načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Prehnité mesto - Lenona Štiblaríková

Prehnité mesto

Elektronická kniha: Prehnité mesto
Autor:

V temnom ponurom meste, kde na každom rohu číha smrť, sa prelínajú osudy niekoľkých hrdinov. Syn zločinca hľadá spôsob, ako sa vymaniť spod vplyvu démonického otca, policajný mediátor ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  78
+
-
2,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1% 65%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Hydra
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 200
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-898-4043-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V temnom ponurom meste, kde na každom rohu číha smrť, sa prelínajú osudy niekoľkých hrdinov. Syn zločinca hľadá spôsob, ako sa vymaniť spod vplyvu démonického otca, policajný mediátor rieši nechutný prípad v prospech bohatej klientky, ľudská obeť v psej aréne odkryje nekalé politické intrigy na najvyšších miestach. Slováci už na rovnosť a spravodlivosť rezignovali, hlavné slovo majú peniaze, moc a arogancia. A kríkmi popri ceste sa zakráda zvláštna mačka. Je to skutočne len mačka?

Tma páchne rozkladom a obetí pribúda.

Zařazeno v kategoriích
Lenona Štiblaríková - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Lenona Štiblaríková

PREHNITÉ MESTO

urban fantasy

18+

© HYDRA 2017

© Lenona Štiblaríková 2017

Návrh obálky a ilustrácia: Zuzana Zabradiová 2017

Grafická úprava: Lukrécia Schiller

Redakčná a jazyková úprava: Tomáš Čačko

Vydal: Vydavateľstvo Hydra

HJC projekt, s.r.o.

Ožvoldíkova 2007/7, 84102 Bratislava

www.vydavatelstvohydra.sk

Všetky práva vyhradené

ISBN 978-80-89968-03-9


Lenona Štiblaríková

PREHNITÉ MESTO


4

Lenona Štiblaríková

Aram Vister

Náraz do okna znel ako úder kladivom. Obaja muži, pokojne popíjajúc preso s mliekom, obrátili zrak smerom, odkiaľ sa ozýval škripot pazúrov a  trepot krídel. Holub mával zlomeným krídlom, narážal ním do okna a pomaly klesal dole. Zanechával na výklade krvavé stopy. Vyrazil si jedno oko, napriek tomu sa nevzdával a snažil sa dostať dovnútra bistra.

„Hajzel besný, skurvený, mäsa sa mu zachcelo,“zanadával Aram.

„Dorazím ho,“ ochotne sa ponúkol spoločník pristole. Odložil šálku so zvyškom kávy a zdvíhal sa zo stoličky.

„Seď! Nech si s ním špiní ruky personál. Sme hostia. Neprišli sme sem kántriť holuby.“

Muž stiahol obočie, pohľadom prepaľoval oknoa pátral po zranenom vtákovi. Váhal, ale napokon sa opäťposadil. „Neznášam ich. Nenávidím. Hnusné operené beštie! Pred mesiacom napadli mamu. Vracala sa z  kostola domov. Rovno z omše. Len si to predstav! Naleteli na ňu tri naraz a  len škriabať a  zobať! Strhli jej z  hlavy šatku a ďobali. Ale ubránila sa. Odvtedy po nich strieľam nakaždom kroku.“

„A čo? Nebodaj si nejakého aj trafil?“ pochybovačne sa spýtal Aram.

„Nooo, ešte nie. Uhýbajú pred guľkami. Kľučkujú. Nejaký posratý inštinkt či radar majú alebo čo. Zmutovaní bastardi!“

„Veď práve! Škoda munície. Tých musíš do sietea poriadne vytrieskať lopatou. Poznám chlapíka, vedie kurzy sebaobrany pre učiteľky, ale robí aj takéto špecialitky, ak

Prehnité mesto

by si mal záujem.“

„Obrana pred náletmi holubov? Hmm, možno bynebolo zlé vedieť, ako na ne. Len pre istotu.“

„Fajn, pošlem ti jeho vizitku, ale teraz k veci, Zachar. Chcel si sa stretnúť ešte dnes večer. Čo najskôr, vravel si. Som tu. Čo bolo také súrne, že to nemohlo počkať?“opýtal sa mladší muž. Otázka vyvolala na tvári jehospoločníka vypočítavý úsmev typu viem niečo, čo ťa bude zaujímať a je to bomba!

„Mám informáciu,“ vyhŕkol. „Veľmi zaujímavúinformáciu a tušenie, že som narazil na niečo dôležité, len by to chcelo trochu pátrania v istých kruhoch, v ktorých nie som príliš obľúbený. Chápeš?“

„Ani nie a  znervózňuješ ma. Vyklop, čo vieš. Ak to bude dôležité, nejako sa dohodneme. Ak nie, môžeš siinfošku strčiť! Na taľafatky nemám čas.“

„Dobre, dobre, veď sa nejeduj. Ja len... nechcem peniaze.“

„Čo teda?“

„Prihovor sa za mňa u  otca. Fakt nemôžem za to, že nám tovar zhabali. Cez hranicu prešiel, aj colníci dostali svoje, ale potom...“

„Nič nesľubujem. Urobím, čo budem môcť, no vieš, aké to medzi nami je.“

„Krv nie je voda, Aram. Starý je k tebe možno tvrdší ako k  ostatným, ale nezaprie, že ste rodina. A  hlavne ťa nevyškrtne zo zoznamu, ak urobíš nejakú chybu. Aj keď ja som žiadnu neurobil!“ ohradil sa Zachar.

„Tak už to vysyp! Vidím, že sa nemôžeš dočkať,“ zarazil Aram vlnu sebaľútosti, ktorá mu hrozila. Ak Zachar chcel, vedel poriadne dlho chodiť okolo horúcej kaše.Namotával slovami nielen ženy, ale najmä colníkova úradLenona Štiblaríková níkov, napokon, práve pre výrečnosť a lepkavý jazyk mu Vister zveril vedenie južnej pašeráckej trasy.

„Ide o  poliša. O  toho, čo ti nedá dýchať a  furt lezie, kam nemusí. Počul som, že hoci mu platíš, nemá ťa príliš v láske a nevynechá jedinú príležitosť, aby ti osladil život. Skurvený štát! Ako sa tu dá podnikať, keď ti zaplatenípoliši sliedia za zadkom? To kde sme?!“

Čiernooký mladík spozornel. Zacharovi tento fakt neušiel. Spokojne sa na stoličke zahniezdil a  uškrnul sa. Ruka bola v rukáve.

„Myslíš Severína Zycha?“ opýtal sa Aram.

„Presne toho.“

„A čo je s ním?“

„No. Chcel som sa nejako zavďačiť šéfovi, po tej nevydarenej akcii, preto som si na pána mediátora trocha posvietil. Spočiatku to šlo dosť zle. Kapitán nemá rodinu, ani blízkych kamarátov. Len známych a sieť informátorov a  tí majú rešpekt, nič podstatné mi o  ňom neprezradili. Lenže potom som objavil terno. Pri pátraní po rodine som si narazil jednu takú... kundičku z  matriky. Nejaký čas robila drahoty, poznáš to – nemôže, citlivé informácie, zákon a  tak, ale keď som si ju omotal okolo prsta, poľavila. Našla akýsi dokument, podľa ktorého si jeho matka ako mladá šťanda zmenila meno a to sa prenieslo aj na jej syna. Ale najlepšie je, že to urobila viackrát! Za týmto musí niečo byť. Celé meno ti na úradoch nezmenia len tak, mirnix-dirnix.“

„Takže matka má nejaké tajomstvo. A  čo jeho otec? O ňom tam nebolo nič?“ vyzvedal Aram.

„Nie. Otec je vraj neznámy, ale mám tušáka, že poklad bude zakopaný práve v ňom. Mala syna s niekým, kto po nej šiel, alebo kto pre ňu mohol byť nebezpečný.“

Prehnité mesto

„Skvelá dedukcia, Zachar. Mal si byť detektívom. Na pašeráka je ťa škoda,“ pochválil ho Aram.

„Pôjdeš s tým za otcom? Má konexie, určite zistí viac. Mňa by pri mojom šťastí úrady ešte z  niečoho obvinili a  strčili do chládku. Ak mi prirátajú aj dlhy, čo u  nich mám, tak zbohom sloboda.“

„Heh, to je fakt. Nechaj to na mňa, zvyšok si zistím. Ty si už urobil dosť.“

„Ale nezabudni otcovi povedať, kto ako prvý...“

„Bez obáv, jasné. Bude sa ti revanšovať. A tá tvojamatrikárka... ako sa vlastne volá?“

„Ivana Drobná. Pracuje v Ružinove na Mierovej.“

„Šikovná. Zájdem sa jej poďakovať. Daj mi jej adresu. Ak z toho niečo bude, dostane odmenu aj ona.“

„Jakabova 23.“

„Čo papiere? Máš ich?“

„Len kópie. Ale to stačí, nie? Aspoň zatiaľ, kýmnezistíme viac.“

„Fajn. Kto ešte vie o  matrikárke? Komu si ju spomínal?“

„Nikomu. Pred hodinou mi doniesla dokumenty, ešte sú teplé. Volal som rovno tebe.“

„Skvelé. Odveziem ťa domov, zajtra sa porozprávam s tvojou kočkou, a keď si overím informácie aj u nej,rozbehnem pátranie. S týmto za otcom ísť nemôžem,vysmial by ma. Potrebujem najprv zistiť dôvod zmeny a pravé mená. Potom nájdeme príbuzných, slabé miesta jehorodiny a policajt skrotne. Platím!“ Aram kývol na čašníka.

Obaja muži dopili kávu, zdvihli sa a vyšli do sychravej noci.

Jemný studený dážď zmýval stopy holubičej krviz výkladu a z chodníka rovno do kanála. Smetiar v gumených Lenona Štiblaríková čižmách a  oranžovom pršiplášti s  kapucňou hlboko stiahnutou do čela nabodol telo operenca na palicuzakončenú dlhým klincom a  strčil ho do igelitového vreca so znakom biohazardu. Zhrbený, so sklonenou hlavou,kráčal nočnými ulicami mesta a zbieral všetko, čo uhynulo. Cez chrbát mu na popruhu visela široká lopata a  hustá oceľová sieť.

←←←

„Šéf mal pre mňa vždycky pochopenie. Tvoj otec je skvelý muž a ideálny vodca. Kde by bolo toto mesto bez neho, no kde? Celebrity si u  neho podávajú kľučku, večeria so starostom, s poslancami a je zadobre ajs predsedom Bielej sily. Nedávno som ho videl na fotke s touherečkou... no, ako sa volá... tá s tým širokým úsmevom...“

„Nechaj tak.“

„Máš šťastie, Aram. Tvoj otec... Fakt máš veľké šťastie,“ vzdychal Zachar.

„Cigaretu?“ Aram vyklopil priehradku a  z  pedantne uložených cigariet zavanula vôňa kvalitného tabaku.

„Fíha, skvelé! Dík.“ Zachar si jednu vzal. Pripálil ju malým strieborným zapaľovačom z tej istej priehradky.

Aram spustil okienko na strane spolujazdca. „Môžeš sa trochu vykloniť a fúkať to von?“ požiadal.

„Jasnačka. Fúú. Skvelé!“

„Perfektné,“ súhlasil Aram. Zo závesu pod bundou vybral zbraň, odistil a  strelil spolujazdca do hlavy. Väčšina krvi vystrekla cez spustené okno von, len málo sa jej zachytilo na kožou potiahnutom interiéri auta.

„Ešte nejaké superlatívy o  mojom otcovi?“ prehodil k Zacharovmu nehybnému telu. Vytiahol okienko. Hlava

Prehnité mesto

mŕtveho skĺzla bokom, akoby spal. Cigareta mu vypadla spomedzi prstov na chrómovaný koberček, ešte chvíľu

tlela, dohasínala.

„Vyznania lásky? Nič? Skvelé.“

Dupol na plyn. Štvrť poznal dobre, vedel, kde a ako sa poľahky zbaviť tela, nemusel nad tým príliš dumať. Nechal sa viesť inštinktom.

V  neďalekej záhradkárskej oblasti si vyhliadol jednu z opustených chatiek. Stála bokom od ostatných,osamelá a mĺkva, zdalo sa, že ju majiteľ príliš nevyužíva.Zanedbaný pozemok bol zarastený kriakmi a vysokou trávou, divoko rozkošatené stromy čas zohýbal do podivných t v arov.

Aram vykopol dvere. Overil si, že prízemný domček je prázdny. Vrátil sa po telo, prehľadal ho, vzal mudoklady aj mobil, vtiahol ho do chatky a  podpálil benzínom z  kanistra. Kým oheň stihol napáchať väčšie škody na mŕtvole a  na majetku, sedel v  aute a  po zničenej starej asfaltke sa vliekol naspäť do mesta.

Najprv ho čaká rozhovor s  neznámou ženou. Premýšľal, čo jej povie, aby ho vpustila do bytu.

„Pani Drobná? Ivana Drobná? Našiel som doklady a mobil vášho priateľa,“ odkašľal si, upravil tón. Opakoval vetu stále dookola, menil naliehavosť v  hlase, premýšľal, akým dojmom bude pôsobiť, keď ju vysloví v  prázdnej chodbe pred zamknutými dvermi neznámy muž.

Chvíľu to potrvá. Z  priehradky pod prístrojovou doskou vytiahol dýku v koženom puzdre. Nepotrebovalskúšať jej ostrie, nepotreboval ho ani vidieť. Zbraň sa na nič netvárila.

Hnusný deň, hnusný život!

Do GPS zadal adresu – Jakabova 23. Lenona Štiblaríková

←←←

Aram Vister sedel v aute zaparkovanom v dostatočnej vzdialenosti od Mestského úradu v Ružinove, kde sídlila aj matrika. Lakťom sa opieral o spustené okienko, cezktoré vypúšťal dym z  cigarety. Bolo pod mrakom. Prestalo mrholiť, a tak vysoké plamene šľahajúce z okien škaredej ošarpanej budovy, postavenej ešte v  časoch socializmu, hasilo len chabé úsilie niekoľkých privolaných hasičov. Oheň sa prepálil až na strechu a tam sa rozhorel s novou silou.

V okolí požiaru postávalo a diskutovalo množstvo ľudí. Zavadzali hasičom, záchranárom aj policajtom, pýtali sa ich, čo sa stalo a  vytvárali hlúčiky dobre informovaných susedov okolo televíznych štábov. Takýto požiar štvrť ešte nezažila. Zajtra o  ňom budú čítať v  novinách a  možno sa ocitnú aj v hlavných správach.

Myslím, bratku, že toto by mohlo stačiť.

Tínedžeri si robili selfie, niektorí požiar nahrávali, ďalší ho komentovali alebo parodovali hasičov, akurát v rukách držali vlastné hadice. Policajti ich rozháňali kopancami a obuškami, ale detváky si z nich ťažkú hlavu nerobilia vracali sa naspäť z inej strany. So štátnou budovou nemal súcit nikto, naopak. Ľudia využili netradičné divadlo len na to, aby sa pri ňom zišli, poklebetili si, pokrútili hlavamia zaspomínali na staré dobré časy.

Od horiacej budovy videl Aram utekať siluetyvypasených potkanov. Mihali sa jeden cez druhého, skackalia desili chodcov. Jeden pribehol dokonca až k jeho autua postavil sa mu do cesty. Uprene ho sledoval drobnými lesklými očkami. Aram hodil ohorok na zem a rýchlo vytiaholokienko. Naštartoval. Potkan vyskočil na kapotu, nožičkami

Prehnité mesto

hrabal po plechu, blížil sa k  čelnému oknu. Nezmietli ho

ani zapnuté stierače. Vyceril zuby, zapišťal. Potom odhryzol

ľavý stierač a zmizol s trofejou v kroví pred bytovkou.

Aram zanadával, ale za lúpežníkom nevybehol. Vedel, že by to bolo zbytočné. Úzkymi uličkami sídliska obišiel upchatý úsek hlavnej cesty, na ktorej policajné hliadkyriadili dopravu a vyrazil do centra mesta.

←←←

Zaparkoval na vyhradenom mieste vedľa parkoviska pre zákazníkov a  bočným vchodom z  úzkej uličky vošiel do stripklubu Prodigy. Svetelné reklamy, neóny a plagáty lákali okoloidúcich na pekné dievčatá, kvalitné drinky a príjemné posedenie.

„Prišiel som o  stierač, daj to do poriadku,“ prikázal Aram jednému z  ochrankárov. Mládenec vzal kľúče od BMW a vytratil sa.

„Nejaký problém, šéfe?“ spýtal sa druhý ochrankár, v  saku a  kravate pôsobil skôr ako hráč pokru než ako majster Slovenska v kickboxe.

„Nič, čo by som nezvládol. Ako to ide v bare?“

„Všetko v  poriadku. Berenika a  Maxim sú za pultom, naše go-go odtancovali tri čísla. Tá nová, Vanda, jeodvážna. Pekne to roztočila. Mala veľký úspech.“

„Neokukané telo vždy zaberie.“

„Dodávka s  nápojmi je vyložená aj s doplnkovým sortimentom.“

„Výborne. A dídžej?

„Stojí za mixom a šliape ako hodinky.“

„Konečne prišiel včas. Čo  hore? Máme dnes špeciálnych hostí?“ Lenona Štiblaríková

„Jedného poslanca a sudcu – päťka a dvanástka. Inak bežná klientela. Turisti, dvaja zbohatlíci, čo prišli osláviť úspešný biznis a  partia ítečkárov po výplate. Trochu sa odviažu a hneď odkvicnú. Nebude s nimi veľa práce.Berenika im stihla predať niečo na povzbudenie a dve fľaše šampusu.“

„Nech mi do lóže donesie fľašu vodky a  šunkový sendvič. A  Gabriel, najmenej hodinu nechcem počuť o  žiadnom probléme. Kto ma vyruší, ten si to odserie,“ dodal Aram rázne. Nečakajúc na odpoveď, zamieril na poschodie.

„Dám pozor!“ zakričal za ním ochrankár.

Aram prešiel okolo vysvieteného barového pultu. Keď sa jeho oči stretli s pohľadom barmanky, miernekývol na pozdrav. Jej tvár však zostala bezo zmeny. Ďalej sa venovala hosťom, pripravovala miešané drinky, leštila dosku pultu, poháre a čapovala pivo. Zvŕtala sa v rýchlom tempe, občas si vymenila miesto s  kolegom barmanom, niekedy s ním prehodila slovko-dve, ale inak bolo vidieť, že svojej práci rozumie a  mnohé úkony vykonáva automaticky. Pohyby jej rúk boli zvláštne jemné a elegantné, zladené s pohybom pliec a bokov. Rozdávala nápojea úsmevy, no držala si odstup. Vtipkovala so zákazníkmi, ale neflirtovala s nimi.

Berenika sa v ľuďoch vyznala. Zo správaniaa intonácie vyťahovala základnú povahu ich problémov, rýchlo si ich zaradila a citlivo striehla, či a ako sa prejavia.Niekedy inštinktívne, inokedy zámerne sa na ňu obracali. Mali dojem, že malej krehkej žienke môžu zveriť svoje starosti, vyliať si srdce, vyžalovať sa. Pozorne ich počúvala.Napokon, aj zato sú barmani platení.

Krátke medené vlasy jej neposlušne poletovali okolo

Prehnité mesto

tváre, jemnú bradu zvýrazňovala jamka. Hnedé očis jasným modrým prstencom vyvádzali ľudí z  miery. Heterochromiu zdedila po otcovi. Po matke zasa magickénadanie.

Berenika počúvala, premýšľala a radila. A zároveňnasávala energiu z  nešťastia a  depresií svojich zákazníkov. Niekomu podala alkohol, iný chcel čosi tvrdšie, ale boli aj takí, ktorí si v pohári spolu s drinkom odniesli kliatbu peknej strigy. Či dobrú alebo zlú, záviselo od okolností.

„Je tu šéf,“ prišiel jej oznámiť ochrankár.

„Všimla som si.“

„Máš mu hore priniesť Absolutku a sendvič. Sošunkou. Je akýsi rozhodený.“

„Fajn, dám si bacha. Skočíme potom na schody? Kým nepríde hlavný nápor. Potom už nebudem stíhať.“

„Dobre. Počkám na teba,“ súhlasil Gabriel.

Z mraziaku vytiahla pohár vytvarovaný z ľadu a spolu so sendvičom a fľašou vychladenej vodky ho vyniesla do jednej z lóží, z ktorých bol skvelý výhľad na tanečné mólo, hostí aj na bar. Bohatá klientela si tu dávala schôdzky s  obchodnými partnermi. Často končili divokou pitkou so súkromným striptízom a občas aj skupinovým sexom.

Privrela za sebou dvere.

„Vodka a sendvič. Prinesiem ešte niečo?“

„Sadni si. Len na chvíľu, nezdržím ťa dlho.“

Videla, že Aram má niečo na srdci, ale pôjde to z neho ťažko. Uprene sledoval vystúpenie – Laola v  tenučkých tangách s  námorníckou čiapkou pomaly končila výstup – vôbec ho nevnímal. Ženská nahota, vyzývavé pohyby, zvodné dotyky – videla, že nič z toho v ňom nevyvolávalo túžbu po erotike. Posadila sa teda na okraj kresla a čakala.

„Potrebujem sa stretnúť so Severínom. Čo najskôr,“ Lenona Štiblaríková povedal po chvíli váhania.

„Niečo vážne?“

„Áno.“

„Je priskoro, ale... súvisí to nejako s démonom?Dobíja sa k tebe?“ vyzvedala Berenika.

„Nie. Ide skôr o rodinnú záležitosť. Mal by o  nej vedieť.“

„Dobre. Zariadim to,“ oznámila a vstala, aby pošpičkách odišla z  miestnosti. Vo dverách ju zastihla ďalšia prosba. Skôr požiadavka: „Ale, keď už si to nadhodila,nebude od veci posilniť moju ochranu.“ Odvrátil zrakz pódia a  pohľadom šmátral po jej tele. Takmer akoby cítila jeho ruky. „Dnes večer, až skončíš, príď za mnou.“

„Budem unavená.“

„To mi nevadí,“ odbil ju stroho. „Hlavne, že to zastaví jeho šepot.“

Prehltla trpké slová, čo sa jej drali na jazyk a zavrela dvere. Pomyslenie na sex o štvrtej ráno ju naplnil akurát tak mrzutosťou. Momentálne túžbu necítila a  dosť pochybovala, že ju zo seba vykreše. Čakala ju práca, ožratí zákazníci, ich trápne nešikovné komplimenty a oplzlévtiy. Rýchlovka v  šéfovom byte len završovala výpočet jej dnešných povinností.

Prázdnu tácku vyložila na bar a spod pultu vzala malú taštičku.

„Idem s Gabrielom na schody,“ povedala kolegovi za barom.

„Osem minút, Nika!“

„Díkes!“

Rýchlym krokom sa pretlačila pomedzi stolíky do chodbičky, z  ktorej vybiehali dvere do kancelárií a  ktorá sa končila servisným východom. Tadiaľto zásobovali bar,

Prehnité mesto

preto tu večer, keď už muselo byť všetko na svojommieste, nebolo nikoho. Maximálne tadiaľ ráno vynesúodpadky, ale dovtedy tu bude pokoj.

Gabriel ju zbadal vychádzať zo sály a pridal sa k nej.

„V pohode?“ opýtal sa.

„Ale áno.“

Vonku sa obaja posadili na schody. Gabriel si zapálil cigaretu a Berenika z taštičky opatrne vytiahla fajkus reliéfom lebky. Vyklepala ju, vyčistila, naplnila čerstvým tabakom z balíčka a zapálila ho špeciálnou zápalkou. Ich rituálny tabakový obrad sa mohol začať.

Obaja mlčali.

Vždy si podstatné veci povedali vo vnútri, vonkuzachovávali ticho. Každý so svojimi myšlienkami, pocitmi, slasťami aj strasťami – všetko akoby spolu s dymom pomaly unikalo do tmy. Vôňa tabaku sa okolo nich ešte chvíľu vznášala, lúčila sa s  nimi. Postupne ju pohlcoval smog a bežný smrad špinavej uličky.

Berenika bafkala. Vypúšťala obláčiky, niekedy aj kolieska a  Gabriel sa tomu prizeral. V  duchu ju nazýval – dáma s  fajkou – tak si pre seba pomenoval celý výjav na schodíkoch, ako maliar dokončený obraz. Svetlo žltej lampy nad dverami dodávalo jeho dáme melancholický tón, obklopovali ju tiene a ticho zvýrazňovalo jejtajomnosť. Odmietal ju pomenovať. Meno by ju postavilo na jednu úroveň s ostatnými ženami a to by ho zranilo.

Dáma uhasila fajku, odložila ju a  s  povzdychom sa postavila. Počkala, kým jej otvorí dvere a vošla dochodbi čky.

„Ďakujem,“ povedala.

„Potešenie bolo na mojej strane.“ Vrátil sa k hlavným dverám, k bežnej práci, k povinnostiam strážcu. AlezajtLenona Štiblaríková ra, ak jej do toho nič nepríde, ho možno opäť zavolá.

Berenika skočila za pult ako do rozbehnutého vlaku. Práca ju strhla a len málokedy jej dala vydýchnuť. Hostia sa striedali, čašníčky s  nahým poprsím roznášali objednávky, diskdžokej nasadil rýchle tempo a  pridával. Do mikrofónu vykrikoval mená dievčat, komentoval ichvýstupy a povzbudzoval obecenstvo k potlesku. Po polnoci bola zábava v plnom prúde.

Na stoličku si rovno oproti nej sadol veľmi peknývyzývavý mladík. Starostlivo pristrihnutá elegantná briadka zvýrazňovala jeho plné pery, tmavé obočie sa trpiteľsky mračilo nad čiernymi očami. Sedel len tak ledabolo na pol zadku, s jednou nohou na zemi. Takmer sa na ňu ani nepozrel a objednal si pivo s absintom.

Načapovala dvanástku, naliala poldecák a opatrne ho spustila do krígľa. Čakala, kým neklesne na dno. Nápoje sa nezmiešali, poldecák sa v pive pekne zelenal. Prisunula mu ho bližšie.

„Nech padne na úžitok. Prosím – pivko ako slnko,absint ako tráva.“

„Slnko už roky nikto nevidel a tráva je špinaváa spálená kyslým dažďom. Ale fakt dík. Aspoň tu je všetko ako vždy,“ hundroš pozdvihol pohár a  poriadne si z  neho odpil. Pivo zmenilo farbu. Jej snahu o  dokonalý výtvor neocenil.

„Ešte si len prišiel a už frfleš. Uleteli ti včely?“ spýtala sa Berenika.

„Robil som garde na dobročinnom večierku. Vnútili mi päť nových vizitiek!“

„No a? Bavil si sa,“ skonštatovala.

„Bavil? Pche! Samé ženské na úrovni, drahé šaty a šperky, falošné úsmevy a tie pohľady... Takmer somviPrehnité mesto

del, ako sa im pretáčajú zreničky a  naskakujú horibilné

sumy za outfit, kaderníka, stylistu a  čo ja viem, čo ešte.

Prišli si vyčistiť svedomie darom chorým a  sirotám, decentne ignorujúc fakt, že za ich biedu môžu ich manželia.

Jednou rukou im vezmú strechu nad hlavou a druhou im

dajú lístok na obed.“

„Aspoň niečo im dajú.“

„Keby im všetci dali radšej pokoj. A mne tiež.“ Opäť si chlipol.

„Bola čo i len trochu pekná, tá tvoja zákazníčka?“

„Pekná.“

„No vidíš, konečne voľačo pozitívne.“

„Ale už päťdesiat rokov! Desať plastík, nový nos, prsia, lipo, implantované vlasy, mihalnice a  extrahovaný mozog!“

„Nemôže byť každý zachovalý, prirodzene udržiavaný upír ako ty.“

„Povedz mi, Berenika, čo je zlé na normálnomstarnutí? Kam sa podela ľudská krása? A krása duše? Láskavosť, dobrota? Ženy mali výchovu a šarm. Dôstojnosť. Úctu...“

„Čo chceš počuť? Emancipácia. Rovnoprávnosť.“

„Všetko sú to štetky. Nadržané maniačky! Slizké stareny...“

„Máš stopäťdesiat a ony sú stareny? Uvedom si, čohovoríš. Tiež spávaš s mladšími.“

„Lebo všetky sú mladšie! Nerozumieš?! Vôbec nikto ma nechápe. Nie je tu nik z mojej doby, s nikým saneporozprávam o minulosti, o ženách, aké boli, o všetkom tom malom a  nepodstatnom, o  čom si ľudia len tak trkocú, keď im je spolu dobre a  už vôbec s  nikým sa nemôžem baviť o vášni.“

„Hmm? Nechápem. Pozri sa okolo, vášní tu máš dosť.“ Lenona Štiblaríková

„Tamto je nič, žiadne kúzlo,“ fľochol na mólo. „Odhalený členok dnes nič neznamená. Rumenec na tvári či spustené ramienko... milión vecí je inak. Všetko je také nízke, odporné a rýchle. Hnus.“

„Ak máš zasa tie svoje depresie, mám nejaké tabletky, čo ti zdvihnú náladu aj libido.“

„O čom tu celý čas hovorím?! O rýchlej ceste kuvšetkému! O  strate záujmu o  podstatu vecí. Ja si vylievam dušu, potrebujem pochopenie a ty mi núkaš tabletky.“

„Biznis je biznis, musím ich niekomu predať. A nemám čas robiť bútľavú vŕbu, prišiel si v nevhodnú chvíľu.“

„Vrelá vďaka za vypočutie. Svoje som si teda povedal, môžem ísť. Daj mi ešte jeden šampus. Budem na izbe, keby niečo.“

„Čakáš návštevu?“

„Asi tak tri, ak ma pamäť neklame,“ zastonal.

„Fíha! Zničíš sa.“

„Nevieš, že upír je posadnutý sexom? My môžeme vždy.“

Zdvihla jedno obočie. „To vážne?“

„Môžeme, ale načo by som to robil? Nie som stroj na gombík on-off. Mám svoje city, preboha! Lenže ony na ne zvysoka dlabú a chcú len jedno – sex, sex, a tvrdý sex.“

Pokrčila plecami. „Ak by si niečo potreboval, stačízavolať, prinesiem ti to až na izbu. A trochu sa usmej,pristane ti to. Zamračený na ne nezapôsobíš, Leo.“

„Teraz som Leonidas,“ prešiel si rukou po tele, malíčkom akoby náhodou rozopol posledný gombík košele, odhalil vypracované brušné svalstvo a dlaňou si zašiel do nohavíc. Celé to malo pôsobiť zvodne a eroticky, aleBereniku upírov šarm minul oblúkom.

„Tak chceš to Éčko, ó, Veľký Leonidas?“ uškrnula sa.

Prehnité mesto

Leo vystruhol grimasu a prestal afektovať „Daj mi ich päť, musím si trochu vylepšiť náladu. Príde za mnouvysoká platinová blondína, tak tridsaťosem plus mínus tri roky. Pošli ju rovno hore. Keď to preženie s  alkoholom, má problém urobiť sa, tak jej nič nenalievaj, prosím.Potom mám dohodnuté stretnutie s  rockovou speváčkou a jej družkou, len rýchlovka.“

„Načo potrebujú lesbičky tvoju pomoc?“

„Im nejde o náradie, tie si vystačia. Ale rady to robia pred divákom a  potrebujú trochu povzbudiť.“ Hodil do seba zvyšok piva s absintom.

„A na to si kupujú teba? Každý muž v bare by im za niečo také dokonca zaplatil.“

„No moment! Ja ich nechcem ošukať. Som len divák a obdivovateľ, žiadna chlipnosť v tom nie je. Ide o hru. So mnou sú v bezpečí a nemusia ma od seba odháňať, lebo na ne ani nesiahnem. Pokiaľ ma nevyzvú, pravda.“

„Veľa šťastia, Leonidas,“ povzbudzujúco sa na neho usmiala. Do dlane mu vložila balíček s  tabletkami a podala fľašu šumivého vína s dvoma vyleštenými pohármi. Zamyslene sledovala, ako so zvesenou hlavou odchádza smerom k  izbe, ktorú si na tento večer prenajal. Ignoroval sporo odetú tanečnicu, ľahostajne míňal obsluhu a návštevníkov mal v paži, dokonca sa neohradil, ani keď ho jeden z  nich drgol do ramena, až mu z  ruky takmer vypadli poháre. Šiel pomaly. Odďaľoval chvíľu, keď bude musieť vstúpiť do dverí a  stať sa definitívne zvodným a šarmantným Leonidasom.

Som unavený. Skurvene zničený, na smrť unavený a nikto ma nemá rád.

Berenika pokrútila hlavou. Upíra vysávať nemohla, de fakto bol mŕtvy, navyše tento v  nej vzbudzoval skôr nepoLenona Štiblaríková chopenie a úžas, než chuť ublížiť mu.

Kolega za barom sa jej opýtal: „Zasa pindal?“

„Áno.“

„Nepochopím, prečo robí spoločníka, keď ho to nebaví.“

„Možno to bol pre neho voľakedy najľahší prístup k peniazom, ale dnes? Potrebuje zmeniť prácu, inakskončí zle.“

„Vyhorený gigolo je ako frigidná ženská. Natoč dve veľké na šestku a pusti ho z hlavy. Práca nepočká.“

„Máš pravdu. Idem sa na to vycikať.“

„Bež! Ale najskôr načapuj tie pivá.“

„Už to tečie.“

Nechala Maxima za barom a  vybrala sa na dámske toalety. Vo vnútri boli len dve ženy. Počkala, kým jedna z nich odíde, potom zvonka vyvesila oznam o technickej prestávke a  zvnútra zamkla. Druhá žena, nižšia slečna v minisukni s výrazným mejkapom, si umývala ruky, keď k  nej podišla, otočila ju a  priložila jej dlane na obe uši. Priblížila sa k nej na dotyk nosa, dvojfarebnýmizreničkami ju ulovila a vpila sa do nej.

Toaletu pohltilo olovnaté šero. Svetlá pohasli, zrkadlá, dovtedy žiariace čistotou, prestali odrážať realitu, zmatneli. Vzduch naplnil hnilobný zápach z  kanálov a  tichý nezrozumiteľný šramot v  úzadí klamal zmysly. Dievča nestihlo ani vykríknuť. Bolo v pasci.

Šepkajúc, Berenika zreteľne vyslovovala každú slabiku: „Odídeš. Vonku ukradneš mobil a zavoláš z neho na toto číslo.“ Vsunula jej do ruky lístoček. „Oznámiš, že v  bare Prodigy si videla osobu hľadanú pre vraždu. Keď sa opýtajú, kto volá, povieš „malá domov“ a  zavesíš. Rozumela si?“

„Áno.“

Prehnité mesto

„Mobil hodíš do smetiaka, lístoček zješ a  pôjdeš domov. Na všetko zabudneš a nebudeš si pamätať ani mňa, ani tento bar, ani toaletu. Niekde si bola, veľa si vypila a  možno ti čosi podstrčili do pohára. Máš rozmazané spomienky, ale inak si v poriadku.“

„V poriadku,“ omámene zopakovala dievčinaposledné slová.

Berenika ju pobozkala na pery, vdýchla do nej kliatbu.

„Ak niečo pokazíš, do troch hodín zomrieš v krutých bolestiach. Inak si voľná. Môžeš ísť.“

Odomkla dvere a  vypustila dievča von. Potrebovalo na vzduch, dusilo sa. V tvári bolo celé červené.

Berenika sa pred zrkadlom starostlivo upravila, z  kútika úst si zotrela kúsok cudzieho oranžového rúžu. Náušnicu, ktorú dievčaťu strhla z ucha, si vložila dopodrsenky. Bola to poistka pre prípad, že by ju ešte niekedy chcela využiť. Prehrabla si medené vlasy. Technická prestávka skončila.

←←←

O  druhej ráno sa chodbou na druhom poschodí rozľahol krik.

Ženské hysterické jačanie trhalo ušné bubienky, odrážalo sa od stien, dokonca rozkývalo kryštálikynádherného lustra z  českého skla. Obraz troch konkubín zvádzajúcich čierneho otroka spadol na zem a z fikusu vzlietol nočný motýľ.

Ziapanie preniklo až k Aramovi a vytrhlo hoz trúchlivých spomienok na rodinu. Spolu s dvoma ochrankármi dobehol k miestu nešťastia, aby zistil, čo sa stalo.

„Je mŕtvy! On je mŕtvy! Mŕtvy!“ vrieskala jedna Lenona Štiblaríková z kňažiek lásky, zahalená len v  priesvitnom župančeku. Pár polonahých dievčat ju držalo a utešovalo, lenže aj im z očí liezol strach.

Aram vošiel do izby, na ktorú vydesená ukazovala prstom. Neprestávala lamentovať, jeden z mužov juradšej odviedol preč. Ktosi jej podal pohár s vodkou. Kopla ju do seba na ex a požiadala o ďalšiu.

„Skurvený hajzel vymetený!“ zanadával Aram, keď uvidel obesenca. Už netrhal údmi a nechrčal, len tak visel na špagáte a z úst mu trčal spuchnutý jazyk. Oči malvyučené od námahy, zreničky ako špendlíky a beľmozmenilo farbu dočervena.

„Daj mi nôž,“ prikázal a natiahol ruku.

Gabriel z kanady vytiahol dýku a podal mu ju.Pridržal telo, aby nespadlo, ale Aram na neho zazrel a odstrčil ho bokom.

„Čo sa s ním maznáš?! Hádam ho ešte nebudešľutovať, kokota jedného!“ odrezal samovraha.

Telo žuchlo dolu ako vrece zemiakov, oči modlikali o nádych, ale kým Gabriel neuvoľnil slučku, upír sanedokázal hýbať. Potom sa Leo sípavo nadýchol.

Aram vytiahol pištoľ, vzal saténový vankúš, priložil ho Leovi na tvár a dvakrát vystrelil.

„Zhasni a  neotravuj!“ povedal mŕtvemu upírovi už zbytočne.

Telom myklo, potom sa uvoľnilo a zostalo ležať.

„Sprac ho dole do mrazáku, aspoň dva dni o ňomnechcem ani počuť! Potom ho môžeš vybrať. Keď sapreberie, nadopuj ho liekmi, strč niekam na kliniku a nech sa nevracia, kým nebude ako-tak v poriadku. To jehofňukanie mi už poriadne lezie na nervy!“

„Dievčatá ho videli. Budú reči.“

Prehnité mesto

„Povieš im, že žije, že som ho stihol odrezať, ale musí ísť na liečenie, nejaký čas bude preč. Zažeň ich na izby a  pošli im zákazníkov. Pri práci zabudnú na taľafatky. Ja ho zatiaľ do niečoho zabalím. Až ich vybavíš, vráť sa. Zadným schodiskom ho znes dolu do pivnice.“

„Jasné, šéfe.“

Gabriel odišiel upokojiť situáciu na chodbe.

„Retardovaný smrad! Prečo si sa obesil práve u mňa!“ kopol do tuhého tela. Z postele vzal plachtu a upíra do nej zabalil. Potom sa posadil na kraj postele, zapálil sicigaretu, lakte zaprel o kolená a čakal.

Premýšľal, prečo to s  jeho životom ide dolu kopcom a  kedy sa ten pád zastaví. Každý deň musí riešiť nejaký problém, každý deň je len sledom povinností a vecí, ktoré tešia niekoho iného. Kedy príde čas na to, aby si vydýchol a bol obyčajne šťastný? Pomyslel na barmanku. Páčila sa mu, chcel ju a získal, čo chcel. Lenže nie tak, ako by chcel. Cítil, že si Berenika od neho úmyselne drží odstup. Síce ho poslúchne, keď ju požiada, ale v podstate len plníslužbu, ktorou sa zaviazala jeho bratovi. Hoci s  ním spáva, nemá ho rada.

Bohvie, odkiaľ ju Severín vytiahol a na čo ju zlákal, aby mi pomohla. Aspoň, že je tá striga mladá a pekná. Inak by to bolo, bratku, fakt neznesiteľné.

Nechcel si to priznať, ale mrzelo ho, že s ním Berenika spáva z povinnosti. Brala to ako liečbu choréhopostihnutého kamaráta, možno trochu aj ako súboj s neúnavným protivníkom, lebo démon bol pre ňu veľkou výzvou.Merala si s ním sily a zatiaľ vyhrávala, lenže bojovým poľom bol on, jeho telo, myseľ a príčetnosť. A tie sa pomalyvyčerpávali. Vedel, že s tým musí niečo urobiť. Lenžedovtedy ju potrebuje, potrebuje jej telo aj mágiu, ktorou ho Lenona Štiblaríková udržiava pri sile.

Vytiahol si ľavý rukáv košele. Znamenie démona – odtlačok jeho zubov, ktorý získal po narodení – ho svrbel. Zahojená jazva dokonale kopírovala chrup netvora, za tie roky dosť narástla. Dlhé očné zuby prepichli sval, potrhali mäso a hoci si na to nepamätal, pri pohľade na jazvu ho vždy zamrazilo.

Predstavil si seba ako novorodenca v  otcovom náručí, ktorý namiesto toho, aby syna chránil, odovzdáva ho temnote. Matka, s  čerstvo rozrezaným bruchom, sa mŕtvymi očami díva na dieťa, jej duša možno kričí a prosí o pomoc, ale modlitby nikto nepočúva a démon zmluvu s otcom pečatí svojím znamením.

Prvorodený syn! Najvyššia obeť.

Zaťal zuby a  uhasil na znamení cigaretu. „Fuck you, démon, fuck you, daddy!“ opakoval dookola, kýmnezacítil intenzívnu bolesť. Potom vyšiel z izby, zbehol do baru a nechal si namiešať Devil ́s death.

←←←

„Šéfe, je tu Severín Zych. Prišiel oficiálne, ako kapitán. Vedie policajnú jednotku, chcú prehľadať podnik. Mápovolenie,“ oznámil Aramovi ochrankár.

„Pusť ho dnu. Počkám pri bare.“

„Poviem mu to.“

Aram sa mračil, ale srdce mu poskočilo radosťou. Bol spokojný. Berenike sa rýchlo podarilo privolaťSeviho. Najradšej by s ním zaliezol niekam na chatu. Mali by od všetkého pokoj, spolu by popíjali vodku, otvorene by sa rozprávali o rodine, o minulosti a plánovali by ďalší úder voči otcovi.

Prehnité mesto

„Pán Vister.“ Ahoj, braček, máš sa?

„Kapitán.“ Rád ťa opäť vidím.

„Nebude vám prekážať, ak sa tu moji chlapci trochu porozhliadnu?“ Chcel si sa porozprávať, prišiel som.

„V pohode, môžu. Ale bar nech obídu. Áno?“ Mám tam nejaký tovar.

„Okej, aj tak ideme hlavne po hosťoch. Mali sme hlásenú hľadanú osobu, tak isto chápete, že hoci je váš otec kamarát s náčelníkom polície, niečím vás otravovať musíme. Služba verejnosti. Sme pod tlakom. Najmä môj nadriadený.“ Ak ide o otca, buď opatrný, inak si ma pozvú na pohovor.

„Že pozdravujem náčelníka. Ako sa má jehodcérenka?“ Užíva si za moje peniaze dobre?

„Tretiačka na práve.“ Až doštuduje, pridá sa k ockovým právnikom.

„Tuší, kto jej platí školu?“ Stojí ma pekné peniaze.

„Vy platíte, ja platím, všetci za niečo platíme. Chcete mať podnik v  cajku? Žiaden problém s  hygienou, s daňovákmi? So zákonom?“ Kariérni výpalníci ti všetko zariadia.

„Hmm.“ Skurvení kariérni výpalníci!

„Aké šťastie, že dnes sa platí aj za takéto služby, však áno?“ Chceš mať svätý pokoj? Kúp si ho!

„Za ničnerobenie!“ Takým pánom slúžiš, braček!

„A pohľad bokom.“ Trocha úcty, chlape, vďaka mne si na slobode. Môžem ti ju pekne osladiť! „No, času ste mali dosť, ideme dnu.“ Zábava skončila.

„Päťku a  dvanástku vynechajte. Sú tam s  dievčatami dvaja z elity mesta. Robili by problémy.“

„Toto je správny prístup, pán Vister! Príkladnáspoluráca s políciou. Ešte sa uvidíme. Tak zatiaľ,“ pochválil ho Lenona Štiblaríková kapitán a odišiel za mixážny pult k diskdžokejovi. Ukázal mu odznak, prevzal mikrofón a zvučným príjemnýmhlasom spustil: „Toto je policajná akcia, vážení, neklaďteodor a na vyzvanie predložte doklady! Spolupracujte a po prehliadke môžete pokračovať v zábave.“

Všetky svetlá sa rozsvietili, hudba stíchla. Ľudia,osleení prudkou zmenou, najprv znehybneli, ale potom sa snažili rozpŕchnuť všetkými smermi. Policajti všakzablokovali východy a  systematicky fotili a  legitimovali všetkých návštevníkov bez rozdielu.

„Ten poliš je sexi. Dala by som si povedať,“ povedalo jedno z dievčat, ktoré práve prišlo o klienta, Berenike. „Jeden Tonic.“

„Si tu nová?“

„Áno. Včera prvýkrát. Som Vanda.“

„Jasné. Berenika. Ale dievčatá mi hovoria Nika. A  ten, o  kom hovoríš, je u  nás pečený, varený. Najmä u  dievčat. Tak raz-dvakrát za mesiac si k  nám príde vyhodiť z  kopýtka. Dievčatá sa predháňajú, ktorú si vyberie a  šéf mu to toleruje. Na účet podniku, samozrejme.“ „Ách! To je on?!“

„No, áno. Šéfov kontakt na zákon. Aj dievčatám občas pomôže, ak ho poprosia. Veď vieš, zákon raz dobehne každého, je dobré mať známosti. A on je vcelku fajn. Na policajta.“

„Má partnerku?“

„Je to slobodný strelec. Zásadne nezáväzne. Na čo ty hneď nemyslíš! Zleť na zem, dievča, lebo si rozbiješ hlavu. Takým, ako ty, sa partnerstvo neponúka.“

„Nechcem byť manželkou. Ale platená stála milenka je niečo iné.“

Berenika sa lepšie prizrela dievčine. Mala peknéväčPrehnité mesto

šie prsia, hladká opálená pokožka prosila o  pohladenie,

jemná tvárička s  drobným nosom a  veľkými modrými

očami, ktoré ešte stále pôsobili detsky a  naivne. Svetlé,

vyžehlené vlasy siahali až po pás. Berenika zhodnotila,

že výraz hrdinskej srnky ju predurčuje do úlohy ideálnej

obete. A dievča si o to vyslovene koleduje.

„S ním si nezačínaj. Nemysli si, že keď je policajt, bude z  tvojich slzičiek na mäkko. Je  zvyknutý vídať bolesť a strach.“ Krúžia okolo neho dve nočné mory – démon a otec. A tie, moja, tie by si stretnúť nechcela.

„Nerozumieš chlapom, si len barmanka. Nerobíš s nimi hore na izbe. Vždy som si ich vedela omotať okolo prsta.“

„A koľkí ti na tom prste zostali? Ak ti môžem radiť, vyberaj si priemerných a starších. Mladí krásavci bývajú najhorší, hlavne, keď sú bohatí.“

„Pche!“ Krava! Veď ja jej ukážem! Otočila sa s pohárom v ruke a vlniac bokmi zamierila ku kapitánovi.

Rozprával sa s  majiteľom baru. Podchvíľou k  nemu prichádzali niekoľkí policajti zo zásahovej jednotky, aby mu priebežne hlásili, čo objavili a v akom štádiu jeprehliadka podniku.

„Zdravím, kapitán.“

Udivene sa na ňu pozrel, ale neodohnal ju. To jupovzbudilo.

„Slečna...?“

„Vanda Javorská. Ale pre vás len Vanda.“

„Máte niečo na srdci? Chcete mi niečo ohlásiť?“

Hľadiac na kapitána, vôbec si nevšimla, že AramVister je z  jej správania znechutený. Prerušila ich rozhovor, lezie, kam nemá a navyše, kváka hlúposti.

„Nie, nie, žiaden problém. Všetko je tu skvelé. Viete, Lenona Štiblaríková som nová, chcela som sa zoznámiť. Bývam hore. Na osmičke. Vanda. Keby ste čokoľvek...“

„Slečna. Toto je policajná záležitosť, nie zoznamka.“

„Ale počula som... dievčatá mi vraveli, že vy ste... chcela som byť len milá. Možno neskôr, kapitán.“

„Ak vás preverili, choďte na izbu a do skončenia akcie zostaňte tam. Je to pre vaše dobro,“ poradil Severínzmätenému dievčaťu.

„Áno. Iste. Prepáčte.“ So slzami na krajíčku a  s hanbou v  tvári odcupitala z  dohľadu. Na izbe sa hodila na posteľ a zavzlykala. Cítila sa mizerne. Konečne vo veľkom meste, konečne šanca ukázať, čo vie, a takto to pokazí.Hlúpa hus! Mala voliť iné slová. Byť zvláštna, nie vyzývavá.

Túžila byť pre mužov jedinečná, chcela, aby jej padali k nohám, milovali ju a obdivovali. Lenže nevedela, ako to dosiahnuť.

Áno, cítila sa výnimočne, ale len kým sa do nejnevystriekali. Potom ich už nezaujímala. Ľahostajneodchádzali, občas sa niektorý zdržal dlhšie, no nie kvôli jejblahu. Konečne si pripustila, že niečo robí nesprávne. Túžila nájsť muža, čo ju vyzdvihne z bahna a postaví vedľa seba, chcelo to však iný prístup. Nesmie byť ako každá druhá.

Utrela si slzy a  so vztýčenou hlavou sa posadila na taburetku pred zrkadlom. Upravila si mejkap, vlasy, pozdvihla prsia.

„Si nádherná, bejby. A  odhodlaná. Nebudeš sedieť v kúte. Musíš byť tvrdá. Urobíš hocičo! Všetko! A ažvystúpiš na vrchol, už si nikto nedovolí ponižovať ťa!“

Hodila do seba niečo na povzbudenie nálady, niečo pre radosť zo života a  niečo na túžbu po láske. Srdce sa jej rozbúchalo, útrobami sa liala slasť. Oči žiarili nespútaným ohňom. Lono akoby ožilo, bolo hladné, pažravé



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist