načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Pokiaľ ide o mňa, som stále zamilovaný - Sandro Settimj

Pokiaľ ide o mňa, som stále zamilovaný

Elektronická kniha: Pokiaľ ide o mňa, som stále zamilovaný
Autor:

AJ PLACHÝ ROJKO SA MÔŽE ZMENIŤ NA UVEDOMELÉHO MUŽA Ugo je asi jediný muž na svete, ktorý verí na rozprávky. Pri ich štúdiu si neuvedomí, ako veľmi prepadol ich ideálu, a tak sa ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  240
+
-
8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 272
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2484-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

AJ PLACHÝ ROJKO SA MÔŽE ZMENIŤ NA UVEDOMELÉHO MUŽA Ugo je asi jediný muž na svete, ktorý verí na rozprávky. Pri ich štúdiu si neuvedomí, ako veľmi prepadol ich ideálu, a tak sa jeho život stáva honbou za perfektným zamestnaním, za ženou a vzťahmi. Tradičný rozpor medzi snom a skutočnosťou komplikuje všetko, do čoho sa pustí.
Do života mu vstúpi niekoľko žien, ale ani jedna nezodpovedá jeho predstavám, a preto sa mu vzťahy rozpadávajú. Keďže Ugo nie je typický pasívny hrdina, každá cesta ho formuje, aby nakoniec stretol tú pravú. Rokmi dozrievania zisťuje, že život nie je rozprávka a Popoluška je len predstava, ktorá ho chránila pred zlými voľbami. Aj tie sú však pre človeka potrebné, bez nich by nedospel k poznaniu. Ugo nakoniec pocíti lásku, po akej túžil. Otázkou je, či je schopný vzdať sa predstáv, aby konečne žil. Sandro Settimj sa narodil v roku 1963 v Ríme. Na univerzite vyštudoval taliansky jazyk a literatúru, po získaní diplomu začal pracovať ako inštruktor a animátor v turistických rezortoch po celom svete. Je scenáristom v talianskej verejnoprávnej stanici RAI. Pokiaľ ide o mňa, som stále zamilovaný je jeho prvý román.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Original title: Sandro Settimj:

PER QUANTO MI RIGUARDA SONO SEMPRE INNAMORATO

Copyright © Sandro Settimj, 2014

Per quanto mi riguarda sono sempre innamorato, Mondadori, 2014

Published by arrangement with Walkabout Literary Agency

Cover design © Francesca Kristal Spinelli, 2015

Cover pistures © Dung Tran Thi, Svetap/Dreamstime.com

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2015

Translation © Jaroslava Hribiková, 2015

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Katarína Slivková

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé elektronické vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať

do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou,

alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-530-1 (pdf)


„Pane, aké by bolo ľudstvo bez ženy?“

„Biedne, pane, príšerne biedne.“

mark twain



7

On: „môžeme začať.“

Ja: „Neviem v tom chodiť. Čo mám robiť?“

On: „Povedzte niečo, ak chcete. Odteraz začína plynúťvašich štyridsaťpäť minút.“ Ja: „Dobre.“ On: „Alebo sa môžete rozhodnúť, že budete mlčať.“ Ja: „Odteraz presne štyridsaťpäť minút?“ On: „Závisí to od vás. Som vám k dispozícii.“ Ja: „Čím mám začať?“ On: „Čím len chcete. Prečo ste prišli?“ Ja: „Necítim sa dobre.“ On: „Kde?“ Ja: „Tak celkovo, v živote.“ On: „Mohli by ste to špecifikovať?“ Ja: „Napríklad so ženami.“ On: „S mužmi je to lepšie?“ Ja: „Áno... alebo skôr nie, aspoň nie v takom zmysle.“ On: „Áno či nie?“ Ja: „Áno, je to lepšie. Nie, nie v takom zmysle.“ On: „V akom zmysle? Porozprávajme sa o tom.“ Ja: „Pán doktor, verte mi, toto je slepá ulica.“ On: „Hovoriť o mužoch vás obťažuje?“ Ja: „Povedal by som, že na to nie som pripravený. Chcel som rozprávať o ženách.“


8

On: „Tak do toho. Som vám k dispozícii.“

Ja: „Celých štyridsaťpäť minút.“

On: „Už len štyridsať a rýchlo ubúdajú.“

Ja: „Pán doktor, problém je v tom, že sa mi páčia ženy.“

On: „V poriadku.“

Ja: „Vždy sa mi veľmi páčili. Už odmala.“

On: „To je dobre.“

Ja: „Na základnej škole som si svoje spolužiačkypredstavoval nahé.“ On: „Potom ste ich aj videli?“ Ja: „Áno, hoci medzitým už stihli skončiť vysokú.“ On: „Páčili sa vám?“ Ja: „Na zbláznenie.“ On: „Preto trpíte?“ Ja: „Nie, preto nie. Trápi ma, čo príde potom.“ On: „Nie ste schopný vybudovať si vzťah?“ Ja: „Nie... či skôr áno, ale to nie je podstatné.“ On: „Áno alebo nie?“ Ja: „Áno, som schopný vybudovať si vzťah. Nie, nie je to podstatné.“ On: „Tak čo teda?“ Ja: „Mal som rád rozprávky.“ On: „To je prirodzené, každý má rád rozprávky.“ Ja: „Povedal som, že som ich mal rád.“

On: „To je prirodzené, každý mal rád rozprávky. Patrí to

k detstvu.“

Ja: „Ja som ich mal rád do včerajška, lenže už im neverím.“

On: „To je váš problém?“

Ja: „Problém bol už to, že som na ne veril. Teraz, keď som

prestal, je to ešte horšie.“

On: „Zaujímavé. Ako to myslíte?“

Ja: „Cítim sa prázdny.“

On: „Na tom môžeme popracovať. Čo to má spoločné so ženami?“


9

Ja: „Rozprávky a ženy sú pre mňa jedno a to isté. Presnejšie

povedané, boli.“

On: „Už viac nie sú?“

Ja: „V konečnom dôsledku je to podvod. A žili šťastne, až

kým nepomreli... Uvedomujete si to?“

On: „Pravdaže.“

Ja: „V skutočnosti je všetko inak.“

On: „Ako to je?“

Ja: „O polnoci Popoluška zmizne z bálu. Koniec.“

On: „Vždy zmizne?“

Ja: „Nie, občas zostane, ale už je z nej Gizela.“

On: „Kto?“

Ja: „Jedna z jej odporných sestier. Veď viete, z filmu Walta

Disneyho.“

On: „Ugo, chodíte stále dookola.“

Ja: „Ako som povedal pred dvadsiatimi minútami, skrátka,

necítim sa dobre.“

On: „Pred dvadsiatimi minútami... Ste nervózny z toho, ako

uteká čas?“

Ja: „Za tri eurá na minútu? Trochu.“

On: „Peniaze vás otravujú?“

Ja: „Ani nie. To ja otravujem peniaze.“

On: „Myslíte si, že ich nemáte dosť?“

Ja: „Nemyslím si to, viem to celkom iste. Je to problém.“

On: „Ak je to problém, ako chcete pokračovať v terapii?“

Ja: „Nemohli by sme sa trochu poponáhľať?“

On: „Ako si to predstavujete?“

Ja: „Prídem a štyridsaťpäť minút vám budem rozprávať

o svojom vzťahu k ženám.“

On: „To práve robíme.“ Ja: „Neurazte sa, ale ustavične ma prerušujete tisíckami otázok.“ On: „Práve to je podstata terapie – prekopať sa do hĺbky.“ Ja: „Dobre, no nestačila by jedna diera?“


10

On: „Neexistuje iba jedna diera. Všetko je totiž navzájom

prepojené.“

Ja: „Takto to bude trvať celé mesiace.“

On: „Roky.“

Ja: „Pán doktor, to nepôjde.“

On: „Prečo?“

Ja: „Z finančného hľadiska.“

On: „Máte pocit, že nezarábate dosť?“

Ja: „Ako som už vravel, nemám pocit. Viem to.“

On: „Smiem sa opýtať na vaše zamestnanie?“

Ja: „Čoby nie.“

On: „Čo robíte?“

Ja: „Píšem scenáre pre verejnoprávnu televíziu.“

On: „Chápem. Súcitim s vami.“

Ja: „Už rozumiete, že musíme niečo vymyslieť?“

On: „Toto je terapia, nemožno ju skrátiť.“

Ja: „Čo keby som vám napísal všetko, o čom chcem hovoriť?“

On: „To by vám zaiste mohlo pomôcť, ale čo s tým mám ja?“ Ja: „Doma si písomne pripravím rozprávanie, prídem sem a prečítam vám ho.“ On: „Aká je v tom výhoda?“ Ja: „Doma premýšľam zadarmo.“ On: „Tak to nefunguje.“ Ja: „Povedal som vám, kde pracujem, majte zľutovanie.“ On: „Terapia si vyžaduje, aby sme sa stretávali aspoň raz za týždeň.“ Ja: „Ak si to terapia vyžaduje, dobre. Tak aspoň skráťme sedenia.“ On: „S tým by som veľmi nepočítal.“ Ja: „Pán doktor, pravda je, že rozmýšľam veľmi pomaly.Musím písať, aby som zo seba všetko dostal.“ On: „Súhlasím, tak si teda píšte, ak chcete. Som vám kdisozícii.“ Ja: „Konečne sme sa pochopili. Každý týždeň jeden príbeh.“


11

On: „Máte všetok priestor, robte, ako myslíte. Som vám...“

Ja: „... k dispozícii štyridsaťpäť minút, ktoré rýchlo ubúdajú.“

On: „A napokon sa pominú. Uvidíme sa na budúci utorok.“



13

POPOLUŠKA ODIŠLA

Bol aprílový piatok, štyri hodiny popoludní.

„Zavoláme si zajtra,“ povedala.

Moja diplomová práca na mňa prísne zazerala,rozložená na stolíku. Situácia bola kritická. Nachádzal som sa

v mimoriadnej životnej fáze, keď človek s nechuťou hľadí

do minulosti, s obavami do budúcnosti a s triaškou naprítomnosť. Útočila na mňa otázka, či môžeme nazvať idiotom

človeka, ktorý v tridsiatke stále študuje funkčný rozborrozrávky Popoluška. Bál som sa odpovede.

„Zavoláme si zajtra,“ vyhlásila v utorok.

Utorok plus zajtra rovná sa streda. Najneskôr štvrtok. Za nijakých okolností piatok. Tým skôr, že sa ešte neozvala. Moje pevné presvedčenie, že by ma Jutte svojimi vrtochmi zabila, dostávalo konkrétnu podobu. napriek svojmu menu jutte neBola pes. Bola žena. jejchromozómy rozprávali po holandsky a to bol dôvod, prečo aj ona rozprávala po holandsky. Okrem ďalších ôsmich jazykov vrátane môjho. Bola krásna, blondína a Holanďanka. Cítila sa krásna, blondína a Holanďanka. Jutte sa neozývala.

Aschenputtel však bola Nemka. Cez deň bola žienkadomáca, v noci baletka, presne o polnoci vyhodila jednučrievičku do vzduchu a zmizla v koči z tekvice. Napriekneogabanému menu, ktoré dostala od bratov Grimmovcov, ani


14

ona nebola nijaká hlupaňa, ale germánska verziatuzem

skej Popolušky. Ako z rozprávky sa zradne votrela dopiv

nice, kde som zvyčajne trávil bezútešné vysokoškolské časy

a vyše roka som tam mal trvalý pobyt. Môj život sa skladal

výhradne z poznávania Popolušky (dával som prednosťto

muto menu) a už to pre mňa nebola obyčajná rozprávka.Sta

la sa krutou skutočnosťou. Jednou z tajomných realít, akú by

svojmu synovi netolerovala ani najmiernejšia matka, a tone

spomínam Jutte, ktorá ešte matkou nebola.

„Kde pracuješ?“

„Študujem.“

„Čo študuješ?“

„Popolušku.“

„Tak to ti gratulujem, si vážne debil!“

Nie, nikdy sme sa na túto tému nebavili. Pravdupovediac,

ak by som jej mal prezradiť, že moja diplomová práca sa týka

Popoluškiných črievičiek, presnejšie otázky, ktorá z dvoch

črievičiek jej bola veľká, dopustil by som sa najväčšejtak

tickej chyby v dejinách. Muža, v podstate študenta, ktorý sa

krčí nad knihami v pivnici, možno v súčasnosti zo sexuálnej

stránky prirovnať k dážďovke. Napokon, keď som sa jediný

raz priznal žene, že mojou slabosťou sú rozprávky zPorý

nia, bez otáľania ma vyhodila za dvere s nálepkou nezrelý,

smiešny a slabomyseľný.

To bol dôvod, prečo som Jutte ani po šiestich mesiacoch

chodenia neprezradil svoje pravé zamestnanie. Niežeby

sa nevyzvedala, čo je moja životná náplň, naopak, často sa

pýtala, čím sa živím, no vždy sa uspokojila s vágnoureak

ciou bez bližšieho vysvetlenia: „Nooo...“ Nebolo to zdis

krétnosti, ako som si zo začiatku myslel, ale z čistejľaho

stajnosti. Odvracanie pozornosti od svojej osoby pre ňu

bolo také bolestné, že všetok záujem o inýchskoncentrova

la do jedinej otázky: „Čím sa živíš?“ V podstate vôbecne

čakala odpoveď.


15

Bolo päť hodín popoludní, aprílový piatok. Telefónnaďalej tvrdohlavo mlčal. Práve teraz, keď som predpokladal, že

sa mi Jutte podarilo zviesť, rozhodla sa, že sa viac neozve.

Optimisti hovoria, že život sa skladá z pekných a zoškaredých okamihov. Možno ten ich. Vstupoval som do fázy,

keď som sa v duchu úzkostlivo spytoval, či sa môj odporný

život niekedy prestane obracať k horšiemu.

jutte patrila do kategórie pekných dievčat. mala chudú

a podlhovastú tvár s rovným nosom, mäkké a zmyselné

pery, sivozelené oči a dlhé, rovné vlasy svetlej plavej farby.

Pýšila sa tenkým, dlhým a pôvabným krkom, plecami, ktoré

nepotrebovali vypchávky, aby sa na nich udržalo oblečenie,

štíhlymi pažami a dobre udržiavanými nechtami. Jej prsia

slušných rozmerov boli dostatočne pevné a ideálnetvarované. Mala rovný chrbát, úzke boky, ktoré pokračovali ešteužším pásom, dlhé nohy – ich jemná a ženská línia bola vkontraste so strohým severským postojom – a nežné členky. Jej

harmonické a driečne chodidlá s dlhými prstami a s pekne klenutými pätami dotvárali prepojenie línie lýtka a neboli objemné, ako majú africké ženy.

Ak to zhrniem, Jutte bola vysoká, no nie trápne, krásna,

ale nenásilným spôsobom, inteligentná, nie však prehnane,

a duchaplná. Alebo takmer.

Faktom bolo, že sa neozvala. Práve preto mi o piatejhodine a dvanástej minúte napadlo, aby som prehodnotil náš

vzťah. Kde som spravil chybu?

keď som jutte videl prvý raz, neuroBila na mňa zvláštny

dojem, naopak, po chvíli v jej prítomnosti som si želal, aby

som ju už viac nestretol.

Spoznali sme sa v jednom rímskom podniku pri večeri so

spoločnými priateľmi. Išlo o dva páry snúbencov, ktorí sivymenili veľavravné pohľady, potom vstali a zamierili na


16

ket. Ostali sme sami s koktailami v ruke a nemali sme si čo

povedať. Jutte mala povýšený, ja povznesený výraz.

„Zatancujeme si?“

„Nie.“

„Fajn.“

Čas plynul. Prstami som začal klopať po stole v rytme hudby.

„Ak sa ti žiada tancovať, len choď,“ poznamenalazhovievavo a mierne znechutene.

„Srdečne ďakujem,“ odvetil som. V tom okamihu som k nej cítil odpor.

Mlčali sme. Jutte upierala zrak na pohár pred sebou a ja

som pozeral na dlaždicu na zemi. Bezpochyby bolaštvorcová. Existuje veľa rôznych spôsobov, ako sledovať štvorcovú

dlaždicu. Napočítal som ich stošestnásť. Po polhodine som

už naliehavo potreboval dať svojmu životu nový smer.Zdvihol som pohľad. Hrala sa so zelenou čerešničkou v pohári

s miešaným nápojom.

„Zvláštna farba čerešne,“ povedal som veselo,presvedčený, že som našiel dobrú tému.

„Prečo?“ odsekla bez záujmu.

„Dočerta, nie je to jasné? Čerešňa je červená, je tovšeobecne známe! Neučili nás už na základnej škole, že mama je pekná, Rusi sú zlí a čerešne sú červené?“ Odpovede som sa nedočkal. „Táram, aby reč nestála a aby som sa neopýtal, ako sa voláš, v akom znamení si sa narodila, či siprekonala osýpky a tak.“

„Som Jutte, narodila som sa v znamení Rýb a osýpky som

nikdy nemala.“

Existuje veľa rôznych spôsobov, ako sledovať dlaždicu.

Tie štvorcové nikdy neprestanú prekvapovať.

Uplynulo dosť času.

„Vydáš sa za mňa?“ spýtal som sa zúfalo.

Nepochopila.


17

* * *

o rok som ju náhodou stretol na jednej akcii. tancovala

obklopená húfom ctiteľov. Z diaľky som sa jej pozdravil. Len

čo ma zbadala, tvár sa jej rozjasnila od radosti, s nespútaným

nadšením zakričala moje meno a utekala mi oproti,rozžiarená ako vianočný stromček. Nasledovalo dlhé a vášnivéobjatie, potom som ju odprevadil až domov a pozvala ma dnu.

Niekoľko hodín rozprávala o sebe a svojom chlapovi, ktorý

bol v skutočnosti mužom inej ženy, a nakoniec rozhodla, že

by sme mali zapracovať na našom veľkom priateľstve.

„Zapracujme,“ povedal som.

A to sa aj stalo.

Zdanlivo sme spolu začali chodiť. Nepravidelnosť našich

stretnutí bola v súlade s pravidlami, ktoré si Jutte stanovila,

pretože ľudia zo severu si plánujú aj nestálosť aHolanďanka má rovnaké predpoklady byť nepredvídateľná ako starý

revízor mestskej dopravy. Rafinovaná technika, ktorúpoužívala, aby naše schôdzky nadobudli príležitostnýcharakter, nebola nová. Bolo to niečo na spôsob ťahaj a pusť. Dnes

ťa chcem, zajtra a pozajtra nie, potom možno. Preto sme sa

stretávali presne každý štvrtý deň, prípadne každý piaty, ak

medzitým bola nedeľa.

Až doteraz išlo všetko dobre. Takmer. Náš vzťah sa začal

priateľstvom a postupoval do inej, menej plynulej úrovne,

ale bez veľkých emocionálnych otrasov. Pravé problémynastali po niekoľkých mesiacoch, keď som si uvedomil, že sa

mi Jutte páči. Naozaj sa mi páčila.

Prišiel som na to náhodou.

Bol oByčajný daždivý deň a ako vždy som Bol v pivnici.

V skutočnosti to bola veľká miestnosť na prízemí smnožstvom okien, nie výklenok pre rakvu v suteréne, akézvyčajne nájdete v starých rímskych budovách. Trávil som tam

väčšinu dňa a občas som tam prespal, pretože bola


18

dlne vybavená. Nachádzala sa tam neodmysliteľná bicia

súprava, písací stôl, chemický záchod, aký býva v obytných

prívesoch, a dokonca aj posteľ. Bola to pani pivnica a počas

stredoškolských rokov som si ju vybral za miesto svojhotrvalého pobytu. V devätnástich som sa túžil stať bubeníkom.

Predsavzal som si, že zo mňa bude vynikajúci profesionál.

Po maturite som to rozhodným a neoblomným hlasompovedal svojim znepokojeným rodičom. Našiel som sinekvalifikovanú prácu v časopise HI-FI a vo voľnom čase som

chodil skúšať so svojou ambicióznou rockovou kapelou.Nasledujúce roky, keď sa moja hudobná kariéra nenaštartovala

a kapela sa rozpadla, som prišiel o svoje istoty a podal som

si prihlášku na vysokú školu, ktorá predstavovala najistejšiu

cestu do istej budúcnosti. Stalo sa to takto.

Onoho rána, ako som už spomínal, som bol v pivnici.Sedel som za písacím stolom a ona bola so mnou. Mám namysli Popolušku. Dievča práve dočistilo šošovicu na obed, keď

sa objavila lakomá macocha, vysypala šošovicu dopopola v kozube a prikázala jej, aby ju prebrala do posledného

zrniečka.

Uvažoval som, prečo sme iba priatelia.

Odrazu som si prvý raz mimovoľne uvedomil, že myslím

na Jutte a že posledné dni som nič iné nerobil. Čítal somPoolušku a predstavoval som si Jutte. Ani som to nepostrehol,

bola ako kulisa.

Toto poznanie ma zasiahlo, zavrel som knihu a dal som

sa uniesť neľahkou otázkou: čo znamená, ak muž myslí na

ženu. Z úvah, ktoré nasledovali, si nepamätám veľa, iba to,

že boli náročné a únavné. Okolo obeda som dospel k záveru,

že sa mi Jutte páči. Okolnosť, že sa nedávno rozišla spriateľom, mi určite nekazila radosť. „Rozišla som sa s Remigiom,“

priznala sa pred niekoľkými týždňami. Nebolo pochýb,povedala to presne tak. To, že jeho manželka toto rozhodnutie

podporila fackami, na skutočnosti nič nemenilo. Jutte bola


19

voľná. Za súmraku som si prvý raz v živote zaumienil: Idem

do boja!

Možno bez výkričníka.

No prejdem do obozretného útoku.

Hádam trochu nerozhodného, ale uváženého.

Rozhodne to bola veľká výzva. Akú taktiku mám zvoliť?

Vybral som si kus papiera, aby som si pripravil bojový

plán. Na ktoré svoje silné stránky by som mohol staviť?Kto

ré slabiny potrebujem skryť? List som rozdelil na dvastĺp

ce. Jeden na svoje plusy a druhý na mínusy. Do prvého som

hneď napísal mierumilovný a do druhého všetko ostatné.Ner

vózne som papier zroloval a ponoril som sa do úvah otech

nickej stránke.

Jutte by sa nedala opantať sedliakom v džípe a vzhľadom

úspešného muža, ktorý chodí každú nedeľu behať. Nie,zda

lo sa, že ju priťahujú chlapi, ktorí nie sú priveľmimateria

listickí, peniaze ich zaujímajú len okrajovo a nie sú otrokmi

svojho zovňajška. Jutte bola sentimentálne citlivá nasociál

ne postavenie s jasnou slabosťou pre intelektuálov, ale iba

pre takých, ktorí to mali doslova napísané na čele. Aspoň to

vyplývalo z jej ľúbostného životopisu.

Do Talianska prišla v devätnástich za istýmštyridsaťroč

ným elegantným a rozmaznaným milovníkom peknéhoži

vota, belgickým tenistom, ktorý hral celkom slušne, nosvo

je najlepšie roky už mal za sebou. Nasledoval jeden večierok

za druhým, predstavil ju v najprestížnejších rímskychsa

lónoch. Keď tenistova hviezda úplne zhasla, Jutte sa stala

tajnou milenkou jednej z opôr kinematografie,historické

ho režiséra (pokiaľ šlo o vek, historického v pravomzmys

le slova).

Podľa nej to bol nádherný príbeh lásky, ktorá ju vnútorne

obohatila a navždy z nej urobila inú ženu. Zmenil jurežisé

rov životný štýl a štyri mesiace tajného ľúbostného vzťahu.

Zomrel pokojne, v spánku, po boku svojej manželky.„Priro


20

dzená smrť je jeden z najkrajších spôsobov odchodu,“napísali v jednom denníku.

Aby Jutte prekonala ohromnú bolesť, vrhla sa donového vzťahu s najznámejším žijúcim básnikom nášho storočia.

Bože, aj on si užíval, kým žil. Napriek extrémnej bujarosti

v osemdesiatich šiestich rokoch, ako prízvukovala Jutte, to

bol predsa len chúlostivý vek. Až natoľko, že ešte v tom roku

zostalo z básnika iba meno v tvorbe žijúcich autorov.

Jutte sa rozhodla, že už nikdy nebude prežívať utrpenie

zavinené podobnými udalosťami. Usúdila, že bude vhodné

znížiť vek svojich milencov na polovicu, a vrhla sa doposledného zakázaného dobrodružstva so známymnovinárom Remigiom P., ktorý mal vyše šesťdesiat, bol ženatý otec

niekoľkých detí a svoje názory predával asi poltuctupolitických denníkov a týždenníkov.

Štyria muži, štyria intelektuáli (prvý bol tenista, to je

pravda, ale veľa čítal, ako často pripomínala, akoby pre seba

chcela nájsť ospravedlnenie).

Potom ju Remigiova manželka pred domom zasypala

buchnátmi a zakričala: „Nechaj môjho manžela na pokoji,

ty odporná filcka!“ Od toho okamihu bola Jutte znova sama

a nerozhodná. Najprv som si predsavzal, že ju donútim, aby

sa viac nedala obťažovať nijakým pradedom a obula siPooluškine črievičky.

Napriek tomu, aj keď som sa sústredil na problém,nedokázal som sa s ním vyrovnať. Prinútiť Jutte, aby saneroztopila od túžby pred klasicky pekným chlapom s hranatou

sánkou ako z reklamy na vodu po holení, bolo bezpochyby

povzbudivé. Najmä ak vezmeme do úvahy objektívneťažkosti, na ktoré môžem naraziť pri presvedčivomzosobňovaní definície klasicky pekného chlapa. Problém bolkomplexný a chúlostivý, nachádzal som sa v bezútešnej situácii, keď

som musel hrať spoločensky známeho intelektuála. Prestíž

nie je niečo, čo by bolo možné predstierať. Buď je, alebo nie.


21

Rozhodol som sa, že na to pôjdem postupne a budemtréno

vať inteligentný výraz.

v jeden aprílový piatok o šiestej popoludní ma sužovala

otázka, na ktorom schodíku intelektuálnych, spoločensky

uznávaných hodnôt sa nachádza muž, ktorý v tridsiatkeštu

duje kompozíciu rozprávky o Popoluške.

Neozvala sa, nemohla sa ozvať, nikdy sa neozve.

Hypnotizoval som telefón a intenzívne som meditoval.

Myslel som na Mozarta, ktorý už bol v mojom vekumŕt

vy a zanechal po sebe desiatky veľkých diel. Navýznam

ných básnikov romantizmu, ktorí sa nedožili mojich rokov,

zomreli na suchoty alebo spáchali samovraždu a tiež svetu

zanechali desiatky veľkých diel. Uvažoval som oThomaso

vi Mannovi. Jedného dňa napísal poznámku: Mám tridsaťro

kov, vek, v ktorom prichádza na svet vrcholné dielo. Nepríjemné

je, že ho potom naozaj vytvoril.

Lenže ja som Ugo, potreboval som na to viac času.

pivnica, dážď, ponurá nálada. našťastie tu Bola ona. „moji

holúbkovia, hrdličky a všetky vtáky na nebi,“ zvolalaPo

poluška, „príďte a pomôžte mi prebrať šošovicu – dobrú

do misky, zlú do bruška.“

Vtedy som ešte zbožňoval rozprávky. Vždy som ich mal

rád. Rodičia ma v mojej vášni podporovali počas celéhodet

stva, dokonca aj potom. Vážne sa začali znepokojovať až

po dvadsiatke. Jedného večera som po špičkách prechádzal

okolo privretých dverí do ich spálne a začul som otcov hlas:

„Máme syna hlupáka?“ Neznervóznila ma jeho otázka,na

pokon, bola celkom logická, ale prízvuk bolestivéhorozča

rovania, sprevádzajúci jeho slová, a mamin tichý adiskrét

ny plač, ktorý po nich nasledoval. Nikdy sa tejto témy nahlas

nedotkli, až sa otec jedného dňa objavil v pivnici a opýtal

sa: „Už si poslal prihlášku na vysokú školu? Dobre, zarob si


22

na ňu. Starý otec s tebou ostane v Ríme. Od dnešného dňa

sa o seba postaráš sám. S mamou sa sťahujeme na vidiek.“

Potom zbalil kufre svojej pokornej manželke, ktorá si vôbec

nebola istá, či má opustiť svojho otca a syna, a odišiel s ňou

do nášho vidieckeho domu vo Ficulle v Umbrii. Môj život

plynul pomaly a nepochopiteľne, takže otec sa týmrozhodnutím snažil zachrániť aspoň svoj.

Pravdupovediac, tiež som začínal byť znepokojený. Pocit

pohodlia, ktorý som zažíval, kým som bol ponorený dosveta rozprávok, sa postupne začal zahmlievať a príčinou boli

výčitky svedomia. V období pokroku a hereckých výkonov

som si nemohol dovoliť luxus strácať celé dni štúdiomPooluškiných črievic. Nešlo len o to. Bolo načase vrátiť sa do

skutočného sveta.

Práve to bol podľa mňa dôvod, prečo som sa rozhodol, že

sa budem usilovať získať Jutte, bytosť najvzdialenejšiurozrávkam, akú som kedy stretol. Spočiatku som sa cítil lepšie,

podarilo sa mi s ňou stráviť celé večery bez jedinejmyšlienky na Popolušku. Lenže to bol iba začiatok. Neskôr savšetko znova zhoršilo. jutte má predkov na ďalekom severe, kde už človekuneostáva iné, než ísť na juh. Jej stará mama Geerta počassvetovej vojny ušla so svojím synom, malým Arjenom, na koniec Nórska, na súostrovie Špicbergy neďaleko severnej polárnej kružnice. Keď Arjen dospel, oženil sa s miestnymdievčaťom, ktoré páchlo trochu menej ako treska, naskočil na prvý drakar a vrátil sa do Holandska.

Tam prišla na svet Jutte, nespútaná flámsko-vikinská

žena s ľadovými očami. Od rodičov zdedila okrem plavých

vlasov aj vážny problém – príslušnosť k rodu dlháňovvzbudzujúcich rešpekt, ktorí sa už rodia dospelí a vážni, s pitím

sa nebabrú a nevedia sa zasmiať bez toho, aby ešte viacnezvážneli. Vo svojej neprestajnej vážnosti mávajú sklony k


23

movražde. Jutte prejavovala hneď od začiatku dve ztýchto základných vlastností – ukrutnú silu vôle a lásku k sebe,

ktorá prechádzala do uctievania, a to jej umožňovalo sprehľadom zdolať každú nepriazeň osudu. Spomínala, že počas

citlivého veku dospievania našla útechu vo vytváraníkomiksov na motívy filozofických esejí Davida Huma, čo jej

stačilo na to, aby pochopila, že je stredom vesmíru, a bola

o tom presvedčená. Navyše ich použila na pretvorenieotcovej kresťanskej predstavy ľudského života ako svätého

a vzácneho Božieho daru na účinnejšiu a pohodlnejšiupredstavu seba ako svätej a vzácnej osoby. Bodka. Životpostavený na týchto základoch sa jej zdal primeranejší, plynulejší a hodný prežitia do posledného dňa.

Toto holandské dievčatko už od detstva vďaka tvrdej

sebadisciplíne vykonalo, vyskúšalo, vyštudovalo a prežilo

všetko, na čo by priemerný Talian potreboval aspoň zopár

reinkarnácií. Len na ilustráciu: v desiatich čítalaBukowského, v štrnástich sa po zrelej úvahe rozhodla prevnútromaternicové teliesko, v šestnástich už bola unavená zoživota s rozvedeným štyridsiatnikom a osamostatnila sa, o rok

mala osemmesačné obdobie, keď vystrojená spacím vakom

navštevovala námestia a podzemné dráhy po celej Európe,

v osemnástich sa presťahovala do Talianska, pričom jejslovník obsahoval dva výrazy: dobrý deň a dobrý večer. O štyri

roky skončila univerzitu na fakulte literatúry s diplomovou

prácou na tému: Význam Itala Calvina vo vývoji talianskehojazyka. Teraz robí taliansku korešpondentku pre jeden znajvýznamnejších holandských denníkov.

S provokatívnou tvrdohlavosťou svojho rodu a každodennými pokusmi sa dokonca naučila smiať. Lepšiepovedané, naučila sa vydávať zvuk charakteristický pre smiech,

ale z hľadiska načasovania a príležitostí jej ani obrovskásnaha a pokroky v tomto smere nemohli zabrániť, aby z troch

prípadov, keď sa zasmiala, bol jej smiech raz úplne


24

ný a ostatné dva razy si ho v podstate mohla odpustiť, ak ho

nechcem rovno nazvať hlúpym.

Ponorený do neistého a lenivého svetla pivnice sommusel konštatovať, že môj osud prechádzal cestami v oveľamenej očarujúcom rytme. Čítal som Myšiaka Mickeyho, vdesiatich som mu začal rozumieť, v šestnástich som ho ovládal, v sedemnástich som prešiel na Texa Willera, v osemnástich som si kúpil prvé balenie kondómov, v dvadsiatich som s úzkosťou zistil, že sú po záručnej lehote, v dvadsiatomprvom roku života som chcel otcovi, ktorý v mojej záľubebubeníka nevidel budúcnosť, urobiť radosť a prihlásil som sa

na štátnu skúšku, v dvadsiatich dvoch som sa na ňusvedomito pripravoval, v dvadsiatich troch som sa dostavil napísomné preskúšanie a o rok ma vyhodili z ústnej skúšky.Potom som ešte chvíľu mlátil na bubny, kým som sa prihlásil

na vysokú školu. Teraz bývam takmer päť rokov so svojím

starým otcom. Onedlho budem mať promóciu.

v deň, keď som sa rozhodol, že sa vydám do Boja, Bola

Jutte v podstate opustená. Kým sme sa nezačali stretávať,

uvedomoval som si, že jej dvere sú stále zamknuté. Keďnovinár dostal výpoveď, povedala mu, že potrebuje prestávku

na rozmýšľanie. Pochopil som, že žena buď s mužom žije,

alebo premýšľa, ale tieto dve veci sa evidentne nezlučujú.

Jedného dňa sme sa o tom rozprávali po večeri prisvetle sviečok v salóniku jej bytu s panoramatickým výhľadom.

Vtedy sme stáli na prahu nového začiatku. Opatrnýmikrôčikmi som sa usiloval o to, aby som v jej očiach vyzeral ako

spoločensky uznávaný intelektuál, diskusie somobmedzoval na niekoľko starostlivo zvolených otázok a spoliehal som

sa, že zvyšok zabezpečí vytrvalo upätý pohľad, ktorýzdôrazní moju inteligenciu.

„Ako sa máš?“ opýtal som sa, keď som usúdil, že nastal

vhodný okamih na hlbokomyseľné otázky.


25

Neodpovedala hneď. Najprv zvažovala slová a potom

s určitou dôležitosťou odvetila: „Potrebujem prestávku na

rozmýšľanie.“ Vyjadrenie zdanlivo neškodné, ktoré vJuttiných ústach nadobúdalo historický náboj a bolo vzdialené

od jednoduchej potreby vnútorného rozjímania. Vskutočnosti znamenalo oficiálne stanovisko a nemennérozhodnutie, že v najbližšom čase sa nemieni zamilovať a užvôbec nie do mňa.

„Chcem sa trocha venovať sebe. Byť sama je pre mňa nový,

príjemný pocit. Vieš, už som to potrebovala.“

„Áno.“

„Je dôležité, ak sa človek dokáže spamätať bez cudzejpomoci. Musím si byť istá, že nepotrebujem nijakých strážnych

anjelov, aby som sa pohla ďalej.“

Zmohol som sa na zamyslené prikývnutie a predvídal

som ďalšie nešťastie.

Pokračovala: „Už istý čas som samostatná, ale ešte si tomusím poriadne uvedomiť. Chápeš, nazdávame sa, že žijeme

podľa seba, že sme rozvinuté a nezávislé osobnosti, noodrazu zistíme, že sme stále premýšľali a reagovali podľa iných

ľudí a v podstate sme nemali vlastný život. Potom sa obzrieme

a prídeme na to, že sme vôbec nevedeli, kým sme. Ocitneme sa

zoči-voči takmer neznámej osobe, ktorú poznáme ešte menej

než okolitých ľudí, a tou osobou sme my sami.“

Tu si dopriala prestávku, aby nabrala dych, a to bola moja

šanca. Ak existuje na svete niečo, čo človeka po časevyčerá, bezpochyby je to zamyslené prikyvovanie. Zúfalo som

sa pokúsil zviesť reč na inú tému. „Máš pravdu. Je to, ako

keď nie si opálená a zbadáš sa v zrkadle. Zasiahne ťa to anaadne ti: Aká debilná tvár sa to na mňa pozerá? Pritom je to

tvoja tvár, presne tá, ktorú si mala odjakživa. Môžeš sinahovárať, že cudzinec s hlúpym výrazom pred tebou je výplod

tvojej opitej mysle, ale podozrenie, že toto si skutočne ty,tvoje pravé ja, ostáva.“


26

Kým som uvažoval nad svojimi doznievajúcimislovami, Jutte nahodila široký, láskavý úsmev. Nepodarilo sa mi ju rozptýliť. Jej hlavná myšlienka sa vznášala medzi nami, pripravená kedykoľvek znova vybuchnúť. Aj sa to stalo.

„Keby to bol stav opojenia,“ vrátila sa k téme, „neplatilo by známe In vino veritas. Nie, v tomto prípade je to naopak.

Akoby celý môj doterajší život bol jedno nekonečné opíjanie

sa, z ktorého som doteraz nevytriezvela. Práve si kladiem

otázku, kto v skutočnosti som.“

„Jutte,“ poznamenal som s úsmevom. Prial som sizmierniť vážnosť konverzácie, ale márne.

„Áno, no je to len meno, nič viac. Prázdne meno, z času na

čas sa spojí s osobnosťou, ktorá sa okolo mňa točí aovplyvňuje ma bez toho, aby som si to uvedomila. Teraz mikonečne spadli z očí klapky a namáhavo sa učím byť sama

sebou.“

Namáhavo sa učím byť sama sebou!

Tu sa náš príbeh končil, nemohol pokračovať, cítil som to. Čo je veľa, to je veľa.

„Vidím, že si zmätený. Tváriš sa zhnusene. Povedala som niečo zlé?“

„N-n-nie, n-nie.“

„Prepáč, nechcela som byť nudná.“

„Nazval by som to introspekciou.“

„Je to vážne?“

„Iba trochu, netráp sa.“

„Je mi to ľúto, ale pozri, ak si dáš dva poháre vína apociťuješ potrebu rozoberať niečo súkromné, trošičku nadrámec skutočnosti, hrozí, že sa stratíš v pascihlbokomyseľných debát o vzťahoch, ktoré sa tradične končia vetou: Už

nikdy viac.“ Všetko vyhŕkla takmer pošepky so sklopeným

zrakom a v úplnej pokore, s dlhými prestávkami, lebo mala

problém s výslovnosťou.


27

„Nie! Za čo sa ospravedlňuješ?“ mrmlal som s nečistým

svedomím. Potom môj jazyk odmietol spolupracovať, a tak

nasledovalo rozpačité ticho.

„Chce sa mi spať, je neskoro. Zavoláme si v najbližších

dňoch?“ opýtala sa, kým vstávala. Mala kratučkú sukňu anohy, o akých sa mužovi môže iba snívať. V očiach mala náznak

melanchólie. Znova som bol nahraný a viac než ochotnýpočúvať celé hodiny jej rozprávanie o kríze identity.

„Budem veľmi rád,“ odpovedal som vrúcne, poddajný

a zamilovaný som jej klusal za chrbtom a cítil som sa takmer

ako hlupák. Bol som si teda úplne istý, že som to stále ja.

Jutte predo mnou kráčala až k dverám, a keď sme salúčili, zasa mala nezlomný pohľad. Zabuchla mi dvere pred

nosom bez toho, aby počkala, kým zostúpim aspoň oniekoľko schodov. Už som bol na to zvyknutý, správala sa tak

ku každému, nebolo potrebné zaoberať sa tým a považovať

to za evidentnú nevrlosť. Jutte bola Holanďanka a hotovo.

Nordická citlivosť je niektorým stredomorskýminteligentom neznáma.

stmievalo sa. posledné večerné svetlo v pivnici slaBlo apredieralo sa cez závesy na nízkych, širokých oknách.Rozčarovaný som sedel vedľa telefónu, myslel som na Jutte a na naše schôdzky.

Ničomu som nerozumel. V utorok, keď sme sa stretli u nej,

som si bol istý, že som si ju získal. Bola noc, na nebi žiarilo

zopár roztrúsených hviezd a boli sme sami. Po druhejfľaši ma Jutte vášnivo objala a... skrátka, vyzerala pripravená.

Vyzerala.

„Moji holúbkovia, hrdličky a všetky vtáky na nebi,“zvolala Popoluška, „príďte a pomôžte mi prebrať šošovicu –

dobrú do misky, zlú do bruška.“

Aké zlatíčko, citlivá, dobrá, čistá, mlčanlivá. Nikdy bynetresla dverami. Počas tých dní som občas pocítil niečo viac


28

než obyčajný filologický záujem, začínal som ju mať rád.Naokon, ako sa nezamilovať do nežnej bytosti, ktorá mi robila

vernú spoločníčku dvanásť hodín denne? Bola prvá osoba,

ktorú som pozdravil, len čo som ráno otvoril oči, aposledná, ktorej som zaželal dobrú noc, kým som zhasol svetlo.

Iste, jej nepretržitá prítomnosť, absolútna istota, že nech som

kdekoľvek, čaká ma tu, mi sem-tam privodila pocit, že sa

udusím. Na druhej strane je pravdou, že som nedokázal byť

mimo domu dlhšie ako deň bez toho, aby mi chýbala, a bolo

pre mňa čoraz ťažšie predstaviť si život bez jej nenápadnej,

tichej a pretrvávajúcej náklonnosti. Úmerne zväčšovaniucitov rástlo aj moje bolestivé zistenie, že Popoluške je navždy

súdené ostať iba snom. Jedným z množstva, ktoré som mal.

Skutočnosť bola jednako oveľa nebezpečnejšia.

jutte mi raz hovorila o svojich predchádzajúcich vzťahoch aj

o svojej rodine a iných veciach. V ten večer rozprávala veľa.

Povedala o sebe všetko od mince pod vankúšom, keď jej

vypadol prvý zub, až po vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré

zažila, keď išla na trh kúpiť kilo jabĺk, ale už ich nemali,takže sa musela uspokojiť s hruškami. Nevynechala anidetailný opis umývačky riadu, ozajstného technologickéhoklenotu, ktorá sa, dajsamisvete, neplnila spredu! Plnila sa zhora.

„Neverím, prisahaj!“

„Naozaj, ver mi!“

„Alah je veľký.“

Ako tak rozmýšľam, vtedy ma prvý raz pozvala naveľkú terasu, ktorá obklopovala jej strešný byt v historickom

centre mesta. Päťdesiat pôvabných štvorcových metrov,ktoré mali z dvoch strán výhľad na Rímske fórum a z tretejstrany ste pozerali do parku starodávnej šľachtickej vily. Byt jej

nepatril, mala ho iba v prenájme.

„Stojí ma tri milióny lír mesačne,“ podotkla, keďvstúpila na terasu. Odpovedala tým na otázku, ktorá sa mi


29

rila v mysli, kým som otváral ústa ako ryba a svytreštenými očami som striedavo hľadel na ňu a na panorámu pred

sebou. „Je trochu drahý,“ pokračovala, „lenže veľmipohodlný a jeho poloha v centre je pre niekoho ako ja, kto chodí

všade peši, nenahraditeľná. Napokon, mám utkvelúpredstavu, že ušetriť možno na všetkom a bez veľkej námahy okrem

bývania.“

„Správne,“ odvetil som presvedčivo. Koniec koncov, líry

na nájom nepochádzali z jej vrecka, ale od Remigia P. Zdalo

sa, že to pre ňu nie je dôležité. Aj keď novinár predniekoľkými mesiacmi stratil prácu, neohrozene pokračoval v platení

mesačných účtov. Ozajstný džentlmen. Za odmenu malvýsadu náhradného kľúča od bytu, a tak mohol prísť vktorúkoľvek hodinu, aby sa jej vyhrážal, že sa zabije, ak sa s ním

znova nedá dokopy.

Odvážil som sa opýtať: „Nie je trápne, ak muž, kuktorému si bola pripútaná, vtrhne niekoľko ráz denne do tvojho

bytu, opakovane sa ťa snaží ovládať, a keď za sebouzabuchne dvere, kričí na celé schodisko, že si obrovská mrcha?“

„Áno, ale potom sa vždy s plačom vráti, prosí ma oodpustenie a sľúbi, že už to viac neurobí,“ odpovedala neochvejne.

Len čo zachytila môj inteligentný pohľad, samoľúbododala: „Viem, ako treba ísť na mužov.“

V každom prípade náš vzťah určitý čas pokračoval vtomto duchu. Pravidelne sme si telefonovali a každé štyri dni

(päť dní, ak medzitým bola nedeľa) ma pozvala na večeru.

„Nie je to správne, nemusela si, tentoraz bol rad na mne,“namietol som vo dverách s fľašou dobrého vína v ruke. Až som

jedného dňa prišiel bez fľaše a pili sme vodu z vodovodu.

Po večeri sme zašli do kina alebo sme ostali doma arozrávali sme sa. V oboch prípadoch sa naše diskusiedržali kvalitatívne veľmi náročných tém, ako sa patrí na dnešnú

dvojicu mladých ľudí, ktorá sa mlčky zhodla na tom, žeobaja sú intelektuáli.


30

Skôr Jutte sa cítila ako intelektuálka, a preto sivyberala monológy, kým ja som sa obmedzil na to, aby som sa koncentroval a občas sa čo najvhodnejšie vyjadril. Udržať si počas stolovania kultúrne osvietený pohľad bolo oveľa zložitejšie, ako sa zdalo, a len jediný raz, keď som bolnesústredený, som sa prichytil, že po jej prosbe o olivyrýchlo mrkám.

Myslím si, že s trochou tréningu, s dávkou hĺbavého aučeného výrazu, s uvážlivými gestami, s láskavým prejavom

nesúhlasu, s ironickým odstupom a so súhlasnýmmrmlaním sa mi pomaly podarilo dať vážnosť a dôstojnosťsvojmu čoraz osvietenejšiemu a prenikavejšiemu mlčaniu, a stal

som sa pre ňu zdrojom nekonečných prekvapení.

„Páni! Vieš, že si naozaj inteligentný?“ vyhlásila sobdivom. Aj vtedy, keď som jej dvomi alebo tromi dobrezváženými slabikami dokázal hlbokú náklonnosť, ktoráspája filmový jazyk Wima Wendersa s poetickou syntaxou Rilkeho.

Všetko bolo v podstate v poriadku s výnimkou toho, že

okrem zopár bozkov sa situácia veľmi nepohla dopredu.

Raz sa Jutte vyparádila, starostlivo prestrela stôl a pustila

sentimentálnu hudobnú kulisu, inokedy som ju našiel vteplákoch, ako skrútená na stoličke s kolenami pod bradou píše

článok na počítači. Boli večery, keď ma objímala a kládla si

hlavu na moje plece, a na druhý deň bola chladná a odmeraná.

Ako odškodnenie mi pri odchode prestala zabuchovať

dvere za pätami.

Bol aprílový piatok, deväť hodín večer.

Jutte sa stále neozvala.

Vstal som zo stoličky, z barovej skrinky som vzal fľašupálenky a začal som zlostne piť.

„Moji holúbkovia, hrdličky a všetky vtáky na nebi,“zvolala Popoluška. „Príďte a pomôžte mi prebrať šošovicu –


31

rú do misky, zlú do bruška.“ Všetko bolo zbytočné, pretože

zakrátko jej macocha (bože, aká bola otravná) znovavysypala misku so šošovicou do popola. Ona, dobráčka, opäť aninemukla, kľakla si na kolená a zasa sa pustila do preberania.

Otrhanú zásteru mala vpredu napoly rozopnutú, bola bosá

a rozpustené vlasy jej padali na plecia. Hoci som si bolestne

uvedomoval, že Popoluške je navždy súdené ostať iba snom,

tu a tam sa v ňom začali vytvárať trhliny. Zavše sompostrehol, že už k nej necítim len náklonnosť, začal som k nej cítiťsexuálnu túžbu. v jeden feBruárový večer som mal príležitosť rozprávať o tom s Jutte. Nie o Popoluške, aby sme si rozumeli, ale oneprekonateľných prekážkach, ktoré sa objavovali pri pokuse zladiťreálnu rovinu s ideálnou. Bola to stará literárna otázka, ktorú sme už na akademickej pôde prebrali a vyžmýkali, až sa pre mňa stala nudnou. Musel som napísať dlhú monografickúprácu na tému: Dichotómia sna a skutočnosti v nemeckom realizme.

Mal som v úmysle využiť svoje inteligentné pohľady, aby som

dosiahol analytickú hĺbku.

Po tom, čo som zmocnel a získal istotu v úlohe nemého

intelektuála, som dokonca experimentoval s trochuagresívnejším prístupom, začal som rozprávať.

„Reálna rovina nie je v súlade s ideálnou,“ priznal som

v ten večer, „a práve to je dôvod, prečo je všetko, čo sa nám

páči v každodennom živote, v protiklade s tým, čo by sa

nám teoreticky mohlo páčiť.“

„Čo to kur...“ snažila sa zasiahnuť do rozhovoru, noneohrozene som pokračoval: „Fantázia má v podstate škaredý

zlozvyk povzniesť cnosti tým, že zľahčuje ich nudnústránku. Preto v dobrej, čestnej, zamilovanej a vernej žene môžeme

vidieť posledný nedosiahnuteľný cieľ ľúbostného obdivu,zatiaľ čo v podobnej žene, ktorá miluje iba nás a nikoho iného, sa môže skrývať zdrvujúca a neznesiteľná príťažlivosť.“


32

Jutte táto úvaha zasiahla, aj keď neodpovedala na jejotázku: „Máš radšej údené slede alebo tuniaka?“ Musel somniekde začať, lebo som to v sebe zadržiaval už zopár týždňov a bál som sa, že premrhám príležitosť.

„Máš úplnú pravdu,“ poznamenala, „sú dni, ktoré sazdajú krásne, hoci sú škaredé, ale iba ak prší, a to okrem utorka. Slede alebo tuniak?“

Keď sa dostavia neúspechy, človek musí byť silný. Radšej som sa vrátil k úlohe nemého intelektuála. až do veľkonočnej soBoty, vtedy náš vzťah zaznamenal obrovský obrat. „Prídeš dnes na večeru?“

Išiel som.

Popoludní sme sa stretli pred jej domom a ponúkol som

sa, že jej budem robiť spoločnosť počas nákupov. Na sídlisku

ju každý poznal. „Dobrý podvečer, slečna, čo by stepotrebovali?“ Kým Jutte platila pri pokladnici, mliekarka mi kládla

na srdce: „Je to naozaj dobré dievča. Nie je jedna z pobehlíc,

ktoré sa tvária, akoby boli najlepšie na svete. Hoci má na to,

aby bola ako ony, stále je skromná. Hovorím vám, mali by

ste si ju držať.“

Keď sme vychádzali z obchodu, povedal som to Jutte, ktorá sa potešene zasmiala a celkom bez irónie pripustila: „Áno, rada si zachovávam skromnosť.“

Popoludnie zjavne neveštilo nič dobré, ale nebral som to do úvahy. Naopak, všimol som si, aké potraviny nakúpila na prípravu večere – balenie predvarených pirôžkovplnených mäsom, balenie topených syrov, tri nízkotučné jogurty a plechovicu arašidového oleja. „Neboj sa, doma mám ešte tvaroh a sójové výhonky!“ podotkla, keď zachytila môjzneokojený pohľad, v ktorom sa zračil úľak. Neostávalo mi nič iné, len sa poponáhľať a kúpiť fľašu dobrého vína.

„Nemusel si, dnes som ťa chcela ponúknuť ja,“ ohradila sa Jutte.


33

Zamierili sme do bytu.

V ten deň som bol odhodlaný na všetko. Chcel som ísť

až na koreň veci, pritlačiť ju k múru. Ustavične mivŕtali v hlave otázky: Je možné, aby krásnadvadsaťpäťročná žena uspokojovala telesné túžby mužov nad hranicou

dôchodkového veku? Je chorá? Prečo mi okremžiarlivosti a frustrácie večného nápadníka predstava Jutte vposteli so starčekom dávala tak trochu zmysel? Napriek tomu,

že to boli slávni starci, nevedel som si vysvetliť, ako sidoteraz mohli udržať sexuálny apetít. Jedna vec jeintelektuálna príťažlivosť a niečo iné je pohlavný styk. Keď starý

básnik píše poéziu, je básnik, no keď si stiahne spodky, je

starý.

Vystrašený som si náhle spomenul na telefonát, ktorý

prebehol, kým sa ešte Jutte stýkala s Remigiom P. anebol som rozhodnutý, či jej mám dvoriť. Evidentne som

ju po obede vyrušil uprostred erotickej zábavy.Spočiatku rozprávala nenúteným, aj keď trochu udýchaným, ale

v podstate prirodzeným hlasom. Po niekoľkýchminútach muž pravdepodobne chytil druhý dych, pretožezačala hovoriť rozrušene, občas reč prerušila tlmenýmivýkrikmi, ktoré boli čoraz hlasnejšie, až mi pripadali také

jednoznačné, že som zmätene položil. Už vtedy somvedel o jej vzťahu so zrelým novinárom, ktorý vystupoval

v televíznych politických diskusiách. Napriek tomu som

až do tej chvíle podvedome odmietal uznať ich pomer

za vzťah so všetkým, čo k nemu patrí. Nebol sompripravený znášať náhlu ošemetnú skutočnosť, že tučnámúmia, ktorú som videl v televízii, ako rozpráva na tému

rúcania ideologických blokov medzi Východom aZápadom, bola tá istá osoba na druhej strane telefónnejlinky, ktorá sa Jutte natriasala medzi nohami. Opakoval

som si, že aj Popoluška dávala, pochopiteľne, prednosť

vplyvným mužom, no na plese sa predsa len


34

vala do mladého korunného princa, nie do jeho starého

otca.

Takže v tú sobotu som jedol predvarené pirôžky plnené

mäsom, priemyselné mäkké syry a zakončil som todezer

tom vo forme nízkotučného jogurtu.

„Naozaj by sa na pirôžky hodil parmezán?“ opýtala sa

Jutte s obavami, že by podobný lapsus mohol pokaziť inak

dokonalú večeru.

„Nie nevyhnutne, netráp sa. Ani arašidový olej nebol

potrebný.“

„Vážne nechceš kúsok tmavého chleba s tvarohom?“

„Určite.“

V ten večer som veľa popíjal a celý čas som rozmýšľal, ako

začnem rozhovor o tom, čo mám na srdci.

Nakoniec som spustil: „Uspokoj moju zvedavosť. Už si sa

niekedy ocitla v nepríjemných intímnych situáciách sreži

sérom alebo básnikom? Mám na mysli nepríjemné fyzické

pocity.“

Bol to rýchly a nekorektný útok, ale na nič lepšie somne

prišiel.

„Uf, možno trochu,“ prekvapene odpovedala po chvíli.

„Iba zo začiatku!“

Nasledovala dlhá prestávka, počas ktorej som mal dojem,

akoby Jutte lovila v spomienkach, a pritom s upretýmpo

hľadom jemným krúživým pohybom miešala červené víno

na dne pohára.

„Vieš, ten, ktorého nazývaš režisérom,“ pokračovala, „mal

pri našom prvom styku obavy, že budem znechutená.“

„Na prezentácii svojho posledného filmu sa mi naozajne

zdal v oslnivej forme.“

„Preto chcel, aby som zhasla.“

„A zhasla si?“

„Vtedy áno. Potom som si postupne zvykla a už mi tone

prekážalo. Naopak, v poslednom čase...“


35

„Rozochvená túžbou si slávnostne osvetlila celý dom?“

Bolo to silnejšie ako ja.

Vo veľmi krátkom momente jej výraz prešiel od ohúrenia

k sklamaniu a napokon skončil pri nevôli. „Si trochuhnusný. Myslela som si, že sa ti môžem zdôveriť, ale očividne som sa mýlila.“

„Nie, prepáč, iba som žartoval.“

Nebolo to prvý raz v živote, keď som čosi pokazil, lebo

som mal chuť doberať si niekoho. Nič sa nedalo robiť. Celé

hodiny, mesiace aj roky sa môžem nútiť, aby som počúval

vážne a nudné diskusie, no len čo sa moje podvedomierozhodne, že má dosť, začne ovládať jazyk, v smrtiacomokamihu všetko vykričí, spokojne sa stiahne a nechá ma stáť

uprostred rumoviska.

Tak dopadla naša veľkonočná sobota. Jutte sa tichorozlakala, pomaly vstala z pohovky a pustila sa doumývania riadu. Občas si plecom utrela zaslzené oči. Moje pokusy

o zmierenie sa míňali účinku. Bolo jasné, že som sa dotkol

citlivého miesta a urobil som to najhorším spôsobom sgrobianskou ľahkomyseľnosťou.

Odchádzal som potichu, s pozdravom som zamrmlalniečo trápne na ospravedlnenie a nečujne som za sebou zavrel

dvere.

Bolo jedenásť večer, aprílový piatok. Bol som zmätený. jutte,

Popoluška, novinári, princovia... ničomu som nerozumel.

Mal som strnisko, týždeň som sa neprezliekol, páchol som

po alkohole a fajčil som ako zúfalec.

Stačilo, že zmizla jedna životná opora, a všetky ostatné ju

postupne začali nasledovať. Najprv Jutte, ktorá vyzeralazamilovaná a napriek tomu sa neozývala, a teraz aj Popoluška, najpokojnejšia a najvernejšia dievčina na svete stratila hlavu kvôli princovi. Pritom celé mesiace strávila preberanímšošovice a popola a stále mi bola k dispozícii. Moja istota!


36

zu sa, pozrimeže, chystala odísť. Kto jej česal vlasy, kto jej

upravoval stuhu a robil záhyby na šatách?

Viac mi nepatrila.

po tom, čo som jutte rozplakal, náš vzťah napriek všetkým

očakávaniam nielenže pokračoval ako predtým, aleprechá

dzal obdobím najväčšieho lesku, ak to tak možno nazvať.

Jutte bola oveľa nežnejšia, pozornejšia a povedal by som,

že ku mne bola aj láskavejšia. Keď som prichádzal k jej bytu,

vždy ma vítala na schodoch, a keď som odchádzal,odpre

vádzala ma až k dverám a čakala na odpočívadle, kým som

nezišiel po prvých schodíkoch, až potom za sebou zavrela

dvere. Neuveriteľné.

Najväčšou zmenou bol bezpochyby jej pohľad. Užnepo

trebovala fľašu vína, aby stratil svoj kovový ligot, naopak,

neprestajne bol prekrytý melancholickým a zasnenýmja

som. V tom období sa stále obliekala do bieleho voľného

a ľahkého oblečenia, ktoré diskrétne zvýrazňovalo jejhar

monické krivky a dodávalo im pôvab sviežej jari počasra

ňajok v tráve.

Aj pri tejto príležitosti hovorila veľa o sebe, no inýmspô

sobom, intímnejšie a bez intelektuálneho zámeru. V jednu

nedeľu mi znova rozprávala o svojej rodine, ako jej chýba

otec, a dokonca ma pozvala na leto do Holandska, aby som

sa zoznámil s jej rodičmi.

Začali sme sa vídať každý deň a od jednej dôvernosti

k druhej sa náš vzťah menil na bližší, nevyhnutný, až...

Do toho posledného večera.

Bol utorok.

„Prídeš dnes ku mne na večeru?“

Išiel som.

Tentoraz sme jedli čerstvé pirôžky s maslom, so šalviou

a s parmezánom. Ani sa mi nechcelo veriť. Večera malazvlášt


37

nu atmosféru, panovalo ticho a zdalo sa, akoby to bola naša

prvá schôdzka. Musím priznať, že sme veľa pili, a tak si ani

nepamätám, kedy presne sme vstali od stola a vyšli sme naterasu. To, na čo si spomínam celkom presne, bolo, že sme saodrazu objímali a vyzerala... nie, nevyzerala, bola zamilovaná.

Jutte ma držala za ruku a vášnivo na mňa pozeralažiarivými holandskými očami, kým ja som v snahe zvoliťsprávne vystupovanie sledoval ručičky na svojich hodinkách. Bolo dvanásť minút po polnoci.

No pritom mi srdce nahlas búšilo, myslel som na ňu a na

seba, na zakliaty hrad, v ktorom by sme niekedy v ďalekej

budúcnosti korunovali náš sen lásky. Naveky spolu.

Neviem, či Jutte odhadla historický podtón mojichmyšlienok a zaumienila si, že skráti čakanie, ale znenazdajky,

dvadsaťjeden minút po polnoci, ma objala, pritisla pery na

môj krk a šepkala mi do ucha nežné slová lásky. Tedapredokladám, že to boli nežné slová lásky, lebo rozprávalasvojím materinským jazykom a holandčina má osobitý zvuk.

Znie ako niečo medzi kloktaním a odštupľovanímumývadla, až sa človek cíti nesvoj.

Zrazu prestala šuškať a ostali sme v roztúženomočakávaní. Vtedy som ju pobozkal. Dal som jej jediný bozk a k tomu

iba letmý. Potom som sa s jemným, no rozhodným gestom

odtiahol. V rozprávke, ktorá si zaslúži úctu, sa niktoneobjíma nasilu.

Vo svojich snoch som tisíc ráz prežil scénu, ako jej jemne

prechádzam po perách a vzápätí sa vznešene, záhadne a bez

slova rozlúčim, Jutte zasiahne moja šľachetnosť, odprevadí

ma k dverám a uchvátená šepne: „Uvidíme sa zajtra?“

V ten večer sa situácia nevyvíjala podľa mojich predstáv.

V skutočnosti sa to nikdy nedialo.

Po prvé, keď som od seba Jutte odtlačil, nepôsobilauchvátene, bola skôr prekvapená. Nepríjemne prekvapená, aby

som bol presný.


38

Po druhé, keďže sa neozvala, prevzal som iniciatívu.

„Uvidíme sa zajtra?“ opýtal som sa.

Po tretie, Jutte ma chvíľu pozorovala s čudným úsmevom.

Vyzerala unavene.

„Zavoláme si,“ vyhlásila.

Fázy, ktoré nasledovali, sa podobali na katastrofu. Najprv som jej kládol naštvané otázky, aby som si to ujasnil,pretože ak sa ženy spýtate: „Uvidíme sa“ a odvetí: „Zavoláme si“, jednoznačne sa niečo pobabralo.

Jediné, čo som však dosiahol, bola ešte všeobecnejšiaodoveď ako predchádzajúca.

„Zavoláme si zajtra.“

Tak.

Neodprevadila ma k dverám.

Na druhý deň sa neozvala.

Ani nikdy viac. polnoc. tmavá pivnica. Bolí ma hlava.

Popoluška sa ešte nevrátila z plesu. Bol somznepokojený, cítil som sa osamelý a podvedený. Možno som ju mal ísť hľadať.

Odišla, nedalo sa nič robiť. Pre mňa bola navždy stratená.

Zakaždým sa to tak končí...

Rozprávky sú rozprávky. Už názov to napovedá. Ako na sever, tak aj na juh od Rýna.

Zavrel som knihu a vypol som telefón. Nechcel somnikoho počuť. Ľahol som si do postele a zhasol som svetlo.

V tú noc som ju znova čakal márne. Ibaže ako veľa nocí

predtým, ostával som bdelý, sníval som s črievičkou predsebou a v hlave som mal poriadny zmätok. Uvedomoval som

si, že každé svitanie mi prinesie nejasnú, horkú pachuťpoola na jazyku.


39

„ťažký deň?“ opýtal som sa.

Môj psychiater už niekoľko minút mlčal. Mal zatvorené oči a s lakťami na stole si otvorenými dlaňami podopieral

hlavu. Podľa jeho prístupu som mal vážne pochybnosti, či

môjmu rozprávaniu venoval pozornosť.

„Počúvam vás,“ vydýchol bez známky života. „Lenpokojne pokračujte.“

„Práve som skončil.“

„Dobre.“

Nasledovalo ticho.

Niekde som čítal, že to patrí k liečeniu. Mám na mysli mlčanie. Zdá sa, že v psychoterapii platí rovnaký princíp, aký panuje pri chove ošípaných: pri spracovaní má všetko svoju hodnotu. Je na rozhodnutí pacienta, či ticho vyplní, alebo nie. Všetko je liečivý prostriedok. Samozrejme, týka sa to mlčania v prítomnosti skúseného špecialistu. Akmlčíte sami doma, nefunguje to. Preto som sa tu ocitol. Takže

absencia známok života, ktorá sprevádzala mojerozprávanie, neznamenala podlý spánok. Bola výsledkompresnej psychologickej stratégie. Kvalitná pomôcka, aby bolo

jasné.

Prirodzene.

Musí to tak byť.

Ticho.


40

Už si spomínam! Bol som v čakárni u zubára a náhodou

som natrafil na časopisy so somárskymi ušami, ktoré už

roky ležali na stolíku. Neviem, či to bola odbornápublikácia, lebo niekto predo mnou odtrhol obálku, ale presne si

spomínam na obrázok ženy s katatonickým pohľadom,natiahnutej na lôžku, ktorý bol ilustráciou k článku s názvom

Ticho je slovo. V prázdnote kvitne duša. Autor príspevkuuvádzal, že podľa Ericksonovej psychoterapie tichopredstavuje dôležitú formu neverbálnej komunikácie. Vneprítomnosti slov rozpráva telo.

Netuším, čo v tej chvíli vyjadrovalo moje telo, no zdalo sa, že jeho spí...

Je to iba úskok, Ugo, lesť, aby ťa nechal samého sosebou, zoči-voči tvojmu prázdnu. Potvora, vie dobrepredstierať, vidno, že je študovaný. Ticho ako terapeutický nástroj. Je dokonalý! Nijaké verbálne rozptyľovanie. V prázdnote kvitne

duša. Lenže Erickson mal na mysli telo pacienta, nie lekára.

Prirodzene.

Musí to tak byť.

Ticho.

Ešte desať minút. Už som bol takmer na odchode. Bola naozaj škoda prerušiť takéto veselé sedenie, ale čas vypršal.

„Pán doktor, tak ja idem.“

Nereagoval.

„Pán doktor?“

„Ticho vám je nepríjemné?“ opýtal sa zrazu nevýrazným hlasom.

Takmer bez pohybu nadvihol viečka a pomedzi ohnutú ruku mi pozrel rovno do očí.

Čiže je to pravda, robil to naschvál.

„Môžem byť úprimný?“ ozval som sa, keď prešloprvotné prekvapenie.

„Ako myslíte.“

„Priznávam, že sa trochu nudím.“




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist