načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Šachové figúrky - Peter May

Elektronická kniha: Šachové figúrky
Autor:

Fin Macleod sa rozhodne začať po rozvode nový život. Vracia sa na rodný ostrov, opraví si rodičovský dom a začne pracovať na prípade pytliakov, ktorí žijú z výnosného čierneho obchodu ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  205
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  219 Kč
6%
naše sleva
6,8
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 328
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0563-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Fin Macleod sa rozhodne začať po rozvode nový život. Vracia sa na rodný ostrov, opraví si rodičovský dom a začne pracovať na prípade pytliakov, ktorí žijú z výnosného čierneho obchodu s divo žijúcimi lososmi. Pre bývalého policajného detektíva to mala byť hračka, no keď sa spolu s kamarátom stane svedkom zvláštneho prírodného úkazu, pri ktorom sa samovoľne vyprázdnilo jazero, nastane zlom.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Šachové figúrky
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Peter May
Šachové figúrky – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv





3
PETER MAY
ŠACHOVÉ FIGÚRKY










5
S láskou spomínam na malú Jennifer





6





7
Všetko je šachovnica z nocí a dní,
kde osud s človekom o figúrky hrá.
Hýbe sa, pári sa a vraždí,
a jednu po druhej do skrine ukladá.
Omar Chajjáma Rubaiyat





8





9
PROLÓG
Sedí za stolom sivý od strachu a od závažnosti nasledovného kroku,
keď sa raz urobí, nedá sa vrátiť späť. Ako sa nedá vrátiť čas ani smrť.
Keď píše, pero sa mu chveje v ruke.
Už nejaký čas mi to nedáva spať. Viem, väčšina ľudí nepochopí
prečo, najmä tí, čo ma majú radi a ktorých mám rád aj ja. Poviem len
jedno, nik nevie, akým peklom som prechádzal. A v posledných
týždňoch ho už jednoducho nevládzem zniesť. Nastáva čas, aby som sa
pobral. Prepáčte.
Podpíše sa. Zvyčajným nádherným písmom. Nečitateľným. Lístok
zloží, akoby skrýval slová a chcel ich tým prinútiť, aby sa stratili.
Ako zlý sen. Ako krok, čo sa chystá urobiť do tmy.
Vstáva a naposledy si obzerá izbu, ešte naisto nevie, či má naozaj
toľko odvahy, aby to vykonal. Má zanechať lístok alebo nie? Zmení
sa tým niečo? Pozerá naň, roztvára ho a priliepa na počítačovú
obrazovku, kde, ako dúfa, ho každý zbadá. Srdce mu napĺňa
bolestná ľútosť, keď očami prechádza po zaoblených písmenách, naučil sa
ich písať pred mnohými rokmi, vtedy mal ešte celý život pred sebou.
Sladká spomienka s horkou príchuťou na mladícku nevinnosť. Vôňa
kriedy a teplého školského mlieka.
Aké je to všetko bezvýznamné!
PROLÓG





10





11
PRVÁ KAPITOLA
Keď Fin otvoril oči, vnútrajšok starovekého kamenného obyd -
lia, kam sa utiahli pred búrkou, zalievalo čudesné ružovkasté
svetlo. Dym z dohárajúceho ohňa lenivo stúpal do pokojného
ovzdušia a Hvizdoša nikde.
Fin sa podoprel o lakte a zbadal, že kameň vo vchode ktosi
odvalil. Svitalo a nad horami visela do ružova sfarbená hmla.
Búrka prešla. Vypršala sa, zavládlo ticho a svet až
neprirodzene znehybnel.
Fin sa ubolene vymotal spod prikrývok a kolenačky prešiel
popri ohni, kde mal na kameni rozložené šaty. Skúsil ich rukou
a zistil, že sú ešte vlhké, no nie natoľko, aby si ich nemohol
obliecť. Ľahol si na chrbát a nemotorne zasúval nohy do nohavíc,
vzápätí si sadol, aby si pozapínal košeľu a cez hlavu prevliekol
sveter. Natiahol si ponožky, nohy vopchal do hrubých topánok,
ani si ich nezašnuroval a vyšiel na horské úbočie.
Privítal ho takmer nadprirodzený úkaz. V juhozápadnej časti
ostrova Lewis ho obkolesovali hory, strmo sa dvíhali a strácali
v tmavých nízkych oblakoch. Údolie pod ním sa mu videlo širšie
ako za nočného svitu. Jeho dno pokrývali obrovské skaliská, ako
prízraky vyrastali z hmly, valila sa z východu, kde sa zapaľovali
ranné zore a nadobúdali neprirodzene červený odtieň.
Na pozadí zvláštneho svetelného úkazu sa vynímala
Hvizdošova silueta, stál na hrebeni za skupinou rozváľaných obydlí,
tunajší obyvatelia ich nazývajú úle, odkiaľ mal výhľad ponad
P RVÁ K A P I T O L A





12
údolie. Fin k nemu po premočenej zemi nemotorne kráčal na
roztrasených nohách.
Hvizdoš sa neobrátil, ani nenaznačil, či ho počuje. Len stál
ako socha vytesaná z kameňa v priestore a čase. Pri pohľade
na jeho tvár sa Fin zhrozil, akoby mu z nej stiekla všetka krv.
Brada pripomínala čiernostriebornú machuľu na bielom
plátne. Oči tmavé a nepreniknuteľné, schované v tieni.
„Hvizdoš, čo sa deje?“
Keď neodvetil, Fin sa obrátil, aby zistil, na čo tak sústredene
hľadí. Spočiatku pri pohľade do údolia zneistel. Vnímal všetko,
čo videl, ale akosi tomu nerozumel. Otočil sa a znovu pozrel
za úle na zhluk skál nad nimi a na kamenitý svah, dvíhal sa
k horskému hrebeňu, odkiaľ sa minulú noc díval, ako sa na
hladine plesa trbliece svetlo.
Vzápätí sa opäť zahľadel do údolia. Kam sa podelo pleso?
Zostala po ňom len veľká prázdna diera, celkom zreteľne
rozpoznával jej obrysy a jasne videl, ako si pleso za dlhé veky
ujedalo z rašeliny a skál. Podľa zníženého reliéfu, aký zanechalo
v zemi, usudzoval, že bolo najmenej poldruha kilometra dlhé,
päťsto metrov široké a pätnásť až dvadsať metrov hlboké.
Dno tvorila hrubá kašovitá zmes rašeliny a slizu
okorenená veľkými a malými balvanmi. Na východnom konci, kde sa
údolie strácalo v hmle, viedol rašelinou dvanásť až pätnásť
metrov široký hnedý kanál, pripomínal chodník, čo v nej zanechal
obrovský slimák.
Fin pozrel na priateľa. „Čo sa stalo s plesom?“
Hvizdoš len pokrčil plecami a pokrútil hlavou. „Zmizlo.“
„Ako môže pleso zmiznúť?“
Hvizdoš ešte hodnú chvíľu civel ako v tranze na prázdne
pleso. Odrazu, akoby si len v tej chvíli uvedomil Finovu otázku,
odvetil: „Čosi podobné sa už raz stalo, ale veľmi, veľmi dávno.





13
Predtým než sme sa narodili. Niekedy v päťdesiatych rokoch.
V Morsgaile.“
„Nechápem. Ako to myslíš?“ Fina zmiznutie plesa dočista
vykoľajilo.
„Tak, že to isté sa už raz stalo. Istý poštár každé ráno
chodieval po chodníku pri plese z Morsgaila do letoviska v Kinlochu.
Pleso Loch nan Learga sa nachádzalo kdesi na bohom
zabudnutom mieste. Raz ráno si ako zvyčajne vykračuje po
chodníku, prizrie sa lepšie a plesa niet. Ostala po ňom len velikánska
jama. Aj ja som tade veľa ráz prešiel. Vtedy sa z toho stala
obrovská senzácia. Novinári a televízni reportéri sa sem dotrepali
až z Londýna. A čo sa vtedy len našpekulovali... možno sa to
dnes zdá šialené, ale vtedy zaplnili celý éter a popísali haldy
novinového papiera. Medzi najobľúbenejšie patrila teória, že
do plesa spadol meteorit a voda sa vyparila.“
„A čo sa vlastne stalo?“
Hvizdoš zdvihol plecia a nechal ich znovu klesnúť.
„Najpravdepodobnejšie sa javí hypotéza, že sa voda prepadla.“
„A to ako?“
Hvizdoš sa uškrnul, no oči mu stále priťahovalo dno zmiz -
nutého plesa naplnené slizom. „Pozri... také niečo sa môže
prihodiť, ak za dlhé obdobie nezaprší. Čo tu nebýva často.“ Takmer
sa usmial. „Rašelina na povrchu uschne a popuká sa. A ako vie
každý, kto chodí sekať rašelinu, keď je raz suchá, stáva sa pre
vodu nepriepustná.“ Hlavou kývol k miestu, kde sa v hmle
strácal chodník po obrovskom slimákovi. „Trochu nižšie v údolí je
ďalšie pleso. Keby som mal peniaze, zariadil by som, aby z tohto
plesa pretekala voda do toho druhého.“
„Ako?“
„Väčšina týchto plies sa rozkladá na rašeline a tá leží na
lewiskej rule. Veľmi často ich oddeľujú vrstvy niečoho menej





14
stabilného, napríklad amfibolity. Keď po suchu nasledujú
silné dažde, ako minulú noc, dažďová voda preniká do rašeliny
puklinami a na kamennom podklade vytvára vrstvu bahna.
A tak, ako v tomto prípade, sa môže stať, že rašelina sa medzi
plesami jednoducho zosunie po bahne a ťarcha vody v hornom
plese prerazí cez amfibolit a všetka voda stečie do údolia.“
Len čo sa slnko posunulo po oblohe trochu vyššie,
ovzdušie sa mierne rozochvelo a hmla sa podvihla. Pred očami sa
im objavilo čosi červenobiele a z najhlbšej časti plesa odrážalo
dopadajúce svetlo. „Dofrasa, a čo je tamto?“ spýtal sa Fin.
Priateľ opäť nereagoval, tak dobiedzal ďalej: „Nemáš ďalekohľad?“
„V ruksaku,“ takmer nečujne odvetil Hvizdoš.
Fin sa rozbehol do úľa pohľadať ďalekohľad. Kým sa vrátil
na hrebeň, Hvizdoš sa ani nepohol. Len strnulo a nehybne
hľadel do jamy, kedysi plnej vody. Fin zdvihol k očiam ďalekohľad
a nastavoval šošovky, pokiaľ ich nezaostril na červenobiely
objekt. „Preboha!“ nevdojak šepol.
Díval sa na malé jednomotorové lietadlo, sedelo medzi
balvanmi, naklonené trochu nabok. Na prvý pohľad vyzeralo, že
je v bezchybnom stave. Okná na pilotnej kabíne pokrývali blato
a sliz, ale červeno-biely trup sa dal jasne vidieť. Aj čierne
písmená identifikačného volacieho znaku.
G-RUAI.
Fin cítil, ako sa mu na krku ježia chlpy. RUAI, skratka pre
Ruairidh, po galsky Roderick. Keď pred sedemnástimi rokmi
lietadlo záhadne zmizlo, v každých novinách sa niekoľko
týždňov objavoval tento volací znak a s ním aj Roddy Mackenzie.
Z hôr sa ako dym dvíhala hmla podfarbená svitaním. Obaja
mlčali, akoby náhle onemeli. Ticho nerušil ani najtichší zvuk.
Ani len vtáčí spev. Fin si sňal z očí ďalekohľad. „Vieš, koho je to
lietadlo tam dolu?“





15
Hvizdoš prikývol.
„Čo to má, dofrasa, znamenať? Veď všetci tvrdili, že letel
na ostrov Mull a tam kdesi padol do mora.“
Hvizdoš pokrčil plecami, ale na otázku neodvetil.
„Vieš čo, idem sa dolu presvedčiť,“ rozhodol sa Fin.
Priateľ ho chytil za rameno a čudne sa naňho zahľadel. Keby
ho Fin nepoznal, povedal by, že sa mu v očiach zračí strach.
„Vykašlime sa radšej naň.“
„Prečo?“
„Lebo nás do toho nič,“ vzdychol. Vypustil zo seba dlhý,
ponurý a rezignovaný výdych. „Podľa mňa by sme nález mali
ohlásiť, ale nemali by sme sa do toho miešať.“
Fin naňho uprel prísny, dlhý pohľad a viac sa už na nič
nepýtal. Vytrhol si ruku z priateľovho zovretia a zopakoval: „Idem sa
tam pozrieť. Poď som mnou, ak chceš, alebo nechoď.“ Podal mu
ďalekohľad a pomaly zostupoval po svahu k prázdnemu plesu.
Zráz bol strmý a po zvetraných skalách a stvrdnutej rašeline
pokrytej klzkou trávou pováľanou dažďom sa mu
neschádzalo ľahko. Fin sa kĺzal na balvanoch, čo lemovali breh bývalého
plesa, pomáhal si rukami, aby nestrácal rovnováhu a udržal sa
na nohách. Zostupoval čoraz nižšie do brucha bývalého plesa,
brodil sa blatom a slizom, niekedy sa zabáral až po kolená, iba
skaly sa mu stali oporou pri prekonávaní obrovskej preliačiny.
Obzrel sa, až keď takmer došiel k lietadlu, a zistil, že Hvizdoš
zostupuje len niekoľko metrov za ním. Priateľ zastal, sťažka
oddychoval, obaja znehybneli a takmer celú minútu hľadeli jeden
na druhého. Po jej uplynutí Fin uprel zrak na vrstvy rašeliny
a kamenia, pripomínali vrstevnice na generálnej mape, díval
sa na to, čo ešte pred dvanástimi hodinami tvorilo breh. Keby
pleso nezmizlo, obaja by teraz stáli zhruba dvadsať metrov pod
vodou. Obrátil sa, aby prešiel zvyšok cesty k lietadlu.





16
Stálo na dne plesa, mierne naklonené v rumovisku skál a
kameňov, akoby ho sem umiestnila citlivá ruka Pánova. Fin pri
svojom boku vnímal Hvizdošov dych. „Vieš, čo je zvláštne?“
„Čo?“ spýtal sa s nezáujmom Hvizdoš.
„Na lietadle nevidím ani najmenšie škrabnutie.“
„No a?“
„Aké no a? Veď ak padlo do vody, malo by byť poriadne
dotlčené, či nie?“
Hvizdoš si svoj názor nechal pre seba.
„Pozri sa. Niet na ňom ani najmenšej preliačiny. Ani jedno
okno sa nerozbilo. Dokonca ani predné.“
Fin preliezol zopár posledných skál a po šmykľavom
povrchu sa s námahou vytiahol na bližšie krídlo. „A nie je ani
veľmi zhrdzavené. Zrejme ho vyrobili z hliníka.“ Po zradnom,
klzkom krídle si netrúfal postupovať postojačky, preto si kľakol
a kolenačky sa priblížil k dverám do kabíny. Okno pokrývala
hrubá vrstva zeleného slizu, nedalo sa nakuknúť dnu. Chytil
kľučku a trhnutím sa pokúsil otvoriť dvere. Ani sa nepohli.
„Nechaj ich tak,“ zavolal naňho zospodu Hvizdoš.
Fin sa však už rozhodol. „Hybaj hore a pomôž mi.“
Hvizdoš stál ako prikovaný.
„Preboha, človeče, veď vnútri je Roddy!“
„Nechcem ho vidieť. Mal by som pocit, akoby som mu
znesväcoval hrob.“
Fin pokrútil hlavou a znovu sa otočil k dverám, na oboch
stranách sa nohami zaprel do trupu a z celej sily potiahol.
Odrazu hlasno zaškrípali a povolili, akoby sa trhal kov. Fin padol
horeznačky na krídlo. Prvý raz po sedemnástich rokoch
denné svetlo zalialo vnútrajšok kabíny. Fin sa pozviechal na
kolená, chytil sa rámu dverí a pritiahol sa, aby mohol nazrieť dnu.
Začul Hvizdoša, liezol za ním na krídlo, ale neotočil sa.





17
tol sa mu desivý pohľad a zaútočil naňho pach ako zo zhnitej
ryby.
Pod predným oknom sa cez celú kabínu oblúkovito
ťahala prístrojová doska, hromada meradiel, stupníc, sklo
zamazané a zablatené, vnútorné povrchy stratili od vody a rias farbu.
Bližšie sedadlo druhého pilota bolo prázdne. Ešte sa medzi
sedadlami dali rozoznať červené, čierne a modré gombíky
na rýchlostnej páke, zostala v neutrálnej polohe. K pilotnému
sedadlu na vzdialenejšej strane boli pripútané zvyšky človeka.
Čas, voda a baktérie vyjedli všetko tkanivo a kostru držali
pokope už len vybielené zvyšky šliach a pevných väzov, nezhnili
vďaka nízkej teplote vody. Kožená bunda sa celkom
zachovala. Prežili aj džínsy, hoci zbavené farby. A rovnako sa darilo
teniskám, no Fin si všimol, že guma sa nafúkla a roztiahli sa
okolo toho, čo zostalo z nohy.
Hrtan, uši a nos stratili tvar, jasne videli lebku a na nej
zopár prameňov vlasov prilepených na zvyšky mäkkého tkaniva.
Šokujúce pohľady pre oboch starých priateľov. Roddyho si
pamätali ako mladého, talentovaného, usilovného chalana so
šticou plavých kučeravých vlasov. Najväčšmi ich zmiatlo
poranenie na pravej strane tváre a zátylku. Očividne mu chýbala
polovica sánky a diera odhaľovala rad zožltnutých polámaných
zubov. Lícnu kosť a hornú časť lebky úder natoľko poškodil, že
vlastne znemožnil identifikáciu.
„Prebohaživého!“ Hvizdošov hlas udrel Finovi do uší ako
rúhavý šepot.
Trvalo len okamih, kým si plne uvedomili, na čo sa cez
otvorené dvere dívajú, Fina mimovoľne striaslo a zátylkom
narazil Hvizdošovi do pleca. Zabuchol dvere, otočil sa, zošuchol sa
na zadok a zostal sedieť. Hvizdoš kvočal na pätách a
vyvalenými očami sa naňho díval.





18
„Mal si pravdu,“ ozval sa Fin. „Nemali sme otvárať dvere.“
Pozrel priateľovi do tváre, v tej chvíli takej bledej, že jamky
po kiahňach, Fin si ich doteraz nikdy nevšimol, sa zviditeľnili.
„Ale nie preto, že by sme znesväcovali hrob.“
Hvizdoš sa zamračil. „Prečo potom?“
„Lebo sme narušili miesto činu.“
Hvizdoš sa naňho na niekoľko dlhých sekúnd zahľadel
tmavými očami poznačenými zmätkom. Náhle sa zvrtol, zošmykol
sa z krídla a vykročil k brehu. Vytrvalo liezol z krátera naspäť
k úľom.
„Hvizdoš!“ zavolal za ním Fin, ale mohutné chlapisko
nespomalilo a ani sa neobzrelo.





19
DRUHÁ KAPITOLA
Fin sedel v Gunnovej kancelárii a díval sa na haldy
úradných papierov naváľaných na seržantov stôl ako záveje snehu.
Po Kostolnej ulici občas prehrmelo auto a dokonca z diaľky
počul škriekať čajky, v prístave krúžili nad rybárskymi loďami.
Výhľad z okna zapĺňali domy so sedlovými strechami,
omietnuté hrubou omietkou a ošľahané vetrom. Vstal, prešiel k nemu
a rozhliadol sa po okolí. Mäsiar Macleod & Macleod nebol jeho
príbuzný. Na rohu kresťanský charitatívny obchod
Blythswood Care, vo výklade rukou napísaný lístok: Neprijímame zvyšky
z predaja výrobkov na charitatívnych akciách. Indická reštaurácia
Bangla Spice a thajská kaviareň. Našinci, čo žijú ďaleko od
domova.
Pre iných ľudí plynul život, akoby sa nič nestalo, ale objav
Roddyho pozostatkov v lietadle na dne plesa obrátil Finove
spomienky na hlavu, navždy pozmenil to, čo si pamätal z dávnej
udalosti a všetko, čo s ňou súviselo.
„Hypotéza, že sa voda prepadla, sa mi javí ako prijateľná.
Tvoj priateľ Hvizdoš sa v týchto veciach vyzná.“
Fin sa obrátil, lebo do miestnosti vošiel Gunn a v rukách
niesol kopu papierov. Okrúhlu tvár si dohladka oholil, až sa mu
pod tmavou špicatou ofinou leskla, ružovú pokožku si riadne
natrel prenikavo voňajúcou vodou po holení. „Naozaj toho nie
je veľa, čo Hvizdoš nevie,“ pripustil Fin. A zároveň mu hlavou
blyslo, čo všetko vie, ale o tom nehovorí.
DRUHÁ KAPITOLA





20
„Niet pochýb, že pleso zmizlo aj v Morsgaile. A začiatkom
deväťdesiatych rokov sa bahno s vodou prepadlo aj na strmých
severných svahoch ostrovov Barra a Vatersay. Takže nejde o nič
nové.“ Hodil papiere na stôl ako ďalší príval snehu a vzdychol.
„S rodinou zosnulého som však nemal veľa šťastia.“
Fin nevedel celkom presne prečo, ale označenie Roddyho
za zosnulého ho dosť zabolelo, hoci je mŕtvy už sedemnásť
rokov. Najtalentovanejšia a najúspešnejšia keltská rocková
hviezda svojej generácie zomrela v mladom veku.
„Otec mu zomrel pred piatimi rokmi a matka vlani na
geriatrickom oddelení v Invernesse. Nemal bratov ani sestry.
Predpokladám, že má vzdialených príbuzných, lebo ako sa zdá, dom
v Uigu ktosi predal cez realitnú kanceláriu. Chvíľu potrvá, kým
ich nájdeme.“ Gunn si rukou prešiel po tmavých naolejovaných
vlasoch a vzápätí si ju nevedomky utrel o nohavicu. „Tvoj
kamoš profesor Wilson práve v tejto chvíli v Edinburghu nasadá
do lietadla.“
„Wilson?“
Gunn prikývol. Nemal najlepšiu spomienku na jediné
stretnutie s týmto zatrpknutým patológom. „Chystá sa prezrieť na
mieste činu telo a my by sme mali všetko vyfotografovať.“ Zamyslene
si pošúchal bradu. „Správa sa objaví vo všetkých novinách, pán
Macleod. Poondiati novinári sa sem zlietnu ako supy a za nimi
príde naša generalita. Navštívia nás z Invernessu. Neprekvapilo
by ma, keby prišli aj najvyšší šéfovia. Veľmi radi sa pretŕčajú pred
kamerami a potom v telke obdivujú svoje vypasené ksichty.“
Odmlčal sa, otočil sa a zabuchol dvere. „Povedzte mi, pán Macleod,
prečo si myslíte, že Roddyho Mackenzieho zavraždili?“
„Radšej ti to nepoviem, George. Nechcem ovplyvňovať tvoj
názor predtým, než si sám prezrieš miesto činu. Na to musíš
prísť sám.“





21
„Súhlasím.“ Gunn si sťažka sadol na stoličku a obrátil sa k
Finovi. „Pán Macleod, a čo ste, doparoma, s Hvizdošom robili
v horách za takej búrky?“
„To je dlhá história, George.“
Gunn zdvihol ruky a nad hlavou si spojil prsty. „Máme kopu
času, kým pristane patológovo lietadlo...?“ Nechal vetu visieť vo
vzduchu. Rozhodnutie zostalo na Finovi, ale ten si uvedomil, že
len pred pár dňami sa po takmer polovici života znovu stretol
s Hvizdošom. Videlo sa mu, že uplynula celá večnosť.





22
TRETIA KAPITOLA
I
Na ostrove Lewis práve vrcholilo babie leto, horúce, suché
obdobie do značnej miery presahovalo až do septembra, zriedkavý
jav v tomto najsevernejšom kúte Vonkajších Hebríd. Čím
severnejšie a západnejšie po ostrove zájdete, zistíte, že po mesiacoch
letného slnka a nezvyčajne dlhých týždňoch bez dažďa načisto
zhnedol. A počasie sa nemenilo.
V ten deň trvalo Finovi takmer dve hodiny, kým autom
prešiel z Nessu na západné pobrežie do Uigu. Zašiel na sever až
do Siadaru, odkiaľ videl, ako sa hory na juhozápade dvíhajú
a nakláňajú k druhej časti ostrova k Harrisu a vytvárajú tmavý
purpurový zárez do najbelasejšej oblohy. Jediný bod na
obzore, kde ešte viseli mraky. Nenaháňali strach, ale prepletali sa
pomedzi štítmi. V papradí rástol nátržník krovitý a jeho žlté
kvietky dodávali krajine zlatistý nádych, v ňom ešte aj vres
stratil všetku farbu. Drobné okvetné lístky v silnejúcom vetre
od mora klesali a ohýbali sa. Vietor prinášal vôňu slanej vody
a vzdialené náznaky zimy.
Práve v tento deň svojho nového života sa Fin zamyslel nad
tým, ako veľmi sa za necelých osemnásť mesiacov zmenil.
Predtým bol ženatý, mal syna a v Edinburghu pracoval ako
detektív v policajnej divízii A na oddelení vyšetrovania kriminálnej
činnosti. Dnes už nič z toho neplatilo. Vrátil sa do maternice,
na rodný ostrov, ale doteraz celkom presne netušil prečo.
Možno, aby na ňom našiel svoje staré ja. Naisto vedel len jedno, že
TRETIA KAPITOLA





23
zmena je nevyhnutná a začala sa v deň, keď na edinburskej
ulici neznámy vodič pripravil o život jeho chlapčeka a nezastavil.
Obišiel pleso Ròg Beag a na zablatenom aute s pohonom
na štyri kolesá odbočil z jednoprúdovej vozovky na rozbitú,
úzku asfaltku bez miesta na predchádzanie. Viezol sa popri
stáde dobytka s dlhými vykrútenými rohmi a chlpatými
hnedými kožuchmi, typického pre Škótsku vysočinu, proti prúdu
rieky k malému pliesku, kde celkom nezvyčajne pod ochranou
kopcov rástli stromy a zároveň chránili aj chatu Suaineabhal.
Ubehlo veľa rokov, odkedy Fin posledný raz videl Kennyho
Johna Macleana. Veľký Kenny z ostrova odišiel zároveň s
ostatnými, ale jeho život nabral úplne iný kurz. Teraz žil v
starom hospodárskom dome, rozšíril ho a zmodernizoval, stál
na druhej strane cesty oproti chate. Len čo Fin zatiahol s autom
na parkovisko, zo stodoly s plechovou strechou vybehlo
niekoľko brechajúcich psov. Chatu prestavali zo starého farmárskeho
domu a keď sir John Wooldridge kúpil panstvo pri Červenej
rieke, rozšíril ho po stranách aj zozadu a spredu pridal zimnú
záhradu s výhľadom na pleso. Na rozdiel od chaty Cracabhal
na začiatku plesa Tammabhaigh, kde sa počas poľovnej a
rybárskej sezóny ubytovalo vyše dvadsať ľudí, suaineabhalská chata
mala len zopár postelí a využívali ju výlučne rybári. Mala však
verejný bar a v tomto ročnom období bola plná rybárov,
sprievodcov a miestnych, čo si vyšli na pivo alebo na pohárik.
Dnes ráno tu nebolo ani živej duše, kým od plesa k bráne
nevyšiel Kenny a neokríkol psy, aby stíchli. Zastrašené hrozbami
vodcu svorky sa upokojili a potichu a zvedavo Fina oňuchávali,
nasávali jeho čudnú vôňu. Dopadali na ne slnečné lúče a kropili
ich ako dážď. Kenny mal na sebe zelené vysoké poľovnícke
topánky, kaki nohavice, vestu s množstvom vreciek a na pleciach
a lakťoch vlneného svetra vojenskej zelenej farby záplaty. Keď





24
prichádzal, nadvihol si šiltovku a odhalil strapatú šticu
ryšavých vlasov, už pomaly strácali farbu. Veľkú mozoľnatú ruku
vystrel k Finovi a priateľsky mu ňou potriasol.
„Už sme sa nevideli poriadne dlho, čo povieš, Fin?“ Hoci väč -
šinu dňa rozprával po anglicky, s Finom bez váhania prešiel
na galčinu. Na reč ich detstva, na prvú reč, čo im celkom
prirodzene sama od seba naskočí na jazyk.
„Som rád, že ťa vidím, Kenny,“ odvetil Fin a myslel to vážne.
Chvíľu len stáli a hľadeli jeden na druhého, hodnotili
zmeny, akými sa na nich podpísal čas. Päťcentimetrová jazva
na Kennyho ľavej lícnej kosti, pozostatok zranenia v detstve,
takmer pri ňom prišiel o oko, časom už vybledla. Kenny býval
vždy veľké laganisko, väčšie než Fin. Vyrástol z neho hotový
obor, kde sa človek pozrel, samý sval. Vyzeral starší ako Fin.
Ale on vždy pôsobil staromódne, formoval ho drsný sedliacky
život, preto nebol zvlášť kultivovaný, ale zato dostatočne bystrý,
aby dokončil poľnohospodársku fakultu v Invernesse a vrátil
sa na ostrov spravovať panstvo, kde vyrástol.
Hoci Fin nebol krpec, zachoval si chlapčenskú postavu
a husté kučeravé plavé vlasy mu ešte požehnane rástli. Zelené
oči upieral do ponurého pohľadu starého spolužiaka, zračila sa
z neho zle skrývaná ostražitosť.
„Počúvam, že si sa znovu dal dohromady s Marsaili. Vraj
s ňou žiješ, ľudia vravia.“
Fin prikývol. „Aspoň dovtedy, kým neopravím rodičovský
hospodársky dom.“
„A tiež vravia, že jej syn je tvoj, nie Artairov.“
„Nehovor?“
„Tak sa povráva.“
„Ako počúvam, vieš toho naozaj dosť.“
Kenny sa uškrnul. „Pritískam si uši k zemi.“





25
Fin mu vrátil úsmev. „Daj si pozor, Kenny, aby sa ti do nich
nedostalo blato, lebo potom už nebudeš počuť nič.“ Kenny si
odfrkol. „Ty si vždy býval múdra pačmaga, Macleod.“ Na chvíľu
zaváhal, z tváre mu zmizol úsmev, slnečné lúče sa schovali
za mrak. „Vraj si prišiel o syna.“
Okolie Finových očí sa mierne sfarbilo, potemnelo. „Počul
si správne.“ Nasledovala dlhá odmlka a bolo jasné, že nehodlá
nič vysvetľovať.
Koniec osobného rozhovoru ohlásil Kenny tým, že si nasadil
šiltovku a stiahol si ju hlboko na oči. Dokonca aj tón hlasu sa
mu zmenil. „Musím ťa poinformovať o tvojich povinnostiach.
Jamie ťa zrejme oboznámi s tým najdôležitejším, ale ako
väčšina majiteľov pôdy nevie o nej takmer nič.“
Fin postrehol, čo mu priateľ naznačil. Jamie je možno jeho
šéf, ale Kenny sa považuje za dôležitejšieho a teraz sa stal aj
Finnovým šéfom. Ich krátka výmena názorov ako rovnocenných
partnerov sa skončila.
„Poviem ti to otvorene, ja by som si ťa za šéfa bezpečnostnej
služby nevybral. Bez urážky, Fin. Som si istý, že si bol dobrý
poliš, ale nie som si už taký istý, či to postačí aj na to, aby si si
vedel v horách poradiť s pytliakmi. Ale asi je zbytočné o tom
diskutovať.“
„Možno ty by si sa na to hodil lepšie,“ poznamenal Fin.
„Nie, neprichádza do úvahy, Fin, lebo všetok čas mi zaberá
spravovanie panstva na vyše dvadsiatich tisícoch hektároch,
kde sa extenzívne lovia lososy, hnedé a morské pstruhy, kde
musím ustavične prečesávať les a sem-tam aj strieľať.“
Rozprával ako z brožúry o panstve. „A nemysli si, že nás trápi malý
problém.“





26
II
Kennyho terénny voz sa nadhadzoval a hrkotal na ceste plnej
výmoľov, postupovali popri rieke a zem okolo sa stávala čoraz
strmšou. Holé zubaté kopce okorenené skalami a
popretkávané roklinami sa dvíhali do horských štítov, čo sa strácali v
oblakoch. K úbočiam sa lepili balvany, veľké kusiská ruly staré
štyri miliardy rokov. Kenny pozrel na Fina a nasledoval jeho
pohľad. „Najstaršie skaly na svete,“ poznamenal. „Na týchto
svahoch ležia kamenné dosky od poslednej doby ľadovej.“ Ukázal
do horského tieňa vľavo od nich. „Vidíš tie vodné korytá
vymleté cez skaly? Pôvodne išlo iba o zlomy na ich povrchu. Keď
v nich zamrzla voda, ľad sa rozťahoval, kým skala nepraskla
a nezhodila obrovské kusiská až sem do údolia. Musel to byť
bohovský pohľad. Ale som rád, že som sa tu vtedy nepotĺkal.“
Pred nimi sa od hladiny plesa ako od brúseného skla
odrážala modrá obloha, vietor vlnil jeho povrch a Kenny zatiahol
k búde z vlnitého plechu natretého na zeleno, volal ju
obedová chata. Pred zlým počasím sa do nej uchyľovali rybári a ich
sprievodcovia, aby zjedli prinesené sendviče. Tu sa končila
cesta pre vozidlá. Jeden chodník viedol k vode a druhý sa vinul
do kopca, strmo sa dvíhal pomedzi zhluky skál a potôčiky čistej
plytkej vody. V tomto ročnom období bývali zvyčajne
rozvodnené, ale po týždňoch sucha sa väčšina zmenila len na tenučké
pramienky.
Na takého mohutného chlapa bol Kenny vo forme a Fin
musel poriadne zaberať, aby mu stačil, keď svižným krokom
stúpali po chodníku. Hadil sa pomedzi praskliny v kopci, tesne sa
držal južnej strany holej skaly vpravo od nich. Kenny z neho
zišiel a pustil sa korytom takmer vyschnutého potoka. Po chvíli
prešiel do vysokej trávy a vresu, mieril na vrchol kopca vľavo





27
od nich. Keď naťahoval krok k vrcholu, mal pred Finom náskok
niekoľkých minút.
Až keď ho Fin dostihol, uvedomil si, do akej výšky sa
vyškriabali, najprv na aute a potom pešo. Cítil, ako mu vietor
napĺňa vetrovku i ústa, oberá ho o dych. Zem pod nimi klesala a
odhaľovala zarážajúcu panorámu slnkom zaliatej krajiny a vody.
Pod nohami sa im hnedá, bledomodrá, zelená a purpurová
strácali v mihotavej diaľke.
„Pleso Suaineabhal,“ povedal Kenny. Obrátil sa a uškrnul sa
na Fina. „Tu hore sa človek cíti ako boh.“ Vo výške nad plesom
mu čosi padlo do oka. „Alebo ako orol.“ Fin nasledoval jeho
pohľad. „Odtiaľto až po severný Harris máme dvadsaťdva
hniezdiacich párov. Najväčšia hustota orla skalného v Európe.“
Sledovali, ako sa vták vznáša na vzostupných prúdoch
teplého vzduchu, takmer na ich úrovni, rozpätie krídel vyše dva
metre, na ich špičkách a na chvoste perá roztiahnuté do vejára
ako prsty, reagovali na každý závan vetra. Odrazu klesol ako
šíp vystrelený z oblohy, na okamih sa im v zmesi farieb okolitej
prírody stratil z dohľadu, vtom sa však nečakane znovu objavil
a zo smrteľných pazúrov mu viselo už mŕtve drobné zvieratko.
„Pozri tamto na začiatok plesa. Uvidíš niekoľko kamenných
domov s plechovými strechami. Kolibu a niekoľko stodôl.
Bývajú v nej dvaja naši strážcovia. Na aute sa k nim zájsť nedá.
Len na člne alebo po vlastných. Pešo trvá cesta celý deň. Mal
by si sa s nimi zoznámiť.“
„Čo sú to zač?“
„Študenti. Cez prázdniny si prichádzajú zarobiť trochu
peňazí. Sakramentsky ťažký život, to ti poviem. Nemajú tečúcu
vodu, nemajú elektrinu. Poznám to, keď som chodil do
školy, robil som to aj ja.“ Otočil sa na západ a ukázal na štyri
vrcholy, ohraničovali náprotivnú stranu údolia. Mealaisbhal ich





28
prevyšoval o hlavu i plecia, najvyšší vrch na ostrove Lewis.
„Mali sme strážcov aj na druhej strane, v starej kolibe pri plese
Sanndabhan. Nájdeš ho na turistickej mape. Keď pred tromi
dňami narazili na pytliakov, čo naťahovali siete v ústí rieky
Abhainn Bhreanais, dostali nakladačku. Nedarí sa mi zohnať
za nich náhradu.“
„Predpokladám, že si prípad nahlásil na polícii.“
Kenny sa zasmial, hrudník sa mu vydul od ozajstného
pobavenia. „Samozrejme, ale ako sám veľmi dobre vieš, nemá to
význam.“ Žoviálnosť z neho v okamihu vyprchala, akoby ju
niekto vypol vypínačom. „Tí grázli to myslia s pytliačením
naozaj vážne. Vidia v ňom kopec prachov, chápeš. Cena za
divého lososa na pevnine, v Európe alebo na ďalekom východe je
astronomická. Počul som, že časť vyúdia ešte predtým, než ju
pošlú ďalej. Tak im to vynáša ešte viac. Ústia riek jednoducho
prehradia sieťami a nachytajú stovky prekliatych rýb. Zásoby
sa míňajú a nám to ničí podnikanie. Existuje spoločenstvo
obchodníkov, údajne zaplatí aj tisíce libier za rajón na našich
riekach. Ale nie vtedy, keď v nich niet ani jednej ryby!“
Prešiel na východ k okraju svahu a v diaľke za hrebeňom
Cracabhalu uvideli na brehu plesa Tamnabhaigh veľkú chatu. Cez
plece vysvetľoval: „Spravujeme rieky a plesá tak, aby sme
umožnili rybám dostať sa hore prúdom k miestam, kde nakladú ikry,
udržujeme ich počty. Tieto ľudské zvery však lovia bez rozmyslu.
O desať rokov nebude po rybách ani stopy.“ Obrátil sa k Finovi
a z očí sa mu zračilo temné predsavzatie. „Musíme ich zastaviť.“
„Nevieš, kto je za tým?“
Kenny ponuro pokrútil hlavou. „Keby som vedel, na ostrove
by si určite stretol niekoľkých so zlomenými nohami. Musíme
ich prichytiť pri čine. Na jar po otcovom infarkte hospodárenie
na panstve prebral Jamie a je pripravený urobiť všetko, aby sme





29
ich zastavili. A preto si tu aj ty.“ Nesúhlas v jeho pohľade, aký
vrhol na Fina, sa nedal prehliadnuť. „Ale mohol by si sa opatrne
zapracovať. Začať s ľahšími predsavzatiami.“
Fin za zamračil. „Čo tým myslíš?“
Kenny sa šibalsky zatváril. „Myslím na Hvizdoša,“ odvetil.
„Johna Angusa?“
Finovo ohromenie prišlo Kennymu smiešne. „Áno, na toho
kapitálneho idiota!“
Fin nevidel Hvizdoša, najmúdrejšieho chalana v jeho
ročníku na strednej škole či možno vo všetkých ročníkoch, odkedy
odišiel z ostrova. Mal inteligenčný kvocient mimo všetkých
tabuliek, takmer nezmerateľný. Hvizdoš si mohol vybrať
univerzitu, akú chcel. A predsa sa ako jediný z nich rozhodol zostať.
„Hvizdoš sa zaplietol s pytliakmi?“
Kennyho chichot prešiel do rehotu. „Dobrý Bože, nie,
človeče! Hvizdoša Macaskilla peniaze nezaujímajú. Pytliači už roky.
Veď to vieš. Jelene, zajace, lososy, pstruhy. Len na jedenie. V jeho
prípade sa vždy privierali oči. Ale Jamie... nuž, Jamie sa na to
pozerá inak.“
Fin pokrútil hlavou. „Považujem to za zbytočnú stratu času.“
„Možno, ale tento bláznivý ozembuch pije Jamiemu krv.“
„Čo sa stalo?“
„Pred niekoľkými týždňami naňho Jamie narazil, chytal
ryby v plese Rangabhat. Za denného svetla, smelý ako opica.
A keď sa ho Jamie spýtal, či si uvedomuje, čo robí, vyslúžil si len
kopu urážok a kopanec do zadku.“ Kenny sa uškrnul. „Mohol by
som si to s ním vybaviť aj sám.“ Úškrn mu z tváre zmizol.
„Horšie je, že Jamie je majiteľ aj jeho hospodárskeho domu a hľadá
aj tú najmenšiu zámienku, ako ho z neho vyhodiť.“
„Asi by si mal vedieť, že Hvizdoša chráni árendátorský
zákon.“





30
„Nechráni, ak neplatí nájom. A to už neurobil niekoľko
rokov. Starý pán John by sa naňho vykašľal, ale Jamie má teraz
v rukách skvelú zámienku, keďže mu prenajíma dom...“
Kenny zhromaždil v ústach guču hlienu a vypľul ho do vetra.
„Popravde, Fin, je s ním poriadna otrava. Vy dvaja ste vždy bývali
zadobre. Preto mi zišlo na um, či by si s ním neprehodil slovko,
dve. A potom sa pustíme do riadnej práce.“
III
Hvizdošov hospodársky dom stál trochu od cesty, neďaleko
od cintorína v Androili, strmý pás zeme sa dvíhal k
prestavanému čiernemu domu s výhľadom na duny a na veľký kus
uigskej pláže za nimi. Na svahu sa páslo zopár oviec a pri dome
majiteľ premenil staré lenivé záhony na pestovanie zemiakov
na riadky zrýľovanej pôdy pohnojenej vrstvami morských
chalúh vysekaných zo skál a vynesených na kopec.
Fin tu ako chalan býval často, na kopci sedával s
Hvizdošom, vyhýbali sa pánu Macaskillovi, čo fajčil, rozprával o
babách a svoje názory považoval za absolútne platné. Len po
rokoch prežitých v meste sa Fin naučil, akú výsadu vtedy mali.
Dom sa však zmenil. Stará hrdzavá plechová strecha zmizla
a nahradilo ju čosi, čo vyzeralo ako doma vyrobené šindle,
na južnej strane neprimerane obložené solárnymi panelmi.
Proti víchriciam od Atlantického oceánu strechu
zabezpečovali rybárske siete prehodené cez ňu a zaťažené kameňmi, čo
sa hojdali na pevnom lane. Akoby sa preniesol do minulosti.
Okolo domu sa povaľovali vypitvané zvyšky troch alebo
štyroch zhrdzavených starých vozidiel, medzi nimi aj traktor, ako
kostry dávno mŕtvych zvierat. Pár metrov od západnej





31
ce majiteľ postavil krásnu ostrvu v podobe rybacej kosti, na nej
usušená rašelina a päť metrov nad ňou sa dvíhali poriadne
roztočené vrtule dvoch domácich veterných turbín.
Fin odstavil auto na okraji cesty a vyšiel do kopca. Pri dome
auto neparkovalo. Zaklopal na dvere a keď mu nik neotváral,
nadvihol západku a tlakom ich otvoril. Vnútri bolo tma,
tradičné okienka prepúšťali len minimum svetla. Keď si mu oči
privykli na šero, zistil, že izba je v hroznom stave. Stará pohovka
a kreslá špinavé a obšúchané, z čalúnenia sa dierami pretláčal
konský vlas. Stôl zaprataný rozhádzaným náradím a
drevenými hoblinami, padali z neho na podlahu. Pri jednej stene stáli
v zovretých radoch bizarne vyrezané drevené lewiské šachové
figúrky. Niektoré osem až desať ráz väčšie než originály.
Na rošte dymili zvyšky ohňa a dom napĺňala výrazná
hrianková vôňa teplého rašelinového dymu. Keď doň vošiel, zmocnil
sa ho pocit, akoby sa prepadol do zajačej nory.
Fin sa otočil za zvukom, prichádzal mu spoza chrbta. Ako
silueta stála vo dverách postava veľkého chlapa, celé ich
vyplnila. Na okamih znehybneli, kým nevstúpil do svetla, čo sa
predieralo z okienka a Fin neuvidel jeho črty. Veľká, široká tvár,
do čierna zarastená týždňovým strniskom. Dlhé tmavé vlasy,
popretkávané čímsi, čo vyzeralo ako pramene zo strieborného
drôtu, zo zvráskaveného čela ich mal začesané dozadu. Na sebe
zaplátané a vyblednuté džínsy, rozodraté okolo členkov, a pod
voskovanou nepremokavou bundou hrubý, vlnený, hnedý
sveter. Hrubé topánky mal mokré a zalepené rašelinou. Fin ho aj
z diaľky zacítil.
„Ježiš by veru zaplakal a slzy by mu padali na vestu, kým by
sa mu nezrazila! Nech ma šľak trafí, ak toto nie je poondiaty Fin
Macleod z Nessu.“ Hlasom naplnil celý dom. Fin zrozpačitel,
keď k nemu urobil dva kroky a objal ho, až mu takmer vyrazil





32
dych. Veľkou zarastenou tvárou ho poškriabal na líci. Vzápätí
odstúpil, na dĺžku rúk ho držal za plecia a zahľadel sa naňho
vyvalenými, vodnatými, hnedými očami, plnými radosti, že
vidí starého priateľa. „Dofrasa, človeče! Dofrasa, nech ma parom
berie, a kde si, preboha, bol celé tie roky?“
„Preč.“
Hvizdoš sa uškrnul. „Áno, viem, za ten čas som už na to
prišiel.“ Zamyslene naňho hľadel. „A čo si robil?“
Fin pokrčil plecami. „Bohviečo nie.“
Hvizdoš prstom ďobol ako železnou tyčou Finovi do pŕs.
„Upísal si sa poondiatym fízlom. Myslíš, že neviem?“
„Tak prečo sa pýtaš?“
„Lebo som to chcel počuť zo spoľahlivého zdroja. Čo ťa to,
preboha, posadlo, človeče?“
„Ani sám neviem. Kdesi som zrejme spravil chybný krok.“
„Áno, veru spravil. Múdry si bol, Fin Macleod. V živote si
mohol všeličo dokázať, veru mohol.“
Fin sa zámerne rozhliadal okolo seba. „No asi nie toľko, čo
si dokázal ty. Náš premiant. Najmúdrejší chalan medzi
rovesníkmi, tak sa o tom tuším povráva. Mohol si sa stať, čím si len
chcel. Prečo žiješ ako pustovník?“
Bývali časy, keď by sa bol Hvizdoš urazil, hrubo zaklial a
možno sa pustil aj do bitky, ale teraz sa len zasmial. „Som presne tým,
čím chcem byť. A takých veru nie je veľa na svete.“ Zložil si z
pleca plátennú kapsu a hodil ju na gauč. „Môj dom, môj hrad. A ja
som kráľ kráľov. Videl si tie solárne panely na streche?“ Nečakal
na odpoveď. „Vyrobil som ich sám. Aj veterné turbíny. Všetku
elektrinu, čo spotrebujem, mám z vlastného zdroja. Som kráľom
slnka i vetra. Veru, taký som ja. Aj vody. Mám vlastný prameň
pitnej vody. Aj ohňa, som boh. Aj rašelinu mám zadarmo. Nič ma
to nestojí, len trochu práce. Pozri na toto...“





33
Prešiel k dverám a vyšiel do vetra. Fin ho nasledoval.
„Pestujem alebo chovám si aj vlastné potraviny.“
„Alebo pytliačiš na cudzom panstve.“
Hvizdoš vrhol na Fina škaredý pohľad, ale ponurosť z neho
rýchlo vymizla. „Tak ako sme vždy robievali. Človek má právo
vziať si zo zeme, čo mu náš Pán dáva. A dáva nám to všetkým.
Keď zomrieš, vziať si to so sebou nemôžeš, tak prečo si niekto
myslí, že kým žije, je to jeho?“
„Na panstve sa starajú o ryby i o divú zver, vynakladajú
na to peniaze, čas i pracovnú silu. A človek rozhodol, že sa budú
loviť králiky a zajace beláky.“
„Keď si ja sem-tam ulovím rybu alebo jeleňa, neurobím
veľkú škodu a keď sa ryby neresia, je ich v rieke viac. Keď je jeleň
v ruji, je na kopci sám. A zajace?“ uškrnul sa. „Tie sa kotia ako
poondiate králiky, no nie?“ Úsmev mu pohasol. „Nikomu
nekradnem. Beriem len to, čo dáva Boh. A nikomu nič nedlžím.“
Fin sa naňho zahľadel. „A ako to máš s nájmom?“
„Viem, ako som na tom,“ odvetil a obrátil sa k domu, vrazil
ľahostajne Finovi do pleca, akoby tam ani nebol. Aj Fin sa
obrátil, oprel sa o veraje a zahľadel sa do tmavého domu.
„Ako si zarábaš peniaze?“
Hvizdoš stál obrátený chrbtom, ale Fin si všimol, že mu na -
štrbil sebavedomie. „Vždy si zarobím na to, čo potrebujem.“
„Ako?“
Starý priateľ sa zvrtol a zagánil naňho. „Počuj, doriti, veď
teba do toho nič nie je!“ A už ho mal pred sebou. Hvizdoša,
akého poznal. Naježeného a výbušného. Ale takmer okamžite sa
upokojil a Fin videl, že napätie sa mu skĺzlo z pliec, ako keď si
na konci dňa vyzlečie bundu. „Ak to chceš vedieť, na pláži
zbieram naplavené drevo. Fajnové, suché, vybielené drievko. A pre
turistov vyrezávam lewiské šachové figúrky.“





34
Pohodil hlavou k obrovským šachovým postavám
zoradeným pri stene. Vtedy sa znovu rozosmial.
„Spomínaš si Fin, ako nás v škole učili, že keď Malcolm
Macleod objavil v malej zátoke drobných drevených bojovníkov tam
kdesi na začiatku uigskej pláže, myslel si, že narazil na elfov
alebo škriatkov a od strachu sa takmer poondial? Taký strach ho
pochytil, že ich odniesol pastorovi v Baile na Cille. Predstav si,
ako by ho asi vystrašili títo veľkí lagani.“ Na stôl zdvihol strelca.
Fin pristúpil bližšie, aby sa lepšie prizrel. Hvizdoš mal
očividne talent. Díval sa na prekrásne vyrezanú figúrku,
dokonalú, presnú repliku, do posledného detailu. Záhyby na
strelcovom plášti, jemné línie učesaných vlasov pod biskupskou
mitrou. Originály boli vysoké od ôsmich do desiatich
centimetrov. Tieto od štyridsiaťpäť do šesťdesiat. Hvizdoš by si
bezpochyby našiel zamestnanie vo vikingskej dielni v Trondheime,
kde, ako sa historici domnievali, ich v dvanástom storočí
vyrezali z mrožích klov a veľrybích zubov. Ale určite, blyslo
Finovi hlavou, by sa mu nepáčila pracovná doba. Očami prebehol
po všetkých figúrkach zoradených pri stene. „Nezdá sa, že by
išli na odbyt.“
„Tieto som robil na zákazku,“ odvetil Hvizdoš. Sir John
Wooldridge si ich objednal na veľké šachové gala
predstavenie. Počul si o ňom?“
Fin prikývol. „Počul som, že ich privezú domov. Všetkých
sedemdesiatosem kusov.“
„Áno, ale len na jeden deň! Mali by v Uigu zostať celý rok.
Predstaviť ich na jedinečnej výstave, že sú naše a nepatria
do edinburského alebo londýnskeho múzea. Potom by si ich
možno ostrovania prišli pozrieť a mali by sme z toho aspoň
nejaký príjem.“ Sadol si do kresla, tvár si chytil do rúk a pomaly
si šúchal zarastené líca. „Tak či onak, sir John si ich objednal





35
na akúsi obrovskú šachovú gala partiu, má sa konať na pobreží.
Sponzoruje ju panstvo. Zrejme si uvedomili, že sa môžu
zviditeľniť a urobiť si dobrú reklamu.“
Fin sa prichytil, ako očami zabieha na zlatú obrúčku na
Hvizdošovom prstenníku. „Nevedel som, že si bol ženatý.“
Finove slová ho očividne zarazili, sňal si ruku z tváre a
pozrel na obrúčku. Premkla ho čudesná clivota. „Áno, bol som.
Dávno.“ Fin čakal, chcel sa dozvedieť viac. „Vzal som si
Seaonag Maclennanovú. Určite si ju zo školy poznal. Nechala ma
pre veľkého Kennyho Macleana. Spomínaš si naňho? Teraz
sa na panstve pri Červenej rieke rozdrapuje ako riaditeľ.“ Fin
prikývol. „Ukradol mi aj moje malé dievčatko. Moju drobnú
Annu.“ Na chvíľu sa odmlčal, no po chvíli pokračoval: „Ten
hajzel sa zo svojho úlovku dlho netešil. Seaonag dostala pľúcnu
rakovinu a zomrela mu.“
Úkosom sa pozrel na Fina a vzápätí oči znovu odvrátil,
akoby sa obával, že mu v nich Fin zazrie citové pohnutie.
„Problém je v tom, že sa stal Anniným poručníkom.
Poručníkom mojej dcéry. Nič proti Kennovi. Je v poriadku, ale Anna
je moja dcéra a mala by žiť so mnou. Súdime sa o ňu.“
„A aké máš šance?“
Hvizdošov úškrn nabral nádych smútku. „Asi nulové. Veď
sa len rozhliadni okolo seba.“ Pokrčil plecami. „Iste, mohol by
som sa stať lepším a možno by to aj trochu zavážilo, ale je tu
väčší problém.“
„A to aký?“
„Anna. Moje dievčatko ma nenávidí. A s tým veru veľa
nezmôžem.“
Fin mu v očiach i v zaseknutých zuboch zazrel bolesť, rýchlo
ju zo seba smiechom striasol, vytlačil sa z kresla a v úškrne sa
mu nečakane objavilo šibalstvo.





36
„Ale vyrezal som svoju tajnú pomstu.“ Vrátil strelca medzi
figúrky pri stene, vybral ďalšiu a zdvihol ju na stôl. „Zbesilca.
Vieš, kto to je?“
Fin pokrútil hlavou.
„Zbesilci boli severskí bojovníci, vedeli sa vybičovať do
stavu podobnému tranzu, aby mohli bojovať bez strachu a bolesti.
Najbesnejší vikingskí bojovníci. No a remeselníci z dvanásteho
storočia vyrezali šachové figúrky práve do podoby zbesilcov.
Šialené, vypúlené oči, šialení divosi hryzúci okraj vlastného
štítu.“ Hvizdoš sa s potešením uškŕňal, keď do svetla otáčal
svoje rezbárske dielo. „Povolil som uzdu fantázii. Len sa pozri.“
Fin otočil figúrku, aby na ňu lepšie dopadalo svetlo a odrazu
si uvedomil, čo mu starý priateľ ukazuje. Svojmu zbesilcovi dal
podobu Veľkého Kennyho. O tom sa nedalo pochybovať.
Rovnaké ploché črty tváre a široká lebka. „Ty rafinovaný prašivec.“
Hvizdošov smiech zaplnil izbu. „Samozrejme, nik sa o tom
nik dy nedozvie. Ale ja to budem vedieť. A teraz ešte aj ty. A
možno, keď sa skončí gala predstavenie, venujem mu ho ako dar.“
Pozrel na Fina s nečakanou zvedavosťou. „Máš deti?“
„Mám syna s Marsaili Macdonaldovou, ale dozvedel som sa
o ňom len pred rokom. Dala mu meno Fionnlagh.“
Hvizdoš pozrel Finovi na ľavú ruku. „Nikdy si nebol
ženatý?“
Fin prikývol. „Bol. Asi šestnásť rokov.“
Hvizdoš hľadal pohľadom Finove oči, šípil tajomstvo. „A
nemali ste deti?“
Finovi sa vždy veľmi ťažko o tom bez bolesti rozprávalo.
Vzdychol si. „Mali sme chlapčeka. Zomrel.“
Hvizdoš ho dlho zvieral pohľadom a Fin si takmer prial, aby
ho ešte raz objal. Už len preto, aby sa podelil o bolesť a možno
ju aj rozpolil. Ale ani jeden sa nepohol, napokon Hvizdoš zložil





37
zbesilca na podlahu. „A čo ťa priviedlo do Uigu, človeče? Hádam
si ma len neprišiel navštíviť?“
„Nové zamestnanie.“ Na krátky okamih zaváhal. „Stal som
sa na panstve šéfom bezpečnostnej služby.“
Zradený Hvizdoš naňho vrhol taký pohľad, že sa Fin takmer
strhol. Bleskovo sa pominul. „Takže si sem prišiel, aby si ma
varoval.“
„Zdá sa, že si poriadne naštval majiteľa.“
„Ten malý zasratý Jamie Wooldridge nie je ako jeho otec,
dovoľ, aby som ti to povedal. Spomínam si, keď ho sem jeho otec
vodieval ako dieťa. Ešte ako umrnčaného zasrana.“
„No ale teraz ten umrnčaný zasran vedie panstvo. Jeho otec
tuším na jar dostal infarkt.“
Zdalo sa, že je to pre Hvizdoša novinka a oči mu na chvíľu
zabehli k šachovým figúrkam.
„Má oveľa väčšie problémy s inými pytliakmi než si ty. Ale
ty si jeho napomenutia vzal priveľmi osobne. A nezabúdaj, že
je tvoj domáci. Nechceš predsa prísť o svoj hrad.“ Fin sa zhlboka
nadýchol. „A ja naozaj nemám chuť prichytiť ťa pri pytliačení.“
Na Finovo počudovanie Hvizdoš pohodil hlavou a vybuchol
smiechom plným ozajstného pobavenia, čo sa mu odrážalo
v zarastenej tvári. „Ty ma chceš chytiť, Fin? Ty?“ Znovu sa
rozosmial. „Ani za milión poondiatych rokov!“





38
ŠTVRTÁ KAPITOLA
Prístavná hrádza pri podniku na spracovanie rýb v Miabhaigu
sa pod nimi mihala ako matné červené šmuhy, tvorili ju v
zálive zakotvené nafukovacie motorové člny spoločnosti Seatrek.
A hoci voda z plesa Ròg prenikala len krátky úsek do hlbokej
strže v zemi, jednoprúdová cesta viedla rovnobežne s ňou,
lemovala ju zelená, ružová a hnedá, farby narúšala iba
lišajníková sivosť ruly, čo z nich vyrážala.
Fin zazrel tieň vrtuľníka, preháňal sa po krajine pod nimi,
strácal sa medzi oblakmi, ktoré ho naháňali a predbiehali.
Hukot rotorov ho ohlušoval. Pred nimi sa rozkladal zlatý
piesok uigskej pláže a trblietavý tyrkys prílivu, klamlivý svojím
čarom. Lebo aj po dlhom horúcom lete si voda severného
Atlantiku zachovávala svoj chlad.
Na juhu sa dvíhali tmavé a zlovestné hory, na krajinu vrhali
tiene, dokonca aj zo vzduchu dominovali na obzore.
Fin s Gunnom sedeli stlačení vzadu, kým profesor Wilson si
hovel vpredu, na ušiach mal slúchadlá a zhováral sa s pilotom.
Keď prehrmeli cez pláž, sňal si ich a podal ich Finovi, pričom
kričal: „Chce vedieť, kam má ísť!“
Fin viedol pilota jedinou cestou, akú poznal, riadili sa podľa
vozovky pod sebou. Preleteli ponad dedinku Ardroil a štrkové
jamy, zatočili doľava, aby preleteli ponad zoskupené budovy
liehovaru Červená rieka a nabrali smer na juh k chate
Cracabhal. Uvideli konvoj troch vozidiel, čo sa pri stúpaní do kopca
ŠTVRTÁ KAPITOLA





39
nadhadzovali na výtlkoch. Policajný land rover, biela dodávka
a sanitka. Záchranný tím sa usiloval zájsť čo najbližšie k
miestu posledného odpočinku Roddyho lietadla. Potom musia ešte
pešo prejsť dlhú cestu údolím.
Zo vzduchu vyzeralo všetko inak. V tieni vrchov Tathabhal
a Tarain videl Fin pleso Raonasgail a na západ od nich
rozpoznal kopec Mealaisbhal. Ukázal prstom a naklonil sa dopredu.
„Tam, v údolí.“
Pilot strmo zatočil doprava a klesol nižšie, zbadali zhluk
skál veľkých ako domy, čo posievali dno údolia. Nad ním, za
obrovským slimačím chodníkom v rašeline sa nachádzala čierna
jama, zostatok po plese. Zo vzduchu vyzerala ešte
neprirodzenejšie ako diera po vytrhnutí zuba.
Na jej dne jasne videli lietadlo, stálo na mieste posledného
odpočinku a medzi skalami vyzeralo neskutočne malé.
Pilot krúžil nad údolím, hľadal miesto, kde by pristál,
napokon sa rozhodol pre relatívne plochú a stabilnú skalnú
rímsu nad plesom, kam sa Hvizdoš s Finom uchýlili pred búrkou.
Mäkko pristáli vo vysokej tráve medzi rozváľanými
hromadami starovekých úľových príbytkov a len čo sa vrtule konečne
zastavili, všetci vyskočili von, aby si pozreli zívajúcu
prepadlinu v údolí.
Chýlilo sa k podvečeru. Slnko stálo vysoko na oblohe a
jemne sa nakláňalo na západ, pomaly menilo uhol a smer tieňov
v údolí. Prišli vybavení hrubými topánkami, vysokými
vodotesnými čižmami a mocnými palicami. Fin ich viedol nadol
rovnakou cestou, akou šiel s Hvizdošom, opatrne kráčal
pomedzi skaly, už uschli na horúcom slnku. Rašelinový povrch
na dne plesa sa pokrýval kôrou a praskal.
Na samom spodku už necítili ani najmenší závan vetra.
Okolo hláv sa im rojili mušky, vlietali im do vlasov a šiat, hrýzli,





40
hrýzli a hrýzli, akoby im do kože pichali milióny ihiel, nie
priam bolestivo, ale znervózňovali, až sa to nedalo vydržať.
„Preboha, vari nik nepomyslel na to, aby sme si vzali
poondiaty repelent?“ Profesor Wilson zagánil na Gunna, akoby
chybu spravil on. Tvár mu očervenela od podráždenia a námahy,
spurná medená brada mu z nej vystreľovala ako drôt
vyliezajúci z káblovej izolácie. Okolo hlavy mu rástla ryšavá kučeravá
gloriola, inak ju mal na temene plešatú, bielu a posiatu veľkými
hnedými fľakmi. Dlaňou sa po nej capol. „Doparoma!“
Len čo mu Fin podal ruku, aby vyliezol na ľavé krídlo,
zabudol na roje mušiek a úplne sa pohrúžil do obrazu, čo mal pred
sebou. Očami lietal zboka nabok, vnímal každý viditeľný detail
lietadla, kým si nenatiahol latexové rukavice a neotvoril dvere
na kabíne. Dokonca aj on, zvyknutý na najrozličnejšie
posmrtné parfumy, sa odtiahol od zápachu, lebo ich zasiahol ako
zaucho. V stiesnenom priestore kabíny, ktorá sa pražila niekoľko
hodín na slnku, sa rozklad tela urýchlil, akoby chcel dohnať
stratu sedemnástich rokov. Vychádzal z nej zápach oveľa horší
než ráno, keď ju Fin s Hvizdošom otvorili.
„Musíme ho čo najrýchlejšie dostať do Stornowaya, inak
prídeme o všetko, čo z neho zostalo,“ povedal profesor. „Skúsme
pohnúť kostrou.“ Opatrne preliezol po streche kabíny na druhé
krídlo a pokúsil sa otvoriť dvere na pilotovej strane. Zasekli sa.
Finn s Gunnom prešli za ním a spoločne sa im podarilo
vypáčiť ich. Odstúpili, aby poskytli patológovi prístup k telesným
pozostatkom.
Pohľad na takmer úplne rozložené a ešte oblečené telo nebol
pekný. V studenej vode prežili prírodné vlákna na šatách lepšie
než tkanivo mŕtveho človeka.
Profesor mu rozopol bundu a odhalil tričko s nápisom
rockovej skupiny Grateful Dead, čiže vďačne mŕtvy. „Mŕtvy istotne





41
je, len pochybujem, či bol za to vďačný.“ Vytiahol tričko nahor
a odhalil syrovo biele tkanivo, stále sa držalo tučných častí
trupu. Skúmal ho prstami, ale tie sa mu doň zabárali. „Mŕtvolné
mydlo,“ skonštatoval očividne nevyvedený z rovnováhy.
„Nájdeme ho ešte viac v okolí stehien a zadku, ale podľa mňa sa
vnútorné orgány už rozložili.“
Hlavu veľmi opatrne presunul na jednu stranu a odhalil
kosti na krčnej chrbtici. Zostalo len niekoľko zvyškov sivobieleho
tkaniva, čo držali kostru pohromade. Patológ vytiahol z
náprsného vrecka dlhý špicatý nástroj a jemne ním pichal do kostí.
„Sú dosť pórovité a krehké. Len čo ním pohneme, zvyšné
tkanivo ich neudrží a veľmi ľahko sa zlomia. Najlepšie bude, keď
ho necháme v šatách a tak prevezieme. Veď vlastne len ony ho
ešte držia pokope. Keby bola bývala voda o trochu teplejšia,
našli by sme už len kôpku kostí.“
Vzápätí sústredil pozornosť na lebku.
„Osudná rana,“ zahmkal. „Polovica sánky je fuč. Mozog je
na tejto strane zrejme rozmliaždený.“
„Je príčinou smrti?“ spýtal sa Fin.
„To sa ešte nedá povedať. Zranenie mohlo byť spôsobené aj
po smrti. Tak či onak, je to celkom možné.“
„Nemáte predstavu, čo ju mohlo spôsobiť?“
„Niečo tupé, veľké. Napríklad bejzbalová palica, hoci, odha -
doval by som, že niečo plochejšie. Ale akou silou ho museli
udrieť...“ pokrútil hlavou.
„Takže nejde o dôsledok pádu lietadla,“ ozval sa Gunn.
Profesor naňho vrhol pohľad. „Vyzerá azda lietadlo, že by
padlo, pán detektív?“
Gunn pozrel na Fina. „Nie, pán profesor, nevyzerá.“
„Nie veru, kurva, nevyzerá! Nie som odborník, ale povedal
by som, že lietadlo do plesa nepadlo. Pekne na ňom pristálo





42
a potopilo sa. Ale jedno je stopercentne isté, tento chudák ho
neriadil.“ Čeľusť otvoril kovovou sondou. „A poškodenie
sánky a zubov znamená, že sa nám ho nepodarí identifikovať ani
podľa prípadne existujúcich dentálnych záznamov.“
„A čo DNK?“ spýtal sa Fin.
„Vzorku vytiahneme z kostí, to sa dá. A zostalo aj pár vlasov.
Ale máme ju s čím porovnať?“
„Rodičia mu zomreli. Nemá súrodencov,“ vysvetlil Gunn.
„Takže nemáme nikoho z rodiny, aby sme vzorku
porovnali. A veľmi pochybujem, že bude v databáze. Nenašli sa nejaké
osobné veci? Hrebeň, kefa na vlasy, niečo na holenie? Niečo, kde
mohli zostať zvyšky DNK?“
Gunn pokrútil hlavou. „Sotva, pán profesor. Po smrti
rodičov dom vypratali, vyčistili a predali. A ktovie, čo sa stalo
s osobnými vecami pána Mackenzieho v Glasgove?“
Profesor Wilson sa naňho nepekne zamračil. „Pán detektív,
nie je z vás nijaký úžitok.“ Vzápätí sa otočil k telu a veľmi
opatrne zasunul dva prsty do náprsného vrecka na koženej bunde.
Trochu ho roztiahol a vytiahol vyblednutú koženú peňaženku.
„Musíme sa spoľahnúť len na toto.“ Otvoril ju. Ak v nej boli
kedysi papierové peniaze, už sa dávno rozpadli. Profesor našiel
zopár mincí a tri kreditné karty, všetky na meno Roderick
Mackenzie. Z vnútornej priehradky patológ vytiahol plastovú kartu
s Roddyho fotografiou. Člen glasgowského fitnes klubu. Pozrel
na Fina. „Poznali ste ho?“
Fin prikývol.
„Predpokladám, že je to on, či nie?“
„Je.“ Fin si uvedomil, že hľadí na vyblednutú tvár kedysi
fešného mládenca s plavými kučerami na hlave a miernym
úškrnom na tvári. A ako predtým, keď mu Gunn priniesol správu,
že je po smrti, pocítil zvláštny nádych žiaľu.





43
„Tak...“ Profesor Wilson sa obrátil ku Gunnovi. „Pán detektív,
čo si o tom myslíte?“
„Podľa mňa ho zavraždili, pán profesor.“
Patológ pokrčil plecami a aspoň raz súhlasil s policajtom.
„Samozrejme, ešte nič s určitosťou netvrdím, ale povedal by
som, že je to sakramentsky možné. Čo ty na to, Fin?“
„Angus, ako prvé mi to zišlo na um, len čo som otvoril dvere
na kabíne. A doteraz som nevidel nič, čo by môj názor zmenilo.“
Profesor prikývol. „Správne. Požiadame záchranný tím,
aby sem prišiel čo najrýchlejšie. Odfotografujú telo, prevezú
ho do Stornowaya a tam na pitevnom stole zistíme, či nájdeme
niečo, čoho by sme sa mohli chytiť.“
Keď sa patológ skĺzol z krídla, Gunn chytil Fina za ruku.
„Takže váš kamoš Hvizdoš tu bol pytliačiť?
„Bol.“
„V búrke?“
Fin prikývol, ale jasne videl, ako sa Gunn zatváril. Tušil, že
mu niečo tají.
„George, nie je to také jednoduché.“
Keď išlo o Hvizdoša, nič nebolo nikdy jednoduché. Fin sa
v myšlienkach vrátil k udalostiam spred dvoch dní a nechápal,


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.