načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Prvá (SK) – Kiera Cassová

Prvá (SK)

Elektronická kniha: Prvá (SK)
Autor: Kiera Cassová

- 35 dievčat začínalo. Ale zvíťaziť môže len jedna. - - Selekcia sa blíži k záveru a v súťaži zostali len 4 dievčatá. America je pevne rozhodnutá získať Maxona pre seba, a hoci sa ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 288
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-744-7959-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

35 dievčat začínalo. Ale zvíťaziť môže len jedna.

Selekcia sa blíži k záveru a v súťaži zostali len 4 dievčatá. America je pevne rozhodnutá získať Maxona pre seba, a hoci sa opätovne zblížili, Maxon stále netuší, kto je Aspen. Boje s rebelmi sa stupňujú, a keď vážne ohrozujú aj Americinu rodinu, rozhodne sa s nimi vyjednávať. Pri nebezpečnej misii ju postrelia do ramena a udalosti sa vymknú spod kontroly. Zúfalé boje prinesú rodinám nečakané odhalenia a zdrvujúce tragédie. Maxon napokon odhalí, kto bol Americinou tajnou láskou, a jej pozícia v selekcii je vážne ohrozená. Tým sa však prekvapenia nekončia...

Zařazeno v kategoriích
Kiera Cassová - další tituly autora:
Šťastně až navěky Šťastně až navěky
 (e-book)
Šťastně až navěky Šťastně až navěky
Siréna Siréna
 (e-book)
Šťastne až naveky (SK) Šťastne až naveky (SK)
Selekce - brožovaná Selekce
 (audio-kniha)
Selekce Selekce
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Prvá

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Kiera Cassová

Prvá – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




KIERA CASSOVÁ

P RVÁ

q


Preložil Martin Polakovič

Copyright © 2014 by Kiera Cass

Copyright © Martin Polakovič, 2015

ISBN tlačenej verzii 978-80-7447-959-5

ISBN e-knihy 978-80-7447-990-8 (1. zverejnenie, 2016)


5

Kapitola 1

q

Keď začali oknami lietať dnu tehly tentoraz, boli sme vo veľkej sále a  snažili sa pretrpieť ďalšiu hodinu etikety. Elise okamžite padla k  zemi a  začala sa s  ujúkaním plaziť k  bočným dverám. Celeste piskľavo vykríkla a vyrazila smerom k zadnej časti sály, len tak-tak, že unikla spŕške rozbitého skla. Kriss ma schmatla za rameno a potiahla ma. Rozbehli sme sa a spoločne, bok po boku, sme utekali k východu.

„Rýchlo, dámy!“ zvolala Silvia.

Strážcovia sa do niekoľkých sekúnd zoradili k oknám a spustili paľbu. Ako sme utekali, v ušiach sa mi ozývali ohlušujúce výstrely. Každý, kto bol na dohľad a preukazoval čo i len minimálne známky agresie – či mal v  rukách zbraň, alebo len kamene – musel zomrieť. Pohár trpezlivosti s útokmi už pretiekol.

„V týchto topánkach sa hrozne uteká,“ šomrala Kriss. Cez rameno mala prevesené zhúžvané šaty a očami fixovala koniec chodby.

„Jedna z  nás si na to bude musieť zvyknúť,“ povedala Celeste zadychčane.

Zagúľala som očami. „Ak to budem ja, budem každý deň nosiť tenisky. Už teraz toho mám po krk.“

„Netárajte a hýbte sa!“ zrevala Silvia.

„Ako sa stadiaľto dostaneme dolu?“ spýtala sa Elise.

„A čo bude s Maxonom?“ odvrkla Kriss.

Silvia neodpovedala. Nasledovali sme ju cez bludisko chodieb a ako sme hľadali cestu do suterénu, sledovali sme, ako okolo nás jeden za druhým utekajú strážcovia opačným smerom. Uvedomila som si, že ich obdivujem, a rozmýšľala som, čo to musí byť za odvahu, s ktorou utekajú v ústrety nebezpečenstvu, aby ochránili iných.

Strážcovia, ktorí nás míňali, boli jeden ako druhý, až kým sa môj pohľad nestretol so zelenými očami. Aspen nevyzeral vystrašene, dokonca ani zarazene. Jednoducho sa vyskytol problém a  on ho išiel riešiť. Bol proste taký.

Videli sme sa len krátko, no stačilo to. S  Aspenom sme viac nepotrebovali. V  zlomku sekundy som mu aj bez slov dokázala povedať Buď opatrný a vráť sa živý. A on mi rovnako mlčky odpovedal Ja viem, dávaj na seba pozor.

Hoci to, čo sme si nepotrebovali hovoriť, mi nemuselo robiť starosti, s tým, čo sme si povedali nahlas, som už také šťastie nemala. Náš posledný rozhovor nedopadol práve najlepšie. Chystala som sa práve nadobro odísť z  paláca a  požiadala ho, aby mi dal čas, kým sa spamätám zo Selekcie. Potom som však ostala v súťaži a nijako mu nevysvetlila dôvod.

Možno už so mnou stráca trpezlivosť a opúšťa ho schopnosť vidieť vo mne len to najlepšie. Budem to musieť nejako napraviť. Nechcela som žiť bez Aspena. I  teraz, keď som dúfala, že si ma Maxon vyberie, mi svet bez Aspena pripadal ako čosi nepredstaviteľné.

„Tu to je!“ zvolala Silvia a zatlačila na tajný panel v stene.

Vykročili sme dolu po schodoch s Elise a Silviou na čele.

„Do pekla, Elise, nezaostávaj!“ kričala Celeste. Chcela som, aby ma jej slová vytočili, no vedela som, že všetky myslíme na to isté.

Ako sme schádzali do tmy, snažila som sa zmieriť s tým, že nasledujúcich niekoľko hodín premárnim skrývaním sa ako myš pred kocúrom. Kráčali sme ďalej a  zvuk našich rýchlych krokov prehlušoval výkriky, až kým nám rovno nad hlavami nezaburácal mužský hlas.

„Zastaňte!“ zreval.

S Kriss sme sa naraz otočili a sledovali, ako uniforma pred nami naberá čoraz jasnejšie kontúry. „Počkajte,“ zvolala Kriss na dievčatá pod nami. „Je to strážca.“

Stáli sme na schodoch a sťažka dýchali. Keď k nám strážca konečne dorazil, sám lapal po dychu.

„Prepáčte, dámy. Rebeli utiekli, len čo sme spustili paľbu. Zrejme dnes nemajú chuť bojovať.“

Silvia si dlaňami uhladila šaty a prehovorila za nás všetky: „Vyhlásil kráľ palác za bezpečný? Ak nie, vystavujete dievčatá veľkému nebezpečenstvu.“

„Veliteľ stráží vyčistil pole. Som si istý, že jeho výsosť...“

„Nie ste kráľov hovorca. Poďme, dámy, pokračujte.“

„To myslíte vážne?“ spýtala som sa. „Ideme dolu bezdôvodne.“

Vrhla na mňa pohľad, z ktorého by skamenel aj rebel, a ja som zavrela ústa. So Silviou som si vypestovala čosi ako priateľstvo, keďže mi nevedomky pomohla oddýchnuť si od Maxona a  Aspena na jej doučovaní. Po tom, čo som predviedla v Správach pred pár dňami, sa však zdá, že z neho nič neostalo. Obrátila sa k strážcovi a  pokračovala. „Zožeňte oficiálny príkaz od kráľa a  vrátime sa. Kráčajte ďalej, dámy.“

Vymenili sme si so strážcom rozladené pohľady a rozišli sme sa.

Keď sa o dvadsať minút objavil iný strážca a oznámil nám, že sa môžeme vrátiť hore, Silvia neprejavila ani zamak výčitiek.

Celá tá situácia ma tak naštvala, že som ani nečakala na Silviu či ostatné vybrané. Vyšla som po schodoch až na prvé poschodie a odtiaľ pokračovala do svojej izby. Topánky mi ešte stále viseli na prste. Slúžok nikde, no na posteli čakal malý strieborný podnos s obálkou.

Okamžite som spoznala Mayin rukopis. Roztrhla som obálku a začítala sa. Ames, sú z nás tety! Astra je dokonalá. Kiežby si tu bola a stretli ste sa osobne, no všetci chápeme, že teraz musíš byť v paláci. Myslíš, že na Vianoce budeme spolu? Už sa blížia! Musím sa vrátiť a pomôcť Kenne a Jamesovi. Neuveriteľné, aká je krásna! Prikladám obrázok. Ľúbime Ťa! May

Spoza listového papiera som vytiahla lesklú fotografiu. Boli na nej všetci okrem Kotu a mňa. James, Kennin muž, celý žiaril a stál nad svojou ženou a dcérou s očami opuchnutými od dojatia. Kenna sedela s  vystretým chrbtom na posteli, držala drobný ružový uzlík a vyzerala rovnako nadšene ako vyčerpane. Mama s otcom prekypovali hrdosťou a vytrženie May a Gerada akoby z fotografie až kričalo. To, že nebol prítomný Kota, nebolo prekvapujúce – nič by tým predsa nezískal. Ja som tam však byť mala.

Mala, ale nebola.

Bola som tu. A niekedy nechápem prečo. Maxon bol stále niekde s Kriss – i po tom všetkom, čo spravil pre to, aby som v paláci zostala. Rebeli neúnavne útočili a  oslabovali našu bezpečnosť – to bolo vonku, no vnútri zasa kráľove mrazivé slová robili to isté s mojím sebavedomím. Po celý čas ma mátal Aspen, o ktorom som nesmela nikomu povedať. Kamery boli na dennom poriadku – zachytávali kúsky našich životov na pobavenie ľudu. Z každej strany ma čosi tlačilo do kúta a  unikalo mi všetko to, na čom mi kedysi tak záležalo.

S námahou som prehltla slzy zlosti. Plaču som už mala po krk.

Radšej som začala plánovať. Bol iba jediný spôsob, ako veci urovnať – ukončiť Selekciu.

Hoci som ešte stále občas zvažovala, či skutočne túžim stať sa princeznou, o  tom, že chcem byť Maxonovým dievčaťom, som vôbec nepochybovala. Ak sa to má stať, sedieť so založenými rukami mi nepomôže. Kým som čakala na svoje slúžky, nervózne som pochodovala po izbe a vybavovala si svoj posledný rozhovor s kráľom. Sotva som dýchala, a  tak som vedela, že jesť nemá žiadnu cenu. Možno by však stálo za to premôcť sa. Potrebovala som sa niekam posunúť, a to rýchlo. Kráľ spomínal, že ostatné dievčatá robia vo vzťahu k Maxonovi pokroky – fyzického charakteru – a povedal, že na to, aby som sa im v tejto oblasti vyrovnala, som príliš obyčajná.

Akoby môj vzťah s Maxonom nebol dosť zložitý, najnovšie sme mali ešte problém s  tým, že mi musí začať opäť dôverovať. A  ja som si nebola tak celkom istá, či to znamená, že sa nemám na nič pýtať. Hoci som bola viac-menej presvedčená, že s ostatnými dievčatami nezašiel fyzicky tak ďaleko ako so mnou, neubránila som sa úvahám, či predsa. Nikdy som sa ho nesnažila zvádzať – povedala by som, že všetky intímne chvíle, ktoré sme spolu zažili, prišli neplánovane. Musela som však dúfať, že ak by som sa skutočne snažila, dokázala by som mu dať najavo, že mám oňho rovnaký záujem ako ostatné.

Zhlboka som sa nadýchla, zdvihla bradu a vošla som do jedálne. Zámerne som minútu či dve meškala – v nádeji, že ostatné dievčatá už budú usadené. V tom som sa nemýlila. Reagovali však lepšie, ako som čakala.

Uklonila som sa, a keď som švihla nohou dozadu, na šatách sa mi otvoril rozparok, ktorý začínal až kdesi pri stehne. Šaty boli tmavočervené, bez ramienok a odhaľovali v podstate celý chrbát. Bola som presvedčená, že na to, aby vôbec držali formu, ich museli slúžky začarovať. Narovnala som sa, a keď sa moje oči stretli s Maxonovými, všimla som si, že prestal prežúvať. Komusi spadla vidlička.

Sklopila som zrak, prešla som k svojmu miestu a sadla si vedľa Kriss.

„To vážne, America?“ zašepkala.

Naklonila som hlavu jej smerom. „Ako, prosím?“ spýtala som sa s predstieraným nechápavým výrazom.

Zložila príbor a zahľadeli sme sa na seba. „Vyzeráš lacno.“

„A ty žiarlivo.“

Musela som zaťať do živého, pretože očervenela a  vrátila sa k svojmu jedlu. Aj ja som trocha odjedla, no už teraz mi zvieralo žalúdok. Keď predo mňa naservírovali dezert, rozhodla som sa, že Maxona prestanem ignorovať. Ako som dúfala, pozeral sa na mňa. Okamžite zdvihol ruku a  potiahol sa za ucho. Nenápadne som signál opätovala. Rýchlo som sa letmo pozrela na kráľa Clarksona a snažila sa potlačiť úsmev. Bol naštvaný. Bol to preňho ďalší trik, ktorý mi prešiel.

Najskôr som sa ospravedlnila, čím som Maxonovi umožnila poobdivovať môj nahý chrbát, a  rýchlo sa odobrala do svojej izby. Zavrela som za sebou dvere a okamžite šaty odzipsovala, aby som sa mohla konečne poriadne nadýchnuť.

„Ako to šlo?“ spýtala sa Mary, ktorá ku mne rýchlo priskočila.

„Vyzeral ohromený. Ako všetci.“

Lucy zapišťala a Anne prišla Mary na pomoc. „Podržíme to. Len choďte,“ prikázala. Poslúchla som. „Príde dnes v noci?“

„Áno. Neviem presne kedy, no určite sa dostaví.“ Sadla som si na okraj postele a rukami zloženými na bruchu som si pridŕžala otvorené šaty, aby nespadli.

Anne sa na mňa smutno usmiala. „Je mi ľúto, že vám bude ešte niekoľko hodín nepohodlne. Ale iste to bude stáť za to.“

Usmiala som sa. Snažila som sa tváriť, že bolesť mi neprekáža. Pred časom som povedala slúžkam, že chcem upútať Maxonovu pozornosť. Zdôverila som sa im so svojou nádejou, že pri troche šťastia budú tieto šaty čoskoro na zemi.

„Chcete, aby sme tu ostali, kým príde?“ spýtala sa Lucy prekypujúca nadšením.

„Nie, len mi pomôžte túto vec zasa zazipsovať. Musím si ešte niečo premyslieť,“ odvetila som a postavila sa, aby mi mohli pomôcť.

Mary sa chopila zipsu. „Stiahnite hruď, slečna.“ Poslúchla som, a  keď ma šaty opäť zovreli, cítila som sa ako vojak tiahnuci do boja. Brnenie je odlišné, no zámer je rovnaký.

Dnes večer skolím chlapa.

Kapitola 2

q

Otvorila som balkónové dvere a vpustila dnu svieži vzduch. Hoci bol december, fúkal jemný vánok a  šteklil ma na koži. Von sme už nesmeli – iba ak so sprievodom strážcov, takže toto mi muselo stačiť.

Pochodovala som hore-dolu po miestnosti, rozsvecovala sviečky a snažila sa to tu nejako zútulniť. Keď sa ozvalo zaklopanie na dvere, sfúkla som zápalku, rýchlo vyrazila k posteli, schmatla knihu a rozprestrela si šaty. Ale áno, Maxon, takto bežne vyzerám, keď si čítam.

„Vstúpte,“ povedala som ledabolo na hranici počuteľnosti.

Maxon vošiel dnu a ja som trocha zdvihla hlavu. Zachytila som ten údiv v jeho očiach, keď si obzeral moju stroho osvetlenú izbu. Nakoniec upriamil pohľad na mňa a putoval očami po mojej odhalenej nohe.

„Tak tu si,“ povedala som, zavrela knihu a  vstala, aby som sa s ním uvítala.

Zavrel dvere a  vošiel ďalej, pričom nespúšťal oči z  mojich kriviek. „Chcel som ti povedať, že dnes večer vyzeráš fantasticky.“

Prehodila som si vlasy za plece. „Och, toto? Našla som to kdesi vzadu v šatníku.“

„Som rád, že si ich vytiahla.“

Preplietla som si s  ním prsty. „Sadnime si. V  poslednom čase som ťa veľmi nevidela.“

Povzdychol si a nasledoval ma. „Za to sa ti ospravedlňujem. Pri tom útoku rebelov sme stratili množstvo ľudí, takže situácia bola trocha napätá. A  poznáš otca. Vyslali sme niekoľko strážcov na ochranu vašich rodín a naše počty sa stenčili, takže je ešte neznesiteľnejší ako obvykle. Navyše na mňa tlačí, aby som ukončil Selekciu, no nedám sa. Potrebujem čas, kým si to všetko premyslím.“

Sedeli sme na okraji postele. Prišuchla som sa k nemu. „Samozrejme. Ty by si mal mať hlavné slovo.“

Prikývol. „Presne tak. Viem, že som to už povedal aspoň tisíckrát, no nátlak ma privádza do šialenstva.“

Mierne som našpúlila ústa. „Ja viem.“

Potom stíchol. Jeho tvár bola pre mňa nečitateľná. Rozmýšľala som, ako urobiť ďalší krok bez toho, aby som naňho tlačila, no nevedela som, ako vyčariť romantický moment na počkanie.

„Viem, že som smiešna, no slúžky na mňa dnes naniesli nový parfum. Nie je prisilný?“ spýtala som sa a nahla krk, aby sa mohol ku mne skloniť a privoňať si.

Priblížil sa, až sa mi nosom obtrel o mäkkú pokožku. „Nie, drahá, voniaš krásne,“ povedal do oblúka, ktorý viedol k môjmu plecu. Potom ma na to miesto pobozkal. Prehltla som a pokúšala sa sústrediť. Potrebovala som mať istú kontrolu.

„Som rada, že sa ti páči. Veľmi si mi chýbal.“

Cítila som, ako ma jeho ruka oblapila okolo chrbta, a sklonila som hlavu. Bol tam – pozeral na mňa, naše pery delili len milimetre.

„Ako veľmi som ti chýbal?“ šepol.

Kombinácia jeho uhrančivého pohľadu a hlbokého hlasu mi naštartovala tep do čudných obrátok. „Veľmi,“ zašepkala som. „Veľmi, veľmi.“

Naklonila som sa k nemu a túžobne očakávala bozk. Maxon si ma sebavedome pritiahol k sebe jednou rukou a druhou mi zahrabol do vlasov. Moje telo by sa najradšej rozpustilo v jeho bozku, no šaty mu v tom bránili. Vtom ma zrazu opäť prepadla nervozita a spomenula som si na svoj plán.

Skĺzla som rukami po Maxonových ramenách a  naviedla mu prsty k chrbtu šiat. Dúfala som, že viac mu nebude treba.

Jeho ruky boli chvíľu nečinné a už-už som mu chcela povedať, nech potiahne za zips, keď vtom vybuchol do smiechu.

Pri tom zvuku som sa okamžite spamätala.

„Čo je také smiešne?“ spýtala som sa zhrozene a popritom rozmýšľala nad nejakým nenápadným spôsobom, ako upokojiť svoj dych.

„Zo všetkého, čo si kedy urobila, je toto to najzábavnejšie!“ Maxon sa prehol v páse a smial sa tak, až si udieral do kolena.

„Ako, prosím?“

Silno ma pobozkal na čelo. „Vždy som uvažoval, aké by to bolo, keby si sa naozaj snažila.“ Opäť sa začal smiať. „Prepáč, už musím ísť.“ I jeho postoj prezrádzal pobavenie. „Uvidíme sa ráno.“

A potom odišiel. Len tak!

Ostala som tam sedieť. Bola som celkom ponížená. Takto ďaleko by nezašla ani Celeste. Mala som príliš dokonalý účes, priveľa mejkapu. Vedel, o  čo mi ide, už vo chvíli, keď prešiel dverami. S povzdychom som prešla po izbe a sfúkla všetky sviečky. Popritom som rozmýšľala, ako sa mu zajtra pozriem do tváre.

Kapitola 3

q

Rozmýšľala som, že sa vyhovorím na črevnú chrípku. Alebo na neznesiteľnú bolesť hlavy. Záchvat úzkosti. Hocičo, čo by mi pomohlo vyzuť sa z raňajok.

Potom som si spomenula na Maxona a na jeho slová o tom, že treba zatnúť zuby. To nepatrilo k mojim silným stránkam. Ak sa však zapriem, a predsa len zídem dolu, ak sa aspoň ukážem, možno to ocení.

V nádeji, že dokážem odčiniť aspoň niečo z toho, čo som napáchala, som požiadala slúžky, aby ma odeli do najcudnejších šiat z môjho šatníka. Viac nepotrebovali, aby si domysleli, že sa nemajú vypytovať na včerajší večer. Výstrih bol o čosi vyšší, ako sa bežne nosilo v losangeleskom teplom počasí, a rukávy sa končili takmer až pri lakťoch. Boli ako kvetinový záhon, čo ostro kontrastovalo s dojmom zo včerajška.

Keď som vkročila do jedálne, sotva som sa na Maxona dokázala pozrieť, no podarilo sa mi vojsť so vztýčenou hlavou.

Keď som sa oňho konečne obtrela pohľadom, zistila som, že ma pozoruje so širokým úsmevom. Popri jedení na mňa žmurkol – a ja som opäť sklonila hlavu a predstierala som, že moju pozornosť celkom zamestnáva kiš na tanieri.

„Teším sa, že dnes si sa nezabudla obliecť,“ povedala Kriss jedovato.

„Teším sa, že máš dobrú náladu.“

„Čo to do teba, dopekla, vošlo?“ zasyčala.

Vzdala som to. „Dnes nevládzem, Kriss,“ povedala som skľúčene. „Nechaj ma na pokoji.“

Chvíľu to vyzeralo, že chce vyraziť do protiútoku, no zrejme som jej za to nestála. Trocha sa narovnala a pokračovala v jedení. Keby moje včerajšie konanie viedlo aspoň k čiastočnému úspechu, mohla som si ho ospravedlniť – takto som hrdosť nedokázala ani predstierať.

Zariskovala som a opäť som vrhla pohľad na Maxona. Hoci sa na mňa už nepozeral, bolo vidno, že popri krájaní jedla potláča samoľúby úškrn. To bola posledná kvapka. Nehodlala som takto pretrpieť celý deň. Už-už som chcela odpadnúť alebo sa chytiť za brucho alebo skúsiť nejaký iný trik, ktorý by ma odtiaľto dostal, keď vtom do jedálne vstúpil jeden z  komorníkov. V  ruke niesol striebornú tácku s  obálkou, ktorú s  úklonom položil pred kráľa Clarksona.

Kráľ si list vzal do ruky a rýchlo si ho prečítal. „Prekliati Francúzi,“ zašomral. „Prepáč, Amberly, zdá sa, že do hodiny budem musieť odísť.“

„Ďalší problém s obchodnou zmluvou?“ spýtala sa tlmene.

„Áno. Myslel som, že sme to vyriešili už pred mesiacmi. V tejto veci musíme byť neoblomní.“ Postavil sa, hodil obrúsok do taniera a vykročil k dverám.

„Otec,“ zvolal Maxon, ktorý sa taktiež postavil. „Nemám ísť s tebou?“

Pripadalo mi zvláštne, že keď sa dal kráľ na odchod, nevyštekol na svojho syna, aby ho nasledoval, pretože to bol jeho obvyklý spôsob dávania pokynov. Miesto toho na Maxona upriamil chladný pohľad a prehovoril hlasom ako britva.

„Keď budeš pripravený správať sa ako kráľ, potom budeš môcť robiť to, čo robí kráľ.“ Bez ďalších slov odišiel.

Maxon chvíľu ostal stáť – bol v šoku a cítil sa trápne, že ho kráľ poúča takto verejne. Keď si sadol, obrátil sa k svojej mame. „Letieť tam sa mi dvakrát nechcelo, ak mám byť úprimný,“ povedal na odľahčenie napätej atmosféry. Kráľovná sa usmiala, čo sa od nej, samozrejme, vyžadovalo, a my, vybrané, sme si poznámku nevšímali.

Väčšina dievčat už doraňajkovala a  so zdvorilým ospravedlnením sa odobrali do dámskej izby. Keď som v jedálni ostala už len s Maxonom a Elise, zdvihla som zrak a pozrela sa na princa. Obaja sme si súčasne zatiahli za ucho a usmiali sme sa na seba. Keď konečne odišla aj Elise, stretli sme sa uprostred miestnosti, nedbajúc na slúžky a komorníkov, ktorí okolo nás upratovali.

„To ja môžem za to, že mu nie si dosť dobrý,“ lamentovala som.

„Možno,“ podpichol ma. „Ver mi, toto nie je prvýkrát, čo sa ma snaží uzemniť, a  v  hlave má milión iných dôvodov, prečo je to podľa neho potrebné. Neprekvapilo by ma, keby to tentoraz robil len z čistej zlomyseľnosti. Nechce prísť o hlavné slovo a čím bližšie som k výberu svojej budúcej manželky, tým viac sa zvyšujú šance, že ho stratí. Hoci obaja vieme, že sa kontroly nikdy celkom nevzdá.“

„Mohol si ma pokojne poslať domov. Nikdy nedovolí, aby si si vybral mňa.“ Ešte stále som Maxonovi nepovedala, ako na mňa jeho otec pritlačil, ako sa mi vyhrážal na chodbe potom, ako ho Maxon prehovoril, aby mi dovolil ostať v paláci. Kráľ Clarkson sa jasne vyjadril, že o našom rozhovore mám mlčať, a ja som nechcela liať olej do ohňa. Zároveň mi však bolo veľmi nepríjemné, že som to musela pred Maxonom tajiť.

„Navyše,“ dodala som a prekrížila si ruky, „po včerajšej noci vážne netuším, prečo si ma tu chceš tak veľmi nechať.“

Zahryzol si do pery. „Prepáč, že som sa smial, ale ruku na srdce, čo iné som mohol robiť?“

„Napadá mi veľa vecí,“ zašomrala som. Ešte stále mi bolo trápne za to, že som sa ho pokúsila zviesť. „Cítim sa hrozne hlúpo,“ povedala som a ponorila som si hlavu do dlaní.

„Prestaň,“ povedal nežne a privinul si ma do svojej náruče. „Ver mi, že to bolo lákavé. Ty však nie si ten typ.“

„Ale nie je to chyba? Nemalo by to byť v každom človeku?“ nariekala som do jeho hrude.

„Pamätáš na tú noc v úkryte?“ povedal tlmeným hlasom.

„Áno, ale to sme sa v podstate lúčili.“

„Bola by to skvelá rozlúčka.“

O krok som ustúpila a zahnala sa po ňom. Zasmial sa, rád, že tá rozpačitosť medzi nami je preč.

„Zabudnime na to,“ navrhla som.

„Som za,“ súhlasil. „My dvaja máme aj tak inú prácu.“

„Ale, áno?“

„Áno, a keďže otec je preč, je vhodný čas prebrať si prvé nápady.“

„Dobre teda,“ povedala som, nadšená z toho, že som súčasťou niečoho, čo je len medzi nami.

Povzdychol si a  ja som začala byť nervózna, čo má za lubom. „Máš pravdu. Môj otec ťa neschvaľuje. Môžeme ho však prinútiť podvoliť sa, ak sa nám podarí jedna vec.“

„A tou je?“

„Musíme z teba urobiť miláčika ľudu.“

Zagúľala som očami. „Tak toto má byť tá naša práca? Maxon, to sa nikdy nestane. Potom, ako som sa pokúsila zachrániť Marlee, som videla anketu v jednom zo Celestiných časopisov. Ľuďom ležím v žalúdku.“

„Názory sa menia. Nenechaj sa príliš odradiť jednou chvíľou.“

Stále som to videla v čiernych farbách, no čo som mohla povedať? Ak to má byť moja jediná možnosť, musím to aspoň skúsiť.

„Dobre,“ povedala som. „Ale vravím – nebude to fungovať.“

S potmehúdskym úsmevom na tvári podišiel až celkom ku mne a dal mi dlhý pomalý bozk. „A ja ti vravím, že bude.“

Kapitola 4

q

Keď som vošla do dámskej izby, mala som plnú hlavu Maxonovho nového plánu. Kráľovná sa ešte neukázala a  všetky dievčatá boli zhŕknuté pri oknách a chichúňali sa.

„America, poď sem!“ povedala Kriss náhlivo. Dokonca i Celeste sa s úsmevom otočila a mávaním ma volala k nim.

Hoci som bola trocha nesvoja z toho, čo ma tam čaká, vykročila som smerom k hlúčiku.

„Och, preboha!“ zapišťala som.

„Presne,“ povzdychla si Celeste.

V záhrade behala do kruhu asi polovica strážcov paláca – od pása nahor nemali nič. Aspen mi povedal, že dostávajú injekcie na posilnenie, no evidentne si telá vo vrcholovej kondícii udržujú aj tvrdým tréningom.

Hoci sme boli všetky oddané Maxonovi, pohľad na krásnych chlapcov sme ako ženy nemohli ignorovať.

„Ten blonďavý,“ povedala Kriss. „Aspoň myslím, že je blond. Tie vlasy sú hrozne krátke!“

„Mne sa páči tamten,“ povedala Elise potichu, keď okolo nášho okna prebehol ďalší strážca.

Kriss sa zachichotala. „Neverím, že to robíme!“

„Och, och! Tamten, tento tu, s tými zelenými očami,“ povedala Celeste a ukazovala na Aspena.

Kriss si povzdychla. „S tým som tancovala na Halloween. Je rovnako vtipný ako pekný.“

„Aj ja som s ním tancovala,“ vystatovala sa Celeste. „Je to určite ten najočarujúcejší strážca v paláci.“

Pozerala som sa, ako beží, a myslela som na tie tisícky chvíľ, keď ma tie ramená objímali. Cítila som, že to, že sme sa s Aspenom od seba čoraz viac vzďaľovali, je nevyhnutné, no i teraz som sa neubránila myšlienkam, či je možné uchovať si niečo z toho, čo sme spolu mali. Čo ak ho potrebujem?

„A čo ty, America?“ spýtala sa Kriss.

Jediný strážca, ktorý ma skutočne zaujal, bol Aspen, a hoci som po ňom túžila, cítila som, že je to hlúpe. Odpovedi som sa preto vyhla.

„Neviem. Všetci sú sympatickí.“

„Sympatickí?“ zopakovala Celeste. „Si zo mňa strieľaš! Sú to jedni z najväčších krásavcov, akých som kedy videla.“

„Je to len zopár chlapcov bez košele,“ oponovala som.

„Áno, čo keby si si to chvíľu užila, kým sa opäť nebudeš musieť pozerať len na nás tri,“ povedala štipľavo.

„Keď myslíš. Maxon vyzerá bez košele rovnako dobre ako ktorýkoľvek z týchto mužov.“

„Čože?“ vyhŕkla Kriss.

Len čo mi tie slová vykĺzli z úst, uvedomila som si, čo som povedala. Všetky tri páry očí sa upriamili na mňa.

„Kedy presne ste boli s Maxonom hore bez?“ naliehala Celeste.

„Ja nie!“

„Ale on bol?“ spýtala sa Kriss. „Takže preto si bola včera tak príšerne oblečená?“

Celeste zalapala po dychu. „Ty štetka!“

„No dovoľ!“ vykríkla som.

„Nuž, akú reakciu si čakala?“ vyštekla a prekrížila si ruky. „Ibaže by si nám chcela povedať, čo sa stalo a prečo sa mýlime.“

Toto sa však vysvetliť nedalo. Vyzliekanie Maxona nebol práve najromantickejší moment, no nemohla som im povedať, že som mu ošetrovala rany na chrbte, ktoré mu spôsobil jeho otec. To tajomstvo strážil celý svoj život. Ak by som ho teraz zradila, medzi nami by bol koniec.

„Celeste ho polonahá obchytkávala na chodbe!“ obvinila som ju a ukázala na ňu prstom.

Klesla jej sánka. „Odkiaľ to vieš?“

„To už bola každá s Maxonom nahá?“ spýtala sa Elise zhrozene.

„Neboli sme nahí!“ vykríkla som.

„Dobre,“ povedala Kriss a  zdvihla ruky. „Vyjasnime si to. Čo konkrétne robil kto s Maxonom?“

Všetky sme na chvíľu stíchli, ani jedna z  nás nechcela prehovoriť prvá.

„Ja som ho pobozkala,“ povedala Elise. „Trikrát, no nič viac.“

„Ja som sa s  ním nebozkávala ani raz,“ priznala Kriss. „Ale z vlastnej vôle. Ešte som mu to nedovolila.“

„Naozaj? Ani raz?“ spýtala sa šokovaná Celeste.

„Ani jediný.“

„Nuž teda, ja zasa veľakrát.“ Celeste pohodila vlasmi – chcela ukázať, že je na to hrdá a  vôbec sa za to nehanbí. „Najlepšie to bolo raz v noci na chodbe.“ Vrhla na mňa pohľad. „Stále sme si šepkali, aké by to bolo vzrušujúce, keby nás niekto prichytil.“

Všetky oči sa napokon upriamili na mňa. Spomenula som si na kráľove slová, ktoré naznačovali, že ostatné dievčatá boli omnoho povoľnejšie, ako boli moje hranice. Teraz som však už vedela, že to bola len ďalšia zbraň z jeho arzenálu, jeden zo spôsobov, ako ma prinútiť cítiť sa bezvýznamne. Rozhodla som sa povedať pravdu.

„To mňa Maxon pobozkal ako prvú, nie Oliviu. Nechcela som, aby to niekto vedel. A  mali sme niekoľko... intímnejších chvíľ. Raz sa pritom Maxonovi vyzliekla košeľa.“

„Sama od seba? Ako mávnutím čarovného prútika?“ naliehala Celeste.

„On si ju vyzliekol,“ priznala som.

Celeste to očividne nestačilo a nedala mi pokoj. „Sám si ju vyzliekol či to bola tvoja práca?“

„Myslím, že naša spoločná.“

Po chvíli napätého ticha sa opäť ozvala Kriss. „Dobre, teraz všetky vieme, na čom sme.“

„A to je?“ spýtala sa Elise.

Nikto neodpovedal.

„Chcela som len povedať, že...,“ spustila som, „všetky tie chvíle boli pre mňa veľmi dôležité a Maxon mi nie je ľahostajný.“

„Naznačuješ, že nám áno?“ vyštekla Celeste.

„Viem, že tebe áno.“

„Ako sa opovažuješ?“

„Celeste, nie je žiadne tajomstvo, že chceš niekoho, kto má moc. Som presvedčená, že Maxona máš do určitej miery rada, no nemiluješ ho. Ide ti o korunu.“

Celeste to nepoprela, ale osopila sa na Elise. „A čo táto tu? Nikdy som na tebe nevidela štipku emócií!“

„Nezvyknem sa predvádzať. Mohla by si to občas vyskúšať aj ty,“ vyrazila Elise do prudkého protiútoku. Keď som videla záblesk hnevu v jej očiach, odrazu mi bola sympatickejšia. „V mojej rodine sú všetky manželstvá dohodnuté vopred. Vedela som, čo ma čaká, to je celé. Možno nie som do Maxona po uši zaľúbená, no mám k nemu úctu. Láska možno príde časom.“

„To znie dosť smutne, Elise,“ povedala Kriss súcitne.

„Nie je to smutné. V živote sú väčšie veci ako láska.“

Mlčky sme na Elise hľadeli a v hlavách nám doznievali jej slová. Z lásky som bojovala pre svoju rodinu, aj pre Aspena. A teraz, hoci ma tá myšlienka desila, som bola presvedčená, že aj všetky moje činy, ktoré sa týkali Maxona – i tie totálne hlúpe –, poháňal tento cit. Ale aj tak – čo ak existovalo niečo dôležitejšie?

„Nuž, ja to poviem: milujem ho,“ vyhŕkla Kriss. „Milujem ho a chcem, aby si ma vzal.“

Po opätovnom zatiahnutí do rozhovoru by som najradšej splynula s kobercom. Čo som to začala?

„Dobre, America, priznaj farbu,“ naliehala Celeste.

Ustrnula som a zrýchlil sa mi dych. Chvíľu mi trvalo, kým som našla správne slová.

„Maxon vie, ako sa cítim, a na ničom inom nezáleží.“

Nad mojou odpoveďou zagúľala očami, no viac už netlačila na pílu. Nepochybne zo strachu, že by som jej to v podobnej situácii mohla oplatiť.

Chvíľu sme tam stáli a mlčky na seba hľadeli. Až teraz, celé mesiace od spustenia Selekcie, sme spoznali skutočnú povahu súťaže. Nahliadli sme do našich vzájomných vzťahov s Maxonom – teda aspoň do jedného ich aspektu– a mohli sme ich porovnať.

O chvíľu vošla do izby kráľovná a popriala nám dobré ráno. Keď sme sa jej uklonili, pobrali sme sa. Do kútov izby, svojich myšlienok. Možno sa k tomu od začiatku schyľovalo. Boli sme štyri dievčatá a princ bol len jeden – tri z nás čoskoro odídu a to jediné, čo si odtiaľto odnesú, bude zaujímavý príbeh o tom, ako strávili jeseň.

Kapitola 5

q

Zvierala som si ruky a pochodovala som hore-dolu po knižnici na dolnom poschodí – snažila som sa sformulovať si v hlave myšlienky do slov. Vedela som, že budem musieť Maxonovi vysvetliť, čo sa práve stalo, skôr než sa o tom dozvie od ostatných dievčat – to však ešte neznamenalo, že sa na ten rozhovor teším.

„Klop, klop,“ povedal a vstúpil. Hneď si všimol môj ustráchaný výraz. „Čo sa deje?“

„Nerozčúľ sa,“ varovala som, keď sa priblížil.

Spomalil krok a jeho tvár sa zmenila zo znepokojenej na obozretnú. „Pokúsim sa.“

„Dievčatá vedia, že som ťa videla bez košele.“ Videla som, ako sa mu pery formujú do otázky. „O tvojom chrbte som nepovedala ani slovo,“ prisahala som. „Chcela som, pretože teraz si myslia, že sme sa nevedeli jeden druhého nabažiť.“

Usmial sa. „Nakoniec sa to tak skončilo.“

„Nechaj si tie vtipy, Maxon! Teraz ma nenávidia!“

Keď ma objímal, ešte stále mu svietili oči. „Ak ťa to uteší, nehnevám sa. Ak neprezradíš moje tajomstvo, nemám s tým problém. Hoci ma trocha zaráža, že si im to povedala. Ako k tomu vôbec došlo?“

Zaborila som si hlavu do jeho hrude. „Myslím, že ti to nedokážem povedať.“

„Hmm.“ Šúchal mi palcom po chrbte. „Myslel som, že pracujeme na vzájomnej dôvere.“

„To pracujeme. Žiadam ťa, aby si mi dôveroval, že keď ti to poviem, bude to len horšie.“ Možno som sa mýlila, no bola som presvedčená, že priznať sa Maxonovi, že sme si obzerali polonahých, spotených strážcov nám všetkým len zavarí.

„Dobre,“ povedal napokon. „Dievčatá vedia, že si ma videla čiastočne vyzlečeného. Ešte niečo?“

Zaváhala som. „Vedia, že som bola prvá, ktorú si pobozkal. A ja viem všetko, čo si s nimi robil aj nerobil.“

Odtiahol sa. „Čože?“

„Keď som zahovorila tú záležitosť s tvojím obnažením, spustilo sa vzájomné obviňovanie a  všetci priznali farbu. Viem, že si sa veľakrát bozkával so Celeste a že keby ti to Kriss dovolila, už by si dávno pobozkal aj ju. Všetko to priznali.“

Prešiel si rukou po tvári a urobil pár krokov, aby to spracoval. „To už nemám žiadne súkromie? Žiadne? Pretože vy štyri si musíte dokazovať, ktorá je lepšia?“ Evidentne z toho bol zúfalý.

„Vieš, keď ti tak záleží na čestnosti, mal by si byť rád.“

Zastavil sa a vyjavene na mňa pozrel. „Ako, prosím?“

„Karty sú na stole. Všetci máme celkom dobrú predstavu o tom, ako na tom sme, a pokiaľ ide o mňa, som za to vďačná.“

Zagúľal očami. „Vďačná?“

„Ak by si mi predtým povedal, že po fyzickej stránke som sa s tebou dostala na rovnakú úroveň, nikdy by som ťa tak nezvádzala ako včera večer. Vieš, aké to bolo zahanbujúce?“

Zaškľabil sa a opäť začal nervózne pochodovať. „Prosím, America, už si urobila toľko hlúpostí, že sa divím, ako ťa môže ešte niečo zahanbiť.“

Možno to bolo tým, že som nemala také vysoké vzdelanie, no chvíľu mi trvalo, kým ma jeho tvrdé slová zasiahli. Maxon ma mal vždy rád, aspoň to tvrdil. Vedela som, že iní ľudia by sa na mňa za to pozerali zvrchu. Videl to tak aj on?

„Pôjdem teda,“ povedala som potichu. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. „Prepáč, že som povedala o tom s tou košeľou.“ Vykročila som k dverám s pocitom takej malosti, až som rozmýšľala, či si môj odchod vôbec všimol.

„No tak, America. Nemyslel som to tak...“

„Nie, to nič,“ zamrmlala som. „Budem si dávať lepší pozor na ústa.“

Vyšla som hore schodmi, na pochybách, či chcem, aby šiel Maxon za mnou, alebo nie. Nešiel.

Keď som prišla do svojej izby, Anne, Mary a Lucy mi vymieňali posteľnú bielizeň a utierali prach na policiach.

„Zdravím, pani moja,“ pozdravila Anne. „Dali by ste si čaj?“

„Nie, idem si len na chvíľu sadnúť na balkón. Ak by za mnou niekto prišiel, povedzte, že odpočívam.“

Anne sa trocha zamračila, no prikývla. „Samozrejme.“

Nadýchala som sa čerstvého vzduchu a potom som prešla k materiálom, ktoré nám dala Silvia prečítať. Krátko som si zdriemla a chvíľku som hrala na husliach. Bolo mi jedno, čo robím, hlavne, že pri tom nie sú dievčatá ani Maxon.

Keď bol kráľ preč, mohli sme si vziať jedlo do izby, čo som aj urobila. Keď som bola v polovici kurčaťa s citrónom a korením, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Možno som začínala byť paranoidná, no bola som si istá, že to bol Maxon. Teraz ho v žiadnom prípade nechcem vidieť. Schmatla som Mary a Anne a zamierila som do kúpeľne.

„Lucy,“ zašepkala som. „Povedz mu, že som vo vani.“

„Jemu? Vo vani?“

„Áno. Nepúšťaj ho dnu,“ prikázala som.

„Čo to má celé znamenať?“ spýtala sa Anne, keď som zavrela dvere a pritlačila na ne ucho.

„Počujete niečo?“ spýtala som sa.

Aj ony sa pritisli ušami k dverám a čakali, či nerozoznajú nejaké slová.

Počula som zdeformovaný hlas Lucy, no potom som pritlačila ucho k medzierke medzi dverami a zárubňou a rozhovor som počula omnoho jasnejšie.

„Je v  kúpeľni, vaša výsosť,“ odpovedala Lucy pokojne. Bol to Maxon.

„Och. Dúfal som, že ešte nedovečerala. Napadlo mi, že by sme sa mohli najesť spolu.“

„Urobila si kúpeľ ešte pred večerou.“ Hlas jej troška kolísal, takáto neúprimnosť jej iste nebola príjemná.

No tak, Lucy. Vydrž to.

„Aha. Nuž, možno by si ju mohla poslať za mnou, keď skončí. Rád by som sa s ňou pozhováral.“

„Ehm... je možné, že to bude dlhý kúpeľ, vaša výsosť.“

Maxon na chvíľu stíchol. „Och. Dobre teda. Dajte jej teda, prosím, vedieť, že som sa zastavil, a povedzte jej, že na hodine nezáleží – prídem.“

„Áno, pane.“

Nastalo dlhšie ticho, až som si začínala myslieť, že odišiel.

„Ehm, ďakujem,“ povedal nakoniec. „Dobrú noc.“

„Dobrú noc, vaša výsosť.“

Aby som mala istotu, že skutočne odišiel, ešte pár sekúnd som sa neukazovala. Keď som vyšla z kúpeľne, Lucy stála pri dverách. Pozrela som sa na všetky svoje slúžky. V  očiach som im čítala otázku.

„Dnes večer chcem byť jednoducho sama,“ povedala som stručne. „Popravde, najradšej by som si už ľahla. Odneste, prosím, ten podnos s večerou, idem sa nachystať do postele.“

„Chcete, aby tu jedna z nás ostala?“ spýtala sa Mary. „Keby ste sa rozhodli poslať po princa?“

Videla som tú nádej v ich očiach, no musela som ich sklamať.

„Nie, potrebujem si oddýchnuť. Uvidíme sa s Maxonom ráno.“

Bol to zvláštny pocit, líhať si do postele s  vedomím, že medzi mnou a Maxonom čosi visí, no teraz som nevedela, čo mu mám povedať. Nedávalo to žiadny zmysel. Už sme spolu prežili toľko príjemných aj nepríjemných vecí, toľkokrát sme sa už pokúšali, aby náš vzťah fungoval – bolo však jasné, že ak sa to má niekedy stať, čaká nás ešte dlhá cesta. Zobudila som sa ešte pred úsvitom, keď ma nasilu vytrhli zo spánku. Moju izbu zalialo svetlo z chodby, a keď dnu vošiel strážca, už som si pretierala oči.

„Lady America, zobuďte sa, prosím,“ povedal.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa zívajúc.

„Naliehavá situácia. Potrebujeme vás dolu.“

V  mihu mi stuhla krv v  žilách. Moja rodina je mŕtva. Vedela som to. Vyslali sme strážcov. Varovali sme svojich príbuzných, že sa to môže stať, ale na rebelov to nestačilo. To isté sa stalo aj Natalie. Zo Selekcie odišla ako jediné dieťa v rodine, pretože rebeli jej zabili sestru. Žiadna z našich rodín už nebola v bezpečí.

Prudko som zo seba strhla perinu a schytila som župan a papuče. Čo najrýchlejšie som zbehla schody a takmer som sa dvakrát pošmykla.

Keď som dorazila na prvé poschodie, uvidela som Maxona, pohrúženého v rozhovore so strážcom. Rozbehla som sa k nemu. Na udalosti posledných dvoch dní som ani nepomyslela.

„Sú v poriadku?“ spýtala som sa a snažila sa potlačiť plač. „Aké zlé to je?“

„Čože?“ spýtal sa a nečakane ma objal.

„Moji rodičia, bratia a sestry. Sú v poriadku?“

Maxon si ma od seba rýchlo odtisol, a ako si ma držal pred sebou, pozrel sa mi do očí. „Sú v poriadku, America. Prepáč. Malo mi napadnúť, na čo hneď pomyslíš.“

Od úľavy som sa skoro rozplakala.

Maxon pokračoval s  mierne zmäteným výrazom. „V paláci sú rebeli.“

„Čože?“ vykríkla som. „Prečo nie sme v úkrytoch?“

„Neprišli útočiť.“

„Načo teda prišli?“

Povzdychol si. „Sú to len dvaja rebeli z  tábora Severných. Nie sú ozbrojení a špeciálne si vyžiadali hovoriť so mnou... a s tebou.“

„Prečo so mnou?“

„Neviem presne – ale ja sa s nimi chystám porozprávať, tak mi napadlo, že tú možnosť ponúknem aj tebe.“

Pozrela som sa na seba a prehrabla si rukou vlasy. „Som v nočnej košeli.“

Usmial sa. „Viem, ale je to veľmi neformálne stretnutie. To nič.“

„A ty chceš, aby som sa s nimi rozprávala?“

„To je len na tebe, no som zvedavý, prečo chcú hovoriť práve s tebou. Neviem, či mi to povedia, keď tam nebudeš.“

Prikývla som, uvažujúc nad tým. Nevedela som iste, či chcem hovoriť s rebelmi. Ozbrojení alebo nie, stále naháňali väčšiu hrôzu, ako by som ja teoreticky vôbec bola schopná. Ak si však Maxon myslí, že to dokážem, možno by som mala... „Dobre,“ povedala som a vzchopila sa. „Dobre.“

„Nič sa ti nestane, America. Sľubujem.“ Stále ma držal za ruku a jemne mi stisol prsty. „Veďte nás,“ povedal, keď sa otočil na strážcu. „Puzdro na zbraň si nechajte pre istotu otvorené.“

„Samozrejme, vaša výsosť,“ povedal strážca a odviedol nás poza roh do veľkej sály, kde už stáli dvaja ľudia v obklopení ďalších strážcov.

Nájsť v dave Aspena mi trvalo len pár sekúnd.

„Mohli by ste si odvolať svoje psy?“ spýtal sa jeden z rebelov. Bol vysoký, chudý a plavovlasý. Čižmy mal celé od blata a oblečením pripomínal Sedmičku: mal hrubé nohavice, ktoré boli zúžené, aby mu lepšie pasovali, ošúchanú koženú bundu a  pod ňou košeľu, ktorá bola samá záplata. Na krku mu visel zhrdzavený kompas na dlhej retiazke, ktorý sa knísal pri každom jeho pohybe. Vyzeral otrhane, no nešla z neho hrôza, čo som nečakala.

Ešte menej som čakala, že jeho spoločníkom bude dievča. Aj ono malo čižmy. Zdalo sa, že sa snaží byť šetrná a štýlová zároveň, pretože legínsy a sukňu mala ušité z rovnakého materiálu, z akého boli mužove nohavice. Bok mala vystrčený v  sebavedomej póze napriek strážcom, ktorí ju obkolesovali. Aj keby som si nepamätala jej tvár, spoznala by som ju podľa bundy – rifľovej a krátkej, posiatej desiatkami vyšívaných vzorov, ktoré vyzerali ako kvety.

Aby sa mi pripomenula, krátko sa mi uklonila. Vydala som zvuk na rozhraní smiechu a zalapania po dychu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Maxon.

„Neskôr,“ zašepkala som.

Bol zmätený, no ostal pokojný. Stisol mi ruku, aby upokojil aj mňa, a opäť sa upriamil na našich hostí.

„Prišli sme si s vami pohovoriť v mieri,“ povedal muž. „Nie sme ozbrojení a vaši strážcovia nás prehľadali. Viem, že nie je vhodné žiadať o súkromie, no chceme s vami prebrať záležitosti, ktoré by nemal počuť nik iný.“

„A čo America?“ spýtal sa Maxon.

„Chceme hovoriť aj s ňou.“

„S akým cieľom?“

„Opakujem,“ povedal muž takmer až arogantne, „musíme byť z dosluchu týchto tu.“ Urobil hravé gesto smerom k okolostojacim.

„Ak si myslíte, že jej môžete ublížiť...“

„Viem, že o  nás nemáte valnú mienku, a  máte na to aj dobrý dôvod, ale nemáme v úmysle ublížiť ani jednému z vás. Chceme sa porozprávať.“

Maxon sa na chvíľu zamyslel. „Ty,“ povedal a pozrel sa na jedného zo strážcov, „zlož jeden stôl a štyri stoličky. Potom vás všetkých poprosím, aby ste sa vzdialili a dali našim hosťom trocha priestoru.“

Strážcovia poslúchli a niekoľko rozpačitých minút nikto neprehovoril. Keď strážca konečne zložil stôl zo stohu a postavil ho do rohu s  dvoma stoličkami po stranách, Maxon gestom naznačil, aby sme si všetci posadali. Ako sme prechádzali k stolu, strážcovia ustupovali a  bez slova zaujali pozície po obvode miestnosti, pričom ostražito sledovali oboch rebelov. Vyzerali, akoby boli pripravení vystreliť v zlomku sekundy.

Keď sme dorazili k stolu, mužský zástupca rebelov vystrel ruku. „Nemyslíte, že by bolo vhodné predstaviť sa?“

Maxon si ho premeral nedôverčivým pohľadom, no nakoniec privolil. „Maxon Schreave, váš panovník.“

Mladík sa zasmial. „Je mi cťou, pane.“

„A vy ste?“

„Pán August Illeá, k vašim službám.“

Kapitola 6

q

S Maxonom sme si vymenili pohľady, potom sme sa pozreli späť na rebelov.

„Počuli ste dobre. Som Illeá. A rodený. A toto dievča bude skôr či neskôr tiež – po uzatvorení manželstva,“ povedal August a kývol smerom k dievčaťu.

„Georgia Whitakerová,“ povedala. „A, samozrejme, vieme o tebe všetko, America.“

Opäť sa na mňa usmiala a ja som jej gesto opätovala. Bola som na pochybách, či jej mám veriť, no nenávisť som k nej určite necítila.

„Takže otec mal pravdu.“ Maxon si povzdychol. Pozrela som sa naňho, celá zmätená. Maxon vedel, že niekde existujú priami potomkovia Gregoryho Illeu? „Vravel, že si raz prídete nárokovať korunu.“

„Nechcem vašu korunu,“ ubezpečil nás August.

„Dobre, pretože mám v úmysle viesť túto krajinu,“ odsekol Maxon. „Vychovali ma na to, a keď si myslíte, že si sem môžete len tak napochodovať s vyhlásením, že ste Gregoryho prapravnuk...“ „Nechcem vašu korunu, Maxon! Zničiť monarchiu je skôr úmyslom Južných rebelov. My máme iné ciele.“ August sa posadil za stôl a oprel sa na svojej stoličke. Potom prešiel rukou ponad stoličky, čím nás pozýval sadnúť si, akoby tu on bol doma.

S  Maxonom sme si opäť vymenili pohľady a  prisadli sme si. Georgia nás rýchlo nasledovala. August na nás chvíľu mlčky hľadel – buď nás len pozoroval, alebo sa rozhodoval, kde začať.

Maxon, možno s úmyslom pripomenúť, kto je tu pánom, prelomil napätie. „Dáte si čaj alebo kávu?“

Georgia sa rozžiarila. „Kávu?“

Maxon sa mimovoľne pousmial nad jej nadšením a  otočil sa dozadu na jedného zo strážcov. „Povedali by ste, prosím, nejakej slúžke, aby priniesla kávu? A,  dofrasa, nech je silná!“ Potom sa opäť obrátil na Augusta.

„Neviem si ani predstaviť, čo odo mňa chcete. Zdá sa, že ste prišli úmyselne v čase, keď celý palác spí, a predpokladám, že by ste radi svoju návštevu udržali v čo najväčšej tajnosti. Povedzte, čo musíte. Nemôžem vám sľúbiť, že vám dám, čo chcete, ale vypočujem si vás.“

August prikývol a naklonil sa vpred. „Desiatky rokov hľadáme Gregoryho denníky. Vieme, že kedysi dávno existovali, a nedávno mi ich existenciu potvrdil aj zdroj, ktorý nemôžem prezradiť.“ August sa pozrel na mňa. „Len aby ste vedeli, neprezradila ich vaša prezentácia v Správach.“

S úľavou som si povzdychla. Len čo tie denníky spomenul, začala som si v duchu nadávať a pripravovať sa na to, ako to Maxon neskôr zaradí do zoznamu hlúpostí, ktoré som vykonala.

„Nikdy sme netúžili po zvrhnutí monarchie,“ povedal Maxonovi. „Hoci dospela do veľmi skazeného stavu, nemáme problém so zvrchovaným vodcom, obzvlášť, ak ste tým vodcom vy.“

Maxon nedal nič najavo, no cítila som, že je hrdý. „Ďakujem.“

„My by sme chceli iné veci, konkrétne slobody. Chceme nominovať zástupcov a chceme skoncovať s kastami.“ August to vravel tónom, akoby išlo o čosi jednoduché. Ak videl, ako prerušili moju prezentáciu v Správach, mal by mať už viac rozumu.

„Rozprávate, akoby som už bol kráľom,“ odpovedal Maxon so zúfalstvom v hlase. „Aj keby to bolo možné, nemôžem vám jednoducho dať, čo žiadate.“

„Ale ste tej myšlienke otvorený?“

Maxon zdvihol ruky a položil ich na stôl. „Na tom, čomu som otvorený, v tejto chvíli nezáleží. Nie som kráľ.“

August si povzdychol a pozrel sa na Georgiu. Zdalo sa, že komunikujú bez slov, a ohromilo ma, s akou ľahkosťou sa k sebe mali. Sedia si tu vedľa seba vo veľmi napätej situácii – do ktorej vstupovali s rizikom, že už odtiaľto nikdy nevyjdú – a ich vzájomná náklonnosť bola skoro hmatateľná.

„Keď hovoríme o kráľoch,“ dodal Maxon, „prečo Americe nevysvetlíte, kto ste. Iste to dokážete lepšie ako ja.“

Vedela som, že šlo z Maxonovej strany o taktické zdržanie, aby mal čas vymyslieť, ako prebrať kontrolu nad situáciou, no bolo mi to jedno. Túžila som to pochopiť. August sa usmial, no bez štipky veselosti. „Rozhodne ide o zaujímavý príbeh,“ sľuboval a aj rozochvenie jeho hlasu naznačovalo, že to bude vzrušujúce rozprávanie. „Ako viete, Gregory mal tri deti: Katherine, Spencera a Damona. Katherine vydali za princa inej krajiny, Spencer zomrel a  Damon zdedil trón. Po smrti Damonovho syna Justina sa stal princom jeho bratranec Porter Schreave – vzal si Justinovu mladú vdovu, ktorá vyhrala Selekciu sotva tri roky predtým. Odvtedy sú Schreavovci kráľovskou rodinou. Rod Illeá by už nemal existovať. Ale my sme stále tu.“

„My?“ spýtal sa Maxon premýšľavo, akoby čakal konkrétne čísla.

August len prikývol. Klopkanie opätkov ohlásilo príchod slúžky. Maxon si priložil prst k perám, akoby si v jej prítomnosti August dovolil povedať viac, než by mal. Slúžka položila podnos a všetkým nám naliala kávu. Georgia sa okamžite chytila šálky a čakala, kým sa naplní. Kávu som nijak zvlášť neobľubovala, bola na mňa prihorká, no vedela som, že mi pomôže prebrať sa, a tak som sa zaprela a napila sa.

Skôr než som si vôbec odchlipla, Maxon predo mňa posunul cukorničku. Akoby vedel.

„Hovorili ste?“ posúril Maxon a vzal si svoju kávu bez cukru.

„Spencer nezomrel,“ povedal August sucho. „Vedel, čo jeho otec urobil, aby prebral vládu nad krajinou, vedel, že jeho staršia sestra bola v podstate predaná do manželstva, a vedel, že to isté sa očakáva aj od neho. Nemohol to urobiť, a tak ušiel.“

„Kam išiel?“ spýtala som sa – bolo to prvýkrát, čo som sa ozvala.

„Ukryl sa u známych a priateľov, napokon sa utáboril s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi zo severu. Je tam chladnejšia, vlhkejšia klíma a navigácia je tam taká ťažká, že sa o to nikto ani nepokúša. Väčšinou tam žijeme pokojne.“

Georgia ho drgla so šokovaným výrazom v tvári.

August sa zbadal. „Zrejme som vám práve prezradil našu polohu, takže nás môžete napadnúť. Chcel by som vám pripomenúť, že sme nikdy nezabili žiadneho z vašich strážcov ani z personálu a za každých okolností sa snažíme predísť tomu, aby sme niekoho zranili. Jediné, čo sme kedy chceli, bolo ukončenie kást. Aby sme to dokázali, potrebujeme dôkaz, že Gregory nebol takým mužom, ako nám vždy hovorili. Ten teraz máme a  America na to dostatočne poukázala, takže si myslíme, že by sa týmto smerom dalo uberať ďalej, keby sme chceli. To však v skutočnosti nechceme. Ak nebudeme musieť.“

Maxon si odpil veľký dúšok a  položil svoju šálku. „Úprimne neviem, čo si mám s  týmito informáciami počať. Ste priamym potomkom Gregoryho Illeu, no korunu nechcete. Prišli ste hľadať niečo, čo vám môže dať len kráľ, no vyžiadali ste si audienciu u mňa a u dievčaťa z Elity. Môj otec ani nie je v paláci.“

„To vieme,“ povedal August. „Načasovanie nebolo náhodné.“

Maxon si odfúkol. „Ak nechcete korunu a chcete len to, čo vám nemôžem dať, prečo ste prišli?“

August a Georgia sa na seba pozreli – zrejme sa chystali na vyslovenie svojej dosiaľ najväčšej požiadavky. „Prišli sme vás o  to požiadať preto, lebo vieme, že ste rozumný muž. Sledovali sme vás celý váš život a vidíme vám to na očiach. Vidím to aj teraz.“

Snažila som sa nenápadne pozrieť na Maxona a vyčítať jeho reakciu na tieto slová.

„Ani vy nemáte rád kasty. Nepáči sa vám, ako váš otec drží krajinu pod palcom. Nechcete viesť boje, o ktorých viete, že majú len odviesť pozornosť. A predovšetkým chcete mier.

Predpokladáme, že keď sa stanete kráľom, veci sa môžu skutočne zmeniť. Už na to čakáme dlho. Ešte chvíľu vydržíme. My, Severní rebeli, sme ochotní dať vám svoje slovo, že už na palác nikdy nezaútočíme a  že urobíme, čo bude v  našich silách, aby sme zastavili alebo pozdržali Južných rebelov. Spoza týchto múrov vidíme množstvo vecí, ktoré vám unikajú. Okamžite vám odprisaháme svoju oddanosť, ak vyjadríte svoju pripravenosť pracovať spolu s nami na budúcnosti, v ktorej budú mať ľudia Illey konečne dôvod na to, aby mali radi svoj život.“

Zdalo sa, že Maxon nevie, čo povedať, a tak som prehovorila ja.

„A čo chcú vlastne Južní rebeli? Len nás všetkých zabiť?“

August zakýval hlavou, no ani odmietavo, ani súhlasne. „To iste tiež, no iba preto, aby im nikto nevzdoroval. Veľká časť obyvateľstva je utláčaná a  táto narastajúca bunka si vzala do hlavy, že môže krajinu viesť sama. America, ty si Päťka. Viem, že si videla množstvo ľudí, ktorí monarchiu nenávidia.“

Maxon sa diskrétne pozrel mojím smerom. Krátko som prikývla.

„Isteže si videla. Pretože jedinou možnosťou človeka zdola je obviňovať tých na vrchole. V  tomto prípade majú dobrý dôvod – nakoniec, bol to človek z prvej kasty, ktorý ich odsúdil na ich biedny život bez vyhliadok na akékoľvek zlepšenie. Vodcovia Južných rebelov presvedčili svojich nasledovateľov, že to, čo im podľa ich názoru patrí, môžu získať späť tak, že si to vezmú od monarchie. Poznám však ľudí, ktorí zbehli od Južných a skončili so mnou. S  istotou viem, že keď raz Južní rebeli preberú vládu, nemajú v najmenšom úmysle deliť sa o bohatstvo. Nie je to opakovanie histórie?

Ich plán je zničiť to, čo Illeá má, prebrať moc, kadečo nasľubovať a nechať všetkých v rovnakej situácii, v akej sú teraz. Som presvedčený, že pre väčšinu ľudí to bude posun k  ešte horšiemu. Šestky a  Sedmičky si nepolepšia – až na pár vybraných výnimiek, ktoré rebeli zmanipulujú ako divadielko pre dav. Dvojky a Trojky prídu o všetko. Zopár ľudí bude mať pocit zadosťučinenia, no nič to nevyrieši.

Ak nebudú žiadne popové hviezdy vyspevujúce svoje ohlupujúce pesničky, nebude treba ani žiadnych hudobníkov, ktorí im nahrávajú sprievod v štúdiách, nebudú potrební predavači nahrávok ani obchodníci s hudbou. Odstrániť jedného človeka na vrchole znamená zničiť tisícky ľudí na spodku.“

August sa na chvíľu odmlčal – vyzeral, akoby ho premohli obavy. „Bude to ako nový Gregory, akurát ešte horšie. Južní sú pripravení byť omnoho krvilačnejšími, ako by ste boli vy kedy schopní, a  šance, že sa krajina spamätá, sú mizivé. Bude to starý známy útlak, len pod iným menom... a  vaši ľudia budú trpieť, ako ešte netrpeli.“ Pozrel sa Maxonovi do očí. Zdalo sa mi, že je medzi nimi isté porozumenie, niečo, čo zrejme pramenilo z toho, že obaja mali vodcovstvo v krvi. „Potrebujeme len potvrdenie a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme vám pomohli zmeniť stav vecí – spravodlivou a mierovou cestou. Vaši ľudia si zaslúžia zmenu.“

Maxon sa pozrel na stôl. Nemala som ani poňatia, čo sa mu odohráva v hlave. „Aké potvrdenie?“ spýtal sa váhavo. „Peniaze?“

„Nie,“ povedal August a takmer sa až zasmial. „Mám viac zdrojov, ako by ste si mysleli.“

„Ako je to možné?“

„Dary,“ odpovedal vecne.

Maxon prikývol, no mňa to prekvapilo. Dary znamenali, že existujú ľudia – ktovie, koľko ich je –, ktorí ich podporujú. Aká veľká bola sila Severných rebelov, keď sa k nim prirátali títo prívrženci? Koľko obyvateľov krajiny si prialo presne to isté, čo prišli požadovať títo dvaja?

„Ak nie peniaze,“ povedal Maxon napokon, „čo teda chcete?“

August kývol hlavou smerom ku mne. „Vyber si ju.“

Ponorila som si tvár do dlaní, tušiac Maxonovu reakciu.

Nastalo dlhé ticho, potom Maxon stratil nervy. „Nikto mi nebude rozkazovať, koho si mám či nemám vziať! Zahrávate sa tu s mojím životom!“

Keď som zdvihla zrak, akurát som uvidela, ako August vstáva od stola. „A palác sa zahráva so životmi ostatných ľudí celé roky. Preber sa, Maxon. Si princ. Ak chceš svoju prekliatu korunu, nechaj si ju. S týmto privilégiom však prichádza zodpovednosť.“

Strážcovia preventívne vykročili naším smerom, znepokojení Maxonovým tónom a  Augustovým agresívnym postojom. Teraz už mohli určite počuť všetko.

Maxon sa postavil, aby dodal váhu svojmu stanovisku. „Nebudeš mi vyberať manželku. Tým to hasne.“

August, ktorý sa nedal zastrašiť, ustúpil a  prekrížil si ruky cez hruď. „Dobre! Máme ešte inú možnosť, ak by táto nevyšla.“

„Koho?“

August zagúľal očami. „To ti tak poviem po tej tvojej prvej reakcii.“

„Vybaľ to.“

„Táto či tamtá, na tom v  podstate nezáleží. Len potrebujeme vedieť, že tvoja budúca družka bude tento plán podporovať.“

„Volám sa America,“ povedala som zlostne, postavila sa a pozrela mu priamo do očí. „Nie Táto. Nie som žiadna hračka v tej tvojej revolúcii. Stále rozprávaš o tom, ako chceš, aby mali ľudia v Illei šancu viesť život, aký chcú. A  čo ja? Čo moja budúcnosť? Mňa sa ten plán netýka?“ Uprene som sledovala ich tváre a  čakala na odpoveď. Nič nevraveli. Všimla som si, že strážcovia, ktorí nás obklopujú, sú ako na ihlách.

Stíšila som hlas. „Za zrušenie kást som všetkými desiatimi, no nie som šachová figúrka. Ak hľadáte pešiaka, na poschodí je jedno dievča, ktoré princa miluje ako nič na svete a urobí všetko, o čo ju požiadate, ak ju za to nakoniec čaká žiadosť o ruku. A tie zvyšné dve... či z povinnosti alebo pre prestíž, nebudú proti. Zavolajte si jednu z nich.“

Bez ospravedlnenia som sa otočila na odchod a  vykročila preč najteatrálnejšie, ako som vedela v nočnej košeli a papučiach.

„America! Počkaj!“ zvolala Georgia. Keď ma dobehla, bola som už za dverami. „Počkaj chvíľu.“

„Čo je?“

„Mrzí nás to. Mysleli sme si, že vy dvaja sa milujete. Neuvedomili sme si, že žiadame niečo, s čím by nesúhlasil. Boli sme si istí, že bude za.“

„Nechápete to. Už má dosť zaúch a  komandovania. Netušíte, čím si prešiel.“ Cítila som, ako sa mi v očiach hromadia slzy a žmurknutím som ich potlačila s pohľadom upretým na vzor na Georginej bunde.

„Viem viac, ako si myslíš,“ povedala. „Možno nie všetko, no veľa. Sledovali sme Selekciu veľmi pozorne a zdalo sa nám, že vy dvaja sa k sebe máte. Keď je s tebou, vyzerá veľmi šťastný. A navyše... vieme, ako si zachránila svoje slúžky.“

Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo to znamená. Kto im robil v paláci špeha?

„A videli sme, čo si urobila pre Marlee. Videli sme, ako bojuješ. A potom tú prezentáciu pred pár dňami.“ Zasmiala sa. „To chcelo guráž. Dievča s gurážou by sa nám hodilo.“

Pokrútila som hlavou.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist