načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Rojko - Ian McEwan

Rojko

Elektronická kniha: Rojko
Autor:

Ian McEwan: Rojko Vysnené príbehy desaťročného chlapca obdareného veľkou fantáziou. Mimoriadna kniha mimoriadneho autora, prvá McEwanova knižka pre deti, krok do nevšedného sveta ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  169
+
-
5,6
bo za nákup

hodnoceni - 33.8%hodnoceni - 33.8%hodnoceni - 33.8%hodnoceni - 33.8%hodnoceni - 33.8% 20%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 160
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0455-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Ian McEwan: Rojko Vysnené príbehy desaťročného chlapca obdareného veľkou fantáziou. Mimoriadna kniha mimoriadneho autora, prvá McEwanova knižka pre deti, krok do nevšedného sveta desaťročného Petra Fortuna, jeho pocitov a nálad, jemných nuáns detskej duše a povahy. Peter je obyčajný chlapec, ktorý vo voľnom čase najradšej sníva a domýšľa veci do ich absurdných dôsledkov. V poviedkach, ktoré sú opisom jeho fantázií, sa vzbúria sestrine bábiky a odtrhnú mu končatiny, zmizíkom vymaže rodičov a sestru, prevtelí sa do domáceho kocúra a vybojuje zaňho rozhodujúcu bitku alebo sa stane bábätkom, čím k nemu stratí predchádzajúci odpor.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Rojko

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Ian McEwan

Rojko – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Ian M

c

Ewan

ROJKO


Mojím cieľom je rozprávať o telách, ktoré sa pre­

menili na tvary iného druhu.

Ovídius, Metamorfózy, Kniha prvá

S vďakou venujem

Polly, Alice, Williamovi a Gregorymu.


5

Predslov

Vždy, keď som dokončil jednu kapitolu  Rojka,

prečítal som ju nahlas svojim deťom. Dohoda

bola jednoduchá. Ony dostali najnovšiu dávku

toho, čo volali „Petrove historky“, a ja som si od­

nášal užitočné redakčné poznámky. Táto príjem­

ná, takmer rituálna výmena spätne ovplyvňovala

aj samotné písanie. Keď som hovoril každú vetu,

stal som sa oveľa všímavejším na zvuk dospelého

hlasu. Tento dospelý som nebol ja, respektíve nie

jednoducho ja. Sám vo svojej pracovni som v me­

ne tohto imaginárneho dospelého čítal nahlas ce­

lé pasáže imaginárnemu dieťaťu (nie celkom ale­

bo nie iba jednému z mojich detí). Ucho a jazyk,

chcel som ulahodiť obidvom.


6

Myslel som si, že detské potreby poznám in­

štinktívne: dobrý príbeh nadovšetko, sympatický

hrdina, zlosynovia samozrejme, ale nie po celý

čas, pretože sú príliš zjednodušujúci, jasné úvody,

zvraty v strede, uspokojujúce závery, ktoré nemu­

sia byť vždy šťastné. K  dospelému som cítil len

trochu viac než nejasné sympatie. Všetci miluje­

me už len myšlienku čítania pred spaním – dych

voňavý od zubnej pasty, dôverčivé oči roztvorené

doširoka, horúci termofor zastrčený v čistých pe­

rinách – kto by nemal túto scénu vrytú hlboko

do pamäti? Majú však dospelí naozaj radi detskú

literatúru? Vždy som si myslel, že ten entuziaz­

mus sa trochu zveličuje, až priveľmi. „Lastovičky

a  Amazonky? Beatrix Potterová? Úžasné knihy!“ Myslíme to naozaj, skutočne sa z nich stále teší­ me alebo len o tom nahlas rozprávame a nechá­ vame otvorené dvere nášmu stratenému, takmer zabudnutému ja? Kedy ste sa naposledy skrútili do postele sami, len so Švajčiarskym Robinsonom?

Na detských knihách máme radi svoju vlastnú

detskú radosť z nich, a to má menej spoločného

s  literatúrou a  viac s  láskou. Pri písaní a  číta­

ní Rojka nahlas som si veľmi rýchlo začal myslieť,

7

že by bolo lepšie zabudnúť na našu silnú tradíciu

detskej literatúry a  napísať knihu pre dospelých

detským jazykom, aby rozumeli aj deti. V storočí

Hemingwaya a  Calvina jednoduchá próza ne­

musí odstrašiť vyspelejšieho čitateľa. Dúfal som,

že téma – predstavivosť samotná – je niečo, čo sa

týka každého, kto zdvihne knihu. Podobne je té­

mou akejkoľvek literatúry premena, to je skoro až

obsesia. Rojko vyšiel v  ilustrovanej podobe vo

Veľkej Británii aj v Spojených štátoch, kým v rôz­

nych iných krajinách v triezvejšej dospeláckej po­

dobe. Kedysi bola tradícia, že autori venovali svo­

ju knihu osudu, skoro ako keby rodičia posielali

dieťa do sveta. „Choď, knižka, nech sa darí...“

Táto knižka sa môže napokon usadiť a žiť tichý

život v rohu detskej knižnice, upadnúť do zabud­

nutia, ale stále ešte dúfam, že by mohla niekomu

priniesť trocha radosti.

Ian McEwan

1995

8

Peter sa predstavuje

Keď mal Peter Fortune desať rokov, dospelí o ňom

niekedy hovorili ako o  „problémovom“ dieťati.

Nikdy nechápal, čo tým myslia. Necítil sa problé­

movo. Nehádzal fľaše od mlieka na záhradný

múrik, nelial si kečup na hlavu predstierajúc, že je

to krv, ani nesekal babičku po členkoch mečom,

hoci občas o  všetkých týchto veciach premýšľal.

Okrem akejkoľvek zeleniny, rýb, vajec a syrov ne­

odmietal žiadne jedlo. Nebol hlučnejší ani špi­

navší či hlúpejší ako ktokoľvek, koho poznal. Jeho

meno sa vyslovovalo aj hláskovalo ľahko. Nebol

problém pamätať si jeho tvár, bledú a  pehavú.

Každý deň chodil do školy ako všetky ostatné de­

ti a  nikdy okolo toho nerobil zmätky. K  svojej sestre bol presne taký protivný ako ona k nemu. Na dvere nikdy nezaklopali policajti, čo by ho chceli uväzniť. Ani jeden doktor v bielom plášti sa neponúkal, že ho zavrie do blázinca. Pokiaľ mu pamäť siahala, nebol s ním nijaký problém. Tak čo bolo na ňom problémové?

Pochopil to až po mnohých rokoch ako dospe­ lý človek. Mysleli si, že je problémový, lebo bol stále potichu. To ticho ľudí otravovalo. Ďalší problém bol, že sa mu páčilo byť osamote. Nie stále, samozrejme. Dokonca ani každý deň nie. No väčšinu dní platilo, že sa rád stratil na hodinu vo svojej izbe alebo šiel do parku. Bol rád sám a rozvíjal svoje úvahy.

Dospelí si radi namýšľajú, že vedia, čo sa točí v  desaťročnej hlave. Nedá sa vedieť, čo si myslí druhý človek, pokiaľ stále mlčí. Ľudia videli Pet­ ra, ako za letného popoludnia leží na chrbte, prežúva trávu a  zíza na oblohu. „Peter! O  čom rozmýšľaš?“ volali naňho. Peter sa preľakol a po­ sadil. „O  ničom. Fakt o  ničom.“ Dospelí vede­ li,  že mu niečo chodí po rozume, ale nedalo sa to vidieť, počuť ani nahmatať. Nemohli Petrovi povedať, aby s  tým prestal, lebo sami nevedeli, s čím. V hlave mohol pokojne podpáliť školu, na­ pchať svoju sestru do papule aligátora alebo utiecť teplovzdušným balónom, ale videli len chlapca, čo zíza na oblohu, chlapca, čo nepočul, keď ste zavolali jeho meno.

To, že bol samostatný, sa dospelým nepáčilo

o nič viac. Oni nemajú veľmi radi, ani keď sú sa­

mostatní iní dospelí. Keď sa zapájate do hry, ľudia

vidia, o čo vám ide. A ide vám o to isté. Musíte sa

zapojiť, inak to pokazíte aj ostatným. No Peter

uvažoval inak. Zapojiť sa je niekedy fajn. Šlo však

o viac. V skutočnosti, premýšľal Peter, keby ľudia

trávili menej času zapájaním sa do hry a nútením

druhých, aby sa zapájali, a keby každý deň veno­

vali chvíľu osamote tomu, aby si spomenuli, kým

boli alebo kým by mohli byť, svet by bol šťastnej­

ším miestom a nevznikali by vojny.

V  škole často nechal svoje telo sedieť v  lavici a jeho myseľ sa vydala na cesty. Aj doma mu však denné snívanie občas spôsobovalo problémy. Raz na Vianoce Petrov otec, Thomas Fortune, vešal v obývačke ozdoby. Tú prácu neznášal. Vždy mu privodila zlú náladu. Rozhodol sa v jednom rohu umiestniť ozdobné reťaze. V  tom istom rohu

bolo kreslo a v ňom sedel Peter a práve nič pozo­

ruhodné nerobil.

„Nehýb sa, Peter,“ povedal Thomas Fortune.

„Idem sa postaviť na operadlo tvojho kresla, aby

som dočiahol.“

„Jasné,“ povedal Peter. „Poď.“

Thomas Fortune sa vzniesol k stropu a Petrove

myšlienky ešte vyššie. Vyzeral, ako keby nerobil

nič, ale v  skutočnosti bol veľmi zaneprázdnený.

Práve vynachádzal vzrušujúci spôsob, ako rýchlo

zostúpiť z nejakej hory pomocou vešiaka na kabá­

ty a dlhého drôtu natiahnutého medzi dvoma bo­

rovicami. Ďalej dumal nad týmto problémom,

zatiaľ čo jeho otec stál na operadle kresla, naťaho­

val sa a fučal, ako sa snažil dosiahnuť strop. Ako,

lámal si hlavu Peter, ako skĺznuť dolu a nenaraziť

do stromov, na ktorých je natiahnutý drôt?

Možno to bol horský vzduch, čo Petrovi pripo­

menulo, aký je hladný. V kuchyni ležal neotvore­

ný balíček čokoládových keksíkov. Bola by naozaj

škoda nechať ich tam len tak kvasiť. Peter vstal

a  za ním sa ozval ohlušujúci rachot. Obrátil sa

práve včas, aby videl, že otec letí hlavou dolu do

diery medzi stenou a kreslom. Potom sa Thomas Fortune vynoril a  vyzeralo to, že je pripravený rozsekať Petra na fašírku. Na druhej strane izby si Petrova mama prikrývala rukou ústa, aby zakryla smiech.

„Jaj, prepáč, ocko,“ povedal Peter. „Zabudol som, že si tam.“ Krátko po svojich desiatych narodeninách dostal Peter za úlohu vodiť do školy svoju sedemročnú sestričku Katku. Peter s  Katkou navštevovali tú istú školu. Bolo to pätnásť minút pešo alebo kúsok autobusom. Zvyčajne chodievali so svojím otcom, ktorý ich vyložil po ceste do práce. No teraz sa zdalo, že deti sú už dosť veľké, aby cho­ dili do školy samy autobusom, a Peter to dostal na starosť.

Boli to iba dve zastávky, ale keby ste to mali od­ hadnúť podľa toho, čo kvôli tomu vyvádzali rodi­ čia, mysleli by ste si, že Peter berie Katku na sever­ ný pól. Večer predtým dostal podrobné inštrukcie. Keď vstal, musel si ich vypočuť znovu. Potom mu rodičia všetko zopakovali pri raňajkách. Keď deti vychádzali dvermi von, ich mama Viola Fortunová naposledy prebehla všetky pravidlá. Každý si musí

myslieť, že som sprostý, premýšľal Peter. Možno aj

som. Katku mal držať za ruku po celý čas. Mali si

sadnúť na spodné poschodie autobusu, Katka

k oknu. Nemali sa púšťať do rozhovorov s blázni­

vými alebo spustnutými ľuďmi. Peter mal nahlas

povedať sprievodcovi v autobuse názov ich zastáv­

ky a  nezabudnúť na „prosím“. Oči nemal spustiť

z cesty.

Peter mame všetko zopakoval a  spolu so ses­

trou sa vybrali na autobusovú zastávku. Celou

cestou sa držali za ruky. Toto mu ani neprekáža­

lo, lebo Katku mal popravde veľmi rád. Dúfal

len, že ho neuvidí žiadny kamarát, ako drží diev­

ča za ruku.

Autobus prišiel. Vošli dnu a sadli si dolu. Bolo

by komické držať sa za ruky aj tam a navyše tam

boli aj chlapci zo školy, takže sa pustili. Peter bol

pyšný. O svoju sestru sa postará kdekoľvek. Mô­

že  s  ním počítať. Keby sa napríklad ocitli sami

v horskom priesmyku a čelili by svorke hladných

vlkov, vedel by presne, čo robiť. Ostražito, aby

neurobili žiadny prudký pohyb, by sa s  Katkou

odsúvali, kým by sa neocitli chrbtami k  veľkej

skale. Tak by ich vlci nemohli obkľúčiť.


14

Vzápätí si vyberá z  vrecka dve dôležité veci,

ktoré si nezabudol vziať so sebou  – poľovnícky

nôž a  škatuľku zápaliek. Nôž vytiahne z  pošvy

a  zabodne do trávy, aby bol pripravený, keď za­

útočia vlci. Tí sa už priblížili. Sú takí hladní, že

slintajú, vrčia a brechajú. Katka fňuká, ale on ju

teraz nemôže utešovať. Vie, že sa musí sústrediť

na svoj plán. Hneď pri nohách má nejaké suché

lístky a vetvičky. Rýchlo a šikovne ich pozbiera na

malú kôpku. Vlci sú čoraz bližšie. Musí všetko

urobiť správne a  v  škatuľke zostala posledná zá­

palka. Cíti už vlčí dych – hnusný smrad hnilého

mäsa. Zohne sa, rukami vytvorí závetrie a  škrt­

ne zápalkou. Náhle príde poryv vetra, plameň sa

rozbliká, ale Peter drží zápalku tesne pri suchej

kôpke. Vzbĺkne jeden list, potom druhý, potom

sa oheň zahryzne do vetvičky a  čoskoro blčí ce­

lá  kôpka. Prihadzuje viac lístkov a  vetvičiek, aj

hrubších. Katka pochopila a  pomáha mu. Vlci

ustupujú. Divé zvieratá sa ohňa desia. Plamene sa

dvíhajú vyššie a vietor vháňa dym rovno do slin­

tajúcich čeľustí. Peter chytí poľovnícky nôž a...

Absurdné! Keby nedával pozor, zabudol by

kvôli takýmto denným snom vystúpiť. Autobus

zastavil a deti z ich školy už vystúpili. Peter vysko­

čil na nohy a  práve stihol dopadnúť na chodník,

keď sa autobus opäť pohol. Prešiel po ulici skoro

päťdesiat metrov, kým si uvedomil, že na niečo

zabudol. Aktovku? Nie. Na sestru! Musel ju za­

chrániť pred vlkmi a nechal ju sedieť v autobuse.

Chvíľu sa nevedel ani pohnúť. Stál a hľadel za

autobusom, ktorý sa vzďaľoval ulicou. „Vráť sa,“

mrmlal. „Vráť sa.“

Jeden chlapec zo školy prešiel okolo neho

a buchol ho po chrbte.

„Čo je? Videl si ducha?“

Petrov hlas ako keby prichádzal z veľkej diaľ­

ky: „Nie, nie, zabudol som niečo v  autobuse.“

A dal sa do behu. Autobus bol už takmer pol ki­

lometra ďaleko a začínal spomaľovať pred ďalšou

zastávkou. Peter šprintoval. Bežal tak rýchlo, že

keby roztiahol ruky, asi by sa vzniesol do vzdu­

chu. Potom by sa mohol kĺzať ponad vrcholce

stromov a... Ale nie! Teraz nemôže snívať. Teraz

musí získať naspäť sestru. Teraz už možno vries­

ka od hrôzy.

Niekoľko cestujúcich vystúpilo a  autobus sa

opäť pohol. Peter bol k nemu už bližšie. Autobus


16

sa plazil za nákladným autom. Keby mohol jed­

noducho len bežať, zabudnúť na tú strašnú bolesť

v nohách a v hrudníku, dobehol by ho. Keď do­

razil na zastávku, autobus nebol vzdialený ani sto

metrov. „Rýchlejšie, rýchlejšie,“ hovoril si.

Ako bežal okolo zastávky, zavolalo naňho ne­ jaké dieťa, ktoré stálo pod prístreškom: „Peter! Hej, Peter!“

Peter nemal silu na to, aby otočil hlavu. „Ne­ môžem zastaviť,“ zalapal po dychu a bežal ďalej.

„Peter, stoj! To som ja, Katka!“

Chytil sa za hrudník a  zrútil sa na trávnik k nohám svojej sestry.

„Pozor na psie hovno,“ povedala pokojne a po­

zerala sa, ako brat chytá dych. „Poď, mali by sme

ísť naspäť, lebo prídeme neskoro. Radšej ma chyť

za ruku, ak nechceš mať problémy.“

Kráčali teda spolu do školy a Katka veľmi sluš­

ne – výmenou za Petrovo sobotňajšie vreckové –

prisľúbila, že doma nič nepovie.

Byť rojkom, ktorý toho veľa nenarozpráva, je prob­

lém, lebo učitelia v škole, a najmä tí, ktorí vás veľ­

mi nepoznajú, si myslia, že ste sprostí. A  ak nie


17

sprostí, tak tupí. Nikto nevidí tie úžasné veci,

ktoré vám letia hlavou. Učiteľ, ktorý videl Petra

zízať z okna alebo na hárok čistého papiera na la­

vici, si mohol myslieť, že sa nudí alebo nepozná

odpoveď. No pravda bola celkom iná.

Raz ráno napríklad deti v Petrovej triede do­

stali písomku z matematiky. Museli spočítať veľ­

mi vysoké čísla a mali na to dvadsať minút. Sko­

ro v tom istom momente, ako Peter začal s prvým

súčtom, kde bolo treba zrátať tri milióny päťsto­

tisíc dvesto deväťdesiatpäť s  ďalším číslom, tak­

mer rovnako veľkým, zistil, že premýšľa o  naj­

väčšom čísle na svete. Pred týždňom čítal o čísle

s perfektným názvom googol. Googol bolo desať

stokrát vynásobených desiatimi. Desať so sto nu­

lami na konci. A existovalo ešte lepšie slovo, sku­

točná krása – googolplex. Googolplex bolo desať

googolkrát vynásobených desiatimi. Tomu sa po­

vie číslo!

Peter poslal svoju myseľ na špacír do tohto

fantastického rozmeru. Nuly mizli v diaľke ako

bubliny. Otec mu rozprával, ako astronómovia

zistili, že celkový počet atómov vo všetkých

miliónoch hviezd, ktoré môžu vidieť cez svoje


18

gigantické teleskopy, je desať s  deväťdesiatimi

ôsmimi nulami na konci. Všetky atómy na svete

sa teda neposkladajú ani na jeden mizerný googol.

A  googol bol v  porovnaní s  googolplexom naj­

menšia, najnepatrnejšia odrobinka. Keby ste nie­

koho požiadali o googol karameliek v čokoláde,

nebolo by v  celom vesmíre ani dosť atómov na

ich výrobu.

Peter si podoprel hlavu rukou a  vzdychol si.

Presne v tom momente učiteľka tleskla. Dvadsať

minút uplynulo. Všetko, čo Peter mal, bolo prvé

číslo z prvého súčtu. Všetci ostatní skončili. Uči­

teľka pozorovala Petra, ako zíza na papier, nič

nepíše a postonkáva.

Onedlho ho preradili do skupiny detí, ktoré

mali veľký problém so sčítavaním aj malých čísel,

ako je napríklad štyri plus šesť. Peter sa rýchlo za­

čal nudiť a zistil, že udržať pozornosť je ešte ťažšie.

Učitelia si začali myslieť, že matematika je nad je­

ho sily ešte aj v tejto špeciálnej skupine. Čo s ním?

Samozrejme, Petrovi rodičia a jeho sestra Kat­

ka vedeli, že nie je hlúpy ani lenivý či unudený,

a dokonca aj v škole boli takí učitelia, čo začínali

chápať, čo všetko zaujímavé sa deje v jeho mysli.


19

Aj sám Peter, keď podrástol, sa naučil, že ľudia

vám nevidia do hlavy, a preto, ak chcete, aby vám

rozumeli, je najlepšie povedať im to. A tak si za­

čal zapisovať niektoré veci, ktoré sa mu prihodili,

kým hľadel z  okna alebo ležal na chrbte a  oči

upieral na oblohu. Keď vyrástol, stal sa vynález­

com a  spisovateľom a  žil šťastne. V  tejto knihe

nájdete niektoré zvláštne dobrodružstvá, ktoré sa

udiali v  Petrovej hlave a  zapísal ich presne tak,

ako sa stali.


20

Prvá kapitola

Bábiky

Odkedy sa Peter pamätal, o  izbu sa delili s  Kat­

kou. Väčšinu času mu to neprekážalo. Katka bola

v  pohode. Vedela ho rozosmiať. A  za niektorých

nocí, keď sa Peter prebudil zo zlého sna, bol rád, že

je s ním v izbe aj niekto iný, hoci to bola len jeho

sedemročná sestra, ktorá by aj tak nebola použiteľ­

ná v boji proti netvorom s červenou kožou pokry­

tou slizom, čo ho občas prenasledovali v spánku.

Keď sa zobudil, príšery zmizli za záclonami alebo

vliezli do skrine. Keďže Katka bola v  izbe, bolo

predsa len trošku ľahšie vstať z postele a prešprin­

tovať po chodbe do rodičovskej spálne.

Boli však aj chvíle, keď mu spoločná izba vadi­

la. A Katke takisto. Boli to dlhé popoludnia, keď


21

si navzájom išli na nervy. Malicherná hádka pre­

rástla do bitky, bitka do súboja so skutočnými

údermi, škriabaním a  ťahaním za vlasy. Keďže

Peter bol o tri roky starší, očakával, že tieto bra­

tovražedné vojny vyhrá. A v určitom zmysle ich

aj vyhrával. Vždy mohol počítať s tým, že Katka

sa rozplače ako prvá.

Boli to však skutočné víťazstvá? Katka vedela

zadržať dych, pritlačiť a  očervenieť v  tvári ako

zrelá slivka. Potom už stačilo iba zbehnúť dole

schodmi a ukázať svojej mame, „čo Peter urobil“.

Takisto si vedela ľahnúť na dlážku a začať vydá­

vať z  hrdla taký chrapot, až si Peter myslel, že

zomiera. Potom musel on utekať dolu schodmi, aby zavolal mamu. Katka vedela aj vrieskať. Raz počas jedného jej hlasného výstupu auto prechá­ dzajúce okolo domu zastavilo, vystúpil vydesený muž a pozeral sa na ich okno. Peter práve hľadel von. Muž vbehol do záhrady a  začal mlátiť na dvere, presvedčený, že vnútri sa stalo niečo hroz­ né. A  naozaj sa stalo. Peter si niečo požičal od Katky a ona to chcela späť. Te r a z !

Pri týchto príležitostiach bol Peter ten, kto sa

dostával do problémov, a Katka mala navrch. Tak




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist