načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Raťafák Malone 1: Najväčší klamár na svete - Barry Hutchison

Raťafák Malone 1: Najväčší klamár na svete

Elektronická kniha: Raťafák Malone 1: Najväčší klamár na svete
Autor:

- Odvtedy, čo Raťafáka sestra Jodie strčila do stroja na pravdu v čudnom obchode, kde nepredávali nič iné, iba nakladané cibuľkové čipsy, nedokáže klamať. Jeho klamstvá sú už známe ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 192
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0088-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Odvtedy, čo Raťafáka sestra Jodie strčila do stroja na pravdu v čudnom obchode, kde nepredávali nič iné, iba nakladané cibuľkové čipsy, nedokáže klamať. Jeho klamstvá sú už známe (takmer) na celom svete. Vďaka nemu všetci vedia, že psy od džemu vybuchujú a že jeho sestra Jodie vyjedá kontajnery. To, že nedokáže klamať, je VEĽKÝ problém, lebo nie je schopný prestať tárať o otcovom mizernom románe, strýkových polnočných výletoch a Jodinom zozname piatich najsuper chalanov. PÁNI! UŽ MU NIEKTO ZAPCHAJTE ÚSTA!

Zařazeno v kategoriích
Barry Hutchison - další tituly autora:
Imaginární (ne?)přátelé 2 -- Hadrová Maggie Imaginární (ne?)přátelé 2
 (e-book)
Raťafák Malone 2: Najhorší školský výlet Raťafák Malone 2: Najhorší školský výlet
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Raťafák Malone 1:

Najväčší klamár

na svete

Vyšlo také v tištěné verzi

Objednat můžete na

www.albatros.cz

www.albatrosmedia.cz

Barry Hutchison

Raťafák Malone 1: Najväčší klamár na svete – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všechna práva vyhrazena.

Žádná část této publikace nesmí být rozšiřována

bez písemného souhlasu majitelů práv.


NAJVA

:

C

v

S

v

I

I

KLAMA

I

R NA SVETE

Albatros

ILUSTROVALA KATIE ABEYOVA

I

BARRY HUTCHISON


Z anglického originálu Beaky Malone – World’s Greatest Liar,

ktorý vyšiel vo vydavateľstve Striper Publishing, 2016,

preložila Tamara Chovanová

Vydalo vydavateľstvo Albatros v Bratislave v roku 2017

v spoločnosti Albatros Media Slovakia, s. r. o.,

so sídlom Mickiewiczova 9, Bratislava, Slovenská republika

Číslo publikácie 1385

Jazyková úprava Mária Pavligová

Zodpovedná redaktorka Magdaléna Poppelková

Sadzba Amos Typogra cké studio s. r. o.

Technická redaktorka Petra Mejstříková

Vytlačila Centa, spol. s r. o., Vídeňská 113, Brno

1. v ydanie

Cena uvedená výrobcom predstavuje nezáväznú odporúčanú spotrebiteľskú cenu.

Objednávky kníh:

www.albatrosmedia.sk

eshop@albatrosmedia.sk

tel.: 02/4445 2046

© Albatros Media Slovakia, s. r. o., 2017. Všetky práva sú vyhradené. Žiadna časť tejto

publikácie sa nesmie kopírovať a rozmnožovať za účelom rozširovania v akejkoľvek forme

alebo akýmkoľvek spôsobom bez písomného súhlasu vydavateľa.

Text copyright © Barry Hutchison, 2016

Illustrations copyright © Katie Abey, 2016

Translation © Tamara Chovanová, 2017

ISBN 978-80-566-0088-7

Chlapíkovi s čiapkou a nášmu chlpatému synovi,

barónovi Francisovi Cikcakovi (tretiemu) ~ Katie Abeyová

Moire – za opatrovanie detí a vianočné

večere... a zato, že si na mňa nenakričala,

keď ti mojou vinou vybuchli sviečky ~ BH


KAPITOLA 1

Theo si vyložil tašku vyššie na plece a pochybovač

ne na mňa pozrel.

„Neveríš mi, čo?“ spýtal som sa.

Pokrútil hlavou. „Že ťa požiadali, aby si šiel na

výpravu na severný pól?“ odfrkol. „Nie, Raťafák, to

naozaj nie.“

Nasadil som dotknutý výraz. „Teraz si ma fakt

zranil, Theo,“ odvetil som. „Vzhľadom na to,

že máš byť akože môj najlepší kamoš, to fakt

bolí.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Ale máš

pravdu. Nepožiadali ma, aby som šiel na vý

pravu na severný pól.“

ZOZNa

`

MTE SA

S RAT

^

AFa

`

KOM

RAT

v

AFA

I

K, C

v

O

JE TUNAK?

(AHOJ

KAPITOLA 1

ZOZNÁMTE SA S

R AŤA FÁ KOM


6

„To som vedel,“ vyhlásil Theo.

„Požiadali ma, aby som viedol tú výpravu.“

„No dobre,“ odvetil Theo. „Tomu už skôr verím.“

„Prijímam ospravedlnenie,“ povedal som, keď sme odbočili na našu ulicu. Theo býval o troje dverí ďalej a chodili sme spolu do školy aj zo školy od prípravnej triedy. Keď sme do nej začali chodiť, boli sme rovnako vysokí, ale teraz sa týčil nado mnou ako žirafa.

„Ja som sa neospravedlnil!“ zavrčal Theo.


„V duchu si sa ospravedlnil,“ namietol som. „Ver

mi. Som jasnovidec.“

„To určite,“ zasmial sa

Theo. „Na aké číslo mys

lím?“

Poklopkal som si prstom

po hlave. „Štyri.“

Theo mierne vyvalil

oči, potom pokrútil hlavou.

„Šťastná náhoda.“

„Vedel som, že to povieš,“ vyhlásil som.

Uškrnul sa. „Ty si taký klamár, Raťafák.“

„Ako sa opovažujete, pane!“ zdvihol som päste.

„Vieš, čo sa stalo poslednému človeku, ktorý ma

označil za klamára?“

„Áno, nič,“ povedal Theo. „To som bol ja dnes

ráno, keď si tvrdil, že

ak psy jedia džem,

vybuchnú.“

„Je to pravda!“ na

mietol som. „Čítal som

to v knihe.“

DZ

v

EM

DZ

v

EM

DZ

v

EI

DZ

v

EM

D


Zastali sme pred Theovým domom. „Tak čo?“ spýtal som sa. „Čo budeš robiť tento víkend?“

„No, nemôžem súťažiť s tvojím výletom na severný pól,“ priznal Theo. „Pravdepodobne sa budem hrať na Xboxe a vyjedať hranolčeky.“

Prikývol som. „Ako inokedy.“

Preskočil cez ich bránku do záhrady. „Viac-menej. Uži si sneh, Raťafák. A bacha na polárne medvede.“

„Ach, nejdem tam,“ vyhlásil som. „Chceli, aby som si obliekol bundu, tak som to odmietol. Nikdy nenosím bundu.“

„Aj teraz máš na sebe bundu,“ podotkol Theo.

„Toto je nepremokavá vetrovka,“ namietol som. „To sú dve rozdielne veci, Theo. To vie každý.“

BUNDA

NEPREMOKAVA

I

VETROVKA


9

Theo sa zasmial. „Opravujem sa. Tak teda zajtra?“

„Ty sa postaraj o Xbox, ja prinesiem hranolčeky,“ navrhol som. Zložito sme si podali ruky, ani jeden z nás nevedel, ako sa to robí poriadne, potom sme sa rozlúčili. Po zvyšok cesty domov som sa uškŕňal. Xbox a hranolčeky. To bude super víkend.

Aspoň som si to myslel.

„Tak teda,“ mamina sa poobzerala okolo stola. „Aký ste mali deň?“

Mamina sa na nás usmievala radostnejšie než zvyčajne. V spojení s tým, že pre nás prichystala obrovskú porciu párkov a hemendexov – čo robievala len pri mimoriadnych príležitostiach –, to prezrádzalo, že niečo sa chystá. Pozorne som ju sledoval a usiloval sa uhádnuť, o čo ide, ale mamina vie byť veľmi vyhýbavá, keď chce.

Ocino sa usmial. „Dnes som zložil pesničku o...“ Poklopkal prstami po stole, napodobujúc vírenie


10

bubnov. „O toaletnom papieri,“ oznámil. Ponoril hranolček do vajca a oprel sa na stoličke. „Viem, viem, vidím, že to na vás zapôsobilo, ale, prosím vás... nežiadajte ma o autogramy.“

„O toaletnom papieri? Stavím sa, že smrdí,“ hrdo som sa uškrnul na svojom geniálnom vtipe. Ale nikomu inému to nedošlo.

„To odvolaj, Dylan,“ mamina ma oslovila skutočným menom ako vždy. „Váš otec tvrdo pracuje na tých hlúpych pesničkách, aby ste mali čo jesť.“

„Na hlúpych pesničkách?“ ocino zhíkol a priložil si ruku na hruď. „V živote sa ma nič tak nedotklo!“

Mamina len zamietavo mávla rukou. „Veď vieš, ako to myslím.“

Ocino pokrčil plecami. „Áno, viem.“

Predpokladám, že mala pravdu. Ale nezdalo sa mi, že by ocino naozaj tak tvrdo pracoval. Posledná pesnička, ktorú zložil, bola reklama na psie žrádlo


a spievalo sa v nej len: „Hav, hav, hav, hav, hav, hav,“ stále dookola.

„Prepáč, oci,“ ospravedlnil som sa. „Tá tvoja pesnička je určite skvelá.“

Ocino len pokrútil hlavou. „Veru nie je. Je hrozná. Ale aj tak ďakujem.“

„A čo ty, Jodie?“ spýtala sa mamina.

Všetky oči sa upreli na moju sestru, ktorá pomaly postrkovala vidličkou po tanieri fazuľu. Zdvihla pohľad a vybrala si z ucha slúchadlo. „Čože?“

„Aký si mala deň?“ spýtala sa mamina.

„Ušlo to,“ pokrčila plecami a znova si strčila slúchadlo do ucha.

Mamina sa na ňu ďalej usmievala, čakala viac. Ale nedočkala sa.

„No dobre!“ obrátila sa na mňa. „Dylan?“

„Bojoval som s labuťou.“


12

Mamina zažmurkala. To očividne nečakala. Pozrela na ocina, ten len prevrátil oči.

„Tak fajn. Zdá sa, že všetci ste mali produktívny deň,“ povedala. Nervózne si odkašľala, potom sa naklonila a vybrala Jodie z uší slúchadlá.

„Čo má byť?“ protestovala Jodie.

„Dnes mám pre vás dobrú správu,“ oznámila mamina a usmiala sa priveľmi zoširoka, aby to pôsobilo prirodzene. „Príde k nám na návštevu teta Jas!“

Ocino zhíkol.

Ja som sa zakuckal do pohára a pomarančový džús mi vyšiel nosnými dierkami. Bolo to prekvapivo osviežujúce.

Jodie zastonala.


„Čože?“ zatiahol ocino. „Ako to myslíš, že k nám príde na návštevu teta Jas?“

Teta Jas bola moja teta. Kľúč je v jej mene. Je to mamina sestra, trochu ako mama, ibaže mladšia, tmavovlasá a oveľa, oveľa hlučnejšia. Naposledy nás navštívila pred viac ako rokom a doteraz sme sa spamätávali z tej pohromy.

Teta Jas bola trochu... vyčerpávajúca. Vždy hovorí na plné pecky, a keď sa smeje, znie to celkom, akoby ste škrípali nechtami po tabuli. S maminou sa vždy navzájom urážali a usilovali sa prekonať jedna druhú. Pri poslednej návšteve na seba nakričali v kine. Pred dvesto divákmi. Počas  lmu.

Pochyboval som, že mamina sa teší na jej návštevu, ale usilovala sa to prijať statočne. Strčila si do úst hranolček, pokrčila plecom a chrúmala.


14

„Chcem len povedať, že príde Jas. Na víkend. Ona, Steve a...“

„Len nie deti,“ ocino zdesene vyvalil oči. „Prosím, len nie aj deti.“

„Pravdaže príde s deťmi,“ mamina tľoskla jazykom. „Čo by s nimi inak robila?“

„Predala ich do zoo?“ zamrmlala Jodie.

„Nehovor tak o svojom bratancovi a sesternici,“ napomenula ju mamina. Začínala byť podráždená. Každú chvíľu začne poklopkávať nohou. A potom vybuchne. Bolo treba čím skôr rozptýliť napätie. Najvyšší čas uplatniť raťafákovský šarm.

Vyfúkol som džús nosnými dierkami a položil pohár na stôl. „Ja si myslím, že to bude milé, keď k nám prídu.“


Ocino a Jodie na mňa neveriacky pozreli. „Už si v živote povedal zopár nehanebných klamstiev, Raťafák,“ poznamenala Jodie. „Ale toto je nabetón najväčšie.“

„Prestaň hovoriť bratovi ‚Raťafák‘,“ napomenula ju mamina.

„Každý mu hovorí Raťafák.“

„Ale nemali by,“ mamina sa naklonila ku mne a silno mi stisla ruku, akoby ma chcela utešiť. „On za to nemôže, že má taký veľký nos.“

„Mne sa nezdá veľký,“ ohradil som sa.

Jodie prikývla. „Veru je. Je naozaj velikánsky.“

„Pripomína nos sochy,“ poznamenal som.

„Skôr sloní chobot.“


16

Vystrelil som vidličkou na Jodie kečupový hranol

ček. V poslednej chvíli uhla a naša nemecká doga

Kazisvet vyskočila z dlážky a uchmatla ho v letku.

Bolo to celkom ako výjav

z Jurského parku, iba

že so psom

namiesto

dinosaura,

a so zemia

kom namiesto

jačiaceho turistu. Hoci Kazisvet

nie je taký obrovský ako T-rex,

apetít má rovnaký.

„Hej!“ skríkla Jodie a nabrala do

ruky vajce.

Ocino zdvihol ruky, aby sme sa upoko

jili. „Prestaňte, vy dvaja!“ zvolal. „Všetci sa

upokojte. Prestaňte hádzať jedlo. Prestaňte hovoriť

o Raťafákovom veľkom nose a vyriešme problém,

ktorý treba vyriešiť.“

Počkal, kým Jodie odloží vajce na tanier (čo na

Kazisvetovo veľké sklamanie aj urobila), potom za


17

hryzol do párku. „Tak teda,“ zamyslene prežúval. „Kedy majú prísť?“

„Dnes večer,“ oznámila mamina.

Teraz zabehlo ocinovi. Zdalo sa, že vdýchol kus

párku. Vyvalil oči a zúfalo si búchal

do hrude, kašľal a panicky

bľabotal.

„Ukáž sa, ja ovládam Heim

lichov manéver,“ vyhlásil som

a vyskočil od stola. V skutoč

nosti som neovládal Heimli

chov manéver, ale kedysi

som v televízii videl, ako sa

to robí, a nezdalo sa mi to

ťažké.

Objal som ocina odzadu a zdvihol ho na nohy.

Zistil som, že je ťažší, než sa zdá, a okamžite som sa zvalil dozadu a stiahol ho so sebou. Keď sme dopadli na dlážku, ozvalo sa bum a tresk. Pri tom prudkom náraze kus párku vyletel vysoko do vzduchu, kde ho okamžite uchmatol nadšený Kazisvet a bez problémov ho zhltol.


18

Jodie sa sklonila ponad stôl a pozrela na nás. „Takže to bol Heimlich?“

„Vylepšený Heimlich,“ zastonal

som, keď sa ocino odkotúľal na

bok. „Môj zlepšovák.“

„Dnes večer?“ zhíkol ocino, keď sa zmohol na slovo. „Prečo prídu dnes večer?“

„Osy,“ oznámila mamina.

Jodie, ocino a ja sme sa na seba pozreli.

„Všetci ste počuli, že povedala ‚osy‘, tak je?“ spýtal som sa.

„Majú osie hniezdo,“ vysvetlila mamina.

„Dúfam, že ho neprinesú so sebou,“ zatiahol som.

BUM!


19

Mamina cmukla. „Netáraj hlúposti, Dylan. Majú ho doma. A nikto s tým do pondelka nič neurobí.“

Ocinovi sa tvár sfarbila do smiešneho odtieňa  alovej. „V pondelok? Hádam len nezostanú do pondelka, alebo áno?“

„Pravdaže nie,“ odvetila ma

mina. Ocinovi sa trochu uľavilo, ale netrvalo to dlho. „Zostanú do utorka.“

„C

oz

e?!“ zvolal ocino.

Mamina sa uškrnula. „Nie naozaj. Odídu domov v nedeľu.“

Ocino sa usadil na stoličke a nepokojne sa zahniezdil. Pozrel na zvyšok párku, potom tanier odtisol. Bolo mi jasné, ako sa cíti. Návšteva tety Jas znamenala, že sa môžem rozlúčiť s Xboxom a hranolčekmi s Theom.


20

„Možno to nebude až také zlé,“ utrúsil ocino. „Budú u nás len pár dní.“

„To je ono!“ zvolala mamina, ale tvár mala rovnako popolavú ako on. „A ktovie? Možno to bude zábavné,“ dodala.

„Z-zábavné?“ vyjachtal ocino a silene sa usmial. „Teda... zábavné. Áno. Zábavné. Možno máš pravdu.“

Ukázalo sa, že nemala pravdu.


KAPITOLA 2

TETA JAS

Odpratali sme taniere od večere a pochutnávali si na Viennette (s mätovou príchuťou), keď zazvonil zvonec. Kazisvet vyskočil na nohy a odušu začal štekať. Ocino pozrel na maminu a chabo sa usmial.

„A je to tu.“

„A je to tu,“ pritakala mamina. Naklonila sa k nemu a stisla mu ruku.

KAPITOLA 2

TETA JAS


22

Zvonec znova zazvonil. Kazisvet štekal ešte hlas

nejšie. „Asi bude lepšie pustiť ich dnu,“ nadhodila

mamina.

Nikto sa nepohol.

„Áno,“ súhlasil ocino.

Stále sa nikto nepohol.

Zvonec zazvonil tretí raz. Kazisvet vytrvalo štekal,

ale teraz po nás po očku pokukoval, akoby sa bál,

že sme ohluchli. To napätie ma ničilo, takže prv než

mohli znova zazvoniť, vyskočil som na nohy. „Tak

teda otvorím, nie?“ spýtal som sa.

Len čo som odomkol,

teta Jas otvorila

dvere dokorán

a takmer ma

zrazila z nôh.

zvolala ako kúzelník, ktorý práve predviedol parád

ny trik. „Sme tuuuuuu!“

TRA-DA

I

A

I

A

I

A

I

!“


23

Kazisveta to ešte väčšmi rozčertilo. Začal behať dookola, štekať a zavýjať, no na nikoho konkrétneho. Teta Jas naňho ostražito pozrela a načiahla sa k mojej tvári. „Ach, pozrime sa, aký si ty veľký!“ zvolala a našpúlila ligotavé červené pery, aby ma pobozkala.

„To by som nerobil,“ varoval som ju. „Mám hnedú smrť.“

Jas zaváhala. „Čo je hnedá smrť?“

„Je to ako čierna smrť, len nie taká zlá,“ vysvetľoval som. „Na tvojom mieste by som zachoval odstup.“

Jas sa zamračene pozrela na maminu. „To myslí

vážne?“

Mamina pokrútila hlavou. „Nie.“

Jasina tvár sa rozžiarila. „Ach!

Takmer som ti naletela! Poď

sem.“ Zrazu ma zahalil oblak

parfumu, Jas ma mocne ob

jala a vtisla mi na čelo veľký

mokrý bozk. Ponad jej plece


24

som videl, ako sa cez dvere šuchcú tri ďalšie tie

ne – dva malé a za nimi jeden veľk ý.

Ako mám opísať svoju sesternicu

Sophie a bratanca Maxa? Tak teda

ona sa volá Sophie a on Max.

Sophie je o pár rokov mladšia ako

ja a je svojím spôsobom v pohode,

v skutočnosti nie je veľmi zaujíma

vá. Mamina by to nikdy neprizna

la, ale zo Sophie sme všetci mierne

mimo, lebo nič nehovorí, celý čas

len vyvaľuje oči. Na druhej strane

Max nám nenaháňa hrôzu, on je jednoducho hroz

ný. Má sedem rokov, zbožňuje hlasné

zvuky a veľké násilie a pravdepo

dobne je tak trochu démon.

Keď neubližuje ľuďom bez

príčiny, ťahá hmyz za nohy,

naháňa mačky alebo ničí

všetko, čo mu príde pod

ruku. Rád robí problémy, ale

Jas ani Steve ho nikdy nenapo


25

mínajú. Keď u nás boli naposledy, nalial do sterea

pomarančový džús a celkom ho zničil. Jas a Steve

to odbili smiechom, akoby to

bola „sranda“.

Okrem toho Max je hrozne

sebecký, preto sa teraz vrhol

rovno na mamin dezert a pustil

sa do jedenia, ani ne

pozdravil.

„Z neho si nič nerob

te,“ povedala Jas. „Je

to len chlapec, ktorý

rastie. Je jednoducho

hladný.“

„Mne sa nezdá hlad

ný,“ zamrmlal ocino, ale

v Kazisvetovom štekote jeho slo

vá zanikli. No mal pravdu. Kým Sophie bola na

svoj vek drobná a vycivená, Maxovi chýbali do tva

ru dokonalej gule možno tri hamburgery. Steve

sa vtackal dnu a prehýbal sa pod ťarchou bato

žiny, ktorú niesol. On a teta Jas žili spolu takmer


26

pätnásť rokov, ale Steve sa

odmietal oženiť, vraj to nie

je „moderné“. Mamina ho

vorí, že sa jednoducho bojí

viazať, zato ocino sa vyjadril,

že sa skôr bojí tety Jas.

Nech to bolo akokoľvek,

začul som, ako mamina ho

vorí, že Jas toho už má plné

zuby, ako sa usiluje vyhnúť

manželstvu, a v poslednom čase

sa pre to dosť hádali. Takže sme sa mali na čo te

šiť...

Videl som, ako ocino stuhol, keď videl, koľko

tašiek Steve nesie, ale zahryzol si do pery a nič ne

povedal.

„Kam ti dám toto, zlatúšik?“ spýtal sa Steve.

Na očiach mal slnečné okuliare, hoci vonku pršalo.

Ale pokiaľ som si spomínal, Steve nosil okuliare

stále, aj doma.

S Jodie sme sa na seba pozreli. „Zlatúšik?“ na

značili sme ústami.


„Kamkoľvek,“ Jas sa ani neobrátila. Hovorila sekaným hlasom, a tak som usúdil, že Steve zrejme niečo pokašľal.

Vtom Jodie vykríkla: „Kazisvet! Ticho!“

Kazisvet okamžite prestal štekať a prekotúľal sa na chrbát. Jodie je jediná osoba v rodine, ktorú poslúcha, zrejme preto, lebo mu naháňa strach. „Ahoj, teta Jas,“ privítala ju Jodie a pokúsila sa o čosi, čo sa tak trochu podobalo úsmevu.

Vstala a krátko Jas objala, potom si znova sadla. Kým to urobila, Max jej už zjedol polovičku zmrzliny a pokukoval po mojej porcii. Chránil som si misku rukami.

„Okýchal som ju,“ vyhlásil som a pohľady sa nám stretli. „Dva razy. Úmyselne.“


28

Ďalšie minúty sme si hovorili „ahojte“, „teší ma, že vás vidím“ a „vyzeráte dobre“. Max dojedol všetky dostupné dezerty, keď odchádzal, kopol do stola, potom sa rozvalil na sedačke a zapol telku. Jas nás všetkých znova vyobjímala, pritom sa správala k Stevovi nevšímavo a Sophie zostala stáť na kraji izby a všetci sme z nej boli vydesení.

Potom sme strávili pár minút v rozpačitom tichu a pol hodiny po Jasinom príchode bolo cítiť napätie. Opustili sme jedáleň a prešli do obývačky, usadili sme sa na sedačkách a opierali sa o opierky. Max sa presunul k ocinovmu kreslu, rozvalil sa hore nohami a sledoval kreslené  lmy. Ocino sa naňho nespokojne pozeral, ale Max bol priveľmi zaujatý telkou a nevšímal si ho.

„Tak teda predpokladám, že nemáte na víkend nijaké plány,“ povedala Jas tak trochu vyčítavo.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist