E-kniha: Prvá strieborná kniha snov - Kerstin Gierová

Prvá strieborná

kniha snov

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Kerstin Gierová

Prvá strieborná kniha snov – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

Pr vá striebor ná

kniha snov

Kerstin Gierová

P r e F.

Snívať s tebou je stále krásne.

Čo keby ste zaspali?

A čo keby

vám spánok

priniesol sen?

A čo keby

ste sa v svojom sne

ocitli v nebi

a odtrhli tam zvláštnu a krásnu kvetinu?

A čo keby

ste sa prebudili,

držiac tú kvetinu v ruke,

hm, čo potom?

Samuel Taylor Coleridge

7

1.

Pes oňuchával môj kufor. Na to, že ide o psa cvičeného na

hľadanie drog, to bol neuveriteľne chlpatý exemplár,mož

no hovawart, a práve som ho chcela poškrabkať medziuša

mi, keď vyceril zuby a výhražne zabrechal. Potom si sadol

a energicky pritískal ňufák na stenu kufra. Colník sa tomu

čudoval rovnako ako ja, dvakrát prešiel pohľadom zo psa

na mňa a znova naspäť, potom vzal kufor a povedal: „No,

tak sa teda pozrime, čo tam naša Amber zaňuchala.“

No super. Som sotva pol hodiny na britskej pôde a už ma

podozrievajú, že pašujem drogy. Skutoční pašeráci v rade

za mnou sa určite práve sakramentsky potešili, vďaka mne

8

mohli teraz nerušene prejsť cez kontrolu so svojimi švajčiarskymi hodinkami alebo diskodrogami. Ktorý rozumný

colník si totiž zavolá z radu pätnásťročné dievčas blonďavým vrkočom, keď by si mohol vybrať nervózne vyzerajúceho týpka s  prefíkanou tvárou tam vzadu? Alebo toho

podozrivo bledého chlapca so strapatými vlasmi, ktorý

v lietadle zaspal ešte predtým, než sme vzlietli. Niet divu,

že sa teraz tak škodoradostne vyškiera. Jeho tašky boli

určite prepchaté množstvom ilegálnych tabletiek na spanie.

Ale ja som sa rozhodla, že si nenechám pokaziť dobrú náladu, napokon, za kontrolou na nás čakal úžasný nový život, s presne takým domovom, o akom sme vždy snívali.

Hodila som upokojujúci pohľad na svoju malú sestru Miu, ktorá už prešla kontrolou a  netrpezlivo prešľapovala na mieste. Všetko bolo v poriadku. Žiaden dôvodvzrušovať sa. Bola to len posledná prekážka, ktorá stála medzi nami a spomínaným úžasným novým životom. Letprebehol hladko, žiadne turbulencie, takže Mia nemusela vracať a ja som výnimočne nesedela vedľa nejakého tučného chlapa, ktorý by mi zaberal opierku na ruku a  smrdel pivom. A  hoci ocko rezervoval letenky ako obvykle u jednej z  nízkonákladových leteckých spoločností, ktoré vraj tankujú málo paliva, lietadlo sa nedostalo do problémov, keď sme krúžili nad londýnskym Heathrowom, kým sme mohli pristáť. A potom tam bol ešte aj ten peknýtmavovlasý chlapec, ktorý sedel v rade predo mnou na opačnejstrane a nápadne často sa obracal smerom ku mne a usmieval sa na mňa. Takmer som sa mu prihovorila, ale potom som to nechala tak, lebo listoval v časopise pre futbalovýchfanúšikov a pri čítaní sa mu pery pohybovali ako prvákovi. Mimochodom, ten istý chlapec teraz zízal dosť zvedavo na môj kufor. Vôbec, všetci zvedavo zízali na môj kufor.

Veľkými očami som sa pozrela na colníka a  nasadila svoj najmilší úsmev. „Prosím... nemáme čas, let malmeškanie a celú večnosť sme čakali na batožinu. A vonku čaká naša mama, aby vyzdvihla mňa a moju malú sestru.Svätosväte prisahám, v mojom kufri sa nachádza len kopašpinavej bielizne a...“ Keďže som si práve v tom okamihuspomenula, čo sa v kufri ešte nachádza, na chvíľu som zmĺkla. „... v  každom prípade žiadne drogy,“ dodala som potom trošku nesmelo a vyčítavo som sa pozrela na psa. Takéhlúe zviera!

Colník ľahostajne zodvihol môj kufor na stôl. Jeden z jeho kolegov ho rozzipsoval a otvoril. Hneď bolo všetkýmokolostojacim jasné, čo pes zaňuchal. Lebo, celkom úprimne,teraz na to skutočne nebolo potrebné mať citlivý psí čuch.

„Čo do pekla...?“ spýtal sa colník a  jeho kolega si zachal nos, zatiaľ čo začal vyťahovať jednotlivé kusy oblečenia na stranu. Divákom sa muselo zdať, že moje handry neskutočne smrdia.

„Syr z  biosférickej rezervácie  Entlebuch,“ vysvetľovala som, zatiaľ čo moja tvár nadobudla podobnú farbu ako vínovočervená podprsenka, ktorú ten chlap práve držal v ruke. „Dva a pol kila švajčiarskeho syra vyrobeného zosurového mlieka.“ Ale nepamätám si, že by tak smrdel. „Chutí lepšie, ako vonia, naozaj.“

Amber, ten hlúpy pes, sa otriasol. Počula som, ako sa ľudia chichocú, skutoční pašeráci si určite mädlili ruky. Čo robil ten pekný tmavovlasý chlapec, som radšej aninechcela vedieť. Asi bol len jednoducho veľmi rád, že som si od neho nevypýtala telefónne číslo.

„Tomu hovorím skutočne geniálna skrýša na drogy,“ povedal niekto za nami a ja som sa pozrela na Miua ťažko si vzdychla. Mia si tiež vzdychla. Mali sme naozaj naonáhlo.

Pritom bolo z  našej strany obzvlášť naivné myslieť si, že medzi nami a  naším úžasným novým životom stojí už len ten syr – v skutočnosti syr iba predlžoval čas, keď sme boli skalopevne presvedčené, že máme pred sebou úžasný nový život.

Iné dievčatá snívali pravdepodobne o  iných veciach, ale Mia a ja sme po ničom inom netúžili tak, ako poskutočnom domove. Na dlhšie ako na jeden rok. A aby každá z nás mala vlastnú izbu.

Toto bolo naše šieste sťahovanie počas ôsmich rokov, čo znamenalo: šesť rôznych krajín na štyroch rôznychkontinentoch, šesťkrát začínať na novej škole, šesťkrát uzavrieť nové priateľstvá a  šesťkrát povedať „dovidenia“. Boli sme profesionálky v  balení a  vybaľovaní, náš osobný majetok sme obmedzili vždy na minimum a je ľahké uhádnuť,prečo žiadna z nás nehrá na klavír.

Mama bola literárna vedkyňa (s  dvoma doktorátmi) a  takmer každý rok prijala miesto pedagóga na nejakej inej univerzite. Do júna sme bývali v  Pretórii, predtým v Utrechte, Berkeley, Hyderabade, Edinburghua Mníchove. Naši rodičia sa pred siedmimi rokmi rozviedli. Ocko bol inžinier a mal v sebe podobný nepokoj ako mama, čo znamená, že menil svoje bydlisko rovnako často. Ani len naše prázdniny sme nemohli tráviť na jednom a tom istom mieste, ale vždy tam, kde náš ocko práve robil.Momentálne pracoval v  Zürichu, vďaka čomu boli tieto prázdniny v  porovnaní s  inými nádherné (vrátane rozličných horských túr a jednej návštevy v biosférickej rezerváciiEntlebuch), ale bohužiaľ nie všetky miesta, na ktoré ho užpráca zaviedla, boli pekné. Lottie niekedy vravela, že by sme mali byť povďačné, že sme vďaka našim rodičomspoznali toľký kus sveta, ale, celkom úprimne, keď trávite leto na okraji priemyselnej zóny nejakého mesta, je vďačnosť len veľmi obmedzená.

Od jesenného trimestra začala mama učiť na Magdalen College, čím sa jej splnilo jedno veľké želanie. Uždesaťročia snívala o tom, že dostane miesto na Oxforde. Malývidiecky dom z 18. storočia, ktorý si prenajala trochu mimo mesta, splnil aj náš sen. Konečne by sme sa usadili a mali skutočný domov. V  materiáloch z  realitnej kancelárie vyzeral dom romanticky a útulne, plný strašidelnýchtajomstiev od pivnice až po podkrovie. Bola tam veľká záhrada so starými stromami a  kôlňou, a  z  izieb na prvom poschodí bol – aspoň v zime – výhľad na Temžu. Lottie tam plánovala pestovať zeleninu, variť vlastný lekvár a  stať sa členkou ženského vidieckeho klubu, Mia si chcela postaviť dom na strome, zaobstarať veslársky čln a chovať sovu, a  ja som snívala, že v  podkroví nájdem škatuľu so starými listami a  budem pátrať po tajomstvách domu. Okrem toho sme bezpodmienečne chceli zavesiť na stromy hojdačku, najlepšie nejakú zhrdzavenú železnú posteľ,v ktorej sa dá ležať a  pozerať na nebo. A  najmenej každý druhý deň by sme organizovali pravý anglický piknik a  dom by voňal po keksoch, ktoré by Lottie vlastnoručne upiekla. A možno aj po syrovom fondue, lebo náš dobrý syrz biosférickej rezervácie Entlebuch rozdelili colníci pre našimi očami na tak malé kúsočky, že sa s ním už nič iné nedalo urobiť.

Keď sme konečne vošli do haly – mimochodom, nebolo žiadnym porušením zákona doviezť do Británie syr na kilá, ale ako darček pre Lottie už nemal význam – stačila mame menej ako jedna minúta, aby nechala náš sen o  živote na vidieku prasknúť ako mydlovú bublinu.

„Došlo k  malej zmene plánu, myšky moje,“ povedala, keď nás pozdravila, a  hoci sa žiarivo usmievala, svoje výčitky svedomia mala napísané v tvári.

Za ňou sa približoval muž s prázdnym batožinovýmvozíkom a bez toho, aby som sa dôkladne pozrela, hneď som vedela, kto to bol: Zmena Plánu osobne.

„Nenávidím zmeny plánu,“ zamrmlala Mia.

Mama sa napäto usmievala. „Táto sa vám bude páčiť,“ klamala. „Vitajte v Londýne, v najvzrušujúcejšom meste na svete.“

„Vitajte doma,“ dodal pán Zmena Plánu príjemným hlbokým hlasom a naložil našu batožinu na vozík. Ja som zmeny plánu nenávidela tiež, a to z celej duše.

14

2.

Prvú noc v Londýne sa mi snívalo o Jankovi a Marienke,

presnejšie povedané: Mia a ja sme boli Janko a Marienka

a mama nás nechala v lese. „Je to len pre vaše dobro!“po

vedala predtým, než zmizla medzi stromami. Úbohý malý

Janko a ja sme blúdili bezradne dookola, až kým smene

prišli k rozprávkovej perníkovej chalúpke. Našťastie som

sa zobudila, skôr ako z nej vyšla zlá ježibaba, aleodľah

lo mi iba na sekundu, lebo potom mi znova napadlo, že

tento sen vôbec nie je taký vzdialený od skutočnosti. Vetu

„Je to len pre vaše dobro!“ vyslovila mama včerapribliž

ne sedemnásťkrát. Ešte aj teraz som bola na ňu tak nahnevaná, že by som najradšej bez prestávky škrípalazubami.

Bolo mi jasné, že aj po štyridsiatke majú ľudia právo na plnohodnotný ľúbostný život, ale nemohla s  tým počkať, kým budeme dospelé? Na tých pár rokoch už predsanezáleží. A keď už nutne chcela byť spolu s pánom ZmenaPlánu, nestačilo by mať víkendový vzťah? Musí hneďprevrátiť celý náš život hore nohami? Nemohla sa aspoň opýtať? Inak, v skutočnosti sa pán Zmena Plánu volal ErnestSpencer a  doviezol nás sem svojím autom a  celú cestu tak nenútene konverzoval, ako keby si ani nevšimol, že Mia a ja sme mali slzy na krajíčku zo sklamania a hnevua nepovedali sme ani slovo. (Bola to fakt dlhá cesta z letiska domesta.) Až keď Ernest vyberal batožinu z kufra, ako posledné igelitové vrecko so syrom, Mii sa vrátil hlas.

„Nie, nie,“ povedala s  najsladším úsmevom a  dala mu vrecko so syrom naspäť. „To je pre vás. Malá pozornosť zo Švajčiarska.“

Ernest si vymenil s mamou nadšený pohľad. „Ďakujem, to je od vás milé!“

Mia a ja sme sa na seba škodoradostne zaškerili – ale to bol aj jediný pekný okamih večera. Ernest odišiel so svojím zapáchajúcim rozmrveným syrom domov potom, čo pobozkal mamu, a pri lúčení nás uistil, ako veľmi sa teší na zajtrajší večer. Boli sme totiž pozvané k nemu domov, aby sme sa zoznámili s jeho deťmi.

„Aj my sa tešíme,“ povedala mama.

No určite.

Nám bol Ernestmôj-charakter-presne-zodpovedá-môjmu-veľmi-konzervatívnemu-menu Spencer hneďpodozrivý, len čo prvýkrát prešiel cez prah. Už jeho darčekysvedčili o tom, ako vážne to s mamou myslí – obvykle sa mamini partneri netrápili tým, aby sa nám zaliečali, práve naopak, doteraz sa vždy všetci snažili ignorovať našu existenciu. Ale Ernest nepriniesol iba kvety pre mamu. Lottie dostalasvoje obľúbené pralinky a ja knihu o tajných správach, kódoch a ich lúštení, ktorá bola naozaj veľmi zaujímavá. Iba pri Mii sa trochu sekol, pre ňu vybral knihu „Maureen, maládetektívka“, na ktorú však bola so svojimi takmer trinástimirokmi trochu pristará. Ale už samotná skutočnosť, že sa Ernest zaujímal o naše záľuby, ho robila podozrivým.

V  každom prípade, mama bola z  neho celá preč. Nemám ani potuchy, prečo. Výzorom to byť nemohlo, Ernest bol celkom plešatý, mal obrovské uši a  príliš biele zuby. Lottie tvrdohlavo trvala na tom, že aj napriek tomu vyzerá Ernest dobre, ale my sme s týmto jej názorom nesúhlasili. Možno mal pekné oči, ale kto by sa mu pozeral do očí pri tých ušiach? A okrem toho bol prastarý, mal vyše päťdesiat. Jeho žena zomrela pred viac ako desiatimi rokmia v Londýne žil so svojimi dvoma deťmi. Bola to pravda, Mia (malá detektívka) a ja sme si to hneď overili na nete. Googlepoznal Ernesta Spencera, pretože to bol jeden z týchhviezdnych advokátov, ktorí sa pozerali do každej kamery, jedno, či pred súdnou budovou, alebo na červenom koberci na nejakom charitatívnom galavečere. A  jeho zosnulá manželka bola na 201. mieste (alebo tak nejako) v radenásledníkov na britský trón, čo mu umožnilo pohybovať sav najvyšších kruhoch. Aj vďaka jeho kontaktom mohla mama vyučovať na Oxforde.

Podľa zákonov pravdepodobnosti by sa maminea Ernestove cesty nikdy neskrížili. Ale zlomyseľný osud a Ernestov odbor – medzinárodné hospodárske právo – ho predpolrokom zaviedli do Pretórie, kde sa on a mama spoznali najednej párty. A my sme ju ešte povzbudzovali, aby išla na túpárty, my hlupane. Aby aspoň raz išla medzi ľudí.

A teraz si to musíme zliznúť.

„Stoj pokojne, srdiečko!“ Lottie ťahala a  šklbala moju sukňu, no zbytočne. Bola príliš krátka.

Lottie Wastlhuberová k  nám prišla pred dvanástimi rokmi akoauairka a jednoducho zostala. Na naše šťastie. Inak by sme žili iba na sendvičoch, pretože mama väčšinou na jedlo zabudla a  neznášala varenie. Bez Lottie by nám nemal kto robiť komické zapletané účesy, neoslavovali by sme bábikovské narodeniny alebo by sme nemali s kýmvyrábať vianočné ozdoby. Áno, pravdepodobne by sme nemali ani vianočný stromček, naša mama nebola ani natradície a zvyky. Okrem toho bola strašne zábudlivá, v tomto bode totálne spĺňala klišé o roztržitých profesoroch.Zabúdala jednoducho všetko: vyzdvihnúť Miu z  hodiny flauty, meno nášho psa alebo kde zaparkovala auto. Bez Lottie by sme boli stratené.

Samozrejme ani Lottie nebola bez chýb. Ako každý rok mi kúpila školskú rovnošatu o  číslo menšiu a  ako každý rok chcela túto chybu prišiť mne.

„Nerozumiem tomu, ako môže človek za jedno leto o  toľko vyrásť,“ horekovala a  pokúšala sa mi zapnúť sako cez hrudník. „A ešte aj tuto hore! To si určite urobilanaschvál!“

„Áno, samozrejme!“ Hoci som pochopiteľne mala zlú náladu, musela som sa uškrnúť. Lottie sa pokojne mohla trochu tešiť so mnou. „Tuto hore“ to síce ešte stále nebola žiadna sláva na takmer šestnásťročnú, ale aspoň som už nebola plochá ako doska. Preto mi ani nepripadalo také zlé, že si musím nechať sako rozopnuté. Spolu s príliškrátkou sukňou to vyzeralo dosť ležérne, skoro tak, ako keby som náročky chcela ukázať čo najviac zo svojej postavy.

„Na Liv to vyzerá omnoho lepšie,“ sťažovala sa Mia,ktorá bola už celkom hotová. „Mne si prečo tiež nekúpilao číslo menšiu rovnošatu, Lottie? A prečo sú rovnošaty všade iba tmavomodré? A  prečo sa škola volá Frognalská akadémia a  nemá vo svojom znaku žabu?“ namrzene sa dotkla vyšitého emblému na náprsnom vrecku. „Vyzerám ako blbec. A vôbec, všetko je tu blbé.“ Otočila sa pomaly okolo vlastnej osi, ukazovala na cudzí nábytok okolo a povedala prílišhlasno: „Blbé. Blbé. Blbé. Súhlasíš, Livvy? Tak sme sa tešili navidiecky dom v Oxforde. Namiesto toho sme skončili... tu...“

„Tu“ – to znamenalo byt, pred ktorým nás Ernestvysadil včera večer, na treťom poschodí nóbl domu pre viacrodín, niekde na severozápade Londýna, so štyrmi spálňami, ligotavými mramorovými dlážkami a  samým nábytkom a predmetmi, ktoré nám nepatrili. (Väčšina bolapozlátená, dokonca aj vankúše na sedačke.) Podľa zvončeka tu vlastne bývali Finchleyovci a zjavne zbieraliporcelánové baletky. Boli jednoducho všade.

Preto som súhlasne prikývla. „Ani len naše najdôležitejšie veci tu nie sú,“ povedala som taktiež na plné ústa.

„Pssssst,“ povedala Lottie a  ustarostene sa pozrela cez plece. „Vy dobre viete, že toto je len prechodné. A  že vidiecky dom bola jedna veľká katastrofa.“ Prestalapoťahovať moje oblečenie, aj tak to nepomohlo.

„Hej, to tvrdí pán Spencer,“ povedala Mia. (Mali sme ho oslovovať krstným menom, ale robili sme sa, že sme na to zabudli.)

„Vaša matka videla toho potkana na vlastné oči,“povedala Lottie. „Naozaj by ste chceli bývať v dome, kde súpotkany?“

„Áno,“ odvetili sme Mia a  ja súčasne. Po prvé, potkany sú lepšie, ako hovorí ich imidž (to sme sa uždozvedeli z Ratatouille), a po druhé, to s potkanom bolo zaručene rovnako vymyslené ako zvyšok. Celkom hlúpe smepredsa neboli – presne sme vedeli, o akú hru tu ide. Mama to včera večer trochu prehnane vylíčila, aby nás presvedčila. Vraj to tam zapáchalo plesňou, kúrenie dobrenefungovalo, v  krboch sa usídlili vrany, susedia boli hluční primitívi a  okolie bezútešné. Okrem toho bolo aj dopravné spojenie nevýhodné a  škola, na ktorú sme mali chodiť, mala veľmi zlú povesť. Preto, povedala mama, bola nútená vyovedať nájomnú zmluvu a  prenajať tento byt – bude to len prechodné, samozrejme. (Ako všetko, v  čom sme doteraz bývali).

Áno, dobre, priznala mama, všetko sa to stalo za naším chrbtom, ale to len preto, lebo nám nechcela pokaziť prázdniny u ocka. A vôbec, povedala, chcela pre nás iba to najlepšie – ona by pendlovala každý deň do Oxfordu, len aby sme my mohli chodiť na vynikajúcu školu – „terazvážne, myšky moje!“ – nie je coolovejšie bývať v Londýne, ako tam vonku na vidieku?

Samozrejme to nemá ani v  najmenšom nič spoločné s tým, že Ernestja-viem-čo-jere-vás-dobré Spencernáhodou býva v  tejto časti Londýna a  chcel mať mamu čo najbližšie pri sebe. A škola, na ktorú teraz chodíme, je tiež len celkom náhodou tá istá škola, na ktorú chodia ajErnestove deti. S ktorými sa tiež celkom náhodou dnes večerzoznámime pri večeri v Ernestovom dome.

Tu sa schyľuje k  nejakej katastrofe, to bolo jasné. Koniec jednej éry.

„Je mi zle,“ povedala som.

„Ste len rozrušené,“ Lottie jednou rukou upokojujúco hladkala Miu po pleci, kým druhou mi upravila vlasy za uchom. „To je úplne normálne v prvý deň na novej škole. Ale môžete mi veriť: nemáte žiaden dôvod cítiť samenejcenné. Ste obe veľmi, veľmi pekné a  také múdre dievčatá ako vy dve si nemusia robiť žiadne starosti, či budú stíhať na vyučovaní.“ Láskavo sa na nás usmiala. „Moje malémimoriadne múdre nádherné blonďavé víly.“

„Hej, mimoriadne múdre nádherné blonďavé víly so strojčekom a nerd okuliarmi a príliš dlhým nosom,“hundrala Mia bez toho, aby ju zaujímalo, že Lottie mala svoje veľké hnedé oči trochu vlhké od dojatia. „A  bez stáleho bydliska.“

Ale zato s  prešibanou matkou, asi najdlhšie slúžiacou auairkou na svete a  hromadou črepín našich nesplnených snov o  živote na vidieku, doplnila som vo svojich myšlienkach. Ale nemohla som inak, než Lottie opätovať úsmev, bola taká zlatá, ako tam stála a  vyžarovala z  nej majetnícka hrdosť a optimizmus. Okrem toho to nebola jej chyba.

„Strojček musíš nosiť už len pol roka. To predsa vydržíš, myšička moja.“ Mama vyšla z vedľajšej izby. Ako vždypočula len tú časť, ktorú chcela počuť. „To sú ale peknéškolské rovnošaty.“ Venovala nám žiarivý úsmev a  začala sa hrabať v kartónovej škatuli s nápisom „topánky“.

Jasné, mamine topánky sa prisťahovali do tejto malomeštiackej búdy, zatiaľ čo sa škatule s mojimi knihamipovaľovali v nejakom sklade, spolu s mojimi tajnými zošitmi s poznámkami a gitarovým puzdrom.

Nahnevane som sa pozerala na jej úzky chrbát. To, že ňou bol pán Spencer úplne uchvátený, bolo celkom pochopiteľné. Na profesorku literatúry vyzerala naozaj dobre, prirodzená blondína s  dlhými nohami, modrými očami a úžasnými zubami. Mala štyridsaťšesť, čo však bolovidieť len pri jasnom raňajšom svetle, ak pila večer predtým priveľa červeného vína. Počas dobrých dní vyzerala ako Gwyneth Paltrow. No jej nový účes bol hrozný, človek by si mohol myslieť, že bola u  toho istého kaderníka ako vojvodkyňa Camilla.

Mama odhodila topánky, ktoré nepotrebovala, za seba na koberec. Naša fenka Butter – celým menom Princezná Buttercup, predtým známa ako Doktor Watson (Doktor Watson bolo ešte z čias, keď sme nevedeli, že je to ona) – si uchmatla jednu bežeckú topánku a odvliekla ju do svojho provizórneho ležoviska pod stolíkom pri sedačke, kde ju začala s pôžitkom obhrýzať. Nikto z nás jej v tom nebránil, koniec koncov, ani ona to momentálne nemala ľahké.Stavím sa, že na dom so záhradou sa tešila rovnako ako my. Psy a deti nemali v tomto dome žiadne práva.

Druhá bežecká topánka ma udrela do píšťaly. „Mami,“ povedala som nevľúdne. „Musí to byť? Ako keby to tunebolo dosť chaotické.“

Mama sa robila, že ma nepočuje, a  ďalej sa hrabala v škatuli s topánkami a Lottie ma obdarila vyčítavýmpohľadom. Zamračila som sa na ňu. Už len to by chýbalo, aby som teraz nemohla vôbec nič povedať.

„Tak tu sú.“ Mama konečne našla hľadané topánky – čierne lodičky – a víťazne ich zdvihla do výšky.

„No, to je najpodstatnejšie,“ povedala Mia jedovato.

Mama vkĺzla do lodičiek a otočila sa k nám. „Čo sa mňa týka, môžeme ísť,“ povedala spokojne. Naše pohľady,ktoré sme jej venovali a pri ktorých by inak skyslo mlieko, jej zjavne nevadili.

Lottie nás objala. „To zvládnete, moje malé. Však tonaozaj nie je váš prvý deň na novej škole.“

24

3.

Zdvihla som bradu a vystrela sa tak, ako to len šlo v tom

úzkom saku. Lottie mala pravdu – nebolo to po prvýkrát,

čo sme išli na novú školu, už sme prežili aj horšie.Tento

raz sme predsa rozumeli a rozprávali jazykom krajiny,na

príklad v Utrechte tomu tak nebolo. Hoci mamatvrdohla

vo trvala na tom, že kto vie po nemecky, bude rozumieť aj

po holandsky. (Natuurlijk! En de aarde is een platte schijf,

mama!) A tu sa rozhodne nemusíme obávať, že na záchode

stretneme obrovskú stonožku ako v Hyderabade. (O tejpo

tvore sa mi ešte stále občas snívalo – bola dlhšia ako moje

predlaktie a ešte horšie bolo, ako sa na mňa pozeralasvojimi stonožkovými očami!) Tu bolo naopak všetko taksterilné, že by si človek bez váhania mohol sadnúť nazáchodovú dosku. Frognalská akadémia pre chlapcov a dievčatá bola súkromná škola v nóbl londýnskej štvrti Hampstead, čo znamenalo, že tu ráno deti pri príchodeneprehľadávali detektormi kovu, či nemajú zbrane, ako na mojejpredoslednej škole v Berkeley v Kalifornii. A určite tu boli aj milší žiaci ako toto dievča tu, ktoré sa na mňa celý časpozeralo, ako keby som smrdela. (A určite to tak nebolo – už len kvôli tomu syru som bola v sprche o štvrťhodinkudlhšie ako obvykle.)

Mohla som len dúfať, že Mia dostala milšiu tútorku.

„Je Liv skratka mena Livetta alebo Carlivonia?“

Ako prosím? Chcú si zo mňa strieľať? Nikto sa svete sa nevolá Livetta alebo Carlivonia, alebo áno? Na druhejstrane – jej meno je Persephona.

„Olivia,“ povedala som a hnevala som sa sama na seba, pretože pri Persephoninom kritickom pohľade som siželala, aby Lottie predsa len kúpila správnu veľkosť rovnošaty. A aby som si zobrala kontaktné šošovky namiesto mojich nerd okuliarov, ktoré spolu s prísnym konským chvostom vytvárali seriózny protipól k  príliš krátkej sukni a  príliš úzkemu saku. Na to boli ako stvorené.

Riaditeľka mi určila Persephonu ako tútorku, pretože pri porovnaní rozvrhu sa ukázalo, že máme takmer všetky hodiny spoločné. Predtým v  riaditeľkinej kancelárii sa na mňa ešte priateľsky usmievala, áno, jej oči riadne svietili, keď jej riaditeľka vysvetľovala, že som predtým žila okrem iného v Juhoafrickej republike a Holandsku. Ale táto žiara hneď aj zmizla, keď som jej na otázku, či sú moji rodičia diplomati alebo majitelia diamantovej bane, musela odovedať záporne. Od tej chvíle sa prestala usmievať a namiesto toho krčila nosom. To robila teraz stále. Vyzerala ako neprívetivá opička z  Hyderabadu, ktorá človeku ukradla raňajky, keď nedával pozor.

„Olivia?“ zopakovala. „Poznám najmenej desať Olivií. Mačka mojej priateľky sa tiež volá Olivia.“

„Zato ty si prvá Persephona, ktorú som spoznala.“Pretože je to meno, ktoré sa nedáva ani len mačke.

Persephona si pohodila vlasy dozadu. „V  našej rodine máme všetci mená z gréckej mytológie. Moja sestra sa volá Pandora a brat Priamos.“

Chudáci. Ale vždy o chlp lepšie ako Persephona.Keďže ma sledovala zboku, akoby čakala na odpoveď,povedala som rýchlo: „A  všetky mená začínajú na P. Aké ehm... praktické.“

„Áno, hodí sa to k nášmu priezvisku. Porter-Peregrin.“ Persephona Porterová-Peregrinová (prepánajána) opäťpohodila vlasmi a otvorila sklenené dvere, ktoré boli celkom polepené plagátmi a lístkami.

Obzvlášť ma upútal gýčový filmový plagát. Film savolal „Jesenný ples“ a pod zlatými písmenami tancoval pár vo fraku a ružových tylových šatách cez more pestrých listov. Film začínal 5. októbra a lístky naň sa dali kúpiť nasekretariáte. Mala som rada kino – ale na takéto hlúpestredoškolské sladké filmy by som vreckové neminula. Veď už popiatich sekundách je zrejmé, ako sa film skončí.

Za sklenenými dverami sa pokoj skončil. Zrazu sme boli obklopené žiakmi, ktorí prúdili súčasne všetkými smermi. Na Frognalskú akadémiu chodili žiaci odsiedmeho ročníka a automaticky som hľadala Miine svetlé blond vlasy. Bolo to prvýkrát po rokoch, čo sme chodili najednu školu a dôrazne som Mii prikázala, aby len takmimochodom spomenula, že jej sestra ovláda kung-fu, keby jej niekto pripadal nejako čudne.

Ale Miu nebolo nikde vidno. Len s námahou sommohla nasledovať Persephonu cez túto tlačenicu. Osobná časť rozhovoru sa asi skončila, zjavne nemala chuť baviť sadlhšie ako je potrebné s  niekým, kto sa volá ako mačka jej priateľky, a koho rodičia nie sú ani diplomati a animajitelia diamantovej bane.

„Jedáleň pre nižšie ročníky.“ Ako zle naladený sprievodca sem-tam niekam ukázala a cez plece mi všetkomechanicky vysvetľovala, bez toho, aby ju zaujímalo, či sa to aj ku mne dostalo. Jedáleň pre vyššie ročníky. Tam súzáchody. Počítačové miestnosti fialová. Prírodovedné zelená.

Opäť sklenené dvere zaplnené plagátmi. A  znovu mimoriadne vynikal nevkusný „Jesenný ples“. Tentoraz som zastala, aby som si ho bližšie obzrela. Hej, vyzeralo to na film toho najhoršieho druhu. Dievča na obrázku sa natýpka, s ktorým tancovalo, pozeralo túžobne, naopak on sadíval škaredo, ako keby jej závidel, že ona smie nosiť diadém a on má vlasy učesané protivne nabok.

Ale možno som tomu filmu krivdila, a  nebol to vôbec taký stredoškolský brak s  intrigánskou roztlieskavačkou, šarmantným, ale povrchným futbalovým kapitánoma úbohou krásnou outsiderkou s dobrým srdcom. „Jesenný ples“ mohol byť aj špionážnym trilerom, a  ružové tylové šaty, túžobný úsmev a smiešna korunka iba maskovaním, aby tá dievčina mohla tomu chlapčekovi s cestičkou nabokukradnúť kľúč od sejfu plného tajných dokumentov, s ktorými by bolo možné zachrániť svet. Alebo bol ten týpek sériový vrah a orientoval sa na stredoškol...

„Zabudni!“ Persephona si očividne všimla, že som už za ňou necupkala a vrátila sa. „Ples je len pre posledné dva ročníky. Ľudia z nižších ročníkov sa tam môžu dostať, iba ak ich niekto pozve.“

Trvalo to pár sekúnd, kým som pochopila, čo mi tým chcela povedať (bola to dlhá cesta od sériového vrahanaspäť) a trvalo to presne tak dlho, aby mala Persephona čas vybrať si z tašky lesk a otvoriť ho.

Bože, som ja ale sprostá. „Jesenný ples“ nebol žiaden film, ale... skutočnosť. Musela som sa trochu zasmiať.

Vedľa nás si pár žiakov začalo niečo hádzať. Grapefruit. „Je to tradičný ples pripomínajúci rok založenia školy. Všetci musia prísť vo viktoriánskych šatách. Ja tamsamozrejme pôjdem.“ Persephona si pretrela pery. Najprv som ju chcela obdivovať, lebo to vedela bez zrkadla, ale potom som si všimla, že išlo o  bezfarebný lesk na pery, ktorý si mohla bez váhania natrieť až pod nos. „S jednýmkamarátom mojej sestry. Je v plesovom výbore. Hej, vy idioti,láskavo prestaňte.“ Grapefruit len o  vlások minul jej hlavu. Vlastne škoda.

„Ale máme vianočnú párty pre všetky triedy,“ dodala Persephona blahosklonne. „Tam potom môžeš ísť aj sosvojou malou ses...“ Na tomto mieste prestala rozprávať, dokonca prestala aj dýchať. Jednoducho zízala pomimo mňa, ako skamenená opička s otvoreným leskom na pery.

Otočila som sa, aby som videla príčinu, prečo prestala dýchať. V každom prípade, žiadne ufo tu nepristálo. Ale zato sa zjavila skupina starších žiakov, ktorí rovnako náadne vyčnievali z davu. Boli to štyria chlapci a zdalo sa, že takmer každý na chodbe na nich vyvaľoval oči. Možno preto, že hoci si pohrúžení do rozhovoru ležérnevykračovali, išli napriek tomu rovnakým tempom, akoby do rytmu nejakej hudby, ktorú mohli počuť iba oni. Vlastne užchýbal len spomalený záznam a ventilátor, ktorý by im odvial vlasy z tváre. Mierili práve k nám a premýšľala som, ktorý z nich premenil Persephonu na soľný stĺp. Nakoľko som to mohla rýchlym pohľadom posúdiť, každý z nich mal niečo do seba, za predpokladu, že sa jej páčili vysoké, blonďavé, vyšportované typy. (Mne ani náhodou – mala som slabosť pre tmavovlasých, hĺbavých chlapcov, ktorí čítajúbásne, hrajú na saxofóne a radi pozerajú filmy so Sherlockom Holmesom. Bohužiaľ som zatiaľ mnohých takých nestretla. No dobre: ešte som nestretla ani jedného. Ale niekde tam vonku predsa musia byť!) Najatraktívnejší bol druhý sprava, so zlatými kučerami, ktoré lemovali jeho súmernú anjelskú tvár. Aj celkom zblízka vyzerala jeho pleť ako porcelánová, bez pórov, takmer neprirodzene dokonalá. Pri ňom vyzerali ostatní traja skôr normálne.

Persephona vydala so seba zachrípnuté chrčanie. „Ahoj, Japskrch!“

Nedostala žiadnu odpoveď, chlapci boli príliš pohrúžení do svojho rozhovoru na to, aby nás považovali za hodnépohľadu. A pravdepodobne sa žiaden z nich nevolal Japskrch.

Znovu priletel grapefruit a celkom určite by sa rútilrovno na nos skamenej Persephony, keby som sa nenáhlila, aby som ho zachytila. Bol to skôr reflex ako nejaký premyslený čin, ak mám byť úprimná, a ako naschvál mal aj jeden týpek z klubu ležérnych blondiakov (ten celkomvľavo) rovnaký nápad, respektíve rovnaký reflex, vďaka čomu sme plecami narazili do seba. Grapefruit ale pristálv mojej ruke.

Chalan sa na mňa pozrel. „To nebolo zlé,“ povedal uznanlivo, zatiaľ čo si naprával vyhrnutý rukáv. No na mňa nie dosť rýchlo. Prečítala som si slová, ktoré malvytetované na vnútornej strane zápästia: numen noctis.

Zaškeril sa na mňa. „Basketbal alebo hádzaná?“

„Ani jedno. Bola som iba hladná.“

„Ach tak.“ Zasmial sa, a ja som práve chcelaprehodnotiť môj vkus na chlapcov v prospech vysokých bledýchchalanov s tetovaním, strapatými zlatožltými vlasmia tmavosivými očami, keď dodal: „Ty si predsa tá syrárka z letiska. Ešte raz, aký to bol vlastne druh?“

„Syr z biosférickej rezervácie Entlebuch,“ povedala som dôstojne a odstúpila kúsok od neho. Teraz už až takdobre nevyzeral. Nos bol pridlhý, pod očami mal tmavé kruhy a jeho vlasy isto ešte nikdy nevideli hrebeň. Spoznala som ho, bol ten týpek, ktorý v  lietadle tak neprirodzene rýchlo zadrichmal. Teraz však vyzeral bdelo. A mimoriadne sa zabával.

„Syr z  biosférickej rezervácie Entlebuch, správne,“ zoakoval so škodoradostným chichotom.

Absolútne bez záujmu som sa pozerala vedľa neho.

Anjel s  porcelánovou pleťou už zašiel ďalej, ale jeden z jeho blonďavých priateľov zastal pri Persephone. Zdal sa mi povedomý, ale musela som na neho aspoň päť sekúnd civieť, aby som pochopila prečo. A potom som takmerzakvíkala. Neuveriteľné! Predo mnou stál Ken. Verzia bábiky Barbie z mäsa a kostí v životnej veľkosti, ktorú dostala Mia od našej pratety Gertrudy na Vianoce. Holiaci sa Ken, aby som bola presná. (Darčeky od tety Gertrudy nás vždyrozosmiali. Mne darovala zažehľovacie koráliky.)

Persephona sa predsa len prebudila zo svojej strnulosti natoľko, aby mohla znova dýchať a gúľať očami. Jej líca boli neprirodzene červené, ale nedalo sa zistiť, či od hnevualebo nedostatku kyslíka. Chlapci, ktorí sa hralis grapefruitom, sa prezieravo vytratili.

„Tvoja nová priateľka, Afrodita?“ zisťoval Holiaci sa Ken a ukázal na mňa.

Persephonine líca ešte trochu stmavli. „Och, ahoj, Jasper! Až teraz som si ťa všimla,“ povedala a jej hlas znel takmer normálne (takže kolosálne znudene), iba trošku prenikavejšie ako predtým. „Bože, nie! Cooková mi ju dala na starosť. Nová žiačka. Olive Neviemaká. Jej rodičia sú misionári alebo niečo také.“

Alebo niečo také. Cez moje misionárske okuliare som sa na ňu neveriacky pozrela. Toto bola jediná alternatíva, ktorá jej napadla k majiteľom diamantovej bane alebodiplomatom?

Holiaci sa Ken si ma premeral od hlavy po pätya hladkal si zarastenú bradu. Musím ho určite ukázať Mii, tápodobnosť bola zarážajúca. (Ken má rande s Barbie. Jehotrojdňové strnisko musí preč. Potrebuje sa oholiť a ty mu môžeš pomôcť.)

„Ako sa voláš?“ spýtal sa.

„Však si to počul: Olive Neviemaká,“ odpovedala som. (Barbie je zarazená Kenovým správaním. Obvykle máva predsa lepšie spôsoby a  nepozerá sa tak dychtivo. Preto ani len nepomyslí na to, aby mu povedala svoje skutočné meno.)

Znova si prešiel rukou po brade. „Keď sú tvoji rodičia misionári, potom si určite ešte v záruke...“

„Musíme ísť,“ skočil mu do reči chalan z lietadla a dosť hrubo ho chytil za rameno. „Poď, Jasper.“

„Však sa môžem aspoň opýtať.“ Holiaci sa Ken lenveľmi ťažko mohol odtrhnúť oči od môjho zjavu. „Inak,pekné nohy. Na dcéru misionárov.“

Otvorila som ústa, aby som mu niečo odvetila (ako keby nejakú dcéru misionárov poznal, chvastúň jeden!), ale než som mohla niečo povedať, zdrapla ma Persephona za ruku. „Aj my už musíme. Máme chémiu s Robertsovou, taknechcem prísť hneď v prvý deň neskoro.“

Ako ma ťahala dopredu, potkla som sa, ale bola som celkom vďačná, že sme sa pohli, lebo mi nenapadla žiadna perfektná odpoveď.

ŠPECI KECY

H blog I

3. september

Opäť sa začala škola – a týmto srdečne vítam mojichskalných čitateľov. Pre všetkých, ktorí k nim len terazpribudli: ani neskúšajte zistiť, kto som, to sa ešte nikomu nepodarilo.

Videli steHazelarný-valec-Pritchardovú? Nanepoznanie, však? Trinásť a  pol kila špeku je preč. Jej mama ju poslala do hardcore tábora na chudnutie do Škótska, kde za

600 libier na deň žila iba na nízkotučnom tvarohu, zelerových nápojoch a vode. To sa však nemá nikto dozvedieť,oficiálna verzia vraví, že Hazel podstúpila kvôli alergii zmenu

stravovacích návykov, a  pritom si ani nevšimla, že len tak

náhodou bola stále chudšia a  chudšia... Tak či tak, teraz si

Špeci kecy blog Frognalskej akadémie s najnovšími

klebetami, najlepšími fámami a horúcimi škandálmi

našej školy

O MNE:

Moje meno je Top Secret – som medzi vami a poznám

všetky vaše tajomstvá

?

UPDATE ACTIVITY

už nezaslúži prezývku parný valec. AleHazel-náhodou-chu

dá-Pritchardová je trochu nemotorné – čo myslíte?

Na Frognalskej akadémii sa teraz opäť začína každoročné

pátranie: kto pôjde s kým na Jesenný ples a prečo? Keďže

plesový výbor zrušil voľbu kráľa a kráľovnej plesu(pocho

pil niekto z  vás odôvodnenie prečo? Čo má takáto voľba

spoločné so šikanovaním a  diskrimináciou?), rozhodla

som sa pokračovať v  tejto peknej tradícii a  podniknúť

interné voľby. Svoje návrhy mi môžete posielať na top.

secret.buzz@yahoo.com.

Najpálčivejšou otázkou je samozrejme: ktorá si ulovíArthu

ra Hamiltona? Pre nováčikov: Arthur je najkrajší chlapec na

škole alebo vlastne na celej západnej pologuli. A poodcho

de Colina Davisona je teraz aj novým kapitánom nášhobas

ketbalového tímu. Oficiálne chodí Arthur s AnabelScotto

vou, ktorá minulý rok skončila školu a teraz študuje voŠvaj

čiarsku v  Sankt Gallene, ale – chalani, nečítajte ďalej, to je

iba pre dievčatá! – NEoficiálne je definitívne opäť voľný, a to

nehovorím iba preto, že podľa mňa nemajú vzťahy nadiaľ

ku dlhú životnosť. Dobre, na Facebooku sú ešte stále vo

vzťahu, ale úprimne: Videl ich niekto z vás ešte niekedyspo

lu od koncoročného plesu? A prečo vyzerá Anabel vždy tak,

ako keby sa mala každú chvíľu rozplakať?

Ale koho to udivuje? Mňa každopádne nie. Medzitým

už musí byť každému jasné, že po smrti Anabelinho ex

priateľa Toma Hollanda neboli už Anabel a Arthur týmžia

riacim párom snov, že pri pohľade na nich človek bledol

závisťou. Pre nováčikov: tak veľa ste toho zmeškali –úbo

hý Tom prišiel o  život v  júni tohto roku pri autonehode.

A  keď sme už pri tom ex! Na to, že to medzi ním a Anabel ešte stále riadne iskrilo, som tu niekoľkokrátupozornila a každý to pochopil, no hej, okrem Arthura. Alenajneskôr na Tomovom pohrebe pri Anabelinom hysterickom

plači hodnom divadelných dosiek si to musel všimnúť aj

on. (A  mimochodom, nebol to Arthur, kto Anabel utešoval, ale Henry Harper – len aby som vašu pamäť trochu

osviežila a ešte trochu viac vás zmiatla :-)

Takže, čo si myslíte: ktorá bude Arthurova nová?Očakávam vaše stávky.

Uvidíme sa!

Vaša Top Secret

špecikecyblog.wordpress.com

37

4.

„Moja tútorka sa volá Daisy Dawnová Stewardová!“povedala Mia a pri každej spoluhláske jej vypadli z ústomrvinky. „Jej záľubou je Taylor Lautner. Celý deň rozprávala iba

o ňom.“

Ha, to som mohla bez námahy pretromfnúť. „Mojatútorka sa volá Persephona Porterová-Peregrinová. A potom, čo ma dotiahla na prvú hodinu, už so mnou vôbecnehovorila. Čo však nebolo také zlé, myslím si, že jej záľubou je ohŕňať nosom.“

„Naozaj divné mená – ako pri dostihoch,“ povedala Lottie. O  záľube menom Taylor Lautner nepovedala nič,

38

lebo predvlani mala aj ona vylepený jeho plagát. Navnú

tornej strane skrine. Vraj preto, lebo vlky sú podľa nejveľ

mi milé.

Napriek škótskym károvaným záclonám poprepletaným

zlatými niťami a  všadeprítomným porcelánovým baletkám

sme sa momentálne cítili v  kuchyni príjemne. Neskorý let

ný dážď udieral do okien a vo vzduchu sa nieslaupokojujú

ca vôňa vanilky a čokolády. Lottie totiž upiekla našeobľúbe

né koláčiky: vanilkové rožky podľa receptu jej starej mamy.

K  nim sme mali horúce kakao so šľahačkovou čiapočkou

a  nastrúhanou čokoládou. A  k  tomu uteráky na naše mok

ré vlasy. Táto atmosféra nabitá starostlivosťou, tukoma cuk

rom nás skutočne na chvíľu povzbudila. Lottie súcitila s nami

viac ako chcela priznať. Pretože obvykle by to bolo proti jej

zásadám, servírovať vianočné pečivo pred prvým advent

ným dňom. Čo sa týka vianočných tradícií, bola veľmiprís

na. Beda, ak si niekto spieval Tichú noc uprostred júna – tu

Lottie nerozumela žiadnej srande. Vraj to totiž prinášalone

šťastie. Chvíľu sme sa zabávali napchávaním sa koláčikmi,

a pritom sme komentovali imaginárne dostihy: „Persephona

Porter-Peregrin preberá vedenie na vnútornej strane dráhy,

v tomto roku vyhrala takmer všetky derby tu v Ascote,svoj

ho konkurenta Vanilkový Rožtek necháva hneď za sebou, ale

čo sa to deje? So štartovacím číslom päť sa dopredu posúva

Daisy Dawn, to bude napínavé, na cieľovej rovinke je na tom

rovnako ako Persephona, a  – áno! To nie je možné! – Out

siderka Daisy Dawn vyhráva s náskokom o konskú hlavu!“

„Na rozdiel od medovníkov alebo iného vianočného pečiva nepatria vanilkové rožky tak nevyhnutnek vianočným koláčom,“ zamrmlala si Lottie po nemecky a viac pre seba ako pre nás. Ocko trval na tom, aby sme maliau-pairku z  Nemecka, aby sme sa lepšie naučili jeho materinský jazyk. Keď s nami on sám rozprával po nemecky, mali sme sklony odpovedať mu po anglicky (vlastne ja, Mia v  tom čase nevedela povedať viac ako „dadada“), a tonezodpovedalo jeho predstavám o riadnej dvojjazyčnej výchove.Keďže Lottie zo začiatku takmer vôbec nevedela anglicky,museli sme sa pri nej snažiť hovoriť po nemecky a ocko saradoval. Až kým nezistil, že sme od Lottie prevzali aj dialekt. Najneskôr vtedy, keď mu malá Mia opľula košeľubrokolicou a odmietala ju jesť so slovami „Hentotok já jesťnebudem, čuješ?“, pochopil, že mu jeho plán naučiť nás ponemecky celkom nevyšiel.

„Môžeme ich teda považovať za pečivo vhodné počas celého roka.“ Lottie si stále robila starosti, že by jej Ježiško mohol rožky zazlievať. „Samozrejme iba vo výnimočných prípadoch.“

„A my sme absolútne výnimočné prípady,“ uistila ju Mia. „Poľutovaniahodné deti rozvedených rodičov, bez domova a bez nádeje, úplne stratené vo veľkom cudzom meste.“

Bohužiaľ to nebolo ani trochu prehnané: cestu domov sme našli iba vďaka priateľským okoloidúcim a  jednému milému vodičovi autobusu. Keďže sme si nezapamätali číslo domu nášho prechodného bydliska a  všetky budovy

40

tu vyzerali rovnako, možno by sme doteraz blúdili vonku

v hustom daždi ako Janko a Marienka, keby Buttercupne

stála na okne a nebrechala ako divá. Teraz ležalo totomúd

re zviera pri mne na rohovej kuchynskej lavici s hlavou na

mojich kolenách a  dúfalo, že nejakým zázračným spôso

bom si vanilkový rožok nájde cestu do jeho papuľky.

„Vážne to nemáte ľahké,“ povedala Lottie s  hlbokým

povzdychom a  na chvíľu som mala zlé svedomie. Aby jej

srdcu trochu odľahlo, mohli sme jej povedať, že tov ško

le nebolo vôbec až také zlé, práve naopak. Prvý školský

deň tu prebiehal výrazne lepšie ako v Berkeley, kde sa mi

banda dievčat vyhrážala, že strčia moju hlavu do záchodu.

(Prvý deň sa mi tým len vyhrážali, v piaty deň to aj naozaj

urobili. Mimochodom, to bol aj deň, keď som saprihlási

la na kung-fu.) Od tohto a iných pamätných prvýchškol

ských dní bol tento dnešný na hony vzdialený. Odhliadnuc

od Persephony a Holiaceho sa Kena mi nepripadali žiadni

žiaci Frognalskej akadémie nepríjemní a aj učiteliavyzera

li byť v pohode. Na žiadnom predmete som nemala pocit,

že by som zaostávala, učiteľka francúzštiny chválila moju

výslovnosť, triedy boli svetlé a  príjemné, dokonca strava

v jedálni bola celkom chutná. Namiesto Persephony sa ma

celkom bez opýtania ujalo dievča, ktoré sedelo nafrancúz

štine vedľa mňa, zobralo ma na obed a predstavilo svojim

priateľom. Od nich som sa dozvedela, že hrachovú kašu

radšej nemám jesť, a že Jesenný ples je už len pretocoolo

vá udalosť, lebo po prísne oficiálnej časti vystúpi skupina, o ktorej som bohužiaľ nikdy nič nepočula. Na prvý školský deň to dopadlo celkom dobre. Pre Miu dokonca ešte lepšie.

Hej, radšej sme mali Lottie porozprávať toto, ale páčilo sa nám, že nás ľutovala a zahrnula starostlivosťou –keďže deň sa ešte neskončil. To najhoršie sme mali pred sebou: večeru v Ernestovom dome, počas ktorej sme sa malizoznámiť s jeho dcérou a synom. Boli to dvojičky,sedemnásťročné, a  ak sme mali veriť Ernestovým slovám, skutočné vzory talentu a cností. Už teraz som ich nenávidela.

Zdalo sa, že aj Lottie sa vo svojich myšlienkach venuje tejto udalosti. „Na dnes večer som ti pripravila tú červenú zamatovú sukňu a bielu blúzku, Mia. A tebe, Liv, somvyžehlila modré kokteilové šaty tvojej matky.“

„Prečo nie hneď tie malé čierne so štrasmi?“posmievala som sa.

„Áno, a jemné kožené rukavičky,“ dodala Mia. „Tss. Je to predsa iba hlúpa večera. V  úplne obyčajný pondelok. Oblečiem si džínsy.“

„To neprichádza do úvahy,“ povedala Lottie. „Ukážete sa v najlepšom svetle.“

„V  maminých kokteilových šatách? Čo si obliekaš ty, Lottie – tvoj sviatočný dirndl?“ Mia a ja sme sazachichotali.

Lottie nasadila vážnu tvár – pri téme dirndlnerozumela vtipu ani natoľko, ako pri vianočných zvykoch.„Samozrejme, že áno, pretože v dirndli je človek vždy vhodneoblečený. Ale ja zostávam tu s Buttercup.“

„Čože? Ty chceš, aby sme tam šli samy?“ povedala Mia.

Lottie mlčala.

„Och, chápem – pán Spencer ťa nepozval,“vydedukovala som a zrazu mi zovrelo žalúdok.

Mia rozhorčene vytreštila oči. „Ten blb...“

Lottie sa hneď začala Ernesta zastávať: „To by nebolo vhodné. Napokon, na takúto... rodinnú príležitosť predsa nebudete brať pestúnku.“

„Ty ale patríš do rodiny!“ Mia rozmrvila jedenvanilkový rožok a Buttercup zdvihla hlavu plná očakávania. „Taký blbý arogantný trkvas.“

„Nie, taký vonkoncom nie je,“ odporovala Lottie.„Správanie pána Spencera voči mne je absolútne bezchybné. Je to veľmi milý a slušný muž a myslím si, že jeho cityk vašej mame sú úprimné a čestné. Naozaj sa veľmi snažil nájsť riešenie potom, čo sa zistilo, že vidiecky dom jeneobývateľný. Bez jeho pomoci by sme nedostali tento byt a nikdy by vás neprijali na Frognalskú akadémiu – majú tam vraj siahodlhé čakacie doby. Mali by ste si ho preto pomalyobľúbiť.“ Prísne sa na nás pozrela. „A dnes večer sa slušneoblečiete.“

Problémom bolo, že Lottie sa vedela pozerať rovnako prísne, ako Buttercup nebezpečne. Súviselo to s  milými hnedými psími očami, ktoré mali obidve. V tommomente som ju mala tak rada, že som od náklonnosti k nejmohla prasknúť.

„No dobre,“ povedala som. „Keď mi požičiaš tvoj dirndl.“

Mia sa samopašne zachichotala. „Áno, dirndl sa hodí vždy!“

„Nie môj dirndl sa hodí vždy, dirndl všeobecne sa hodí vždy.“

Lottie nasadila pohľad plný prevahy, pohodila svoje hnedé vlasy dozadu a  pokračovala po nemecky: „Ja ti nechcem brať ilúzie, srdiečko moje. Ale do môjho dirndlu ešte stále nemáš dosť veľké prednosti. Chápeš?“

„Prednosti“ boli zjavne opakom „plochá ako doska“. Uvidíme, ako s týmito výrazmi pochodím v praxi.

Chcela som sa rozosmiať, ale len som akosi podivnezafunela. „Mám ťa rada, Lottie,“ povedala som oveľavážnejšie, ako som zamýšľala.

44

5.

Ernestovi Spencerovi som pripisovala omnoho väčší snob

skejší dom a bola som takmer sklamaná, keď nás taxíkvy

sadil pred neporovnateľne skromnejšie vyzerajúcim teh

lovým domom na Redingtonskej ulici. Tradičný stavebný

štýl, biele okná s priečkami, s viacerými štítmia výklenka

mi, schovaný za vysokým živým plotom a múrmi, akoväč

šina domov tu. Prestalo pršať a zapadajúce slnko ponorilo

všetko do zlatého svetla.

„Celkom pekné,“ šepkala mi Mia prekvapene, keď sme

mamu nasledovali po dláždenom chodníku ku vchodo

vým dverám popri kvitnúcich hortenziách a kríkochstri

haných do tvaru gule.

„Aj ty si,“ zašepkala som späť. To súhlasilo: Mia vyzerala na zahryznutie so svojím pôvabným zapletenýmúčesom, na ktorom Lottie trvala, ako protiklad k  džínsom, ktorá nám mama povolila (čo Lottie nebolo po vôli). Ale predovšetkým preto, lebo si chcela svoje čerstvo vyžehlené kokteilové šaty obliecť ona sama.

Mama zazvonila a počuli sme, ako sa harmonickámelódia nesie domom. „Buďte prosím milé! A snažte sasprávať slušne.“

„To má znamenať, že sa pri stole nesmieme ako obvykle ohadzovať jedlom, nahlas grgať a  rozprávať neslušné vtipy?“ Odfúkla som si prameň vlasov z tváre. Aj mne by Lottie zaplietla vlasy, ale ja som sa obozretne zdržala vo vani tak dlho, až na to už nebol žiaden čas. „Mami, fakt, ak je tu niekoho potrebné napomínať, aby sa slušnesprával, tak teba!“

„Presne! My máme bezchybné spôsoby. Dobrý večer, môj pane.“ Mia sa koketne poklonila obrovskej kamennej soche, ktorá stála pri vchodových dverách: mix orla (od hlavy až po hruď) a leva (ten zvyšok), dosť tučný.„S dovolením, moje meno je Mia Silberová, to je moja sestra Olivia Silberová a tá so zvrašteným čelom je naša krkavčia matka, profesorka dr. Ann Matthewsová. Smiem sa spýtať, s kým mám tú česť?“

„To je Hrôzostrašný Freddy, nazývaný aj Tučný Freddy.“ Vchodové dvere sa nehlučne otvorili a pred nami stálvysoký chlapec, o niečo starší ako ja, v čiernom tričku s dlhými rukávmi a džínsoch. Uľahčene som si vydýchla. Dobre, že si naša krkavčia mama chcela obliecť tie hlúpe kokteilové šaty, bola by som sa v nich totálne zosmiešnila.

„Moji rodičia ho dostali od mojich starých rodičov ako svadobný dar,“ povedal chlapec a pohladkalHrôzostrašného Freddyho po zobáku. „Tatko ho chce už celé roky vyhnať do najzadnejšieho kúta záhrady, ale váži približnejednu tonu.“

„Ahoj, Grayson!“ Mama pobozkala chlapca na obe líca a potom ukázala na nás. „To sú moje dve myšky, Mia a Liv.“

Mia a  ja sme nenávideli, keď nás volala „myšky“, bolo to, ako keby mama každého upozorňovala na naše (možno naozaj trochu) veľké predné zuby.

Grayson sa na nás usmial. „Ahojte. Teší ma, že vásspoznávam.“

„Hej, tak určite,“ zamrmlala som.

„Máš na líci rúž,“ povedala Mia.

Mama si vzdychla a  Grayson vyzeral trochu zarazený. Nemohla som si nevšimnúť, ako veľmi sa podobá na otca, keď si človek odmyslel vlasy. Rovnaké široké plecia,rovnaké sebavedomé držanie tela, rovnaký rezervovaný úsmev politikov. Možno preto mi bol taký povedomý. No nemal také obrovské uši ako Ernest, ale to mohlo ešte prísť. Raz som čítala, že nos a  uši sú jediné časti tela, ktoré rastú až do vysokého veku.

Mama prešla energicky okolo Graysona, ako keby sa v dome vynikajúco vyznala a nám nezostávalo nič iné, iba ju nasledovať. Na chodbe sme zostali nerozhodne stáť, lebo mama zmizla. Grayson zavrel za nami dvere a rukou si utieral rúž z líc. Pritom to s rúžom si Mia ibavymyslela.

„My sme tiež šťastím celé bez seba, že tu smieme byť,“ povedala Mia, potom čo sme na seba niekoľko sekúndrozačito pozerali. „Bude aspoň niečo chutné na jedenie?“

„Myslím, že hej,“ odpovedal Grayson a znovu sa usmial. Nemám ani potuchy, ako sa mu to darilo. Mne sa v každom prípade nepodarilo úsmev opätovať. Sprostý šplhúň. „Pani Dimblebyová pečie prepeličky.“

No, to pasovalo ako päsť na oko. „Pani Dimblebyová?“ zopakovala som. „Kuchárka, predpokladám? A pánDimbleby je potom určite záhradník.“

„Kuchárka a  domáca.“ Grayson sa ešte stále usmieval, ale podľa toho, ako sa na mňa pozeral (s  jedným zdvihnutým obočím), som si všimla, že môj posmešný podtón zaregistroval. Mimochodom, nezdedil Ernestove modré oči, mal ich svetlohnedé, ktoré boli v pôsobivomkontraste k jeho blond vlasom. „Pán Dimbleby je poisťovací agent, pokiaľ viem. O záhradu sa stará tatko sám, hovorí, že je to pre neho relax.“ Obočie zdvihol ešte o  trochu vyššie. „Vy máte opatrovateľku, dobre som počul?“

„No, hej...“ Do kelu. Našťastie nás Ernest prerušil, mama sa pevne držala jeho ruky ako záchranného kolesa. Ako vždy, usmieval sa na nás, ako keby ho nikdy nič viacnepotešilo.

„Výborne, Grayson vám už zobral kabáty. Vitajte v dome Spencerovcov. Poďte ďalej, Florence čaká s predjedlom.“

Tak ako Grayson, aj Mia a ja sme upustili odvysvetľovania, že sme nemali oblečené žiadne kabáty (ako inak, keď naše jesenné a zimné veci ležali stále v nejakýchsťahovacích škatuliach?). Mama nám venovala poslednýnapomínajúci pohľad predtým, než sme Ernesta a  ju nasledovali cez dvojkrídlové dvere do obývačky, ktorá bola súčasne aj jedálňou. Bola to pekná miestnosť s  parketami, otvoreným krbom, bielou sedačkou s  vankúšikmi, klavírom a  veľkým jedálenským stolom, z  ktorej bol nádherný výhľad do záhrady. Pôsobila priestranne, ale niepredimenzovane, a pritom udivujúco... útulne. V živote by somnetipovala, že u Ernesta nájdeme takú neštýlovú sedačku, trošku obstarožnú a s ošúchanými rohmi a pestrými vankúšikmi, ktoré sa vôbec nehodili. Bol tam dokonca aj jeden veselý oranžový chlpatý vankúšik v  tvare mačky, ktorý sa natiahol, keď sme prešli okolo neho.

„To je Spot, náš kocúr.“ Okolo nás prešlo dievčaa položilo na stôl tanier. Zjavne Graysonovo dvojča, malo tie isté svetlohnedé oči. „A vy musíte byť Liv a Mia. Ann nám už o vás veľa rozprávala. To je ale pekný účes.“

Usmievať sa bolo pre ňu rovnako prirodzené, ako pre jej brata, na nej to však vyzeralo ešte milšie, keďže mala jamky v lícach, k tomu priliehavý noštek trochu dohora a jemnú pehavú pleť. „Ja som Florence. Rada vás spoznávam.“ Bola nízka a útla, ale s dobre vyvinutým hrudníkom, tvár jejlemovali lesklé gaštanové kučery, ktoré sa jej vlnili až poplecia. Mia a ja sme mohli na nej oči nechať. Urobila na nás absolútny dojem.

„Aké pekné šaty, Ann,“ povedala mame hlasom sladkým ako med. „Modrá ti skvele pristane.“

Zrazu som si pripadala nielen neohrabaná, strašne chudá a s nosom ako Pinocchio, ale predovšetkým príšerne nezrelá. Mama mala pravdu: naozaj nemáme žiadne spôsoby. Rozdávali sme zamračené pohľady, nezdvorilé slová (a  švajčiarsky syr), len aby sme ich potrestali. Ako tvrdohlavé deti, ktoré revú a  hádžu sa v  supermarkete o  zem. Florence a  Grayson nemali žiadne slabé miesto, správali sa dospelo. Nenechali nič na sebe poznať, usmievali sa, rozdávali komplimenty a zdvorilo konverzovali. Možno sa vážne tešili, že ich otec spoznal našu mamu. A  možno sa len tak tvárili. V každom prípade boli ďaleko pred nami.

Zahanbene som sa rozhodla, že sa odteraz budemsprávať rovnako dobre vychovane a zdvorilo. Ukázalo sa však, že to vôbec nie je jednoduché.

„Ako predjedlo je len taká drobnosť.“ Keď všetci zaujali svoje miesto, usmiala sa Florence z druhej strany stola srdečne na Miu a mňa. „Keďže pani Dimblebyovánakúpila veľa prepeličiek. Dúfam, že ich máte radi so zelerovým pyré.“

Ha, už sa to začína. Zeler. Blé. „To znie... zaujímavo,“ povedala som zdvorilo a dospelo, ako som najlepšievedela. „Zaujímavo“ sa hodí vlastne vždy.

„Bohužiaľ som vegetariánka,“ tvrdila Mia, ako vždyprešibanejšie než ja. „Okrem toho mám tú hlúpu alergiu nazeler.“

A  okrem toho som sa prepchala vianočným pečivom, dodala som mlčky.

„Och, no, tak potom ti urobím sendvič, keď chceš.“Florence sa usmiala tak žiarivo, až z toho boleli oči. „Vy bývate v  byte Finchleyových, však? Zbiera pani Finchleyová ešte stále tie čarovné porcelánové figúrky?“

Premýšľala som, či by som mohla ešte raz povedať „Áno, veľmi zaujímavé“ bez toho, aby to pôsobilo negatívne, ale Mia odpovedala namiesto mňa: „Nie! Teraz zbiera úplne hrozné gýčové kúsky. Také pripečene zazerajúce baletky.“

Rýchlo som obrátila svoj pohľad na tanier s predjedlom, aby som sa nezasmiala. Čo preboha má byť tá vec? Tenký prúžok som identifikovala ako mäso, ale čo bola prosím tá kašovitá kôpka vedľa?

Grayson, ktorý sedel vedľa mňa, zjavne uhádol mojemyšlienky. „Indické čatní patrí medzi špeciality paniDimblebyovej,“ povedal ticho. „Toto je čatní zo zelených paradajok.“

„Ach, aha, zaujímavé.“ Vložila som si do úst riadnenaloženú vidličku a  veľa nechýbalo, aby som všetko nevyľula. Na chvíľu som zabudla na svoje dobré predsavzatia. „Nebodaj sú tam hrozienka?“ spýtala som sa Graysonaneveriacky. Grayson neodpovedal. Vybral si z vrecka iPhone a pozeral pod stolom na displej. Z čistej zvedavosti by som nakukla, ale mala som čo robiť, aby som to hnusné čatní prehltla. Okrem hrozienok obsahovalo aj ingrediencie ako cibuľa, cesnak, kari, zázvor a – áno! Rozhodne! –škoricu. A niečo, čo mi medzi zubami škrípalo akospráchnivený nohavicový gombík. Pani Dimblebyová veľmi nevyberala a dala tam všetko, čoho sa potrebovala zbaviť a stálo v ceste. Ak bola toto jej špecialita, potom som nechcelavedieť, ako chutia veci, ktoré až tak dobre pripraviť nevedela.

Mia sa na mňa škodoradostne usmiala, keď som to spláchla pomarančovou šťavou.

„Tatko, ale nevracajú sa Finchleyovci budúci mesiac z Južnej Afriky?“ opýtala sa Florence.

„Áno, to je pravda. Od prvého októbra potrebujúFinchleyovci svoj byt pre se