načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Radhostov meč - Juraj Červenák

Radhostov meč

Elektronická kniha: Radhostov meč
Autor:

Rogan sa vrátil z kniežatstva mŕtvych, aby v svete smrteľníkov bojoval s besmi a temnými mocnosťami. Ako potomok černokňažníkov z Kančej hory však najprv musí vytrhnúť posvätný ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  132
+
-
4,4
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 224
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4117-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Rogan sa vrátil z kniežatstva mŕtvych, aby v svete smrteľníkov bojoval s besmi a temnými mocnosťami. Ako potomok černokňažníkov z Kančej hory však najprv musí vytrhnúť posvätný Krvavý oheň z pazúrov zlovoľných Belbohových prisluhovačov. To sa mu nepodarí bez rodového dedičstva, meča vojnového boha Radhosta. Pátranie po prastarej zbrani ho zavedie ďaleko na západ, kde kmeň Čechov ohrozujú Lučania pod vedením démonického kniežaťa Vlastislava. Černokňažník a jeho druhovia, vedma Mirena a vodca záhrobnej svorky Goryvlad, musia čeliť nielen vlastným nepriateľom, ale pripletú sa aj do vojny, ktorá otrasie stolcom přemyslovských kniežat.
Juraj Červenák v druhej knihe cyklu Černokňažník ďalej rozvíja motívy z románu Vládca vlkov a opäť berie čitateľov na dobrodružnú cestu svetom slovanských hrdinov, bohov a démonov.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Juraj Červenák

Artis Omnis

Druhá kniha trilógie

Černoknažník

RA DHO STOV

MEČ


Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava: Ivana Horecká, Andrea Harmanová

2. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

© Juraj Červenák, 2011

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2011

Typography © Artis Omnis

ISBN 978-80-89341-23-8

EAN 9788089341238

ISBN 978­80­89341­23­8


rátko pred súmrakom sa dvanásť jazdcov zastavilo nate

mene riedko zalesneného kopca.

Bol sviatok zimného slnovratu. Tri dni pred Kračúnom sa však

prudko oteplilo a nastal odmäk. Sneh, ktorým Morena vyšeme

siaca zasypávala kraje pod Řípom, sa rýchlo topil. V korytáchpo

tokov a riek hučala kalná voda. Záveje na cestách nahradiloried

ke, zradné bahno. I kone toho divokého tuctu boli zafŕkanéhne

dastou brečkou; zakiaľ stáli, kvickala im z brúch a stekala pono

hách.

Muži v sedlách neboli nič iné ako zberba - odsedemnásťroč

ného holobriadka po prešediveného päťdesiatnika, od bohatiera

v šupinovom pancieri až po všivavého trhana v zbroji z varenej

kože a vypĺznutom vlčom plášti. Každý však bol po zubyozbroje

ný a žiadnemu nehľadelo z očí nič dobrého. Mnoho takých sa

teraz túlalo krajmi na západ a na polnoc od Prahy a Vyšehradu,

sídelných hradísk kmeňového zväzu Čechov. Väčšina z nichdo

nedávna bojovala a koristila v žolde franského kráľa počas ťaženia

proti Avarom. Keď z vojnových ohňov na juhovýchode ostal len

dym, snorili po vojnou oslabených severných krajoch. Rokykr

K

3

KAPITOLA PRVÁ

OBET PR E PÁ NA

SLNOVR AT U


vavých skúseností v nich potlačili väčšinu ľudskosti a nechali na

povrch vyplávať kruté, bezohľadné pudy.

Ešte niečo okrem neúprosných pohľadov mali tí dvanásti

spoločné: na každej hrudi sa blýskal strieborný amulet s podobou

bežiaceho vlka, ktorému na chrbte sedí sokol. Jazdci teda mali

jedného pána; striebro dokazovalo, že nie hocijakého.

Družine velil šľachovitý štyridsiatnik s masívnou sekerouza

vesenou v pútku pri pravej nohe. Keď si stiahol z hlavy kapucňu,

ukázala sa plešina, lemovaná vencom riedkych, špinou zlepených

vlasov.

„Výborne,“ zablyslo sa mu v očiach pri pohľade do údolia.

„O nocľah máme postarané.“

Lesom pokryté svahy sa zbiehali k Oharke na dne úvalu,kto

rým sa už zakrádali večerné tiene. Na brehu rieky stál hlúčik

prostých obydlí, chránených iba valom z hlinou zasypanýchka

meňov. Jazdci začuli vzdialený spev a postrehli čulý pohyb na

priestranstve uprostred osady.

„Čo urobíme, Dabro?“ spýtal sa náčelníka mladší chlap

s ohavnou dierou namiesto ľavého oka.

„To čo zvyčajne, Štěch,“ zaškľabil sa plešatý veliteľ.„Odo

vzdáme posolstvo a vezmeme si, na čo nám príde chuť. Šťastný

a veselý slnovrat, chlapci!“

Jazdci s rehotom popchli kone.

„Musíš ešte podrásť, Crnka,“ zasmial sa vladyka Bezděd, keď

videl svoju sedemročnú vnučku, ako poskakuje v márnej snahe

dočiahnuť aspoň na najnižší konár badniaku. Chytil ju podpazu

chami a zdvihol. So sústredeným výrazom zavesila na ihličnatú

haluz šnúrku s tromi navlečenými orechmi. Obetný darstarostli

vo pripravovala niekoľko dní, takže keď svoje úsilie konečne

zavŕšila, tvár sa jej rozžiarila.

„Stihla si to na poslednú chvíľu,“ položil ju Bezděd na zem,

vzal dievča za ruku a viedol ju preč. „Teraz obetný strom zapálime,

čím bude žertva dokonaná.“

Bol to prastarý zvyk. Deň pred sviatkom zimného slnovratu sa

najmocnejší muži rodu vybrali do lesa a priniesli odtiaľ peknú, zo

dve siahy vysokú jedľu. Vztýčili ju na tradičnom mieste uprostred

4


osady, čím sa z obyčajnej jedle stal badniak, obetný strom pre

pána slnovratu.

„Musíme si Kračúna uctiť,“ vysvetľoval Bezděd Crnke, „inak

by na nás zanevrel a dni by sa nezačali predlžovať. Ďalej by sa

skracovali, až by nastala večná tma.“

„Nestraš ju, otec,“ zazrela na vladyku Časta a privinula oči

treštiacu Crnku k sebe.

Už od rána pristupovali k badniaku obyvatelia osady a vešali

naň obetné dary. Blatnica bola chudobná dedina, ale každý niečo

našiel. Kus medového koláča, pôlt slaniny, jablko, loj, vrecúško

múky, vajce. Večer bol strom bohato ozdobený a Blatania okolo

neho spievali a prosili Kračúna o dlhšie dni. Obrad zavŕšil Podboj,

najmocnejší muž rodu, Častin manžel. Pod badniakom obetoval

ovcu a jej krvou posvätil kmeň. Krvavú, jazyk vyplazujúcu hlavu

zveril chlapcovi, ktorý toho roku prešiel obradom postrižín.Chla

pec sa hybko vyšplhal na jedľu a ovčiu hlavu priviazal k vrcholcu.

Mäso upečú na večernú hostinu.

Mládenci priniesli planúcu fakľu a podali ju Bezdědovi - lech

rodu bol i hlavným obetníkom. Oheň, ktorý vzápätí pohltí strom

i všetky dary, bude znamením, že Kračún obeť prijal.

Lenže skôr, než vladyka priložil fakľu k najnižším konárom

badniaku, na ceste, čo klesala z kopcov k dedine, zahrmeli kopytá.

Blatania sa vyľakane obzerali. Podboj navzdory slávnostnej chvíli

hrubo zaklial.

Lesným šerom bežal ozrutný čierny tieň. Oči mu prízračne

svietili, v papuli sa blýskali tesáky. Mihal sa pomedzi temnékme

ne tak rýchlo, že sa laby nestíhali zabárať do snehu - trielil ľahko

ako po kameňmi vydláždenej ceste.

Vetril korisť.

Jazdci dokonale využili moment prekvapenia.

S huriavkom a mávajúc zbraňami precválali medzi obydliami

a vrútili sa na kruhové priestranstvo uprostred dediny. Tam sa

rozdelili a raz-dva odrezali zaskočeným dedinčanom ústupové

cesty. Niekoľko Blatanov sa predsa pokúsilo utiecť, no nárazy

konských hrudí či kopance jazdcov ich zrazili do blata.

5


„Naspäť, čvarga prašivá!“

Sedliaci sa zhŕkli do húfu ako stádo oviec pred vlčou svorkou.

Muži postrčili ženy a deti do stredu hlúčika a sami sa rozostavili

po obvode sťa živý, odhodlane sa tváriaci štít.

Kopytá stíchli. Znel detský plač a brechot psov. Útočníci sa

víťazoslávne škľabili.

„Fuj, to je ale diera!“ odpľul si muž v krúžkovom pancieri.

„Diera?“ rozhliadol sa Dabro. Okolo sa krčili prízemné zruby

a zahĺbené zemľanky so šúplatami zeme a uschnutej trávy nastre

chách. „Zbytočne lichotíš, Krvaš. Je to obyčajná žumpa. Hnusná

jama plná hnoja, močovky a prerastených dvojnohýchpotka

nov.“

„Skoro sa tu bojím prenocovať,“ šomral Krvaš. „Ak nás aj

nezožerú vši, ten smrad zo seba už nikdy nezmyjeme.“

„Jasné, veď tak pekne voniame,“ zachechtal sa jednooký

Štěch.

„V porovnaní s týmto veru áno.“

„Nerob zo seba horenosa, Krvaš,“ zasyčal Dabro. „Stiahol si

z franskej zdochliny pancier a myslíš, že to z teba urobilourodze

ného rytiera. Choď s tým do riti. Tak,“ pozrel vodca družiny nade

dinčanov, „kto je lechom tohto rodu?“

Bezděd váhavo urobil krok dopredu. Stále zvieral v dlani

fakľu, v tejto chvíli jediný zdroj svetla. Mihotavý plameň vytrhával

z hustnúceho šera ostria tasených zbraní. „Čo od nás chcete?“

„Že čo chceme?“ uškrnul sa Dabro odporne. „Nie je dnesKra

čúnov sviatok?“

„Pravdaže.“

„V tom prípade,“ narovnal sa ozbrojenec v sedle, „sme prišli

koledovať. Snáď by ste nevyhnali ustatých a lačných pocestných,

ktorí vám prišli popriať úrodný rok a vymodliť vám priazeňbo

hov?!“

Jazdci sa rozrehotali. Dedinčania na nich zhrozene zízali.

„Taká odpoveď sa ti nepáči, starý?“ naklonil sa Dabro kvla

dykovi. „Dobre, mám inú. Sme tu, aby sme odovzdali posolstvo

vlka Vlastislava, kniežaťa Lučanov.“

Blatania načisto stŕpli od hrôzy. Dabro pokynul Štěchovi. Ten

vytiahol z pošvy na sedle dlhý železný meč, v týchto končinách

nezvyčajný. Pozdvihol ho v pravačke, zatiaľ čo v ľavej ruke zovrel

lykový povraz so slučkou na konci.

6


„Nastrčte uši, chamraď litoměřická!“ zvýšil Dabro hlas.

„Knieža Vlastislav volá do boja! Proti Prahe a Vyšehradu, proti

zbabelému Neklanovi! Každý muž či chlapec, ktorý svojou

výškou presahuje dĺžku tohto meča, musí sa chopiť zbrane anaj

neskôr do dňa jarnej rovnodennosti sa dostaviť do Vlastislavu,

novej tvrdze Lučanov medzi vrchmi Medvězí a Přípetí. Tam sa

zbiera výprava proti Čechom. Všetci, čo majú cvičených sokolov

či jastrabov, nech ich prinesú so sebou. A všetky bojové a lovecké

psy tiež. Tým, čo na vôľu Vlastislavovu nebudú dbať, aleboneprí

du včas, je určené toto lykové oko. Naň budú bez milosti obesení.

Rozumeli ste, smradi?!“

Nikto ani nehlesol. Strach Blatanov bol nemý ako otrok svy

rezaným jazykom.

„Dobre,“ prikývol Dabro. „Ráno mečom odmeriamevšet

kých chlapov. A teraz, starý,“ sklonil pohľad k Bezdědovi, „si ucti

obyčaj a pozvi nás k hodovnému stolu! Pamätaj, že tvoja štedrosť

ti u bohov zabezpečí hojnosť počas nasledujúceho roka. Takisto,“

dodal s úškľabkom, „ti umožní dožiť sa zajtrajšieho svitania.“

Bezděd zaťal zuby, no potom sa nadýchol a povedal: „Tak káže

zvyk. Na sviatok zimného slnovratu je každý hosť vítaný a treba

ho pohostiť ako vlastného brata. Odložte zbrane, zosadnite apri

pojte sa k nášmu obradu. Sme chudobní ľudia, ale radi sa s vami

podelíme aj o to málo.“

Jeho slová vyvolali medzi votrelcami ďalšiu vlnu smiechu.

Znel čoraz zlovestnejšie.

„To si píš, že sa podelíte,“ zaškľabil sa Dabro. „A tie drísty

o chudobe a skromnosti si strč do zadku. Badniak máte utešený,

bohato vyzdobený, tamto dokonca visí tučná klobáska. Mne sa

skôr zdá, že sa tu máte skurvene dobre.“

„Aj ja mám ten dojem!“ zakrákal Štěch, natiahol krk a nazrel

svojou jedinou buľvou ponad blatnických mužov. „Ako takpoze

rám, aj ženy tu majú rúče. Dúfam, že budú súčasťou pohostenia,

cha-cha!“

„O tom nepochybuj,“ zaceril sa Dabro. „Mne sa pozdáva táto

tu. Počujete, chlapci? Táto je moja!“

Bezděda oblial studený pot. Stáli s Podbojom plece pri pleci

a spomedzi nich vykúkala Časta. Sekera v zloduchovej rukeuka

zovala rovno na ňu. Vladyka úkosom pozrel na zaťa a videl, ako sa

mu nahrnula krv do tváre.

7


Hneď vedel, že je zle.

„A čo ak vám to nedovolíme?“ zavrčal Podboj.

Smiech zmĺkol, ako keď utne.

„Čo si povedal?“ sykol Dabro.

Bezděd sa snažil zaťa pohľadom primäť, aby zavrel zobák,

Časta manžela zozadu chytila za rameno, ale Podboj si ich vôbec

nevšímal.

„Čo ak zlámeme každú špinavú paprču, ktorá sa pokúsidot

knúť našich žien?“ vybuchla jeho prchká povaha. „Čo ak váspoš

leme kade ľahšie, chamraď darmožráčska? Sme v štvornásobnej

presile!“

Žoldnieri pevnejšie zovreli v rukách zbrane. Dabro protiPod

bojovi popohnal koňa. Trhol uzdou na piaď pred ním, len-len že

do plecnatého muža nevrazil. Podboj stisol v dlani obetný nôž,

ešte zalepený ovčou krvou.

„Presila?“ zavrčal Dabro. „Nikto z vás pri sebe nemá ani len

motyku, kým my zvoníme dobrým železom. Vy ste prašivísedlia

ci, my starí vlci, čo prešli vojnou s Avarmi a v luckom žolde rúbali

hlavy Čechov, Lemuzov, Děčanov i vás, litoměřických červov. Vy

ste posratí od strachu, my len tak čakáme na zámienku, aby sme

sa mohli nabažiť čerstvej krvi. Chápeš tie rozdiely, potkan?“

Dabro neustále zvyšoval hlas. „Keď sa na vás vrhneme, zaraz z vás

narobíme žrádlo pre vrany. A hádaj, koho hlava sa prvá skotúľa

medzi lajná?!“ Pri poslednom slove sa žoldnier prudko zahnal

sekerou, aby dal Podbojovi príučku.

„Nieee!“ skríkli Časta a Bezděd jednohlasne.

Nad dedinou sa zablyslo, čosi zasyčalo vzduchom a popries

transtve zakrúžili ostré tiene Blatanov i luckých vyslancov.Bad

niakom otriasol náraz. Jedľa s hukotom vzbĺkla. Dabro stuhol so

sekerou nad hlavou; vysoko šľahajúci plameň sa mu odrazil vne

chápavo vytreštených očiach. Kone erdžali, jazdci i Blatania

s úžasom civeli na horiaci strom. Bezděd nechápavo pozrel na

fakľu, ktorú stále zvieral v dlani.

„Kračún!“ zvýskla Crnka natešene, pričom jednou rukoumy

kala mamu za sukňu a druhou ukazovala na badniak. „Kračún

prijal naše dary!“

Lenže toto nebol Kračún.

8


Nablízku zarachotili kopytá. Zaznelo jačanie, prenikajúce až

do špiku kostí. Zbojníci sa obzreli za zvukom.

Bol to trik. Útok prišiel z opačnej strany.

Z temnoty skokom vyrazil kôň so štíhlou postavou v sedle. Tí,

čo v poslednej chvíli pochopili úskok a zvrtli sa, stihli zazrieť

démonickú tvár, hlavu so zvíjajúcimi sa hadmi namiesto vlasov

a ozrutné krídla.

V žiare plameňov sa zablysla čepeľ. Jeden z Dabrovýchkum

pánov, stojaci útočníkovi v ceste, nestihol ani žmurknúť. Úder ho

doslova vystrelil zo sedla. Ako letel vzduchom, z lebky striekajúca

krv sa v ohnivom svetle zmenila na šnúru rubínov.

Démon strhol koňa a mihom sa ponoril naspäť do tmy.

Muž s rozseknutou hlavou plesol do blata.

Na okamih zavládlo zdesené ticho. Dabro, ešte stále držiaci

sekeru nad hlavou, sa spamätal ako prvý.

„Rýchlo...“

Už sa nikdy nedozvedeli, čo chcel posúriť. Čosi zlostnezabzu

čalo. Zloducha pod ucho zasiahol šíp, preletel hrdlom a - pokrytý

vlhkou červeňou od hrotu až po letky - mľaskol do blata obďaleč.

Z dier v Dabrovom krku vystrekli dva pramene krvi. Pustil sekeru

a pritlačil si dlane na rany. Tmavý prúd mu zalial ruky. Schrapo

tom a červenou penou na ústach sa skydol zo sedla.

Štěch a Krvaš, pravé ruky zabitého vodcu, spýtavo pozreli

jeden na druhého. Vzápätí pozdvihli zbrane a jednohlasne skríkli:

„Je to pasca! Bite tú háveď!“

Žoldnieri neuvažovali o nezmyselnosti toho rozkazu - hlavne,

že im niekto povedal, čo majú robiť. Zavyli a popchli kone proti

Blatanom.

„Utekajte!“ skríkol Bezděd a hodil fakľu do Štěcha. Jednooký

hrdlorez ju zrazil nabok švihnutím meča a obrátil koňa proti

lechovi. Už dvíhal zbraň k úderu, keď sa naňho zboku vrhol

Podboj. Vladykov zať mal sily za dvoch - strhol lotra zo sedla

a šmaril ho do blata. Štěch zreval. Podboj ho schmatol za vlasy

a vrazil mu obetný nôž do zdravého oka. Čepeľ zvnútra zaškrípala

o lebku. Než Štěch naposledy zatriasol krpcami, Podboj mu

vykrútil meč z prstov. Bezděd zdvihol Dabrovu širočinu.

9


Blatania sa snažili uniknúť z ohňom osvetleného pries

transtva. Matky zo všetkých síl chránili deti pred ušliapaním

a muži im odhodlane kryli ústup. Zovšadiaľ znel krik a plač. Časta

zdvihla Crnku na ruky a rozbehla sa k najbližšiemu zrubu. Tesne

za ňou zadupotali kopytá. Zhrozene sa obzrela. Jediné, čo si v tom

zmätku všimla, bol jazdcov chlipný úškľabok. Pocítila jehopapr

ču, noriacu sa do vlasov.

„Mám ťa, suka!“

Skríkla a pevne k sebe pritisla nariekajúcu Crnku. Odrazu

blízko zadupotal iný kôň. Do uší sa jej zarylo príšerné jačanie,

presne také, aké ohlásilo prvý útok okrídleného démona. Začula

zvuk ocele, pretínajúcej mäso a kosť. Čosi jej buchlo do pleca

a mľasklo do blata. Bola to žoldnierova hlava, žiadostivý úškrn

stuhnutý na tvári. Popri Časte sa prehnal kôň s bezhlavým telom

v sedle. Potkla sa a len-len, že nespadla. Napriek šialenémustra

chu ju čosi prinútilo znovu sa obzrieť. Mohutný tátoš zaerdžal

a vzopäl sa na zadné. Obrovské čierne krídla zaplieskali vovzdu

chu.

Časta a Crnka, obe zafŕkané čerstvou krvou, nahlas kričali.

Jazdec ozbrojený sekerou na dlhom porisku vtrhol medzi

Bezděda a Podboja. Náraz konskej hrude otočil Podboja okolo

vlastnej osi. Útočník švihol širočinou a zasiahol valibuka do

ramena. Podboj skríkol a padol na zem, slávnostný odev zafŕkaný

krvou. Z druhej strany priskočil Bezděd a sekol jazdca sekerou do

chrbta. Slabo - ostrie skĺzlo po krúžkovej suknici. Žoldnier sa

zaknísal v sedle, hrubo zaklial a zahnal sa po novom protivníkovi.

Ostrie narazilo do lechovej chytro pozdvihnutej zbrane. Starý

vladyka spadol na zadok. Jazdec trhol uzdou v úmysle podupať ho

konskými kopytami. Bezděd vytreštil oči.

Blato začvachtalo pod bežiacimi nohami. Vladyka pozrel za

zvukom a vypúlil oči ešte viac. Neboli to nohy.

Mohutné laby sa odrazili od zeme, čierny tieň vimpozan

tnom skoku preletel ponad konský chrbát a strhol jazdca zo sedla,

akoby to bol len slamený panák. Blato sa rozstreklo na všetky

strany. Žoldnier sa metal pod obrovským čiernym telom. Bezděd

začul zvuk mäsa trhaného tesákmi. Zloduchov krik sa zmenil na

10


bublavé chrčanie. Zapraskali kosti. Muž vykopol nohami azne

hybnel.

Mátoha obrátila k hrôzou stuhnutému Bezdědovi planúce

oči. Z čiernej srsti na papuli kvickala krv.

Zvyšní žoldnieri konečne pochopili, že sa z lovcov staline

milosrdne hlušenou škodnou. Nechali dedinčanov dedinčanmi,

zarazili kone uprostred priestranstva a kryjúc si navzájom chrbty,

pátrali zrakmi v okolitej tme. Blatania rýchlo vypratávali dvor, tí

nezranení pomáhali svojim menej šťastným súkmeňovcomdo

stať sa do bezpečia. Čoskoro sa aj poslední z nich stratili vtemno

te medzi domcami.

Rozhostilo sa ticho. Jazdci vyčkávali v škvrne mihotavého

svetla z badniaku. V blate vôkol sa povaľovali mŕtvoly ich druhov.

Potom to zbadali.

Na pozadí horiaceho stromu sa zjavil jazdec, čierna silueta

vysokého muža na urastenom žrebcovi. Na chrbte mal zavesený

tulec plný šípov, v ruke zvieral luk.

Zľava vstúpilo do svetla obrovské zviera, pes alebo skôr vlk,

s pohybmi ladnými a zároveň zlovestnými, stelesnená smrť.Za

stal vedľa jazdca a jeho oči sa zablysli červeným svetlom.

Do tretice sprava priklusal jazdec s mečom v dlani.Ozbro

jenci nechápavo civeli. To, čo považovali za obrovské krídla, bol

len rozviaty tmavý plášť. Hady na hlave strašidla boli vskutoč

nosti vrkoče. A tvár nebola škaredá, to jej len tetovanie na lícach

dodalo hrozivý výzor.

„Kurva,“ sykol cez zuby najmladší zo žoldnierov, sotvase

demnásťročný, avšak už hojne zjazvený mládenec. „To sú oni.“

„Akí oni?“ šepol muž po jeho pravici, prešedivenýpäťdesiat

nik s bradou plnou hníd.

„Černokňažník, striga a vlk. Moravskí kupci, čo viezli kFran

kom otrokov z Nitravy, o nich rozprávali. Sú to divé beštie,boso

ráci, upíri. Určite sa živia ľudskou krvou.“

Krvaš, ten vo franskom pancieri, nabral odvahu a popchol

koňa k hrozivej trojici. Tátoš sa pätil a odmietal podísť k zuby

ceriacemu vlkovi.

„Čo chcete?“ zavolal Krvaš. „Prečo ste na nás zaútočili?“

11


„Táto osada je pod našou ochranou.“ Jazdec, ktoréhopova

žovali za démona, ich znovu prekvapil - hovoril ženským hlasom.

„To je lož! Všetky litoměřické dediny a hradiská podliehajú

luckému kniežaťu Vlastislavovi. A my sme tu z jeho vôle!“

„Z kniežacej vôle ste zrejme prepadli aj tú samotu dve míle

juhovýchodne. Na Vlastislavov rozkaz ste zahrdúsili tie deti,zná

silnili ich matku a otca rozpárali ako rybu.“

„Konáme na vladárov rozkaz!“ odsekol Krvaš. „Kto sa nám

vzoprie, akoby sa staval proti nemu a musí krvavo zaplatiť.Ne

chajte nás odísť, inak...“

„Inak čo?“ zavrčal muž.

Ak ženin hlas vyvolával husiu kožu, teraz im krv stuhla

v žilách ako chladnúci vosk. Ozval sa zvuk ocele kĺzajúcej z pošvy

a v jazdcovej ruke sa objavil meč. Od čepele sa odrazil oheň asvet

lo prebehlo po mužovej tvári, dosiaľ zahalenej tieňom. Zazrelivy

cerené zuby a strašné oči so zreničkami čiernymi ako diery doveč

nej temnoty.

Ten jediný pohľad spôsobil, že Krvaš trhnutím obrátil koňa

a kopol ho do slabín.

„Preč!“ zareval na kumpánov. „Utekajte!“

Temný jazdec rázne popchol koňa. Vlk a vedma vyrazili v tom

istom okamihu.

Šelmy na love nikdy nenechali korisť ujsť.

12


i ma zriete?!“ Bezděd sedel za vrchstolom a skrýval sa za

kopou medových koláčov, posúchov, hrúd ovčieho syra,

klobás a džbánkov s medovinou.

„Ni vláska z teba nevidíme!“ zborom odpovedali Blatania,

zhromaždení okolo hodovného stola.

„Kiež by ste ma o rok zase nevideli!“ Bezděd vstal a zdvihol

ruky v modlitebnom geste. „Vykonajme spolu uliatbu bohom,

nech ochraňujú Blatnicu a obdarujú nás bohatou úrodou. Aby

sme o rok zase mali stôl plný pokrmov. Podajte mi roh hojnosti!“

Časta vložila do otcových rúk veľký roh s medovinou. Všetci

prítomní pozdvihli rohy a vyrezávané poháre.

„Pre teba, Perún, aby si nám dal dostatok dažďa a ušetril nás

od nebeského ohňa!“ predniesol Bezděd a vylial trošku medoviny

na udupanú hlinu pod nohami. Všetci nasledovali jeho príklad.

„Pre teba, Veles, aby sa naše stáda množili a mali dostatok

pastvy!“ Blatania opäť naklonili poháre.

„A pre teba, Živa, aby sa klasy naplnili, stromy obsypaliplod

mi, plásty pretekali medom a lesmi sa preháňalo množstvo zveri.

Aby zo zeme vzišla hojnosť, ktorá nás bude sýtiť celý rok!“

13

Č

KAPITOLA DRUHÁ

DŽBÁ NOK MEDOVINY


Tretíkrát medovina zvlažila podlahu, načo hodovníci konečne

pozdvihli nádoby k ústam.

„Pozhovejte ešte,“ zadržal ich vladyka. Dedinčania naňho

prekvapene pozreli. „Chváľme aj bohov, ktorých mená možno

nepoznáme, ale ktorí nám zoslali týchto troch ochrancov,“ obrátil

sa Bezděd k hosťom na čestných miestach po svojej pravici. „Bez

nich by sme sa tu takto nezišli. Neprežili by sme dnešok len so

škrabancami a modrinami. Vzdávame vám vďaku, Rogan,Mire

na a Goryvlad!“

Každé oko v izbici sa uprelo na troch tajomných cudzincov.

Vedľa vladyku stál vysoký vranovlasý muž, po jeho ľavici štíhla

plavovláska s tetovanou tvárou, obaja oblečení v čiernom.Ozrut

ný vlk ležal vedľa ohniska a sledoval dianie okolo sebaznepokoji

vo rozumným pohľadom.

Muž menom Rogan poďakoval Bezdědovi kývnutím hlavy

a napil sa. Hodovníci sa k nemu váhavo pridali.

Potom ženy poroznášali pokrmy a doliate krčahy. Z ražňa nad

ohniskom stiahli mučivo rozvoniavajúcu, do zlatista upečenú

ovcu. Začala sa hostina.

Bezděd si taký pochmúrny Kračún nepamätal, snáď svýnim

kou toho, keď vedľa neho za vrchstolom prvýkrát chýbalaman

želka, ktorú skolil zápal pľúc. Blatania jedli mlčky, so sklopenými

pohľadmi. Ešte v nich doznievala hrôza z nájazdu lúpežníkov, no

neisto poškuľovali aj po troch hosťoch. Okrem lecha niktonena

šiel odvahu prihovoriť sa im, ba ani sa k nim priblížiť. Sícezachrá

nili osadu pred vydrancovaním, ale so zbojníkmi skoncovali až

príliš kruto a krvavo. Nedbali na vzdávanie sa a prosíkanie,neza

váhali, neukázali ani náznak milosrdenstva. Šiel z nich strach.

Len pozvoľna sa nálada uvoľňovala a medovina otupila obavy.

Napokon ktosi začal spievať, ďalší sa k nemu pridali a hostina

konečne prestala pripomínať stravu za mŕtveho.

I Mirena sa hojne potúžila a ľad v jej očiach sa roztopil.

„Vďaka ti, vladyka,“ ťukla svojím pohárom o Bezdědov roh.

„Pripíjam na zdravie štedrého hostiteľa! Sedieť pri tomto stole je

pre nás malý zázrak. Povedz, Čierny, kedy si naposledy oslavoval

Kračúnov sviatok?“

Rogan sa neprítomným pohľadom zahľadel do minulosti. „Už

sa nepamätám,“ zahundral, ale záblesk príjemnej spomienky

v očiach ho prezradil.

14


„Chápem.“ Bezděd pozdvihol roh. Zhlboka sa napili. „Vovo

jenských táboroch sa pramálo dbá na obyčaje.“

Rogan nadvihol tmavé obočie. „Ako si uhádol, že som bol vo

vojsku?“

„Nemusel som hádať.“ Lech si spakruky utrel fúzy. „Toto sú

síce odľahlé končiny, ale chýry o Čiernom Roganovi,lukostrel

covi a zabijakovi Avarov, doleteli až k nám. Mnohí z nášho kmeňa

sa pridali k výprave proti kaganátu. Keď sa vrátili, rozprávali aj

o tebe. Vraj si ale odišiel na východ, k Bulharom. Prekvapuje ma,

že si sa zrazu objavil tak ďaleko na západe. Čo vás takto uprostred

zimy vyhnalo na cesty?“

„Hľadáme istú osobu,“ odvetila Mirena neurčito. „Putujeme

k úpätiu Dubového lesa, ku prameňom Bíliny.“

Lechovi sa rozšírili oči. „To sú začarované hory. Hotový koniec

sveta. I samotní Frankovia, keď tiahnu za korisťou na východ, tú

divočinu plnú víl a ľudožrútskych hejkalov radšej obídu severnou

okľukou cez děčanské priesmyky. Okrem toho,“ stlmil vladyka

hlas, „na púti k Dubovému lesu musíte prejsť územím Lučanov.

Neprívetivý kraj. Knieža Vlastislav sa chystá do vojny.“

„Počuli sme to posolstvo meča a lykovej slučky,“ prikývolRo

gan. „Ak ho rody poslúchnu, Lučania zhromaždia početnévoj

sko.“

„A rody poslúchnu,“ zvesil Bezděd šedivú hlavu. „PredVlasti

slavom si všetci špinia na päty. Knieža je mocný a krutý,neľú

tostne utláča susedov, páli, zabíja, zotročuje. Vraví sa o ňom, že

možno ani nie je človek, ale vtelený bes. Vraj obetuje zlému

Černobohovi, ktorý ho za odmenu kŕmi svojou temnou mocou.

Knieža sa vďaka nej po nociach mení na vlka a behá lesmi do

vzdialených osád, kde ňuchá po ľudskej krvi.“

Goryvlad prestal chrúmať koštiale a vzhliadol. Rogan nehol

brvou, ani Mirenin významný pohľad neopätoval, len si znovu

chlipol medoviny.

„Vlastislavovi vraj slúži zaklínač,“ pokračoval lech, „rovnako

zlý a mocibažný ako jeho pán. Možno horší. To on kniežaťu

našepkáva dobyvačné úmysly a zákerné plány, on podČerno

bohovou modlou podrezáva ľudské krky a krvou maľuje naVlasti

slavovo telo čarodejné črty. On mu vštepil divokosť vlčiehople

mena...“ Bezděd zmĺkol. Postrehol, že sa tváre jeho hostí zmenili

na kožené masky.

15


Všimol si aj Goryvladov zvedavý pohľad - vlk ho pozoroval,

akoby rozumel každému slovu. Vladyka rýchlo zdvihol roh a na tri

dúšky ho vyprázdnil.

„Ale Vlastislav už raz neuspel,“ prerušil Rogan nepríjemnú

odmlku.

Bezděd si odkašľal do dlane. „Pravda. Sú tomu dva roky, čo

Lučania s ohňom a železom vyrazili proti Čechom. Dobyli Dřevíč

i Slaný, dokonca spupne vypálili posvätnú Budeč, prastaré sídlo

Krokovo. Pritiahli až k Hradcu, sídlu Neklanovho bratrancaČest

míra. Aj ten by boli obrátili na popol, no v ťažkej hodine prišliČe

chom na pomoc kmene zo severu a západu, Lemuzovia, Děčania

i my, Litoměřici. Vlastislav musel rýchlo zatrúbiť na ústup, aby sa

nedostal medzi dva ohne. Jeho pomsta však priletela ako letná

búrka. Pálil a drancoval okolo Labe, Oharky a Mže, podroboval si

jedno hradisko za druhým, pokoril kmene, ktoré sa vtedypostavi

li na stranu Čechov. Nad litoměřickým územím vztýčil mocné

hradisko a dal mu svoje meno. Cestou na západ ho možnozazrie

te v diaľke nad lesmi. Dajte však na moju radu - obíďte to miesto

ako morový brloh. Je to sídlo zlých, surových mužov; nielenLuča

nov, ale i cudzích žoldnierov, prilákaných vidinou koristi.“

„Vyhneme sa mu,“ prikývol Rogan. „Spory medzi Čechmi

a Lučanmi sa nás netýkajú.“

„Kiežby sme to isté mohli povedať my,“ vzdychol si Bezděd.

„Schyľuje sa k veľkej vojne. Český knieža Neklan sa jej chcelvy

hnúť, nuž poslal do Lucka posolstvo s prosbou o mier a pokojné

susedstvo. Vyslaní lechovia položili k Vlastislavovým nohámbo

haté dary - zlaté a strieborné hrivny, tepanú zbroj, maľované štíty,

ba priviedli aj desať koní z ušľachtilého chovu. Lucký knieža sa im

vysmial a vyhnal ich s odkazom pre Neklana, že si čoskoro sám

príde pre všetky poklady, ukryté na Vyšehrade a Pražskom

hradisku.“

„Zrejme netáral do vetra,“ zatočil Rogan zvyškom medoviny

na dne pohára.

Bezděd vzal džbán a dolial jemu, sebe a Mirene. „Zanechajme

tie chmúrne vyhliadky. Je predsa Kračún.“

„Veru,“ prikývla vedma, očividne v čoraz lepšej nálade.„Sta

rosti treba utopiť v medovine.“

„Dobre vravíš, vznešená zaklínačka,“ narovnal Bezděd plecia

a pozdvihol roh. „Hej, Časta, prineste ešte zopár džbánov!“

16


Lechove slová sa stretli s nadšeným ohlasom. Ktosi zanôtil

prvý verš piesne o Horymírovom úteku zo zajatia a jehoodváž

nom skoku na Šemíkovi z vyšehradskej skaly. Ostatní sa k nemu

okamžite pridali. Onedlho všetok strach odplavilo bujaré veselie.

Ktosi odchýlil dvere a do komnaty vtrhol zbor hlasov,vyrevu

júcich odrhovačku o zatúlanom mládencovi a roztúženýchrusal

kách. Hoci už minula polnoc, Blatania sa stále dobre bavili.

Svetlo ohňov prebehlo izbicou a skĺzlo po čepeli meča vRo

ganovej ruke.

„Ešte nespíš?“ Mirena pätou pribuchla dvere. Plamienky na

slzavej hrude vosku na stole zakmitali a splašili tiene v kútoch.

„Aj keby som chcel, naši hostitelia zavýjajú tak hlasno afaloš

ne, až mi drkocú zuby.“ Rogan sedel na rozheganom stolci aocieľ

kou prechádzal ostrie meča. „To je aj pravý dôvod môjhozbabe

lého úteku. A čo ty? Kam si sa zrazu vyparila?“

Mirena si glgla z hlineného krčahu a posadila sa na prosté

lôžko. „Ako vždy,“ pokrčila plecami. „Veď vieš.“

„Práveže neviem. Často v noci odchádzaš. Nikdy nepovieš,

kam a prečo.“

„Ty sa nikdy nepýtaš. Až teraz.“

„Goryvlad vraví, že sa chodíš rozprávať s bohmi. Že vzývaš

Chors a čerpáš silu z mesačného svitu.“

Zúžila oči. „Blcháč ma sledoval?“

„Možno. O cieľoch jeho nočných potuliek neviem viac než

o tvojich.“

„No moje ťa znepokojujú viac.“

„Nevravím, že som znepokojený. Len sa pýtam.“

„Dnes vonkoncom nemám náladu na vypočúvanie.“ Natiahla

k nemu ruku s krčahom. „Na, daj si. Sprvoti mi tunajšiamedo

vina chutila ako skysnuté pomyje, ale postupne jej prichádzam na

chuť. Mocná Chors, musím byť opitá!“

Černokňažník sa neokúňal a doprial si poriadny dúšok. „Sú to

pomyje,“ zastonal a vrátil jej nádobu. „Nemali by sme toprehá

ňať. Hneď ráno mienim vypadnúť.“

„Som za. Iba čo v tejto diere chytíme svrab,“ poškriabala sa na

lakti. „Predstav si, jedno dievčisko odo mňa pýtalo recept naná

17


poj lásky, ktorým by získalo junáka zo susednej dediny.Pova

žovalo ma za nejakú poondiatu bylinkárku! Mňa, lovkyňu besov

a zaklínačku duchov!“

Pozrel na ňu spod obočia. Posunula sa na lôžku a oprelachrb

tom o stenu.

„Nezazeraj. Vravím, že som opitá. Dnes bol čudný deň. Tábit

ka s Lučanmi... Uvedomuješ si, že sme vlastne vykonalipoondia

ty dobrý skutok?!“

Zdvihol kútik úst. „Vari sa ti také pomyslenie bridí?“

„Pravdaže! Nechcem, aby ľudia začali hovoriť, že Mirenazva

ná Osa chodí od osady k osade, aby nezištne pomáhala chudákom

v núdzi. Že som nejaká dobrá víla či čo. To by mi načisto pokazilo

povesť!“

Rogan sa zachechtal a skúsil ostrie meča palcom. „Ak ti topo

môže, podľa mňa to ktovieaké hrdinstvo nebolo. Nevšimla si si,

ako na nás dedinčania zízali, keď sme dorážali ranených?Pochy

bujem, že nás v tej chvíli obdivovali. Dvanásť chlapov zatriaslo

krpcami. Trochu veľa na to, že je sviatok radosti a pokoja.“

„Mám mať výčitky svedomia?! Tí odroni si to zaslúžili. Každý

jeden z nich. Boli to vrahovia žien a detí. Ktovie, čo by narobili

s týmito úbožiakmi...“ Zarazila sa. „Šľak to trafil! Ja som snáď

naozaj konala v šľachetnom úmysle!“

„Je vlčia doba. Keď nezabiješ, zahlušia teba.“

„To je dobrý prístup,“ namierila naňho ukazovák. „Presne tak

to je. Nie sme hrdinovia. Jednoducho nemáme na výber.“Na

tiahla k Roganovi ruku s džbánom. Keď pokrútil hlavou, mykla

plecami a dopriala si ďalší hlboký dúšok. „Ani ty sa nevzoprieš

rodovému dedičstvu. Nemôžeš si vypustiť zo žíl krv svojichpred

kov a naliať novú. Černoboh ti zveril poslanie. Či sa ti to páči alebo

nie, ešte párkrát ponoríš železo do človečiny.“

„Černoboh. To strašidlo zo záhrobia mi ani nespomínaj.“

Rogan otáčal meč v ruke a neprítomne pozoroval odlesky sviečok

na čepeli. „Postavil ma proti nepriateľom, o ktorých netuším, čo

sú vlastne zač. Nie je mi zaťažko niekomu rozpárať brucho, ale

potrebujem na to pádny dôvod.“

„Tá chamraď ti zavraždila otca. Zmocnila sa tvojho dedičstva.

To ti je málo?“

„Otca som nepoznal, Kančiu horu jakživ nevidel. Mámbojo

vať v mene minulosti, ktorá pre mňa vôbec nič neznamená?“

18


Mirena žmúrila oči ako každý, kto veľa vypil a snaží sa

sústrediť na slová spolusediaceho. „Nuž hej, trochu ti rozumiem.

Ale nemôžeš to všetko len tak hodiť cez plece. Si potomokčerno

kňažníckeho rodu - to nejde odškriepiť. Drieme v tebe čarodejná

moc, pochádzajúca od bohov. Umrel si, no Černoboh a Morena ťa

poslali späť, pretože s tebou majú plány. Teraz sa nemôžeš otočiť

a povedať: Vďaka, ale nemám záujem.“

„Tak či onak som dostal nechcený dar.“ Rogan sa opäť chopil

ocieľky.

„Dnešok je naozaj zvláštny. Nepamätám si ťa takéhoofrflané

ho a pochybujúceho. Prešli sme kus cesty. Chceš to teraz vzdať?“

„To som nepovedal. Len sa mi stráca zmysel toho všetkého.“

„Je to predsa jednoduché. Nájdeme toho chlapa... ako že sa

volá?“

„Dagomir. Tuším.“

„Nájdeme Dagomira, on ti vydá zbraň tvojho otca, potomvy

razíme na Kančiu horu a vyprášime zo svätyne Krvavého ohňa

samozvancov. Vidíš? Prosté.“

„Ja predsa viem, čo treba urobiť. Nerozumiem však prečo.

A prečo práve ja.“

„Vôľa bohov.“

„Čo je mi do nej? Vždy som konal na vlastnú päsť. Pre vlastné

ciele.“

„Hovorí sa tomu prijať zodpovednosť.“

„Že to vravíš práve ty. Myslel som, že nechceš konať dobré

skutky a nezištne pomáhať chudákom.“

„Nie, to teda nechcem. Zadarmo ani kura nezobe.“

Rogan zdvihol zrak a uprene sa na vedmu zadíval.

„No?“ spýtala sa. „Vrav. Čo ti vŕta v hlave?“

Hodnú chvíľu jej hľadel do očí. „Prečo si vlastne zostala so

mnou, Osa? Mohla si prečkať zimu v teple a pohodlí. Trebárs

odísť s Velemírom a Krasou do Nitravy. Namiesto toho si sa so

mnou trmácala cez Považie a Moravu, cez snehom zaviatuVrcho

vinu. A si ochotná ísť ďalej do vojnového Lucka a divokéhoDubo

vého lesa, kam sa vraj neodvážia ani franské vojnové výpravy. Ani

kura nezobe zadarmo. Potom nechápem, čo budeš mať zputo

vania po mojom boku?“

Zúžila oči ešte viac. „A vieš, že si kladiem rovnakú otázku?

Bežne v blízkosti nejakého chlapa vydržím nanajvýš týždeň,po

19


tom už ho mám plné zuby. Na druhej strane - aj ty si čakal vPusto

hrade, kým sa nevystrábim zo zranení, hoci ti Goryvlad neustále

pripomínal naliehavosť poslania. Hľadaj svoje dôvody, možno

pochopíš moje. A odlož už konečne to železo, lezieš mi s tým na

nervy!“

Ocieľka sa akoby naschvál pohla po čepeli. Mirena zakliala,

vytrhla meč Roganovi z rúk a šmarila ho nabok. Zbraň narazila do

steny a zacvendžala na podlahe.

Rogan odložil ocieľku a pozrel Mirene do očí.

„Zdá sa, že mi chceš niečo povedať.“

„Neprovokuj ma, Čierny. Nepoznáme sa od včera - už by si

mohol vedieť, aká som, keď si vypijem...“

Zdvihol obočie.

„...ale ty tu namiesto toho zbytočne táraš o svedomí apodob

ných nezmysloch.“

„Čo navrhuješ?“

„Aby si ma objal a povedal: Na toto som dlho čakal.“

„Osa...“

„Iste, mám v hlave, ale ešte dokážem rozoznať, čo je lenúči

nok medoviny a po čom naozaj túžim. A viem, že toto chcemna

ozaj.“

„Počuj, Osa...“

„Nevolaj ma tak, od teba to znie ako nadávka!“ rozčertila sa.

Odraz sviečok v sivých očiach sa rozhorel do požiaru. „Keby som

vedela, že to zaberie,“ precedila cez zuby, „už dávno by som sa ti

zadívala do očí, podriadila ťa svojej vôli a prinútila ťa kľačať mi pri

nohách - alebo rovno medzi nimi. Lenže na teba by to zrejmene

účinkovalo. Pri tebe všetky moje čary zlyhávajú. A nepozeraj tak

na mňa, pripadám si ako úplná hlupaňa. Najradšej by som ti tie

čierne očiská vyškriabala!“

Nečakane natiahol ruku voňajúcu železom a odhrnul jej ztvá

re vrkoč. Po tvári mu preletel jeden z tých úsmevov, o ktorýchMi

rena doteraz nezistila, čo znamenajú. Nepovedal ani slovo, alene

viditeľná hradba náhle spadla a do Mireny sa preliali jeho pocity.

Najmocnejším prameňom spomedzi nich vytryskla túžba.

Zareagovala impulzívne. Schmatla ho za tú ruku a stiahla ho

zo stolca na lôžko, rovno na seba. Ovinula mu ruky okolo krku

a nohy okolo bokov. Bozkávala ho prudko, priam ho hrýzla.

Pevne zovrel jej boky v dlaniach a tuho pritlačil jej lono k svojmu.

20


V tom dotyku navzájom cítili, ako v nich pulzuje túžba.

„Na toto som dlho čakal,“ vydýchol Rogan medzi bozkami.

Ticho sa zasmiala. „Vedela som to.“

Vrzli dvere a škárou vnikol do komnaty mihot plameňov aopi

lecké hulákanie.

„Nech je to ktokoľvek,“ štekla Mirena, ani sa ku vchodunepo

zrela, „okamžite vypadni a zatvor za sebou! A ak sem ešte niekto

vlezie, prisahám pri Chors, že mu rozpáram brucho a premením

črevá na hady!“

- Znamená to, že ruším? - ozvalo sa im v hlavách.

„Dobrý postreh,“ zašomral Rogan.

- Stačí povedať. Nájdem si ešte dáku kosť. - Čierny ňufák zmizol

zo škáry a dvere sa opäť zavreli.

„Črevá na hadov?“ uškrnul sa Rogan. „Kam na to chodíš?“

„Už mlč,“ povedala a luskla prstami. Sviečky zhasli akomna

tu naplnila vôňa dymiacich knôtov.

V hodovnej sieni opití Blatania vybľakovali pesničku:

No tak, junák, poďže už,

ukážeš nám, či si muž.

Dievky divé, hľaďte len,

budete vzdychať iba preň!

21




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist