načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Prvorodený – Filip Alexanderson

Prvorodený

Elektronická kniha: Prvorodený
Autor: Filip Alexanderson

- Prvorodený je napínavý akčný román z drsného severského prostredia. Študent práva Jonas Hellemyr a zločin v temných štokholmských uličkách s prvkami nadprirodzena – to je esencia ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  229
+
-
7,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PLUS
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 360
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0460-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prvorodený je napínavý akčný román z drsného severského prostredia. Študent práva Jonas Hellemyr a zločin v temných štokholmských uličkách s prvkami nadprirodzena – to je esencia naliehavosti, ktorá vám nedá spať...
Mladému študentovi práva po úraze vyoperujú z hlavy neznámu kapsulu, ktorá mu spôsobovala kruté bolesti. Jonas s pomocou medičky Rebecky pátra, kto a prečo takto manipuloval jeho životom. Náhodne odhalia existenciu tajnej Spoločnosti ľudí s výnimočnými schopnosťami, ktorá chcela Jonasa popraviť – napriek tomu, že patrí medzi nich.
Čo sa to v Štokholme deje? Bývalá policajtka Viveca Eldhová po páde na alkoholové a drogové dno vyšetruje rituálnu vraždu, a keď sa jej cesty pretnú s Jonasovými, obaja sú šokovaní novými ohaleniami...

Zařazeno v kategoriích
Filip Alexanderson - další tituly autora:
Prvorozený Prvorozený
 (e-book)
Prvorozený Prvorozený
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Prvorodený

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Filip Alexanderson

Prvorodený – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Prvorodený



FILIP ALEXANDERSON

PRVORODENY

PLUS


Copyright © Filip Alexanderson, 2015

Published by agreement with Ahlander Agency

Translation © Katarína Uhríková, 2015

Cover illustration © Michael Petrus, 2015

ISBN v tlačenej verzii 978-80-259-0460-2

ISBN e-knihy 978-80-259-0485-5

(1. zverejnenie, 2016)


7

KaPitola 1

Tackala sa v tme s dieťaťom v náručí. Vyblednutá nočná košeľa

jej okolo holých nôh. Hoci bola bosá a miestnosťou prúdil silný

prievan z nemocničnej ventilácie, jediné čo cítila bol chlad sálajú

ci z dieťaťa. Absencia života. Kŕčovito zvierala zmeravené telíčko

a tisla si ho k hrudi. Biela žiara stropných lámp od halila škvrnu

na svetlej budúcnosti, ktorá sa teraz zmenila na čierny tunel do

večnosti, podobný úzkej banskej šachte vedúcej hlboko do pod

zemia. Hustá ťažoba nemocničného prostredia pô sobila klaustro

fobicky. Ústa a oči chceli kričať, no hlas jej uviazol v hrdle. Celé

telo zachvátila obrovská panika. Z tmy sa vynoril muž v bielom.

Zastal, podišiel k  nej a  pokúsil sa oslobodiť dieťa z  jej zovre tia.

Obkolesili ju ďalšie biele plášte. Výkrik, ktorý po celý čas vrel

v jej vnútri, sa konečne vydral von. Hrôzostrašný vý krik plný bo

lesti. Zúfalý protest matky, ktorá prišla o svoje novorodené dieťa.

Zakrátko doznel a utíchol.


8 KaPitola 2 Jonas stál za plotom a díval sa na rozostavanú budovu. Fúkal ostrý vietor a studený dážď mu bičoval zátylok. Golier spodného trička mal celkom premočený. Bol vonku od skorého rána a  toto bola už štvrtá stavba, ktorú dnes navštívil. Buldozéry uhládzali masy lep kavej zeminy a posypávali ju štrkom. Robotníci sa plahočili po členky v bahne. V zadnej časti pozemku už začali pokladať betónové základy. Jonas si zložil kapucňu a zamieril k barakom. Vytrvalý hustý dážď mu zahmlieval výhľad ako vlhká opona a menil typický hluk stavby na tlmený lomoz. Keď prechádzal okolo stohu hrubých plastových kanalizačných rúr, takmer zakopol o železný nosník.

„Watch out!“ zahrmel počerný chlapík s čapicou na hlave.

„Sorry, przepraszam,“ odvetil Jonas a uhol mu z cesty.

Pokračoval popri haldách oceľových prútov, špinavých polystyrénových tvárnic, cementových rúr a drevotrieskových dosiek, až prišiel k malej modrej unimobunke. Vo vnútri bolo teplo a vlhko. Okná boli zarosené a  miestnosť páchla ako mokrý pes. Takmer celá podlaha bola pokrytá blatom. Vedľa provizórneho stola vyskladaného z kníh a sadrokartónu stál muž s telefónom pri uchu. Oblečený mal modrý pršiplášť a  na hlave mal helmu. Stôl bol zahádzaný výkresmi, nedopitými plastovými fľašami, kadejakým náradím a  nabíjačkami. Chvíľu hovoril po anglicky, chvíľu po švéd sky. Očividne bol v strese. Muž na Jonasa podráždene zagánil. Neznášal, keď ho karhali za cudzie prešľapy. Keď ukončil rozhovor, rýchlo načarbal na sadrokartón hrubú skicu nejakej nosnej konštrukcie a rázne preškrtol pôvodnú.

„Vy ste ten elektrikár?“ spýtal sa s anglickým prízvukom, pričom neustále upieral pohľad na nákres pred sebou.

„Nie.“

„Too bad.“ Pod skicu napísal niekoľko čísel. „So, čo tu robíte?“

„Nepotrebujete pomocnú silu?“

„No, I need the fucking elektrikár!“ Muž hodil pero do chaosu na stole. Trafil plastový pohárik, ktorý sa prevrátil a zvyšky studenej kávy sa rozliali po výkresoch. „Fuck!“ Jonas sa otočil na päte a vyšiel von. Už to budú dva týždne a stále nič. Opäť si natiahol kapucňu na hlavu a  díval sa ako ťažké stavebné stroje bojujú s rozbrázdeným, bahnistým terénom. Čím skôr si musí niečo nájsť, inak nebude mať z čoho zaplatiť nájomné. „Chlapče, čo vlastne vieš?“

Spod malej striešky sa na neho díval starší muž v montérkach s cigaretou v ruke. Jonasovi chvíľu trvalo, kým mu odpovedal. Nemal náladu na prázdne rečičky a pochyboval, že z debaty s týmto chlapíkom by mohol mať nejaký prospech.

„Ak potrebujete vykopať jamu, stačí len ukázať kde.“

Muž sa zachechtal.

„Zaujímavé. Väčšina chalanov v tvojom veku sa nechce dobrovoľne zašpiniť.“ Muž fajčil a nonšalantne si Jonasa premeriaval.

Jonas bol vysoký, mal široké ramená, rovný nos, vysoké čelo a mod ré oči hlboko posadené v jamkách. Polodlhé vlasy, rovnako ako trochu riedke chumáče brady boli svetlej farby. Tváril sa vážne a mal pevný pohľad.

„Kde si pracoval predtým?“

„Všade možne.“

„Tento týždeň by sa nám zopár chlapov na výkopy zišlo a  aj budúci týždeň sa nejaká práca nájde. Máš záujem?“

„Iste.“

„Pozhováram sa s Trevorom.“ Muž si poslednýkrát zhlboka s pôžitkom potiahol z cigarety a hodil ohorok do mláky. „Zastav sa v pondelok a podpíšeme papiere.“

Jonas rýchlo odvetil.

„Ak sa vykašleme na papiere, môžem začať hneď teraz.“ Keď pracoval načierno, vždy nakoniec dostal viac peňazí, taká bola bežná prax. Ak si vedúci nepotrebovali kvôli každému jednému výdavku pýtať súhlas nadriadených, tak vždy prihodili niečo navyše za nadčasy. Rozpočet na mimoriadne náklady sa míňal ľahšie než mzdový. Okrem toho by trvalo minimálne mesiac, kým by mu peniaze prišli na účet a  Jonas toľko času nemal. „V  konečnom dôsledku vás to vyjde lacnejšie.“

Muž sa na neho chvíľu mlčky díval.

„Si Švéd?“

„Jasné. Zlatan do toho!“

Muž sa zaceril.

„Dobre, chlapče. Choď za Miroslavom, tam pri šachte. Povedz, že ťa posielam.“ Ukázal smerom k buldozérom.

„Vďaka.“

Konečne, pomyslel si Jonas. Utrel si dažďové kvapky z  tváre, natiahol si pracovné rukavice a  pobral sa do blata medzi ostatných robotníkov. KaPitola 3 Niečo bolo vo vzduchu, cítila to. Eldh si čupla na chodník. V hustnúcej tme bolo čoraz ťažšie rozoznať malú siluetu na kope odpadu, prikrývok a starých časopisov. Od zálivu Saltsjön vial chladný večerný vietor. Zdvihol igelitové vrecko, ktoré chvíľu tancovalo vo vzduchu pod betónovou klenbou, až ho napokon vtiahlo pod kĺbový autobus smerujúci na stanicu Slussen. Eldh opatrne odhrnula okraj špinavého červeného spacieho vaku. Vo vnútri sa skrývala malá vrásčitá tvár so zlepenou bradou a sivými, strapatými chuchvalcami vlasov. Oči boli zatvorené. Zdalo sa, že muž hlboko spí.

„Gunnar, si v poriadku?“

Muž nereagoval. Špina, zaschnutá krv a opuchliny svedčili o ťažkom živote na ulici. Eldh sa oňho starala už dlhšie. Vedela, že nie je najmladší, no uhádnuť presný vek by nedokázala. Vo štvrti Södermalm žil dlhé roky, na ulicu sa dostal dávno pred tým, než Eldh začala pracovať pre Spoločnosť.

„Gunnar, počuješ ma?“ Jemne ním zatriasla.

Stále žiadna odpoveď. Mužov dych sa v studenom vzduchu menil na paru, alkohol z neho netiahol viac ako obvykle.

No zacítila ešte niečo iné.

Slabý zápach elektriny. Alebo skôr zápach elektriny, ktorá prenikla tkanivom. Zápach, ktorý bol Eldh dobre známy. Celkom zmeravela.

Opatrne mu nadvihla viečka a pohľad na prázdne beľmá potvrdil jej obavy.

„Dopekla!“

Tento bol už siedmy. Všetci boli štokholmskí bezdomovci. Začalo sa to pred rokom. Nad prvými prípadmi len mávla rukou, predpokladala, že ide o typické predávkovanie. Občas sa to stávalo, teraz si však bola istá, že jej podozrenia sú pravdivé. Nepokoj, ktorý v poslednom čase pociťovala pred každou večernou obchôdzkou, bol opodstatnený. Toto nemalo s drogami nič spoločné. Ak niečo s istotou o Gunnarovi vedela, tak to, že elektrinu by si nikdy v živote nešľahol. Eldh sa čelom oprela o studený betón a ticho zahrešila. Zápach sa ešte nestihol rozplynúť, stalo sa to teda len pred chvíľou. Človek, ktorý Gunnara pripravil o  život, musel byť blízko. Zatvorila oči a  napla sluch. Zvuky z  neďalekého dopravného uzla sa odrážali od betónového chodníka. Ľudia, autá, kroky, autobusy, rozhovory cez mobily. Prudké vlnobitie vyvolané silnými poryvmi vetra v  zálive Riddarfjärden. Koľajnice železnice Saltsjöbanan slabo vibrovali, vlak bol na ceste do Danvikstull. Stiahla si kapucňu a  sústredila sa na zvuky, ktoré k  nej prúdili jeden za druhým. Okolie frekventovaného uzlu Slussen poznala dokonale, epicentrum Södermalmu, ekvalizér spoločenských vrstiev. Na nástupišti o  dve poschodia vyššie so škripotom zastala súprava metra. Prehodili výhybku. Drobné kvapky dažďa ticho dopadali na asfalt. Postupne vyraďovala každý identifikovaný zvuk a zmes, ktorá zostávala, bola čoraz tichšia a tichšia. Z reproduktora znejúci pokyn: „Ukončite nástup, dvere sa zatvárajú.“ Čosi zašuchotalo a vypadlo z automatu na sladkosti na nástupišti. Nezáživné konverzácie. Jemné bzučanie vysokého napätia.

A ešte niečo.

Sotva badateľné rušenie. Zmena v pravidelnom elektrickom rytme. Niekto sa napojil na sieť. Autobus z  mesta Nacka dorazil do cieľa. Vyskočila z  neho skupinka hlučných tínedžerov, ktorých do hlavného mesta prilákal atraktívny nočný život. Len kúsok od Eldh zarachotila prázdna plechovka od piva, ktorú ktosi hodil o  stenu. Ostré rinčanie sa ozývalo medzi betónovými piliermi a  vyviedlo ju z  rovnováhy. Opäť lokalizovať ten zvuk by jej trvalo pridlho, no už počula to, čo potrebovala. Eldh presne vedela, kadiaľ vedú drôty vysokého napätia. Jeden popri každej zo štyroch koľají, dva v diaľničnom tuneli a jeden na železničnom moste. Najjednoduchšie bolo použiť elektrické vedenie metra. Občasné prerušenie by nepritiahlo žiadnu neželanú pozornosť. Nežne pobozkala vráskavé čelo a tvár starého muža opäť prikryla spacím vakom. Napriek tomu, že všetci ostatní budú tvrdiť, že stále žije, ona vedela, že opak je pravdou. Zostala z neho len prázdna schránka. Gunnar tento svet nadobro opustil.

13

Namáhavo vstala, ponaťahovala si zmeravené končatiny a snaži

la sa utriediť si myšlienky. V tuneli medzi nástupišťami Slussen

a  Medborgarplatsen sa nachádzala transformačná stanica. Keby

bola na jeho mieste, použila by práve tú.

14

KaPitola 4

Jonas premrzol do špiku kostí. Čakal na metro a snažil sa trochu

zohriať. Šaty mal mokré a zablatené a nohavice sa mu rozpárali

v rozkroku. Pracoval do neskorého večera. Domov odchádzal až

v  polovici nočnej šichty, aby odrobil toľko hodín, koľko sa len

dalo. Nenádejal sa, že by mu dali zálohu, no snáď dostane peniaze

včas, aby stihol zaplatiť nájomné. Konečne sa pred ním objavilo

svetielko nádeje.

Práve vychádzal cez turniket na stanici Karlaplan, keď ho za

chvátila prudká bolesť. Do biela rozpálený blesk sa mu rozpínal

v  hlave. Dočerta. Len nie teraz. Oblial ho studený pot a  prišlo

mu nevoľno. Blesk mu pomaly krúžil okolo mozgu, zvnútra ho

oslepoval, zatiaľ čo ústa naplnila horká kovová pachuť. Na tú od

pornú migrénu si nikdy nezvykne a  hoci s  ňou bojoval po celý

svoj život, zakaždým sa cítil rovnako ako po prvýkrát. Trápila ho

odjakživa. Skazila mu detstvo a  v  puberte sa všetko len zhorši

lo. Občas sa objavila aj niekoľkokrát do týždňa. Bolo len otáz

kou času, kedy ho nohy prestanú poslúchať. Bolesť začínala byť

neznesiteľná. Jonas vyšiel eskalátorom na ulicu, narazil do prí

streška autobusovej zastávky a v úzkom zornom poli, ktoré zatiaľ

oslepujúca biela bolesť nezasiahla, sa usiloval nájsť správny smer.

Ľudia mu uhýbali z cesty, bočili od neho. Už takmer nič nevidel.

Tackal sa po chodníku, na chvíľu sa oprel o počmáranú rozvodnú

skriňu, potom opäť naslepo tápal ulicou až napokon našiel správ

nu bránu. Naveľa sa mu podarilo vyťukať správny vstupný kód

a  vrútil sa do výťahu. Konečne ležal vo svojej posteli, no sotva

si to uvedomoval. Netušil, akým zázrakom sa dokázal dovliecť

domov. Každý pokus ovládnuť svoje roztrasené vedomie jeho stav

len zhoršil. Balkónové dvere sa s vŕzganím zavreli. Niekto z neho

stiahol mokré šaty a prikryl ho paplónom. Jonas už ďalej nedo

kázal bojovať. Poddal sa bolesti, ktorá vytlačila všetky myšlienky

a stratil sa v temnote. Keď sa zobudil, bola hlboká noc. Neodvážil sa ani pohnúť. Bál sa, že aj najmenší pohyb by mohol bolesť hlavy opäť oživiť. Netrúfal si ani len otvoriť oči. Nemal poňatia o čase. Niekedy ho migréna odstavila na celý deň, niekedy len na pár hodín. Zdalo sa, že tento raz bola k nemu relatívne milosrdná. Za oknom ešte vždy vytrvalo pršalo. Na tvári zacítil závan chladného vzduchu. Cez pootvorené okno sem-tam začul zvuk okoloidúcich osamelých áut. Z  obývačky znel tlmený šum televízie. Pomaličky otvoril oči na úzke štrbinky. Zdalo sa, že zatiaľ je všetko v poriadku. Všetko nasvedčovalo tomu, že migréna je preč. Mohlo to byť aj horšie, pomyslel si a pohľadom prebehol po izbe. Hlavou však radšej nehýbal. Z tmy jesennej noci nebolo ľahké niečo vyčítať, no predpokladal, že môžu byť zhruba tri hodiny. Ubehlo niekoľko minút a Jonas sa konečne opatrne posadil na posteli. V mozgu cítil slabú pulzujúcu bolesť, akoby mal vo vnútri modrinu, ale to najhoršie už mal za sebou. Vstal a  urobil zopár neistých krokov. Po ťažkom dni na stav be ho bolelo celé telo, najviac cítil chrbát a ramená. Po všetkej tej drine s  cementom mu na rukách navreli krvavé mozole, no nerobil si z nich ťažkú hlavu. O pár dní stvrdnú a dovtedy to nejako vydrží. Nohy, dlhé hodiny uväznené v deravých čižmách, mal bledé a opuchnuté. Stále len prší. Takmer zatúžil po zime. Radšej mráz než dážď, pomyslel si. Daždivé jesenné dni boli najhoršie. Prešiel do kúpeľne, opláchol si tvár, vymočil sa a obliekol si čisté trenírky.

„Si hladný?“

Jonas nevládal odpovedať, na znak súhlasu len zavrčal. Od obeda nemal nič v  ústach. Nemal chuť do jedla, no vedel, že niečo predsa len musí dostať do žalúdka. Otvoril chladničku, no nenašiel nič, len plechovku nakladanej cvikly a poloprázdny pohár majonézy. Vyprázdnil zvyšok v škatuli mlieka, no nemal dostatok síl ani na to, aby ho vypľul, keď zistil, že je skysnuté.

„Aspoň mlieko si mohla kúpiť, mama,“ precedil cez zuby, hoci dobre vedel, že niečo také bolo nanajvýš nepravdepodobné.

„V mrazničke je sekaná so zemiakmi,“ ozvalo sa ľahostajne z obývačky.

„Viem,“ ticho odvrkol. „To ja som ju kúpil.“ Mikrovlnná rúra cinkla. Jonas sa posadil na pohovku s  tanierom v ruke. Mäso bolo zvonku horúce a vo vnútri zmrznuté, no jemu to stačilo. Televízny sprievodca programom dookola skákal po jed - notlivých reláciách, určite to už trvalo minimálne hodinu. Vypáčil diaľkový ovládač z matkinej ruky a začal prepínať kanály. Keď nenašiel nič zaujímavejšie, skončil pri dokumentárnom seriáli o svorke hyen. Pomasíroval si spánky a stuhnutú čeľusť.

„Bolo to zlé?“ spýtala sa.

„Nie horšie ako obvykle,“ odvetil.

Tým sa ich rozhovor skončil. Letargicky sa díval na televíziu asi polhodinu, potom neochotne vzal do rúk skriptá, ktoré ležali na konferenčnom stolíku a snažil sa sústrediť. Vydržal len zopár kapitol. Psychicky bol celkom vyšťavený a po polhodine prehrýzania sa cez vzrušujúci svet obchodného práva, to musel vzdať. Nemal ani poňatia, čo vlastne prečítal. Skôr než sa vrátil do postele, prehodil deku cez mamine plecia. Nebol si istý či spala, každopádne sa nehýbala a  ani nezareagovala na jeho „dobrú noc“. Potom si ľahol a tvrdo zaspal. KaPitola 5 „Prepáčte, ale tam ísť nesmiete.“

Eldh z  peňaženky vytiahla kartičku a  zamávala mu ňou pred nosom.

„To je v poriadku, chlapče. Pracujem tu.“

Eldh si vopchala zákaznícku kartu obchodnej siete Coop do vrecka, zbehla dolu oceľovým schodiskom na konci nástupišťa a pokračovala pozdĺž koľají. Žiadne ďalšie námietky už nepočula a skutočnosť, že sa vôbec niekto ozval, ju mimoriadne prekvapila. Pre  Štokholm bolo čosi také nanajvýš netypické. Zopár ďalších cestujúcich sa na ňu dívalo, no v skutočnosti ju nikto naozaj nevidel. V hromadnej doprave bol každý ponorený do vlastného sveta. Tunel bol síce tmavý, ale v pravidelných rozostupoch svietilo z hrubých stien ostré biele svetlo silných žiaroviek. Odrazu začula, ako jedna zo súprav opúšťa stanicu Medborgarplatsen a rozbehla sa k úzkemu výklenku, aby ju vodič nezbadal. Stiahla si kapucňu hlboko do tváre a úkosom sa dívala na svetlá vozňov, ktoré sa okolo nej mihali v rýchlom slede. V diaľke pred ňou sa otváral úzky priechod, spájajúci protibežné koľaje. Kráčala popri elektrickom vedení, ktoré sa tiahlo pozdĺž stien tunela, stáčalo sa do priechodu a zmizlo za murovanou priečkou. Eldh konečne našla presne to, čo hľadala. Oceľové dvere, pokryté nápismi a výstražnými značkami, s nenápadnou ceduľkou v pravom hornom rohu nápisom Vysoké napätie TBS031. Oprela sa o stenu a zatvorila oči. Odčlenila škrípavé zvuky koľají, cvakanie výhybiek a  sústredila sa len na vysoké napätie. Tentoraz ho našla takmer ihneď. Pravidelné bzučanie transformátora za dvierkami deformovalo známe rušenie, rytmická ruptúra opakujúca sa každých sedem sekúnd. Eldh z vrecka vybrala chladný kovový boxer a natiahla si ho na prsty ľavej ruky. Počkala, kým okolo nej presvištia obdĺžnikové svetlá súpravy smerujúcej na juh a opatrne položila ruku na kľučku. Dvere boli odomknuté. Keď stisla kľučku, na tvári sa jej zjavil napätý výraz. Oceľové dvere sa otvorili a  Eldh cez úzku škáru

18

prekĺzla tíško a s prekvapujúcou ľahkosťou. Bola dosť mohutná.

Nie tučná, no vysoká, statná a široká ako dvere do stodoly. V mla

dosti vyzerala ako pravá Valkýra. Muži sa na jej plavú krásu lepili

ako osy na med, pribúdajúce roky si však vybrali svoju daň. Mož

nože už vyzerala na päťdesiat. A možno ani nie. Život jej však do

cesty postavil priveľa nástrah. Jazvy, zlomený nos a stuhnuté kĺby

svedčili o strmej priepasti skrytej za jej tmavomodrými očami.

Dvere nechala odchýlené, zastala a očami jastrila po tmavej miest

nosti. Rytmické bzučanie elektriny jej preniklo cez kožu a všet

ky chĺpky na tele sa okamžite zježili. Opačný koniec miestnosti

slabo osvetľovala malá žiarovka. Zrak jej padol na dlhý rad regá

lov vysokých až po strop, na ktorých boli zavesené kovové platne

s navitými káblami. Rozvodňa bola chránená drôteným pletivom

a  všade navôkol viseli žlté výstražné štítky so symbolom blesku

a  s  nápisom VYSOKÉ NAPÄTIE. Steny boli pokryté káblami

a  elektrickými vodičmi. Miestnosť páchla cigaretovým dymom.

Alebo skôr cigarovým. Necítila nič viac, len melodický pulz elek

trickej energie. Keď obozretne kráčala medzi zástupmi transfor

mátorov, zrniečka štrku jej vŕzgali pod čižmami. Na jednom zo

zadných transformátorov zbadala dve krokosvorky. Z jednej vy

biehal čierny, z druhej červený kábel a spolu sa strácali za rohom.

Eldh na ich konci vytušila kľačiacu postavu, chrbtom otočenú

k drôtenému pletivu. Niečím sa zaoberala. Štartovacie káble mizli

pod jej bundou, tvár zakrývala veľká kapucňa. Na podlahe žiaril

hnedý cigarový ohorok. Vedľa postavy stál červený ručný vozík,

o  ktorý bola upevnená stará, obnosená cestovná taška, celá po

siata vyblednutými, staromódnymi samolepkami s  fotografiami

atrakcií ako Eiffelova veža alebo Cukrová homoľa. Predné vrecko

na taške bolo odzipsované a  Eldh vo vnútri rozoznala kontúry

nejakého zvláštneho prístroja. Pripomínal vnútro starého rádia

s  tranzistorom, kovovými súčiastkami a  rôznofarebnými vodič

mi. Eldh čosi také nikdy predtým nevidela. Z tašky vytŕčal hrubý

čierny kábel a vinul sa až pod šaty čupiacej postavy. Do uší jej ud

relo sotva počuteľné pohmkávanie, akési mimovoľné pospevova

nie niekoho, kto v hlbokom sústredení niečo tvorí. Akoby to bol

19

remeselník, alebo možno umelec. Eldh sa nenápadne posunula

o krok bližšie.

Okolo priechodu prebleskli dva spoje, každý z jednej strany. Prie

van, ktorý vznikol, zachytil dvere a s obrovskou silou ich rozpleš

til dokorán. Keď dvere s ohlušujúcou ranou udreli do steny, Eldh

sa inštinktívne otočila. Dvere sa odrazili späť a s rachotom sa za

plesli. Keď sa Eldh znovu obrátila, záhadná postava tam už nebo

la. Ešte stihla začuť zopár ľahkých krokov a hrkot vozíka medzi

transformátormi. Elektrina a iskry prýštili ako fontána a ožiarili

celú miestnosť životunebezpečným ohňostrojom, až kým zariade

nie neskratovalo a nevyplo sa. V miestnosti zavládla čierno čierna

tma a vzduchom sa šíril zápach spáleného kovu a charakteristický

ostrý pach ionizovaných častíc.

Eldh cúvla k stene. Zvyškový prúd pretekajúci zariadením občas

zaiskril, no na osvetlenie miestnosti to nestačilo. V tme tesne pred

ňou sa ozvalo škŕkanie štrku o betónovú podlahu. Päsťou naslepo

vrazila do vzduchu a vzápätí sama zacítila prudký úder do boku.

Ďalšia rana zasiahla predlaktie, ktoré Eldh zdvihla pred seba, aby

si chránila hlavu. Bolesť bola ostrá a koncentrovaná, útočník zrej

me použil nejakú improvizovanú zbraň, pravdepodobne železnú

rúru alebo páčidlo. Z tmy priletela ďalšia rana, no adrenalín, ktorý

sa jej vylúčil do krvi, otupil najhoršiu bolesť. Eldh už vedela, kde

sa jej protivník nachádza. Vrhla sa dopredu, schmatla ľudské telo

a celou svojou váhou sa naň zvalila. Telo narazilo do pletiva chrá

niaceho rozvodňu. Zbraň mu vypadla z ruky a s kovovým rinča

ním dopadla na betón. Eldh sa nevedela zorientovať, zápasenie

v tme nepatrilo práve k jej obľúbeným kratochvíľam. Útočník bol

zjavne nižší a  chudší než ona a  podarilo sa mu vyšmyknúť z  jej

zovretia. Práve vo chvíli, keď urobila výpad ju jej protivník potkol,

Eldh spadla dozadu hlavou na tvrdú betónovú podlahu. Zables

klo sa jej pred očami a  posledné, čo počula, boli rýchle kroky

a zavŕzganie dverí. Keď sa otvorili, nevychádzalo spoza nich žiad

ne svetlo. Aj v tuneli vládla úplná tma. Skrat musel vyraziť prúd

v  celom metre. Rukami habkala okolo seba, až nahmatala kro

20

kosvorky. Napľula si do dlaní a chytila oba vodiče. Zvyškový prúd,

ktorý cirkuloval v systéme, vnikol aj do nej. Nebol silný, no stačil.

Eldh zatvorila oči a snažila sa sústrediť. Poznala viacero spôsobov,

ktoré väčšinou fungovali, no najjednoduchšie bolo predstaviť si

mačacie oči, svietiace v  tme a  zvyšok už zariadilo jej telo, ktoré

aktivovalo jej schopnosť nočného videnia.

Oči si pomaly privykli na tmu. Miestnosť bola prázdna. Na podla

he kúsok od nej ležal veľký francúzsky kľúč. Namáhavo vstala

a prehmatala sa. Našťastie nemala nič zlomené. Vybehla do tunela,

dvakrát zahla doľava a dostala sa na južnú koľaj vedúcu na nástu

pište Medborgarplatsen. Bytosti na úteku mali tendenciu podve

dome zabáčať doľava a  Eldh si bola istá, že toto nebol obyčajný

človek. Malé žiarovky na stenách tunela vydávali tlmené modré

svetlo. Zrejme sa spustil záložný generátor a slabá žiara bola pre

jej extrémne citlivé oči dostatočným zdrojom, aby celý tunel videla

ako za jasného dňa. V  diaľke pred ňou sa črtala stojaca súprava

metra a odrazu zbadala, ako sa čosi prehnalo poza jej posledný vo

zeň. Vydala sa teda správnym smerom. Eldh sa rozbehla k súprave.

V  ponurom, blikajúcom svetle vozňa videla niekoľko udivených

tvári, ktoré sledovali, ako sa ženie k nástupišťu.

Stanica bola plná ľudí. Núdzové osvetlenie žiarilo príliš ostro

a Eldh si musela rukou prikryť oči. Stovka fanúšikov klubu Ham

marby kričala a  bučala, istotne sa práve skončil zápas. Výpadok

prúdu ich ešte viac vyburcoval. Medzi klenutými stenami nástu

pišťa sa ozývali športové pokriky a  veršovačky. A  nezdalo sa, že

by sa niekto znepokojoval alebo dokonca panikáril. Štokholmskí

cestujúci boli na podobné situácie viac-menej zvyknutí, dopravné

kolapsy boli na dennom poriadku. Eldh sa predierala davom na

nástupišti. Vzduch naplnila vlhkosť zo zmoknutých búnd a topá

nok. Väčšinu ľudí o hlavu prevyšovala, no hoci mala dobrý výhľad,

netušila, koho vlastne hľadá. Z  reproduktorov sa ozvalo nezro

zumiteľné hlásenie. Jediné slová, ktoré zachytila, boli „technická

porucha“. Partia mladých chalanov okolo nej začala hlasno skan

dovať. Hlúčik obďaleč sa k nim pridal a celé nástupište rozozvučal mohutný chorál. Stará pani s nákupnou taškou na kolieskach sa ich neúspešne snažila utíšiť. Kdesi začal štekať pes. Vzadu pri východe zazrela muža, ktorý sa pretláčal cez masu cestujúcich. V ruke zvieral cestovnú tašku, no z miesta, kde stála, nedokázala určiť, či išlo o tú istú tašku, ktorá ešte pred chvíľou spočívala na červenom vozíku. Riskla to a  dala na svoju intuíciu. Snažila sa raziť si cestu davom ľudí, no išlo to len veľmi pomaly, tak si natiahla kapucňu na hlavu, zoskočila na koľaje a skrátila sa cestu k východu. Počula, ako na ňu volá niekoľko rozčúlených hlasov, ona si to však nevšímala a pri východe sa opäť vyšvihla na plošinu nástupišťa. Vybehla hore schodmi a rozhliadla sa okolo seba. Dážď bol čoraz prudší. Park Björns Trädgård bol ľudoprázdny a schody mešity tiež. Uprela zrak na námestie Medborgarplatsen, vo večernom šere videla rovnako dobre, ako keby bol deň. Napriek slabému nabitiu, by jej to malo ešte chvíľu vydržať. Zbadala ho. Stál pri taxíku pred hotelom Scandic na ulicic Götgatan. Šofér niečo nedbalo hodil do batožinového priestoru a pri - buchol zadné dvere. Potom nasadol do auta, ktoré sa pomaly roz behlo. Eldh sa pred neho vrhla v poslednej chvíli. Taxík prudko zabrzdil a  predným nárazníkom sa jej oprel o  stehno. Šofér okamžite vyletel z auta a vychrlil na ňu spŕšku nadávok. Hovoril lámanou švédčinou a svoj prejav okorenil výrazmi z perzštiny. Na hánkach sa jej ešte vždy blyšťal boxer, taxikár si ho všimol a v momente stíchol. Eldh si strčila ruku do vrecka, obišla auto a otvorila dvere. Zo zadného sedadla sa na ňu prekvapeným pohľadom díval dobre vyzerajúci štyridsiatnik. Vytiahla ho z  auta a  pritlačila ho o kapotu.

„Polícia! Ak nechceš skončiť zle, spolupracuj!“

Eldh mu roztvorila sako a roztrhla košeľu. Prehmatala mu hruď a brucho, no nenašla nič, len bledý hrudník s riedkym chumáčom chlpov.

„Dopekla!“ zašomrala a pustila vystrašeného muža. Pomýlila sa, hnala sa za týmto tu, zatiaľ čo útočník zostal na nástupišti. Zbabrala to. KaPitola 6 Budík v  mobile zazvonil o  05:20. Hlava sužovaná migrénou ho ešte stále bolela. Cítil sa ako po poriadnej opici. Po tých pár hodinách nepokojného spánku sa mu z postele podarilo vyliezť len s obrovským sebazaprením, no nemal na výber. Konečne mu na stavbe dali šancu a nesmel ju premrhať. Súrne potreboval peniaze. Prenajímateľ možno na nájomné ešte pár dní počká, ale energetická spoločnosť Fortum mu už druhýkrát pohrozila, že ho odpojí. Natiahol na seba špinavé pracovné oblečenie, ktoré ešte nestihlo uschnúť. Zablatené čižmy ležali vedľa čela postele a z chodby k nim viedli stopy zaschnutého bahna. Zhltol zopár kukuričných vločiek a do igelitového vrecka strčil skriptá. Pri troche šťastia sa poobede stihne naučiť na skúšku. Obchodné právo síce Jonasa veľmi nezaujímalo, no zatiaľ sa mu celkom darilo. Školu odjakživa zvládal ľavou zadnou. Všetko, čo si prečítal, mu zostalo v hlave. Obul si čižmy a vyšiel von tak ticho, ako sa len dalo, aby nezobudil mamu. Zišiel schodmi do stanice Karlaplan, obehol chlapíka v  obleku s aktovkou v ruke, prešmykol sa cez turniket a nasadol na metro smerujúce na juh do stanice Blåsut, neďaleko staveniska. Väčšina vozňov zívala prázdnotou. Posadil sa na sedadlo a  skôr než vystúpil, stihol si prečítať odsek o autorskom práve a väčšiu časť kapitoly o patentovej legislatíve Európskej únie. Celé doobedie padal chladný, otupný dážď. Mraky vystriedali niekoľko odtieňov sivej a nad hromadami blata visel hustý opar, pripomínajúci roztrhaný záves. Jonas práve miešal cement, keď mu zazvonil telefón.

„Ahoj, tu Rebecka. Ako sa máš?“

„Dobre.“ Mobil si zastrčil pod kapucňu, kde bolo relatívne sucho a plecom si ho pritláčal o ucho, aby mohol pokračovať v práci. „A ty?“

„Mám toho teraz dosť veľa. Za týždeň sa mám naučiť celú bunkovú biológiu a imunológiu. Rada by som vedela, ktorý idiot vymyslel takúto štruktúru predmetov. Ale nevadí, keď zo mňa bude primárka a predám svoju prvú nemocnicu, oslávim to dlhou dovolenkou niekde v Gambii a nebudem robiť nič, len leňošiť a sexovať.“

„Ty platíš, ja si to odmakám.“

Zasmiala sa svojím typickým, trochu surovým smiechom, ktorý v ňom ešte vždy prebúdzal nežné city. Prerezal vrece s cementom a obsah vyprázdnil do miešačky.

„Čo je to tam za rámus? Ty nie si v škole?“

„Nie.“

„Nemal si dnes ísť na skúšku?“

„Asi to nestihnem. Pôjdem na ďalší termín.“

„V poslednej dobe všetko prekladáš ,na ďalší termín‘.“

Na chvíľu sa obaja odmlčali.

„Minule som sa ti pokúšala dovolať, ale linka bola hluchá.“

„V dome práve prebieha výmena rozvodov. Museli vypojiť všetky telefónne prípojky.“ Telekomunikačný operátor ho odpojil už pred pol rokom, keď neplatil účty. No v dnešnej dobe na pevnú linku aj tak volali len telemarketingoví predajcovia a matka už dávno prestala komunikovať so svetom. Vlastne sa čudoval, prečo pevnú linku nezrušil už skôr. „Mobil si mi tiež nezdvíhal. Aj za to môžu rozvody?“

Jonas neodpovedal a do miešačky vysypal ešte jedno vrece.

„V sobotu plánujeme na klinike usporiadať menšiu oslavu. Nepridáš sa?“

„Teraz veľmi nemám náladu na oslavy.“

„Myslím, že tvoja mama by sa potešila, keby si si domov priviedol študentku medicíny. Ona má, na rozdiel od teba, dobrý vkus.“

„To, že si kedysi pred sto rokmi prešla jej inšpekciou, ešte neznamená, že by sa ti to podarilo zas.“

Zavládlo krátke ticho.

„Veď ja ani nehovorím o sebe. Sú tu predsa aj iné dievčatá a ver mi, je si z čoho vyberať. A kto by odmietol drsného chalana s trochou špiny za nechtami? Právnik, ktorý sa nebojí vykasať si rukávy. Úplný sen.“

„A čo ty a Adam?“ chladne zakontroval.

Ticho.

Jonas si z čela otrel kvapky dažďa. Na obočie sa mu prilepilo trochu blata. Rukavice mal mokré od dažďa a zafúľané od cementu.

„Zase sa ozvala migréna?“

„Nie.“

„To určite.“ Poznala ho až príliš dobre. „Stále je to rovnako zlé?“

Jonas jej nevládal odpovedať. Za celé tie roky mal súcitu až po krk. Nepomáhal mu, práve naopak, len ho zbytočne dráždil.

„Prepáč, ale mám veľa práce. Potrebuješ ešte niečo?“

Chvíľu mlčala, potom sa odhodlala a opatrne odvetila.

„Ak potrebuješ peniaze, kedykoľvek ti požičiam, to dobre vieš.“

Jonas vypol miešačku a zmes vylial do fúrika.

„Nie, som v pohode, ale aj tak ďakujem. Zatiaľ sa maj.“

„Aj ty a pozdrav odo mňa mamu.“ Kopanie základov bolo dosť náročné a  vytrvalý dážď všetko len komplikoval. Jonas sa brodil bahnom s fúrikom plným cementu. Mazľavé blato mal všade, rukavice boli celkom premočené a  do čižiem sa mu opäť dostala voda. Miroslav práve pílil oceľové prúty. Rozpálené železné piliny okolo neho pršali ako novoročný ohňostroj. Jonas vylial betón do polystyrénovej tvárnice a  drevenou palicou z  fúrika vyškrabal zvyšky. Nosatý Poliak zdvihol zváračskú kuklu a pozrel na Jonasa.

„Máme kávu, dáš si?“ Hlavou pokýval smerom k jednej z unimobuniek.

„Možno neskôr.“

„Pracuješ za troch. Ten cement ti neutečie.“

„Chcem to čo najskôr dokončiť, ale vďaka za ponuku.“

„Naozaj nemáš za čo, chlapče. Keď nechceš, tak nechceš, ale len aby si vedel, mňa to nič nestojí.“ Miroslav si zložil kuklu z hlavy,

25

vložil karbobrúsku do čierneho vreca na odpadky, aby ju ochránil

pred dažďom a zamieril k barakom. „Tá káva je tu aj pre teba.“

Jonas zostal stáť na mieste a chvíľu za ním hľadel. Dážď poobe

de nabral na intenzite a  teraz už stavbu bičoval poriadny lejak.

Z obočia mu kvapkala voda a celý areál bol ponorený do hustej

sivej hmly. Jonas pustil rúčky fúrika a pobral sa za Miroslavom.

V baraku sa sotva dalo hýbať. Vnútri sa tiesnila desiatka robot

níkov, ktorí sa prišli skryť pred dažďom. Vzduch bol vlhký, vydý

chaný a  kyslo páchol. Atmosféra bola srdečná, no drsná. Vzdu

chom lietali poľské a ruské nadávky. Na stavbách strávil dosť času

a  čo-to sa na neho nalepilo, takže ihneď porozumel, čo si jeho

kolegovia myslia o  švédskom počasí. Pred pár rokmi pracoval

v meste Vallentuna s niekoľkými Poliakmi. Naučili ho zopár slov

po poľsky, poväčšine to boli nadávky.

Miroslav si neomylne razil cestu ku kávovaru, našiel zvyšok kávy,

ktorý si nalial do hrnčeka. Kývol na Jonasa a predstavil ho svojmu

švagrovi Stanislawovi a synovcovi, ktorý sa sem práve prisťahoval

z mesta Sosnowiec a teraz vypĺňal dokumenty z daňového úradu.

Dážď hlasno bubnoval na strechu. Jonas si stiahol rukavice a ob

zrel si ruky. Končeky prstov mal bledé a pokrčené ako po dlhom

kúpeli. Káva chutila kyslo, ale aspoň ho trochu zahriala. Nikto

si ho nejako zvlášť nevšímal. Robotníci prichádzali a odchádzali

ako na bežiacom páse. Ak chcel niekto upútať pozornosť, musel

sa o  to sám pričiniť a  Jonas nemal najmenší záujem. Vždy bol

skôr samotár.

Na stavbárčine bolo čosi fundamentálne, čo ho priťahovalo. Vláčiť

a drieť. Nechcel to robiť do konca života, no teraz mu to celkom

vyhovovalo. Keď doštuduje, nájde si niečo iné. Keď bol mladší,

chýbali mu potrebné kontakty, aby popri škole získal nejakú dob

re platenú kancelársku robotu. Nemal možnosť kopírovať papiere

v  ocinkovej firme ako jeho spolužiaci. K  prvej práci na stavbe

sa dostal náhodou a svojím spôsobom sa mu to zapáčilo. Minu

26

lý semester mu jedna právnická firma z Kungsholmenu ponúkla

miesto na polovičný úväzok. Jonasa im odporučil jeden profesor.

Nešlo o nič veľké, no bol to krok správnym smerom. Robil všetko

preto, aby zapadol. Dedkov starý oblek mu bol primalý, tak si

za posledné úspory kúpil v  predajni pánskej módy Dressmann

bielu košeľu a čierny oblek. Šaty boli lacné, navyše z výpredaja, čo

neuniklo pozornosti niekoľkých všetečných kolegýň, no Jonas si

to nevšímal a prvé tri týždne prebehli bez problémov. Potom sa

ozvala migréna. Jonas začal nesúvisle bľabotať a v panike utiekol

z kancelárie. Na ďalší deň mu volala šéfka personálneho a žiadala

vysvetlenie. Jonas vyšiel s  pravdou von a  ona ho ubezpečila, že

miesto je stále jeho. Ale už jej to počul v hlase. Videl ten súcitný

pohľad. Blahosklonný úsmev. Číra tyrania zo strany vzdelaných

a dobrosrdečných. Prehnaná pozornosť. Bože, ako to len nenávi

del. Jonas sa so svojím trápením viac-menej zmieril, napriek tomu

si okolo seba vystaval hrubý múr, ktorý mu neslúžil len na ochra

nu. Stal sa nepreniknuteľným opevnením, ktoré nielenže nikoho

nevpustilo dnu, ale ani Jonas sa už nevedel dostať von. Vtedy sa

však rozhodol, že zatne zuby, sklopí uši a vráti sa. Sústrastné vý

razy sa usadili na tvárach všetkých kolegov, šírili sa po kancelá

rii ako mor, tým si bol istý. Stal sa tým chlapcom, ktorý to má

ťažké, chlapcom bez peňazí. Chudobný invalid. Tejto nálepky sa

zo všetkých síl snažil zbaviť už od okamihu, keď mamu odsúdili.

Videl im to v očiach. Všetok ten súcit učiteľov, rodičov, spolužia

kov. Všetko, čo sa tak úpenlivo snažil vytesniť zo svojho života sa

v jedinom momente vrátilo späť. Hneď na druhý deň dal výpoveď.

Dostal mzdu, ktorú si odpracoval, plus dva týždne navyše. V tej

dobe peniaze nepotreboval tak zúfalo ako teraz, takže im ich pre

kliate milodary chcel poslal obratom späť, no keď tie bankovky

držal v ruke, nedokázal ich vrátiť. Skrátka to nešlo. Musel myslieť

aj na mamu, nie len na seba. Na stavbe bolo všetko jednoduchšie.

Nikoho nezaujímalo, čo mal oblečené, odkiaľ pochádzal, alebo že

sem-tam neprišiel na čas. Sloboda, rovnosť a minimálna mzda.

„Ty, chlapče,“ zakričal na neho Miroslav z opačnej strany miest

nosti, „Čo znamená registrované bydlisko?“

„To je miesto, kde bývaš.“

„Díky. Napisz Stockholma w tym oknie.“ Prikázal Miroslav svojmu mladému synovcovi, ktorý ešte stále zápasil so švédskou byrokraciou.

„Czekac,“ zvolal Jonas a  podišiel k  nim. Očami prebehol po papieroch. „Sem napíš Štokholm.“ Prstom ukázal na prázdnu kolónku. „A Sosnowiec sem. Teda ak je to miesto, kde si býval doteraz. Toto okienko musíš vyplniť tiež, inak ti všetky dokumenty vrátia späť. Czy rozumiesz?“ Nebolo to po prvý raz, čo Jonas pomohol novému prisťahovalcovi vysomáriť sa z bludiska švédskych úradných formalít, s ktorými by si neporadil ani priemerne inteligentný Švéd. Jonas bol študent práva a aj on si najprv musel čo-to naštudovať a zistiť, aby pochopil tento typ formulárov. Spoločnými silami vyplnili zvyšné papiere a ešte skontroloval dokumenty ďalším dvom chlapom, kým si uvedomil, že v  unimobunke začalo byť pritesno. Nerád vzbudzoval pozornosť.

„Vďaka,“ povedal Miroslav. „Si dobrý chlapec.“

„Zrobic.“ Jonas hodil plastový pohárik do vreca na odpadky a vyšiel von do dažďa.

28

KaPitola 7

Eldh sa strhla zo sna. Slnečné lúče prenikajúce cez jediné okno

izby jej svietili priamo do tváre. S  ťažkým výdychom sa posadi

la na pohovke a  z  kopy novín, škatúľ od pizze a  plechoviek od

Coca-Coly vyhrabala slnečné okuliare. Oči mala ešte stále citlivé

a podráždené. Denné svetlo jej nerobilo dobre, no slnečné okulia

re bolesť trochu zmiernili. Cez okno videla poštára so žltým vo

zíkom na každodennej rannej pochôdzke. Zatiahla závesy a v rá

diu naladila stanicu, ktorá hrávala pomalé hity. Na boku pocítila

prudkú bolesť, pravdepodobne mala narazené rebro, ale mohlo to

byť aj niečo vážnejšie. Predlaktia boli celé opuchnuté a boľavé, no

otvoreným ranám sa jej našťastie podarilo vyhnúť.

Vyzliekla si tričko, vymenila podprsenku a obviazala si predlaktia.

Otvorila kuchynskú skrinku a  hľadala čistú kávovú šálku, našla

však len balík kockového cukru a  kvietkovanú misku. S  horou

špinavého riadu v  dreze momentálne nedokázala bojovať. Starý

sklenený pohár s logom Coca-Coly bude musieť stačiť. Káva bola

prepálená a  chutila ako brečka, no vypila ju. Z  balenia vytlačila

dve posledné tablety Paralenu a podišla k mrazničke. Našla v nej

veľké vrecko hranolčekov, ktoré si pritlačila na boľavé rebro, aby

zmiernila opuch. Nespomínala si, že by ich kúpila. Museli tam

ležať celú večnosť.

Na stenách mala nalepené papiere, novinové články a  turistic

ké mapy Štokholmu. Vždy keď okolo nich prechádzala, prebehla

ich pohľadom. Boli plné poznámok, postrehov a  výstrižkov. Na

dopravnom uzle Slussen svietil červený pripináčik a pri ňom vče

rajší dátum a  čas 22:15. Z  inej mapy vytiahla čierny pripináčik

a  preškrtla slovo „Gunnar“. Eldh si spomenula na deň, keď ho

stretla po prvý raz. Vtedy ešte chodievala so svojím predchod

com, ktorého mala v Spoločnosti nahradiť, aby si postupne zvykla

na nový život. Gunnar s  tou svojou zlepenou bradou sedel na

móle a  slnil sa vedľa deravej bárky nazvanej Mälarenská prin

29

cezná, ktorá bola minimálne taká stará a vetchá ako on. Okolie

konferenčného komplexu Münchenbryggeriet bolo jeho revírom

odjakživa. V mladosti pracoval v dokoch ako robotník a občas si

nahlas zaspomínal na staré časy. Trvalo mnoho rokov, kým si zís

kala jeho dôveru, ale po určitom čase sa s ňou začal deliť o svoje

spomienky. Len z času na čas, v malých, nepatrných dielikoch jej

odhaľoval skladačku svojho života. Hovoril o tom, ako sa prístav

začal prebúdzať, keď si prvé lode preborili cestu roztápajúcim sa

jarným ľadom, ako sa zo Štokholmu stalo veľkomesto so všetkými

svojimi fabrikami a  ako sa ulice zaplnili autami. Gunnar vždy

býval hanblivý a obozretný. No zjavne nie dostatočne.

Premiestnila zopár ďalších špendlíkov, označila ich dátumami

a  na papier si naškriabala niekoľko poznámok a  mien. Potom

o  krok cúvla a  celé svoje dielo s  odstupom skontrolovala. Toto

bolo náplňou jej práce. Alebo aspoň tej časti, ktorá zabrala naj

viac času. Dávala na nich pozor. Starala sa o to, aby Spoločnosť

mohla pomáhať tým najslabším s ich najzákladnejšími potreba

mi. Z  času na čas však narazila na problémy, ktoré bolo treba

vy riešiť. Musela vedieť čítať medzi riadkami a  zrejme aj tento

raz bola čomusi na stope. Čomusi, čo sa jej vonkoncom nepáčilo.

Eldh preverila každý jeden prípad vyhorenia a bola si istá, že je

v tom niečo iné ako obyčajné predávkovanie. Všetci boli zo Štok

holmu, buď zo štvrti Gamla stan, alebo z okolia Slussen. Nenašla

však žiadny vzorec, nič, čo by nejakým spôsobom spájalo časy

alebo miesta činu. Prehrabávala sa starými poznámkami v nádeji,

že sa jej podarí objaviť nejakú stopu. Počula, ako niekto v kuchyni

nad ňou umýva riad. Uvedomila si, že je hladná. Vedela, že chlad

nička pod varnou doskou je prázdna. Napriek tomu ju zo zvyku

otvorila. Pozrela dnu a rozhodla sa, že si pôjde kúpiť kebab.

Keď dojedla, kúpila si všetky denníky a večerníky v predajni zmie

šaného tovaru Seven-Eleven na ulici Götgatan. Všetky titulné

strany sa venovali jedinej téme, vražde novorodenca v nemocnici.

Z odpadkového koša pred divadlom Göta Lejon vylovila denník

30

Metro a vrátila sa do kancelárie. Teda domov. Sama nevedela, čo

to vlastne bolo. Eldh spávala na gauči v kancelárii už takmer dva

roky. Byt na ulici Tavastgatan, ktorý pre ňu prenajímala Spoloč

nosť, by museli odkúpiť a  Spoločnosť nechcela investovať takú

veľkú sumu. Eldh sa teda musela uspokojiť s  tým, že jej platia

aspoň kanceláriu. Rovnaký problém trápil všetkých, ktorí neboli

súčasťou systému. Bolo čoraz ťažšie žiť bez rodného čísla a Eldh

nemala ani peniaze, ani silu zaobstarať si nové.

Začala každodennou rutinou. Najprv si prelistovala všetky novi

ny. Snažila sa čítať, no oči ju ešte stále boleli. Nadpisy a zvýraz

nené časti pod nimi sa ešte dali, no textové celky sa jej zlievali

a písmená v nich sa prelínali jedno cez druhé. Včera jej oči dostali

poriadne zabrať. Citlivé na svetlo boli zakaždým, no doteraz sa

nestalo, že by sa jej zrak zhoršil takto drasticky. Zložila si slnečné

okuliare. Pomaly starnem, pomyslela si a pomasírovala si spánky.

Mala by som si zaobstarať dioptrické okuliare.

Tok myšlienok prerušilo sotva počuteľné bzučanie z  kuchyne.

Z  prie storu za digestorom vytiahla malý, nemoderný mobilný

telefón. Zoznam kontaktov bol prázdny a  zabezpečenie SIM

karty deaktivované. Stisla tlačidlo prijatia hovoru a priložila si

telefón k uchu.

„Môžeme sa stretnúť?“ KaPitola 8 Pri výkope vládol čulý ruch. Bolo treba položiť výstuže, kanalizačné a  vodovodné potrubie a  ďalšie rozvody, kým mohli začať s betonážou základovej dosky. Domiešavače už boli na ceste a robotníci pracovali do zodratia, aby všetko stihli.

„Czesc.“

„Czesc, chlapče,“ odzdravil Miroslav. „Už som si myslel, že neprídeš.“

„Przykro mi.“

„Nič sa nestalo.“

Zdvorilé ospravedlnenie po poľsky zvyčajne všetko vyžehlilo. Jonas mal Miroslava rád. V jeho správaní bolo niečo neotesané, no zároveň priateľské, čo Jonasovi vždy zlepšilo náladu. Tvrdá drina na stavbe ho uspokojovala. Len tu dokázal vypnúť mozog, nad ničím nepremýšľať a  nechať pracovať len telo. Miroslav ukázal kde a Jonas kopal, nosil, miešal cement, pílil drevo a upevňoval výstuže, až kým mu nestŕpli všetky prsty.

„Zostalo pre mňa niečo?“

„Bez obáv, chlapče,“ odvetil Miroslav. „Lepšie neskoro ako nikdy.“ Jonas do seba na obed natlačil niekoľko tyčiniek Snickers a spláchol ich pollitrovkou koly. Bolo tesne pred dvanástou. Už len položiť posledné výstuže a pre dnešok padla. O tretej mal povinnú prednášku a dúfal, že ju stihne. Jonas sa do práce pustil s takou vervou, že si nevšimol jemné náznaky, signalizujúce blížiaci sa záchvat. Slabý tlak, pulzujúci za ľavým okom, nevoľnosť, ani kovovú pachuť v ústach. Za bežných okolností stačilo jediné z týchto znamení, aby všetko nechal tak, zavrel sa v tmavej izbe a dúfal, že zaspí skôr, ako vypukne to najhoršie. Dnes však nič z toho nestihol. Práve stál vo výkope s náručou plnou oceľových prútov, keď sa objavil prvý záblesk bolesti. Ostrý a nemilosrdný. Jonas urobil zopár tackavých krokov a zviezol sa do blata.

„Chlapče, čo ti je?“

Biely blesk chvíľu krúžil dookola, zastal a  začal sa rozpínať, akoby chcel zvnútra roztiahnuť Jonasovu hlavu, ktorá prekypovala bolesťou. Povracal sa, potom sa pozviechal na nohy a opäť sa zrútil na zem. Takýto silný záchvat migrény už dlho nezažil.

„Ja...len sa musím...“ Odsotil Miroslava, ktorý mu pribehol na pomoc, a potácal sa preč. Ako v mrákotách sa snažil utiecť zo stavby. Domov. Preč. Preč od všetkých. Preč od seba samého. Od svojej hlavy.

„Chlapče, upokoj sa!“

Nedokončená kostra budovy sa mu vlnila pred očami. Jonas zamieril k otvorenému terénu, no potkol sa a vrazil do buldozéru. Bolesť sa nedala vydržať, opäť ho naplo, vyvracal sa a ruky si z celej sily pritlačil na spánky. Urobil by čokoľvek, aby sa blesk prestal donekonečna rozpínať. Najradšej by si odsekol hlavu, chcel s  tým skoncovať raz a  navždy. Zakopol o  hromadu štrku, počul ako niekto volá jeho meno, napäté výkriky. Oceľový nosník, ktorý k nemu letel vzduchom, nevidel. Ozvalo sa tupé zadunenie a odrazu všetko stíchlo. Bolesť bola preč. KaPitola 9 „Chceš byť rocková hviezda?“

Eldh neodpovedala. Sŕkala kávu a čakala na neho.

Muž oproti nej sa uškrnul.

„Ak plánuješ kariérnu zmenu, rád by som o tom vedel ako prvý. Napriek všetkému som ešte stále tvoj šéf.“

Eldh ho ignorovala a pohľad upierala na ulicu Västerlånggatan. Roztrúsené hlúčiky turistov objavovali zákutia historickej štvrte Gamla stan, hoci letná sezóna sa už dávno skončila. Kupovali si drahé švédske suveníry vyrobené v Číne a odušu cvakali fotoaparátmi. „Muž dojedol trojuholník pizze a odpil si z nealkoholického piva. Bol to päťdesiatnik s dokonale uhladeným účesom a širokou tvárou. Mal malé, no ostražité oči, dlhý nos a okrúhlu čeľusť. Pomy slela si, že v mladosti asi vyzeral naozaj dobre, ale s určitosťou to nevedela, až tak dlho sa nepoznali.

„Toto je asi najhorší podnik v  celom Štokholme,“ prehodil s úsme vom. Dnes mal očividne dobrú náladu. „Na druhej strane, keby ku mne chodili hostia, ktorí sa aj tak nikdy viac nevrátia, tiež by som sa veľmi nesnažil.“

„My sa vraciame.“

„Veď práve preto. Tu máme istotu, že nikdy nenarazíme na niekoho dvakrát. Dokonca aj personál sa stále mení. Žiadny Štokholmčan by sem dobrovoľne nevkročil.“

Nahol sa k susednému stolu.

„Nemám pravdu?“ opýtal sa dámy s bielou šatkou okolo krku.

„Sorry, I don’t speak Swedish,“ odpovedala s nezameniteľným nemeckým prízvukom.

„Good food, yes? Hier ist gutes Essen zu erhalten, nicht wahr?“

„Auf jeden Fall,“ odvetila s údivom v hlase. Jeho dokonalá výslovnosť ju zjavne prekvapila.

„Sind sie zum ersten Mal in schönen Stockholm zum Besuch?“ pokračoval s dobre predstieraným záujmom.

„Ja, aber bestimmt nicht zum letzten Mal!“ Koketne na neho žmurkla, natešená, no zároveň v rozpakoch.

„Das hoffe ich!“

Dôverne sa zasmiali.

Staré bosorky ešte zbaliť dokáže, pomyslela si Eldh.

„Kommen sie aus der Schweiz?“ spýtala sa. Zrejme spoznala čosi v jeho akcente.

„Nein, meine Dame, ich bin Schwede, so schwedisch, wie es nur möglich ist. Herzlich willkommen zu Stockholm.“ Venoval jej svoj najvrúcnejší úsmev a obrátil sa späť k svojej pôvodnej spoločníčke. „Našli sme miesto ideálne pre rockovú hviezdu. Nikto ťa tu nepozná, nie sú tu žiadni otravní fanúšikovia, takže môžeš byť sama sebou. Gratulujem!“ Nožom ukázal na gumovú pizzu, zohriatu v mi krovlnke. „Si hladná? Daj si. Jedlo ako stvorené pre rockovú hviezdu.“

„Ach, už s tým prestaň!“

„Tak si konečne zlož tie slnečné okuliare. Vyzeráš smiešne.“

„Nie.“

„Nie, čo? Nie, že si ich nezložíš, alebo nie, že nevyzeráš smiešne?“

Eldh si hlasno povzdychla, vstala a  odišla na toaletu. Keď sa vrátila, práve si v  mobile prechádzal nové maily. Počkala, kým skončil.

„Takže, máš pre mňa niečo nové?“ Vložil si telefón do vrecka a pozrel na ňu.

„Obávam sa, že nám ich niekto kynoží. Včera som našla ďalšieho. Telom mu prešlo dvestotridsať voltov.“

Súboj a naháňačku nespomenula, určite by to včerajšie zlyhanie použil proti nej.

„Predávkovanie?“

„Nie.“

„Poznám ho?“

„O tom pochybujem. Patrí k Vyvrheľom. Volá sa Gunnar.“

Pokrčil plecami.

„A čo ostatní, začínajú sa znepokojovať?“

„Neviem, v  tomto období je to ťažko povedať. V  lete sa často sťahujú z miesta na miesto a nie všetci sa už vrátili. No osobne si myslím, že reči sa ešte nezačali šíriť.“

„Dobre, informuj ma, keď o tom zistíš viac. Ešte niečo?“

„Ani nie, všetko po starom. Trochu chaos, ale nie väčší než tam hore u vás, len menej sofistikovaný.“

„Čítala si dnešné správy?“

„Práve som sa chystala, keď si zavolal.“

Položil na stôl denník Aftonbladet. Na titulnej strane svietil veľký nápis: RITUÁLNA VRAŽDA BÁBÄTKA V PÔRODNICI.

„Tie titulky som už videla.“

Nalistoval presnú stranu a noviny hodil pred ňu. Zložila si slnečné okuliare, no musela si oči zatieniť rukou, aby ju znova nerozboleli. Žmúrila, usilovala sa zaostriť rozmazaný text.

„Požičaj mi okuliare.“ Natiahla k nemu ruku.

Podal jej svojej okuliare s drahým, moderným rámom. V značkách okuliarov sa nevyznala, no podobné si už párkrát všimla na mladých pozéroch.

„Vďaka.“

Hneď to bolo o čosi lepšie, nemusela si oči až tak namáhať.

„Vyzeráš čudne.“

„Že to vravíš práve ty... Pilotky? To myslíš vážne? Milý Elias Borg, mal by si si kúpiť okuliare primerané tvojmu veku. Uvedom si, že už nemáš dvadsať.“ Eldh pokrútila hlavou. „Žeby kríza stredného veku?“

„Ty mi len závidíš, že starnem do krásy.“

„Necháš ma to prečítať, alebo sa tu budeme doťahovať donekonečna?“

„Nech sa páči.“ Borg roztiahol ruky v  núkavom geste, potom sa pustil do ďalšieho kúsku pizze, ktorá už dávno vychladla. Jeho snehobiely chrup sa zableskol od mastnoty, keď zahryzol do roztečenej kôpky syra. Eldh zrakom prebehla interview so zdravotnou sestrou a množstvo zbytočných, nič nehovoriacich fotiek nemocnice Karolinska. Pod rozpixelovaným portrétom mladej, plavovlasej ženy stál popis „28-ročná mamička upadla do kómy“.

„Ako to súvisí s nami?“

Borg si oblízal prsty, z vnútorného vrecka saka vytiahol fotografiu a položil ju pred Eldh. Bol na nej vyobrazený stiesnený pivničný priestor. V  strede miestnosti stál oceľový vyšetrovací stôl, od ktorého sa odrážal blesk fotoaparátu. Na podlahe ležalo niekoľko prevrátených, vyhasnutých sviečok. Na zemi sa črtala nejasná kontúra kruhu, ktorý autora fotografie zjavne nezaujímal. Borg ukázal na niekoľko sotva viditeľných značiek na jeho vonkajšom okraji.

„Odkiaľ ju máš?“

„Ja si robím svoju prácu a ty si rob svoju.“ Borg sa usmial. „Vyzerá to tak, že v najbližších dňoch sa nudiť určite nebudeš.“ KaPitola 10 Odtiahli telo nabok a prikryli ho celtovinou. Temeno mal rozbité na kašu a všade bola krv. Nebolo pochýb o tom, že je mŕtvy.

„We can’t call the police!“ Trevor sa snažil upokojiť rozrušeného Miroslava. „Nevieme, ako sa volá, nevieme nič! No papers, rozumieš?“ Tisol Poliaka ďalej od zvyšku robotníkov, nechcel vzbudzovať zbytočnú pozornosť. „Môžeme skončiť vo väzení, prison, get it?“

„Nebola to moja vina, bola to nehoda!“ trval na svojom Miroslav. „Zavolajme sanitku!“

„Šibe ti? On tu nepracuje, no papers, no ID!“ zasyčal rozčúlený Trevor. „Ak si náš zamestnanec ublíži, sme za to zodpovední my. You are the fucking stavbyvedúci. Your responsibility!“ Celtovina zašušťala a Jonas sa začal zviechať zo zeme. Šokova ný Trevor stíchol uprostred vety. Polovicu Jonasovej hlavy tvorila tmavočervená, zlepená guča vlasov, úlomkov lebečných kostí a  mozgovej hmoty. Krk, sveter, bunda, to všetko bolo mokré, čer vené a lepkavé. Urobil niekoľko knísavých krokov, vrazil do stohu vriec s cementom a spadol na zem. Obaja muži stáli ako prikovaní, neveriacky hľadeli na Jonasa, ktorý sa opäť postavil. Celou stavbou otriasol divý, zúrivý rev, ktorý sa mu vydral z hrdla, keď zdrapol vrecia cementu a hádzal ich okolo seba ako vankúše. Potom omdlel. *** Prebudil ho zvuk sirén. Sotva sa dokázal pohnúť a okolie takmer vôbec nevnímal. Všetko sa mu zdalo vzdialené a zvláštne príjemné. Vzadu na krku cítil teplo, ležal na mäkkom, hrejivom vankúši. Uši mu zaliala krv, mal pocit, akoby bol pod vodou. Okolo neho bolo poriadne rušno. Okolo neho a  predsa tak ďaleko. Zvuk sirén. Tvár mal pokrytú niečím vlhkým a  lepkavým. Pomedzi červené prúžky videl rozmazané postavy v  žltozelených šatách. Skláňali sa nad ním. Ich výdychy sa spájali do bieleho oparu. Akási sila ho zdvihla do vzduchu a unášala preč. Niekde nad ním rytmicky blikala modrá žiara. *** Ešte stále počul sirénu, no teraz znela tlmene. Jeho telo sa s každou zákrutou, zabrzdením a  zrýchlením jemne húpalo. Strohé frá zy do vysielačky: „akútny stav, ťažké poranenie, transfúzia krvi, neurochirurg.“ Časť zorného poľa zakrývalo plastové vrecko. Vzdúvalo sa a  zahmlievalo v  pravidelných intervaloch. Ďalšie vrecká s infúziami sa mu hojdali nad hlavou. Zachmúrené, profesionálne tváre. Hmla, ktorá sa zjavila a zmizla. Zjavila sa a zmizla. Zjavila sa. Zmizla. *** Zmes farieb a tieňov. Opäť zatvoril oči.

„Zobúdza sa. Zvýšte dávku anestetika.“

„Už sme mu dali priveľa, veď môže prestať dýchať.“

„Zvýšte dávku a pripravte respirátor.“

Jonasove vedomie blikotalo ako pokazená žiarovka. Svieti. Nesvieti. Svieti. „Zvýšte dávku. 25 miligramov ketamínu. Kedy príde neurochirurg?“ Neustále pípanie v rôznom rytme a rôznej tónine. Ťažká, mechanická respirácia. Nesvieti. *** „Kde sa berie všetka tá krv? Zranených je viac? „Nemáme žiadne údaje, dokonca ani meno.“ „To predsa nemôže byť jeho krv, toto zranenie je primalé.“ „Mám oholiť viac vlasov? Možno má rany aj inde.“ „Mozgové tkanivo je takmer nedotknuté, nikde nevidím otvorené cievy. Bol tu niekto ešte predo mnou?“ Svieti. Do tela sa vrátil cit.

Dych, tlkot srdca, končatiny.

„Počkajte. Niečo vidím, tu v kortexe. Podajte mi peán.“

Ktosi sa mu vŕtal v hlave. Najzvláštnejšie na tom bolo, že necítil žiadnu bolesť.

„Je to nejaký úlomok.“

Jonas cítil ako mu niečo vyťahujú z hlavy.

Počul, ako to cinklo o kovovú misku.

Zahmlené vedomie sa celkom prebudilo k  životu. Ovládol ho hlboko zakorenený, primitívny inštinkt uchrániť to, o čo sa ho snažia pripraviť.

To je moje.

„Toto nie je úlomok, pán doktor.“

„Ukážte, pozriem sa.“

„Vyzerá to ako nejaký implantát.“

Jonas otvoril oči dokorán. Zmes farieb a tieňov. Prižmúril oč



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist