načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Rozhnevaná vdova – Minna Lindgrenová

Rozhnevaná vdova

Elektronická kniha: Rozhnevaná vdova
Autor: Minna Lindgrenová

– Nikdy nie je neskoro začať žiť podľa seba. – Ulla-Riitta Raiskioová celý život prežila ako zodpovedná a počestná žena. Dennodenne vŕtala ľuďom zuby, poctivo vychovala dve deti, doopatrovala chorého manžela. Keď jej muž napokon ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 256
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1067-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Nikdy nie je neskoro začať žiť podľa seba.

Ulla-Riitta Raiskioová celý život prežila ako zodpovedná a počestná žena. Dennodenne vŕtala ľuďom zuby, poctivo vychovala dve deti, doopatrovala chorého manžela. Keď jej muž napokon zomrel, všetci v nej videli iba sedemdesiatštyriročnú vdovu, krehkú starenku chystajúcu sa na vlastnú smrť. Lenže to nie! Ulla je konečne voľná. Musí len vymyslieť, ako s tou slobodou naloží. Našťastie má životaschopné kamarátky Pike a Hellu. S nimi navštevuje diskotéky pre nezadaných seniorov, potí sa na hot joge a odhodlá sa i na jazykový kurz. Radostný rozlet Ulle komplikujú len vlastné deti, ktoré sa chcú včas pripraviť na matkinu starobu a vôbec pritom neberú ohľad na to, čo chce od života ona sama. Ullina túžba žiť konečne po svojom je však silnejšia ako všetky spoločenské očakávania...

Zábavný príbeh o priateľstve, láske a stereotypoch od autorky humorno-detektívnej série Babičky.

Zařazeno v kategoriích
Minna Lindgrenová - další tituly autora:
 (e-book)
Babičky: Mrtvý kuchař Babičky: Mrtvý kuchař
 (e-book)
Babičky: Na útěku Babičky: Na útěku
 (e-book)
Babičky: Den zkázy Babičky: Den zkázy
Babičky - box Babičky - box
 (e-book)
Babičky: Smrť vo večernom háji Babičky: Smrť vo večernom háji
 (e-book)
Babičky: Útek z večerného hája Babičky: Útek z večerného hája
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Rozhnevaná vdova

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Minna Lindgrenová

Rozhnevaná vdova – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


ROZHNEVANÁ VDOVA



ROZHNEVANÁ

VDOVA

MINNA LINDGRENOVÁ



7

1

„O

všetko sa delíme! Jeden druhého podporujeme!“

zakrákal mi ktosi tesne pri uchu, nešetriac vlastné hlasivky ani môj ušný bubienok. Nahnevane som sa ob‑ rátila za hlasom plná nádeje, že môj pohľad zabije chuť toho človeka do spevu. Za mnou sa knísala objemná čer‑ venovlasá žena, mne celkom neznáma. Nevenovala mi nijakú pozornosť, iba sa prilepila na Valtonena putujúce‑ ho okolo takým grifom, že ten takmer spadol. „Dospelá žena vie lásku oceniť,“ pokračovala červenovláska a váš‑ nivo objala Valtonena, ktorý sa vôbec nebránil. Ženina ruka s klátiacim sa pohárikom vína odrazu vyletela do výšin a jeho obsah mi vyšpľachol na blúzku. Pred oča‑ mi sa mi odohrali dve explózie súčasne: plamenná láska medzi Valtonenom a tou ženskou a spŕška skla dopada‑ júca na podlahu reštaurácie. Cítila som, ako sa mi po hru‑ di rozlieva chladné víno, tvorí na blúzke trápny fŕkanec a lepí sa mi na pokožku.

„Nič si z toho nerob, to vôbec nevadí,“ nezrozumiteľ‑

ne zabľabotal chlap v koženom saku a pritisol na škvrnu ruku, akoby jeho lupinami posiata pokožka dokázala tú tekutinu z látky vysať. „Máš naozaj pekné prsia, nádherne pevné,“ pokračoval v táraní a hľadel do diaľky, kde sa vy‑ nímal barový pult obľahnutý ľuďmi bojujúcimi o nápoje.

Mala som chuť chlapa v koženom saku udrieť, vedela som však, že sa to na týchto zábavách, kde sa každé priblí‑ ženie považuje za žiaduce, nehodí. Chcelo to relax a otvo‑ renosť, odhodiť zábrany a oddávať sa, veď presne tak mi to Pike vždy znova opakovala. „Inak sa na teba nedostane!“

Štíhlemu mužovi, ktorého ruky nepoznali celú prav‑ du o mojich pekných prsiach, som poďakovala za kompli‑ ment. „Ale nebudeš ich tuho zvierať,“ dodala som a sňala som mu dlane zo svojich pŕs, ako skúsená učiteľka v škôl‑ ke skladá paprče päťročného fagana z lopty jeho kamará‑ ta. Môj obdivovateľ si pošúchal načúvadlo a presunul sa k ďalšiemu poprsiu.

Pohľadom som hľadala Pike a Hellu, ktoré sa mi medzi‑ tým stratili. Stredajší večer bežal na plné obrátky. V reštau‑ rácii bolo až priveľa ľudí, všetci dosť pod parou. Hitovky hrali tak nahlas, že tí ľudkovia museli hulákať jeden druhé‑ mu do ucha a čoraz hlasnejšie. Málokto počul, čo mu su‑ sed reve, lenže v tejto fáze už na tom beztak nezáležalo. Nadväzovali kontakty, navzájom sa obchytkávali a objíma‑ li, bez zábran, akoby to bol ich posledný deň, a to doslova.

Pred týždňom som sa zobudila v Kerave, čo by kame‑ ňom dohodil na sever od Helsínk. Bol to poriadny šok. Valtonen bol síce starý známy, no sex s kamarátom ne‑ bol pre mňa to pravé. Mala som na tú noc iba chatrné spomienky, jeden záblesk trápnejší ako druhý, a zo všet‑ kých mi vyrážal úzkostný pot ako v menopauze. Nasle‑ dujúcich sedem nocí som prebdela a nestíhala sa čudo‑ vať, ako to, že nedokážem zabudnúť na zopár náhodných zábleskov, aby sa mi tá noc vytratila zo života. Teraz som s úľavou sledovala červenovláskino a Valtonenovo moc‑ nejúce vzrušenie. Tentoraz sa nebudem musieť brániť ka‑ marátovým úmyslom. Aj vtedy pred týždňom išlo až do samého rána najmä o obrannú politiku, tak som sa na to aspoň snažila spomínať.

Odkedy sa Pike vrátila do mesta, bol život jedna žúr‑ ka. Alebo chaos, čosi na ten spôsob. Pike vravela, že celé leto mala zápchu, a celibát vyhlásila za chorobu, aby sa po štvormesačnej sezóne na chate dostala medzi ľudí.

Dnes sa všetko začalo takisto nevinným „jedným šu‑ mivým“ v záhradke na Esplanadi. Cieľom bolo len pose‑ dieť a sledovať hemženie turistov. Lenže Pike bola hrozne vyhecovaná, fajčila jednu od druhej a krákala všelijaké vulgárnosti. Vôbec nerozumela mojej morálnej opici po noci strávenej v Kerave. Podľa nej bolo „čertovsky fasa“, ako to svojím drsným spôsobom vyjadrila, že aj ja mám v úmysle zúčastniť sa na tých radovánkach, ktoré sa ponú‑ kali v pracovných dňoch večer v centre Helsínk. „ Reštiky plné slobodných chlapov! Aleluja, chlapi padajú z neba!“

Podľa Pike, ak vôbec niekedy, tak práve teraz to bol trh pre voľné ženy, pre také, ako sme my. „Len kvitneme, sme inteligentné, krásne, zdravé a slobodné! Sme kráľovné, chápeš to?!“ Nechcelo to viac, len sa ponoriť medzi ostat‑ ných a vybrať si najlepšieho. Valtonena.

Nezískala som jej súcit, ani keď som jej povedala, ako som sa nenávidela v prímestskom vlaku K cestou z Ke‑ ravy, hádam by som sa aj vyšablila, keby v tých vlakoch boli záchody. Pike tvrdila, že tam záchody majú. A na sta‑ rom dobrom Valtonenovi nevidela nič zlé.

„Je neodolateľne virilný, treba pripustiť, že má istú nadváhu, no je absolútne spoľahlivý a dobromyseľný. Čo viac si možno želať?“ krákorila Pike chrapľavým fajčiar‑ skym smiechom a zbytočne silno ma drgla do lakťa. Po dľa nej bolo fantastické správať sa nezodpovedne a slobod‑ ne. Presne tak to povedala: nezodpovedne a slobodne. Jedno i druhé pre mňa znamenalo celkom novú myšlien‑ ku. Trva lo by, kým by som si na ňu privykla.

„Veď nie sme nijaké nástky,“ pokračovala Pike. „Nemá‑ me čo stratiť. Akurát si užijeme a zajebeme, hi ‑hi ‑hi... Je dobré začať s Valtonenom, lenže nezostaň prešľapovať na mieste!“ Nebolo treba slov, aby bolo jasné, že aj Pike sa už zoznámila so svojím vlakom K.

Keď sme dopili fľašu šumivého vína a zatelefonovali sme Hellu, aby sa k nám pridala a podelila sa s nami o druhú, slnko už do záhradky na Esplanadi nesvietilo. O čosi neskôr sme sa s chichotom presunuli do Evergree‑ nu, ktorý bol v tom čase ešte pustý. Lenže to som už neve‑ dela, koľko je hodín, a s ustupujúcou opitosťou som si skľú‑ čene uvedomovala, že som osamelá v mohutnom, husto našliapanom húfe. Priateľky som stratila. Hellu vyhlásila, že zasa musí na záchod, a potom som ju už ni kde neza‑ zrela. Pike sa už dávno predtým vyparila von na cigaretu.

Hromada opitých ľudí sa knísala a tackala ako veľký kŕ‑ deľ rýb, pravda, neohrabanejšie a nepredvídateľnejšie. Pri‑ pomenula som si, ako mi Olli kedysi dávno prednášal o ro‑ jovej inteligencii a jej fyzikálne zaujímavej logike. Alebo žeby dnes bola rojová inteligencia niečo iné, niečo sú visiace s počítačmi? V každom prípade bola tejto mase, ktorá sa prevaľovala okolo mňa, inteligencia na hony vzdialená.

Ľudia sa na tieto radovánky vyparádili naozaj pestro. Mnohí si navliekli to najlepšie, čo mali, výstrihy žien boli štedré a náušnice objemné. Na vybudovanie účesov sa spotrebovala hŕba laku a penového tužidla a rúžu bolo o to viac, o čo bol krikľavejší. Krátke sukne, jasné farby, puzdro‑ vé šaty a lodičky na podpätkoch. U mužov však najmä tie vekovité sivé obleky, aký má aj tamten bradáč, ku ktorého stolu ma neovládateľne tisne rojová inteli gencia.

Odkväcla som mu na kolená. Dar padajúci z nebies prijal pokojne, akoby na mňa čakal celý večer alebo život. Okolo tela som ucítila silné paže. Vydesilo ma to, strhla som si lem šiat nižšie a poprosila som o prepáčenie, hoci to sotva mohol počuť.

„Nie je, nepríde, neochladne a ja nepoviem áno,“ spie‑ vali ostatní zákazníci reštaurácie. Zazrela som Hellu kdesi ďaleko na druhom konci sály. Tancovala a spievala, pri‑ stalo jej to. Helluine čierne vlasy sčesané po oboch stra‑ nách vírili, keď sa natriasala, akoby bola o dvadsať kíl ľahšia a päťdesiat rokov mladšia. Bradáč, ktorému som sa ešte stále vrtela na kolenách, sa trocha pobavene usmial a pomohol mi na nohy. Potom sa postavil aj on a ponúkol mi stoličku vedľa seba. „Prosím, posaď sa.“

„Mňa si rozjarení hidalgovia nikam neodvedú, je to jed‑ noducho nou tenk jú!“ zrevala odrazu predo mnou Pike a všetkými svojimi kilami pristála na stole. Sliny prskali, keď svoj rehot ukončila zakotkodákaním. „Ty si tu začí‑ naš s akýmsi rozkokošeným hidalgom,“ nezrozumiteľne bľabotala a ubabranými rukami sa prehrabávala cudzie‑ mu mužovi vo vlasoch. Zacítila som čerstvý tabak, ktorý len slabo prekrýval alkohol. Pike vstala, odkmasla sukňu, ktorá sa jej prilepila na dosku stola, obrátila sa a na odcho‑ de sa zapotácala: „Šable hore, bejby, zajtra si brnkneme!“

Valtonen stál obďaleč, jeho vášnivá scénka s červeno‑ vláskou sa skončila a teraz hral na istotu, vlečúc Pike za sebou von z reštaurácie.

„Pardon,“ ospravedlnila som sa.

Bol to už pravdepodobne siedmy pardon, ktorý som povedala tomu neznámemu sivkovi, a bolo vidno, že ho to znova pobavilo. Pripadala som si ako pochábeľ. Všetko som ľutovala. Oľutovala som, že som zatelefonovala Pike a Hellu. Oľutovala som, že som sa nimi v narastajúcej opi‑ tosti dala zvábiť na tento trh s mäsom, odohrávajúci sa od pondelka do piatka, ako toto hemženie nazval Valtonen.

„Ale veď by si mala vedieť, po čo ta my muži chodí‑ me. Pitivo a pičivo!“ vysvetľoval mi tej noci v Kerave, keď vyžadoval sex. Odmietnuť znamenalo porušiť dohodu. V najzúfalejšej chvíli sa odvolal na ekonomické okolnosti a vysvetlil mi, koľko stojí jedna tabletka na potenciu. „Tie poisťovňa neprepláca. Hoci by mala.“ A tú drahú medecí‑ nu prehltol len kvôli mne.

Oľutovala som, že ani dnes som neodišla domov včas a namiesto toho sa tu bez vôle kníšem s ostatnými ako hlúpa mladica. Oľutovala som, že som skončila na tejto stoličke a sedím tu v blúzke páchnucej vínom vedľa ne‑ známeho chlapa. Hanbila som sa sama pred sebou.

„Vyliali mi na blúzku víno, bola to taká veľká žena...“

Hľadela som na toho muža a myšlienka sa mi pre‑ trhla, teda ak som nejakú vôbec mala. Videla som sivé oči a v nich čudne pôsobivý úsmev a cítila som, ako sa z nich derie smiech. Neovládla som sa. Rozosmiala som sa nad vlastnými rozpakmi, hanbou, ľútosťou a pokáním, istým opilstvom a všetkou tou komickosťou. Čo iné mi vlastne zostávalo? A chlap, ten sa tiež smial, a asi by sme z toho smiechu ani nevyšli, keby sa neskončil bozkom. Takým, o akých som len čítala v zlých knižkách a kto‑ rý trval o čosi dlhšie, než by bolo vhodné, ktorý sa však skončil skôr, ako začal byť trápny. Po bozku chýbalo iba zamávanie rukou na taxík a všetko to ďalšie, čo by sa skončilo nasledujúce ráno, keď by som sa zasa zoznamo‑ vala s verejnou dopravou na cudzom sídlisku.

Lenže tentoraz k tomu nedošlo. Muž skončil rovnako rozhodne, ako začal, povedal svoje meno a navzájom sme sa predstavili, ako bývalo zvykom kedysi dávno. Podali sme si ruky, takmer som urobila pukerlík. Potom ozná‑ mil, že ide domov spať, a odkráčal, aby stihol posledný auto bus. Stála som oťapená pri stole, a iste by som tam tak zostala až do záverečnej, keby ma Hellu neprebu‑ dila.

„No hrôza, veď máš rúž rozmazaný kade ‑tade!“

Hellu ma rázne odvliekla na dámske toalety, aby som sa upravila. Akokoľvek som sa však prehrabávala v kabel‑ ke, rúž som nenašla. Ruky sa mi triasli a srdce zúrivo tĺklo. Usilovala som sa sústrediť na to dôležité, na rúž, veď o ten tu išlo, celkom iste som si ho vzala so sebou, dobre som sa na to pamätala, že som si pery naposledy namaľovala cestou, keď sme sem išli zo záhradnej reštau‑ rácie na Esplanadi. Volal sa Kari Kirjosiipi.

„To nie je pravé meno,“ povedala Hellu a nahnevane sa prezerala v zrkadle. „Ako mi môžu vlasy trčať takto na všetky strany?“

Na záchod prišla s poriadnym tresnutím aj Pike. Z aké‑ hosi dôvodu neodišla s Valtonenom. „Zatiaľ,“ povedala, kým si štuchaním obráteným koncom hrebeňa tupírova‑ la vlasy bez toho, aby pozrela do zrkadla. „Valtonen môže byť. Nemám v úmysle obísť nasucho.“

Pike a Hellu sa na mňa zlostili, že som dovolila zdrh‑ núť takému dobrému chlapovi, tomu Karimu Kirjosiipi‑ mu, ak sa tak vôbec volá. „Dobrí bozkávači sú vzácni,“ vy‑ svetľovala Pike a ukazovala nám, ako si pri každom cez sedemdesiatku treba nechtami pridržiavať zuby. Mužov známkovala ako v škole a premeriavala im ruky, lebo mala teóriu vychádzajúcu „z obrovského empirického materiálu“ o vzťahu medzi rukami mužov a veľkosťou ich pohlavných orgánov.

V hlave mi šumelo, zadržiavala som štikútavku a ob‑ divovala som Pike a Hellu, ktoré vyzerali, že vôbec nič nevypili.

„Som absolútne ožratá,“ zaklamala Pike a drsne sa za‑ smiala.

„V našom veku nemôžeme byť absolútne ožraté,“ chi‑ chotala sa Hellu. „My sme buď frcnuté, alebo máme špičku.“

Žeby práve z toho Pike znervóznela? „V našom veku“ bolo čosi, čo sa nikdy nesmelo vypustiť z úst.

„To je rovnako zlé ako ,ja v tvojom veku‘. Nikdy to ne‑ poviete, ak nechcete vyzerať ako storočné. Alebo ako vlastné matky.“

Pike od zúrivosti vypenila. Vek je iba číslo! Hlúpe čís‑ lo! Hellu vedela, čo príde, a tak bez slova vypadla, len na mňa hodila pohľad cez zrkadlo a zamrkala. Žralo ma, že aj ja neviem takto zdúchnuť, keď treba. Zostala som tam pri‑ klincovaná ako obeť Pikeinho zúrivého hromženia na vek.

Hľadela som na jej vlasy tónované hneď tromi farbami, mala v nich plamene a tóny hnedej a boli šikovne zostrih‑ nuté tak, aby sa zakrylo čelo a časť líc. Letokruhy okolo očí si zakryla tyrkysovými okuliarmi s hrubými obrúčkami, kým ležérna šatka mala za úlohu zakryť stopy rokov na krku. Šaty si zohnala v Hystérii alebo inom obchode pre hipíkov na dôchodku, boli na nich všelijaké strapce, ná‑ šivky a farby, a k tomu nízke čižmičky. Celok predstavoval naozaj vydarený bluf. Pri rýchlom pohľade a zlých oku‑ liaroch bolo nemožné povedať, aká je Pike stará, pôsobila štíhlejšia než v skutočnosti, ako dobre vyzerajúca osoba.

„Sedmička a päťka, čože to znamená? Vôbec nič. Je celkom jedno, či mám päť a tri alebo deväť a dva. Alebo nie, dopekla s tým, nikdy nechcem mať deväťdesiatdva. Predtým si vezmem nejakú tabletku. Do hrobu pôjdem pri plnej sile, ešte aj tam budem rozlievať a búchať šam‑ pusy svätému Petrovi do očí, tam kdesi... pred bránou pekla, kde na nás ten Peter čaká... v nebi, dočerta.“

Pike sa kľúčovému bodu svojho monológu smiala pri‑ veľmi nahlas a ja som pochopila, že predsa len bude po‑ riadne potrundžená. Desivo sa knísala a prešľapovala, hrabúc sa v kabelke a zamotávajúc sa do vlastných slov.

„V nebi, dočerta... ach, dopekla s tým, ten čert je v pek‑ le a v nebi je zasa... och, došľaka...“ Neprestávala sa hra‑ bať v kabelke, až napokon našla, čo hľadala. Ploskačku, no jasné. „Daj si z tohto, nech nemáš také nervy.“

Dala som si. Naozaj poriadne som si odpila z Pikeinej teplej ploskačky čohosi poriadne silného a ostrého. Ona to nazývala nervová petarda, akýsi energetický nápoj, ktorý mal zároveň povzbudzujúci aj upokojujúci vplyv. Podrob‑ nosti ma nezaujímali. Dnes som nechcela byť žiadna váž‑ na suchárka, nijaká ručná brzda radovánok svojich priate‑ liek. Ešte jeden glg, však sa z toho nepotentujem.

„Akurátne mazadlo,“ znížila som sa Pike pre radosť do nespisovnosti a ploskačku som jej vrátila. Pike zatrias‑ la fľaškou nad umývadlom a zatvárila sa spokojne, lebo som vypila všetko.

„Ja ti ešte nejaké mazadlo zoženiem,“ zachichotala sa a potľapkala nenahraditeľného pomocníka, svoju kabelku prvej pomoci. „Škatuľka poslednej záchrany pomôže, hi‑ ‑hi ‑hi... Ale teraz poďme pozrieť, kde je ten tvoj Krivozip.“

„Kirjosiipi,“ opravila som ju.

„Zaručene to nie je pravé meno. Oklamal ťa, bozkávač akýsi. Hoci vyzeral taký nejaký spoľahlivý.“

Kariho Kirjosiipiho sme nenašli, odišiel, ako povedal. Pikeina nervová petarda mala na mňa až pridobrý úči‑ nok. Rozjarene som tancovala sama so sebou, čo som nikdy predtým neurobila. Hellu mi v istej fáze pripo‑ menula, že zajtra máme hodinu taliančiny, a celá ble‑ dá odišla domov. Lenže ja som tancovala, krútila som sa a knísala a Pike bola v radostnom vytržení, v takom amo‑ ku, že sa zabudla zacieľovať na mužov a sústredila sa na radovánky medzi nami dievčatami.

„Ullis, sme skvelé! Dokopy dva prsníky a tri rakovi‑ ny, došľaka!“ kričala na mňa, zatiaľ čo okolo mňa krúžila, ruky zdvihnuté vysoko k stropu ako pri pohanskom tran‑ zovom tanci pravekých národov. Pokúsila som sa ju pri‑ brzdiť, až keď sa usilovala vyštverať na stôl. To vyzeralo životunebezpečne.

„Bedrový kĺb, došľaka!“ zakliala Pike a chcela podať polliter. „Mali by mi ho vymeniť za titánový. Som v po‑ radovníku.“

Aj pri barovom pulte bola dlhá fronta. Navrhla som Pike, že sa postavíme do šoru na taxíky, lenže dostať ju preč nebola žiadna hračka. Ako som ju vliekla, nešťastne som drgla do brucha muža, čo sa knísal za mnou. Z úst mu na zem vyletel riadok zubov, plastová čiastočná ná‑ hrada hornej čeľuste. Usilovala som sa pomôcť mu vstať, pretože odrazu ležal na zemi a kopal nohami. Vyzera‑ lo to, že by mohlo dôjsť k vychlipnutiu platničky, prinaj‑ menšom u mňa, možno u oboch, no on sa napokon sta‑ točne pozviechal a postojačky si všimol šikmo dole svoje horné zuby, ktoré sa mi váľali pri nohách. V tej sekunde bol znova na zemi. Pike neprestávala tancovať, aspoň si to myslím, hoci v jej potkýnaní a zmietaní sa prepojenie s hudbou duniacou z reproduktorov nedalo pozorovať.

„Dievčence, zájdeme na šláftrunk?“ spustil ten chlap hneď, ako stál na vlastných nohách a všetky zuby mal v ústach. Obidvoma rukami sa opieral o trojbodovú pa‑ licu a vypytoval sa, z ktorého domova s opatrovateľskou službou asi tak môžeme byť.

„Z nijakého!“ oborila sa naňho urazene Pike. Prezra‑ dil, že on patrí medzi mládencov zo zariadenia so služ‑ bami Blízky domov, čo však Pike začula nesprávne. Chce‑ la sa dozvedieť viac o službe whisky domov, no ja som jej tie spády prekazila. „Ide sa! Vezmeme si taxík, odveziem sa okľukou cez teba.“

„Rad na taxík! Posledná možnosť!“ zakrákala Pike a po‑ behla k šatni. Prehodila na seba pestrý pruh látky siaha‑ júci až po zem, zrejme to bolo niečo na spôsob kabáta. Za ten svet nemohla nájsť opasok. Pike sa krútila a skackala, chechtala sa nebezpečným smiechom hyeny, no jej úsilie nemalo hlavu ani pätu. Chvíľu som stála ako hlúpa vedľa nej vo svojom civilne sivom prechodnom plášti pozapí‑ nanom opilecky šrégom, no napokon som musela vyjsť do nočného počasia. Zákazníci Evergreenu plačlivo po‑ krikujúci na taxíky sa vrteli pozdĺž celej Esplanadi ako donekonečna sa tiahnuci a prevaľujúci had.

„Však ten rad je dlhší ako pred laboratóriom v zdra‑ votnom stredisku,“ ozvala sa žena s parochňou na hlave, ktorá sa práve zviechavala z rakoviny. Stihla mi už vy‑ rozprávať časť svojich komplikácií. Práve keď som v dave tých ľudí zúfalo hľadala Pike, akási pevná ruka ma strhla na zadné sedadlo čierneho meďáka. V temnom taxíku som začula bas, ktorý povedal: „Do Keravy!“

Obrátila som sa, aby som si prezrela svojho nočné‑ ho nápadníka. Do noci zasvietili husté biele vlasy stiah‑ nuté do konského chvosta. Dvere sa s treskom zavreli a auto vyrazilo na adresu, ktorú som už poznala. Valto‑ nen vyhrabal z vrecka blister s tabletkami, uchvatiteľsky sa usmial a prehltol svoju viagru.

T

ento môj nový život sa vlastne naštartoval vtedy,

keď som na dne jednej zásuvky našla starý zoznam

adries na vianočné pohľadnice a telefónnych čísel z čias, keď si telefóny ešte nepamätali kontaktné údaje namiesto nás. Zarazene som v ňom listovala. Zo stránok sa na mňa vyhrnula hromada vzdialených ľudí, priateľov a príbuz‑ ných, o ktorých som dlho nepočula. Naozaj som mávala toľkých priateľov?

Nejaký čas som už surfovala na sociálnych sieťach, bolo to moje jediné okno do vonkajšieho sveta. Bola som len taký pasívny obkukávač, vo svojom profile som ne‑ mala ani len fotografiu. Listovala som v statusoch svojich napoly známych alebo drobných celebrít, kde sa vystato‑ vali dovolenkami, deťmi a jedlami, odklikávala som „to sa mi páči“ pri vypiplaných kvetoch v záhradách a kra‑ jinkách s chatami pri západe slnka. Lenže väčšina ľudí z môjho telefonického adresára nebola na webe ani inde. Možno sme naozaj ešte udržiavali kontakt rozprávaním po telefóne a posielaním vianočných pozdravov.

O niektorých som vedela, že zomreli, pri ich mene som si do adresára poznačila krížik, aby som omylom neposla‑ la vianočnú pohľadnicu nebožtíkovi. Pri ďalších som si po‑ vedala, že sú nezaujímaví, pri nasledujúcej skupine som nemohla prísť na to, o koho ide. Keď som sa však pus‑ tila do naozajstného skúmania, zostavila som si krátky zoznam ľudí, ktorých by som ešte chcela stretnúť. Mená som si napísala v abecednom poradí podľa priezvis ka, na webe som si našla nové kontaktné údaje, zopár ľuďom som ponúkla priateľstvo na Facebooku a rozhodla som sa, že tým najdôležitejším hneď zatelefonujem.

Mala som strach. Podpazušie spotené a srdce divo tĺklo. Ubehlo už hrozne veľa času odvtedy, čo som bola s tými ľuďmi v spojení naposledy. Mala by som im poroz‑ právať o Olliho smrti, lenže to by malo za následok všet‑ ky tie večné kondolencie. Mojimi kontaktmi s dospelými osobami boli v posledných rokoch styky s pracovníkmi domácej ošetrovateľskej starostlivosti, úradníkmi sociál‑ nych služieb, predavačkami z okolitých predajní a vodič‑ mi taxíkov pre vozičkárov. Mnohí z nich nevedeli po fín‑ sky, takže aj preto sa rozhovory obmedzovali na pár viet. O čom sme sa bavili? Čo si moji starí priatelia po tých ro‑ koch o mne mysleli? Sú to ešte moji priatelia?

Došľaka! Olli chorel tak dlho, že všetci z nášho okolia

sa zdekovali. Aj pohreb bol iba malý a strohý, nija­

ká spoločenská udalosť. Prišlo zopár snaživých prí­

buzných a jedna zvedavá suseda. Zástupy kondolu­

júcich som potom musela znášať, kade som chodila.

„Drž sa v tom zármutku,“ omieľali všetci tí svätuškári

a potom si spomenuli, že susedom umrel pes, a vykla­

dali to zadržiavajúc plač. Lebo si predstavovali, že

sme spoločne vystavení príboju na bralách života. Zo

všetkých vyjadrení účasti je najväčšmi na vracanie to

trápne „viem, ako sa cítiš“. Pánaboha, nikto nemôže

vedieť, ako som sa cítila, keď Olli ochorel a zomrel. Vzala som to od začiatku abecedy. Na čísle mojej sester‑ nice Ritvy Aaltonenovej neodpovedal živý človek, ale nahrávka operátora. Číslo sa už nepoužívalo. Ritva bola pravdepodobne mŕtva alebo vážne chorá, to si zistím ne‑ skôr. Do zoznamu som si poznačila tenký krížik. Teraz sa bolo treba ponáhľať, kým ma neopustí odvaha.

„Domov dôchodcov Klimax, pri telefóne Haruša Aram‑ dutiová.“

Aramdutiová, ktorá mi odpovedala na čísle mojej nie‑ kdajšej kamarátky z plávania Raije Erkkiläovej, nechápa‑ la, čo vlastne chcem, no oznámila mi, že Raija je práve na cvičení s tyčou. Raijin stav zostal nejasný. Sedemdesiat‑ nička v naozaj dobrom zdravotnom stave by sotva chodi‑ la na rozcvičku do domova dôchodcov. Za jej meno som si napísala otáznik.

Riitta ‑Leena Haapanenová, Markova krstná, bola ta‑ kou čerstvou mŕtvolou, že číslo zatiaľ nestihli zrušiť a aj telefón mala ešte stále nabitý – takže hrubý jednoznačný krížik. Vzal to jej manžel Risto. Navzájom sme si zaželali výdrž v tom zármutku a ďalšie hlúposti, hoci sme mohli, ako vdovec a vdova, rovno zájsť na kávu. Risto mi poroz‑ prával, že Riitta ‑Leena zomrela celkom pekne na agresív‑ nu rakovinu pečene, ktorá sa rozšírila do mozgu.

„V tom je práve tá milosrdná stránka, že keď mozog nefunguje, pacient necíti bolesti,“ povedal Risto vecne, čo mu dávalo nádej, že aj na neho sa raz usmeje šťastie.

Chvíľu sme sa so znalosťou veci bavili o domácej ošet‑ rovateľskej starostlivosti, no potom som mu zaklamala, že mi niekto zvoní pri dverách, čím sa mi podarilo rozho‑ vor skončiť. To bol nápad! Odkedy som sa zbavila ošetro‑ vateliek a sociálnych služieb, zvonček pri mojich dverách sa nerozozvučal ani raz.

Sesternica Kirsti Hirvonenová si nepamätala, kto som. Počas hovoru sa ukázalo, že si dobre nepamätá ani to, kto je ona sama.

„Musím ísť, žiaci ma čakajú,“ povedala a zrušila hovor.. Kirsti nebola učiteľka, ale fyzioterapeutka, takže som ne‑ pochopila, ako prišla na takú zámienku, aby sa ma zbavila.

Bývalú susedku Liisu Hulkkonenovú som zobudila v Thajsku. Rozhovor bol stručný. Ospravedlnila som sa a povedala som svoju najčerstvejšiu správu, že Olli zo‑ mrel. Nespustila kondolencie.

„No to je výborné! Konečne môžeš zasa žiť!“

Stratila som reč. Nevedela som, že sa to dá povedať aj takto. Liisa sľúbila, že sa k tomu vráti, hneď ako príde z Thajska, hoci nevedela, kedy to bude. Bola na zájazde už tretí rok.

„Vyrazila som na dva týždne, lenže na brehu som na‑ razila na skvelého chlapa, o pätnásť rokov mladšieho,“ chvastala sa. „Ďakujem za zavolanie, asi už zobudím Jim‑ myho!“ Za Liisino meno som si poznačila slniečko, ktoré pri ženskom mene vyzeralo trocha čudne.

Polovicu telefonátov som mala za sebou a cítila som sa najmenej na sto rokov. Liisa bola asi výnimka. Dva‑ násť rokov života som si nechala pretiecť pomedzi prsty ako domáca ošetrovateľka príbuzného a moje priateľky zatiaľ chradli, choreli a strácali pamäť. Boli tie nebožky a obyvateľky domovov naozaj moje rovesníčky?

Nakráčala som pred zrkadlo. Založila som si na nos okuliare na čítanie a nebojácne som pozrela do očí prav‑ de, teda sama sebe, cez zväčšovacie sklá. Čosi také som už neurobila celú večnosť. Kým som opatrovala Olliho, na svoj výzor som nedbala. V kúpeľni bolo navyše matné osvetlenie a každodenný letmý pohľad bez okuliarov na vlastnú tvár bol iba prostý podvod – teraz som to pocho‑ pila. Na tvári sa mi, okrem bežných rýh a vrások, odrazu objavila hŕba hlbokých brázd, priam záhybov. Prežitý ži‑ vot! Skvelé spomienky!

Stroj. Došľaka, som úplný stroj! Nežijem život, iba

podávam výkony ako stroj, pekelne efektívny stroj.

Tak sa, dočerta, vyrovnávam so všetkým, čo predo

mňa život nagebrí, s rakovinou prsníkov aj s otroc­

tvom domácej ošetrovateľky. V behu absolvujem cy­

tostatické liečby a operácie, súkam si rukávy a kŕ­

mim, umývam, dávam cikať a obraciam muža, čo

sa premenil na vegetujúcu hmotu. Robím, dočerta,

všetko, čo musím, to je život.

Kým Olli žil, umierala som postojačky, a teraz,

keď je Olli mŕtvy, chcem sa prebrať k životu, lenže,

došľaka, neviem, ako na to. Som slobodná – po prvý

raz v živote. Slobodná, aby som mohla robiť... lenže

čo? A s kým, doparoma? Vlasy mám v poriadku a husté, hoci zbytočne dlhé a čud‑ ne sivé. Vždy som obdivovala krásne zošedivené ženy, lenže na vlastnej hlave sa mi šediny vôbec nezdajú štý‑ lové. Na spánkoch a lícach mám zopár škvŕn, tie, samo‑ zrejme, patria k tomu, akože inak. Jedno materské zna‑ mienko na čele vyzeralo chvíľu na nepochybný malígny melanóm, lenže potom som si spomenula, že tá tma‑ vá bradavica tak vyzerala od nepamäti. Krk je hrozný, ovisnutý znak moriaka, lenže aj to je zrejme normálne. Oči ešte vidia, ale už im to dlho nevydrží. Ponadvihovala som si viečka a dumala, či je verejná zdravotná starostli‑ vosť schopná zaplatiť opravnú operáciu. Viečka brániace vo výhľade sú predsa nebezpečné. Z nepozornosti by som mohla zraziť nejakého šesťročného šarvanca, keby som šoférovala.

Vek naozaj nie je iba číslo, je týmto všetkým, čo vidím v zrkadle. Pre niektorých, ktorí spadajú pod rovnaké čís‑ lo, to znamená poruchy pamäti, diagnózy rakoviny a ne‑ vyliečiteľné choroby, pre mnohých aj dnu, opotrebovanie kĺbov, operácie zákalu. Čím väčšmi som na seba hľadela, tým väčšiu istotu som nadobúdala v tom, že som sorta, ktorá sa s rastúcim vekom mení k lepšiemu. Som zdravá a nažive, stojím na vlastných nohách a pamätám si, v čej kúpeľni sa pozorujem.

Cez web som sa objednala o dva týždne ku kaderníč‑ ke v Helsinkách a neústupne som pokračovala vo vyvo‑ lávaní. V zozname nasledovala Hellu, Helena Kaakkuri‑ ová, priateľka z detstva, z rodnej dediny. S Hellu sme hneď po maturite spoločne odišli za dobrodružstvom do hlav‑ ného mesta.

„To je výborné, že voláš! Mala som už také zlé sve‑ domie!“

Hellu mi vyrozprávala, ako ju mrzí, že rovnako ako ostatní zmizla z môjho života po tom, čo Olli ochorel. Horlivo som ju utešovala. Nebola to jej chyba, že sme ne‑ udržiavali kontakty, veď ja som všetky prerušila. Netele‑ fonovala som, nechodila som na triedne stretávky, hoci pred piatimi rokmi uplynulo presne päťdesiat radost‑ ných rokov od našej maturity.

„To má ďaleko od radosti. Je groteskné nazývať radost‑ ným stav, keď od najkrajšieho okamihu mladosti uplynie päťdesiat rokov.“

Hellu bola taká, akú som ju poznala, zhovorčivá a ve‑ selá. Z našej koedukovanej školy v Koutue sa päťdesia‑ teho výročia dožili iba siedmi. Školu zbúrali, a tak sa stretnutie uskutočnilo v susednom meste na akomsi mo‑ dernom gymnáziu, kam pozvali aj chudákov z ďalších zrušených škôl. Popoludní sa naša trieda naskladala do dvoch áut a vykonala čestný okruh po rodnej dedine, ktorá už vlastne nejestvovala.

„Pospájali tam päť dedín, ktoré vyšli na mizinu, a Kou‑ tua sa teraz volá Veľká Muukkola. Knihovníčka z niekdajšej Malej Muukkoly zvíťazila v súťaži o nové pomeno vanie.“

Na mieste, kde stávala naša spojená chlapčenská a diev‑ čenská škola, postavili v deväťdesiatych rokoch obecný dom, ktorý sa už medzitým stal nepotrebným. Hellu vra‑ vela, že v budove zostala len kancelária sociálnej pois‑ ťovne a na stenách grafity. Po čestnom okruhu sa išlo do centra Veľkej Muukkoly a tam si účastníci dali trápne slávnostné jedlo v reštaurácii Pizzeria na pošte.

„Iná možnosť nebola.“

Hellu prezradila, že ostatné zaslúžilé abiturientky vy‑ zerali ako starenky, poobliekali sa do béžovej, dve mali chodúľky a jednu tlačili na invalidnom vozíku. Nažive bol aj jeden muž, no jeho meno si Hellu nepamätala.

„Bol to ten chlapec, ktorému otec padol vo vojne a kto‑ rý sa pocikal, keď mal na mape ukázať pohorie Ural.“

„Pertti Korhonen!“

„Presne ten, býva vo Vantaa a zaoberá sa genealógiou.“

Po hodine rozhovoru bol môj telefón horúci a mok‑ rý. Dozvedela som sa o jej artroskopiách kolien a pozna‑ la hodnoty jej štítnej žľazy, početné koníčky a rozvody v susedstve. Sama Hellu sa rozviedla už dávno, keď si jej muž Esko našiel mladšiu ženu. Pri tom však nezostalo. Aj mladšia žena zostarla na prestarnutú, a keď jej vypršal dátum minimálnej trvanlivosti, našiel si Esko ešte mlad‑ šiu a v tých turbulenciách sa z Hellu a exmanželky jej ex‑ manžela stali dobré priateľky.

„Spoločný nepriateľ spája. S Tuulou sme zažili veľa ra‑ dostí, chodili sme do kina a na výstavy.“

„A čo, už nechodíte?“

„Nie, lebo Tuula potom zomrela.“

Hovor sa skončil, ako keď utne. Hellu sa v mobile pravdepodobne vybila baterka, lebo keď som skúšala za‑ volať jej znova, mužský hlas mi oznámil, že s číslom sa práve teraz nedá spojiť. A to isté ešte po švédsky – takže aspoň niekde sa ešte používa druhý úradný jazyk.

Po krátkej prestávke som pokračovala. Jediný muž, ktorého som zaradila na zoznam, bol Olliho spolužiak Heikki Kukkonen. Mala som ho vždy rada, lenže môj te‑ lefonát ho celkom vykoľajil. Možno ním otriaslo pomys‑ lenie, že jeho najlepší priateľ zomrel, hoci v tom nebolo nič tragické ani predčasné. Alebo si myslel, že mu chcem navrhnúť niečo nepatričné. Možno sa aj on ešte pamätal na tú jednu svätojánsku oslavu pred sto rokmi, keď sme sa opierali jeden o druhého, zatiaľ čo ostatní už spali.

„Práve prišla domov Sirkka ‑Liisa! Moja zlatá manželka chodí takto v stredu vždy do zboru,“ povedal naozaj nahlas. „Vieš, my s manželkou chodíme každý deň plávať a potom si urobíme malú prechádzku od plavárne domov. A v pia‑ tok mávame divadelný krúžok v centre pre seniorov.“

Zostávalo ešte jedno meno, Pirkko Suikkariová, Pike, moja dávna kamarátka zo študentských čias. Pike bolo ľahké poznať z profilovej fotky na Facebooku, lebo tá bola prinajmenšom dvadsať rokov stará. Také sme chceli vždy byť, dospelé, nie však ešte staré.

„Ach, dočerta, Ullis!“ napísala Pike neskoro večer v sprá‑ ve, ktorú ozdobila všelijakými malými obrázkami. Bola na chate, kam sa odsťahovala už na 1. mája. „Bývam tu vždy od mája do neskorej jesene (vydesená tvárička, divé prasa, letiaci orol). Odchádzam, keď na zemi leží prvý sneh (traktor, vyškierajúca sa tvárička). Mráz zaháňa sviňu do mesta (prasacia hlava, smejúca sa tvárička so slzami) ale‑ bo túžba páriť sa (baklažán, vysmiata tvárička)!“ Nezná‑ šala som tie reči so smajlíkmi.

„Olli konečne zomrel, tak som si pomyslela, že za‑ čnem žiť,“ napísala som jej zbytočne stručne a spisovne. Pike vedela twítovať. Rýchlo nasádzala text, ktorý pri‑ pomínal reč: „Je tu na chate pekelne fasa, trkocem si tu s krtkami a jazvecmi (smejúca sa tvárička so žmurkajú­ cim okom). Raz týždenne si donesiem salámu a víno (tri srdcia) z dediny, inak sa ani neobliekam (tvárička a nad ňou dúha). V júli sa tu raz otočila Hellu, neľúbilo sa jej tu (plačúca tvárička, opica zakrývajúca si oči) .“

Takže Hellu a Pike udržiavali kontakty, kým ja som strážila Olliho, aby nespadol z postele a nezadusil sa vo vlastných výlučkoch. Pomyslenie, čo všetko som si odo‑ pierala, bolo zlé, pripomínalo žiarlivosť. Veď Hellu a Pike by sa bezo mňa ani nepoznali. Obidve boli moje priateľky, ktoré som tak trocha mimochodom navzájom predstavila.

Pike pokračovala vo svojom bľabotaní, hoci som na predchádzajúcu správu nereagovala. „Ale keď si, Ullis, znova back in games, dorazím do mesta zaraz (niekoľko tváričiek a taxík). Musíme si vyraziť (dva poháre na víno, vy­ streľujúca fľaša, usmiata tvárička so slnečnými okuliarmi)! Dejú sa tam neuveriteľné veci (lodička na vysokom opätku, bozkávací smajlík). Neni si jediná vdova ani rozvedená v meste (tancujúca dvojica, päť pulzujúcich sŕdc). Toto je najlepší čas v živote (hŕba rozličných smejúcich sa tváričiek, medzi nimi jeden tučniak, pravdepodobne omylom) .“

3

Z

Keravy som sa ponáhľala na ľudovú univerzitu v Zad‑

nom Töölö celkom zbytočne. Z celej triedy som prišla

včas jediná. Pike poslala textovku, že sa jej nepodarí prísť. Hellu sa oneskorila len trocha a vyzerala unavená, sťažovala sa, že na zdravotnom náramku má všetky hod‑ noty alarmujúco zlé, a snažila sa ma vypytovať na Pike a na to, ako ten večer nakoniec dopadol. Neodpoveda‑ la som, tvárila som sa, že sa sústreďujem na vyučovanie.

Učiteľka bola ešte len také decko, maloletá ako lekár‑ ka v zdravotnom stredisku. Aj jej meno mi pripadalo aké‑ si čudné, teda typické pre mladých: Miisa alebo Yannika, nepamätám si. Bola nesmierne energická a priateľská, pekne oblečená, ako aj má byť, keď učí jazyky.

Hellu milovala štúdium jazykov, všetkých možných jazykov. Vravela, že jazyky sa treba učiť, aby to človeku dobre pálilo. Z rovnakého dôvodu Pike už piaty rok cho‑ dila na španielčinu pre turistov, okrem nej začala túto je‑ seň spolu s nami taliančinu, lebo mala v úmysle splniť si sen o ceste za vínom do Toskánska. Pokiaľ išlo o štúdium románskych jazykov, mali tieto staré harcovníčky prísne a vyhranené zásady.

„Na subjunktív sa nevyplatí siahať. Vždy možno začať nanovo od začiatku,“ mudrovala Hellu.

Učiteľka zápolila s počítačom. Našťastie z neho nevy‑ dolovala zamýšľané cvičenie, takže sme si po počiatoč‑ nom potení na chvíľu vydýchli. Preposielali sme pozdra‑ vy a vymieňali si novinky.

„Padlo by mi dobre potrénovať si mozgové bunky,“ po‑ vedala Hellu. „V tomto veku zakrpatejú, ak človek nie je priebežne aktívny. Staneš sa starenkou, ktorá je úplne mimo misy.“

Staneš sa starenkou! Ja som sa, dočerta, stala staren­

kou v rovnakom čase, keď prvé horúce vlny vnášali

napätie do mojich najlepších rokov. Markova mladis­

tvá láska sa zmenila na nechcené tehotenstvo a len dva

mesiace po svadbe pre princeznú sa im narodila dcér­

ka. Bola som zo svojho babičkovstva a predčasnej do­

spelosti svojho syna taká otrasená, že som sa nezapo­

jila do udalostí s rovnakou profesijnou zručnosťou ako

moja kolegyňa svokra, mama nevesty, ktorá, došľaka,

ihneď, ako uvidela tehotenský test, oznámila, že je Ba­

bička, a od tej chvíle sa všetkým a všade ako Babička

predstavovala, akoby sa jej vlastné meno následkom

narodenia vnučky vymazalo z registra obyvateľov. To

ona ma začala oslovovať ako babičku, hoci som vtedy,

doboha, nemala ani päťdesiat. Keď sa učiteľke nepodarilo počítač presvedčiť, aby fun‑ goval, z núdze si vymyslela, že by sme sa mohli každý predstaviť, len tak zopár slov po fínsky, nezáväzne. Prí‑ šerný nápad. Bola som taká nervózna, že mám vystúpiť, až som zle počula, čo rozprávajú iní. Jediný muž v skupi‑ ne mal na sebe sveter a hrozne koktal. To ma prinútilo zamyslieť sa, čo sa za tým skrýva.

„Som aktívna seniorka a na jazyky mám zlú hlavu,“ spustila Hellu.

Rozprávala dlho, bola zábavná, a keď vypočítavala svoje nekonečné koníčky, robila si sama zo seba vtipy. Patrilo medzi ne maľovanie na porcelán, joga, flamenco, mesačné predplatné na vystúpenia mestského orchestra, sci ‑fi filmy a stále ďalšie začiatočnícke jazyky.

„Naozaj som povedala začiatočnícke jazyky? To je hlú‑ pe, mala som, samozrejme, na mysli začiatočnícke kurzy,“ zasmiala sa veselo.

Učiteľka a všetci členovia skupiny sa na Hellu usmie‑ vali. Bola som jediná vážna, lebo som mala rozprávať hneď po nej.

„Volám sa Ulla ‑Riitta Rauskioová,“ zakvíkla som te‑ nučkým hlasom a hneď som to oľutovala. Nikto ma ni‑ kdy nevolal Ulla ‑Riitta.

„Ona je len Ullis,“ zašvitorila Hellu a porozprávala im o našom dlhoročnom priateľstve, ktoré sa začalo, keď mi jej mladší brat ukradol kolobežku. „Poslali ma, aby som dohliadla na brata, či tú kolobežku vrátil, lenže odvtedy už ubehlo sto rokov, bolo to skôr, ako sme spolu išli do ľudovej školy pred deväťdesiatimi ôsmimi rokmi.“

Znova sa všetci zasmiali. Potom sa pozreli na mňa. Ako by som mala pokračovať? O veku hovoriť nebudem, tak som sa rozhodla už pred tým, ako Hellu prišla so svo‑ jou pravekou historkou. Bolo treba vymyslieť nejakú inú nezáväznú skutočnosť.

„Mám dve dospelé deti,“ začula som vlastný hlas a stuh‑ la som od hrôzy. Môžem sa predstaviť nejakým pochabej‑ ším spôsobom? Nikto si predsa nepredstavoval, že moje deti budú iné ako dospelé. A bolo v tomto období života materstvo tou najdôležitejšou identitou? Čo záležalo na počte detí, keď je cieľom schádzať sa, lebo sa učíme po taliansky?

„Vždy som mala rada taliančinu,“ vykoktala som na‑ koniec, zapýrila som sa ako malé decko a pozrela som sa na sivovlasú paniu po mojej ľavej strane, aby pochopi‑ la, že som skončila. A to už ako, že som vždy mala rada taliančinu? Taká banálna lož. Usilovala som sa počúvať, ako kolo pokračuje. Mnohé ďalšie boli matkami dospe‑ lých detí a milovali taliančinu.

„Nepovedala si, že si vdova,“ zašuškala mi Hellu do ucha.

Vdova, došľaka, neviem, ako by som tú úlohu mala

zvládať. Či sa s vdovstvom, doboha, nespája neja­

ký bezodný žiaľ a koniec sveta, bezhraničná osame­

losť a všetko to, čo u iných prebúdza sústrasť? Ja už

som však netúžila po žiadnom posranom súcite. Na

Olliho pohrebe som však bola čertovsky odhodlane

zamĺknutá a unavená, lebo to vdove pristane. V re­

čiach nad rakvou rozprávali nepochopiteľné príbehy

o rybárovi, džentlmenovi a milom a veselom spoloč­

níkovi, o mne celkom neznámom Ollim. Nikto neho­

voril o tom čertovsky zamĺknutom samoľúbom ego­

istovi, ktorý s nespokojným výrazom a s pohárom

whisky v ruke vysedával v knižnici tak dlho, až ochr­

nul. V mysli mi v tej chvíli krúžila iba jediná myš­

lienka: „Konečne!“ „Ja už na tie hodiny nemôžem chodiť,“ povzdychla som si, keď sme po vyučovaní kráčali do centra.

Bola som celkom vyčerpaná. Na kurze som prepotila spodnú košieľku, lebo som sa neprestávala báť, že budem musieť odpovedať na niečo, čo neviem alebo čomu nero‑ zumiem. Keď sme postupovali podľa zasadacieho poriad‑ ku, nervózne som vyratúvala, aká úloha na mňa vyjde, a vôbec som nepočúvala druhých. Keď sivovlasá pani preskočila jeden riadok a ujala sa mojej vety, zmocnila sa ma panika. Hrozný stres.

Podľa Hellu som bola dobrá a vraj by som mohla tro‑ cha ubrať zo svojej utkvelej predstavy, že musím byť naj‑ lepšia.

„Taká si bývala už v škole, hrozná štréberka. Vždy len prvá a tým najhorším spôsobom.“

Potom začala hovoriť o mužovi vo svetri, ktorý, keď sa dostal do švungu, prestal sa tak hrozne zajakať. Po ta‑ liansky už vedel z minulosti a ja som nechápala, prečo je v kurze pre začiatočníkov.

„Nebuď hlúpa,“ skríkla Hellu. „Lebo tam sú voľné, osa‑ melé ženy v jeho veku. Také ako ty! Odhoď ten svoj snub‑ ný prsteň a skoč po ňom skôr, ako ho uchmatne niektorá iná.“ Ten chlap bol pre mňa absolútne pristarý, najme‑ nej o desať rokov starší. Podľa Hellu to bola drobnosť. „O čo sme starší, o to menšie sú vekové rozdiely,“ vyhlási‑ la, no bola na omyle.

V začiatočnom a záverečnom úseku života vekový rozdiel narastá. V detstve o rok starší je úplne iný člo‑ vek, o päť rokov starší je rovnako vzdialený ako o tridsať rokov starší. Priam dospelý. V priebehu dlhého, sivého stredného veku boli všetci bezvekí. Vtedy bol vek hádam naozaj iba tým číslom, ktoré Pike tak nenávidela. Koho zaujímalo, či má sused tridsaťdva alebo susedka štyri‑ dsaťšesť rokov?

„Lenže keď sa potom dostaneme do posledného oblú‑ ka pred cieľovou rovinkou, vek znova nadobúda význam,“ vysvetľovala som Hellu. Hľadela na mňa s otvorenými ústami, akoby som sa rozhovorila plynulou ruš tinou. „Šesťdesiatsedmička je čosi iné ako sedemdesiatpäťka. A osemdesiattrojka už celkom niečo iné než sedemde‑ siatpäťka. A čo už potom rozdiel, keď sa prekročí deväť‑ desiatka. Nie je to vari nad slnko jasnejšie?“

Rozprávala som a rozprávala. Povedala som, ako mi to pripadalo, keď v novinách písali o dobrovoľných pre‑ chádzkaroch, ktorí vyvádzajú starcov a starenky, a pub‑ likovali rozhovor so sedemdesiatdvaročnou paňou. Nie, nebola to tá dobrovoľná vyvádzačka, ako som sa nazda‑ la, ale jedna z tých stareniek. Zoširoka som vysvetľovala, ako Štatistický úrad zaraďuje všetkých dôchodcov do rovnakého klastra čakateľov na smrť. Naša veková ka‑ tegória dokonca nemá hornú hranicu, je tam iba spo‑ jovník: 65 ‑.

„Takže tam patríme, šesťdesiatpäť... a nič? To má byť naša identita?“ naliehala som na ňu.

Hellu mlčala. Radšej som s tým prestala. Kráčali sme v hlbokom, desivom tichu až na roh ulice, kde Hellu bý‑ vala a odkiaľ som to mala ešte zopár blokov na zastávku autobusu na Mannerheimovej. Horúčkovito som premýš‑ ľala, či som sa Hellu nedotkla. To som nemala v úmysle. Všimla som si, že všetko, čo sa týkalo veku, sa po sedem‑ desiatke stávalo citlivé ako popálenina. Najneskôr vte‑ dy. Hellu bola moja najlepšia priateľka z detstva. Nikdy som si ju nespájala s vekom, veď sme kráčali v rovnakom rytme.

A teraz sme boli tu, Hellu stála zamĺknutá na rohu ulice a so zvrašteným čelom dolovala hodnoty zo svojho zdravotného náramku. Potom začala hľadať kľúče, kto‑ ré jej viseli na krku. Po dlhom zhľadúvaní si ich všimla, čosi si sama pre seba zahundrala a pustila sa do hľadania okuliarov, aby sa mohla pozrieť, ktorý z tých kľúčov je od brány. Okuliare mala na čele. Nezúčastnene som sa pri‑ zerala, ako si napokon spomenula aj na to, zasmiala sa a založila si okuliare na nos.

„Takže posledný oblúk pred cieľovou rovinkou,“ po‑ vedala a prestala sa smiať. „Zákruta smrti, tak to je tento náš život v tejto chvíli?“

Na rozlúčku sme sa objali, tento zvyk sme zaviedli ke‑ dysi, keď sme boli päťdesiatničky. Hellu zašla do chodby a na schodisko a ja som vyrazila na zastávku autobusu. Zajtra by sme si mali zasa zavolať.

4

„N

ádherne priestranná!“ vykrikovala Susanna a vy‑

krúcala sa na parketách ako tá najlepšia primaba‑

lerína. Domáca ošetrovateľská starostlivosť si odviezla svoj majetok, pričom si takmer podala kľučku s pohre‑ bákmi odvážajúcimi Olliho a ja som na prvých metroch svojej vdovskej kariéry nevedela, čo si s osirelou miest‑ nosťou počať. Keď bolo preč pacientske lôžko, portatív, morfínová pumpa, všelijaké zdviháky a škatule s plien‑ kami, kroky sa ozývali ako v kostole. „Teda desne veľa štvorcových metrov pre jedného človeka!“

Susanna a Marko prišli ku mne spolu, aby dali veci do poriadku, ako sami nazvali toto neočakávané vniknutie. Marko povykladal zo svojho plecniaka na stôl nekonečné štôsy papierov a Susanna sa rázne pustila do vyprázdňo‑ vania skríň a skriniek. Vyberala z nich otcove odevy a ob‑ ratnou rukou triedila aj moje spomienky.

„Ach, hrôza, koľké krámy sa vám tu nahromadili!“

Táto diabolská aktivita bola celkom novou črtou môj­

ho decka. Začalo sa to po pohrebe. Do tých čias len

čertovská pasivita. Susanna si zmyslela, že na po­

hrebe musím mať klobúk. Došľaka, ten klobúk sme

zháňali a lietali za ním celý deň. Kdesi vypriadla aj

závoj, ktorý som si vraj mala spustiť pred vdovský

ksicht ako v amerických filmoch. Na tento trafený

nápad som veru nepristala.

Marko vravieva, že mal dve výrobné sezóny. Mys­

lí tým deti a možno aj manželky. Nikdy ich nevidím,

na pohrebe však Marko predviedol celú tú perepúť

popri rakve. Pokojne som sledovala, ako manžel­

ky opreteky predvádzali silený plač. Iba štvorroč­

né dvojičky prelievali slzy žiaľu, nevediac, o čo ide.

Kvapka a Mach, dopánaboha, takéto mená dal môj

syn svojej zatiaľ poslednej edícii. Prvú výrobnú sezó­

nu by som ani nespoznala, keby som ich stretla na

ulici. Aada a Justus, rovesníci svojej mamy.

Na Susannu vyšlo, aby k rakve pristúpila spolu

so mnou, chudera, keďže si k sebe nikoho nenašla,

štyridsaťdvaročná, slobodná a bezdetná vychováva­

teľka psov. Ani som, dočerta, nevedela, aký opatrov­

nícky vzťah sa to začína, keď sa dcéra do mňa zavesí

a vlečie ma, aby som postála pri rakve jej otca. „A mňa presuniete do ktorého zariadenia?“ spýtala som sa v snahe o humor, keď som už bola namrzená z dcé‑ riných operácií zameraných na odstraňovanie odpadu. Susanna vyniesla môj župan, v druhej ruke mala Olli‑ ho rybárske potreby a celkom dobrý, hoci, pravda, starý opekač hrianok. Kedysi sa robili trvácne výrobky.

„Čo si s takým dačím počneš?“ smiala sa Susanna a hodila to všetko oblúkom na hromadu odpadu. Župan nabral zospodu vzduch a chvíľu to vyzeralo, že vzlietne ako dravý vták s veľkými krídlami, aby ulovil hriankovač. „Zbytočne sa neznervózňuj. Všetko sa dá do poriadku,“ oznámila mi a potľapkala ma po líci.

Marko sa neznížil k role prehnane empatického šaša, mužne dokázal rozprávať aj o nepríjemných veciach, ako sú podrobnosti závetu a v ich výsledku moje príjmy. Kým som doma obskakovala deti, prevalilo sa toľko rokov, že môj dôchodok nebol priveľmi vysoký.

„Ale veď máš aj malý vdovský dôchodok,“ utešoval ma Marko a vysvetlil mi, na akú životnú úroveň dosiahnem v týchto svojich niekoľkých posledných rokoch života. Ne‑ smela by som cestovať. Budem sa musieť naučiť počítať, čo zjem a kúpim, tak mi to zdôrazňoval môj synček, ten, kto‑ rý bral obidve svoje výrobné sezóny štyri razy dovolenko‑ vať na druhú stranu zemegule a bobriu pečienku si flam‑ boval calvadosom. Lenže ani on nepoznal celú pravdu. Po všetky tie roky som si sporila na vlastné meno a moja súk‑ romná ordinácia zubnej lekárky dobre vynášala.

„Myslela som si, že predám chatu, z toho budem mať peniaze, aby som sa mohla rozmaznávať.“

„To nemyslíš vážne!“ skríkol Marko.

„Akože rozmaznávať?“ zrevala Susanna.

Jednoducho ich chytala hrôza už len pri myšlienke, že čosi také stále a posvätné ako rodinná chata by sa im stratilo z ich nepeňažných benefitov.

„Mama, veď to je raj!“

Dočerta, ja nie som nijaká vášnivá chatárka. Napo­

sledy som sa tam vytrepala kvôli Ollimu, lebo ma

prinútili deti. Bol to, šľak to trafil, poriadne hlúpy

nápad. Susanna si namýšľala, že jej otec bude me­

dzi tým krovím a raždím hrozne nadšený. Olli však

z celej výpravy nič nevnímal. Čertovsky zložité bolo

už len nastrkať invalidné kreslo do Markovho auta,

každý kričal na každého, Olli sa vyľakal a dostal

záchvat triašky. Ten vystrašil Marka a Susannu, na

otcove záchvaty neboli tí dvaja usmrkanci ani tro­

cha zvyknutí. A to bol iba začiatok. Neboli sme ešte

ani v polovici cesty, keď Ollimu začalo byť nevoľno

a povracal sa všade vôkol na kožené sedadlá Mar­

kovho auta. Ja som to potom ako chudera upratovala,

kým decká usrká vali latte z ekologických pohárov na

nádvorí nákupného centra. V cieli sme Olliho zapar­

kovali pred chatou, kde mu bolo zima, zatiaľ čo Susan­

na so slzami v očiach cvakala jednu fotku po druhej.

Chata bola len taká biedna dosková búda, Olli

ju staval sám na brehu jelšami porasteného močiara

na pozemku, čo mu z milosti venoval jeho brat, kto­

rý bol sedliak. Nebola tam ani posratá elektrina, ani

vodovod, všetko to bol len jeden poondiaty primitív­

ny krám. V tej idyle som sa ako mladá matka rodi­

ny stala cieľom svokrinej kritiky. Nič som neurobila

správne, došľaka, ani len tie zemiaky som neumyla

v správnej priehlbni v skale. „Bez nášho súhlasu ju nemôžeš predať,“ povedal Marko. „Polovica patrí nám. Neboj sa, vyjdeš, ak budeš žiť spo‑ rivo. Hádam z tohto tu zaistíme niečo do zásoby aj na zlé časy.“

„Zlé časy? Máš na mysli hospic alebo ústav pre de‑ mentných?“

Marko si odkašlal a zovrel päste. Samozrejme, že mal na mysli hospic a ústav pre dementných, je predsa zod‑ povedný realista. A pravdepodobne aj tútorstvo, ische‑ mickú mozgovú príhodu, dispozíciu pacienta a súhlas s darovaním orgánov. Tým si zároveň vytváral vlastnú víziu záveru môjho života so všetkými podrobnosťami.

„Pekná hlúposť,“ vyhŕklo zo Susanny. Prehrabávala sa v našich skrinkách na topánky. Dobré letné sandále le‑ teli do vreca s odpadom už len z bezpečnostných dôvo‑ dov, lebo v mojom veku by sa nemalo chodiť v topánkach s podpätkami. „Ešte spadneš.“

„Teraz usporiadame tie papiere,“ vyhlásil so zúrivou zanovitosťou Marko a začal predčítať zoznam pozostalos‑ ti, ktorý starostlivo vypracoval. Ako chamtivému právni‑ kovi sa mu majstrovsky podarilo zmrštiť Olliho majetok na absolútne minimum, aby sme zaplatili čo najnižšiu dedičskú daň.

„Platenie daní som vždy považovala za dôležité,“ zdô‑ raznila som.

Marko a Susanna sa opreteky rozkričali. Vraj majú obidvaja až po krk daní aj spoločnosti a dedičská daň je v súčasnosti tá najzbytočnejšia vec, akú si len dokážu predstaviť. Relikt stavovskej spoločnosti.

„Toto je náš majetok!“ zakončila Susanna svoju lamen‑ táciu a ja som celkom nepochopila, čo všetko považuje za svoje. Iste však nie moje prekrásne červené topánky na slávnostné príležitosti, ktoré už robili spoločnosť sandá‑ lom v odpadovom vreci. Marko ešte vysekol krátku tem‑ peramentnú prednášku o tom, akí sebeckí a hlúpi sme boli s Ollim, keď sme včas nepreviedli všetok majetok na deti. Všetci ostatní to tak robia. Tým by sme sa vyhli tej‑ to babračke, povedal, pričom mal na mysli klamstvá na‑ komponované do zoznamu pozostalosti.

„Teraz je tu všetko do bodky presne a pre nás čo naj‑ výhodnejšie.“

Ukázal na hŕbu papierov, ktoré pôjdu daňovému úra‑ du, akoby to bola jeho románová prvotina. Susannu pre‑ mkol obdiv a namaľovala svoje meno na papier bez číta‑ nia. Vzala som ten stôs k sebe, sľúbila som, že si to večer v pokoji poprečitujem a vrátim sa k veci neskoršie.

„A načo ty...“ ozval sa Marko. „Ty sa tým nemusíš pre‑ hrýzať. Stačí tamto meno.“

„Aj tak tomu, zlatíčko, vôbec neporozumieš,“ bľabota‑ la Susanna stojaca vedľa brata.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.