

Elektronická kniha:
Podzemie – Voľný pád v Podzemí
Autor:
Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális
Nakladatelství: | » Albatros Media Slovakia |
Dostupné formáty ke stažení: | EPUB, MOBI, PDF |
Upozornění: | většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování |
Médium: | e-book |
Rok vydání: | 2016 |
Jazyk: | sk |
ADOBE DRM: | bez |
ISBN: | 978-80-808-9323-1 |
Ukázka: | » zobrazit ukázku |
Konečne prichádza tretí diel celosvetovo úspešnej série o podzemnom svete! Cesta do stredu Zeme a k záhrade druhého slnka pokračuje! Príbeh sa začína bezprostredne po Calovej smrti a potom, čo sa Will s Chesterom a Elliottovou zrútili do obrovskej priepasti nazvanej Prieduch. Je to neuveriteľné, ale dlhý pád do útrob planéty prežijú a ocitnú sa v nebezpečnom svete obývanom nevídanými dravými zvieratami. Stretnú tam nečakaného spojenca, no číha na nich aj hrozba v podobe ampulky so smrtiacim vírusom Domíniom, určeným na vyhubenie Pozemšťanov. Dokáže Will so svojimi priateľmi toto nebezpečenstvo odvrátiť? Podarí sa mu konečne nájsť svojho otca? Odpovede na tieto a mnohé iné otázky nájdete v treťom pokračovaní edície Podzemie s názvom Voľný pád v Podzemí!
Katalog vybraných autorů > G > Gális - Vladislav Gális
Katalog vybraných autorů > G > Gordon - Roderick Gordon
Katalog vybraných autorů > W > Williams - Brian Williams
Katalog nakladatelství > A > Albatros Media Slovakia
Elektronické knihy > Ostatní > Nezařazeno

Gordon, Roderick; Williams, Brian; Gális, Vladislav
Cena: 189 Kč

Gordon, Roderick; Williams, Brian; Gális, Vladislav
Cena: 189 Kč

Gordon, Roderick; Williams, Brian; Gális, Vladislav
Cena: 189 Kč
Podzemie
Voľný pád v Podzemí
Aj v tlačenej verzii.
Objedna si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Podzemie – Stratený svet v Podzemí
Podzemie – Hlbšie v Podzemí
Podzemie – Súboj v Podzemí
Roderick Gordon, Brian Williams
Podzemie – Voný pád v Podzemí – e-kniha
Copyright © Fragment 2011
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova
bez písomného súhlasu majiteov práv.
PRVÁ ČASŤ Bližšie, ďalej Kapitola 1 7 Kapitola 2 21 Kapitola 3 37 Kapitola 4 50 Kapitola 5 57 Kapitola 6 69 DRUHÁ ČASŤ U Marthy Kapitola 7 76 Kapitola 8 88 Kapitola 9 97 Kapitola 10 105 Kapitola 11 112 Kapitola 12 116 Kapitola 13 125 Kapitola 14 136 Kapitola 15 150 Tretia časď Kovová loď Kapitola 16 162 Kapitola 17 172 Kapitola 18 178 Kapitola 19 189 Štvrtá časď Podzemný prístav Kapitola 20 200 Kapitola 21 210 Kapitola 22 216 Kapitola 23 228 PIATA ČASŤ Znovu v Highfielde Kapitola 24 240 Kapitola 25 252 Kapitola 26 257
Kapitola 27 267
ŠIESTA ČASŤ
Odchod
Kapitola 28 279
Kapitola 29 284
Kapitola 30 288
Kapitola 31 294
Kapitola 32 297
Kapitola 33 305
Kapitola 34 314
Kapitola 35 326
Kapitola 36 338
Kapitola 37 348
Kapitola 38 351
Kapitola 39 363
Kapitola 40 368 Roderick Gordon a Brian Williams
Aby si sa stal tým, čím nie si,
musíš prejs tadia, kde nie si,
a vieš len to, čo nevieš,
a nevlastníš to, čo vlastníš,
a nie si tam, kde si.
úryvok z básne East Coker z knihy Štyri kvartetá od T. S. Eliota
Len tadiato prechádzame, kým nedosiahneme alšie štádium.
Lenže kam? To všetko je už zariadené.
Len tadiato prechádzame, no musíme sa odpúta.
Máme pokračova, alebo zosta v bezpečí?
úryvok zo skladby Z bezpečia – kam...? od skupiny Joy Division
PRVÁ ČASŤ
Bližšie, ďalej
Kapitola 1
„H
m,“ ticho si zamrmlal popod nos Chester Rawls. V ústach mal tak
sucho, že chvíu trvalo, kým naozaj prehovoril. „Hm, mama, ne
chaj ma,“ povedal napokon, ale nie zlostne.
Niečo ho šteklilo na členku, ako to robievala jeho mama, ke nereagoval na budík a nevyhrabal sa z postele. Vedel, že mama mu nedá pokoj, kým neodhodí paplón a nezačne sa chysta do školy.
„Mami, ešte pä minút,“ zatiahol s očami stále zavretými.
Ležalo sa mu tak pohodlne, že si vychutnával každú sekundu. Často sa tváril, že nepočul budík, lebo vedel, že mama ho napokon vždy príde vytiahnu z postele.
Mal rád chvíle, ke otvoril oči a ona sedela na konci postele. Mal rád jej svieži úsmev, jasný ako ranné slnko. Mala ho na tvári každučké ráno, bez ohadu na to, koko bolo hodín. „Som raňajší typ,“ vyhlasovala veselo, „ale s tvojím ufrflaným otcom je rozumná reč až po niekokých šálkach kávy.“ Potom otca napodobnila – vystrúhala hrozivú grimasu, vysunula plecia a zavrčala ako ranený medve. Chester vždy urobil to isté a spolu sa zasmiali.
Chester sa aj teraz usmial, ale potom ho omráčil akýsi pach. Zmraštil čelo.
„Mama, čo to je? To smrdí hnusne!“ zaúpel. Nevedel si ten zápach vysvetli. Obraz mamy zmizol, akoby niekto vypol televízor. Znepokojene otvoril oči.
Tma.
„Čo je?“ zamrmlal. Áno, tma, nepreniknutená a celistvá. Kútikom
VONý PÁD V PODZEMÍ
oka zachytil slabý ligot. Prečo je tu taká tma? spýtal sa sám seba. Hoci nič nenasvedčovalo, že leží vo svojej izbe, jeho myse ho chvíu presviedčala, že sa zobúdza naozaj tam. To svetlo prichádza určite z okna a ten zápach... pripálilo sa hádam niečo dole na sporáku? Čo sa deje?
Lenže ten zápach bol ohromujúci – sírový smrad, ale ešte čosi... kyslá aróma rozkladu. Tá kombinácia Chesterovi naplnila nozdry a naplo ho. Pokúsil sa nadvihnú hlavu a poobzera sa. No nemohol, lebo hlavu mu niečo držalo, a ruky aj nohy takisto. Akoby sa celý v čomsi zasekol. Najprv mu zišlo na um, že ochrnul. Neskríkol, ale niekokokrát sa prudko nadýchol, aby utíšil hrôzu. Opakoval si, že nestratil cit, takže ochrnutý pravdepodobne nebude. Povzbudilo ho, ke pohol prstami na rukách a na nohách, hoci len slabo. No stále trčal v čomsi pevnom a nepoddajnom.
Znovu pocítil šteklenie na členku, akoby tam stále bola mama, a v hlave mu opä blikol jej matný obraz.
„Mama?“ ozval sa neisto.
Šteklenie prestalo a začul tichý trúchlivý zvuk. Neznel vemi udsky.
„Kto je? Kto je tam?“ oslovil tmu.
Potom sa ozvalo čosi iné – zamraučanie.
„Bartleby? Si to ty, Bartleby?“
Zaplavili ho spomienky na to, čo sa stalo pri Prieduchu. S hrôzou si spomenul, ako jeho, Willa, Cala a Elliottovú obkolesili limitátori. Za sebou mali len obrovskú dieru nazývanú Prieduch. „Preboha,“ hlesol. Čakala ich takmer istá smr v rukách styxských vojakov. Bolo to ako scéna zo zlého sna, z nočnej mory, čo nezmizne ani po prebudení. A všetko pôsobilo tak živo, akoby sa to odohralo len pred niekokými minútami.
Potom prišli alšie spomienky.
„Bože!“ zašepkal a spomenul si na okamih, ke Rebecca, styxské dievča, špiónka vo Willovej rodine, prezradila, že od začiatku mala ešte aj dvojča. Celkom rovnaké. Spomenul si, ako nemilosrdne sa tie dvojčatá Willovi vysmievali, s akou krutou radosou prezrádzali styxské plány na vyhladenie Pozemšanov pomocou smrtiaceho vírusu Domínium. Dvojčatá Willovi opakovali, aby sa vzdal. A potom sa zjavil Cal, Willov brat, a plakal, že chce ís domov.
Vzápätí chlapca skosil dáž guliek.
Cal zomrel.
BLIžŠIE, ĎALEj
Chestera striaslo, ale nútil sa spomína. Vrátila sa mu predstava jeho priatea Willa – ako k sebe vystierali ruky, ako Elliottová kričala a všetkých ich spájal jeden povraz. Chester vedel, že vtedy mali ešte stále nádej. No prečo? Prečo ešte mali nádej? Na toto sa nemohol rozpamäta. Ocitli sa v zúfalej situácii bez možnosti úniku. Chester si teraz s vypätím síl usporiadal myšlienky.
Áno! To je ono! Elliottová sa ich pokúšala dosta do Prieduchu. Ešte mali čas. Chystali sa uniknú.
No všetko sa pokazilo. Pošúchal si oči, akoby mu sietnice ešte stále horeli od zábleskov a bielej žiary výbuchov, čo sa zjavili, ke do nich limitátori začali páli. Znovu prežil pocit, že sa pod ním láme zem, a potom sa zjavila alšia spomienka – Will letel vzduchom tesne nad jeho hlavou a nad okrajom Prieduchu.
Chester si spomenul, ako spolu s Elliottovou v panike bojovali proti Willovej a Calovej váhe, lebo telá chlapcov ich sahovali dole. Lenže márne – boli zviazaní a o chvíu sa už všetci štyria rútili do tmy v Prieduchu.
Spomenul si na nápor vzduchu, ktorý mu vyrazil dych, aj na záblesky červeného svetla a neuveritene intenzívnu horúčavu. Lenže teraz...
... teraz by mal predsa by mŕtvy, nie?
Tak čo to teda je? Kde, dofrasa, trčím?
Bartleby znovu zamraučal a Chester pocítil na tvári kocúrov teplý dych.
„Bartleby, si to ty, však?“ spýtal sa opatrne.
Obrovskú hlavu zvieraa od neho delilo len zopár centimetrov. Samozrejme, musí to by Bartleby. Chester zabudol, že kocúr spadol s nimi. Preto je tu.
Na líci pocítil drsný vlhký jazyk.
„Prestaň!“ skríkol. „Zmizni!“
Bartleby ho však lízal o to energickejšie. Očividne sa potešil, že Chester sa preberá. „Zlez zo mňa, ty sprostý kocúrisko!“ zvrieskol Chester. Hnevala ho nielen Bartlebyho neposlušnos, ale aj to, že kocúr mal jazyk drsný ako šmirge a jeho prejavy lásky poriadne boleli. Chester sa znovu pokúsil vyslobodi – mykal sa a kričal z plných púc.
Kocúra však krik neodradil a Chesterovi nezostalo iné, len čo najzúrivejšie syča „Heš!“ a pu. Napokon Bartleby cúvol.
VONý PÁD V PODZEMÍ
Potom sa zase všade rozhostilo ticho a tma.
Volal na Elliottovú a Willa, hoci nevedel, či pád prežili. V žalúdku ho ažil strašný pocit, že možno zostal nažive sám – samozrejme, okrem kocúra. A to sa mu zdalo azda ešte horšie – predstava, že je tu sám s obrovskou slintajúcou vyžlou.
Do hlavy ho ako kriketová loptička zasiahla myšlienka: Pristál som azda na dne Prieduchu? Spomenul si, čo im rozprávala Elliottová – otvor je široký vyše kilometra a navyše taký hlboký, že sa vraj z neho vyšplhal iba jeden človek. Striaslo ho, nakoko mu to dovolila neviditená masa, čo ho zvierala. Ocitol sa v najhoršej nočnej more.
je pochovaný zaživa!
Ležal v akomsi priliehavom plytkom hrobe, zaseknutý v útrobách Zeme. Ako sa má dosta z Prieduchu a naspä na povrch zeme? Ocitol sa ešte hlbšie ako v Hlbinách – a už tie mu pripadali dos hrozné. Nádej, že sa vráti k rodičom a usporiadanému životu bez škaredých prekvapení, sa od neho míovými krokmi vzaovala.
„Chcem ís domov. Prosím!“ zamrmlal. Oblial ho studený pot klaustrofóbie a hrôzy z budúcnosti.
Tichý hlas v hlave mu však poradil, aby sa strachu nepoddával. Prestal mrmla. Vedel, že sa musí vyslobodi z hmoty, čo ho sputnávala ako rýchlo tuhnúci betón, a nájs ostatných. Možno potrebujú pomoc.
Striedavo napínal a uvoňoval telo a po desiatich minútach si čiastočne vyslobodil hlavu a pohol plecom. Ke si uvonil aj svaly rúk, ozval sa nechutný maskavý zvuk. Chester si vytiahol ruku z lepkavého materiálu, čo pripomínal špongiu.
„Hurá!“ zvolal. S námahou sa dotkol tváre a hrudníka. Nahmatal popruhy na ruksaku a uvonil pracky, lebo mal dojem, že sa tak ahšie vyslobodí. Potom sa sústredil na uvoňovanie ostatných častí tela a od tokého mykania sa až rozhorúčil. Akoby sa hrabal z hrobu v zemi. Zrej
me to však nebolo márne.
Kilometre a kilometre nad Chesterom nazeral do zívajúcej diery Priedu
chu starý styx. Mrholilo a v diake brechali psy.
Muž mal na tvári hlboké vrásky a vo vlasoch šediny, no nedalo sa
poveda, že by bol vetchý. Vysoké štíhle telo v dlhom koženom kabáte,
11
BLIžŠIE, ĎALEj
zapnutom až po krk, mal hybké a napnuté ako tetiva. V lúčoch svetla sa mu oči ligotali ako zrnká vylešteného jantáru a vyžarovala z neho moc, ktorá akoby odháňala dorážajúcu tmu.
Styx kývol rukou a prišiel k nemu alší muž. Zastali plece pri pleci na
okraji priepasti. Druhý muž sa na starca až zlovestne podobal, hoci tvár mal hladkú a vlasy celkom čierne a tak pevne začesané dozadu, že sa dali ahko pomýli s čiapkou.
Títo muži, členovia tajnej rasy styxov, vyšetrovali nehodu, pri ktorej
starý styx prišiel o vnučky. O dvojičky, ktoré pred chvíou preleteli cez okraj priepasti.
Vedel, že už zrejme nežijú, ale na jeho tvári nebolo ani stopy po smút
ku či zúfalstve. Neúnavne vykrikoval úsečné rozkazy.
Limitátori ho poslúchali, len sa tak rojili okolo Prieduchu. Nečudo:
boli to vojaci, špeciálny oddiel vycvičený v Hlbinách a určený na tajné operácie na Povrchu. Mali na sebe sivohnedé maskáče – ažké bundy a hrubé nohavice –, hoci v tej hĺbke väčšinou panovali vysoké teploty. Podlhovasté tváre mali nehybné a sústredené a niektorí cez zameriava
če pušiek hadeli do Prieduchu a spúšali tam na lanách svetelné gule.
Bolo nepravdepodobné, že by sa dvojčatám podarilo niekde v blízkosti
zachyti stien, ale starý styx to musel preveri.
„Nič?“ vyštekol v styxskom jazyku, nosovom a chrapavom. Ozvena
tohto slova sa rozahla po Prieduchu a vzniesla sa až na svah za starco
vým chrbtom, kde alší vojaci šikovne rozoberali ažké palebné zbrane.
Tie, ktoré tu prednedávnom rozpútali peklo.
„Zrejme zahynuli,“ potichu povedal starý styx mladému pobočníkovi.
Potom zakričal: „Hadajte ampulku!“ Počítal s tým, že jedno dvojča ale
bo aj obidve si stihli pred pádom odopnú sklené nádobky, ktoré mali na
krku. „Tie ampulky potrebujeme!“
Pozrel na limitátorov, ktorí sa plazili okolo neho a prečesávali kaž
dý centimeter terénu. Hadali pod každým kúskom kameňa, prehŕňa
li prstami zeminu, z ktorej ešte stúpal dym po výbuchoch. Zvyšky vý
bušnín sa občas vznietili a vtedy sa zdvihli plamienky, no tie rýchlo
zmizli.
Ozvali sa varovné výkriky a niekoko limitátorov odskočilo – na okra
ji Prieduchu sa s tichým zadunením odlomil pás zeme. Tony skál a pôdy,
VONý PÁD V PODZEMÍ
ktoré uvonila paba, klesli do priepasti. Vojaci, čo o vlások unikli smrti, sa zdvihli a pokračovali v práci, akoby ich to vôbec nevyviedlo z miery.
Starý styx sa obrátil tvárou k tme na svahu.
„Určite to spravila ona,“ povedal mladý pobočník a aj on pozrel na
svah. „Dvojčatá so sebou strhla Sarah jeromová.“
„Kto iný by to mohol spravi?“ odvrkol styx. „Pozoruhodné je, že sa
jej to podarilo, hoci bola smrtene zranená.“ Obrátil sa k mladšiemu styxovi. „Ke sme ju poštvali proti jej synom, zahrávali sme sa s ohňom. Takže sa dá poveda, že sme si jednoducho popálili prsty. Ten krpatý Burrows robí vždy len problémy.“ Potom sa rýchlo opravil: „Robil problémy.“ Predpokladal totiž, že aj Will zomrel. Mrzuto zmĺkol a až po chvíli znovu prehovoril: „No povedz mi, ako sa Sarah jeromová dostala sem dole? Kto mal na starosti túto oblas?“ Ukázal prstom hore. „Bude sa za to zodpoveda.“
Mladý pobočník prikývol, že splní rozkaz, a odišiel.
Na jeho mieste akoby vyrástla alšia postava. Taká pokrivená a zhrbe
ná, že na prvý pohad bolo ažko poveda, či je to človek. Spod vlniaka stuhnutého od špiny vytŕčali hrčovité ruky. Tie trhanými pohybmi odhalili strašne zdeformovanú hlavu s hruškovitými výrastkami, takými početnými, až sa zdalo, že niekde rastú jeden na druhom. Ovisnuté chumáče vlhkých vlasov lemovali tvár, v ktorej bol zasadený pár úplne bielych očí. Chýbali im zreničky aj dúhovky, no pohybovali sa, akoby videli.
„Úprimnú sústras,“ zachrčala postava a úctivo zmĺkla.
„Ďakujem, Cox,“ odvetil starý styx už po anglicky. „Každý človek je strojcom svojho osudu a nešastia sa občas stávajú.“
Cox si spakruky utrel mliečnu slinu, ktorá mu visela zo sčernetých pier, a rozotrel si ju po sivej pokožke. Pavúčiu ruku nechal visie vo vzduchu, potom ňou trhol k tvári a ohnutým prstom pobúchal po melónovitom výrastku.
„Aspoň sa tvoje dievčatá porátali s Willom Burrowsom a s tou sviňou Elliottovou,“ zavrčal. „No ty aj tak očistíš zvyšok Hlbín od posledných zradcov, však?“
„Od každého jedného, pomocou informácií, ktoré si nám dal,“ povedal starý styx a potom naňho ostro pozrel. „Prečo sa pýtaš, Cox?“
„Len tak,“ bleskurýchle odvetila čudesná bytos.
BLIžŠIE, ĎALEj
„Myslím, že máš strach, lebo Drake nám zatia uniká. A vieš, že skôr či neskôr pôjde po tebe.“
„Iste, budem naňho pripravený,“ vyhlásil Cox, ale kukatá modrá žila, čo mu pulzovala pod okom, prezrádzala niečo iné. „Drake by mohol prekazi...“
Starý styx ho umlčal gestom ruky. Vracal sa k nim mladý pobočník s tromi limitátormi. Vojaci sa postavili do pozoru, pohady upreli pred seba, dlhé pušky sklonili. Dvaja boli mladí, tretí bol starší dôstojník, veterán.
Starý styx zaal päste a pomaly prešiel popred vojakov. Zastavil sa pri poslednom – najstaršom. Tváre im delilo len zopár centimetrov a starý styx naňho vydržal zíza niekoko sekúnd, až potom sklopil zrak k mužovej bojovej tunike. Tesne nad náprsným vreckom z látky vytŕčali tri krátke stuhy rozličných farieb. Boli to vyznamenania za hrdinské skutky – styxská obdoba pozemských medailí. Starý styx ich zovrel v prstoch, vytrhol ich a šmaril veteránovi do tváre. Ten ani nežmurkol.
Starec cúvol a mávol rukou k Prieduchu, akoby odháňal otravnú muchu. Traja vojaci sa rozostúpili. Pušky opreli o seba do pyramídy. Potom si odopli mohutné opasky a úhadne ich uložili veda pušiek. Nedostali alšie rozkazy, no aj tak po jednom prešli k okraju Prieduchu a vykročili do prázdna. Ani jednému z nich sa z úst nevydral výkrik. A nik z ich druhov neprerušil prácu a nepozrel sa, ako tí traja vojaci letia do priepasti.
„Krutá spravodlivos,“ podotkol Cox.
„Očakávame profesionálne výkony,“ odvetil starý styx. „Títo zlyhali, takže sa stali nepoužitenými.“
„Vieš, dievčatá to možno prežili,“ trúfol si doda Cox.
Starý styx sa obrátil ku Coxovi. „jasné. Tvoji súkmeňovci sú presvedčení, že kedysi sem spadol človek a prežil, však?“
„Nie sú to moji súkmeňovci,“ zašomral Cox.
„Mýtus o nádhernej rajskej záhrade, ktorá čaká na dne,“ uškŕňal sa starec.
„Somariny,“ zašomral Cox a rozkašlal sa.
„Nikdy si sa o tom nechcel presvedči?“ Starý styx nečakal na odpove, zatlieskal rukami v rukaviciach a obrátil sa k pobočníkovi. „Pošli správu do bunkra, aby z tunajších mŕtvol odobrali vzorky vírusu
VONý PÁD V PODZEMÍ
Domínium. Ke ho znovu vypestujeme, budeme môc pokračova poda pôvodného plánu.“ Nahol hlavu a zlovestne sa usmial na Coxa. „Nechceli by sme, aby sa Pozemšania nedočkali slávneho dňa odplaty, však?“
Cox sa chrapavo rozosmial a z úst mu prskali mliečne sliny. Chester si nedoprial ani sekundu odpočinku. To, čo ho zvieralo, bolo na dotyk mastné. Ako sa vrtel, bol si čoraz istejší, že práve ono je zdrojom všadeprítomného zápachu. Kým si vyslobodzoval druhú ruku, nečakane sa mu uvonilo druhé plece a horná polovica trupu. Víazoslávne zaujúkal a posadil sa. Znovu zaznel ten maskavý zvuk.
Rýchlo hmatkal rukami v čierňave. Zo všetkých strán ho obklopovala gumovitá hmota a zistil, že je čoraz tuhšia. Po bokoch z nej odtrhol malé pásy – látka bola na dotyk vláknitá a mastná a nepripadala mu známa. No nech to už bolo čokovek, zrejme to stlmilo jeho pád. Šialená predstava, no tá hnusoba ho zrejme zachránila.
„To nie je možné!“ zavrčal. Pôsobilo to príliš absurdne – musí existova aj iné vysvetlenie.
Pôvodne mal lampáš, no ten teraz nikde nevidel, a tak siahol do vrecka, či nenájde náhradné svetelné gule.
„Dofrasa!“ zaklial. Vrecko na boku mal roztrhnuté a zmizli z neho všetky veci vrátane svetelných gú.
Chester sa začal rozpráva sám so sebou, aby neupadol do zúfalstva, a pokúsil sa vydriapa na nohy. „No tak!“ zaskučal, ke zistil, že nohy sa mu zasekli v hubovitej látke a nemôže sa postavi. No na mieste ho držalo ešte čosi iné.
„Čo to má znamena?“ vyštekol. Okolo pása mal stále povraz. Elliottovej povraz, ktorým sa o seba priviazali pri Prieduchu. Teraz ho však povraz obmedzoval v pohybe – zasekol sa v tej špongiovej hmote. Bez noža nemal inú možnos, len uzol rozviaza. Nešlo to však ahko, lebo ruky mal od olejovitej tekutiny vlhké a povraz sa v nich šmýkal.
Po dlhom fučaní a preklínaní si s uzlom poradil. Trochu zväčšil slučku. „Konečne!“ zvolal a vytiahol si nohy so zvukom, ako ke niekto sŕka cez slamku posledné zvyšky nápoja. V hmote mu zostala ešte jedna topánka, ktorú musel vytiahnu oboma rukami. Obul si ju a nadvihol sa.
BLIžŠIE, ĎALEj
Vtedy si uvedomil, že ho bolí celé telo – akoby práve absolvoval najtvrdší ragbyový zápas v živote, možno proti bande bojovných goríl. „Au!“ zajačal a pošúchal si ruky a nohy. Navyše mal na krku a na rukách odreniny od povrazu. S hlasným zjojknutím si ponaahoval chrbát a pozrel hore, či zistí, odkia sem spadol. Najzvláštnejšie bolo, že od začiatku pádu, ke pre nával vzduchu do tváre sotva vládal dýcha, si vea nepamätal, až kým ho Bartleby nezobudil oblizovaním členka.
„Dofrasa, kde to som?“ opakoval. Všimol si dve oblasti s vemi matným osvetlením, a hoci nevedel, čo ho vydáva, trochu ho to potešilo. Ke si mu oči zvykli na tmu, rozoznal siluetu kocúra, ktorý chodil do kruhu ako striehnuci jaguár.
„Elliottová!“ zvolal. „Si tam, Elliottová?“
Z avej strany sa mu vrátila ozvena, ale z pravej nič. Ešte niekokokrát zakričal a čakal na odpove. „Elliottová, počuješ ma? Will! Haló, Will! Ste tam?“ Nikto neodpovedal.
Pomyslel si, že vykrikova nestačí. Rozhodol sa vyda k najbližšiemu svetelnému bodu. Vytiahol sa z jamy. Radšej nevstal, ale po vratkom teréne sa pohyboval po štyroch, lebo sa bál, že taký mokrý od slizu sa pokĺzne. Cestou si všimol čosi zvláštne – nadnášalo ho, akoby plával vo vode. Zišlo mu na um, či sa mu to len nezdá po údere do hlavy, no povedal si, že by sa mal radšej sústredi na to, čo práve robí.
Pomaly a opatrne sa posúval dopredu, prsty naahoval k žiare. Potom mu svetlo dopadlo na dlaň a uvedomil si, že jeho zdroj trčí hlboko v gumovitej hmote. Vyhrnul si rukáv a strčil ruku do diery.
„Fuj!“ zafučal, ke svetlo vytiahol. Mastná tekutina mu pokrývala celú ruku. Chester držal styxský lampáš. Nevedel, či bol jeho, alebo patril niekomu inému, no na tom nezáležalo. Zdvihol ho, aby osvetlil okolie, a odvážil sa vsta.
Zistil, že sa nachádza na sivastom povrchu, ktorý vôbec nie je hladký, ale zvlnený, zvrásnený a trochu pripomína sloniu kožu. Svetlo mu odhalilo, že v sivej hmote sa zasekli alšie veci, od malých kamienkov po veké balvany. Aj tie tam očividne dopadli a zaborili sa do zvláštnej špongie tak ako on.
Zdvihol lampáš vyššie a zbadal, že čudná hmota sa tiahne všade naokolo, pokrýva mierne zvlnenú plošinu či azda rímsu. Chester sa opatrne
VONý PÁD V PODZEMÍ
vrátil k jame, ktorú zanechal. Prizrel sa jej lepšie a začudovane sa zasmial. V čudesnej hmote videl svoj dokonalý obrys. Pripomenulo mu to sobotné rána a kreslené rozprávky o hlúpom kojotovi, ktorý vždy padal z vekých výšok a potom na dne kaňonu zanechával odtlačok v tvare kojota. Teraz mal Chester pred sebou vlastnú verziu odtlačku a rozprávka odrazu nepôsobila tak smiešne.
Neveriacky zašomral a skočil do jamy po ruksak. Chvíu to trvalo, no napokon ho vyslobodil, dal si ho na chrbát a vyštveral sa von. Potom sa zohol po povraz. „Vavo, alebo vpravo?“ spýtal sa sám seba a pozrel na opačné konce povrazu, ktoré sa strácali v tme. Náhodne si vybral smer, v duchu sa obrnil pred tým, čo nájde, a vybral sa za povrazom. Cestou ho vyahoval z gumovitého povrchu.
Prešiel asi desa metrov, ke mu povraz odrazu vypadol z rúk a Chester dosadol na zadok. Mäkký povrch našastie stlmil pád, a tak sa postavil na nohy a prezrel si koniec povrazu. Bol rozstrapkaný, ako keby ho niečo preseklo. Chester však sledoval stopu, ktorú povraz zanechal, a čoskoro došiel k hlbokému odtlačku. Nahol sa dolu a zasvietil lampášom.
Rozhodne to vyzeralo, akoby tam predtým niekto bol. Odtlačok nebol taký dokonalý ako jeho, ten človek zrejme dopadol na bok. „Will! Elliottová!“ zavolal. Nikto neodpovedal, no z tmy vyšiel Bartleby a uprel na Chestera nežmurkajúce okále. „Čo je? Čo chceš?“ okríkol ho Chester. Kocúr obrátil hlavu opačným smerom, prihrbil sa a plazil sa dopredu. „Mám ís s tebou, však?“ Bartleby zrejme zachytil stopu.
Vykročil za kocúrom a napokon došli ku kolmej stene zo sivej gumovitej hmoty, po ktorej stekala voda. „A teraz kam?“ Už si myslel, že kocúr si z neho robí dobrý deň. Nechcel zájs prialeko, aby nezablúdil, no vedel, že skôr či neskôr sa bude musie premôc a preskúma celú oblas.
Bartleby vytrčil kostnatý chvost a pysk namieril na trhlinu v stene. Cez otvor ustavične špliechala voda. „Mám ís dnu?“ spýtal sa Chester a pokúšal sa lúčom zo styxského lampáša presvieti vodu. Bartleby namiesto odpovede prešiel cez oponu z vody a Chester ho napokon nasledoval.
Ocitli sa v jaskyni a neboli tam sami. Niekto tam sedel a skláňal sa nad rozhádzanými papiermi.
BLIžŠIE, ĎALEj
„Will!“ vyletelo z Chestera. Takmer stratil reč od úavy, že aj jeho kamarát prežil.
Will zdvihol hlavu, pustil svetelnú guu a na tvár mu dopadlo svetlo. Mlčky zízal na Chestera.
„Will?“ zopakoval Chester. Kamarátovo mlčanie ho vyakalo. Čupol si k nemu. „Si zranený?“
Will naňho alej zízal. Potom si prešiel rukou po bielych vlasoch, ktoré sa mu teraz mastne ligotali, zamračil sa a privrel oko, akoby ho rozprávanie namáhalo.
„Čo sa stalo? Povedz niečo, Will!“
„Som v poriadku. Teda...“ monotónne odvetil Will. „Treští mi hlava a nohy ma bolia ako neviem čo. A oči mi idú vyskoči z jamiek.“ Niekokokrát preglgol. „To bude tým rozdielom v tlaku.“
„ja sa cítim rovnako,“ povedal Chester, no uvedomil si, že to nie je podstatné. „Will, ako dlho si už tu?“
„Neviem,“ pokrčil plecami Will.
„Ale... prečo? Ve ty....“ koktal Chester a slová narážali do seba. „Will, dokázali sme to!“ vyprskol a rozosmial sa. „Dokázali sme to, počuješ?“
„Vyzerá to tak,“ odvetil kamarát a stisol pery.
„Čo sa stalo?“ naliehal Chester.
„Neviem,“ zašomral Will. „Som z toho mimo.“
„Ako to myslíš?“ povedal Chester.
„Myslel som si, že znovu uvidím otca.“ Will sklonil hlavu. „Ke nám bolo najhoršie, dopredu ma poháňala len jedna nádej. Veril som, že sa zase stretnem s ockom.“ Zdvihol ufúanú kefku s myšiakom Mickeym. „No ten sen je fuč. Ocko zomrel a zostala po ňom len táto hlúpa kefka, ktorú mi ukradol... a tie nezmysly, čo si písal do denníka.“
Will vybral vlhký papier a prečítal načmáranú vetu. „Druhé slnko... v strede Zeme? Čo to znamená?“ Sažka vzdychol. „Nedáva to zmysel.“
Potom pokračoval sotva počuteným šeptom.
„A Cal...“ Will sa zachvel od vzlyku. „Zavinil som jeho smr. Mal som ho zachráni. Mal som sa vzda Rebecce... Rebeccám,“ opravil sa.
Zdvihol hlavu a uprel na Chestera otupený pohad. „Vždy ke za
vriem oči, vidím tie dve tváre... akoby sa mi vtláčali do viečok, do tmy...
18
VONý PÁD V PODZEMÍ
dve odporné tváre, ktoré po mne pokrikujú a nadávajú. Nedokážem ich odtiato dosta,“ povedal a silno sa udrel po čele. „Au, to bolí,“ zachripel. „Prečo som to spravil?“
„Ale...“ začal Chester.
„Môžeme to rovno zabali. Aký to má zmysel?“ prerušil ho Will. „Pamätáš si, čo Rebeccy hovorili o Domíniu? My nezabránime rozšíreniu toho vírusu po Povrchu. Rozhodne nie, kým zostaneme tu.“ Pustil kefku s myšiakom Mickeym do mastnej kaluže, akoby chcel utopi namaované zvieratko, ktoré zdobilo jej rukovä. „Aký to má zmysel?“ zopakoval.
Chester strácal trpezlivos. „Sme tu preto, že sme spolu a tým hnusným kravám sme prešli cez rozum. je to ako... ako...“ Na chvíu sa zasekol a hadal správny výraz. „je to ako v tej videohre, kde ti dajú ešte jeden pokus. Dostali sme druhú šancu, aby sme zastavili Rebeccy a zachránili všetkých na Povrchu.“ Zdvihol kefku z kaluže, otriasol z nej vodu a vrátil ju Willovi. „Hlavné je, že sme to dokázali, že sme prežili, preboha.“
„To už je len úspech!“ zašomral Will.
„Samozrejme, že je to úspech!“ Chester potriasol kamaráta za plece. „No tak, Will, ty si nás vždy hnal dopredu, ahal si nás za sebou, ty si bol čudák, ktorý...“ Chester zmĺkol a rýchlo sa nadýchol, „... ktorý musel vždy zisti, čo je za alším rohom. Pamätáš sa?“
„Lenže nedostali sme sa práve preto do problémov?“ vzdychol Will.
Chester povedal čosi ako „hm“ a „áno“. Potom energicky pokrútil hlavou. „A ešte ti chcem poveda...“ Chester stíchol a odvrátil oči. Mlčal a jemne kopal do kúska skaly. „Will... bol som idiot.“
„Na tom nezáleží,“ odvetil Will.
„Čoby, záleží. Správal som sa ako hlupák. Mal som všetkého po krk... aj teba. Povedal som vea vecí, ktoré som nemyslel vážne. A teraz a prosím, aby si pokračoval v bádaní, a subujem, že už nebudem šomra. Prepáč.“
„To nič,“ zahundral Will trochu zahanbene.
„Len urob to, čo vieš najlepšie. Dostaň nás odtiato,“ naliehal naňho Chester.
„Pokúsim sa.“
BLIžŠIE, ĎALEj
„Spolieham sa na teba, Will. Aj všetci udia na Povrchu. Nezabúdaj,
že tam mám mamu a otca. Ani za svet nechcem, aby sa nakazili vírusom a zomreli.“
„Nie, samozrejme,“ pohotovo odvetil Will, akoby si zrazu uvedomil
vážnos situácie. Chester rodičov úbil a ich osud, spolu s osudmi státisícov, ak nie miliónov iných udí by bol spečatený, keby styxom sprisahanie vyšlo.
„Tak po, kamoš,“ vzdychol Chester, podal Willovi ruku a pomohol mu vsta. Spolu prešli cez vodopád a znovu sa ocitli na gumovitej hmote.
„Chester,“ ozval sa Will trochu sebaistejšie. „Mal by si niečo vedie.“
„Čo také?“
„Nevšimol si si nič zvláštne?“
Chester nevedel, kde zača. Pokrútil hlavou – umastená kučeravá hriva mu len tak nadskočila a jeden prameň sa mu zachytil do úst. Zhnusene ho vypul a ešte chvíu prskal. „Len to, že táto vec, na ktorú sme dopadli, má odpornú chu.“
„Predpokladám, že sme na obrovskej špinavej hube,“ pokračoval Will. „Pristáli sme na nejakom jej výčnelku. Tá huba asi vytŕča do Prieduchu. Raz som niečo podobné videl v televízii – v Amerike bola obrovská huba, ktorá prerastala až niekoko tisíc kilometrov pod zem.“
„To akože...“
„Počkaj,“ prerušil ho Will. „Toto je zaujímavé. Dobre sa pozri.“ V dlani mal svetelnú guu a zahka ju vyhodil asi pä metrov do vzduchu. Chester prekvapene sledoval, ako klesla naspä Willovi do ruky – ani v spomalenom zábere.
„Hej, ako si to spravil?“
„Skús to,“ Will podal guu Chesterovi, „ale neho ju príliš silno, lebo o ňu prídeme.“
Chester vyhodil guu dohora. Samozrejme, príliš silno, a gua odletela asi o dvadsa metrov. Osvetlila alšiu rímsu z huby nad nimi a potom sa prízračne zniesla dole a ožiarila im tváre.
„Ako sa to...?“ hlesol Chester. Oči mal rozšírené od údivu.
„Necítiš to? Tú... bezváhovos?“ Will našiel to správne slovo. „je tu slabá gravitácia. Asi tretina z tej, na ktorú sme zvyknutí na Povrchu,“
VONý PÁD V PODZEMÍ
pokračoval Will a ukázal hore. „Týmto – a mäkkým pristátím na hube – sa možno vysvetuje, prečo z nás nie sú palacinky. No musíš sa pohybova opatrne, lebo inak vzlietneš a ocitneš sa zase v Prieduchu.“
„Slabá gravitácia,“ zopakoval Chester. Ešte stále nič nechápal. „Čo to presne znamená?“
„Znamená to, že sme dopadli vemi hlboko.“
Chester naňho zmätene pozrel.
„Rozmýšal si už niekedy, čo sa asi tak nachádza v strede Zeme?“ opýtal sa ho Will.
Kapitola 2
D
rake sa zakrádal lávovým tunelom. Zazdalo sa mu, že niečo počuje,
a nastražil uši. „Nič,“ povedal si po chvíli a potom si z opaska odo
pol ponú fašku a napil sa. Zamyslene prehĺtal a pozeral do šera v tuneli. Uvažoval o tom, čo sa stalo na okraji Prieduchu.
Odišiel odtia, skôr ako starý styx prikázal trom limitátorom, aby skočili do náručia smrti, no bol svedkom strašných udalostí, ktoré sa odohrali predtým. Skrýval sa na svahu nad Prieduchom a nemohol zabráni Calovej hroznej smrti. Willovho mladšieho brata zastrelili styxskí vojaci, ke v panike stratil hlavu a vošiel im do rany. O niekoko minút sa rozpútalo peklo a pohltilo Willa a ostatných – ani ich nemohol Drake zachráni. Mohol sa len nečinne prizera, ako styxský oddiel spustil pabu a Elliottovú, Willa aj Chestera doslova zmietol do Prieduchu.
Drake toho v Hlbinách zažil s Elliottovou dos, takže zvyčajne vedel odhadnú jej správanie. A hoci to vyzeralo beznádejne, Drake dúfal, že sa jej a chlapcom podarilo zachyti na svahu kolosálnej diery. Preto neposlúchol inštinkty, ktoré mu radili, aby sa čím skôr odpratal z územia plného styxov a ich zúrivých bojových psov.
Kým limitátori prehadávali okolie Prieduchu, Drake napínal uši, aby zachytil ich komunikáciu pri prípadnom objavení a vyahovaní Elliottovej a chlapcov. Keby ich zajali, aspoň by sa neskôr mohol pokúsi vyslobodi ich.
Lenže minúty plynuli, pátranie pri Prieduchu pokračovalo a Draka sa zmocňovalo zúfalstvo. Musel sa zmieri s tým, že Elliottová s chlapcami naveky zmizli, že spadli a zahynuli. Samozrejme, už desaročia po
VONý PÁD V PODZEMÍ
čúval príbehy o mužovi, ktorý sa kedysi zrútil do Prieduchu a zázračne sa objavil na banskej stanici aj s neuveritenými príbehmi o fantastických ukrytých krajinách. Lenže smola – Drake tej povedačke neveril. Vždy tvrdil, že ju rozširujú styxovia, aby Kolonistom nasadili do hlavy chrobáka. Nie, Drake bol presvedčený, že pád do Prieduchu nemôže preži nik.
Okrem toho sa začal obáva, že ho vyňuchajú styxské psy – zúrivé zubaté obludy, ktorých ukrutnosti sa vyrovnali len ich stopárske schopnosti. Dosia jeho pach nezachytili, pretože paba po sebe zanechala oblaky dymu. Vietor ich však rýchlo rozháňal, takže ho už vemi dlho pred psami neochránia.
Zvažoval, či by nemal zmiznú, ke začul hluk. Usúdil, že limitátori objavili Elliottovú a chlapcov, preto sa oprel o lakte a šikovne vyzrel spoza menhiru, za ktorým sa ukrýval. Nealeko bolo dos vojakov s lampášmi a vaka ich svetlu jasne videl, čo robia.
Dolu pri Prieduchu nakrátko zazrel akúsi postavu – uháňala dopredu
s rozpaženými rukami.
„Sarah?“ šepol.
Naozaj vyzerala ako Sarah jeromová, Willova matka, lenže nechápal,
ako sa jej podarilo zdvihnú a ešte aj uteka. Bola tak vážne zranená, že ju vlastne považoval za mŕtvu.
A predsa bola nažive a uháňala ako bez duše. Drake videl reakciu styxov – vrhli sa k nej, mierili na ňu. Nik však nestihol vystreli a Sarah schytila dve menšie postavičky a strhla ich do Prieduchu so sebou. Zmizla aj s nimi.
„No nech ma porantá,“ zamrmlal Drake, ke k jeho ušiam doahli vysoké výkriky. Sarah, pomyslel si. To kričí Sarah.
Počul však aj iné hlasy – hlasy styxských vojakov. Ozývali sa po celom svahu a ich kroky duneli len niekoko metrov od jeho úkrytu. Drake sa vrhol spä za menhir, no riskol ešte jeden pohad.
Vojaci sa zhromaždili okolo miesta, odkia Sarah skočila. jeden styx vyskočil na kus muriva a vykrikoval rozkazy. Vyzeral starší a na sebe mal dlhý pláš a bielu košeu, nie bojovú uniformu limitátorov. Drake ho už v Kolónii videl – očividne to bol ktosi vemi významný, niekto z najvyššieho velenia. Aj teraz rýchlo a efektívne organizoval vojakov do
BLIžŠIE, ĎALEj
dvoch skupín – jednu poslal skontrolova Prieduch, druhú prehadáva svahy nad Prieduchom s pomocou psov.
Najvyšší čas zmiznú, uvedomil si Drake.
Na svah vyliezol celkom ahko a ani ho nezbadali. Potom sa vytiahol z jaskyne. Ke sa ocitol v lávových tuneloch, pohyboval sa vemi opatrne, najmä preto, že mal so sebou iba strelomety, tie najobyčajnejšie palebné zbrane.
Až teraz, ke si naposledy odpil z ponej fašky a zatvoril ju, zamyslel sa nad tým, čo videl pri Prieduchu. „Sarah,“ povedal a myse sa mu vrátila k tomu obrazu – ranená žena skáče a berie so sebou na druhý svet dvoch styxov.
Potom mu to došlo.
Tie výkriky, ktoré počul, nevyšli z jej hrdla.
To kričali dievčatá. Dvojčatá! Sarah sa pomstila tak, že strhla do priepasti Rebeccy! Vedela, že jej zostávajú posledné minúty života a jej synovia sú mŕtvi, a tak sa pomstila.
To je ono!
Obetovala sa, aby zabila dvojčatá. Drake vedel, že dvojčatá mali pri sebe smrtiaci vírus Domínium, pretože sa tým stále chvastali pred Willom. Vyhlasovali, že vírus rozšíria medzi Pozemšanov, a naznačili, že na to potrebujú jedinú ampulku. Sarah tvrdila, že jedno z dvojčiat dostalo čerstvo replikovaný vírus, práve ke prišla do Hlbín. Drake by sa bol stavil, že tá ampulka bola jediná, ktorú styxovia vlastnili. Bolo teda možné, že Sarah svojou pomstou nevedomky prekazila styxské plány na zničenie Pozemšanov.
Úžasné!
To, čo vykonala, Drake pokladal za takmer nemožné.
Pokrútil hlavou a vykročil, no prudko zastal. Mykol sa, akoby dostal elektrický šok.
„Dofrasa, ja somár!“ skríkol. Niečo mu ušlo. To, čo urobila Sarah, nebolo až také dokonalé riešenie. Sarah tú prácu začala, no niekto ju musel dokonči.
„Bunker,“ zamrmlal, ke si uvedomil, že stopy vírusu sa možno ešte stále nachádzajú v zapečatených testovacích celách uprostred obrovského betónového komplexu. Styxovia skúšali účinnos vírusu na hŕst
VONý PÁD V PODZEMÍ
ke nešastných Kolonistov a vzbúrencov a ich mŕtvoly možno stále obsahujú živý vírus. Drakovi došlo, že styxovia o tom určite vedia – a že sa tam musí dosta skôr ako oni a zniči všetky pozostatky.
Rozbehol sa a cestou sa mu v hlave rodil plán. Z tajného úkrytu na
polceste k bunkru vyberie výbušniny. je celkom možné, že styxovia stále strážia Vekú planinu, ale do ciel sa aj tak musí dosta čo najrýchlejšie. Fajn, pôjde skratkou. Tentoraz niet času na prehnanú opatrnos.
Ide o vea. Pani Burrowsová stála v chodbe ústavu Humphrey House a stále sa nevedela rozhodnú. Tá čas z nej, ktorá nástojčivo túžievala po televízii, sa v to sobotné popoludnie prejavovala slabšie. Vedela, že vysielajú nejaký program, ktorý by sa patrilo vidie, ale nespomínala si na jeho názov. Trochu ju to znepokojilo – na podobné veci väčšinou nezabúdala.
Pokrútila hlavou a vykročila po nahrubo navoskovanom zelenom linoleu k miestnosti, kde stál jediný tamojší televízor.
„Nie,“ povedala zrazu a zastala.
Načúvala zvukom a hlasom, čo sa ozývali z rozličných častí budovy. Splývali do skresleného šumu ako zvuky vo verejných plavárňach a ju odrazu ovládol pocit opustenosti. Nachádzala sa v neosobnej budove plnej vyškolených zamestnancov a duševne chorých udí, ale nikomu na nej nezáležalo. Samozrejme, zamestnancom šlo o jej zdravie, ale brali ju len ako pacientku. Inak jej boli všetci cudzí a ona bola cudzia im. Raz – ke sa rozhodnú, že sa uzdravila a môže uvoni poste pre niekoho iného – ju pošlú preč.
„Nie!“ zahrozila päsami nad hlavou. „ja som predsa viac!“ vyhlásila, ke okolo nej rezkým krokom prešiel zriadenec. Ani na ňu nepozrel – udia sa tu bežne rozprávali sami so sebou.
Zvrtla sa na vyšliapaných podošvách papúč a vybrala sa po chodbe, preč od televízneho lákadla. Z vrecka župana vylovila kartičku, ktorú jej dal ten policajt. Od posledného stretnutia s ním uplynuli tri dni, takže bol najvyšší čas, aby jej oznámil niečo konkrétne. Ke docupitala k telefónnemu automatu, ohýbala v prstoch lacnú vizitku. „Detektív inšpektor Rob Blakemore,“ zamrmlala.
BLIžŠIE, ĎALEj
Chvíu uvažovala o neznámej žene, ktorá ju navštívila pred niekokými mesiacmi. Tvárila sa ako sociálna pracovníčka, ale pani Burrowsová ju odhalila. Bola to Willova biologická matka a vyhlásila, že Will zavraždil svojho brata. Lenže to bolo obvinenie pritiahnuté za vlasy a pani Burrowsovú nezaujímalo. Väčšmi ju trápilo niečo iné: Nechápala, prečo sa žena ukázala až teraz – prečo čakala, kým Will odišiel. Navyše na pani Burrowsovú vemi zapôsobilo vášnivé odhodlanie tej ženy. Vlastne nie, odhodlanie bol slabý výraz.
A práve to napokon otriaslo pani Burrowsovou a vytrhlo ju z bezpečného spomaleného sveta ako závan studeného víchra. Pri stretnutí s Willovou biologickou matkou pocítila čosi celkom iné ako ten odvar z reálneho života, ktorým ju kŕmila televízia. Niečo skutočné, neodbytné, neodolatené.
Strčila do telefónneho automatu kreditnú kartu a vyukala číslo.
Bol víkend, takže detektív inšpektor Blakemore nemal službu. Pani Burrowsová mu však zanechala siahodlhý odkaz u nešastnej policajtky na recepcii, ktorá mala smolu, že zdvihla slúchadlo.
„Highfieldska policajná stanica, čo si žel...“
„Tu je Celia Burrowsová. Detektív inšpektor Blakemore súbil, že sa mi v piatok ozve, ale neozval sa, tak mu volám, aby mi zatelefonoval hne v pondelok, pretože povedal, že si pozrie tie zábery z bezpečnostnej kamery, ktoré si vzal, a že vyberie dobrý záber na tvár tej ženy a poda neho spraví policajný kresliar nejaký portrét a ten sa rozšíri po policajnom intranete, lebo niekto by ju mohol identifikova, a ešte uvažoval, že by mu pomohli aj médiá, a, mimochodom, ak ste náhodou nezachytili moje meno, volám sa Celia Burrowsová, dovidenia.“
žena pri telefóne nestihla ani hlesnú, a pani Burrowsová tresla slúchadlom. „Dobre,“ zablahoželala si a vybrala kreditku z automatu. Potom sa zamyslela a vyukala ešte sestrino číslo.
„Zvoní!“ povedala si pani Burrowsová. Už to bol úspech, pretože niekoko mesiacov bolo to číslo nedostupné, čo zrejme znamenalo, že sestra zase zabudla plati účty.
Telefón alej zvonil, nik ho však nezdvihol.
„Tak zdvihni, jean, zdvihni!“ zakričala pani Burrowsová do slúchadla. „Kde tr...“
VONý PÁD V PODZEMÍ
„Haló,“ zašomral mrzutý hlas. „Kto je tam?“
„jean?“ opýtala sa pani Burrowsová.
„Nijakú jean nepoznám. Máte zlé číslo,“ povedala teta jean. Pani
Burrowsová začula chrúmanie, akoby sestra prežúvala hrianku.
„Počúvaj ma, tu je Ce...“
„Neviem, čo predávate, ale nič nepotrebujem!“
„Nie!“ zvrieskla pani Burrowsová, ke sestra zložila. Odtiahla si slúchadlo od ucha a spustila: „jean, ty sprostá krava!“ Chcela jej zavola znovu, ke si všimla, že k nej po chodbe kráča vycivená žena.
Pani Burrowsová vrátila slúchadlo na vidlicu, vyšklbla z automatu kreditku a zastala sivovlasej hlavnej sestre cestu. V tej chvíli sa rozhodla, čo urobí.
„Odchádzam,“ vyhlásila.
„Ale? A prečo?“ spýtala sa hlavná sestra. „Zmohla vás smr pani L.?“
Pani Burrowsová na počudovanie nenachádzala slov. Otvorila ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások, lebo si spomenula na pacientku, ktorá dostala ten záhadný vírus, čo sa prehnal krajinou a potom aj svetom. No hoci väčšina udí sa po ňom týždeň či dva pasovala s chronickými zápalmi očí a úst, pani L. sa vírus dostal do mozgu a zabil ju.
„Asi aj preto,“ priznala. „Umrela tak náhle, že som si uvedomila, aký je život vzácny a ako mi uniká,“ povedala.
Hlavná sestra súcitne prikývla.
„Viete,“ pokračovala pani Burrowsová, „tak dlho nemám správy o manželovi ani o synovi, že som zabudla na posledného člena rodiny – moju dcéru Rebeccu. Býva u mojej sestry a niekoko mesiacov sme sa nerozprávali. Cítim, že by som mala by s ňou. Myslím, že ma potrebuje.“
„Chápem, Celia,“ prikyvovala hlavná sestra s úsmevom a upravovala si husté sivé vlasy, ktoré mala stiahnuté do dokonalého drdola.
Aj pani Burrowsová sa usmiala. Hlavná sestra nemusí vedie, že nemieni necha prípad zmiznutého manžela a syna len v rukách polície. Nadobudla presvedčenie, že kúčom k záhade je neznáma žena, ktorá ju prišla navštívi, ba možnože práve ona Willa uniesla. Policajti pani Burrowsovej opakovali, že „sa prípadu venujú“ a „robia všetko, čo je v ich silách“, ale aj tak chcela pátra na vlastnú päs. A to nemohla robi tu, kde mala k dispozícii len verejný telefónny automat.
BLIžŠIE, ĎALEj
„Musím vás upozorni, že pred odchodom by ste sa mali poradi so svojím terapeutom.“ Hlavná sestra pozrela na hodinky. „Lenže to sa dá až v pondelok a vidím, že ste pevne rozhodnutá. Hne vám prinesiem prepúšací list a podpíšete mi ho.“ Obrátila sa a potom zastala. „Inak, musím poveda, Celia, že naše milé rozhovory mi budú chýba.“
„Aj mne,“ usmiala sa pani Burrowsová. „Možno sa sem ešte raz vrátim.“
„To by som vám neželala,“ povedala hlavná sestra a zamierila do svojej kancelárie. „Musíme nájs Elliottovú,“ vyhlásil po niekokých váhavých krokoch Chester.
„Počkaj.“ Ke sa Will pokúsil zdvihnú ruku, zastonal od bolesti.
„Čo je?“ opýtal sa Chester.
„Ruky, hlava, dlane,“ šomral Will. „Všetko ma pekelne bolí.“
„Mne to hovor,“ odsekol Chester a jeho kamarátovi sa podarilo zdvihnú ruku až ku krku, hoci znovu pridusene zjojkol.
„Ktovie, či funguje.“ Will začal odbaova priezor na nočné videnie, ktorý sa mu pri páde omotal okolo krku.
„Drakov priezor?“ ozval sa Chester.
„Hej, Drakov,“ prikývol Will a stuhol. „Pamätáš si, čo povedali Rebeccy? Myslíš, že vtedy výnimočne neklamali?“
„Čo? že si nezastrelil jeho?“ váhavo sa spýtal Chester. Prvý raz spomenuli boj na Vekej planine a pochytil ho nejasný nepokoj.
„Chester, nech už tí limitátori mučili kohokovek, som presvedčený, že si ho minul.“
„Aha,“ zamrmlal Chester. Will vyzeral zamyslený.
„Keby boli Draka chytili alebo zabili, Rebeccy by sa tým predo mnou iste pochválili,“ vyhlásil.
Chester pokrčil plecami. „Možno im neutiekol a niekde ho držia. A možno to bola len alšia z ich hnusných lží.“
„Nemyslím,“ povedal Will a v očiach mu zasvietila nádej. „Čo by mali z toho, že by klamali v takej maličkosti?“ Pozrel na Chestera. „Takže ak Drake prežil a limitátorom ušiel... ktovie, kde je teraz?“
„Možno sa schoval na Vekej planine,“ nadhodil Chester.
VONý PÁD V PODZEMÍ
„Alebo šiel hore, na Povrch. Nepýtaj sa ma prečo, ale mám pocit, že
on sa vie na Povrch dosta hocikedy, ke chce.“
„Nech je kdekovek, pomoc by sa nám rozhodne zišla,“ prehodil
Chester pri pohade do tmy. „Kiežby bol teraz tu s nami.“
„To by som neželal nikomu,“ zafučal Will a zdvihol si priezor k tvári.
Navliekol si remeň okolo hlavy, zatiahol ho a potom si objektív nasadil priamo na pravé oko. Zistil, že z malej pravouhlej jednotky, čo mal vo vrecku nohavíc, sa vytiahol kábel, a kým prístroj zapol, znovu ho pripojil. „Zatia ešte, chvalabohu, ide,“ vydýchol, ke sa objektív tlmene oranžovo zamihotal.
Zatvoril avé oko a pravým sa zadíval pred seba. Vyčkával, kým sa
obraz vyčíri. „Myslím, že je okej... Hej, funguje,“ oznámil Chesterovi a vstal. S pomocou prístroja videl celý hubovitý útvar akoby v oranžovom svetle.
„Páni, Chester, vyzeráš fakt čudne,“ zachichotal sa pri pohade na oranžového kamaráta. „Trochu ako otlčený grep – a s trvalou!“
„Na mňa sa vykašli,“ netrpezlivo ho prerušil Chester. „Len mi povedz, čo vidíš.“
„No, všetko je tu ploché a veké,“ odvetil Will. „Vyzerá to trochu ako... no...“ zaváhal, hadal vhodné prirovnanie, „... ako na pláži tesne po odlive. je to hladké, ale je tu zopár dún.“
Stáli na mierne zvlnenej plošine vekej asi ako dve futbalové ihriská, hoci sa nedalo presne odhadnú, kam až siaha.
Will zazrel o niečo alej vekú skalu a po pár vekých krokoch sa na ňu vyštveral. Vaka slabej gravitácii sa ani nezadýchal.
„Myslím, že tamto vidím rímsu... Asi o tridsa metrov alej.“ Rozoznával kraj hubovitého útvaru. Vaka priezoru videl omnoho alej, až do obrovitánskeho sveta Prieduchu. Dokonca rozoznával jeho vzdialenejšiu stenu, vyzerala popukaná a ligotala sa, lebo po nej stekala voda. „Dokelu, Chester, spadli sme do poriadnej diery!“ zašepkal, ke si uvedomil, aké rozmery má Prieduch. Takto by sa asi cítil, keby zazrel holú stenu Mount Everestu z okienka letiaceho lietadla.
Potom zdvihol hlavu a pozrel hore. „Tuším máme nad sebou alší výčnelok.“ Chester prižmúrenými očami zízal na to, čo asi videl kamarát, no cez hustú tmu, ktorá všetko zahaovala, nič nezazrel. „Nie je
BLIžŠIE, ĎALEj
taký veký ako ten náš,“ oznámil mu Will. „A sú v ňom diery.“ Skúmal ich a uvažoval, či ich zapríčinili padajúce balvany a úlomky skál.
„Ešte niečo?“ zaujímal sa Chester.
„Vydrž,“ povedal Will a obrátil hlavu, aby mal lepší výhad.
„No?“ nástojil Chester. „Čo vi...“
„Budeš chvíu ticho?“ zasyčal Will, lebo jeho pozornos upútalo zopár
zvláštnych objektov. Boli pravidelné a očividne neboli dielom prírody, dokonca ani zvláštnych síl podzemnej prírody, ktoré ho stále prekvapovali. Tie objekty sem nepasovali. „je tu čosi náramne čudné,“ povedal a ukázal tým smerom. „Aha, na okraji výčnelka.“
„Kde?“ zhíkol Chester.
Prešlo niekoko sekúnd a obraz vo Willovom priezore sa opä rozmi
hotal od statickej elektriny, no potom sa vyčistil. „Hej, je ich tam vea. A vyzerajú ako...“ Neisto sa odmlčal.
„Ako čo?“
„No, ako siete v nejakých rámoch. Takže tu dolu možno nie sme
sami,“ doložil Will. „Aj ke sme spadli poriadne hlboko.“
Chester tú informáciu strávil a vyblafol: „Myslíš, že tu sú styxovia?“
Zakol sa, že sa zase ocitli v nebezpečenstve.
„Neviem, ale...“ Will nedokončil vetu.
„Čo?“ vyletelo z Chestera.
Ke Will znovu prehovoril, Chester ho takmer nepočul. „... myslím, že v jednej sieti je telo,“ šepol.
Chester sa len díval, ako sa Will trasie.
„Bože, myslím, že je to Cal,“ vydýchol Will. S hrôzou upieral zrak na telo s roztiahnutými končatinami zachytené v sieti, na telo, ktoré Chester nemohol zazrie.
„Hm, Will,“ ozval sa Chester.
„No?“
„Možno to nie je Cal. Možno je to Elliottová.“
„Možno, ale podobá sa skôr na Cala,“ pridusene odvetil Will.
„Tak či onak ešte musíme pohada toho druhého. Ak to naozaj nie je Elliottová, možno stále...“ Chester posledné slovo prehltol, no Will vedel, čo chcel poveda.
„... žije,“ dopovedal zaňho. Obrátil sa k Chesterovi, od návalu emócií
VONý PÁD V PODZEMÍ
prudko dýchal. „Dokelu, čo to trepeme? Hovoríme o živote a smrti ako o nejakej známke zo školy alebo čo. Tuším nám preskočilo.“
Chester ho chcel preruši, no Will rapotal alej.
„Môj brat asi visí tam hore a asi je mŕtvy. A môj ocko a strýko Tam a babička Macaulayová... všetci zomreli. Všetci okolo nás zomierajú. A my sa o tom bavíme akoby nič. Čo sa to z nás stalo?“
Chester pokrútil hlavou a zvrieskol: „A čo s tým máme robi? Keby bolo po vôli tým hnusným dvojčatám, zomreli by sme tiež a tento hlúpy rozhovor by sme vôbec neviedli!“ Will ho zaknuto pozoroval – kamarátova zlos ho prekvapila. „Tak už zlez a po so mnou hada toho jediného človeka, ktorý by nám mohol pomôc vráti sa domov!“ pokračoval Chester.
Will sa naňho mlčky díval a potom zoskočil. „Hej, máš pravdu,“ zamrmlal. „Ako vždy.“
Kráčali po povrchu huby a pri predstave, že nájdu Elliottovú, ich obchádzala hrôza.
„Sem som dopadol,“ povedal Chester a ukázal na to miesto. Potom si čupol a zašklbal lanom, ktoré ich malo zavies k Elliottovej – ak neprasklo. Ke ním trhol, vyrobilo do huby zárez a chlapci ho neochotne nasledovali. Kým sa stihli spamäta, stáli pri Elliottovej. Ležala na boku presne ako Will a jej štíhle telo sa ponáralo hlboko do huby.
„Márnos, tuším má v tom svinstve zaborenú tvár!“ vzdychol Chester. Hodil sa dole a pokúsil sa jej obráti hlavu, aby jej huba nezapchávala nos a ústa. „Rýchlo! Čo ak nemôže dýcha?“
„A je...?“ ozval sa z druhej strany jej tela Will.
„Neviem,“ odsekol Chester. „Pomôž mi ju vytiahnu!“
Chester sa zaprel a Will chytil dievčinu za nohu. Huba hlasno maskla a pustila ju.
„Preboha!“ zvrieskol Chester, ke zazrel jej ruku. Elliottová ani počas voného pádu nepustila zbraň a to zhoršilo následky jej dopadu na hubu. Remeň sa jej omotal okolo predlaktia, ktoré mala škaredo pokrútené. „Má ruku v háji.“
„Určite je zlomená,“ zúfalo prikývol Will, ke čistil Elliottovej tvár od hubovitej hmoty a odliepal jej vlákna z úst a nosa. „No žije. Dýcha,“ oznámil Chesterovi. Ten upieral oči na zranenú končatinu.
BLIžŠIE, ĎALEj
Will obišiel Elliottovú, odstrčil Chestera a opatrne jej odmotal remeň pušky z ruky.
„Dávaj pozor,“ zachripel Chester.
Will mu podal pušku a rozviazal lano, čo mala Elliottová okolo pása. Zároveň jej z chrbta stiahol ruksak – najskôr vyslobodil z popruhov nezranenú ruku. „Musíme ju dosta do úkrytu,“ povedal. Zdvihol dievča a preniesol ho do jaskyne.
Položili ju na hromádku šiat. Dýchala pravidelne, ale bola v bezvedomí.
„A čo teraz?“ spýtal sa Chester s pohadom stále upretým na vykrútenú ruku.
„Neviem. Asi počkáme, kým sa preberie,“ pokrčil plecami Will. „Idem sa pozrie na Cala,“ vzdychol po chvíli.
„Will, nemohol by si ho necha tak?“ nadhodil Chester. „Už mu nepomôžeš.“
„je to môj brat,“ odvetil Will a vyšiel z jaskyne.
Chvíu chodil dookola a pozoroval výčnelok nad svojou hlavou, až kým neobjavil väčší otvor. Potom skočil. Inokedy by ho skutočnos, že letí vzduchom rýchlosou delovej gule, naplnila hrôzou. Teraz mu to bolo fuk, pretože musel myslie na to, čo ho čakalo.
Ako stúpal cez dieru v hube, uvedomil si, že to prehnal – že ho sila skoku nesie prialeko. Vysokým oblúkom míňal druhý výčnelok.
„Hej!“ skríkol poplašene a zamával rukami, aby ubral výšku.
A potom začal klesa. Uvedomil si, že mieri k nejakým konštrukciám, ktoré sa týčili na hube. Vyzerali ako hrubé stonky vysoké asi šes až sedem metrov a na ich konci viselo čosi ako basketbalové lopty. Zo vzdialeného kúta mozgu ho akýsi hlas informoval, že sú to „plodnice“ – mali niečo spoločné s rozmnožovaním húb. No nemal o tom kedy uvažova. Vletel rovno medzi ne a zúfalo chmatol po gumovitých stonkách. Hoci sa všetky bu poodlamovali, alebo sa z nich odpojili lopty a rozleteli sa všetkými smermi, aspoň ho trochu spomalili.
Ke sa mu v rukách oddelila od huby posledná plodnica, dopadol na
pevný povrch. Nebolo to však o nič lepšie – po kolenách sa kĺzal na mastnote a mieril rovno k okraju. Už tam neboli nijaké plodnice, ktoré by ho zastavili, tak sa hodil na prsia a zaboril prsty aj špičky topánok do
VONý PÁD V PODZEMÍ
huby. Zavyl, lebo si predstavil, že sa zo zakriveného okraja zrúti do Prieduchu, no v poslednej chvíli zabrzdil.
„Dofrasa, to bolo o vlások,“ zafučal a zmeravel ako socha. Naozaj
o vlások – hlava mu prečnievala cez okraj huby dos aleko, aby dovidel na plošinu, z ktorej sem vyskočil.
Odtiahol sa od okraja a chvíu tam iba ležal. „No, švihaj,“ povzbudil
sa napokon a vydriapal sa na nohy. Vemi opatrne sa vybral k rámom. Po tom šoku nemienil riskova nijaké prudké pohyby.
Rámy boli prosté pravouhlé konštrukcie, veké asi ako futbalová
bránka a vyrobené poda všetkého z kmeňov mladých stromčekov s približne desacentimetrovým priemerom, v každom rohu pozväzovaných. Ak boli z dreva – lebo tým si Will nebol istý –, bolo začiernené, akoby obhorené. Sie v rámoch tvorili hrubé laná len vone pospletané dohromady. Na dotyk boli drsné a vláknité a Will predpokladal, že sú z vláken nejakej rastliny, azda tejto obrovskej huby. Ke kráčal popri sieach, všimol si, že mnohé sú potrhané, no tá, v ktorej visel Cal, vyzerala zachovaná.
Podišiel k bratovej mŕtvole, prinútil sa na ňu pozrie a potom odvrátil zrak. Zahryzol si do pery a uvažoval, či by sa nemal hne vráti k Chesterovi. Ve už aj tak nič nezmôže. Telo by mohol pokojne necha tu.
Potom začul Tamov hromový hlas, akoby strýko stál veda neho.
„Bratia, čo bratia, moji synovci!“ Tam to povedal, ke sa Will a Cal po rokoch odlúčenia znovu stretli u jeromovcov v Kolónii.
A krátko predtým, ako sa Tam obetoval, aby mohli Will a Cal utiec,
Will mu prisúbil, že dá na Cala pozor.
„Prepáč, Tam,“ povedal teraz nahlas. „Nezvládol som to. Sklamal som a.“
„Snažil si sa, chlapče. Viac si urobi nemohol,“ ozval sa Tamov vážny hlas. A hoci Will vedel, že to je len výplod jeho predstavivosti, trochu ho to utešilo.
Stále sa však bál priblíži ku Calovmu telu a špekuloval, či ho predsa len nemá necha tam.
„Nemôžem. Nebolo by to správne,“ presviedčal sa. Vzdychol, podišiel k sieti a skúsil, či ho rám udrží. Ke ho potisol nohou, trochu zaškrípal, no zdalo sa, že pevne väzí v hube. Opatrne sa šplhal po sieti ku Calovi,
BLIžŠIE, ĎALEj
ktorý visel vo vzdialenom rohu. Ako sa pod Willovou váhou laná posúvali, musel ís čoraz pomalšie. A bál sa, lebo rám prečnieval nad priepas. Utešoval sa, že aj keby rám padol, skončí len na nižšej rímse z huby. Teda ak bude ma šastie.
Priliezol k bratovmu telu. Cal bol k nemu obrátený chrbtom a Will
bol rád, že mu nevidí do tváre. Chlapec mal stále okolo pása povraz a Will ho chytil a navinul si voný koniec na zápästie. Pri jeho rýchlej prehliadke si uvedomil, že je čisto pretrhnutý. Aby nemusel myslie na to, že od bratovej mŕtvoly ho delí len pár centimetrov, začal si predstavova, ako sa to asi stalo. Cal sa zachytil v sieti a ostatní – on, Chester aj Elliottová – padli na výčnelok pod ním. Cal ich zadržal ako kotva a možno im tým zachránil život. Neby neho, boli by padali alej.
Will držal rozstrapkaný koniec povrazu a netušil, čo urobí. jeho brat vyzeral so zvláštne ohnutým krkom a nohou vemi malý a krehký. Will vystrel ruku a opatrne sa dotkol pokožky na chlapcovom predlaktí – siahol tam iba končekom prsta a rýchlo ho aj odtiahol. Koža bola studená, tvrdá a ničím nepripomínala živého Cala.
Willovu hlavu naplnili záblesky, akoby videl náhodne poprepájané scény z filmu. Spomenul si, ako sa Cal smial, ke spoločne z okna spálne pozorovali Čierny vietor. Nasledoval príval alších spomienok – na mesiace, ktoré spolu prežili v Kolónii, aj na tú chvíu na začiatku, ke Cal prišiel po Willa, zobral ho domov a predstavil ho rodine, o ktorej Will dovtedy netušil.
„Všetkých som sklamal,“ zamrmlal Will cez zaaté zuby. „Strýka Tama, babičku Macaulayovú, dokonca aj svoju skutočnú mamu,“ povedal a spomenul si, ako museli necha smrtene zranenú Sarah v tuneli. „A teraz aj teba, Cal,“ povedal telu, ktoré sa pokyvkávalo v náporoch vetra. Z očí mu vyhŕkli slzy.
„Prepáč, Cal,“ opakoval a vzlykal. Potom začul tiché zavytie. Utrel si slzy a zaškúlil na nižší výčnelok. Bartlebyho oči pod ním žiarili ako vyleštené cínové taniere – upierali sa na Willa. Will teda neoplakával Calovu smr sám.
A čo teraz? spýtal sa sám seba. Najskôr v duchu, potom aj nahlas.
„Tam, povedz mi, čo mám robi?“ Tentoraz predstavivos mlčala, no
VONý PÁD V PODZEMÍ
Will vytušil, ako by sa zachoval strýko. Musel kona prakticky, tak ako on, aj ke sa mu do toho nechcelo. „Zisti, či tu nie je niečo, čo by sa nám zišlo,“ zamrmlal a začal Calovo telo prehadáva. Našiel