načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Serafína a roztrieštené srdce - Robert Beatty

Serafína a roztrieštené srdce

Elektronická kniha: Serafína a roztrieštené srdce
Autor:

PRICHÁDZAJÚ BÚRKY… Serafína sa zobudí sa v nevysvetliteľnej tme, na tele má jazvy z neúprosného boja a onedlho zistí, že život v Biltmore sa nepredstaviteľne zmenil. Zdá sa, že všade ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  209
+
-
7
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 320
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-754-4462-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

PRICHÁDZAJÚ BÚRKY… Serafína sa zobudí sa v nevysvetliteľnej tme, na tele má jazvy z neúprosného boja a onedlho zistí, že život v Biltmore sa nepredstaviteľne zmenil. Zdá sa, že všade naokolo sú nepriatelia, no ešte väčšmi ju prekvapí to, čo robia jej starí kamaráti. Biltmore je v ohrození. Blíži sa k nemu záhadná sila. Nemá meno, ale prináša so sebou prudké búrky a povodne, ktoré strhávajú všetko, čo im stojí v ceste. Serafína musí odhaliť pravdu o tom, čo sa jej stalo, a nájsť spôsob, ako ovládnuť svoje nové schopnosti, kým nie je neskoro. Má iba niekoľko dní, aby dosiahla takmer nemožné, a tak zo všetkých síl bojuje o to, aby sa znova stala strážkyňou Biltmoru, Braedenovou priateľkou, dcérou svojho tatka, hrdinkou Blue Ridge Mountains a všetkých obyvateľov i tvorov, ktorí ich nazývajú svojím domovom. V strhujúcej tretej časti úspešnej série Roberta Beattyho sa Serafína zaslúžene zaradí k literárnym šampiónkam, lebo zvádza urputný boj, aby obránila všetko, čo miluje, a stala sa tým, kým sa má stať.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Serafína

a roztrieštené srdce

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Robert Beatty

Serafína a roztrieštené srdce – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



S—

N—

—S

—N


S—

N—

—S

—N

Robert beattY

a s

d

c

e

R

o

Z

t

I

teNé


SERAFINA AND THE SPLINTERED HEART by Robert Beatty

Copyright © 2017 by Robert Beatty

By arrangement with the author. All rights reserved.

Jacket illustration © 2017 by Alexander Jansson

Jacket design by Maria Elias

Translation © Katarína Slivková, 2017

ISBN v tlačenej verzii 978-80-7544-462-2

ISBN e-knihy 978-80-7544-481-3 (1. zverejnenie, 2017)


Sídlo Biltmore

Asheville, Severná Karolína



7

1

S

erafína otvorila oči, ale videla iba čierňavu, akoby

ich mala stále zavreté.

Z polosna, v ktorom ju obklopovala chmúrnaprázdnota, ju vytrhol tlmený hlas, lenže teraz ho už nepočula.

Ako šelma sa vie orientovať aj v najtemnejšíchzákutiach, no zrazu si pripadala slepá. Hľadala čo i lennajmenší záblesk svetla, ale nezbadala ani mesačný svit,prenikajúci cez okno, ani blikot lampáša, ktorý visel na chodbe.

Naokolo vládla tma.

Zažmúrila oči a znova ich otvorila, no nič sanezmenilo. Stále bolo všetko čierne.

Azda som oslepla? pomyslela si.

Poriadne ju to zmiatlo. Zbystrila sluch ako vtedy, keď sa zakrádala temnými chodbami rozľahlého biltmorského suterénu a lovila potkany. Nepočula však vŕzganie domu či buchot služobníctva, ktoré pracovalo vo vzdialených miestnostiach, nedoliehalo k nej otcovo chrápanie,vrčanie strojov, tikot hodín ani šuchot krokov. Panoval tam nezvyčajný chlad, ticho a pokoj. V tej chvíli siuvedomila, že nie je v Biltmore.

Spomenula si na hlas, ktorý ju zobudil, a opäťnaťahovala uši, ale márne. Ktovie, či bol skutočný, alebo sa jej iba prisnil.

Kde to som? čudovala sa v duchu. Ako som sa sem do‑ stala?

Namiesto odpovede konečne začula akýsi zvuk.

Buch ‑buch.

Chvíľu sa neozývalo nič iné.

Buch ‑buch, buch ‑buch.

Len tlkot jej srdca a pulzovanie krvi.

Buch ‑buch, buch ‑buch, buch ‑buch.

Jazykom si pomaly navlhčila suché popraskané pery a v ústach pocítila kovovú chuť.

Nespôsobil ju však kov.

Bola to krv, ktorá jej cez žily prúdila do jazyka a pier.

Chcela si odkašľať, ale namiesto toho sa jej zrazu do pľúc nahrnul prúd vzduchu, akoby sa prvý raz v živote nadýchla. Len čo sa krv rozprúdila, v  rukách, nohách i v celom tele pocítila mravčenie.

Čo sa to deje? prebleslo jej hlavou. Čo sa mi stalo? Pre‑ čo som sa zobudila takto?

Zaplavili ju spomienky na to, ako žila s tatkomv dielni a so svojím najlepším priateľom Braedenom bojovala proti čiernemu plášťu i starcovej palici. Po veľkolepých komnatách Biltmoru sa konečne pohybovala aj zadenného svetla a  uviedli ju do vyberanej spoločnosti. Keď však lovila v  pamäti, čo sa udialo potom, pripadala si, akoby sa snažila spomenúť si na prchavé detailyhlbokého sna, ktoré človeku vyfučia z hlavy, len čo sa preberie. Bola dezorientovaná a zmätená, akoby sa načahovala za úlomkami predchádzajúceho života.

Zatiaľ sa nepohla, no cítila, že leží na niečom rovnom a dlhom. Nohy mala natiahnuté a ruky prekrížené cez hruď, akoby ju tam uložili starostlivo a s úctou.

Napokon ruky pomaly spustila k telu, aby ohmatala to, čo je pod ňou.

Bolo to tvrdé a drsné ako dosky, ale zároveňnezvyčajne chladné. Dosky by nemali byť také studené, napadlo jej. To je čudné.

Srdce jej začalo prudko búšiť a  prepadla ju panika.

Chcela si sadnúť, no čelom hneď tresla do niečoho tvrdého, čo bolo iba niekoľko centimetrov nad ňou, a s tvárou zmraštenou od bolesti sa hneď zasa zvalila na chrbát.

Vzápätí ruky pritisla k  horným doskám a skúmala ich prstami, ktoré teraz používala namiesto očí.Nenašla však nijaké pukliny ani otvory. Začali sa jej potiť dlane a dýchala prerývanejšie. V návale beznádejea strachu sa zvrtla nabok, lenže aj tam narazila na dosky, od ktorých ju delilo iba zopár centimetrov. Kopala do nich a zúfalo búšila päsťami, no obklopovali ju z každej strany.

Serafína zavrčala od rozhorčenia, desu a zlosti.Zvŕtala sa a mykala, škriabala po doskách a pokúšala saich vyáčiť, ale márne. Uväznili ju v dlhej a nízkej debne.

Horúčkovito pritisla tvár k  jednému z  rohov a potiahla nosom ako zviera v pasci. Dúfala, že cez škáročky medzi doskami zachytí nejaký pach z vonkajšieho sveta. Potom ovoňala aj druhý roh, no cítila to isté.

Hlina, pomyslela si. Ležím v hnusnej, vlhkej hline.

Pochovali ma zaživa!

2

S

erafína ležala v chladnej tmavej rakve, ktorúzakoali do zeme. Hlavou jej vírili splašené myšlienky.

Musím sa odtiaľto dostať, opakovala si. Nie som mŕtva! Potrebujem kyslík.

Nemohla sa však pohnúť, nič nevidela a počula iba svoj trhaný dych. Dokedy jej vystačí vzduch? Cítila, aké má stiahnuté pľúca a  ako jej zviera hruď. Chce tatka! Chce, aby prišla mama a vyhrabala ju. Niekto ju musí zachrániť! Rukami sa zúfalo zaprela do vrchnej časti rakvy a snažila sa ju odtisnúť, ale ani sa nepohla. Piskľavý dych jej v tom príšernom tmavom a stiesnenom priestore trhal uši.

Vtom si spomenula na to, čo by jej povedal tatko, keby tam teraz bol. „Vzchop sa, dievča. Vyšpekuluj, čo treba urobiť, a sprav to.“

Opäť sa zhlboka nadýchla, potom sa upokojilaa začala premýšľať. Oči jej síce v  tme neslúžili, no keď si prstami prešla po sukni a rukávoch šiat, zistila, že súdotrhané. Napadlo jej, že keby zomrela a mala pohreb,obliekli by ju slávnostne. Ten, kto ju pochoval, mal zrejme naponáhlo. Spravil to, lebo si myslel, že je mŕtva? Alebo chcel, aby si vytrpela najhoršiu smrť zo všetkých?

V tej chvíli nad sebou začula tlmený šuchot krokov a jej srdce sa naplnilo nádejou.

„Pomoc!“ zvolala z  plných pľúc. „Pomôžte mi! Pomôžte mi, prosím!“

Kričala a kričala, búchala a kopala do dreva, ale kroky sa postupne vzďaľovali, až napokon celkom utíchli, a tak si nebola istá, či ich vôbec počula.

Bola to osoba, ktorá ju pochovala? Hodila práve na jej hrob poslednú lopatu hliny? Alebo šiel okolo niekto, kto netuší, že je tam? Znova udrela päsťami do dreva a skríkla: „Prosím! Potrebujem pomoc! Som tu dolu!“

Bolo to však zbytočné.

Zostala sama.

Cítila, ako sa jej duše zmocnila beznádej.

Nemôže odtiaľ utiecť.

Neprežije to...

Nie! prebleslo jej hlavou a zaťala zuby. Nedovolím, aby som tu zomrela! Nevzdám sa! Nájdem spôsob, ako sa do‑ stať von...

Zosunula sa ku koncu rakvy a  kopla do nej. Pripadala jej tenká a  neveľmi pevná, akoby to nebola ozajstná truhla, iba rozheganá debna, ktorú niekto narýchlo stĺkol z vyhodených prepraviek od jabĺk. Chatrné dosky však zo všetkých strán obklopovala hlina, preto ichnemohla rozbiť.

Vtom jej čosi zišlo na um.

Keď sa pred rokmi pýtala tatka, čo sa stane s ľuďmi, ktorí zomrú, povedal: „Pochovajú ich asi dva metre do zeme.“

V tmavom a stiesnenom priestore sa zvinula doklbka ako mačiatko v škatuli od topánok a posunula sa tak, aby mohla ruky priložiť doprostred vrchnej dosky.Usúdila, že dva metre hliny, ktoré sú nad ňou, vážia strašne veľa. Tatko ju naučil, že doska je v strede najslabšia.

Pamätala si aj ďalšiu vec, ktorú jej vysvetlil, a tak po nej poklopkala a pozorne pri tom počúvala. Klop ‑klop‑ ‑klop. Potom skĺzla trochu nižšie a znovu zaťukala. Klop‑ ‑klop ‑klop. Pokračovala v tom, kým nenašla miesto, kde sa ozýval trochu hlbší a dutejší zvuk, čo znamená, že je nad ním menej hliny. „To je ono.“

Ale čo teraz? Aj keby sa jej dosku podarilo prelomiť, hlina by ju zasypala. Prenikla by jej do úst aj do nosa a zadusila by sa. „Tak to nepôjde...“

Zrazu dostala nápad. Gombičky si zapla až pod krk, a hoci sa jej v uzučkej rakve ťažko hýbalo, začala sivyhŕňať šaty, kým neboli naruby a  kým si z  nich nevyvliekla ruky. Sukňa jej teraz zakrývala tvár, a ak bude mať šťastie, ochráni jej nos i ústa.

Vedela, že nemá dosť silné ruky, aby vrchné dosky rozbila, preto sa otočila na brucho a  ľahla si tak, aby mala plecia pod ich strednou časťou.

Pozbierala silu, zdvihla sa a celým telom sa do nich zaprela. V rakve nebolo dosť miesta, aby sa dala navšetky štyri, no napriek tomu do dreva opakovane vrážala plecami. Vedela, že ho nezlomí jediným úderom, ale ani pomalým tlakom. Musí doň pevne udierať v pravidelnom rytme. Tresk, tresk, tresk. Cítila, ako sa dlhé dosky nad ňou ohýbajú. „Výborne, presne to potrebujem,“zamrmlala. Tresk, tresk, tresk, búšila do nich zasa. „No tak!“ Tresk, tresk, tresk, pokračovala vytrvalo. Dosky sa začali rozlamovať. Odrazu jej na holé plecia spadlo čosichladné. Hoci sa mala tešiť, že plán vychádza, prepadol ju strach. Preborila vrchnú časť rakvy, lenže tá sa na ňuzosypala spolu so studenou, vlhkou a ťažkou hlinou, ktorá ju privalila k spodným doskám! Keby nemala na hlave sukňu, dostala by sa jej do úst aj do nosa a už by bolo po nej.

Poslepiačky ju začala naberať do rúk a po hrstiachhádzať do rohov truhly. Hoci hlinu odpratávalanajšikovnejšie, ako vedela, stále sa na ňu sypala ďalšia a ďalšia. Bola všade naokolo a  sotva sa v  nej mohla hýbať. Cez látku sukne robila iba rýchle a krátke nádychy. Hruď sa jej horúčkovito dvíhala a klesala. Dochádza jej vzduch!

Napokon už hlinu nemala kam hádzať, preto sapokúsila uniknúť. Hlavu prepchala cez dieru a  snažila sa predrať na povrch, ale hlina sa na ňu valila tak rýchlo a prudko, že nemala šancu. Hoci sa z nej usilovalavyhrabať, začala ju dusiť. So zdrvujúcou ťažobou jejpridlávila hruď a z pľúc sa jej pri tom vydral posledný výkrik.

15

3

hlina sa na Serafíninu hlavu a  plecia sypala rých

lejšie, než ju stihla odhrabávať. Cítila, že ju ťažía uväz

ňuje, no hoci mala nohy ako v  pasci, ďalej okolo seba

ryla a kopala. Kým si naslepo kliesnila cestu z tmy, cez

sukňu, ktorá jej zakrývala tvár, sa zúfalo snažila nabrať

dych. Ibaže látka sa jej pod ťarchou hliny natískalačo

raz hlbšie do úst, dusila ju a zastavovala prívod vzduchu

do ubolených pľúc.

Vtom začula šuchot, akoby kdesi nad ňouhorúčko

vito hrabalo nejaké zviera. Dúfala, že je to Gidean,Brae

denov pes, ktorý sa ju pokúša zachrániť. Tlmenévrča

nie však naznačovalo, že to nie je Serafínin psí kamarát.

Nech už to bol akýkoľvek tvor, jeho pazúry rozrývali

zem s neuveriteľnou silou. Azda je to medveď, ktorý si prišiel vyhrabať večeru? To je jedno. Musí vyliezť von. Potrebuje sa nadýchnuť!

Odrazu jej ruky podriapali ostré pazúry. Zvrieskla od bolesti, ale hneď schytila zviera za labu. Mám ťa! Držala sa ho ako kliešť. Len čo trhlo nohou, vytiahlo ju z hliny.

Vrčiaci tvor ešte niekoľkokrát mykol labou v  snahe vyslobodiť sa z jej zovretia, no Serafína ho nepustila.

Keď sa napokon vynorila spod zeme, zhlboka sa nadýchla a pľúca jej hneď ožili. Vzduch! Konečne má vzduch!

Zviera sa jej vyšmyklo a odtiahlo sa, ale Serafína sa ďalej driapala von, kým si neuvoľnila plecia a ruky.

Srdce sa jej naplnilo nádejou. Dokázala to! Uniklaodtiaľ! No len čo si z hlavy stiahla sukňu, doľahlo k nejhlasné vrčanie a opäť sa na ňu vrhli pazúry. Práve sa chystala skrčiť, keď ju škrabli po temene. Rukami sa pevnezaprela o zem, rýchlo sa vyštverala z hrobu a dala sa na všetky štyri, aby sa bránila.

Ocitla sa na cintoríne, ktorý zalieval mesačný svit. Bol plný hustého porastu stromov a  popínavých rastlín. Na podstavci uprostred malej čistiny stála veľkákamenná socha anjela s roztiahnutými krídlami. Serafína to miesto poznala, ale nemala ani potuchy, ako sa tam dostala. Skôr než sa nad tým stihla zamyslieť, začula za sebou akýsi zvuk a zvrtla sa.

Blížil sa k  nej čierny panter. Bol skrčený, akoby sa pripravoval na útok, a  tvár sa mu chvela od zúrivosti. Vtom rozďavil papuľu, až sa mu uši pritisli k hlave,a vyceril dlhé tesáky, ktoré sa leskli a čakali iba na to, kedy sa do niečoho zahryznú.

4

S

erafína hľadela do tváre nahnevaného pantera. Ešte

nevidela divé zviera s takými neľútostnými očami. Boli

jasnožlté a sálala z nich ukrutná sila. Prikrčila sa, aby sa

mohla brániť. Keď panter opäť ukázal dlhé biele tesáky

a zavrčal na ňu, nemala veľa možností, ako sa mupostaviť, a tak aj ona vycerila zuby a zlostne zaprskala.Čierny panter na jej prekvapenie obrátil hlavu, odkradol sa

a zmizol v lese.

Serafína od vyčerpania klesla na zem a  sťažka, zhlboka dýchala. Bola rada, že žije. Tá veľká mačka ma už mala v hrsti, prebleslo jej hlavou. Prečo sa odtiaľ vytratila ako ranená vačica?

Kým ležala a  zbierala sily, rozmýšľala o  tom, čo sa práve stalo. Niekto ju pochoval. No nielen to. Zakopal ju na starom opustenom cintoríne, ktorý už preddesiatkami rokov zarástol stromami.

Čím viac o tom uvažovala, tým väčšmi nemohlauveriť tomu, čo práve videla. Odkiaľ sa tu vzal čierny panter?

Jej mama je divošelma a kedykoľvek sa vie premeniť na pumu. Keď sa to konečne naučila aj Serafína,nadobudla podobu čierneho pantera presne ako jej otec. Je to veľmi vzácny druh a v horách sa traduje, že nikdy sa ich nevyskytuje viacero naraz.

Napadlo jej, že panter mohol byť jej otec. Ibaže ten zomrel pred dvanástimi rokmi v tú istú noc, keď sanarodila. Odvtedy sa o ňu staral tatko, ktorý ju našiel v lese, a iného otca nikdy nepoznala. Ako tak nad týmpremýšľala, zdalo sa jej čoraz pravdepodobnejšie, že panter,ktorého práve zazrela, nie je dospelý. Podľa toho, aký bol štíhly a neistý, usudzovala, že je ešte mladý. Možno to bolniektorý z jej nevlastných súrodencov, ale tí sú zatiaľškvrnitými mláďatkami. Kamarát Waysa má zasa vo zvieracej podobe tmavohnedú srsť. Mohlo sa stať, že vo svetledobre nevidela, no ak to bol Waysa, prečo by od nej utiekol?

Mysľou jej vírilo množstvo otázok, ale začala sa sústreďovať na svoje pocity. Hlava ju bolela od škrabnutia zvieracích pazúrov, po ktorom jej zostala krvácajúca rana, hoci nebola až taká hlboká. Po tom, čo prežila v  rakve, si užívala, že jej do pľúc voľne prúdi vzduch. Na koži cítila teplý vetrík, vychutnávala si vôňuďateliny a paprade, ktoré rástli neďaleko, a hľadela natrblietavé hviezdy na oblohe. Zdalo sa, že jej zmysly sú ostrejšie než kedykoľvek predtým.

Keď sa jej vrátila sila do končatín, otrepala zo seba zvyšky hliny a narovnala si jednoduché béžové šaty.Vtedy si všimla, že diery na nich lemujú veľké tmavéškvrny. So strachom si rýchlo prezrela celé telo a zistila, že na hrudníku, pleciach aj na rukách má zaschnutú krv. Nemala však nijaké čerstvé rany. Iba jazvy.

V tej chvíli sa jej do mysle ako pomalý tok tichejrieky začali vkrádať spomienky. Videla, ako s tatkomvečerala v dielni, ako s Braedenom ležala na najvyššejstreche Biltmoru a počítala hviezdy na polnočnej oblohe, aj ako s  mamou a  Waysom bezstarostne bežala lesom vo zvieracej podobe. Vybavila si, ako sedela pred kozubom v  knižnici pána Vanderbilta, ktorý jej rozprával príbehy zo svojich knižiek a ciest, a ako potichu popíjala čaj vedľa pani Vanderbiltovej, ktorá nedávno oznámila, že čaká bábätko.

Potom si spomenula, ako jej priateľka Essie, jedna z biltmorských slúžok, pomáhala zašnurovať nádhernú zlatokrémovú róbu, ktorú jej Braeden daroval naVianoce. Pamätala si, že pri pohľade do Essinho zrkadla videla dvanásťročné dievča s výraznými mačacími lícnymikosťami, jantárovožltými očami a s dlhými, čiernymizamatovými vlasmi. Prvý raz si pomyslela, že zapadne medzi ostatných.

Spomienka na vianočný večierok jej dlho vírilav mysli. Živo si vybavovala tlmené svetlo sviečok, vôňu dreva v  kozube, úsmev na tatkovej tvári a  Braedenovu teplú ruku, ktorú mal na jej chrbte, keď spoločne vkročili do sály. V jej duši vtedy zavládol pokoj a zároveň to bol pre ňu okamih víťazstva, no nielen preto, lebo s Braedenom porazili svojich nepriateľov. Konečne cítila, že niekam patrí.

V  poslednú zimnú noc v  Biltmore, na ktorú sa pamätala, šla na obchôdzku po dome. Spomínala si na ňu však iba útržkovite. Ochraňovala sídlo pred rôznymivotrelcami a inými nebezpečenstvami. Všetci už išli spať, a  tak si vychutnávala, že má tmavé chodby domu len pre seba. Vyšla na zadnú krytú terasu pre hostí, ktorú Vanderbiltovci nazývali lodžia. Jemné biele záclony na dverách sa jemne trepotali v chladnom zimnom vetríku a leskli sa v mesačnom svite. Hľadela na pozemky sídla, ktoré sa tiahli až k lesu, a na kopce v diaľke. Nad ichvrcholky sa práve vyhupol mesiac v splne.

V celom dome vládlo ticho, no potom sa vzduchokolo nej zvláštne zachvel. Po chrbte jej prebehliznepokojivé zimomriavky a  srsť na krku sa jej zježila. Odrazu vytušila, že za ňou čosi je. Obrátila sa a bola pripravená zaútočiť, ale na mieste, kde boli predtým múry a okná domu, videla iba tmu a vírivú čierňavu.

Vtom ju čosi udrelo do hrude a pocítila prudkúbolesť. Naokolo sa strhol vietor. Serafína bola zmätená. Bojovala tesákmi aj pazúrmi, vrčala, prskala i  hrýzla. Všade bola krv.

Lenže potom všetko pohltila temnota a  spomienka sa rozplynula.

Teraz stála v slabom svite mesiaca vedľa svojhohrobu uprostred čistiny so sochou anjela a obzerala sa. Bola kilometre od domova. Zo zeme vyliezla na faktzvláštnom a strašidelnom mieste! Naokolo zbadala stopy po ľudských chodidlách a po lopate. Pochovali ju pod kopu hliny bez náhrobku. Ktokoľvek to urobil, nechcel, aby ju našli. Vari sa ju niekto pokúsil zabiť a skryť jej telo?

Pozrela sa na kamenného anjela v  ženskej podobe. „Čo si v tú noc videla?“

Socha však neodpovedala. Stála na kamennompodstavci a  bola mĺkva ako vždy. Nič sa na nej nezmenilo. Bola stará, ošarpaná a  pokrývali ju čierne a  zelené škvrny, ktoré tvorili vrstvy machu a lišajníka. Mala dlhé kučeravé vlasy a nádhernú tvár. Tmavé šmuhy na lícach naznačovali, že jej tečú slzy. Pri pohľade na ňu saSerafíne zdalo, že vie všetko. Akoby tušila, aký osud čaká tých, ktorých ľúbi, a  nemohla premôcť žiaľ. Majestátne rozrestierala mohutné krídla a v ruke držala dlhý a ostrý oceľový meč. Práve ním Serafína rozpárala a zničilačierny plášť.

Anjel stál uprostred malej čistiny, na ktorej rástlajasnozelená tráva. Listy na okolitých stromoch a kríkoch sa zelenali po celý rok. Letné slnko ich nikdy nevysušilo, na jeseň nemenili farbu a v zime neopadávali. Na čistine so sochou anjela vládla večná jar.

Jej severná časť ústila do pozostatkov staréhocintorína, ktorý kedysi dávno pohltil rozrastajúci sa les. Mnohé náhrobky obrastali popínavé rastliny a z čiernychkonárov pokrútených stromov visel strapatý mach. Cintorín sa rozprestieral, kam len oko dovidelo, a  stáli na ňom nekonečné rady pomníkov. Niektoré boli naklonené, iné sa prevrátili alebo sa zosunuli hlboko do hliny, no všetky označovali hroby stoviek mŕtvych, rozkladajúcich sa tiel a  stratených duší. Nad cintorínom sa otupene vznášala sivá šelestiaca hmla, akoby si hľadala miesto, kam spadne. Serafína sa poobzerala, aby zistila, či sanaokolo niečo nehýbe. Dúfala, že je jediná, kto dnes večer vyliezol z hrobu.

Napokon svojim zosnulým spoločníkom povedala: „Prepáčte, že vás opúšťam tak skoro, ale ukázalo sa, že som tu iba na krátkej návšteve.“

Potom sa vybrala na druhú stranu čistiny. Tá viedla do časti lesa, ktorú dobre poznala. Keď hľadela pomedzi stromy, hneď si spomenula na mamu. Naučila sa od nej tak veľa. Vďaka nej vie rozpoznávať zvuky nočných vtákov a pohyb lesných tvorov. Spoločne sa tadiaľpreháňali a lovili. Serafína si lámala hlavu nad tým, prečo mama nevycítila, kde je, a nezachránila ju akomnohokrát predtým.

Vtom jej docvaklo, že po ňu neprišiel ani tatko či Braeden.

Nikto ju nehľadá.

Zostala úplne sama.

Zmocnil sa jej strach. Pri myšlienke na to, čo samohlo stať jej blízkym, Serafíne oťaželo srdce. Netušila, aký tvor ju napadol ani ako dlho bola preč. Uvažovala, čo si pomyslia obyvatelia sídla, keď doň vkročí špinavá odhliny, no v hĺbke duše sa bála najmä toho, že tam nenájde nič okrem tieňov.

Nechcela strácať čas, a tak sa hneď pobrala po lesnej ceste, ktorá viedla do Biltmoru. Musí sa dostať domov.

5

S

erafína sa náhlila tmavým lesom dolu do rokliny,

ktorá bola husto zarastená starými javormi a bolehlavom. Nohy ju poslúchali a sebaisto kľučkovala pomedzi

velikánske kmene najstarších lesných obyvateľov.

V ušiach jej znel škrekot žiab a bzukot hmyzu a vo vzduchu sa vznášal príjemný pach prvosienoka povojníkov. Niektoré kvety zostávali cez deň zavreté, ale v noci sa roztvárali a šírila sa z nich omamná vôňa.

Serafíne sa v ten večer všetko zdalo až nezvyčajne živé a jej zmyslom neunikol ani jeden z nových vnemov.

V lese rástli nahusto kríky rododendronov, ktoré sa trblietali v mesačnom svite. Nad bielymia ružovkastými kvetmi sa vznášali lišaje marinkové, motýle podobné kolibríkom vnárali do nich cuciaky a lačne sali nektár. Sera fína mala pocit, akoby v  nočnom vzduchu počula trepot ich krídel.

Nad lesklými zelenými listami vavrínu zasapoletovali svätojánske mušky. Po oblohe zahalenej striebristými mrakmi sa mihali blesky. Zrazu sa tmou rozľahol hrom a pocítila vlnu tepla, ktorá pripomínala letný vánok.

„To je čudné...“ zamrmlala si popod nos a cestou sa zmätene obzerala. Posledná noc, ktorú si pamätala, bola chladná, no teraz jej vzduch pripadal napodiv teplý.Navyše tieto rastliny a hmyz by v zime nenašla. Azda čaro, vďaka ktorému sa čistina so sochou anjela vždy zelená, zapôsobilo aj na zvyšok lesa?

Vtom sa pozrela na mesiac a zmeravela. Nebolv splne. Vyzeral síce veľký a jasný, ale kým pravá strana bola osvetlená, ľavú zahaľoval tieň.

„Niečo tu nehrá,“ poznamenala a  zamračila sa. Tej noci, keď ležala na terase, bol spln, a to znamená, že to, čo vidí, nemôže byť pravda.

Vedela, že mesiac je v splne iba jeden deň v mesiaci, ďalších štrnásť nocí z neho ubúda a osvetlená je len ľavá strana, postupne sa scvrkáva, až celkom stmavne. Nasledujúcich štrnásť nocí zasa dorastá, kým z neho nie je guľa. Potom sa to celé opakuje odznova.

Mesiac bol veľký kalendár na oblohe, podľa ktorého si pamätala večery, keď sa zakrádala po rozľahlombiltmorskom sídle. Pravidelné striedanie fáz jej svietiaceho spoločníka, nepatrný mihot trblietavých hviezda oblúkovitý pohyb piatich najžiarivejších planét boli jejtichými, no oddanými priateľmi, odkedy si pamätala. Boli to jej polnoční bratia a  nebeské sestry. Prihovárala sa im, učila sa od nich a sledovala ich, ako keď dievčatkopozoruje členov svojej rodiny.

Lenže dnes večer ju pohľad na brata zmiatol a zúfalo sa snažila pochopiť to, čo vidí. Osvetlená bola totižpravá časť mesiaca. Znamenalo to, že dorastá a každú noc sa zväčšuje. Ale ako je to možné, ak bol naposledy spln?

Mala pocit, akoby sa o jednu noc vrátila v čase. Alebo sa stalo čosi rovnako nepredstaviteľné: pod zemou bola dlhšie, než trvá celý cyklus mesiaca.

„Prešlo teda dvadsaťosem nocí, možno aj viac...“povedala prekvapene.

Vietor ševelil lístím, akoby sa tajomní lesní duchovia nervózne rozprávali o tom, že odhalila trik vesmíru. Čas letel raz dopredu, inokedy dozadu. Nič nebolo také, ako to vyzeralo. Ľudí pochovávali a potom sa vracali. Ocitla sa vo svete, kde je všeličo na pomedzí.

Oblohu rozjasnili ďalšie záblesky, ktoré nečujnetancovali pomedzi oblaky, a vzápätí sa horskými úbočiami rozoznel ďalší hrom.

Serafína vždy videla veci, ktoré ostatní ľudia nevideli, najmä za temných nocí, no dnes večer akoby v lesepôsobilo výnimočné čaro. Všimla si, ako sa v  mesačnom svetle rozvíjajú lupene niektorých kvetov a na dúhových krídlach hmyzu sa odráža svit hviezd. Cítila, že ju po tele pohládza vietor, ktorý kĺže pomedzi konáre stromov a povieva okolo nej. Vnímala pevnú pôdu pod nohami aj každučký kameň, na ktorý stúpila. Odrazu sa naokolitých ďatelinových listoch zaligotali kvapôčky rosy a pred očami sa jej zamihotalo biele svetlo vzdialeného blesku. Voda, zem, svetlo a obloha... Mala dojem, akoby sapreojila s  najnepatrnejšími živlami sveta a  zosúladila sa s dianím v kráľovstve noci tak, ako ešte nikdy predtým.

Keď sa cestou zahľadela pomedzi stromy, v  diaľke zbadala v tme akýsi ohyb. Zmätene naklonila hlavu. Je to iba tieň? Nevedela to rozpoznať. Len čo prižmúrila oči, aby sa tomu lepšie prizrela, uvedomila si, že nech je to čokoľvek, určite sa to hýbe. Nepribližovalo sa to k nej ani sa to od nej nevzďaľovalo. Vznášalo sa to vo vzduchu a vyzeralo to ako tmavá sčerená hladina vody.

Na rukách jej naskočila husia koža. Hneď začalarozmýšľať, či má to, čo vidí, nejaký súvis s postavouv čiernom, ktorá ju napadla v Biltmore.

Vedela, že by to mala nechať na pokoji, alepremohla ju zvedavosť. Pomaly podišla bližšie, a keď ju od toho čuda delilo asi desať krokov, zastala a skúmala ho.Zdalo sa, že je dlhé asi meter a pol a vznáša sa niekoľkodesiatok centimetrov nad zemou ako vlajka, ktorá povieva vo vánku. Bolo úplne čierne. Nič černejšie v životenevidela.

Zrazu sa pomedzi stromy prehnal vietor, ktorýakoby sa zdvihol zo zeme, a všade naokolo sa rozvírili listy. Konáre nad ňou sa začali ohýbať a praskať akokončatiny starých pokrútených ľudí a ich dlhé vetvypripomínajúce ruky tak ovisli, že sa jej dotýkali hlavy a pliec. Len čo ju ovanul chladný vzduch s vôňou dažďa, uvedomila si, že prichádza búrka. Vtedy zazrela, že k nej pomedzi stromy mieri tmavá postava.

Šokovane zalapala po dychu a  vrhla sa na zem, aby sa skryla. Zaliezla pod strom, ktorý bol dopolyvyvrátený a pod jeho spletitými koreňmi, vytrhnutými z pôdy, zívala diera. Vtisla sa čo najhlbšie, ako mohla, a potom vykukla škáročkami medzi koreňmi.

Človek či neznámy tvor, alebo čokoľvek to bolo, sa k nej blížil pomaly, no odhodlane ako predátor na love. Kráčal na dvoch dlhých tenkých nohách, chrbát mal krivý, hlavu zvesenú, a keď sa obzrel z jednej strany na druhú, plecia sa mu zakolísali. Hoci sa hrbil, bol veľmi vysoký. Dlhokánske ohnuté ruky, ktoré sa podobali na vretená, mu vpredu viseli ako modlivke a na koncipretiahnutých prstov, pripomínajúcich biele šupinatépazúry, mal ostré a skrútené paznechty. Ráznym krokom sa brodil lístím a kosti mu pri tom praskali, ako keďsa lámu konáre.

Čo je to za stvorenie? pomyslela si, kým sa krčila v jame. Vari tá ohava vyliezla z hrobu tak ako ja?

Tvor bol čoraz bližšie. Keď ich už delilo iba zopár krokov, podvedome sa zachvela. Nezostávalo jej nič iné, len dúfať, že si ju pod koreňmi neďaleko svojich nôh nevšimne.

Teraz už počula jeho dych. Bol pomalý, hvízdavý,prerývaný a syčivý ako dych raneného zvieraťa. Videla ho lepšie než predtým. Obklopoval ho biely opar podobný dymu, ktorý stúpa z dohasínajúceho ohňa, a z hlavy mu vytŕčali sivé pramene ako strapaté vlasy hnijúcejmŕtvoly. Vtom sa obrátil, a len čo Serafína zbadala jeho tvár, zalapala po dychu. Mal na nej hlbokú ranu, ktorá sa ešte nezahojila a vytekala z nej tmavá hnisajúca krv.Netušila, či je to smrteľník, pekelný démon alebo ich kríženec, ale keď sa obzeral, hlava sa mu kývala dopredua dozadu, nedočkavo cvakal ostrými špicatými zubamia homáľal paznechtmi.

Najprv sa zdalo, že prejde okolo, no z ničoho ničzastal priamo nad ňou.

Prstami podobnými pazúrom schytil jeden z koreňov vyvráteného stromu, pod ktorým sa schovávala. Serafína od strachu ani nedýchala. Tvor sa pozrel z jednej strany lesa na druhú. Vyzeralo to, akoby cítil jej prítomnosť, ale nevedel, kde presne je. Serafína ďalej zadržiavala dych ako roztrasený zajac v nore.

Stvorenie otvorilo ústa, z  ktorých sa ozval tlmený a  vibrujúci hrdelný zvuk. Vzápätí zazrela, ako sa mu z pľúc valí biely vzduch. Nebol to výdych ani dlhývýkrik. Bola to búrka. Vzduch sa rozvíril, naokolo začali lietať listy, konáre na stromoch sa ohýbali a praskali. Odrazu sa spustil lejak. Príšerný zvuk, ktorý vychádzal z úst neznámej bytosti, bol čoraz hlasnejší a s nímsilnela i búrka.

Búrkotvor sa zahľadel na spleť koreňov, pod ktorými sa ukrývala, a striebristé oči uprel rovno na ňu.Okamžite ju prepadol strach. Ohava zovrela korene v pästia rozdrvila ich. Potom začala oboma rukami vytrhávať ďalšie, a kým si razila cestu k Serafíne, cvakala zubami.

6

K

eď tvor zaútočil, Serafína sa mimovoľne snažilapremeniť na pantera, aby sa bránila, no z nejakého dôvodu

sa jej to nepodarilo. Predstavila si samu seba vozvieracej podobe a vyskúšala to znova, ale bezúspešne.Zostala človekom.

Nevedela, čo má robiť, a  tak sa schúlila, aby bola mimo dosahu netvora, ktorý ďalej vytrhával korene.Naadlo jej, že naňho skočí a bude s ním bojovať holými rukami, no vyzeral oveľa mocnejší než ona. V poslednej chvíli, keď sa jej už -už dotýkal paznechtmi, druhou stranou vyliezla spomedzi zvyšných koreňov a dala sa na útek.

V lese zúrila búrka. Všade naokolo hučal dážď a dul taký vetrisko, že vlasy a šaty mala prilepené na tvári aj na tele. Mala pocit, že ju nielenže odfúkne, alei roztrhá na kusy.

Nemohla však dovoliť, aby ju búrka spomalila.Ohavu cítila rovno za pätami. Musí sa odtiaľ dostať.Nevšímala si hustý lejak a bežala ďalej.

Keď sa obzrela, čakala, že tvor ju už bude dobiehať a načahovať sa za ňou. Stále však vytrhával korene, pod ktorými sa schovávala.

Zmiatlo ju to, ale zároveň jej odľahlo. Konečne mu unikla. Hneď sa zvrtla a  opäť sa pustila do behu, no vtom takmer narazila do tajomného čierneho útvaru, ktorý videla predtým. Okamžite zastala a odskočila od neho, akoby to bol jedovatý had.

Vznášal sa priamo pred ňou a bol neuveriteľnečierny. Pohlcoval svit mesiaca i  hviezd, ktoré cezeň neprechádzali. Rovnako v ňom mizol aj dážď. Pripadal jej ako trhlina na povrchu sveta.

Pri pohľade naň jej zovrelo hruď. Na koži cítilamravčenie. Rýchlo cúvla a skryla sa do húštiny.

Keď sa čierny útvar pohol za ňou, od údivu zatajila dych. Netušila, či ho privieva silný vietor alebo ho k nej čosi priťahuje.

Pomaly letel čoraz bližšie. Myslela si, že konáre a husté lístie ju ochránia, no len čo sa ich čierny vír dotkol, so syčaním sa rozpadli, a tak prenikal ďalej.

V panike sa schúlila do klbka, ale okraj útvaru jejzasiahol plece. Pocítila prenikavú bolesť, akoby ju porezala rozžeravená čepeľ. Úzkostlivo skríkla a odtiahla sa.

Poháňal ju strach. Bezmyšlienkovite vyliezlaz húštiny a rozbehla sa. Keď zahliadla skaly, zamierila k nim. Vtom zbadala, že je tam strmý svah, a vrhla sa dolu.

Dopadla dosť tvrdo a začala sa gúľať po kamenistom úbočí. Plecami aj nohami narážala do kameňova stromov, potom vyskočila na nohy a znova sa dala do behu.

Lapajúc po dychu sa predierala lesom, no ani naokamih sa nezastavila. Popritom sa neprestajne obzerala, či za sebou nezazrie búrkotvora a čierne útvary.

Keď dážď a  vietor pomaly zoslabli a  búrka za ňou utíchla, náhlila sa ďalej.

Pomedzi oblaky vykukol mesiac a konečne sivydýchla. Ľudia, ktorí chodia von zväčša cez deň, vedia, žeslnko vychádza na východe a zapadá na západe, ale mnohí si neuvedomujú, že mesiac je na tom rovnako. Jehotmavé tiene medzi stromami boli ako šípky, ktoré jejukazovali cestu domov. Len čo sa trochu zorientovala a prišla na to, ktorým smerom má ísť, uháňala najrýchlejšie, ako vedela. Musí obyvateľov Biltmoru varovať pred tým, čo práve videla.

Keď už mala za sebou hodný kus cesty, ocitla sa na brehu rieky, ktorá ju zastavila. Zmätene sa obzeraladookola.

„Nehovor mi, že si sa stratila,“ hnevala sa.

Predpokladala, že domov to už nemá ďaleko.Pamätala si, že nablízku je potok. Kedysi však bol menší a  plytký, preto sa dal poľahky preskočiť. Teraz jej cestu zahatala mohutná a búrlivá rieka so silným prúdom, ktorá sa valila pomedzi stromy. Zdalo sa, že zaplavuje celý les.

Bolo zvláštne, koľko sa toho zmenilo. Ak sa niekdajší potok tak rozvodnil, zrejme sa tadiaľ prehnalo veľapodobných búrok ako tá, ktorú práve zažila. Vtom jupreadli obavy a stiahlo jej žalúdok. V horách sa nájdu aj mocnejšie a ničivejšie sily než rozbúrená rieka.

Serafína vedela, že sa musí dostať domov, a takvkročila do tmavej vody. Mala pocit, akoby sa jej do kožezaryli tisícky drobných črepín. Brodila sa už množstvom riek, no ešte sa necítila tak čudne a nepokojne ako teraz. Keď urobila ďalší krok, bolo jej jasné, že rieka je príliš hlboká a divoká, aby prešla na druhú stranu. Zdalo sa, akoby ju chcela vtiahnuť pod hladinu.

Odrazu zbadala, že vo vode pláva celý stroms konármi, kmeňom aj koreňmi a zmieta sa ako listnatámorská obluda. Ohromilo ju to. Veľa najväčších a najstarších stromov na brehu sa do vody zvalilo po tom, čo ich silný prúd vytrhol i s koreňmi.

Serafína bola presvedčená, že temná a ničivá rieka ju chce pohltiť, preto vyšla z vody a radšej sa od nejvzdialila. Tadeto prejsť nemôže. Lenže ak správne odhadla, kde je, nablízku nie sú nijaké cestičky ani mosty.

„Sme v riadnej kaši, dievča,“ zamrmlala si popod nos tatkovými slovami. „Otázka znie, čo urobíme.“

Vtom dostala nápad.

Vydala sa hore prúdom, kým nenašla jedenz najvyšších košatých stromov, ktorý visel ponad vodu a  jeho obrovské konáre siahali až k  vetvám na druhej strane. Vedela, že nemilosrdný prúd ho čoskoro strhne, aledovtedy ho využije ako most.

Vyliezla na kmeň a  potom sa vyštverala do koruny, až sa ocitla vysoko nad rozbúrenou vodou. Presúvala sa z konára na konár v snahe prejsť na opačný breh, ako to robievajú veveričky.

Čím bola ďalej, tým viac sa konáre stenčovalia čoraz väčšmi sa ohýbali vo vetre, ktorý akoby ju mal každú chvíľu odfúknuť. Napínala všetky svaly, len aby saudržala na hompáľajúcich sa vrchných vetvách. Hoci už mala na dohľad najbližší strom na druhej strane, obrovskú borovicu s mohutnými konármi, ktoré boli hustoobrastené ihličím, vedela, že tam nedoskočí, lebo je priďaleko.

Keď sa pozrela dolu, nevidela nič okrem zvírenejčiernej rieky, od ktorej ju delilo niekoľko metrov. Keby sa jej šmykla ruka či keby sa pokúsila preskočiť na náprotivný strom, zletela by do vody. Buď by zomrela pri páde,alebo by ju strhol prúd a utopila by sa. Rieka by ju tak či tak dostala, presne ako chce.

Kým rozmýšľala, čo spraví, kdesi dolu, odkiaľvyliezla na strom, zapraskal konár. Obzrela sa a skúmala, či jej nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Vari ju búrkotvor vystopoval podľa pachu? Potom však zbadala, že pomedzi stromy sa pomaly pohybuje postava v dlhom oblečení.

Koho to zasa ku mne čerti nesú? pomyslela sirozhorčene. Chcem sa konečne vrátiť domov!

Prižmúrila oči, vykukla pomedzi konáre a  usilovala sa zistiť, kto to je.

Bol to muž v akomsi rúchu s kapucňou. Vyzeral ako jeden zo starých keltských druidov, ktorí žili kedysidávno v Británii. Videla ich v knižkách pána Vanderbilta.

Ako tak neznámy kráčal lesom, zdvihol krehkúbledú ruku a roztiahol prsty. Z dlane mu z ničoho ničvyletelo syčiace a žiarivé modré svetlo, ktoré pripomínalo malý guľový blesk, vznášalo sa mu popri pleci a svietilo na cestu.

To bude nejaký čarodejník, prebleslo Serafíne hlavou a  prikrčila sa. Búrkotvor, lietajúce čierne útvary, prietrž mračien a silný vietor... To všetko má na svedomí on. To, čo zažila, sú zrejme jeho čary. Vari ju napadol aj vtedy na terase? Zmocnil sa už Biltmoru? Musí sa dostať domov.

Lenže ako? Uviazla na strome, ktorý visí niekoľko metrov nad divokou riekou.

Keď čarodejník v tmavom rúchu zastal, vzadu na krku jej naskočila husia koža a  celá sa roztriasla. Všetky inštinkty jej našepkávali, aby bojovala, alebo vzala nohy na plecia. Uteč, radil jej vnútorný hlas. Uteč, kým nie je neskoro!

Vtom čarodejník pomaly zdvihol hlavu a  pomedzi stromy sa pozrel presne tam, kde čupela.

7

S

erafína sa chcela rýchlo skryť, preto začala liezť po

čoraz tenších vetvách, ktoré sa ohýbali a stáčali vo vetre.

Tak ju pri tom nadhadzovalo, že žalúdok mala ako na

vode.

Pohľadom preletela konáre na opačnej strane rieky. Ešte pred chvíľou sa jej zdali ďaleko, no teraz juzachvátila panika. Všetky svaly sa jej napli.

Zapozerala sa na jednu z haluzí, naklonila hlavu, aby odhadla výškový rozdiel, a s vrčaním na ňu skočila.

V letku si predstavovala samu seba v podobečierneho pantera, ktorým je hlboko v duši, a pokúsila sanaňho premeniť. V mysli ho videla celkom jasne. Toto je tá správna chvíľa. Musí to urobiť teraz, kým je vo vzduchu!

Znova sa jej to však nepodarilo.

Zúfalo natiahla tenké ľudské ruky a snažila sazachytiť vetiev borovice na druhej strane. Len čo ich mala na dosah, pevne ich schmatla. Skočila dosť ďaleko, nopríliš sa rozkolísala, preto sa jej okamžite vyšmyklia padala ďalej.

Ako tak letela dolu, mávala rukami a stále sa zaniečím načahovala.

Vtom tvrdo dopadla na hrubý konár, až jejzapraskali kosti a vyrazilo jej dych. Zvrtla sa a horúčkovito sa ho usilovala chytiť, ale márne.

Zasa spadla, narazila na ďalší konár a neúspešne sa ho pokúšala zachytiť. Celé sa to ešte niekoľkokrátzopakovalo, až zlostne zavrčala a konečne sa na jednom udržala.

Zistila, že je asi o  pätnásť metrov nižšie, než chcela pôvodne skočiť. Ruky aj nohy mala doškriabané a zakrvavené. Dlhý ohnutý chrbát, ktorý bol zvyčajne taký pružný a silný, ju poriadne bolel. Keď v letku chniapala po tvrdých konároch, úplne si dokaličila nechty.

Nechcela však narobiť väčší lomoz než doteraz. Hoci bola celá ubolená, zaťala zuby a rýchlo zaliezla do spleti borovicových konárov.

Bola si istá, že čarodejník ju začul. Keď vykukla zo skrýše, čakala, že ju bude zdola sledovať alebo na ňu zošle kliatbu či privolá jeden z čiernych útvarov, aby ju dorazil.

Namiesto toho zazrela, že k  nej letí syčiaca modrá svetelná guľa, z  ktorej sa dymilo. Vznášala sa pomedzi stromy a všetko naokolo osvetľovala jasnou žiarou. Pod ňou kráčal čarodejník a obzeral sa. Serafína sa schúlila ešte hlbšie do úkrytu, ktorý tvorilo husté ihličie, aletajuplné modré svetlo sa k nej čoraz väčšmi približovalo.

Vo vzduchu okolo planúcej a  bzučiacej gule sa šírila vôňa búrky. Vlasy jej zrazu začali vstávať dupkom a v koži cítila mravčenie, no zostala v skrýši.

Nakoniec svetlo preletelo ďalej a čarodejníkpokračoval v ceste lesom.

Serafíne poriadne odľahlo a  konečne prestala zadržiavať dych.

Pozorovala, ako sa čarodejník prediera pomedzipaprade, ktoré rástli na brehu rieky. Vtom sa zohol, zo zeme vytiahol akúsi rastlinu a šiel ďalej.

Serafína odrazu kútikom oka zahliadla, že sa k  nej čosi blíži. Rýchlo sa obzrela a zbadala obrovskústriebristú pavučinu, ktorá sa trblietala v hviezdnom svite. Na jej okraji číhal osemnohý križiak a sledoval ju. Keď sa pohol, kvapôčky rosy na pavučine sa zaleskli vo svetle, niektoré sa uvoľnili a spadli do lesného podrastu, iné sa pohybovali po vláknach ako ortuť. Serafína vedela, že to nie je možné, no prisahala by, že nielen vidí, ale aj počuje, ako sa kvapky kĺžu po pavučine. Cítila, že sa po nej pohybujú, ako keď jej po chrbte behajú zimomriavky.

Naľakane vyliezla z pavúčej siete a znova sazahľadela dolu. Čarodejník podobný druidovi, či kto to vlastne bol, teraz kľačal. Planúca modrá guľa sa nad nímvznášala ako lampáš a  svietila mu pri práci. Prehrabával sa v bahnitej pôde na brehu rieky a zbieral vysokémäsožravé rastliny krčahovitého tvaru, ktoré tam rástli.

Práve keď sa Serafína chystala odkradnúť,čarodejník prehovoril. Pritom sa však ďalej venoval svojej práci a ani sa neobzrel. Jeho hlas nebol hlboký a strašidelný, ako očakávala. Bol prekvapujúco tichý, pokojný a vyrovnaný, akoby sa Serafína neskrývala v korune stromu tridsať metrov od neho, ale čupela v kríkoch vedľapostavy v kapucni.

„Nevidím ťa, no viem, že si tam,“ vyhlásil.

8

S

erafína vyletela zo skrýše a dala sa na útek.Zoskakovala z  konára na konár, a  len čo sa ocitla na zemi,

pustila sa do behu. Náhlivo prepletala bosými nohami

a  dupotala po lesnej pôde. Po chvíli sa obzrela, ale po

čarodejníkovi nebolo ani stopy. Napriek tomu sanezastavovala.

Keďže temnú rieku už mala za sebou, utekalapomedzi skaly a stromy vysokého hrebeňa a potom cezširoké zalesnené údolie. Napokon spomalila. Podľa druhov a veku okolitých stromov už vedela, že je blízko.V diaľke videla tlmenú žiaru, ktorá jej ukazovala cestu domov ako maják.

Keď prechádzala okolo biltmorského rybníka,všimla si, že dážď zdvihol hladinu potoka, ktorý doň vtekal, a je tam viac vody než zvyčajne. Asi to nebola prvá búr‑ ka, pomyslela si.

Na rovnej a  pokojnej hladine rybníka sa odrážalo svetlo hviezd a mesiaca, no nezdržala sa pri ňoma neobdivovala ju. Nevedela sa dočkať, kedy sa dostanedomov. Chcela sa uistiť, že Braeden i jej tatko súv poriadku, a varovať ich pred tým, čo videla v lese.

Kráčala po záhradnom chodníčku pomedzi ružové a  oranžové azalky, ktorých kvety svietili rovnako ako mesiac. Keď na kopci, kde sa rozprestierali ďalšiezáhrady, zbadala slabú zelenú žiaru, váhavo zastala.Biltmorské záhrady pozná veľmi dobre, ale to zelenkasté svetlo ešte nikdy nevidela.

Hneď jej napadlo, že čarodejník ju predstihol,obsadil Biltmore a spravil si z neho svoje sídlo. Potom však začula hlasy.

Keď sa dostala bližšie, zistila, že zelenú žiarunespôsobuje čarodejníkovo zaklínadlo. Pomedzi listy tisícokorchideí, bromélií a paliem prenikala okennými tabuľami skleníka, ktorý vysvietili kvôli večierku.

Serafína sa prikradla k budove a nakukla do záhrady obohnanej múrom, kde zazrela stovky dám v elegantných letných róbach a pánov v čiernych frakoch, ktorí prišli na večierok. Nad ňou žiarili okná Biltmoru. Jeho južné steny i veže čneli do noci a pripomínal jejzakliaty zámok.

V záhrade rozvešali Edisonove žiarovky, ktorévyžarovali tlmený jas. Používal ich aj jej tatko. Ďalšie svetielka zasa viseli pozdĺž dreveného altánku, obrastenéhopopínavými rastlinami a rozkvitnutými kvetmi, ako drobné víly, ktoré sa ukrývajú v  lístí. Serafína toľko krásnych svetiel ešte nevidela.

Schovala sa do kríkov vedľa kamenného prístreška pestovateľa ruží a v dave hľadala Braedena, no nikde ho nevidela. Bol skôr zdržanlivý a  nebýval stredobodom pozornosti, ale jeho teta so strýkom zvyčajne chceli, aby sa zúčastňoval na spoločenských akciách. Zažili nejedno dobrodružstvo a veľa toho spolu prekonali. Bol to jej najbližší priateľ a dôverovala mu najväčšmi zo všetkých. Už sa nevedela dočkať, kedy sa s ním stretne.

Nóbl hostia sa prechádzali po dokonale upravených chodníkoch záhrady obklopených ružami, georgínami a  cíniami, v  elegantných jemných rukách držali poháre, z ktorých popíjali šampanské, a popritom sazhovárali. Sláčikové kvarteto hralo v žiare skleníka nádhernú skladbu. Pomedzi návštevníkov sa premávali sluhovia v  slávnostných čierno -bielych uniformách a  ponúkali im pudingové koláčiky, syry a čerstvo napečenékrémové venčeky, ktoré niesli na táckach. Serafínu odrazupreadol hlad.

Všetko na večierku ju však vyvádzalo z miery. Istotne ho plánovali a chystali niekoľko týždňov, ale nič o ňom nepočula. Navyše nechápala, kam sa podel Braeden. Bola tam kopa neznámych ľudí. Kde je pán Vanderbilt s manželkou?

Zopár odvážnejších dospelých s hlúčikomvyobliekaných detí zapálilo sviečky v papierových lampášikoch a  potom ich spolu vypustili do vzduchu. Lampášiky sa vďaka narastajúcemu teplu sviečok akoby zázrakom vznies li k nočnej oblohe. Serafína spolu s ostatnýmideťmi sledovala, ako pomaly letia k nebesiam. Pri pohľade na ne sa mimovoľne usmiala, no vzápätí sa jej zmocnil smútok. Vedela, že po všetkom, čo prežila, je to hlúpe. Prišlo jej však ľúto, že ju na ten veľkolepý večieroknepozvali. Koná sa predsa za tmy a ona je tvorom noci!Rozhodne mala byť medzi hosťami! Zdalo sa jej, že sa toho veľa zmenilo a ju zo všetkého vynechali.

Po tom, čo zničila čierny plášť a  vyslobodila stratené deti z temného väzenia, prenikla do sveta nadsuterénom, kde sa mohla voľne pohybovať aj cez deň.Vanderbiltovci ju prijali do svojho domova. Stala sa súčasťou Biltmoru. Alebo nie? Prečo potom nie je na večierku? Pri myšlienke na to jej prišlo nevoľno. Čo sa stalo? Čo zmeškala? Vari si nik nevšimol, že tam chýba?

Bolo pre ňu ťažké pochopiť, ako sa mohli všetci tí ľudia v  nóbl róbach zísť na slávnostnom večierku, keď iba o niekoľko kilometrov ďalej sa lesom prehnala búrka a trochu nižšie na kopci dvíha hladinu rybníkarozvodnený potok. Blíži sa akási temná sila, ale zjavne o tom nik nemal ani potuchy.

Keď v diaľke začula zvonivý smiech paniVanderbiltovej, s nádejou sa za ním obzrela. Hneď videla, žeBraeden tam nie je, no jeho teta a strýko stáli s niekoľkými hosťami pri latkovej stene obrastenej ružami.

Pána domu ľahko spoznala podľa čiernych vlasov,fúzov a chudej inteligentnej tváre so zvedavými tmavými očami. Mal na sebe pekný čierny frak a  bielu kravatu. Mnohí muži, ktorých za tie roky v sídle špehovala, boli hluční a  prchkí. Pán Vanderbilt však patril k  tichším a uhladenejším džentlmenom. Veľa premýšľal, a aknečítal v knižnici, zvyčajne pozoroval ľudí okolo seba a učil sa od nich. Či sa už rozprával s hosťami, soslužobníctvom alebo s inými pracovníkmi, vždy bol milýa srdečný. Na večierkoch rád sledoval ostatných z diaľkya pozorne si všímal všetko, čo sa deje.

Pani Vanderbiltová bola zasa spoločenskejšia,zhovorčivejšia a hosťom sa venovala viac. Mala tmavé vlasy ako jej manžel, rovnako inteligentnú tvár a každého sipodmanila svojím čarom a láskavým úsmevom. V ten večer si obliekla prekrásne svetlofialové šaty, ktoré voľnesplývali až po zem, ale najväčšmi Serafínu ohromilo, ako jej z nich vyčnieva bruško. Keď ju videla naposledy, sotva by rozpoznala, že čaká bábätko.

Očividne neprešlo iba dvadsaťosem dní, prebleslo jej hlavou. Cítila sa, akoby ju niekto spustil do temneja hlbokej studne. Bola som preč celé mesiace... a  všetci na mňa zabudli...

„A  kde je váš roztomilý synovec?“ opýtala sa pani Vanderbiltovej jedna z dám.

„Presne tak,“ pridal sa jej manžel. „Kde je mladý pán Braeden?“

„Ach, istotne je niekde tu,“ prehodila pani domunaoko bezstarostne, no Serafína si všimla, že sa pri tom nepoobzerala. Akoby vedela, že jej synovec na večierku chýba. Hoci sa pred hosťami správala veselo, v jej hlase začula obavy.

Kým pani Vanderbiltová pokračovala v rozhovore so známymi, pán Vanderbilt od nich ustúpil a zahľadel sa na terasu knižnice. Serafíne neuniklo, že sa tvári ustarostene.

„Ako sa vlastne má?“ vyzvedal ktorýsi z hostí.

„Fajn,“ odvetila rýchlo pani Vanderbiltová. „Má sa fajn. Drží sa.“

Keď slovo fajn zopakovala dva razy, Serafína si pomyslela, že to neveští nič dobré.

„Prepáčte, ale na chvíľku sa vzdialim,“ ozval sa pán Vanderbilt, stisol manželke rameno a vzápätí odišiel.

Rýchlym krokom sa prepletal pomedzi ľudí, nopretože bol hostiteľom veľkolepého večierka, niektorí sa s ním snažili porozprávať. Zdvorilo sa všakospravedlnil a šiel ďalej.

Serafína sa za ním predierala pomedzi kríky. Bola preč niekoľko mesiacov, a tak sa istotne vyplaší, keď juzbadá, ale zaumienila si, že len čo bude sám, porozpráva mu o nebezpečenstvách, ktoré videla v lese. Aby jej uveril, môže mu ukázať stúpajúcu hladinu rybníka.

Zdalo sa, že pán Vanderbilt má dosť naponáhlo. Po schodíkoch, ktoré viedli popod kamenný oblúk, vyšiel zo záhrady, kde sa konal večierok, a ďalšími schodmi sa dostal do záhrady obrastenej kríkmi. Serafína za ním bežala pomedzi ruže a  potom kľučkovala poza ovocné stromy tak, aby ju nik z hostí nezazrel. Nedarilo sa jej síce prevteliť do zvieracej podoby, no stále sa vedela nebadane zakrádať. Bola rýchla a  kráčala nečujne ako vždy.

Pán Vanderbilt prešiel okolo buka s purpurovýmilistami a rozvetveného bresta s nízko položenými konármi. Serafína mu bola za pätami, až kým po schodochnevyšiel do besiedky.

„Dáte si víno, pane?“ spýtal sa sluha, ktorý si bol po ďalšie občerstvenie a  s  táckou v  ruke sa z  domu náhlil na večierok.

„Nie, ďakujem, John. Ale nemáte náhodou ľadový čaj?“

„Mám, pane,“ odvetil sluha prekvapene, lebo jeho pán pil zvyčajne iné nápoje. Je pre Braedena, napadlo Serafíne.

„Ďakujem veľmi pekne, John,“ povedal pánVanderbilt, keď si vzal čaj, a pobral sa ďalej. „Dobre sao všetkých postarajte.“

„Áno, pane,“ prisvedčil sluha s obavou v hlasea sledoval, ako sa jeho pán náhli k terase.

Napokon sa obrátil a pokračoval v ceste na večierok.

Keď sa Serafína schovala za strom, aby ju sluhanezbadal, zamyslela sa nad tým, prečo si ľudia tak málovšímajú veci okolo seba. Vedela, že by mohla vyjsť medzi hostí, hoci mala dojem, akoby ju z večierka vynechali. Pravda je však taká, že sa cíti lepšie, keď sa len prizerá z diaľky. Navyše, keby sa tam zjavila v takýchpremočených a  roztrhaných šatách, špinavých od hliny a  krvi, určite by všetkých šokovala. Zamerala sa teda iba najednu osobu, a tou bol pán Vanderbilt.

Potichučky za ním utekala po štrkovom chodníčku a kamennými schodmi juhovýchodného krídla domu vybehla na terasu knižnice. Rozprestierala sa zasklenými dverami a bol z nej výhľad až na pohorie Blue Ridge Mountains. Stál tam altánok, ktorý bol hustoobrastený vistériou s purpurovými kvetmi. Popínavá rastlina sa ovíjala okolo jeho masívnych drevených stĺpova prepletala sa pomedzi latkové mriežky navrchu. Z otvorených dverí knižnice prenikalo na terasu príjemné žlté svetlo.

Na lavičke obrátenej k lesu sedel chlapec. Najprv ho nespoznala, ale keď prekĺzla bližšie a zazrela jeho tvár, hneď vedela, kto to je.

Bol to Braeden.

Lenže pohľad na to, ako tam sedí a  ako sa tvári, ju tak zarazil, že zalapala po dychu. Za normálnychokolností by sa k nemu okamžite rozbehla, no bola v takom šoku, že ho iba sledovala z tieňa a usilovala sa pochopiť, čo vidí.

Najprv si všimla, že Gidean, Braedenov milovanýčierny doberman, nie je pri nohách svojho mladého pána, ako to vždy bývalo. Úbohý pes ležal asi šesť metrov od neho so sklonenou hlavou a  zvesenými ušami. Pôsobil nešťastne, akoby ho chlapec už nechcel.

Braeden bol na lavičke sám. Cez nohy si prehodilkockovanú deku, hoci nebolo chladno. Mal dvanásť, alevyzeral menší a  krehkejší, ako keď ho videla naposledy. Hnedé vlasy mu podrástli a  jeho tvár bola nejaká iná, bledšia, akoby veľmi nechodieval von. Najväčšmi ju však prekvapilo, že jednu stranu tváre mu brázdia nepekné dlhé jazvy a pravú nohu má v akejsi kovovo -koženejortéze, ktorá sa dala v kolene ohýbať.

Zaplavil ju žiaľ a túžila ísť k nemu. Čo sa mu stalo? Vari ho už napadli temné sily, ktoré zbadala v lese?

„To som ja,“ hlesol pán Vanderbilt, keď sa priblížil k synovcovi. „Ako ti je?“

„Dobre,“ odpovedal Braeden zádumčivo. „Somv pohode.“ Ibaže jeho hlas prezrádzal čosi iné a Serafíne až stislo srdce.

Zdal sa jej veľmi smutný. Kútiky úst mal zvesené a jeho oči boli ako bez života. Keď sa prikradla bližšie, videla, že tvár mu zahalil ešte skľúčenejší a zúfalejšívýraz, akoby mu zrazu čosi spôsobovalo oveľa väčšie muky než pred chvíľou.

Všimla si však, že sa snaží trochu vzchopiť aspoňkvôli strýkovi. „Vyšiel si až sem, len aby si ma videl?“nadhodil.

„Nemal som tam čo robiť,“ vyhlásil pán Vanderbilt a pousmial sa. Na Braedenovej tvári sa mihol nepatrný, chápavý úsmev.

Strýko mu ponúkol ľadový čaj, ktorý bol vždy jeho obľúbeným nápojom. No keď Braeden natiahol ľavú ruku, aby si ho vzal, tak sa mu triasla, že určite by ho bol rozlial.

„Nechcem ho!“ vyštekol a odstrčil pohár.

Pán Biltmoru cúvol a zhlboka sa nadýchol. Na také správanie nebol zvyknutý, ale po chvíli k  nemu znova podišiel.

„Skús to ešte raz,“ povedal vľúdne a  podal mu čaj. „Myslím, že pravačkou ti to pôjde lepšie.“

Braeden sa naňho ostro pozrel, no pomaly ju vystrel



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist