieňový odraz predmetu.

obhajca: Platón je nevinný, zdroj poznania vidí vo svete ideí. Svet ideí ostáva skrytý očiam tých, ktorí hľadajú cestu poznania v skutočnom svete. Preto sa platónsky hrdina odvracia od hluku sveta – doslova sa mu obracia chrbtom, nachádzajúc tak skutoč­ nú realitu. Svet ideí, platónsky skutočný svet sa odráža na steny jaskyne iba formou obrazu.

prokurátor: Stalo sa to falošným proroctvom dvadsiateho storočia. Predstaviteľ rozvinutej civilizácie sa kvôli znaku odvra­ cia od vybraného objektu, už ho nevyhľadáva a netúži ho ani spoznať, veď znak núkajúci nekonečné variácie, je oveľa zaují­ mavejší. Je to čertovské dovŕšenie platónskeho jaskynného po­ dobenstva.

Obžalovaný číslo tri, Aristoteles, alias Aristi, staroveký gréc­ ky vedec a filozof. Aj jeho pozorovanie sa zakladá na jave came­ ry obscury: svetelné lúče prenikajúce korunou stromu vykresľu­ jú bočne otočený, niekoľkokrát zmnožený obraz zatmenia slnka.

obhajca: Vážený pán sudca, Aristoteles je absolútne nevinný, mal len drobučkú poznámku o tom, že svetlo odrážajúce sa od predmetu prichádza k oku prostredníctvom vzduchu.

prokurátor: Takýto do morku kosti skazený zločinec­reci­ divista, ktorý ako otec moderných vied v Európe akoby morom na stáročia nakazil generácie prichádzajúce po ňom, si zasluhuje sto smrtí.

Obžalovaný číslo štyri, Filipo Brunelleschi, alias Brunello, po­ chybne preslávený renesančný umelec, v roku 1420 aj pokusom dokázal, že trojdimenzionálnu skutočnosť možno dokonale za­ chytiť na dvojdimenzionálnom obraze.

obhajca: Páni, môj chránenec je nevinný. Maľoval iba pohľad na kaplnku dómu Santa Maria del Fiore vo Florencii, namiesto neba nalepil na plátno strieborné plátky, ktoré pôsobili ako zr­ kadlo, a potom vyvŕtal do stredu obrazu drobnú dierku. Následne mal nepodstatné predstavenie, ku ktorému došlo oproti kaplnke, na mieste, kde obraz namaľoval. V pravici držal vo výške očí túto maľbu chrbtom k sebe, v jeho ľavici, ďalej od obrazu, tiež vo výške očí, bolo zrkadlo. Pri pohľade cez dierku bolo možné vidieť v zr­ kadle dvojdimenzionálny obraz zároveň s trojdimenzionálnou skutočnosťou. Kovové plátky odzrkadľovali aktuálne svetelné vzťahy, čo celý jav ešte zdokonaľovalo. To je všetko, z čoho ho možno obviniť.

prokurátor: Jeho spoluvina je viac ako nesporná. Brunel­ leschi touto svojou veľkolepou akciou jedným šmahom pozmenil vývoj európskeho umenia. Skutočnosť sa stala obrazom, obraz skutočnosťou. Význam týchto dvoch pojmov dodnes splýva, a tak dnes sa už nik nezamyslí nad tým, že spočiatku bola iba skutoč­ nosť a obraz žil svoj kratučký život iba na vodnej hladine.

Obžalovaný číslo päť, Giovanni Battista della Porta, alias Delči Porta, praotec prvého virtuálneho divadla.

obhajca: Veľactený pán sudca, della Porta je bezvýznamný divadelný režisér. Chcel iba šokovať obecenstvo novým zážit­ kom. Vďaka javu kamery s dierou vyčaroval pre obecenstvo, ktoré si hovelo v príjemnom chládku tmavej izby, poľovnícku scénu, odohrávajúcu sa na doskách amfiteátra. Výjav premietol na stenu izby cez drobnú dieru, vydlabanú v stene, a na ruby obrátený svet otočil pomocou zrkadiel. Bolo to iba divadelné predstavenie. Je pravda, o niečo okázalejšie, ako bývalo zvykom.

prokurátor: Aha, teraz ste prezradili svojho chránenca! Prizna­ li ste sa, že na tom ominóznom zraze zločineckej organizácie čaro­ val. Navyše, napísal pre maliarov aj príručku o používaní camery obscura, Magiae naturalis. Následkom toho sa stali hlavným pred­ metom optických výskumov doby perspektíva a camera obscura.

Obžalovaný číslo šesť, Johannes Kepler, alias Kempler, ne­ mecký matematik a hvezdár, od neho pochádza názov camera obscura.

obhajca: Pán sudca, obžalovaný číslo šesť kreslil iba mapy, a na to použil obmenu camery obscury v tvare šiatra, zdôrazňu­ jem, výlučne ako pracovný prostriedok.

prokurátor: Ako prostriedok pre hriech, prostriedok pre hriech! Obžalovaným číslo šesť začala technická metamorfóza camery obscury. Jeho spoluvina na hriechu je značná. Ani to ho neospravedlňuje, že vznikom prenosnej obmeny camery obscu­ ry, do ktorej už nebolo potrebné vkročiť, camera obscura stratila svoje metafyzické čaro.

Obžalovaný číslo sedem, Johannes Zahn, alias Zahnči, rehoľ­ ník z rádu premonštrátov. Krabicová kamera, ktorú zostrojil, sa stala prototypom fotoaparátov devätnásteho storočia.

obhajca: Pán sudca, môj chránenec bol sluhom božím. Prirovnanie k oku vola je zaujímavé výhradne z filozofické­ ho hľadiska, camera obscura pritom figuruje ako metafora vi­ denia.

prokurátor: Farizej! Na pohľad je nevinnejší ako novorode­ né jahniatko, ale v dôsledku jeho tajného obchodovania, sa stala camera začiatkom osemnásteho storočia už súčasťou batožiny cestovateľov. Šošovku namontovali na vrch vychádzkových či zavretých kočov a s použitím šikmo nastavených zrkadiel pre­ mietali obraz na stôl, umiestnený v strede voza. Takto mohli vytvoriť aj amatérski maliari­cestovatelia obdivuhodné obrazy, a tak sa camera obscura stala popri mikroskope a ďalekohľade nástrojom aj pri výskumoch v oblasti prírodných vied. Kamery s otvorom, ktoré skonštruoval, fungovali o dvestopäťdesiat rokov už ako fotoaparáty.

Obžalovaný číslo osem, Louis­Jacques­Mandé Daguerre, alias Daruegge, maliar, vizuálny dizajnér, majiteľ dioramatického di­ vadla. Aj jeho fotografické pokusy sa zakladali na princípe ca­ mery obscury.

obhajca: Nevinný, poháňalo ho iba to, aby mohol zvečniť skutočnosť bez kreslenia. To, že latentný obraz na jodizovanej striebornej platničke je možné zvýrazniť, parami ortute vyvolať a pomocou tiosulfátu sodného aj fixovať, objavil vlastne iba ná­ hodou.

prokurátor: Vážený pán sudca, takéto zatajovanie faktov a dôkazov je poburujúce! Čo si myslíte, pomocou čoho vyvo­ lal obžalovaný na jodizovanej striebornej platničke latentný ob­ raz, no, pomocou čoho? Jedine pomocou camery obscury. Tým zvečnil skutočnosť formou fotografie. Pod vplyvom jeho hrieš­ nych skutkov vzniklo na konci devätnásteho storočia z camery obscury kino s pohyblivými obrázkami, predchodca filmového kina.

sudca: Všetci sú vinní! Týmto odsudzujem všetkých osem ob­ žalovaných na večné zatratenie. Rozsudok je týmto právoplatný a nedá sa proti nemu odvolať! Miesto odpykania trestu je foto­ aparát Zenit s výrobným číslom 66666666666.

prokurátor: Vážený súd, prosím, aby ste prihliadli na poľah­ čujúce okolnosti! Moji chránenci konali z naivity, nevedomosti, v nádeji, že ľudstvu pomôžu.

sudca: Opakujem, rozsudok je týmto právoplatný a nedá sa proti nemu odvolať. Nech obžalovaní odídu ľavými dverami! Smial som sa a smial. Smial som sa celý deň. Na nič iné som ne­ mohol myslieť, len na to, ako ma bude Helena čakať večer na in­ ternáte. Bude ležať na mojej posteli zakrytej károvanou dekou a bude sa motkať svojimi výpočtami. Nikdy som nechápal, ako môže nájsť riešenia tých zložitých rovníc. Helena však bola ča­ rovná nie vďaka svojim nezrozumiteľným rovniciam, to môže potvrdiť aj môj spolubývajúci, Janko. Veľakrát som ho pristihol, ako túžobne blúdi očami po kopčekoch, ktoré sa jemne črtali pod

21

jej bavlneným tričkom. Helenino telo bola dokonalosť sama. Sú

na svete veci, ktoré keď uvidíme, všetko, čo sme dovtedy videli

a spoznali, sa nám zrazu zdá bezvýznamné. Obrazy ideálov, vy­

nárajúce sa z kolektívneho vedomia, ktoré sa predo mnou denne

mihali, úsmev Mony Lisy, brada Pallas Atény, modiglianiovské

oči, lono Urbinskej Venuše sa zhmotnili v novom usporiadaní.

Jedným slovom – katarzia. A jej synonymum – Helena. Stvoriteľ

však po tom, ako stvoril telesnú podobu dokonalosti a obdaroval

ju aj geniálnou matematicku logikou, akoby z nejakého vrtochu

oľutoval svoju štedrosť alebo jednoducho sa iba unavil a nechal ju

nedokončenú.

Tak veľmi som po nej túžil! Počas tých pár dní, ktoré Helena

strávila vo Švédsku na konferencii o kybernetike, som sa venoval

svojmu utrpeniu a maľovaniu. Fyzická bolesť, ktorú som pociťo­

val v slabinách, sa čoraz väčšmi stupňovala. Maľoval som. Hele­

nu v jesennom daždi, letnej záplave svetla, v zelenom klobúku,

s čiernym slnečníkom, po uši oblečenú, nahú. Jej krehká postava,

neobyčajná tvár dostávali čoraz éterickejšiu podobu a v rámci ko­

nečnej metamorfózy sa premenila na súhvezdie. To, že spomien­

ka na Helenu z mäsa a kostí vo mne zo dňa na deň bledla, som

vnímal ako svoju osobnú tragédiu. Vtedy mi napadlo, že prišiel

čas kúpiť si fotoaparát. Chcel som sa stať kronikárom jej života,

sledovať ju zreničkou stroja, zvečniť každý jej nádych, nemé tri

dimenzie uzamknúť do výrečných dvoch dimenzií.

V decembri sa skoro stmieva. Adam zastal pred výkladom Elek­

tra. Vpravo na práčke bol fotoaparát Zenit, pomocou ktorého si

chcel ukoristiť Helenino telo. Odrazu mal pocit, že všetci filozo­

fi, vynálezcovia, ktorí sa pričinili ku zrodu camery obscury, sú zavretí v malej čiernej krabičke. Videl ich stáť v rade pred šošov­ kou a počul ich zhovárať sa:

– Aj ja by som ho chcel vidieť – dožadoval sa Mon Či. – Mám na to právo, aby som ho videl medzi prvými. Kde by sme boli teraz bez mojich pozorovaní?

– S prepáčením, nesúhlasím s vami. Bezo mňa by sa dnešné fotografie nikdy neboli zrodili – znelo prísne z úst Kemplera.

– Páni, páni, čo je to za neporiadok? Ďalšia dagerotipománia? Fotografia sa stala trvalou iba vďaka môjmu objavu – chvastal sa Daruegge hláskom tenučkým ako nitka.

– Dvadsaťminútová nútená nehybnosť bola nepochybne trva­ lým zážitkom aj pre objekty portrétov – vtipkoval Delči Porta.

– Je príliš mladý – konštatoval Planton sklamane. – Ktovie, či bude vhodný splniť svoje poslanie.

– Vyzerá seriózne – odsotil Brunello Plantona spred šošovky.

– Nehádajte sa, ešte ho odplašíte – upokojoval Kempler sku­ pinku.

Električka so zvonením prehrmela pred špinavým sklom vý­ kladu, škrípanie kolies vzalo so sebou čudesné hlasy. Adam vošiel do slabo osvetleného obchodu. O sklenený pult sa opieral mrzutý predavač v strednom veku.

– Prosím si z výkladu fotoaparát Zenit. – Adamov hlas znel rozhodne.

Predavač sa naňho čudne pozrel, akoby nechcel veriť svojim ušiam.

– Zenit? – spýtal sa pochybovačne. – Áno. Zenit. – A viete, mladý muž, čo stojí takýto aparát? – spýtal sa povýšenecky.

– Viem. Adam bez slova vybral z peňaženky papierové ban­ kovky, aby aj tým potvrdil svoj úmysel kúpiť ho. Predavač si ne ­ ochotne hundral popod nos, že to je posledný kus, treba ho vy­ brať z výkladu, a tak či tak o desať minút zatvára. Adam sa ne­ pohol. Zaťal sa so zovretými perami. Predavača jeho skalopevná zarytosť donútila kapitulovať a s nevôľou sa vybral k výkladu. O malú chvíľu si už Adam, pospevujúc si akúsi hlúpu pesničku, s novučičkým aparátom pod pazuchou vykračoval k autobusovej zastávke. V mysli už objímal Helenu. Na december bolo nezvy­ čajne teplo.

Chvíľka jari v zime. Celý deň bol šťastný, napriek tomu teraz mal divný pocit, akoby zima s týmto jarným úškrnom zasiahla do jeho životného režimu. Autobus bol plný. Cítil som sa nepríjemne v tesnej telesnej blíz­ kosti s toľkými ľuďmi. Natriasali sa, tlačili sa, nahýnali sa, túlili sa, vynucovali si miesto. Úľ. Na každej zastávke nastúpili ďalší a ďalší. Von takmer nik. Konečná. Úľ sa vyrojil.

– Ahoj, Adam. – V ten večer sa mi stretnutie s Otom zdalo bez­ významné a hlavne obťažujúce, keďže som s ním musel prehodiť pár slov, pričom som sa ponáhľal. Roztržito som mu odpovedal, áno, nie, neviem, pritom som dokázal myslieť len na Helenino telo.

– Všetko v poriadku? – Áno, v najväčšom poriadku. Len sa ponáhľam. Helena sa dnes vrátila zo Štokholmu a čaká ma.

Oto sa na mňa čudne pozrel, potom ako keby aj jemu niečo napadlo, náhle sa rozlúčil. Keďže pre vlažné teplo sa sneh takmer z minúty na minútu roztopil a nechal po sebe more blata, vybral som si namiesto kratšej cestičky obchádzku po betónovej ceste. Keď som dorazil hore k internátu, uvidel som v strede bahenné­ ho mora dievčinu. Neviem, prečo som vytiahol fotoaparát, čo ma primälo k tomu, aby som zvečnil tú grotesknú chvíľu. Pravdu povediac, ani mi nenapadlo, aby som jej pomohol, akoby som to všetko robil ani nie vedome, len tak okrajovo. Helena na mojej károvanej prikrývke sa núkala čoraz vábivejšie a tomu volaniu som nevedel odolať.

Cestou od vchodovej brány po dvere mojej izby som takmer utekal. Zastal som pred dverami, aby som sa vydýchal. Zhlboka som sa nadýchol a stlačil som kľučku. Dvere sa otvorili. Na písa­ com stole svietila stolová lampa, Janko sa hrbil nad svojimi kni­ hami, ani sa na mňa nepozrel. Moja posteľ bola prázdna.

Nechápavo som civel na tú nedostatočnosť. Potom som len tak z vrtochu zavrel dvere a znovu ich otvoril, zavrel a otvoril, zavrel, otvoril. Helena nikde. Nechcelo sa mi prekročiť prah. Helenino bytie bolo dosiaľ istotou, rukolapný jav, predstaviteľný sled ob­ razov, smiech bez zvuku. Jednoducho existovala. A v ten večer akoby jedným šmahom prestala existovať. Ani keby zomrela, ne­ zmizla by s takou konečnou platnosťou, ako tým, že definitívne zahatala cestu naspäť, odvrhla ma, zabudla ma tu, alebo skôr ma tu naveky nechala. Keby zomrela, aspoň by po nej ostalo niečo, k čomu sa dá občas zájsť, k čomu sa dá odniesť kvety, s čím sa dá rozprávať, alebo čomu sa dá byť verným. V tej chvíli som si uve­ domil, že už pár týždňov predtým som to tušil. Vycítil som, že ako všetko ostatné, aj hodiny túlenia s Helenou sa raz skončia a tou štokholmskou cestou odletí z môjho života. Každá časť môj­ ho tela pociťovala lúčenie s pohybmi, pohľadmi, pohladeniami. Stvoriteľ sám vtlačil sedem pečatí tajomstvám jej duše. Neviem, ako som mohol dúfať, že môj obdiv a láska sa jej niekedy dotknú. Nikdy sme si nevymenili žiadny spriaznený úsmev. Náš vzťah sa začal aj skončil mojím modloslužobníctvom. Takže taký pro­ fánny je začiatok a koniec, bytie a nebytie. Ani na chvíľu som si nepomyslel, že sa Helene niečo stalo: že s ňou spadlo lietadlo,

25

potopila sa jej loď, uniesli ju, zabili, pomohli jej utiecť. Nie. Ani

len to, že jej prípadne meškalo lietadlo, že ho zmeškala, alebo

že neprišla, lebo bola unavená, a teraz si pravidelne odfukuje na

susednom intráku. Bol som si istý tým, že jednoducho neprišla.

V tomto bode môj život nezávisel od šťastia. Nie. Všetko zmenilo

Helenino rozhodnutie. Ja som urobil len toľko, že som prekro­

čil prah. Nič viac, ani menej. A tým som vstúpil do skutočnosti

Heleninho nebytia.

Štrngotanie, sklenené drnčanie pohárov naznačovalo Jankov

slivovicový súcit. Bez slov sme do seba liali frťany. Náš smútok sa

takmer zrástol. Naše niekdajšie súperenie prekryl každý vypitý

pohár slivovice ďalšou a ďalšou geografickou vrstvou. Po druhej

fľaši sa mi jazyk definitívne prilepil k podnebiu, a mal som po­

cit, že by ho odtiaľ nikdy viac nedokázal odrezať ani chirurgický

skalpel. Akoby mi Helena odovzdala svoju nemotu.

Z DENNÍKA SOFIE, 14. DECEMBRA 1988

Bola to chvíľka jari v zime. Podozrievavo som sa nadýchla neuve­

riteľnej jazmínovej vône, a zrazu som mala pocit, že týmto faloš­

ným marcovým dňom okrádajú december a spolu s decembrom

aj mňa, veď dnes mám narodeniny. A keď nie sú mrazivé, zasne­

žené, ako keby ani neboli moje. Večer som sa snažila dostať od

autobusovej zastávky hore k internátu najkratšou cestou, strmým

chodníčkom. Bola úplná tma: hviezdy vyhasli – buď neznášajú

falošnú jazmínovú vôňu, alebo nevydarený december, prípadne

oboje. Možno aj to je nejaký sovietsky vynález, ako perestroj­

ka. Podľa Martina mohol takúto klimatickú zmenu spôsobiť len

ten mizerný výbuch v Černobyle. Dnes poobede som spontánne

26

zatúžila po tom, aby som ho pohladkala po štetinovitých vlasoch,

ale neodvážila som sa. Ešte by to zle pochopil. Zlé jazyky tvrdia,

že je pravý sukničkár, babožrút, przniteľ panien. Podľa mňa je

génius. Napriek aféram so ženami mu v skutočnosti chodí po

rozume iba zvrhnutie diktatúry a popri bojových snoch sa v jeho

posteli ujde občas miesto aj nejakej peknej žene.

Internát sa kľukatil na vrchu kopca ako čierny had. Množstvo

okien sa ligotalo ako svietiace šupiny. V blate jeden krok dopre­

du, dva šmyky dozadu. Spočiatku sa mi zdalo netradičné šmý­

kanie zábavné. S blatom sme boli od malička kamaráti. Mama

mi natiahla malé červené čižmičky a mohla som sa v ňom bahniť

dosýta. Čižmičky som už dávno vyrástla a na moju smolu sa mi

teraz nezjavil ani rozprávkový trpaslík so zázračnou ceruzkou,

s ktorou by som si mohla jeden pár nakresliť. Ostali mi len kožen­

kové čižmy s dobrou podrážkou z umelej hmoty. Na vyschnutom

orechu krákali dve smutné vrahy. Internát sa nado mnou vypí­

nal ako nedobytná pevnosť. Už som bola na konci chodníčka,

keď som si uvedomila, že cesta ďalej neexistuje, bez okuliarov

som v tme nevidela, kam šliapnuť. Na čižmy sa mi váhou olova

lepilo blato a už som ani nekráčala, len sa šmýkala sem a tam.

Nasledovalo bezmocné prešliapavanie v bahne a boj o udržanie

sa na nohách. „S okuliarmi by to mohlo ísť ľahšie“ – pomyslela

som si a prudkým pohybom som si strhla z pleca kabelku. V tej

chvíli som stratila rovnováhu. Ramenami som zúfalo kolembala

ako pelikán­rocker a podarilo sa mi šťastne vykydnúť celý obsah

kabelky do blata. Od hnevu mi zovrelo hrdlo ako vo zveráku.

Nemala som najmenšiu chuť vyváľať sa v tej čľapkanici, preto

som si čo najopatrnejšie čupla a začala som šmátrať v odpornej,

lepkavej hmote. V tejto polohe som musela pripomínať najskôr

korytnačku močiarnu. Po dlhom šmátraní, keď sa mi čo­to poda­

27

rilo z blata vyloviť – okrem iného pivovú fľašu, zopár ohorkov

a jedno zlomené pero, – som napokon nahmatala aj svoje okulia­

re. Keď som sa postavila, znovu som stratila rovnováhu a vtedy sa

stalo, že ma tam úplne nečakane objavili. Stala som sa modelkou

na bahennom móle. Prvé blysnutie blesku ma zasiahlo ako elek­

trina. Pozrela som sa tým smerom, ďalšie blysnutie. „Umelecký

fotograf “ mohol byť iba pár krokov odo mňa, ale ja som nevidela

nič iné iba čierny tieň strašiaci na betónovej ceste. Nasadila som

si okuliare a už ma ani neprekvapilo ďalšie blysnutie. Neviditeľná

ruka ešte viac stiahla zverák hnevu, ktorý mi zvieral hrdlo. Kým

sa mi podarilo po uši zablatenej vyštverať na betónovú cestu,

cudzinec sa už vyparil. Akoby sa mi to len snívalo. Cítila som

sa tak úboho, že mi vyhŕkli slzy. Vrany zrazu za nesmierneho

krákania vzlietli, krá, krá, krá, a hušš, preletiac mi nad hlavou sa

stratili v čierňave. Ešte som cítila na tvári pleskot ich krídel, keď

v tom, z ničoho nič, sa spustil dážď, akoby sa aj mračná spriahli

proti mne. Cestou domov som vymýšľala titulky úvodníkov k fo­

tografiám, ktoré som si predstavila. Jedny vtipnejšie ako druhé:

Opitá reakcionárska študentka, Kačací tanec na bratislavský spô­

sob, Svet močarísk v decembri, Ako sa zrodila súdružka, Blatná,

Rodiaca sa z blata.

Bola tmavá noc. Snežilo. Od západu slnka som blúdil v lese a hľa­

dal som Helenu. Pod nohami mi škrípal decembrový mráz. Ko­

náre s inovaťou mi po kosť doškriabali tvár. Z diaľky som počul

praskanie lámajúcich sa vetiev. Darmo som volal jej meno, od­

poveď neprichádzala, len ozvena. Miestami sa na kríkoch hlo­

hu ako horiaca sviečka zaleskol jej vlas. Odrazu si prerazil cestu

tmou slabý lúč svetla. Na čistinke tancovali samopašní, ujúkajúci tanečníci. Dievčatá sa postavili do kruhu a ťahavo nôtili. Všetky mali na sebe kroj. Spod vencov so stužkami im vykúkali kade­ re vlasov medovej farby. Keď zbadali, že sa k nim blížim, náhle zmĺkli. Vtom jedna dievčina vystúpila z radu a tichým, ale čisto znejúcim hlasom spievala pieseň ďalej.

– Helena! – skríkol som, ale z hrdla mi nevyšiel hlas. Vrátila sa medzi dievčatá a spolu s nimi ďalej spievala melódiu. Viac sa na mňa ani nepozreli.

Chcel som vykročiť, no nohy mi vrástli do zeme, moje telo ako z olova padalo do tmy so zvukom padajúceho bútľavého stro­ mu. Mládenci prestali tancovať a schytili dievčatá. Dupli nohami a vzápätí zmizli.

Padol som k zemi a bolo mi strašne zima. Zrazu sa objavil na samom okraji horizontu oranžový plameň, v ktorom žiarila milovaná tvár mojej matky. Nakláňala sa nado mňa a krúžila hlavou: „Ako si budem rozumieť s tým dievčaťom?“ Nečakajúc na odpoveď ma objala. Zotrela mi slzy zásterou vanilkovej vône. Smrečina sa opäť rozozvučala, horský potok žblnkotal a ja som sa šťastne smejúc kotúľal dole svahom s Kristínkou, Jožkom, Mar­ tinom a Šárkou. Bolo už takmer teplo ako v lete, keď ma matka postavila na nohy a mávla mi na rozlúčku. Vtedy som uvidel to dievča. Stálo uzimené na okraji čistinky. Paže sa jej ohýbali ako konáre topoľov vo vetre. Až teraz som si všimol, že jej útly driek je obalený kôrou a nohami je akoby koreňmi pripútaná k zemi. Pozrel som sa na ňu, aj ona na mňa. Trikrát som sa na ňu po­ zrel, potom som začal utekať. Spoza jedného stromu som počul Jankov smiech:

– Vieš, kto hrá v tejto dráme hlavnú úlohu, Adam? Tvoj chvost – rehotal sa a stále opakoval: tvoj chvost, tvoj chvost, tvoj chvost.

Alfa a omega, začiatok a koniec, hranice, múry.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.