načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Psie záchranárky 3 – Úžasný pes – Daphne Mapleová

Psie záchranárky 3 - Úžasný pes

Elektronická kniha: Psie záchranárky 3
Autor: Daphne Mapleová
Podnázev: Úžasný pes

– Super čítanie pre dievčatá, ktoré majú rady psy a dobrodružstvá! Saša, Kim a Taylor sú nerozlučná trojica, ktorá najradšej trávi voľný čas v spoločnosti psích kamarátov. Po škole majú skvelú brigádu. Berú na prechádzky psov zaneprázdneným ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 216
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1027-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Super čítanie pre dievčatá, ktoré majú rady psy a dobrodružstvá! Saša, Kim a Taylor sú nerozlučná trojica, ktorá najradšej trávi voľný čas v spoločnosti psích kamarátov. Po škole majú skvelú brigádu. Berú na prechádzky psov zaneprázdneným ľuďom, a pomáhajú tak získať peniaze na prevádzku psieho útulku. V neďalekom psom salóne však otvoria psiu škôlku, ktorá ich nápad preberie a začne im konkurovať. Prídu dievčatá o svojich zákazníkov alebo im zostanú verní, pretože vedia, že sú jednoducho najlepšie?

Zařazeno v kategoriích
Daphne Mapleová - další tituly autora:
 (e-book)
Psí záchranářky - Čtyřnohá divoška Psí záchranářky
Psí záchranářky - Báječný pes Psí záchranářky
 (e-book)
Psí záchranářky - Báječný pes Psí záchranářky
Psí záchranářky - Nová členka smečky Psí záchranářky
Psí záchranářky - Nálada pod psa Psí záchranářky
 (e-book)
Psie záchranárky 4 - Šteniatko pre šťastie Psie záchranárky 4
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Psie záchranárky 3

Úžasný pes

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Daphne Mapleová

Psie záchranárky 3 – Úžasný pes – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Úžasný pes

Psie záchranárky

Daphne

Mapleová



Vrhla som sa na svoj počítač a našla zmienené stránky. Domovská stránka bola nová, napísaná tučným pís­ mom a ozdobená roztomilými kresbičkami psov. Ne­ videla som na tom nič zlé, ale iba do chvíle, kým som sa nezačítala do textu.

Ste presvedčení o tom, že sa môžete spoľahnúť na ľudí,

ktorým zveríte svojho psa? Určite si túto otázku kladiete

zakaždým, keď ho zavediete do nového prostredia a máte

dôverovať tým, ktorí sa oňho starajú. Ak svojho psa zve­

ríte do rúk mladým a neskúseným opatrovateľom, máte

pádny dôvod na obavy. Preto Psí raj ponúka niečo, čo je

v Roxbury Parku úplnou novinkou: kvalifikovaných pro­

fesionálov, ktorí sa zodpovedne postarajú o vášho mazná­

čika. Zaručujeme, že váš pes bude v bezpečí a bude šťastný.

A navyše, vďaka našim webkamerám sa naňho môžete

kedykoľvek pozrieť a presvedčiť sa, že sa mu dostáva tej

najlepšej starostlivosti. Psí klub v Psom raji vám v tomto

smere zaručí úplne pokojné myšlienky práve vďaka kvali­

fikovaným profesionálom. A o to nám predovšetkým ide! Dvakrát som si to prečítala a žalúdok sa mi rozbúril. Toto už bol jasný útok na náš psí klub! Venujem Erike.

1. kapitola

„Tak ahoj zajtra, Taylor,“ zavolala za

mnou kamarátka Rachel, keď sme

sa po vyučovaní všetci vyhrnuli na

chodbu. Zamávala som jej, predrala

sa okolitým davom k svojej šatní­

kovej skrinke a otvorila ju.

Svojím spôsobom som si ešte stále

zvykala na novú školu v Roxbury Par­

ku. Napokon, ako každý z našej triedy, pretože

všetci sme tento rok začali siedmy ročník a boli

sme najmladší v škole. Lenže pre mňa to bol navy­

še prvý rok v novom meste a nestačila som sa diviť

9 sama sebe, ako rýchlo sa Roxbury Park stal mojím domovom. Ešte do prázdnin sme bývali v meste Greensboro v Severnej Karolíne. Keď nám otec oznámil, že sa odtiaľ presťahujeme do Illinois, pre­ tože mu jeho bývalá spolužiačka z právnickej fa­ kulty ponúkla prácu vo svojej firme, celé dni som preto plakala ako malé decko. Mala som skrátka pocit, že sa mi zrútil svet. Ale neuplynuli ani dva mesiace a zistila som, že život na novom mieste je rovnako fajn ako na tom starom, možno ešte lepší. Ukázalo sa, že Roxbury Park je pekné a príjemné mesto. Hneď som sa skamarátila s dvoma super ba­ bami a vďaka nim som sa stala aj hrdou spoluzakla­ dateľkou psieho klubu v tunajšom psom útulku. Čo viac som si mohla priať?

„Super tričko,“ posmešne sa ozvalo za mnou. Ani som sa nemusela otočiť a hneď som vedela, že tá poznámka priletela od Brianny Chenovej. To tričko bolo úplne normálne – ružové.

Áno, toto bola jediná vec, ktorá kazila môj tu­ najší nový život: Brianna a jej večné zapáranie. Začalo sa to pred pár týždňami: raz išlo o štipľavú, akože vtipnú poznámku, inokedy ma pred ostat­

10


nými zhodila iným spôsobom. Stále som si myslela, že ju to prejde a nájde si inú obeť. Lenže práve naopak, všetko sa zhoršovalo.

Nadýchla som sa a otočila sa k nej. Brianna mala ázijských predkov. Nosila dlhé vlasy, jej pleť bola olivová a vždy chodila oblečená podľa posled­ nej módy. Dnes mala na sebe trojštvrťové rifle, lesk­ lé čierne tričko a sandále z tenkých strieborných pásikov, v ktorých by sa mi po desiatich minútach urobili pľuzgiere.

„Hej, ty nová, dievčatá tam u vás ešte stále no­ sia ružové tričká?“ spýtala sa, akoby o nič nešlo. A dala si záležať, aby slová „ty nová“ vyslovila ako názov nejakej hnusnej kožnej choroby.

„No... áno,“ odpovedala som. Nikdy som ne­ vedela, ako reagovať na jej útoky. Ako chcete ob­ hajovať ružovú, keď vôbec nechápete, čo je na tej farbe zlé?

Brianna zdvihla obočie a pokrčila nos, čím asi chcela dať najavo, že už len z obyčajnej blízkosti môjho ružového trička dostane vyrážku. „Možno by si ho už mala prestať nosiť, keď bývaš tu,“ doda­ la a zastrčila si za ucho prameň hladkých vlasov.

11


„Darovať ho napríklad nejakému drobcovi z prvej t r ied y.“

Opäť som nevedela, čo na to povedať, ale bolo to jedno, pretože Brianna sa otočila na podpätku a so spokojným úsmevom odišla.

Pozrela som sa na svoje tričko. Malo jasnú žu­ vačkovú farbu a snažila som sa nahovoriť si, že ho budem nosiť aj naďalej, že nedovolím, aby mi ho Brianna sprotivila. Ale v hĺbke duše som vedela, že sa tak práve stalo a že si ho už viackrát do školy nevezmem. Čo bolo hlúpe, pretože som ho fakt mala rada – dala mi ho moja sestra Jasmina s tým, že mi pekne ladí s pleťou a čiernymi vlasmi. Ale mám veľa ďalších tričiek a aj tak sa už blíži jeseň a chladné počasie.

„Už si hotová?“

Tentoraz som sa usmiala, lebo hlas za mojím chrbtom patril niekomu inému. „Jasné,“ odpoveda­ la som, zavrela skrinku a hodila si batoh na chrbát. Uvidela som veselú tvár svojej najlepšej kamarátky Saše. Stála za mnou, z hnedého vrkoča sa jej uvoľni­ lo niekoľko neposlušných prameňov a netrpezlivo sa pohrávala s remienkom svojho batoha.

12


„Zastavíme sa po Kim,“ dodala. „Išla za pánom učiteľom Martinom kvôli tomu zajtrajšiemu testu, tak som jej povedala, že sa s ňou stretneme pri jej sk r i n ke.“

„Deje sa niečo?“ vyzvedala som, keď sme vy­ kročili tým smerom. Kim bola tretia z nášho troj­ lístka najlepších kamarátok a niekedy zápasila s učením. Patrila k najmilším ľuďom, akých som poznala. Pokiaľ šlo o psov, bola úplný génius, ale škola a učenie jej vždy zabrali veľa času a mávala oba vy z písomiek. Rodičia a starší brat Matt sa jej snažili pomáhať, ale tým jej to skôr ešte viac kom­ plikovali.

„Myslím, že sa ho chcela pre istotu opýtať, čo sa má naučiť,“ mienila Saša. Našľapovala zľahka a pô­ vabne; dalo by sa povedať, že chodí ako tanečnica.

„Dobrý nápad,“ pritakala som. Zabočili sme za roh a pri skrinke sme uvideli Kim, ako si ukladá do batoha kôpku učebníc.

„Naozaj budeš potrebovať všetky?“ žartom po­ znamenala Saša.

Kim sa usmiala, ale jej zelené oči zostali vážne. „Včera som si v škole zabudla biológiu, tak si dnes

13


radšej vezmem všetko,“ vysvetlila, zapla batoh a div ju nezvalil, keď ho zdvihla. „No dobre, možno by som tu niečo mohla nechať,“ usúdila, zase rozopla zips na batohu a vrátila do skrinky dve knižky. „Meškáme?“

Pretože vyučovanie sa už skončilo, mohla som bez obáv vybrať svoj mobil. Pozrela som sa, koľko je hodín. „Je to v poriadku,“ upokojila som ju. „V útul­ ku máme byť až o dvadsať minút.“

„To nám bohato postačí aj na vyzdvihnutie psov,“ dodala Saša a potom sme vyšli zo školy do slnečného dňa. Vzduch bol svieži a voňal padajú­ cim lístím a čerstvo pokosenou trávou.

„Tak ja zájdem po Humphreyho a Polárku, dobre?“ oznámila Kim.

Saša, ktorá mala na starosti denný rozvrh nášho psieho klubu, zoznam našich stálych zákazníkov a vybavovala aj telefonáty od nových záujemcov, súhlasne prikývla. „Áno. Taylor vyzdvihne Gusa a ja privediem Coco a Labku.“ Keď vyslovila po­ sledné meno, úplne žiarila od šťastia. Kto by jej to mohol zazlievať? Labka bol pôvodne jeden zo psí­ kov v útulku, kde sme so Sašou a Kim pracovali na

14


dobrovoľnej ročnej brigáde, pretože každý zo sied­ makov dostal v škole za úlohu nájsť si v meste ne­ jakú užitočnú prácu a celý rok pomáhať. My tri sme si vybrali psí útulok. Mali sme veľmi rady všetky tamojšie psíky, ale Saša si obzvlášť obľúbila Labku, huňatého bieleho kavašona, ktorý bol tak mer sle­ pý – aj keď by ste to na ňom ani nezbadali, pretože sa vedel parádne hrať s frisbee a na kilometer ďale­ ko vyňuchal každú psiu maškrtu! Boli sme úplne bez seba od nadšenia, keď sa Sašina mamička, ktorá úzkostlivo dbala na poriadok a čistotu, dala nako­ niec uprosiť a splnila Saši jej dlhoročný sen o vlast­ nom psíkovi. Vzali si Labku z útulku, ale psík tam, samozrejme, aj naďalej chodil do popoludňajšieho klubu, aby sa mohol vyblázniť so svojimi kama­ rátmi.

„Stretneme sa o päť minút,“ pripomenula nám Kim. To sme už boli na rohu Tržničnej ulice, kde sme sa vždy rozdelili a išli vyzdvihnúť svojich zve­ rencov. Kim zamierila ďalej po Tržničnej, Saša od­ bočila do Hájika a ja na opačnú stranu po Gusa.

S tým úžasným nápadom založiť v útulku po­ poludňajší psí klub prišla Kim. A zakrátko nám

15


napadlo ponúknuť majiteľom psíkov, ktorí pracujú až do večera, že ich miláčikov vyzdvihneme pria­ mo u nich doma a odvedieme ich do klubu. Psí útulok bojoval s finančnými problémami a niekto­ rí ľudia ako napríklad Kimini susedia manželia Croninovci zase riešili iný problém: bývali v práci až do večera a nedarilo sa im nájsť nikoho, kto by popoludní vzal na prechádzku ich roztomilého ba­ seta Humphreyho. Kimin nápad založiť popolud­ ňajšiu škôlku pre psov vyriešil oboje. Majitelia psov mohli svojich štvornohých miláčikov priviesť do klubu sami alebo sme za malý poplatok vyzdviho­ vali psíkov u nich doma my. V oboch prípadoch potom psy strávili v útulku dve hodiny radovánok a pohybu. Pohrali sa, útulok dostal potrebné penia­ ze a my tri sme si dvakrát týždenne mohli užívať krásne chvíle so psíkmi. Takže všetci iba získali!

Otočila som kľúčom v zámke, vošla do predsie­ ne a hneď som počula Gusove ťapkajúce labky aj jeho radostné funenie.

„Ahoj, maznáčik,“ zvítala som sa s ním a po­ hladila ho po hebkej hlave. Gus bol čokoládovo­ hnedý labrador a vyzeral ako pes, ktorý sa neustále

16


usmieva. Pripla som mu k obojku vôdzku a vyra­ zili sme.

Išli sme ulicou a vánok sa pohrával s mojimi tenkými vrkôčikmi. Dala som si ich zapliesť minu­ lý víkend a každý z nich bol na konci ozdobený strieborným alebo zlatým korálikom. Našťastie som nezvolila ružovú, vrkôčiky si totiž dávam za­ pliesť raz za pár mesiacov a dlho mi vydržia.

Gus nadšene poskakoval po mojom boku a oči­ vidne sa radoval, že je vonku. S vyzdvihnutými psíkmi sme sa predtým vždy schádzali v parku pre psov, kde sme im dopriali chvíľku na to, aby sa mohli prebehnúť a pohrať sa, kým prídu do útul­ ku. Potom tam boli pokojnejšie. Hlavne keď sme ešte mávali Sierru, veľkého kríženca nemeckého ovčiaka, ktorá oplývala nadbytkom neskrotnej energie. Aj keď sme vyskúšali všetko možné, aby sme ju upokojili, nech sa môže hrať s ostatnými psami, nakoniec sme, bohužiaľ, zistili, že sa jed­ noducho do nášho klubu nehodí. Jej majitelia to pochopili a celá záležitosť nám veľmi pomohla v tom, aby sme sa poučili, ktoré psy dokážeme zvládnuť.

17


V klube došlo aj k ďalšiemu problému, keď sme prijali Clarabellu, rozmaznanú sučku pudlíka, kto­ rej panička si neželala, aby si jej pes čo i len trochu zašpinil krásne ostrihanú a upravenú srsť. K čomu, samozrejme, došlo, keď sa psi po daždivom dni hra­ li na dvore. Majiteľka Clarabelly z toho, pochopi­ teľne, nemala radosť... V tom čase sme začali aj s písaním nášho blogu. Uverejňovali sme, čo robia v klube naši psi, aby prípadní záujemcovia presne vedeli, kam prihlasujú svojich miláčikov. Texty pí­ sala Kim a ja som ich dopĺňala aktuálnymi fotkami. Fotografovanie je mojím veľkým koníčkom, Saša zasa miluje tanec a Kim je rodená zaklínačka psov.

Prešli sme Hlavnou ulicou, minuli sme reštau­ rá ciu, ktorá patrí Kiminým rodičom, cukráreň a obcho dík umeleckých remesiel a Gus zrýchlil tempo. Blížili sme sa k útulku a on to vedel. Psi už boli na program v klube zvyknutí, takže sme sa nemuseli zastavovať v parku a išli sme s nimi rovno do útulku. Park sme využívali len vtedy, keď sme privádzali nejakého nováčika.

O chvíľku som už s Gusom vošla dovnútra a vdýchla vôňu čistej psej srsti a vosku na drevené

18


podlahy. Gus skákal od radosti, keď som mu odo­ pla vôdzku a pustila ho medzi jeho kamarátov. Kim s Humphreym a Polárkou už boli na mieste. Bol tam aj stredoškolák Tim, ktorý tu tiež dobro­ voľne pracoval, a zakýval mi na pozdrav.

„Ahoj, ako sa máš?“ pozdravila som Caley, druhú stredoškoláčku, ktorá pomáhala v útulku. „Ahoj, ďakujem, dobre,“ odvetila a odhrnula si z tváre pramienok ryšavých vlasov. Vášnivo rada hrala divadlo a niekedy svoje úlohy nacvičovala na psoch. Tí podľa všetkého mali najradšej Shake­ speara. Zamierila som do Alicinej kancelárie od­ ložiť si školské veci, aby som sa mohla začať hrať so psami.

Alica viedla útulok a bola pokojnou a príjem­ nou šéf kou. Keď som vošla do kancelárie, všimla som si, že tam prebieha akási schôdzka, ale Alica sa na mňa usmiala a predstavila ma mladému páru, ktorý sedel na pohovke pred písacím stolom. Po­ tom dodala: „Taylor, toto sú manželia Wongovci a chceli by si vziať nejakého psa z útulku.“

„Výborne!“ zaradovala som sa. „Ale budete mať ťažký výber, pretože všetci sú úžasní.“

19


Pani Wongová sa usmiala, až sa jej okolo oč­ ných kútikov utvorili vejáriky vrások. „Už sa ne­ môžeme dočkať, keď si ich pozrieme.“

Alica vstala a všimla som si, že má na sebe trič­ ko s nápisom: Všetko, čo potrebuješ, je láska... a pes. „Taylor vás vezme von a ukáže vám ich,“ navrhla. Len čo to dopovedala, na jej stôl vyskočil Oskar, sivý kocúr s hebkou srsťou. Alica ho láskyplne po­ hladila po hlave.

„Ak chcete kocúra, ktorý si o sebe myslí, že je pes, tak Oskar je ten pravý,“ poznamenala som a Won govci sa rozosmiali. Viedla som ich cez prie­ strannú hlavnú miestnosť, kde bola podlaha v tejto chvíli zahádzaná psími hračkami. Pozdĺž jednej ste­ ny stál rad pohodlných kotercov, kde psi v noci spa­ li alebo sa tam uchýlili, keď chceli byť chvíľku sami. Na protiľahlej strane boli dvere do kúpeľne a ko­ mory s krmivom, tiež regály, na ktoré sa ukladali hračky a načaté vrecká so psím žrádlom. Vzadu bol oplotený dvor, kde sme sa hrávali so psami.

„Najskôr sa zoznámte s Boxerom a Lily,“ vy­ zvala som Wongovcov a doviedla ich k Timovi, ktorý sa s dvojicou psov hral s loptičkou.

20


Lily, svetlohnedý oriešok, držala v papuli čer­ venú gumovú loptičku, a Boxer, čo bol naozaj boxer, bežal za ňou. Lily radostne položila oslinta­ nú loptičku Timovi k nohám a ten ju podal pánovi Wongovi. „Chcete si to skúsiť?“ spýtal sa.

Pán Wong mal na sebe elegantný oblek, ale ne­ zaváhal ani na chvíľku a energicky hodil loptičku psom. Lily s Boxerom za ňou ihneď vyrazili.

Kim hádzala tenisovú loptičku Hattie a Polárke a ja som s Wongovcami prešla k nim. „Toto je Hattie,“ predstavila som ju a položila ruku šteňaťu na chrbát. Bol to biely chlpatý ovčiarsky pes, sprvu plachý, ale v poslednej dobe vyšiel zo svojej ulity, predovšetkým vďaka Kim a jej takmer čarovným schopnostiam zvládnuť každého psa. „A toto je Polárka,“ ukázala som na čiernobiele šteňa. „Je síce z útulku, ale zároveň je dušou psieho klubu, takže si ju chceme ponechať.“

„S touto slečnou je to ešte ťažké,“ upozornila ich Kim, keď sa k hre pripojila aj Gracie, pouličná zmes krémovej farby. Do útulku prišla len pred niekoľkými týždňami a zatiaľ si tu zvykala. Preto sa pred Wongovcami správala placho, zato Hattie

21


sa k nim priblížila, opatrne oňuchala natiahnutú ruku pani Wongovej a oblizla ju. Pani Wongová sa pri pohľade na ňu úplne rozplývala. Takto na vás pôsobia roztomilí psi!

V tej chvíli sa otvorili dvere a dnu sa vrútil Labka s Coco, veľkou hnedočiernou sučkou, a za nimi vošla Saša s ružovými lícami.

„Ďalší psi z klubu,“ vysvetlila som Wongovcom, ale tí boli takí zabraní do maznania sa s Hattie, že ma ani nepočuli.

Coco sa hnala pozdraviť s Boxerom a Lily a Lab­ ka zase s Humphreym. Humphrey driemal v kúte, no teraz vstal a privítal sa s kamarátom. Dotýkali sa ňufákmi a rýchlo som ich odfotila. Potom som sa rozhliadla a urobila ešte pár snímok: Caley sedela na zemi a škrabkala Gusa na bruchu, Kim sa maznala s Gracie a Polárkou, Saša zapišťala, pretože k nej pri­ behla Lily a oblizla jej tvár, Tim sa preťahoval o lano s Boxerom. Veľmi rada som fotila také scénky, aby zostali navždy zachované. Labka prišiel ku mne a na pozdrav mi pritisol svoje teplé telíčko k nohe. Sklo­ nila som foťák a aj jeho som zvečnila. Fotila som rada, ale tiež som sa rada maznala so psami.

22


Lenže spočiatku to tak nebolo. Prihlásila som sa na brigádu do psieho útulku preto, lebo som chcela byť so Sašou. Skôr než sa naša rodina presťa­ hovala do Roxbury Parku, strávili sme spolu celé prázdniny a hneď sme sa skamarátili. Bola som rada, že sa s ňou budem denne vídať aj v novom bydlisku a Saša bola jediná, koho som v meste po­ znala. Kim až takú radosť nemala, že som sa votrela do ich sedemročného priateľstva, a ja som sa zas cí­ tila neisto v útulku – bála som sa totiž veľkých psov. Ale Kim si to čoskoro všimla, a pretože je taká skvelá a navyše je aj psou zaklínačkou, pomohla mi. Netrvalo dlho a zbavila som sa svojho strachu a zároveň sme sa s Kim stali super kamarátkami.

„Kto je náš miláčik?“ Sklonila som sa, vzala Labku do náručia a schovala si jeho hlavičku pod bradu. Olízal mi tvár. „No áno, ty,“ lichotila som mu so smiechom. „Tvoj pes je najlepší,“ obrátila som sa k prichádzajúcej Saši, ktorá niesla v ruke zelené frisbee.

„Ja viem,“ rozžiarene odpovedala, s pohľadom upretým na psíka, ktorý sa začal blažene vrtieť, keď počul hlas svojej novej paničky. „Mám veľké šťastie.“

23


Postavila som Labku zase na zem, aby sa mohol hrať. „A on tiež,“ pripomenula som jej a Saša ho­ dila frisbee cez miestnosť. Labka, Lily a Boxer sa za ním rozbehli.

Tim prišiel k nám a čierne vlasy mal po súboji o lano úplne rozstrapatené. „Nechcete ich vziať von?“ navrhol.

„Dobrý nápad,“ súhlasila som a Saša prikývla. Všetci traja aj s Kim sme zamierili na dvor, Lily, Boxer, Polárka, Labka, Coco a Gus za nami.

„Ja zostanem tu,“ rozhodla sa Caley a vrátila sa k Wongovcom, ktorí sa hrali s loptičkou s Hattie. Humphrey zase driemal v kútiku, ale Gracie sa pri­ dala k Hattie a behali spolu za gumovou kosťou, ktorú im hádzal pán Wong.

Psi zbehli po schodíkoch zadnej verandy na trávnatý dvor, kde trávu miestami striedali vyhra­ bané f ľaky po psích hrách. Tim sa ponáhľal za nimi a začal Lily energicky preháňať za loptičkou. Boxer poskakoval okolo Saše, dokiaľ mu nehodila zelené frisbee. Vyrazil za ním, Labka a Coco mu boli v pätách.

Kim sa na mňa pozrela: „Zahráme si s Polárkou

24


a Gusom psiu naháňačku?“ Bola to hra, ktorú sme si vymysleli. Spočívala v tom, že jedna z nás hodi­ la psom loptičku a potom sme sa dali do behu. Psy chytili loptičku a potom nás s ňou naháňali. Koho chytili ako prvého, ten zase hádzal.

„Hádžem,“ povedala som, vybrala z debny s hrač­ kami na verande tenisovú loptičku a hodila ju cez dvor. Loptička sa odrazila od kmeňa veľkého duba a Polárka s Gusom sa rozbehli za ňou. My dve sme vyrazili opačným smerom. Polárka dobehla k lop­ tičke prvá, chytila ju do papule a trielila ku mne. Ja som sa hnala za Kim, ktorá so smiechom utekala k zadnému plotu. Čoskoro sme boli všetci štyria udychčaní, ale skvele sme si to užívali.

Pripadalo nám, že ubehlo sotva päť minút, keď na nás od dverí zamávala Caley a zavolala: „Poďte dnu, majitelia už prichádzajú.“

Vybehli sme po schodíkoch. Ružové tričko som mala úplne prepotené, ale cítila som sa uvoľnená a plná energie, čo bol skvelý pocit po celodennom sedení v škole.

„Mali by sme založiť kurzy cvičenia so psa­ mi,“ napadlo Saši, ktorá sa ku mne pripojila na

25


schodíkoch. „Ľudia by sa dostali do dobrej kondí­ cie a psi by sa vybláznili.“

„Vyzerá to na nový plán,“ pritakala Kim. Bola veselá a spokojná ako vždy, keď sa mohla točiť oko­ lo psích zverencov.

Gus sa pretlačil predo mňa a bežal privítať svo­ ju majiteľku pani Washingtonovú. Mala oblečenú poriadne úzku sukňu a priliehavý kabátik, napriek tomu sa jej podarilo predkloniť sa a objať ho. „Tiež sa mi po tebe cnelo,“ uisťovala ho počas búrlivého psieho bozku na tvár.

Siahla som po foťáku a spravila som snímku, potom som sa otočila a odfotila som pána Croni­ na, ktorý sa skláňal a vítal sa s čerstvo prebudeným Humphreym a Polárkou. Radostne sa usmieval na svojich psov, tí k nemu vzhliadali a oči im preky­ povali láskou. Bola to parádna fotka.

Psí klub sa čoskoro vyprázdnil, zostal už len Labka. Ešte sme poobjímali psov z útulku, zamá­ vali Alici, Timovi a Caley, Saša vzala Labku do ná ručia a zamierili sme domov.

„To ho ponesieš celou cestou?“ vyzvedala Kim a v očiach sa jej šibalsky zablyslo.

26


„Možno,“ prikývla Saša a vtlačila mu na huňa­ tú hlavičku mľaskavý bozk.

Keď sme vykročili, začal fúkať svieži vietor. Kim a Saša bývali blízko seba, náš dom stál iba pár blokov ďalej.

Saša si skontrolovala mobil.

„Nejaké správy od potenciálnych klientov?“ spýtala sa Kim. Alica preposiela Saši všetky správy týkajúce sa psieho klubu.

Saša pokrútila hlavou. „Nie, a ani žiadne e­mai­ ly,“ smutne odpovedala.

Kim si namotávala na prst prameň vlasov, čo vždy prezrádzalo, že si robí starosti. „Myslím, že potrebujeme pár nových zákazníkov,“ usúdila. „Keď teraz odišla Sierra, nemáme veľa pravidelných čle­ nov k lubu.“

„Máme skvelú povesť,“ ubezpečovala nás Saša. „Klienti nás majú radi a viem, že o nás rozprávajú svojim známym. Určite sa čoskoro prihlásia noví.“

Prikývla som. „Spomeň si, ako pani Washingto­ nová hovorila, že nás odporučila svojim susedom,“ obrátila som sa na Kim, ktorá mala sklon stresovať sa zo všetkého ešte skôr, než sa z toho vykľul ozajstný

27


problém. „Stavím sa, že nám dá vedieť tento týž­ deň a možno sa ozvú aj ďalší ľudia.“

Kim vzdychla a potom sa usmiala. „Určite máte pravdu, dievčatá,“ pripustila.

Došli sme na roh Jarnej ulice. „Tak ahoj zajtra,“ rozlúčila som sa.

„Ahoj, Taylor,“ zamávali mi a všetky sme za­ mierili domov.

28


2. kapitola

Vošla som do dverí a hneď ma

ovanula ľúbezná a svetoznáma

(alebo aspoň v našej rodine pre­

slávená) vôňa Jasmininho vyprá­

žaného kurčaťa po južansky.

„Večera je už skoro hotová,“ oznámi­

la mi, keď som v predsieni zhodila batoh a zamie­

rila do kuchyne. Bola to veselá miestnosť so žltými

stenami, veľkými oknami a jedálenským pultom,

kde sme ráno raňajkovali a niekedy cez víken dy aj

obedovali. Ale náš otec trval na tom, aby sme veče­

rali v jedálni; považoval to za prejav civilizovanosti.

29


„Tak ja prestriem,“ ponúkla som sa, pretože som si spomenula, že dnes som na rade. Otvorila som zásuvku dreveného kuchynského ostrovčeka, v ktorej sme mali príbory.

„Fajn,“ prikývla a naliala zálievku na šalát, kto­ rý pripravovala. „Tatko by mal prísť každú chvíľu.“

Náš otec pracoval až do večera v právnickej fir­ me Sašinej mamičky, takže vo všedné dni sme so sestrami mali na starosti prípravu večere a uprato­ vanie. Cez víkend nás tatko vystriedal a pripravo­ val na grile rebierka alebo bravčové plátky, tak ako sme to robievali aj v bývalom domove.

Do kuchyne vošla sestra Taša. „Aký si mala deň?“ spýtala sa ma. S Jasminou boli dvojčatá, ale ne bolo ťažké ich rozoznať, hlavne po tom, čo si Taša pred pár mesiacmi dala ostrihať vlasy a teraz nosila krát­ ky afro účes. Taša sa chce stať sociálnou pracovníč­ kou, takže stále hovorí o pocitoch a „spoločenskej dynamike“. Jasmina, ktorá nosila vrkôčiky ako ja, chce byť lekárkou, stále leží v učebniciach biológie, a keď je na rade s prípravou večere, stavia sa k tomu s precíznosťou chirurga. To znamená, že všetko, čo vytvorí, je proste lahôdka.

30


Už som sa chcela pustiť do rozprávania, keď sa ozval nevrlý hlasný krik a všetky tri sme sa vyľaka­ ne otočili.

Do kuchyne priletela zamračená Anna, naša najstaršia sestra, ktorá dokázala byť vrcholne pro­ tivná. Je aj matematický génius a práve ona sa stará o chod domácnosti, rozvrhuje služby na varenie a stará sa o bielizeň. No zdá sa, že hlavnou náplňou jej práce je znepríjemňovať mi život. A, samozrej­ me, že sa mračila práve na mňa.

„Kto to urobil?“ vyštekla a ukázala plnú hrsť papierových ústrižkov.

„Neviem,“ pokrčila som plecami a ďalej som sa venovala chystaniu príborov.

„Niekto rozstrihal prílohu a ani som si ju ne­ stihla prečítať,“ hnevala sa. „A ja viem úplne pres­ ne k to.“

Vedela som, že reč je o nedeľnej prílohe miest­ nych novín Roxbury Park Gazette, ktorá sa volá Váš Roxbury Park. Všetci v meste ju veľmi radi čítajú, pretože obsahuje zaujímavé články o miestnych ľuďoch a firmách a o bežnom živote v tomto prí­ jemnom meste.

31


A naozaj som to bola ja, kto prílohu rozstrihal.

„Potrebovala som nejaké obrázky do školy, na výtvarnej sme robili koláž,“ priznala som sa a s hrs­ ťou vidličiek som bleskovo prekĺzla okolo nej.

„Nemôžeš predsa postrihať noviny, skôr než má každý z rodiny možnosť prečítať si ich,“ poučovala ma a hnala sa za mnou do jedálne, kde som začala prestierať veľký stôl z orechového dreva, ktorý naši dostali ako svadobný dar. Rozložila som naň mod­ ré prúžkované prestieranie a obrúsky s rovnakým vzorom, ktoré nám ušila babička.

„Je utorok,“ pripomenula som jej pokojne. Anna neznášala, keď som s ňou hovorila ako so šesťročnou namiesto šestnásťročnej.

„Ďakujem, ja viem, aký je deň,“ odpovedala podráždene. „Čo tým chceš povedať?“

„Chcem tým povedať, že tie noviny prišli v ne­ deľu, takže na ich prečítanie si mala niekoľko dní,“ spresnila som a zamierila som do kuchyne po nápoje. V skutočnosti som tie noviny rozstri­ hala už v nedeľu večer, ale pretože Anna až teraz odhalila katastrofu, nebol dôvod, aby som sa jej s tým zverovala.

32




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.