načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Podzemie – Voľný pád v Podzemí - Roderick Gordon Brian Williams Vladislav Gális

Elektronická kniha: Podzemie – Voľný pád v Podzemí
Autor:

Konečne prichádza tretí diel celosvetovo úspešnej série o podzemnom svete! Cesta do stredu Zeme a k záhrade druhého slnka pokračuje! Príbeh sa začína bezprostredne po Calovej smrti a ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  177
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  189 Kč
6%
naše sleva
5,9
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia s.r.o.
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9323-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Konečne prichádza tretí diel celosvetovo úspešnej série o podzemnom svete! Cesta do stredu Zeme a k záhrade druhého slnka pokračuje! Príbeh sa začína bezprostredne po Calovej smrti a potom, čo sa Will s Chesterom a Elliottovou zrútili do obrovskej priepasti nazvanej Prieduch. Je to neuveriteľné, ale dlhý pád do útrob planéty prežijú a ocitnú sa v nebezpečnom svete obývanom nevídanými dravými zvieratami. Stretnú tam nečakaného spojenca, no číha na nich aj hrozba v podobe ampulky so smrtiacim vírusom Domíniom, určeným na vyhubenie Pozemšťanov.

Zařazeno v kategoriích
Roderick Gordon Brian Williams Vladislav Gális - další tituly autora:
Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí
Gális, Roderick Gordon Brian Williams Vladislav
Cena: 177 Kč
Podzemie – Súboj v Podzemí Podzemie – Súboj v Podzemí
Gális, Roderick Gordon Brian Williams Vladislav
Cena: 177 Kč
Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí
Gális, Roderick Gordon Brian Williams Vladislav
Cena: 177 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Podzemie
Voľný pád v Podzemí
Aj v tlačenej verzii.
Objedna si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Podzemie – Stratený svet v Podzemí
Podzemie – Hlbšie v Podzemí
Podzemie – Súboj v Podzemí
Roderick Gordon, Brian Williams
Podzemie – Voný pád v Podzemí – e-kniha
Copyright © Fragment 2011
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova
bez písomného súhlasu majiteov práv.
PRVÁ ČASŤ
Bližšie, ďalej
Kapitola 1 7
Kapitola 2 21
Kapitola 3 37
Kapitola 4 50
Kapitola 5 57
Kapitola 6 69
DRUHÁ ČASŤ
U Marthy
Kapitola 7 76
Kapitola 8 88
Kapitola 9 97
Kapitola 10 105
Kapitola 11 112
Kapitola 12 116
Kapitola 13 125
Kapitola 14 136
Kapitola 15 150
Tretia časď
Kovová loď
Kapitola 16 162
Kapitola 17 172
Kapitola 18 178
Kapitola 19 189
Štvrtá časď
Podzemný prístav
Kapitola 20 200
Kapitola 21 210
Kapitola 22 216
Kapitola 23 228
PIATA ČASŤ
Znovu v Highfielde
Kapitola 24 240
Kapitola 25 252
Kapitola 26 257
Kapitola 27 267
ŠIESTA ČASŤ
Odchod
Kapitola 28 279
Kapitola 29 284
Kapitola 30 288
Kapitola 31 294
Kapitola 32 297
Kapitola 33 305
Kapitola 34 314
Kapitola 35 326
Kapitola 36 338
Kapitola 37 348
Kapitola 38 351
Kapitola 39 363
Kapitola 40 368










Roderick Gordon a Brian Williams





Aby si sa stal tým, čím nie si,
musíš prejs tadia, kde nie si,
a vieš len to, čo nevieš,
a nevlastníš to, čo vlastníš,
a nie si tam, kde si.
úryvok z básne East Coker z knihy Štyri kvartetá od T. S. Eliota
Len tadiato prechádzame, kým nedosiahneme alšie štádium.
Lenže kam? To všetko je už zariadené.
Len tadiato prechádzame, no musíme sa odpúta.
Máme pokračova, alebo zosta v bezpečí?
úryvok zo skladby Z bezpečia – kam...? od skupiny Joy Division





PRVÁ ČASŤ
Bližšie, ďalej





7
Kapitola 1
„ H
m,“ ticho si zamrmlal popod nos Chester Rawls. V ústach mal tak
sucho, že chvíu trvalo, kým naozaj prehovoril. „Hm, mama,
nechaj ma,“ povedal napokon, ale nie zlostne.
Niečo ho šteklilo na členku, ako to robievala jeho mama, ke
nereagoval na budík a nevyhrabal sa z postele. Vedel, že mama mu nedá
pokoj, kým neodhodí paplón a nezačne sa chysta do školy.
„Mami, ešte pä minút,“ zatiahol s očami stále zavretými.
Ležalo sa mu tak pohodlne, že si vychutnával každú sekundu. Často
sa tváril, že nepočul budík, lebo vedel, že mama ho napokon vždy príde
vytiahnu z postele.
Mal rád chvíle, ke otvoril oči a ona sedela na konci postele. Mal rád
jej svieži úsmev, jasný ako ranné slnko. Mala ho na tvári každučké ráno,
bez ohadu na to, koko bolo hodín. „Som raňajší typ,“ vyhlasovala
veselo, „ale s tvojím ufrflaným otcom je rozumná reč až po niekokých
šálkach kávy.“ Potom otca napodobnila – vystrúhala hrozivú grimasu,
vysunula plecia a zavrčala ako ranený medve. Chester vždy urobil to
isté a spolu sa zasmiali.
Chester sa aj teraz usmial, ale potom ho omráčil akýsi pach. Zmraštil
čelo.
„Mama, čo to je? To smrdí hnusne!“ zaúpel. Nevedel si ten zápach
vysvetli. Obraz mamy zmizol, akoby niekto vypol televízor.
Znepokojene otvoril oči.
Tma.
„Čo je?“ zamrmlal. Áno, tma, nepreniknutená a celistvá. Kútikom





8
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
oka zachytil slabý ligot. Prečo je tu taká tma? spýtal sa sám seba. Hoci nič
nenasvedčovalo, že leží vo svojej izbe, jeho myse ho chvíu
presviedčala, že sa zobúdza naozaj tam. To svetlo prichádza určite z okna a ten
zápach... pripálilo sa hádam niečo dole na sporáku? Čo sa deje?
Lenže ten zápach bol ohromujúci – sírový smrad, ale ešte čosi... kyslá
aróma rozkladu. Tá kombinácia Chesterovi naplnila nozdry a naplo ho.
Pokúsil sa nadvihnú hlavu a poobzera sa. No nemohol, lebo hlavu mu
niečo držalo, a ruky aj nohy takisto. Akoby sa celý v čomsi zasekol. Najprv
mu zišlo na um, že ochrnul. Neskríkol, ale niekokokrát sa prudko
nadýchol, aby utíšil hrôzu. Opakoval si, že nestratil cit, takže ochrnutý
pravdepodobne nebude. Povzbudilo ho, ke pohol prstami na rukách a na
nohách, hoci len slabo. No stále trčal v čomsi pevnom a nepoddajnom.
Znovu pocítil šteklenie na členku, akoby tam stále bola mama,
a v hlave mu opä blikol jej matný obraz.
„Mama?“ ozval sa neisto.
Šteklenie prestalo a začul tichý trúchlivý zvuk. Neznel vemi udsky.
„Kto je? Kto je tam?“ oslovil tmu.
Potom sa ozvalo čosi iné – zamraučanie.
„Bartleby? Si to ty, Bartleby?“
Zaplavili ho spomienky na to, čo sa stalo pri Prieduchu. S hrôzou si
spomenul, ako jeho, Willa, Cala a Elliottovú obkolesili limitátori. Za
sebou mali len obrovskú dieru nazývanú Prieduch. „Preboha,“ hlesol.
Čakala ich takmer istá smr v rukách styxských vojakov. Bolo to ako scéna
zo zlého sna, z nočnej mory, čo nezmizne ani po prebudení. A všetko
pôsobilo tak živo, akoby sa to odohralo len pred niekokými minútami.
Potom prišli alšie spomienky.
„Bože!“ zašepkal a spomenul si na okamih, ke Rebecca, styxské
dievča, špiónka vo Willovej rodine, prezradila, že od začiatku mala ešte
aj dvojča. Celkom rovnaké. Spomenul si, ako nemilosrdne sa tie
dvojčatá Willovi vysmievali, s akou krutou radosou prezrádzali styxské
plány na vyhladenie Pozemšanov pomocou smrtiaceho vírusu Domínium.
Dvojčatá Willovi opakovali, aby sa vzdal. A potom sa zjavil Cal, Willov
brat, a plakal, že chce ís domov.
Vzápätí chlapca skosil dáž guliek.
Cal zomrel.





9
BLIžŠIE , ĎALEj
Chestera striaslo, ale nútil sa spomína. Vrátila sa mu predstava jeho
priatea Willa – ako k sebe vystierali ruky, ako Elliottová kričala
a všetkých ich spájal jeden povraz. Chester vedel, že vtedy mali ešte
stále nádej. No prečo? Prečo ešte mali nádej? Na toto sa nemohol
rozpamäta. Ocitli sa v zúfalej situácii bez možnosti úniku. Chester si
teraz s vypätím síl usporiadal myšlienky.
Áno! To je ono! Elliottová sa ich pokúšala dosta do Prieduchu. Ešte
mali čas. Chystali sa uniknú.
No všetko sa pokazilo. Pošúchal si oči, akoby mu sietnice ešte stále
horeli od zábleskov a bielej žiary výbuchov, čo sa zjavili, ke do nich
limitátori začali páli. Znovu prežil pocit, že sa pod ním láme zem, a
potom sa zjavila alšia spomienka – Will letel vzduchom tesne nad jeho
hlavou a nad okrajom Prieduchu.
Chester si spomenul, ako spolu s Elliottovou v panike bojovali proti
Willovej a Calovej váhe, lebo telá chlapcov ich sahovali dole. Lenže
márne – boli zviazaní a o chvíu sa už všetci štyria rútili do tmy v Prieduchu.
Spomenul si na nápor vzduchu, ktorý mu vyrazil dych, aj na záblesky
červeného svetla a neuveritene intenzívnu horúčavu. Lenže teraz...
... teraz by mal predsa by mŕtvy, nie?
Tak čo to teda je? Kde, dofrasa, trčím?
Bartleby znovu zamraučal a Chester pocítil na tvári kocúrov teplý
dych.
„Bartleby, si to ty, však?“ spýtal sa opatrne.
Obrovskú hlavu zvieraa od neho delilo len zopár centimetrov.
Samozrejme, musí to by Bartleby. Chester zabudol, že kocúr spadol s nimi.
Preto je tu.
Na líci pocítil drsný vlhký jazyk.
„Prestaň!“ skríkol. „Zmizni!“
Bartleby ho však lízal o to energickejšie. Očividne sa potešil, že
Chester sa preberá. „Zlez zo mňa, ty sprostý kocúrisko!“ zvrieskol Chester.
Hnevala ho nielen Bartlebyho neposlušnos, ale aj to, že kocúr mal
jazyk drsný ako šmirge a jeho prejavy lásky poriadne boleli. Chester sa
znovu pokúsil vyslobodi – mykal sa a kričal z plných púc.
Kocúra však krik neodradil a Chesterovi nezostalo iné, len čo
najzúrivejšie syča „Heš!“ a pu. Napokon Bartleby cúvol.





10
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
Potom sa zase všade rozhostilo ticho a tma.
Volal na Elliottovú a Willa, hoci nevedel, či pád prežili. V žalúdku ho
ažil strašný pocit, že možno zostal nažive sám – samozrejme, okrem
kocúra. A to sa mu zdalo azda ešte horšie – predstava, že je tu sám s
obrovskou slintajúcou vyžlou.
Do hlavy ho ako kriketová loptička zasiahla myšlienka: Pristál som
azda na dne Prieduchu? Spomenul si, čo im rozprávala Elliottová – otvor
je široký vyše kilometra a navyše taký hlboký, že sa vraj z neho vyšplhal
iba jeden človek. Striaslo ho, nakoko mu to dovolila neviditená masa,
čo ho zvierala. Ocitol sa v najhoršej nočnej more.
je pochovaný zaživa!
Ležal v akomsi priliehavom plytkom hrobe, zaseknutý v útrobách
Zeme. Ako sa má dosta z Prieduchu a naspä na povrch zeme? Ocitol
sa ešte hlbšie ako v Hlbinách – a už tie mu pripadali dos hrozné. Nádej,
že sa vráti k rodičom a usporiadanému životu bez škaredých
prekvapení, sa od neho míovými krokmi vzaovala.
„Chcem ís domov. Prosím!“ zamrmlal. Oblial ho studený pot
klaustrofóbie a hrôzy z budúcnosti.
Tichý hlas v hlave mu však poradil, aby sa strachu nepoddával.
Prestal mrmla. Vedel, že sa musí vyslobodi z hmoty, čo ho sputnávala ako
rýchlo tuhnúci betón, a nájs ostatných. Možno potrebujú pomoc.
Striedavo napínal a uvoňoval telo a po desiatich minútach si
čiastočne vyslobodil hlavu a pohol plecom. Ke si uvonil aj svaly rúk, ozval
sa nechutný maskavý zvuk. Chester si vytiahol ruku z lepkavého
materiálu, čo pripomínal špongiu.
„Hurá!“ zvolal. S námahou sa dotkol tváre a hrudníka. Nahmatal
popruhy na ruksaku a uvonil pracky, lebo mal dojem, že sa tak ahšie
vyslobodí. Potom sa sústredil na uvoňovanie ostatných častí tela a od
tokého mykania sa až rozhorúčil. Akoby sa hrabal z hrobu v zemi.
Zrejme to však nebolo márne.
Kilometre a kilometre nad Chesterom nazeral do zívajúcej diery
Prieduchu starý styx. Mrholilo a v diake brechali psy.
Muž mal na tvári hlboké vrásky a vo vlasoch šediny, no nedalo sa
poveda, že by bol vetchý. Vysoké štíhle telo v dlhom koženom kabáte,





11
BLIžŠIE , ĎALEj
zapnutom až po krk, mal hybké a napnuté ako tetiva. V lúčoch svetla sa
mu oči ligotali ako zrnká vylešteného jantáru a vyžarovala z neho moc,
ktorá akoby odháňala dorážajúcu tmu.
Styx kývol rukou a prišiel k nemu alší muž. Zastali plece pri pleci na
okraji priepasti. Druhý muž sa na starca až zlovestne podobal, hoci tvár
mal hladkú a vlasy celkom čierne a tak pevne začesané dozadu, že sa
dali ahko pomýli s čiapkou.
Títo muži, členovia tajnej rasy styxov, vyšetrovali nehodu, pri ktorej
starý styx prišiel o vnučky. O dvojičky, ktoré pred chvíou preleteli cez
okraj priepasti.
Vedel, že už zrejme nežijú, ale na jeho tvári nebolo ani stopy po
smútku či zúfalstve. Neúnavne vykrikoval úsečné rozkazy.
Limitátori ho poslúchali, len sa tak rojili okolo Prieduchu. Nečudo:
boli to vojaci, špeciálny oddiel vycvičený v Hlbinách a určený na tajné
operácie na Povrchu. Mali na sebe sivohnedé maskáče – ažké bundy
a hrubé nohavice –, hoci v tej hĺbke väčšinou panovali vysoké teploty.
Podlhovasté tváre mali nehybné a sústredené a niektorí cez
zameriavače pušiek hadeli do Prieduchu a spúšali tam na lanách svetelné gule.
Bolo nepravdepodobné, že by sa dvojčatám podarilo niekde v blízkosti
zachyti stien, ale starý styx to musel preveri.
„Nič?“ vyštekol v styxskom jazyku, nosovom a chrapavom. Ozvena
tohto slova sa rozahla po Prieduchu a vzniesla sa až na svah za
starcovým chrbtom, kde alší vojaci šikovne rozoberali ažké palebné zbrane.
Tie, ktoré tu prednedávnom rozpútali peklo.
„Zrejme zahynuli,“ potichu povedal starý styx mladému pobočníkovi.
Potom zakričal: „Hadajte ampulku!“ Počítal s tým, že jedno dvojča
alebo aj obidve si stihli pred pádom odopnú sklené nádobky, ktoré mali na
krku. „Tie ampulky potrebujeme!“
Pozrel na limitátorov, ktorí sa plazili okolo neho a prečesávali
každý centimeter terénu. Hadali pod každým kúskom kameňa,
prehŕňali prstami zeminu, z ktorej ešte stúpal dym po výbuchoch. Zvyšky
výbušnín sa občas vznietili a vtedy sa zdvihli plamienky, no tie rýchlo
zmizli.
Ozvali sa varovné výkriky a niekoko limitátorov odskočilo – na
okraji Prieduchu sa s tichým zadunením odlomil pás zeme. Tony skál a pôdy,





12
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
ktoré uvonila paba, klesli do priepasti. Vojaci, čo o vlások unikli smrti,
sa zdvihli a pokračovali v práci, akoby ich to vôbec nevyviedlo z miery.
Starý styx sa obrátil tvárou k tme na svahu.
„Určite to spravila ona,“ povedal mladý pobočník a aj on pozrel na
svah. „Dvojčatá so sebou strhla Sarah jeromová.“
„Kto iný by to mohol spravi?“ odvrkol styx. „Pozoruhodné je, že sa
jej to podarilo, hoci bola smrtene zranená.“ Obrátil sa k mladšiemu
styxovi. „Ke sme ju poštvali proti jej synom, zahrávali sme sa s ohňom.
Takže sa dá poveda, že sme si jednoducho popálili prsty. Ten krpatý
Burrows robí vždy len problémy.“ Potom sa rýchlo opravil: „Robil
problémy.“ Predpokladal totiž, že aj Will zomrel. Mrzuto zmĺkol a až po
chvíli znovu prehovoril: „No povedz mi, ako sa Sarah jeromová dostala sem
dole? Kto mal na starosti túto oblas?“ Ukázal prstom hore. „Bude sa za
to zodpoveda.“
Mladý pobočník prikývol, že splní rozkaz, a odišiel.
Na jeho mieste akoby vyrástla alšia postava. Taká pokrivená a
zhrbená, že na prvý pohad bolo ažko poveda, či je to človek. Spod vlniaka
stuhnutého od špiny vytŕčali hrčovité ruky. Tie trhanými pohybmi
odhalili strašne zdeformovanú hlavu s hruškovitými výrastkami, takými
početnými, až sa zdalo, že niekde rastú jeden na druhom. Ovisnuté
chumáče vlhkých vlasov lemovali tvár, v ktorej bol zasadený pár úplne bielych
očí. Chýbali im zreničky aj dúhovky, no pohybovali sa, akoby videli.
„Úprimnú sústras,“ zachrčala postava a úctivo zmĺkla.
„Ďakujem, Cox,“ odvetil starý styx už po anglicky. „Každý človek je
strojcom svojho osudu a nešastia sa občas stávajú.“
Cox si spakruky utrel mliečnu slinu, ktorá mu visela zo sčernetých
pier, a rozotrel si ju po sivej pokožke. Pavúčiu ruku nechal visie vo
vzduchu, potom ňou trhol k tvári a ohnutým prstom pobúchal po
melónovitom výrastku.
„Aspoň sa tvoje dievčatá porátali s Willom Burrowsom a s tou sviňou
Elliottovou,“ zavrčal. „No ty aj tak očistíš zvyšok Hlbín od posledných
zradcov, však?“
„Od každého jedného, pomocou informácií, ktoré si nám dal,“
povedal starý styx a potom naňho ostro pozrel. „Prečo sa pýtaš, Cox?“
„Len tak,“ bleskurýchle odvetila čudesná bytos.





13
BLIžŠIE , ĎALEj
„Myslím, že máš strach, lebo Drake nám zatia uniká. A vieš, že skôr
či neskôr pôjde po tebe.“
„Iste, budem naňho pripravený,“ vyhlásil Cox, ale kukatá modrá žila,
čo mu pulzovala pod okom, prezrádzala niečo iné. „Drake by mohol
prekazi...“
Starý styx ho umlčal gestom ruky. Vracal sa k nim mladý pobočník
s tromi limitátormi. Vojaci sa postavili do pozoru, pohady upreli pred
seba, dlhé pušky sklonili. Dvaja boli mladí, tretí bol starší dôstojník,
veterán.
Starý styx zaal päste a pomaly prešiel popred vojakov. Zastavil sa pri
poslednom – najstaršom. Tváre im delilo len zopár centimetrov a starý
styx naňho vydržal zíza niekoko sekúnd, až potom sklopil zrak k
mužovej bojovej tunike. Tesne nad náprsným vreckom z látky vytŕčali tri
krátke stuhy rozličných farieb. Boli to vyznamenania za hrdinské
skutky – styxská obdoba pozemských medailí. Starý styx ich zovrel v
prstoch, vytrhol ich a šmaril veteránovi do tváre. Ten ani nežmurkol.
Starec cúvol a mávol rukou k Prieduchu, akoby odháňal otravnú
muchu. Traja vojaci sa rozostúpili. Pušky opreli o seba do pyramídy. Potom si
odopli mohutné opasky a úhadne ich uložili veda pušiek. Nedostali
alšie rozkazy, no aj tak po jednom prešli k okraju Prieduchu a vykročili
do prázdna. Ani jednému z nich sa z úst nevydral výkrik. A nik z ich
druhov neprerušil prácu a nepozrel sa, ako tí traja vojaci letia do priepasti.
„Krutá spravodlivos,“ podotkol Cox.
„Očakávame profesionálne výkony,“ odvetil starý styx. „Títo zlyhali,
takže sa stali nepoužitenými.“
„Vieš, dievčatá to možno prežili,“ trúfol si doda Cox.
Starý styx sa obrátil ku Coxovi. „jasné. Tvoji súkmeňovci sú
presvedčení, že kedysi sem spadol človek a prežil, však?“
„Nie sú to moji súkmeňovci,“ zašomral Cox.
„Mýtus o nádhernej rajskej záhrade, ktorá čaká na dne,“ uškŕňal sa
starec.
„Somariny,“ zašomral Cox a rozkašlal sa.
„Nikdy si sa o tom nechcel presvedči?“ Starý styx nečakal na
odpove, zatlieskal rukami v rukaviciach a obrátil sa k pobočníkovi.
„Pošli správu do bunkra, aby z tunajších mŕtvol odobrali vzorky vírusu





14
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
Domínium. Ke ho znovu vypestujeme, budeme môc pokračova poda
pôvodného plánu.“ Nahol hlavu a zlovestne sa usmial na Coxa.
„Nechceli by sme, aby sa Pozemšania nedočkali slávneho dňa odplaty,
však?“
Cox sa chrapavo rozosmial a z úst mu prskali mliečne sliny.
Chester si nedoprial ani sekundu odpočinku. To, čo ho zvieralo, bolo na
dotyk mastné. Ako sa vrtel, bol si čoraz istejší, že práve ono je zdrojom
všadeprítomného zápachu. Kým si vyslobodzoval druhú ruku, nečakane
sa mu uvonilo druhé plece a horná polovica trupu. Víazoslávne
zaujúkal a posadil sa. Znovu zaznel ten maskavý zvuk.
Rýchlo hmatkal rukami v čierňave. Zo všetkých strán ho
obklopovala gumovitá hmota a zistil, že je čoraz tuhšia. Po bokoch z nej odtrhol
malé pásy – látka bola na dotyk vláknitá a mastná a nepripadala mu
známa. No nech to už bolo čokovek, zrejme to stlmilo jeho pád.
Šialená predstava, no tá hnusoba ho zrejme zachránila.
„To nie je možné!“ zavrčal. Pôsobilo to príliš absurdne – musí existova
aj iné vysvetlenie.
Pôvodne mal lampáš, no ten teraz nikde nevidel, a tak siahol do
vrecka, či nenájde náhradné svetelné gule.
„Dofrasa!“ zaklial. Vrecko na boku mal roztrhnuté a zmizli z neho
všetky veci vrátane svetelných gú.
Chester sa začal rozpráva sám so sebou, aby neupadol do zúfalstva,
a pokúsil sa vydriapa na nohy. „No tak!“ zaskučal, ke zistil, že nohy sa
mu zasekli v hubovitej látke a nemôže sa postavi. No na mieste ho
držalo ešte čosi iné.
„Čo to má znamena?“ vyštekol. Okolo pása mal stále povraz.
Elliottovej povraz, ktorým sa o seba priviazali pri Prieduchu. Teraz ho však
povraz obmedzoval v pohybe – zasekol sa v tej špongiovej hmote. Bez
noža nemal inú možnos, len uzol rozviaza. Nešlo to však ahko, lebo
ruky mal od olejovitej tekutiny vlhké a povraz sa v nich šmýkal.
Po dlhom fučaní a preklínaní si s uzlom poradil. Trochu zväčšil
slučku. „Konečne!“ zvolal a vytiahol si nohy so zvukom, ako ke niekto sŕka
cez slamku posledné zvyšky nápoja. V hmote mu zostala ešte jedna
topánka, ktorú musel vytiahnu oboma rukami. Obul si ju a nadvihol sa.





15
BLIžŠIE , ĎALEj
Vtedy si uvedomil, že ho bolí celé telo – akoby práve absolvoval
najtvrdší ragbyový zápas v živote, možno proti bande bojovných goríl.
„Au!“ zajačal a pošúchal si ruky a nohy. Navyše mal na krku a na
rukách odreniny od povrazu. S hlasným zjojknutím si ponaahoval chrbát
a pozrel hore, či zistí, odkia sem spadol. Najzvláštnejšie bolo, že od
začiatku pádu, ke pre nával vzduchu do tváre sotva vládal dýcha, si
vea nepamätal, až kým ho Bartleby nezobudil oblizovaním členka.
„Dofrasa, kde to som?“ opakoval. Všimol si dve oblasti s vemi
matným osvetlením, a hoci nevedel, čo ho vydáva, trochu ho to potešilo.
Ke si mu oči zvykli na tmu, rozoznal siluetu kocúra, ktorý chodil do
kruhu ako striehnuci jaguár.
„Elliottová!“ zvolal. „Si tam, Elliottová?“
Z avej strany sa mu vrátila ozvena, ale z pravej nič. Ešte niekokokrát
zakričal a čakal na odpove. „Elliottová, počuješ ma? Will! Haló, Will!
Ste tam?“ Nikto neodpovedal.
Pomyslel si, že vykrikova nestačí. Rozhodol sa vyda k najbližšiemu
svetelnému bodu. Vytiahol sa z jamy. Radšej nevstal, ale po vratkom
teréne sa pohyboval po štyroch, lebo sa bál, že taký mokrý od slizu sa
pokĺzne. Cestou si všimol čosi zvláštne – nadnášalo ho, akoby plával vo
vode. Zišlo mu na um, či sa mu to len nezdá po údere do hlavy, no
povedal si, že by sa mal radšej sústredi na to, čo práve robí.
Pomaly a opatrne sa posúval dopredu, prsty naahoval k žiare. Potom
mu svetlo dopadlo na dlaň a uvedomil si, že jeho zdroj trčí hlboko v
gumovitej hmote. Vyhrnul si rukáv a strčil ruku do diery.
„Fuj!“ zafučal, ke svetlo vytiahol. Mastná tekutina mu pokrývala
celú ruku. Chester držal styxský lampáš. Nevedel, či bol jeho, alebo
patril niekomu inému, no na tom nezáležalo. Zdvihol ho, aby osvetlil
okolie, a odvážil sa vsta.
Zistil, že sa nachádza na sivastom povrchu, ktorý vôbec nie je hladký,
ale zvlnený, zvrásnený a trochu pripomína sloniu kožu. Svetlo mu
odhalilo, že v sivej hmote sa zasekli alšie veci, od malých kamienkov po
veké balvany. Aj tie tam očividne dopadli a zaborili sa do zvláštnej
špongie tak ako on.
Zdvihol lampáš vyššie a zbadal, že čudná hmota sa tiahne všade
naokolo, pokrýva mierne zvlnenú plošinu či azda rímsu. Chester sa opatrne





16
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
vrátil k jame, ktorú zanechal. Prizrel sa jej lepšie a začudovane sa
zasmial. V čudesnej hmote videl svoj dokonalý obrys. Pripomenulo mu to
sobotné rána a kreslené rozprávky o hlúpom kojotovi, ktorý vždy padal
z vekých výšok a potom na dne kaňonu zanechával odtlačok v tvare
kojota. Teraz mal Chester pred sebou vlastnú verziu odtlačku a
rozprávka odrazu nepôsobila tak smiešne.
Neveriacky zašomral a skočil do jamy po ruksak. Chvíu to trvalo, no
napokon ho vyslobodil, dal si ho na chrbát a vyštveral sa von. Potom sa
zohol po povraz. „Vavo, alebo vpravo?“ spýtal sa sám seba a pozrel na
opačné konce povrazu, ktoré sa strácali v tme. Náhodne si vybral smer,
v duchu sa obrnil pred tým, čo nájde, a vybral sa za povrazom. Cestou
ho vyahoval z gumovitého povrchu.
Prešiel asi desa metrov, ke mu povraz odrazu vypadol z rúk a Chester
dosadol na zadok. Mäkký povrch našastie stlmil pád, a tak sa postavil na
nohy a prezrel si koniec povrazu. Bol rozstrapkaný, ako keby ho niečo
preseklo. Chester však sledoval stopu, ktorú povraz zanechal, a čoskoro
došiel k hlbokému odtlačku. Nahol sa dolu a zasvietil lampášom.
Rozhodne to vyzeralo, akoby tam predtým niekto bol. Odtlačok
nebol taký dokonalý ako jeho, ten človek zrejme dopadol na bok. „Will!
Elliottová!“ zavolal. Nikto neodpovedal, no z tmy vyšiel Bartleby a uprel
na Chestera nežmurkajúce okále. „Čo je? Čo chceš?“ okríkol ho
Chester. Kocúr obrátil hlavu opačným smerom, prihrbil sa a plazil sa
dopredu. „Mám ís s tebou, však?“ Bartleby zrejme zachytil stopu.
Vykročil za kocúrom a napokon došli ku kolmej stene zo sivej
gumovitej hmoty, po ktorej stekala voda. „A teraz kam?“ Už si myslel, že
kocúr si z neho robí dobrý deň. Nechcel zájs prialeko, aby nezablúdil, no
vedel, že skôr či neskôr sa bude musie premôc a preskúma celú
oblas.
Bartleby vytrčil kostnatý chvost a pysk namieril na trhlinu v stene.
Cez otvor ustavične špliechala voda. „Mám ís dnu?“ spýtal sa Chester
a pokúšal sa lúčom zo styxského lampáša presvieti vodu. Bartleby
namiesto odpovede prešiel cez oponu z vody a Chester ho napokon
nasledoval.
Ocitli sa v jaskyni a neboli tam sami. Niekto tam sedel a skláňal sa
nad rozhádzanými papiermi.





17
BLIžŠIE , ĎALEj
„Will!“ vyletelo z Chestera. Takmer stratil reč od úavy, že aj jeho
kamarát prežil.
Will zdvihol hlavu, pustil svetelnú guu a na tvár mu dopadlo svetlo.
Mlčky zízal na Chestera.
„Will?“ zopakoval Chester. Kamarátovo mlčanie ho vyakalo. Čupol
si k nemu. „Si zranený?“
Will naňho alej zízal. Potom si prešiel rukou po bielych vlasoch,
ktoré sa mu teraz mastne ligotali, zamračil sa a privrel oko, akoby ho
rozprávanie namáhalo.
„Čo sa stalo? Povedz niečo, Will!“
„Som v poriadku. Teda...“ monotónne odvetil Will. „Treští mi hlava
a nohy ma bolia ako neviem čo. A oči mi idú vyskoči z jamiek.“
Niekokokrát preglgol. „To bude tým rozdielom v tlaku.“
„ja sa cítim rovnako,“ povedal Chester, no uvedomil si, že to nie je
podstatné. „Will, ako dlho si už tu?“
„Neviem,“ pokrčil plecami Will.
„Ale... prečo? Ve ty....“ koktal Chester a slová narážali do seba.
„Will, dokázali sme to!“ vyprskol a rozosmial sa. „Dokázali sme to,
počuješ?“
„Vyzerá to tak,“ odvetil kamarát a stisol pery.
„Čo sa stalo?“ naliehal Chester.
„Neviem,“ zašomral Will. „Som z toho mimo.“
„Ako to myslíš?“ povedal Chester.
„Myslel som si, že znovu uvidím otca.“ Will sklonil hlavu. „Ke nám
bolo najhoršie, dopredu ma poháňala len jedna nádej. Veril som, že sa
zase stretnem s ockom.“ Zdvihol ufúanú kefku s myšiakom Mickeym.
„No ten sen je fuč. Ocko zomrel a zostala po ňom len táto hlúpa kefka,
ktorú mi ukradol... a tie nezmysly, čo si písal do denníka.“
Will vybral vlhký papier a prečítal načmáranú vetu. „Druhé slnko...
v strede Zeme? Čo to znamená?“ Sažka vzdychol. „Nedáva to zmysel.“
Potom pokračoval sotva počuteným šeptom.
„A Cal...“ Will sa zachvel od vzlyku. „Zavinil som jeho smr. Mal som
ho zachráni. Mal som sa vzda Rebecce... Rebeccám,“ opravil sa.
Zdvihol hlavu a uprel na Chestera otupený pohad. „Vždy ke
zavriem oči, vidím tie dve tváre... akoby sa mi vtláčali do viečok, do tmy...





18
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
dve odporné tváre, ktoré po mne pokrikujú a nadávajú. Nedokážem ich
odtiato dosta,“ povedal a silno sa udrel po čele. „Au, to bolí,“
zachripel. „Prečo som to spravil?“
„Ale...“ začal Chester.
„Môžeme to rovno zabali. Aký to má zmysel?“ prerušil ho Will.
„Pamätáš si, čo Rebeccy hovorili o Domíniu? My nezabránime rozšíreniu
toho vírusu po Povrchu. Rozhodne nie, kým zostaneme tu.“ Pustil
kefku s myšiakom Mickeym do mastnej kaluže, akoby chcel utopi
namaované zvieratko, ktoré zdobilo jej rukovä. „Aký to má zmysel?“
zopakoval.
Chester strácal trpezlivos. „Sme tu preto, že sme spolu a tým
hnusným kravám sme prešli cez rozum. je to ako... ako...“ Na chvíu sa
zasekol a hadal správny výraz. „je to ako v tej videohre, kde ti dajú ešte
jeden pokus. Dostali sme druhú šancu, aby sme zastavili Rebeccy a
zachránili všetkých na Povrchu.“ Zdvihol kefku z kaluže, otriasol z nej
vodu a vrátil ju Willovi. „Hlavné je, že sme to dokázali, že sme prežili,
preboha.“
„To už je len úspech!“ zašomral Will.
„Samozrejme, že je to úspech!“ Chester potriasol kamaráta za plece.
„No tak, Will, ty si nás vždy hnal dopredu, ahal si nás za sebou, ty si bol
čudák, ktorý...“ Chester zmĺkol a rýchlo sa nadýchol, „... ktorý musel
vždy zisti, čo je za alším rohom. Pamätáš sa?“
„Lenže nedostali sme sa práve preto do problémov?“ vzdychol Will.
Chester povedal čosi ako „hm“ a „áno“. Potom energicky pokrútil
hlavou. „A ešte ti chcem poveda...“ Chester stíchol a odvrátil oči.
Mlčal a jemne kopal do kúska skaly. „Will... bol som idiot.“
„Na tom nezáleží,“ odvetil Will.
„Čoby, záleží. Správal som sa ako hlupák. Mal som všetkého po krk...
aj teba. Povedal som vea vecí, ktoré som nemyslel vážne. A teraz a
prosím, aby si pokračoval v bádaní, a subujem, že už nebudem šomra.
Prepáč.“
„To nič,“ zahundral Will trochu zahanbene.
„Len urob to, čo vieš najlepšie. Dostaň nás odtiato,“ naliehal naňho
Chester.
„Pokúsim sa.“





19
BLIžŠIE , ĎALEj
„Spolieham sa na teba, Will. Aj všetci udia na Povrchu. Nezabúdaj,
že tam mám mamu a otca. Ani za svet nechcem, aby sa nakazili
vírusom a zomreli.“
„Nie, samozrejme,“ pohotovo odvetil Will, akoby si zrazu uvedomil
vážnos situácie. Chester rodičov úbil a ich osud, spolu s osudmi
státisícov, ak nie miliónov iných udí by bol spečatený, keby styxom
sprisahanie vyšlo.
„Tak po, kamoš,“ vzdychol Chester, podal Willovi ruku a pomohol
mu vsta. Spolu prešli cez vodopád a znovu sa ocitli na gumovitej
hmote.
„Chester,“ ozval sa Will trochu sebaistejšie. „Mal by si niečo vedie.“
„Čo také?“
„Nevšimol si si nič zvláštne?“
Chester nevedel, kde zača. Pokrútil hlavou – umastená kučeravá
hriva mu len tak nadskočila a jeden prameň sa mu zachytil do úst.
Zhnusene ho vypul a ešte chvíu prskal. „Len to, že táto vec, na ktorú
sme dopadli, má odpornú chu.“
„Predpokladám, že sme na obrovskej špinavej hube,“ pokračoval
Will. „Pristáli sme na nejakom jej výčnelku. Tá huba asi vytŕča do
Prieduchu. Raz som niečo podobné videl v televízii – v Amerike bola
obrovská huba, ktorá prerastala až niekoko tisíc kilometrov pod zem.“
„To akože...“
„Počkaj,“ prerušil ho Will. „Toto je zaujímavé. Dobre sa pozri.“ V
dlani mal svetelnú guu a zahka ju vyhodil asi pä metrov do vzduchu.
Chester prekvapene sledoval, ako klesla naspä Willovi do ruky – ani
v spomalenom zábere.
„Hej, ako si to spravil?“
„Skús to,“ Will podal guu Chesterovi, „ale neho ju príliš silno, lebo
o ňu prídeme.“
Chester vyhodil guu dohora. Samozrejme, príliš silno, a gua
odletela asi o dvadsa metrov. Osvetlila alšiu rímsu z huby nad nimi a potom
sa prízračne zniesla dole a ožiarila im tváre.
„Ako sa to...?“ hlesol Chester. Oči mal rozšírené od údivu.
„Necítiš to? Tú... bezváhovos?“ Will našiel to správne slovo. „je tu
slabá gravitácia. Asi tretina z tej, na ktorú sme zvyknutí na Povrchu,“





20
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
pokračoval Will a ukázal hore. „Týmto – a mäkkým pristátím na hube –
sa možno vysvetuje, prečo z nás nie sú palacinky. No musíš sa pohybova
opatrne, lebo inak vzlietneš a ocitneš sa zase v Prieduchu.“
„Slabá gravitácia,“ zopakoval Chester. Ešte stále nič nechápal. „Čo to
presne znamená?“
„Znamená to, že sme dopadli vemi hlboko.“
Chester naňho zmätene pozrel.
„Rozmýšal si už niekedy, čo sa asi tak nachádza v strede Zeme?“
opýtal sa ho Will.





21
Kapitola 2
D
rake sa zakrádal lávovým tunelom. Zazdalo sa mu, že niečo počuje,
a nastražil uši. „Nič,“ povedal si po chvíli a potom si z opaska
odopol ponú fašku a napil sa. Zamyslene prehĺtal a pozeral do šera v
tuneli. Uvažoval o tom, čo sa stalo na okraji Prieduchu.
Odišiel odtia, skôr ako starý styx prikázal trom limitátorom, aby
skočili do náručia smrti, no bol svedkom strašných udalostí, ktoré sa
odohrali predtým. Skrýval sa na svahu nad Prieduchom a nemohol zabráni
Calovej hroznej smrti. Willovho mladšieho brata zastrelili styxskí
vojaci, ke v panike stratil hlavu a vošiel im do rany. O niekoko minút sa
rozpútalo peklo a pohltilo Willa a ostatných – ani ich nemohol Drake
zachráni. Mohol sa len nečinne prizera, ako styxský oddiel spustil
pabu a Elliottovú, Willa aj Chestera doslova zmietol do Prieduchu.
Drake toho v Hlbinách zažil s Elliottovou dos, takže zvyčajne vedel
odhadnú jej správanie. A hoci to vyzeralo beznádejne, Drake dúfal, že
sa jej a chlapcom podarilo zachyti na svahu kolosálnej diery. Preto
neposlúchol inštinkty, ktoré mu radili, aby sa čím skôr odpratal z územia
plného styxov a ich zúrivých bojových psov.
Kým limitátori prehadávali okolie Prieduchu, Drake napínal uši, aby
zachytil ich komunikáciu pri prípadnom objavení a vyahovaní
Elliottovej a chlapcov. Keby ich zajali, aspoň by sa neskôr mohol pokúsi
vyslobodi ich.
Lenže minúty plynuli, pátranie pri Prieduchu pokračovalo a Draka
sa zmocňovalo zúfalstvo. Musel sa zmieri s tým, že Elliottová s
chlapcami naveky zmizli, že spadli a zahynuli. Samozrejme, už desaročia po-





22
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
čúval príbehy o mužovi, ktorý sa kedysi zrútil do Prieduchu a zázračne
sa objavil na banskej stanici aj s neuveritenými príbehmi o
fantastických ukrytých krajinách. Lenže smola – Drake tej povedačke neveril.
Vždy tvrdil, že ju rozširujú styxovia, aby Kolonistom nasadili do hlavy
chrobáka. Nie, Drake bol presvedčený, že pád do Prieduchu nemôže
preži nik.
Okrem toho sa začal obáva, že ho vyňuchajú styxské psy – zúrivé
zubaté obludy, ktorých ukrutnosti sa vyrovnali len ich stopárske
schopnosti. Dosia jeho pach nezachytili, pretože paba po sebe zanechala
oblaky dymu. Vietor ich však rýchlo rozháňal, takže ho už vemi dlho
pred psami neochránia.
Zvažoval, či by nemal zmiznú, ke začul hluk. Usúdil, že limitátori
objavili Elliottovú a chlapcov, preto sa oprel o lakte a šikovne vyzrel
spoza menhiru, za ktorým sa ukrýval. Nealeko bolo dos vojakov s
lampášmi a vaka ich svetlu jasne videl, čo robia.
Dolu pri Prieduchu nakrátko zazrel akúsi postavu – uháňala dopredu
s rozpaženými rukami.
„Sarah?“ šepol.
Naozaj vyzerala ako Sarah jeromová, Willova matka, lenže nechápal,
ako sa jej podarilo zdvihnú a ešte aj uteka. Bola tak vážne zranená, že
ju vlastne považoval za mŕtvu.
A predsa bola nažive a uháňala ako bez duše. Drake videl reakciu
styxov – vrhli sa k nej, mierili na ňu. Nik však nestihol vystreli a Sarah
schytila dve menšie postavičky a strhla ich do Prieduchu so sebou.
Zmizla aj s nimi.
„No nech ma porantá,“ zamrmlal Drake, ke k jeho ušiam doahli
vysoké výkriky. Sarah, pomyslel si. To kričí Sarah.
Počul však aj iné hlasy – hlasy styxských vojakov. Ozývali sa po celom
svahu a ich kroky duneli len niekoko metrov od jeho úkrytu. Drake sa
vrhol spä za menhir, no riskol ešte jeden pohad.
Vojaci sa zhromaždili okolo miesta, odkia Sarah skočila. jeden styx
vyskočil na kus muriva a vykrikoval rozkazy. Vyzeral starší a na sebe mal
dlhý pláš a bielu košeu, nie bojovú uniformu limitátorov. Drake ho už
v Kolónii videl – očividne to bol ktosi vemi významný, niekto z
najvyššieho velenia. Aj teraz rýchlo a efektívne organizoval vojakov do





23
BLIžŠIE , ĎALEj
dvoch skupín – jednu poslal skontrolova Prieduch, druhú prehadáva
svahy nad Prieduchom s pomocou psov.
Najvyšší čas zmiznú, uvedomil si Drake.
Na svah vyliezol celkom ahko a ani ho nezbadali. Potom sa vytiahol
z jaskyne. Ke sa ocitol v lávových tuneloch, pohyboval sa vemi
opatrne, najmä preto, že mal so sebou iba strelomety, tie najobyčajnejšie
palebné zbrane.
Až teraz, ke si naposledy odpil z ponej fašky a zatvoril ju, zamyslel
sa nad tým, čo videl pri Prieduchu. „Sarah,“ povedal a myse sa mu
vrátila k tomu obrazu – ranená žena skáče a berie so sebou na druhý
svet dvoch styxov.
Potom mu to došlo.
Tie výkriky, ktoré počul, nevyšli z jej hrdla.
To kričali dievčatá. Dvojčatá! Sarah sa pomstila tak, že strhla do
priepasti Rebeccy! Vedela, že jej zostávajú posledné minúty života a jej
synovia sú mŕtvi, a tak sa pomstila.
To je ono!
Obetovala sa, aby zabila dvojčatá. Drake vedel, že dvojčatá mali pri
sebe smrtiaci vírus Domínium, pretože sa tým stále chvastali pred
Willom. Vyhlasovali, že vírus rozšíria medzi Pozemšanov, a naznačili, že na
to potrebujú jedinú ampulku. Sarah tvrdila, že jedno z dvojčiat dostalo
čerstvo replikovaný vírus, práve ke prišla do Hlbín. Drake by sa bol
stavil, že tá ampulka bola jediná, ktorú styxovia vlastnili. Bolo teda
možné, že Sarah svojou pomstou nevedomky prekazila styxské plány na
zničenie Pozemšanov.
Úžasné!
To, čo vykonala, Drake pokladal za takmer nemožné.
Pokrútil hlavou a vykročil, no prudko zastal. Mykol sa, akoby dostal
elektrický šok.
„Dofrasa, ja somár!“ skríkol. Niečo mu ušlo. To, čo urobila Sarah,
nebolo až také dokonalé riešenie. Sarah tú prácu začala, no niekto ju
musel dokonči.
„Bunker,“ zamrmlal, ke si uvedomil, že stopy vírusu sa možno ešte
stále nachádzajú v zapečatených testovacích celách uprostred
obrovského betónového komplexu. Styxovia skúšali účinnos vírusu na hŕst-





24
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
ke nešastných Kolonistov a vzbúrencov a ich mŕtvoly možno stále
obsahujú živý vírus. Drakovi došlo, že styxovia o tom určite vedia – a že sa
tam musí dosta skôr ako oni a zniči všetky pozostatky.
Rozbehol sa a cestou sa mu v hlave rodil plán. Z tajného úkrytu na
polceste k bunkru vyberie výbušniny. je celkom možné, že styxovia
stále strážia Vekú planinu, ale do ciel sa aj tak musí dosta čo
najrýchlejšie. Fajn, pôjde skratkou. Tentoraz niet času na prehnanú opatrnos.
Ide o vea.
Pani Burrowsová stála v chodbe ústavu Humphrey House a stále sa
nevedela rozhodnú. Tá čas z nej, ktorá nástojčivo túžievala po
televízii, sa v to sobotné popoludnie prejavovala slabšie. Vedela, že
vysielajú nejaký program, ktorý by sa patrilo vidie, ale nespomínala si na
jeho názov. Trochu ju to znepokojilo – na podobné veci väčšinou
nezabúdala.
Pokrútila hlavou a vykročila po nahrubo navoskovanom zelenom
linoleu k miestnosti, kde stál jediný tamojší televízor.
„Nie,“ povedala zrazu a zastala.
Načúvala zvukom a hlasom, čo sa ozývali z rozličných častí budovy.
Splývali do skresleného šumu ako zvuky vo verejných plavárňach a ju
odrazu ovládol pocit opustenosti. Nachádzala sa v neosobnej budove
plnej vyškolených zamestnancov a duševne chorých udí, ale nikomu
na nej nezáležalo. Samozrejme, zamestnancom šlo o jej zdravie, ale
brali ju len ako pacientku. Inak jej boli všetci cudzí a ona bola cudzia im.
Raz – ke sa rozhodnú, že sa uzdravila a môže uvoni poste pre
niekoho iného – ju pošlú preč.
„Nie!“ zahrozila päsami nad hlavou. „ja som predsa viac!“ vyhlásila,
ke okolo nej rezkým krokom prešiel zriadenec. Ani na ňu nepozrel –
udia sa tu bežne rozprávali sami so sebou.
Zvrtla sa na vyšliapaných podošvách papúč a vybrala sa po chodbe,
preč od televízneho lákadla. Z vrecka župana vylovila kartičku, ktorú
jej dal ten policajt. Od posledného stretnutia s ním uplynuli tri dni,
takže bol najvyšší čas, aby jej oznámil niečo konkrétne. Ke docupitala
k telefónnemu automatu, ohýbala v prstoch lacnú vizitku. „Detektív
inšpektor Rob Blakemore,“ zamrmlala.





25
BLIžŠIE , ĎALEj
Chvíu uvažovala o neznámej žene, ktorá ju navštívila pred niekokými
mesiacmi. Tvárila sa ako sociálna pracovníčka, ale pani Burrowsová ju
odhalila. Bola to Willova biologická matka a vyhlásila, že Will zavraždil
svojho brata. Lenže to bolo obvinenie pritiahnuté za vlasy a pani
Burrowsovú nezaujímalo. Väčšmi ju trápilo niečo iné: Nechápala, prečo sa
žena ukázala až teraz – prečo čakala, kým Will odišiel. Navyše na pani
Burrowsovú vemi zapôsobilo vášnivé odhodlanie tej ženy. Vlastne nie,
odhodlanie bol slabý výraz.
A práve to napokon otriaslo pani Burrowsovou a vytrhlo ju z
bezpečného spomaleného sveta ako závan studeného víchra. Pri stretnutí
s Willovou biologickou matkou pocítila čosi celkom iné ako ten odvar
z reálneho života, ktorým ju kŕmila televízia. Niečo skutočné,
neodbytné, neodolatené.
Strčila do telefónneho automatu kreditnú kartu a vyukala číslo.
Bol víkend, takže detektív inšpektor Blakemore nemal službu. Pani
Burrowsová mu však zanechala siahodlhý odkaz u nešastnej policajtky
na recepcii, ktorá mala smolu, že zdvihla slúchadlo.
„Highfieldska policajná stanica, čo si žel...“
„Tu je Celia Burrowsová. Detektív inšpektor Blakemore súbil, že sa
mi v piatok ozve, ale neozval sa, tak mu volám, aby mi zatelefonoval
hne v pondelok, pretože povedal, že si pozrie tie zábery z
bezpečnostnej kamery, ktoré si vzal, a že vyberie dobrý záber na tvár tej ženy a poda
neho spraví policajný kresliar nejaký portrét a ten sa rozšíri po
policajnom intranete, lebo niekto by ju mohol identifikova, a ešte uvažoval,
že by mu pomohli aj médiá, a, mimochodom, ak ste náhodou
nezachytili moje meno, volám sa Celia Burrowsová, dovidenia.“
žena pri telefóne nestihla ani hlesnú, a pani Burrowsová tresla
slúchadlom. „Dobre,“ zablahoželala si a vybrala kreditku z automatu.
Potom sa zamyslela a vyukala ešte sestrino číslo.
„Zvoní!“ povedala si pani Burrowsová. Už to bol úspech, pretože
niekoko mesiacov bolo to číslo nedostupné, čo zrejme znamenalo, že
sestra zase zabudla plati účty.
Telefón alej zvonil, nik ho však nezdvihol.
„Tak zdvihni, jean, zdvihni!“ zakričala pani Burrowsová do
slúchadla. „Kde tr...“





26
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
„Haló,“ zašomral mrzutý hlas. „Kto je tam?“
„jean?“ opýtala sa pani Burrowsová.
„Nijakú jean nepoznám. Máte zlé číslo,“ povedala teta jean. Pani
Burrowsová začula chrúmanie, akoby sestra prežúvala hrianku.
„Počúvaj ma, tu je Ce...“
„Neviem, čo predávate, ale nič nepotrebujem!“
„Nie!“ zvrieskla pani Burrowsová, ke sestra zložila. Odtiahla si
slúchadlo od ucha a spustila: „jean, ty sprostá krava!“ Chcela jej zavola
znovu, ke si všimla, že k nej po chodbe kráča vycivená žena.
Pani Burrowsová vrátila slúchadlo na vidlicu, vyšklbla z automatu
kreditku a zastala sivovlasej hlavnej sestre cestu. V tej chvíli sa
rozhodla, čo urobí.
„Odchádzam,“ vyhlásila.
„Ale? A prečo?“ spýtala sa hlavná sestra. „Zmohla vás smr pani L.?“
Pani Burrowsová na počudovanie nenachádzala slov. Otvorila ústa,
ale nevyšiel z nich ani hlások, lebo si spomenula na pacientku, ktorá
dostala ten záhadný vírus, čo sa prehnal krajinou a potom aj svetom.
No hoci väčšina udí sa po ňom týždeň či dva pasovala s chronickými
zápalmi očí a úst, pani L. sa vírus dostal do mozgu a zabil ju.
„Asi aj preto,“ priznala. „Umrela tak náhle, že som si uvedomila, aký
je život vzácny a ako mi uniká,“ povedala.
Hlavná sestra súcitne prikývla.
„Viete,“ pokračovala pani Burrowsová, „tak dlho nemám správy o
manželovi ani o synovi, že som zabudla na posledného člena rodiny – moju
dcéru Rebeccu. Býva u mojej sestry a niekoko mesiacov sme sa
nerozprávali. Cítim, že by som mala by s ňou. Myslím, že ma potrebuje.“
„Chápem, Celia,“ prikyvovala hlavná sestra s úsmevom a upravovala
si husté sivé vlasy, ktoré mala stiahnuté do dokonalého drdola.
Aj pani Burrowsová sa usmiala. Hlavná sestra nemusí vedie, že
nemieni necha prípad zmiznutého manžela a syna len v rukách polície.
Nadobudla presvedčenie, že kúčom k záhade je neznáma žena, ktorá ju
prišla navštívi, ba možnože práve ona Willa uniesla. Policajti pani
Burrowsovej opakovali, že „sa prípadu venujú“ a „robia všetko, čo je v ich
silách“, ale aj tak chcela pátra na vlastnú päs. A to nemohla robi tu,
kde mala k dispozícii len verejný telefónny automat.





27
BLIžŠIE , ĎALEj
„Musím vás upozorni, že pred odchodom by ste sa mali poradi so
svojím terapeutom.“ Hlavná sestra pozrela na hodinky. „Lenže to sa dá
až v pondelok a vidím, že ste pevne rozhodnutá. Hne vám prinesiem
prepúšací list a podpíšete mi ho.“ Obrátila sa a potom zastala. „Inak,
musím poveda, Celia, že naše milé rozhovory mi budú chýba.“
„Aj mne,“ usmiala sa pani Burrowsová. „Možno sa sem ešte raz
vrátim.“
„To by som vám neželala,“ povedala hlavná sestra a zamierila do
svojej kancelárie.
„Musíme nájs Elliottovú,“ vyhlásil po niekokých váhavých krokoch
Chester.
„Počkaj.“ Ke sa Will pokúsil zdvihnú ruku, zastonal od bolesti.
„Čo je?“ opýtal sa Chester.
„Ruky, hlava, dlane,“ šomral Will. „Všetko ma pekelne bolí.“
„Mne to hovor,“ odsekol Chester a jeho kamarátovi sa podarilo
zdvihnú ruku až ku krku, hoci znovu pridusene zjojkol.
„Ktovie, či funguje.“ Will začal odbaova priezor na nočné videnie,
ktorý sa mu pri páde omotal okolo krku.
„Drakov priezor?“ ozval sa Chester.
„Hej, Drakov,“ prikývol Will a stuhol. „Pamätáš si, čo povedali
Rebeccy? Myslíš, že vtedy výnimočne neklamali?“
„Čo? že si nezastrelil jeho?“ váhavo sa spýtal Chester. Prvý raz
spomenuli boj na Vekej planine a pochytil ho nejasný nepokoj.
„Chester, nech už tí limitátori mučili kohokovek, som presvedčený,
že si ho minul.“
„Aha,“ zamrmlal Chester. Will vyzeral zamyslený.
„Keby boli Draka chytili alebo zabili, Rebeccy by sa tým predo mnou
iste pochválili,“ vyhlásil.
Chester pokrčil plecami. „Možno im neutiekol a niekde ho držia.
A možno to bola len alšia z ich hnusných lží.“
„Nemyslím,“ povedal Will a v očiach mu zasvietila nádej. „Čo by mali
z toho, že by klamali v takej maličkosti?“ Pozrel na Chestera. „Takže ak
Drake prežil a limitátorom ušiel... ktovie, kde je teraz?“
„Možno sa schoval na Vekej planine,“ nadhodil Chester.





28
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
„Alebo šiel hore, na Povrch. Nepýtaj sa ma prečo, ale mám pocit, že
on sa vie na Povrch dosta hocikedy, ke chce.“
„Nech je kdekovek, pomoc by sa nám rozhodne zišla,“ prehodil
Chester pri pohade do tmy. „Kiežby bol teraz tu s nami.“
„To by som neželal nikomu,“ zafučal Will a zdvihol si priezor k tvári.
Navliekol si remeň okolo hlavy, zatiahol ho a potom si objektív nasadil
priamo na pravé oko. Zistil, že z malej pravouhlej jednotky, čo mal vo
vrecku nohavíc, sa vytiahol kábel, a kým prístroj zapol, znovu ho
pripojil. „Zatia ešte, chvalabohu, ide,“ vydýchol, ke sa objektív tlmene
oranžovo zamihotal.
Zatvoril avé oko a pravým sa zadíval pred seba. Vyčkával, kým sa
obraz vyčíri. „Myslím, že je okej... Hej, funguje,“ oznámil Chesterovi
a vstal. S pomocou prístroja videl celý hubovitý útvar akoby v
oranžovom svetle.
„Páni, Chester, vyzeráš fakt čudne,“ zachichotal sa pri pohade na
oranžového kamaráta. „Trochu ako otlčený grep – a s trvalou!“
„Na mňa sa vykašli,“ netrpezlivo ho prerušil Chester. „Len mi povedz,
čo vidíš.“
„No, všetko je tu ploché a veké,“ odvetil Will. „Vyzerá to trochu
ako... no...“ zaváhal, hadal vhodné prirovnanie, „... ako na pláži tesne
po odlive. je to hladké, ale je tu zopár dún.“
Stáli na mierne zvlnenej plošine vekej asi ako dve futbalové ihriská,
hoci sa nedalo presne odhadnú, kam až siaha.
Will zazrel o niečo alej vekú skalu a po pár vekých krokoch sa na
ňu vyštveral. Vaka slabej gravitácii sa ani nezadýchal.
„Myslím, že tamto vidím rímsu... Asi o tridsa metrov alej.“
Rozoznával kraj hubovitého útvaru. Vaka priezoru videl omnoho alej, až
do obrovitánskeho sveta Prieduchu. Dokonca rozoznával jeho
vzdialenejšiu stenu, vyzerala popukaná a ligotala sa, lebo po nej stekala voda.
„Dokelu, Chester, spadli sme do poriadnej diery!“ zašepkal, ke si
uvedomil, aké rozmery má Prieduch. Takto by sa asi cítil, keby zazrel holú
stenu Mount Everestu z okienka letiaceho lietadla.
Potom zdvihol hlavu a pozrel hore. „Tuším máme nad sebou alší
výčnelok.“ Chester prižmúrenými očami zízal na to, čo asi videl
kamarát, no cez hustú tmu, ktorá všetko zahaovala, nič nezazrel. „Nie je





29
BLIžŠIE , ĎALEj
taký veký ako ten náš,“ oznámil mu Will. „A sú v ňom diery.“ Skúmal
ich a uvažoval, či ich zapríčinili padajúce balvany a úlomky skál.
„Ešte niečo?“ zaujímal sa Chester.
„Vydrž,“ povedal Will a obrátil hlavu, aby mal lepší výhad.
„No?“ nástojil Chester. „Čo vi...“
„Budeš chvíu ticho?“ zasyčal Will, lebo jeho pozornos upútalo zopár
zvláštnych objektov. Boli pravidelné a očividne neboli dielom prírody,
dokonca ani zvláštnych síl podzemnej prírody, ktoré ho stále
prekvapovali. Tie objekty sem nepasovali. „je tu čosi náramne čudné,“ povedal
a ukázal tým smerom. „Aha, na okraji výčnelka.“
„Kde?“ zhíkol Chester.
Prešlo niekoko sekúnd a obraz vo Willovom priezore sa opä
rozmihotal od statickej elektriny, no potom sa vyčistil. „Hej, je ich tam vea.
A vyzerajú ako...“ Neisto sa odmlčal.
„Ako čo?“
„No, ako siete v nejakých rámoch. Takže tu dolu možno nie sme
sami,“ doložil Will. „Aj ke sme spadli poriadne hlboko.“
Chester tú informáciu strávil a vyblafol: „Myslíš, že tu sú styxovia?“
Zakol sa, že sa zase ocitli v nebezpečenstve.
„Neviem, ale...“ Will nedokončil vetu.
„Čo?“ vyletelo z Chestera.
Ke Will znovu prehovoril, Chester ho takmer nepočul. „... myslím,
že v jednej sieti je telo,“ šepol.
Chester sa len díval, ako sa Will trasie.
„Bože, myslím, že je to Cal,“ vydýchol Will. S hrôzou upieral zrak na
telo s roztiahnutými končatinami zachytené v sieti, na telo, ktoré
Chester nemohol zazrie.
„Hm, Will,“ ozval sa Chester.
„No?“
„Možno to nie je Cal. Možno je to Elliottová.“
„Možno, ale podobá sa skôr na Cala,“ pridusene odvetil Will.
„Tak či onak ešte musíme pohada toho druhého. Ak to naozaj nie
je Elliottová, možno stále...“ Chester posledné slovo prehltol, no Will
vedel, čo chcel poveda.
„... žije,“ dopovedal zaňho. Obrátil sa k Chesterovi, od návalu emócií





30
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
prudko dýchal. „Dokelu, čo to trepeme? Hovoríme o živote a smrti ako
o nejakej známke zo školy alebo čo. Tuším nám preskočilo.“
Chester ho chcel preruši, no Will rapotal alej.
„Môj brat asi visí tam hore a asi je mŕtvy. A môj ocko a strýko Tam
a babička Macaulayová... všetci zomreli. Všetci okolo nás zomierajú.
A my sa o tom bavíme akoby nič. Čo sa to z nás stalo?“
Chester pokrútil hlavou a zvrieskol: „A čo s tým máme robi? Keby
bolo po vôli tým hnusným dvojčatám, zomreli by sme tiež a tento hlúpy
rozhovor by sme vôbec neviedli!“ Will ho zaknuto pozoroval –
kamarátova zlos ho prekvapila. „Tak už zlez a po so mnou hada toho
jediného človeka, ktorý by nám mohol pomôc vráti sa domov!“
pokračoval Chester.
Will sa naňho mlčky díval a potom zoskočil. „Hej, máš pravdu,“
zamrmlal. „Ako vždy.“
Kráčali po povrchu huby a pri predstave, že nájdu Elliottovú, ich
obchádzala hrôza.
„Sem som dopadol,“ povedal Chester a ukázal na to miesto. Potom si
čupol a zašklbal lanom, ktoré ich malo zavies k Elliottovej – ak
neprasklo. Ke ním trhol, vyrobilo do huby zárez a chlapci ho neochotne
nasledovali. Kým sa stihli spamäta, stáli pri Elliottovej. Ležala na boku
presne ako Will a jej štíhle telo sa ponáralo hlboko do huby.
„Márnos, tuším má v tom svinstve zaborenú tvár!“ vzdychol
Chester. Hodil sa dole a pokúsil sa jej obráti hlavu, aby jej huba
nezapchávala nos a ústa. „Rýchlo! Čo ak nemôže dýcha?“
„A je...?“ ozval sa z druhej strany jej tela Will.
„Neviem,“ odsekol Chester. „Pomôž mi ju vytiahnu!“
Chester sa zaprel a Will chytil dievčinu za nohu. Huba hlasno maskla
a pustila ju.
„Preboha!“ zvrieskol Chester, ke zazrel jej ruku. Elliottová ani počas
voného pádu nepustila zbraň a to zhoršilo následky jej dopadu na hubu.
Remeň sa jej omotal okolo predlaktia, ktoré mala škaredo pokrútené.
„Má ruku v háji.“
„Určite je zlomená,“ zúfalo prikývol Will, ke čistil Elliottovej tvár
od hubovitej hmoty a odliepal jej vlákna z úst a nosa. „No žije. Dýcha,“
oznámil Chesterovi. Ten upieral oči na zranenú končatinu.





31
BLIžŠIE , ĎALEj
Will obišiel Elliottovú, odstrčil Chestera a opatrne jej odmotal remeň
pušky z ruky.
„Dávaj pozor,“ zachripel Chester.
Will mu podal pušku a rozviazal lano, čo mala Elliottová okolo pása.
Zároveň jej z chrbta stiahol ruksak – najskôr vyslobodil z popruhov
nezranenú ruku. „Musíme ju dosta do úkrytu,“ povedal. Zdvihol dievča
a preniesol ho do jaskyne.
Položili ju na hromádku šiat. Dýchala pravidelne, ale bola v
bezvedomí.
„A čo teraz?“ spýtal sa Chester s pohadom stále upretým na
vykrútenú ruku.
„Neviem. Asi počkáme, kým sa preberie,“ pokrčil plecami Will. „Idem
sa pozrie na Cala,“ vzdychol po chvíli.
„Will, nemohol by si ho necha tak?“ nadhodil Chester. „Už mu
nepomôžeš.“
„je to môj brat,“ odvetil Will a vyšiel z jaskyne.
Chvíu chodil dookola a pozoroval výčnelok nad svojou hlavou, až
kým neobjavil väčší otvor. Potom skočil. Inokedy by ho skutočnos, že
letí vzduchom rýchlosou delovej gule, naplnila hrôzou. Teraz mu to
bolo fuk, pretože musel myslie na to, čo ho čakalo.
Ako stúpal cez dieru v hube, uvedomil si, že to prehnal – že ho sila
skoku nesie prialeko. Vysokým oblúkom míňal druhý výčnelok.
„Hej!“ skríkol poplašene a zamával rukami, aby ubral výšku.
A potom začal klesa. Uvedomil si, že mieri k nejakým konštrukciám,
ktoré sa týčili na hube. Vyzerali ako hrubé stonky vysoké asi šes až
sedem metrov a na ich konci viselo čosi ako basketbalové lopty. Zo
vzdialeného kúta mozgu ho akýsi hlas informoval, že sú to „plodnice“ – mali
niečo spoločné s rozmnožovaním húb. No nemal o tom kedy uvažova.
Vletel rovno medzi ne a zúfalo chmatol po gumovitých stonkách. Hoci
sa všetky bu poodlamovali, alebo sa z nich odpojili lopty a rozleteli sa
všetkými smermi, aspoň ho trochu spomalili.
Ke sa mu v rukách oddelila od huby posledná plodnica, dopadol na
pevný povrch. Nebolo to však o nič lepšie – po kolenách sa kĺzal na
mastnote a mieril rovno k okraju. Už tam neboli nijaké plodnice, ktoré
by ho zastavili, tak sa hodil na prsia a zaboril prsty aj špičky topánok do





32
VO Ný PÁD V PODZEMÍ
huby. Zavyl, lebo si predstavil, že sa zo zakriveného okraja zrúti do Prie -
duchu, no v poslednej chvíli zabrzdil.
„Dofrasa, to bolo o vlások,“ zafučal a zmeravel ako socha. Naozaj
o vlások – hlava mu prečnievala cez okraj huby dos aleko, aby
dovidel na plošinu, z ktorej sem vyskočil.
Odtiahol sa od okraja a chvíu tam iba ležal. „No, švihaj,“ povzbudil
sa napokon a vydriapal sa na nohy. Vemi opatrne sa vybral k rámom. Po
tom šoku nemienil riskova nijaké prudké pohyby.
Rámy boli prosté pravouhlé konštrukcie, veké asi ako futbalová
bránka a vyrobené poda všetkého z kmeňov mladých stromčekov s
približne desacentimetrovým priemerom, v každom rohu pozväzovaných.
Ak boli z dreva – lebo tým si Will nebol istý –, bolo začiernené, akoby
obhorené. Sie v rámoch tvorili hrubé laná len vone pospletané
dohromady. Na dotyk boli drsné a vláknité a Will predpokladal, že sú z vláken
nejakej rastliny, azda tejto obrovskej huby. Ke kráčal popri sieach,
všimol si, že mnohé sú potrhané, no tá, v ktorej visel Cal, vyzerala
zachovaná.
Podišiel k bratovej mŕtvole, prinútil sa na ňu pozrie a potom odvrátil
zrak. Zahryzol si do pery a uvažoval, či by sa nemal hne vráti k
Chesterovi. Ve už aj tak nič nezmôže. Telo by mohol pokojne necha tu.
Potom začul Tamov hromový hlas, akoby strýko stál veda neho.
„Bratia, čo bratia, moji synovci!“ Tam to povedal, ke sa Will a Cal po
rokoch odlúčenia znovu stretli u jeromovcov v Kolónii.
A krátko predtým, ako sa Tam obetoval, aby mohli Will a Cal utiec,
Will mu prisúbil, že dá na Cala pozor.
„Prepáč, Tam,“ povedal teraz nahlas. „Nezvládol som to. Sklamal
som a.“
„Snažil si sa, chlapče. Viac si urobi nemohol,“ ozval sa Tamov vážny
hlas. A hoci Will vedel, že to je len výplod jeho predstavivosti, trochu
ho to utešilo.
Stále sa však bál priblíži ku Calovmu telu a špekuloval, či ho predsa
len nemá necha tam.
„Nemôžem. Nebolo by to správne,“ presviedčal sa. Vzdychol, podišiel
k sieti a skúsil, či ho rám udrží. Ke ho potisol nohou, trochu zaškrípal,
no zdalo sa, že pevne väzí v hube. Opatrne sa šplhal po sieti ku Calovi,





33
BLIžŠIE , ĎALEj
ktorý visel vo vzdialenom rohu. Ako sa pod Willovou váhou laná
posúvali, musel ís čoraz pomalšie. A bál sa, lebo rám prečnieval nad priepas


       

internetové knihkupectví - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.