načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Podzemný kryt (SK) - Oliver Harris

Podzemný kryt (SK)

Elektronická kniha: Podzemný kryt (SK)
Autor:

Detektív Nick Belsey sa opäť topí v problémoch. Keď zmizne mladá študentka, je hlavný podozrivý... Londýn sa topí v letných horúčavách a náhlych búrkach a detektív Nick Belsey ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 416
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0474-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Detektív Nick Belsey sa opäť topí v problémoch. Keď zmizne mladá študentka, je hlavný podozrivý... Londýn sa topí v letných horúčavách a náhlych búrkach a detektív Nick Belsey sa opäť topí v problémoch. Chce prekvapiť mladú študentku výtvarného umenia, preto ju vezme na rande do opusteného podzemného krytu. No skutočné prekvapenie tam čaká na neho – dievčina je v jednej chvíli tam, v druhej akoby sa po nej zľahla zem. Zmizne hlboko v labyrinte tunelov skrytých pod londýnskymi ulicami. Nick Belsey je dobrý detektív so zlou povesťou. Keďže teraz je hlavný podozrivý, musí dievčinu nájsť sám.

Zařazeno v kategoriích
Oliver Harris - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Podzemný kryt

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.cz

www.albatrosmedia.sk

Oliver Harris

Podzemný kryt – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



Copyright © Oliver Harris, 2014

Oliver Harris has asserted his right to be identified as the author of this

work in accordance with the Copyright, Designs and Patents Act 1988

Translation © Otakar Kořínek, 2018

Cover design © Peter Považan, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0474-8

ISBN e-knihy 978-80-566-0545-5 (1. zverejnenie, 2018)


Oliver Harris

PODZEMNÝ

K RY T

preložil Otakar Kořínek


Každé tajomstvo sa zvrhne.

Lord Acton


7

1

Chcel si dožičiť pokojnú chvíľu, keď sa zjavilo to auto.

Pondelok, 10. júna, koniec sparného dňa. Mesto začalo popíjať napoludnie a medzi treťou a štvrtou popoludní sa zdalo, že

na krásu popoludnia je zodpovedajúcou reakciou iba zločin.

Počas služby Belsey riešil  dvoch pobodaných štrnásťročných

chalanov a nespokojného zákazníka, ktorý zaútočil na miestnu

krčmu elektrickou vŕtačkou. O  16.45 mal pocit, že svoju povinnosť voči zákonu a poriadku už splnil. Zaparkoval v uličke

pri hlavnej ulici, do ľadového nicaragujského espressa si nalial

dva poháriky vodky a odsunul sedadlo ďalej dozadu. O hodinu

bude mať po službe a o ďalšie dve hodiny bude na rande soštudentkou dejín umenia, ktorú nedávno zatkol za držanie drog.

Ostáva už len prečkať a vyhnúť sa ďalšej krvi na obleku.

BMW sa mu vrútilo do zorného poľa, ešte prv než si dal prvý dúšok. Zakvílili pneumatiky a  niekto vykríkol. Belsey videl, ako takmer na dvoch kolesách reže roh na Heath Street. Z križovatky odskakovali chodci. V poslednej chvíli sarútiacemu BMW vyhol taxík a narazil do výkladu Gap Kids.

Belsey zapol sirénu. Nápoj vrazil do držiaka, vybehol na hlavnú ulicu a vzal vysielačku. „Prenasledujem strieborné BMW,

Oliver Harris

mieri na juh na Rosslyn Hill. Pri stanici metra Hampstead sú

pravdepodobne zranení.“

Stále nijaké sirény. Belsey vzdychol, zdvihol sedadloa vyrazil stovkou. Polícia mala dobré škodovky, vyladené na vysokú rýchlosť. Toto však nebola jedna z nich. Počul, žev operačnej miestnosti zháňajú posilu, ale nijaká nebola nablízku. Blížili sa k Belsize Parku a stále sa držal tesne za BMW. Takže len on a ja, pomyslel si.

Auto sa hnalo stále po hlavnej ulici. Bolo to čudné. Ak chce ujsť, sú aj prázdnejšie ulice, ale šofér má zrejme nejaký plán alebo chce mať publikum. Alebo kašle na všetko, je nadrogovaný a chce sa predviesť. Je tu moja chvíľa, ukradnem auto. Belsey kýval, aby zastavilo. Optimista. Mihli sa cezviaceré červené na križovatke s Pond Street a Belsey si uvedomoval, že niekto by mohol prísť o život. Už-už chcel prenasledovanie vzdať. Vtom ten druhý zabrzdil.

BMW šmykom zastalo za križovatkou. Belsey strhol auto nabok, prekrížil cestu minibusu a  zastavil o  dvadsať metrov ďalej dolu kopcom. Schytil putá. Na BMW sa otvorili dvere a  vyskočil z  nich beloch v  čiernych rukaviciach. Vyhrnul si kapucňu a vzal z auta čierny ruksak.

„Prenasledujem ho pešo,“ odvysielal Belsey. „Belsize Park.“

Muž si behom razil cestu medzi chodcami. Zdalo sa však, že v týchto končinách nie je doma – vbehol totiž do uličky na boku kaviarne Costa Coffee. Belsey vedel, že je slepá. Strhol zo spreja vrchnák a zabočil za roh.

Čosi mu švihlo do tváre a  Belsey zdvihol ruku. Do lakťa a  potom do ľavého líca mu vrazilo čosi kovové. Oslepený od bolesti sa zvrtol a pustil sprej. Počul, že muž beží ďalej do

PODZEMNÝ KRYT

slepej uličky. Presvedčil sa, že blokuje jediný východ z uličky.

Skúsil vystrieť ruku. Podarilo sa. Vidí. Zdvihol sprej a obrátil

sa späť do uličky. V tvári mu bolestivo trhalo.

„Polícia! Vyjdite von! Ruky pred sebou!“

Ulička sa končila vybetónovaným kusom zeme za kaviarňou. Občas tam parkovali autá, ale teraz tam nestálo nijaké a po podozrivom ani stopy, iba burina okolo dopukaného betónu.

„Vyjdite pomaly! Vidím vás!“

Nič sa nehýbalo. Prázdne priestranstvo na konciprehradzovala neveľká tehlová budova. Dnu sa nedalo dostať, to, čo bolo zrejme kedysi dverami, zakrývala hladká kovová platňa. Nikde kľučka, nikde zámka. Belsey platňu potisol, ale bola pevne uchytená. Na budove neboli okná, nič, kadiaľ by niekto mohol vniknúť dnu. Po jej bokoch sa ťahal vysoký plot zakončenýhrdzavým ostnatým drôtom. Nedalo sa cezeň preliezť. Oddeľoval parkovisko od pozemku zarasteného hložinou a  zahádzaného všelijakým haraburdím. Keby aj niekto plot preliezol, nemal by kam ísť, a  Belsey by počul, keby niekto preliezal. Muž zmizol. O chvíľu prišli posily. Belsey sa vrátil na hlavnú ulicu, kdezbadal množstvo blikajúcich modrých majákov a  kolegov, ktorí vystupovali z áut. Vystupovali ustato, zotierali si z tvárí pot.

„Je preč,“ oznámil Belsey.

„Stratil si ho?“

„Nestíhal si, Nick?“

„Videl si ho?“

„Mal kapucňu,“ odvetil Belsey, „ale bol biely, tým som si istý. Tmavosivá mikina. Mal ruksak a myslím, že aj rukavice. Je niekto zranený pri stanici metra?“

Oliver Harris

„Nič vážne. Naozaj mal rukavice?“ Žmúrili do slnka. „Kam šiel?“

„Vbehol do uličky pri kaviarni. Tá nikam nevedie.“

Jeho kolegovia zašli do uličky a  stíšili vysielačky. Belsey v duchu zhodnotil dramatický okamih, ktorý ostalznehybnený na ulici – jeho auto a BMW, každé s otvorenými dverami na strane šoféra, za autami čierne šmuhy. Spomenul si, ako BMW náhle zastavilo. A potom na jeho cieľavedomé smerovanie.Šofér presne vedel, kam ide.

Zohol sa do svojho auta a zastrčil vodku pod sedadlospolujazdca. Potom sa spojil s operačnou miestnosťou a dalpreveriť BMW. Jeho krádež nahlásili pred tromi dňami, ukradli ho spred domu v  Highgate. Belsey vošiel do kaviarne Costa Coffee. Barman sa ho spýtal, čo si dá.

„To parkovisko tam vzadu – patrí vám?“

„Nie.“

„A viete, komu patrí?“

„Neviem.“

Jeho kolegovia sa medzitým vrátili na hlavnú ulicu a krčili plecami. Ich prvou myšlienkou bude, že to zbabral. Budú ho podozrievať, že si to celé poplietol – alkohol, bujnápredstavivosť, úpal. Prešiel popri nich späť do kýpťa sveta, ktorý nikam neviedol, a  obzrel sa po bezpečnostnej kamere. V  Londýne bolo málo takých nepekných končín, že by sa nefilmovali. Jedna kamera tam však bola, primontovaná vysoko na stĺpiku plota, nasmerovaná tak, aby zachytávala prázdny priestor. Ošľahal ju nečas, ale vyzerala, že funguje. Monitorovanéfirmou Stronghold, hlásala tabuľka pod ňou. Bolo tam telefónne číslo Strongholdu.

PODZEMNÝ KRYT

Belsey tam zavolal, no nikto nezdvihol. Vyhľadal si na internete v  mobile bezpečnostnú firmu Stronghold. Bezpečnostná firma s tým menom tam nebola.

Spustil v mobile hľadanie telefónneho čísla. Namiestofirmy Stronghold sa ukázal kontakt na elegantnú stránku organizácie Property Services Agency. Podľa webovej stránky spravovala zariadenia pre štátne orgány Spojeného kráľovstva a ozbrojené sily.

Belsey sa obrátil k prázdnemu pozemku. Zadíval sa navybielené konzervy a dolámaný nábytok v burine, na zadnústranu kaviarne Costa Coffee a napokon na budovu, ktorá uličku uzatvárala. Všimol si, že je to zvláštna stavba. Prízemie mala dokonale kruhové. Na podlaží nad ním sa dvíhala hranatá veža s ventilačnými otvormi.

Cez pletivový plot uprel pohľad na bočný múr. Z  hložia vytŕčal vysoký tehlový výbežok. Bolo na ňom čosi, čo mohlo byť kedysi oknom, no bolo to zadebnené. Odstúpil a hodnotil budovu ako celok. Z jej vzhľadu dýchalo niečo vážne. Čosi ho pošteklilo v pamäti.

Vydal sa po hlavnej ulici a  o  dve minúty natrafil na rohu s  cestou vedúcou do obytnej štvrte na rovnakú budovu  – tá istá kruhová základňa a  nad ňou ventilačná veža, ibaže táto bola omietnutá nabielo.

Pred rokmi sa pýtal jedného zo starších dôstojníkovhampsteadskej polície, čo to je, no odpoveď zabudol. Prešiel okolo nej možno tisíc ráz a nezmyslel si na to. Stavba stála za vysokou bránou. Belsey cez ňu videl na vchod do veže, uzatvorenýčiernym drôteným pletivom s  výrazne žltou tabuľkou: POZOR! NEBEZPEČNÉ – HLBOKÁ ŠACHTA.

2

Keď sa vrátil, väčšina príslušníkov kriminálky sedela

v kantíne. Belsey si pozrel opuchnutú tvár a užil paracetamol.

V automate si kúpil čosi, čo mala byť káva, a prisadol si k stolu,

kde bolo najhlučnejšie. Detektív Derek Rosen, najstarší z ich

tímu, s vážnou tvárou chrúmal čipsy. Detektív Rob Trapping,

opotrebovaný o dvadsať rokov menej, prišiel do večernejslužby vyzbrojený slnečnými okuliarmi a prenosným elektrickým

ventilátorom. Sedeli s nimi aj Wendy Chanová a JaniceCrosbyová, civilné zamestnankyne, ktoré mali na starosti recepčný

pult. Debata o  novom seržantovi, ktorý zrejme prišiel ráno,

bola v plnom prúde.

Belsey čakal. Keď hovor na okamih utíchol, povedal: „Hore na Haverstock Hill je kruhová biela budova. Na rohuDownside Crescent.“ Skupina sa k nemu obrátila.

„Starý protiletecký kryt,“ povedal Rosen.

„Protiletecký kryt?“ Už mu svitlo. „Ďalší je za Costou,“povedal Belsey.

Policajti pri susednom stole sa obzreli, chceli sa nejako zabaviť. Už poznali Belseyho fantazírovanie. Detektív Derek Rosen, najväčšia autorita, zdvihol tučnú ruku.

PODZEMNÝ KRYT

„To nie je ďalší,“ vysvetlil. „Je to len ďalší vchod do toho istého krytu.“ Oprel sa a zotrel si z úst kečup. Vojna bola jeho koníčkom. Červený mak, symbol Dňa veteránov, ktorý je v novembri, nosil už v septembri. „Pre prípad, že jeden byzasiahli, keď si dolu,“ dodal.

„V takom prípade by bol dlhý skoro pol kilometra,“povedal Belsey.

„Veď aj je.“

„Jeden je aj v Camdene,“ dodala Janice Crosbyová.

„Kde?“

„Za Marks & Sparks.“

„Koľko ich je?“

„Viacero,“ odvetil Rosen. „V Londýne päť alebo šesť,možno viac.“

„A na čo sa využívajú teraz?“

„Využívajú?“

„Niekto sa o ne stará,“ povedal Belsey. „Na kryte v Belsize je stále kamera. Čo je tam dolu?“

Nastalo ticho, krčenie plecami. Nikto nevedel.

„Prečo sa pýtaš?“ spýtal sa Rosen.

„Ten chlap, čo som ho prenasledoval, myslím, že v  ňom zmizol.“

Vyvolalo to smiech, ďalšiu dávku skepticizmu, ale žiadne nové informácie. Rozhovor sa zvrtol na pivo a večerné plány.

Belsey sa chcel tam dolu pozrieť.

Na to však potreboval povolenie.

Keby dokázal, že ten chlap tam vstúpil a udrel policajného dôstojníka, potom je trvalou hrozbou... Lenže bol tu problém, spočívajúci v tom, že sa nachádzal v režime obmedzenej

Oliver Harris

služby. Vlani sa dopustil priestupku. Išlo o drobný prípadzámeny totožnosti a  toto bol jeho trest  – sedieť, konať zväčša

nezáživnú kancelársku robotu, nikoho nestíhať. Vtom sispomenul na rozhovor pri stole, keď prišiel. Ak je tu nový seržant,

mohol by to využiť, vymámiť z neho povolenie, kým vysvitne,

ako je na tom so službou.

„Čo vieme o tom novom seržantovi?“ spýtal sa.

„Zapadne,“ odvetil Trapping. Namieril Belseymu do tváre svoj ventilátor. „Pikantné čili, kamarát.“ Ostatní pri stoleprikývli. Trapping žmurkol. Bol to presne ten typ policajta,ktorých Belsey obdivoval  – bezproblémový. Dvadsaťštyri rokov, výška skoro stodeväťdesiat a  ako detektív presvedčený, že to, čo robí, je dobré preňho i pre spoločnosť.

„Údajne je veľmi dobrá,“ povedal Crosby.

„Nemyslel som, že niekoho dostaneme.“

„Dospeli sme k záveru, že keď ťa prestaneme platiť,seržanta si môžeme dovoliť.“ Rosen si pustil do úst čips.

„Ako sa volá?“

„Kirsty Craiková.“

„Vtipkuješ.“

Belsey vyšiel hore do služobných priestorov. Čosi sa tam zmenilo a  po niekoľkých sekundách si uvedomil, čo  – dýchala z  toho kancelária, atmosféra pokojnej pracovitosti, robota s  papiermi, dotiahnutá ako treba. Detektív Adnan Aziz žmurkol a kývol hlavou k rohovej kancelárii. Belsey zaklopal na otvorené dvere. Hlavu zdvihla žena s  plavým chvostom a chladne sa usmiala.

„Nick.“

„Kirsty.“

PODZEMNÝ KRYT

Kirsty Craiková vstala a  prihladila si sukňu. Podala mu ruku a  zdalo sa, že si je vedomá, aké je to čudné zvítanie po ich poslednom fyzickom kontakte. Belsey robil, čo mohol, aby potlačil bodnutie nostalgickej žiadostivosti.

„Ako sa máš?“ spýtal sa.

„Dobre. Počula som, že by si sa tu mohol vyskytovať,“odvetila Kirsty.

„Vravia mi, že sa to odo mňa očakáva. Dobre padne znova ťa vidieť.“

„Ale čo?“

„Pravdaže.“

Craiková nevyzerala veľmi vyvedená z  miery. Zafungoval zákon prírody, ktorý pozbiera nerozvážnosti, na ktoré človek zabudne, a predhodí mu ich. Nastala blesková rutina – každý pozrel na prstenník bez prsteňa toho druhého a  uvedomil si svoj podiel viny.

„Tak... si sadni,“ vyzvala ho. „Ty... ako sa ti tu darí?“

„Mierne, priemerne. Je to malá policajná stanica.“

„A každým dňom menšia. Čo máš s tvárou?“

„A hneď do mňa.“ Belsey sa usmial. Kirsty prevrátila oči.

„Niekoho som prenasledoval. Nepáčilo sa mu to a  švihol ma.“

„A inak – si v poriadku?“

„Nikdy mi nebolo lepšie.“ Pravdu povediac, cítil sa užlepšie. A lepšie aj vyzeral, uvedomil si. No zato Craiková, stále vo forme, dokonca aj po niekoľkých rokoch pri polícii. Stále tie modré oči, vlhké, žiarivé. Keď rozmýšľala, vyzerali ako prekvapené. To už poznal. Pridelili jej ho ako školiteľa za dávnych čias, keď slúžil na obvodnej stanici. Bola vtedy na kriminálke

Oliver Harris

nová a  jeho delilo niekoľko týždňov od chvíle, keď ho skoro

posadili za mreže spolu s  polovicou príslušníkov jeho tímu.

Takže Kirsty Craiková zažila dosť neortodoxné uvedenie do

detektívnej práce.

„Kde všade si bola?“ spýtal sa Belsey.

„Naposledy kriminálka Kent.“ Viac sa o ceste, ktorá jupriviedla na policajnú stanicu Hampstead, nerozširovala. Jeho šéfstvo možno videlo novú, úslužnú blondínku s vynikajúcim prospechom zo školy, niekoho, kým možno manipulovať.Belsey sa na ňu zadíval a  nič z  toho na nej nevidel. V  duchu si sľúbil, že tentoraz sa nebude pokúšať, aby spolu spali.

„Počula som, že v Hampsteade je pekne.“

„Idylicky.“

Zaváhala.

„Musím sa tu ešte zabývať a  tie ostatné klišé. Budeš tu zajtra?“

„Áno.“

„Tak zajtra sa porozprávame viac.“ Neveľmi nadšeneprebehla pohľadom po papieroch na stole.

„Chceš mi niečo prihrať?“

„No, keď sa ti tak veľmi žiada...“ Vzala zo stola spisa podala mu ho. Zdalo sa, že táto výmena úloh ju vyviedla z miery iba máličko. „Zdá sa, že to tu leží už dlhšie.“ Belsey prebehol po spise očami a pocítil sklamanie.

„Vlámanie do verejnej knižnice v St Pancras?“ spýtal sa.

„Tretie za tento mesiac.“

„To mám za to, že rád čítam.“

„Vyzerá to tak, že niekto na radnici je z toho nesvoj. Možno to patrí do severného Londýna, neviem. Chceš sa na to pozrieť?“

PODZEMNÝ KRYT

„Jasné.“ Belsey si strčil spis do vrecka. Dúfal v  niečo významnejšie. Trochu to schladilo ich opätovné stretnutie.„Akoby sa už stalo.“

Na polceste k dverám sa obrátil.

„Kirsty, má to malú šancu, ale – ten chlap, čo ma udrel... Stále si lámem hlavu, kam zmizol. Blízko miesta, kde sa mi stratil, je hlboký protiletecký kryt z  druhej svetovej vojny.“ Odmlčal sa, bol zvedavý, ako zareaguje. Ani nežmurkla.Myslím, že sa doň dostal. Rád by som sa popozeral vnútri a vylúčil tak jednu vyšetrovateľskú hypotézu. Bolo by to celkom ľahké, ale potrebujem na to povolenie.“

„Povolenie na základe čoho? Že tam niekde zmizol?“

„Presne tak.“

„Komu to patrí?“

„Neviem. Je tam kamera, patrí nejakej vládnej firme, a tak predpokladám, že to patrilo vláde alebo nejakej jejpodriadenej zložke.“

„Ty chceš povolenie na prehliadku vládneho majetku, ale nemáš nijaký dôkaz, že nejako súvisí so zločinom?“

„Nie som si istý, komu to patrí teraz. Vyzerá to opustené.“

„Dobre, Nick. Porozmýšľam o  tom. Nie som si však istá, či sme v štádiu, keď môžeme vydať povolenie napreh l iad k u .“

„Asi nie.“

Belsey sa vrátil k svojmu stolu, napísal správuo popoludňajších udalostiach a zaregistroval ju. Horúčavu rozháňalventilátor. Detektív Aziz si utrel veľkou papierovou servítkouširoké čelo, potom aj vyholenú hlavu a zátylok. Prišiel k nim pred šiestimi týždňami a  už prejavil výkonnosť, ktorá zaručovala

Oliver Harris

dlhé prežitie. Ponúkol Belseymu škatuľu so servítkami z KFC,

ale ten zdvorilo odmietol.

Aké zvláštne zakončenie zvláštnej služby. Belsey si pred seba rozložil papiere. Nakrátko sa zamyslel, čo to porobil so svojím životom. Bolo takmer pol siedmej. Rande má o jeden a  pol hodiny. Prebehol očami po záznamoch o  vlámaniach do knižnice, odložil ich a  prešiel si rukou po doráňanej tvári. Stále mal pred očami toho chlapa v  sivej mikine, zjavoval sa akoby odnikiaľ, prestával existovať a znova sa zjavoval. Do prehliadača vyťukal stránku Property Services Agencya zadíval sa na ňu. Potom vzal telefón a zavolal dolu.

„Sklad je ešte otvorený?“ spýtal sa.

„Ešte som ho nezavrel.“

„Potrebujem olej do škodovky.“

„Poslúž si.“

Zišiel do suterénneho skladu. Vzal si tam sekerku, kliešte na železo, masívnu baterku, všetko to naložil do svojej škodovky a vyrazil do Belsize Parku.

3

Trištvrte na sedem a  hlavná ulica pri Belsize Parku

bola natrieskaná. Belsize Park sa tváril veľkomestsky, ale za celý

rok mal len niekoľko týždňov slnečného svitu. Reštauráciepovykladali zariadenie na chodníky. Tento efekt kazili ľudiasediaci na obrubníkoch s obitými konzervami. Úradníci, ktorí sa tu

predtým ulievali z  práce, už boli v  bezpečí, stratení v  davoch

zaháľajúcich pred každou krčmou. Všetci boli opití. Všetko sa

chystalo na neistých nohách do noci.

Belsey zaparkoval oproti kaviarni Costa, vzal si náradie a pobral sa do uličky. Zadíval sa na vstupnú vežu a malpocit, že mu pohľad opätuje. Z hlavnej ulice ho nemohol nikto vidieť. Poklopal na kov a sám nevedel, čo od toho očakáva. Spomenul si na kameru, no ak niekto niekde túto končinu monitoruje, už o  ňom vedia. Ešte raz, pre upokojenie vlastného svedomia, zavolal do Property Services Agency. Vyzváňanie a nič. No čo, ak s tým majú problém, nechzavolajú oni jemu.

Pustil sa do strihania pletivového plota. Po chvíli bola diera dosť veľká, aby sa ňou mohol prepchať. Zo smetiska v burine vzal dolámanú stoličku. Na jednej strane bola celkom stabilná

Oliver Harris

a dočiahol z nej na zadebnené okno. Drevo, okolo klincovprehnité, poľahky vypáčil sekerkou a ukázal sa čierny otvor.

Prehnité dosky odhodil do buriny a  nazrel do otvoru, ktorý bol kedysi malým oknom, teraz bez skla a  pod ním zrolované hrdzavé pletivo. Baterkou zasvietil dnu. Rozoznal pohádzané suché lístie, klenuté tehlové steny a  mriežkované dvere starodávneho výťahu. Po oboch stranách výťahu saťahali úzke chodby. Sekerku a kliešte ukryl do hlohu, vytiahol sa k podobločnici a skočil dnu. Dopadol na tvrdý betón. Vystrel sa a  brnelo mu v  nohách. Bola tam tma a  oveľa chladnejšie ako vonku. Ventilačné otvory prepúšťali kalné pásy svetla. Na dlážke sa v prachu z rozdrvených tehál povaľovali vtáčie perá.

Cez mriežkované dvere výťahu nazrel do bezodnej čiernej šachty. Skontroloval znútra kovovú platňu, ktorá uzatvárala vchod, a zbadal, že ju drží mosadzná zámka, lacná, ale nová. Pozrel, či okolo zámky nie sú škrabance. Nijaké. Priložil dlaň na studený kov. Potom obišiel výťah do zadnej časti veže. Lúč baterky dopadol na biely porast, ktorý vyzeral ako bavlna.Nikde pavučiny. Kúsok porastu strhol. Bola to pleseň. Lepila sa mu na ruky. Na mieste, kde bola zoškrabaná, zbadal drevené dvere. Skúsil kľučku a  dvere sa otvorili smerom k  nemu. Za nimi klesalo do hĺbky medzi očernetými tehlovými múrmi točité betónové schodisko.

„Haló?“ zavolal.

Pripadal si hlúpo. Vstúpil dnu a otvorené dvere sa za ním zatvorili, ostala iba škárka. Schodisko sa krútilo okolo výťahovej šachty zo železného pletiva. V  klietke viseli zaprášené nosné laná. Zišiel päť schodov, potom desať a napokon saodhodlal zísť až dolu. Schádzal za lúčom baterky a  odhadoval

PODZEMNÝ KRYT

čas zostupu. Pach hrdzavého železa, pripomínajúci pach krvi

a vlhkého kameňa, silnel. Mal pocit, že ho čosi pohlcuje –akoby ho vsávali útroby. Kryt sa živil priveľmi zvedavýmidetektívmi. Možno mu ich zaobstaráva ten chlap z BMW.

Po dvoch minútach zastal, ešte vždy na schodoch, a odhadoval, ako je hlboko. Zem nad ním dunela. Je teda pod metrom. Trať medzi Hampsteadom a Belsize Parkom je skoro sedemdesiat metrov pod povrchom. Nad hlavou má tedaporiadny krajec londýnskeho ílu. Spomenul si, ako veľmi miluje priestor, ako rád sa pohybuje, mení smer, keď sa mu zachce. To, že je klaustrofobický, zistil až pri dvoch príležitostiach, keď ho zavreli do cely. Predtým o  tom nevedel. Po ďalšej minúte došiel k panelu z vlnitého plechu priskrutkovanému na obidve steny. Znemožňoval ďalší zostup. Kedysi dávno naňpripevnili tabuľku – POZOR! NEBEZPEČNÉ! ZÁKAZ VSTUPU. No ktosi na to nedbal a vytrhol plech z úchytov. Belsey ho potisol a zvalil, až to zacvendžalo.

„Polícia!“ zavolal a prinútil sa do smiechu, aby otupilrozliehajúce sa ticho. Je tu zákon – tma, správaj sa slušne!Prekročil plech. Ďalej už schody neboli. K  tehlovej stene viedla krátka chodba. Vľavo miestnosť s hrdzavejúcim strojovýmzariadením. Vpravo masívne železné dvere natreté na sivo, ako bývajú vojnové lode, uprostred s  kolesom. Takým, aké je na bankových sejfoch. Skúsil kolesom pokrútiť, potom potiahol z celej sily a dvere sa k nemu na nedávno naolejovanýchpántoch posunuli.

V prvej chvíli si neuvedomil, čo vlastne vidí – železnéregály, ktoré sa ťahali pozdĺž stien. Až po chvíli mu svitlo, že sú to lôžka. Dvojposchodové lôžka. Nocľaháreň bola nízka,

Oliver Harris

zaoblený strop tvorili železné panely. Steny sa vo svite baterky

blyšťali. Vstúpil dnu. Lôžka sa ťahali po oboch stranách doďaleka. Vľavo boli dvere s plechovou ceduľkou: Správca. Jeho

miestnosť bola maličká, štvorcová, s drevenou stoličkoua stolom, na ktorom stála prázdna fľaša od šampanského. Belsey ju

zdvihol – Krug 1970. Privoňal k nej a ešte cítil pach alkoholu.

V prachu sa črtali čerstvé odtlačky prstov.

Vzadu v  miestnôstke bola porcelánová výlevka plná kúskov omietky. Nad ňou bola skrinka. Belsey otvoril dvierka so zrkadlami a našiel kôpku malých kostí a myšaciu lebku.Vyzeralo to ako časti skladačky. Na hornej polici stáli dvelekárenské fľaštičky. Na jednej bol štítok Evipan, na druhejDexedrine. Boli prázdne. Nijaký dátum, nikde meno pacienta. Neboli to štandardné lekárenské etikety.

Pozrel na hodinky. Päť minút po siedmej, no zdalo sa, že tento údaj sa vzťahuje na niečo nekonečne vzdialené. Vrátil sa do nocľahárne. Rukou skúsil lôžko a  potom si na kov ľahol. Keď sa usalašil, ležalo sa mu celkom pohodlne. Vypol baterku. Tma bola taká hustá, že mala vlastnú štruktúru. Ježila sa.Myseľ sa mu búrila, predstavovala si všelijaké výjavy, potomobrazce a až potom sa zmierila s tým, že nie je vôbec nič vidieť. Takto vyzerá smrť, pomyslel si. Pocítil pach starých prikrývok. Potom závan zvetraného strachu pôvodných obyvateľov, potom nudu a  napokon to prešlo. Zmocnil sa ho prekvapujúci pocit pokoja, akoby mu práve niekto vysvetlil, že svet nadzemou je komplikovane vymyslený podvod.

Sadol si a  opäť zapol baterku. Zaoblené rebrá stien ako veľrybie kosti. Vyblednutá ceduľka: Pri odchode v  noci vypnite všetky svetlá. Lúč baterky dopadol na sklo dolu  – na fľaše

PODZEMNÝ KRYT

trblietajúce sa na zemi medzi lôžkami. Podišiel bližšie. Fľaše

šampanského. Boli usporiadané ako kolky. Tieto bolineotvorené. Ďalšie debny stáli na sebe pri stenách – neotvorený Krug

1970, sedem debien, v  každej šesť fliaš. O  kus ďalej menšie

neoznačené debny. Belsey ich otvoril. Portské Taylor Vintage

a  koňak Hennessy. Všetko bolo staré  – vinety v  štýle, aké vídal v zarámovaných reklamách na stenách krčiem. Debny boli

označené Na odoslanie – Červený lev. Ktorá z krčiem Červený

lev prišla o dodávku? Boli tam aj kartóny cigariet Embassy a tri

plastové škatule s krížikmi – prvá pomoc. Belsey jednu otvoril

a zahvízdal – jedenásť neotvorených fľaštičiek s pilulkami. Mali

rovnaké úhľadné nálepky ako tie dve, čo videl v skrinkesprávcu, ibaže tieto boli plné  – hexobarbital, modafinil, sodium

amytal, Evipan, Pentothal, benzylpiperazin. Natrafil na poklad.

Belsey si niekoľko fľaštičiek vopchal do vrecka saka, potom odkrútil z jednej fľaše Krugu uzáver a vystrelil zátku. Na ruky mu vystreklo šampanské a perlilo sa v prachu. Odpil. Bolo to dobré šampanské. Aj pri izbovej teplote – podzemnej. Krčiem Červený lev bolo veľa. Mnohé poznal, s radosťou si v nichposedel, ale málo z nich malo na vínnom lístku niečo takéfajnové ako toto. Znova si uhol. Zalial ho pocit pokoja. Spomínal, kedy bol naposledy z dosluchu sirén. Devätnásť dvadsať. Belsey sa pretiahol cez okno vona zažmurkal v ostrom svetle dňa. Zotrel si z obleku prach. Bolpozoruhodne nezašpinený, čo akoby podčiarklo ľahkosť, s ktorou to všetko absolvoval, a príležitosť, ktorá sa ponúkala.

Cestou späť na policajnú stanicu zavolal starému známemu – Kostasovi, majiteľovi lokálu Diamante ́s na Seven Sisters

Oliver Harris

Road. Poznali sa už roky a  Belsey vedel, že Kostas mu vyjde

v ústrety. Kostas spustil o tom, že uňho už dávno nebol.

„Pán K, mám niekoľko debničiek bublinkového za lacno, ak máte záujem.“

„Za ako lacno?“

„Šampanské po dvadsať. Pravý Krug. A aj koňak po desať. Pridám päť kartónov cigariet a možno aj fľašu portského.“

„Koľko je toho spolu?“

„Takých štyridsať fliaš.“

„V  sobotu tu mám babský večierok, Nick. Keby to bolo pätnásť za fľašu, beriem všetko.“

„Ozvem sa.“

Belsey rýchlo preratúval – pätnásť za fľašu, šesť fliašv debni, vyžiada si to dve alebo tri cesty hore-dolu, plus sto libier za cigarety, potom liečivá – benzylpiperazin je euforikum,takisto Dexedrine. Modafinil nepoznal. Hexobarbital jepravdepodobne barbiturát. Pri veľmi triezvom odhade, povedzme, päť stoviek za lieky, takže spolu taká tisícka aj viac.

Vrátil sa na stanicu a  sadol si za stôl. Kancelária bola prázdna, ventilátor sa stále krútil. Po tomto dobrodružstve mu reálny svet pripadal skľučujúci. Siahol do vreckaa vytiahol fľaštičku s  pilulkami, prezeral si ju vo svetle. Áno, je to realita. Zamyslel sa, kedy by sa mohol vrátiť tam dolu. Znova zažiť tú ligotavú fantáziu. Čo vie o Londýne za vojny?Predstavil si Katedrálu svätého Pavla, nezničiteľnú, obklopenú skazou z  bombardovania. Povedali mu, že v  Regent ́s Parku boli sutiny zo zbombardovaných domov hlboké tri metre. V lete tam usychala tráva, lebo tehly dolu nemohli zadržiavať vlahu.

PODZEMNÝ KRYT

Zapol počítač, vyťukal katedrálu do prehľadávača, k tomu nálet a  klikol na rýchle vyhľadávanie. Ukázala sa čiernobiela fotografia. Bola na nej skupina ľudí stojacich pri čerstvom kráteri po bombe. Dav ľudí vo Walbrooku, 2. máj 1941.Titulok hovoril, že v predchádzajúcu noc prišlo pri bombardovaní o život tisícpäťsto ľudí. Belsey sa zadíval na tváre davu,očakával omráčenie, šok. Niektorí sa však usmievali. Disciplinovane stáli v rade, čakali, až sa budú môcť pozrieť do krátera. Dočítal celý titulok. Verejnosť si prišla pozrieť Mithrasov chrám, rímsky chrám ležiaci pod Londýnom, odhalený nočnýmbombardovaním. Predstavoval si, ako ten chrám v očernetom kráterivyzeral. Potom si obrázok vytlačil a zložený si ho strčil do vrecka.

Mohol by sa vybrať dolu zajtra. A  na najbližšie rande by mal priniesť fľašu šampanského. To by bolo pekné. Potom však dostal lepší nápad.

Fľaštičky s  pilulkami odložil do stola, ale potom jednu vybral. Do dlane si vytriasol benzylpiperazin. Ak je už stará, zvetraná, nezabije ho to, no ak je ešte účinná, všetok prach zmizne, oči mu zažiaria a  dodá mu to výrečnosť. Vstal a zadíval sa z  okna. Prichádzala nočná služba. Boli opálení, ale nikto sa netváril ktovieako nadšene. Ako hustla večerná tma, zovšadiaľ sa začali ozývať sirény. Londýn nervóznel odnesplnených sľubov.

Nočná služba, čo znamená, že sa chýli k ôsmej.

Na toalete sa oholil. Opuch opadol, čo bolo na rande vhodnejšie, hoci menej hrdinské. Zabehnúť domov už nemal čas,  nie že by ho to tam nejako vábilo. Jeho domovom bol momentálne schátraný hotel President na Caledonian Road. Dohoda znela na chvíľu, kým si nenájde byt, a tá chvíľa sa už

Oliver Harris

pretiahla na šesť mesiacov. Znamenalo to, že môže platiťkaždý týždeň a nemusí sa starať o mydlo. Na toalete sa nezdržal

dlhšie, než bolo nevyhnutné. Oholil sa, osprchoval, nastriekal

si na tvár vodu po holení Calvin Klein a zozadu zásuvky stola

si vzal škatuľku prezervatívov.

Keď odchádzal, zbadal Kirsty Craikovú. Sedela samav kantíne. Všetky žalúzie boli posťahované. Belsey zastal. Bodla ho vina, keď si spomenul na kryt, a stále akosi nemohol uveriť, že sa opäť zjavila v jeho živote. Znova si oprášil oblek.

„Prvý deň a už ťaháš nadčas?“

Trocha unavene naňho pozrela, nie nevďačná za totovyrušenie. Pred sebou mala osobné spisy detektívov.

„Len si chcem trocha posedieť pred cestou domov. Tu dolu je chladnejšie.“

„Kde bývaš?“

„V Kentish Towne.“

„Dobrá štvrť.“

Prikývla a  zadívala sa naňho s  výrazom, ktorý si pamätal – hĺbavý, nerozhodný. „Mali by sme sa porozprávať?“ spýtala sa.

„Sme v pohode, nie? Si nová seržantka. Videl som ťav akcii a si dobrá. Profesionálne, tak to myslím. Už sa na to teším.“

Usmiala sa a potom jej úsmev zmäkol.

„Si v obmedzenom režime.“ Belsey prikývol. Takže sipozrela jeho papiere. Čo si predstavovala, keď to o ňom čítala?

„Ako ti to padne?“ spýtala sa.

„Obmedzujúce.“ Bol zvedavý, čo ešte jej o  ňom povedali, predstavil si jej tvár, keď ju pred ním varovali: Sú s  ním len patálie! „Ale ide to. Lepšie, než som si myslel. No keď ma bude

PODZEMNÝ KRYT

chcieť naspäť služba naplno, som pripravený. Obmedzená

služba, to je čosi ako pomocná stráž v komunite.“

„Mohol by si chodiť do škôl poúčať deti.“ Usmiala sa.

„Rád by som chodil do škôl a poúčal deti.“

„Myslím, že teba by do školy nikto neposlal, Nick.“

Nespúšťala z  neho pohľad, o  niečom rozmýšľala. Stará láska je zvláštny výraz, pomyslel si. Možno je to práve v tom. A ešte to komplikuje spôsob, ktorým do spomienok zasahuje fantázia. Bývali si sympatickí. To bol ten problém, hoci logika toho všetkého mu stále unikala.

„Musí to byť pre teba zvláštne,“ prehodila.

„Zvláštne pre nás oboch, ale v živote sú aj zvláštnejšie veci. Minulý mesiac som bol svedkom scény, keď sa ktosi vlámal do operačky veterinára a  predávkoval sa euthasolom. Ležal tam vystretý na operačnom stole. No spolu sa nám pracuje dobre, veď vieš. Vravel som, že ťa rýchlo povýšia.“

Chcel odísť, prv než sa rozhovor dostane hlbšie. No prekvapila ho.

„Kde by sa tu v okolí dalo niečo takto neskoro zahryznúť? Tmavý rum a suché pražené arašidy – to bývala tvojaobľúbená večera, ak si dobre pamätám.“

Neskorá hodina jej zmenila svit v  očiach na nečitateľný. Oči dobrého detektíva, ťažko z  nich niečo vyčítať. No výzva bola celkom jasná. A padla by mu celkom príjemne. Veď ešte bude čas, pomyslel si. Ak to má ísť takto.

„Choď do La Traviaty na hlavnej ulici. Je to tam lepšie, než ako to vyzerá. Alebo skús Carlucccio ́s. Nočnú Indiu vynechaj. Môžeš mi veriť.“ Znova sa usmial, ale neponúkol sa za spoločníka.

Oliver Harris

Vrhla svoj detektívny pohľad na jeho oblek a čerstvooholenú tvár. Cítil, ako zaváňa Calvinom Kleinom.

„Máš rande.“

„Len priateľské stretnutie.“

„V poriadku, Nick. Tak na to stretnutie s priateľkounemeškaj.“ Obrátila sa k papierom, ale nie dosť rýchlo, takžepostrehol, ako sa začervenala.

„Uvidíme sa zajtra ráno. Pekne začerstva na lupičovv knižnici.“

Odišiel trocha pobavený, že pocítil miernu ľútosť. Vtom mu zazvonil mobil a všetky ostatné myšlienky odleteli – Som na ceste, tri bozky.

Jemma, píše sa s J, ako sa mu predstavila v miestnosti pre zadržaných. Niekto, kto je stelesnením budúcnosti. Na úvod jej napísal: „Tri gramy kokaínu si vzala ako politický protest? Aké zábavné to malo byť?“ Tretie rande, tri bozky. Je čas pustiť sa do uskutočňovania plánu.

Zašiel do kvetinárstva pri stanici metra Belsize Parka kúil kyticu klinčekov s  krémovými lupeňmi a  karmínovými okrajmi. V Co-ope mali iba narodeninové sviečky, no bolo to lepšie než nič. Kúpil škatuľu s  dvadsiatimi. Do baterky kúpil nové batérie a zaplatil desať pencí za extra veľké nákupnévrecko, do ktorého všetko ukryl. Zaskočil do Haverstock Arms, kde si objednal dva poháre cavy, vypil ich a poháre uložil do vrecka k baterke a kvetom.

Jemma s J mala dvadsaťdva rokov – študentka výtvarného umenia, tequilové dievča a  aktívne v  politických protestoch. Tri ušľachtilé veci ako zabiť čas. Páčilo by sa jej to. Lepšie by ho spoznala. A ušetrilo by mu to rozpaky z vysvetľovania, ako

PODZEMNÝ KRYT

momentálne býva. Doteraz bol v klube, kde viac rázpracova

la, zaplatil za spoločnú večeru a minulý víkend ho pozvala na

pár pohárikov zadarmo do galérie. Čas na posteľ ešte nepri

šiel. Poprosila ho, aby jej dal nazrieť do svojho života, možno

v mylnej viere, že detektívi sú zahalení akýmsi čarom. Iným,

než o sebe rozširujú. Ukáže jej svoje umenie.

4

Jemma čakala pred stanicou metra Belsize Park,oblečená do horúčavy  – odstrihnuté šortky, top a  sandále, veľké

slnečné okuliare, ktoré jej prichytávali dlhé čierne vlasy.

„Čo je v tom vrecku?“ spýtala sa.

„Prekvapenie.“

„Zaskočíme na kávu?“

Sadli si na chvíľu do Costa Coffee, kde bola vzadustrieška v tvare vežičky, a pustili sa do rozhovoru o tom, čo po tie dni robia – on o bankových lupičoch, ktorých chytil,o zločineckých ríšach, ktoré zničil, ona o  svojej práci, o  šupáckych chlapoch v  klube, kde pracuje, o  umeleckom diele z  Lega a  sklených črepín, na ktorom pracuje. Mala ironické oči s  mascarou a  úsmev, ktorý prezrádzal, že tá irónia im nie je prirodzená. Boli vzrušujúce a preňho primladé.

„Jemma, chceš zažiť dobrodružstvo?“

„Hm.“

„Chcem ti niečo ukázať.“

Vzal ju za ruku. Vyšli z kaviarne a zabočili do uličky vedľa nej. Viedol ju ku krytu.

V rozpakoch naňho pozrela. „Čo je to?“

PODZEMNÝ KRYT

„Vesmírna loď.“ Nasmeroval ju k  vystrihnutému otvoru v  plote a  k  stoličke, ktorá ešte vždy stála pod oknom. „Vieš dobre liezť?“

„Jasné.“ Prehodila si kabelku na druhú stranu a  vliezla dnu. Zdalo sa, že je to pre ňu ľahké. „Čo je to tu, preboha?“ spýtala sa znútra.

„Tu bývam,“ odvetil Belsey a zoskočil vedľa nej.

„Žartuješ.“

„Jasné, že žartujem.“ Podal jej baterku namierenú naschody. „Výťah nefunguje.“

„Čo je tam dolu?“

„Príšery.“

Schádzala dolu prvá.

„Smieme tu byť?“

„Pravdaže. Preto to tu udržujú v  takej čistote a  dobre osvetlené.“

Prekročili panel z vlnitého plechu s nápisom ZÁKAZVSTUPU a Belsey ju nasmeroval do miestnosti správcu.

„Choď dnu a zavri oči,“ prikázal jej. Urobila, ako povedal. Pohol sa za ňou. Zapálil tri narodeninové sviečky,odkvapkávajúcim voskom ich prilepil na správcov stôl, do prázdnejfľaše naranžoval kvety a  vedľa zavretej fľaše postavil poháre na šampanské.

„Tak – môžeš otvoriť oči.“

„Och, bože!“ Rozosmiala sa. „Čo to má byť, Nick? Kto tu má narodeniny?“

„My. Poznáme sa presne štyridsaťdva dní.“

„Mám ich sfúknuť a niečo si zaželať?“

„Ty ich sfúkni a želať si budem ja. Skús, či vycítiš, čo si želám.“

Oliver Harris

Buchla ho päsťou do pŕs. Sadol si, a  kým si to prezerala, nalial do pohárov. Benzylpiperazin zaberal. Cítil sa akozelektrizovaný.

„Sem vodíš všetky dievčatá?“

„Objavil som to až dnes.“

„Čo je to tu?“

„Protiletecký kryt z  druhej svetovej vojny.“ Z  nocľahárne priniesol súpravu prvej pomoci, jej obsah vysypal na správcov stôl a odskrutkoval fľaštičky – červené, modré, biele. Pilulky, ktoré človeka zväčšia, pilulky, ktoré človeka zmenšia. Znova sa pustil do čítania nálepiek na fľaštičkách  – lieky patrili do Lokality 3. Kde je Lokalita 3 a jej osadenstvo?

Jemma si vzala pohár a  sadla si mu na kolená. Vytiahla jeden klinček a zastokla si ho do vlasov. Pobozkala ho.

„Oslavujeme nečakané šťastie,“ povedal Belsey. „Mám taký plán, že sa tu zabavíme, a potom vezmeme fľaše hore. Predám ich a zisk si rozdelíme. Odídeš o niekoľko stoviek bohatšia.“

„Len za to, že som sem zišla?“

„Za to, že mi ich pomôžeš vyniesť. Tak to odhadujem.“ Dolial šampanské. Napili sa, znova sa pobozkali a on jejzablúdil rukou pod rozstrapkaný lem šortiek. Odtiahla sa od neho. Potom sfúkla sviečky.

„No prosím!“

Znova zavládla zamatová tma. Topili sa v  nej. Belsey nahmatal zapaľovač a čakal. Na rozkroku pocítil ruku. Potom sa stiahla. O  niekoľko sekúnd sa ďaleko v  nocľahárni zjavil lúč baterky. Bola to Jemma.

„Veľa šťastia k našim narodeninám,“ vyspevovala.

PODZEMNÝ KRYT

Belsey vstal, nahmatal si cestu ku vchodu do nocľahárne a díval sa, ako si Jemma prezerá lôžka a debny s nápojmi.Potom vypla baterku.

„Počuješ niečo?“ spýtala sa.

„Ty si niečo počula?“

„Neviem. Kam to všetko vedie?“

„Nikam.“ Vrátil sa k stolu, zapálil sviečku, otvoril zvyšné súpravy s prvou pomocou a ich obsah si pchal do vreciek. Bol nesvoj.

„Jemma?“

„No?“

„Buď opatrná.“

„Prečo?“

„Môžeš si tu zlomiť nohu a  neviem, ako by dostali dolu schodmi sanitku.“

Zachichotala sa. Dopil svoje šampanské. Potom začul mužské vyspevovanie. Bolo nezreteľné. Belsey si pomyslel, že sa mu to marí.

„Jemma?“

„Nick? Si to ty?“

Narodeninová sviečka zablikala. Belsey sa rozhliadol. V zadnej časti nocľahárne čosi meravo zaškrípalo.

„Vydrž Jemma. Zostaň, kde si.“

Belsey vzal sviečku a vošiel do nocľahárne. V mihotavom svite poskakovali lôžka. Po Jemme ani stopy. Rátal s  tým, že naňho z tmy vyskočí. To by bola klasika. Nevyskočila.

„Si v poriadku?“ zavolal a jeho hlas zaznel, akoby tam bol sám.

Belsey obišiel nocľaháreň a  vrátil sa k  špirálovému schodisku. Bol by však počul, keby sa vracala týmto smerom.

Oliver Harris

Zavolal hore schodmi, potom sa vrátil do miestnosti správcu, dal si do vrecka škatuľku so sviečkami a  znova sa vydal

do nocľahárne. Sviečky mu boli nanič. Použil svetlo z iPhonu.

Prešiel popri debnách so šampanským. Vari jej stúplo víno do

hlavy natoľko, že spadla? Možno už mala niečo v  sebe, keď

sa stretli. Na konci nocľahárne zbadal, že jedno lôžko je odtiahnuté krížom a  za ním boli ďalšie dvere von. Natreli ich

a nedávno násilím otvorili. Drevo okolo zámky bolorozštieené. Prešiel nimi do úzkej tehlovej chodby. Tá po niekoľkých

metroch prudko odbočovala doľava a on sa ocitol na začiatku

nízkeho zaobleného tunela, ktorý sa ťahal, kam až dovidel.

„Jemma!“

Behom sa pustil do tunela. Po tridsiatich sekundáchzbadal čosi na zemi a  nočná mora o  čosi skonkrétnela. Bola to Jemmina kabelka, na jednom konci mala odtrhnutý remeň, no  peňaženka s  flitrami bola stále v  nej. Mobil nie  – ale ten jej nahmatal v zadnom vrecku šortiek. Belsey sa započúval do ticha, ktoré malo zrazu iný nádych. Pohol sa ďalej s kabelkou v ruke.

Tunel zrejme viedol ku vchodu do ďalšieho krytu. Bolvysoký iba natoľko, aby v  ňom mohol vzpriamene stáť. Belsey počul, ako mu búši tep. Nič iné nepočul. Napoly kráčal, naoly bežal, nakoľko mu to úzky priestor medzi zaoblenými stenami dovoľoval. Ťahali sa tam stopy, ako keby tadiaľ niekto niečo vliekol. Sledoval ich, svietiac si svetlom z mobilu. Po desiatich minútach vedel, že zašiel dosť ďaleko, aby sa dostal k  druhému vchodu. Šiel však ďalej. Tušil, ani sám nevediac prečo, že smeruje na juh pod Haverstock Hill, pod Chalk Farm. Počul dunenie vlakov metra. Nič. Vždy po sto metroch

PODZEMNÝ KRYT

bola za drôtenou mriežkou žiarovka, ale ani jedna nesvietila.

Nič, nijaké zabezpečenie.

„Jemma!“

Na remeni kabelky urobil slučku, zviazal ju a  kabelku si prehodil cez plece. Šiel ďalších dvadsať minút. Ak bolo jeho tušenie správne, že smeruje na juh, mal by byť už podCamdenom, prechádzať popod natrieskané krčmy a tínedžerských turistov, popod kanál a trhové stánky. Napokon došiel k  rázcestiu v  tvare T. Doľava sa ťahal rovnaký tunel, akým šiel dosiaľ. Bolo to čoraz zložitejšie, obyčajný tunel sa menil na bludisko. Pomyslel si, či by ako stopu nemal za sebouzanechávať fľaštičky s liekmi. Znova zavolal na Jemmu. Hľadal dookola nejaké známky, či tadiaľ niekto neprešiel. Na betóne boli červenou farbou napísané slová: Len pre držiteľov prieustky.

Čudné. No aj sľubné – pocit, že aspoň niekam smeruje. Šiel ďalej. Priamy smer mu dodával silu. Po chvíli pozrel nadisplej mobilu a zbadal, že na baterke ostáva už len jedna čiarka. Bolo 21.20. Ide už tridsaťpäť minút. Nemá jedlo ani vodu. Má iba kopu drog. Chcel ušetriť baterku v mobile pre prípad, že by musel zavolať pomoc, keby uviazol niekde prizablokovanom výpuste a nazeral von na svet. Namiesto mobilu zapálil biednu sviečku. V  jej svite vyzerali tunely inak, nie celkom ako vytvorené ľudskou rukou, jeho cesta mu pripadala, akoby viedla von z ľudského sveta.

Belsey si predstavil, aké by to bolo pre niekoho, kto by tu niekoho vliekol alebo nútil ísť ďalej. A či sú tu miesta, kde by mohli uviaznuť. Zrazu ho pochytila klaustrofóbia. Vtomzbadal čosi na zemi pred sebou. Podišiel bližšie. Bol to skladací

Oliver Harris

bicykel s oškretou farbou. Nad ním bol rebrík. Nadviholsviečku a uvidel hranatú tehlovú šachtu.

Pustil sa na labilný výstup po rebríku. V  jednej ruke mu kvapkala sviečka a napokon hlavou narazil do spodkuželezného príklopu. V mdlom svite si ho pozrel. Bol kúsok na dvihnutý a podopretý rukoväťou skrutkovača. Belsey príklop podvihol, zaprel sa doň plecom, preliezol von a odkotúľal sa. Skrutkovač spadol dolu a príklop sa pribuchol.

Závan zahasil sviečku a Belsey šťukol zapaľovačom. Ležal na dlážke neveľkej kancelárie. Na stole pri stene bolovybavenie – reproduktor, kazetový prehrávač, písací stroj. Predstolom stálo otočné kreslo. Bol tam sám.

Zapaľovač sa rozpaľoval. Belsey ho zhasol, potom zapálil ďalšiu sviečku a vstal.

Von viedli jedny dvere s  kovovou ceduľkou: Do situačnej miestnosti. Belsey skúsil kľučku. Zamknuté. Ťukol dovypínača pri dverách. Nič. Už vedel, čo objaví. Vrátil sa k  poklopu v  dlážke. Nebola na ňom nijaká rukoväť. Skúsil ho podobrať kľúčom, ale poklop sa ani nepohol.

Postavil sviečku na stôl. Z celej sily kopol pod kľučku dverí situačnej miestnosti. Ani tie sa nepohli. Tresol do nichstoličkou a potom ňou tĺkol do poklopu v dlážke. Zbytočne.

Postavil stoličku späť k stolu a sadol si.

Okrem kazetového prehrávača a sivého elektrickéhopísacieho stroja boli na stole ešte dva strieborné mikrofóny, ktoré vyzerali ako antény, stolová lampa a sklený popolník na knihe v tvrdej väzbe. Popolník bol čistý. Reproduktor stál v kúte. Na stene bolo čosi, čo vyzeralo ako skrinka s poistkami, a na nej z každej strany staromódne telefónne slúchadlo, jedno čierne,

PODZEMNÝ KRYT

druhé červené. Na skrinke boli štyri spínače označené Útok,

Záplava, Požiar, Chemické. Štyri možnosti.

Obyčajné okrúhle nástenné hodiny ukazovali trištvrte na štyri. Pod nimi visel kalendár otvorený na novembri a  dni preškrtané po piatok jedenásteho. Belsey ho sňal z  klinca a prevrátil dopredu. Rok 1983. Zavesil ho späť.

Vzal červený telefón a priložil si ho k uchu. Nijaký tón.

„Haló,“ povedal. Zvuk vlastného hlasu sa mu v  tej malej zamknutej miestnosti nepáčil. Prezrel si núdzové spínače. Útok bol vysunutý dohora. Šťukol ním dolu, potom zasa hore. Skúsil Záplava a predstavil si, že niekde vypukne panika.

Odložil popolník a  vzal spod neho knihu: Sprievodca po stojacich kameňoch vo Wiltshire. Bola to stará kniha v  tvrdej väzbe s  čiernobielymi ilustráciami. Predstavil si, ako tu dolu niekto cez vojnu sedí a pripomína si, ako vyzerá svet hore. Ako rozmýšľa o  záhadách, ktoré ľudstvo pripravilo, kým ich samo nezničí. Čítanie ako na opustenom ostrove. Bez jedla by tuprežil štrnásť dní, ale bez vody iba tri-štyri. Dosť času, aby saoboznámil so záhadami vo Wiltshire. Vybral tabak a papieriky,ušúľal si cigaretu a potom si spomenul na kyslík a cigaretu odložil.

Teda tak.

Zamyslel sa nad situáciou, ktorá nastane, ak sa nevráti. Na policajnej stanici nájdu jeho auto. Posledným svedkom bude Kirsty Craiková: Myslím, že mal rande. Razil vodou po holení... To sotva spustí prehľadávanie miestnych protileteckých krytov. Možno si pozrú kamery, uvidia, ako on a Jemmavchádzajú do uličky. Potom niekto zopakuje rozpaky, ktoré vyslovil on: ale to nikam nevedie. Čo je to za budovu? Potom tenpolicajt odíde, zmizne...

Oliver Harris

Prehľadal Jemminu kabelku. Peňaženka s kreditnýmikartami, karta na hromadnú dopravu, univerzitný preukaz, pár drobných a kľúče. Peňaženku a kľúče si dal do saka. Predstavil si, aké by bolo pekné, keby sa odniekiaľ vynorila, keby mohla spustiť poplach. Ktovie, či aj ona niekde neuviazla vo vlastnej bubline z osemdesiatych rokov minulého storočia a či aj ona nešťuká spínačmi. Pochovaná zaživa.

Potom sa prebudili krysy. Počul, ako behajú po druhej strane stropu. Zdalo sa, že sú statné – jeho jediní spoločníci, chystajú sa strhať mu mäso z kostí. Vyliezol na stôl a sozvyškom benzínu v zapaľovači skúmal strop. Bol z drevenýchpanelov, ale jeden vyzeral inak. Bol obrúbený tenkými čiernymi pásmi, kde okolo okrajov presakovala tekutina. Vzal stolovú lampu a  tresol ňou do dreveného panela. Zaznelo to duto, zhnito. Obrátil lampu, tresol do dreva jej spodkom a do tváre mu vystrekol prúd špinavej vody. Odskočil a spadol zo stola.

Udrel si plece, ale väčšmi ho znepokojil ten nečistý prúd. Po stene zbehla krysa. Naplo ho na vracanie a čakal. Keďčierny prúd odtiekol, vyškriabal sa späť na stôl.

Stropný panel bol pokrútený. Belsey ho vytrhol a vytiahol sa hore.

Chvíľu ležal na vlhkej dlážke. Dolu v miestnosti nechalzaaľovač, sviečky a Jemminu kabelku. Vo vreckách mal jejpeňaženku, kľúče, fľaštičky s liekmi a svoj mobil. Displey osvetlil zaplavenú chodbu. Po stenách sa ťahali kaskády suchej,žltkastej, pľuzgierovej hniloby. Veraje z plastu boli preliačené,akoby napoly roztavené. Belsey vstal. Do nosa mu vrazili sírnaté výpary a  pach mokrého hnijúceho dreva. Chytil si nos a zakryl ústa. Po topánkach mu lenivo poskakovali odrazy vody.

PODZEMNÝ KRYT

Prešiel cez pokrútené veraje, vyhol sa visiacim drôtom a rúre

obalenej azbestom.

Bočnými dverami sa vchádzalo do miestnostís roztrieskaným porcelánom – záchodové misy, sprchové kachličky. Zrazu sa všetko ponorilo do tmy. Belsey postláčal všetky gombíky na mobile, no batéria bola vybitá. A je to tu, pomyslel si – večná tma. No nie celkom. O  niekoľko metrov pred sebou zbadal hore nezreteľný sivý svit. Prešiel k nemu a zdvihol hlavu.Svetlo sa predieralo odkiaľsi nad ním. Hmatal po stenách, ažhánkami narazil na lepkavý kov rebríka.

Zúfalstvo mu dodalo nové sily. Vyliezol na neveľkú plošinu, bol to akýsi výstupok so zábradlím a  na jeho druhom konci boli betónové schody. Krútili sa dohora vyše desaťposchodí, no Belsey po nich rýchlo vystupoval, poháňalo hovedomie, že smeruje hore, von. Došiel k  masívnym dreveným dverám. Keď ich potisol, trochu sa otvorili. Niečo ichblokovalo. Belsey sa do nich zaprel a dvere aj prekážka sa odsunuli natoľko, že sa cez štrbinu mohol pretisnúť. Ocitol sa v malej miestnosti s  potrebami na upratovanie. Za ňou bola zeleno ožiarená chodba od svetla na núdzovom východe. Kľakol si a pocítil suchý koberec. Premkol ho blažený pocit, zdalo sa, že nedávno tu niekto bol. Obzrel sa na dvere, z ktorých vyšiel. Tou prekážkou bola skriňa a nápisom: Upratovači. Kam sa to dostal?

Chodba viedla do kancelárie s  kvetom v  črepníku a počítačom. Belsey vošiel dnu a zapol počítač. Potom zbadal za dverami vozík s  knihami. Vzal paperback s  lesklou laminovanou obálkou  – Zvedenie slúžky. Vnútri bol prilepený žltý štítok knižnice St Pancras.

Oliver Harris

To má byť žart? pomyslel si. Vrátil sa na chodbu a vydal sa smerom k  požiarnemu východu, ako ukazovali šípky. Vyšiel po ďalších schodoch a ocitol sa za výdajným pultom. V prítmí tam čakali police a monitory počítačov. Za širokými oknami vpravo sa dvíhala k nebu stanica St Pancras, rozprávková ako vždy, obklopená odkliatym ruchom na King ́s Cross. Na záad a na východ prúdila večerná premávka. Strávil tu nejednu príjemnú hodinu, obdivoval ten sivý výhľad, listovalv športových časopisoch a  dokonca sa usiloval vzdelať klasikmi. Mal pocit, akoby jeho telo bolo natiahnuté medzi známym svetom a  svetom, z  ktorého sa vynoril. King ́s Cross ho iba pomaly, detail po detaile, presviedčal, že je v tom známom svete.

Rukami zanechal šmuhy na miestach, ktorých sa dotýkal. Čupol si, aby si videl tvár na monitore počítača a aj jej silueta vyzerala zničená. Prihladil si vlasy a  pocítil, že ich má vlhké od špinavej vody.

Hlavný východ z  knižnice bol zamknutý. Našiel bočné dvere a potlačil dolu žrď núdzového otvárania, aby ich otvoril. Rozozvučal sa alarm. Vyšiel na chodník a  teplý vzduch mu pripadal neuveriteľne čerstvý. Pohľadom si premeral budovu, z ktorej vyšiel. Knižnica zaberala spodokdesaťposchodovej kancelárskej budovy, kde boli všetky oddelenia mestskej rady  – od čistenia ulíc po ničenie škodcov. V  susedstve bola strohá moderná prístavba starej radnice. Staromódny betón s  olovenými pásmi mu teraz pripadal vojenský. Uvedomil si, že to malo odjakživa vojenský vzhľad.

Prešiel cez cestu a  z  autobusovej zastávky uvidel, ako sa zjavil mladý strážnik v žltom kabátci. Pozrel na otvorenédvere a pohľadom prebehol ulicu. Bolo 22.39. Belsey strávil pod

PODZEMNÝ KRYT

zemou dve hodiny. Pripadalo mu to tri razy tak dlho. Vrátiť sa

pešo späť k  hampsteadskej policajnej stanici mu zaberie štyridsaťpäť minút, ale taxíkom nechcel ísť. Ten inštinkt bol sám

osebe budíčkom, úvodom do novej, komplikovanej situácie.

Nepotreboval svedka, niekoho, kto vyhlási: „Áno, v tom čase

som ho tam videl, bol celý zničený.“ Ale svedka čoho?

Vykročil. Ešte mu zostávala energia. Benzylpiperazin ešte účinkoval. Upokojoval si myseľ, chcel si všetko prebraťpoporiadku.

Existuje nejaká možnosť, že by sa Jemma bola dostala von, že jej nič nehrozí a je medzi ľuďmi pod oblohou? Hľadalnejakú nitku nádeje, bral to zo všetkých možných hľadísk.Potľapkal rukou po Jemminej peňaženke vo vrecku a spomenul si na roztrhnutý remeň jej kabelky. Znova mu pred očami vyskočilo BMW, ktoré sa mu vrútilo do života, muž, čo z neho vyskočil a natiahol si kapucňu.

5

Cez Camden sa vybral späť do Belsize Parku. Všade boli

ešte davy ľudí. Držal sa na pokojnejšej strane ulice. Už sapomaly zatváralo, sotva ho tu niekto pozná. Prišiel na benzínovú

pumpu na vrchole Hampstead Hill a  kúpil si lacnú baterku.

Nechcel použiť kreditnú kartu, nechcel zanechať stopy.Odvrátil sa od kamery, z Jemminej peňaženky vybral pokrčenúpäťlibrovku a tou zaplatil. Necítil sa pritom ktovieako.

V okolí veží protileteckých krytov v Belsize nezbadalnijaké stopy, nič, čo by nasvedčovalo, že by sa Jemma dostala hore, alebo že by ju vyniesli cestou, ktorou zišli dolu. Belsey prečesal burinu a  znova cez okno vliezol dnu. Dostal sa na vrchol schodiska a zavolal.

Znova dolu schodmi. Zatúžil po silnej baterke namiesto toho aušusu, čo predávajú na pumpe. No aj v  jeho žltkastom svite videl, že správcova miestnosť je taká, ako keď z  nej odišiel  – fľaša šampanského, poháre, klinčeky. Zmocnil sa ho príval hnevu, čo ho prekvapilo. Hlupaňa, že takto odišla. A on hlupák. Do akej šlamastiky sa to dostal preto, že sa chcel dotýkať študentky umenia. Prešiel popri lôžkach a potom cez skryté dvere do tunela, kde našiel jej kabelku. Kľakol si a hľadal

PODZEMNÝ KRYT

odtlačky obuvi alebo krv. V duchu sa modlil spôsobom, akým

sa vedia modliť iba detektívi. Sadol si chrbtom ku klenutejstene. Všetka energia bola preč.

„Jemma!“ zajačal. Zavrel oči. Po piatich minútach sa vrátil ku schodom.

Vyškriabal sa von z veže, vzal sekerku a kliešte. K plotuprisunul splesnetú skrinku, aby zakryl vystrihaný otvor.Najbližšou zastávkou je preňho teraz Jemmin byt, pre každý prípad. To však znamenalo zavolať na stanicu a požiadať o jej adresu z protokolu o výsluchu. Alebo si po ňu zájsť. Na stanici bolo rušno, ako už v  letné noci býva, cely pre zadržaných plné, policajti roztržití. Na chodbe čakala partia mužov v  plavkách, s  uterákmi a  zakrvavenými tvárami a  pri nich rad zamračených Kórejcov s taškami plnými pašovaných dévedečiek. Na prízemí sa vznášal pach zvratkov. Belsey odniesol veci do skladu a šiel hore.

Vošiel do kancelárie a  hneď zasa von. Pohľad na Roba Trappinga ho zastihol nepripraveného. Zmocnil sa horozpačitý pocit – chcel sa tváriť normálne, no pod tým bolo vedomie priestupkov, ktorých sa dopustil. Vyzliekol si zašpinené sako. S  nohavicami sa nedalo robiť nič. Presvedčil sa, či je v  nich bezpečne skrytá Jemmina peňaženka, a vrátil sa do kancelárie. Rob zdvihol hlavu a opatrne sa usmial.

„Čo je, kamarát? Vyzeráš nesvoj. Kde si bol?“

Belsey si sadol k svojmu stolu.

„V podzemí.“

Trapping sa usmial. „Bol si u Skinnera. Pil si.“

Belsey sa zadíval na jeho úsmev.

Oliver Harris

„Pil som, to je fakt.“

„Čo si ma nezavolal?“ prehodil Trapping.

„Bolo to narýchlo.“ Belsey žmurkol. Trapping pokrútil hlavou. Belsey zažal na svojom stole lampu, dal nabíjať mobil a pozrel sa, či nemá nejaké správy. Nemal žiadne. Skúsilzavolať na Jemmin mobil, ale preplo sa to na odkazovač. Mobil vypol. Jemminu kabelku dal do zásuvky stola, zamyslel sa, čo s ňou, a potom si priniesol hlásenia z večera. Trestných činov bolo dosť. Nikde však nič o mladej žene zodpovedajúcejJemminmu opisu.

Čo vie o knižnici St Pancras? Sedel pri stole a vycítil ťaživú zhodu okolností. Vzal si hlásenia o knižnici St Pancras, ktoré mu dala Kirsty Craiková. Došlo k trom údajným vlámaniam – posledné pred dvoma dňami, predtým pred ôsmimi dňami a  pred desiatimi dňami. Niekto zakaždým spustil alarm pri východe, keď odchádzal. Nebolo jasné, ako sa dostal dnu, no Belsey si povedal, že už sa to objasňuje. Muž, ktoréhoprenasledoval popoludní, mu ukázal cestu dolu a Belsey si bolviac-menej istý, že práve on vychádza cez knižnicu. A práve on máteraz Jemmu. Ak jeho podozrivý vchádza a vychádza cez bunker, von musí existovať ľahšia cesta, priamočiarejšia než prebiť sa cez strop. Možno cez tie zamknuté dvere – cez tie označené Do situačnej miestnosti, nech už je to čokoľvek.

Čo to má všetko znamenať?



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist