načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Polnočná linka (SK) - Lee Child

Polnočná linka (SK)

Elektronická kniha: Polnočná linka (SK)
Autor:

Jack Reacher hľadá majiteľku prsteňa. Bude musieť porušiť všetky pravidlá... Pri prechádzke po wisconsinskom mestečku uvidí Jack Reacher vo výklade záložne školský prsteň: West ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 384
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0477-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jack Reacher hľadá majiteľku prsteňa. Bude musieť porušiť všetky pravidlá... Pri prechádzke po wisconsinskom mestečku uvidí Jack Reacher vo výklade záložne školský prsteň: West Point 2005. Ťažký rok pre absolventov: Irak, po ňom Afganistan. Prsteň je malý, ženský. Reacher premýšľa, aké drsné okolnosti ženu prinútili vzdať sa niečoho, pre čo musela štyri roky tvrdo študovať. Rozhodne sa to zistiť, tú ženu nájsť a vrátiť jej, čo jej právom patrí. Čím intenzívnejšie však pátra, tým je mu jasnejšie, že prsteň je len malé spojivo v temnej reťazi a bude treba porušiť všetky pravidlá...

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Polnočná linka

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.akladatelstviplus.cz

www.albatrosmedia.sk

Lee Child

Polnočná linka – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


PLUS

LEE CHILD

JACK REACHER

POLNOC

ˇ

NÁ LINKA


Copyright © 2017 by Lee Child

Translation © Alojz Keníž, 2018

Cover © Dodo Dobrík, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0477-9

ISBN e-knihy 978-80-566-0542-4 (1. zverejnenie, 2018)


V amerických dejinách doteraz dekorovali

vyznamenaním Purpurové srdce takmer dva milióny vojakov.

Dostávajú ho tí, ktorých zranili alebo ktorí prišli o život

počas služby v armáde. Túto knihu venujem každému z nich.



POLNOČNÁ LINKA | 7

1

Jack Reacher strávil s Michelle Changovou v Milwaukee tri dni.

Na štvrtý deň ráno potichu odišla. Keď s kávou vošiel do izby,

na vankúši našiel odkaz. Zopár podobných rozlúčkových lístkov

už dostal. Pisateľky mu vždy oznamovali to isté. Buď priamo,

alebo nepriamo. Tento vyjadroval daný stav obrazne. Elegantnejšie ako predchádzajúce. Nie pre jeho vzhľad. Načmárala ho

guľôčkovým perom na motelový, vlhkom zvlnený poznámkový

papier, ale elegantnejšie z hľadiska výrazového stvárnenia.Vysvetlenie, polichotenie a ospravedlnenie vyjadrila prirovnaním.

Napísala: Si ako New York. Rada ho navštevujem, ale nikdy by

som v ňom nevedela žiť.

Zachoval sa ako zvyčajne. Nech si ide, pomyslel si. Chápal ju. Nemusela sa ospravedlňovať. Nikde sa nevedel usadiť. Jeho celý život pozostával z návštev. Kto by sa s tým dokázal vyrovnať? Najprv dopil svoju kávu, potom jej, z pohára v kúpeľni si vzal zubnú kefku a pobral sa preč. Spleťou kľukatých uličiek zamieril k autobusovej stanici. Predpokladal, že Michelle išla taxíkom. Na letisko. Mala zlatú kartu a mobilný telefón.

Na stanici sa zachoval ako zvyčajne. Kúpil si cestovný lístok na prvý autobus, ktorý práve odchádzal, nezáležalo kam. Ukázalo sa, že konečnú má kdesi na severozápade pri brehu Horného jazera. V zásade nesprávny smer. Býva tam skôr chladnejšie než teplejšie. Ale pravidlo je pravidlo, nastúpil. Sedel a  díval sa z  okna. Pred očami sa mu mihal typický Wisconsin, pokosené lúky, senov baloch, spasené pastviny, tmavé a oťažené stromy. Leto sa končilo. | LEE CHILD

Všeličo sa končilo. Kládla zvyčajné otázky. Popravde,preoblečené vyhlásenia. Chápala, čo znamená rok. Skutočne. Nečudo, že dieťa, ktoré vyrastalo na základniach v zámorí a neskôr ho opäť preložili na základne v zámorí, s výnimkou štyroch rokov vo West Pointe, v inštitúcii sotva známej ako miesto na trávenie voľného času, sa potom ako dospelý človek, prv než sa usadí, rozhodne rok cestovať a obdivovať pamiatky. Možno dva roky, ale nie viac. A nie natrvalo. Zmier sa s tým. Patologické počítadlo sa chvelo.

Všetko vypovedala s  obavou, nijaké odsúdenie. Nič, čo by stálo za reč. Len dvojminútový rozhovor. Ale odkaz jasný.Jasnejší už byť ani nemohol. Vraj isté veci popiera. Spýtal sa, čo konkrétne? Nemyslel si, že jeho život predstavuje problém.

V tom to práve je, zdôraznila.

Preto nastúpil na autobus s úmyslom vystúpiť až na konečnej stanici a bol by tam aj dorazil, lebo pravidlo je pravidlo, keby sa počas druhej oddychovej zastávky nešiel prejsť a vo výklade záložne neuvidel prsteň. Druhú zástavku urobil vodič na sklonku dňa v okrajovej štvrti malého mesta. Možno sídla okresného úradu. Alebo niečoho menšieho. Možno tu sídlilo okresné riaditeľstvo policajnéhozboru. Mali tu aj väznicu. Očividne. Jack videl kaučné úradya záložňu. Kompletné služby na jednom mieste na ošarpanej ulici za verejnými toaletami.

Od sedenia celý stŕpol. Zahľadel sa do ulice za toaletami. Vybral sa po nej. Bez konkrétneho dôvodu. Chcel sa len prejsť. Uvoľniť sa. Keď došiel k  záložni, vo výklade spočítal gitary. Sedem. Každá z nich rozprávala smutný príbeh. Taký, o akých sa v rádiu spieva v country piesňach. O nesplnených snoch. Do dolnej časti výkladu majiteľ uložil sklené police s drobnýmtovarom. So všelijakými šperkmi a prsteňmi. Vrátane školských prsteňov. Zo všelijakých stredných škôl. Až na jeden. Ten pochádzal z West Pointu 2005.

POLNOČNÁ LINKA | 9

Pekný prsteň. Tradičný tvar, tradičný štýl, filigránska zlatnícka práca a čierny kameň, možno polodrahokam, možno sklo, oválny rámček, hore s nápisom West Point a dolu 2005. Písmenáv starom štýle. Klasický prístup. Buď úcta k minulým časom, alebo nedostatok fantázie. Absolventi West Pointu si prstene navrhovali sami. Mohli si vybrať čokoľvek. Tradične. Mali na to právo, lebo tradícia školských prsteňov sa začala práve vo West Pointe.

Prsteň bol veľmi malý.

Jack by si ho nenastokol ani na jeden prst. Ani na malíčekľavej ruky, nedostal by ho ani cez necht. A už vôbec nie cez prvú hánku. Veľmi drobný. Dámsky. Možno replika pre priateľkualebo snúbenicu. To sa stávalo. Ako dar alebo suvenír.

Ale možno aj nie.

Otvoril dvere na záložni. Vošiel. Chlap pri pokladnici zdvihol hlavu. Robustný ako medveď, zanedbaný a  neučesaný. Mohol mať čosi po tridsiatke, počerný, obrovitá postava obalená tukom. Z očí mu sálala prešibanosť. Určite dostatočná, aby sa dokonale pripravil na nečakaného návštevníka vysokého vyše metradeväťdesiat a vážiaceho sto kilogramov. Konal čisto pudovo. Nemal strach. Pod pultom mal určite nabitú zbraň. Pokiaľ nebol idiot. Na to však nevyzeral. Tak či onak nechcel riskovať a reagovať agresívne. Ale ani podlízavo. Otázka hrdosti.

Preto sa spýtal: „Ako sa mávate?“

Nie dobre, pomyslel si Jack. Ak by mal byť úprimný. Michelle by už o tomto čase mala byť v Seattli. Späť vo svojom živote.

Odvetil: „Nemôžem sa sťažovať.“

„Čím poslúžim?“

„Ukážte mi, prosím vás, školské prstene.“

Majiteľ záložne vytiahol z police podnos. Vyložil ho na pult. Prsteň z West Pointu sa pregúľal ako drobná golfová loptička. Jack si ho vzal. Zvnútra mal gravírovanie, čo znamenalo, ženejde o repliku. Ani pre snúbenicu, ani pre priateľku. Repliky sa nikdy negravírovali. Zo zvyku. Nik nevedel prečo. | LEE CHILD

Ani dar, ani suvenír. Nefalšovaný riadny prsteň. Patrilkadetovi, zaslúžil si ho za tie štyri tvrdé roky. Celkom isto ho hrdo nosil. Ak ste na školu neboli pyšní, nekúpili ste si ho. Nebolo to povinné.

Gravírovanie znelo: S. R. S. 2005.

Vodič autobusu tri razy zatrúbil. Chcel odísť, ale jedencestujúci chýbal. Jack odložil prsteň a povedal: „Ďakujem.“ Vyšiel z obchodu. Prebehol popri toaletách, naklonil sa do dveríautobusu a vodičovi oznámil: „Zostávam tu.“

„Peniaze nevraciame.“

„Nežiadam o ich vrátenie.“

„Máte v batožinovom priestore kufor?“

„Nemám.“

„Tak pekný deň.“

Vodič potiahol páčku a dvere sa pred Jackom zatvorili. Motor zavrčal a autobus sa pohol. Odvrátil sa od naftového výfukového plynu a vybral sa späť do záložne.

POLNOČNÁ LINKA | 11

2

Chlap v záložni sa trochu naježil, lebo len pred chvíľou podnos

s prsteňmi zasunul na policu a teraz ho musel znovu vyťahovať.

Ale prekonal sa a vyložil ho na rovnaké miesto na pulte. Prsteň

z West Pointu sa znovu pregúľal. Jack ho vzal do ruky.

„Nespomínate si na ženu, ktorá ho založila?“ spýtal sa.

„Ako by som mohol?“ začudoval sa chlap. „Mám tu milión vecí.“

„Nevediete si záznamy?“

„Ste poliš?“

„Nie,“ odvetil Jack.

„Všetko robím podľa zákona.“

„Na to kašlem. Chcem len zistiť meno ženy, ktorá sem prsteň p r i n ie sla .“

„Prečo?“

„Chodili sme do rovnakej školy.“

„Kde? Na severe?“

„Na východ odtiaľto.“

„Nemôžete byť jej spolužiak. Určite nie z  roku dvetisícpäť. Bez urážky.“

„Prečo by som sa mal urážať? Som trochu starší, ale škola sa nezmenila. Preto viem, ako sa za ten prsteň nadrela. A teraz by som sa rád dozvedel, aké nešťastné okolnosti ju prinútili, aby sa ho vzdala.“

„O akej škole to hovoríte?“ spýtal sa chlap.

„Učia v nej praktické veci.“

„Čosi ako učňovská škola?“ | LEE CHILD

„Viac-menej.“

„Možno mala nehodu a zomrela.“

„Možno,“ súhlasil Jack. Alebo pri nehode nezomrela, blyslo mu hlavou. Vojna v Iraku a vojna v Afganistane. V roku 2005 sa ťažko promovalo. „Ale rád by som to vedel presne,“ dodal.

„Prečo?“ spýtal sa majiteľ znovu.

„Sám neviem.“

„Prsteň je čosi ako vyznamenanie?“

„Mohol by byť.“

„Na učňovkách také dostávajú?“

„ Na n iek t o r ých.“

„Prsteň nezaložila žena. Kúpil som ho. S  ďalšími drobnosť a m i.“

„Kedy?“

„Asi pred mesiacom.“

„Od koho? “

„Nebudem vám prezrádzať svoje obchodné väzby. Prečo by som mal? Konám vždy podľa zákona. Všetko je tu dokonalelegitímne. Aj podľa štátnych orgánov. Mám licenciu a mal som tu už všelijaké inšpekcie.“

„Tak prečo ste taký nedôverčivý?“

„Ide o súkromnú informáciu.“

„Zvažujem, že si ten prsteň kúpim,“ povedal Jack.

„Stojí päťdesiat dolárov.“

„Tr id s a ť .“

„ Št y r id s a ť .“

„Dohodnuté,“ súhlasil Jack. „No a  teraz mám právo poznať je ho p ôvo d .“

„Tu nie sme v aukčnej sieni Sotheby.“

„Ale aj tak.“

Chlap sa na chvíľu odmlčal.

Napokon popustil. „Kúpil som ho od chlapíka, čo pomáha v charite. Ľudia do nej prinášajú veci a za to si môžu čosiodPOLNOČNÁ LINKA | 13

rátať z dane. Väčšinou staré autá a člny. Ale aj iné veci. Dá im

potvrdenku k daňovému priznaniu a potom veci, ktoré kdekoľvek

a za čokoľvek dostane, predáva. Napokon vypíše šek precharitu. Ja od neho kupujem drobné veci. Dostanem, čo dostanem,

a dúfam, že zarobím.“

„Takže vy si myslíte, že prsteň niekto daroval charite, aby získal úľavu na dani z príjmu?“

„Celkom logické, ak skutočná majiteľka zomrela. V rokudvetisícpäť. Časť majetku.“

„Nemyslím si,“ odvetil Jack. „Podľa mňa by si ho príbuzný n e ch a l.“

„Závisí od toho, v  akej finančnej situácii sa príbuzný nach á d z a .“

„Žije sa tu ťažko?“

„Mne nie. Vlastním záložňu.“

„Ale ľudia stále prinášajú veci na dobročinné účely.“

„Výmenou za falošné potvrdenky. Štát nakoniec odobrídaňovú úľavu. Možno ju nazvať aj sociálne zabezpečenie.“

„Kto je ten chlapík z charity?“ spýtal sa Jack.

„To vám nepoviem.“

„Prečo nie?“

„Do toho vám nič nie je. Dofrasa, kto ste?“

„Človek, ktorému sa dnešný deň nevydaril, samozrejme, nie vašou vinou, od vás nechcem nič, len informáciu. Podľa mňa by nebolo od vás rozumné urobiť mi ho ešte horším. Mohli by ste sa stať tou povestnou poslednou kvapkou.“

„Vyhrážate sa mi?“

„Berte to ako predpoveď počasia. Ako verejnú službu. Ako varovanie pred tornádom. Pripravte si úkryt.“

„Vypadnite z môjho obchodu.“

„Našťastie ma hlava už nebolí. Ovalili ma po nej, ale už sa to zlepšuje. Aj lekár tak vravel. Priateľka ma prinútila ísť k nemu, dva razy. Bála sa o mňa.“ | LEE CHILD

Majiteľ záložne sa na chvíľu odmlčal.

„Z akej školy je ten prsteň?“ spýtal sa napokon.

„Z vojenskej akadémie,“ odvetil Jack.

„Tie sú, prepáčte, pre problémové deti. Alebo narušené. Bez urážky.“

„Neviňte deti,“ zavrátil ho Jack. „Začať treba od rodín.Prezradím vám niečo: na našej škole sme mali veľa rodičov, ktorí n ieko ho z a bi l i.“

„Naozaj?“

„Viac než polovicu.“

„Takže navždy držíte spolu?“

„Nikoho neopustíme.“

„Ten chlapík sa nechce rozprávať s cudzími ľuďmi.“

„Má licenciu a prešiel štátnymi inšpekciami?“

„Všetko, čo tu robím, je legálne. Aj podľa môjho právnika. A ja tomu úprimne verím. Tovar pochádza z charity. Videl som papiere. Robia to aj iní. Majú dokonca televízne reklamy.Väčšinou na autá. Niekedy na lode.“

„A ten konkrétny chlapík by sa so mnou nechcelporozprávať?“

„Neprekvapilo by ma to.“

„Vari sa nevie správať?“

„Ja by som ho na piknik nepozval.“

„Ako sa volá?“

„Jimmy Rat.“

„Naozaj?“

„Tak si dáva hovoriť.“

„Kde by som našiel pána Rata?“

„Hľadajte minimálne šesť motoriek Harley-Davidson.Jimmyho nájdete v každom bare, pred ktorým stoja.“

POLNOČNÁ LINKA | 15

3

Mesto bolo relatívne malé. Za vyľudnenou časťou sa nachádzala

strana, ktorú postihne rovnaký osud možno o päť rokov. Možno

o čosi neskôr. Možno o desať. Nádej zomiera posledná. Niekoľko

podnikov zadebnili latami. Väčšina obchodov však eštefungovala v pomalom dedinskom rytme. Mestečkom opatrneprechádzali veľké dodávky. Stála tu biliardová hala. Zopár pouličných

lámp. Stmievalo sa. Niečo v  architektúre prezrádzalo, že ide

o oblasť spracúvajúcu mlieko. Obchody sa tvarom podobali na

starodávne stodoly. Mali rovnakú DNA.

V osamotene stojacej drevenej budove bol bar, pred ním kúsok zaburineného štrku na parkovanie a na ňom stálo v jednom rade sedem motocyklov Harley-Davidson. Zrejme nešlo o skutočných Diabolských anjelov. Možno patrili k jednému z mnohýchpríbuzných náboženských vyznaní. Motorkári sa delili ako baptisti. Všetci boli rovnakí, ale zároveň rozdielni. Títo konkrétni chlapci očividne obľubovali čierne kožené strapce a chrómové povrchy. Radi sa pohodlne opierali s nohami naširoko vystretýmia pätami sa zapierali do stúpadiel. Zrejme sa takto ochladzovali. Možno to potrebovali. V zásade nosili ťažké kožené vesty,nohavice a  hrubé topánky. Všetko čierne. Určite sa v  neskorom lete potili.

Motorky mali pomaľované tmavými žiarivými farbami, štyri oranžovými plameňmi, tri symbolmi podobnými runovémupísmu, obtiahnutými striebornou farbou. Bar vekom chátrala niekoľko škridiel sa už odškerilo. V jednom okne bola klimatizácia, | LEE CHILD namáhavo sa snažila udržiavať primeranú teplotu. Kvapkala z nej voda a vytvárala kaluž. Popri budove prefrčalo policajné auto, na asfalte zasvišťali pneumatiky. Okresní policajti. Prvú polovicu služby pravdepodobne trávia s radarom na diaľnici a vyberajú pokuty, aby naplnili mestskú pokladnicu, a teraz sa zakrádajú bočnými ulicami svojho obvodu. Chránia a hliadkujú naproblémových miestach. Policajt v aute otočil hlavu a pozrel na Jacka. Vyzeral inak ako majiteľ záložne. Dokonale upravený. Tvár mal chudú a oči bystré. Sedel za volantom, akoby prehltol pravítko, a mal čerstvo ostrihané vlasy. Po bokoch dohola a na temene na ježka. Strih starý deň, možno dva.

Jack nehybne stál a sledoval, ako ho míňa. V diaľke začulhukot motocykla, blížil sa, dunel čoraz hlasnejšie, ako keď klope kladivo. Spoza rohu sa objavil ôsmy harley, šiel tak pomaly, ako mu príťažlivosť dovoľovala, veľká ťažká mašina hučala, prskala, vodič takmer ležal, nohy zapreté do stúpadiel ďaleko pred sebou. Do zákruty sa naklonil a na štrku spomalil. Na sebe mal čiernu koženú vestu a pod ňou čierne tričko. Zaparkovalposledný v rade. Motorka bežala na voľnobeh, ako keď kováč udiera na nákovu. Po chvíli vypol motor a mašinu vytiahol na stojan. Zavládlo ticho.

„Hľadám Jimmyho Rata,“ prihovoril sa mu Jack.

Motorkár pozrel na jednu z ôsmich motoriek. Nemal navýber, ale odvetil: „Nepoznám ho,“ a s nohami do O sa hrdopobral k dverám do baru. Postavou pripomínal hrušku, mal možno štyridsať rokov, sinavú pokožku, akoby si ju natieral motorovým olejom, asi meter sedemdesiatpäť a  brucho ako sud. Potiahol dvere a vošiel dnu.

Jack zostal stáť na mieste. Motorka, na ktorú sa nový stály zákazník pozrel, bol jedným z  troch so striebornými runami. Rovnako obrovský ako ostatné, ale nožnú opierku a riadidlá mal trochu bližšie k sedadlu. Asi o päť centimetrov bližšie nežmašina nového chlapíka. Z toho si Jack odvodil, že Jimmy Rat má

POLNOČNÁ LINKA | 17

asi meter sedemdesiat. Možno kosť a koža, čo by zodpovedalo

slovenskej verzii jeho mena Potkan. Možno ozbrojený nožom

alebo pištoľou. Možno poriadny ničomník.

Jack prešiel k dverám do baru. Otvoril ich a vošiel dohorúceho šera. Zacítil zápach piva. Miestnosť pravouhlá, naľavo po celej dĺžke medený bar a  napravo stoly. V  zadnej stene oblúk a za ním úzka chodba. Toalety, verejný telefón a požiarne dvere. Štyri okná. Celkovo šesť možných východov. Bývalý vojenský policajt si ich spočítal ako prvé.

Ôsmi motorkári sa natlačili okolo dvoch stolov pre štyroch. Spojili si ich pri okne. Z ťažkých zarosených pohárov pili pivo. Nového kunčafta zasunuli medzi seba, na stoličke sedel akohruška s  najplnším pohárom. Pokiaľ ide o  veľkosť, tvar a  celkový zjav, šesť ďalších spadalo do rovnakej kategórie. Jeden bol horší. Asi meter sedemdesiat, samá šľacha, úzka tvár a nepokojné oči.

Jack sa zastavil pri bare a objednal si kávu.

„Nemáme,“ odvetil barman. „Ľutujem.“

„Je tamten krpec Jimmy Rat?“

„Ak s ním máte nevyrovnaný účet, vyrovnajte si ho vonku, dobre? “

Barman odišiel. Jack čakal. Jeden z motorkárov vyprázdnil pohár, vstal a zamieril k toaletám. Bývalý vojenský policajtprešiel miestnosťou a sadol si na uvoľnené miesto. Drevo podzadkom ho doslova popálilo. Ôsmy motorkár sa k nemu otočil. Civel naňho a potom prešiel pohľadom na Jimmyho Rata.

Ten sa ozval: „Toto je súkromné posedenie, kamoš. Nie si p oz va ný.“

„Potrebujem iba zopár informácií,“ odvetil Jack.

„O čom?“

„O daroch pre charitu.“

Jimmy Rat zbledol. Vtom si spomenul. Pozrel na dvere, kdesi za nimi sa nachádzala záložňa, jeho istota. „Vypadni odtiaľto, kamoš,“ povedal. | LEE CHILD

Jack vyložil na stôl päsť. Veľkú ako kurča zo supermarketu. Dlhé hrubé prsty s  hánkami ako vlašské orechy. Staré zárezy a jazvy zahojené na opálenej pokožke. „Kašlem na to, ako a koho podvádzaš. Alebo koho okrádaš. Alebo pre koho predávaš. O nič také nemám záujem. Chcem len vedieť, odkiaľ máš tento prsteň.“

Otvoril dlaň. Prsteň ležal na nej. West Point 2005. Jemnázlatnícka práca, čierny kameň. Malá veľkosť. Jimmy Rat aninemukol, ale čosi v jeho očiach Jackovi prezradilo, že ho spoznal.

„Iný názov pre West Point znie Vojenská akadémie Spojených štátov amerických. Podstata spočíva v posledných troch slovách. Ide o federálny prípad,“ zdôraznil Jack.

„Si poliš?“

„Nie, ale mám štvrťdolár na telefón.“

Chýbajúci motorkár sa vracal z  toalety. Zastal za Jackovou stoličkou a nechápavo rozhodil rukami. Akoby sa chcel spýtať, čo sa to tu, dočerta, deje? Kto je tento všivák? Jack nespúšťal pohľad z Jimmyho Rata a z okna vedľa neho, kde videl matný strašidelný odraz toho, čo sa mu deje za chrbtom.

„Sedíš na niečej stoličke,“ upozornil ho Jimmy Rat.

„Áno, na svojej,“ odvetil Jack.

„Máš päť sekúnd.“

„Mám toľko, koľko budeš potrebovať na odpoveď.“

„Máš dnes šťastný večer?“

„ Nemu sí m m a ť .“

Jack vyložil na stôl aj pravú ruku. Mal ju o trochu väčšiu než ľavú. U pravákov to býva normálne. Všetci si všimli viac zárezov a jaziev vrátane bielej škvrny v tvare písmena V, vyzerala, akoby ho uštipol had, ale v skutočnosti sa poranil na klinci.

Jimmy Rat pokrčil plecami, akoby ho rozhovor vôbec nebavil.

„Som súčasťou zásobovacieho reťazca,“ povedal. „Tovardostávam od iných ľudí, a tí ho tiež dostávajú od iných ľudí. Ten prsteň dakto daroval, predal alebo založil a nevybral si ho. Nič viac o ňom neviem.“

POLNOČNÁ LINKA | 19

„Od akých iných ľudí si ho dostal?“

Jimmy Rat zmĺkol. Jack sledoval ľavým okom okno. Pravým si všimol, ako Jimmy prikývol, a v odraze zazrel jehokumpána, ako sa mu za chrbtom strojí zasadiť pravý hák. Zjavne sa ho chystal udrieť do ucha. Možno zraziť zo stoličky. Alebo mu dať aspoň malé ponaučenie.

Nepodarilo sa.

Jack si zvolil cestu najmenšieho odporu. Sklonil hlavua nechal úder prefičať do prázdna. Vzápätí sa vymrštil na nohy, zvrtol sa a lakťom zasiahol protivníkovi obličky, ktoré sa práve vtedy nachádzali vo vhodnej pozícii. Zasadil mu poriadne tvrdý úder. Chlap drsne dopadol na zem. Jack si sadol na stoličku a tváril sa, akoby sa nič nestalo.

Jimmy Rat vypleštil oči.

„Chlapi, povedal som vám, aby ste sa bili vonku,“ okríkol ich barman.

Slová zneli, akoby ich myslel naozaj vážne.

„Ale teraz si si poriadne zavaril,“ sykol Jimmy Rat.

Slová zneli, akoby ich tiež myslel vážne.

V  tejto chvíli si Michelle kupuje niečo na večeru. Možno v  obchodíku pri dome. Zdravé potraviny. Ale jednoduché. Je pravdepodobne unavená.

Zlý deň.

„Vari sa nezľaknem šiestich bachráčov a jedného krpca.Uvoľním sa pri tom ako pri prechádzke ružovou záhradou.“

Vstal. Otočil sa,  pristúpil k  chlapovi, čo ležal na podlahe, a prekročil ho. Mieril k dverám. Von na štrk k zoradenýmmotorkám. Obrátil sa a zbadal, že aj ostatní vychádzajú. Nevyzerali na siedmich statočných. Všetci strnulí na nohách do O, s rozlične zdeformovanými pivnými bruchami a zlým držaním tela. Ale predsa len kopa hmotnosti. Dohromady. Plus štrnásť pästí a štrnásť hrubých topánok.

Možno aj s oceľovou špicou. | LEE CHILD

Možno veľmi zlý deň.

Ale komu na tom záleží?

Sedem chlapov sa roztiahlo do polkruhu, traja po ľaviciJimmyho Rata a traja po jeho pravici. Jack sa ustavične pohyboval, zamýšľal otočiť ich tak, aby bol chrbtom k ulici. Nechcel sa pri dajakom plote dostať do pasce. Nechcel, aby ho zahnali do kúta. Neplánoval utekať, ale taká možnosť nikdy nebola na škodu.

Sedem chlapov sťahovalo polkruh, ale nedostatočne. Držali sa asi tri metre od neho a meter jeden od druhého. Z toho celkom jasne vyplynuli prvé dva ťahy. Budú sa pomaly približovať,možno krochkať a zazerať, vtedy Jack urobí rýchly manéver a prerazí si pomedzi nich cestu, vzápätí sa všetci otočia, Jack bude čeliť novému zmenenému polkruhu, už len so šiestimi členmi. Rýchlo sa nadýchne a ťah zopakuje, čím ich zredukuje na piatich. Tretí raz mu už nenaletia, v tej chvíli sa zhluknú k sebe, všetci okrem Jimmyho Rata, ten podľa Jacka bojovať nebude. Veľmi šikovné. Nakoniec ich bude mať proti sebe len štyroch.

Zlý deň.

Pre niekoho.

„Posledná šanca,“ zahlásil Jack. „Povedzte tomu krpcovi, aby odpovedal na moju otázku, a všetci sa môžete vrátiť k pivu.“

Nik nereagoval. Ešte väčšmi sa zovreli,  nahrbili,  prikrčili a postupovali dopredu, ruky od seba, pripravené. Jack sivybral prvý cieľ a  čakal. Chcel, aby sa priblížil na jeden a  pol metra. Na jeden krok, nie na dva. Lepšie je šetriť si energiu na neskôr.

Vtom začul, ako za ním na ceste zasvišťali pneumatiky.Sedem chlapov pred ním sa vystrelo a s prehnane nevinnýmirozšírenými očami sa obzeralo okolo seba. Jack sa obrátil a znovu zbadal policajné auto. Toho istého chlapíka. Okresnéhopolicajta. Auto zastalo a strážca zákona sa na nich spýtavo zahľadel. Stiahol protiľahlé okno, naklonil sa k nemu, pozrel Jackovi do očí a vyzval ho: „Pristúpte k vozidlu, prosím.“

POLNOČNÁ LINKA | 21

Jack pristúpil, ale nie zo strany spolujazdca. Nechcel sa otočiť chrbtom. Prešiel okolo auta k vodičovmu oknu. Policajt hostiahol a okno spolujazdca zatvoril. V ruke držal pištoľ. Uvoľnene mu ležala v lone.

„Nepoviete mi, čo sa tu deje?“ spýtal sa.

„Slúžili ste v  armáde alebo u  námorných pešiakov?“ vrátil mu otázku Jack.

„Prečo by som mal?“

„Väčšina na vašom mieste a vám podobných slúžila. Najmä tí, ktorí si zájdu do najbližšej vojenskej kantíny a dajú sa ostrihať.“

„Slúžil som v armáde.“

„Aj ja. Nič sa tu nedeje.“

„Musíte mi o sebe prezradiť viac. Veľa chlapcov slúžilov armáde. Nepoznám vás.“

„Jack Reacher, stodesiata jednotka vojenskej polície. Major. Rád vás spoznávam.“

„Počul som o stodesiatej jednotke vojenskej polície,“ priznal sa policajt.

„Dúfam, že v dobrom.“

„Štáb ste mali v Pentagóne?“

„Nie, náš štáb sídlil vo Virgínii, v Rock Creeku. Severnejšie a západnejšie od Pentagónu. Niekoľko rokov som tam malnajlepšiu kanceláriu. Položili ste mi skúšobnú otázku?“

„Skúškou ste prešli. Správne ste uviedli Rock Creek. Aleteraz mi povedzte, čo sa to tu deje. Vyzerá to, akoby ste sa práve chystali pobiť s tými motorkármi.“

„Zatiaľ sme sa len rozprávali,“ odvetil Jack. „Na niečo som sa ich spýtal. Rozhodli sa, že mi radšej odpovedia vonku na voľnom priestranstve. Neviem prečo. Možno sa báli, že by nás niekto mohol počuť.“

„Na čo ste sa ich spýtali?“

„Odkiaľ vzali tento prsteň.“

Jack sa zápästím oprel o dvere a otvoril ruku. | LEE CHILD

„West Point,“ hlesol policajt.

„Predali ho majiteľovi záložne. Chcem sa dozvedieť, komu p a t r i l.“

„Prečo?“

„Neviem presne. Asi chcem spoznať jeho príbeh.“

„Tí chlapi vám to nepovedia.“

„ Poznáte ich? “

„Nemáme nič, čo by sme im mohli dokázať.“

„ A le? “

„Tovar privážajú cez Minnesotu z  Južnej Dakoty. Cez dva štáty. Ale nikdy v takom množstve, aby sa o tento medzištátny obchod začala zaujímať federálna polícia. A  nikdy toľko, aby dakotský policajný detektív nasadol do lietadla. Takže je to pre nich takmer bez rizika.“

„Odkiaľ v Južnej Dakote?“

„ Nev iem e.“

Jack zmĺkol.

„Mali by ste nasadnúť do auta. Je ich sedem,“ upozornil ho policajt.

„Nemajte strach, nič sa mi nestane,“ povedal Jack.

„Ak chcete, zatknem vás. Bude to vyzerať lepšie. Ale musíte si pohnúť. Lebo aj ja sa musím ponáhľať. Nemôžem tu prestáť celú službu.“

„O mňa sa nebojte.“

„Možno by som vás predsa len mal zatknúť.“

„Za čo? Za niečo, čo sa ešte nestalo?“

„Pre vašu bezpečnosť.“

„Mohol by som sa uraziť,“ odvrkol Jack. „Nezdá sa, že by ste si robili starosť o ich bezpečnosť. Hovoríte, akoby ste si boli i st ý v ýsle d kom .“

„Nasadnite do auta. Nazvime to taktický ústup. O prstenizískate informácie aj iným spôsobom.“

„Akým?“

POLNOČNÁ LINKA | 23

„Zabudnite naň. Desať ku jednej, že za prsteňom sa nič neskrýva. Zrejme sa nejaký chlap vrátil celý skľúčený a zatrpknutý a predal ten prekliaty prsteň tak rýchlo, ako sa dalo, aby zaplatil nájom za obytný príves.“

„Tak to tu chodieva?“

„ D o sť č a st o.“

„Chcete urobiť dobrý skutok.“

„Mám to v povahe.“

„Nejde o chlapa. Prsteň je veľmi malý. Nosila ho žena.“

„Aj ženy bývajú v obytných prívesoch.“

Jack prikývol. „Súhlasím, desať ku jednej, že o nič nejde, ale chcem si byť istý. Len pre všetky prípady.“

Na okamih nastalo ticho, len motor bežal na voľnobeha v telefónnych drôtoch šušťal vietor.

„Posledná šanca,“ zahlásil policajt. „Dajte si povedať.Nastúpt e.“

„Nič sa mi nestane,“ znovu zopakoval Jack. Odstúpil od auta a  vystrel sa. Policajt podráždene pokrútil hlavou,  chvíľu počkal, potom sa vzdal a pomaly odchádzal, na asfaltesvišťali pneumatiky, z výfuku sa dvíhal dym. Jack ho sledoval, kým nezašiel za roh, potom vystúpil na chodník, kde sa okolo neho znovu sformoval čierny polkruh. | LEE CHILD 4 Siedmi motorkári zaujali predchádzajúcu pozíciu a znovu sanahrbili do bojového postavenia, nohy od seba, ruky roztiahnuté a pripravené. No nehýbali sa. Nechceli. Nie hneď. Z ich pohľadu sa do veci zamiešal nový faktor. Ich protivníkovi načistopreskočilo. Dokázal im to. Okresný policajt mu ponúkol čestný ústup a on ho odmietol. Zostal, aby to s nimi skoncoval.

Prečo?

Netušili.

Jack čakal. V tej chvíli Michelle prináša domov tašky.Kladie ich na kuchynský pult. Zhromažďuje potrebné ingrediencie. Zo zásuvky vyťahuje nôž. Možno zapaľuje sporák. Večera pre jedného. Tichý večer. Možno úľava.

Motorkári sa nehýbali.

„Tak čo, chlapci, rozmysleli ste si to?“ spýtal sa Jack.

Odpoveď nedostal.

„Odpovedzte mi na otázku a ja vás nechám na pokoji,“dobiedzal.

Ani sa nepohli.

Jack čakal.

„Menej trpezlivý človek by si myslel, že je načase pohnúťriťou,“ podpichol ich.

Stále bez odpovede.

Nato sa usmial.

„Zrejme som sa narodil pod šťastnou hviezdou. Toto je ako výhra na hracom automate v Las Vegas. Cing, cing, cing.VyPOLNOČNÁ LINKA | 25

šlo mi sedem veľkých dievčat pekne v jednom rade,“pokračoval.

Vyprovokoval očakávanú reakciu. Potreboval ju. Pohyb bol jeho priateľ. Potreboval rozhýbanú masu a  zmätok. Chcel ich rozzúriť, aby robili chyby. Čo sa mu aj podarilo. Pobúrene pozreli jeden na druhého, ale nik sa nechcel pohnúť ako prvý ani ako posledný, no zrazu sa ako na povel všetci vrhli dopredu, úplne vyvedení z miery, všetci napumpovaní a zraniteľní. Jack sapustil do realizácie pôvodného plánu. Vždy sa osvedčil. Postupoval podľa neho. Počkal, kým sa priblížili na poldruha metra a vtedy vyrazil, preletel radom so zdvihnutým lakťom a zasiahol prvú cieľovú tvár, vzápätí sa otočil a vyrazil znovu, žiadnezdržovanie, pribrzdil a s novým nasadením skosil lakťom chlapa vpravo, ktorý sa otočil smerom k vzniknutej medzere a dostal úder ako pri čelnej kolízii na diaľnici.

Zložil dvoch.

Jack sa znovu obrátil a znehybnel. Päť zvyšných motorkárov vytvorilo nový polkruh. Jack cúvol o dlhý krok, chcel zistiť ich zámery. Jeho predpoklady sa splnili. Jimmy Rat sa stiaholdozadu a zvyšní štyria postúpili dopredu.

Jack absolvoval väčšinu špeciálnych bojových škôl, aké armáda ponúkala, väčšinu z  nich na základniach v  rámci starej Konfederácie, kde pracovali inštruktori, starí ošľahaní veteráni, ktorí robili veci, aké si normálny človek nevie ani predstaviť. Také školy sa končili tajnými zápismi do tajných spisov, nespo- četnými modrinami a niekedy aj zlomenými kosťami. Ak proti vám stoja štyria protivníci, platí v týchto zariadeniach praktická zásada čo najrýchlejšie znížiť ich počet na troch. A potomrovnako rýchlo z nich urobiť dvoch, čím ste okamžite dosiahlivíťazstvo v celej hre, lebo očividne absolvent takej školy nemohol mať ani najmenší problém pri zostave jedného proti dvom, lebo ak by mal, znamenalo by to, že inštruktori odviedli slabú prácu, čo sa v armáde celkom logicky považovalo za nemožné. | LEE CHILD

Jack tomu hovoril urobiť najprv protiopatrenia. Štyria chlapi sa znovu nahrbili, ohli nohy v kolenách a rozkročili ich. Možno si mysleli, že ich postavenie vyzerá hrozivo. Pre Jackapredstavovali prostredie bohaté na ciele. Vyštartoval dopredu,  vybral si  chlapa na kraji vľavo a  kopol ho do vajec, vzápätí odskočil vpravo tak, aby zvyšní traja protivníci, ak sa chceli k nemu dostať, museli obísť odstaveného chlapa stojaceho v predklone a lapajúceho dych.

Jack ustúpil. Traja motorkári sa vydali okľukou k nemu, prvý sa vybral doprava, druhý doľava a tretí rovno. Tým poskytliJackovi čas prejsť za rad motoriek na druhú stranu. Traja protivníci sa museli rozhodnúť. Očividne pôjdu dvaja jedným smeroma jeden druhým, ale kto ostane sám a ktorým smerom sa vyberie? Samozrejme, osamotený chlap bude niesť najväčšie riziko. Stane sa slabým miestom a možno ako prvý schytá najtvrdší úder. Kto sa na to podujme?

Jack si všimol, že ich z chodníka sleduje Jimmy Rat.

Traja chlapi sa rozdelili, dvaja prichádzali k Jackovi sprava, jeden zľava. Jack sa okamžite pohol k  nemu, mysľou zalietal k neviditeľnému zoskupeniu za sebou, uvedomoval si, že na boj jedného s jedným bude mať asi tri sekundy, kým sa druhí dvaja nedostanú zaňho.

Tri sekundy je kopa času. Chlap ponechaný sám na seba si myslel, že je pripravený, no mýlil sa. Podvedomie mu nahováralo, že najlepšie urobí, ak sa chvíľu bude držať vzadu. Ľudská nátura. Milióny rokov evolúcie. Ale predná časť mozgu mu vravela nie, ak je konfrontácia nevyhnutná, potom logicky by jeho záujmom najlepšie poslúžilo, keby sa držal čo najbližšie pri posilách. Preto by mal ísť smerom k nim. Nie preč od nich.

Impulzy štart-stop v  hlave chlapíka spôsobili náhly výpad dopredu, čím sa priblížil priveľmi skoro. Celú šírku jehomentálneho vlnového pásma zabrali otázky pohybu. Času a priestoru. Nemyslel na to, ako sa brániť. Až príliš neskoro. A doPOLNOČNÁ LINKA | 27

konca ani potom neprejavil žiadnu predstavivosť. Keď zbadal

lakte a nohy, zaimprovizoval proti nim zaujatím všestranného

obranného postoja, ale Jack si ho nevšímal. Plnou rýchlosťou

predviedol posledný neočakávaný výpad a hladko sa mupodarilo zasiahnuť chlapíka hlavou priamo do nosa. Presun hmoty

a hybnosti. Zaručená okamžitá výhra. Sekunda a pol.

Jack sa rýchlo zvrtol a zbadal posledných dvoch útočníkov,dostali sa už za rad motocyklov, necelé štyri metre od neho, blížili sa strednou rýchlosťou, skôr z povinnosti než dychtivo. Vykročil cez hlavou zrazenú obeť dozadu a  presunul sa okolo motoriek bližšie k ulici. Sledoval, ako ho tí dvaja nasledujú a ako siuvedomujú, čo ich čaká. Postupovali ako na oválnej pretekárskej dráhe. Mohli by chodiť dokola aj celú noc.

Rozdelili sa. Pozreli na protivníka, postáli a koordinovali sa. Čakali, jeden za poslednou motorkou vľavo, druhý za poslednou motorkou vpravo. Poslední preživší. Najlepší zo skupiny. Istotne najmúdrejší. Lepšie je ísť piaty alebo šiesty než prvý a leb o d r u hý.

Vzápätí si v duchu napočítali do troch a vykročili dopredu.Nebolo to vôbec to najhoršie, čo Jack doteraz videl. Rýchlosť mali správnu a aj uhly mali správne, takmer učebnicovo, a bolo viac ako isté, že Jacka zasiahnu. Z jednej alebo z druhej strany. Nedalo sa tomu vyhnúť. Priblížia sa spolu. Stane sa moriakom v sendviči.

V tejto chvíli Michelle pravdepodobne sedela a jedla to, čo si navarila. Za kuchynským stolom. S pohárom vína. Možno malá oslava. Bezpečne doma.

Len zriedka sa stávalo, že by Jacka pri bitke zasiahli. Preto si zaumienil, že to tak aj zostane. Nie z márnivosti. Utŕžiť úder by bolo neefektívne. Obmedzila by sa tým jeho ďalšia výkonnosť.

Dopredu podišiel práve vtedy, keď dvaja protivníciobchádzali koniec radu motocyklov. Teraz sa uhol stal prijateľným. Skôr priama línia než trojuholník. Nadýchol sa. Protivníci sa priblížili. Jeden z jeho ľavej a druhý z pravej strany. Postupovalipoma| LEE CHILD ly krok za krokom, hľadeli dopredu, dávali pozor na relatívnu vzdialenosť. Chceli zaujať cieľovú pozíciu súčasne.

Ľudská nátura. Milióny rokov evolúcie.

Jack vyrazil doľava a stali sa dve veci. Protivník vľavoprekvapene cúvol a protivník vpravo pridal do kroku, aby zmenšil medzeru, lebo jeho lovecký inštinkt ho nútil zabrániť koristi uniknúť.

Jack sa ihneď zvrtol a chlapík sprava plnou rýchlosťounabehol rovno na jeho nastrčený lakeť, následne sa Jack znovu otočil a zistil, že ušetril pol sekundy, lebo protivníkovi zľava trvalonejaký čas, aby sa jeho ustupovanie zmenilo na pohyb dopredu. To Jackovi umožnilo vybrať si cieľ. Kopol ho do kolena a chlapík okamžite spadol dolu tvárou do štrku, bác, a hneď nato ho Jack kopol do hlavy, ale ľavou nohou, tú mal slabšiu. Čo je u pravákov normálne a primerané. Netreba zachádzať priďaleko. Byť hlúpy nie je hrdelný zločin. Iba hendikep.

Vydýchol si.

Neporazený.

Z chodníka sa ozval Jimmy Rat: „Už je vám lepšie?“

„O trochu,“ odvetil Jack.

„Ak chcete, môžete u mňa pracovať.“

„ Ne ch c em .“

„Máte problém so ženou?“

Jack sa zdržal odpovede. Namiesto toho sa pretisol medziriadidlami zoradených motoriek, prehodil nohu a sadol si namotorku Jimmyho Rata. Na sedadle sa potisol dozadu, pohodlne sa uvelebil a vyložil si nohu na stúpadlo.

„Hej,“ zvolal Jimmy Rat. „Čo si to dovoľujete? Ako si môžete sadnúť na cudziu motorku? Odporná neslušnosť. To sú ale spôsoby, človeče.“

„A prečo?“

„Pravidlo číslo jeden.“

„A čo s tým chceš urobiť?“

POLNOČNÁ LINKA | 29

Jimmy Rat sa nezmohol na slovo.

„Odpovedz na moju otázku a hneď vypadnem.“

„Na akú otázku?“

„Chcem vedieť miesto a meno v Južnej Dakote, odkiaľ sidoniesol ten prsteň.“

Mlčal.

„Ja tu pokojne môžem sedieť aj celú noc. Teraz nemámesvedkov. Ale skôr či neskôr sem dakto príde. Uvidia ma sedieť natvojej motorke. A teba neschopného si s tým poradiť. Ako baba, nie potkan. Budeš odpísaný.“

Jimmy Rat sa poobzeral okolo seba.

„Ten, s kým sa chceš stretnúť, nie je tuctový chlap.“

„Ani ty nie si,“ povedal Jack. „A som tu.“

Z vedľajšej ulice sa ozval dopravný hluk. Možno hospôsobilo pomaly sa pohybujúce nákladné auto. Jimmy Rat pozoroval roh. Zabočí sem? Nezabočilo. Odfrčalo do diaľky a  znovu sa rozhostilo ticho.

Jack čakal.

Aj z inej ulice začuli zvuk auta.

„Pracuje vo verejnej práčovni v  Rapid City. Volá sa Arthur Scorpio,“ odvetil napokon Jimmy Rat.

Auto na rovnobežnej ulici spomaľovalo. Chystalo sa odbočiť k nim. K rohu mu už chýbalo len tridsať sekúnd. Jack zišielz motorky a znovu sa pretisol medzi riadidlami na chodník. Jimmy odišiel opačným smerom, okolo motoriek, do tieňa za budovou. Dnu možno vošiel zadnými dverami.

Auto vyšlo spoza rohu práve včas. Prichádzal okresný policajt. Znovu sa vracal. | LEE CHILD 5 Policajt s nohou na brzde na chvíľu zaváhal, potom otočilvolantom a zastal pri rovnakom obrubníku ako predtým. Stiahol okno a prezeral si scénu. Šesť mužov v horizontálnej polohe, niektorí sa hýbali. Plus vzpriamene stojaci Reacher na chodníku.

„Prosím vás, pristúpte k vozidlu,“ vyzval ho.

Jack poslúchol.

„Gratulujem,“ povedal policajt.

„K čomu?“

„K tomu, čo ste tu narobili.“

„Ja s tým nemám nič spoločné, zapríčinili si to sami. Ja som sa len díval. Neviem, prečo sa tak pohádali. Zrejme si niekto z nich sadol na nesprávnu motorku.“

„Tak ste to videli?“

„Neveríte mi?“

„Len teoreticky. A mal by som uveriť?“

„Advokát majiteľa záložne vraví, že pre nás všetkých by bolo najlepšie, keby ste uverili.“

„Prišiel som vás požiadať, aby ste odišli z môjho okresu.“

„Sedí vec. Plánujem odísť prvým autobusom.“

„To nie je dosť rýchlo.“

„Chcete, aby som ukradol motorku?“

„Odveziem vás.“

„Až tak veľmi túžite, aby som vypadol?“

„Obaja si ušetríme kopu papierovania.“

„Kam ma odveziete?“

POLNOČNÁ LINKA | 31

„Predpokladám, že vám na otázku odpovedali. Určitezamierite na západ. Na tej strane sú hranice okresu len kúsok od výjazdu na medzištátnu diaľnicu číslo deväťdesiat. Žije tu kopa milých ľudí. Určite vás odvezú.“

Jack nastúpil a po štyridsiatich pokojných minútach vystúpil v  krajine nikoho, na tmavej dvojprúdovej ceste vedľa značky, podľa ktorej opúšťal jeden okres a vstupoval do iného.Policajtovi zamával na rozlúčku, prešiel sto metrov, ešte dvesto a potom zastal a  obzrel sa. Policajt mu zablikal svetlami, cúvol, otočil sa a vyrazil naspäť. Jack sa díval, ako miznú zadné svetlá, a po chvíli prešiel k miestu, kde sa krajnica trochu rozšírila. Čakal. Pred sebou mal asi sto kilometrov dvojprúdovej vozovkya potom medzištátnu diaľnicu 90. Viedla cez Minnesotu na západ do Južnej Dakoty, do Sioux Falls a odtiaľ až do Rapid City.

A potom ešte ďalej. Do Seattlu, tam chcel. V tom okamihu vyše dvetisícštyristo kilometrov od miesta, kde stál, Michelle Changová za kuchynským stolom jedla objednanú pizzu. S pohárom vody, nie vína. Nešlo o oslavu. Len o kalórie. Celé popoludnie mala veľa práce, dobiehala týždeň zanedbané povinnosti. Bola unavená, čiastočne šťastná, že je sama,a čiastočne nie. Predpokladala, že Jack sa vybral do Chicaga. Odtiaľ mal kopu možností. Chýbal jej. Ale vedela, že by im tonefungovalo. Vedela to tak presne, ako že sa volá Michelle. V tom istom okamihu, takmer tisícdvesto kilometrov odtiaľ na stole policajnej stanice v  Rapid City, na oddelení krádeží, zazvonil telefón. Zdvihla ho detektívka Gloria Nakamurová. Nízka a počerná, ako policajtka pracovala tri roky. Už sa nepovažovala za zelenáča, ale ešte ani za veterána. Do konca služby jej chýbala hodina. „Krádeže, Nakamurová,“ ozvala sa.

Volal technik z oddelenia počítačových zločinov, robil jejláskavosť. „Ozval sa mi môj človek z telefónnej spoločnosti,“ povedal. | LEE CHILD „Z  wisconsinského čísla nechal nejaký Jimmy hlasovú správu Arthurovi Scorpiovi. Na jeho osobnom mobile. Akési varovanie.“

„Aké?“ spýtala sa detektívka.

„Pošlem ti ho e-mailom.“

„Máš to u mňa,“ poďakovala sa a zložila. Cinkol e-mail.Klikla na správu, potom na súbor a pustila hlasitosť. Začula zvuky ako z baru, po nich nervózny hlas, hovoril rýchlo: „Arthur, tu je Jimmy. Prišiel za mnou chlap a vyzvedal sa na vec, ktorú som dostal od teba. Zdá sa, že chce odhaliť našu sieť zásobovania. Nepovedal som mu nič, ale ktovie, ako ma našiel, a preto simyslím, že poľahky nájde aj teba. Ak sa tak stane, ber ho vážne. Ten chlap vyzerá ako tajomný obor Bigfoot, čo práve vyšiel z lesa. Daj si naňho pozor.“

Vzápätí sa ozval plastový praskot, keď položil veľké slúchadlo do vidlice. Možno volal z verejného telefónu na stene.Vo wisconsinskom bare. Spis Arthura Scorpia už dosahoval hrúbku takmer desať centimetrov. Doteraz naňho nič nemali. Ale kriminálne oddelenie v Rapid City sa nevzdávalo. Zakladali každú informáciu. Skôr či neskôr mu niečo prišijú. Nakamurovásprávu zapísala. Po zhrnutí dodala niekoľko vlastných poznámok. Nemáme jasný dôkaz, ale o  existencii zásobovacej siete som presvedčená. Otvorila prehliadač a napísala: Bigfoot. Hneď sa zobrazili hlavné znaky. Mýtický opočlovek, chlpatý, vysoký vyše dvoch metrov, údajne sa nachádza v  severozápadných lesoch. Znovu otvorila dokument a dopísala: Možno ten Bigfoot z neho niečo vytrasie! Kópiu poslala e-mailom poručíkovi.

Po chvíli sa jej zmocnil nedobrý pocit z výkričníka na konci poslednej vety. Pripadal jej dievčenský. Ale musela ho tam dať. Dúfala, že len čo si jej šéf poznámku prečíta, okamžitenariadi obnovenie vyšetrovania. Len pre prípad, že by sa Scorpiov ohlásený návštevník ukázal ako dôležitý. Jimmy z Wisconsinu má určite vygumovanú hlavu, lebo očividne klamal, keď vravel, že mu nič nepovedal. Jeho tvrdenie nemalo logiku. Lebo chlap

POLNOČNÁ LINKA | 33

natoľko vystrašený, aby poslal varovnú hlasovú správu, musel

mať plné gate a odpovedať na každú otázku, akú mu Bigfootpoložil. Zrejme sa už vydal na cestu. Čas je preto dôležitý, ale šéf

si privlastnil celú výkonnú moc. Postrkovať ho nemalo význam.

Musí na to ísť okľukou, zmierniť jeho podráždenie, aby simyslel, že na to prišiel sám.

Vzápätí prišla nočná zmena a Nakamurová sa pobrala domov. Rozhodla sa, že ráno zájde do Scorpiovej verejnej práčovne.Cestou do práce. Na tridsať minút alebo hodinu. Len sa pozrieť. Je možné, že tajomný obor Bigfoot dovtedy príde. Jack nemal dôvod pochybovať o policajtových slovách, žev záadnom Wisconsine žijú milí ľudia. Problém však spočíval v  kvantite a  nie v  kvalite. Podvečer už značne pokročil a  on ešte vždy stál na opustenej dedinskej ceste uprostred ničoho. Nulová premávka. Či takmer nulová, aby bol presný. V závane teplého vetra popri ňom prefrčala nákladná dodávka a o päť minút spomalil Ford F-150, aby si ho vodič prezrel, no vzápätí pridal a  odišiel bez zastavenia. Východný horizont tvrdohlavo tmavel a tíchol. Jacka však optimizmus neopúšťal. A mal kopu času. Nemusel sa strategicky ponáhľať. Prsteň v  záložni ležal mesiac. Nesledoval horúcu stopu.

Desať ku jednej, že pri pátraní nič zaujímavé neodhalí.

Jack čakal, napokon v  diaľke zazrel reflektory, prichádzali z východu, slabo blikali ako vzdialená hviezda. Celú minútu sa mu zdalo, že sa nepribližujú, lebo sa díval z čelnej perspektívy, ale zrazu sa obraz zaostril. Nákladná dodávka, hádal, aleboterénne vozidlo. Zodpovedala tomu výška i rozpätie svetiel. Vošiel do vozovky a  vystrčil palec. Napoly sa otočil bokom, ako pri fotografovaní v Hollywoode. Profil ponúkal v istom uhle, čím postavu zminimalizoval, ale s výškou sa nedalo robiť nič. Čím menej hrozivo bude pôsobiť, tým lepšie. So stopovaním malskúsenosti. Vedel, že sa stáva subjektom krátkeho rozhodovania. | LEE CHILD

Prichádzala nákladná dodávka. Veľká. Kabína pre niekoľko ľudí. Japonská. Veľa chrómu a lesklej farby. Spomalila. Priblížila sa. Vodičovu tvár osvetľovalo červené svetlo z prístrojovej dosky. Nezastane, blyslo Jackovi hlavou. Auto riadila žena. Musela by byť padnutá na hlavu.

Dodávka zastavila.

Tmavočervená metalizovaná honda. Stiahla okno. Na zadnom sedadle sedel pes. Čosi ako nemecký ovčiak, ale väčší. Veľký takmer ako poník. Možno nejaká šialená mutácia. Zuby mal ako patróny do pušky. Žena sa nahla ponad konzolu. Malatmavé vlasy zviazané do uzla. Na sebe tmavočervenú košeľu, okolo štyridsaťpäť rokov.

„Kam máte namierené?“ spýtala sa.

„Potrebujem sa dostať na medzištátnu diaľnicu deväťdesiat,“ odvetil Jack.

„Tak si naskočte. Je to skoro tam, kam idem.“

„Myslíte to vážne?“

„O tom, kam idem?“

„O mne, aby som naskočil. Z hľadiska bezpečnosti. Nepoznáte ma. Ja síce nepredstavujem hrozbu, ale aj tak to radšejpov iem .“

„V aute mám divého psa.“

„Môžem byť ozbrojený. Obyčajne to prebieha tak, že naj prv zastrelím psa alebo mu podrežem hrdlo a potom sa pustím do vás. Toho by som sa bál ja. Myslím z profesionálnehohľadisk a .“

„Ste policajt?“

„Pracoval som vo vojenskej polícii.“

„Ste ozbrojený?“

„ Nie.“

„Tak naskočte.“

– – –


POLNOČNÁ LINKA | 35

Priznala sa, že je farmárka a  má kopu kráv roztrúsených na

mnohých veľkých pastvinách, chovaných na mlieko. Vodí sa jej

dobre, odhadoval Jack, súdiac podľa auta. Mal pocit, že je také

široké ako americké vojenské terénne vozidlo, vojaci hoskomolene nazývali Humvee. Sedadlá čalúnené, s prešívanou kožou.

Priadlo ticho ako limuzína. Rozprávali sa. Spýtal sa jej, či sa

odjakživa venuje chovu dobytka, a ona odvetila áno, už je štvrtá

generácia. Spýtala sa ho, čím si zarába na živobytie, a  on odvetil, že teraz nemá zamestnanie. Zo zadného sedadla sledoval

rozhovor obrovský pes, hnusnú hlavu otáčal raz na jednu, raz

na druhú stranu.

O hodinu zastavila, aby na križovatke diaľnice 90 vystúpil.Poďakoval jej a na rozlúčku zamával. Milej a dobrej osobe. Jedno zo zriedkavých stretnutí, ktoré robili jeho život takým, akým je.

Potom prešiel na výjazd smerujúci na sever, pustil sa po ňom, postavil sa do uhla, jednu nohu na diaľničné pruhy, druhú do jazdného pruhu, a vystrčil palec. Takmer tisícdvesto kilometrov odtiaľ si Arthur Scorpiov kancelárii za verejnou práčovňou v Rapid City kontroloval posledné denné texty, e-maily a hlasové správy z telefónu. Narazil naodkaz od Jimmyho Rata a započúval sa: Nepovedal som mu nič, ale ktovie, ako ma našiel, a preto si myslím, že poľahky nájde aj teba. Čo preložené do zrozumiteľného jazyka znamenalo: Zradil som ťa, a ten chlap už je na ceste. Čiže z dlhodobého hľadiska koniec obchodovania s Jimmym Ratom a z krátkodobéhohľadiska treba zvážiť obranné opatrenia.

Scorpio zavolal sekretárke domov. Práve sa chystala do postele. Spýtal sa jej: „Kto alebo čo je Bigfoot?“

„Obrovský opočlovek a žije v lese,“ odvetila. „Naseverozáadných svahoch. Je vysoký vyše dvoch metrov a celý chlpatý. Žerie medvede a  dobytok. Jeden rančer prišiel za rok o  tisíc k u s ov.“ | LEE CHILD

„Kde sa to stalo?“

„Nikde,“ odvetila sekretárka. „Je to vymyslené. Ako rozrávka.“

Scorpio sa zmohol len na: „Mhm.“

Vzápätí prerušil spojenie a zavolal dvom spoľahlivýmchlapcom, potom zamkol verejnú práčovňu a odviezol sa domov.

POLNOČNÁ LINKA | 37

6

Tesne pred polnocou Jackovi zastavilo auto, jagavý kamiónz nehrdzavejúcej ocele, v nádrži viezol skoro desaťtisíc litrovčerstvého mlieka, pripomínal biogiválnu strelu. Vodič mal namierené

do Sioux Falls, mesto predstavovalo západnú hranicu jehokonkrétneho mliečneho distribučného systému. Ale odtiaľ ešte stále

chýbalo do Rapid City päťstošesťdesiat kilometrov. Nebojte sa,

utešoval ho vodič. Tam si ľahko dačo stopnete. Je tam zastávka

pre kamióny s  prevádzkou dvadsaťštyri hodín denne. Naozaj

veľké parkovisko, ako križovatka sveta.

Jack nechal vodiča rozprávať celú cestu cez Minnesotu, zrejme sa potreboval vyhovoriť, pôsobil ako ľudský amfetamín. Robil všetko pre to, aby nezaspal. Čokoľvek, aby sa vyhol starému vtipu: Chcem zomrieť pokojne v spánku ako starec. Nie kričiac hrôzou ako cestujúci. Rozhovor sa krútil všetkými možnými smermi. Rozprával o  administratívnej nespravodlivosti v obchode s  mliekom. Sťažnosti už zverejnili. Potom chcel počuť zopár vojnových príbehov, tak mu Jack vyhovel. Čoskorodorazili k  veľkej zastávke pre kamióny. Vodič nepreháňal. Zastali na niekoľkohektárovom benzínovom čerpadle, pri niekoľko sto metrov dlhom moteli a  rodinnej reštaurácii veľkej ako sklad. Zvonku žiarila neónmi a vnútro osvetľovali žiarivkové svie tidlá. Striedali sa tu osemnásťkolesové kamióny a automobily,nákladiaky a dodávky všetkého druhu.

Jack vystúpil z kabíny a rovno zamieril do kancelárie motela, kde zaplatil za izbu, hoci do svitania už nebolo ďaleko. Nemalo | LEE CHILD zmysel prísť do Rapid City unavený a  dolámaný. Nemalo zmysel prísť ani vtedy, keď ho očakávali. Jimmy Rat celkom určite Ar thurovi Scorpiovi zavolal. Zahral sa na dobrodinca a  kryl si vlastný chrbát v zmysle: To som nebol ja, prisahám, ale myslím, že ťa niekto zradil. Čomu adresát, samozrejme, neuverí, ale čo istotne prijme ako vzdialené skoré varovanie: Niečo sa tamvonku deje. Najstarší strach v ľudských dejinách. Scorpio okamžite postaví strážne hliadky. A  preto ich Jack nechá, nech prvý deň čučia do prázdna. Otupí ich pozornosť, podkope ich nadšenie, až začnú zívať a žmurkať. Vždy je lepšie zaútočiť v čase, aký si sami vyberiete. Preto sa v rušnej reštaurácii naraňajkoval, vrátil sa do izby, osprchoval sa a šiel do postele práve vtedy, keď vychádzalo slnko, malý prsteň z West Pointu položil na nočný stolík vedľa seba. V tej chvíli takmer šesťsto kilometrov na západ v Rapid Citydetektívka Gloria Nakamurová už vstala a chodila po byte.Zobudila sa pred svitaním, osprchovala sa, obliekla a naraňajkovala. O celú hodinu skôr vyrážala z bytu. Do práce, ale nie priamo.

Jazdila na vlastnom aute, na stredne veľkom chevrolete.Bledomodrom a  anonymnom, akoby si ho požičala. Prechádzala stredom mesta a z hlavného smeru odbočila k územiuArthura Scorpia. Vlastnil takmer jednu celú mestskú ulicu. Verejná práčovňa sa nachádzala v jej strede. Pôsobila ako vlajková loď. Blok na jednej strane ústil do betónovej krížnej ulice s úzkym chodníkom, na ňom stál suchý strom v úplne vyschnutej jame. Na druhej strane ústil do služobného priechodu pre dodávky tovaru a odvoz odpadu.

Najprv vošla do priechodu. Zadebneného a úzkeho. Nadhlavou jej z naklonených stĺpov visela spleť elektrickýcha telefónnych drôtov. Pred zadnými dverami do verejnej práčovne postával chlap. So založenými rukami sa chrbtom opieral o múr. Proti rannému chladu mal na sebe krátky čierny kabát, pod ním čierny sveter, čierne nohavice, čierne topánky, mal vyše metra

POLNOČNÁ LINKA | 39

osemdesiat a obrovitú postavu. Dva razy takú veľkú akoNakamurová. Pôsobil čulo a ostražito.

Chcela si ho odfotografovať telefónom. Do nekonečného spisu, ale nemohla to urobiť okato. Šéf sa jej doteraz neozval.Vyšetrovanie ešte úradne neotvoril. Preto si nastavila fotoaparát, priloži- la telefón k uchu, potom k oknu, akoby prijímala hovor a pomaly sa viezla okolo, oči upreté dopredu, palcom potajomky ďobkala, klik, klik, klik, kým nemala strážnika za sebou. Z priechoduodbočila doľava, znovu doľava a prechádzala pred budovou.

Pri predných dverách stál ďalší chlap. Rovnaká funkcia.Ostražito sa so skríženými rukami opieral o  múr. Oblečený do čierneho. Ako vyhadzovač z  nočného klubu. Bez zamatového povrazu. Nakamurová priložila telefón k uchu. Klik, klik, klik. Na konci ulice odbočila doprava a zaparkovala na mieste, kde ju strážnik nemohol vidieť.

Prezrela si fotografie. Oboch strážnikov odfotografovalanakrivo a nejasne a ani na jednej snímke neboli v strede rámika. Ale budova a  celkový kontext sa dali rozpoznať. Príbeh mal dej. Z  Wisconsinu Scorpio dostane hlášku a  okamžite si zoženie ochranku. Miestnych svalovcov. Dvoch chlapov. Jedného k predným, druhého k zadným dverám.

Lebo Scorpio sa očividne lesného obra bojí.

A ten je kde?

Prichádza, blyslo Nakamurovej hlavou. Musí už byť na ceste. Zdá sa, že sa rozhodol odhaliť sieť zásobovania. Vystúpilaz auta. Kráčala tou istou cestou, ako prišla. Zabočila na Scorpiovu ulicu. Zostávala na náprotivnom chodníku. Strážnik pri dverách do verejnej práčovne si ju všimol. Cítila na sebe jeho pohľad. Nepohol sa. Len ju sledoval. Kráčala ďalej. Takmer oprotipráčovni bol podnik, kde sa dalo naraňajkovať. Nepatril Scor piovi. Jeho susedovi. Mal nezvyčajne malé okno, ale ak ste si sadli k  prvému stolu a  natiahli krk, mali ste celkom pekný výhľad. Detektívka tu strávila niekoľko hodín. | LEE CHILD

Potlačila dvere.

Stôl jej obsadil akýsi chlap. Od seba už odtisol zvyškyraňajok, slaninu a vajcia. Sedel pri poloprázdnej šálke kávy.Pôsobil milo, mal peknú postavu, kravatu a tmavý konvenčný oblek z pevnej tkaniny. Vlasy úhľadne učesané a čosi vyše päťdesiatky, ale koľko navyše sa dalo len ťažko odhadnúť. Vlasy ešte vždy hnedé, chudú a nestarnúcu tvár. Mohol mať aj šesťdesiat. Možno dokonca aj sedemdesiat.

Cez okno sa díval na verejnú práčovňu.

Určite. Jasne to videla. Nebol vysoký, no vyšší než ona, preto na stoličke nenaťahoval krk. No aj tak mal chrbát neprirodzene vystretý. Musel mať, aby videl ponad parapet. Upreto sa díval. Oči ani raz nesklopil. Šálku vždy nahmatal, naslepo ju dvíhal, a keď si upíjal, díval sa cez okno.

Žeby Bigfoot?

Ber ho vážne, povedal hlas z Wisconsinu. A chlap za stolom naozaj vyzeral na to, že ho treba brať vážne. Sálala z neho tvrdosť a kompetentnosť. Nebolo to zrejmé na prvý pohľad. Výraz mal prívetivý, ale trpezlivosť obmedzenú. Celkom jasne sa s nímneoplatilo dostať do potýčky. Teoreticky si ho vedela predstaviť ako do istej miery tichého a smrteľne nebezpečného nepriateľa. Vedela si ho predstaviť ako človeka, čo si zaslúži šepkanú vystrašenú hlasovú správu. S  naliehavým varovaním a  jadrným opisom. Ale nepoužila by výraz Bigfoot, čo práve vyšiel z lesa. Nie pre tohto muža. Možno by použila odkaz na špionážny film o bezohľadnom zabijakovi z KGB, ktorý sa stratil v dave.Opísala by ho ako pôvabného, nenápadného, takmer elegantného. Bol by to pravý opak lesného obra.

Ale kto to potom je?

Existuje jeden spôsob, ako to zistiť.

Sadla si oproti nemu a vytiahla odznak z kabelky. Bol vovinylovom puzdre vydanom na oddelení, oproti fotografii zaplastovým okienkom. Detektívka Nakamurová Gloria a podpis.

POLNOČNÁ LINKA | 41

Chlap si z  vnútorného vrecka vytiahol okuliare na čítanie z korytnačiny a nasadil si ich. Pozrel na preukaz a odvrátil zrak. Z druhého vnútorného vrecka vytiahol malý notes. Palcom ho otvoril. Pozrel doň, prevrátil strany a znovu odvrátil zrak.

„Pracujete na oddelení krádeží,“ povedal.

„Máte nás tam všetkých?“

„ Á no,“ o dvet i l.

„Prečo?“

„Chcem vedieť, kto čo a kde robí.“

„Čo tu robíte vy?“

„Svoju robotu.“

„Ako sa voláte?“

„Bramall,“ odvetil. „Krstné meno Terrence, ale pokojne ma vol ajt e Te r r y.“

„A aké je vaše zamestnanie, pán Bramall?“

„Som súkromný detektív.“

„Odkiaľ?“

„Z Chicaga.“

„Čo vás privádza do Rapid City?“

„Súkromné vyšetrovanie.“

„Arthura Scorpia?“

„Obávam sa, že som viazaný istým stupňom dôvernosti.S jedinou výnimkou, kým sa nedomnievam, že bol alebo budespáchaný trestný čin. Čo si v tejto chvíli nemyslím.“

„Potrebujem vedieť, či pracujete pre neho alebo proti nemu,“ dobiedzala Nakamurová.

„Aha, o to vám ide?“

„Nezvolia ho za občana roka.“

„Nie je môj klient, ak máte toto na mysli.“

„A kto je?“

„Nemôžem prezradiť.“

„Máte partnera?“ spýtala sa detektívka.

„Romanticky alebo profesionálne?“ odvetil Bramall. | LEE CHILD

„Profesionálne.“

„ Nie.“

„Pracujete v nejakej agentúre?“

„Prečo sa pýtate?“

„Zachytili sm



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist