načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Poppy Mayberryová 2 - Rozruch v Akadémii (SK) - Jennifer K. Brownová

Poppy Mayberryová 2 - Rozruch v Akadémii (SK)

Elektronická kniha: Poppy Mayberryová 2 - Rozruch v Akadémii (SK)
Autor:

Poppy je nadšená. Zistila, že nie je len obyčajný Pondelok so schopnosťou telekinézy, ale duál. Má totiž DVE mimoriadne schopnosti! Dokáže mysľou prenášať veci a zároveň čítať ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 168
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0486-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Poppy je nadšená. Zistila, že nie je len obyčajný Pondelok so schopnosťou telekinézy, ale duál. Má totiž DVE mimoriadne schopnosti! Dokáže mysľou prenášať veci a zároveň čítať ľuďom myšlienky. Jej radosť a pocit výnimočnosti však trvajú len do chvíle, keď sa vráti na Akadémiu zvláštnych schopností – tentoraz ako poradca. Na Poppy a jej kamarátov Ellie, Logana a Sama tu totiž čakajú najmenej dva tvrdé oriešky, ktoré budú musieť rozlúsknuť. Podarí sa im zachrániť školu pred novým učiteľom herectva a úplne príšerným muzikálom, ktorý musia nacvičovať? Prídu na koreň záhadným zmiznutiam študentov? Poppy začne čoskoro dochádzať, že aj zdanlivo dokonalé mesto Nova má svoje muchy a zvláštne schopnosti, ktorými ľudia v meste oplývajú, majú rovnako pochybný pôvod ako šatník riaditeľky Klobásy Larribyovej.

Zařazeno v kategoriích
Jennifer K. Brownová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Poppy Mayberryová 2 –

Rozruch v Akadémii

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Jennie K. Brownová

Poppy Mayberryová 2 – Rozruch v Akadémii – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


JENNIE K. BROWNOVÁ


S láskou venujem  

Eddiemu


• 5 •

Prvá kapitola

P

o prvý raz som mala problémy kvôli využívaniu svojej

štvrtkovej schopnosti už v šiestej triede. Bolo to na

hodine matematiky s pánom učiteľom Salmonom.

Takmer som tú dokonalú príležitosť na čítanie myšlie­ nok prepásla. Pánu učiteľovi totiž na hlave pri chôdzi po triede nadskakoval jeho príčesok, čo ma šialene rozptyľo­ valo. Zachichotala som sa a pomyslela som si, že to vyzerá, akoby mu na hlave visela sivá veverička.

„Psst!“ ozvalo sa za mnou. Obrátila som sa a pozrela na Marka Mastersa. Ukazovák mal napchatý v nose – bol to jeho zlozvyk, ktorého sa nevedel zbaviť. Vzhľadom na to, že ako Sobota nijaké schopnosti nemal, niečím byť známy asi musel. Druhou rukou Mark ukázal na učiteľa s jeho obrovským príčeskom, ktorý teraz stál rovno predo mnou.

• 6 •

„Slečna Mayberryová,“ zavrčal pán učiteľ Salmon.

„Áno?“ opýtala som sa zdvorilo ako vždy.

„Poviete triede druhú odmocninu zo štyridsaťdeväť?“

Samozrejme, vedela som, že je to sedem. Keď si nie som istá, vždy poviem sedem. To číslo jednoducho milu­ jem. Koniec koncov, sedem je dní v týždni.

„Sedem,“ odpovedala som.

Pán učiteľ sa uškrnul a pristúpil o krok ku mne. Váž­ ne si musí zasadnúť práve na mňa? Ako Štvrtok dokáže čítať myšlienky, takže môj názor na svoj príčesok už urči­ te pozná – je mi jasné, že práve preto sa ma teraz pokúša strápniť.

„Dobre. To bolo ľahké,“ povedal a postrčil si okuliare s drôtenými rámami vyššie na nos. „Teraz všetkým po­ vedzte odmocninu z čísla 625.“ Naširoko sa usmial.

Predstavila som si včerajšiu domácu úlohu, ale nič mi nenapadlo. Občas som si želala, aby moja pondelková schopnosť dokázala vyčarovať odpovede rovnako rýchlo, ako mi umožňovala hýbať vecami pomocou myšlienok.

Mrkla som na svoju bývalú najväčšiu nepriateľku Ellie Prestonovú a pokúsila som sa vyčítať riešenie z jej mysle. Dvakrát pokrútila hlavou a dala mi tak najavo, že správnu odpoveď ani len netuší. Ellie mala kopu predností, no ma­ tematika medzi ne rozhodne nepatrila.

„To som si myslel, slečna Mayberryová,“ zazubil sa pán učiteľ. Trieda sa zachichotala.

• 7 •

Keď sa ku mne obrátil chrbtom a vykročil do uličky,

prečítala som jeho myšlienky: To máš za to, že si robíš žarty 

z môjho elegantného účesu!

„Nepripadá mi elegantný,“ zavrčala som. Netušila som,

prečo som to musela povedať nahlas. Veď som si to mohla

len pomyslieť! Dúfala som, že ma nepočul, ale podľa výra­

zu v jeho očiach to bolo naopak.

„Čo prosím, Poppy?“ spýtal sa učiteľ a vracal sa ku

mne. Vlasy mu nadskakovali s každým krokom a ja som sa uškrnula popod nos. Všetci sa na mňa pozerali.

Sebaisto som vyhlásila: „Len som povedala, že mi váš

účes nepripadá elegantný.“

Zo všetkých strán sa ozýval chichot. Vážne som si prá­

ve uťahovala z pána učiteľa pred celou triedou? Tak toto

nevyzerá dobre.

„Potrebujem s vami hovoriť na chodbe, slečna May­

berryová,“ povedal učiteľ smrteľne vážne. Uhladil si na

hlave tú chlpatú potvoru a trochu mu zružoveli líca. Trieda

zašumela ako vždy, keď niekoho vykázali na chodbu.

„Viem celkom presne, čo ste tam práve vyviedli,“ začal

a hlavou kývol na dvere triedy. „A tiež viem, že si na svoje

novoobjavené štvrtkové schopnosti iba zvykáte, ale pra­

vidlá používania schopností v škole poznáte!“

Učiteľ začal byť dosť vynervovaný, čo sa mu stávalo

zakaždým, keď musel na niektorého žiaka kričať. Bol taký

čudný...


• 8 •

„Jedna vec je čítať ľuďom myšlienky a druhá, úplne iná,

je všetkým tieto myšlienky prezradiť!“ tlmene na mňa vy­

letel a jeho tvár začala nadobúdať tmavý odtieň. „Nechcete

hádam stráviť ďalšie leto v Akadémii zvláštnych schopnos­

tí, však nie?“ opýtal sa.

Jasné, že som tam nechcela ísť znovu, ale nedokázala

som prestať zízať na jeho tvár, ktorá tmavla stále viac. „Pán

učiteľ, začínate nezdravo červenieť.“

Učiteľovi vystrelili ruky k lícam. „Ja, ehm, totiž...

proste už to nerobte!“ vykoktal, prudko sa obrátil a pri­

buchol za sebou dvere do triedy. Stála som tam a nevedela

som, čo mám robiť. Len tak pre seba som sa usmiala a po­

ďakovala som šťastene za to, že som nemusela ísť do riadi­

teľne za Knísalom Hojdalom.

Vtedy som si uvedomila, že byť Pondelok a Štvrtok zá­

roveň nie je celkom bez rizika. No súčasne sa tak dá zažiť

kopec zábavy.


• 9 •

Druhá kapitola

O šesť mesiacov neskôr

N

akoniec som sa však v Akadémii zvláštnych schop­

ností aj tak znovu ocitla. Keď som vstúpila pod ob­

rovskú klenbu nad vchodom do Akadémie, pousmiala

som sa. Ulízaný pán Grimeley rovnako ako minulý rok

rozdával mäkké antistresové balóniky, na ktorých stálo:

Vítaj každý nový deň, buď iný ako ostatní. Totálne uletené.

Nemohli byť tento rok trochu kreatívnejší?

Ani Grimeley sa veľmi nezmenil. Jeho nohavice stále

potrebovali o dosť skrátiť – spodné lemy sa krčili a pri kaž­

dom kroku šúchali o zem.

Bol to presne rok, čo som do Akadémie vstúpila prvý

raz. Rok od chvíle, ako som spoznala pani riaditeľku


• 10 •

Klobásu Larribyovú a jej ulízaného pomocníka pána Gri­

meleyho. Rok, čo som sa spriatelila s Loganom, Piatkom

so schopnosťou miznúť, a Samom, Stredou, ktorý vedel

ovládať svetlo.

Rok, čo sa Ellie Prestonová, moja veľká nepriateľka

a tiež Štvrtok so schopnosťou čítať myšlienky, stala jedným

z mojich najobľúbenejších ľudí vôbec. A presne rok, čo

som zistila, že nie som len telekinetický Pondelok, ale aj

Štvrtok – takzvaný „duál“.

Po tom šialenom lete, kedy šialená Larribyová s ulíza­

ným Grimeleym schovali moju Uhorku, môjho rozkošné­

ho malého kučeravého jorkšírika, ma rozhodne museli

trochu presviedčať, aby som sa sem vrátila. Tento rok sme

tu s Ellie mali robiť poradkyne.

„Poppy, ak tam so mnou nepôjdeš, fakt umriem,“ zase pre­

háňala Ellie, keď si sadala do obrovského fialového kresla

v rohu mojej izby. Uhorka jej vyskočila na kolená a žobro­

nila o poškrabkanie za uškami.

Zamračene som sa na ňu pozrela. Spomenula som si,

ako zle som svoje schopnosti ovládala predtým.

• 11 •

„Zamysli sa nad tým, Poppy. Len šesť týždňov toto leto!“ usmiala sa na mňa Ellie z toho prehnane veľkého kresla. Mala pravdu. Šesť týždňov by som mohla zvládnuť. Keď som sa na to pozrela z tej svetlejšej stránky, bolo to lepšie, než stráviť tam celé leto.

„A potom môžeme ďalej leňošiť pri bazéne a sŕkať li­ monádu?“ opýtala som sa a ona súhlasne prikývla.

Takže som si po krátkej úvahe povedala: No čo! Zopár 

týždňov  v Akadémii  zvláštnych  schopností  zas  nemôže  byť 

také strašné, nie? A tentoraz sme za to aspoň mali dostať

zaplatené.


• 12 •

Tretia kapitola

A

tak sa to začalo. Klobása Larribyová sa práve knísala

stredom knižnice a vyzerala ako hnilá paradajka.

Obrovská hnilá paradajka, aby sme boli presní. Červené

šaty z hebkej látky s hnedými bodkami ju obopínali všade,

kde nemali. Vôbec v nich nevyzerala dobre, ale ak ma pa­

mäť neklame, nikdy v ničom nevyzerala dobre.

Letmo som sa rozhliadla okolo seba a zazrela som asi tridsať tohtoročných študentov, ktorí si niečo vzrušene šepkali. Jeden Pondelok stál v rohu, sústreďoval sa, vystie­ ral prsty a myšlienkami sa pokúšal pohnúť vecami. Ešte pred rokom som bola jednou z nich.

Skupinka Stried uprene hľadela na luster uprostred miestnosti. Nazrela som im do hláv, ale žiadne myšlienky som nenašla – všetku svoju energiu vkladali do snahy

• 13 •

použiť svoju schopnosť. Tie úbohé Stredy chceli len pár­

krát zhasnúť a rozsvietiť, no podľa toho, ako sa tvárili (ako­

by mali zápchu), sa im to vôbec nedarilo. Z prstov im ne­

vyleteli ani najnepatrnejšie iskričky.

„Pssst!“Obrátila som sa a zbadala som Logana, ktorý sa

za mnou znenazdajky objavil. Líca mi zaliala horúčava ako

vždy, keď sa ukázal. Bol proste príliš roztomilý. Kývol sme­

rom k Larribyovej a nemusela som byť Štvrtok, aby som

vedela, že si o jej outfite myslí to, čo ja.

„Kde si bol?“ zašepkala som a mrkla na hodinky. Bolo

9.15 a dostaviť sme sa mali už pred hodinou.

„Babina s dedkom ma doma trochu zdržali,“ povedal

a ceril sa na mňa tým svojím šibalským úsmevom. Nie­

lenže bol Piatok so schopnosťou miznúť, ale ako jeden

z mála v Akadémii zvláštnych schopností mal tiež luxus­

nú utorkovú schopnosť – teleportovať sa. Bola som rada,

že má dve schopnosti. Totiž, trochu som ho ľutovala –

neviem si predstaviť, čo by som robila, keby som nemala

rodičov.

Do očí mu spadol prameň tmavoplavej ofiny. Švihla

som zápästím a prinútila jeho vlasy vystreliť spred očí späť

na svoje miesto. Ticho som sa zasmiala. Práve som mu na

hlave vytvorila prehadzovačku à la pán Salmon.

„Fakt vďaka, Poppy,“ zaškeril sa a rukou si prehrabol

vlasy, aby ich mal zas ako predtým. Spomenula som si na

minulé leto, kedy som svojimi myšlienkami dokázala


• 14 •

ledva pohnúť pierkom. Teraz som svoju schopnosť v pod­

state ovládala dokonale. Preč boli dni, kedy na plešatej hla­

ve môjho otca pristávali špagety, neovládateľné psie hrebe­

ne ohrozovali Uhorku a čelenky sa trieštili o tabuľu. Keď

som teraz svoje schopnosti použila a došlo ku katastrofe,

bol to zámer.

„Hovoril už s tebou niekto o tom, čo tu vlastne robí­

me?“ opýtal sa Logan.

„Nie, vôbec,“ odpovedala som a stiahla som si svoje

hrdzavé neovládateľne kučeravé vlasy do strapatého dr­

dola – nedávno mi s tým pomohla Ellie. Minulý rok boli

moje vlasy jedna veľká katastrofa. „Pani starostka vrave­

la, že budeme pomáhať ostatným študentom, ale o ničom

konkrétnejšom sa nezmienila,“ povedala som a pozrela

som sa zaňho. Klobása Larribyová a pani Mastersová

(mama nosošťúrača Marka a starostka mesta Nova) spolu

zapálene diskutovali.

„No, pokiaľ to tu bude také ako minulý rok, tak to ba­

lím,“ vyhlásil, založil si ruky na prsiach a chrbtom sa oprel

o stoličku.

Jeho poznámka vo mne oživila spomienky na tých pár

príšerných týždňov strávených vo väzení zvanom Akadé­

mia zvláštnych schopností. Aby nám Larribyová s Grime­

leym minulé leto pomohli ovládať naše schopnosti, scho­

vali nám naše osobné cennosti. Moja milovaná Uhorka

bola zamknutá v klietke kdesi uprostred lesa, v ktorom


• 15 •

údajne straší. Nakoniec sme svoje schopnosti ovládli

a k tomu vyšlo najavo, že sme duály.

„Kto je to?“ vytrhol ma Logan z premýšľania. Stre­

dom knižnice si sebavedomo vykračoval muž s písmena­

mi M. R. Z. S. vyšitými na pravom hornom vrecku bun­

dy. Čiernu šiltovku mal stiahnutú tesne nad oči.

Nevyzeral ako typický učiteľ z Akadémie, zvlášť v tých

vypasovaných čiernych rifliach, fuj! Z nejakého dôvodu

mi však bol povedomý. Keď zdvihol hlavu, aby pozdra­

vil pani riaditeľku, došlo mi, kde som ho už videla –

bolo to v Novamňam. Minulý týždeň sme tam sedeli

s mojou najlepšou priateľkou Veronikou Whiteovou

a snovali sme plány na leto.

„Takže mi tvrdíš, že nasledujúce dva mesiace hodláš

stráviť každý deň v Akadémii zvláštnych schopností?“ za­

mrkala na mňa Veronika zmätene. „S Ellie?“

S Veronikou sme boli najlepšie priateľky od... no...

odjakživa a ešte vždy si zvykala na to, že si s mojou bývalou

úhlavnou nepriateľkou Ellie Prestonovou teraz rozumie­

me. Chcela som Veronike o svojej druhotnej schopnosti

• 16 •

povedať, lenže všetci sme pani starostke sľúbili, že si to

necháme pre seba.

Napriek tomu, že Veronika nemala ani šajnu o tom, že

viem čítať myšlienky, rozhodne vycítila silnejší vzťah me­

dzi mnou a Ellie. Asi som jej nemohla zazlievať, že trochu

žiarli.

„Vlastne to bude len šesť týždňov,“ povedala som

a hodila som pred ňu brožúrku Akadémie zvláštnych

schopností. Vďaka svetlým odtieňom zelenej a modrej sa

Akadémia javila celkom príťažlivo – bola som rada, že

brožúrku od minulého roka vylepšili.

Veronika svojou pondelkovou schopnosťou odsunu­

la brožúrku po stole späť ku mne, lizla si zo zmrzliny

a ani sa na mňa nepozrela. Vážne to musela tak drama­

tizovať?

Letmo som sa rozhliadla po Novamňam a uvidela

som rôznych ľudí, ktorí používali zvláštne schopnosti.

Trebárs Neil Porter držal pomocou telekinézy vo vzduchu

tri kornútiky a naťahoval sa po štvrtý. Pani Ellisonová so

synom (obaja Utorky, do Novamňam chodili často) za­

platili pri pokladni a potom odrazu zmizli. Zjavne sa do­

mov teleportovali.

Pohľadom som skĺzla späť k Veronike. Usmievala sa na

mňa – už to bola zasa tá normálna nežiarlivá najlepšia

priateľka. „Žiadny strach, Poppy, pomáhať tým študentom

zvládneš skvele,“ vyhlásila s plnými ústami arašidov


• 17 •

a zmrzliny s kúskami čokolády. „Prepáč, že som trochu...“

zarazila sa uprostred vety.

Niekto práve vošiel do dverí cukrárne a ona naňho

vyvalila oči.

„Pozri, pozri! To je jeden z nich!“ povedala a utrela si

ústa chrbtom ruky. Kývla smerom ku vchodu.

Obrátila som sa a uvidela som vysokého chudého muža v krátkej čiernej bunde, ktorý sa predieral davom. Vpravo hore na bunde mal nášivku s písmenami M. R. Z. S. a rovnaké iniciály mal aj na čiernej šiltovke.

„Títo ľudia z Mestskej rady zvláštnych schopností ma

fakt vyvádzajú z miery,“ zašepkala som. A keď okolo mňa

prechádzal, odsunula som sa aj so stoličkou.

„Čo tvoj otec?“ nadhodila Veronika. „Aj ten ťa vyvádza z miery?“

„Veľmi vtipné,“ povedala som dosť rozladene. Môj otec v Mestskej rade zvláštnych schopností pracoval, ale len ako člen ochranky. A tento chlapík tam rozhodne robil niečo iné. Ukradomky som sa obzrela cez plece. Muž v šiltovke skákal svojimi čiernymi očami z jedného človeka na druhého. Ten pohľad som videla veľa ráz, a preto som vedela, že je Štvrtok so schopnosťou čítať myšlienky.

Krátko sa mi pozrel do očí a stačilo to na to, aby mi prebehol mráz po chrbte. Napadla mi moja zvyčajná myš­ lienka – psie hovienko.

• 18 •

Veronika sa naklonila ku mne. „Vyzerá, že niečo hľa­

dá,“ povedala.

Prehltla som. „Alebo niekoho.“

Muž sa postavil do radu za pána a pani Reamovcov,

dva úbohé víkendy bez schopností.

„Alebo si možno prišiel po teba, aby ťa osobne odpre­ vadil na Akadémiu zvláštnych schopností,“ trochu to od­ ľahčila Veronika a zachichotala sa.

„To iste!“ V minulom roku pani starostka pre nejaké problémy s priestormi nariadila presťahovanie Mestskej rady zvláštnych schopností na pôdu Akadémie. Takže i keď to, čo Veronika povedala, nebolo celkom vylúčené, stále to bolo na smiech.

„Taký pako!“ povedala Veronika, zatiaľ čo sme sledova­ li, ako mechanicky otáča hlavu zo strany na stranu a mo­ nitoruje cukráreň. Odrazu sa ten čudák prudko obrátil k nám. Tentoraz ma pozoroval dlhšie než predtým.

„Ehm, dokelu... Myslíš, že nás počul?“ zľakla sa Ve­ ronika.

„Určite nie. To sa ti len zdá,“ upokojila som ju, lenže úplne istá som si tým nebola. Od chvíle, kedy do No­ vamňam vkročil, som mala čudný pocit, že sa sústredil vý­ lučne na mňa.

Veronika si stiahla gumičku z copu a do tváre jej spa­

dol prameň čiernych vlasov. „Fajn, ale vážne. Teraz ma už

začína fakt desiť,“ šepla.


• 19 •

„Stále sa pozerá na nás?“ opýtala som sa. Muž sa v rade

posúval dopredu, takže momentálne som k nemu stála

chrbtom.

Veronikin pohľad sa pomaly presunul nad moju hlavu

a o kúsok ďalej. „Hej,“ povedala bez pohnutia perami.

Vážne som jej o svojej novej schopnosti chcela povedať.

„Poďme to tu zabaliť,“ navrhla som. Obe sme lízali

svoje zmrzliny tak rýchlo, ako sa len dalo, až ma z toho

šialene rozbolela hlava.

Vstala som a zistila, že ten muž sedí za stolom vedľa

jediných dverí v Novamňam.

„Už budeš hotová?“ spýtala som sa Veroniky a siahla

som po oranžovom prívesku, čo som mala na krku. Fialo­

vými balerínami som netrpezlivo podupávala o podlahu.

Chcela som sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať preč.

Veronika mávla rukou a odpadky z jej dlane sa vzniesli,

preleteli miestnosťou rovno do odpadkového koša po pra­

vici toho čudného chlapíka.

Uháňali sme z Novamňam tak rýchlo, ako nás len nohy

niesli, ale s každým krokom som na sebe cítila mužove oči.

A potom sa stala ďalšia zvláštna vec. Keď sme odchá­

dzali, preletela okolo nás pani starostka bez toho, že by nás

pozdravila alebo sa na nás aspoň pozrela. Bolo to zvlášt­

ne – s jej synom sme posledných päť rokov chodili do

školy. Navyše mi osobne ponúkla, aby som sa tento rok

stala poradkyňou v Akadémii zvláštnych schopností.


• 20 •

„Dobré, čo?“ riekla Veronika a vyvrátila oči stĺpkom.

„Na to, ako dlho sa kamarátime s Markom...“

Preletelo mi hlavou, koľkokrát Veronika celkom nevy­

berane Marka ponížila len pre ten jeho, ehm, zvyk špárať

sa v nose.

„Nevedela som, že ho berieš ako kamaráta,“ pozname­

nala som, ale nechcela som, aby to vyznelo tak tvrdo.

„Čo tým chceš povedať?“ podráždene ostala stáť.

„Nič. Kašli na to,“ povedala som v nádeji, že ma po­

slúchne.

Keď sme sa ešte s Ellie nekamarátili, Veronika takáto urážlivá nebola.

„Už musím ísť,“ vyprskla, obrátila sa a vyrazila opač­

ným smerom. „Pozdravuj odo mňa svoju najlepšiu kama­

rátku Ellie.“ A odpochodovala vo svojich ťažkých čiernych

topánkach.

Než som jej stihla niečo povedať, zahla za roh, takže

som ju stratila z dohľadu. Takto som si rozlúčku so svojou

najlepšou priateľkou pred šesťtýždňovým pobytom v Aka­

démii nepredstavovala.


• 21 •

Ten čudák z Novamňam bol teraz tu, v Akadémii. Po­

zrela som sa na Klobásu Larribyovú – mračila sa. Takže

nech už bol ten chlapík ktokoľvek, nemala z jeho prítom­

nosti radosť. Záhadný muž podišiel rovno k pódiu, naklo­

nil sa k Larribyovej a niečo jej pošepkal do ucha. Zamrači­

la sa ešte viac.

„Do toho,“ povedal Logan, ktorý po mne pokukoval. „Použi štvrtkovú schopnosť, Poppy! Larribyová vyzerá na­ štvane.“

Čo najusilovnejšie som sa sústredila na Larribyovú. Chcela som zistiť, čo si myslí o tom, čo jej ten chlapík pošepkal. Zvyčajne som pri takýchto príležitostiach zachy­ tila niekoľko slov, z ktorých sa ľahko dalo dovtípiť, čo si dotyčný myslí. Teraz sa mi to však nedarilo, vnímala som len rušivý šum.

„No?“

„Nič,“ povedala som zamračene. „Lieta tu veľa myšlie­ nok všetkých ostatných. Rozptyľuje ma to.“

Čudák sa odtiahol od Larribyovej a vydal sa uličkou späť naším smerom. Keď došiel k radu, kde som sedela, pozrel sa mi do očí, rovnako ako to urobil v Novamňam.

„Keby tak odtiaľto odišiel a už sa nevrátil,“ pošepkala

som Loganovi.

Podľa grimasy na tvári pani riaditeľky si aj ona priala

presne to isté.


• 22 •

Štvrtá kapitola

V

ytesnila som toho M. R. Z. S. čudáka z mysle a za­

mierila som do svojej izby, aby som sa vybalila. Ellie

sa tu už zabývala.

„Vážne si zasa musíš vziať tú lepšiu posteľ?“ uškrnula som sa. Ellie si aj minulé leto všetko lepšie zabrala pre seba. Niektoré veci sa skrátka nemenia.

Jej posteľ bola perfektná – ani príliš tvrdá, ani príliš

mäkká – čo sa o tej mojej prepadnutej rozhodne povedať

nedalo. Jej stôl stál pri okne s výhľadom na peknú malú

záhradku. Môj sa krčil pri špinavej tehlovej stene. Jej

bielizník mal sedem fungujúcich zásuviek. V mojom

boli len dve, ktoré sa nedali ani celé zasunúť – spodnú

bielizeň som tak vystavovala na obdiv hocikomu, kto

vošiel do našej izby. Pondelkovou schopnosťou som


• 23 •

začala vysúvať a zasúvať zásuvky jej bielizníka a smiala

som sa pritom.

„Dovolíš?“ usmiala sa aj Ellie. Rýchlo kývla hlavou do­

ľava a zásuvky sa s buchotom zasunuli. Vlastne sa mi viac

páčilo, keď predtým dokázala len čítať myšlienky. Táto jej

nová telekinéza by mi mohla liezť na nervy.

„Hovoril s tebou niekto o tom, čo tu budeme robiť?“

opýtala som sa.

Ellie sa hodila na svietivo ružovú prikrývku, z ružové­

ho ruksačika vytiahla časopis a začala v ňom listovať. Toto

bolo dôležitejšie než nejaký článok o tom, aké topánky sa

hodia k akému odtieňu rúžu (teda, najprv som si štvrtko­

vou schopnosťou zistila, aký článok číta).

Prevrátila som oči. „Dobre, Logan možno bude vedieť viac než ty.“

„Óóóó, Loooogan!“ povedala a našpúlila pery. Zdalo sa, že zmienka o Loganovi ju zaujala.

Teraz som bola ja na rade s ignorovaním. Vrátila som sa k vybaľovaniu oblečenia do svojich nefunkčných zá­ suviek.

„Nič poriadne nám o našej práci nepovedali. Tak prečo sme to vôbec vzali?“

Uškrnula sa. Obe sme ten dôvod poznali.

„Ó, áno! Peniaze!“

Bolo to rozhodne pre peniaze. Ak nemáte takých super rodičov, aby vám dávali vreckové – čo je presne môj

• 24 •

prípad – nekúpite si ani zmrzlinu v Novamňam. Keď nám

pani starostka oznámila, že za tých šesť týždňov dostaneme

200 babiek, nemohla som odmietnuť.

„Bude to dobrá skúška rozpočtovej zodpovednosti,“

vyhlásil môj ocko pri večeri potom, čo som tú prácu vzala,

a usmial sa na maminu v štýle: Ach jaj, ale nám to dievča 

vyrástlo!

S tou zodpovednosťou som si však veľmi istá nebola.

„Čo s tými peniazmi hodláš urobiť?“ pretrhla Ellie niť

mojich myšlienok. Zjavne mi nazrela do hlavy.

„Zatiaľ si nie som celkom istá. Ale mám zopár nápa­

dov.“ Pozrela som sa na Uhorku a predstavila som si malú

prepravku pre psíky, ktorú som videla v chovateľských

potrebách v meste. Mala bielo­fialové prúžky a na dne huňatú plyšovú podložku – pre moju malú Uhorku bola ideálna.

„No len dúfam, že nehodláš kúpiť niečo tomu svojmu

krpcovi,“ povedal, zdvihla Uhorku a nežne ju pohladkala

po hlave. Uhorka zakňučala a viac sa k nej pritúlila.

Pripadalo mi šialené, že ešte pred rokom by Ellie túto

poznámku povedala len preto, aby ma naštvala, a teraz sa

maznala s mojou malou Uhorkou. Usmiala som sa na ňu

a spomenula som si na to, ako pred rokom Uhorku doslo­

va odkopla. A potom som sa usmiala ešte viac, pretože som

si uvedomila, ako ďaleko sme sa odvtedy v našom priateľ­

stve posunuli.


• 25 •

Ťuk, ťuk, ťuk, ozvalo sa od dverí.

„To je Sam s Loganom,“ povedala Ellie, vstala a zaujala

svoju zvyčajnú pózu slečny dokonalej. Najnovšie číslo ča­

sopisu Celestína hodila späť do svojho napchatého ružové­

ho ruksačika.

„Ahoj, chlapci!“ pozdravila som, vpustila som ich dnu

a zabuchla dvere. Za Samovým kovbojským klobúkom sa

zavreli len ťažko – tuším ho vážne nikdy neskladá z hlavy.

Keď som si všimla, že stále nosí tú svoju maskáčovú bun­

du, usmiala som sa. Ellie si ju tiež všimla. Kým som sa

nazdala, Ellie ho vrúcne objala.

„Jau!“ zjajkla, keď jej okraj jeho klobúka narazil do hla­

vy. Líca jej zružoveli; bola do Sama úplne zbláznená.

„Povedali nám niečo o tom našom poradenstve,“ ozná­

mil nám Logan.

„No, už bolo načase,“ odvetila som a posadila som si

Uhorku do lona. Sklonila hlavu, aby som ju mohla po­

škrabkať za ľavým uškom. Taká huňatá rozmaznaná prin­

cezná! Bola som veľmi rada, že som tento rok dostala po­

volenie priniesť si ju so sebou. Koniec koncov, Larribyová

mi to dlhovala.

„A?“ ozvala sa Ellie. Pozrela na Sama a potľapkala pri­

krývku vedľa seba. Pochopil to a posadil sa.

„Nuž, zjavne potrebujú trochu pomôcť na hodinách

intenzívnych cvičení schopností,“ vysvetlil Sam. „Niektorí

študenti sú vážne slabí.“




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist