načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Roman a Júlia - Ľubica Štefaniková

Roman a Júlia

Elektronická kniha: Roman a Júlia
Autor:

Prepáči Roman Júlii zatajovanie minulosti? Vyrieši svoje pracovné i súkromné problémy? .Odpustí tvrdohlavá Júlia Romanovi? Ľúbi ho?Príbeh zo súčasného Slovenska o obyčajných ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  130
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2013
Počet stran: 306
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-895-1574-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prepáči Roman Júlii zatajovanie minulosti? Vyrieši svoje pracovné i súkromné problémy? .
Odpustí tvrdohlavá Júlia Romanovi? Ľúbi ho?
Príbeh zo súčasného Slovenska o obyčajných ľuďoch, ich radostiach, i starostiach

Zařazeno v kategoriích
Ľubica Štefaniková - další tituly autora:
 (e-book)
Vyznanie duše Vyznanie duše
 (e-book)
Pondelkové verše Pondelkové verše
 (e-book)
Kroky Kroky
 (e-book)
Návrat strateného meča Návrat strateného meča
 (e-book)
Choď domov Choď domov
 (e-book)
Ruža zo zálivu Ruža zo zálivu
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

Ľubica Štefaniková

Roman a Júlia

Grafická a technická spolupráca: Rybár Štefan,

Franko Štefan

Fotografia: Lukáš Uher

Edícia: Mladá Éra Autorov nového tisícročia - / MEA 2000 o. z. /

© Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0205-6


2

Poďakovanie

Ďakujem manželovi za trpezlivosť, lebo bez

neho by som ten príbeh nenapísala,

Lukášovi Uhrovi za jeho krásnu fotku

labutí,

Mgr. Eve Nemšákovej, bez nej by román

nemal to správne čaro.

Príbeh a mená sú vymyslené, akákoľvek

podobnosť so skutočnosťou je náhoda.

Ľubica Adamová Štefaniková


3

OBSAH

Kapitola I. ......................................................................... 5

Kapitola II. ..................................................................... 17

Kapitola III. .................................................................... 23

Kapitola IV. .................................................................... 38

Kapitola V. ..................................................................... 48

Kapitola VI. .................................................................... 62

Kapitola VII. ................................................................... 72

Kapitola VIII. ................................................................. 86

Kapitola IX. .................................................................. 100

Kapitola X. ................................................................... 110

Kapitola XI. .................................................................. 120


4

Kapitola XII. ................................................................. 133

Kapitola XIII. ............................................................... 146

Kapitola XIV. ................................................................ 170

Kapitola XV. ................................................................. 184

Kapitola XVI. ................................................................ 198

Kapitola XVII. .............................................................. 212

Kapitola XVIII. ............................................................. 223

Kapitola XIX. ................................................................ 237

Kapitola XX. ................................................................. 254

Kapitola XXI. ................................................................ 273

Kapitola XXII. .............................................................. 282

Kapitola XXIII. ............................................................. 292

EPILÓG ........................................................................ 304


5

Kapitola I.

Mladá žena zaklopala na dvere a na vyzvanie vošla dnu.

Bojazlivo pozrela na ženu sediacu za kancelárskym stolom

a nesmelo sa opýtala.

„Šéfka, je tu ešte jedna kandidátka. Prišla neskoro, vraj

nemohla skôr. Prijmete ju?“

„Ale áno Marika, lebo z tých, čo tu boli pred ňou, som si

nevybrala ani jednu. Všetky boli síce pekné, ale nevedeli

odpovedať ani na jednoduché otázky. Nech vojde. Možno

táto posledná bude tá pravá. Už nemôžem čakať, konkurz

trval týždeň a nikoho sme nevybrali.“

Júlia si pohladila aj tak perfektný účes. Husté medené

vlasy mala stiahnuté do prísneho uzla, ktorý bol skrútený a

sponkami pripevnený na temene hlavy. Neodstával ani

vlások. Majiteľka hustých vlasov si dala záležať, aby bol

účes každý deň dokonalý. Jej čelo prezrádzalo, že sa

častejšie mračí, ako smeje.


6

Svedčila o tom hlboká vráska nad krásne tvarovaným

obočím. Ku skoro dokonalému tvaru pomohli pravidelné

návštevy kaderníckeho salóna. Na tvári mala okuliare, ktoré

tvári dodávali ešte prísnejší výraz. Aspoň sčasti zakrývali

zelené oči. Mnoho ľudí ešte dlho spomínalo na pohľad do

tých nádherných zaujímavých očí. Plné ružové pery

privádzali mnohých mužov do rozpakov, lebo aj napriek

krásnemu tvaru sa neusmievali skoro nikdy. Jedného muža

už dlhé roky trápila myšlienka, prečo sa táto krásna, mladá

a hlavne zaujímavá žena neusmieva vôbec. Osem rokov ju

videl len sústredenú, zamračenú, prísnu, ale nikdy nie

usmiatu. Aj keď bol jej nadriadeným a majiteľom firmy, aj

tak jej nikdy nepoložil otázku, aby sa dozvedel odpoveď.

Stačilo sa len opýtať, ale odpovede sa bál. Tušil, že v jej

minulosti bolo niečo, čo ju donútilo správať sa odmerane ku

všetkým, jeho nevynímajúc.

Aj preto ho priťahovala, lebo bola tajomná. Tajomná,

krásna, nedosiahnuteľná, hoci bola blízko. Vo firme si

vyslúžila prezývku „ľadová kráľovná“, lebo pohľad jej

zelených očí veľa ľudí zmrazil na dlhé chvíle, ak sa


7

majiteľka krásnych očí nahnevala. Júlia Ambrózyová

urobila niekoľko pohybov počítačovou myšou a pozrela

na vchádzajúcu dievčinu. Asi dvadsaťročné dievča vošlo

dnu a prijalo ponúknuté miesto. Svetlovlasý anjelik.

Preletelo hlavou ekonómke firmy. Zo začiatku malo

dievča trému, ale neskôr sa osmelilo a úprimne

odpovedalo na všetky otázky. Nebolo ich málo, ale o

niekoľko minút sa dve mladé ženy rozprávali nenútene,

obe boli spokojné s výsledkom rozhovoru. Júlia bola

pokojná, pretože konečne prišiel na konkurz niekto, kto

aspoň v niečom splnil očakávania a predstavy o jej novej

asistentke.

„Zajtra môžete nastúpiť, stanete sa mojou asistentkou.

Nástupný plat vyhovuje vašim predstavám, zajtra na

personálnom oddelení budete informovaná o tom, ako

to vo firme funguje. Pracovná doba je od siedmej

do pol štvrtej. Občas síce zostávame dlhšie, ale nie je

to pravidlo. Dohodli sme sa na pracovnej náplni a keďže

vám vyhovuje, tak sa uvidíme zajtra ráno. Som rada, že ste

prišli. Nabudúce nemeškajte, táto vlastnosť nie je


8

dobrá, hlavne pre asistentku vedúcej ekonomického úseku

nie je vhodná vôbec. Tešilo ma, do videnia zajtra.“

Mladá žena vstala a odišla. Bola rada, že konečne našla

zamestnanie. Po mnohých konkurzoch už strácala nádej a

ona zamestnanie veľmi potrebovala. Bola v rozpakoch,

pretože jej nová nadriadená na ňu urobila silný dojem.

Ona, mladá a neskúsená, bude pracovať pre túto

zaujímavú ženu. Hneď prvýkrát na ňu emotívne

zapôsobila. Hlavne tým, že bola priama a úprimná a nič

pred ňou neskrývala. Čakala ju neľahká práca. Robiť

asistentku v súkromnej firme nechcela, mala o svojej práci

iné predstavy, ale využila príležitosť, ktorá sa jej

ponúkala. Tak ju chytila za pačesy. Veď každý nejako

začína. Júlia stlačila na telefóne niekoľko tlačidiel a

zavolala svojej súčasnej asistentke, aby prišla, pretože jej

potrebuje niečo povedať.

Marika, do dnešného dňa ešte asistentka Júlie, už bola

prichystaná, že pôjde domov. Neodišla, čakala na pokyny

svojej nadriadenej. Pre Júliu sa pracovná doba ešte

zďaleka neskončila.


9

„Potrebujete ešte niečo?“ - spýtala sa nesmelo.

Svojej šéfky sa bála ako väčšina zamestnancov. Marika

bola dvadsaťpäťročná, štíhla, slobodná žena, s krásnymi

dlhými vlasmi, čiernymi, ako noc. Jej hlboké modré oči

mnohých mužov dráždili a zvádzali. Vyzerala ako bábika.

Krehká a zraniteľná. A preto nikdy nebola bez mužskej

spoločnosti, vždy sa nejaký našiel, čo podľahol jej čaru.

Ale ona nevydržala dlho ani s jedným. Vždy jej na

každom niečo prekážalo. Alebo jej nápadník nedostatočne

obdivoval jej krásu, čo ona nemohla zniesť. Jeden čas sa

dokonca pokúšala zviesť aj svojho nadriadeného, majiteľa

firmy, ale ten jej dal patrične najavo, že si neželá také

správanie. Bol totiž už dlhé roky zaľúbený do inej ženy.

Mladá žena bola oblečená podľa poslednej módy, trochu

viac vyzývavo, ale vkusne. Už na začiatku jej Júlia

povedala, aby si uvedomila, že nie sú na diskotéke, ale v

práci. V zamestnaní od nej požaduje určitý stupeň

správania a obliekania, vo voľnom čase si môže robiť, čo

chce. Keďže Marika nechcela prísť o zamestnanie, tak

radšej zvolila ústup.


10

Zistila totiž, že oproti sebe má silnú konkurentku a

nechcela prísť o dobre platené miesto.

„Marika, zajtra ráno príde slečna Anna Zubrická, tá, ktorá

tu bola pred chvíľou. Vybrala som si ju za svoju

asistentku, vy prejdete na oddelenie finančnej účtárne.

Budete mať na starosti úhrady faktúr, prijímanie

objednávok a sledovanie financií. Patrične vám bude

upravený plat. Nemusíte mať obavy, menej nedostanete.

Keďže ste vo firme nejaký piatok, tak vám plne

dôverujem, nesklamte ma. Oľga odchádza na materskú,

tak potrebujeme niekoho namiesto nej. Časom sa situácia

zmení a vy prejdete na iné miesto, ak by vám práca

nevyhovovala. Ale teraz je situácia kritická a nie je iná

možnosť. Možno sa vám to nepáči, tak mi povedzte váš

názor. Čakám.“

„Slečna Júlia .... šéfka ....“ - habkala mladá žena.

„Marika! Prestaňte sa ošívať a povedzte, čo si myslíte!

Viete, že neznášam nerozhodných ľudí!“

„Šéfka, viete, no... ja súhlasím, len sa bojím, že nebudem

spĺňať vaše predstavy. Ste príliš náročná. Pousilujem sa,

aby som vás nesklamala.“


11

„To sa mi páči. Teraz choďte domov, je po pracovnej dobe, nechcem vás zdržiavať. Nechajte mi na stole poštu, neskôr si ju prečítam. Aspoň sa ma zbavíte, keď budete pracovať na inom oddelení. Viem, že zo mňa máte niekedy strach, ale nemajte obavy, neublížim vám. Nie tak, ako by ste si mysleli. Len som tvrdá, lebo život je tvrdý. Konkurencia nespí, na to nezabúdajte. Ak by sme poľavili, prevalcovali by nás a všetci by sme boli bez práce. To dúfam nechcete. Tak bežte, vonku je krásny deň, užite si ho. Do videnia zajtra.“ „Vďaka. Do videnia.“

Mladej žene nebolo treba dvakrát hovoriť. Otočila sa a rýchlo odišla. Mala stretnutie s novým nápadníkom a nechcela ho nechať dlho čakať. Čo keby si to rozmyslel? Potrebovala obdiv mužov každý deň, inak bola nepokojná. Mala takú povahu, život bez obdivných mužských pohľadov pre ňu nebol životom. Nechcela sa viazať, jednoducho si chcela užiť slobodu a možnosti, čo jej ponúkali iní.

„Tak prečo ich nevyužiť?“ - hovorila si.

12

Nepáčilo sa jej, že ju preložili, ale nechcela prísť o miesto.

Vo firme, kde pracovala, platili dobre a včas.

Len jej bolo ľúto, že nebude mať v pracovnej dobe toľko

možností, aby sa „uliala“ z práce a vybavila si súkromné

záležitosti, ktorých bolo požehnane. Vždy totiž musela

mať najnovší model šiat, ktorý dostali do niektorého

z butikov. Ak sa tak nestalo, bývala podráždená a Júlia

nechcela konflikty kvôli takým pletkám. Tak sa často tvárila,

že tým výhovorkám verí. Marika ju tými smiešnymi

výhovorkami kŕmila často. Bola s ňou pokojná.

Tak prižmúrila oči, keď išlo o parádu. Aj keď sa ona sama

obliekala prísne a stroho. Jednoduchý kostým tmavšej farby,

najčastejšie tmavomodrej alebo čiernej, biela blúzka. Jemný

make-up, jemný rúž. Ak by sa občas usmiala, bola by

dokonale krásna. Ale ona sa neusmievala vôbec. Občas

preletel jej tvárou tieň, ktorý naznačoval niečo ako úsmev,

ale ten tieň bol príliš slabý, aby zmenil trvalý stav. Pôsobila

chladne a odmietavo a svoju prezývku si zaslúžila. Ak sa

rozčúlila, tak kričala a vtedy sa jej podriadení báli.

13

V poslednom čase zvyšovala hlas často, lebo problémov bolo

veľa a niektorí jej kolegovia si neplnili svoje povinnosti tak,

ako si predstavovalo vedenie firmy a ako sa od nich

očakávalo. Veľa ľudí nevedelo, že dokončuje prácu za

mnohých, aby firma fungovala. Konkurencia čakala len na

chybný krok. Firiem, ktoré vyrábali dámsku a pánsku

konfekciu, bolo veľa. Udržať sa na vrchole a mať pravidelne

opakujúce sa objednávky a odberateľov bolo niekedy na

hranici ľudských možností. Cítila zodpovednosť za všetkých,

ktorí tu pracovali. Firma mala sto zamestnancov vo výrobe a

desať administratívnych a technických pracovníkov, vrátane

jej a majiteľa. Mnohí

z nich tu pracovali od začiatku a tie začiatky vôbec neboli

ľahké. Rozbehnúť firmu nebolo jednoduché, vydobyť si

miesto na trhu vyžadovalo nadľudské úsilie, ale stálo to za

námahu. Firma mala stále viac objednávok, ľudia prácu a

výplatu načas. Za tým všetkým bolo veľa práce Júlie a

majiteľa firmy. Vtedy na začiatku to bolo naozaj ťažké. Úver

striedal úver, zamestnanci si podávali kľučky.

14

Majiteľ firmy zúril, hádky boli na dennom poriadku. Jeden

čas mala sto chutí dať výpoveď. Keď mu navrhla ukončenie

pracovného pomeru aj ona, tak sa trochu zmenil. Tri mesiace

prežívali skutočnú krízu, lebo odišlo veľa šikovných ľudí.

Výplaty boli malé, robilo sa od rána do večera. Tisíckrát mu

vysvetľovala, že musí ľuďom zaplatiť, lebo inak sa nepohnú

z miesta. Nedal si povedať. Raz nedodržali termín

objednávky. Stálo ich to veľa peňazí a strašne sa pohádali.

Spýtala sa ho, či by aj on pracoval za taký smiešny peniaz,

ako jeho ľudia. Na pár sekúnd onemel a potom z neho

vyliezlo, že nie. Vidí ten deň, ako by to bolo včera. Vykričala

mu, že si môže robiť sám, ona má toho plné zuby. Ak sa chce

niekam dostať, musia mať vo firme odborníkov, ktorých

treba zaplatiť. Lebo, ak si budú ľudia stále podávať kľučky,

nikto sa nezapracuje a stále budú mať tie isté problémy a

neposunú sa nikam. Chcel žiť na úrovni, mal vysoké nároky,

chcel byť na vrchole. Júlia mu vysvetlila, že sa tam dostane,

ale na začiatku ju musí počúvať. Vôbec ju nechcel počúvať.

Kričali na seba

každý deň.

15

Jedného dňa napísala výpoveď a nechala mu ju na stole.

Odišla domov a dva dni nebrala telefón. Neprišiel za ňou,

poslal kolegu. Dala sa prehovoriť, ale stanovila si

podmienky. Keby ich neprijal, odišla by. Nakoniec ich prijal,

ale mračil sa ešte týždeň. Potom sa ľady prelomili a firma sa

ako-tak rozbehla. Vystriedalo sa veľmi veľa ľudí. Veď kto by

chcel drieť za minimálnu mzdu? Postupne sa situácia

zlepšovala. Pracovný kolektív sa ustálil, až kým sa dostal do

súčasnej podoby. Škrípanie zubami na oboch stranách prešlo,

práce bolo dosť, úvery splatili a začali sa stavať na nohy.

Potom prišla jedna veľká objednávka a

oni sa dostali na popredné miesto medzi odevné firmy

v ich regióne. Ľudia síce hundrali, ale mali prácu nielen

v sezóne. Výplatný termín dodržiavali ako jedna z mála

firiem široko-ďaleko. Keď si na to spomenie, je rada, že toto

obdobie majú za sebou. Stálo ich to veľmi veľa nervov a aj

zdravie si vyžiadalo svoju krutú daň. Každodenný stres

urobil svoje. Ale koho to zaujímalo? Nikoho.

Chystala sa pracovať do večera. Každý deň pracovala

od šiestej ráno do neskorého večera.

16

Zamestnanci nemohli pochopiť, prečo mladá žena usilovne

pracuje, keď oni ešte len prichádzajú do práce a ostáva v

nej, keď sa oni ponáhľajú domov. Keďže bola slobodná, tak

si mohla dovoliť tráviť celý deň v zamestnaní, mysleli si

mnohí. Robila to preto, lebo ju práca napĺňala a nechcela

stále myslieť na svoju minulosť, ktorá ju prenasledovala

ako nočná mora aj po dlhých rokoch. Často, skoro denne,

chodila na pracovné jednania mimo budovu, v ktorej mala

sídlo ich firma a potom poobede alebo väčšinou po

pracovnej dobe čítala poštu, odpovedala na listy, prezerala

účtovníctvo, vybavovala objednávky a kontrolovala

pracovné maily. Bolo toho dosť, čo musela stihnúť. Ešte

dávnejšie bola celý mesiac chorá a firma mala vtedy veľké

problémy. Majiteľ odcestoval v tom istom čase, keď bola

práceneschopná a niektorí konkurenti využili neprítomnosť

dvoch dôležitých ľudí vo firme. Odberatelia neplatli včas a

obaja s majiteľom museli vynaložiť značné úsilie, aby sa

firma dostala do normálnych koľají. Pretože sa chcela

vyhnúť podobnej situácii, pracovala tvrdo každý deň. Kapitola II. Vstala a chcela prejsť do kancelárie, kde pracovala Marika, ale do miestnosti vstúpil majiteľ firmy. Príťažlivý, tridsaťpäťročný muž v dokonalom tmavom obleku, oslovil mladú ženu. Nečakala ho, preto sa strhla od prekvapenia.

„Ahoj Júlia. Nechcel som ťa vyľakať, prepáč. Vonku je pekný deň, nechceš ísť na kávu?“

„Vďaka, ale mám ešte poštu, ktorú som nečítala, musím skontrolovať účtovníctvo. Oľga ide na materskú,

v poslednom čase jej nebolo dobre, tak ho musím ešte raz skontrolovať. O dva dni musíme odovzdať daňové priznanie, vieš, DPH. Tak chcem pozrieť všetky položky, či sú správne zaúčtované. Marika od zajtra nastupuje na Oľgine miesto, ale v prvý deň nebude vedieť robiť všetko, tak to musím urobiť ja. Oľga je od dnes v nemocnici, telefonoval jej manžel, že ju museli okamžite hospitalizovať. Budem rada, ak sa dieťatko narodí zdravé

a Oľga bude v poriadku.“ - zamračila sa Júlia.

„To som nevedel, daj mi vedieť, ako sa všetko skončilo. Pracovala tu od začiatku, zaslúži si nejakú odmenu a jej dieťa tiež. Takže nejdeš na tú kávu?“

„Ďakujem, inokedy. Povinnosti nepustia.“ - smutne

zvesila plecia.

Mladý muž bol zarazený jej obavami, od nej by nečakal

nijakú účasť. Považoval ju za chladnú a odmeranú. Hoci

zopárkrát nebol presvedčený, že je len chladná a odmeraná.

Ale boli to len chvíľky, tak nemohol zmeniť názor, ktorý si

vybudoval za dlhé roky čo sa poznali. Tajne však dúfal, že

sa mýli, že nemôže byť len chladná

a neprístupná, akou sa snažila byť. Niekedy ju pozoroval,

keď sedela za počítačom a pracovala. Občas sa zatvárila

milo a vtedy jej črty zjemneli a skrásnela ešte viac.

Nepustila k sebe žiadneho muža, čo mu vyhovovalo, lebo

nemal soka. Ale to, že nechcela k sebe pustiť ani jeho ho

často privádzalo do zúrivosti a potom sa hádali kvôli

pracovným záležitostiam. Lebo on bol zlostný a

podráždený a ona vynervovaná z množstva povinností.

Dlho nevydržali v stave „tichá domácnosť“ a zvyčajne po

niekoľkých minútach uzavreli prímerie. Vo svojom

postavení aj tak museli komunikovať, tak sa naučili riešiť

problémy rýchlo. Neuvedomovali si, že žijú skoro ako

manželia, lebo boli takmer stále spolu, jeden bez druhého

neurobili pracovne ani krok. Len večer sa každý z nich

vracal do svojho vlastného domova. Vyspať sa, aby ráno

mohli fungovať bez problémov.

„Dobre, tak sa maj a zavolaj, ak by bolo niečo súrne. Zajtra máme jednanie u nových dodávateľov, prídem po teba autom, nechoď svojím. Zbytočne budeš šoférovať aj ty aj ja. Potom môžeme ísť spolu na obed.“

„Súhlasím, prídem o siedmej ráno a budem ťa čakať. Ten obed beriem, ale nie že vyberieš drahú reštauráciu, nemám tie podniky rada.“

„Beriem na vedomie, len si to do zajtra nerozmysli, potrebujem s tebou prebrať jednu dôležitú vec. Samozrejme pracovnú. Ahoj, uvidíme sa zajtra. Julinka.“ - zažmurkal mladý muž a odišiel.

20

Slovo „Julinka“ povedal tak ticho, že majiteľka mena ho

nepočula. Bol zamračený, lebo pozvanie na kávu znova

neprijala. Vynahradí si to zajtra, pracovný obed

neodmietla. Ich pracovné obedy miloval, lebo často krát sa

pretiahli na niekoľko hodín, kedy bol s Júliou sám a on bol

s ňou sám veľmi rád. Už dlho ju miloval, ale ona bola stále

chladná a odmietavá. Vlastne sa do nej zamiloval na prvý

pohľad. Jedného dňa prišla na konkurz a on skoro zabudol

dýchať. Pohovor odbil mávnutím ruky. Prijal jej

podmienky, lebo nechcel aby odišla. Urobil dobre, lebo

bez nej by nebol tam, kde je dnes.

Jeho pozvania na kávu, do cukrárne a na večeru boli až do

očí bijúce, ale ona ich nekomentovala a vytrvalo

odmietala. Nevedel prečo, ale opýtať sa bál. Tušil, že mala

nejaký dôvod byť taká, akou sa snažila byť v očiach

blízkeho pracovného okolia. Keďže nechcel byť sám,

občas si našiel milenku. V jeho postavení nemal núdzu o

spoločnosť. Ženy sa mu doslova vnucovali a on občas

zneužil ich túžbu zavesiť sa na bohatého slobodného

muža.

21

Túžil po manželke a deťoch, ale tá, o ktorú mal záujem, ho

nechcela. Tým ho priťahovala ešte viac. Cítil sa ako

stredoveký rytier, ktorý musí svoju vyvolenú dobýjať. Preto

jej občas posielal obrovskú kyticu kvetov s lístkom „od

tajného ctiteľa“. Videl, ako jej tvár na pár sekúnd zjemnela

ak tie kvety ovoniavala a to mu dodávalo nádej, že za

maskou „ľadovej kráľovnej“ sa predsa len skrýva nežná

žena. Veľa z tých kytíc zostávalo visieť dole hlavou, aby sa

vysušili a ona nimi vyzdobila svoju kanceláriu, nevyhodila

vlastne ani jednu. Ak sa jej opýtal, odkiaľ ich má, tak sa

zatvárila zvláštne, ale nepovedala mu nič. Všimol si, že

často sa ku kytici vracia a keď si myslí, že ju nik nevidí, tak

si ju prezerá a ovoniava, pričom jej oči žiarili zvláštnym

svetlom. Občas ju pristihol, ako sa tvári, keď nestihla včas

nasadiť svoju masku, svoj zvyčajný chladný a neprístupný

výraz. Preto tajne dúfal, že jedného dňa odhalí jej pravú

tvár a trpezlivo čakal na ten deň. Lenže prešlo veľa času,

osem rokov a jeho nádej začala slabnúť.

22

Snažil si to vynahradiť počas ich pracovných obedov, keď

ju chcel rozveseliť, ale nepodarilo sa mu to skoro nikdy.

Vždy sa len smutne usmiala, jej pery sa smiali, ale oči

zostávali smutné. Nevedel si vysvetliť jej správanie,

väčšina ho považovala za veselého spoločníka. Len ona

bola výnimka, ktorá potvrdzovala pravidlo a jeho to miatlo

ešte viac. Raz počul, ako sa smeje spolu s ich upratovačkou,

aspoň sa mu to zdalo, ale kým prišiel k nim, tak znova

zbadal na jej tvári neprístupný výraz a bolo mu trápne

vyzvedať. Teta Marta, ako volali ich upratovačku, na neho

veľavravne pozrela, ale nepovedala mu nič. Len ho

potľapkala po ramene, keď prechádzala okolo neho a

chápavo sa usmiala. Nikto iný si toto k nemu nedovolil, len

ona, bola to jeho teta z matkinej strany. Vlastne bola

sesternicou jeho matky a on mal na ňu slabosť, lebo keď sa

usmievala, pripomínala mu jeho mamu. Tešil sa na

zajtrajšie jednanie, lebo bude celý deň s ňou a potom ich

čakal spoločný obed. Hoci len pracovný. Odišiel zamračený

a nevidel, ako sa zatvárila ona. Zasnený úsmev okrášlil už

aj tak krásnu tvár mladej ženy. Kapitola III.

O niekoľko mesiacov ...

„Marika, máš ísť k šéfke, práve ťa zháňala! Kde si bola tak dlho?! Už pol hodiny mi vyvoláva bez prestávky a ty nereaguješ ani na zvonenie telefónu. Načo potom máš mobil? Choď k nej, lebo ak ešte raz zavolá, dostanem hysterický záchvat.“ - ozvala sa Žofia, mzdová účtovníčka. Pracovala vo firme skoro od jej založenia a poznala Júliu dobre. Niečo vážne sa muselo stať, lebo tak vrieskať ju ešte nepočula a to ju počula kričať veľakrát. Zamračila sa, lebo tušila, že sa niečo stalo. Mariku mala prečítanú a neznášala ju. Podľa nej bola veľmi povrchná a náladová. Nemala rada takých ľudí. Žofia, žena na prahu štyridsiatky, veselá a otvorená povaha. Jej tmavohnedé vlasy vždy neposlušne odstávali a jej to robilo vrásky na čele. Chcela byť modernou, čo na tom, že mladosť je skoro minulosť. Bola veselá a často sa smiala.

24

Jej športové oblečenie bolo skoro jej súčasťou a nikto, kto

ju poznal, si ju ani inak nevedel predstaviť.

K zamestnancom bola milá, ale len dovtedy, kým

nezistila, že ju niekto zneužíva. Potom sa zmenila na

niekoho iného, kým nechcela byť a jej čokoládovo hnedé

oči svedčili o jej zlosti a podráždenosti. Júliu si vážila,

lebo vedela o nej skoro všetko, pracovali spolu dlhé roky.

Marika zbledla ako stena a bez slova odišla za vedúcou

ekonomického oddelenia. Na sekretariáte sedela Klára,

pozerala na monitor a vybavovala služobné maily, lebo

zastupovala Annu, ktorá odišla do banky. Mala sa vrátiť o

chvíľu, lebo do telefónu jej povedala, že príde hneď, len

ešte vybaví jednu záležitosť. Ani si poriadne nevšimla

Mariku, ako vchádza do kancelárie svojej nadriadenej.

Zareagovala až na hlasný krik šéfky.

„Ale, ale, koho to tu máme?! Dobre, že idete Marika! Len

si sadnite, rozhovor bude dlhý!“ - zvolala

zlostne Júlia.

Behala po kancelárii sem a tam, nevedela si nájsť pokojné

miesto, až kým nevošla do miestnosti kolegyňa, ktorá

mala na svedomí jej terajšie rozpoloženie.

25

„Mohli by ste mi povedať, kde v pekle ste boli?! Už

najmenej pol hodiny vás zháňam!“

„Ja ... ja... bola som niečo vybaviť v banke ...“

„Neklamte mi do očí! Do banky šla Anna! Tak poviete mi,

kde ste boli?! Ale pravdu!! Lebo ...“ - Júlia skoro

vrieskala.

„Ja ...no ... bola ... som ... si ... kúpiť .... novú... sukňu ...

do butiku dostali tovar ...“

„Ahá ... takže sukňu! Aspoň raz ste povedali pravdu!

Myslíte si, že som tým vašim smiešnym výhovorkám

niekedy verila?! Obráťme list a budeme sa venovať

pracovným záležitostiam. Čakám od vás vysvetlenie!“

„Neviem, na čo narážate ...“

„Tak slečna nevie! Mne sa niečo stane! Skúste si

spomenúť! Včera ste robili úhrady faktúr a uhradili ste

niečo, čo ste nemali! Vysvetlite mi, nad čím ste

premýšľali? Firma, ktorej ste poslali pol milióna, nám

dlhuje dva milióny a vy ste si to samozrejme ani nevšimli,

však?! O dva dni bude výplata a na účte nie sú žiadne

peniaze, lebo slečna všetko minula na úhrady,

26

ktoré boli naplánované na budúci týždeň! Čo si preboha

myslíte?! Že každý deň firme spadne do lona niekoľko

miliónov, len tak od niekadiaľ? Čo poviem ľuďom?!

Že výplata nebude, lebo slečinka bola príliš iniciatívna?

Ha?“

„Ja som si to nevšimla ...“

„Júlia ... prečo zase kričíš?“

Ženy si nevšimli, že do kancelárie medzitým vošiel

majiteľ firmy Roman Ziči a začul časť rozhovoru.

„Nemáme na účte ani korunu a neviem, odkiaľ vezmeme

peniaze na výplatu a na uhradenie DPH. S odberateľmi som

sa dohodla, že zaplatia neskôr. Trochu som im vyšla v

ústrety, dal si na to súhlas. Úhrady našim dodávateľom boli

naplánované až na budúci týždeň, ale naša Marika sa

rozhodla, že bude iniciatívna a uhradila všetko ešte včera.

Vrchol všetkého je, že aj nášmu najväčšiemu dlžníkovi

poslala pol milióna, lebo si „nevšimla! Mňa z nej porazí!“

„Čo?!“ - Roman si musel povoliť kravatu a rozopnúť

gombík na košeli.

27

„Počul si dobre! Som zvedavá, ako vyzerá jej práca, keď

je taká iniciatívna! O pár dní podávame daňové priznanie

ohľadom DPH a nepozdáva sa mi výsledok. Koľko faktúr

ste zaúčtovali? Povedzte pravdu, lebo o takom čase vyšiel

vždy rovnaký výsledok, každý mesiac platíme skoro tú

istú sumu, ale dnes vyšlo v účtovníctve divné číslo!

Chcem počuť pravdu, žiadne výhovorky! Čo ste robili celý

mesiac ?! Asi ste chodili každý deň kupovať nové lodičky,

ako vás poznám, alebo plavky, lebo je sezóna!“

„Slečna Marika, prečo mlčíte?!“ - s hnevom sa pýtal

Roman.

Poznal Júliu dobre, nikdy nekričala bez príčiny. Neznášal,

keď musela vrieskať, ale vedel, že jej zvýšený hlas neveští

nič dobrého.

„Ja ... nestihla som skôr. Zostalo mi ... no ... zaúčtovala

som len faktúry z prvej dekády, ostatné som sa chystala

dnes ...“ - tichým hláskom hovorila Marika.

„Čože?! To nemyslíte vážne! A odkiaľ vezmeme peniaze

na úhradu dane? Ani nevieme aká bude! Čo ak vyjde taká

28

suma ako minulý mesiac?! Na to ste nemysleli? Vy ste

sa zbláznili!“ - kričala Júlia a Roman chodil zlostne po

kancelárii.

Musel si rozopnúť ďalší gombík na košeli, lebo sa mu

dýchalo ťažko. Nebol schopný dostať zo seba ani slovo.

„Ja som si myslela ... „

„Čo ste si mysleli?! Zakrútime prsteňom ako Arabela a

všetko bude v poriadku? Za toto dostanete kárne opatrenie

a výpoveď k tomu! Teraz vypadnite! Von! Nechcem vás

tu vidieť! Prídete zajtra ráno o ôsmej a dohodneme sa na

ukončení pracovného pomeru. Mám už toho dosť!

Sústavne vás kontrolovať ako malé dieťa! Beriete plat, aby

ste pracovali a nie aby ste si chodili

v pracovnom čase nakupovať tie svoje „parádičky“.

Radím vám, aby ste prišli, lebo inak podám trestné

oznámenie. Dúfam, že majiteľ firmy súhlasí s mojím

postupom.“

Marika sedela so sklonenou hlavou, práve jej došlo, že jej

kariéra vo firme sa definitívne skončila.

29

Otočila sa na Romana, ktorý bol stále v šoku a čakala

na jeho slová. Tušila, že nebude svojej ekonómke

protirečiť.

„Samozrejme, že súhlasím! Budete nakoniec rada,

slečna Mráziková, ak to trestné oznámenie nepodáme.

Neviem, čo urobíme, zrejme budeme nútení požiadať

o úver, ale ani ten nedostaneme za jeden deň. Trvá to

nejakú chvíľu, kým sa úver vybaví. Choďte domov, zajtra

sa porozprávame.“

Dievčina pomaly vstala a odišla s plačom z kancelárie.

Júlia s Romanom na seba zlostne pozerali. Takú situáciu

vo firme ešte nezažili a to už v nej prežili všeličo. Roman

začal prvý.

„Júlia, čo budeme robiť?“

„Neviem Roman. Som bezradná. Ja sama som ju tam

preložila! Verila som jej a pred mesiacom som ju prestala

kontrolovať. Zrejme som nemala.“ - mladá žena sa

zamračila.

„Nemôžeš predsa kontrolovať všetkých. Povedala si

pravdu, dostávala plat ako účtovníčka, svoje povinnosti



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist