načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Profesor Wilczur - Tadeusz Dołęga-Mostowicz

Profesor Wilczur

Elektronická kniha: Profesor Wilczur
Autor:

- Mastičkárovi Antonovi Kosibovi sa vrátila pamäť. Z tuláka bez domova sa stal znova úspešný chirurg Rafael Wilczur, ktorého s ováciami vítali aj v najvyšších lekárskych kruhoch. Keď ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » D.Orys
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 334
Rozměr: 21 cm
Spolupracovali: ... Lívia Černická ...
Skupina třídění: Polská literatura
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-972-5315-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Mastičkárovi Antonovi Kosibovi sa vrátila pamäť. Z tuláka bez domova sa stal znova úspešný chirurg Rafael Wilczur, ktorého s ováciami vítali aj v najvyšších lekárskych kruhoch. Keď sa profesor Wilczur vrátil naspäť na kliniku vo Varšave, ktorú sám pred mnohými rokmi založil, pohltila ho práca. Veď liečiť a pomáhať iným považoval vždy za svoje poslanie. Všetko však zmenia intrigy, ktoré spriada jeho kolega…

(pokračovanie príbehu legendárneho Mastičkára)
Zařazeno v kategoriích
Tadeusz Dołęga-Mostowicz - další tituly autora:
 (e-book)
Mastičkár Mastičkár
 (e-book)
Mastičkár Mastičkár
Mastičkár Mastičkár
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Pokračovanie príbehu legendárneho MASTIČKÁRA

PROFESOR

WILCZUR

Tadeusz Dołęga-Mostowicz


Tadeusz Dołęga-Mostowicz

Profesor Wilczur


ISBN 978-80-972531-5-8

ISBN 978-80-972531-6-5 (pdf)

ISBN 978-80-972531-7-2 (epub)

ISBN 978-80-972531-8-9 (mobi)

Slovak edition © D.Orys 2017

Translation © Lívia Černická 2017

Graphic design © Anna Golianová 2017


‘NUO‘NUO‘NUO

Tadeusz Dołęga-Mostowicz

2017

Pokračovanie príbehu legendárneho

Mastičkára

Profesor Wilczur



1. KAPITOLA

Profesor Jerzy Dobraniecki pomaly položil slúchadlo abez toho, aby sa pozrel na ženu, naoko ľahostajne povedal:

– Vsobotu máme valné zhromaždenie Združenia lekárov.

Pani Nina zneho nespúšťala oči aspýtala sa:

– Ačo chcel ešte Biernacki? To telefonoval on, či nie?

– Ale... drobnosti. Išlo oorganizačné veci, – mávol rukou Dobraniecki.

Hoci Nina svojho muža dobre poznala, cez jeho masku ľahostajnosti nedokázala preniknúť. Cítila, že znova dostal úder, utrpel bolestivú porážku, ktorú sa pred ňou snaží ukryť.

Ach, je taký slabý, nevie bojovať, vzdáva sa jednej pozície za druhou apostupne sa dostáva medzi druhotriednych lekárov. Vtej chvíli ho nenávidela.

– Čo chcel Biernacki? – spýtala sa dôrazne.

Vstal azačal sa prechádzať po izbe. Potom povedal presvedčivým tónom:

– Vieš, majú pravdu... Patrí to Wilczurovi... Aja potrebujem odpočinok, veď už toľko rokov som bol prezidentom združenia. Wilczurovi patrí istá kompenzácia za všetko to nešťastie, čo prežil.

Pani Nina sa zasmiala krátkym, ostrým smiechom. Vjej veľkých zelených očiach bolo badať pohŕdanie airóniu. Jej krásne ústa sa skrivili. Tie krásne ústa, na ktoré myslel, aj keď pracoval, teraz vyjadrovali znechutenie:

– Kompenzácia? Ale veď tú už dávno dostal... Aj niečo navyše. Aký si slepý! Veď ti berie jednu pozíciu za druhou. Vedenie kliniky, študentov, pacientov, prácu, príjmy... Vraj kompenzácia!

Dobraniecki sa zamračil. Tónom, ktorý nepripúšťal odpor, povedal:

5


– To všetko mu patrí. Wilczur je geniálny chirurg.

– Ačo si ty? Pred šiestimi rokmi, keď som sa za teba vydávala, som si myslela – aty si bol otom dokonca presvedčený –, že najlepší chirurg si ty.

Dobraniecki zmenil tón, oprel sa ookraj stola, naklonil sa kžene azačal mierne:

– Milá Nina, musíš predsa pochopiť, že existuje určitý reb - ríček, určitá hierarchia, rôzne stupne schopností aľudských hodnôt... Ako mi môžeš vyčítať, že som dosť sebakritický, aby som vedel Wilczurovi vmnohých ohľadoch ustúpiť... Akaždopádne...

– Každopádne, – skočila mu do reči, – nemáme očom hovoriť. Dobre poznáš môj názor na túto záležitosť. Ak ty nemáš ambície avôľu zvíťaziť, tak ja ich mám dosť aj za teba. Nezmierim sa súlohou manželky nejakej nuly. Avarujem ťa, ak budeš nútený odsťahovať sa za praxou do nejakého Pikutkowa, nepôjdem stebou.

– Nina, nepreháňaj.

– Ale tak sa to skončí! Myslíš si, že nič neviem? Veď už teraz Wilczur komanduje Biernackého. Zatlačí ťa úplne na dno. Nemám si za čo kúpiť kožuch. Tebe to očividne nič nehovorí, ale ja nie som stvorená na to, aby som bola ženou nejakej nuly. Varujem ťa...

Nedokončila, ale vjej hlase zaznela jasná hrozba.

Profesor Dobraniecki ticho povedal:

– Neľúbiš ma, Nina, nikdy si ma neľúbila...

Pokrútila hlavou.

– Mýliš sa. Ale milovať môžem iba skutočného muža.

Takého, čo bojuje, víťazí aktorý sa obetuje pre svoju ženu.

– Nina, – ozval sa s výčitkou v hlase, – vari nerobím

všetko, čo je vmojich silách?

– Nie, nerobíš. Sme na tom čoraz horšie, čoraz menej

snami počítajú, dostávame sa do tieňa. Ja nie som stvorená

na život vtieni apamätaj, že som ťa varovala.

Vstala ašla kudverám. Keď už mala ruku na kľučke, zvolal:

– Nina!

6

Odvrátila hlavu. V očiach, ktoré sa ešte pred chvíľou blýskali hnevom, sa už usadil mrazivý chlad.

– Čo mi chceš ešte povedať? – opýtala sa.

– Čo odo mňa chceš?... Čo mám robiť?...

– Čo?... –Urobila knemu tri kroky adôrazne povedala: – Znič ho! Odstráň ho zcesty! Buď bezohľadný ako on atvoje postavenieti zostane.

Na chvíľočku zastala adodala:

– Azostanem aj ja. Ak ti na tom záleží.

Keď osamel, sťažka dosadol do kresla azamyslel sa. Nina nikdy nehovorila len tak naprázdno. Dobre si uvedomoval, že ju miluje, že bez nej by jeho život stratil všetko čaro azmysel. Keď ju pred šiestimi rokmi žiadal oruku, nemyslel si, že raz bude prosiť omilosť. Vtedy bol plný síl, hoci bol oveľa starší ako ona, bol populárny, známy. Abol aj zdravý.

Posledné tri roky sa však na ňom poriadne podpísali. Nedarilo sa mu ani profesionálne, ani finančne – to všetko ničilo jeho nervový systém. Čoraz častejšie pred Ninou ukrýval problémy spečeňou, ale následky sa mu nepodarilo zamaskovať. Cítil sa stále horšie, málo spal, tvár mal opuchnutú apod očami mu vystúpili zelenkasté kruhy.

Nina si určite nedomyslela, ako ťažko prežíva svoje porážky. Vyčítala mu nedostatok ambícií – jemu, ktorý sa celý život riadil iba ambíciami, ktorého ambície vyniesli na vrchol!

Úpadok sa začal vten deň, keď sa našiel – keď on sám našiel profesora Rafaela Wilczura. Ako si len pamätal ten deň! Temná súdna sieň, na lavici obžalovaných bradatý muž votrhanej košeli, mastičkár, vidiecky liečiteľ zďalekého pohraničia, súdený pre nezákonné praktiky, pre operácie sprimitívnymi a zhrdzavenými zámočníckymi nástrojmi, pre operácie, ktoré zachránili mnohých chudobných sedliakov vzapadnutej dedine... Mastičkár...

Profesor Jerzy Dobraniecki vňom ako prvý ajediný spoznal svojho dávneho šéfa aučiteľa, profesora Rafaela Wilczura. Po jeho zmiznutí sa postupne, ale vytrvalo šplhal hore, po niekoľkých rokoch dosiahol vrchol vo svojej profesii – vchi

7


rurgii imedicínskej vede. Ale aj vo svojom živote. Mal vari vtedy právo zatajiť svoje odhalenie, mal právo nechať Wilczura vegetovať vnevedomosti oňom samom, omene, tituloch, vzdelaní aživote?... Dnes sa už profesor Dobraniecki nemienil zaoberať touto myšlienkou. Jedno však vedel: ten pamätný deň pred tromi rokmi sa stal prekliatím jeho života.

Rafael Wilczur sa rýchlo vyliečil zniekoľkoročnej amnézie.

Pamäť nadobudol rovnako rýchlo, ako rýchlo ju stratil. Aspolu spamäťou získal všetko, čo mal pred tým tragickým výpadkom. Vrátil sa na svoju katedru aDobraniecki klesol. Takisto sa vrátil na riaditeľské miesto na chirurgickej klinike ajeho návrat mu priniesol ešte väčšiu slávu. Popularitu, peniaze, ocenenia.

Adnes chcú od Dobranieckého, aby dobrovoľne odstúpil

zprezidentúry apodporil Wilczurovu kandidatúru, čo by znamenalo, že jeho voľbu prijmú jednohlasne. Všetci to považujú za rozumné. Všetci, to znamená kolegovia, pacienti, študenti medicíny. Im všetkým je jasné, že toto miesto patrí Wilczurovi. Ateraz aj on sám, Jerzy Dobraniecki, povedal svojej žene, že si to myslí tiež. Nebola to však pravda.

Všetko sa vňom búrilo, nechcel sa vzdať toho, čo dosiahol.

Nedarilo sa mu, ato ho tlačilo kzemi, preto vňom rástol hnev, zúfalstvo, ba aj nenávisť. Bál sa otom hovoriť sNinou. Bál sa jej vášnivej atvrdej povahy, pretože ona nevedela cúvnuť, stačila iskra avznikol by výbuch.

Ahromadilo sa toho veľa. Dnes mu Nina po prvý raz

dôrazne a neľútostne povedala, že si nemá za čo kúpiť kožuch. Vskutočnosti ich mala niekoľko abez nového by sa zaobišla, ale jej slová cítil ako zaucho. Bol hrdý na to, že jej dosiaľ nič neodoprel, zasypával ju drahými darmi, kúpil pre ňu palác vo Frascati, platil jej služobníctvo aluxusné autá,

kvôli nej mu záležalo na popularite. Dobre, nebolo to všetko

len pre ňu, bolo to aj pre neho, ale najväčšiu rozkoš vtom

bohatstve našiel vtedy, keď vjej očiach videl ten známy

záblesk hrdosti, hrdosti na to, že je prvá, najlepšia – ato jej

zaručovalo len manželovo postavenie asláva. 8

Nina... Stratiť ju... Zdalo sa mu to nemožné, ale vedel, že ak sa nestane nejaký zázrak, katastrofa je neodvratná. Tri roky sa jeho príjmy neustále zmenšovali, ale on sa neodvážil znížiť štandard vo svojej domácnosti. Keď ho nedostatok peňazí nútil obmedziť výdavky, obmedzoval seba. To sa však snažil pred svojou manželkou utajiť. Viac pracoval, viac a viac operoval, nepohrdol ani nízkymi honorármi, operoval dokonca aj na splátky. No jeho dlhy aj tak rástli. Na kúpu paláca si zobral veľkú pôžičku, ale nebolo zčoho platiť percentá úrokov.

Ide len oto, ťažko sa mu premýšľalo, že ja by som sa stým nejako vyrovnal, dokonca by som sa presťahoval do menšieho bytu, ale Nina to prijme veľmi dramaticky .

Sám Dobraniecki veľmi trpel stratou svojho vysokého postavenia, ktoré získal počas Wilczurovej neprítomnosti.

Veď len včera zažil nové poníženie. Na jeho prednášku neprišiel ani jeden študent. Zauly utiekol, akoby ho naháňali výsmešné pohľady prázdnych stien. Už myslel aj na samovraždu. Skončilo sa to úpornými bolesťami hlavy apo celý deň mu nepríjemne šumelo vušiach po priveľkých dávkach beladony. Našťastie, vten deň mal iba samé ľahké ajednoduché operácie, pri ktorých nepotreboval príliš veľkú koncentráciu akreativitu, takže dopadli dobre.

– Znič ho...

Tak to povedala Nina. Krátko asmutne sa zasmial. Akoby mohol zničiť Wilczura!... Mal vari na dlhých chodbách univerzity chytať študentov za rukáv aťahať ich na svoje prednášky? Alebo sa mal mstiť na mladých lekároch, ktorí budú asistovať pri operáciách na Wilczurovej klinike? Má mu azda kradnúť bohatých pacientov, čo by aj tak nikam neviedlo? Všetci vedeli, že Dobraniecki berie menej, pretože – ato je hanba – musel znížiť ceny. Pozrel sa na hodinky. Ochvíľu bude päť. Dnes mali sNinou výročie. Ochvíľu sa

začnú schádzať hostia. Čoraz menej hostí. Ich salón už

nebol taký zaujímavý. Viac hostí mávali iba vtedy, keď sa

rozniesla správa, že príde profesor Wilczur...

9


– Znič ho, – povedala Nina.

Zničiť Wilczura znamenalo zničiť jeho slávu, zničiť vieru pacientov, že je neomylný, že jeho diagnózy sú bezchybné ajeho ruka pevná.

Vstal azačal sa prechádzať po izbe. Boli aj iné spôsoby. Pomalé asystematické podrývanie apodkopávanie jeho práce, využitie jeho nedostatkov, ktoré mu zostali zčias amnézie. Dobranieckému sa však taký postup bridil. Vedel, že Wilczur sa držal niektorých mastičkárskych postupov, zamiloval si celý rad bylín arôznych mastí. Vedel, že tieto primitívne lieky nemôžu pacientom uškodiť. Neschvaľoval, že Nina, ktorá využila každú príležitosť, sa vysmievala ztohto jeho šarlatánstva avyužila všetky spôsoby, aby svojou iróniou infikovala mladých budúcich lekárov.

Upozorňovala na chabé výsledky týchto Wilczurových postupov. Po nemocniciach aklinikách kolovali anekdoty, vktorých Dobraniecki spoznal dôvtip svojej ženy. Najmladší adepti medicíny neobľubovali nič, čo nebolo moderné aradi používali jej ironické poznámky, aby znížili prestíž uznávaného lekára azvyšovali si vlastnú. Niekedy sa dokonca stalo, že svojich pacientov odrádzali od konzultácií sWilczurom. No boli to iba zriedkavé prípady.

Pred pár týždňami niekoľko varšavských denníkov uverejnilo fejtóny vysmievajúce sa Wilczurovým metódam. Hoci sa Wil - czurovo meno nespomínalo, každý pochopil, že ide oneho. Dobraniecki podozrieval – anie bez príčiny – svoju ženu. Nedávno stretol vich dome niekoľko novinárov, čo sa predtým nestávalo. Jej náhly záujem oľudí ztlače mu nemohol uniknúť. To všetko vňom vyvolávalo znechutenie, ale aj smutné presvedčenie obezmocnosti vbitke ovlastné prežitie.

– Znič ho, – povedala, – ak ti na mne záleží...

Dobraniecki si zahryzol do pery azastal pri okne. Cez

holé konáre stromov presvitalo biele svetlo majákov, všere

bolo čoraz jasnejšie. Mesto svojsky monotónne hučalo. Ne

ďaleko na mokrom asfalte zaškrípali pneumatiky a pred

bránou zastalo auto. Prví hostia. Musel ich ísť privítať.

10. KAPITOLA Profesor Wilczur na chvíľu zmĺkol. Pohľadom prechádzal po preplnenej aule. Bolo tam absolútne ticho. Cítil, ako každé slovo mieri do sŕdc študentov aich srdcia mu živo odpovedajú.

– Lebo povolanie lekára, – znel jeho hlas, – znamená tú

najväčšiu anajvznešenejšiu lásku, akú Boh zasial do našich sŕdc. Povolanie lekára je viera vbratstvo, je ušľachtilým svedectvom ľudskej komunity. Keď pôjdete do sveta, aby ste toto poslanie plnili, myslite predovšetkým na jedno: milujte.

Ešte chvíľu postál, potom sa usmial, mierne sa uklonil

aťažkým krokom vyšiel zauly.

Koľkokrát kráčal po skončení prednášky touto širokou

chodbou aza ním sa niesla hlasná vrava študentov. Dnes to však nebola obyčajná prednáška aprofesor svojim študentom nehovoril len oobyčajných veciach. Ani on sám nebol vobvyklej nálade. Vposledných týždňoch sa knemu dostávali čoraz čudnejšie a nepríjemnejšie správy. Najskôr ho tak veľmi prekvapili, že sa vnich nevedel zorientovať. Pripadali mu ako náhodné, nezrozumiteľné, ba až absurdné. Nie preto, že sa týkali jeho osoby. Keby sa podobne útočné reči viedli oktoromkoľvek zjeho spolupracovníkov, či už opro

fesorovi Dobranieckom, doktorovi Rancewiczovi, Biernackom,

alebo omladom Kolskom, otriaslo by to ním rovnako.

Do dnešného dňa nechcel anevedel uveriť, že by celá

kampaň, všetko to ohováranie, ktoré bolo namierené proti

nemu, vychádzalo zjedného zdroja. Neveril, veď doteraz

nemal žiadnych nepriateľov. Nikomu nič zlé neželal, nikomu

nič zlé neurobil. Po celý svoj život sa držal slov, ktoré dnes

povedal študentom.

– To nie je možné, – hovoril si, keď kráčal chodbou.

11


Až pred dverami dekanátu sa pozrel na hodinky. Bolo jedenásť. Potom zbadal niekoľko neznámych ľudí. Vstali, keď vstúpil, atajomník mu vysvetlil:

– To sú novinári. Chcú vás poprosiť ovyhlásenie.

Wilczur sa pousmial:

– Ešte nestačilo? Hádam ste už po troch rokoch nasýtili zvedavosť svojich čitateľov. Už ich nudím, ja imoje príhody.

– Nie, pán profesor, – ozval sa jeden znich, – ide nám ovášho nového pacienta.

– Opacienta? Ktorého pacienta?

– OLeona Donata.

Wilczur roztiahol ruky:

– Čo už vám oňom môžem povedať... Nie je to nič vážne. Pokiaľ viem od svojich kolegov, operácia bude jednoduchá, nehrozia žiadne následky.

– Ale, pán profesor, je to operácia hrdla. Hrdla, ktoré zarába niekoľko miliónov zlotých ročne. Donat je veľmi populárny. Pán profesor, táto operácia je najzaujímavejšou udalosťou nielen vPoľsku, ale vcelej Európe, ba aj na celom svete. Čokoľvek nám onej poviete, všetko bude senzácia.

– Tak dobre, – privolil Wilcur. – Aj tak musím ísť na kliniku, po ceste vám teda všetko poviem.

Čakala ho veľká čierna limuzína. Sadli si akým auto prechádzalo preplnenými ulicami, novinári si rýchlo zapisovali Wilczurove slová.

Vnávale práce si až teraz uvedomil, že na jeho kliniku sa v týchto dňoch upierajú oči miliónov fanúšikov veľkého speváka. Doktorka Lucia Kaňská mu už včera spomínala, že poľská tlač sveľkým uspokojením prijala správu otom, že Donat, ktorý nedôveroval nemeckým, francúzskym či talianskym lekárom, sa rozhodol zveriť operáciu do rúk profesora Wilczura ameral preto dlhú cestu do Varšavy.

Vyšetrenia ukázali, že operácia bude jednoduchá. Wilczur

sa však nečudoval obavám speváka, pre ktorého bol hlas

zdrojom príjmov, že by ho drobný záchvev chirurgovej ruky

pri operácii mohol pripraviť nielen ohlas, ale aj oživobytie. 12

Po príchode na kliniku si všimol, že aj tam panuje veľké vzrušenie. Pred bránami sa zhromažďoval obrovský dav ačakal na spevákov príchod. Wilczur sa rozlúčil snovinármi acestou do svojej pracovne sa ešte zastavil vizbe službukonajúceho internistu. Našiel tam sestru aspýtal sa:

– Kto má dnes službu?

– Doktorka Kaňská, pán profesor.

Pokýval hlavou.

– To je dobre.

Useba našiel profesora Dobranieckého, ktorý oniečom diskutoval smladým Kolským. Obaja boli zabratí do rozhovoru, ale zmĺkli, keď vstúpil Wilczur. Ticho sa privítali, potom Kolski stručne informoval ozdravotnom stave niekoľkých pacientov azakončil:

– Mali by ste sa pozrieť na inžiniera Lignisa, pán profesor. Pani Laskowská apán Rzymski vás tiež prosia o osobnú návštevu. Všetci sú na treťom poschodí. Ten chudák, ktorého včera priviezli s roztrieštenou panvou, nad ránom začal vnútorne krvácať aje vagónii. Asi mu už nič nepomôže.

– Ďakujem, pán kolega, – odpovedal Wilczur, pozrel sa na hodinky adodal: – Najskôr musím vyšetriť Donatovo hrdlo. Je malá operačná sála pripravená?

– Je, pán profesor.

– Dnes bude dlhý deň, pán kolega, máte čas tak štyri hodiny, však? – obrátil sa Wilczur na Dobranieckého. – Bol by som rád, keby ste sa ho pokúsili zachrániť.

Dobraniecki pokrčil plecami:

– Je to beznádejné. Má šancu jedna ku sto.

Kým si Wilczur ukladal veci, spoza okien sa čoraz hlasnejšie

ozývali výkriky. Lekári sa na seba usmiali aKolski poznamenal:

– Ľudia si viac cenia umenie ako zdravie. Nám by tak netlieskali.

– Zabúdate, pán kolega, na profesora Wilczura ajeho po

pularitu, – mierne mu vyčítal Dobraniecki.

13


– Za popularitu vďačím nie tomu, že som lekár, ale tomu, že som bol pacientom, – odpovedal Wilczur avyšiel zpracovne. Hneď po ňom vyšiel aj Kolski.

Dobraniecki sťažka dosadol do kresla. Na chvíľu akoby mu tvár zamrzla. Potom zazvonil na zvonček avošla sestra.

– Vktorej izbe leží Donat? – spýtal sa krátko.

– Na štrnástke, pán profesor, – odpovedala.

– Moja operácia je ojednej? Prosím, dajte vedieť doktorovi Biernackému. Ďakujem.

Keď vyšla, vstal apozrel sa na hodinky. Počkal pol hodiny, potom vyšiel. Na prvé poschodie viedli široké mramorové schody. Číslo štrnásť bolo hneď pri schodisku. Zaklopal avošiel. Donat sa spomocou sestry obliekal. Keď zbadal Dobranieckého, veselo zvolal:

– Á, profesor! Ako rád vás vidím. Dnes ma budú operovať.

– Dobrý deň, majstre! Vyzeráte veľmi dobre, – podržal na chvíľku spevákovu ruku, – ale prečo používate množné číslo? Veď ste jasne žiadali, aby vás operoval doktor Wilczur. Už nedôverujete svojmu lekárovi?

– Máte moju plnú dôveru, – nasilu sa usmial Donat.

– No, dajme týmto veciam pokoj, – nedbalo odpovedal Dobraniecki. – Povedzte mi, čo všetko ste zažili. Nemám na mysli umelecké úspechy, tých sú plné noviny, povedzte mi niečo ovašich súkromných úspechoch. Ako sa vám darí vmilostnom živote?

Donat vybuchol do úprimného smiechu:

– Ach, tak toho nikdy nie je dosť, – oči sa mu rozsvietili.

– Mali by ste viac lámať srdcia žien ako svoje vlastné, – žar toval Dobraniecki.

Nehovoril to bez príčiny. Donat síce vyzeral dobre, mal at

letickú postavu aživý temperament, ale nemal veľmi silné

srdce. Jeho matka, ktorá kedysi udržiavala vzťahy sDobra

nieckým, si často pýtala radu pre svojho syna.

Donat živo rozprával jednu zo svojich nových príhod, keď

sa ozvalo zaklopanie na dvere. Bola to doktorka Kaňská.

Mala ešte vyšetriť pacienta pred operáciou. Keď však zbadala

14 profesora apacienta pripraveného na operáciu, zastala medzi dverami.

– Hľadáte ma? – spýtal sa Dobraniecki. – Dobre, že vás vidím. Pozreli by ste sa na toho môjho starčeka, prosím? Viete, izba číslo 62. Ochvíľu ide na stôl. Niekoľko injekcií na posilnenie, čo uznáte za vhodné. Ďakujem apoponáhľajte sa, prosím.

Doktorka Lucia sa ešte chcela niečo spýtať, ale Dobraniecki sa už obrátil na Donata so slovami:

– Ačo bolo ďalej, majstre?

– Veľmi pekné dievča, – zaujímal sa Donat. – Je doktorka?

– Áno, je to naša mladá internistka, – vysvetlil mu profesor.

Oniekoľko minút sa objavil Kolski spolu so sanitárom.

– Už je čas, majstre, operačná sála čaká.

Operácia sa začala presne.

Zákrok nebol ťažký ani bolestivý. Ale vzhľadom na to, že išlo ooperáciu hrdla, bol Donat vcelkovej anestézii.

Pri operácii asistovali doktor Januszewski adoktor Kolski. Silné svetlo sa odrážalo vzrkadle štítu, atak niekoľkonásobne osvetľovalo hrdlo operovaného. Na pravej strane, za štítnou žľazou, sa objavila temnejšia masa veľká ako polovica vlaš - ského orecha. Vtejto chvíli neohrozovala Donatov hlas aako benígny nádor nemohla ohroziť ani jeho zdravie, no vposlednom čase sa zväčšila abolo lepšie odstrániť ju. Okrem toho mali do činenia aj sniekoľkými zrastmi, to bol pozostatok minuloročného zápalu hrtana. No aj tak by operácia nemala trvať dlhšie ako dvadsaťpäť, tridsať minút.

Vtichu operačnej sály elektrické hodiny pravidelne odtikávali sekundu za sekundou. Dlhšia ručička sa blížila kje

denástej minúte, keď sa doktor Kolski, ktorý sledoval pacientov

pulz, rýchlo otočil ksestričke stojacej za ním anetrpezlivo

pokýval rukou. Slová neboli potrebné.

Školená zdravotná sestra už naplnila injekčnú striekačku

aihla sa vnorila do pacientovej pokožky. Prešli ďalšie dve

minúty acelý postup musela zopakovať.

Vosemnástej minúte musel profesor Wilczur prerušiť ope

15


ráciu. Zadupotali rýchle kroky. Vozík sdýchacím prístrojom. Napojenie na ventiláciu. Ďalšie injekcie.

Vdvadsiatej piatej minúte už pacient nežil.

Príčina smrti nepotrebovala žiadne vysvetlenie. Všetkým bola jasná: pacientovo srdce neznieslo narkózu. Profesor Wilczur si stiahol rukavice imasku. Na tvári mal kamenný výraz. Nemal si čo vyčítať, ale smrť pacienta počas operácie, navyše takej triviálnej operácie, bola ranou aj pre neho.

Vtej chvíli ešte nerozmýšľal nad tým, aký ohlas táto smrť vyvolá, čo to všetko bude znamenať. Preňho osobne to bola hrozná vec. Na klinike, ktorú viedol, pre nejakú nepochopiteľnú nedbalosť alebo chybu zomrel človek, ktorý ešte pred pol hodinou súsmevom aplnou dôverou zveril svoj život azdravie do jeho rúk.

Vočiach zamestnancov videl odraz vlastných myšlienok. Bez slova vyšiel zoperačnej sály. Všatni si vyzliekol plášť aakoby zo seba zhodil obrovskú ťažobu.

Keď prišiel do pracovne, našiel tam už takmer všetkých vedúcich lekárov: doktora Rancewicza, docenta Biernackého, ktorý dostal nervový tik, Dobranieckého, ticho fajčiaceho cigaretu, Kolského sbledou azachmúrenou tvárou, Žuku, doktorku Luciu Kaňskú aešte niekoľko ľudí. Panovalo tam absolútne ticho. Profesor Wilczur podišiel koknu apo dlhšej chvíli, bez toho, aby sa na nich pozrel, sa spýtal:

– Kto zkolegov internistov mal dnes službu?

Po krátkej chvíli sa ozval tichý hlas doktorky Kaňskej:

– Ja, pán profesor.

– Vy? – sprekvapením sa spýtal Wilczur. – Vyšetrovali ste ho pred zákrokom?

Otočil sa apozrel na ňu svýčitkou vočiach. Bola to ona, ku ktorej cítil najväčšie sympatie, ktorej najviac dôveroval, ktorej ako mladej lekárke predpovedal najlepšiu budúcnosť, apráve ona urobila takú chybu, takú nedbalosť.

– Alebo ste ho zabudli vyšetriť?

Doktorka Lucia pokrútila hlavou.

– Nezabudla som, pán profesor, keď som však prišla do

16 jeho izby, našla som tam pána profesora Dobranieckého. Pán profesor mi kázal vyšetriť iného pacienta... tak som si myslela, že Donata už vyšetril sám... Tak som to aspoň pochopila.

Všetky oči sa obrátili na Dobranieckého, ktorý sa mierne začervenal apokrčil plecami.

– Kolega, vyšetrili ste ho? – spýtal sa Wilczur.

VDobranieckého pohľade sa blysol hnev.

– Ja? Zakého dôvodu? Veď to je práca službukonajúceho internistu.

Prudko zdvihol hlavu avjeho tvári sa jasne črtala zlosť.

– Zdalo sa mi... – začala doktorka Lucia avhlase jej bolo počuť slzy, – myslela som si...

– Ačo ztoho? – ironicky sa spýtal Dobraniecki. – Alebo si plníte svoje povinnosti, od ktorých závisí život človeka, len vtedy, keď sa vám niečo zdá, keď si niečo myslíte?...

Doktorka Lucia si zahryzla do pery, aby sa nerozplakala. Vtichu sa ozval pobúrený hlas doktora Kolského:

– Stretol som kolegyňu na chodbe apovedala mi, že pán profesor to vybavil... Pán profesor sa dobre pozná sDonatom...

Dobraniecki zmraštil obrvy.

– Áno, išiel som za ním, aby sme spolu prehodili niekoľko slov ako starí známi. Samozrejme, vyšetril by som ho, ale nenapadlo mi, že vy tak ľahkomyseľne zanedbáte svoju prácu.

Po Luciinej tvári tiekli slzy. Pery sa jej triasli, keď hovorila:

– Nič som nezanedbala... Bola som presvedčená, že... nemôžem prisahať, ale som si takmer istá, že mi pán kolega dal najavo, že sa oto sám postará... Ja... nikdy...

Posledné slová sa rozplynuli vo vzlykoch.

– Ak to je niečia chyba, – vybuchol doktor Kolski, – tak

určite nie slečny Lucie!

Na tvár profesora Dobranieckého vystúpili temné škvrny.

Cúvol okrok azvolal:

– Ach tak! Takže takto je to! Vidím, že sa tu proti mne

chystajú nejaké intrigy! Vinu chcete zvaliť na mňa! To ja

17


som zodpovedný za chod kliniky, za lajdáckosť niektorých privilegovaných kolegov?... Bolo by to hanebné, keby to nebolo absurdné! Ó, nie, moji drahí kolegovia! Nebojím sa intríg aklamstva. Nebojím sa zodpovednosti, ak ide omoju zodpovednosť, ale teraz, keď ma ktomu nútite, vám poviem pravdu, poviem vám, čo si myslím. Poviem to otvorene. Za celé roky, počas ktorých som viedol túto kliniku, boli takéto nehody vylúčené. Panovala tu absolútna disciplína, nikto tu nemal žiadne špeciálne výhody, každý niesol plnú zodpovednosť za svoju prácu. Možno ma preto niektorí pokladáte za surového, náročného alebo bezohľadného, ale vtedy sme nikdy neprišli oľudský život... Takže Donat je obeťou nových poriadkov, ktoré tu teraz panujú. Preto Donat zomrel, prisahám Bohu, že ja za to nie som zodpovedný!...

Nielen slová, ale oči, tvár aj postoj vyjadrovali obvinenie,

obvinenie voči všetkým, ktorí boli vpracovni.

Vtichu sa ozval hlas profesora Wilczura.

– Prosím vás, pán kolega, opokoj. Nikto vás zničoho ne

obviňuje, nikto proti vám neintriguje, nikto nespochybňuje vaše zásluhy. Za všetko, čo sa deje na klinike, som zodpovedný ja aja si túto zodpovednosť aj ponesiem.

– Presne tak. Aj ja si to myslím, – sironickým úsmevom

odpovedal Dobraniecki, kývol hlavou avyšiel zmiestnosti.

Správa oDonatovej smrti na operačnom stole zasiahla

celú kliniku. Veľmi rýchlo sa dostala aj za múry nemocnice aonecelú hodinu už bola vstupná hala plná novinárov afotografov.

Smrť Leona Donata, tenora, ktorého popularita asláva

boli na vrchole, musela mať celosvetový ohlas. Išlo ovýni

močný prípad avýnimočné okolnosti, preto toľká senzácia.

Reportéri usilovne pracovali azbierali útržky informácií od

lekárov, zdravotných sestier avšetkého personálu nemocnice.

Iba profesor Wilczur sa nechcel rozprávať so žiadnym zno

vinárov s tvrdením, že im nemá čo povedať. Zato jeho

zástupca, profesor Dobraniecki, rád poskytoval rozhovory.

Zdôraznil svoju lojálnosť, vernosť, uznanie arešpekt kpro

18 fesorovi Wilczurovi ako veľkému chirurgovi, a dodal, že táto operácia sa nemala skončiť smrťou. Na vine sú nedostatky vorganizácii práce na klinike. Len tak mimochodom naznačil, že podobné prípady sa vminulosti nestávali, ani vtedy, keď vedenie kliniky ležalo na pleciach vtedy ešte mladého aneskúseného doktora Wilczura, ani neskôr, keď bol riaditeľom on, profesor Dobraniecki.

– Chcem, aby ste mi dobre rozumeli, – hovoril. – Vedenie

takejto inštitúcie si vyžaduje veľa práce, veľa energie, ale aj skúseností stakýmito tragickými udalosťami. Každý znás lekárov si musí uvedomiť, že má veľkú zodpovednosť za životy, ktoré nám zverujú do rúk naši pacienti. Toto ušľachtilé poslanie môže lekár plniť len vtedy, keď má dostatok síl, dostatok energie, dostatok duševných iduchovných síl, ktoré sa však časom vyčerpajú, hoci život normálne plynie. Preto pevne stojím za profesorom Wilczurom ažiadam preňho aspoň trochu porozumenia. Vy aj vaši čitatelia dobre viete, čo všetko prežil, ako dlho bol vytrhnutý znormálneho života. Verte mi, že niekoľkoročná amnézia, život vťažkých podmienkach, v núdzi, museli zanechať stopy na psychike, mysli avôli človeka. Aje obdivuhodné, že profesor Wilczur našiel vsebe toľko sily, preukázal neuveriteľnú vitálnosť, že po toľkých rokoch prešiel od mastičkárskej praxe, od tých najprimitívnejších spôsobov liečenia, ku kontrole nad veľkou klinikou. Veď aj mladšieho aenergickejšieho človeka by mohlo vystrašiť množstvo zložitých organizačných problémov, ktoré si vyžadujú neustálu ostražitosť akontrolu. Preto vás veľmi prosím, aby ste zdôraznili môj veľký rešpekt kdoktorovi Wilczurovi. Vjeho veku hociktorý iný lekár, ktorého život plynul pokojne anormálne, už hľadá odpočinok, pričom on zastáva svoju zodpovednú funkciu.

Potom sa doktor Dobraniecki snovinármi rozlúčil spod

mienkou, že ho budú citovať čo najpresnejšie.

– Samozrejme, nemôžem ovplyvniť smer komentárov,

ktoré zrejme budú nasledovať po tomto rozhovore, ani tón,

akým budete písať ocelej udalosti. Nechcem však, aby si

19


pre zlú interpretáciu mojich slov ktokoľvek urobil chybný úsudok omojom vzťahu ktomuto prípadu.

O piatej hodine popoludní sa vo varšavských uliciach objavili mimoriadne vydania novín osmrti svetoznámeho tenora. Zahraniční spravodajcovia odosielali dlhé depeše, všetky telefónne linky do Berlína, Viedne či Paríža boli dlhodobo obsadené. Vmeste sa oničom inom nehovorilo. Vmimoriadnych vydaniach písali len suché fakty, ale už samotné titulky obsahovali rozsudok: „Veľký spevák Leon Donat zomrel pod nožom profesora Wilczura“, „Pred operáciou mu nevyšetrili srdce“, „Smrť spôsobila nedbalosť na klinike profesora Wilczura“.

Varšava sa otriasala. Pred klinikou sa zhromaždil niekoľkotisícový dav fanúšikov zosnulého speváka, ozývali sa hlasné výčitky na adresu profesora Wilczura aostatných lekárov. Dav takmer napadol doktora Žuka, ktorý vychádzal z kliniky a polícia len-len že potlačila dav natoľko, aby mohla prejsť sanitka spacientom.

Vsamotnej nemocnici panovala pohrebná nálada. Hádam iba profesor Wilczur neprerušil svoju prácu. Zdalo sa, že si nevšíma výrazy tvárí svojich podriadených, ich nervozitu, nevie osituácii vmeste anevníma rev davu pred klinikou.

Práve dokončil večernú vizitu pacientov aschádzal na prízemie, keď priviezli nového pacienta. Doktor Kolski sa ho chcel ujať, keď prišiel Wilczur apacienta prevzal.

Sanitári mierili snosidlami na príjem, keď sa ozval tichý ston ana zem dopadli veľké kvapky tmavej krvi.

– Čo sa stalo? – spýtal sa profesor Wilczur.

Lekár zpohotovosti vysvetľoval: napadnutie nožom, beznádejný stav, niekoľko hlbokých rán vhrudníku abruchu.

Pomôcť môže azda len okamžitá operácia. Preto ho vlastne

priviezli sem, lebo táto klinika bola najbližšie.

– Prosím si ho hneď na stôl, – obrátil sa profesor Wilczur

na Kolského.

Kolski sa na chvíľočku zastavil.

– Nemá ho operovať doktor Rancewicz?

20

– Nie, budem operovať ja, – odpovedal Wilczur.

Kolski vydal príkazy apustil sa do vyzliekania raneného. Bol to nejaký dlho neholený tulák sniekoľkými krvácajúcimi ranami. Zomieral. Jeho nerovnomerný dych presýtený alkoholovými výparmi takmer ustal.

Operačná sála bola pripravená. Prišla doktorka Lucia, bledá ako papier, oči červené od dlhého plaču.

– Choďte domov, – prosebne sa ozval Kolski. – Ja sa ovšetko postarám. Tu niet čo vyšetrovať. Neviem, či ho stihneme doviezť na operačnú sálu.

Prišiel doktor Wilczur. Naklonil sa nad pacientom apotom si rukou pretieral oči.

– Kto je to? Ja ho poznám. Už som ho niekedy videl.

– Pohotovosť nám dala iba meno apriezvisko, – vysvetlil Kolski. – Volá sa Cyprián Jemiol.

– Jemiol? – zopakoval profesor. – Odkiaľ ho len poznám?

Na prahu sa objavil sanitár aoznámil, že je všetko pripravené. Keď ranenému zložili provizórne obväzy, ukázalo sa, že rany nie sú ani také hlboké, ani také nebezpečné, ako ich opísal lekár zpohotovosti. Iba jedna bola veľmi nebezpečná. Nôž poranil brušné svaly ažalúdok. Pľúca boli neporušené, no rizikom bola pomerne veľká strata krvi.

– Druhé telo počas jedného dňa vtej istej sále, – zašepkala jedna zo sestier doktorovi Kolskému. – Prečo sa profesor púšťa sám do tejto operácie?

Kolski neodpovedal. Medzitým sa profesor Wilczur pustil svojimi veľkými rukami do prekvapivo zručného zašívania

jednej rany za druhou. Vpamäti zatiaľ hľadal spomienku na

tohto muža.

Jemiol, hovoril si. Cyprián Jemiol. Určite ho poznám.

Operácia sa skončila. Pacienta odvážali zoperačného stola

živého. Iskierka života, ktorá vňom tlela, však mohla rovnako

zhasnúť, ako sa nanovo rozhorieť. Umiestnili ho na štvrtom

poschodí na oddelení pre neplatiacich pacientov. Aprofesor

Wilczur musel ísť priamo do pracovne, kde naňho čakali po

licajný komisár avyšetrovateľ.

21


Pod tlakom verejnej mienky museli Donatovu smrť dôkladne vyšetriť. Profesora Wilczura informovali, že už vypočuli všetky dôležité osoby vtomto prípade, avyšetrovateľ mu dal najavo, že obvinenie smeruje k doktorke Lucii Kaňskej, ktorá počas vyšetrovania nepoprela svoju vinu. Potvrdzuje to aj svedectvo doktora Dobranieckého, ktorý však vidí chybu vorganizačných nedostatkoch na klinike.

Profesor použil veľa argumentov, aby ich presvedčil, že doktorka Kaňská nenesie žiadnu zodpovednosť aani profesor Dobraniecki nie je podozrivý. Všetko to bolo len nedorozumenie. Nemôže tu byť ani reči onejakom zlom úmysle. Podobné nedorozumenie sa jednoducho na klinike môže stať aDobranieckého vyhlásenie, že na vine je zlá organizácia práce, je vlastne pravdivé.

– A za organizáciu som tu zodpovedný ja, – zakončil profesor Wilczur, – takže som vinný ja.

– Pán profesor, – začal vyšetrovateľ odkladajúc papiere do aktovky, – nemôžeme vtomto prípade hovoriť onejakom trestnom konaní. No musíte byť pripravený na možnosť, že rodina zosnulého Leona Donata, prípadne poisťovňa, vktorej bol poistený, môže mať vysoké finančné nároky. Preto by som vám radil, aby ste sa čo najskôr poradili správnikom.

– Ďakujem, pán vyšetrovateľ, – odpovedal Wilczur.

Bolo už desať hodín, keď sa Wilczur konečne dostal zkliniky. Zbadal Luciu, ktorá naňho čakala. Vyľakal ho jej výzor. Pomyslel si, že to úbohé dievča, zničené tragickými udalosťami, v ktorých sa tak nešťastne ocitlo, by mohlo urobiť niečo šialené.

Usmial sa na ňu avzal ju pod pazuchu.

– No, moja milá, viac húževnatosti, viac húževnatosti. Nemôžete sa takto ničiť. Žiaden človek nie je absolútne neomylný. Ani lekár. Stalo sa, čo sa stalo, musíme to ľutovať azdvojnásobiť našu pozornosť aopatrnosť, ale nesmieme upadnúť do depresie.

Lucia pokrútila hlavou.

– Nie, pán profesor, to nie je depresia. Je to zúfalstvo zpo- 22 myslenia, že môžete byť presvedčený omojej nedbanlivosti. Veď všetky okolnosti sú proti mne... Preto mi dovoľte, aby som vám vysvetlila...

Wilczur jej silnejšie stisol ruku.

– Ale, milá slečna Lucia...

– Nie, nie, pán profesor, – prerušila ho. – Objektívne si zasluhujem odsúdenie achápem, že so mnou viac nemôžete spolupracovať. Som pripravená na všetko. Ide mi oto, aby ste mi verili, aby ste nepochybovali... Moja vina nespočíva v nedbalosti alebo ľahkomyseľnosti... Môžem len dúfať vdobrú vôľu alojálnosť... profesora Dobranieckého... niesť všetky dôsledky... Ak mi zoberú lekársku licenciu, nech je tak... Ale, prosím, verte mi...

– Ale ja vám verím, verím, moja milá, – uistil ju Wilczur. – Môžete byť pokojná, nikto vám nič nezoberie, všetko zostane po starom amoja dôvera kvám sa nezmenší...

Išli chvíľku mlčky, keď sa Wilczur ozval pomerne ostrým tónom:

– Ste mladá, veľmi mladá, preto vidím iba jednu chybu, ktorú ste urobili. Aurobili ste ju teraz... Pokúsim sa zabudnúť, že ste pred chvíľou zapochybovali odobrej vôli profesora Dobranieckého, odobrej vôli akéhokoľvek lekára. Lekár sa môže mýliť, ale niet na svete takého, niet takého, počujete ma, ktorý by zakýchkoľvek dôvodov vystavil pacienta riziku smrti. To musíte ako lekárka pochopiť... Musíte vto veriť! Lebo vo chvíli, keď vto prestanete veriť, už nebudete lekárkou.

Lucia sa ozvala vysvetľujúcim tónom:

– Ja som iba chcela naznačiť, že profesor Dobraniecki...

– Už otom viac nehovorme, – prerušil ju nástojčivo. – Nech nás Pán Boh chráni pred takými podozreniami... Ale dajme tomu už pokoj! Veď sa pozrite, akú máme peknú noc. Koľko hviezd!

Sklonil sa knej súsmevom.

– Mám rád jeseň. Veľmi sa mi páči. Avám?

23


3. KAPITOLA

Ranné noviny pripravili Ninu Dobranieckú oraňajky. Dala si ich priniesť všetky aneboli medzi nimi ani jedny, ktoré by neuverejnili rozhovor sjej mužom. Atakisto všetky uverejnili aj ostré, odsudzujúce komentáre okardinálnej nedbanlivosti na klinike, ktorá bola roky známa vzorným poriadkom avysokou lekárskou úrovňou. Niektoré noviny dokonca žiadali rezignáciu profesora Wilczura, iné zasa písali oobavách, že ak sa takto nezodpovedne na klinike starali o bohatého asvetoznámeho pacienta, ako sa potom starajú očloveka normálneho, obyčajného.

Všetky denníky pripomínali, že niekoľkoročná amnézia pro

fesora Wilczura určite ovplyvnila jeho súčasný duševný stav, čoho dôkazom sú pozostatky jeho mastičkárskych procedúr, využívanie rôznych bylín, dokonca aj takých, ktoré moderná medicína považuje za bezcenné alebo priam škodlivé.

Rozhovor, ktorý urobil jej muž, považovala Nina za slabý.

Nevyužil jedinečnú príležitosť, aby profesora dokonale zničil, rozdrvil aodstavil. Zbytočne mu skladal komplimenty, mal jasne zdôrazniť jeho vek apoukázať na to, že sa jeho amnézia vrátila. Keď Nina preletela všetky noviny, stisla zvonček.

– Pán profesor už vstal? – spýtala sa slúžky.

– Pán profesor už pred hodinou odišiel.

– Pred hodinou? – začudovala sa.

Včera svojho muža nevidela. ODonatovej smrti sa dozvedela

zmimoriadnych vydaní. Niekoľkokrát sa pokúšala spojiť

smanželom, ale na klinike jej vždy povedali, že nemôže

prísť. Domov sa vrátil neskoro vnoci, keď už spala. Ateraz

odišiel už pred ôsmou, čo doteraz nikdy neurobil.

– Môžeš ísť apriprav mi kúpeľ, – prikázala slúžke.

Pani Nina sa rozhodla, že nebude strácať čas. Najskôr sa 24 musí dozvedieť, čo hovoria na novinové články ich známi. Musí získať na svoju stranu rôzne vplyvné osobnosti analadiť ich čo najkritickejšie proti Wilczurovi. Vatmosfére, ktorá zavládla po smrteľnej nehode, to nebola veľmi ťažká úloha. Každý zpartnerov pani Niny si uvedomoval, že ona ako manželka zástupcu kliniky anajbližšieho Wilczurovho spolupracovníka, môže mať viac apodrobnejších informácií ako novinári. Apani Nina tieto očakávania nesklamala.

Mala veľa známostí adokázala presvedčivo hovoriť. Klebety akomentáre okolo tragickej smrti neustávali, naopak, naberali podobu fantastických hypotéz, dohadov apodozrení. Varšava bola taká presiaknutá touto udalosťou, že nemohla zmiznúť ani znovín. Kampaň nebola zameraná priamo proti profesorovi Wilczurovi, no podrývala jeho lekársku autoritu aschopnosti.

Pani Nina nepatrila medzi ľudí, ktorí si vboji vyberajú prostriedky, nepatrila ani medzi ľudí, ktorí cúvnu pred nejakým krokom, ak by ich práve tento krok mal doviesť do cieľa. Preto po niekoľkých dňoch medzi manželmi prepukla prudká hádka.

Počas konzília pri jednom pacientovi totiž doktor Hryniewicz nezmyselne obvinil Wilczura aprofesor Dobraniecki sa ho zastal. Išlo otvrdenie, že vniektorých prípadoch Wilczur namiesto liečenia dáva prednosť mastičkárskemu „šarlatánstvu“. Dobraniecki mal chvíľu pocit, že Hryniewicz ho zákerne provokuje.

– To je hlúposť, pán kolega, – myklo Dobranieckým. – Ako takému niečomu vôbec môžete veriť?

– Moja sestra to počula od vašej ženy, – odpovedal lekár.

Dobraniecki zakoktal niečo onedorozumení, ku ktorému určite došlo, ale po príchode domov to žene ostro vyčítal.

– Ty naozaj nemáš mieru aasi ani zdravý rozum. Veď

takto ma iba kompromituješ. Nemôžeš ľudí presviedčať oab

surdnostiach, ktorým nikto so zdravým rozumom neuverí.

Pani Nina pokrčila plecami.

– No vidíš, apredsa uverili.

– Alebo sa tvárili, že uverili, – podotkol dôrazne.

25


– Môj drahý, buď si istý, že ak oniekom hovoríš zle, vždy ti uveria.

– Nina, prosím ťa, kroť sa. Wilczurovi je jasné, komu môže záležať na poškodení jeho dobrého mena. V posledných dňoch sa ku mne správa veľmi rezervovane achladne. Keď ho to vyvedie zmiery, môže mi veľmi uškodiť.

– Aako?

– Veľmi jednoducho. Môže ma obviniť, že to ja stojím za kampaňou, ktorá ho očierňuje.

– Pred kým by ťa mohol obviniť? –ironicky sa usmiala.

– To je jedno. Pred akademickým senátom, vlekárskom združení, dokonca aj vnovinách. Nezabúdaj, že ešte stále má veľkú autoritu. Ajedna operácia so smrteľným následkom... nemôže jeho autoritu znížiť alebo zničiť.

Dobraniecki mal pravdu. Donatova smrť nemohla zničiť Wilczurovu autoritu, ale poriadne ňou otriasla. Najzreteľnejšie sa to ukázalo počas výročného zasadnutia združenia.

Wilczurova pozícia bola dosť silná aDobraniecki uvažoval, že predsa len cúvne zo svojej kandidatúry na post prezidenta. Nasledovalo hlasovanie a vyhral Wilczur. No kým pred dvoma týždňami by to bolo jednohlasné, teraz prešiel len smiernym náskokom, veľa členov sa hlasovania zdržalo.

Wilczur na zasadnutí nebol. Bol taký ponorený do svojich problémov, že jednoducho na zasadnutie zabudol. Keď ho však informovali ovýsledkoch, napísal krátky list, vktorom vysvetľoval, že funkciu nemôže prijať. Zdôvodňoval to únavou atým, že túto funkciu musí zastávať mladší človek. Vskutočnosti bol znechutený predstavou, že keby ju prijal, musel by byť

vkontakte sľuďmi, ktorí hlasovali proti nemu, ktorí uverili

hanebnému ohováraniu aklebetám, čo kolovali po meste

adostali sa aj do novín adokonca aj do odborných časopisov.

Mal ešte aj iné problémy. Jedného pekného dňa sa prihlásil

zástupca poisťovacej spoločnosti, vktorej bol Donat poistený

na obrovskú sumu. Spoločnosť bola presvedčená, že Wilczur

môže za spevákovu smrť, takže musí zaplatiť aj poistnú

sumu. Ato pre Wilczura znamenalo jedno – bankrot.

26

Napriek všetkému vyhlásil, že je pripravený splatiť celú

čiastku. Nechcel pripustiť, že by sa počas procesu aexpertného dokazovania dostali na povrch všetky podozrenia, ktoré sa nakopili nielen v ňom samom, ale aj v Kolskom, Lucii Kaňskej aurčite aj vmnohých ďalších. Museli by sa postaviť pred súd aniektorí znich by určite tieto podozrenia vyslovili nahlas. Atáto myšlienka Wilczura ničila. Nie, to nemohol.

Preto zo dňa na deň prišiel otakmer celý majetok. Klinika,

vila, byt na Pulawskej – to všetko sa stalo majetkom poisťovacej spoločnosti. Riaditeľstvo poisťovne bolo aj tak férové aukázalo dobrú vôľu, pretože nechalo Wilczura na čele kliniky spomerne vysokým platom, adoživotne bývať vo vile. Vďaka tomu bol celý prípad vyriešený potichu abez publicity, na čom Wilczurovi záležalo najviac. Zdanlivo sa nič nezmenilo. Otom, že Wilczur už nie je na klinike zvrchovaným pánom azávisí od prezidenta poisťovacej spoločnosti Tuchwica, nikto nevedel.

Ani sám Wilczur túto zmenu nepocítil. Už dlho peniazom

nepripisoval veľký význam. Kedysi dávno, keď sním ešte žila jeho žena Beáta, pracoval aj dvanásť hodín denne, lebo veril, že luxusnými autami, drahými kožuchmi ašperkami jej môže dať radosť ašťastie. Ale ona jedného dňa všetko nechala tak. Nechala mu všetko avzala si iba malú Mariolu. Spolu sjej odchodom odišlo aj jeho presvedčenie. Všetky jeho dovtedajšie snahy, tvrdý aneľútostný boj oexistenciu sa mu vtej chvíli zdali úplne zbytočné, nezmyselné atragické.

Apotom prišli roky... úplne iné roky. Ktovie, či by im

nemal blahorečiť, tie roky na cestách, roky strávené medzi dobrými ľuďmi či so sekerou vruke, alebo sťažkým vrecom

na pleci, aby si zarobil na obyčajný kus chleba. Strata

pamäti... Áno. Po celé tie roky nevedel, kto je, ako sa volá,

odkiaľ pochádza. Strata pamäti bola pre neho aj dobrodením.

Nemal by ďakovať Bohu za to, že mu vzal vedomie ominulosti,

vedomie orane, ktorú dostal priamo do srdca? Bola to rana

od ženy, ktorú nadovšetko miloval...

Celú jeho minulosť prikryl popol času.

Zminulosti mu zostala iba Mariola... Zostala?

27


Za tri roky, čo sa vydala, ju videl iba raz. Nehneval sa však preto ani na ňu, ani na Leszka. Čo už, každý má svoj život. Mladé vtáky vylietajú zhniezd, zakladajú si vlastné ado starých sa už nevracajú. Žili vAmerike ahoci písali často, vich listoch bolo cítiť tie tisíce kilometrov, tisíce iných životných podmienok, ktoré ich delili.

Nepotrebujú ma, pomyslel si Wilczur. Apri svojom bohatstve ani len nepocítia, že po mne nič nedostanú.

Jeseň. Po prvý raz mu zišlo na um, že je už starý. Veľký nával práce aj jeho obrovská energia mu zakrývali fakt, že sa dostáva do veku, keď väčšina ľudí začína premýšľať osmrti. Keď si prečítal tie slová vrozhovore sDobranieckým, zdali sa mu také smiešne aničomné ako zvyšok jeho odhalení. Míňali sa dni atýždne aon osvojom veku premýšľal čoraz viac.

Popravde, podľa svojho zvyku bol už osiedmej na nohách aoôsmej na klinike, ale popoludní utekal domov. Väčšinou sám. Bol unavený. Útoky pokračovali, on nereagoval, ato všetko sa podpísalo na jeho nervoch, čo sa potom prejavilo aj na jeho zdraví apohode.

Vtom čase začal piť. Nebol na to zvyknutý. Len starý askúsený Jozef, ktorý slúžil Wilczurovi, mu raz odporučil, aby si dal pohárik dobrého koňaku.

– Premrzli ste, pán profesor. Urobí vám dobre.

Odvtedy, keď po obede sedel pred kozubom vpracovni, stála vedľa čiernej kávy na stole aj fľaška koňaku. Niekoľko pohárikov ho rozohrialo, dovolilo jeho mysli, aby sa odpútala od tvrdej reality, dávalo mu pocit pohody apokoja. No predovšetkým sa mu upokojili nervy, ktoré to vposlednom čase naozaj veľmi potrebovali.

Neutíchajúce útoky na Wilczura mali vplyv aj na jeho najbližšie okolie. Všimol si, že na klinike sa oňom väčšina personálu vyjadrovala kriticky aprikláňala sa kDobranieckému. Či už zpresvedčenia, alebo jednoducho len preto, aby si ho naklonili, keďže sa – ako sa všeobecne predpokladalo – blížilo znova obdobie jeho vlády.

Wilczurov vzťah sDobranieckým sa zdanlivo vničom ne

28 zmenil. Boli nútení stýkať sa dennodenne na pôde kliniky, vzájomne sa informovali, keď sa stretávali na konzíliách aporadách. No obaja sa snažili svoj kontakt obmedziť na minimum. Vyhýbali sa akémukoľvek sporu. Takže keď profesor Dobraniecki povedal sekretárovi, aby mu nedávali pacientov zo štvrtého poschodia, kde liečili chudobných, Wilczur to vzal na vedomie aocelé oddelenie sa staral sám.

Apráve na tomto oddelení ho čakalo veľké prekvapenie. Počas jednej zvizít spoznal človeka, ktorého priviezli ako Cypriána Jemiola. Či to skôr Jemiol spoznal Wilczura.

Bolo to tak: Profesorovi dali vedieť, že jeho pacient sa prebral. Keď Wilczur prišiel do izby asklonil sa nad pacientom, ten dvihol viečka adlho hľadel do lekárovej tváre, potom sa ľahko usmial apovedal:

– How do you do, darling!

– Odkiaľ vás poznám? – spýtal sa Wilczur.

Pacient ukázal vúsmeve pokazené zuby.

– Predstavil nás majster ceremoniál na prijatí ukňažnej Montekukuli.

Profesor sa tiež zasmial.

– Určite, spoznávam váš hlas aj spôsob reči.

– To nie je ťažké, mon cher . Hlas sa mi zmenil iba raz vživote. Vpuberte, keď som mutoval. Apokiaľ ide ospôsob reči, vždy bude iba rafinovaný.

Profesor si prisunul stoličku asadol si.

– No muselo to byť už dávno, veľmi dávno, – zamyslel sa.

Jemiol prižmúril oči.

– Keby som sa dokázal čudovať čomukoľvek na svete, tak by som sa čudoval, že sa nestretávame už na onom svete. To je ale veľká náhoda! Ak sa moja pamäť nemýli, už pred niekoľkými rokmi ste boli pozbavený pokračovania pozemského života a poslaný ad patres, k otcom. Mňa tiež niekoľko srdečných priateľov vyexpedovalo tým smerom. Ateraz sa stretávame vteple, vnemocnici. Vy ste doktor?

– Som, – potvrdil Wilczur. – Operoval som vás. Boli ste neľudsky dopichaný.

29


– Mrzí ma, že som vám spôsobil také problémy, signore . Mille grazzia , ďakujem tisíckrát. Ale keď už ste tým lekárom, tak mi povedzte, či mi nechýba nejaká končatina.

– Nie. Budete úplne zdravý.

– To je veľmi príjemná správa. Adobrá správa je to aj pre Droždžyka, ktorému je určite za mnou veľmi smutno avyplakáva si za mnou svoje pekné oči. Spomínate si na Droždžyka, dottore ?

– Droždžyka? – profesor sa zamračil.

– Tak, my dear , hovorím omilom établissement , inštitúcii. Droždžyk, adresa rue Witebská quinze ... Zpohľadu fiškálneho je to reštaurácia tretej cenovej skupiny, ale z pohľadu ľudského, mravného amorálneho je to prvá trieda. Établissement Droždžyk. Nič vám to nehovorí? Rendez-vous elegantnej Varšavy. High life . Tam sme mali tú česť ipotešenie.

Profesor Wilczur si pošúchal čelo.

– Že by?... To vy... vy ste ma vtedy stretli na ulici?...

– Si, amico , priateľ môj. Točno . Bolo to tak, imienno . Išli sme kDroždžykovi, aby sme pri štyridsaťpercentnom roztoku alkoholu riešili niektoré abstraktné problémy, čo sa nám aj podarilo. Čo si spomínam, mali ste nejaké nepríjemnosti apríliš plný pugilares vkapse. Odvtedy vás používam ako príklad, keď kážem o cnostnej chudobe. Keby ste vtedy nemali toľko peňazí, nedostali by ste páčidlom po hlave anetopili sa vhlinenej jame.

Jemiol sa pozrel Wilczurovi do očí apovedal:

– Nein, mein Herr, vous vous trompez , mýlite sa. Ja som to nebol. Ovšetkom som sa dozvedel až na druhý deň. Povedačka. Legenda. Ešte jedna legenda na rozmýšľanie obezvýznamnosti ľudských snažení.

Wilczur sa inštinktívne pohladil po temene, na ktorom mu

zostali jazvy.

– Tak to teda bolo...

– Tak. Nikdy by sa mi ani nesnívalo, že sa ešte stretneme.

Odvtedy chodil profesor často za Jemiolom, ktorý sa rýchlo

uzdravoval. Pomohla mu aj špeciálna opatera doktorky Lucie,

30 ktorá sa mu venovala sdvojnásobnou horlivosťou. Wilczur si nemohol nevšimnúť, že mladá žena sa venuje svojej práci sveľkým nadšením, akoby tak chcela odčiniť svoju chybu. Atiež nemohol nevidieť, že mu Lucia venuje zvláštne sympatie, vjej pohľade videl veľa tepla, srdečnosti, súcitu, priateľstva. Azdalo sa mu, že tam vidí aj nejakú prosbu.

Niekedy odchádzali zkliniky naraz apotom ho odprevadila až kjeho domu. Zvyčajne hovorili oodborných veciach, ale sem-tam sa reč stočila aj na osobnejšie záležitosti. Dozvedel sa, že Lucia je sirota. Pochádza zo Sandomierza, ale od detstva ju vychovávali vo Varšave. Na výchovu avzdelávanie dohliadala jej teta, ktorá pred niekoľkými rokmi umrela. Prezradila mu, že bola aj zasnúbená, ale po nejakom čase zistila, že mladý inžinier, ktorý jej sľuboval lásku, nebol dobrý človek, apreto sa sním rozišla.

– Ale všimol som si, – poznamenal Wilczur, – že sa ovás veľmi zaujíma kolega Kolski.

Zľahka pokrčila plecami.

– Kolski, pán profesor, je kolega. Je to veľmi slušný chlapec amám ho rada. Uznávam jeho hodnoty, ale nie je to to, čo by vo mne mohlo vyvolať nejaké hlbšie city.

Mlčky kráčali ďalej.

– Vari hľadajú ženy okrem citov aj nejaké hodnoty? Čo ja viem... nie mladosť, nie krásu... ale napríklad vďaku?

Pokrútila hlavou.

– Nie, pán profesor. To, čo spomínate, môže zaujať iba plytké ženy. Ja hľadám vmužovi predovšetkým bohatstvo jeho duše. Chcela by som, aby mal dostatok skúseností, myš - lienok, tragédií, ale aj šťastia... aby bol ako také živé múzeum. Neviem to presne opísať. Nechcem, aby to bolo zlé porovnanie, ale poviem to tak: chcem, aby jeho duša bola mnohostranným nástrojom, ktorý má toľko funkcií azvukov, že budem mať po celý život čo objavovať. Nemyslím si, že som v tom výnimka. Je to také ženské... tá túžba strážiť mnoho, mnoho pokladov, pre ktoré sa oplatí milovať, ktoré si možno ctiť, vážiť... Lebo len to, čo si vážime, môžeme milovať.

31


Ulice Varšavy pokryl biely sneh, ktorý jemne vŕzgal pod nohami. Svetlo lámp sa lámalo do modravých pruhov. Zasnežené stromy stáli ticho, nehybne adôstojne.

– To nie je pravda, – ozval sa po dlhšej pauze Wilczur. – Raz sa presvedčíte, že to nie je pravda.

– Nikdy sa otom nepresvedčím, – vášnivo mu oponovala.

Zdalo sa, že ju nepočul, arozprával ďalej:

– To zvás hovorí mladosť, len váš vek vám podsúva také myšlienky. Nedostatok skúseností. Láska... láska podlieha cieľu... podlieha zákonom prírody. Aduša? Duša je abstraktná, tá vám vtom nepomôže.

Vjeho hlase sa ozval trpký tón aLucia povedala:

– Ja sa otom nikdy nepresvedčím, ale myslím si, že sa na tieto veci pozeráte veľmi pesimisticky.

– Ale ja som sa otom presvedčil, – smutne sa usmial. – Možno vám otom niekedy poviem, možno jedného dňa. Ateraz, toto je môj dom. Ďakujem vám za milú prechádzku arozhovor. Ste veľmi milá adobrá, slečna Lucia.

Na rozlúčku jej pobozkal ruku.

Keď si vpredsieni vyzliekal kabát, obzeral sa vzrkadle azistil, že je neoholený.

– Jozef, prosím vás, odteraz ma každé ráno upozornite, že sa mám oholiť, – povedal sluhovi.

– Každý deň máte všetko pripravené, – pripomenul mu svýčitkou Jozef.

– Ja viem, to len ja si nie vždy spomeniem, nie vždy si spo

meniem.

Po týchto slovách mu zišiel na um dnešný článok vnovinách,

ktorý sa zasa vracal kDonatovej smrti. Nejaký obskúrny od

borník, ktorý sa skrýval pod písmenami doktor X. Y., vysvet -

ľoval, že vyliečenie zcelkovej amnézie nie je možné. Pamäť

sa nikdy, podľa toho ignoranta, nikdy nevracia naraz.

To je absurdné. Apomocou takýchto zákerných trikov ho

chcú donútiť, aby rezignoval. Keby vedeli, že kliniku už vlastní

poisťovacia spoločnosť, určite by vymýšľali nové intrigy.

Prezliekol sa do župana asadol si pred kozub. Jozef mu

32 priniesol horúcu voňavú kávu a večerné noviny. Možno naschvál, ale možno to bola iba náhoda, ich položil tak, že keď na ne Wilczur pozrel, hneď zbadal titulok:

„Profesor Wilczur vyplatil rodine nebohého Leona Donata miliónové odškodné.“

Uplynulo niekoľko minút, kým siahol po novinách.

„Dozvedeli sme sa,“ čítal, „že spoločnosť, v ktorej bol poistený svetoznámy spevák Leon Donat, ktorý zomrel na klinike profesora Wilczura, pohrozila nešťastnému chirurgovi žalobou oodškodné. Taký proces by profesor Wilczur prehral, veď príčinou smrti veľkého tenora boli nedbanlivosť aneporiadok, ktoré panujú na tejto klinike. Atak musel zaplatiť odškodné vzávratnej sume dva apol milióna zlotých. Aby sa pokryla táto suma, klinika, vila atakmer celý profesorov majetok prešli do vlastníctva poisťovacej spoločnosti. Je ťažké nesympatizovať s vynikajúcim chirurgom, ktorého postihol náhly krach, no na druhej strane nech je tento prípad výstrahou pre všetkých lekárov, ktorí ľahkomyseľne pristupujú ksvojim pacientom aohrozujú ich životy...“

Wilczur odložil noviny azašepkal: – Stalo sa viac...

Znovu priliali olej do ohňa. Čiasi indiskrétnosť, netaktnosť alebo jednoducho hnusné špehovanie rozpútalo ďalšiu vlnu klebiet aurčite aj novú vlnu útokov...

– Nebudem jesť, nie som hladný, – povedal sluhovi, keď mu oznámil, že večera je na stole.

– Hádam aspoň šálku bujónu?

– Nie, ďakujem. Nech mi Jozef donesie ešte kávu... akoňak.

Vtú noc si profesor Wilczur ani neľahol do postele.

Priveľa kávy aalkoholu sa odrazilo aj na jeho tvári. Zdalo sa mu, že zostarol, tvár mal zmučenú, sivú aopuchnutú. Na

priek únave sa však starostlivo oholil ado nemocnice prišiel

presne načas.

Nebolo ťažké uhádnuť, že ovčerajšej správe znovín už

všetci vedeli. Doktor Žuk, ktorý referoval odnešnom programe

astave pacientov, nemal odvahu sa na niečo spýtať, ale jeho

pohľad svedčil otom, že otázku mal na jazyku.

33


Na programe mali šesť operácií: jednu trepanáciu lebky, potom komplikované zlomeniny končatín a jedno slepé črevo štrnásťročného dievčaťa, ktoré priviezli vnoci. Okrem prvej boli všetky operácie pomerne jednoduché.

Po hodinovej vizite profesor prešiel do operačnej sály. Od toho prípadu sDonatom chcel vyšetriť každého pacienta sám, osobitne sa venoval srdcu azisťoval, či pacient nemá alergiu na niektorú zuspávacích látok. Zabralo to veľa času, ale spoľahnúť sa mohol len sám na seba.

Prvá operácia trvala približne hodinu avšetko išlo hladko. Vred na mozgu vyrezali avšetko vyčistili. Aj ďalšie operácie išli bez problémov. Poslednú operáciu Wilczur posunul opol hodiny. Potreboval si oddýchnuť. Nedostatok spánku anervové vypätie urobili svoje. Keď bol všatni, prisadol si knemu Dobraniecki, pozdravil ho apovedal:

– Rancewicz mi hovoril, že ste unavený. Môžem dať na to slepé črevo niekoho iného.

– Nie, ďakujem, – pousmial sa Wilczur.

– Som teraz voľný... eventuálne...

– Nie, ďakujem veľmi pekne, – Wilczur nedokázal ovládnuť podráždený tón. Vstal astlačil zvonček.

– Pacient na sálu, – ozval sa za dverami sanitárov hlas.

Dobraniecki odišiel. Wilczur otvoril skriňu avytiahol fľaštičku sbrómom. Do pohára si nasypal dosť veľkú dávku, zalial ju vodou avypil.

Keď začal operovať, už sa ovládal akaždý jeho pohyb bol presný aistý. Sústredil sa iba na operáciu. Niekoľko kvapiek krvi na bielom podklade, mastná amodrofialová spleť vnútorností. Horúci drôt elektrického aparátu krátko a ostro zasyčal. Splnil svoju úlohu a choré slepé črevo sa ocitlo vnádobe sformaldehydom. Operácia sa blížila ku koncu. Vštyridsiatej piatej minúte profesor urobil posledný steh.

– ... dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť... – rátal doktor Žuk nástroje.

Pacientku prevážali zo sály.

– Chýba nám jeden kus, – pokojne povedal doktor Žuk. 34

Chvíľa zdesenia. Profeso



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist