načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Provensálsky dom zázrakov - Bridget Asher

Provensálsky dom zázrakov

Elektronická kniha: Provensálsky dom zázrakov
Autor:

V KAŽDOM DOBROM PRÍBEHU LÁSKY SA SKRÝVA ĎALŠIA LÁSKA. Heidi už dva roky žiali nad stratou milovaného manžela. V sprievode obsedantno‑kompulzívneho osemročného syna Abbota a ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 432
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2203-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V KAŽDOM DOBROM PRÍBEHU LÁSKY SA SKRÝVA ĎALŠIA LÁSKA. Heidi už dva roky žiali nad stratou milovaného manžela. V sprievode obsedantno‑kompulzívneho osemročného syna Abbota a zatrpknutej šestnásťročnej netere Charlotte sa vydá do mestečka Puyloubier v južnom Francúzsku, kde rozpadávajúci sa kamenný dom jej predkov už takmer sto rokov údajne uzdravuje zlomené srdcia. V malebnom kraji viníc, hôr a vynikajúcej provensalskej kuchyne sa stretnú tri generácie rodiny spolu so susedkou Véronique, ktorá zrejme pozná všetky ich tajomstvá, a s jej záhadným synom Julienom.

Související tituly dle názvu:
Bridget Jonesová: láskou šílená Bridget Jonesová: láskou šílená
Fieldingová Helen
Cena: 189 Kč
Bridget Jonesová: láskou šílená Bridget Jonesová: láskou šílená
Fieldingová Helen
Cena: 297 Kč
Dítě Bridget Jonesové Dítě Bridget Jonesové
Fieldingová Helen
Cena: 269 Kč
Bridget Jonesová: S rozumem v koncích Bridget Jonesová: S rozumem v koncích
Fieldingová Helen
Cena: 254 Kč
Bridget Jonesová: S rozumem v koncích Bridget Jonesová: S rozumem v koncích
Fieldingová Helen
Cena: 199 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Provensalský

dom zázrakov


bridget asherová

Provensalský

dom zázrakov


Original title: The Provence Cure for the Brokenhearted

Copyright © 2011 by Bridget Asher

Reading group guide copyright © 2011 by Random House, Inc.

This translation published by arrangement with Bantam Books,

an imprint of The Random House Publishing Group,

a division of Random House, Inc.

Cover design © Christina Griffiths

Cover photos © Les and Dave Jacobs/

/cultura/Corbis/iStockphoto/Fotolia

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013

Translation © Dorota Berecová, 2013

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.

www.fortunalibri.sk

Zodpovedná redaktorka Otília Škvarnová

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti

sú buď výtvorom autorkinej fantázie,

alebo sú použité fiktívne, a preto akákoľvek podobnosť

so skutočnými živými alebo mŕtvymi osobami,

s udalosťami či miestami je úplne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať,

ukladať do informačných systémov ani rozširovať

akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,

fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami,

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-273-7


Knihu venujem čitateľovi.

V tomto výnimočnom okamihu sme tu len my dvaja.



7

D

á sa to povedať aj takto: Žiaľ je príbeh láskyrozrávaný naopak.

A možno to tak vôbec nie je. Možno by som

k tomu mala zaujať vedeckejší prístup. Láska a strata tejto

lásky existujú v rovnakej miere. Nevynašiel už tú rovnicu

nejaký romantický fyzik?

Alebo by som to mohla povedať takto: Predstavte si ťažidlo. Vnútri neho si predstavte maličký zasnežený domček a v tom domčeku ženu, ktorá sedí na kraji postele a drží v ruke ťažidlo. Vnútri toho ťažidla je maličký zasnežený domček so ženou, ktorá stojí v kuchyni apotriasa ďalším ťažidlom. A v tamtom ťažidle...

V každom dobrom príbehu lásky sa skrýva ďalšia láska.



PRVÁ ČASŤ



11

O

dkedy Henry zomrel, ustavične strácam veci.

Strácam kľúče, slnečné okuliare, šekovéknižky. Stratila som kuchynskú lopatku a našla som ju

v mrazničke s vreckom strúhaného syra.

Stratila som ospravedlnenku pre Abbotovu učiteľku v treťom ročníku, kde som jej vysvetľovala, ako som mu zapotrošila domácu úlohu.

Strácam uzávery zubných pást aj vrchnáky pohárov s lekvárom. Odkladám ich so zívajúcimi otvormi, nezavreté, vystavené vzduchu. Strácam kefy na vlasy ajtopánky – nielen jednu z páru, ale obe.

Opakovane som si zabudla kabát v reštaurácii,peňaženku pod sedadlom v kine, kľúče pri pokladnici vdrogérii. Potom som celkom pomýlená chvíľu sedela v aute a pokúšala som sa zistiť, čo nie je v poriadku. Vrátila som


Bridget Asherová

12

sa do obchodu, kde už na mňa pokladníčka zvonilakľúčmi nad hlavou.

Občas mi zavolali ľudia s dobrým srdcom a stratené predmety mi vrátili. A keď sa mi veci stratili, jednoducho zmizli, snažila som sa zopakovať si jednotlivé kroky a stratila som sa sama. Ako som sa ocitla v tomtoobchode? Prečo som sa vrátila k pultu v lahôdkach?

Stratila som prehľad o svojich kamarátoch. Narodili sa im deti, poobhajovali dizertačné práce, usporadúvali umelecké výstavy a spoločenské večere i grilovanie na dvoroch...

Predovšetkým som prestala registrovať obrovské časové úseky. Deti naokolo, na zastávke autobusu, kdenastupuje Abbot, v susedstve, v Abbotovej triede i vjuniorskom bejzbalovom tíme sa závratne zväčšovali. Najhoršie však znášam to, ako rýchlo rastie Abbot.

Strácam prehľad aj o krátkych časových úsekoch – predpoludniach, večeroch. Niekedy sa mi stáva, že zdvihnem zrak a odrazu je tma, akoby niekto šťukolvypínačom. Problém je v tom, že život pokračuje bezo mňa. Ešte aj po dvoch rokoch ma toto zistenie prekvapuje, hoci za ten čas sa z neho stal zvyk, obyčajná nezvratná skutočnosť: Svet sa pohýna vpred a ja nie.

Preto ma nemalo prekvapiť, že v ten deň, keď samoja sestra vydávala, sme s Abbotom meškali na stretnutie družičiek. Celé doobedie sme sa hrali pexeso, z čoho nás vytŕhali telefonáty z Cukrárne.

„Jude, no tak, Jude, moment! Päťsto citrónovýchkoláčikov?“ Vyskočila som z gauča, na ktorom sedel Abbot


Provensalský dom zázrakov

13

a pchal sa už tretím nanukom. Z týchto pestrých valčekov

balených v igelite, z ktorých treba odstrihnúť rožtek,človek občas kašle. Ešte aj to je bolestný detail, že sme sAbbotom klesli tak nízko, že jeme mrazený džús z plastu.

„Nie, nie, som si istá,“ pokračovala som. „Určite by som

si objednávku zapísala. Prinajmenšom... Dopekla. Asi je

to moja vina. Chceš, aby som prišla?“

Henry nebol iba môj manžel. Bol aj mojímobchodným partnerom. Celú mladosť som vyrábala delikátne koláčiky a myslela som si, že jedlo je druh umenia, ale Henry ma presvedčil, že jedlo je láska. Stretli sme sa na kulinárskej akadémii a onedlho po tom, ako sa narodil Abbot, sme počali ďalšie naše dielo: Cukráreň.

Jude v tom s nami bola od začiatku. Je slobodnámatka, útla, urečnená, s odfarbenými krátkymi vlasmi a so srdcovitou tvárou, zvláštna kombinácia krásy a tvrdosti. Bola našou prvou zamestnankyňou. Má prirodzený talent, úžasný zmysel pre dizajn a obchodný dôvtip. Po Henryho smrti sa jej postavenie posilnilo. O obchodné záležitosti sa staral Henry. Som presvedčená, že nebyť Jude, už by som obchod stratila. Jude sa stala hnacousilou, mojím kormidlom. Udržiava chod vecí.

Práve som sa jej chystala povedať, že budem vobchode do pol hodiny, keď ma Abbot poťahal za rukáv.Ukázal na hodinky na svojom zápästí s ciferníkom v podobe bejzbalovej loptičky. Pravdepodobne v dôsledku mojej pomätenosti trval na tom, že si bude čas sledovať sám.

Keď som si uvedomila, že už je poobede, skríkla som: „Svadba! Prepáč, musím letieť!“ a položila som.


Bridget Asherová

14

Abbot s vytreštenými očami vyhlásil: „Teta Elysiabude parádne nahnevaná!“ Zohol sa a poškrabal si štípanec od komára na členku. Mal na sebe nízke biele športové ponožky. Jeho členky vyzerali opálené, ale v skutočnosti boli špinavé.

„Nebude, ak pohneme kostrou!“ povedala som mu. „A vezmi si aj Fenistil, nech sa neškrabeš cez obrad.“

Začali sme šialene pobehovať po našom štvorizbovom dome. Jednu z topánok na vysokom opätku som našla v skrini, druhú v Abbotovej izbe vo veľkej škatuli s legom. Abbot zápasil s vypožičaným smokingom. Trápil sa s maličkými manžetovými gombíkmi, zhľadúvalpripínací motýlik a šerpu okolo pása – vybral si červené, lebo také mal Henry na našej svadbe. Nebola som si istá, či je to zdravé, ale nechcela som na to zbytočne upozorňovať.

V rýchlosti som si nahodila mejkap a rukami vpred som vkĺzla do družičkovských šiat. Pociťovala somvďačnosť, že šaty nie sú typický horor na takú príležitosť – moja sestra má vynikajúci vkus. Boli to najdrahšie šaty, aké som na sebe kedy mala, vrátane mojich svadobných.

Keď som odmietla rolu prvej družičky (aby som bola neúprosne presná, prvej vdovičky), sestra si očividne vydýchla. Dobre vedela, že všetko len pobabrem. Hneď povolala svoju starú kamarátku z univerzity s diplomom z marketingu a ja som bola šťastne degradovaná naobyčajnú družičku. Abbota regrutovali ako nosiča prsteňov. Pravdupovediac, nebola som si istá ani tým, či zvládnem byť matkou nosiča prsteňov. Na poslednú chvíľu som si vymyslela výhovorku, aby som nemusela ísť na skúšobnú


Provensalský dom zázrakov

15

večeru deň predtým ani na wellness a na hromadnýtermín v kaderníctve v deň svadby. Keď vám totiž zomrel

manžel, smiete si dovoliť jednoducho povedať:„Nemôžem prísť. Veľmi ma to mrzí.“ Ak váš manžel zomrel ako

môj pri dopravnej nehode, smiete povedať: „Dnes nemôžem šoférovať.“ Smiete jednoducho pokrútiť hlavou

a šepnúť: „Mrzí ma to.“ A všetci vás okamžiteospravedlnia, akoby to bolo to najmenej, čo pre vás môžu urobiť.

A azda aj je.

Sestru to však unavuje. Vynútila si odo mňa prísľub, že k nej prídem dve hodiny pred sobášom. Musíme sa držať prísneho programu, v rámci ktorého majú všetky družičky popíjať Mimosu a každá predniesť svoj osobný prípitok. Elysia má rada, keď sa svet krúti okolo nej. Nedokážem ju za to odsudzovať, lebo si uvedomujem, aký sebecký je môj žiaľ. Môj osemročný syn stratil otca. Henryho rodičia stratili syna. A Henry stratil život. Aké právo mám zas a znova používať Henryho smrť akovýhovorku na to, aby som sa čomusi vyhla?

„Môžem si zobrať veci na šnorchlovanie?“ zakričal Abbot z druhého konca chodby.

„Zbaľ si veci na prenocovanie a zober si aj výstroj,“odovedala som mu a popritom som si pchala veci dovlastného kufríka. Sestra býva len dvadsať minút od nás. Je to krátka jazda z Tallahassee na vidiek do Capps, alenástojila, aby u nej rodina prespala. Považuje to za príležitosť naplno zaujať maminu aj moju pozornosť a udržať si ju čo najdlhšie, aby opäť prežívala silné puto, ktoré nás voľakedy spájalo. „Ráno sa môžeš potápať so starým ockom.“


Bridget Asherová

16

Abbot vyletel z izby a ešte stále v športovýchponožkách jediným šmykom preletel po celej chodbe až kmojim dverám. V jednej ruke držal šerpu a v tej druhejpriínací motýlik. „Nechce mi to držať!“ posťažoval si. Naškrobený golier mu trčal popri lícach, ako keď sa raz na Halloween prezliekol za grófa Drakulu.

„Netráp sa s tým, len si to vezmi so sebou.“ Bojovala som s uzáverom na šnúre perál, ktoré mi na tú príležitosť požičala mama. „Budú tam dámy plné nervóznej energie a vôle čosi robiť. Dajú ťa do parády.“

„A ty budeš kde?“ spýtal sa ma znepokojene. Od Henryho smrti sa Abbot stal úzkostlivý. Začal si trochu nepríčetne šúchať ruky, akoby si ich usilovne umýval – bol to jeho nový tik. A nadobudol fóbiu z baktérií. Boli sme za terapeutom, ale bezvýsledne. Abbot sa uchyľoval k tomu gestu vždy, keď pociťoval úzkosť a tušil, že saniečím zaoberám v myšlienkach. Usilovala som sa neupadať pred ním do zadumania, ale ukázalo sa, že neviem dobre predstierať optimizmus. Moja falošná veselosť ho znervózňovala ešte väčšmi ako moje zadumanie – bol tobludný kruh. Cítil sa po otcovej smrti zraniteľnejší vo svete? Presne tak som sa cítila ja.

„Budem sa s ostatnými družičkami venovaťdružičkovským povinnostiam,“ uistila som ho. V tej chvíli som si spomenula, že som si mala pripraviť prípitok. Napísala som si ho na papierový obrúsok v kuchyni a vzápätí som ho, ako inak, stratila. Nevedela som si spomenúť na nič, čo som v ňom napísala. „Čo by si povedal, aké dobré vlastnosti má teta Elysia? Musím niečo vymyslieť na prípitok.“


Provensalský dom zázrakov

17

„Má pekné biele zuby a kupuje ohromne dobrédarčeky,“ vyhlásil Abbot.

„Krása a štedrosť,“ prikývla som. „Z toho sa bude dať

niečo stvoriť. Všetko dopadne dobre. Budeme sa zabávať!“

Skúmavo sa na mňa zahľadel s úmyslom zistiť, či to

myslím vážne, ako by sa zadíval advokát na klienta, keď

sa usiluje uhádnuť, čo má za klobúkom. Na takétopodrobné skúmanie som zvyknutá. Mama, sestra, priatelia,

susedia, dokonca aj zákazníci v Cukrárni sa ma pýtajú,

ako sa mám, zatiaľ čo sa v mojej odpovedi snažia vyňuchať ozajstnú pravdu. Viem, že by som sa mala pohnúť

vpred. Mala by som viac pracovať, lepšie sa stravovať,

cvičiť a chodiť na rande. Zakaždým, keď vystrčím päty

z domu, musím byť pripravená na obliehaniedobroprajných známych, ktorí ma chcú zahrnúť súcitom, podeliť

sa so mnou o svoje názory, klásť mi otázky a poskytovať

rady. Pravidelne si nacvičujem odpoveď: „Nie, naozaj,

mám sa dobre. Máme sa s Abbotom vynikajúco!“

Neznášam aj to, že musím s týmto súcitom bojovať

pred Abbotom. Chcem byť k nemu úprimná a zároveň ho ochraňovať. Samozrejme, úprimná nie som. Toto je prvá svadba, na ktorú pôjdem od Henryho smrti. Odjakživa som na svadbách ronievala slzy, dokonca aj na svadbách ľudí, ktorých som dobre nepoznala, ba aj pri svadbách v televízii. Tentoraz som sa sama seba bála. Ak dokážem fňukať pri reklame o svadbe, ako budem reagovať na túto?

Nemohla som sa na Abbota pozrieť. Len čo sa naňho pozriem, bude vedieť, že klamem. Budeme sa zabávať?

Skôr som dúfala, že to prežijem.


Bridget Asherová

18

Pristúpila som k veľkému zrkadlu, ktoré mi Henry pripevnil na dvere skrine. Henry bol všade, ale ak sa mi v mysli vynorila spomienka – keď sa pokúšal zrkadloprievniť, spadlo a rozbilo sa na dva kusy –, usilovala som sa pri nej nezotrvávať. Zotrvávanie pri spomienkach je slabosť. Vedela som, že musím upriamiť pozornosť na niečo malé, niečo uskutočniteľné. V tej chvíli som sa pokúšala s pomocou svojho odrazu v zrkadle zapnúť si perlový náhrdelník. Bola to snaha o poslednú možnosť záchrany.

„Páčiš sa mi viac, keď nie si namaľovaná,“ ozval sa Abbot.

Náhrdelník sa mi zošmykol z krku. Zachytila som ho v dlani. Je možné, že si pamätá, ako jeho otec hovorí niečo podobné? Henry mi vravieval, že sa mu moja tvár páči nahá. Niekedy šeptom dodal: Presne ako to ostatné na tebe. Vyzerám staršie ako pred dvoma rokmi. Napadlo mi spojenie zasiahnutá žiaľom – akoby mohol žiaľ človeka doslova zasiahnuť a zanechať na ňom nezmazateľný znak. Otočila som sa k Abbotovi: „Poď ku mne, pozrieme sa na teba.“

Položila som perlový náhrdelník na nočný stolík,naravila som Abbotovi golier, prihladila vlasy a položila som mu ruky na kostnaté pliecka. Zadívala som sa na svojho syna – na tie modré oči s tmavými mihalnicami, presne ako jeho otec. Má Henryho opálenú pokožku, dokonca aj červené líca ako on, hoci je len malý chlapec. Zbožňujem jeho hrboľatú briadku aj tie jeho priveľkédospelácke zuby, ktoré mu zvláštne vytŕčajú z malých úst.


Provensalský dom zázrakov

19

„Vyzeráš prekrásne,“ neubránila som sa citu, ktorý ma

premohol. „Ako obrázok.“

„Ako obrázok chlapca, ktorý nesie prstene?“

„Presne tak,“ odvetila som. S Abbotom sme zaparkovali na konci sestrinej príjazdovej cesty, ktorá je vysypaná štrkom. Museli sme sa vyhýbať množstvu dodávok – pohostenie, kvetinárstvo, zvukár. Cesta sa zatáča ďalej okolo bazéna a tenisového kurtuvysypaného antukou a voľne prechádza do trávnatej plochy medzi nedávno postaveným ateliérom a starou stodolou. Elysia sa vydáva za Daniela Weldinga, príjemného plachého umelca s celoštátnou reputáciou. Hoci spolu žijú už osem rokov, vždy nanovo ma ohúri veľkoleposť miesta, ktoré sestra nazýva domovom. V tej chvíli ešte väčšmi vyrážalo dych. Samotný obrad sa mal konať na zvažujúcom sa trávniku, po ktorom sme s Abbotompráve kráčali závratným tempom. Lemovali ho rady stoličiek potiahnutých zopnutým tylom. Áno si mali povedať pri fontáne v japonskom štýle, pod mriežkou, cez ktorú sa prepletali kvety a vytvárali klenbu. Pod trojdielnym bielym stanom nainštalovali tanečný parket.

Abbot mal veci v plátennej taške, ktorú dostalzadarmo v miestnej knižnici. Videla som, že tam má strčenú šerpu a motýlik spolu s výstrojom na potápanie – šnorchel, okuliare a plutvy, ktoré mu daroval môj otec.Snažila som sa ťahať za sebou kufrík na kolieskach. Poskakoval za mnou ako zanovitý starý pes.


Bridget Asherová

20

Ponáhľali sme sa do ateliéru zložiť si batožinu, ale dvere boli zamknuté. Abbot sa oprel čelom o sklo, priložil si okolo tváre dlane ako klapky a pokúsil sa nazrieť dnu. Daniel maľuje obrovské plátna. Jeho samostatný ateliér má vysoké stropy a stojan na plátno sa dá zasunúť do podlahy. Nemusí teda balansovať na rebríkoch, keď potrebuje dosiahnuť na vyššie miesta. V podkroví jerozťahovací gauč pre dvoch ľudí. Niekedy tam Daniel odočíva uprostred dňa a v tú noc sme tam mali spať my dvaja s Abbotom. Danielove diela sa neuveriteľne dobre predávajú, čo je dôvod, prečo si môže dovoliť taký dom, dve príjazdové cesty, zvažujúci sa trávnik a zasúvacímaliarsky stojan.

„Je tam!“ zvolal Abbot.

„Určite nie je. Dnes sa predsa žení.“

Abbot zaklopal, za sklom sa objavil Daniel a dokorán otvoril dvere. Má široké plecia, vždy je opálený a vovlasoch sa mu vinie niekoľko striebristých pramienkov. Na tvári – elegantnej tvári – sa mu trochu zakrivene a mohutne týči kráľovský nos. Zložil si okuliare, sklonil hlavu na hruď, takže sa mu brady poskladali ako maláharmonika, a zadíval sa na mňa, neupravenú, ale v rozkošnýchšatách, a na Abbota v nedozdobenom smokingu. Naširoko sa usmial. „Som taký rád, že ste tu! Ako sa máš, Abbot?“ Pritiahol si ho a zovrel ho v medveďom objatí. Práve to Abbot potrebuje – medvedie zovretia a citové prejavy od otcovských typov. Ja síce vynikám v letmých bozkoch na čelo, ale vidím, aký je šťastný, keď ho Daniel schmatne do náručia. Aj v tej chvíli mal Abbot na tvári hlúpučký


Provensalský dom zázrakov

21

úškrn. Daniel objal aj mňa. Voňal nejakými drahýmivýrobkami – vlasovými gélmi a mydlami z dovozu.

„Máš tu dnes dovolené byť?“ spýtala som sa ho.„Vyzeráš ako utečený ženích.“

Abbot sa prešmykol okolo Daniela a ako vždy vstúil do ateliéru s ohúreným výrazom na tvári. Veľmi sa mu páči úzke schodisko vedúce do podkrovia, kávovar na espresso, odhalené trámy a – ako inak – obrovské plátna v rozličných stupňoch rozpracovania, opreté o steny.

„Pocítil som trochu inšpirácie, tak som si semodbehol,“ vysvetľoval Daniel. „Upokojí ma, keď sa tu trochu poobzerám.“

„Nemal by si byť obutý?“ poznamenal Abbot.

„Ach, hej.“ Daniel ukázal na pár topánok o meterďalej. „Vieš, ak si pofŕkam farbou oblek, to nič, aletopánky sú ručne vyrobené. V ďalekej púšti ma šuster prinútil postaviť sa bosými nohami do piesku a z tých odtlačkov mi vyrobil topánky presne na mieru.“ Boli to Danielove a Elysiine typické historky – obuvník na púšti, ktorýmeria nohy v piesku.

Abbot pobehol k topánkam, ale ani sa ich nedotkol. Videla som, že by chcel, ale topánky sa dotýkajú zeme a zem je plná baktérií. Musel by si okamžite vydrhnúť ruky v kúpeľni. Gesto falošného umývania rúk by na to nestačilo. „Kde je Charlotte?“ spýtal sa Abbot a otočil sa späť k maľbám. Charlotte je Danielova dcéra z prvého manželstva. Daniel zažil veľmi nepríjemný rozvod vrátane boja o starostlivosť o Charlotte a prisahal, že sa už nikdy neožení – nie preto, že by bol zatrpknutý, skôr ho


Bridget Asherová

22

to trápilo. Niekoľko mesiacov po Henryho smrti však

zmenil názor. Samozrejme, akosi prirodzene to spolu

súviselo – čo človeka prinúti stmeliť lásku väčšmi neždôkaz, aký je život krehký?

„Charlotte je hore v dome,“ odpovedal. Potom saobrátil ku mne a dodal: „Snaží sa lietať popod radar.“

„Ako sa má?“ vyzvedala som. Charlotte má šestnásť a práve prechádza pankáčskou fázou, ktorá Elysiu zneokojuje, aj keď pank je už prežitok. Teraz sú na všetko nové výrazy.

„Pripravuje sa na prijímačky na vysokú, ale neviem... V poslednom čase je dosť nevrlá. Vlastne ma trápi. Som jej otec, tak sa trápim. Veď vieš, ako to myslím.“ Sprisahanecky sa na mňa pozrel. Myslel tým, že ja poznám rodičovstvo dôverne, tak, ako ho Elysia nepozná. Také niečo nemohol priznať inak ako potajomky.

„A toto je čo?“ ozval sa Abbot. Všetky Davidoveobrazy sú priam chaoticky abstraktné, ale Abbot sa pristavil pri osobitne búrlivej maľbe s mohutnými, ťažkýmičiarami. Vyzeralo to zúfalo a závažne. Zdalo sa, ako keby bol kdesi v obraze uväznený vták – vták, ktorý sa chce dostať von.

Daniel sa zadíval na maľbu. „Loď ďaleko od pobrežia s napnutými plachtami,“ odvetil. „A strata.“

„Mal by si sa trochu rozveseliť!“ dohovárala som mu potichu.

Položil mi ruku na plece. „To mi hovor akurát ty,“ zašepkal. „Tvoríš?“ Vždy som sa cítila poctená, že Daniel považuje moje cukrárske povolanie za umenie. K


Provensalský dom zázrakov

23

niu nepristupuje exkluzívne, verí, že patrí nám všetkým.

Mojou prácou bol odjakživa nadšený. V tej chvíli sa mi

prihováral ako umelkyni. „Musíš opäť začať tvoriť. Neexistuje lepší spôsob, ako žialiť.“

Prekvapilo ma, ako priamo to povedal, ale zároveň sa mi uľavilo. Súcit mi už lezie hore krkom. „Zatiaľ somnezačala. Ešte nie,“ priznala som.

Vážne prikývol.

„Abbot!“ zavolala som. „Musíme ísť.“

Abbot sa ku mne sklamane vrátil. Otočil sa kDanielovi: „Ľuďom je z tvojich obrazov smutno, ale nevedia prečo.“

„Vynikajúca definícia abstraktného umenia,“ ocenil Daniel.

Abbot sa usmial a pošúchal si ruky. Vzápätí si ichstrčil do vreciek, akoby si to sám uvedomil. Daniel si nič nevšimol, ale ja áno. Abbot sa svoj problém učí zakrývať. Je to krok dopredu, alebo dozadu?

„Už meškám na popíjanie,“ uvedomila som si.

Daniel sa zadíval na nedokončené plátno. Potom sa obrátil ku mne. „Heidi.“ Zaváhal. „Musel som o pár dní odložiť svadobnú cestu, aby som dokončil veci navýstavu. Elysia zúri. Keď s ňou budeš hovoriť, pripomeň jej, že som dobrý človek.“

„Urobím to,“ sľúbila som. „Môžeme si tu nechaťveci?“ spýtala som sa, hľadiac na kufor a Abbotovu tašku.

„Samozrejme,“ súhlasil.

„Poď, Abbot,“ vyzvala som ho a usilovala som sa zo spleti v jeho taške vytiahnuť motýlik a šerpu.


Bridget Asherová

24

Abbot sa rozbehol k dverám.

„Naozaj vás rád vidím,“ ubezpečil ma Daniel.

„Aj my teba,“ vrátila som mu. „Všetko najlepšie kblížiacej sa svadbe!“ Elysia a Daniel spolu žijú osem rokov, a preto sa svadba zdala akýmsi zvláštnym, dodatočným nápadom. Vždy som sa domnievala, že oni dvaja nielen žijú v manželstve, ale že im to spolu aj vydrží. Pre moju sestru však bola svadba kolosálna udalosť. Prechádzala som okolohustého trávnika s viditeľnými širokými pásmi raz jedným, raz druhým smerom, ktoré doň vytlačila kosačka, a cítila som sa vinná, že som tej udalosti taká vzdialená.

Mala som aspoň pristať na to, že im vytvorím svadobnú tortu. Svojho času som bola luxusnými tortami preslávená. Ľudia z celej Floridy ešte stále volajú do Cukrárne a robia si rezervácie na objednávky na rozličné slávnosti rok aj viac dopredu. Svadby boli mojou špecialitou. Krátko po Henryho smrti som sa však obmedzila na pečenie košíčkov a citrónových koláčikov skoro ráno a zvyšok dňa som stála za pokladnicou. Zaprisahala som sa, že nechcem mať nič spoločné snevestami – príliš rozkazujú a sú úplne posadnuté svojimi predstavami o svadbe. Zdajú sa mi nevďačné, berú lásku ako samozrejmosť. V tej chvíli som sa hanbila, že som Elysii a Danielovi neponúkla, že im spravím tortu. Bol by to môj dar, jediná maličkosť, ktorú som immohla dať.


Provensalský dom zázrakov

25

Zadívala som sa na rad okien. Kuchyňa a jedáleň boli rozžiarené jasným, zlatým svetlom.

„Čo je?“ zľakol sa Abbot, keď som prudko zastala.

Chcelo sa mi zvrtnúť a ísť domov. Som na totopriravená? Zazdalo sa mi, že presne takto sa cítim v živote – ako niekto, kto stojí na trávniku pred obrovskýmdomom, díva sa do nádherných okien, kde ľudia žijú svoje životy, napĺňajú vázy, češú si vlasy, pričom sa pozerajú do zrkadla, smejú sa, keď ich náhle premôže rozrušenie a zase sa vytratí. Tu prekypoval život mojej vlastnej sestry.

„Ale nič,“ upokojila som Abbota. Chytila som ho za ruku a stisla som mu ju. Aj on mi ju zovrel, len tak si vykročil krok predo mnou a ťahal ma k domu – plnému života.

V tej chvíli sa rozleteli zadné dvere a vyšla z nichmama. Vlasy mala zvinuté vo svojom charakteristickomdrdole ako karamelový veterník, tvár hladkú, takže vyzerala sviežo a mlado, čo pripisuje radu drahých krémov.Mama starne nádherne. Má dlhý, elegantný krk, plné pery a klenuté obočie. Je to zvláštne, keď vás vychovávaktosi, kto je omnoho krajší, než vy kedy budete. Je krásna priam kráľovsky, ale v protiklade s touto pózou kráľovnej vyniká jej zraniteľnosť – akási unavená mäkkosť vovýrazoch tváre.

Zrak jej padol na mňa s Abbotom na trávniku. „Práve som dostala úlohu vás nájsť!“

Sestra poslala mamu, aby ma našla? To bol zlý znak. Naozaj zlý.


Bridget Asherová

26

„Veľmi meškáme?“ spýtala som sa.

„Myslíš tým, ako veľmi je nahnevaná tvoja sestra?“

„Zmeškala som úvodné prípitky?“ V mojej otázkezaznela nádej, že je to tak.

Mama neodpovedala. Rázne prešla po terase a zbehla dole niekoľkými schodíkmi. Okolo nej šušťali šaty farby karamelového cukríka. Mali priliehavý strih, ktorý jej odhaľoval kľúčne kosti. Mama je napoly Francúzka a verí v eleganciu.

„Potrebovala som sa dostať z toho domu,“ priznala sa. „Ty si mi poslúžila ako výhovorka.“ Vyzerala rozrušená, dokonca trochu uslzená. Plakala? Mama je citovo založená žena, no len tak ľahko neplače. Je priam definíciou spojenia aktívna seniorka – predstiera zaneprázdnenosť, ktorá má naznačovať spokojnosť, ale na mňa vždy pôsobila ako žena, ktorá len-len že nevybuchne. Jedného dňa ozaj vybuchla a stratila sa na celé leto, potom sa však k nám vrátila. Tak či tak, keď už raz vaša matka odíde bez vás – aj keď má na to právo –, po zvyšok životabudete premýšľať, či to neurobí znova. Obrátila pozornosť na Abbota. „No nie si ty krásny chlapec?“

Začervenal sa. Moja mama tak pôsobí na každého – na poštára, od ktorého niečo chce cez sviatky, na pilota, ktorý na konci letu vystúpi, aby sa s ňou rozlúčil,dokonca aj na nadutého hlavného čašníka.

„A ty?“ otočila sa ku mne a prehodila mi vlasy cez plece. „Kde máš perly?“

„Ešte potrebujem zopár záverečných ťahov,“zahovorila som to. „Ako to zvláda Elysia?“


Provensalský dom zázrakov

27

„Odpustí ti,“ riekla jemne. Mama vedela, že to pre mňa asi bude ťažké – jedna dcéra manžela získa, druhá ho stratila –, a tak sa snažila postupovať opatrne.

„Veľmi ma mrzí, že tak meškáme,“ povedala somprevinilo. „Stratila som pojem o čase. S Abbotom sme...“

„... usilovne písali prípitok pre tetu Elysiu,“ dokončil za mňa Abbot. „Mame som pri tom pomáhal!“ Aj on sa tváril previnilo, sprisahanec môj.

Mama potriasla hlavou. Do očí sa jej nahrnuli slzy. „Som úplne vykoľajená!“ vyhŕkla a pokúšala sa uhladiť si pokrčené šaty. Divne sa zasmiala. „Neviem, prečo sa ma to tak dotýka.“ Uštipla sa do nosa, akoby chcela zabrániť ďalším slzám.

„Čo sa ťa tak dotýka?“ prekvapila ma jej emotívnosť. „Svadba? Svadby sú šialené. Vždy vyvolajú ohromné...“

„Nie svadba,“ prerušila ma. „Ale dom. Náš dom v Provensalsku... Bol tam požiar.“


28

K

eď sme boli so sestrou ešte deti, mama násbrávala do domu v Provensalsku každý rok na krátke

letné obdobie. Otec, ktorý bol posadnutý prácou, nikdy nemal čas sa k nám pridať. Potom tam išla mama jedno leto sama a my sme sa tam už nikdy nevrátili. Na sestrinom trávniku sa mama rozplakala, objala ma a na chvíľu sa o mňa oprela. Spomenula som si na dom tak, ako si pamätajú deti, zo zvláštnych uhlov pohľadu, na súbor zvláštnych podrobností: že na oknách neboli okenice, že dvere vnútri domu mali filigránske západky, ktoré sazasúvali a odsúvali, ako sa im zachcelo, že popri chodníčkoch v záhrade okolo domu som na vysokých burinách videla hrče bielych kvetov, ale keď som si ich pozrela zblízka, v skutočnosti to boli maličké slimáčiky a na bielych ulitách sa im rysovali jemné špirály.


Provensalský dom zázrakov

29

Dom a všetko v ňom sa zdalo prakticky nadčasové. Možno by bolo presnejšie povedať, že to bolo plnéčasu – časy sa tam ukladali vo vrstvách. Pamätám si na kuchyňu, v ktorej stál dlhý úzky jedálenský stôl a okolo neho rozličné stoličky. Každá z nich bola pozostatkom inej éry. Plytký kuchynský drez bol vytesaný z jediného kusa tvrdého mramoru, hnedého a škvrnitého akopreeličie vajíčko. Patril k pôvodnému zariadeniu domu, ktorý bol postavený v osemnástom storočí priamo na okraji malej vinice. Na dvore bola v dvadsiatych rokoch minulého storočia vybudovaná fontána, v nej sa mihali žiarivo oranžové vypasené japonské kapry koi a okolo sa hrčili tepané železné stoličky a malý stôl, prikrytýbielym obrusom, ktorý sa trepotal vo vetre. Dom –vzdialený štvrťhodinku od Aix-en-Provence a učupený v tieni dlhého rozoklaného chrbta Montagne Sainte-Victoire – matke patrí, odkedy zomreli jej rodičia. Vtedy mala okolo dvadsaťpäť rokov.

Mama nás tam kŕmila príbehmi o samotnom dome. Väčšinou to boli príbehy o láske, nepravdepodobnépríbehy, ktorým som vždy chcela veriť, ale ešte aj ako dieťa som k nim bola podozrievavá. Večer nám ichporozprávala a ja som si ich potom opakovala sama pre seba.Šepkala som si ich do zovretých dlaní a cítila som pritom teplo svojho dychu, akoby som mohla príbehy držať vrukách a opatrovať ich.

Ešte stále som si nás vedela predstaviť všetky tri vjednej z horných izieb: mama sedí na kraji postele aleboprikročí k oknu a vykloní sa do chladnej noci. Elysia a ja si


Bridget Asherová

30

rozprestrieme vlasy, ešte vlhké po kúpeli, na biele vankúše, takže pripomínajú mokré svätožiary. Vždy sa tam

ozývalo naliehavé cvrlikanie cikád – stupňovalo sa, tíchlo

a zase silnelo.

„Na počiatku,“ začala mama prvé rozprávanie, lebo to predstavuje samotný zrod domu, akoby rodina predtým, než bol dom postavený z kameňa, ani neexistovala – aporozprávala nám príbeh jedného z našich predkov,mladého muža, ktorý požiadal istú ženu o ruku. Bolzamilovaný a jeho láska bola obrovská. Tá žena ho však musela odmietnuť, lebo jej to nedovolili rodičia. Nepovažovali ho za hodného, aby si ju vzal. A tak ten mladík postavil dom kameň po kameni, celkom sám vo dne v noci, celý rok ani nespal. Spaľovala ho láska. Nedokázal prestať. Dal jej dom do daru a ona sa tak hlboko zamilovala do domu aj do toho muža, až sa vzoprela rodine a vydala sa zaňho. Bol slabý a chorý, pretože staval dom v takom hroznom ošiali lásky, a tak sa žena oňho starala po celý prvý rok ich manželstva, vlievala doňho život miskami plnými pistou, chlebom a vínom. Dožili sa sto rokov. Keď manžel zomrel, celkom jej to zlomilo srdce a do týždňa ho nasledovala.

Dom bol postavený ako akt lásky. To sme z toho mali pochopiť. Pompézny príbeh, nie? Bol príliš ťažký na to, aby si ho dve dievčatá zobrali k srdcu. Ale takýchpríbehov bolo viac.

Moji prastarí rodičia vlastnili v Paríži malý obchod s obuvou a nemohli mať deti. Prastarú mamu raz v zime zavolali, aby sa vrátila do domu a starala sa o svoju


Provensalský dom zázrakov

31

tu, starú dievku. Manželia sa však tak veľmi milovali, že

prastarý otec nezniesol byť od nej odlúčený. Raz večer sa

objavil na prahu a zostal tam týždeň. Každú noc počuli

strašidelné vibrovanie cikád, ktoré sa v zime nemaliozývať. Počali tam dieťa a potom mali ešte ďalších šesť.

A tak sme počúvali, že v dome sa láska stávalaviditeľnou. Dom vedel robiť zázraky.

Najstaršia dcéra prastarých rodičov, moja stará mama, bola ešte mladá, keď sa v Paríži oslavoval koniec druhej svetovej vojny. Bola tvrdohlavá a drzá. V mase ľudí pri Place de l’Opéra sa stretla s mladým americkým vojakom. Vášnivo ju pobozkal a potom sa davy pohli akopríliv a oddelili ich. Hľadali sa navzájom, no v tom divokom víre sa obaja stratili. Po vojne sa môj starý otec vrátil do Francúzska a pomocou série malých zázrakov ju našiel u nej doma v Provensalsku, ďaleko od miesta stretnutia. Prisahali si, že sa už nikdy nerozlúčia.

Dom mal moc naveky spečatiť zväzok dvoch dušízasiahnutých láskou. Zbožňovali sme tie príbehy, dokonca aj vtedy, keď sme z nich už vyrastali. Posúvali sme si ich navzájom, ako keď sa dievčatá hrajú preberanie sošnúrkou – prihrávali sme si spletité vzorce z jedného páru rúk do druhého a zase naspäť. Keď Elysiin záujem upadal, nútila som ju uvažovať nad motívmi a predstavovať si, ako kto vyzeral. Vymýšľali sme si podrobnosti a tak sa príbehy stávali čoraz dlhšie a zložitejšie.

Asi v období nášho posledného výletu v to leto, keď som mala trinásť rokov, sme však s Elysiou začali skúmať slabiny tých príbehov. „Čo to bola za séria malých


Bridget Asherová

32

zázrakov?“ Mama nevedela. „Existujú predsa zdravotné

dôvody, prečo niekto určitý čas nemôže mať deti a potom zase môže, nie?“ Odpoveď znela áno, ale aj tak...

A, samozrejme, je fyzicky nemožné, aby jeden človek

postavil dom z kameňa holými rukami, sám, bez spánku

a bez poriadnej stravy.

„Áno,“ súhlasila mama s našimi výhradami, nododala: „Ale práve to z toho robí akt čistej lásky!“

O mnoho rokov neskôr sestra uverila. V dome ju totiž Daniel po ôsmich spoločných rokoch a slávnostnejprísahe už nikdy sa neoženiť požiadal o ruku, kým sa máčala vo vani.

A raz som sa aj ja skoro vzdala a začala som veriť. Cez našu poslednú spoločnú dovolenku sme raz všetky tri boli v jednej z izieb na poschodí. Skladali a triedili sme veci, ktoré sa usušili na vešiaku. Bola to izba mojej sestry, s oknami otočenými k hore. Neviem, ktorá z nás to zbadala prvá, ale všetky tri sme rýchlo pribehli k oknu a pozorovali sme svadbu odohrávajúcu sa na úpätí hory. Nevesta mala na sebe dlhé biele šaty a vo vánku jejpovieval závoj. Mali sme ďalekohľad na pozorovanie vtákov. Sestra ho schmatla z poličky a striedavo sme sa ním dívali na tú scénu.

Napokon mama povedala: „Poďme sa pozrieť bližšie.“

Zbehli sme po úzkom kamennom schodisku, preleteli cez kuchyňu a vybehli sme z domu zadnými dverami. Svadba sa odohrávala dosť vysoko v kopci. Kráčali sme riadkami vinohradu a jedna druhej sme si podávali ďalekohľad. Spomínam si, ako som si zakaždým


Provensalský dom zázrakov

33

la prispôsobiť ďalekohľad svojej malej tvári, pamätám si

na pohľad cez zašpinenú šošovku, rozmazaný, surreálny

a nádherný. Nevesta sa rozplakala. Skryla si tvár do dlaní,

a keď ju zase ukázala, smiala sa.

A zrazu sme sa mama, sestra a ja ocitli v roji motýľov

– aby som bola presná, boli to mlynáriky, biele, s čiernymi bodkovanými vzormi na krídlach. Neskôr ich obrázky ešte počas toho pobytu Elysia našla v knihe vmalom kníhkupectve v Aix-en-Provence. Divoko okolo nás

trepotali krídelkami. Bolo to, akoby sme sa nachádzali

v oblaku závratnej bieloby.

Videla som len kúsočky maminej jasnoružovej sukne a tmavých vlasov. Biela blúzka sa jej strácala v roji bielych motýľov. Jej hlas sa preto zdal takmer oddelený od tela.

„Zlietajú sa motýle do takýchto rojov?“ spýtala som sa.

„Nie,“ odvetila mama a povedala nám, že je to zase jeden zo zázrakov.

Odporovali sme jej, lebo sme mali pocit, že taká je úloha dcér, ale ja som v mlynáriky verila a vedela som, že v ne potajomky verí aj Elysia.

Práve to leto si pamätám najživšie. Prekypovala som túžbou, ako dokážu túžiť trinásťročné dievčatá, zdanlivo nekonečne, lebo ich túžba nemá smerovanie. Chcela som byť začarovaná. Túžila som po bratoch, ktorí bývali vo väčšom susednom dome. Starší z nich vedel balansovať na čele rozličnými predmetmi – pomerne veľkými vecami, ako drevené stoličky a hrable –, kým mladší bol mrzutý, keď si starší brat získal pozornosť, a vždy ma neľútostne špliechal v bazéne, ktorý bol skôr zelený než


Bridget Asherová

34

modrý. Obaja mali tmavé vlasy aj oči. Placho sausmievali. Pripadali mi exotickí, boli to chlapci, s ktorými by som

chodila na rande, keby moja stará mama udržala starého

otca vo Francúzsku. Keby bola odmietla opustiť svojdomov, vlasť a reč. Domnievala som sa, že by ma chápali

tak, ako ma americkí chlapci chápať nedokázali.

Ukradla som ich fotografiu – starší chlapec Pascal,

vysoký a pekný, už vtedy svalnatý, balansoval na čelepogom, tyčou na skákanie, zatiaľ čo mladší Julien sa naňho opovržlivo díval zo stoličky na trávniku. Určitým

spôsobom som bola zaľúbená do staršieho brata, ktorý

sa však snažil vzbudiť záujem v Elysii. A tak trochu som

nenávidela toho na záhradnej stoličke – mrzúňa ašpliechača. Obrázok som poskladala a strčila som si ho do

peračníka so zipsom v zásuvke svojho stola.

V priebehu nasledujúcich rokov som si všakspomínala predovšetkým na mamu, ktorá bola počas toho pobytu

zvláštne vzdialená, melancholická a tichá, akoby nejako

vedela, čo bude nasledovať. Možno bol jej vzťah s otcom už vtedy narušený – aj mne sa to tak zdalo, a to som

o manželstve nevedela nič.

Ďalšie leto, keď som mala štrnásť rokov a Elysia sedemnásť, mama odišla do domu bez nás. Nestratila sa

na krátke obdobie, ale na celé leto. Bolo to po tom, ako

zistila, že otec má pomer. Mama v tom bola otvorená

typickým francúzskym spôsobom. Posielala mne aj sestre leteckou poštou listy napísané na papieri jemnom ako

hodváb. Boli tenučké ako strihy na šitie. Zakaždým som

jej odpísala na ružovom papieri s monogramom, ktorý mi


Provensalský dom zázrakov

35

dala na Vianoce, ale tie listy som nikdy neposlala.Skrývala som si ich do písacieho stola. To bolo v lete 1989.

V posledný augustový deň nám zavolala a oznámila, že sa

vracia domov.

Len čo prišla domov, začala piecť dezerty, ktoré si vo Francúzsku obľúbila – tarte au citron, flans, tiramisu, crème brûlée, hruškové záviny. Nikdy neotvorila ani jedinúkuchársku knihu. Zdalo sa, že pečie spamäti. Predtým sa pečeniu veľmi nevenovala, ale po pobyte v dome sa zdalo, že sa sama vlieva do malých, jemných koláčikov. Chcela som byť s ňou, tak som sa zdržiavala pri nej v kuchyni. Možno práve vtedy som sa prvýkrát naučila stotožňovať prchavé cukrárske umenie s abstraktnými pojmami ako túžba, hoci po celé roky som to radšej nazývala umením a len po tom, ako som stretla Henryho, som na tozačínala myslieť ako na prejav lásky. S mamou sme sedávali pri stole v jedálenskom kúte, kde sme raňajkovávali, aochutnávali sme koláčiky. Tlmeným, úctivým hlasom sme ich kritizovali. Po chvíli zakaždým vyhlásila, že tento sa nám nikdy nepodarí tak akurát. Deň-dva tvrdila, že už piecť nebude, ale zrazu bola opäť v kuchyni a postúpili sme k ďalšiemu dezertu.

Mama bola tichá a zamyslená. Asi týždeň po návrate prišiel posledný z jej listov. Obsahoval príbeh, ako celá hora začala horieť. Plamene sa rozšírili až k zadným kamenným schodom, ale tam sa oheň zastavil. Nazvala to zázrakom. Hoci zázraky vyhlasovala nadovšetko rada, zdalo sa, že tento je naozajstný. No keď sme ju žiadali, aby požiar opísala, nechcela sa o tom baviť. „Napísala


Bridget Asherová

36

som vám to, aby ste mohli ten príbeh uchovať naveky,“

povedala nám. Zdalo sa mi zvláštne, že nám to nechcela

porozprávať, ale neotravovala som ju. Boli sme šťastní, že

je doma. Bola zraniteľná a navyše nám dokázala, že môže

aj odísť. Nechala som to tak.

Jedného dňa piecť prestala. Povedala, že sme vyskúšali všetky druhy dezertov a žiadny sa nám nepodaril. Už netreba pokračovať. Len čo to oznámila, zdala sa menej roztržitá, pokojnejšia. Považovala som to za dobré znamenie.

Ja som však piekla ďalej sama. Najprv to bolnešikovný pokus prilákať ju naspäť do kuchyne, aby so mnoutrávila viac času, neskôr som sa jednoducho stratila vo svete, ktorý som tam objavila.

Po celých rokoch som sa občas prichytila, ako štipkám cesto istým spôsobom alebo ako cítim určitú vôňu, a zrazu som videla seba samu ako mladú ženu osamote v našej kuchyni a rozmýšľala som, kam sa podela fotografia bratov. Kde sú teraz všetky matkine listy? Kde sú listy, ktoré som jej písavala na ružový papier a nikdy som ich neposlala? Vyhodené. Pochované. Stratené akovšetko ostatné.


37

M

ama nás zaviedla do domu a stáli sme v kuchyni. Elysia má kuchyňu reštauračnej triedy

s nehrdzavejúcou oceľou, s mramorom a selegantným osvetlením. Udržuje ju nepoškvrnene čistú, pretože ju skoro nikdy nepoužíva. Chladničku má spoľahlivo zásobenú potravinami ako mladé mrkvičky, jogurt alebo zdravý šalát z bioklíčkov, spolu s exotickými potravinami, ako sú určité druhy rýb dovezené letecky z ďalekých ostrovov, jedlé kvety či akési hľuzy, ktoré,prisahám, pochádzajú z čierneho trhu a sú neurčito ilegálne. Všeobecne však jej chladničke chýba farba akoncentrácia. Je priestranná, akosi sa to v nej ozýva a zíza z nej na vás množstvo bielej prázdnoty.

V tej chvíli však kuchyňa prekypovala ľuďmi, ktorí

zabezpečovali svadobné občerstvenie. Žena v modrých


Bridget Asherová

38

kokteilových šatách rozdávala príkazy. Mrkla na svoj

BlackBerry a vybehla na terasu prijať hovor. Boli tampolievkové misy s naberačkami, dlhé podnosy sospenenými predkrmami, veže kreviet, mušlí a lastúrnikov, škatule

s vínom, rady pohárov.

Mama sa opäť raz pokúšala vysvetliť Abbotovi, že pri požiari sa nikto nezranil a že to bolo veľmi ďaleko, vo Francúzsku. „Bol to len požiar v kuchyni. Nevieme,koľko napáchal škody, ale nikomu sa nič nestalo!“

Abbot si neprestajne utrápene šúchal ruky. „Akoďaleko bol ten požiar? Kde je Francúzsko?“ spýtal sa a ona mu to začala vysvetľovať odznova.

Nepočúvala som. Cítila som sa, ako keby sa mi vytiahla kotva z piesku. Správa o požiari v dome vo mne voľačo spustila. Zrazu sa vynorili spomienky na dom z môjhodetstva, a len čo ma zaplavili, už som mozog nevedelazastaviť. Naučila som sa, ako sa nezdržiavať pri spomienkach na Henryho, ale Henry bol tu a už som nedokázalavzdorovať. Mala som pocit, že nebudem môcť zabrániť tomu, aby sa mi jeho živý, reálny obraz nevynáral v mysli. Akoby ma pod vodu ťahala obrovská prívalová vlna. Napokon sHenrym nás predstavili v kuchyni plnej dodávateľov jedla.

Dvadsaťštyriročný Henry Bartolozzi stojí v tejkuchyni tesne predtým, ako sa stretneme. Má oblečenénohavice s dokonalými pukmi, požičané sako a na nohách tenisky Nike. Čierne vlasy, hoci učesané, sa mu krútia v neposlušných kučerách, a z tváre mu žiariasvetlomodré oči. Obaja sme boli vtedy na kulinárskej akadémii a oboch nás priatelia priateľov pozvali do domu


Provensalský dom zázrakov

39

nentného miestneho šéfkuchára. Mama ma varovala, aby

som sa nezaľúbila do muža kreatívneho typu. V tomčase už Elysia niekoľko rokov žila v New Yorku, snažila

sa presadiť sa ako maliarka a mala za sebou príliš veľa

vzťahov s umelcami. Mama ich mala práve dosť. „Čo je

zlé napríklad na študentoch medicíny?“ neraz sa pýtala

počas rodinnej večere. „Čo ak sa bude niekto dusiť? Bola

by som rada, keby tu aspoň jedna osoba poriadneovládala Heimlichov manéver, niekto, kto by v prípade núdze

dokázal vyrobiť trubicu na dýchanie z guľôčkového pera.

Chceš, aby niekto z nás vykrvácal len preto, lebo spadol

na nôž a nemal ho kto ošetriť?“

Tú radu som považovala za dosť dobrú. Aj ja som už mala po krk sestriných frajerov. Okrem toho som nenastúpila na kulinársku školu, aby som sa zoznamovala s mužmi. Mala som ich plné zuby. V podstate som bola presvedčená, že som už svoj podiel mužov zničila. V tom čase som už kohosi presvedčila, aby sa zhulil, čím som mu vlastne zničila kariéru v NASA, komusi inému som rozbila zasnúbenie a navyše ma vinili za vážnu nehodu na vodných lyžiach – hoci bez obetí. Mužov som sa bála z tej istej príčiny ako žiab: nedokázala som predvídať, ktorým smerom skočia.

Vo všeobecnosti som lásku považovala za uzavretie zmluvy, ktorá závisí od ochoty robiť kompromisy. Samozrejme, malo to korene v komplikovanom manželstve mojich rodičov. Existovala historka, že môj otec, právnik pracujúci pre Patentový úrad Spojených štátov amerických, zachránil mamu z pisárne.


Bridget Asherová

40

Zatiaľ čo na úrovni feminizmu to bolo problematické z mnohých dôvodov, ešte sa to zhoršilo pre jedno zrodinných tajomstiev: moja matka je geniálna. Jej otec sa vrátil z vojny a otvoril si obchod s rozličným tovarom, ktorý živil rodinu po celé roky, ale kým mama dosiahla univerzitný vek, ocitli sa na pokraji bankrotu, a aby to bolo ešte horšie, otcovi začalo zlyhávať zdravie. Univerzita bola teda vylúčená. Ako žena v domácnosti mama videla všetky nové filmy, dokonca aj zahraničné, na ktoré chodila sama, lebo môj otec odmietal čítať titulky. O filmoch hovorievala s odkazom na režiséra – typická francúzska črta. Kzáhradkárstvu pristupovala vedecky a čítavala knihy o fyzike,histórii, filozofii, náboženstve, ale málokedy sa o nichzmieňovala. Viedla tichý, tajnostkársky intelektuálny život. Raz na Vianoce nám ktosi dal hru Trivial Pursuit. Mama vedela všetky odpovede. Boli sme šokovaní. „Ako to môžeš vedieť?“ dookola sme sa jej pýtali. Keď sa hra skončila jej víťazstvom, prikryla škatuľu vekom a už nikdy sa k nejnevrátila. Potrebovala mama záchranu? Prijala historku tak, že to naozaj potrebovala. Nečudo teda, že keď som pred mnohými rokmi stretla Henryho v kuchyni na večierku, hľadela som na lásku ako na kompromis, dokonca slabosť.

Henry bol prvá osoba, ktorú som na večierku stretla. Rozprával sa so šéfkuchárovou strapatou dcérou, ktorá chodila do tretieho ročníka.

Úsmev sa mu na jednej strane vykrúcal dohora a ja som sa do toho úsmevu okamžite zamilovala.

Predstavil sa. Henry Bartolozzi. Zdalo sa mi, že tie dve mená spolu nepasujú, a čosi som o tom


Provensalský dom zázrakov

41

nala. Vysvetlil mi, že meno Henry mu vybrala mama po

starom otcovi, ktorý bol z Juhu, a priezvisko má z otcovej

talianskej strany.

Povedala som mu svoje priezvisko. „Buckleyová. Na strednej škole som s ním nemala na ružiach ustlané. Bola som chodiaca rýmovačka.“

Poklepal sa po brade. „Rýmuje sa Buckleyová vôbec s niečím? Smiešne. Na nič si neviem spomenúť.“ Potom priznal, že označenie Fartolozzi na strednej škole jeho povesti vôbec neprospelo. Vyrastal v talianskej časti Bostonu – na severnom konci – a mal energický prízvuk Nového Anglicka, akoby sčasti inšpirovaný bejzbalovým štadiónom Fenway Park a sčasti operou.

Pamätám si, že v ten večer sa večierok rozšíril až na trávnik a strapaňa so starším bratom odpaľovali petardy, ktoré skackali po chodníku. Bola tma. Nedokázala som určiť, či na mňa Henry hádže pohľady.

Neskôr sa hromada ľudí nasúkala do jeho hrdzavej Hondy, a keď sa rádio omylom preladilo na jemné melódie, začala som bliakať Brandy. Priznala som, že som ten nešťastný typ opilca, diva jemných melódií. Napriek tomu – alebo možno práve preto – si odo mňa Henry vypýtal telefónne číslo.

Hneď nasledujúci večer ma moja nová kamarátka zo školy Quinn pozvala na večeru. Tvrdila som jej, že už mám príliš veľa práce. Quinn povedala len toľko:„Dobre, tak tam budeme len my s Henrym.“ A ja som vyhŕkla: „Henry Fartolozzi?“ Oznámila som jej, že predsa len zmením plán.


Bridget Asherová

42

Henry doniesol zopár fliaš úžasného talianskeho vína. Bolo to obyčajné mrhanie, lebo nikto z nás nemal peniaze. Nebola som zvyknutá na nízky futon, ktorý sa tváril, že je gauč, a obliala som sa vínom zakaždým, keď som sa naňposadila. Ku koncu večera som už smrdela ako vínna pivnica.

Mojím hlavným dopravným prostriedkom bol vtedy ozrutný bicykel z éry päťdesiatych rokov, kúpený z druhej ruky. Henry mi ponúkol, že ma odvezie domov, lebo sa ochladilo. Odmietla som, ale naliehal na mňa. Napchal to strašidlo do kufra svojej starodávnej nepoistenejHondy, ale auto nenaštartovalo. Vôbec. Bola to úľava. Ak sa ma snažil zachrániť, pomohlo mi, že mu to nevychádzalo.

Povedala som mu: „Viem, čo je s tvojím autom.“

Modré oči mu zasvietili. „Vyznáš sa v motoroch?“

Prikývla som. „Je to jednoduché. Keď otočíš kľúčikom, nevydáva žiadny zvuk.“

Henrymu sa to zdalo očarujúce. Mne sa zdaloočarujúce to, že to považuje za očarujúce. „Máš pravdu,“ súhlasil. „Asi to bude generátor zvukových efektov.“

Henry ma odprevadil domov – zo šesť blokov. Keď sme dorazili ku mne, uvedomila som si, že som si zabudla kľúče na večeri. Odprevadil ma naspäť ku Quinn a potom opäť ku mne. Vtedy už boli asi tri hodiny ráno.Prechodili a prerozprávali sme poriadny kus noci. Znovu na prahu mojich dverí sme obaja zaváhali.

Spýtal sa ma: „Takže, pozdávam sa ti?“ Naklonilhlavu, modré oči mu rámovali tmavé mihalnice. Mal plné pery, na ktorých sa zase objavil ten úsmev – vlastne to bol len taký poloúsmev, iba na jednej strane.


Provensalský dom zázrakov

43

„Čo tým myslíš?“ spravila som sa nechápavou. „Samozrejme, že sa mi pozdávaš. Si veľmi milý.“

„Hej, ale len v tom význame ako v šiestej triede na základnej. Pozdávam sa ti, akože sa ti páčim, alebo sa ti len pozdávam?“

„Možno sa mi pozdávaš tak, že sa mi páčiš,“ odvetila som s pohľadom zabodnutým do svojich topánok a potom som sa pozrela priamo naňho. „Možno. S mužmi nemám veľmi šťastie. Vlastne som sa rozhodla ich zavrhnúť.“

„Naozaj?“ Túto časť si pamätám tak jasne – ako blízko stál, tak blízko, že som cítila teplo jeho dychu. „Smiem sa spýtať prečo?“

„Muži sú makačka. Myslia si, že sa môžu len takobjaviť a zachrániť ťa, ale potom stoja veľa námahy. Treba ich prehovárať. Vo všeobecnosti sú ako hovoriace sedačky.“

„Domnievam sa, že na hovoriacu sedačku mám celkom širokú slovnú zásobu.“ Zašepkal to, akoby to bolo priznanie. „Na štandardizovaných testoch som bol dosť dobrý... Teda v porovnaní s ostatnými hovoriacimi sedačkami.“ A potom na mňa uprene hľadel. Začala som sa zamilúvať do jeho pliec. Videla som mu kľúčne kosti, tú zraniteľnú jamku medzi nimi, krásnu silnú sánku.„Myslím si, že zavrhnúť mužov je staromódne.“

„Je to taký zastaraný pojem. Tuším som bola opitá, keď som to povedala.“

„Možno si bola na fláme.“ Usmial sa tým svojímpoloúsmevom. „Dávala si si prestávku od zavýjania Brandy?“

„Pravdepodobne. A teraz, v triezvom svetle dňa, vidím, aký to bol zlý nápad. Skoro ako usporiadať


Bridget Asherová

44

hodnotnú produkciu West Side Story v miestnom stánku

s občerstvením.“

V tej chvíli bol nemožne blízko. „Už si sa o to aspoň

pokúsila?“

„Dvakrát. Nevyšlo to,“ odvetila som mu. „Už som sa

z toho dostala, teda zo zavrhnutia mužov.“

„Oficiálne si privrhla mužov,“ vyhlásil.

„Presne tak,“ prisvedčila som.

„Si si istá?“

Prikývla som, ale istá som si nebola.

A pobozkal ma – najprv jemne, takmer akoby ma len potiahol za peru, no potom som sa vzdala. Držal moju tvár v dlaniach. Pritlačil ma celým telom o dvere. Pustila som kľúče na zem. Bozkávali sme sa, bozkávali, v spomienkach sa mi ten moment zdá večnosťou.

Ten bozk, to bol začiatok. S Henrym sme fungovali

ako dvojica, lebo ma presvedčil, že som sa v láske mýlila. Láska nie je o kompromise. Život je ťažký. Život si

vyžaduje kompromis. No keď sa dvaja ľudia zamilujú,

vytvoria svätyňu. Moja rodina bola krehká. Láskapredstavovala predmet z ručne fúkaného skla. Henry bol však

vychovaný úplne inak. Jeho rodina je hlučná, chrapúnska, obscénna, všetci sa rýchlo nahnevajú, ale aj rýchlo

odpúšťajú, všade je jedlo – južanské jedlo zmiešané stalianskym, nastavené na mantru Mangia! Mangia! – neustále sa u nich vypráža, buble to tam, strieka, kuchyňa

tepe ako srdce plné pary.

Nečakala som, že sa zamilujem. Mala som pred očami

tú inú budúcu verziu seba, tvrdú, nezávislú ženu,


Provensalský dom zázrakov

45

júcu si cestu životom. No popravde som cítila, že Henry

je presne ten, na koho som čakala, duša, na ktorú som

čakala, a balenie, v akom prišiel, bolo ako rozbaľovať si

darček za darčekom. A takto vyzeráš. A takto znie tvoj hlas.

A toto sú tvoje detské spomienky. Predtým som si myslela, že

hľadám, ale v skutočnosti som len čakala naňho a ani som

nevedela, na čo naozaj čakám, netušila som, že mi chýbal, kým neprišiel. Myslela som si, že on je odpoveďou

na túžbu, ktorú som pociťovala ako trinásťročná. Myslela

som si, že tá bolesť je netrpezlivá osamelosť, ale bol to

skôr smútok za domovom, za miestom, kde som pritom

ešte nebola.

V kuchyni svojej sestry som spomínala na náš prvý bozk, na ten pocit, keď som bola opretá o dvere, na zvuk kľúčov, keď mi vypadli z rúk a zazvonili pri dopade na betónový schod. Toľko hodín, dní, týždňov sa zlievalo od okamihu k okamihu a uplynulo. Každodennosť mi nejde. Neviem prechovávať okamihy v srdci. Ukázalo sa, že moja túžba súvisela s tým, kým som bola. Odznela, ale potom – najmä v posledný rok pred Henryho smrťou – sa vrátila. Prekážala mi v schopnosti oceniť drobnosti svojho každodenného života. A práve to Henry tak dobre vedel, kým ja som túžila... Ako som len mohla byť taká neopatrná? Prečo som nedávala lepší pozor?

V kuchyni svojej sestry v jej svadobný deň som cítila smútok za domovom. Chcela som ísť domov, ale domov, po ktorom som túžila, s Henrym, už neexistuje.

„Poďme zaviesť Abbota k starému otcovi. Môžu sa navzájom zamestnávať, kým sa začne obrad,“ navrhla


Bridget Asherová

46

mama nahlas v dobrej vôli prekričať hluk v kuchyni.Podarilo sa jej nerozmazať si pri plači mejkap, čo je jedna

z jej zručností.

Ukázala na otca, ktorý mal oblečený tmavomodrýoblek, sedel v jedálenskom kúte a ceruzkou dopĺňal číslice do zošita so sudoku. Takto bývalý workoholik zvláda plynutie času. Sudoku je medzi rodičmi jablkom sváru a otec ho musí robiť tajne. Sudoku je záľubou záhaľčivých a mama záhaľku neznáša. Otca však priťahuje detailná práca, zložitosti, ktoré ho napĺňali, keď pracoval ako právnik v oblasti patentov. Má rád kategórie v rámci podkategórií v podkategóriách. Narozprával toho, ako obdivuje vynaliezavosť, no, pravdupovediac, s nadšením zamietal žaloby pre „neurčité vyjadrovanie“. Domnievam sa, že kdesi hlboko vnútri chcel byť vynálezcom, ale skončil ako gramatik striktne zachovávajúci pravidlá, ako udržiavateľ jazyka.

Abbot na mňa žalostne pozrel. Starého otca ľúbi, no nechcel, aby sme ho opustili v hlučnej premávkekuchyne. Okrem toho je niečo v podstate ponižujúce v tom, keď vás niekomu podstrčia, a Abbot vedel, že bude podstrčený.

„Ste kamaráti,“ pripomenula som mu. „Dobre saspolu zabavíte.“

Pobrali sme sa k otcovi, ktorý zdvihol zrak odsudoku. „Vy dvaja ste ako zo škatuľky,“ povedal. „Ako máš, Abbot?“ Ako máš bol jeden z Abbotových detskýchvýrazov. Ako maličký bol veľmi spoločenské dieťa. Celý deň sa všetkých pýtal, ako sa majú – robotníkov, úradníkov


Provensalský dom zázrakov

47

v banke za priehradkou či zamestnancov knižnice. Ako

máš? Ako máš?

„Mám sa dobre,“ odpovedal Abbot a nahodil šťastnú tvár.

„Ak chcete, môžete sa ísť pozerať na tel



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist