načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Rozmarná fantastika - kolektív autorov

Rozmarná fantastika

Elektronická kniha: Rozmarná fantastika
Autor: kolektív autorov

- Česko-slovenská zbierka roztopašných poviedok je plná príbehov krátkych aj dlhých, romantických aj temných, scifi rovnako ako tvrdej fantasy (alebo obrátene?). Osloviť Vás chce 29 ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  107
+
-
3,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Hydra
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2015
Počet stran: 400
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-971-9306-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Česko-slovenská zbierka roztopašných poviedok je plná príbehov krátkych aj dlhých, romantických aj temných, scifi rovnako ako tvrdej fantasy (alebo obrátene?). Osloviť Vás chce 29 autorov a autoriek a oku ulahodia ilustrácie od špičkových umelcov. Nebude chýbať Františka Vrbenská, Vilma Kadlečková, Tereza Matoušková, Petra Machová, Petra Slováková, Petra Štarková, Václava Molcarová. Najkratšiu poviedku napísala Monika Herda Belicová, najdlhšiu zasa Zuska Stožická. Najzaujímavejšiu a najzábavnejšiu... to už necháme na Vás. Užite si! A nezabudnite, proti gustu žiadny dišputát. Čo niekomu pripadá vtipné, inému nie, čoho sa jeden bojí, druhý sa tomu zasmeje, tak to v živote chodí.

Zařazeno v kategoriích
kolektív autorov - další tituly autora:
Atlas transformace Atlas transformace
 (e-book)
Fantastická 55 Fantastická 55
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

ROZMARNÁ FANTASTIKA

Hydra, Bratislava 2015


ROZMARNÁ FANTASTIKA

Rozmarná fantastika

Zostavili: Katarína Soyka a Lenona Štiblaríková

© HYDRA 2015

© Katarína Soyka, Miro Švercel, Marián Kubicsko, Františka Vrbenská,

Monika Herda Belicová, Lenona Štiblaríková, Mark E. Pocha,

Anna Olejárová, Vilma Kadlečková, Peter Kalva, Juraj Búry,

Viktória Laurent-Škrabalová, Petra Štarková, Filip Červenák,

Miloš Ferko, Jan A. Braun, Václava Molcarová, Andrej Jáchim,

William Cody, Ivana Molnárová Dubcová, Petra Machová,

Petra Slováková, Zuska Stožická, Tereza Matoušková, Majo Jašter 2015

Ilustrácie © Martin Cuco Luciak, Erika Kubíčková, Bea Tomash,

Jitka Šenkeříková, Nikola Danišová, Ondřej Hrdina,

Dandy Bodišová, Peter Šufliarsky, Gabriel Kurák, Peter Hricák,

Monika Herda Belicová, Petra Slováková 2015

Návrh obálky: Martin Cuco Luciak

Ilustrácia obálky: Gabriel Kurák

Redakčná a jazyková úprava: Eva Piarová

Vydal: Vydavateľstvo Hydra

SNP 2522/19, 066 01 Humenné

www.vydavatelstvohydra.sk

Všetky práva vyhradené

ISBN 978-80-89840-12-0


Vitajte!

Zahoďte starosti, ignorujte stres. Potrebujete pauzu a oddych.

Pošteklíme vaše bránice, pohladíme vaše duše a ulahodíme oku.

Priatelia od Ašu až po Čiernu nad Tisou,

vstúpte do sveta rozmaru a roztopaše.

Nemusíte sa vyzúvať, u nás ste ako doma.



6

Predslov

K

eď sme so Soykou v roku 2012 zakladali vydavateľstvo Hydra, dúfali

sme, že naše úsilie slovenskú fantastiku obohatí o niečo nové, zaují

mavé a že sa pri tom navyše aj skvele zabavíme. S prvými vydanými

knižkami nás postihlo tvorivé nadšenie, doslova eufória z možnosti doviesť naše projekty do úspešného konca, a myšlienok veru bolo habadej.

Viacerí autori sa nás začali pýtať, či neplánujeme vydať aj zbierku poviedok. A prečo nie? Povedali sme si – skúsime. Netušili sme, do čoho sa púšťame, ale vďaka úsiliu všetkých, ktorí sa do projektu s nadšením zapojili, svetlo sveta uzrela naša prvá zbierka českých a slovenských poviedok – Fantastická 55.

Vďaka nej nás myšlienka na spájanie autorov s ilustrátormi neopustila, naopak, stále si myslíme, že rôznorodosť fantastiky najlepšie vystihuje zbierka poviedok a ilustrácií rôznych autorov.

Asi to tak malo byť. Asi sme si opäť potrebovali ozvláštniť život niečím pestrým, uleteným či rozjareným... uspokojiť rozmary Hydry, to nie je len tak, a preto sa k nám opäť museli pridať aj českí autori a ilustrátori. Máme ich radi, veď sú „naši“ a čo je naše, to si nenecháme vziať.

Hlavnou myšlienkou tejto zbierky sa stal jeden z najkomplikovanejších ľudských pocitov, ten, ktorého vnímanie je rovnako individuálne ako vkus, a to humor.

Áno, chceme vás baviť.

Začalo to rozmarom troch Hydier – Evky, Soyky a Lenony – a skončilo zbierkou, ktorú držíte v rukách. Chceme vás vytrhnúť od každodenných povinností, posadiť do kresla s knihou v ruke a ukázať vám, čím sa zabávajú naši autori, keď ich nikto nevidí – posúďte, ako sa nám to podarilo.

Vydavateľstvo Hydra



8

Katarína Soyka

Ako som si nezobral lesnú

princeznú

Katarí na Soyka

L

úka sa kúpala v letnom slnku, tráva ponúkala zeleň, neschopná po

chopiť, že čoskoro zhorí. S prižmúrenými očami som sledoval šantia

ce dievky súce na vydaj. Ruka pod hlavou, klobúk v očiach, v ústach

kus trávy. Spletali a rozpletali si vlasy, na chvíľu zabudli, že nie sú malé dievčatká.

Hanka vyzerala v záplave zlatých kaderí ako princezná. Mohla by stáť i nahá, nič by ste z nej nevideli. Strácala sa v hustej riave, ktorá ukrývala jej štíhle telo. Slnko jej na vlasoch tancovalo, odrážalo sa v žiarivých odleskoch. Každý si musel všimnúť, že je nadpozemsky krásna. Dievky ju korunovali vencom z púpavy.

Keď sme bývali menší, hrávali sme sa spolu.

Drobnými rúčkami mlčky spletala venček, nebláznila sa s ostatnými deťmi. Tíško sedela a plietla.

Potom sa zdvihla zo zeme, podišla ku mne. Musela sa postaviť na špičky, aby na mňa dočiahla.

„Tebe ho dám,“ zašepkala.

Celú noc sa mi o jej vienku snívalo.

Ako som si nezobral lesnú princeznú

9

Nie je mi však súdená. Richtárova dcéra predsa nemôže ísť za pangharta.

Mať nikdy neprezradila, kto mi je otcom. Pretrpela príkoria aj reči. Nevšímala si prsty, ktoré na ňu ukazovali. Tajila ho aj predo mnou.

Ani som nevyzvedal. Na čo by bolo dobré vedieť, koho nenávidieť.

Neraz som však zazeral, kto sa ku mne nemá. Či naopak, má až priveľmi, lebo ho výčitky svedomia vedú.

Mlynár Matrtaj?

Isto nie. Deväť detí má a najstaršia, Julča, mi nosí koláče. Ako kedysi nosievala jej stará mať, vraj som milé chlapča. Tetkám som sa vždy páčil. Teraz sa páčim ich dcéram a vnučkám. Možno by rady prijali pár šikovných rúk k hospodárstvu.

Len Hanka mi do očí nepozrie. S každou z dediny slovko dve prehodím, Hanka sklopí zrak a smutná bez slova odchádza.

Šla by za mňa, viem to, keby mohla. Lenže jej sa pýtať nebudú. Richtár ju len bohatému dá, statky zväčšiť. Bratov ani sestry Hanka nemá, ani sa jej otcovi nečudujem.

Julču nechcem. Ani kožkárovu Zitu, krpce mi priniesla a Angela od súkeníka novú košeľu z najbelšieho plátna.

Nevodí sa nám zle.

No nebyť čipiek, ktovie ako by mať dopadla s deckom bez muža. Krajčír si ju podržal pre šikovné ruky, paličkuje vraj ako víla.

Neviem si predstaviť víly paličkovať, tie iba tancujú. Ale či ľudia vedia?

Materin tovar krajčír na hrade predáva. Ba hovorí sa, že až hen do Viedne ho vozí.

Kuticu nám dal. Aj nás živí, aj sa stará, len peňazí nedá.

Voľačo privyrobím v lete na mláťačkách, v zime stružlikám. Sotva toľko, aby sme slušne žili. Nemám nádeje zaopatriť si rodinu, nie som pre Hanku dobrý.

O ňu sa bijú onakvejší z dediny. Na zábave sa len okolo nej krútia.

Vyhýba sa im, nechce do tanca. Otec ju však núti, tak sa chúďa zdvihne, nešťastne sa usmeje a krúti sa, ako iní pískajú.

Aj ja sa krútim v jednom kole. Na zábavy chodievam pravidelne. Vypomáhať do kuchyne. Aby ma parom vzal! Od zlosti sledujem, ako ju obskakujú, a ja nič nemôžem.

Divožienky ma po večeroch utešujú, nech neklesám na duchu. Im nevadí, že mi otca neznajú. Ľudia ich nevidia, ani neveria, že ozaj existujú. Nik nevie, že sa s nimi zhováram. Nikola Danišová

Ako som si nezobral lesnú princeznú

11

Od malička sa stretáme. Mlčky mi kývnu a keď sa ľudia vzdialia, prisadnú si a rozprávame sa o svete, tom našom a o svete, ktorý patrí im, akoby to nebol jeden. Iné problémy majú, iné strasti, hádam spolu ani nesúvisia.

Sama ich kráľovná ma vyzvala na tanec, aby ma obveselila.

Nepáčia sa mi. Celé sú zelené, oči čierne ako noc bez mesiaca. Štíhle ako steblá trávy, ale vyziabnuté. Vlasy sa im menia spolu s lístím v lese. Do zimy zbelejú, väčšinou prespávajú ako medvede. V lete ožívajú a užívajú si život.

Škaredé sú. Aj najkrajšia, kráľovná, nie je krajšia ako Julča z dediny, ktorej od pohľadu mlieko v krčahu skysne.

Nepoviem im, aby sa neurazili. Veď ako by sa cítili?

Roztopašné sú.

No ja len Hanku.

Domlátili sme žito na hornom konci, od lopoty som si ani nevidel pod nohy. Podvečer, vracajúc sa poza ploty, zazrel som Hanku. Čakala pri bráne, vyzerala ma.

Nepotešilo ma to. Dalo sa vycítiť, že mi nie dobré zvesti nesie, inak by sa neodvážila. Nebeské oči zaliate slzami, nevydržala hľadieť na mňa, sklonila hlavu a tíško vzdychla. Pomedzi husté mihalnice sa jej púšťali slan é p otoky.

„Čože je, Hanka?“ srdce mi stislo vidiac jej trápenie a žiaľ. Chytil som ju pod lakeť, aby sa mi prizrela.

„Otec ma Ondrovi Belovi sľúbil,“ vydýchla a vytrhla sa mi. Rozbehla sa do dediny.

Zostal som ako kôl v plote. Belovci sú najbohatší sedliaci v dedine. Bolo po nádejach. Darmo je. Človek aj tuší, že zbytočne sníva a predsa dúfa, že by sa mohlo voľačo prihodiť, akýsi zázrak.

Nešiel som domov. Do lesa ma nohy viedli. Pri horskom prameni zapíjal som žiaľ.

„Jakub!“ okríkla ma Dalibeles.

Akoby nevidela, že mám srdce zlomené, ešte ho aj pretrhnúť od úľaku chcela.

Prizrel som sa lepšie, či sa mi len vidí, či je ozaj menej zelená?

Katarína Soyka

„Jakub, zle je!“ oči vypliešťala ešte väčšie ako obyčajne.

Veru zle. Súhlasil som. Ale jasné bolo, že na iné myslí, nie ako ja.

„Drak kynoží les. Neujdú mu ani srny, ani medvede,“ vysvetľovala napochytre a chmátala ma za ruky. „Stromiská ľahli popolom!“

Chystal som sa ohradiť, lenže ona predo mnou utekala a stále sledovala, či sa zberám za ňou. Hneval som sa. Na ňu, na les, na celý svet! A predsa som kráčal stále vpred.

Ona sa vždy stratila medzi stromami. Nedivím sa ľuďom, že ich nevidia.

Opäť ma však našla a súrila na cestu.

„Len rýchlo!“ napomínala ma.

Kráľovná v obradnom rúchu čakala pri buku. V zelených vlasoch skrúcali sa chamrade a hady. Na hlave veniec z lístia a lesných plodov. V zelenom plášti telo úplne skryté.

Ba stáli okolo nej víly, lesné žienky, švárni lukostrelci, aj zopár zmokov. Isto by mi došlo, že sa deje čosi vážne, keby som nemal srdce zlomené žiaľom a oči zaslepené bôľom.

„Jakub,“ s rovnakou naliehavosťou ma oslovila vládkyňa a upierala na mňa vystrašené pohľady lesného obyvateľstva.

„Vari horí?!“ bez nálady, trochu nevrlo, očakával som rozumné vysvetlenie.

„Veru aj,“ prikývla. „Drak sa nám sem nasťahoval,“ pozrela sa na Dalibeles, či už ma oboznámila. Keď dievka prikývla, pokračovala. „Pod hradným bralom našiel jaskyňu, tam žije. Odtiaľ lieta márniť les. Aj ľuďom robí škodu. Panské statky okráda. Zopár rytierov, ktorí chceli zasiahnuť, už skolil. Vietor ich rozfukuje po okolí,“ odmlčala sa a vyčkávala. Čože ja viem načo?

Asi sa jej nevidel môj prázdny pohľad, tak pokračovala: „Vyhubí nám zver, spáli les.“ Opäť zmĺkla. Asi, že čo ja na to.

Ale čo ja s ranou v srdci?!

„Hanku prisľúbili Belovi,“ vzdychol som s nádejou, že pochopí.

Asi aj pochopila, len či dobre.

„Jakub,“ nadýchla sa. Hneď bolo jasné, že ide oznámiť niečo veľké, záväzné, niečo, čo si musela dobre rozmyslieť. „Ak zahubíš draka, budem ti patriť.“

Celý les sa od prekvapenia nadýchol a pomaly vydychoval. S ľuďmi sa veľmi nespletali. Ak, tak to bolo posledné, čo „hrubý“, tak nás volajú, zažil. Teraz sa sľúbila a nebolo pochýb, že ma potom nezmárni.

Ako som si nezobral lesnú princeznú

13

Všetci mlčali, hľadeli na mňa.

Mal som ich rád. Aj som si ich vážil, ani uraziť som nechcel. Kráľovná seba ponúkla. Zrejme ako náhradu za Hanku.

No, akoby som nemal dosť problémov!

„A čože vy chcete živého tvora kántriť?! Či nemáte chrániť všetko živé?“napadlo mi ešte.

„Drak je zviazaný s Temnotou,“ dala sa vysvetľovať pravdy kráľovná. „Nemá zľutovania, ostáva po ňom spúšť. Necíti a nectí nič. Ale zahubiť ho nemôžeme,“ sklopila zrak. Temné studnice jej očí potiahli zelené viečka. Potom ich znova zdvihla a zadívala sa na mňa. „Mysleli sme, že ty by si mohol...“

Zavrtel som hlavou. Či som ja vrah? A vôbec. O drakovi hovoria!

A čo je mne po nejakom drakovi?! Koho trápi, za čím moje srdce plače?

„Nedokážem ísť na draka. Nedokážem ja vôbec nič,“ otočil som sa a s hlavou sklonenou k zemi som odkráčal domov.

Na druhý deň vybral som sa krčmárovi na výpomoc kar obslúžiť. Akurát sme stoly chystali, keď sa spoza okien ozvali bubny a krik. Vyšiel som k plotu pozrieť, čo sa deje, zaprel som sa do dreveného stĺpu oplotenia medzi dva krčahy, ktoré nastoknuté čakali na drotára.

Prišli vojaci v uniformách a do bubnov trieskali. Ktosi kričal „verbujúúú“ a odrazu akoby všetci chlapi z dediny vymreli a zmizli.

Sledoval som parádu, no oznámenie, ktoré hlásnik vykrikoval, mi cez uši kamsi vyfučalo. Hanku dajú Belovi, nebudem viac snívať. Iné ma nezaujímalo. Vtom ma dvaja z nich schmatli pod pazuchy a tahóóó ťahali k vozu. Aj som sa obzeral, či mi voľakto nepomôže, no ľudia odvracali zraky, zrejme spokojní, že ich nešťastie obišlo. Tvárili sa, že nevidia, čo sa mi deje.

Nikdy som v dedine nebol za riadneho chlapa a odrazu, ľaľa, aj panghart je im dobrý.

Rebrinák bol prázdny, oni dvaja a ja sám. Ruky mi motúzom zviazali a mlčali, na moje otázky ani slova nepustili. Tri razy som vstal, že ujdem, tri razy ma stiahli.

Cestu som poznal, na hrad viedla.

Most bol spustený, stráže sa nič nevypytovali, rovno nás pustili za bránu. Na hradnom nádvorí bolo rušno. Ľudia behali popred i poza voz. Ktorási postaršia žena vykríkla: „Len jedného vedú!“ a zhrozene si ústa rukou prekryla.

Katarína Soyka

Odtiahli ma z voza a dotiahli do podzemnej miestnosti, kde v rade na lavici vyčkávali deviati takí ako ja. Ruky zviazané, oči vystrašené, odevy chatrné, žiadne panské pomery. Tam nás rozdelili, do veľkých kadí odviedli a vykúpali. Pekne nás zaodeli, aj učesali a odviedli k stolu, najdlhšiemu, aký som kedy videl. Naliali nám vína a nosili jedlá, o akých som jakživ nechyroval. Veru ani v krčme po svadbách také neostávali.

Keď bola nálada uvoľnená a chlapi sa začali rozprávať, že hádam ani nebude tak zle, ako najskôr vyzeralo, vstúpil sám Matúš Bielozem, náš pán. Zarazení sme vypľúvali nedojedky, utierali si ústa do rukáva a vstávali od stola.

Matúš kývol, že môžeme sedieť a sadol si za vrchstola na miesto, ktoré doteraz zívalo prázdnotou. Chytil čašu s vínom vykladanú drahými kameňmi a postavil sa k plamennej reči.

„Poddaní moji!“

Čudno mi prišlo. Ani zapísať ma nechceli ako pangharta, ani vlastný komín sme nemali, krajčír uviedol iba matku a odrazu, že som poddaný.

„V čase, keď vlasť volá...“

Ale akáže vlasť, mi jasné nebolo. Až po chvíli mi došlo, že i našu dedinu a les myslí.

Veľa som nerozumel, reč bola zdobená výrazmi, ktorých význam ani pán sám možno nechápal, iní ju napísali, nakoniec skončila rozpačito.

„... rytierov zo široka-ďaleka povolali, aby sa vysporiadali s drakom, ktorý nás vraždí, statky spaľuje a oberá o zásoby na nadchádzajúcu zimu. Udatní bojovníci žiadali výpomoc, a tak je vám cťou verne im slúžiť a za dobrú vec aj životy položiť.“

Tak!

Víno v pohári akosi strpklo, ruka náhle oťažela. Prípitok rozpačito nemal kto stvrdiť. Kráľ ešte raz pokynul, zdvihol čašu, ale až vojaci, ktorí pribehli, aby nám po paprčiach tresli, ukončili naše ostychy. Piť sa bude! Na slávu do boja, chceš-nechceš!

Zasa drak. Márna snaha, osudu neujdeš. Hanku Belovi a mne zásnuby s drakom.

Chlapi od žiaľu popíjali, až si mená zabudli. Ja som vyšiel na nádvorie a hľadel na hviezdy. Vedieť tak lietať!

Zbrojnoš vybehol, asi sa bál, že by som ozaj krídla vystrel. Zrazil ma na zem a odvliekol dole. Zrejme tam kedysi bývali hladomorne. Teraz prične vystlali slamou, tak sa dalo celkom pohodlne zdriemnuť. Nad ránom sa

Ako som si nezobral lesnú princeznú

15

dotmolili ostatní druhovia. Páni nás nechali vyspávať doobeda, kým horúce slnko nestálo všetkým rovno nad hlavami. Zobudili nás bubny a krik.

„Vstávajte, bandááá. Čestný boj čaká!“

Nahnali nás na nádvorie, podaktorým sa ešte aj teraz nohy plietli. So životom sa lúčili, nie so slobodou. Možno zadúfali, že ak budú napáchnutí vínom, ani drakovi sa ich nezažiada.

Urodzený pán Matúš Bielozem zopakoval horlivú reč z večera a pripojil, čo všetko získa ten, kto draka skolí. Pravda, myslel tým predovšetkým rovnako urodzené panstvo, ktoré stálo zoradené na koňoch a od hlavy po päty bolo v železe zahalené.

Ani neuvidíme, za koho sme padli.

Za draka.

Vyvážiť v zlate a ruku princeznej k tomu chystal pre hrdinu.

Tak už sa mi druhá princezná ponúka. A ja by som len Hanku.

Náhle mi aj za materou prišlo ľúto. Toľko sa natrápila a na staré kolená ju nebude mať kto zaopatriť. Pomýšľal som, že sa nenápadne stratím v lese. Cudzie hrdinstvá, cudzia česť ma netrápili. Lenže kam utekať, keď aj lesní ľudia po inom netúžili, len aby drak ohrýzal moje kosti?!

Vtom k nám pribehli zo všetkých strán a nakladali na nás, čo budú rytieri v boji potrebovať. Čuduj sa svete, každý sme dostali aj svoj meč.

Jakživ som meč v rukách nedržal. I teraz som ho radšej schoval do pošvy a pobral sa za ostatnými, keď sa páni za hlasných trúb vybrali svet zachraňovať. Oni dôstojne a koňmo, my naložení ako somári a po svojich. Sprievod uzavierali dvaja zbrojnoši, žoldnieri, ktorí mali ťať, keby sa komusi hrdinstvá odnechceli.

Keď človeka vedú na popravu, nemalo by byť tak krásne, aby mu ľúto za životom nebolo. Veď čože by sa stalo, keby trochu spŕchlo? Keby mraky schovali belasú oblohu a les bičovali prúdy dažďa?!

Ešte aj vtáčatá sa proti nám sprisahali. Trilkovali, akoby sa z našej obety tešili.

A možno sa aj tešili. Možno dúfali, že draka skolíme, lebo ktovie aké škody im napáchal.

Stúpali sme do skál, náklad nás gniavil a meče potkýnali. Veru, nezávideli sme pánom ich ťažkú zbroj. Pre draka už chystali vlastnú šťavu.

Katarína Soyka

Čím vyššie sme stúpali, tým tichší bol les. Len bzučanie múch akoby zosilnelo. Aj vtáčence sa stiahli, neradno bolo dráždiť kohosi, kto by ich jedným dychom sfúkol.

Smrad spáleného mäsa koňom nozdry rozťahoval, začínali sa plašiť.

Aj ja som sa splašil, keď mi došlo, že nie do kameňov zakopávam. Hnáty a ľudské lebky váľali sa v prachu. Muchy sa tešili, poniektoré kosti neostali úplne holé, mohli naklásť vajíčka a dosýta sa kŕmiť. Vždy je to tak. Voľakto trpí a biedu trie, iný sa z toho raduje a ešte aj zbohatne.

Zastali sme na dohľad od dračej diery. Kone vyskakovali, jedného zo železných zhodili do prachu a skoro rozdupali. Múdro rozhodli urodzení páni, aby sme ich radšej poskladali na zem a kone pustili. Zadná stráž vystrašené zvieratá pochytala a odtiahla kúsok ďalej. Rytieri sa na čomsi dohovárali a potom odvážne v jednom šíku vykročili bližšie pred skaly, ktoré boli postriekané krvou.

„Vyzývam ťa...“ odvážil sa ktorýsi s bielym perom na helme, ale nedokončil, lebo sa hora zatriasla a zopár skál sa skotúľalo.

Medzi pánmi nastala trma-vrma. Obzerali sa jeden na druhého, hľadali vysvetlenie, kto sa opovážil rušiť hrdinský čin. Zbytočne pohľady k oblohe upínali, v strnulých záklonoch brnenia prehýbali, na oblohe ani mráčka.

Opäť sa hora zlovestne zachvela a potom zasa a zasa, až sa nám zem pod nohami priečila a vyzeralo, že hádam aj praskne. V ušiach nám dunelo, prach sa dvíhal, do nosa stúpal a pustili sme sa do kašľa. Vtom sa ozval rev, aj nazlostený medveď by sa od úľaku radšej stiahol a ušiel. Po reve ozvena otriasala buky, smreky aj lipy a ostalo zlovestné ticho.

Proviant sme zhodili z pliec a obzreli sa za seba.

Stráže hneď pochopili, čo nám po rozumoch behá, dvihli kopije a naznačili, že tak či tak by nám bol koniec.

Zasa sme sa zahľadeli do prázdna medzi skalami, keď sa roztancovala zem a vybehol odtiaľ veľký zelených netvor s troma hlavami, ktoré sa nič nepýtali, na nič nečakali, len vydýchli mohutný žltý plameň a z pancierov po urodzených pánoch sa zadymilo. Očadené plechy, čo po nich zostali, sa zložili a ešte chvíľu rinčali, akoby sa posmievali neslávnemu koncu udatnej výpravy.

Pri ďalšom nádychu netvora moji bratia v boji zobrali nohy na plecia a veru ani nestíhali dobehnúť stráže, ktoré sa prvé na útek pustili.

Mňa voľačo zadržalo. Zvláštny pocit, že nieto kam utekať a ani kvôli komu. A tak sa plameň stočil ku mne a priamo mi šľahol do tváre. Vlasy mi

Ako som si nezobral lesnú princeznú

17

s plameňmi viali ako vo vetre, košeľa aj gate zhoreli do tla spolu s opaskom a pošvou, takže sa mi meč zabodol skoro do holej nohy. Drak prekvapene zadržal dych a ja som v hanbe zostal nahý, ako som na svet prišiel.

Ten ma ale rozpálil!

Vytiahol som meč z prachu pri nohe a chystal sa zaťať do zelenej masy, lenže bol šikovnejší, pazúrom sa rozohnal ako mečom a jedným švihom mi do hrude červený kríž namaľoval.

Zareval som hádam horšie ako on sám a došlo mi čosi. Chvíľu sme stáli, hľadeli si zoči-voči, potom som od zlosti zabodol meč pred jeho pazúr a sadol si na zem. Ešte stál, akoby váhal, zakolísal sa a zložil sa ku mne.

„Tak ty si to,“ vydýchol a všetky tri hlavy zložil na kamene. „Dlho som ťa hľadal.“

„Ale akože?“ nechápal som.

Isteže, odjakživa bola moja schopnosť vidieť lesné tvory trochu podivná. Ibaže draka videli všetci a mnohí to už oľutovali.

„Nevieš?“ potiahol neveriacky, až som sa urazil, že ma podozrieva.

„Čo mám vedieť?“

„Mať ti nič neprezradila?“ zdvihol jednu zo zelených hláv a zahľadel sa na mňa žltým okom. „Brat si mi.“

Vyskočil som na nohy a, prisámbohu, chcel som znovu tasiť meč. Lenže som zastal, od zlosti mi krv búšila v krku a do uší sa opierala. Nechtiac som akosi uveril. Až teraz som sa zamyslel, prečo ma oheň nespálil.

Drak akoby pochopil moje úvahy, bez varovania do mňa fúkol ďalšiu dávku svojho plameňa.

Nič. Ani vlasy mi nezhoreli, len zaviali ako predtým. Fešák som a fešák budem.

„Ale drak predsa nemôže...“ koktal som a možno mi aj červeň vohnalo do tváre pri predstave matky s drakom.

Rozrehotal sa mojim rozpakom, skaly sa otriasli, skoro si zasypal vchod do brlohu. Kúdole prachu ma zadúšali, no on sa stále nevedel opanovať, tak ho príhoda pobavila. Bol ozrutný, jeho pazúr isto väčší ako moja ruka, každá hlava ako súdok medoviny. Akoby len mohol byť mojím bratom?!

„Otec bol drakon,“ malo byť vysvetlenie, lenže jakživ som o drakonoch nepočul a o drakoch som myslel, že sú len v rozprávkach. Ani víly ich nespomínali, ani zmok neprezradil, že sú aj strašnejší, ako je on. „Ak sa mu zachcelo, mohol sa na človeka premeniť,“ asi čakal, že už pochopím.

No mne sa nijako nechcelo jeho táranie prijať.

Katarína Soyka

„Tvoju mať volal do sveta lietať, nové kraje objavovať. Potom zistila, že čaká dieťa. Keď jej prezradil, že syn bude človekom ako ona, odmietla odísť, aby si medzi svojimi vyrastal.“

Mohol som uveriť, že sa mať pre mňa obetovala. Ale prečo mi je drak bratom?

Chápal ma lepšie, ako ja sám.

„Potom otec spoznal moju matku, najkrajšiu dračicu na svete,“ skromne vyjavoval, čomu sám veril.

„Teda môžem sa premeniť na draka?“ nové skutočnosti som rýchlo prijal a premýšľal, ako s nimi naložiť.

Uletieť inam! Zobrať Hanku na chrbát a hľadať miesto... A keby ma ľudia hnevali, jednoducho ich sfúknuť.

Dychčal, akoby mu zabehlo, lež došlo mi, že sa zo mňa vysmieva.

„Kdeže! Mať ti je človekom a otec ťa v človečej podobe splodil. Nemôžeš byť drakom,“ blahosklonne ma ľutoval, až ma od hnevu pichlo pri srdci. Videlo sa mi, že sa vystatuje.

„Ale oheň ti neublíži a rany sa ti rýchlo zahoja,“ dodával napochytre. Asi si nechcel hneď nového brata rozhnevať.

Nikdy som nebýval chorý, lebo mať, čo iba mňa mala, veľmi sa starala, aby mi nič nechýbalo, aby som si neublížil. Takže žiadne zázračné liečenie som si všimnúť nemohol.

„Si ako jašterica,“ vysvetľovať brat-ozruta. „Môžu ti prsty jeden po druhom odtínať, zaraz ti dorastú.“

Ej, to by už bola novina! Nie odtínanie prstov, pravdaže. Ich dorastanie!

Len či je to pravda?

Musel vidieť, brat môj, že zvažujem, lebo ani som nestihol mrknúť, jeho pazúr sa mi zarezal do pleca a rýchlym sekom pažu od tela oddelil.

Zaručal som, padol do prachu a chvíľu sa v krvi váľal, a on nič. Hľadel na mňa, nepohnuto, na čosi vyčkával.

Zacítil som svrbenie, akoby ma zaživa išli mravce vyžrať. Váľal som sa v prachu, ani som nestíhal brata preklínať, keď mi došlo, že paža dorastá a o chvíľu nato sa na jej konci vystierali aj všetky prsty. Zagánil som na neho spod zamračeného obočia a mlčky ho prebodával pohľadom.

„No, čo! Inak by si neuveril.“

Veru neuveril. A predsa by som si iný dôkaz predstavoval.

Opäť som si sadol, tentoraz proti nemu, keby ešte chcel voľačo vymýšľať alebo dokazovať, a vzdychol som:

Ako som si nezobral lesnú princeznú

19

„A načo si ma hľadal?“

Čo by už len ľudským bratom mohol získať?

„O otca sme prišli,“ nebol smutný, aspoň sa mi videlo, že vraví len tak. A pravdu povediac, ani mňa sa smrť kohosi, koho som nepoznal, nijako nedotkla. „Na smrteľnej skale si ma k sebe privolal a vybral hrudu zlata. Ťažilo ho svedomie, že sa o vás nikdy nepostaral, a tak ma zaprisahal.“

Srdce mi podskočilo.

Zlato. Možno by sa ním dalo Hanku vykúpiť. No do dediny sa vrátiť nemôžem! Hneď by ma pánovi vojaci odšikovali a moja hlava by sa kotúľala po nádvorí.

A potom znova.

A znova. Ktovie koľkokrát, kým by ma popretínali o všetky dračie životy!

„Netešíš sa?“ teraz sa čudoval. „Ľudia vraj pre zlato aj vraždia!“

„Zverbovali ma zabiť draka. Kým ťa neodstránim, do mesta nemôžem,“ zavesil som mu pravdu na ňufák, nech si nemyslí, že my ľudia sme takí lakotní.

„Ľahká pomoc,“ postavil sa, až sa zem zasa zatriasla. „Zober ten mečík a rúbaj! Zanesieš im hlavu a ja sa podejem kade ľahšie. Nebaví ma blúdiť medzi ľuďmi. Zveri je tu málo a o každý hlt treba bojovať ako o život. Za domovom mi je clivo. Zlato dostaneš, aj úlohu splníš.“ Sklonil krk, aby ma uistil, že ponuku myslí vážne.

S hlavou draka môžem pred pána Matúša. Vrátim sa do dediny, so zlatou hrudou zabehnem za Hankou, za jej otcom... Aj kráľovná divožienok by sa mohla uspokojiť, že je nebezpečenstvo zažehnané.

Hoci niekedy sú malicherné, tieto ženy. Len aby sa neurazila, že som dal prednosť ľudskému pánovi?!

Chytil som meč a rozohnal sa.

Brat privrel oči a ja šup ho. Hlava dole.

Zareval, ale ozvena ešte neotriasla všetko ihličie a lístie zo stromov, ja som sa znova rozpriahol a šup mu dole aj druhú hlavu. Vlasy mi dupkom vstali od strašného revu, ktorý sa prevalil lesom, niektoré stromy popadali ako za víchrice.

„Čo si rozum potratil?!“ osopil sa na mňa brat.

„Prepáč,“ pustil som meč, aby chápal, že ďalej rúbať nebudem. „Dvom pánom slúžim, obom musím česť preukázať.“

Potom som mu vysvetlil, že nielen ľudského pána, ale aj pani lesa stihol nahnevať svojím lovom.

Katarína Soyka

Nehádal sa. Zašiel do jaskyne pre zlato a kým z nej vyšiel, mal obe odťaté hlavy zasa na krku. Ešte dobre, že povesť o tom, ako za jednu odťatú dve narastú, nebola pravdivá.

Neboli sme na dlhé rozlúčky. Horúce city medzi nami nezaplanuli. Zobral som zlatú hrudu a vopchal ju do prilby, ktorá sa váľala neďaleko. Nasadil si brnenie, aspoň toľko, aby mi hanbu zakrylo a obe hlavy ťahal so sebou po ceste vydupanej za posledných pár dní.

„Maj sa!“ zareval drak a vzlietol k oblakom.

Ešte som mu zamával a vybral sa do doliny, opatrne obchádzajúc ploty.

Doma našťastie nikoho nebolo. Jednu hlavu som zakopal do hnoja, druhú zabalil do plátna, prezliekol si háby a poza bučky vybral sa do hradu. Veru drak poriadne zvýšil bezpečnosť na cestách a vypratal ich. Nikto sa podaromnici neponevieral po okolí, hoci bol stále biely deň. Až pred mestskou bránou stáli zbrojnoši, hľadeli skôr na nebo než pred seba, takmer som popri nich prešiel bez povšimnutia, nebyť skaly, ktorá mi skočila do cesty a sklátila ma, skoro mi dračia hlava z uzlíka vyletela.

„Stoj!“ zrúkli na mňa jak jeden.

„Mám hlavu draka!“ rýchlo som im zamával batôžkom pred očami, inak by ma k panstvu nepustili a rovno ma zavreli ako dezertéra.

Uchechtli sa, ale keď zbadali výraz na mojej tvári, zaváhali.

Hlava draka by za hriech stála! Z ich očí sa dalo čítať, ako im skrslo, že by ma mohli o hlavu obrať, o obe, veru aj tú moju, čo nosím na krku, a princeznú aj s majetkom tak pre seba získať.

No pripravil som sa. „Kto na ňu pozrie, na mieste skamenie!“ Kdesi som počul taký príbeh, dal sa použiť.

Hneď uhli pohľadom, váhavo sa mi pratali z cesty. Lepšie je byť opatrný, ak by legenda bola pravdivá. Ktože vie, čo všetko dokáže hlava draka?! Hoci aj odrezaná?

Najhoršie bolo nastaviť im chrbát, ale víťaz nad drakom si musí veriť.

Hrdé kroky ma doviedli až na nádvorie, kde bola trma-vrma. Ľudia pobehovali, ktorýsi obstáli pranier. Ostatní si v hlúčikoch pošuškávali o chudákovi na ňom. Vraj prišiel zvestovať, čo sa s drakom prihodilo a už ho palicujú, že z boja ušiel. Sám Matúš Bielozem sa prizeral, ako sa trestá za neúspech výpravy. Nik by si ma nevšimol, nebyť jedného zo žoldnierov, čo nás mali strážiť a dobiť na ústupe. Začal predo mnou od strachu cúvať, ba sa aj na kolená hodil, akoby odo mňa milosť očakával. Musel si myslieť, že som vstal z popola. Fénixa si však inak predstavoval.

Ako som si nezobral lesnú princeznú

21

Druhý, zlá zelina, jeho druh, čo trest vykonával a bičom plieskal, ho uzrel, prekvapený sa zarazil a v nemom úžase sledoval môj príchod. Ľudia sa mi rozostupovali, niekoľkí ma spoznávali. Šepkali si, ba i híkali.

Ešte pustil bič a tiež sa zviezol do kolien. Bolo im obom jasné, že sa viac nemôžu tváriť, akože zbehov naháňali, zakrývajúc vlastný útek. Všetci videli, že som ostal v dračom ohni. S mojím návratom nik nerátal.

Hoci, zlá zelina, skrslo mu v mysli voľačo, chystal sa vykríknuť, podľa záblesku v očiach nič pre mňa milé, tak som radšej dračiu hlavu vybral a hodil ctihodnému Matúšovi Bielozemovi k nohám.

V tej chvíli všetko stíchlo. Len ktorési decko nepochopilo, že ide o prelomové ticho a ďalej s plačom utekalo pred materou, ktorá ho chcela do postele zháňať.

Pohľad urodzeného pána Matúša do mňa vysielal otázky, nuž som mu odpovedal.

„Skolil som draka.“

Viac nebolo treba.

Ľudia si vydýchli, začínali si pošuškávať, podaktorí sa pustili chichúňať a o chvíľu sa nádvorie kúpalo v spokojnom smiechu. Draka nieto, ovca zostane celá, úroda v sýpke a verbovačky ustanú!

Len urodzenému Bielozemovi do smiechu nebolo, nastal čas splatiť dlh.

Pravda, mŕtva hlava nebezpečne nevyzerala, odrazu sa mu videlo, že priveľa nasľuboval za takú ničotu.

Odkiaľsi pribehla kňažná Mária, Matúšova dcéra, vo vyšívanom plášti orgovánovej farby. V chvate si cez tvár naťahovala jemnú látku, nuž neviem, či aby z nej neubudlo, či aby jej krásu nevypozerali. Oči jej skoro z jamôk vypadli, ako sledovala dračiu hlavu. Vystrašená princezná bola po pravde len o málo krajšia ako Matrtajova Julča.

„Otec!“ skoro s plačom sa vrhla na vládcu, ktorý nebo sľúbil a odrazu nič nechcel dať.

„Nemôžem tvoju dcéru za ženu pojať,“ pokorne som rýchlo kľakol na koleno, aby voľakto od Bielozema nevynucoval sľub vyplniť alebo aby pánovi neprišlo jednoduchšie z nejakého dôvodu ma zo sveta zniesť.

Očividne sa mu uľavilo.

„Inú v srdci nosím. Napokon záchrana vlasti,“ ešteže som si spomenul, ako naše role aj s lesom nazval, „mi bola posvätnou povinnosťou.“

Mohol som si dovoliť veľké reči, veď zlato v kope hnoja postačí pokryť

Katarína Soyka

moje najsmelšie predstavy. I tak som v kútiku duše veril, že Matúš čosi pustí pre drakobijcu, aby sa ukázal ako veľkodušný a spravodlivý. Nanúti mi. Horko-ťažko, ale aspoň voľačo mi určite nanúti.

Zavreli sme sa do pivnice s vínom.

Z hradu som vychádzal už ako lénny pán. Síce do tmy a dosť krivoľako, ale hrdo. V živote som nevidel toľko hviezd po ceste sa váľať ako tej noci. Všade boli. Kam som pozrel, tam sa jagali a občas sa mi roztancovali pred nosom. Ťažko bolo sledovať ich, zopár ráz sa mi z nich hlava zakrútila, ale Bielozemovi ľudia ma vždy včas zachytili a zaopatrili.

Matúš, tak smiem nazývať Bielozema, ma na polcestu vyprevadil, potom ma vybozkával a zamával mi na rozlúčku. Marienka, ctihodná jeho dcéra, nakoniec otca ťahala za rukáv, že ona len za mňa chce, veď už som pán skoro ako ona a slovo by mal dodržať. Ženy. Ich reči sú ako lanské snehy, mávol rukou otec a nechal ma k materi odviesť so sprievodom na koči.

Cestou mi vietor trochu prefúkol víno a myšlienky, nechal som ochrancov pri bráne cintorína, nech mi mať nevyplašia.

Sedela pri sviečke a poctivo paličkovala.

Ani slova nevyriekla, keď ma zbadala, len sa jej slzy po líci pustili.

„Mamko,“ vrhol som sa k nej na kolená a hlavu, len svoju, jej zložil do lona. Hladkala ma po vlasoch a stále plakala. „Mamo, veď už neplačte. Doma som! A pánom som sa stal. Všetko sa na dobré obráti,“ zdvihol som k nej tvár, aby sa usmiala.

Ona len prikývla a bôľne zašepkala.

„Dnes po omši ohlásili Hankin sobáš.“ Dobre vedela, že mi ani hrad nepomôže k šťastiu, ak ostanem bez Hanky.

Tak je.

Bez rečí som so sklonenou hlavou vyšiel z domu.

„A kdeže sa zberáš?!“ so strachom na mňa volala.

„Do lesa,“ neobzrel som sa na ňu. Vedel som, že sa uspokojí. Vždy som v lese žiaľ zaháňal.

„Domov choďte, chlapci,“ poslal som panošov po svojom. Ja už som dopanoval. Paráda sa pominula, aj chuť svetu dokazovať, že si viem miesto zastať. Načo mi budú role bez Hanky? Načo mi vôbec žiť?

Mal som sa do šíreho sveta na bratovom chrbte pobrať.

Brat. Hanba mi, ani mena mu neviem.

Zašiel som k hnoju vykopať druhú hlavu. Zlato ostalo medzi výkalmi, takú pre mňa malo práve cenu.

Ako som si nezobral lesnú princeznú

23

Mamke dám zlato, jej sa zíde, poberiem sa, premýšľal som.

Najprv som však chcel dodržať slovo a víly druhou hlavou potešiť. Temnota sa pobrala kadeľahšie, môžu tancovať do rána.

Opláchol som hlavu v prameni a z nohy na nohu si vykračoval pomedzi buky a borovice.

Našli ma bludičky, začala im nočná služba, blikali na mňa a ťahali ma za paňou. Sedela na pni, narýchlo jej ktosi veniec z malín na hlavu založil.

„Kde ju máš?“ s úsmevom ma vítala, zvesti o víťazstve už musela počuť.

Bez slova som hlavu vytiahol a položil k jej nohám.

„Myslela som, že si na nás zabudol, keď si pánovi zaniesol,“ vedela. Akoby aj nie, v lese sa všetko vie.

„Aj na vás som myslel.“

„Odmietol si princeznú,“ trochu sa ponatriasala, žmurkla na mňa, ba vypla plochú hruď, až mnou mráz prebehol. Vstala z pňa, podišla ku mne, priamo do očí mi hľadela.

Môj ty bože, veď som ja na jej sľub zabudol!

Chcel som zaprotestovať, ale jej oči sa zvláštne roztiahli, potiahla ma za ruku, bez slova som išiel. Vstúpili sme do buka a tam čakala posteľ z machu, prítmie rozrážali drobné svetielka. Prehrabala si zelené vlasy, trochu sa zavlnila, zvrtla, zasa zavlnila. Spustila z pliec plášť a stála úplne nahá, už nielen oči ma ťahali do bludných kruhov. Hlava sa mi zakrútila, mal som pocit, že padám.

Podala mi ruku, vytiahla ma z víru a pritisla sa ku mne. Ukázala mi siedmy div sveta.

Ráno som sa prebudil s rukou prehodenou cez jej driek. Hmla, ktorá mi v noci zrak pomotala, sa rozpustila, ležala vedľa mňa zelená bytosť zbavená privolanej príťažlivosti.

Ach! Zabolela ma hlava, aj srdce. Hanka moja! Zachcelo sa mi volať na pomoc milú, keď som si spomenul, že sa inému nadobro sľúbila. Tak mi treba. Ostanem v lese, ako sa na slušného chlapa patrí. Kráľovná si ma vybrala, ale nevzpieral som sa. Česť mi káže vernosť jej prisahať.

Zdvihla hlavu, pozrela sa na mňa čiernym pohľadom, usmiala sa.

„Ja som... ja... ja... včera...“ jazyk sa mi akosi motal, a nie a nie dostať zo seba, o čo mi vlastne ide.

Katarína Soyka

„Viem, čo si včera. Bola som pri tom,“ rozosmiala sa a bez hanby vstala nahá z machu. Obliekla si plášť a pokračovala.

„Dnes príde princ Lebej z Čierneho hvozdu, zasnúbime sa,“ zapínala si opasok z prútia. „Záväzok som naplnila,“ pozrela sa mi do očí. „Ale, Jakub, keby si pomoc potreboval, stačí povedať. Veď sme priatelia.“ Opäť sa usmiala a kývla na mňa.

Dochádzalo mi, že všetko inak berie. Bolesť hlavy ma udrela až v očiach.

„Eeej,“ prikryl som si tvár rukami.

„Nemáš toľko piť!“ napomenula ma a luskla prstami. V tej chvíli sa mi hlava prečistila, bolesť ustúpila a mne sa vyjasnilo.

„Ty si mi včera počarila!“ pozrel som sa na ňu s obvinením.

„Isteže,“ rozosmiala sa nahlas. „Potrebovala som vyplniť záväzok a ty by si sa vzpieral. Ale nezmárnim ťa, neboj,“ malo byť pre mňa útechou.

Pobral som sa.

Moje léno tvorilo päť domov na kamenistom pahorku. Mať zostala u krajčíra, že zájde, až keď si dom postavím. V dedine som sa viac neukázal, správy o Hankinom sobáši, o ktorom sa všade rozprávalo, ma nezaujímali.

No zašla skôr. Moja mať.

Ležal som v tráve a sledoval hviezdy. Na čiernej oblohe krásne svietili.

„Jakub!“ kričala mať, až som sa zľakol, čo sa prihodilo. „Hanka zmizla!“

„Akože zmizla?!“ vyskočil som na nohy.

„Zajtra mal byť sobáš, ale jej niet. Hľadá ju celá dedina,“ zvestovala.

„Jakub!“ ozval sa ďalší krik a potom množstvo rozrušených hlasov. To ma hádam celá dedina prišla upozorniť, že zajtra sa má Hanka nadobro cudzou stať. Namojveru, hneď prvý jej otec, čo som myslel, že mi ani mena nezná.

„Kde je?“ oboril sa na mňa, v ruke hrable. Lež nevyzeral, že by chcel pomôcť seno hrabať. Chvíľu mi hľadel do tváre. Toľko rozpakov som k nemu vyslal, až sa pod ich ťarchou zložil do trávy a tvár si schoval v dlaniach.

Nevie! Nevie, kde je Hanka! Došlo mi konečne a strach mi srdce stisol.

„Čo sa stalo?!“ teraz som sa osopil ja na neho. Inému ju chcel dať, dobre. Jedinú dcéru má, chcel jej najlepšie. Ale mal sa o ňu postarať!

Zavzdychal. „Jój, jój. Včera ma nahnevala. Že ona za Bela nejde, že len

Ako som si nezobral lesnú princeznú

25

teba chce. Veď už si pán, aj si draka zabil. Že čo stále mám proti tebe...“ rumádzgal ako baba, skoro mi ho prišlo ľúto, keby nedokončil. „Ja som ju panghartovi dať nechcel!“

Bodaj mu!

„Nechceli ste! A teraz neviete, kde ju máte! Jój, či ste...“ radšej som nedopovedal, lebo som nevedel čo.

A vtedy mi došlo, čo sa mohlo stať. Trochu ma horúčava nádeje obliala, trochu mráz neistoty prešiel. Ak mám pravdu...

Rozbehol som sa do lesa.

„Kde si tak dlho!“ vítali ma bludičky a viedli od buka do buka.

Obe ženy môjho života sedeli vedľa seba na machu. Mať medzi ženy nerátam, to mi je mať.

Hankina krása pri kráľovnej lesa ešte viac vynikla, princezná medzi princeznami.

„Zašla za mnou, Jakub,“ začala Hanka tíško, jemne hlávkou pokynula na zelenú krásavicu, ktorá ju za ruku držala. Aspoň sa vyjasnilo, akože ju náhle vidí. Kráľovná sa rozhodla pomoc mi oplatiť. „Vraj si dve princezné kvôli mne odmietol a skolil draka.“

Dali mi ju. Belo sa hnevá, kamaráti nebudeme.

No otec si rozmyslel, keď mu Hanka povedala, že sa radšej skántri, ako by za iného išla.

Tak veru, tak to je! Tak sa dobýjajú srdcia princezien.

Ale bez draka to nepôjde.

Miro Švercel

Nevstúpiš do tej istej

rieky...

Miro S vercel

M

onotónne mrmlanie malého motora utíchlo. Oranžový gumový

čln sa ladne vplavil do malebnej zátoky rieky Sajó.

„Kde vylovil ten artefakt?“ nedočkavo súril profesor Horváth.

„V tejto zátoke. Ale kde presne... to je u boha,“ rozhodil rukami doktor Vrtiak, „zaseklo sa mu to na udicu, keď chytal ryby.“

„Podľa hydrológov sa koryto rieky v týchto častiach toku menilo v posledných stovkách rokov len veľmi málo. Takže aj vďaka tamtomu veľkému meandru je možné predpokladať množstvo alúvií,“ nádejal sa profesor.

„Mám to zapichnúť tuná, panstvo?“ ozval sa tretí spoločník, majiteľ lodenice, odkiaľ si archeológovia zapožičali čln a potápačskú výstroj.

Profesor kývol hlavou a ukázal rukou dopredu. Lodiar jemne usmernil čln veslom a plesol provizórnu kotvu do rieky.

„Dávajte si tam dolu pozor, Jaromír,“ potľapkal profesor Vrtiaka po pleci.

„Buďte bez starostí, nepotápam sa prvý raz. A navyše, toto je len predbežný prieskum.“ usmial sa kontrolujúc tlak v kyslíkovej fľaši.

„Aká je tu hĺbka, pán Školiak?“ obrátil sa na sprievodcu.

„Hm, ako kedy. Ale v tejto časti sezóny, keď už opadla jarná voda, tak zo šesť metrov.“ Hrabol si trs riedkych vlasov z čela preč: „Ale buďte opatrný, sám neviem, čo je dolu. Voda je pomerne kalná. Viditeľnosť odhadujem tak na jeden, maximálne pol druha metra.“

„Mám lampu,“ poklopkal si potápač po čele, vsunul náustok, zdvihol palec a horeznačky sa prekopŕcol do studenej vody. Siahol do člna po pulzný detektor a pevne si nasunul vodotesné slúchadlá. Ešte raz vztýčil palec a voda sa nad ním zavrela. Na hladinu vyplávalo zopár zvedavých bublín.

Nevstúpiš do tej istej rieky...

Viditeľnosť je tu naozaj naprd. Ani lampa mi nepomôže, jedoval sa potápač, keď sa predieral hustými spleteninami vodnej flóry pri dne. Pozrel nahor. Obrysy člna sa len matne črtali na hladine. Vodnú tíšinu preťal ostrý piskot. Auuu, doprdele. Rýchlo pootočil regulátorom hlasitosti. Citlivým koncom detektora spravil zopár krúživých pohybov. Signál vytýčil asi tridsaťcentimetrový okruh. Pokľakol na kolená a rukou prehmatával dno pod hustým porastom. Prstami prenikal do mäkkého poddajného bahna. Po chvíli narazil na niečo pevné. Zatajil dych a telom mu prebehla vlna zimomriavok. Opatrne odhŕňal nánosy okolo kovového predmetu. Čo? Mňa asi... Prevracal očami. Z bahna vyhrabal kostru. Teda, kostru starého bicykla. Mohlo mi napadnúť, že väčšina tunajších „artefaktov“ bude asi novodobý odpad. Mávol rukou a pseudohistorický nález pustil. S ešte väčšou vervou pokračoval v monitorovaní dna. Nasledovali dva deravé hrnce, jedna korčuľa, koleso z auta. Bádateľ pocítil jemné prúdenie vody. Žeby som sa už dostal na koniec zátoky, kde sa vlieva pravotočivý meander? Hútal a pustil sa plávať opačným smerom, kde sa dalo predpokladať väčšie množstvo naplavenín. Toto rozhodnutie prospelo aj detektoru, ktorý začal pípať ako bláznivý.

Ha, zaškeril sa vedec skepticky, to bude asi auto alebo možno tank. Postavil sa a vhupol do mäkkého dna. Kopol nohami, čím sa kalná voda skalila ešte viac. Detektor stále pípal staccato. Zimomriavky sa objavili opäť, ale teraz už spôsobené chladom vody, ktorý sa s pribúdajúcim časom viac a viac predieral cez neoprén. Pozrel na hodinky. Som dole už pätnásť minút. Ešte preskúmam tento kútik, keď to tu tak bláznivo pípa, a hybaj ho naspäť k člnu. Ľahol si na brucho a začal kutať v kúte. Tak ako predtým, aj teraz prsty nahmatali studený kov. Mal však zvláštny tvar. Jemne konkávny, zaobľujúci sa. Zimomriavky sa množili, a nielen od chladu, ale aj od nového impulzu vzrušenia. Začal náplavy bahna, piesku a štrku odstraňovať rýchlejšie. V matnom svetle čelnej lampy sa čosi zalesklo. Štít s obrysmi erbu kaločského arcibiskupa. Vedec sa snažil spomaliť zrýchlený dych a tep. Áno, to by mohlo byť ono... to musí byť ono, chcelo sa mu zakričať od radosti.

Posledné, čo zazrel, boli ceriace sa zuby lebky spočívajúcej v železnej kalote, keď ho niečo pritlačilo na dno a nastala tma.

Miro Švercel

Vrtiak rozdrapil oči. Bol stále vo vode. Telom mu zalomcovala mohutná triaška. Ruky si od chladu takmer necítil. Musel som stratiť na nejaký čas vedomie. Pozrel na hodinky. Sedem minút. Ešte dobre, že mi náustok nevypadol, ináč by som sa dozaista utopil. Začal stuhnuto šliapať vodu, aby sa pohol smerom k hladine. Vynoril sa a s údivom zistil, že člna niet. Zmätene sa obzeral.

Čo sa to? Kam sa podeli? Hádam si mysleli, že sa mi čosi tam dolu prihodilo a vybrali sa po pomoc. Ale veď majú mobily. Alebo žeby v tomto odľahlom kúte nebol signál? Kvantá otázok sa mu rojili mysľou. Pomaličky plával k brehu. Až teraz si všimol, ako sa okolie zmenilo. Mohol sa dostať do prúdu, ktorý ho odniesol o kus ďalej, a tak skončil v inej zátoke poniže toku. To by vysvetľovalo aj zmiznutie člna. Ako ďaleko ho prúd mohol zaniesť za sedem minút? No nič. Ostáva mi ísť hore prúdom. Vyteperil sa na strmý breh a otriasol sa ako pes. Potápačskú masku si dal navrch hlavy a slúchadlá zavesil na šiju. Hustú tmavú bradu už prepletenú šedinami štyridsiatnika si jemne vyžmýkal. Pozrel sa na seba. Vyzerám skôr ako zaprasený vodník a nie ako vedecký pracovník. Celý bol špinavý od blata, na ktorom sa zachytili riečne rastliny a riasy. Mávol rukou. Plutvy si strčil pod pazuchu, do druhej ruky vzal pulzný detektor a vydal sa proti prúdu rieky.

„Lófasz a seggedbe, víziember!“ vykríkol územčistý sedliak a ohnal sa motykou po chlapovi v neopréne, ktorý pred ním akoby zo zeme vyskočil.

„Doprdele,“ preľakol sa zamyslený doktor, ale zareagoval včas, podarilo sa mu motyke vyhnúť. Zdvihol ruky s plutvami a pulzným detektorom, ktorý stihol ostro zapípať, nad hlavu. Vedľa muža zajačal ženský hlas a ozval sa pleskot po blate rezko bežiacich nôh. Útla postaršia žena upaľovala, čo jej sukne stačili. Na konci poľa sa otočila, zahrozila päsťou, niečo zakričala a znovu vzala nohy na plecia. Vedcovi prišlo ľúto, že roľníka a jeho družku vyľakal. Podišiel pomaly k nemu.

„Ördög vagy, sátán vagy?“ vystrašene zapískal človiečik a urobil náhlivo pár krokov vzad. Pošmykol sa a mľaskol do mokrého poľa.

„Eee... szia, ehm... nem tudok magyarul...“ trhane zo seba súkal vedec.

Nevstúpiš do tej istej rieky...

Jeho znalosti maďarčiny boli viac než kostrbaté. Spomenul si na profesora Horvátha, ktorý vedel maďarsky perfektne. Ako by sa mu teraz zišiel. Chlápätko sa konečne vykutralo na nohy. Čumelo ako žaba z blata a opäť zdvihlo motyku: „Ki vagy te?“

„Túdos vagyok, Szlovák vagyok,“ snažil sa ho uchlácholiť.

„Túdos? Szlovák? Az mi?“ ešte viac vytreštil oči a zakrútil ušatou hlavou.

No čo je toto za nedouka, keď ani nevie, že jeho severní susedia sú Slováci. Archeológ si mlčky piadimužíka prezeral. Niečo tuná smrdí. A nemyslel tým len útleho roľníka. Jeho odev bol akýsi čudný odhliadnuc od čerstvého hnedého vzoru. Akoby si ho vybral z múzea.

„Ehm... Szláv vagyok,“ pokúsil sa zovšeobecniť.

Z družného rozhovoru ich vytrhlo tlmené dunenie kopýt. Obaja muži sa obrátili. Rovno k nim trielil jazdec v plnej zbroji. Šupinatý pancier sa kúpal v zlatistom jarnom slnku. Vedec si pretrel zrak, či sa mu nemarí.

Tu musia točiť nejaký historický film, alebo žeby skrytá kamera? Obzeral sa, či nezbadá filmový štáb. Kam jeho oči dovideli, nikde nič. Medzitým jazdec dorazil k nim. Popohnal koňa k Vrtiakovi. Pulzný detektor začal hvízdavo hlásiť veľké množstvo kovu. Vedec letmým pohybom prstov umlčal signalizátor. Pískania na dnes už bolo dosť. Jazdec zamieril na neho kopiju.

Zlá predtucha sa v jeho vedomí zhmotňovala. Naberala na váhe. Pokúšal sa s ňou racionálne bojovať i keď začal šípiť, že boj prehrá. Tento vojak a sedliak, ich odev, žiadne kamery, ani skryté, ani štáb. To by len potvrdzovalo... ale veď to je nemožné. Nemožné! Panebože, kam som sa to dostal? Vydrž, Jaromír. Trpezlivosť, trpezlivosť a pokoj. Chlácholil sa a dýchal zhlboka. Zo zmätku pochmúrnych myšlienok ho vytrhol hlas jazdca: „Ki vagy te?“

Vedec pokrčil ramenami a keďže po maďarsky vedel pramálo, skúsil po latinsky: „Som doctorus Jaromír Vrtiak, vedec, archeológ, robíme základný výskum na rieke Sajó. Asi ma uniesol prúd rieky, potrebujem sa dostať naspäť do dediny. Kolega je povyše v člne. Zaiste ma už hľadá.“

Kopijník na neho sprvu hľadel s úžasom, potom podozrievavo. Pokrútil hlavou a zakontroval latinčinou so silným maďarským prízvukom: „Aj tak neviem, čo ste povedali. Ale zavediem vás do dediny k pánovi, nech ten rozhodne. Choďte dva kroky predo mnou, a žiadne huncútstva! A tú zbraň mi ráčte odovzdať!“ zavelil ozbrojenec a ukázal na detektor.

Vrtiak sa pousmial: „To nie je zbraň, to je detektor kovov.“

Miro Švercel

„Dete... čo? Dajte to sem!“ zahromžil vojak, naklonil sa v sedle a schmatol prístroj z vedcových rúk. Elastický kábel sa natiahol a s hlasným puknutím sa prípojka oddelila od opasku.

„Preboha opatrne,“ zabedákal.

„Hallgass! Menj!“ zasyčal jazdec.

Doktor Vrtiak zazrel drevenú kolovú hradbu, ktorej predchádzala priekopa a menší val.

Zastal a uznanlivo zakýval hlavou. Jazdec ho pichol tupým koncom kopije medzi lopatky.

„Menj!“ neprívetivo zopakoval.

„Au... ale no, veď už idem.“

Vstupná brána ich vítala zatvorenými vrátami. Spoza palisády vykukli dve zvedavé hlavy v prilbiciach. Jarné slnko sa oprelo do ich zátylkov a vrhlo na zablatenú cestu bizarne predĺžené tiene.

„Koho nám to vedieš, János?“ vyštekla prvá hlava po maďarsky.

„Hosťa... alebo väzňa?“

Nato druhá hlava zatrúbila na roh. Hlboký ťahavý tón zavibroval vzduchom. S vrzgotom začala ťažká brána zívať, až sa rozďavila úplne. Za ňou sa skrýval iný svet. Osada pozostávala len z pár desiatok chatrčí hrčiacich sa k sebe, akoby nevládali stáť osve. Drevené polozemnice lemovali dve ulice, ktoré sa v strede obce križovali. V dedine sa strhla motanica. Dedinčania húfne vybiehali z domov a utvárali popri ceste hustý špalier. Kričali, mávali rukami a udivene civeli na zablatené čudo navlečené v neopréne s kyslíkovou fľašou na chrbte. Niektorí sa smiali, iní, najmä postaršie ženy, jačali a zbesilo sa prežehnávali. Pomaly dorazili na náves, ktorej trónil kostolík s farou a domec s uzavretým dvorom, čím pripomínal pevnosť. Jedine tieto tri budovy boli postavené z kameňa. Z brány domca vystúpil pomenší starší muž. Bol oblečený v čistej zelenej tunike prepásanej koženým vybíjaným opaskom, na ktorom visel meč. Za ním stúpali dvaja zbrojnoši a kňaz.

Starec sa najprv skúmavo pozrel na potápača a potom jeho pohľad spočinul na Jánošovi. Zdvihol pažu a dav dedinčanov razom zmĺkol. Jánoš zosadol z koňa. Až teraz si vedec všimol, že mu siaha sotva po plecia. Obzrel sa vôkol. Všetci osadníci boli akísi mrňaví. Vyzeral pri nich ako

Nevstúpiš do tej istej rieky...

učiteľ s triedou ufúľaných tínedžerov na exkurzii v historickom skanzene. Mladý kopijník podišiel k starcovi a náruživo gestikulujúc mu vysvetľoval situáciu. V jednej ruke pri tom neustále zvieral rameno detektora.

Starý muž si odkašlal, nahlas potiahol malým pokriveným nosom, zachrčal, akoby ho naplo na vracanie, a vypľul pred seba veľký tmavozelený chrcheľ, o ktorý sa razom začali mykať pribehnuvšie vychrtlé sliepky. Silným hlasom ostro kontrastujúcim s jeho neveľkou postavou čosi zahučal zbehnutým dedinčanom, načo sa rozpŕchli, ako keď do kŕdľa vrabcov pukne. Kývol za ním stojacim zbrojnošom, a tí vyrazili vpred. Než sa archeológ stačil spamätať, už ho húževnaté ruky zvierali v železnom objatí a odvádzali cez bránu do domu.

Domec bol skromne zariadený príbytok. V palote trónili dva dlhé dubové stoly zomknuté k sebe do písmena T. Za vrchným stolom zíval čiernotou studený krb. Starý muž sa posadil za vrch stola, po jeho pravici usadol kňaz a za nich sa postavil Jánoš. Dvaja zbrojnoši držali Vrtiaka z každej strany pevne pod pazuchami. Odkiaľsi z bočnej izbice pribehla rúča žena zahalená v šatke s hlineným krčahom a pohármi a počastovala oboch sediacich medovinou. Starec láskavo pozrel na ženu, priložil pohár k ústam a sŕkavo odpil. Utrel si ústa do rukáva a oprel sivé pichľavé očká na vedca. Hodnú chvíľu sa na neho hĺbavo díval a pokyvoval pri tom malou plešatou hlavou zo strany na stranu ako nejaký pajác.

Potom zvučný hlas preťal hustnúce ticho: „Som lénny pán osady. Naša nevoľnica Eržika prirušala z pánskej role, čo by čorta zočila, jak by zo Sajó vyskočil, a mi tutok o nich priniesla zvesť. A môj panoš Jánoš ich odvážne privlékol,“ kývol dozadu rukou.

Vrtiak zastrihal pod kuklou neoprénu ušami, či ho sluch neklame, alebo začal akýmsi zázrakom rozumieť plynule po maďarsky.

„Ná? Čo čučia jak béka, é... žaba? Áno, ovládame reč našich bratrov z horných Uhrov, ktoré sú hen za humnami. Však i hodne predkov máme stadál.“

„Tak...“ zaradoval sa vedec.

Lénny pán buchol pohárom nervózne do stola až medovina vychrstla: „Mluviť budú, až keď sa im slova dostať ráči!“

„Ale, ehm, áno, prirodzene,“ sklopil zrak.

„Časy sú ťažké, stojíme pred veľkým bojom. A oni sa priplichtia a zaraz započnú zmatok. Preto ich žádam, aby pospomínali, načo a odkál prišli. Jako vidím, na prašivého šikmookého nevypadajú. To by už boli o hlavu

Miro Švercel

kratší a na tom veľkom tele by si šmakovali havrany. A čo to majú za háby? Jakživ som také čosik nevidel. Neni sú oni náhodou zved? Ale nech mluvia pravdu, inak,“ pohrozil drobnou päsťou.

Farár sa k nemu naklonil a čosi pošepol. Lénnik sa zamyslel, poškriabal po sivej brade a opäť predniesol melodickým hlasom: „Predtým však, ako dostanú slovo, náš velebný pán ich chce pofŕkať svatou vodou, či ozaj ne sú potvora pekelná.“

Toto sa mi snáď sníva. Krútil hlavou vedec. Kňaz s tonzúrou na hlave sa vyteperil spoza stola a opatrne podišiel bližšie. V očiach sa mu zrkadlil strach. V trasľavých rukách zvieral nádobku so svätenou vodou a rozstrapkanú vetvičku, ktorú zaraz zabodol do svätničky ako pero do kalamára.

Zavrel oči a vykríkol chvejúcim sa hlasom: „Benedico te in nomine patris et filii et spiritus sancti. In nomine Christi, ostende mihi! Homo es seu daemon?“ Otvoril oči a ešte raz fŕkol výdatnú spŕšku vody do tváre.

Vrtiak vyprskol: „To by už hádam stačilo!“

Zbrojnoši silnejšie zovreli jeho paže. Obrátil sa k lénnikovi. Ten na neho spolu s Jánošom civel, ako keby sa mal zmeniť na samotného Lucifera. Farár šuchtavými krokmi cúval späť na miesto po pravici pána, no nespúšťal z posväteného zrak. S hlasným zafunením sa napokon posadil a rozčarovane zazeral na svätničku, akoby prestal veriť v jej obsah.

„Majú slovo!“ vyzval ho kývnutím ruky pán.

„Vážení páni,“ nadýchol sa, „vysvetlí mi niekto, o čo tu ide? Kde som? Sprvu som si myslel, že sa tu točí historický film alebo žartovná skrytá kamera. Ale vidím, že tomu tak nie je.“

Všetci prítomní na neho fascinovane hľadeli. Jánošovi vykĺzla z pootvorených úst slina a hlasno pleskla na farárovu vyholenú pleš. Ten nahnevane vyvrátil zrak na kopijníka. Jánoš len ospravedlňujúco mykol plecami. Kňaz si utrel vrch hlavy rukávom sutany. Vrtiak sa obzeral po palote. V hale sa rozhostilo ticho. Lénnik a farár si vymenili nechápavé pohľady. Vojaci vycítili, že čosi nie je v poriadku, a ešte silnejšie zovreli vedca medzi seba. Jánoš oprel dlaň do rukoväte meča. Napätie v miestnosti rástlo. Do kamenného ticha sa zakradol nesmelý farárov prd. Vrtiak by vybuchol smiechom nad absurdnosťou situácie, keby niečo na celej veci nesmrdelo.

Lénny pán obrátil do seba pohár medoviny, až mu cŕkala po riedkej brade do lona. Nehlučne položil pohár na stôl a uprene sa zahľadel na vedca.

„A jakú rečú to oni čil vyprávali? Šak som temu nerozumel. Nebolo to mongolsky?“ zahrmel a stráže sa napli ako luky.

Nevstúpiš do tej istej rieky...

Vedec sa neisto pousmial, tušiac, že situácia sa začala nepekne vyhrocovať: „Mongolsky? Kdeže, tú reč neovládam. Chcem len vedieť, kde to som. Čo sa tu deje?“

„Deje? Šak čo sú truľo? Vo vojne sme – s Mongolma,“ zakričal pán, až mu sliny vyhŕkli z úst.

„Tak moment, páni, moment,“ snažil sa vedec unikať panike, ktorá ho začala stískať ako dojička krave cecok, „aký máme rok?“

Staršina a farár na seba zas neveriacky pozreli: „Rok pána 1241... dubeň či jako to na horniakoch volajú.“

Vedcovi sa slová odrážali od stien lebky ako v hudobnej sieni Belianskej jaskyne. Tak je to predsa pravda. Doprdele. Doprdele. Do... Obrátil oči stĺpkom a povala paloty sa mu v nich rozmazala, keď sa jeho mocné telo zviezlo po rukách strážcov na drevenú dlážku.

Vrtiak zacítil, ako mu niekto roztvára pery a čosi tekuté a ostré sa mu derie cez ústa do pažeráka. Razom otvoril oči a začal kašlať.

„Čo je tó? Čo je tó?“ chrčal zastretým hlasom.

„Čo by to bolo, naša barack pálinka,“ chechtal sa pred ním stojaci lénnik a vzhliadol k Jánošovi a zbrojnošom, ktorí zozadu podopierali vedcov mohutný korpus.

„Nehovoril som, chlapi, že ho naša medecína preberie?“ zanôtil lénny pán po maďarsky a posmechársky pozrel na Vrtiaka. „Chlap jak bujak a odkvacne jak hnilá körte.“

Archeológ sa pomaly za pomoci zbrojnošov postavil na nohy.

„A teátro skončilo,“ zvolal netrpezlivo starec a zatlieskal malými dlaňami, „vyjavá už, kdo sú? Neni času na hry!“

So slzami v očiach nasucho preglgol. V gágore ho pálilo: „Môžem sa posadiť?“ zachripel, „a pohár vody, prosím.“

Lénnik naznačil zbrojnošom, aby vedca pustili. Kývol na ženu, ktorá sa nachvíľu stratila



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist