načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Premiérova milá (SK) – Ivana Havranová

Premiérova milá (SK)

Elektronická kniha: Premiérova milá (SK)
Autor: Ivana Havranová

– Cieľavedomá a pekná dievčina sa rozhodne zariadiť si život podľa svojich predstáv. Ide si za svojím cieľom a zvládne veľa nepríjemných situácií, zvlášť vo svete, kde rozhodujú muži, bažiaci po dievčenskej ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma ELEKTRONICKÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 176
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0314-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Cieľavedomá a pekná dievčina sa rozhodne zariadiť si život podľa svojich predstáv. Ide si za svojím cieľom a zvládne veľa nepríjemných situácií, zvlášť vo svete, kde rozhodujú muži, bažiaci po dievčenskej mladosti. Taká bola aj Monika z neveľkého mesta. Zo súťaže krásy postupovala po spoločenskom rebríčku hore. K nebesiam ju posúvali samí vplyvní muži. Od podnikateľov cez mafiánov... Až sa napokon ocitla v pracovni samotného premiéra krajiny.

Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou 24 poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala vyše dvadsať kníh, z toho šesť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.

Zařazeno v kategoriích
Ivana Havranová - další tituly autora:
Sama Sama
 (e-book)
Denník slovenskej manželky Denník slovenskej manželky
Stretnutia Posledná cigareta Stretnutia Posledná cigareta
Mariška Mariška
Kúpeľné oblátky Kúpeľné oblátky
Herečka Herečka
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

milá

premiérova



IVANA HAVRANOVÁ

milá

premiérova


© Ivana Havranová, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover © Marenčin Media, 2018

Design © Marta Blehová, 2018

Jazyková úprava Sylvia Sachs

722. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-569-0314-8 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0315-5 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0316-2 (ePub)


 

1.

V prímestskej dedinke, zopár kilometrov od centra Žiliny, sa tiahne Váh, vyzdobený množstvom labutích párov. Posúvajú sa vodou ladnejšie než holubie pierka vo vetre a brehy vôd si vôbec nevšímajú.

Dedinské domy stoja celkom neďaleko Váhu a každý rok ich ohrozujú záplavy. Čudné. Keď baraky stavali, na nešťastie nikto ani nepomyslel.

Monika chodila do gymnázia a najviac zo všetkých predmetov jej šiel telocvik. Potrpela si na svoj zovňajšok a dokonalé ruky, nohy, driek i prsia. To všetko považovala za svoju budúcnosť. Hoci ešte celkom nevedela, čo urobí, v triede patrila medzi tie pyšné. No, pravdaže, nenakupovala handrové originály! Ale kto by rozpoznal pravé tričko od nepravého, keď vyzerali, akoby ich mala jedna mater? Kabelky nosila rovno od ázijského Diora a ktoviekoho, a to veru namiesto vaku, školskej tašky. Otca najskôr zbožňovala, no keď si našiel mladú babu a mamu opustil, svoju pozornosť aj lásku presmerovala na ňu. Napokon – nič mimoriadne. To sa vo vzťahoch rodičia a deti stáva.

V treťom ročníku omrzelo Moniku cestovať z dedinky do centra mesta a otecko podnikateľ kúpil dom rovno na námestí Žiliny. Mama sa, pravdaže, nesťahovala, Monika si však

 

vynútila, že v novom dome nebude bývať ani otcova mladá partnerka. Aspoň kým dcéra nezmaturuje.

A tak sa život uberal medzi snami a skutočnosťou.

A počúvaj, Monča. Čítala si? Robia kasting na Miss Stredoslovenského kraja! prišla jedného dňa s veľkou novinou Dita, vediac, že Moniku zaujíma všetko okolo krásy a peňazí a naleštených sál.

To fakt? Prihlásim sa, nie? Bude sranda, odvetila a hneď si siahla na dlhé tmavé vlasy, ktoré iba poniektoré dostali slobodu a netlačili sa stiahnuté do gumičky.

A tak sa aj stalo.

V deň kastingu myslela, že sa zblázni. Skriňa, čo ako plná všetkého handrového, ani zďaleka neposkytovala na takú dôležitú chvíľu nič poriadne. Veď dobre, na vešiakoch neviseli nejako zvlášť staré kúsky! Ale odkiaľ! Nepriniesla ich zo značkového obchodu! To mama nakupovala v ajsku! Na zaprášenej thajskej ulici, v stánku, plnom samých zvučných návrhárskych mien. Avšak odborné oko, čo sa celý život pozerá iba na všetko krásne a originálne, takúto chybu a vlastne aj podvod objaví skôr ako mrkne.

Obliekla sa teda do čiernych úzkych šiat, v ktorých vynikol jej osí driek, otec dievčaťu zavesil na krk zlatú retiazku, čo vyzerala, akoby ňou chránili dvere pred zlodejmi, a keďže končil máj, cez ruku si ešte prehodila svetrík z trhu. Tento bol však mimoriadny. Nijaká šľampetná práca, nijaké povystrkované nitky. Čierny, s perličkami namiesto gombíkov Monike sedel, akoby ho štrikovali rovno na jej útle telo. Najväčšie problémy robili topánky. Potrebovala vysoké, ihličkové, lebo jej výška, 165 centimetrov, z dievčaťa nohatú divu veru nerobila. Zobrala teda čierne, najvyššie, aké mala, a aby nik nezba

  dal ich vek, špice zatrela obyčajným olejom na varenie. Bledé miesta zaraz stmavli, nevedela však, dokedy také aj zostanú.

Nemáme ani čierny krém na topánky, otec! Keby tu bola mama, máme všetko! zakričala nahnevaná na otca, aby mu opäť dokázala, že bez mamy neexistuje nijaká poriadna domácnosť.

Čierny krém? A kvôli nemu som si ju mal nechať? Tvoju hysterickú mamu? Nebuď smiešna, Monka.

Nie som nijaká Monka! Som Monika. Dobre? zajačala, lebo ak niečo neznášala, tak to bolo práve oslovenie Monka. Pripomínalo jej to mačacie meno, a hoci nemala nič proti mačkám, nosiť ich meno veru chuť nemala.

Sa neposer! A vypadni konečne! Nedá sa tu žiť! Si nervózna ako tvoja mater! zakričal z kuchyne otec, vstal od stola, zobral prázdnu šálku od kávy a takmer ju šmaril do umývadla.

Už idem, neboj sa! Už idem. A nepovieš mi aspoň, aby sa mi darilo? žobronila zľaknutá o priazeň.

Šak nech sa ti! Ak to vyhráš, buchneme večer šampanské! konečne sa usmial a predstavil si, ako sa dcéra stane najkrajšou v kraji, potom v krajine, potom v Európe no a napokon v celom svete. Ako sa posypú peniažky a on, starnúci Jano, už nebude musieť nikdy pracovať.

Tak čau. Idem. A večer sa vrátim, povedala, odomkla dvere, vyšla von a ocitla sa na veľkom námestí. Železničnú stanicu mala takmer celkom za rohom, nuž sa pobrala pešo. Chudé telo sa neisto opieralo o tenké podpätky, vlasy sa oddali vetru a ten ich rozvieval vôkol celej hlavy. Starostlivo vytrhané obočie zdobila čierna vytetovaná linka, ktorá sa časom zmení na modrú, pery, nalíčené červeným rúžom, obkresľovala o odtieň tmavšia kontúra. Vrchná pera sa na svet durdila, hoc i nie

 

výrazne veľká, plná mäsa. Na to, ako nedokonale vyzerala, mohla radšej len tak skromne čučať a na seba neupozorňovať! Spodná sa doťahovala na podnosovú, Monika však vedela, že s ňou veru až také terno neurobí.

Potom, po všetkých cirkusoch si pekne krásne doplním pery aj prsia. S jednotkami sa teda dostanem akurát tak do nejakej fabriky za sekretárku, hútala a človek by sa až čudoval, odkiaľ zobrala takéto informácie.

Keď vystúpila z vlaku v krajskom meste, nechtiac pozrela na špice topánok. Olej dávno vsiakol a opäť sa beleli odreninami. Sadla si teda na najbližšiu lavičku, z kabelky vytiahla čiernu farbu na oči a topánky jednu po druhej poriadne natrela. Okopance sa stiahli pod farbu, opravila defekt krásy: Že mi toto nenapadlo už doma, karhala sa a už aj utekala do divadla, kde čakalo na výber do súťaže množstvo dievčat.

Monika v šatách, Monika v plavkách, Monika tancujúca, odpovedajúca, usmiata aj smutná. Takú ju chcela vidieť porota. A keď dievča z domca pri rieke vybrali do súťaže, plakalo šťastím ako malé decko. Vyzula topánky, pomasírovala krvavé pľuzgiere, čo narobili, na seba natiahla sveter a utekala na vlak, aby sa vrátila domov.

Odomkla bezpečnostné dvere na bielom poschodovom dome a vošla do priestoru, ktorý ešte nedávno slúžil ako obchod so zlatom. Vybehla po strmých schodoch a kričala na otca: Som doma a budem slávna! Vybrali ma! Predstav si, vybrali ma!

Mesto sa kúpalo v chladnej tme, pouličné svetlá žmurkali na nebeské hviezdy, Monika sa nazdala, že otec sa vrátil z práce, že ho poteší, že sa pochváli. V byte však našla všetko pozhasínané, zostala teda v kuchyni. Vybrala z chladničky

  jogurt, sadla si za stôl, vyložila naň ubolené nohy a malou lyžičkou naberala z téglika kyslastú dobrotu. Odrazu sa jej zazdalo, že v dome niekto je. Vyskočila, opatrne sa pobrala do chodby a tam... V bielom župane otcova milenka.

Čo tu robíš? Čo robíš v našom dome? kričala ako bez rozumu, schmatla zo zeme papuču a pustila sa ňou do o dva roky staršieho dievčaťa. Nová žena pána domu sa rozvrieskala a zo spálne vybehol jej princ.

Prestaň, Monika! Ihneď prestaň, priskočil k dcére a vytrhol jej kožušinový nástroj agresivity z ruky.

Čo tu robí? Čo tu táto robí? Máme predsa dohodu, nie? Kým som tu, neprekročí prah domu! Si mi sľúbil! stála pred otcom rozrušená, s červenými fľakmi na krku aj tvári.

Myslel som, že budeš spať u mamy! Ani neviem, prečo sa mi to tak zdalo!

Lebo si ma nepočúval! Lebo ma nepočúvaš! Lebo jej máš plnú hlavu aj gate! ešte stále vrieskala ako nepríčetná a zahanbený otec nevedel, čo si s babami počať.

Zmizni! prikázal milenke a tá, celá zhrozená, že nestál na jej strane, zhodila zo seba župan, ten sa usalašil na parketách a dievča utekalo nahé do izby. O niekoľko minút už treskla dverami a vyzeralo to, že v tomto byte sa viac neukáže. Nech milenca aj roztrhne od žiaľu!

 

2.

Stratila náladu pochváliť sa s tým, čo dokázala. Hoci nemala najkrásnejšiu tvár a pery sa krčili skôr do gombíka ako do úsmevu, dlhé čierne vlasy a vystrčené rebrá urobili svoje. Pokojne si mohla zasúťažiť o najkrajšie dievča Stredoslovenského kraja, pokojne mohla svetu ukázať svoj šarm a napokon... I peknotu.

Tašku hodila do izby, ešte oblečená si to namierila rovno do kúpeľne a o chvíľu sa bytom rozliehal zvuk hustých, takmer horúcich kvapiek, do ružova bičujúcich mladé dievčenské telo.

Otec sa pustil do prípravy jedla. Nijaké gastronomické špeciality, to určite nie. Jednoducho zobral štyri vajíčka, hodil ich na rozhorúčený olej, a keď zasyčali, posolil, pokorenil, opaprikoval, odkrojil zo včerajšieho chleba a položil na stôl. Ešte čaj a Monika sa mohla parádne zasýtiť.

Vybehla spod sprchy, z vlasov stekali pramienky vody, ponáhľali sa k odhaleným prsiam, aby ich znovu vykúpali, potom niektoré pristáli v pupku, naplnili ho a vytvorili jazierko. Otec si uvedomil, že dcérine prsia teda ktovieaké nie sú.

Dáme urobiť nové, povedal z ničoho nič a Monika rozumela.

Aj som ti chcela povedať. S jednotkami kariéru neurobím. Potrebujem trojky, štvorky!

 

A unesieš ich? Si chudá ako tie s tou chorobou. S angereksiou. A umelé cecky sú ťažké, nie? Také veľké! zisťoval pán investor.

No sú, ale vydržím! Lebo, otec, ak vyhrám tú súťaž, sme za vodou celá rodina! A tvoje kšey budú na kávu! No a aby si nabudúce vedel. Nepovie sa angereksia, ale anorexia. Dobre? vyjavila svoju motiváciu zúčastniť sa výberu najkrajšej Stredoslovenky.

No dobre, veď ako povieš. Teraz sa najedz a choď spať. Máš na dnešok dosť! uznal náročnosť dňa a Monika zo seba konečne dostala správu, že postúpila. Že teda ju do súťaže berú!

A chlieb už nejem. Daj tej tvojej ochechuli, usmiala sa srdečne a otec videl, že dcéru zlosť prešla. Potom do seba nahádzala smažené vajíčka, zapila čiernym čajom a vôbec jej neprekážala lyžička v šálke. Vždy s ňou pila. Čaj i kávu...

Keď sa konečne dostala do postele, ležiac tvárou otočenou k plafónu, dievčaťu sa v hlave premietol celý náročný deň. Porota, zložená najmä z mužov, si na dievčatách všímala nohy, prsia, oči a ústa. Nuž a, pravdaže, štíhlosť. Ba vlastne... Chudosť!

Dám si čo najskôr opraviť aj hubu! V ďalšej kariére by som už mala problém. Takéto čudá nevýrazné, naduté pery... Vyzerajú ako tie srandovné Donalda Trumpa! zavzdychala znechutene a obrátila sa k stene. Zavrela oči, aby už o niekoľko minút nevedela o svete celkom nič.

Ráno sa zobudila do opusteného domu. Oknom spoza záclony pozrela na ulicu, autá sa preháňali ako zbláznené, hoci inak... Žilinské námestie mala celkom rada. Schodov ako do neba, kostoliská priam nebeské, drobné obchodíky plné

 

zbytočností. Vždy z nich vyberala iba tie najlacnejšie. Sponky do vlasov, prstienky, náramky i hodinky.

Vietor sa preháňal vzduchom ako decko na kolieskových korčuliach, sem-tam sa oprel o strom, ten sa rozkymácal, sem-tam zase vôkol neho preletel ako divý a fujazdil rozmetať smetné koše plné papierových odpadkov. A tie potom ladne poletovali vzduchom ani baletky v Národnom divadle. Obaly z Tatraniek, cestovné lístky... Slnko sa obtieralo o listy izbových kvetín, ich zelená sa stala ešte zelenšou, iskrili aj zlatou. Monika zasnene pozerala a predstavovala si, ako už nikdy, ale naozaj nikdy nekráča kamennými kockami námestia pešo, pretože ju všade vozia limuzíny.

Sadla si za stôl a čínskym perom, aké mali rodičia doma ešte ktovie odkedy, si na kus papiera napísala: Zmeniť šatník, zmeniť prsia a pery, zmeniť správanie. Nijaké úsmevy, nijaké prihováranie sa ľuďom, ani známym. Hlava hore, najlepšie až po nebo, pretože sa blýska na veľmi dobré časy. A na to musí byť potom človek naozaj nielen pyšný, ale najmä pripravený!

Ružový župan z imitácie hodvábu sa odrazu neposlušne roztvoril, odhalil dievčenské telo, zabalené do krátkych pyžamových nohavíc a tielka. Pobrala sa urobiť zo seba dámu, tešila sa na budúcnosť. Dievčenská intuícia šepotala, že tá teda ale bude! Lepšia ako krémeš a veterník s likérovým špicom na jednom tanieri.

Dievča meniace svoj život vôbec netušilo, kde by v tomto meste našlo posilňovňu, tko, alebo, ako to volali u nich doma, telocvičňu. Sadla si za počítač a hľadala.

Aha! Veď tu! Kúsok od nás! tešila sa, lebo chodiť pešo s batohom plným cvičebného úboru na chrbte sa jej veľmi

  nechcelo. Už sa videla víťazkou súťaže krásy a také teda behať po vlastných nemusia.

Ešte v ten deň sa vybrala rozcvičiť si telo, sformovať svaly, ubrať z tuku, ktorý síce nik nevidel, no Monika bola presvedčená, že niekde by sa našiel. Napríklad na stehnách. Pretože chudá bola, to naozaj, ale nohy v horných partiách sa od seba nejako zvlášť nevzďaľovali. A veru... Mali by! Videla predsa Krainovú aj Sklenaříkovú. Medzi stehná im bolo možné strčiť loptu!

V šatni sa preobliekla, vlasy vypla do drdola a vošla do miestnosti plnej fanatikov do vlastného tela. Behali na pásoch, týrali ruky, nohy, posilňovali brušné svalstvo... Vo vzduchu sa vznášal pot, plný všetkých možných zapáchajúcich baktérií, obloky pozatvárané, spotených nemôže ofúknuť nič chladné. Lebo po kútoch už na svoje obete čaká nádcha a angína a všetko možné. Zhnusene sa nadýchla a zamierila k voľnému bežiacemu pásu. Vzápätí sa však pri nej objavil tréner.

Čo by si chcela mať najkrajšie? spýtal sa irtovne a Monika odpovedala rovnako: Potrebujem zhodiť na stehnách! usmiala sa, uvedomujúc si, že tento muž s ňou zmôže veľa. Vlastne... Všetko. A celkom určite bez obrovskej sumy, ktorú na takéto zariadenia treba mať pripravenú. Niežeby jej otec nedal! To nie! Je živnostníkom, a hoci nemajú ktoviekoľko, vie veľmi dobre, do čoho sa oplatí investovať. Má na to rovnaký nos ako Monika. A dcéra sa mu videla ako veľmi dobrý artikel!

Som Monika, podala ruku trénerovi a ten, naučený na podobné priazne svojich cvičeniek, hneď odvetil: Marek. Som Marek. Obom sa nám začínajú mená na em. Si si všimla? Môžem ti tykať, nie? Veď... Tu sme jedna rodina. Spotená, zničená, namakaná!

 

Jasné! Lenže ja som tu prvý raz. Asi potrebujem pomoc, usmiala sa nežne a Marek zareagoval tak, ako mal: Som tu iba pre teba, Monika. Najskôr začneme jemne, aby si mi odtiaľto neodišla so svalovicou. A ako často chceš posilňovať? Há?

Čo ja viem? Ako by som mala? Keď sa pozrieš na moje stehná?

Trikrát týždenne. To postačí. A hneď ti aj poviem, kedy som tu ja. Nech nepokračuješ s niekým iným, zabezpečil si dievčinu na čas jej zbavovania sa stehenného tuku.

Jasné! Som veľmi konzervatívna. Keď s niekým začnem, chcem s ním aj pokračovať, odpovedala jasne a Marek pochopil.

Veď môžeme, teda... Budeme, nič sa ty neboj! usmial sa mladý muž a ukázal vzorne udržiavané zuby. Beleli sa, pri dopade svetla na predné jednotky až svietili: Má umelé! Má korunky! Porcelánové, uvedomila si a jej ďalšou úlohou bolo skontrolovať, či porcelán nepotrebuje aj chrup v jej ústach.

Dve hodiny prešli pomedzi prsty ako para z polievky a Monika už nevládala ani odkráčať pod sprchu: Veď sa osprchujem doma, povedala si a natiahla na seba handry, v ktorých prišla.

Sa neosprchuješ? Aha! No dobre! A kedy sa zase uvidíme? zastavil na chodbe Marek Moniku a pomyslel si, že patrí medzi tie šľampy, čo z posilňovne odchádzajú celé zalepené potom. Neznášal to, avšak niektoré z nich si potom vysprchoval u seba doma. A fóry veru nerobili.

Sa mi už nechce! Doma sa osprchujem, odvrkla znechutená, že jej niekto prišiel na lenivosť: A vieš čo? Prídem aj zajtra! Budeš tu?

Zajtra? Je utorok? Budem! A už teraz sa teším, oznámil tré

  ner, upravil si vlasy, pritiahol k ústam Moniku tvár a bozkal ju.

Čo to? Čo to? Vy sa tu takto bozkávate? skúsila sa okúňať.

Nie všetci a nie s každým. Ty si však výnimkou. A nezabudni, že zajtra ťa pozývam k sebe na večeru. Pretože – aby si vedela! Mareček vymakane nielen vyzerá, ale i varí!

Sa teším! Ale nijaké kalórie! By ma môj osobný tréner zabil! pohladila chalana láskavo po líci a ten už vedel, že táto dievčina je jeho.

Pomaly vyšla z posilňovne, skontrolovala okolie a pustila sa betónovým chodníkom domov. Prechádzala okolo starých líp plných voňavých kvetov a včely, čo sa pásli na ich peli, bzučaním vyhrávali ako riadny rozhlasový orchester. Monika však nepočúvala. Práve mala plnú hlavu vysvalovaného mladíka, čo z jej tela urobí zázrak.

 

3.

Škola sa začala zdať štvrtáčke na gymnáziu ako niečo navyše. Veľmi dobre vedela, čo k životu potrebuje. Všetko pekné, dokonalé, na tvári ústretový úsmev a v hlave pozitívne myšlienky. A také to... Muži tomu vravia niečo mačacie.

Slovenčina nebola najhoršia. Profesorka sa snažila študentov zaujať a Monika vedela, že jej zvládnutie je dôležité. Ak by sa napríklad uchádzala o miesto asistentky, sekretárky... Niečím, okrem krásy a dokonalosti, treba vynikať. Napríklad... Bezchybným písaním textov. Takže profesorka sa z Moniky tešila. Dievča príjemné na pohľad a ešte aj tá gramatika ako jej ide. Často dávala uchádzačku o najkrajšie dievča stredného Slovenska za vzor ostatným a nezabudla dodať: Nie vždy je to tak, že pekná, avšak hlúpa! Koľko máme v triede študentov, čo sú hlúpi aj bez krásy, však?

Decká v triede sa smiali, Monika zrumenela a celkom skromne odvetila: Slovenčina ma baví!

Sedela v tretej lavici a kúsok od nej Nora. Dievča z lekárskej rodiny sa začalo s Monikou rozprávať, až keď zistilo, že okrem slovenčiny ju zaujímajú aj handry a šminky a účesy a topánky a vôbec. Moniku zaujímala krása. Nadviazala teda s dievčaťom priateľstvo a aby sa nejako predviedla, pozývala Moniku na kávu a na zákusky...

 

Zákusky nejem, Nora. Zákusky sú čistý hnus. Vieš, ako sa hovorí. Chvíľu v ústach, navždy v zadku. Môj tréner by ma zabil. Trápime sa so stehnami, trochu aj so zadkom, tak vieš! odmietla dobrotu a Norika zostala s dlhým nosom. Veď na zákusky letí každá jej kamarátka!

Najpoctivejšie však Monika brala telocvik. Profesor, mladý štíhly muž so sexy tvárou posiatou jazvami, asi z kiahní, zrejme ho v detstve rodičia nedali zaočkovať, sa na Moniku pozeral zvláštnym pohľadom a musela predcvičovať všetky nové zostavy. Mala pružné telo v slušnej forme a videl, že jeho predmet ne áka. Mal z toho radosť.

Monika, nech sa páči. Zacvičte cvičenie z minulej hodiny. Nech si kolegovia osviežia pamäť, začal každú hodinu a Monika sa nepriečila. Na žinenke sa bezchybne poprehýbala, vykúzlila všetky kotrmelce, preskočila kozu i koňa.

Počúvaj, Mona. Ty nemávaš krámy? Veď cvičíš ako chalani. Každú hodinu! S krámami predsa nemusíš, čudovala sa Nora sediac na lavičke a s uboleným bruchom čakajúc na koniec hodiny.

Čoby som nemala? Pravdaže mám! Mám však aj tampóny! Hádam tu nebudem posedávať ako buchta! Vieš, Norika! Cvičenia nikdy nie je dosť! A toto je, našťastie, už vyriešené, odvrkla a pohŕdavo pozrela na spolužiačku. Profesor dialóg začul a v duchu sa veľmi začudoval. Tak ešte aj toto! Tampóny! Veľmi poctivé dievča, hentá Monika.

Každý deň po vyučovaní chodila na hodiny angličtiny a nemčiny a z tejto činnosti mama radosť nemala. Výdavky na dievča si s bývalým rozdelili a tieto, na učebnice a lektorov cudzích jazykov, pripadli na milostivú pani. Hoci vedela, že čím viac sa dcéra naučí, tým lepšie, tým bude mať úspešnejší

 

život, platiť vyučovanie učiteľku v materskej škôlke zaťažovalo. Našťastie zostala pracovať v prímestskej časti a tam sa k nej od rodičov dostali aj vajíčka, aj zabíjačka, aj ovocie. Trochu teda ušetrila.

A Monika bola nekompromisná. Ťahala z rodičov na všetko, čo považovala za dôležité. Príprava na súťaž Miss nebolo len tak hocičo! Už musela reprezentovať! Kabelkami, topánkami, oblečením! Vysoké ambície spolužiačky sa školou rozniesli rýchlejšie ako nádcha v autobuse!

Tréner v posilňovni sa stával pre dievča dôležitejším a dôležitejším. Mala osemnásť, a keď ju pozval po prvý raz k sebe domov, na sex myslela s rešpektom.

A si ty vôbec môj chalan? Môj riadny frajer? Alebo... Ten pravý? spytovala sa cestou v starom Renaulte do staromládeneckého bytu na sídlisku: Teda... Si iba môj?

Pozri sa, Monika. Momentálne som! Ale vieš, ako to chodí. Dokedy to tak bude, povedať nemôžem. Som brutálne na baby! To si si všimla! odvetil bez rozpakov a Monika na neho pozerala ako na živočícha z inej planéty: Ale veď... Ak teda spolu chodíme, nemôže sa ti páčiť iná! To je na svete tak! odvetila tichým hlasom.

Nie je to tak. Mužom sa vždy páčia aj iné. A ženám iní chlapi. Len sa pretvarujú, zatajujú to a vravia, že niečo také sa nepatrí, že sa to nemá. Ak už niekoho máme. Vymyslela to spoločnosť! Civilizácia. No a ja sa nepretvarujem, usmial sa milo a chytil dievča za koleno.

Monika zmĺkla, ale rýchlo si uvedomila, že tento pán nemôže byť konečná ani pre ňu. Že ho vlastne iba potrebuje, a keď sa jej telo bude pýšiť dokonalosťou, čo po ňom. Musí prísť niekto ďalší, dôležitejší!

 

Usmiala sa teda a len zašeptala: Jasné! A... Vlastne máš pravdu.

Marek pozrel na dievčinu a jemne povedal: Dobré dievčatko! Dobré!

Izba malá ako dlaň a kúsok z druhej.

Kúpeľňa s umakartovým jadrom, toaleta tiež...: Fíííha! Tu bývaš? Nemáš to veru ktovieako veľké, neovládala sa.

Tu. Ale tak do roka sa presťahujem. Celkom inde. Do centra. Do starého, veľkého bytu. Len sa ty nič, moja, neboj, bránil svoju česť.

Monika vyrastala v dome pri rieke, a hoci nebol veľký, veď dve izby a kuchyňa... Na to dosiahneš jediným pohľadom, predsa len. Mali dvor a tam stôl so stoličkami. A celé leto presedeli pod slnečníkom a pozerali na vysoký jedľu a čerešňu... Nuž a barak, čo kúpili v Žiline, bol už trochu o niečom inom. Avšak... Tiež nijaký prepych! Panelákové byty sa Monike videli ako malé klietky, ako dočasné bývanie.

Sa ti priznám... Nikdy by som nechcela bývať v takomto byte!

Veď ani ja! Pre mňa je to tiež iba prechodná adresa!

Monika si zložila veci na stoličku, kabelku položila pod sveter, Marek zašiel do kuchyne pripraviť nejaké nenáročné pitivo.

Môže byť šampanské? zakričal a hneď aj dostal odpoveď: Môže! Ja nešoférujem!

Keď sa vrátil s otvorenou fľašou sektu a dvomi pohármi, každým z inej sady, Monika sa vyvaľovala na posteli bez jediného kúska oblečenia.

Počúvaj, dievča, nejdeš na to nejako rýchlo? reagoval zaskočene.

 

O ôsmej mám ešte angličtinu, láska! usmiala sa a Marek si všimol malé prsia. Sedeli si na dievčenskom trupe ako dve lastovičky a ani si nevedel spomenúť, či také malé niekedy videl. V podstate... Ani nie prsia. Iba bradavky!

Máš zlaté prsia! Také... Na hranie!

Ešte len budú zlaté, Mareček. S tými sa však už potom ty hrať nebudeš, chichotala sa a načahovala ruku za trúnkom i mladíkom.

Nalial, sebe iba slzu, podal pohár Monike a tá, opierajúc telo o zodvihnutý lakeť, vypila jeho obsah na ex: A teraz už poď. A ozaj... Som panna!

Panna? Tak to ja s tým nič nechcem mať, dievčatko! S pannami nesúložím! odskočil a Monika sa neprestala usmievať.

Neboj sa! To nič nie je! Len budeš mať zážitok! upokojovala chalana a celkom ju prekvapila jeho vystrašená tvár. Vyzeral ako sveták nad svetákov – a teraz toto. Pozeral na nahé dievča a videla jasne. Aj chce, aj nie.

Tak poď! Lebo odídem!

Konečne sa uložil k dievčenskému telu, a keď sa ho roztúžená ruka dotkla jemnejšie než motýlie krídla, zabudol na svoje zásady: Našťastie niekto vymyslel bozkávanie, povedal si v duchu a veľmi opatrne pobozkal Monikine pery.

Keď sa jemne krvácajúca poberala z postele do kúpeľne, cítila sa ubolene, no dospelo. Zbavila sa problému, ktorý ju sužoval už hádam aj rok. Byť pannou nebolo nič príjemné. Veď byť pannou znamenalo, že dievča nik nechce!

 

4.

Zmaturovala na jednotky a dvojky. Slovenčina, jazyky a telocvik jedna, ostatné dvojky. Presne tak to aj chcela. Vysvedčenie dobré, pokojne sa mohla prihlásiť na vysokú školu. Napokon sa aj, ale iba veľmi formálne.

No ja ti ju už platiť nebudem, Mona! Nemysli si, že ma budeš vyciciavať do konca života! kričal otec, a hoci bol hrdý na dcéru, ktorá sprostá nebola, peniaze sú peniaze.

Nepotrebujem tvoje prachy! Pokojne si ich strkaj do tej tvojej mladej. Hoci... Úprimne? Nepomôže jej to. Vyzerá ako škrečok. Si si nevšimol? Vždy sa s mamou na nej zabávame! Kúp jej strojček na zuby! Vychádzajú jej z úst! smiala sa škodoradostne, zabúdajúc, že rozpráva s otcom: A... Nevolaj ma, prosím, Mona!

Čo si to dovoľuješ? S kým sa to rozprávaš? Bývaš u mňa, ješ u mňa... Spakuj sa a vypadni. Choď k mamičke. Na dedinu. Tam patríte obe! vrieskal, až ho bol plný chodník pred barakom. Ľudia sa pristavovali a načúvali šťavnatému dialógu.

Dcéra bez rozmýšľania vybehla z bytu, takmer sa skotúľala zo štyroch strmých schodov spájajúcich dom s chodníkom. Šklbalo jej horným viečkom, nevedela, kam sa poberie. Kráčala v tričku bez rukávov, a hoci vietor zosmýkal z konárov množstvo listov a ľudia bežali ukryť sa pred letnou búrkou, Monika o počasie nedbala. Premýšľala, kam sa uchýli, kde

 

prenocuje... U mamy sa nedalo. Hysterická, s diagnózou ťažkých depresií rozumela veciam iba vo chvíli slušnejšej duševnej kondície. Nemohla sa však spoľahnúť, že práve na takúto natrafí práve dnes.

Z vrecka texasiek vytiahla telefón a zavolala Marekovi. Riskovala, že nezdvihne, napokon – celé dni trčí vo tku a zbavuje obézne telá nejakých ženských tuku.

Monika? No hovor, ponáhľam sa, počula prekvapená.

Môžem dnes u teba spať? spýtala sa rovno.

A čo. Narástla ti panenská blana? zasmial sa veselo.

Nemám kde byť. Otec ma vyhodil z domu. Len túto noc, Marek. Zajtra sa zariadim, odvetila stroho a trochu dúfala, že sa zľutuje.

Jasné. Príď sem a pôjdeme spolu. A navaríš niečo? Som hladný ako pes u tyrana! snažil sa niečo z toho získať.

Navarím. Tak teda idem do potravín a potom prídem, uľavilo sa vyhodenej z domu a dopovedala: Ďakujem a ahoj.

Poobzerala sa vôkol seba, potrebovala objaviť obchod s potravinami. Z neba sa spúšťali prvé dažďové kvapky, a hoci sa takejto búrke vravelo letná, oziabala každá jedna z nich. Padali zúrivo, pichľavo, plné hnevu a pri dotyku s telom štípali ani blchy malého ježa.

Och, do čerta, zahrešila a utekala pod najbližšiu strechu. Kvapky však dievča dobiehali a aby ju zastihli aj ukrytú, hnal ich vietor.

Oblohu križovali blesky, v niektorých sa zlievali aj zo dve-tri farby. A po nich treskot a burácanie. Hory vôkol celého mesta odpovedali mohutnou ozvenou a Monika sa triasla strachom. Keď sa konečne rozhodla pokračovať v ceste a vbehnúť do najbližšieho obchodu, búrka ustávala, dážď však

  mocnel. Chlieb a mäso kupovala premočená do poslednej nitky.

Zazvonil mobil a zničené dievča ho ledva dokázalo oživiť.

Monika? Poď domov! Prehnali sme to obaja, ale nechcem, aby si sa túlala. A ešte k tomu je aj búrka. Kde vôbec si? Poď domov, počula otcov hlas.

Idem, otec, povedala šťastná a rozbehla sa nehľadiac na veľké kaluže. Utekala krížom cez kalnú vodu a texasky sa v nej odrazu kúpali až po kolená.

Uzimená, roztrasená odomkla dvere do bytu a už v chodbe ju privítal bledý otec.

Toto sa už nesmie nikdy stať! Si moja dcéra a budeš so mnou, kým si nenájdeš partnera. Prepáč mi to, maličká! Prepáč!

Monika nabrala sebavedomie, pýchu a rýchlo odvetila: No tak teda zostanem. Ale už na mňa nekrič! Som viac ako všetky tvoje ženy! Som tvoja krv, otec! To by si si mal navždy zapamätať!

Ich objatie trvalo kratšie ako povzdych sklamanej ženy. A potom sa obaja rozišli. Každý do svojho priestoru, každý do svojho sveta.

Monika napustila vaňu a vošla do množstva peny. Narýchlo, kým sa nenamočila, napísala trénerovi správu, že predsa len zostane doma. Otec ľutuje, čo urobil. A že teda Marekovi ďakuje za pomoc. Pravdaže by mohla aj zavolať! Už sa však naučila, že čo i len trochu nepríjemnú informáciu je lepšie napísať, ako vravieť osobne. Pretože človek aspoň nemusí počúvať vyčítavé reči z druhej strany aparátu. Potom hodila telefón na strapatú syntetickú podložku, čo sa tvárila ako pravá jahňacina, a už sa nestarala o nič, čo bolo. So zavretými



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.