E-kniha: Podzemie – Voľný pád v Podzemí – Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális

Podzemie

Voľný pád v Podzemí

Aj v tlačenej verzii.

Objedna si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Podzemie – Stratený svet v Podzemí

Podzemie – Hlbšie v Podzemí

Podzemie – Súboj v Podzemí

Roderick Gordon, Brian Williams

Podzemie – Voný pád v Podzemí – e-kniha

Copyright © Fragment 2011

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova

bez písomného súhlasu majiteov práv.

PRVÁ ČASŤ Bližšie, ďalej Kapitola 1 7 Kapitola 2 21 Kapitola 3 37 Kapitola 4 50 Kapitola 5 57 Kapitola 6 69 DRUHÁ ČASŤ U Marthy Kapitola 7 76 Kapitola 8 88 Kapitola 9 97 Kapitola 10 105 Kapitola 11 112 Kapitola 12 116 Kapitola 13 125 Kapitola 14 136 Kapitola 15 150 Tretia časď Kovová loď Kapitola 16 162 Kapitola 17 172 Kapitola 18 178 Kapitola 19 189 Štvrtá časď Podzemný prístav Kapitola 20 200 Kapitola 21 210 Kapitola 22 216 Kapitola 23 228 PIATA ČASŤ Znovu v Highfielde Kapitola 24 240 Kapitola 25 252 Kapitola 26 257

Kapitola 27 267

ŠIESTA ČASŤ

Odchod

Kapitola 28 279

Kapitola 29 284

Kapitola 30 288

Kapitola 31 294

Kapitola 32 297

Kapitola 33 305

Kapitola 34 314

Kapitola 35 326

Kapitola 36 338

Kapitola 37 348

Kapitola 38 351

Kapitola 39 363

Kapitola 40 368 Roderick Gordon a Brian Williams

Aby si sa stal tým, čím nie si,

musíš prejs tadia, kde nie si,

a vieš len to, čo nevieš,

a nevlastníš to, čo vlastníš,

a nie si tam, kde si.

úryvok z básne East Coker z knihy Štyri kvartetá od T. S. Eliota

Len tadiato prechádzame, kým nedosiahneme alšie štádium.

Lenže kam? To všetko je už zariadené.

Len tadiato prechádzame, no musíme sa odpúta.

Máme pokračova, alebo zosta v bezpečí?

úryvok zo skladby Z bezpečia – kam...? od skupiny Joy Division

PRVÁ ČASŤ

Bližšie, ďalej

Kapitola 1

„H

m,“ ticho si zamrmlal popod nos Chester Rawls. V ústach mal tak

sucho, že chvíu trvalo, kým naozaj prehovoril. „Hm, mama, ne

chaj ma,“ povedal napokon, ale nie zlostne.

Niečo ho šteklilo na členku, ako to robievala jeho mama, ke nereagoval na budík a nevyhrabal sa z postele. Vedel, že mama mu nedá pokoj, kým neodhodí paplón a nezačne sa chysta do školy.

„Mami, ešte pä minút,“ zatiahol s očami stále zavretými.

Ležalo sa mu tak pohodlne, že si vychutnával každú sekundu. Často sa tváril, že nepočul budík, lebo vedel, že mama ho napokon vždy príde vytiahnu z postele.

Mal rád chvíle, ke otvoril oči a ona sedela na konci postele. Mal rád jej svieži úsmev, jasný ako ranné slnko. Mala ho na tvári každučké ráno, bez ohadu na to, koko bolo hodín. „Som raňajší typ,“ vyhlasovala veselo, „ale s tvojím ufrflaným otcom je rozumná reč až po niekokých šálkach kávy.“ Potom otca napodobnila – vystrúhala hrozivú grimasu, vysunula plecia a zavrčala ako ranený medve. Chester vždy urobil to isté a spolu sa zasmiali.

Chester sa aj teraz usmial, ale potom ho omráčil akýsi pach. Zmraštil čelo.

„Mama, čo to je? To smrdí hnusne!“ zaúpel. Nevedel si ten zápach vysvetli. Obraz mamy zmizol, akoby niekto vypol televízor. Znepokojene otvoril oči.

Tma.

„Čo je?“ zamrmlal. Áno, tma, nepreniknutená a celistvá. Kútikom

VONý PÁD V PODZEMÍ

oka zachytil slabý ligot. Prečo je tu taká tma? spýtal sa sám seba. Hoci nič nenasvedčovalo, že leží vo svojej izbe, jeho myse ho chvíu presviedčala, že sa zobúdza naozaj tam. To svetlo prichádza určite z okna a ten zápach... pripálilo sa hádam niečo dole na sporáku? Čo sa deje?

Lenže ten zápach bol ohromujúci – sírový smrad, ale ešte čosi... kyslá aróma rozkladu. Tá kombinácia Chesterovi naplnila nozdry a naplo ho. Pokúsil sa nadvihnú hlavu a poobzera sa. No nemohol, lebo hlavu mu niečo držalo, a ruky aj nohy takisto. Akoby sa celý v čomsi zasekol. Najprv mu zišlo na um, že ochrnul. Neskríkol, ale niekokokrát sa prudko nadýchol, aby utíšil hrôzu. Opakoval si, že nestratil cit, takže ochrnutý pravdepodobne nebude. Povzbudilo ho, ke pohol prstami na rukách a na nohách, hoci len slabo. No stále trčal v čomsi pevnom a nepoddajnom.

Znovu pocítil šteklenie na členku, akoby tam stále bola mama, a v hlave mu opä blikol jej matný obraz.

„Mama?“ ozval sa neisto.

Šteklenie prestalo a začul tichý trúchlivý zvuk. Neznel vemi udsky.

„Kto je? Kto je tam?“ oslovil tmu.

Potom sa ozvalo čosi iné – zamraučanie.

„Bartleby? Si to ty, Bartleby?“

Zaplavili ho spomienky na to, čo sa stalo pri Prieduchu. S hrôzou si spomenul, ako jeho, Willa, Cala a Elliottovú obkolesili limitátori. Za sebou mali len obrovskú dieru nazývanú Prieduch. „Preboha,“ hlesol. Čakala ich takmer istá smr v rukách styxských vojakov. Bolo to ako scéna zo zlého sna, z nočnej mory, čo nezmizne ani po prebudení. A všetko pôsobilo tak živo, akoby sa to odohralo len pred niekokými minútami.

Potom prišli alšie spomienky.

„Bože!“ zašepkal a spomenul si na okamih, ke Rebecca, styxské dievča, špiónka vo Willovej rodine, prezradila, že od začiatku mala ešte aj dvojča. Celkom rovnaké. Spomenul si, ako nemilosrdne sa tie dvojčatá Willovi vysmievali, s akou krutou radosou prezrádzali styxské plány na vyhladenie Pozemšanov pomocou smrtiaceho vírusu Domínium. Dvojčatá Willovi opakovali, aby sa vzdal. A potom sa zjavil Cal, Willov brat, a plakal, že chce ís domov.

Vzápätí chlapca skosil dáž guliek.

Cal zomrel.

BLIžŠIE, ĎALEj

Chestera striaslo, ale nútil sa spomína. Vrátila sa mu predstava jeho priatea Willa – ako k sebe vystierali ruky, ako Elliottová kričala a všetkých ich spájal jeden povraz. Chester vedel, že vtedy mali ešte stále nádej. No prečo? Prečo ešte mali nádej? Na toto sa nemohol rozpamäta. Ocitli sa v zúfalej situácii bez možnosti úniku. Chester si teraz s vypätím síl usporiadal myšlienky.

Áno! To je ono! Elliottová sa ich pokúšala dosta do Prieduchu. Ešte mali čas. Chystali sa uniknú.

No všetko sa pokazilo. Pošúchal si oči, akoby mu sietnice ešte stále horeli od zábleskov a bielej žiary výbuchov, čo sa zjavili, ke do nich limitátori začali páli. Znovu prežil pocit, že sa pod ním láme zem, a potom sa zjavila alšia spomienka – Will letel vzduchom tesne nad jeho hlavou a nad okrajom Prieduchu.

Chester si spomenul, ako spolu s Elliottovou v panike bojovali proti Willovej a Calovej váhe, lebo telá chlapcov ich sahovali dole. Lenže márne – boli zviazaní a o chvíu sa už všetci štyria rútili do tmy v Prieduchu.

Spomenul si na nápor vzduchu, ktorý mu vyrazil dych, aj na záblesky červeného svetla a neuveritene intenzívnu horúčavu. Lenže teraz...

... teraz by mal predsa by mŕtvy, nie?

Tak čo to teda je? Kde, dofrasa, trčím?

Bartleby znovu zamraučal a Chester pocítil na tvári kocúrov teplý dych.

„Bartleby, si to ty, však?“ spýtal sa opatrne.

Obrovskú hlavu zvieraa od neho delilo len zopár centimetrov. Samozrejme, musí to by Bartleby. Chester zabudol, že kocúr spadol s nimi. Preto je tu.

Na líci pocítil drsný vlhký jazyk.

„Prestaň!“ skríkol. „Zmizni!“

Bartleby ho však lízal o to energickejšie. Očividne sa potešil, že Chester sa preberá. „Zlez zo mňa, ty sprostý kocúrisko!“ zvrieskol Chester. Hnevala ho nielen Bartlebyho neposlušnos, ale aj to, že kocúr mal jazyk drsný ako šmirge a jeho prejavy lásky poriadne boleli. Chester sa znovu pokúsil vyslobodi – mykal sa a kričal z plných púc.

Kocúra však krik neodradil a Chesterovi nezostalo iné, len čo najzúrivejšie syča „Heš!“ a pu. Napokon Bartleby cúvol.

VONý PÁD V PODZEMÍ

Potom sa zase všade rozhostilo ticho a tma.

Volal na Elliottovú a Willa, hoci nevedel, či pád prežili. V žalúdku ho ažil strašný pocit, že možno zostal nažive sám – samozrejme, okrem kocúra. A to sa mu zdalo azda ešte horšie – predstava, že je tu sám s obrovskou slintajúcou vyžlou.

Do hlavy ho ako kriketová loptička zasiahla myšlienka: Pristál som azda na dne Prieduchu? Spomenul si, čo im rozprávala Elliottová – otvor je široký vyše kilometra a navyše taký hlboký, že sa vraj z neho vyšplhal iba jeden človek. Striaslo ho, nakoko mu to dovolila neviditená masa, čo ho zvierala. Ocitol sa v najhoršej nočnej more.

je pochovaný zaživa!

Ležal v akomsi priliehavom plytkom hrobe, zaseknutý v útrobách Zeme. Ako sa má dosta z Prieduchu a naspä na povrch zeme? Ocitol sa ešte hlbšie ako v Hlbinách – a už tie mu pripadali dos hrozné. Nádej, že sa vráti k rodičom a usporiadanému životu bez škaredých prekvapení, sa od neho míovými krokmi vzaovala.

„Chcem ís domov. Prosím!“ zamrmlal. Oblial ho studený pot klaustrofóbie a hrôzy z budúcnosti.

Tichý hlas v hlave mu však poradil, aby sa strachu nepoddával. Prestal mrmla. Vedel, že sa musí vyslobodi z hmoty, čo ho sputnávala ako rýchlo tuhnúci betón, a nájs ostatných. Možno potrebujú pomoc.

Striedavo napínal a uvoňoval telo a po desiatich minútach si čiastočne vyslobodil hlavu a pohol plecom. Ke si uvonil aj svaly rúk, ozval sa nechutný maskavý zvuk. Chester si vytiahol ruku z lepkavého materiálu, čo pripomínal špongiu.

„Hurá!“ zvolal. S námahou sa dotkol tváre a hrudníka. Nahmatal popruhy na ruksaku a uvonil pracky, lebo mal dojem, že sa tak ahšie vyslobodí. Potom sa sústredil na uvoňovanie ostatných častí tela a od tokého mykania sa až rozhorúčil. Akoby sa hrabal z hrobu v zemi. Zrej

me to však nebolo márne.

Kilometre a kilometre nad Chesterom nazeral do zívajúcej diery Priedu

chu starý styx. Mrholilo a v diake brechali psy.

Muž mal na tvári hlboké vrásky a vo vlasoch šediny, no nedalo sa

poveda, že by bol vetchý. Vysoké štíhle telo v dlhom koženom kabáte,

11

BLIžŠIE, ĎALEj

zapnutom až po krk, mal hybké a napnuté ako tetiva. V lúčoch svetla sa mu oči ligotali ako zrnká vylešteného jantáru a vyžarovala z neho moc, ktorá akoby odháňala dorážajúcu tmu.

Styx kývol rukou a prišiel k nemu alší muž. Zastali plece pri pleci na

okraji priepasti. Druhý muž sa na starca až zlovestne podobal, hoci tvár mal hladkú a vlasy celkom čierne a tak pevne začesané dozadu, že sa dali ahko pomýli s čiapkou.

Títo muži, členovia tajnej rasy styxov, vyšetrovali nehodu, pri ktorej

starý styx prišiel o vnučky. O dvojičky, ktoré pred chvíou preleteli cez okraj priepasti.

Vedel, že už zrejme nežijú, ale na jeho tvári nebolo ani stopy po smút

ku či zúfalstve. Neúnavne vykrikoval úsečné rozkazy.

Limitátori ho poslúchali, len sa tak rojili okolo Prieduchu. Nečudo:

boli to vojaci, špeciálny oddiel vycvičený v Hlbinách a určený na tajné operácie na Povrchu. Mali na sebe sivohnedé maskáče – ažké bundy a hrubé nohavice –, hoci v tej hĺbke väčšinou panovali vysoké teploty. Podlhovasté tváre mali nehybné a sústredené a niektorí cez zameriava

če pušiek hadeli do Prieduchu a spúšali tam na lanách svetelné gule.

Bolo nepravdepodobné, že by sa dvojčatám podarilo niekde v blízkosti

zachyti stien, ale starý styx to musel preveri.

„Nič?“ vyštekol v styxskom jazyku, nosovom a chrapavom. Ozvena

tohto slova sa rozahla po Prieduchu a vzniesla sa až na svah za starco

vým chrbtom, kde alší vojaci šikovne rozoberali ažké palebné zbrane.

Tie, ktoré tu prednedávnom rozpútali peklo.

„Zrejme zahynuli,“ potichu povedal starý styx mladému pobočníkovi.

Potom zakričal: „Hadajte ampulku!“ Počítal s tým, že jedno dvojča ale

bo aj obidve si stihli pred pádom odopnú sklené nádobky, ktoré mali na

krku. „Tie ampulky potrebujeme!“

Pozrel na limitátorov, ktorí sa plazili okolo neho a prečesávali kaž

dý centimeter terénu. Hadali pod každým kúskom kameňa, prehŕňa

li prstami zeminu, z ktorej ešte stúpal dym po výbuchoch. Zvyšky vý

bušnín sa občas vznietili a vtedy sa zdvihli plamienky, no tie rýchlo

zmizli.

Ozvali sa varovné výkriky a niekoko limitátorov odskočilo – na okra

ji Prieduchu sa s tichým zadunením odlomil pás zeme. Tony skál a pôdy,

VONý PÁD V PODZEMÍ

ktoré uvonila paba, klesli do priepasti. Vojaci, čo o vlások unikli smrti, sa zdvihli a pokračovali v práci, akoby ich to vôbec nevyviedlo z miery.

Starý styx sa obrátil tvárou k tme na svahu.

„Určite to spravila ona,“ povedal mladý pobočník a aj on pozrel na

svah. „Dvojčatá so sebou strhla Sarah jeromová.“

„Kto iný by to mohol spravi?“ odvrkol styx. „Pozoruhodné je, že sa

jej to podarilo, hoci bola smrtene zranená.“ Obrátil sa k mladšiemu styxovi. „Ke sme ju poštvali proti jej synom, zahrávali sme sa s ohňom. Takže sa dá poveda, že sme si jednoducho popálili prsty. Ten krpatý Burrows robí vždy len problémy.“ Potom sa rýchlo opravil: „Robil problémy.“ Predpokladal totiž, že aj Will zomrel. Mrzuto zmĺkol a až po chvíli znovu prehovoril: „No povedz mi, ako sa Sarah jeromová dostala sem dole? Kto mal na starosti túto oblas?“ Ukázal prstom hore. „Bude sa za to zodpoveda.“

Mladý pobočník prikývol, že splní rozkaz, a odišiel.

Na jeho mieste akoby vyrástla alšia postava. Taká pokrivená a zhrbe

ná, že na prvý pohad bolo ažko poveda, či je to človek. Spod vlniaka stuhnutého od špiny vytŕčali hrčovité ruky. Tie trhanými pohybmi odhalili strašne zdeformovanú hlavu s hruškovitými výrastkami, takými početnými, až sa zdalo, že niekde rastú jeden na druhom. Ovisnuté chumáče vlhkých vlasov lemovali tvár, v ktorej bol zasadený pár úplne bielych očí. Chýbali im zreničky aj dúhovky, no pohybovali sa, akoby videli.

„Úprimnú sústras,“ zachrčala postava a úctivo zmĺkla.

„Ďakujem, Cox,“ odvetil starý styx už po anglicky. „Každý človek je strojcom svojho osudu a nešastia sa občas stávajú.“

Cox si spakruky utrel mliečnu slinu, ktorá mu visela zo sčernetých pier, a rozotrel si ju po sivej pokožke. Pavúčiu ruku nechal visie vo vzduchu, potom ňou trhol k tvári a ohnutým prstom pobúchal po melónovitom výrastku.

„Aspoň sa tvoje dievčatá porátali s Willom Burrowsom a s tou sviňou Elliottovou,“ zavrčal. „No ty aj tak očistíš zvyšok Hlbín od posledných zradcov, však?“

„Od každého jedného, pomocou informácií, ktoré si nám dal,“ povedal starý styx a potom naňho ostro pozrel. „Prečo sa pýtaš, Cox?“

„Len tak,“ bleskurýchle odvetila čudesná bytos.

BLIžŠIE, ĎALEj

„Myslím, že máš strach, lebo Drake nám zatia uniká. A vieš, že skôr či neskôr pôjde po tebe.“

„Iste, budem naňho pripravený,“ vyhlásil Cox, ale kukatá modrá žila, čo mu pulzovala pod okom, prezrádzala niečo iné. „Drake by mohol prekazi...“

Starý styx ho umlčal gestom ruky. Vracal sa k nim mladý pobočník s tromi limitátormi. Vojaci sa postavili do pozoru, pohady upreli pred seba, dlhé pušky sklonili. Dvaja boli mladí, tretí bol starší dôstojník, veterán.

Starý styx zaal päste a pomaly prešiel popred vojakov. Zastavil sa pri poslednom – najstaršom. Tváre im delilo len zopár centimetrov a starý styx naňho vydržal zíza niekoko sekúnd, až potom sklopil zrak k mužovej bojovej tunike. Tesne nad náprsným vreckom z látky vytŕčali tri krátke stuhy rozličných farieb. Boli to vyznamenania za hrdinské skutky – styxská obdoba pozemských medailí. Starý styx ich zovrel v prstoch, vytrhol ich a šmaril veteránovi do tváre. Ten ani nežmurkol.

Starec cúvol a mávol rukou k Prieduchu, akoby odháňal otravnú muchu. Traja vojaci sa rozostúpili. Pušky opreli o seba do pyramídy. Potom si odopli mohutné opasky a úhadne ich uložili veda pušiek. Nedostali alšie rozkazy, no aj tak po jednom prešli k okraju Prieduchu a vykročili do prázdna. Ani jednému z nich sa z úst nevydral výkrik. A nik z ich druhov neprerušil prácu a nepozrel sa, ako tí traja vojaci letia do priepasti.

„Krutá spravodlivos,“ podotkol Cox.

„Očakávame profesionálne výkony,“ odvetil starý styx. „Títo zlyhali, takže sa stali nepoužitenými.“

„Vieš, dievčatá to možno prežili,“ trúfol si doda Cox.

Starý styx sa obrátil ku Coxovi. „jasné. Tvoji súkmeňovci sú presvedčení, že kedysi sem spadol človek a prežil, však?“

„Nie sú to moji súkmeňovci,“ zašomral Cox.

„Mýtus o nádhernej rajskej záhrade, ktorá čaká na dne,“ uškŕňal sa starec.

„Somariny,“ zašomral Cox a rozkašlal sa.

„Nikdy si sa o tom nechcel presvedči?“ Starý styx nečakal na odpove, zatlieskal rukami v rukaviciach a obrátil sa k pobočníkovi. „Pošli správu do bunkra, aby z tunajších mŕtvol odobrali vzorky vírusu

VONý PÁD V PODZEMÍ

Domínium. Ke ho znovu vypestujeme, budeme môc pokračova poda pôvodného plánu.“ Nahol hlavu a zlovestne sa usmial na Coxa. „Nechceli by sme, aby sa Pozemšania nedočkali slávneho dňa odplaty, však?“

Cox sa chrapavo rozosmial a z úst mu prskali mliečne sliny. Chester si nedoprial ani sekundu odpočinku. To, čo ho zvieralo, bolo na dotyk mastné. Ako sa vrtel, bol si čoraz istejší, že práve ono je zdrojom všadeprítomného zápachu. Kým si vyslobodzoval druhú ruku, nečakane sa mu uvonilo druhé plece a horná polovica trupu. Víazoslávne zaujúkal a posadil sa. Znovu zaznel ten maskavý zvuk.

Rýchlo hmatkal rukami v čierňave. Zo všetkých strán ho obklopovala gumovitá hmota a zistil, že je čoraz tuhšia. Po bokoch z nej odtrhol malé pásy – látka bola na dotyk vláknitá a mastná a nepripadala mu známa. No nech to už bolo čokovek, zrejme to stlmilo jeho pád. Šialená predstava, no tá hnusoba ho zrejme zachránila.

„To nie je možné!“ zavrčal. Pôsobilo to príliš absurdne – musí existova aj iné vysvetlenie.

Pôvodne mal lampáš, no ten teraz nikde nevidel, a tak siahol do vrecka, či nenájde náhradné svetelné gule.

„Dofrasa!“ zaklial. Vrecko na boku mal roztrhnuté a zmizli z neho všetky veci vrátane svetelných gú.

Chester sa začal rozpráva sám so sebou, aby neupadol do zúfalstva, a pokúsil sa vydriapa na nohy. „No tak!“ zaskučal, ke zistil, že nohy sa mu zasekli v hubovitej látke a nemôže sa postavi. No na mieste ho držalo ešte čosi iné.

„Čo to má znamena?“ vyštekol. Okolo pása mal stále povraz. Elliottovej povraz, ktorým sa o seba priviazali pri Prieduchu. Teraz ho však povraz obmedzoval v pohybe – zasekol sa v tej špongiovej hmote. Bez noža nemal inú možnos, len uzol rozviaza. Nešlo to však ahko, lebo ruky mal od olejovitej tekutiny vlhké a povraz sa v nich šmýkal.

Po dlhom fučaní a preklínaní si s uzlom poradil. Trochu zväčšil slučku. „Konečne!“ zvolal a vytiahol si nohy so zvukom, ako ke niekto sŕka cez slamku posledné zvyšky nápoja. V hmote mu zostala ešte jedna topánka, ktorú musel vytiahnu oboma rukami. Obul si ju a nadvihol sa.

BLIžŠIE, ĎALEj

Vtedy si uvedomil, že ho bolí celé telo – akoby práve absolvoval najtvrdší ragbyový zápas v živote, možno proti bande bojovných goríl. „Au!“ zajačal a pošúchal si ruky a nohy. Navyše mal na krku a na rukách odreniny od povrazu. S hlasným zjojknutím si ponaahoval chrbát a pozrel hore, či zistí, odkia sem spadol. Najzvláštnejšie bolo, že od začiatku pádu, ke pre nával vzduchu do tváre sotva vládal dýcha, si vea nepamätal, až kým ho Bartleby nezobudil oblizovaním členka.

„Dofrasa, kde to som?“ opakoval. Všimol si dve oblasti s vemi matným osvetlením, a hoci nevedel, čo ho vydáva, trochu ho to potešilo. Ke si mu oči zvykli na tmu, rozoznal siluetu kocúra, ktorý chodil do kruhu ako striehnuci jaguár.

„Elliottová!“ zvolal. „Si tam, Elliottová?“

Z avej strany sa mu vrátila ozvena, ale z pravej nič. Ešte niekokokrát zakričal a čakal na odpove. „Elliottová, počuješ ma? Will! Haló, Will! Ste tam?“ Nikto neodpovedal.

Pomyslel si, že vykrikova nestačí. Rozhodol sa vyda k najbližšiemu svetelnému bodu. Vytiahol sa z jamy. Radšej nevstal, ale po vratkom teréne sa pohyboval po štyroch, lebo sa bál, že taký mokrý od slizu sa pokĺzne. Cestou si všimol čosi zvláštne – nadnášalo ho, akoby plával vo vode. Zišlo mu na um, či sa mu to len nezdá po údere do hlavy, no povedal si, že by sa mal radšej sústredi na to, čo práve robí.

Pomaly a opatrne sa posúval dopredu, prsty naahoval k žiare. Potom mu svetlo dopadlo na dlaň a uvedomil si, že jeho zdroj trčí hlboko v gumovitej hmote. Vyhrnul si rukáv a strčil ruku do diery.

„Fuj!“ zafučal, ke svetlo vytiahol. Mastná tekutina mu pokrývala celú ruku. Chester držal styxský lampáš. Nevedel, či bol jeho, alebo patril niekomu inému, no na tom nezáležalo. Zdvihol ho, aby osvetlil okolie, a odvážil sa vsta.

Zistil, že sa nachádza na sivastom povrchu, ktorý vôbec nie je hladký, ale zvlnený, zvrásnený a trochu pripomína sloniu kožu. Svetlo mu odhalilo, že v sivej hmote sa zasekli alšie veci, od malých kamienkov po veké balvany. Aj tie tam očividne dopadli a zaborili sa do zvláštnej špongie tak ako on.

Zdvihol lampáš vyššie a zbadal, že čudná hmota sa tiahne všade naokolo, pokrýva mierne zvlnenú plošinu či azda rímsu. Chester sa opatrne

VONý PÁD V PODZEMÍ

vrátil k jame, ktorú zanechal. Prizrel sa jej lepšie a začudovane sa zasmial. V čudesnej hmote videl svoj dokonalý obrys. Pripomenulo mu to sobotné rána a kreslené rozprávky o hlúpom kojotovi, ktorý vždy padal z vekých výšok a potom na dne kaňonu zanechával odtlačok v tvare kojota. Teraz mal Chester pred sebou vlastnú verziu odtlačku a rozprávka odrazu nepôsobila tak smiešne.

Neveriacky zašomral a skočil do jamy po ruksak. Chvíu to trvalo, no napokon ho vyslobodil, dal si ho na chrbát a vyštveral sa von. Potom sa zohol po povraz. „Vavo, alebo vpravo?“ spýtal sa sám seba a pozrel na opačné konce povrazu, ktoré sa strácali v tme. Náhodne si vybral smer, v duchu sa obrnil pred tým, čo nájde, a vybral sa za povrazom. Cestou ho vyahoval z gumovitého povrchu.

Prešiel asi desa metrov, ke mu povraz odrazu vypadol z rúk a Chester dosadol na zadok. Mäkký povrch našastie stlmil pád, a tak sa postavil na nohy a prezrel si koniec povrazu. Bol rozstrapkaný, ako keby ho niečo preseklo. Chester však sledoval stopu, ktorú povraz zanechal, a čoskoro došiel k hlbokému odtlačku. Nahol sa dolu a zasvietil lampášom.

Rozhodne to vyzeralo, akoby tam predtým niekto bol. Odtlačok nebol taký dokonalý ako jeho, ten človek zrejme dopadol na bok. „Will! Elliottová!“ zavolal. Nikto neodpovedal, no z tmy vyšiel Bartleby a uprel na Chestera nežmurkajúce okále. „Čo je? Čo chceš?“ okríkol ho Chester. Kocúr obrátil hlavu opačným smerom, prihrbil sa a plazil sa dopredu. „Mám ís s tebou, však?“ Bartleby zrejme zachytil stopu.

Vykročil za kocúrom a napokon došli ku kolmej stene zo sivej gumovitej hmoty, po ktorej stekala voda. „A teraz kam?“ Už si myslel, že kocúr si z neho robí dobrý deň. Nechcel zájs prialeko, aby nezablúdil, no vedel, že skôr či neskôr sa bude musie premôc a preskúma celú oblas.

Bartleby vytrčil kostnatý chvost a pysk namieril na trhlinu v stene. Cez otvor ustavične špliechala voda. „Mám ís dnu?“ spýtal sa Chester a pokúšal sa lúčom zo styxského lampáša presvieti vodu. Bartleby namiesto odpovede prešiel cez oponu z vody a Chester ho napokon nasledoval.

Ocitli sa v jaskyni a neboli tam sami. Niekto tam sedel a skláňal sa nad rozhádzanými papiermi.

BLIžŠIE, ĎALEj

„Will!“ vyletelo z Chestera. Takmer stratil reč od úavy, že aj jeho kamarát prežil.

Will zdvihol hlavu, pustil svetelnú guu a na tvár mu dopadlo svetlo. Mlčky zízal na Chestera.

„Will?“ zopakoval Chester. Kamarátovo mlčanie ho vyakalo. Čupol si k nemu. „Si zranený?“

Will naňho alej zízal. Potom si prešiel rukou po bielych vlasoch, ktoré sa mu teraz mastne ligotali, zamračil sa a privrel oko, akoby ho rozprávanie namáhalo.

„Čo sa stalo? Povedz niečo, Will!“

„Som v poriadku. Teda...“ monotónne odvetil Will. „Treští mi hlava a nohy ma bolia ako neviem čo. A oči mi idú vyskoči z jamiek.“ Niekokokrát preglgol. „To bude tým rozdielom v tlaku.“

„ja sa cítim rovnako,“ povedal Chester, no uvedomil si, že to nie je podstatné. „Will, ako dlho si už tu?“

„Neviem,“ pokrčil plecami Will.

„Ale... prečo? Ve ty....“ koktal Chester a slová narážali do seba. „Will, dokázali sme to!“ vyprskol a rozosmial sa. „Dokázali sme to, počuješ?“

„Vyzerá to tak,“ odvetil kamarát a stisol pery.

„Čo sa stalo?“ naliehal Chester.

„Neviem,“ zašomral Will. „Som z toho mimo.“

„Ako to myslíš?“ povedal Chester.

„Myslel som si, že znovu uvidím otca.“ Will sklonil hlavu. „Ke nám bolo najhoršie, dopredu ma poháňala len jedna nádej. Veril som, že sa zase stretnem s ockom.“ Zdvihol ufúanú kefku s myšiakom Mickeym. „No ten sen je fuč. Ocko zomrel a zostala po ňom len táto hlúpa kefka, ktorú mi ukradol... a tie nezmysly, čo si písal do denníka.“

Will vybral vlhký papier a prečítal načmáranú vetu. „Druhé slnko... v strede Zeme? Čo to znamená?“ Sažka vzdychol. „Nedáva to zmysel.“

Potom pokračoval sotva počuteným šeptom.

„A Cal...“ Will sa zachvel od vzlyku. „Zavinil som jeho smr. Mal som ho zachráni. Mal som sa vzda Rebecce... Rebeccám,“ opravil sa.

Zdvihol hlavu a uprel na Chestera otupený pohad. „Vždy ke za

vriem oči, vidím tie dve tváre... akoby sa mi vtláčali do viečok, do tmy...

18

VONý PÁD V PODZEMÍ

dve odporné tváre, ktoré po mne pokrikujú a nadávajú. Nedokážem ich odtiato dosta,“ povedal a silno sa udrel po čele. „Au, to bolí,“ zachripel. „Prečo som to spravil?“

„Ale...“ začal Chester.

„Môžeme to rovno zabali. Aký to má zmysel?“ prerušil ho Will. „Pamätáš si, čo Rebeccy hovorili o Domíniu? My nezabránime rozšíreniu toho vírusu po Povrchu. Rozhodne nie, kým zostaneme tu.“ Pustil kefku s myšiakom Mickeym do mastnej kaluže, akoby chcel utopi namaované zvieratko, ktoré zdobilo jej rukovä. „Aký to má zmysel?“ zopakoval.

Chester strácal trpezlivos. „Sme tu preto, že sme spolu a tým hnusným kravám sme prešli cez rozum. je to ako... ako...“ Na chvíu sa zasekol a hadal správny výraz. „je to ako v tej videohre, kde ti dajú ešte jeden pokus. Dostali sme druhú šancu, aby sme zastavili Rebeccy a zachránili všetkých na Povrchu.“ Zdvihol kefku z kaluže, otriasol z nej vodu a vrátil ju Willovi. „Hlavné je, že sme to dokázali, že sme prežili, preboha.“

„To už je len úspech!“ zašomral Will.

„Samozrejme, že je to úspech!“ Chester potriasol kamaráta za plece. „No tak, Will, ty si nás vždy hnal dopredu, ahal si nás za sebou, ty si bol čudák, ktorý...“ Chester zmĺkol a rýchlo sa nadýchol, „... ktorý musel vždy zisti, čo je za alším rohom. Pamätáš sa?“

„Lenže nedostali sme sa práve preto do problémov?“ vzdychol Will.

Chester povedal čosi ako „hm“ a „áno“. Potom energicky pokrútil hlavou. „A ešte ti chcem poveda...“ Chester stíchol a odvrátil oči. Mlčal a jemne kopal do kúska skaly. „Will... bol som idiot.“

„Na tom nezáleží,“ odvetil Will.

„Čoby, záleží. Správal som sa ako hlupák. Mal som všetkého po krk... aj teba. Povedal som vea vecí, ktoré som nemyslel vážne. A teraz a prosím, aby si pokračoval v bádaní, a subujem, že už nebudem šomra. Prepáč.“

„To nič,“ zahundral Will trochu zahanbene.

„Len urob to, čo vieš najlepšie. Dostaň nás odtiato,“ naliehal naňho Chester.

„Pokúsim sa.“

BLIžŠIE, ĎALEj

„Spolieham sa na teba, Will. Aj všetci udia na Povrchu. Nezabúdaj,

že tam mám mamu a otca. Ani za svet nechcem, aby sa nakazili vírusom a zomreli.“

„Nie, samozrejme,“ pohotovo odvetil Will, akoby si zrazu uvedomil

vážnos situácie. Chester rodičov úbil a ich osud, spolu s osudmi státisícov, ak nie miliónov iných udí by bol spečatený, keby styxom sprisahanie vyšlo.

„Tak po, kamoš,“ vzdychol Chester, podal Willovi ruku a pomohol mu vsta. Spolu prešli cez vodopád a znovu sa ocitli na gumovitej hmote.

„Chester,“ ozval sa Will trochu sebaistejšie. „Mal by si niečo vedie.“

„Čo také?“

„Nevšimol si si nič zvláštne?“

Chester nevedel, kde zača. Pokrútil hlavou – umastená kučeravá hriva mu len tak nadskočila a jeden prameň sa mu zachytil do úst. Zhnusene ho vypul a ešte chvíu prskal. „Len to, že táto vec, na ktorú sme dopadli, má odpornú chu.“

„Predpokladám, že sme na obrovskej špinavej hube,“ pokračoval Will. „Pristáli sme na nejakom jej výčnelku. Tá huba asi vytŕča do Prieduchu. Raz som niečo podobné videl v televízii – v Amerike bola obrovská huba, ktorá prerastala až niekoko tisíc kilometrov pod zem.“

„To akože...“

„Počkaj,“ prerušil ho Will. „Toto je zaujímavé. Dobre sa pozri.“ V dlani mal svetelnú guu a zahka ju vyhodil asi pä metrov do vzduchu. Chester prekvapene sledoval, ako klesla naspä Willovi do ruky – ani v spomalenom zábere.

„Hej, ako si to spravil?“

„Skús to,“ Will podal guu Chesterovi, „ale neho ju príliš silno, lebo o ňu prídeme.“

Chester vyhodil guu dohora. Samozrejme, príliš silno, a gua odletela asi o dvadsa metrov. Osvetlila alšiu rímsu z huby nad nimi a potom sa prízračne zniesla dole a ožiarila im tváre.

„Ako sa to...?“ hlesol Chester. Oči mal rozšírené od údivu.

„Necítiš to? Tú... bezváhovos?“ Will našiel to správne slovo. „je tu slabá gravitácia. Asi tretina z tej, na ktorú sme zvyknutí na Povrchu,“

VONý PÁD V PODZEMÍ

pokračoval Will a ukázal hore. „Týmto – a mäkkým pristátím na hube – sa možno vysvetuje, prečo z nás nie sú palacinky. No musíš sa pohybova opatrne, lebo inak vzlietneš a ocitneš sa zase v Prieduchu.“

„Slabá gravitácia,“ zopakoval Chester. Ešte stále nič nechápal. „Čo to presne znamená?“

„Znamená to, že sme dopadli vemi hlboko.“

Chester naňho zmätene pozrel.

„Rozmýšal si už niekedy, čo sa asi tak nachádza v strede Zeme?“ opýtal sa ho Will.

Kapitola 2

D

rake sa zakrádal lávovým tunelom. Zazdalo sa mu, že niečo počuje,

a nastražil uši. „Nič,“ povedal si po chvíli a potom si z opaska odo

pol ponú fašku a napil sa. Zamyslene prehĺtal a pozeral do šera v tuneli. Uvažoval o tom, čo sa stalo na okraji Prieduchu.

Odišiel odtia, skôr ako starý styx prikázal trom limitátorom, aby skočili do náručia smrti, no bol svedkom strašných udalostí, ktoré sa odohrali predtým. Skrýval sa na svahu nad Prieduchom a nemohol zabráni Calovej hroznej smrti. Willovho mladšieho brata zastrelili styxskí vojaci, ke v panike stratil hlavu a vošiel im do rany. O niekoko minút sa rozpútalo peklo a pohltilo Willa a ostatných – ani ich nemohol Drake zachráni. Mohol sa len nečinne prizera, ako styxský oddiel spustil pabu a Elliottovú, Willa aj Chestera doslova zmietol do Prieduchu.

Drake toho v Hlbinách zažil s Elliottovou dos, takže zvyčajne vedel odhadnú jej správanie. A hoci to vyzeralo beznádejne, Drake dúfal, že sa jej a chlapcom podarilo zachyti na svahu kolosálnej diery. Preto neposlúchol inštinkty, ktoré mu radili, aby sa čím skôr odpratal z územia plného styxov a ich zúrivých bojových psov.

Kým limitátori prehadávali okolie Prieduchu, Drake napínal uši, aby zachytil ich komunikáciu pri prípadnom objavení a vyahovaní Elliottovej a chlapcov. Keby ich zajali, aspoň by sa neskôr mohol pokúsi vyslobodi ich.

Lenže minúty plynuli, pátranie pri Prieduchu pokračovalo a Draka sa zmocňovalo zúfalstvo. Musel sa zmieri s tým, že Elliottová s chlapcami naveky zmizli, že spadli a zahynuli. Samozrejme, už desaročia po

VONý PÁD V PODZEMÍ

čúval príbehy o mužovi, ktorý sa kedysi zrútil do Prieduchu a zázračne sa objavil na banskej stanici aj s neuveritenými príbehmi o fantastických ukrytých krajinách. Lenže smola – Drake tej povedačke neveril. Vždy tvrdil, že ju rozširujú styxovia, aby Kolonistom nasadili do hlavy chrobáka. Nie, Drake bol presvedčený, že pád do Prieduchu nemôže preži nik.

Okrem toho sa začal obáva, že ho vyňuchajú styxské psy – zúrivé zubaté obludy, ktorých ukrutnosti sa vyrovnali len ich stopárske schopnosti. Dosia jeho pach nezachytili, pretože paba po sebe zanechala oblaky dymu. Vietor ich však rýchlo rozháňal, takže ho už vemi dlho pred psami neochránia.

Zvažoval, či by nemal zmiznú, ke začul hluk. Usúdil, že limitátori objavili Elliottovú a chlapcov, preto sa oprel o lakte a šikovne vyzrel spoza menhiru, za ktorým sa ukrýval. Nealeko bolo dos vojakov s lampášmi a vaka ich svetlu jasne videl, čo robia.

Dolu pri Prieduchu nakrátko zazrel akúsi postavu – uháňala dopredu

s rozpaženými rukami.

„Sarah?“ šepol.

Naozaj vyzerala ako Sarah jeromová, Willova matka, lenže nechápal,

ako sa jej podarilo zdvihnú a ešte aj uteka. Bola tak vážne zranená, že ju vlastne považoval za mŕtvu.

A predsa bola nažive a uháňala ako bez duše. Drake videl reakciu styxov – vrhli sa k nej, mierili na ňu. Nik však nestihol vystreli a Sarah schytila dve menšie postavičky a strhla ich do Prieduchu so sebou. Zmizla aj s nimi.

„No nech ma porantá,“ zamrmlal Drake, ke k jeho ušiam doahli vysoké výkriky. Sarah, pomyslel si. To kričí Sarah.

Počul však aj iné hlasy – hlasy styxských vojakov. Ozývali sa po celom svahu a ich kroky duneli len niekoko metrov od jeho úkrytu. Drake sa vrhol spä za menhir, no riskol ešte jeden pohad.

Vojaci sa zhromaždili okolo miesta, odkia Sarah skočila. jeden styx vyskočil na kus muriva a vykrikoval rozkazy. Vyzeral starší a na sebe mal dlhý pláš a bielu košeu, nie bojovú uniformu limitátorov. Drake ho už v Kolónii videl – očividne to bol ktosi vemi významný, niekto z najvyššieho velenia. Aj teraz rýchlo a efektívne organizoval vojakov do

BLIžŠIE, ĎALEj

dvoch skupín – jednu poslal skontrolova Prieduch, druhú prehadáva svahy nad Prieduchom s pomocou psov.

Najvyšší čas zmiznú, uvedomil si Drake.

Na svah vyliezol celkom ahko a ani ho nezbadali. Potom sa vytiahol z jaskyne. Ke sa ocitol v lávových tuneloch, pohyboval sa vemi opatrne, najmä preto, že mal so sebou iba strelomety, tie najobyčajnejšie palebné zbrane.

Až teraz, ke si naposledy odpil z ponej fašky a zatvoril ju, zamyslel sa nad tým, čo videl pri Prieduchu. „Sarah,“ povedal a myse sa mu vrátila k tomu obrazu – ranená žena skáče a berie so sebou na druhý svet dvoch styxov.

Potom mu to došlo.

Tie výkriky, ktoré počul, nevyšli z jej hrdla.

To kričali dievčatá. Dvojčatá! Sarah sa pomstila tak, že strhla do priepasti Rebeccy! Vedela, že jej zostávajú posledné minúty života a jej synovia sú mŕtvi, a tak sa pomstila.

To je ono!

Obetovala sa, aby zabila dvojčatá. Drake vedel, že dvojčatá mali pri sebe smrtiaci vírus Domínium, pretože sa tým stále chvastali pred Willom. Vyhlasovali, že vírus rozšíria medzi Pozemšanov, a naznačili, že na to potrebujú jedinú ampulku. Sarah tvrdila, že jedno z dvojčiat dostalo čerstvo replikovaný vírus, práve ke prišla do Hlbín. Drake by sa bol stavil, že tá ampulka bola jediná, ktorú styxovia vlastnili. Bolo teda možné, že Sarah svojou pomstou nevedomky prekazila styxské plány na zničenie Pozemšanov.

Úžasné!

To, čo vykonala, Drake pokladal za takmer nemožné.

Pokrútil hlavou a vykročil, no prudko zastal. Mykol sa, akoby dostal elektrický šok.

„Dofrasa, ja somár!“ skríkol. Niečo mu ušlo. To, čo urobila Sarah, nebolo až také dokonalé riešenie. Sarah tú prácu začala, no niekto ju musel dokonči.

„Bunker,“ zamrmlal, ke si uvedomil, že stopy vírusu sa možno ešte stále nachádzajú v zapečatených testovacích celách uprostred obrovského betónového komplexu. Styxovia skúšali účinnos vírusu na hŕst

VONý PÁD V PODZEMÍ

ke nešastných Kolonistov a vzbúrencov a ich mŕtvoly možno stále obsahujú živý vírus. Drakovi došlo, že styxovia o tom určite vedia – a že sa tam musí dosta skôr ako oni a zniči všetky pozostatky.

Rozbehol sa a cestou sa mu v hlave rodil plán. Z tajného úkrytu na

polceste k bunkru vyberie výbušniny. je celkom možné, že styxovia stále strážia Vekú planinu, ale do ciel sa aj tak musí dosta čo najrýchlejšie. Fajn, pôjde skratkou. Tentoraz niet času na prehnanú opatrnos.

Ide o vea. Pani Burrowsová stála v chodbe ústavu Humphrey House a stále sa nevedela rozhodnú. Tá čas z nej, ktorá nástojčivo túžievala po televízii, sa v to sobotné popoludnie prejavovala slabšie. Vedela, že vysielajú nejaký program, ktorý by sa patrilo vidie, ale nespomínala si na jeho názov. Trochu ju to znepokojilo – na podobné veci väčšinou nezabúdala.

Pokrútila hlavou a vykročila po nahrubo navoskovanom zelenom linoleu k miestnosti, kde stál jediný tamojší televízor.

„Nie,“ povedala zrazu a zastala.

Načúvala zvukom a hlasom, čo sa ozývali z rozličných častí budovy. Splývali do skresleného šumu ako zvuky vo verejných plavárňach a ju odrazu ovládol pocit opustenosti. Nachádzala sa v neosobnej budove plnej vyškolených zamestnancov a duševne chorých udí, ale nikomu na nej nezáležalo. Samozrejme, zamestnancom šlo o jej zdravie, ale brali ju len ako pacientku. Inak jej boli všetci cudzí a ona bola cudzia im. Raz – ke sa rozhodnú, že sa uzdravila a môže uvoni poste pre niekoho iného – ju pošlú preč.

„Nie!“ zahrozila päsami nad hlavou. „ja som predsa viac!“ vyhlásila, ke okolo nej rezkým krokom prešiel zriadenec. Ani na ňu nepozrel – udia sa tu bežne rozprávali sami so sebou.

Zvrtla sa na vyšliapaných podošvách papúč a vybrala sa po chodbe, preč od televízneho lákadla. Z vrecka župana vylovila kartičku, ktorú jej dal ten policajt. Od posledného stretnutia s ním uplynuli tri dni, takže bol najvyšší čas, aby jej oznámil niečo konkrétne. Ke docupitala k telefónnemu automatu, ohýbala v prstoch lacnú vizitku. „Detektív inšpektor Rob Blakemore,“ zamrmlala.

BLIžŠIE, ĎALEj

Chvíu uvažovala o neznámej žene, ktorá ju navštívila pred niekokými mesiacmi. Tvárila sa ako sociálna pracovníčka, ale pani Burrowsová ju odhalila. Bola to Willova biologická matka a vyhlásila, že Will zavraždil svojho brata. Lenže to bolo obvinenie pritiahnuté za vlasy a pani Burrowsovú nezaujímalo. Väčšmi ju trápilo niečo iné: Nechápala, prečo sa žena ukázala až teraz – prečo čakala, kým Will odišiel. Navyše na pani Burrowsovú vemi zapôsobilo vášnivé odhodlanie tej ženy. Vlastne nie, odhodlanie bol slabý výraz.

A práve to napokon otriaslo pani Burrowsovou a vytrhlo ju z bezpečného spomaleného sveta ako závan studeného víchra. Pri stretnutí s Willovou biologickou matkou pocítila čosi celkom iné ako ten odvar z reálneho života, ktorým ju kŕmila televízia. Niečo skutočné, neodbytné, neodolatené.

Strčila do telefónneho automatu kreditnú kartu a vyukala číslo.

Bol víkend, takže detektív inšpektor Blakemore nemal službu. Pani Burrowsová mu však zanechala siahodlhý odkaz u nešastnej policajtky na recepcii, ktorá mala smolu, že zdvihla slúchadlo.

„Highfieldska policajná stanica, čo si žel...“

„Tu je Celia Burrowsová. Detektív inšpektor Blakemore súbil, že sa mi v piatok ozve, ale neozval sa, tak mu volám, aby mi zatelefonoval hne v pondelok, pretože povedal, že si pozrie tie zábery z bezpečnostnej kamery, ktoré si vzal, a že vyberie dobrý záber na tvár tej ženy a poda neho spraví policajný kresliar nejaký portrét a ten sa rozšíri po policajnom intranete, lebo niekto by ju mohol identifikova, a ešte uvažoval, že by mu pomohli aj médiá, a, mimochodom, ak ste náhodou nezachytili moje meno, volám sa Celia Burrowsová, dovidenia.“

žena pri telefóne nestihla ani hlesnú, a pani Burrowsová tresla slúchadlom. „Dobre,“ zablahoželala si a vybrala kreditku z automatu. Potom sa zamyslela a vyukala ešte sestrino číslo.

„Zvoní!“ povedala si pani Burrowsová. Už to bol úspech, pretože niekoko mesiacov bolo to číslo nedostupné, čo zrejme znamenalo, že sestra zase zabudla plati účty.

Telefón alej zvonil, nik ho však nezdvihol.

„Tak zdvihni, jean, zdvihni!“ zakričala pani Burrowsová do slúchadla. „Kde tr...“

VONý PÁD V PODZEMÍ

„Haló,“ zašomral mrzutý hlas. „Kto je tam?“

„jean?“ opýtala sa pani Burrowsová.

„Nijakú jean nepoznám. Máte zlé číslo,“ povedala teta jean. Pani

Burrowsová začula chrúmanie, akoby sestra prežúvala hrianku.

„Počúvaj ma, tu je Ce...“

„Neviem, čo predávate, ale nič nepotrebujem!“

„Nie!“ zvrieskla pani Burrowsová, ke sestra zložila. Odtiahla si slúchadlo od ucha a spustila: „jean, ty sprostá krava!“ Chcela jej zavola znovu, ke si všimla, že k nej po chodbe kráča vycivená žena.

Pani Burrowsová vrátila slúchadlo na vidlicu, vyšklbla z automatu kreditku a zastala sivovlasej hlavnej sestre cestu. V tej chvíli sa rozhodla, čo urobí.

„Odchádzam,“ vyhlásila.

„Ale? A prečo?“ spýtala sa hlavná sestra. „Zmohla vás smr pani L.?“

Pani Burrowsová na počudovanie nenachádzala slov. Otvorila ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások, lebo si spomenula na pacientku, ktorá dostala ten záhadný vírus, čo sa prehnal krajinou a potom aj svetom. No hoci väčšina udí sa po ňom týždeň či dva pasovala s chronickými zápalmi očí a úst, pani L. sa vírus dostal do mozgu a zabil ju.

„Asi aj preto,“ priznala. „Umrela tak náhle, že som si uvedomila, aký je život vzácny a ako mi uniká,“ povedala.

Hlavná sestra súcitne prikývla.

„Viete,“ pokračovala pani Burrowsová, „tak dlho nemám správy o manželovi ani o synovi, že som zabudla na posledného člena rodiny – moju dcéru Rebeccu. Býva u mojej sestry a niekoko mesiacov sme sa nerozprávali. Cítim, že by som mala by s ňou. Myslím, že ma potrebuje.“

„Chápem, Celia,“ prikyvovala hlavná sestra s úsmevom a upravovala si husté sivé vlasy, ktoré mala stiahnuté do dokonalého drdola.

Aj pani Burrowsová sa usmiala. Hlavná sestra nemusí vedie, že nemieni necha prípad zmiznutého manžela a syna len v rukách polície. Nadobudla presvedčenie, že kúčom k záhade je neznáma žena, ktorá ju prišla navštívi, ba možnože práve ona Willa uniesla. Policajti pani Burrowsovej opakovali, že „sa prípadu venujú“ a „robia všetko, čo je v ich silách“, ale aj tak chcela pátra na vlastnú päs. A to nemohla robi tu, kde mala k dispozícii len verejný telefónny automat.

BLIžŠIE, ĎALEj

„Musím vás upozorni, že pred odchodom by ste sa mali poradi so svojím terapeutom.“ Hlavná sestra pozrela na hodinky. „Lenže to sa dá až v pondelok a vidím, že ste pevne rozhodnutá. Hne vám prinesiem prepúšací list a podpíšete mi ho.“ Obrátila sa a potom zastala. „Inak, musím poveda, Celia, že naše milé rozhovory mi budú chýba.“

„Aj mne,“ usmiala sa pani Burrowsová. „Možno sa sem ešte raz vrátim.“

„To by som vám neželala,“ povedala hlavná sestra a zamierila do svojej kancelárie. „Musíme nájs Elliottovú,“ vyhlásil po niekokých váhavých krokoch Chester.

„Počkaj.“ Ke sa Will pokúsil zdvihnú ruku, zastonal od bolesti.

„Čo je?“ opýtal sa Chester.

„Ruky, hlava, dlane,“ šomral Will. „Všetko ma pekelne bolí.“

„Mne to hovor,“ odsekol Chester a jeho kamarátovi sa podarilo zdvihnú ruku až ku krku, hoci znovu pridusene zjojkol.

„Ktovie, či funguje.“ Will začal odbaova priezor na nočné videnie, ktorý sa mu pri páde omotal okolo krku.

„Drakov priezor?“ ozval sa Chester.

„Hej, Drakov,“ prikývol Will a stuhol. „Pamätáš si, čo povedali Rebeccy? Myslíš, že vtedy výnimočne neklamali?“

„Čo? že si nezastrelil jeho?“ váhavo sa spýtal Chester. Prvý raz spomenuli boj na Vekej planine a pochytil ho nejasný nepokoj.

„Chester, nech už tí limitátori mučili kohokovek, som presvedčený, že si ho minul.“

„Aha,“ zamrmlal Chester. Will vyzeral zamyslený.

„Keby boli Draka chytili alebo zabili, Rebeccy by sa tým predo mnou iste pochválili,“ vyhlásil.

Chester pokrčil plecami. „Možno im neutiekol a niekde ho držia. A možno to bola len alšia z ich hnusných lží.“

„Nemyslím,“ povedal Will a v očiach mu zasvietila nádej. „Čo by mali z toho, že by klamali v takej maličkosti?“ Pozrel na Chestera. „Takže ak Drake prežil a limitátorom ušiel... ktovie, kde je teraz?“

„Možno sa schoval na Vekej planine,“ nadhodil Chester.

VONý PÁD V PODZEMÍ

„Alebo šiel hore, na Povrch. Nepýtaj sa ma prečo, ale mám pocit, že

on sa vie na Povrch dosta hocikedy, ke chce.“

„Nech je kdekovek, pomoc by sa nám rozhodne zišla,“ prehodil

Chester pri pohade do tmy. „Kiežby bol teraz tu s nami.“

„To by som neželal nikomu,“ zafučal Will a zdvihol si priezor k tvári.

Navliekol si remeň okolo hlavy, zatiahol ho a potom si objektív nasadil priamo na pravé oko. Zistil, že z malej pravouhlej jednotky, čo mal vo vrecku nohavíc, sa vytiahol kábel, a kým prístroj zapol, znovu ho pripojil. „Zatia ešte, chvalabohu, ide,“ vydýchol, ke sa objektív tlmene oranžovo zamihotal.

Zatvoril avé oko a pravým sa zadíval pred seba. Vyčkával, kým sa

obraz vyčíri. „Myslím, že je okej... Hej, funguje,“ oznámil Chesterovi a vstal. S pomocou prístroja videl celý hubovitý útvar akoby v oranžovom svetle.

„Páni, Chester, vyzeráš fakt čudne,“ zachichotal sa pri pohade na oranžového kamaráta. „Trochu ako otlčený grep – a s trvalou!“

„Na mňa sa vykašli,“ netrpezlivo ho prerušil Chester. „Len mi povedz, čo vidíš.“

„No, všetko je tu ploché a veké,“ odvetil Will. „Vyzerá to trochu ako... no...“ zaváhal, hadal vhodné prirovnanie, „... ako na pláži tesne po odlive. je to hladké, ale je tu zopár dún.“

Stáli na mierne zvlnenej plošine vekej asi ako dve futbalové ihriská, hoci sa nedalo presne odhadnú, kam až siaha.

Will zazrel o niečo alej vekú skalu a po pár vekých krokoch sa na ňu vyštveral. Vaka slabej gravitácii sa ani nezadýchal.

„Myslím, že tamto vidím rímsu... Asi o tridsa metrov alej.“ Rozoznával kraj hubovitého útvaru. Vaka priezoru videl omnoho alej, až do obrovitánskeho sveta Prieduchu. Dokonca rozoznával jeho vzdialenejšiu stenu, vyzerala popukaná a ligotala sa, lebo po nej stekala voda. „Dokelu, Chester, spadli sme do poriadnej diery!“ zašepkal, ke si uvedomil, aké rozmery má Prieduch. Takto by sa asi cítil, keby zazrel holú stenu Mount Everestu z okienka letiaceho lietadla.

Potom zdvihol hlavu a pozrel hore. „Tuším máme nad sebou alší výčnelok.“ Chester prižmúrenými očami zízal na to, čo asi videl kamarát, no cez hustú tmu, ktorá všetko zahaovala, nič nezazrel. „Nie je

BLIžŠIE, ĎALEj

taký veký ako ten náš,“ oznámil mu Will. „A sú v ňom diery.“ Skúmal ich a uvažoval, či ich zapríčinili padajúce balvany a úlomky skál.

„Ešte niečo?“ zaujímal sa Chester.

„Vydrž,“ povedal Will a obrátil hlavu, aby mal lepší výhad.

„No?“ nástojil Chester. „Čo vi...“

„Budeš chvíu ticho?“ zasyčal Will, lebo jeho pozornos upútalo zopár

zvláštnych objektov. Boli pravidelné a očividne neboli dielom prírody, dokonca ani zvláštnych síl podzemnej prírody, ktoré ho stále prekvapovali. Tie objekty sem nepasovali. „je tu čosi náramne čudné,“ povedal a ukázal tým smerom. „Aha, na okraji výčnelka.“

„Kde?“ zhíkol Chester.

Prešlo niekoko sekúnd a obraz vo Willovom priezore sa opä rozmi

hotal od statickej elektriny, no potom sa vyčistil. „Hej, je ich tam vea. A vyzerajú ako...“ Neisto sa odmlčal.

„Ako čo?“

„No, ako siete v nejakých rámoch. Takže tu dolu možno nie sme

sami,“ doložil Will. „Aj ke sme spadli poriadne hlboko.“

Chester tú informáciu strávil a vyblafol: „Myslíš, že tu sú styxovia?“

Zakol sa, že sa zase ocitli v nebezpečenstve.

„Neviem, ale...“ Will nedokončil vetu.

„Čo?“ vyletelo z Chestera.

Ke Will znovu prehovoril, Chester ho takmer nepočul. „... myslím, že v jednej sieti je telo,“ šepol.

Chester sa len díval, ako sa Will trasie.

„Bože, myslím, že je to Cal,“ vydýchol Will. S hrôzou upieral zrak na telo s roztiahnutými končatinami zachytené v sieti, na telo, ktoré Chester nemohol zazrie.

„Hm, Will,“ ozval sa Chester.

„No?“

„Možno to nie je Cal. Možno je to Elliottová.“

„Možno, ale podobá sa skôr na Cala,“ pridusene odvetil Will.

„Tak či onak ešte musíme pohada toho druhého. Ak to naozaj nie je Elliottová, možno stále...“ Chester posledné slovo prehltol, no Will vedel, čo chcel poveda.

„... žije,“ dopovedal zaňho. Obrátil sa k Chesterovi, od návalu emócií

VONý PÁD V PODZEMÍ

prudko dýchal. „Dokelu, čo to trepeme? Hovoríme o živote a smrti ako o nejakej známke zo školy alebo čo. Tuším nám preskočilo.“

Chester ho chcel preruši, no Will rapotal alej.

„Môj brat asi visí tam hore a asi je mŕtvy. A môj ocko a strýko Tam a babička Macaulayová... všetci zomreli. Všetci okolo nás zomierajú. A my sa o tom bavíme akoby nič. Čo sa to z nás stalo?“

Chester pokrútil hlavou a zvrieskol: „A čo s tým máme robi? Keby bolo po vôli tým hnusným dvojčatám, zomreli by sme tiež a tento hlúpy rozhovor by sme vôbec neviedli!“ Will ho zaknuto pozoroval – kamarátova zlos ho prekvapila. „Tak už zlez a po so mnou hada toho jediného človeka, ktorý by nám mohol pomôc vráti sa domov!“ pokračoval Chester.

Will sa naňho mlčky díval a potom zoskočil. „Hej, máš pravdu,“ zamrmlal. „Ako vždy.“

Kráčali po povrchu huby a pri predstave, že nájdu Elliottovú, ich obchádzala hrôza.

„Sem som dopadol,“ povedal Chester a ukázal na to miesto. Potom si čupol a zašklbal lanom, ktoré ich malo zavies k Elliottovej – ak neprasklo. Ke ním trhol, vyrobilo do huby zárez a chlapci ho neochotne nasledovali. Kým sa stihli spamäta, stáli pri Elliottovej. Ležala na boku presne ako Will a jej štíhle telo sa ponáralo hlboko do huby.

„Márnos, tuším má v tom svinstve zaborenú tvár!“ vzdychol Chester. Hodil sa dole a pokúsil sa jej obráti hlavu, aby jej huba nezapchávala nos a ústa. „Rýchlo! Čo ak nemôže dýcha?“

„A je...?“ ozval sa z druhej strany jej tela Will.

„Neviem,“ odsekol Chester. „Pomôž mi ju vytiahnu!“

Chester sa zaprel a Will chytil dievčinu za nohu. Huba hlasno maskla a pustila ju.

„Preboha!“ zvrieskol Chester, ke zazrel jej ruku. Elliottová ani počas voného pádu nepustila zbraň a to zhoršilo následky jej dopadu na hubu. Remeň sa jej omotal okolo predlaktia, ktoré mala škaredo pokrútené. „Má ruku v háji.“

„Určite je zlomená,“ zúfalo prikývol Will, ke čistil Elliottovej tvár od hubovitej hmoty a odliepal jej vlákna z úst a nosa. „No žije. Dýcha,“ oznámil Chesterovi. Ten upieral oči na zranenú končatinu.

BLIžŠIE, ĎALEj

Will obišiel Elliottovú, odstrčil Chestera a opatrne jej odmotal remeň pušky z ruky.

„Dávaj pozor,“ zachripel Chester.

Will mu podal pušku a rozviazal lano, čo mala Elliottová okolo pása. Zároveň jej z chrbta stiahol ruksak – najskôr vyslobodil z popruhov nezranenú ruku. „Musíme ju dosta do úkrytu,“ povedal. Zdvihol dievča a preniesol ho do jaskyne.

Položili ju na hromádku šiat. Dýchala pravidelne, ale bola v bezvedomí.

„A čo teraz?“ spýtal sa Chester s pohadom stále upretým na vykrútenú ruku.

„Neviem. Asi počkáme, kým sa preberie,“ pokrčil plecami Will. „Idem sa pozrie na Cala,“ vzdychol po chvíli.

„Will, nemohol by si ho necha tak?“ nadhodil Chester. „Už mu nepomôžeš.“

„je to môj brat,“ odvetil Will a vyšiel z jaskyne.

Chvíu chodil dookola a pozoroval výčnelok nad svojou hlavou, až kým neobjavil väčší otvor. Potom skočil. Inokedy by ho skutočnos, že letí vzduchom rýchlosou delovej gule, naplnila hrôzou. Teraz mu to bolo fuk, pretože musel myslie na to, čo ho čakalo.

Ako stúpal cez dieru v hube, uvedomil si, že to prehnal – že ho sila skoku nesie prialeko. Vysokým oblúkom míňal druhý výčnelok.

„Hej!“ skríkol poplašene a zamával rukami, aby ubral výšku.

A potom začal klesa. Uvedomil si, že mieri k nejakým konštrukciám, ktoré sa týčili na hube. Vyzerali ako hrubé stonky vysoké asi šes až sedem metrov a na ich konci viselo čosi ako basketbalové lopty. Zo vzdialeného kúta mozgu ho akýsi hlas informoval, že sú to „plodnice“ – mali niečo spoločné s rozmnožovaním húb. No nemal o tom kedy uvažova. Vletel rovno medzi ne a zúfalo chmatol po gumovitých stonkách. Hoci sa všetky bu poodlamovali, alebo sa z nich odpojili lopty a rozleteli sa všetkými smermi, aspoň ho trochu spomalili.

Ke sa mu v rukách oddelila od huby posledná plodnica, dopadol na

pevný povrch. Nebolo to však o nič lepšie – po kolenách sa kĺzal na mastnote a mieril rovno k okraju. Už tam neboli nijaké plodnice, ktoré by ho zastavili, tak sa hodil na prsia a zaboril prsty aj špičky topánok do

VONý PÁD V PODZEMÍ

huby. Zavyl, lebo si predstavil, že sa zo zakriveného okraja zrúti do Prieduchu, no v poslednej chvíli zabrzdil.

„Dofrasa, to bolo o vlások,“ zafučal a zmeravel ako socha. Naozaj

o vlások – hlava mu prečnievala cez okraj huby dos aleko, aby dovidel na plošinu, z ktorej sem vyskočil.

Odtiahol sa od okraja a chvíu tam iba ležal. „No, švihaj,“ povzbudil

sa napokon a vydriapal sa na nohy. Vemi opatrne sa vybral k rámom. Po tom šoku nemienil riskova nijaké prudké pohyby.

Rámy boli prosté pravouhlé konštrukcie, veké asi ako futbalová

bránka a vyrobené poda všetkého z kmeňov mladých stromčekov s približne desacentimetrovým priemerom, v každom rohu pozväzovaných. Ak boli z dreva – lebo tým si Will nebol istý –, bolo začiernené, akoby obhorené. Sie v rámoch tvorili hrubé laná len vone pospletané dohromady. Na dotyk boli drsné a vláknité a Will predpokladal, že sú z vláken nejakej rastliny, azda tejto obrovskej huby. Ke kráčal popri sieach, všimol si, že mnohé sú potrhané, no tá, v ktorej visel Cal, vyzerala zachovaná.

Podišiel k bratovej mŕtvole, prinútil sa na ňu pozrie a potom odvrátil zrak. Zahryzol si do pery a uvažoval, či by sa nemal hne vráti k Chesterovi. Ve už aj tak nič nezmôže. Telo by mohol pokojne necha tu.

Potom začul Tamov hromový hlas, akoby strýko stál veda neho.

„Bratia, čo bratia, moji synovci!“ Tam to povedal, ke sa Will a Cal po rokoch odlúčenia znovu stretli u jeromovcov v Kolónii.

A krátko predtým, ako sa Tam obetoval, aby mohli Will a Cal utiec,

Will mu prisúbil, že dá na Cala pozor.

„Prepáč, Tam,“ povedal teraz nahlas. „Nezvládol som to. Sklamal som a.“

„Snažil si sa, chlapče. Viac si urobi nemohol,“ ozval sa Tamov vážny hlas. A hoci Will vedel, že to je len výplod jeho predstavivosti, trochu ho to utešilo.

Stále sa však bál priblíži ku Calovmu telu a špekuloval, či ho predsa len nemá necha tam.

„Nemôžem. Nebolo by to správne,“ presviedčal sa. Vzdychol, podišiel k sieti a skúsil, či ho rám udrží. Ke ho potisol nohou, trochu zaškrípal, no zdalo sa, že pevne väzí v hube. Opatrne sa šplhal po sieti ku Calovi,

BLIžŠIE, ĎALEj

ktorý visel vo vzdialenom rohu. Ako sa pod Willovou váhou laná posúvali, musel ís čoraz pomalšie. A bál sa, lebo rám prečnieval nad priepas. Utešoval sa, že aj keby rám padol, skončí len na nižšej rímse z huby. Teda ak bude ma šastie.

Priliezol k bratovmu telu. Cal bol k nemu obrátený chrbtom a Will

bol rád, že mu nevidí do tváre. Chlapec mal stále okolo pása povraz a Will ho chytil a navinul si voný koniec na zápästie. Pri jeho rýchlej prehliadke si uvedomil, že je čisto pretrhnutý. Aby nemusel myslie na to, že od bratovej mŕtvoly ho delí len pár centimetrov, začal si predstavova, ako sa to asi stalo. Cal sa zachytil v sieti a ostatní – on, Chester aj Elliottová – padli na výčnelok pod ním. Cal ich zadržal ako kotva a možno im tým zachránil život. Neby neho, boli by padali alej.

Will držal rozstrapkaný koniec povrazu a netušil, čo urobí. jeho brat vyzeral so zvláštne ohnutým krkom a nohou vemi malý a krehký. Will vystrel ruku a opatrne sa dotkol pokožky na chlapcovom predlaktí – siahol tam iba končekom prsta a rýchlo ho aj odtiahol. Koža bola studená, tvrdá a ničím nepripomínala živého Cala.

Willovu hlavu naplnili záblesky, akoby videl náhodne poprepájané scény z filmu. Spomenul si, ako sa Cal smial, ke spoločne z okna spálne pozorovali Čierny vietor. Nasledoval príval alších spomienok – na mesiace, ktoré spolu prežili v Kolónii, aj na tú chvíu na začiatku, ke Cal prišiel po Willa, zobral ho domov a predstavil ho rodine, o ktorej Will dovtedy netušil.

„Všetkých som sklamal,“ zamrmlal Will cez zaaté zuby. „Strýka Tama, babičku Macaulayovú, dokonca aj svoju skutočnú mamu,“ povedal a spomenul si, ako museli necha smrtene zranenú Sarah v tuneli. „A teraz aj teba, Cal,“ povedal telu, ktoré sa pokyvkávalo v náporoch vetra. Z očí mu vyhŕkli slzy.

„Prepáč, Cal,“ opakoval a vzlykal. Potom začul tiché zavytie. Utrel si slzy a zaškúlil na nižší výčnelok. Bartlebyho oči pod ním žiarili ako vyleštené cínové taniere – upierali sa na Willa. Will teda neoplakával Calovu smr sám.

A čo teraz? spýtal sa sám seba. Najskôr v duchu, potom aj nahlas.

„Tam, povedz mi, čo mám robi?“ Tentoraz predstavivos mlčala, no

VONý PÁD V PODZEMÍ

Will vytušil, ako by sa zachoval strýko. Musel kona prakticky, tak ako on, aj ke sa mu do toho nechcelo. „Zisti, či tu nie je niečo, čo by sa nám zišlo,“ zamrmlal a začal Calovo telo prehadáva. Našiel