načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ranč na Červenom vrchu - Jamie McGuireová

Ranč na Červenom vrchu

Elektronická kniha: Ranč na Červenom vrchu
Autor:

MÔŽE PREŽIŤ LÁSKA, KEĎ SVET SPEJE KU KONCU? Pre Scarlet, ktorá sama vychováva dve dcéry, je každý deň boj. Nathan má manželku, ale nespomína si, aké je byť zaľúbený. Domov ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost
Alternativy:


hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 328
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2292-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

MÔŽE PREŽIŤ LÁSKA, KEĎ SVET SPEJE KU KONCU? Pre Scarlet, ktorá sama vychováva dve dcéry, je každý deň boj. Nathan má manželku, ale nespomína si, aké je byť zaľúbený. Domov chodí len kvôli svojej dcérke Zoe. Mirandinou najväčšou starosťou je, či sa do jej malého volkswagena zmestí jej sestra a ich priatelia, pretože si chcú pred skúškami cez víkend oddýchnuť na vidieku. Keď sa začnú objavovať správy o prepuknutí nákazlivej a smrteľnej choroby, títo obyčajní ľudia čelia neobyčajným okolnostiam a odrazu sa ich osudy prepoja. Len čo pochopia, že epidémiu nepredbehnú, zúfalá Scarlet, Nathan a Miranda vyhľadajú úkryt na osamotenom ranči na Červenom vrchu. Emócie sú čoraz silnejšie, lebo všetci sa musia vyrovnať s novými aj so starými vzťahmi zoči-voči desivému nepriateľovi, ktorý si už nepamätá, aké je byť človekom. Láska si aj v čase výborne vykreslenej apokalypsy nájde spôsob, ako prežiť.

Související tituly dle názvu:
Ranč na Červenom vrchu Ranč na Červenom vrchu
McGuireová Jamie
Cena: 310 Kč
Pani Medeného vrchu Pani Medeného vrchu
Kovářová Dagmar
Cena: 163 Kč
Ranč U Hadí řeky Ranč U Hadí řeky
Pichl Jiří
Cena: 85 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Original title: Jamie McGuire: RED HILL

Copyright © 2013 by Jamie McGuire

Cover design and art by Damonza

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2014

Translation © Zuzana Kamenská, 2014

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Zuzana Konečná

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti sú buď výtvorom

autorkinej fantázie, alebo sú použité fiktívne, a preto akákoľvek podobnosť

so skutočnými živými alebo mŕtvymi osobami, obchodnými spoločnosťami,

udalosťami či miestami je úplne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných

systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,

fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu

majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-292-8


Venujem Harmony a jej mozgu.

Mňam, mňam, mňam!



Prológ

Scarlet

Varovanie bolo krátke – vyhlásili ho akoby mimochodom.

„Mŕtvoly boli zhromaždené a zničené.“ Moderátori v rádiuurobili niekoľko žartovných poznámok a to bolo všetko. Chvíľu mi

trvalo, kým som spracovala, čo mi oznámila hlásateľka správ cez

reproduktory môjho auta: „Konečne.“ Vedec v Zürichu tedausel pri vytváraní čohosi, čo bola dovtedy len fikcia. Celé roky –

napriek všetkým etickým kódexom platiacim vo vede – sa Elias

Klein neúspešne usiloval oživiť mŕtvolu. Kedysi bol vodcominteligenčnej špičky sveta, ale potom bol na smiech. No v ten deň,

keby už nebol po smrti, by sa stal zločincom.

V tej chvíli som v spätnom zrkadle pozorovala, ako sa moje dievčatá hádajú na zadných sedadlách, a tie dve slová, ktoré mali všetko zmeniť, som ledva zachytila. Dve slová, ktoré by maprinútili dupnúť na plynový pedál a ufujazdiť preč, keby somvtedy práve nepripomínala Halle, aby učiteľke odovzdala súhlas na školský výlet.

Mŕtvoly. Zhromaždené.

Namiesto toho som sa sústredila na to, aby som tretí razzopakovala, že ich v ten deň po škole vyzdvihne ich otec Andrew.Priomenula som im, že potom pôjdu do Andersonu, mesta


8 Jamie McGuireová

leného asi hodinu autom, kde sme predtým bývali, aby si vypočuli

prejav guvernéra Bellmona, ktorý sa bude prihovárať Andrewovým kolegom požiarnikom, kým si celú akciu nafotia reportéri.

Andrew si myslel, že by to mohla byť pre dievčatá zábava, a ja som

s ním súhlasila – možno prvý raz odvtedy, čo sme sa rozviedli.

Hoci Andrew väčšinou nevedel prejaviť city, mal veľkýzmysel pre zodpovednosť. Brával naše dcéry Jennu, ktorá mala sotva trinásť a bola príliš pekná (a príliš svojská) pre vlastné dobro,a sedemročnú Halle na bowling, na večere a  občas do kina, ale len preto, lebo mal pocit, že sa to tak patrí. Andrew bral časstrávený so svojimi deťmi ako súčasť povinností, ktoré ho však netešili.

Keď mi Halle pevne schmatla hlavu a  prudko ňou zvrtla, aby mi na líca vnútila sladké božteky, napravila som jej okuliare s hrubým čiernym rámom. Ten okamih som si nevychutnala,lebo som netušila, že v ten deň sa udeje množstvo vecí, ktorévytvoria dokonalý zmätok a rozdelia nás. Halle napoly utekala, na- poly hopkala k školskému vchodu. Bola to jediná ľudská bytosť, ktorá podľa mňa dokázala byť zároveň neznesiteľne otravná aj milučká.

Na čelnom skle sa rozprsklo niekoľko kvapiek vody, preto som sa naklonila dopredu, aby som si lepšie prezrela veľký mrak nad nami. Mala som ju poslať do školy s dáždnikom, jej tenká vetrovka nemala proti jarnému dažďu šancu.

Ďalšou zastávkou bola Jennina základná škola, chodila na druhý stupeň. Jenna bezmyšlienkovite rozoberala svoju domácu úlohu z literatúry a popritom esemeskovala so svojím najnovším objavom. Pred školou som jej pripomenula, že ju na zvyčajnom mieste vyzdvihne otec, hneď ako vyzdvihne Halle.

„Počula som ťa prvých desať ráz,“ povedala trochu hlbším hlasom, než bežne mávajú dievčatá jej veku. Pozrela sa na mňa prázdnymi hnedými očami. Bola prítomná telom, duchom len zriedka. Jenna mala bujnú predstavivosť, ktorá bola neskutočne


9Ranľ na červenom vrchu

čarovným spôsobom úplne nevypočítateľná a náhodná, alev poslednom čase som ju nedokázala prinútiť sústrediť sa na nič iné

ako na svoj mobil. Priviedla som ju na svet, keď som mala len

dvadsať. V podstate sme spolu vyrastali a ja som sa o ňustrachovala, bála som sa, či som všetko – alebo aspoň niečo – spravila

správne. Lenže z  nejakého dôvodu sa jej darilo vyrastať lepšie,

než sme si vedeli predstaviť.

„Bolo to len štvrtý raz. Keďže si ma počula, zopakuj, čo som povedala.“

Jenna si vzdychla, nezúčastnene sa zadívala na svoj telefón. „Vyzdvihne nás oco. Na zvyčajnom mieste.“

„A správaj sa pekne k jeho priateľke. Vravel, že minule sibola drzá.“

Jenna sa na mňa pozrela. „To bola stará frajerka. K  novej som nebola drzá.“

Zamračila som sa. „Veď mi to povedal len pred niekoľkými týždňami.“

Jenna vystrúhala grimasu. Nemuseli sme vždy nahlaspovedať, čo sme si mysleli, no vedela som, že si myslí to isté, čo som chcela povedať, ale ovládla som sa.

Andrew je šľapka.

Vzdychla som si, otočila som tvár k streche auta a stisla som volant tak pevne, až mi obeleli hánky. Pomohlo mi to udržať jazyk za zubami. Keď som pred dvoma rokmi podpísala rozvodovépaiere, v duchu som sľúbila svojim deťom, že pred nimi Andrewa nebudem nikdy ohovárať. Ani ak si to zaslúži, čo sa stávalo často.

„Ľúbim ťa,“ povedala som, keď som sledovala, ako sa Jenna zapiera plecom do dverí. „Uvidíme sa v nedeľu večer.“

„Hej,“ odvetila Jenna.

„A netreskni...“

Hlasné buchnutie otriaslo autom, keď Jenna prudko zavrela dvere a rozbehla sa ku škole.


10 Jamie McGuireová

„... dvermi.“ Vzdychla som si a vyrazila som.

Do nemocnice, v  ktorej som pracovala, som išla po Main Street. Stále som zvierala volant a usilovala som sa každoumyšlienkou nepreklínať Andrewa. Musel každú ženu, s  ktorou sa vyspal viac než raz, predstaviť našim dcéram? Žiadala som ho, prosila, kričala som naňho, aby to nerobil, ale bolo by preňho nepohodlné, keby jeho dievča týždňa nemohlo tráviť víkendy s našimi deťmi. Bez ohľadu na to, že od pondelka do piatkamohol byť, s kým len chcel. Najvtipnejšie na tom bolo, že akvyvolená mala vlastné deti, ktoré mohli Jennu a Halle zabaviť,Andrew túto príležitosť využil, aby sa s ňou „porozprával“ v spálni.

Kypela vo mne žlč. Či už bol zodpovedný, alebo nie, boldebil, kým som zaňho bola vydatá, a teraz bol ešte väčší.

Pichla som auto na posledné ako-tak prijateľné miesto na parkovisku pre zamestnancov. Počula som húkať sirény a videla som, ako pred nemocnicou zastavuje sanitka.

Začalo liať. Z úst sa mi vydral ston. Sledovala som, akospolupracovníci bežia dnu. Uniformy im premokli za niekoľkosekúnd, kým utekali cez cestu k vchodu. Bola som pol ulice od nemocnice.

Vďakabohu je piatok.

Vďakabohu je piatok.

Vďakabohu je piatok.

Kým som vypla motor, v rádiu sa ozvala ďalšia správa,niečo o epidémii v Európe. Keď sa na to pozriem spätne, všetcivtedy vedeli, čo sa deje. Veľmi dlho o tom kolovalo toľko vtipov, že nikto nechcel uveriť, že by sa to mohlo vážne stať. Pri množstve seriálov, komiksov, kníh a filmov o nemŕtvych nás nemaloprekvapiť, že sa konečne našiel niekto dostatočne múdry a šialený, aby sa to pokúsil uskutočniť.

Viem, že sa svet skončil v piatok. A ja som ostala bezsvojich dcér.


Prvá kapitola

Scarlet

Keď sa za mnou hlučne zavreli hrubé kovové dvere,prudko som dýchala. Rozpažila som ruky. Z  končekov prstov mi

kvapkala voda na dlaždice. Moja uniforma, pred niekoľkými

minútami ešte svetlomodrá, tak nasiakla dažďovou vodou, že sa

zmenila na tmavomodrú.

Pri každom kroku mi vyšiel z tenisiek čľapotavý zvuk. Fuj! Len máločo bolo horšie ako mokré oblečenie a  topánky. Dokonca aj nohavičky. Mala som pocit, že som v šatách skočila do bazéna. Jar sa začala len pred niekoľkými dňami a  naším územím sa prehnal studený front. Dážď pripomínal lietajúce,smrtiace ľadové dýky.

Lietajúce, smrtiace ľadové dýky. Pche! Zdá sa, že sa na mňa nalepil Jennin dramatický spôsob vyjadrovania.

Pretiahla som svoju kartičku s menom cez čítačkua počkala som, kým svetielko navrchu nezasvietilo nazeleno a nezaznelo vysoké pípnutie sprevádzané cvaknutím zámky. Musela sompoužiť váhu svojho tela, aby som otvorila ťažké dvere, a potom som vstúpila na hlavnú chodbu.

Spolupracovníci sa na mňa s porozumením usmievali, čo mi aspoň čiastočne pomohlo zmierniť zahanbenie.


12 Jamie McGuireová

Brala som schody po dvoch, keď som uháňala k poschodiu s  operačnými sálami, a  vkĺzla som do ženskej šatne. Vyzliekla som sa z mokrého oblečenia a natiahla som si svetlomodrúuniformu, aká sa nosí na operačke. Aspoň na chvíľu som podržala tenisky pod sušičom rúk. Ostatní röntgenoví technici užboli dole. O ôsmej nás čakalo abdominálne rádiologické vyšetrenie tenkého čreva a rádiológ, ktorý mal tento týždeň službu, býval podráždený, keď sme meškali.

Stále mi čľapotalo v teniskách. Náhlila som sa dole schodmi a späť po hlavnej chodbe k rádiológii. Cestou som minuladvojkrídlové dvere pohotovosti. Strážnik Chase mi zakýval, keď som prechádzala okolo.

„Čau, Scarlet,“ pozdravil s nesmelým úsmevom.

Len som mu prikývla. Viac ako rozhovor ma zaujímalo, či všetko stihnem pripraviť na vyšetrenie.

„Mala by si sa s ním porozprávať,“ povedala Christy. Kývla hlavou smerom k Chasovi, keď som prefrnkla okolo neja záplavy jej dlhých zlatých kučier.

Potriasla som hlavou a vošla som do vyšetrovne. K známemu zvuku mojich tenisiek lepiacich sa na  podlahu sa pridala rovnako známa rutina. Chemikália, ktorou čistili podlahu, mala vyhubiť najhoršie baktérie známe ľudstvu, ale zanechávala lepkavépozostatky. Možno pre to, aby sme nezabudli, že tam je, alebo pre to, aby nám pripomenula, že podlahu treba znova umyť. Z hornejpolice som vytiahla fľaštičku s kontrastným báriom a doplnila som ju vodou. Znova som ju uzavrela a potriasla ňou, aby prášok s vodou vytvorili odpornú slizkú kašu, ktorá zápachom pripomínalabanány. „Nezačínaj. Už som ti povedala, že nie. Vyzerá na pätnásť.“

„Má dvadsaťsedem a  nebuď hnusná. Je zlatý a  umiera túžbou pozhovárať sa s tebou.“

Jej šibalský úsmev bol rozčuľujúco nákazlivý.

„Je to decko,“ odsekla som. „Zavolaj pacientku.“


13Ranľ na červenom vrchu

Christy sa usmiala a vyšla z miestnosti. V duchu som sipoznamenala všetko, čo som položila na stôl doktora Hayesa. Najmä v pondelky a ešte väčšmi, keď sa pokašľalo počasie, býval mrzutý.

Mala som šťastie, že sme boli zadobre. Keď som študovala, upratovala som rádiológom domy. Slušne som si týmzarobila a bolo to dokonalé, lebo v tom čase som v škole trávilaštyridsať hodín týždenne. Lekári boli v  práci tvrdí ako skala, ale počas rozvodu mi pomohli viac než hocikto iný. Dovolili mi brávať si dievčatá do práce a na Vianoce a narodeniny mi dali aj peniaze navyše.

Doktor Hayes mi dobre platil za to, že som chodilaupratovať jeho starý farmársky dom v útočisku nazvanom ranč naČervenom vrchu. Nachádzal sa v Kansase uprostred ničoho,vzdialený hodinu a pol od mesta. Bola to dlhá cesta, ale plnila svoj účel: nijaký signál, internet, nijaká premávka ani susedia.

Chvíľu trvalo, kým som to miesto našla, ale potom Hallevymyslela pesničku s pokynmi. Počula som v hlave jej tenkýhlások, ako nahlas a sladko spieva z otvoreného okna.

Na západ z diaľnice jedenásť,

kde nebíčko všetky čaká nás.

Na sever z diaľnice stodvadsaťtri.

Stodvadsaťtri? Stodvadsaťtri!

Prejdi cez hranicu,

nedbaj na colnicu!

Doľava, keď zbadáš bielu vežičku,

vyčistíš lekárom každú poličku.

Doľava aj pri cintoríne,

nebojíme sa ani v zime!

Prvá doprava!

Žiadna rozprava!

Cesta na Červený vrch!


14 Jamie McGuireová

Neskôr sme sa tam vedeli dostať bez problémov, či pršalo, či pálilo slnko. Niekoľko ráz som dokonca povedala, že by to bolo skvelé útočisko, keby došlo k apokalypse. S Jennou sme bolizávislé od televíznych seriálov o ľuďoch, ktorí sa pripravujú nakoniec sveta. Nezavárali sme kuracie mäso ani sme si nepostavili podzemný bunker hlboko v lese, ale bolo zábavné sledovať, ako ďaleko sú iní schopní zájsť.

Ranč doktora Hayesa by bolo najbezpečnejšie miesto na prežitie. Kredence a  komora boli vždy plné jedla a  v  pivnici by sa každý nadšenec zbraní rozplynul blahom. Statok trochu ukrývali mierne kopce a z troch strán ho obklopovalipšeničné polia. Poľná cesta sa vinula asi päťdesiat metrov od domu zo severnej strany a za červenou pôdou sa nachádzalo ďalšiepšeničné pole. Ak nerátam mohutný javor za domom, bolaviditeľnosť okolo budovy výborná. Dobré na sledovanie západov slnka, ale zlé pre každého, kto by sa chcel nepozorovaneprikradnúť k domu.

Christy otvorila dvere a  počkala, kým vošla pacientka. Vo dverách zastala mladá žena. Bola vychudnutá, mala vpadnuté oči a pôsobila unavene. Zdalo sa, že váži aspoň o desaťkilogramov menej, ako by pre ňu bolo vhodné.

„Toto je Dana Marksová, narodená deviateho decembratisícdeväťstoosemdesiatdeväť. Správne?“ opýtala sa Christya otočila sa k Dane.

Dana prikývla. Jej pokožka mala chorobne sivú farbu,zdôrazňovala fialové kruhy pod očami. Celkovo vyzerala veľminezdravo a vyčerpane. Napadlo mi, či netrpí anorexiou.

Christy podala žene košieľku z  tenkej modrej látky. „Prezlečte sa za týmto závesom. Nechajte si len nohavičky. Máte na nich nejaké kamienky alebo kovové ozdoby?“

Dana pokrútila hlavou, zdalo sa, že ju to pobavilo. Potom pomaly vykročila k závesu.


15Ranľ na červenom vrchu

Christy zobrala kazetu s  filmom,  podišla k  röntgenovému sto lu uprostred vyšetrovne a zasunula ju do otvoru medzi doskou stola a kontrolkami. „Mala by si aspoň povedať ahoj.“

„Ahoj.“

„Nie mne, Chasovi.“

„Stále sa rozprávame o ňom?“

Christy vyvrátila oči dohora. „Áno. Je pekný, má dobrúprácu, nikdy nebol ženatý a  nemá deti. Spomínala som už, že je pekný? Tie jeho tmavé vlasy... a oči!“

„Má hnedé oči, pokračuj. Som zvedavá, ako vychváliš hnedú.“

„Nie sú len hnedé. Majú zlatistý nádych, sú medenohnedé. Vrhni sa naňho, inak prepasieš príležitosť. Vieš, koľkonezadaných žien v tejto nemocnici nad ním slintá?“

„To mi nerobí vrásky.“

Christy sa usmiala a  pokrútila hlavou, no zabzučal jej pejdžer a výraz na jej tvári sa rýchlo zmenil. Stiahla si hoz gumičky na nohaviciach a pozrela sa naň. „Dokelu! Musím presunúť C rameno z operačnej sály číslo dva pre pacienta doktoraPollarda. Počuj, možno budem musieť odísť trochu skôr, aby somKate zaviedla k ortodontistovi. Mohla by si za mňa zobrať operáciu o tretej? Je to brnkačka.“

„O čo ide?“

„Monitoring. Treba len dozerať na C rameno.“

C rameno, nazvané podľa svojho tvaru, ukazovalo lekárom, kde sa nachádzajú v reálnom čase v tele pacienta. Keďže prístroj vyžaroval radiáciu, bolo povinnosťou nás röntgenovýchtechnikov, aby sme tam počas operácie stáli a stláčali, ťahali a  znova stláčali tlačidlá. Okrem toho sme dozerali na to, aby lekár nevystavil pacienta privysokej dávke žiarenia. Neprekážalo midozerať na prístroj, ale bol pekelne ťažký. No Christy by pre mňa spravila to isté, a  tak som prikývla. „Jasné. Nezabudni mi však pred odchodom nechať pejdžer.“


16 Jamie McGuireová

Christy schmatla olovenú zásteru a  odišla hore. „Si skvelá. Zapísala som Danine údaje do karty. Uvidíme sa neskôr.Vypýtaj si Chasovo číslo!“

Dana vyšla spoza závesu. Naznačila som jej, aby si sadla na stoličku vedľa stola.

„Vysvetlil vám váš lekár, o aký zákrok ide?“

Dana pokrútila hlavou. „Ani nie.“

Napadlo mi niekoľko nevyberaných slov. Nedokázala som pochopiť, ako mohol lekár poslať pacienta na vyšetreniea nevysvetliť mu, o čo ide, a ako bolo možné, že sa na to pacient nespýtal.

„Urobím niekoľko snímok vášho brucha a potom pôjdem po lekára. Vrátim sa, stôl dám do vertikálnej polohy, vy sa postavíte a vypijete za pohár báriovej kaše,“ povedala som a ukázala som na pohár na pulte za mnou. „Po dúškoch podľa lekárovhouváženia. Vďaka fluoroskopii uvidí, ako sa bárium posúva cez hltan do žalúdka. Je to v  podstate ako röntgen, ale namiesto snímky získame videonahrávku. Keď skončíme, začneme sledovaťpriechodnosť tenkého čreva. Dopijete zvyšok bária a urobímeröntgenové snímky tenkého čreva.“

Dana sa pozrela na pohár. „Chutí to hnusne? Veľa somvracala. Neudržím nič v žalúdku.“

Karta so záznamami načarbanými Christinou rukou ležala na pulte medzi prázdnymi pohármi. Zdvihla som ju a hľadala som v nej odpoveď na svoju ďalšiu otázku. Dana bola chorá len dva dni. Pozrela som sa na ňu a zhodnotila som jej vzhľad.

„Už ste boli takto chorá?“ Pokrútila hlavou. „Boli ste nedávno v zahraničí?“ Znova pokrútila hlavou. „Mali ste niekedypodozrenie na Crohnovu chorobu? Anorexiu? Bulímiu?“ spýtala som sa.

Ukázala mi ruku dlaňou nahor. Uprostred jej predlaktia bol dokonalý odtlačok chrupu. Každý zub preťal pokožku. Hlboké červené perforácie v tvare dvoch polmesiacov jej špatili ruku.Pokožka okolo uhryznutia bola síce modročierna, ale neporušená.


17Ranľ na červenom vrchu

Pozrela som sa jej do očí. „Pes?“

„Opilec,“ povedala a smutne sa zasmiala. „V utorok v noci som bola na párty. Práve sme odchádzali a nejaký imbecil,ktorý sa potácal pred vchodom, ma zdrapil za ruku a uhryzol ma. Bol by mi vytrhol kusisko mäsa, keby ho môj priateľ ne udrel. Poslal ho k zemi, a tak sme rýchlo mohli nájsť auto a odísť. Vo včerajších správach hlásili, že napadol aj iných ľudí. Bolo to v ten istý večer v tej istej bytovke. Musel to byť on.“ Spustila ruku k telu. Vyzerala vyčerpane. „Joey je v čakárni... na smrť sa bojí, že mám besnotu. Práve sa vrátil z poslednej misiev Afganistane. Videl všetko, neznesie však, keď vraciam.“ Potichu sa zasmiala.

S pochopením som sa na ňu usmiala. „Vyzerá, že je to skvelý chlap. Tak si vyskočte na stolík a ľahnite si na chrbát.“

Dana spravila, čo som jej povedala, ale potrebovala pomoc. Kostnaté ruky mala ľadové.

„Koľko ste schudli?“ spýtala som sa, keď som ju ukladala na stôl. Bola som si istá, že na jej karte nie je správne uvedená anamnéza.

Dana od chladu skrivila tvár. Tvrdý stôl ju tlačil dopanvovej kosti a chrbtice.

„Prikrývku?“ spýtala som sa a vytiahla som z tepelnéhoobalu hrubú bielu bavlnenú deku.

„Prosím.“ Keď som ju zabalila do deky, zastonala. „Ďakujem vám veľmi pekne. Neviem sa nijako zohriať.“

„Máte bolesti v brušnej dutine?“

„Áno. Veľké.“

„Koľko ste schudli?“

„Takmer desať kíl.“

„Od utorka?“

Dana zdvihla obočie. „Verte, že aj mne je to čudné. Najmä keď uvážim, že už predtým som bola chudá. Nemyslíte si...


18 Jamie McGuireová

myslíte si, že je to besnota, však?“ Usilovala sa zakryť svojupoz námku smiechom, ale v jej hlase zazneli obavy.

Usmiala som sa. „Nepošlú vás na röntgen, ak majúpodozrenie na besnotu.“

Dana si vzdychla a zadívala sa do stropu. „Vďakabohu.“

Keď som Danu správne uložila, nasmerovala som rameno röntgenu na jej brucho, nastavila som parametre, stlačila gombík a potom som odniesla kazetu s filmom k svojej čítačke. Oči som mala prilepené k obrazovke. Bola som zvedavá, či ideo obštrukciu čreva, alebo o prítomnosť cudzieho telesa.

„Čo tam máš, kamoška?“ spýtal sa David, keď sa mipostavil za chrbát.

„Neviem. Za dva dni schudla desať kíl.“

„Neverím.“

„Ver.“

„Chuderka,“ povedal s úprimnou účasťou.

David so mnou sledoval, ako snímka Daninej brušnej dutiny vypĺňa obrazovku. Obaja sme na ňu zdesene hľadeli.

David si priložil ruku k ústam. „Neverím!“

Pomaly som prikývla. „Ver.“

David pokrútil hlavou. „Také niečo som nikdy nevidel. Teda iba v učebnici, ale... Dokelu! Je to zlé.“

Výjav na obrazovke bol hypnotizujúci. Ani ja som v  živote nevidela také zobrazenie plynov. Dokonca ani v učebnici.

„Dnes ráno hovorili o smrteľnom víruse v Nemecku.Vraveli, že sa rýchlo šíri. V televízii to vyzeralo ako vojna. Ľudiav panike pobiehali po uliciach. Desivé.“

Zamračila som sa. „Počula som o tom, keď som viezladievčatá do školy.“

„Myslíš si, že by ho mohla mať aj táto pacientka?Nepovedali síce, o aký vírus presne ide, ale toto,“ povedal a ukázal namonitor, „je nemožné.“


19Ranľ na červenom vrchu

„Vieš rovnako dobre ako ja, že v tejto práci sa stálestretávame s novými diagnózami.“

David ešte niekoľko sekúnd zízal na snímku, potomprikývol a vytrhol sa z hlbokého zamyslenia. „Ak si skončila, Hayes je pripravený.“

Schmatla som olovenú zásteru, prestrčila som ruky cezotvory a cestou po doktora Hayesa som si ju zaviazala na chrbte.

Presne ako som čakala, sedel vo svojom kresle predmonitorom v  tmavej miestnosti a  potichu hovoril do diktafónu.Trpezlivo som počkala pred dverami, kým nezmĺkol. Pozrel sa na mňa.

„Dana Marksová, dvadsaťtriročná, má bolesti v brušnejdutine a  od stredy výrazne stráca hmotnosť. Vypadávajú jej vlasy. V anamnéze nemá tráviace ťažkosti, ochorenia tráviaceho traktu ani srdcové choroby, nepodstúpila nijaké operácie brušnejdutiny, nikdy neabsolvovala vyšetrenie tráviaceho traktu.“

Doktor Hayes otvoril snímku, ktorú som pred niekoľkými minútami urobila a odoslala, a na chvíľu prižmúril oči. „Ako výrazne?“

„Takmer desať kilogramov.“

Vyzeral mierne prekvapený, ale len do chvíle, kým sa mu na monitore nezjavila snímka. Zbledol. „Panebože.“

„Presne tak.“

„Kde bola?“

„V nedávnej minulosti nevycestovala z  krajiny, ak sa pýtate na to. Spomínala, že v utorok v noci po večierku ju napadol opilec.“

„Toto je vážne. Vidíte tento kruh plynu?“ opýtal sa a ukázal na monitor. Oči sa mu rozžiarili, keď spoznal, o čo ide. „Plyn vo vrátnicovej žile. Všimnite si obrysy žlčových ciest. Pozoruhodné.“ Nadšenie doktora Hayesa v sekunde vyhaslo. Veľmi vážne povedal: „Scarlet, toto sa často nevidí. Táto pacientka nemáveľkú šancu na prežitie.“


20 Jamie McGuireová

Prehltla som guču žiaľu za Danou. Buď mala vážnu infekciu, alebo nepriechodnosť žíl v brušnej dutine spôsobovalo niečo iné. Jej vnútornosti boli v  podstate mŕtve a  zlyhávali. Prinajlepšom jej ostávali štyri dni. Určite ju budú okamžite operovať, alepravdepodobne ju hneď zašijú a nechajú tak. „Viem.“

„Kto je jej lekár?“

„Vance.“

„Zavolajte ho. Zrušte ostatné vyšetrenia. Potrebuje CT.“

Prikývla som a  potom som stála na chodbe, kým doktor Hayes potichu vysvetlil doktorovi Vanceovi svoj nález.

„V poriadku. Poďme na to,“ povedal lekár a  vstal z kresla. Obom nám chvíľku trvalo, kým sme sa odosobnili od čiernej budúcnosti našej pacientky. Doktor Hayes ma nasledoval po chodbe k vyšetrovni, kde na nás čakala Dana. „Dievčatá samajú dobre?“

Prikývla som. „Tento víkend budú u  otca. Stretnú sa aj s guvernérom.“

„Ach,“ povedal lekár a predstieral, že to naňho spravilodojem. S  guvernérom sa stretol niekoľko ráz. „Aj moje dievčatá prídu tento víkend.“

Usmiala som sa. Potešilo ma to. Odkedy sa doktor Hayes rozviedol, Miranda a  Ashley ho nenavštevovali tak často, ako by mu bolo milé. Obe študovali na vysokej škole, obe malivážne vzťahy a obe boli mamičkine zlatíčka. Pre ich otca boloskrušujúce, že všetok voľný čas, ktorý trávili bez priateľov a školských povinností, venovali svojej mame.

Zastal, nadýchol sa, otvoril dvere do vyšetrovne a vošiel dnu. Nedal mi čas, aby som vyšetrovňu pripravila pred jehopríchodom, preto som bola rada, že sa zrušili zvyšné vyšetrenia.

David triasol fľaštičkami s báriom.

„Ďakujem, David. Nebudeme ich potrebovať.“

David prikývol. Keďže videl snímky, vedel prečo.


21Ranľ na červenom vrchu

Pomohla som Dane posadiť sa a ona na nás začudovanehľadela. Nechápala, čo sa deje.

„Dana,“ začal doktor Hayes, „vravíte, že vaše ťažkosti sazačali v stredu nadránom?“

„Áno,“ povedala. V hlase jej znel čoraz väčší nepokoj.

Doktor Hayes náhle zastal, potom sa na Danu usmiala položil jej dlaň na ruku. „Nebudeme vám robiť fluoroskopickévyšetrenie. Doktor Vance vás namiesto toho hneď objedná na CT. Oblečte sa a počkajte v čakárni. Onedlho vás zavolajú. Je tuniekto s vami?“

„Joey, môj priateľ.“

„Dobre,“ potľapkal ju.

„Budem v  poriadku?“ spýtala sa a  len s  námahou vydržala sedieť na kostnatom zadku.

Doktor Hayes sa na ňu usmial, ako sa podľa mňa asiusmieval aj na svoje dcéry. „Postaráme sa o  vás čo najlepšie. Nebojte sa.“

Pomohla som Dane zísť z vyšetrovacieho stola. „Nemusíte sa prezliekať,“ povedala som a rýchlo som jej podala ďalšiukošieľku a zakryla som jej chrbát. „Oblečte si ju ako župan.“Vychudnuté ruky si prestrčila cez otvory a potom som ju odviedlak stoličke vedľa skrinky s liekmi. „Obujte sa. Hneď som späť. Skúste sa uvoľniť.“

„Áno,“ odvetila Dana a usilovala sa urobiť si pohodlie.

Zobrala som zo stola záznamy s  anamnézou a  nasledovala som lekára do jeho pracovne.

Keď sme boli dosť ďaleko, aby nás nikto nezačul, doktor Hayes sa ku mne otočil. „Ešte sa s ňou trocha porozprávajte.Pokúste sa z nej niečo dostať.“

„V poriadku. Spomenula len jedinú nezvyčajnú vec – to uhryznutie.“

„Ste si istá, že to nebolo zviera?“


22 Jamie McGuireová

Pokrčila som plecami. „Povedala, že to bol nejaký opitý chlap. Zdá sa, že sa jej rana zapálila.“

Doktor Hayes sa znova pozrel na abnormálnu snímku s plyn mi na obrazovke. „To je zlé. Vyzerá veľmi milo.“

Vážne som prikývla. S  Davidom sme si vymenili pohľady, nadýchla som sa a v duchu som sa pripravila na to, že si so sebou beriem temné tajomstvo. Nepovedať jej o blížiacej sa smrti sa mi zdalo ako zrada, hoci som ju spoznala len dnes.

Keď som vykročila, tenisky vydali na lepkavej podlahepraskavý zvuk. „Pripravená?“ opýtala som sa so žiarivým úsmevom.


Druhá kapitola

Scarlet

Do dvanástej bola zoperovaná a zašitá. Od Christy sme

sa dozvedeli, že ju otvorili, skonštatovali, že sa nedá nič robiť,

a potom ju zavreli. Teraz čakali, kým sa zobudí, aby jejoznámili, že jej stav sa nezlepší.

„Jej priateľ je stále s ňou,“ povedala Christy. „Jej rodičia sú na návšteve u príbuzných. Nevedia, či stihnú prísť.“

„Ach, božemôj,“ zašepkala som nešťastne. Nevedela som si predstaviť, že by som v  takejto situácii nebola pri dcérach, aby som ich ešte posledný raz videla živé. Potlačila som túto myšlienku. Nemôžeme si dovoliť premýšľať nad súkromnými životmi našich pacientov. Pustili by sme si ich k telu. Dostali by sa nám pod kožu.

„Počula si o tej chrípke?“ spýtala sa Christy. „Je to vovšetkých správach.“

Pokrútila som hlavou. „Nemyslím si, že ide o chrípku.“

„Hovoria, že to súvisí s tým lekárom v Európe. Vraj je toveľmi nákazlivé.“

„Kto to hovorí? Zdá sa mi, že tí záhadní oni nás chcú vyplašiť.“

Christy sa usmiala a vyvrátila oči. „Oni tiež povedali, že už to prekročilo naše hranice. Prípady sa objavili aj v Kalifornii.“


24 Jamie McGuireová

„Naozaj?“

„Vraveli to,“ odvetila. Zabzučal jej pejdžer. „Dofrasa, dnes sa rozsypalo vrece.“ Stlačila gombík, zavolala na poschodiea znova zmizla.

Do hodiny bola nemocnica plná ľudí. Pohotovosť prijímala pacientov ako na bežiacom páse a každý na rádiológii mal plné ruky práce. David zavolal ďalšieho technika, aby sme spolupokryli pohotovosť, zatiaľ čo sa všetci starali o hospitalizovaných aj nových pacientov.

Nech to spôsobilo čokoľvek, zdalo sa, že sa celé mestozbláznilo. Havárie, bitky a rýchlo sa šíriaci vírus nás zavalili naraz. Pri mojej šiestej ceste na pohotovosť som prešla okolo čakárne na rádiológii a zbadala som skupinku ľudí zhŕknutých okolotelevíznej obrazovky na stene.

„David,“ povedala som a  naznačila som mu, aby prišiel ku mne pred čakáreň. Pozrel sa na mňa cez sklenenú stenu a všimol si, že tam sedí len jediný muž v invalidnom vozíku.

„Čo?“

„Mám z toho zlý pocit.“ Pri pozeraní najnovších udalostív televízii mi prišlo zle. „O niečom takomto dnes hovorili v rádiu.“

„Hej. Asi pred pol hodinou ohlásili prvé prípady u nás.“

Zadívala som sa mu do očí. „Mala by som odísť a pokúsiť sa dobehnúť dievčatá, teraz sú na polceste do Andersonu.“

„Sme takí zavalení robotou, že Anita ti určite nedovolí odísť. Hoci je to veľmi nákazlivé, epidemiologický ústav trvá na tom, že ide len o vírus, Scarlet. Počul som, že to postihlo tých, čo sa dali očkovať proti chrípke.“

Tá veta, aj keď nebola ničím podložená, ma okamžiteupokojila. Posledné tri roky som sa nedala očkovať proti chrípke, lebo som sa potom vždy cítila príšerne, a  dievčatá som nedala očkovať ani raz. Niečo na očkovaní proti vírusu, ktoré ich mohlo, ale nemuselo ochrániť pred ochorením, mi nesedelo. Mali sme


25Ranľ na červenom vrchu

v tele dosť svinstva – hormóny a chemikálie v jedle a navyše sme

boli každý deň vystavení znečisteniu v životnom prostredí.Nedávalo zmysel, aby sme do seba pchali viac, vedenie nemocnice

to však podporovalo.

Práve keď sme s  Davidom dokončili poslednú várku röntgenov na pohotovosti, spoza rohu sa vynorila Christy. Vyzerala uťahane.

„Aj tu bolo také peklo ako hore?“

„Áno,“ odpovedal David. „Pravdepodobne ešte väčšie.“

„Stále môžeš za mňa zaskočiť na operačke?“ opýtala sa Christy s prosebným pohľadom.

Oči mi padli na Davida a potom opäť na Christy. „Podľatoho, ako to vyzerá, ak si vezmem tvoj pejdžer, stvrdnem naoperačkách až do konca zmeny. Naozaj ma tu dole potrebujú.“

David sa pozrel na hodinky. „Tasha príde o pol štvrtej.Dovtedy to zvládneme.“

„Vážne?“ spýtala som sa a váhavo som si od Christyzobrala pejdžer.

David len mávol rukou. „Bez problémov. Keď príde Tasha, vezmem od teba Christin pejdžer, aby si mohla ísť domov.“

Pripla som si pejdžer k nohaviciam uniformy, vykročila som hore schodmi a zakývala som Christy na rozlúčku.

Zamračila sa, lebo sa cítila previnilo. „Ďakujem ti veľmi,veľmi pekne.“

Po miliónty raz som prešla okolo Chasa. Pôsobil čoraznervóznejšie. To však platilo pre všetkých. Podľa situácie napohotovosti sa zdalo, že vonku vypukol koniec sveta. Snažila som sa z času na čas zachytiť, čo hovoria v televízii, ale keď sme skončili jeden prípad, zabzučal pejdžer a musela som utekať k ďalšiemu.

Presne ako som očakávala. Keď som prišla na chirurgické oddelenie, bolo jasné, že sa odtiaľ nedostanem, kým ma o  pol štvrtej nepríde vystriedať David. Prípad za prípadom som


26 Jamie McGuireová

súvala C rameno z jednej operačnej sály do druhej a občas som

dotlačila aj druhé, keď v rovnakom čase prebiehala iná operácia.

Za jedno popoludnie som videla roztrieštenú stehennú kosť, dve zlomené ruky, zlomenú bedrovú kosť a viezla som sa vovýťahu s pacientkou na lôžku a s dvoma sestričkami, ktoré jusprevádzali na strechu nemocnice. Chorej žene cez pokožkupresvitali tmavé žily a  veľmi sa potila. Podľa toho, čo som pochytila z  nervózneho rozhovoru sestier, pacientku mali previezť helikoptérou do inej nemocnice na amputáciu ruky.

Môj posledný prípad dňa bol viac než háklivý, nechcela som však, aby ma David prišiel vystriedať. Moje dcéry boli mimo mesta so svojím otcom a  David mal peknú ženu a  dvoch malých synov, za ktorými sa každý deň ponáhľal. Nedávalo zmysel, aby som odišla načas a nechala ho nadsluhovať, ale tento týždeň som už mala štyri hodiny nadčas a  na to naši nadriadení vždy pozerali s nevôľou.

Prešla som okolo tučnej ženy na lôžku. Vyzerala nervózna a podráždená. Mala obviazanú ruku, ale cez obväz jejpresakovala krv. Pamätala som si ju z pohotovosti a uvažovala som, kde má zvyšok rodiny. Všetci s ňou totiž boli v čakárni.

Operačná sestra Angie presvišťala okolo mňa a rýchlo sinasadila prikrývku hlavy, ktorú nosila počas operácií. Mala na nej vzor odtlačených ružových pier a  kabeliek. Akoby chcela potvrdiť, že výber nebol náhodný, vytiahla z vrecka lesk a naniesla si ho na pery. Usmiala sa na mňa. „Počula som, že sa na teba vypytoval Chase.“

Zahanbene som sklopila zrak. „Nezačínaj aj ty.“ To sa v ten deň všetci tak nudili, že museli fantazírovať nad mojímnejestvujúcim ľúbostným životom? Pôsobila som tak úboho, že ichtakáto predstava napĺňala nadšením?

Keď okolo mňa prechádzala, žmurkla. „Zavolaj mu, lebo inak ti ho preberiem.“


27Ranľ na červenom vrchu

Usmiala som sa. „Sľubuješ?“

Angie vyvrátila oči, jej výraz sa okamžite zmenil. „Dokelu! Scarlet, prepáč, na druhej linke máš mamu.“

„Moju mamu?“

„Jej hovor sem presmerovali niekoľko minút predtým, ako si prišla.“

Pozrela som na telefón a zamyslela som sa, čo také samuselo stať, aby mi matka volala do práce. Takmer vôbec sme sanerozprávali, takže to určite bolo dôležité. Možno ide o dievčatá. Vrhla som sa na telefón.

„Haló?“

„Scarlet! Ach, vďakabohu! Pozerala si správy?“

„Len zbežne. Máme plné ruky práce. Z tých niekoľkýchvýjavov, čo som videla, to vyzerá veľmi zle. Videla si reportážo panike na letisku v  Los Angeles? Na niektorých letoch do Los An geles sa vyskytli chorí ľudia. Myslia si, že tak sa k námchoroba dostala.“

„S tým by som si nerobila starosti. V strede Spojených štátov sa nikdy nič nestane.“

„Prečo mi potom voláš?“ nechápala som. „Sú dievčatá v poriadku?“

„Dievčatá?“ Z hrdla sa jej vydral zvláštny zvuk. Ešte ajdýchaním dokázala dať najavo pohŕdanie. „Prečo by som ti volala kvôli dievčatám? V rohu pri chladničke sa mi predralo linoleum a dúfala som, že by si mohla poprosiť Andrewa, aby mi toprišiel opraviť.“

„Mama, tento víkend má u  seba dievčatá. Teraz už musím ísť. Čaká ma operácia.“

„Áno, viem. Tvoj život je veľmi dôležitý.“

Pozrela som na Angie a zbadala som, že s operačnýmtechnikom už takmer skončili. „Spýtam sa ho, ale ako sompovedala, je s dievčatami.“


28 Jamie McGuireová

„Nejako často je s dievčatami. Začala si cez víkendy chodiť po baroch alebo čo?“

„Nie.“

„Tak čo je dôležitejšie, ako vychovávať svoje deti?“

„Musím ísť.“

„Citlivá téma. Nikdy sa ti nepáčilo, keď som ti povedala, že niečo nerobíš správne.“

„Je to jeho víkend, mama. Každý druhý víkend sú deti uňho.“

„Prečo musí byť jeho víkend práve ten, keď potrebujem pomôcť?“

„Naozaj musím ísť.“

„Zabalila si im aspoň šaty, aby mohli ísť s ockom dokostola? Keďže on je jediný, kto sa stará, aby sa učili o našom Pánovi.“

„Dovidenia, mama.“ Zložila som slúchadlo a vzdychla som si, práve keď vošiel doktor Pollard.

„Dobrý deň. Nemalo by to trvať dlho,“ povedal. Ruky vystrel pred seba a pokrčil ich v lakťoch, aby mu Angie mohlanatiahnuť chirurgické rukavice. „Podľa toho, ako to vyzerá, čaká nás dlhá noc, preto dúfam, že ste nemali nijaké plány.“

„Je to pravda?“ spýtala sa spod masky Ally, sestrička, ktorá asistovala v operačnej sále. „To o letisku v Los Angeles?“

„Stalo sa to aj na Dullesovom letisku vo Washingtone,“odvetila Angie.

Rýchlo som sa pozrela na hodiny a  vytiahla som mobil z vrecka na košeli uniformy. Keby na mňa niekto žaloval, že som mala pri sebe mobil, dostala by som napomenutie, ale v tomto prípade jeden papier navyše v mojich pracovných záznamoch za to stál. Napísala som: Zavolaj mi OKAMŽITE a potom som esemesku poslala Jenne.

Keď mi ani po niekoľkých minútach neprišla odpoveď, zavolala som Andrewovi. Po štvrtom zazvonení sa ozvalaodkazová schránka.


29Ranľ na červenom vrchu

Vzdychla som si a nechala som odkaz: „To som ja Scarlet. Prosím, ozvi sa mi do nemocnice. Budem na operačke, ale aj tak mi zavolaj, aby sme sa mohli dohodnúť. Pôjdem za vami hneď, ako sa dostanem z práce.“

Nathan

Ďalší bezvýznamný osemhodinový deň. Keď som nakonci pracovného času priložil kartu k  čítačke, mala mi myšlienka na slobodu aspoň vyčariť úsmev na tvári, ale nič sa nestalo.

Deprimovalo ma, že som práve premárnil ďalší deň svojhoživota. Bolo to priam tragické. Každý deň som sedel za stolomv distribučnej spoločnosti na dodávku elektriny a moja nudná práca

nemala na svet nijaký vplyv. Potom som sa vracal domovk manželke, ktorá ma nenávidela. Mizerný život.

Aubrey nebola vždy hnusná mrcha. Keď sme bolinovomanželia, mala zmysel pre humor, nevedela sa dočkať, kedy sipôjdeme ľahnúť, aby sme sa mohli bozkávať a dotýkať. Sama od seba iniciovala orálny sex, aby ma uspokojila, nie preto, že som mal narodeniny.

Pred siedmimi rokmi sa zmenila. Narodila sa nám Zoe a  ja som viac nebol príťažlivý, milovaný manžel, ale zdroj večného sklamania. Nikdy som nedokázal naplniť Aubrine očakávania. Ak som sa jej usiloval pomôcť, snažil som sa priveľmi alebo som to nerobil správne. Ak som sa jej usiloval vyhnúť, bol som lenivý sviniar.

Aubrey dala výpoveď, aby mohla ostať doma so Zoe, a  tak bol môj plat naším jediným zdrojom príjmu. Odrazu nestačilo ani to. Keďže som nezarábal toľko, koľko bolo podľa nej dosť, očakávala, že ju vo chvíli, keď prekročím prah, vystriedam pri


30 Jamie McGuireová

dieťati. Nesmel som sa s manželkou rozprávať. Zmizla vo svojej

pracovni, sadla si za počítač a zhovárala sa so svojimiinternetovými „priateľmi“.

Zabával som Zoe, kým som vykladal riad z umývačkya priravoval večeru. Poprosiť o pomoc Aubrey bol hriech a vyrušiť ju počas jej „prestávky“ jej dávalo len ďalší dôvod, aby ma mohla nenávidieť. Akoby ich nemala dosť aj bez toho.

Keď Zoe začala chodiť do škôlky, dúfal som, že sa to zlepší, že Aubrey začne znova pracovať a bude sama sebou. Nonedokázala sa zbaviť hnevu. Zdalo sa, že nechce.

Do konca druhej triedy ostávalo Zoe len niekoľko týždňov. Brával som ju zo školy a obaja sme dúfali, že sa Aubreyobráti od počítača aspoň na chvíľu, aby zaregistrovala, že smeprišli domov.

Keď mala dobrý deň, otočila sa.

Dnes to však nespraví. Internet a rádio boli od skoréhorána plné vzrušujúcich správ o epidémii. Deň plný noviniekznamenal, že Aubrey bude sedieť na zadku pri počítači, na fľakatej, vyblednutej modrej látke stoličky. Určite sa o tom rozprávala s cudzími ľuďmi na fórach, s kamarátmi aj so vzdialenýmipríbuznými na sociálnych sieťach a  komentovala články na internetových stránkach. Teórie. Diskusie. Ani neviem, kedy sa stali súčasťou nášho manželstva a vytlačili ma.

Čakal som vo svojom osemročnom sedane v rade áutzaparkovaných za základnou školou. Zoe nemala rada, keď som juvyzdvihol ako poslednú, preto som si dal záležať, aby som šiel do školy hneď po práci. Štyridsaťminútové čakanie mi dalo dosťčasu na to, aby som sa uvoľnil a  duševne pripravil na ďalší rušný večer bez pomoci či manželkinho uznania.

Hlásateľov tón zvážnel, a tak som dal rádio hlasnejšie.Používal slovo, ktoré dovtedy nespomínal: pandémia. Nákazaprekročila náš breh. Na letisku vo Washingtone a  v  Los Angeles


31Ranľ na červenom vrchu

pukla panika, keď pasažieri na medzinárodných linkách ochoreli

a  začali napádať zamestnancov leteckých spoločností a  lekárov

z pohotovosti, ktorí im pomáhali vystúpiť z lietadla.

V kútiku duše som vedel, čo sa deje. Hlásateľ ranných správ hovoril, že niekde v Európe zatkli akéhosi vedca, a hoci samoje myšlienky stále točili okolo toho, že je to nemožné, vedel som to.

Pozrel som sa do spätného zrkadla. Ľudia, ktorí mapoznali v lepších časoch, by ma pravdepodobne nespoznali, takveľmi som sa zmenil. Hnedé oči som viac nemal žiarivé a  plné odhodlania ako kedysi. Pod očami som mal tmavé kruhy. Pred pätnástimi rokmi som bol sebavedomý muž s  deväťdesiatimi kilami svalov. Teraz som sa cítil zo dňa na deň zlomenejšie.

S Aubrey sme sa stretli na strednej škole. Vtedy sa machcela dotýkať a rozprávať sa so mnou. Náš príbeh nebolvzrušujúci. Bol som členom tímu amerického futbalu v  malom meste a ona bola roztlieskavačka. Boli sme veľké ryby v malomrybníku. Moje svetlohnedé husté vlasy sa hýbali vo vánku, ktorýprúdil do auta cez okno na strane spolujazdca. Aubrey sa páčilo, aké ich mám dlhé. Teraz frflala, že sa mám dať ostrihať. Vlastnefrflala na všetko, čo sa ma týkalo. Cvičiť som chodil i naďaleja ženy v práci ma z času na čas balili, no Aubrey si ma už nevšímala. Nevedel som, či zo mňa vysávalo život manželstvo s ňou, alebo sklamania, ktoré som zažil, ale čím viac sa stredná školavzďaľovala, tým nepravdepodobnejšie bolo, že raz niečo dokážem.

Moju pozornosť upútalo otravné bzučanie v rádiu.Započúval som sa a odrazu sa v reproduktore ozval mechanický mužský hlas: „Toto je najvyššia výstraha pohotovostného rozhlasového systému. Šerifov úrad kraja Canton hlási, že v našom štáte sa potvrdila prítomnosť veľmi nákazlivého vírusu. Ak je to možné, zdržiavajte sa vnútri. Toto je najvyššia výstraha pohotovostného rozhlasového systému...“


32 Jamie McGuireová

Moju pozornosť upútal pohyb v  bočnom spätnom zrkadle. Nejaká žena ozlomkrky utekala od svojho auta k školskej bráne. Ďalšia vyskočila z minidodávky a po chvíľke sa rozbehlaku škole aj s bábätkom v náručí.

Boli to matky. Samozrejme, že nedovolili logike, aby ichprinútila zaváhať. Svet sa rútil do záhuby a  ony boli rozhodnuté odviesť svoje deti do bezpečia... nech to už bolo kdekoľvek.

Zaradil som neutrál a otvoril som dvere. Rýchlo somvykročil, ale keď som videl, ako ma predbiehajú vydesené ženy,rozbehol som sa.

V budove školy matky buď niesli svoje deti k východu školy a potom na parkovisko, alebo vbiehali do tried, no neobťažovali sa učiteľom vysvetliť, prečo si ich predčasne odvádzajú.

Uhýbal som sa vystrašeným rodičom, ktorí ťahali za ruky svoje zmätené deti, až kým som nedobehol k  Zoinej triede. Dvere som otvoril tak prudko, že narazili do betónovej steny.

„Pán Oxford?“ začudovala sa pani Earlová. Zamrzla uprostred triedy, obklopená miniatúrnymi stolmi, stoličkami a  miniľuďmi. Trpezlivo čakali, kým im učiteľka rozdá fotokópie s domácimi úlo - hami. S úlohami, na ktorých už o niekoľko hodín nebude záležať.

„Prepáčte. Potrebujem Zoe.“ Zoe sa na mňa tiež prekvapene dívala, nebola zvyknutá, že niekto len tak vtrhne do triedy.Ešte aj keď sedela na stoličke, vyzerala maličká. Svetlohnedé vlásky sa jej mierne točili tesne nad plecami, presne ako sa jej to páčilo. Zelenohnedé dúhovky som videl cez pol triedy. Pôsobilanevinne a bezbranne, presne ako ostatné deti okolo nej.

„Braden?“ Do triedy vbehla Melissa Georgeová a takmer ma zrazila k zemi. „Poď, zlatko,“ povedala a vystrela ruku k synovi.

Braden sa pozrel na pani Earlovú, učiteľka prikývla, preto sa chlapec postavil a vykročil k mame. Bez slova odišli.

„Aj my musíme ísť,“ povedal som a  podišiel som k Zoinmu stolu.


33Ranľ na červenom vrchu

„A čo moje úlohy, ocko?“

„Zoberieš si ich neskôr, miláčik.“

Zoe sa naklonila nabok, aby videla na svoju skrinku. „Môj ruksak.“

Zdvihol som ju a  usiloval som sa zachovať pokoj. Premýšľal som, ako to bude vyzerať pred školou a či sa budem cítiť ako hlupák, keď dobehnem k autu.

„Pán Oxford?“ ozvala sa znova pani Earlová a zastala pridverách. Naklonila sa ku mne a hľadela mi rovno do očí. „Čo sa deje?“

Poobzeral som sa po triede a videl som zvedavé pohľadyžiačikov. Na stenách chaoticky viseli detské obrázky – hrubé čiary nemotorne nakreslené voskovými pastelkami – a žiarivévzdelávacie plagáty. Podlaha bola posiata ich umeleckými dielami.

Všetky deti v  triede zízali na mňa a  čakali, kedy im poviem, prečo som ich vyrušil. Mohli čakať, koľko chceli. Anijedno z nich si nedokázalo predstaviť nočnú moru, ktorá ich mala o niekoľko hodín postretnúť – a možno ešte oveľa skôr –, preto som sa rozhodol, že nebudem šíriť paniku.

„Pani Earlová, musíte deti dostať domov. Musíte ich daťrodičom a potom vezmite nohy na plecia.“

Nepočkal som na odpoveď a rozbehol som sa na preplnenú chodbu. Pri hlavnom vchode bola tlačenica, a  tak som plecom rozrazil dvere vedúce na ihrisko pre škôlkarov a so Zoev náručí som preskočil plot.

„Ocko! Nesmieme loziť cez plot!“

„Prepáč, miláčik. Ocko sa ponáhľa. Musíme ísť po mamičku a potom...“

Nepokračoval som a pripútal som Zoe v aute. Nevedel som, kam pôjdeme. Kde by sme sa mohli ukryť pred niečím takýmto?

„Zastavíme sa na benzínke na koktail?“

„Dnes nie, zlatko,“ odvetil som, pobozkal som ju na čelo a potom som zabuchol dvere.


34 Jamie McGuireová

Usiloval som sa potlačiť nutkanie prebehnúť okolo auta.Pokúsil som sa o to, ale panika a adrenalín ma hnali vpred. Dvere sa s tresknutím zavreli a ja som vyletel z parkoviska. Nebol som schopný ovládnuť obavu, že keby som čo i len o kúsok spomalil, stalo by sa niečo príšerné.

Jednou rukou som držal volant, druhou mobil pri uchu. Uháňal som domov, ignoroval som semafory aj  prikázanú rýchlosť a dával som pozor, aby do nás nenabúrali ostatnívydesení vodiči.

„Ocko!“ vykríkla Zoe, keď som prirýchlo nabehol na hrboľ na ceste. „Čo robíš?“

„Prepáč, Zoe. Ocko sa ponáhľa.“

„Meškáme?“

Nevedel som, čo jej mám na to povedať. „Dúfam, že nie.“

Zoin výraz jasne vyjadroval nespokojnosť. Zvyčajne sa nás s  Aubrey usilovala vychovávať. Možno preto, lebo Aubrey nebola dobrý rodič a ja som väčšinu času nevedel, kde mi hlava stojí.

Dupol som na plyn a snažil som sa vyhýbať vyťaženýmcestám, ktoré viedli k nášmu domu. Vždy keď som sa pokúsildovolať Aubrey, v telefóne sa mi ozval čudný obsadzovací tón. Hneď ako sme prišli domov, zdalo sa mi, že niečo nie je v  poriadku. Mal som okamžite zaradiť spiatočku a fujazdiť preč, ale dokázal som myslieť len na to, ako presvedčím Aubrey, aby sa odtrhla od svojho debilného počítača, čo si musíme narýchlo vziať z domu a koľko času budeme mať na balenie. Vynorili sa mi však ajúplne nečakané myšlienky na to, koľko času asi potrvá, kýmzanikne internet, a koľko irónie je v tom, že naše manželstvo nakoniec zachráni vírusová epidémia. Vtedy som mal urobiť toľko iných vecí, ale všetky som ignoroval.

„Aubrey!“ zakričal som, keď som otvoril dvere.Najlogickejšie bolo pozrieť sa do pracovne. Prázdna modrá stolička maprekvapila. Dokonca tak, že som zamrzol a zízal pred seba, akoby


35Ranľ na červenom vrchu

som si myslel, že ma klame zrak a ona sa nakoniec zjaví,otočená chrbtom, zhrbená nad stolom s myšou v ruke.

„Kde je mamina?“ opýtala sa Zoe a jej hlások znel eštetenšie než zvyčajne.

Zmes znepokojenia a  zvedavosti ma prinútila mlčať. Aubrin zadok predsa celé roky zaberal vyblednutý vankúš nastoličke. Z kuchyne sa neozýval nijaký zvuk, v kúpeľni v suteréne sa nesvietilo a dvere boli otvorené.

„Aubrey!“ zreval som z druhého schodu, čakajúc, že savynorí spoza rohu na poschodí a dramaticky zíde dole. Každú chvíľu som očakával jej nezameniteľné podráždené vzdychnutiea potom spŕšku kritiky za niečo – hocičo –, ale kým som čakal,došlo mi, že sa nedočkám.

„Budeme veľmi meškať,“ povedala Zoe a pozrela sa na mňa.

Stisol som jej ruku a vtom som si všimol bielu obálkuležiacu uprostred stola. Odtiahol som Zoe so sebou, lebo som sa ju bál čo i len na chvíľu spustiť z očí, a potom som obálku zdvihol. Aubriným dievčenským, no nepekným písmom na nej bolonaísané: Nathan.

„To nemyslíš vážne!“ zasyčal som a prudko som ju otvoril.

Nathan,

kým budeš toto čítať, budem dávno preč. Asi si

o mne pomyslíš, že som najsebeckejšia osoba na svete, no

to, že si o mne pomyslíš niečo nepekné, nieje dôvod, aby

som zostala. Nie som šťastná a je to tak už dlho.

Ľúbim Zoe, ale nie som matka. Ty si chcel byťotcom. Vedela som, že budeš dobrý otec, a myslela som si,

že keď budeš dobrý otec Ty, aj zo mňa sa stane dobrá

matka. No nestalo sa. Už nevládzem. Je mnoho vecí,ktoré chcem vo svojom živote robiť, starostlivosťo domácnosť medzi ne nepatrí.


36 Jamie McGuireová

Mrzí ma, ak ma teraz nenávidíš, ale konečne somdospela k rozhodnutiu, že s tým dokážem žiť. Mrzí ma, že

to budeš musieť vysvetliť Zoe. Zavolám zajtra, keď sa

usadím, a porozprávam sa s ňou.

Aubrey

Pustil som papier na stôl. Nikdy nevedela správne písať nie je. Bola to len jedna zo stovky vecí, ktoré ma na Aubrey štvali, no ani raz som ich nepovedal nahlas.

Zoe na mňa hľadela, čakala na vysvetlenie a  na to, ako zareagujem, na nič som sa však nezmohol. Aubrey nás opustila. Vrátil som sa po svoju lenivú, ufrflanú, protivnú ženu, a ona nás, dopekla, opustila!

Výkrik zvonka vystrašil Zoe a stisla mi nohu. Realita mazasiahla približne vtedy, keď nám cez kuchynské okno presvišťali guľky. Skrčil som sa a naznačil som Zoe, aby spravila to isté.

Rozhodol som sa, že nebudem volať Aubriným priateľom ani jej rodine, hľadať ju a prosíkať, aby sa vrátila. Musel somdostať dcéru do bezpečia. Aubrey si možno vybrala hrozný deň na odštartovanie slobodného života, ale presne to chcela, a ja som musel ochrániť svoje dievčatko.

Ďalšie výkriky. Trúbenie áut. Streľba. Kristepane! Kristepane, Kristepane, Kristepane! Je to tu.

Otvoril som skriňu na chodbe a  schmatol som bejzbalovú pálku. Podišiel som k dcére, kľakol som si pred ňu a pozrel som sa jej do zaslzených očí. „Zoe, musíme sa vrátiť do auta. Budeš ma držať za ruku a nepustíš sa ma, nech uvidíš alebo začuješčokoľvek. Rozumieš?“

Zoe sa do očí nahrnuli ďalšie slzy a rýchlo prikývla.

„Dobré dievčatko,“ povedal som a pobozkal som ju na čelo.


Tretia kapitola

Scarlet

„Odhryznutý prst?“ opýtala sa sestra Joanne a  opatrne

pripravovala pacientkinu ruku. „Odhryzol jej ho pes?“

„Neviem,“ odvetila Ally. Hlas jej tlmilo rúško. Prednedávnom nastúpila k ošetrovateľskému personálu na chirurgii. Bola čerstvo po škole. Mala dvadsať rokov, ale podľa toho, akovydesene sa pozerala na pacientkinu ruku, by jej človek hádal dvanásť. „Asi nejaké zviera.“

„Jej syn,“ ozvala som sa. Čakala som s röntgenovýmzariadením na operujúceho lekára. Joanne s Ally civeli na odhalenýčlánok prsta. „Robila som jej röntgen,“ dodala som. „Bola v šoku, vravela, že jej syn odhryzol palec.“

„Si si istá, že povedala syn?“ spýtala sa Ally a zahľadela sa na chýbajúci prst s obnoveným záujmom.

„Je na pohotovosti,“ pridala sa drobná sestra Angie.„Počula som, že sa uňho vyskytli príznaky besnoty. Majú ich viacerí ľudia.“

„Nemyslíte si, že to má niečo spoločné s  tým, čo dávajú v správach, však?“ opýtala sa vyľakane Ally. „Mohlo sa to už dostať z Nemecka k nám? Môže sa to šíriť takto rýchlo?“

V tom momente zavládlo v miestnosti ticho.


38 Jamie McGuireová

Anestéziológ bol od začiatku nervózny, že má uspaťMargaret Sisneyovú. Zvyčajne sa hral na mobile, ale teraz nad ňou stál a sústredil sa na každé stúpnutie a klesnutie jej hrudníka.Každú chvíľu sa pozeral na čísla na monitore a potom znovazameral pozornosť na Margaret. Modré operačné plachty zahaľovali zvyšok jej tela, tvár a krk však mala viditeľne sfarbené domodra. „Je cyanotická,“ objasnil. Potočil niekoľkými gombíkmi a priravil injekčnú striekačku.

„Pán doktor Ingram,“ povedala sestrička anestéziológovi. „Pozrite sa na pacientkine nechty.“

Aj cez oranžovohnedé fľaky, ktoré zanechala jódovádezinfekcia, bolo vidno, že Margaret černejú nechty.

„Dopekla!“ zavrčal doktor Ingram. Očami nervóznepreskakoval z  pacientky na pípajúci monitor a  späť. „Bola to chyba. Prekliata veľká chyba!“

Margaretin palec bol uložený na ľade na druhej strane miestnosti. Aj prst bol cyanotický. Rozhodnutie doktoraFerbera, že jej ho treba prišiť v narkóze, hoci už na pohotovostinebola úplne stabilná, bolo diskutabilné aj podľa čerstvej röntgenovej techničky, ako som bola ja. Sledovala som, ako jej klesajú vitálne funkcie, a rýchlo som presunula svoje vybavenie k stene naopačnej strane sály, lebo som vedela, že čochvíľa vyhlásia modrý kód a budú ju oživovať.

Na tele som pocítila vibrovanie pejdžera. Stiahla som si ho z  gumičky na páse. „Dokelu, Angie, musím pripraviť operačnú sálu číslo štyri a potom končím. Pošlem sem Davida. Bude mať pejdžer.“

„Aj tak to chvíľu potrvá, ak jej ho vôbec budeme prišívať,“ odvetila, zatiaľ čo narýchlo otvárala vrecúška a pobiehala po sále.

Náhlila som sa na koniec chodby, pred sebou som tlačila a za sebou ťahala ťažké prístroje. Keď som sa pripravila na ďalšieho pacienta, v reproduktore sa ozval oznam.


39Ranľ na červenom vrchu

„Modrý kód. Operačná sála číslo sedem. Modrý kód.Operačná sála číslo sedem,“ odriekal ženský hlas, ktorý znelpokojne a apaticky.

Zdvihla som telefón, ktorý visel na stene pri dverách,a zavolala som dole na svoje oddelenie. „Čau, to som ja Scarlet.Priravila som sálu číslo štyri, ale zdá sa, že na sedmičke to chvíľu potrvá, ak sa vôbec bude niečo robiť. Povedz Davidovi, aby sa so mnou stretol pri južnom výťahu na prvom poschodí. Bude to musieť dorobiť za mňa, preto mu chcem dať pejdžer.“

Kým som kráčala po chodbe, predbiehali ma sestry, lekári a anestéziológovia, ktorí sa hrnuli k Margaret Sisneyovej.Privolala som výťah a strhla som si rúško z tváre. Keď sa otvorilidvere, pri pohľade na tlačenicu vnútri som si vzdychla.

„Ešte tu je miesto, Scarlet,“ zavolala na mňa Lana z učtárne.

„Radšej... ehm, pôjdem po schodoch,“ vyhlásila soma ukázala som prstom napravo.

Otočila som sa na päte, roztlačila som dvojkrídlové dvere do oddelenia a potom som plecom odtlačila masívne dvere vedúce k schodisku.

„Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť...“ rýchlo som počítalaa utekala som nadol. Keď som vyšla na prvom poschodí, David na mňa už čakal pri výťahu.

„Uži si to,“ hodila som mu pejdžer.

„Vďaka, zlato. Pekný víkend,“ rozlúčil sa.

Ľudia, ktorí vystúpili z výťahu, kráčali po chodbe ako pevne zomknutá skupinka. Ticho a nervózne sa zhovárali o najnovších správach o epidémii.

„Sivý kód. Pohotovostná ambulancia číslo jeden. Sivý kód. Pohotovostná ambulancia číslo jeden,“ ozval sa ženský hlas z reproduktorov.

Anita, hlavná sestra na rádiológii, stála uprostred chodby s rukami prekríženými cez prsia. V priebehu niekoľkých


40 Jamie McGuireová

kúnd sa cez otvorené dvojkrídlové dvere vedúce na pohotovosť nahrnuli muži z ochranky a zo všetkých ostatných oddelení.

„Zelenáč, čo znamená sivý kód?“ spýtala sa ma s  úškrnom Anita.

„Hm... agresívny pacient?“ odpovedala som neisto.

„Dobre!“ pochválila ma a potľapkala po chrbte. „Nemávame to tu často.“

„Sivý kód. Pohotovostná ambulancia číslo šesť. Sivý kód.Pohotovostná ambulancia číslo šesť,“ ozvalo sa znovuz reproduktora. Už to neznelo tak bezvýrazne.

Anita sa zadívala na chodbu nášho oddelenia. „Niečo nie je v poriadku,“ hlesla. Na chodbu vyšiel Julian, laborantobsluhujúci tomograf. Anita mávla rukou k pohotovosti. „Bež!“

Julian poslúchol a na chvíľu sa mu z tváre vytratil večneunudený výraz. Keď prechádzal popri nás, Anita ukázala na dámsku šatňu. „Radšej choď, kým si to rozmyslím.“

„To mi nemusíš vravieť dva razy.“ Keď som naťukalabezečnostný kód, z klávesnice sa ozvalo pípnutie, ktoréoznamovalo, že môžem vstúpiť. Uvedomila som si, že som v šatnisama. Zvyčajne bol v miestnosti hluk. Kolegyne otvárali skrinky, vyberali z  nich kabelky, smiali sa, klebe



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist