načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Psychoterapia – Leonhard Schlegel

Psychoterapia
-7%
sleva

Kniha: Psychoterapia
Autor: Leonhard Schlegel

Jedna z uznávaných komplexných definícií pochádza od Hansa Strotzku a hovorí, že je to vedomý a plánovaný interakčný proces za účelom ovplyvnenia porúch správania a stavov utrpenia, o ktorých je konsenzus (napr. medzi ... (celý popis)
Titul je skladem 1ks
Ihned také k odběru: Ostrava
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  540 Kč 502
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
16,7
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 49Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Vydavateľstvo F
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2015
Počet stran: 389
Rozměr: 150x210
Úprava: ilustrace
Spolupracovali: preklad Svetlana Žuchová
editor slovenského vydania Jozef Hašto
Skupina třídění: Fyzioterapie. Psychoterapie. Alternativní lékařství
Jazyk: slovensky
Datum vydání: 30.09.2015
ISBN: 978-80-88952-84-8
EAN: 9788088952848
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jedna z uznávaných komplexných definícií pochádza od Hansa Strotzku a hovorí, že je to vedomý a plánovaný interakčný proces za účelom ovplyvnenia porúch správania a stavov utrpenia, o ktorých je konsenzus (napr. medzi lekárom/psychoterapeutom a pacientom), že si vyžadujú liečbu pomocou psychologických prostriedkov (komunikáciou) so zameraním na určitý definovaný cieľ (napr. minimalizovanie symptómu) prostredníctvom naučiteľných techník, na báze určitej teórie normálneho a patologického správania.

Psychoterapeutické metódy sa dajú využiť na rozvoj ľudského potenciálu, komplexnej empatie, sebapoznávania a uvoľneného vedomia aj u zdravých ľudí.

Leonhard Schlegel

sa podujal na sprehľadnenie psychoterapeutických smerov a metód, ktoré pokladá za historicky a aktuálne významné. Takýchto stručný a obsažný prehľad bol schopný urobiť vďaka svojej bohatej klinickej, supervíznej a školiteľskej praxi kombinovanej s dôkladným štúdiom a nevšednou poznávacou kapacitou. Poukazuje na integračný potenciál transakčnej analýzy. Za svoje práce získal medzinárodnú cenu Erika Berneho.

L. Schlegel bol v živom ľudskom a odbornom kontakte s veľkými postavami zurišskej psychiatrie a psychoterapie, napr. C. G. Jungom, M. Bleulerom, M. Bossom. V slovenčine dosiaľ vyšli jeho Základy hlbinnej psychológie I-III, IV a Transakčná analýza. (prehľad historicky a aktuálne významných psychoterapeutických smerov a metód)

Předmětná hesla
Kniha je zařazena v kategoriích
Leonhard Schlegel - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

67

_end_

Individuálna psychológia

podľa Alfreda Adlera

1. Zhrnutie 68

2. Alfred Adler, zakladateľ individuálnej psychológie 69

3. Príklad 70

4. Základné predpoklady individuálnej

psychológie podľa Alfreda Adlera 71

4. 1. Jednota osobnosti 71 4. 2. Životný plán 71 4. 3. Zdraví a chorí 72 4. 4. Pocit spolupatričnosti 73 4. 5. Dôležitosť detstva 73 4. 6. „Najranejšia spomienka z detstva“ 74 4. 7. Individuálna psychológia ako humanistická psychológia 74

5. Psychoterapia 75

6. Skupinová terapia 76

6. 1. Individuálne psychologická terapia

v malých skupinách podľa Corsiniho (1971) 76

6. 2. Individuálne psychologická terapia

vo veľkých skupinách podľa Rattnera (1972b) 77

7. Odporúčaná literatúra 79


Prehľad historicky a aktuálne významných psychoterapeutických smerov Individuálna psychológia68 69

Istý kritik individuálnej psychológie Alfreda Adlera povedal, že obsahuje veľmi jed

noduché úvahy. Adler odpovedal, že to považuje za veľký kompliment, aký mu ešte

nikto nedal. – Adler nebol žiadnym teoretickým systematikom, pri výbere a použí

vaní svojich pojmov nebol konzekventný a jeho úvahy si môžu v maličkostiach pro

tirečiť, čo sa v nasledujúcom texte ani nesnažím zatajiť. Základné tézy jeho pohľadu

sú však napriek tomu jasné a jednoznačné.

1. Zhrnutie

Podľa predpokladov individuálnej psychológie Alfreda Adlera vyrastá každé dieťa

s  pocitom, že je v  porovnaní s  dospelými, ktorí toho toľko dokážu, „menejcenné“.

Z tohto pocitu pramení snaha prostredníctvom výkonov sa ostatným vyrovnať, teda

túto zdanlivú menejcennosť kompenzovať. Prostredníctvom negatívnych sociálnych

podmienok, v  ktorých dieťa vyrastá, nápadného telesného postihnut ia („orgánová

menejcennosť“), či jednostranného rodičovského postoja – či už je to prehnané zahŕ

ňanie láskou, zanedbávanie, nenávisť, rozmaznávanie alebo týranie – sa tieto pocity

menejcennosti môžu prejaviť silnejšie, čo vedie k  tomu, že ich výkonom nemožno

kompenzovať. Dochádza k „ hyperkompenzácii“, ktorej cieľom je byť všetkým ostat

ným nadradený. Hovoríme tomu aj závislosť na uznaní. Človek sa o to môže pokúšať

neustálym pútaním pozornosti na seba, či snahou dosiahnuť moc, alebo, prinajmen

šom, tým, že sa konzekventne vyhýba akejkoľvek zodpovednosti, čím znemožňuje

zlyhanie. Toto všetko sa nemusí odohrávať v každodennom živote, ale minimálne vo

fantázii. Prežívanie a  správanie všetkých ľudí s duševnou poruchou sa dá z hľadiska

individuálnej psychológie pochopiť a vysvetliť, ak sa naň pozrieme s ohľadom na to,

aké prostriedky majú slúžiť k  dosiahnutiu cieľa moci. Pritom, ako som už spomí

nal, Adler v  ich praktickom význame stotožňuje „snahu po prevahe“ a  „vyhýbanie

sa zlyhaniu“.

Terapia potom pozostáva z  objasnenia, nakoľko doterajší priebeh života odráža

tieto snahy. Naviac ide o to, aby bol „pocit osobnosti“ v súlade s „pocitom spolupat

ričnosti“, k  realizácii ktorého je každý človek predisponovaný. (Podľa: Adler, 1912,

1913, 1914, 1929, 1931, 1933; Wexberg, 1928. V  nasledujúcom texte som čerpal aj

z: Ansbacher, 1972; Corsini, 1982; Harris, 1967; Künkel, 1929; Orgler, 1963; Rattner,

1972a, 1972b; Schmidt, 1982; Simoneaux, 1977; Titze, 1978, 1979; Wilson, F.R., 1975).

2. Alfred Adler, zakladateľ

individuálnej psychológie

Alfred Adler (1870-1937) sa narodil na predmestí Viedne v Rudolfsheime. Tu a neskôr

v  Schönbrunne aj vyrastal. Ako dieťa trpel rachitídou, bol teda telesne postihnutý

a  sám trpel orgánovou menejcennosťou. Na gymnáziu mal ťažkosti s  kreslením

a matematikou. Jednu triedu musel dokonca opakovať. Raz sa stalo, že vyriešil zvlášť

náročnú matematickú úlohu, a od tej chvíle sa na matematike stal najlepším žiakom.

Tento zážitok sa neskôr odrážal v jeho nedôvere k pojmu „nadanie“. Vyštudoval medi

cínu a po skončení štúdia v roku 1897 pracoval dva roky v nemocnici ako sekundárny

lekár. Potom si vo Viedni otvoril súkromnú prax najprv ako oft almológ, neskôr ako

praktický lekár. Ako praktický lekár sa čoraz viac zaujímal o neurologické a psychiat

rické problémy, s akými sa lekár stretáva aj vo všeobecnej ambulancii. Adler sa tiež

zaujímal o  psychológiu, fi lozofi u, sociológiu a  politiku. Už ako študent sa prihlásil

k socializmu a mal blízko k marxizmu.

V roku 1902 sa Adler spoznal s Freudom a od tých čias sa so záujmom zúčastňo

val diskusných večerov vo Freudovom krúžku. Štúdiu o možnom vplyve „orgánovej

menejcennosti“ na vznik neuróz Freud ešte akceptoval, keď však Adler v  diskus

nom krúžku spochybnil význam detskej sexuality pri vzniku neuróz, a prehlásil, že

takzvaný Oidipov komplex je výrazom detského vzdoru proti rodičovskej autorite,

došlo ku konečnému rozkolu. Adler spolu s  ôsmimi kolegami odišiel z  Freudovho

krúžku a založil svoju vlastnú spoločnosť.

Ako zakladateľ individuálnej psychológie získal aj Adler v  Európe rovnako ako

v Spojených Štátoch veľké uznanie, a to zvlášť v pedagogických kruhoch. Jeho učenie

o  pocite menejcennosti a  snahe po uplatnení sa stalo neodmysliteľnou súčasťou aj

aplikovanej psychológie. V roku 1934 sa vysťahoval do Spojených Štátov, kde už päť

rokov predtým pôsobil ako hosťujúci profesor na Columbia University v New Yorku.

Napriek tomu sa často zdržoval na prednáškach v Európe. Zomrel v roku 1937 v Škót

sku na akútne zlyhanie srdca (Josef Rattner, 1972, Alfred Adler, Reinbek b. Hamburg:

Rowohlt).


Prehľad historicky a aktuálne významných psychoterapeutických smerov Individuálna psychológia70 71

3. Príklad

Tento príklad pochádza od Fritza Künkela (1889-1956), žiaka Alfreda Adlera (Künkel,

1929).

K psychoterapeutovi prichádza 35-ročný súkromný obchodník, ktorý je už od mla

dosti čoraz hanblivejší. Vo svojom obchode dokáže v poslednom čase vykonávať len

úradnícku prácu, prácu so zákazníkmi už vôbec nezvláda. Na terapeutovu výzvu, aby

sa posadil, si vybral tú najskromnejšie vyzerajúcu stoličku, aká len v miestnosti bola.

Psychoterapeut sa zaujíma o pacientovu „najranejšiu spomienku z detstva“. Pacient

si spomenie, ako asi dvojročný sedel na deke uprostred svojej detskej izby a hlasno

plakal. Lopta, s ktorou sa hral, sa odkotúľala preč. Mama, ktorá by mu loptu mohla

prikotúľať späť, tam nebola.

Pacient súhlasil s  terapeutom, že ako zdravé dieťa by bol dokázal sa k  lopte sám

aspoň doplaziť. Terapeut z toho usudzuje, že matka pacienta pravdepodobne veľmi

rozmaznávala, takže pacient na nej ostával závislý viac, ako by bolo zodpovedalo jeho

veku. S týmto predpokladom súhlasil aj pacient.

Následne pacient dochádzal každý týždeň na tri sedenia. Na nich sa spoločne

s  terapeutom snažili pochopiť vývin jeho základných povahových vlastností a  ich

vnútorné súvislosti. Seba-obraz, ktorý z  toho vyplynul, zhrnuli terapeut spoločne

s pacientom do dvoch viet: „Samostatne nemôžem urobiť ani krok! Som ten najlepší

a najposlušnejší chlapec, aký len môže existovať!“

Pacient si na jednej strane úprimne prial vyliečiť sa, na druhej strane sa veľmi vzpie

ral pri predstave, že by sa mal stať samostatným. Bol totiž presvedčený, že to nedokáže,

a teda pri prvej príležitosti zlyhá. Vedľa „vôle k zdraviu“ bola teda uňho prítomná aj

„vôľa k chorobe“. Terapeut sa ho snažil povzbudzovať, aby sa zriekol seba-obrazu, aký

nadobudol v detstve, a stal sa dospelým. Proti tomuto kládol pacient odpor, keďže táto

„vôľa k chorobe“ sa tejto terapeutovej požiadavke vzpierala. Terapeut o tomto odpore

s pacientom často hovoril.

Nakoniec sa pacientov stav podstatne zlepšil. Pacient to pripisoval terapeutovej

sugescii a  počítal so skorou recidívou. Terapeut ho upozornil, že dokonca aj teraz,

keď sa mu darí lepšie, hľadá oporu v závislosti, menovite v závislosti od terapeutovej

sugescie. Terapeut s pacientom hovoril o tom, že zlepšenie jeho stavu nie je dôsled

kom istej príčiny, teda „psychoterapie“. Psychoterapia je skôr prostriedkom, ktorý

môže pacient využiť k tomu, aby sa zbavil prekážok stojacich mu v ceste k zdraviu.

Táto cesta k zdraviu je „tvorivým činom“.

Po štyroch až piatich mesiacoch sa pacientove najzávažnejšie ťažkosti celkom stra

tili. Sám nevedel, kedy a prečo sa to stalo. Teraz už sám dospel k presvedčeniu, že svoju

ďalšiu cestu dokáže hľadať sám, hoci ešte stále ho znepokojovalo, že sa bude musieť

vzdať opory terapie, na ktorú si už zvykol. Posledné, čomu sa terapeut s pacientom

v psychoterapii venovali, bolo očakávanie, že dosiahnutím cieľov nie je liečba raz pre

vždy „hotová“, ale že pacient bude musieť aj naďalej na sebe pracovať.

4. Základné predpoklady individuálnej

psychológie podľa Alfreda Adlera

4.1. Jednota osobnosti

Individuálna psychológia predpokladá jednotu osobnosti. To znamená, že všetky

pacientove životné prejavy a výrazové formy tvoria jednu líniu, teda líniu, ktorú svo

jim životom nasleduje. Rovnako to platí pre sny. Môžeme povedať, že neurotik sa

vždy, či už v spánku alebo v bdelosti, snaží o nadradenosť! „Línia“, ktorú nasleduje,

zodpovedá jeho „životnému štýlu“. Z  tohto presvedčenia možno odvodiť aj výraz

„individuálna psychológia“ (individuum = nedeliteľné). Ak v  prežívaní či správaní

objavíme dvojznačnosť, interpretuje sa aj táto dvojznačnosť ako „charakterová črta“,

ktorá tiež slúži spomínanému cieľu, napríklad tým, že znemožňuje samostatné roz

hodovanie, aby sa tak človek vyhol nebezpečenstvu „porážky“.

4.2. Životný plán

Takáto „línia“ či „životný štýl“ zodpovedá celistvému „životnému plánu“, ktorý zahŕňa

aj to, čo sa často chápe ako výsledok predispozície alebo prostredia, predovšetkým ale

všetky formy prejavu, všetky emócie, myšlienky, každú vôľu, každý čin či sen. Tento

„životný plán“ získava svoj smer prostredníctvom cieľa. Pacient však nevie o význame,

aký má tento cieľ na jeho prežívanie a  správanie.

Adler kladie veľký dôraz na skúmanie spôsobu, akým niekto opisuje svoj problém

či rozpráva o svojej minulosti. Z tohto spôsobu usudzuje na pacientov „životný plán“.

Odporúča, aby terapeut raz za čas vôbec nepočúval, čo pacient hovorí, ale len, ako

to hovorí. Adler radí, aby terapeut, nepočúval len jeho hlas, ale aj mimiku a  gestá.


Prehľad historicky a aktuálne významných psychoterapeutických smerov Individuálna psychológia72 73

Aby teda nevenoval pozornosť obsahu, ale, ako sa tomu v  psychoterapii všeobecne

hovorí, aj procesu.

Rôzne životné plány, ktoré sa v  jednotlivostiach líšia, vychádzajú podľa Adlera

z jednotnej „dynamiky“: Dieťa sa totiž vždy cíti v porovnaní s rodičmi, staršími súro

dencami a inými dospelými menejcenné. Tento „ komplex menejcennosti“ pramení

z jeho vitálnej aj emocionálnej závislosti a zo skutočnosti, že „svet“ je očividne uspô

sobený pre dospelých. Z tohto vyplýva snaha po nadradenosti. „Životný plán“ slúži

tejto snahe, dodáva životu jednoznačný smer a tým poskytuje oporu a bezpečie. Na

druhej strane prináša však aj neustálu „atmosféru súťaže“ a teda „tendenciu bojovať“.

Narúša tak bezprostrednosť prežívania a často vedie k skresleniu reality. Nech človek

prežíva a správa sa akokoľvek – či už je hrdý, panovačný, nepokorný, tvrdohlavý, či

odvážny alebo aj skromný, poddajný, trpezlivý, submisívny, zdržanlivý či zbabelý  –

vždy prežíva a správa sa v súlade s týmto životným plánom.

Adler stotožňuje snahu po nadradenosti a  vyhýbanie sa zodpovednosti s  cieľom

znemožniť zlyhanie, hoci toto stotožnenie nikdy logicky neodôvodňuje. Vyhýbanie

sa zodpovednosti a tým zlyhaniu môže pacient dosiahnuť, napríklad, pseudodebilitou

či psychosomatickými ťažkosťami. Tieto mu umožňujú myslieť si, že „v skutočnosti“

by mohol byť najlepší, keby len...

4.3. Zdraví a chorí

„Dynamiku duševného života“ nachádzame podľa Adlera aj u  zdravých. U  takzva

ných neurotikov či psychotikov je táto dynamika len viac vyjadrená a  nápadnejšia.

U takzvaného chorého nemá cieľ mieru: Chorý človek sa snaží „vyrovnať sa Bohu“.

Čoskoro je preto nútený „utiecť zo skutočného života, ktorý predstavuje kompromis,

a hľadať paralelný život, v najlepšom prípade v umení, ale aj v pietizme, v neuróze

alebo zločine“. U  neurotika je napätie medzi pocitom menejcennosti a  snahou po

nadradenosti väčšie ako u zdravého človeka. Je to preto, že v detstve prežíval čosi, čo

viedlo k zosilnenému pocitu menejcennosti. Môžu to byť orgánové nedostatočnosti

či orgánové defekty, zvláštna rodinná konštelácia, rodičovská nešikovnosť vo výchove,

sociálne podmienky, ktoré dieťa prežívalo ako ponižujúce. Sem môže patriť aj to, že

dieťa sa chápalo „len“ ako dievčatko. Takéto podmienky neviedli len ku kompenzácii,

ale aj k  „ hyperkompenzácii“, ktorá sa nikdy nedá uspokojiť. „Neurotické“ a  abnor

málne sa z hľadiska individuálnej psychológie vzťahuje na ego (v nemčine ich-haft ,

ako to označuje Künkel) či je dokonca asociálne či antisociálne. Zdravé sa, naopak,

vzťahuje na spoločnosť (v nemčine podľa Künkela wir-haft ).

4.4. Pocit spolupatričnosti

Napätie medzi pocitom menejcennosti a kompenzačnou snahou po nadradenosti má

aj svoj protipól, ktorý Adler nazýva „nesmrteľným, reálnym, fyziologicky ukotveným“

pocitom spolupatričnosti. Ak sa to človeku v detstve umožní, vyrastajú z tohto pocitu

spolupatričnosti „neha, náklonnosť k druhým ľuďom, priateľstvo a láska“. Každé kon

štruktívne riešenie životných problémov, každé riešenie zodpovedajúce nárokom rea

lity, predpokladá istý stupeň takéhoto pocitu spolupatričnosti. Jeho nedostatok sa

môže prejavovať otvorene, môže však byť rozpoznateľný len z prežívania a správania.

Vtedy sa prejavuje ako bojazlivosť. Nedostatok pocitu spolupatričnosti nie je podľa

individuálnej psychológie vrodený. Aj tento pocit spolupatričnosti je zo začiatku „vro

denou možnosťou“, ktorá sa musí rozvíjať. K jeho rozvoju prispieva najmä chápavé

rodičovské zaobchádzanie. Individuálna psychológia je podľa Adlera „psychológiou

hodnôt“, pretože všetky ciele a prejavy človeka posudzuje vzhľadom k ideálu ľudskej

spoločnosti.

4.5. Dôležitosť detstva

Individuálna psychológia je hlbinnou psychológiou, keďže predpokladá, že príčina

akejkoľvek psychickej nápadnosti či poruchy sa dá nájsť v kľúčových zážitkoch z det

stva. Životný štýl si totiž človek vyberá práve v  detstve. Dieťa má pritom slobodu

vybrať si cestu, keďže mu je daná „slobodná tvorivá sila“. Podľa Adlera teda neurčujú

životný plán a jeho cieľ nacvičené reakcie ani vrodené dispozície. Dieťa si však svoj

životný štýl a  cieľ vyberá ešte v  čase, keď nemá k  dispozícii vytvorenú reč a  jasné

pojmy, takže nie je ešte schopné kritickej refl exie. Neskôr človeku podľa Adlera

umožní zmenu len vysoký stupeň seba-poznania, teda poznania, aký je doterajší

seba-obraz nereálny. Inou možnosťou je hlbinne psychologická terapia.

Neskôr sa nedá hovoriť o „vytesnenom nevedomí“, ale len o tom, že dieťa „nemôže

pochopiť“ situáciu a výber urobí, aby sa (iluzórne) vyhlo pocitu menejcennosti. Indi

viduálna psychológia teda nepozná pojem „ nevedomia“ v zmysle protipólu „vedomia“,

ako ho chápali Freud a Jung. Individuálna psychológia hovorí len o neuvedomenosti

ako vlastnosti istých psychických záležitostí.


Prehľad historicky a aktuálne významných psychoterapeutických smerov Individuálna psychológia74 75

4.6. „Najranejšia spomienka z detstva“

Aj spomienky si, podľa Adlera, vyberáme cielene. Z nesčíselného množstva dojmov,

ktoré vytvárajú našu minulosť, si vyberáme tie, ktorých cieľom je podporovať „životný

štýl“ a „životný plán“. Toto je veľmi dôležitý poznatok.

Otázku, aká je pacientova najranejšia spomienka z detstva, teda ktorá je najskoršia

udalosť, na ktorú si momentálne dokáže spomenúť, považoval Adler za veľmi dôležitú.

Práve táto otázka tvorí základ → analýzy životného štýlu, a  ponúka, mimochodom,

cennú inšpiráciu pre akúkoľvek psychoterapiu. Adler hovorí: „Veľa sa dá usúdiť zo

spôsobu, akým pacient začne opisovať svoj príbeh, z  najranejšej udalosti, na ktorú

si dokáže spomenúť. Táto prvá spomienka poukazuje na pacientovo základné chá

panie života, na prvú uspokojivú kryštalizáciu jeho postoja. Poskytuje nám možnosť

jediným pohľadom poňať, čo považuje za východisko svojho vývinu. Nikdy človeka

nevyšetrím bez toho, aby som sa ho spýtal na jeho najranejšiu spomienku. Niekedy

terapeut nedostane žiadnu odpoveď, alebo pacient tvrdí, že nevie, ktorá udalosť sa

odohrala ako prvá. Ale už toto o  niečom svedčí. Môžeme z  toho usúdiť, že tento

človek si nepraje objasniť svoje najhlbšie zámery, a nie je pripravený na spoluprácu.

Vo všeobecnosti sú (ale) ľudia o  svojich najranejších spomienkach ochotní hovo

riť. Považujú ich za bezvýznamné a  nepostrehnú zmysel, ktorý sa v  nich ukrýva.

Takmer nikto svojej najranejšej spomienke nerozumie, a  preto väčšina ľudí dokáže

prostredníctvom tejto najranejšej spomienky hovoriť o svojich životných zámeroch,

medziľudských vzťahoch a postojoch k prostrediu celkom vecne a bez zábran. Ďal

ším dôležitým poznatkom je, že kondenzácia a jednoduchosť najranejšej spomienky

uľahčuje skúmanie väčšieho počtu ľudí. Môžeme, napríklad, vyzvať žiakov v triede,

aby zapísali svoje najranejšie spomienky, a ak ich dokážeme interpretovať, získame

tak veľmi cenný obraz každého dieťaťa“ (1931, str. 65).

Tejto téme sa okrem už spomínaného príkladu venujem aj v časti venovanej „ana

lýze životného štýlu“.

4.7. Individuálna psychológia ako humanistická psychológia

Čo sa týka „ducha individuálnej psychológie“, musím poznamenať ešte niečo, čo z čis

tej teórie, ako som sa jej doposiaľ venoval, nevyplýva. Napriek tomu ide o dôležitú

charakteristiku individuálnej psychológie. Ako správne a celkom v zmysle toho, čo

sa neskôr označí ako „humanistická psychológia“, poznamenal Titze (1978): Každý

človek je rovnako dôležitý ako všetci ostatní, a to aj vtedy, ak s jeho správaním nesú

hlasím a mám proti nemu výhrady („ rozlišovanie medzi činom a páchateľom“). Každý

človek nesie sám zodpovednosť za to, ako sa vyrovnáva s realitou. Patria k tomu vnú

torné aj vonkajšie vplyvy. Duševné poruchy vyplývajú zo zabrzdenia rozvoja mož

ností, ktoré sú každému človeku prirodzene dané. Každý v  sebe nesie dispozíciu

k pocitu spolupatričnosti, a to aj vtedy, ak túto dispozíciu ešte nerozvinul.

Čo však prekračuje hranice humanistickej psychológie, je ideologická orientácia.

Pacientovi treba sprostredkovať „princíp poriadku“, podľa ktorého sa môže oriento

vať. Titze ho v  širšom zmysle označuje ako „de-individualizujúci“ a  „socializujúci“,

v  užšom zmysle potom ako „v  hlavných črtách“ oddaný kresťanským, humanistic

kých a marxistickým hodnotám (Titze, 1979, str. 205-207). Marxistický vplyv, ktorý

vychádza od Adlera osobne, nehrá dnes už u  väčšiny individuálnych psychológov

žiadnu rolu.

5. Psychoterapia

Za cieľ terapie považuje Adler rozvoj pocitu spolupatričnosti a zrieknutie sa snahy po

moci (1914). Na inom mieste však píše, že snaha po nadradenosti je „nemeniteľná“.

Ide skôr o to, dosiahnuť súlad medzi touto snahou a pocitom spolupatričnosti, teda

o to, aby táto snaha bola pre spoločnosť užitočná (1929).

Klasická individuálna psychoterapia pozostáva z veľkej časti z poučenia a vysvet

lenia. Klientovi sa na príklade jeho vlastného prežívania a správania a jeho vlastného

detstva demonštruje individuálne psychologický pohľad. Pritom hrá podstatnú rolu

objasnenie dôsledkov poradia medzi súrodencami a rodinnej konštelácie všeobecne,

s  dôrazom na význam emočného vzťahu k  obom rodičom, okrem toho aj objasne

nie najranejšej spomienky z detstva a podmienok posilňujúcich komplex menejcen

nosti, ktorý je podľa Adlera samozrejmý. K tomu sa pridáva skúmanie spúšťacieho

momentu neurózy alebo psychózy, sebevražedného pokusu, sexuálnej úchylky či

prostitúcie, delikvencie či závislosti. Tento spúšťací moment je vždy úloha, ktorú

pacient dostal. Jej zvládnutie si však vyžadovalo „spoluprácu a medziľudskú vzájom

nosť“, v čom pacient zlyhal. Terapia je povzbudivá, lebo bojazlivosť doviedla už raz

pacienta k zlyhaniu, a k zlyhaniu ho bude privádzať aj naďalej.

Pre individuálnych psychológov je veľmi dôležité, že k prežívaniu a správaniu svo

jich zdravých i psychicky chorých klientov pristupujú fi nálne, to znamená, že si kladú




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.