načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Serafína a čierny plášť - Robert Beatty

  > > > > Serafína a čierny plášť  

Elektronická kniha: Serafína a čierny plášť
Autor:

Serafína nikdy nemala dôvod neposlúchnuť svojho otca a opustiť svoj tajný úkryt v podzemí Biltmoru. Doma je stále čo objavovať, musí si však dávať pozor, aby ju nikto zo zbohatlíkov na ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  126
+
-
Doporučená cena:  135 Kč
7%
naše sleva
4,2
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 320
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-754-4118-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Serafína nikdy nemala dôvod neposlúchnuť svojho otca a opustiť svoj tajný úkryt v podzemí Biltmoru. Doma je stále čo objavovať, musí si však dávať pozor, aby ju nikto zo zbohatlíkov na poschodí nezbadal.
Z Biltmoru sa však začnú záhadne strácať deti. Serafína spojí sily so synovcom majiteľa Biltmoru Braedenom Vanderbittom a riskujú všetko, aby odhalili vinníka. Je ním záhadný muž v čiernom plášti?
Pri záchrane biltmorských detí hľadá Serafína odpovede, ktoré odhalia aj mozaiku jej minulosti...

Zařazeno v kategoriích
Robert Beatty - další tituly autora:
Serafina a černý plášť Serafina a černý plášť
Beatty, Robert
Cena: 254 Kč
Serafina a černý plášť Serafina a černý plášť
Beatty, Robert
Cena: 83 Kč
Serafina a čarodějná hůl Serafina a čarodějná hůl
Beatty, Robert
Cena: 227 Kč
Serafína a starcova palica Serafína a starcova palica
Beatty, Robert
Cena: 168 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Serafína
a čierny plášť
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Robert Beatty
Serafína a čierny plášť – e-kniha
Copyright © Albatros Media a.s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv










SERAFINA AND THE BLACK CLOAK by Robert Beatty
Copyright © 2015 by Robert Beatty
By arrangement with the author. All rights reserved.
Jacket illustration © 2015 by Alexander Jansson
Jacket design by Maria Elias
Translation © Katarína Slivková, 2016
ISBN 978-80-7544-118-8





Mojej manželke Jennifer, ktorá mi od začiatku
pomáhala formovať tento príbeh,
a našim dievčatám Camille, Genevieve
a Elizabeth – tie pre nás vždy budú prvým
a najdôležitejším publikom.










Sídlo Biltmore
Asheville, Severná Karolína
1899










9
1
S
e rafína otvorila oči a preletela pohľadom po tmavej
dielni. Snažila sa zistiť, či boli niektoré potkany natoľko
hlúpe, že prenikli na jej teritórium, kým spala. Vedela,
že v noci číhajú na svoju príležitosť. Zakrádali sa
škárami a  tieňmi rozľahlého suterénu obrovitánskeho sídla
a čakali len na to, aby niečo ukradli z kuchýň alebo
komôr. Serafína väčšinu dňa podriemkavala na svojich
obľúbených zastrčených miestach, no práve tu, schúlená na
starom matraci za hrdzavým kotlom v bezpečí dielne, sa
cítila ako doma. Z nahrubo otesaných trámov viseli
kladivá, hasáky, ozubené kolesá a vzduchom prenikal
známy pach strojného oleja. Keď sa poobzerala a započúvala
do okolitej tmy, hneď jej zišlo na um, že táto noc vyzerá
ako stvorená na lov.





10
Jej tatko, ktorý pred rokmi pracoval na výstavbe
Biltmoru a  od tých čias žil bez povolenia v  suteréne, spal
na provizórnej posteli. Tú si potajomky postavil za
odkladacími regálmi. V  starom kovovom sude, nad kto -
rým pred niekoľkými hodinami uvaril kurča
a kukuričnú kašu, žiarili žeravé uhlíky. Večerali pri ohni, aby im
bolo teplo. Serafína ako zvyčajne zhltla kura, ale kašu
nechala.
„Zjedz večeru,“ zahundral tatko.
„Hotovo,“ odpovedala a  položila poloprázdny
plechový tanier.
„Ešte ti ostalo,“ namietol a posunul ho naspäť k nej.
„Takto nevyrastieš a  navždy zostaneš maličká ako
prasiatko.“
K  vychudnutému mláďaťu ošípanej ju prirovnával
zakaždým, keď ju chcel rozčúliť, lebo si myslel, že ak sa
naňho poriadne nazlostí, od hnevu do seba predsa len
nahádže aj tú hnusnú kašu.
„Kaše sa ani nedotknem, tatko,“ vyhlásila s 
nepatrným úsmevom, „bez ohľadu na to, koľkokrát ju predo
mňa položíš.“
„Veď je z  obyčajnej kukurice,“ poznamenal a 
klátikom prehrabol polienka v ohni. „Každý ju má rád, iba
ty vymýšľaš.“
„Dobre vieš, že môj žalúdok odmieta čokoľvek
zelené, žlté alebo nechutné, ako je kaša, takže na mňa
prestaň kričať.“
„Keby som na teba kričal, vyzeralo by to inak,“
odvrkol a znova prehrabol obhorené polienka.





11
Onedlho zabudli na kašu a zmenili tému.
Serafína sa pri pomyslení na večeru s otcom musela
usmiať. Nevedela si predstaviť takmer nič na svete – teda
možno okrem spánku na jednom z maličkých
suterénových okien, zaliatom hrejivými lúčmi slnka –, čo je
lepšie než vtipkovanie s tatkom.
Opatrne, aby ho nezobudila, sa odkradla z matraca,
precupotala cez drsnú kamennú podlahu dielne a vykĺzla
na točitú chodbu. Kým si šúchala rozospaté oči
a naťahovala ruky i nohy, nedokázala potlačiť príval vzrušenia.
Začínala sa nová noc, ktorá ju tak vábila, až sa celá chvela
od nedočkavosti. Cítila, že sa jej prebúdzajú svaly
a zmysly, akoby bola sova, ktorá si rozhýbava krídla a  ohýna
pazúry tesne pred tým, ako vyrazí na strašidelný lov.
Potichučky kráčala tmou. Prešla okolo práčovní,
komôr a  kuchýň. V  suteréne sa to cez deň hemžilo
služobníctvom, no teraz boli miestnosti prázdne a temné,
presne ako ich mala rada. Vedela, že majitelia sídla  –
Vanderbiltovci  – a  množstvo ich hostí spia na prvom
a druhom poschodí, ale tu dolu bolo ticho. Zbožňovala,
keď sa mohla zakrádať nekonečnými chodbami
a tmavými skladovacími priestormi. Podľa hmatu a zábleskov
svetla v prítmí tu poznala každučký kút. V noci to bolo
jej kráľovstvo.
Zrazu pred sebou začula nepatrný šuchot. Všetko
naberalo rýchly spád.
Serafína zastala a zbystrila sluch.
Pri neďalekých dverách škrabotali po podlahe
drobné nožičky.





12
Pritisla sa k stene a zamierila tam.
Keď zvuk utíchol, zmeravela. Len čo sa znova ozval,
aj ona vykročila. Túto techniku sa naučila sama ako
sedemročná: pohybuj sa zároveň s nimi, a ak stoja, vyčkaj.
Teraz už počula aj dych malých tvorov, škrabot ich
pazúrov na kameni a šuchot chvostov. V prstoch
pocítila známe chvenie a nohy sa jej napli.
Odchýlenými dverami vkĺzla do skladu a v tme zba -
dala dva velikánske potkany s mastnou hnedou srsťou,
ktoré sa jeden po druhom zošmykli cez odkvapovú rúru
v  dlážke. Títo votrelci boli očividne nováčikovia,
pretože pochabo snorili po šváboch, hoci len o niekoľko
miestností ďalej mohli vylizovať puding z  čerstvého
pečiva.
Serafína zatajila dych. Pomaličky a nečujne
vykročila k potkanom. Ani na okamih ich nespustila z očí. Jej
uši zachytili každý pohyb. Dokonca cítila, ako odporne
smrdia za kanálom. Celý čas kutrali po hnijúcich od -
padkoch a nemali potuchy, že je tam.
Zastala iba zopár centimetrov od nich, ukryla sa do
tmavého tieňa a  bola pripravená vyskočiť. Práve tento
moment  – tesne pred tým, ako sa na ne vrhla  – mala
najradšej. Mierne sa naklonila, aby sa čo najlepšie
nachystala na útok. Potom vyrazila z  úkrytu. Rýchlym
a  prudkým pohybom schmatla pištiace a  zvíjajúce sa
potkany holými rukami.
„Mám vás! Hnusná háveď!“ zasyčala.
Menší sa zdesene metal a zúfalo sa usiloval
vyslobodiť, no väčší sa vykrútil a pohrýzol jej ruku.





13
„Toto si odskáčeš!“ zavrčala. Ukazovákom a palcom
mu pevne zovrela krk.
Potkany sa zúrivo vrteli, ale tentoraz nemali šancu
vyšmyknúť sa. Chvíľu jej trvalo, kým sa ako malá
naučila, že ak ich človek chytí, musí ich poriadne stisnúť
a za nijakých okolností nesmie uvoľniť zovretie,
dokonca ani keď ho poškriabu pazúrikmi alebo keď sa mu ten
ich šupinatý chvost obkrúti okolo ruky ako odporný
sivý had.
Po niekoľkých sekundách divokého boja si vyčerpané
potkany napokon uvedomili, že nemôžu uniknúť.
Znehybneli a  podozrievavo na ňu hľadeli očami čiernymi
ako trnky. Ich sliediace malé ňufáky a hrozivo dlhé
fúziská sa chveli od strachu. Ten, ktorý ju uhryzol, si
pomaly na dva razy ovinul dlhý šupinatý chvost okolo jej
zápästia, aby jej mohol vykĺznuť.
„Ani sa o to nepokúšaj,“ upozornila ho. Rana od jeho
zubov stále krvácala, a tak nemala náladu na ďalšie
potkanie výmysly. Hoci sa jej to nestalo prvý raz, nikdy nebola
rada, keď ju pohrýzli.
S odpornými beštiami, ktoré niesla v zovretých
dlaniach, sa vybrala po chodbe. Bolo fajn chytiť dva
potkany ešte pred polnocou, najmä takéto mimoriadne
hnusné, ktoré by sa inak prehrýzli cez jutové vrece, aby sa
dostali k zrnu, alebo by zhodili vajíčka z police, len aby
ich mohli zlízať z podlahy.
Po starom kamennom schodisku vyliezla von a 
potom prešla po pozemku panstva, ktorý zalieval mesačný
svit, až na kraj lesa. Tam potkany šmarila do hŕby lístia.





14
„Teraz odtiaľto vypadnite a  nevracajte sa!“ zakričala za
nimi. „Nabudúce k vám nebudem taká milá.“
Potkany chvíľu skackali po zemi, a keď konečne
pristáli, roztriasli sa, lebo čakali smrtiacu ranu. Nijaká však
neprišla, a tak sa na ňu len prekvapene pozerali.
„Bežte, kým si to nerozmyslím,“ povedala.
Dlho neváhali a odprášili do lesného podrastu.
Nie všetky potkany, ktoré chytila, mali toľko šťastia.
Niekedy ich telá nechala vedľa tatkovej postele, aby mu
ukázala, ako sa v noci činila, no už dávno to nespravila.
Odmalička pozorovala mužov a ženy, ktorí robili v su -
teréne, preto vedela, že každý vykonáva nejakú prácu. Jej
otec mal na starosti opravu bežných i jedálenských
výťahov, okenných zámok, parného vykurovacieho systému
a  rôznych iných mechanických vynálezov, od ktorých
bolo závislé celé sídlo s  dvestopäťdesiatimi
miestnosťami. Dokonca ak manželia Vanderbiltovci usporiadali
honosný ples, kontroloval aj to, či organ vo veľkej
banketovej sále funguje správne. Okrem jej tatka tam pracovali
kuchári, pomocnice v kuchyni, uhliari, kominári,
práčky, pekári, slúžky, komorníci a množstvo ďalších
zamestnancov.
Keď mala desať rokov, opýtala sa: „Aj ja mám prácu
ako všetci ostatní, tatko?“
„Jasné, že áno,“ odvetil, ale Serafína mala
podozrenie, že to nie je pravda. Iba ju nechcel zarmútiť.
„A akú? Čo je moja úloha?“ vyzvedala.
„Je nesmierne dôležitá a nik ju nerobí lepšie než ty,
Sera.“





15
„Tak mi to už prezraď, tatko.“
„Podľa mňa si HLP panstva Biltmore.“
„Čo to znamená?“ spýtala sa vzrušene.
„Si hlavná lovkyňa potkanov,“ vysvetlil.
Nech už tie slová myslel akokoľvek, zahriali ju na
duši. Hoci odvtedy prešli dva roky, dodnes si pamätá,
ako sa jej nafúkla malá hruď a  ako pyšne sa usmiala,
keď ich vyriekol. Hlavná lovkyňa potkanov. Znelo to
pekne. Každý vedel, že pre Biltmore, v ktorom je kopa
skladovacích miestností, políc, stodôl a  všeličoho ďal -
šieho, predstavujú hlodavce veľký problém. Nemožno
poprieť, že preukázala vrodený talent na chytanie
prešibaných, štvornohých škodcov, ktoré kradnú jedlo, robia
neporiadok, sú nakazené infekciami a unikajú
nepraktickým dospeláckym pasciam a  jedom. Myši, ktoré sú
plaché a  v  kľúčových momentoch majú sklon
panikáriť a dopúšťať sa chýb, chytala ľavou zadnou. No práve
potka ny jej každú noc utekali a vďaka nim si
zdokonalila schopnosti. Teraz mala Serafína dvanásť a zastávala
funkciu: HLP.
Kým sledovala, ako dva potkany uháňajú do lesa,
zmocnil sa jej zvláštny a intenzívny pocit. Chcela sa
rozbehnúť za nimi. Túžila vidieť to, čo ony pod lístím
a vetvičkami, preskúmať skaly a údolia, potoky a iné zázraky.
Ibaže tatko jej to zakázal.
„Nikdy nechoď do lesa,“ vravieval jej často. „Sú tam
temné sily, ktorým nerozumieme, a dejú sa tam
neprirodzené veci, ktoré nám môžu škaredo ublížiť.“
Stála na kraji lesa a pomedzi stromy upierala oči do





16
diaľky. Roky počúvala príbehy o ľuďoch, ktorí sa v ňom
stratili a nikdy sa nevrátili. Zaujímalo ju, aké
nebezpečenstvá tam číhajú. Čierna mágia, démoni či ohavné
netvory? Čoho sa tatko bojí?
Bez problémov mu mohla vo všeličom protirečiť  –
napríklad odmietať kukuričnú kašu, celé dni vyspávať
a po nociach loviť alebo špehovať Vanderbiltovcov a ich
hos tí – ale o tomto sa s ním nikdy nehádala. Vedela, že
keď to vyslovil, bol vážny ako jej mŕtva mama. Napriek
mnohým pichľavým rečiam a snoreniu sem -tam skrátka
zostanete ticho a spravíte, čo vám povedia, lebo vytušíte,
že sa vám potom bude ľahšie dýchať.
Serafína, ktorá sa cítila až podivne osamelo, odtrhla
zrak od lesa a zahľadela sa na Biltmore. Nad šikmo
posadenými bridlicovými strechami sídla trónil mesiac
a odrážal sa v sklených tabuliach, ktoré sa klenuli nad zimnou
záhradou. Nad horami sa jagali hviezdy. Tráva, stromy
a kvety na nádherných udržiavaných pozemkoch žiarili
v polnočnom svite. Videla každučký detail, každú
ropuchu, slimáka a ostatné nočné tvory. Z magnólie sa
ozývala večerná pieseň drozdca a mláďatá kolibríka, schúlené
v malom hniezde medzi popínavou vistériou, sa
v spánku pomrvili.
Vtom zdvihla hlavu a pomyslela si, že to všetko
pomáhal stavať jej tatko. Patril k stovkám kamenárov,
rezbárov a iných remeselníkov, ktorí pred rokmi prišli do
Ashevillu z  okolitých kopcov budovať sídlo Biltmore.
Neskôr tam ostal a  staral sa o  stroje. No po tom, čo
všetci robotníci pracujúci v suteréne odišli večer domov





17
k  rodinám, sa so Serafínou ukryli medzi rúry, z  kto -
rých stúpala para, a kovové nástroje v dielni, ako
dvaja čierni pasažieri v  strojovni obrovskej lode. Pravda
bola taká, že nemali kam ísť a nikde ich nečakali
nijakí príbuzní. Zakaždým, keď sa otca spýtala na mamu,
odmietol o nej hovoriť, takže na svete nemala nikoho
okrem tatka a  suterén bol ich domovom, odkedy sa
pamätala.
„Ako je možné, že nebývame v  dome so zvyškom
služobníctva alebo v meste ako ostatní zamestnanci,
tatko?“ čudovala sa neraz.
„O to sa ty nestaraj,“ zašomral.
Za tie roky ju tatko naučil celkom obstojne čítať
a písať a vyrozprával jej množstvo príbehov o svete, ale
nikdy sa nehrnul do rečí o tom, čo chcela počuť najviac –
neprezradil, čo sa mu odohráva hlboko v  srdci, čo sa
stalo mame, prečo nemá súrodencov a prečo ich
nenavštevujú nijakí známi. Niekedy by ho bola najradšej
schytila a potriasla ním, aby videla, čo urobí, no tatko v noci
väčšinou spal, celý deň pracoval, večer varil a vravieval
jej historky. Žilo sa im spolu dobre a napokon ním
nezatriasla – nechcel to, preto ho nechala tak.
V  noci, keď sa všetci v  dome pobrali do postelí, sa
vykradla hore a povyberala si knihy, ktoré potom čítala
pri mesačnom svite. Raz počula majordóma, ako sa
vychvaľuje spisovateľovi, ktorý prišiel na návštevu, že pán
Vanderbilt zozbieral dvadsaťdvatisíc kníh a do knižnice
sa ich zmestí len polovica. Ostatné mal uložené
na stoloch a na policiach po celom dome a pre Serafínu boli





18
ako zrelé čerešne – nedokázala im odolať. Zdalo sa, že
nikto si nevšimol, keď niektorá z kníh zmizla
a o niekoľko dní bola znova na svojom mieste.
Prečítala si o veľkých bitkách medzi štátmi, v kto -
rých sa trhali zástavy, aj o  železných obludách
chrliacich dym, ktoré ľudí prepravovali sem a  tam. V  noci
sa chcela vkradnúť na cintorín s  Tomom a  Huckom
a stroskotať na lodi so švajčiarskou rodinou
Robinsonovcov. Niekedy túžila byť jednou zo štyroch sestier
a žiť s milujúcou mamou ako v Malých ženách.
Inokedy si zasa predstavovala, že stretne duchov z  Ospalej
diery alebo začuje klepot Poeovho čierneho havrana.
Rada tatkovi rozprávala o knihách, ktoré čítala, a často
si vymýšľala vlastné príbehy plné imaginárnych
kamarátov, zvláštnych rodín a nočných duchov, ale jej
kvetnaté strašidelné historky ho nikdy nezaujali. Bol
priveľmi praktický a ťažko uveril tomu, čo sa nedalo chytiť
do ruky.
Serafína sa čoraz väčšmi zamýšľala, aké by bolo, keby
mala tajného kamaráta, o ktorom by tatko nevedel,
niekoho, s  kým by sa mohla o  všeličom pozhovárať, no
uprostred noci v suteréne nestretávala veľa detí vo
svojom veku.
Zopár podradnejších pomocníkov z kuchyne
a kuričov, ktorí pracovali dolu a každú noc chodievali domov,
zbadalo, ako sa tadiaľ poneviera. Tí mali aspoň
predstavu, kto je. Slúžky a sluhovia z horných podlaží však
o nej netušili. Samozrejme, ani pán a pani domu
nevedeli, že existuje.





19
„Vanderbiltovci sú dobrí ľudia, Sera,“ povedal jej
tatko, „ale nie sú ako my. Keď sa tu zjavia, musíš sa stratiť.
Vyhni sa tomu, aby ťa niekto zazrel. A nech budeš
robiť čokoľvek, nikomu neprezraď svoje meno či to, kto
si. Počuješ?“
Serafína ho počula. Mala vynikajúci sluch. Neuniklo
jej ani to, keď nejakej myši čosi zišlo na um. No napriek
tomu nevedela, prečo s  otcom žijú takto. Nechápala,
prečo ju ukrýva pred svetom... prečo sa za ňu hanbí.
Jedným si však bola istá: že ho ľúbi celým svojím srdcom
a určite ho nechce dostať do problémov.
A  tak sa naučila pohybovať úplne nepozorovane  –
tromfol by ju iba málokto –, no nielen preto, aby
chytala potkany, ale aj aby sa vyhla ľuďom. Keď sa cítila
mimoriadne smelo alebo osamelo, vybehla po schodoch
k prichádzajúcim a odchádzajúcim vyberaným hosťom.
Potajomky sa medzi nich vkradla a schovala sa. Na svoj
vek bola malá a robila nepatrné krôčiky. Tiene boli jej
kamaráti. Špehovala vyfintených návštevníkov, ktorí
pricestovali v nádherných kočoch. Nikdy nezbadali, ako sa
ukrýva pod posteľou či za dverami. Nikto si nevšimol,
že je vzadu v šatníku, keď si dnu vešal kabát. Ak sa dámy
a  páni šli prejsť von, pripojila sa k  nim bez toho, aby
o tom tušili, a vypočula si všetko, čo povedali.
Zbožňovala pohľad na mladé slečny v modrých a žltých šatách,
ktorým vo vlasoch viali stužky, a pobehovala s nimi, keď
vyvádzali v záhrade. Deti si pri hre na skrývačku nikdy
neuvedomili, že majú o hráčku navyše. Sem -tam
dokonca zazrela Vanderbiltovcov, ako sa prechádzajú zavesení





20
do seba, alebo ich dvanásťročného synovca, ako jazdí na
koni po okolí so svojím elegantným čiernym psom po
boku.
Takto všetkých sledovala, hoci ju nevidel nik  – ani
pes. V  ostatnom čase uvažovala o  tom, čo by sa stalo,
keby sa to zmenilo. Čo ak by ju zbadal mladý pán? Čo
by spravila? Čo keby ju začal naháňať pes? Stihla by
vyliezť na strom? Niekedy si rada predstavovala, čo by
povedala, ak by sa stretla zoči -voči s pani Vanderbiltovou.
Dobrý deň, pani V. Chytám u vás potkany. Chceli by ste,
aby som ich zabila, alebo stačí, keď ich vyhodím? Zavše
snívala o vyzdobených šatách, stužkách vo vlasoch
a ligotavých topánkach. A  chvíľami, no nie často, zatúžila
nielen tajne počúvať ľudí okolo seba, ale rozprávať sa
s nimi. Chcela, aby konečne videli aj oni ju.
Keď cez záhradu osvetlenú mesačným svitom kráčala
k domu, premýšľala, čo by sa stalo, keby sa jeden
z hostí či mladý pán, ktorý má spálňu na prvom poschodí,
náhodou prebral, vykukol z okna a zazrel, ako sa nocou
túla záhadné dievča.
Hoci jej o tom tatko nikdy nehovoril, vedela, že
nevyzerá celkom normálne. Bola drobná a chudá, no
šľachovitá – telo mala samý sval a kosť.
Nemala nijaké dievčenské šaty, preto nosila jednu
z  tatkových starých pracovných košieľ a  okolo úzkeho
pása si ju zväzovala kúskom motúza, ktorý uchmatla
z  dielne. Nekupoval jej nijaké oblečenie, lebo nechcel,
aby mu ľudia v meste začali klásť otázky a pliesť sa mu
do života. Čosi také nestrpel.





21
Serafínine dlhé vlasy nemali jednoliaty odtieň, ako
mávajú vlasy  väčšiny ľudí, ale prechádzali od zlatistej
farby až po svetlohnedú. Jej líca boli zvláštne hranaté.
Navyše mala veľké, pokojné jantárovožlté oči. V noci
videla rovnako dobre ako cez deň. Dokonca ani jej
nečujné lovecké schopnosti neboli úplne bežné. Každý, s kým
sa kedy stretla, najmä jej tatko, kráčal tak hlasno, akoby
bol jedným z veľkých belgických koní, ktoré ťahali vozy
po poliach pána Vanderbilta.
Pri pohľade na okná obrovitánskeho domu sa ne -
stačila čudovať. O  čom snívajú všetci tí ľudia s 
jednofarebnými vlasmi, dlhými zašpicatenými nosmi
a veľkými telami natiahnutými na mäkučkých posteliach počas
prekrásnej nočnej tmy? Po čom túžia? Čo ich rozosmeje
či vyplaší? Čo cítia? Jedia ich deti na večeru kukuričnú
kašu alebo iba kura?
Keď schádzala po schodoch naspäť do suterénu,
v diaľke na chodbe čosi začula. Zastala a nastražila uši, ale
nevedela ten zvuk rozpoznať. Nebol to potkan. Tým si bola
istá. No čo potom?
Poháňaná zvedavosťou sa tam vybrala.
Prešla okolo tatkovej dielne, kuchýň a iných
miestností, ktoré dobre poznala, až sa dostala do
vzdialenejších zákutí, kde nelovila často. Zachytila škripot
zatvárajúcich sa dverí, potom čiesi kroky a tlmený hluk. Srdce
sa jej mierne rozbúšilo. Ktosi sa pohyboval po chodbách
suterénu. Jej suterénu.
Podišla bližšie.
Nebol to sluha, ktorý každú noc vynášal smeti, ani





22
jeden z komorníkov, ktorí hosťom v nočných hodinách
nosievali čosi na zahryznutie  – zvuk ich krokov veľmi
dobre poznala. Aj majordómov jedenásťročný pomoc -
ník niekedy zastal na chodbe a zhltol zopár sušienok zo
striebornej tácky, ktorú mu majordóm kázal odniesť.
Vtedy stála potme za rohom, predstierala, že sú
kamaráti, len tak sa chvíľu zhovárajú a užívajú si spoločnosť
jeden druhého. Vzápätí si chlapec utrel práškový cukor
z  úst a  utekal hore schodmi, aby dohnal stratený čas.
Toto však nebol on.
Nech už tadiaľ kráčal ktokoľvek, zdalo sa, že má
drahé topánky s  ťažkou podrážkou. Ibaže správny
džentlmen v tejto časti domu nemá čo robiť. Prečo sa túla
tmavými chodbami uprostred noci?
Serafína bola čoraz zvedavejšia, a tak neznámeho
prenasledovala, ale dávala si pozor, aby ju nezbadal.
Zakaždým, keď sa k  nemu priblížila natoľko, že ho takmer
zahliadla, rozoznala len dlhý čierny tieň, ktorý niesol
tlmene svietiaci lampáš. Bol tam aj ďalší tieň – mal so
sebou ešte niekoho či niečo, no neodvážila sa prikradnúť
tak blízko, aby zistila, kto alebo čo to je.
Suterén bol rozľahlý a  nachádzalo sa tam veľa
rôznych miestností, chodieb a úrovní, vstavaných do svahu
pod domom. V  niektorých priestoroch, ako napríklad
v kuchyniach a v práčovni, boli hladké sadrové
omietky a okná. Izby v tých častiach boli jednoducho
zariadené, ale čisté, suché a prispôsobené na každodennú
prácu služobníctva. No čím šiel človek ďalej, tým hlbšie do
vlhkých a hlinených zákutí obrovských základov domu





23
siahala podzemná štruktúra. Spomedzi nahrubo
otesaných kamenných kvádrov, ktoré tvorili steny a strop, tu
stekala tmavá, stvrdnutá malta. Serafína sem chodievala
zriedka, lebo tu bolo chladno, špinavo a vlhko.
Odrazu kroky zmenili smer. Mierili k nej.
Predbehlo ich päť pištiacich potkanov, ktoré uháňali chodbou.
Serafína ešte vydesenejšie hlodavce nevidela. Spomedzi
škár v stenách povyliezali pavúky. Spod zeme sa zasa
vyhrabali šváby a stonožky. To, čo sa jej odohrávalo pred
očami, ju tak ohromilo, že sa so zatajeným dychom
pritisla k  múru a  od strachu stuhla ako zajačik, ktorý sa
chveje v tieni letiaceho jastraba.
Kým k nej muž kráčal, začula ďalší zvuk. Bol to
splašený šuchot, akoby ho sprevádzala nejaká menšia oso -
ba  – možno dieťa v  šľapkách –, ale čosi sa jej na tom
nepozdávalo. Nohy dieťaťa sa odierali o  kameň,
sem-tam sa šmýkali... asi bolo chromé... nie... niekto ho
vliekol preč.
„Nie, pane! Prosím! Nie!“ zavzlykalo dievča a hlas sa
mu chvel od zúfalstva. „Tu dole by sme nemali byť.“
Podľa toho, ako rozprávalo, pochádzalo zo zámožnej
rodiny a navštevovalo vyberanú školu.
„Nemaj strach. Ideme presne sem...“ prehovoril muž
a zastal pred akýmisi dverami. Serafína bola hneď za
rohom. Teraz už počula aj jeho dych, pohyb rúk a šušťanie
šiat. Obliala ju horúčava. Chcela zmiznúť, utiecť, nohy
však nemohla odtrhnúť od zeme.
„Nemáš sa čoho báť, dieťa,“ povedal neznámej.
„Neublížim ti...“





24
Serafíne pri jeho slovách prebehli po zátylku
zimomriavky. Nechoď s ním, pomyslela si. Nechoď!
Podľa hlasu tej dievčiny sa Serafíne zdalo, že je od nej
iba o trošku mladšia, a veľmi jej chcela pomôcť, no
nedokázala nazbierať odvahu. Pritisla sa k stene a bola si
istá, že ju začujú alebo zbadajú. Nohy sa jej triasli a mala
pocit, že sa jej už -už podlomia. Nevidela, čo sa stalo
potom, ale dievča z ničoho nič hrôzostrašne vykríklo.
Serafína pri tom prenikavom zvuku podskočila a len -len že
tiež nezvrieskla. Vzápätí zrejme prebehol boj
a zachytila, ako sa dievčina mužovi vytrhla a uháňala po chodbe.
Bež, dievča! Bež! opakovala si v duchu Serafína.
Mužove kroky sa začali vzďaľovať  – hneď sa vybral
za ňou. Serafína rozpoznala, že sa ktovieako neponáhľa,
utekal pokojne a tvrdošijne, akoby vedel, že mu nemôže
uniknúť. Tatko Serafíne povedal, že červené vlky takto
v horách chytajú a zabíjajú vysokú zver – nie vďaka
prevratnej rýchlosti, ale vďaka urputnej vytrvalosti.
Serafína netušila, čo má robiť. Mala by sa skryť do
tmavého kúta a dúfať, že ju nenájde? Alebo utiecť
s vydesenými potkanmi a  pavúkmi, kým má ešte šancu?
Túžila sa rozbehnúť za otcom, no čo to dieťa? Dievča
bolo bezradné, pomalé, slabé a  vystrašené, predovšet -
kým však potrebovalo kamaráta, ktorý by mu pomohol
bojovať. Serafína chcela byť jeho priateľkou a podať mu
pomocnú ruku, ale nedokázala sa prinútiť k tomu, aby
sa za ním vybrala.
Nato začula ďalší výkrik. Ten hnusný špinavý potkan
ju zabije, prebleslo jej hlavou. Znesie ju zo sveta.





25
V návale zlosti a odvahy sa rozbehla za zvukom.
Bleskurýchle prepletala nohami. Myseľ jej opantal strach
i  vzrušenie. Míňala roh za rohom. No keď sa dostala
ku kamennému schodisku obrastenému machom,
ktoré viedlo do najhlbších zákutí pod suterénom, zastala
a  lapajúc po dychu pokrútila hlavou. Tomu odporne
chladnému, vlhkému a klzkému miestu sa zo všetkých
síl vyhýbala – najmä v zime. Počula, že v tomto ročnom
období, keď je zem priveľmi zamrznutá, dolu odnášali
mŕtvoly, lebo sa nedali kopať hroby. Prečo, prepánajána,
by to dievča šlo práve tam?
Serafína sa váhavo pustila dolu mokrým, lepkavým
schodiskom a po každom šmykľavom schodíku si
zdvihla nohu a striasla ju. Keď konečne zišla dolu, vydala sa
dlhou zahnutou chodbou, kde zo stropu kvapkalo
hnedé bahno. To vlhké, studené a  odpudzujúce miesto ju
poriadne znervózňovalo, ale kráčala ďalej. Musíš jej
pomôcť, hovorila si v duchu. Nemôžeš sa vrátiť.
Prekľučkovala labyrintom točitých tunelov. Najprv zabočila
doprava, potom doľava, vzápätí znova doľava a doprava, až
úplne stratila pojem o tom, ako ďaleko došla. Nato k nej
spoza rohu doľahli zvuky zápasu a krik. Už bola blízko.
Zrazu zaváhala. Premkýnal ju strach a srdce jej tak
búšilo, akoby malo vyletieť z hrude. Celá sa triasla. Nechcela
urobiť ďalší krok, no priatelia si musia pomáhať.
O živote toho veľa nevedela, týmto si však bola istá a nemienila
utiecť ako splašená veverička práve vo chvíli, keď ju
niekto najviac potrebuje. Čo najúpornejšie sa pokúsila
premôcť chvenie, prudko sa nadýchla a vyšla za roh.





26
Na kamennej podlahe ležal rozbitý lampáš, a hoci sa
sklo roztrieštilo, ďalej horel. V jeho sliepňajúcom
svetle bojovalo o život dievča v žltých šatách. Vysoký muž
v čiernom plášti s kapucňou ho so zakrvavenými rukami
schmatol za zápästia. Dievčina sa mu usilovala vytrhnúť.
„Nie! Pustite ma!“ zvolala.
„Buď ticho,“ povedal muž. Hovoril temným tónom,
ktorý akoby pochádzal z iného sveta. „Neublížim ti,
dieťa...“ zopakoval.
Neznáma mala svetlé kučeravé vlasy a bledú
pokožku. Zápasila zo všetkých síl, ale muž v čiernom plášti ju
k sebe pritiahol. Zovrel ju v náručí. Rozháňala sa okolo
seba rukami a  drobnými päsťami ho zasiahla do tváre.
„Len sa upokoj a o chvíľu bude po všetkom,“ vyhlásil
a privinul si ju k hrudi.
Vtom si Serafína uvedomila, že spravila hroznú
chybu. Toto bolo nad jej sily. Vedela, že dievčaťu nedokáže
pomôcť, navyše bola taká vyľakaná, že nohy mala ako
priklincované k  podlahe. Nemohla sa ani nadýchnuť,
nieto ešte bojovať.
Pomôž jej! zakričal Serafínin vnútorný hlas. Pomôž jej!
Napadni toho potkana! Zaútoč naňho!
Napokon nazbierala odvahu a  vyrazila vpred, ale
pres ne v tom okamihu sa mužov čierny saténový plášť
vzniesol do vzduchu, akoby patril dymovému duchovi.
Dievčina zvrieskla. Záhyby plášťa ju ovinuli ako chvost
hladného hada. Zdalo sa, že plášť sa hýbe mimovoľne,
obtáča sa okolo nej, zahaľuje ju, a to všetko sprevádzalo
nepríjemné štrkotanie, ktoré pripomínalo hrozby stov-





27
ky syčiacich štrkáčov. Serafína videla, ako na ňu dievča
s vydesenou tvárou prosebne hľadí spomedzi plazivých
záhybov a  modré oči vypliešťa od strachu. Pomôž mi!
Pomôž mi! Vzápätí ju látka pohltila, krik utíchol
a dievčina zmizla. Zostal iba čierny plášť.
Serafína zdesene zalapala po vzduchu. V jednej chvíli
sa neznáma snažila vyslobodiť a v ďalšej sa znenazdajky
vyparila. Plášť ju do seba vtiahol. Serafínu ovládol
zmätok, žiaľ a obavy. Nechápavo tam stála ako obarená.
Muž sa niekoľko sekúnd prudko chvel a  tmu
okolo neho z ničoho nič presvetlila diabolská žiara – akýsi
trblietavý opar. Serafíne udrel do nosa taký hnusný pach
zahnívajúcich vnútorností, až jej trhlo hlavou.
Okamžite pokrčila nosom, skrútila pery a usilovala sa nedýchať.
Napriek tomu ju naplo a  ten zvuk zrejme
nedokázala potlačiť, lebo muž v čiernom plášti sa z ničoho nič
obzrel a prvý raz ju zbadal. Mala pocit, akoby jej hruď
zovrelo obrovitánske klepeto. Záhyby kapucne síce
zahaľovali mužovu tvár, no videla, ako neprirodzene mu
planú oči.
Bola na smrť vystrašená a ani sa nepohla.
Odrazu muž chrapľavým hlasom zašepkal:
„Neublížim ti, dieťa...“





28
2
l en čo Serafína začula tie desivé slová, rozhýbala sa. Pred
chvíľou videla, kam viedli. Tentoraz nie, ty potkan!
Poháňaná prívalom novej energie sa zvrtla a rozbehla sa preč.
Bez prestávky uháňala kľukatými tunelmi labyrintu
a bola si istá, že neznámeho nechala ďaleko za sebou. No
vtom sa obzrela a muž s kapucňou jej letel hneď za
pätami. Vznášal sa vďaka moci vlniaceho sa čierneho plášťa
a načahoval za ňou krvavé ruky.
Serafína sa pokúsila zrýchliť, ale práve keď sa dostala
k schodisku, ktoré viedlo do suterénu, muž v čiernom
plášti ju schmatol. Jednou rukou jej zovrel plece
a druhou krk. Obrátila sa a zasyčala ako zviera, keď sa lapí do
pasce. Začala sa zúrivo mykať a driapala ho, kým sa
nevyslobodila.





29
Nato sa rozbehla hore a schody brala po tri, no v oka -
mihu bol tesne za ňou. Natiahol sa a zdrapil ju za vlasy,
až jej šklblo hlavou. Od bolesti zvrieskla.
„Je čas, aby si sa vzdala, maličká,“ povedal
pokojne, pričom zovrel päsť a pomaly jej vytrhol pramienky
vlasov.
„Nikdy!“ zavrčala a pohrýzla ho do ramena. Bojovala
zo všetkých síl, škriabala ho nechtami, ale nič
nepomáhalo. Muž v čiernom plášti bol oveľa silnejší. Pritiahol si
ju k hrudi a vzal do náručia.
Záhyby čierneho plášťa sa zdvihli a pulzovali sivým
dymom. Z príšerného hnilobného zápachu sa jej
zdvihol žalúdok. Počula iba odporné štrkotanie, zatiaľ čo
plášť sa jej plazil a  obkrúcal okolo tela. Cítila sa ako
v škrtiacom zovretí veľhada.
„Neublížim ti, dieťa...“ ozval sa znova hnusný,
chrapľavý hlas. Akoby ani nepatril mužovi, skôr šialenému
vyhladnutému démonovi, ktorý ho posadol.
Záhyby plášťa na ňu vrhli nepríjemný závoj a doľahla
na ňu dusivá ťažoba. Vnímala, ako z nej uniká duša – ba
nielenže unikala, ktosi jej ju vytrhával, nasilu odoberal.
Smrť už bola tak blízko, že videla jej čiernotu a počula
výkriky detí, ktoré plášť pohltil pred ňou.
„Nie! Nie! Nie!“ zvolala vzdorovito. Nechcela sa vzdať.
So zúrivým syčaním načiahla ruky k mužovej tvári
a začala mu driapať oči. Popritom ho kopala do hrude. Viac
ráz ho uhryzla – útočila naňho ako vrčiace besné
zviera a v ústach cítila krv. Aj dievča v žltých šatách
bojovalo, no ani zďaleka nie takto. Napokon sa mu Serafína





30
vykrútila zo zovretia a vrhla sa na zem. Pristála na
nohách a hneď odskočila.
Chcela sa dostať naspäť k tatkovi, ale bolo to
priďaleko. Rozbehla sa po chodbe a vletela do hlavnej kuchyne.
Boli tam desiatky miest, kam sa mohla schovať. Mala by
vkĺznuť do čiernych liatinových pecí? Alebo sa vyšplhať
medzi medené hrnce, ktoré viseli z políc na strope? Nie.
Vedela, že si musí nájsť lepšiu skrýšu.
Teraz bola opäť v teritóriu, ktoré dobre poznala.
Pamätala si, kde je väčšia a kde menšia tma, i to, čo je
naľavo a  čo napravo. Zabíjala potkany v  každučkom kúte
tejto miestnosti a  v  nijakom prípade nedovolí, aby tu
na ňu niekto poľoval. Bola predsa HLP. Žiadna pasca,
zbraň ani diabolský muž ju nedostanú. Utekala, skákala
a zakrádala sa ako divá zver.
Keď vošla do skladu ľanovej bielizne s  množstvom
drevených regálov plných poskladaných plachiet či
prikrývok, vbehla do diery v  rozpadávajúcej sa stene pod
najnižšou poličkou v zadnom rohu. Aj keby si muž tú
prasklinu všimol, bola taká malá, že sa ňou hocikto
neprepchal. Serafína však vedela, že tadiaľ vedie skratka do
práčovne.
Vyliezla v miestnosti, kde sa vešali a sušili prestieradlá
pre noblesných obyvateľov domu. Medzitým už vyšiel
mesiac a jeho svit prenikal oknami v suteréne. Zo stropu
ako duchovia viseli stovky bielych plachiet a striebristý
mesiac ich zaplavoval tajuplnou žiarou. Serafína medzi
ne pomaly vkĺzla a uvažovala, či jej poskytnú potrebný
úkryt. No napokon si to rozmyslela a šla ďalej.





31
Dostala nápad, hoci ešte netušila, či dobrý, alebo zlý.
Vedela, ako sa pán Vanderbilt pýši tým, že v  Biltmore
nainštaloval najmodernejšie zariadenia. Jej tatko
skonštruoval špeciálne vešiaky – na tých sa bielizeň
posúvala po stropných koľajničkách do úzkych sušičov. Tam
prestieradlá a šaty vyschli vďaka teplu, ktoré sálali
dobre utesnené parné potrubia. Bola odhodlaná nájsť si čo
najlepšiu skrýšu, preto sa schúlená prepchala cez úzku
štrbinu do jedného z vynálezov.
Keď sa Serafína narodila, svojím výzorom sa v mno -
hom líšila od ostatných detí. Na nohách mala štyri prsty
namiesto piatich, a  hoci si to človek pri zbežnom
pohľade nevšimol, kľúčnu kosť mala takú zdeformovanú, že
sa poriadne nepripájala na zvyšné kosti. To jej
umožňovalo strčiť sa aj do veľmi stiesnených priestorov. Otvor
sušiaka nebol širší než niekoľko centimetrov, ale ak
už niekam vopchala hlavu, pretisla tadiaľ aj zvyšok tela.
Vkliesnila sa teda dnu. Ocitla sa na maličkom tmavom
mieste a  dúfala, že muž v  čiernom plášti ju tam
neobjaví.
Usilovala sa byť ticho a  nehýbať sa, ale fučala ako
zviera. Bola vyčerpaná, zadychčaná a na smrť
vystrašená. Videla, ako dievča v  žltých šatách pohltili tienisté
záhyby plášťa, a bolo jej jasné, že je na rade. Serafíninou
jedinou nádejou bolo, že muž nezačuje ohlušujúci tlkot
jej srdca.
Vtom k nej z chodby pred kuchyňou prenikla ozvena
jeho pomalých krokov. Stratila sa mu v tme, no
dômyselne kráčal z miestnosti do miestnosti a pátral po nej.





32
Vzápätí k nej doľahol hluk z hlavnej kuchyne –
práve otváral dvierka na liatinových peciach. Keby som sa
schovala tam, prebleslo jej hlavou, už by som nebola
medzi živými.
Nato počula rinčanie – teraz sa prehŕňal v medených
hrncoch, ktoré viseli z  políc na strope. Aj keby som sa
skryla tam, pomyslela si, bolo by po mne.
„Nemáš sa čoho báť,“ zašepkal neznámy a pokúšal sa
ju vylákať von.
Naťahovala uši a čakala. Striasla sa ako poľná myš.
Napokon sa muž v čiernom plášti presunul do
práčovne.
Myši sú plaché a v kľúčových momentoch majú sklony
spanikáriť a dopúšťať sa chýb.
Muž kráčal sem a  tam, hrabal sa pod umývadlami,
otváral a zatváral skrinky.
Len sa nehýb, myšička. Ostaň na mieste , hovorila si
v duchu. Tak veľmi chcela vyjsť z úkrytu a utiecť.
Vedela však, že o život prichádzajú tie myši, ktoré sú hlúpe,
podľahnú panike a rozbehnú sa preč. Dookola si
opakovala: Nebuď hlúpa myš. Nebuď hlúpa myš.
Muž prešiel k  sušiakom, kde sa schovávala, pomaly
sa pohyboval po miestnosti a šmátral pomedzi plachty,
ktoré pripomínali duchov.
Keby som sa skryla tam...
Už bol iba zopár desiatok centimetrov od nej
a obzeral sa. Hoci ju nevidel, zdalo sa, že ju cíti.
Serafína zatajila dych, tichučko čakala a nepohla ani
mihalnicou.





33
3
S
erafína pomaly otvorila oči.
Netušila, ako dlho spala ani kde vôbec je. Vtom
zistila, že sa nachádza v úzkom tmavom priestore a tvár má
pritisnutú na čomsi kovovom.
Zrazu začula blížiace sa kroky. Zostala ticho
a zbystrila sluch.
Patrili mužovi v  pracovných topánkach s  hrkotajú -
cim náradím. Pocítila nával radosti, hneď sa vyvliekla zo
sušiča a vybehla do lúčov ranného slnka, ktoré dnu
prenikali cez okná práčovne.
„Tu som, tatko,“ zvolala vysileným a slabým hlasom.
„No konečne, všade som ťa hľadal,“ zahundral
Serafínin otec. „Ráno si nebola v posteli.“
Rozbehla sa k  nemu, objala ho a  pritisla sa mu na





34
hruď. Bol to veľký ostrieľaný chlap so silnými
ramenami a s drsnými mozoľnatými rukami. Z koženej zástery
mu viseli nástroje a trochu ho bolo cítiť kovom, olejom
a koženými remeňmi, ktoré poháňali stroje v dielni.
V diaľke počula, že do práce prichádzajú
zamestnanci, v kuchyni hrkocú hrnce a robotníci sa rozprávajú. Tie
zvuky boli pre jej uši priam rozprávkovou hudbou. Noč -
né nebezpečenstvo pominulo. Prežila to!
V  otcovom náručí sa cítila bezpečne. Predstavovalo
pre ňu domov. Bol zvyknutý viac na drevené kladivá
a  nity ako na milé slovo, ale vždy sa o  ňu staral, ľúbil
ju a ochraňoval. Nedokázala zadržať slzy radosti, ktoré
ju štípali v očiach.
„Kde si bola, Sera?“ spýtal sa.
„Snažil sa ma dostať, tatko! Pokúsil sa ma zabiť!“
„O čom to hovoríš, dievča?“ vyzvedal podozrievavo
a  veličiznými rukami ju chytil za plecia. Uprene sa na
ňu zahľadel. „Je to ďalší z tvojich bláznivých príbehov?“
„Nie, tatko,“ odvetila a pokrútila hlavou.
„Nemám náladu na povedačky.“
„Akési dievčatko uchmatol muž v čiernom plášti
a potom šiel po mne. Bojovala som s ním, tatko! Poriadne
som ho uhryzla! Zvrtla som sa, poškriabala som ho,
utekala som a utekala, až som sa skryla. Vliezla som do
tvojho vynálezu. Tak som mu unikla. Zachránilo ma to!“
„Ako to myslíš, že uchmatol nejakú dievčinu?“
čudoval sa otec a prižmúril oči. „Ktorú?“
„Nuž... prinútil ju... Bola rovno predo mnou
a zrazu mi z ničoho nič zmizla spred očí!“





35
„Ale no tak, Sera,“ vyhŕkol pochybovačne. „Znie to,
akoby si tárala piate cez deviate.“
„Prisahám, tatko,“ trvala na svojom. „Len počúvaj.“
Nato hlasno preglgla a začala pekne po poriadku. Počas
rozprávania celého príbehu si uvedomila, aká bola
odvážna.
Tatko však iba pokrútil hlavou. „Mala si zlý sen, to je
všetko. Čítaš priveľa historiek o duchoch. Vravel som ti,
aby si sa držala ďalej od pána Poea. Pozri sa na seba. Si
celá špinavá ako vačica, ktorú chytili do pasce.“
Serafínu zabolelo srdce. Hovorila tatkovi čistú
pravdu a on jej neveril ani slovo. Usilovala sa zadržať plač, ale
bolo to ťažké. Už bude mať trinásť a stále sa k nej
správa ako k dieťaťu.
„Nesnívalo sa mi to, tatko,“ oponovala mu a utrela
si nos.
„Hlavne sa upokoj,“ zašomral. Neznášal, keď
plakala. Odmalička vedela, že sa radšej bude dohadovať s pek -
ným kusom plechu než s nariekajúcim dievčaťom.
„Musím ísť do práce,“ vyhlásil nevrlo a odstúpil od
nej. „Dynamo v noci akosi haprovalo. Vráť sa do dielne
a poriadne si pospi.“
Zmocnilo sa jej sklamanie a zlostne zaťala päste, no
počula, aký má vážny hlas, a  vedela, že nemá zmysel
hádať sa s ním. Edisonovo dynamo bol vlastne železný
stroj s  medenými cievkami a  otáčajúcimi sa
kolieskami, ktoré vytvárali čosi celkom nové – volali to
elektrina. V knihách sa dočítala, že väčšina Američanov nemá
v domoch tečúcu vodu, záchod, chladničku či dokonca





36
kúrenie. V Biltmore však nič z toho nechýbalo. Bol
jedným z  mála sídel v  Amerike, kde mali v  niekoľkých
miestnostiach aj elektrické svetlo. Lenže ak tatko
neopraví dynamo do súmraku, Vanderbiltovci a ich hostia
budú večer tráviť potme. Bolo jej jasné, že má priveľa
starostí a nestíha sa jej venovať.
Rozhorčilo ju to. Pokúsila sa zachrániť neznáme diev -
ča pred akýmsi démonom v čiernom plášti a takmer
prišla o život, ale jej tatkovi to je jedno. Záleží mu iba na
tých hlúpych strojoch. Nikdy jej nič neveril. Vnímal ju
len ako dievčatko, na ktoré sa nikto nemôže spoľahnúť,
vôbec preňho nebola dôležitá a nestála mu ani za to, aby
počúval, čo mu hovorí.
Namrzene kráčala naspäť do dielne a mala
v úmysle riadiť sa tatkovými pokynmi. No keď prešla okolo
schodiska, ktoré viedlo na prízemie, zastala a  pozrela
sa naň.
Vedela, že by to nemala robiť.
Nemala by na to ani pomyslieť.
Nemohla si však pomôcť.
Tatko jej roky vravel, že hore by nemala chodiť,
a v ostatnom čase sa ho usilovala poslúchať, teda aspoň
niekedy. Ale dnes sa naňho veľmi hnevala za to, že jej
neverí. Zaslúži si, aby som ho nepočúvla.
Pomyslela na dievča v žltých šatách. Snažila sa nájsť
nejaký zmysel v tom, čo videla: strašidelný čierny plášť
a oči vypleštené od strachu vo chvíli, keď zmizlo. Kam
sa tá dievčina podela? Je mŕtva, alebo to prežila? Existuje
šanca, že by ju ešte mohli zachrániť?





37
Sponad schodov k  nej doliehali útržky rozhovoru.
Vládol tam akýsi rozruch. Azda našli telo? Kričia všetci
od zúfalstva? Pátrajú po vrahovi?
Nevedela, či je odvážna, alebo skôr hlúpa, no
potrebovala niekomu povedať, čo v noci videla. Musí prísť na
to, čo sa prihodilo, a predovšetkým musí pomôcť
dievčaťu v žltých šatách.
Pustila sa hore schodmi.
Čo najtichšie sa zakrádala na prízemie. Prenikala k  nej
chaotická zmes zvukov: ozvena hlasov, šuchot šiat
a desiatky rôznych krokov  – zhromaždil sa tam dosť veľký
dav. Niečo sa rozhodne dialo. My dvaja sa musíme držať
bokom od ostatných. Cestou hore si v hlave prehrávala
tatkovo varovanie. Nemá zmysel, aby ťa ľudia videli
a kládli ti otázky.
Vyšla na najvrchnejší schod a  vzápätí sa ukryla do
výklenku na prízemí, odkiaľ mala výhľad na obrovskú
miestnosť plnú vyobliekaných ľudí, ktorí sa schádzali pri
príležitosti akejsi veľkolepej spoločenskej udalosti.
Masívne dvere zo skla a zo železa s ozdobným tepaním
viedli do vstupnej haly s vyleštenou mramorovou
podlahou a klenutým stropom z vyrezávaných dubových
trámov. V tejto hlavnej miestnosti sa nad prechodmi do
rôznych ďalších krídel domu čneli vápencové oblúky. Strop
bol taký vysoký, že mala nutkanie vyliezť naň a  dívať
sa dolu. Nebola tu prvý raz  – vstupnú halu odjakživa
zbožňovala, a keďže si nemohla pomôcť, chodila ju
obdivovať najmä za denného svetla. Nikdy nevidela toľko





38
nádherných ligotavých predmetov, mäkučkých miest na
sedenie a  zaujímavých skrýš. Pri pohľade na čalúnenú
stoličku pocítila neprekonateľnú túžbu prejsť nechtami
po plyšovej látke. Nikde nevidela blato, maz ani špinu.
Boli tam farebné vázy plné kvetov – len si to predstavte!
Kvety – a ešte k tomu v dome! Cez žiarivé okná
z oloveného skla, ktoré lemovali točité štvorposchodové hlavné
schodisko a klenuli sa nad zimnou záhradou so
striekajúcou fontánou a s tropickými rastlinami, prenikalo dnu
slnečné svetlo a  zaplavovalo celú miestnosť. Z  toľkého
jasu žmúrila oči.
Vo vstupnej hale sa to hemžilo množstvom nádherne
odetých dám a pánov, ktorým sluhovia v čierno -bielych
uniformách pomáhali s prípravami na raňajšiu jazdu na
koňoch. Serafína si premerala dámu v jazdeckom
oblečení zo zeleného zamatu s bielym lemom
a z brusnicovočerveného damasku. Ďalšia žena mala na sebe
rozkošný svetlofialový habit s purpurovými ozdobami a klobúk
rovnakej farby. Dokonca aj niekoľko detí bolo
vyparádených rovnako ako ich rodičia. Oči jej behali po
miestnosti a snažila sa, aby jej nič neuniklo.
Pozrela sa na tvár ženy v zelených šatách a potom na
dámu so svetlofialovým klobúkom. Vedela, že jej mama
už dávno nežije, teda možno nie až tak dávno, ale
zakaždým, keď videla nejakú ženu, striehla, či sa na ňu
nepodobá. Skúmala aj tváre detí a uvažovala o tom, či existuje
šanca, že by niektoré z nich mohli byť jej súrodencami.
Ako malá si často nahovárala, že jedného dňa sa
možno vrátila domov zablatená z  lovu, jej mama ju vzala





39
dolu, strčila do práčky s  remeňovým pohonom, vyšla
naspäť hore a náhodou na ňu zabudla, takže sa tam
krútila a krútila. Keď sa však porozhliadala po ženách
a deťoch vo vstupnej hale a  zbadala ich kombinácie blond
vlasov s modrými očami alebo čiernych vlasov
s hnedými očami, vedela, že nik nie je jej príbuzný. Tatko nikdy
nerozprával o  tom, ako mama vyzerala, no Serafína ju
hľadala v každej tvári, ktorú zazrela.
Na prízemie sa vybrala s istým zámerom, ale keď si
teraz pomyslela, že by sa mala prihovoriť ktorémukoľ -
vek z tých noblesných ľudí, zovrelo jej žalúdok. Preglgla
a posunula sa o pár centimetrov dopredu. V hrdle však
mala takú hrču, že si nebola istá, či zo seba dostane
nejaké slovo. Chcela im prezradiť, čo videla, no zrazu jej
to pripadalo hlúpe. Všetci boli šťastní a bezstarostní ako
kŕdeľ škovránkov na slnku. Nechápala to. Dievčina
očividne patrila do vyberanej spoločnosti, tak prečo po nej
nepátrajú? Akoby sa nič nebolo stalo a celé si to iba
vymyslela. Čo im povie? Prepáčte, ľudia... v noci som bola
svedkom toho, ako hrozivý muž v  čiernom plášti spôsobil,
že akési dievčatko sa vyparilo do vzduchu. Neviete o ňom
niečo? Hneď by ju niekam zamkli ako vtáča.
Keď okolo nej prešiel vysoký chlap v čiernom
kabáte, uvedomila si, že jeden z tých džentlmenov by
v podstate mohol byť muž v  čiernom plášti. So zahalenou
tvárou a s planúcimi očami sa útočník bezpochyby
podobal skôr na prízrak, ale po tom, čo ho uhryzla,
pocítila v ústach krv. Navyše si potreboval svietiť lampášom
tak ako ostatní ľudia, ktorých už za tie roky sledovala,





40
a  to znamenalo, že pochádza z  tohto sveta. Prezrela si
chlapov v miestnosti a usilovala sa dýchať čo
najpokojnejšie. Je možné, že sa tam v tej chvíli nachádza?
Edith Vanderbiltová, pani domu, vošla do haly
v prekrásnych zamatových šatách a v klobúku so širokým
lemom. Serafína nemohla spustiť zrak z jeho pierok,
ktoré sa očarujúco hojdali. Táto uhladená a príťažlivá žena
mala svetlú pleť a husté tmavé vlasy. Podľa toho, ako sa
pohybovala po miestnosti, sa so svojou rolou hostiteľky
hravo zžila.
„Zatiaľ čo budeme čakať, kým nám služobníctvo
dovedie kone,“ veselo oslovila hostí, „rada by som všetkých
pozvala do galérie gobelínov, aby sme si vychutnali
trochu hudby.“
Davom zašumel súhlasný mrmot. Dámy a  páni sa
potešili, že sa trochu rozptýlia, a  začali sa presúvať do
galérie. Bola to elegantne vyzdobená miestnosť s  nád -
herným maľovaným stropom plná zložitých hudobných
nástrojov a  jemných nástenných gobelínov z  dávnych
čias. Serafína sa po nich v noci rada šplhala a dotýkala
sa mäkkých látok.
„Som si istá, že väčšina z  vás pozná pána
Montgomeryho Thorna,“ povedala pani Vanderbiltová
a pôvabne kývla rukou tam, kde stál. „Veľkoryso sa ponúkol, že
nám dnes zahrá.“
„Ďakujem, pani Vanderbiltová,“ ozval sa pán Thorne
a s úsmevom vykročil dopredu. „Usporiadať vychádzku
v toto príjemné ráno bol úžasný nápad a musím
podotknúť, že ste najoslnivejšia hostiteľka.“





41
„Ste taký milý, pane,“ odvetila a usmiala sa.
Serafína celý život počúvala hostí, ktorí navštívili
Biltmore, no zdalo sa jej, že tento muž neprišiel z hôr
Severnej Karolíny ani z New Yorku ako ostatní
Vanderbiltovci. Rozprával s južanským prízvukom, akoby pochádzal
z  Georgie alebo z  Južnej Karolíny. Prikradla sa bližšie,
aby ho lepšie videla. Mal bielu saténovú kravatu, vestu
z brokátu a svetlosivé rukavice. Všetko to podľa nej
pekne ladilo s  jeho striebristo -čiernymi vlasmi a  dokonale
zastrihnutými bokombradami.
Zo stola zdvihol precízne vyrezané husle a sláčik.
„Odkedy hráte na husliach, Thorne?“ priateľsky
zakričal jeden z newyorských džentlmenov.
„Nuž, začal som sem -tam cvičiť, pán Bendel,“
odpovedal pán Thorne a popritom si nástroj pritisol k brade.
„Kedy? V koči cestou sem?“ odsekol pán Bendel
a všetci sa zasmiali.
Serafíne prišlo pána Thorna takmer ľúto. Z ich
potmehúdskeho doberania bolo jasné, že sú spoločníci.
Zároveň sa však z  neho dalo vytušiť, že pán Bendel
má vážne pochybnosti o tom, či jeho priateľ naozaj vie
hrať.
Serafína v  tichosti nervózne pozorovala, ako sa pán
Thorne pripravuje. Ten nástroj preňho možno je nový
a práve sa chystá na svoje prvé vystúpenie. Nedokázala
si ani predstaviť, že by na čomsi takom mala
vyludzovať tóny. Nakoniec sláčik jemne priložil k strunám, na
okamih znehybnel, aby sa sústredil, a  vzápätí sa pustil
do hry.





42
Klenuté miestnosti obrovského sídla zrazu naplni -
la najpôvabnejšia hudba, akú kedy počula, elegantná
a plynulá ako tok rieky. Bol úžasný. Dámy, páni
a dokonca aj sluhovia, očarení krásou melódie, mlčky stáli,
pozorne načúvali a s každým ďalším tónom sa im
roztápali srdcia.
Serafína si hru užívala a sledovala jeho obratné prsty.
Po strunách sa pohybovali tak rýchlo, že jej pripomínali
malú utekajúcu myš a chcela po nich chňapnúť.
Keď pán Thorne skončil, všetci mu tlieskali
a gratulovali. Najmä pán Bendel, ktorý sa neveriacky smial.
„Nikdy ma neprestanete prekvapovať, Thorne. Zo
zbrane pálite ako ostrostrelec, plynulo rozprávate po rusky
a ešte k tomu hráte na husliach ako Vivaldi! Páni moji,
povedzte nám, či existuje niečo, v čom nie ste dobrý.“
„Nuž, rozhodne nie som taký šikovný jazdec na koni
ako vy, pán Bendel,“ poznamenal pán Thorne a  husle
odložil nabok. „Musím priznať, že ma to vždy
poriadne hnevalo.“
„No toto!“ zvolal pán Bendel. „Tento chlap má
napokon predsa len nejakú slabinu!“ S  úsmevom obrátil
zrak na pani Vanderbiltovú. „Takže kedy presne to
ideme jazdiť?“
Ostatní hostia sa zasmiali na dvoch džentlmenoch,
ktorí sa podpichovali, a Serafína tiež. Bavila sa, keď
pozorovala, aké kamarátstvo vládne medzi týmito ľuďmi.
Závidela im, ako sa navzájom rozprávajú, dotýkajú a žijú
spolu. Ich svety sa celkom líšili od jej sveta, plného
tieňov a  samoty. Dívala sa, ako istá dievčina naklonila





43
hlavu, usmiala sa a chytila za rameno mladého
džentlmena. Serafína to gesto skúsila napodobniť.
„Stratili ste sa?“ znenazdajky sa ozval ktosi za ňou.
Serafína sa vyľakane zvrtla a zasyčala, ale hneď stíchla.
Stál pred ňou chlapec. Po jeho boku sedel veľký
čierny doberman so zašpicatenými ušami a  uprene na ňu
hľadel.
Chlapec mal na sebe kvalitné tvídové jazdecké sako,
vestu na zapínanie, vlnené jazdecké nohavice a kožené
čižmy po kolená. Pôsobil trochu nezdravo, možno
dokonca krehko. Mal však ostražité a vnímavé hnedé oči
a  rozkošnú strapatú hrivu hnedých kučeravých vlasov.
Mlčky na ňu zízal.
Musela pozbierať všetku odvahu, aby nezutekala. Ne -
tušila, čo si má počať. Pokladal ju za tuláčku, ktorá sa
priplichtila dnu? Alebo možno vyzerala ako udivená
slúžka či vari zametačka komínov, prípadne umývačka okien.
Tak či tak vedela, že je v pasci. Prichytil ju na mieste, kde
nemá čo robiť.
„Stratili ste sa?“ zopakoval otázku, no tentoraz sa jej
prihovoril nevšedne milo. „Smiem vám pomôcť nájsť
správnu cestu?“ Nevystupoval placho ani hanblivo, ale
nebol ani príliš sebavedomý či arogantný. Prekvapilo ju,
že ho jej prítomnosť nerozhnevala. V jeho hlase sa
ozývala zvedavosť.
„Ja... ja... ja som sa nestratila,“ zakoktala. „Iba som...“
„To nič,“ prerušil ju a vykročil k nej. „Aj mne sa to
niekedy stáva, a to tu žijem dva roky.“
Serafína sa prudko nadýchla. Odrazu si uvedomila,





44
že stojí zoči -voči mladému pánovi – synovcovi
Vanderbiltovcov. Už veľakrát zahliadla, ako sa z okna svojej izby
díva na hory, cvála na koni po panstve alebo sa
prechádza so psom. Roky ho sledovala, no ešte nikdy pri ňom
nebola tak blízko.
Väčšinu toho, čo o ňom vedela, začula z úst
klebetných sluhov a  v  jeho prípade veru mali čo pretriasať.
Keď mal desať rokov, rodina mu zahynula pri požiari
a stala sa z neho sirota. Strýko si ho vzal k sebe. Pre
Vanderbiltovcov bol ako syn.
Mal povesť samotára. Niektorí necitlivci si šuškali,
že mladý pán dáva prednosť spoločnosti svojho psa či
koňa pred väčšinou ľudí. Raz zachytila, ako muži
v stajni vravia, že na jazdeckých pretekoch vyhral veľa
modrých stužiek. Považovali ho za jedného z  najtalentova -
nejších jazdcov v okolí. Len kuchári, ktorí sa pýšili tým,
že pripravujú najvyberanejšie labužnícke maškrty, sa
sťažovali, že o jedlo na tanieri sa vždy delí so psom.
„Preskúmal som už takmer všetky miestnosti na
prízemí a na prvom aj druhom poschodí,“ povedal mladý
pán, „a pravdaže i stajne, ale ostatné časti domu sú pre
mňa neznámym územím.“
Keď prehovoril, rozpoznala, že sa k  nej usiluje byť
prívetivý, no jeho oči si ju ustavične obzerali.
Znepokojovalo ju to. Po rokoch ukrývania jej pripadalo čudné,
že na ňu niekto hľadí. Zvieralo jej z  toho žalúdok, ale
zároveň na celom tele cítila mravčenie. Vedela, že zrejme
pôsobí dosť smiešne, keď pred ním stojí vo zvyškoch
tatkovej starej pracovnej košele. Navyše, určite si všimol, že





45
má špinavé ruky a zafúľanú tvár. Vlasy mala
rozstrapatené ako zloveštiaca víla a nijako v nich nemohla ukryť
pramienky iných odtieňov. Čo mu teda o


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist