načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Podzemie – Súboj v Podzemí - Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális

Podzemie – Súboj v Podzemí

Elektronická kniha: Podzemie – Súboj v Podzemí
Autor: Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális

. - - Will Burrows nemá na výber a opäť sa vrhá do nových nebezpečenstiev. V strede Zeme – vo svete, o ktorého existencii nemá na Povrchu nikto ani tušenia – ide Willovi o život. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9469-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis
.


Will Burrows nemá na výber a opäť sa vrhá do nových nebezpečenstiev. V strede Zeme – vo svete, o ktorého existencii nemá na Povrchu nikto ani tušenia – ide Willovi o život. Prenasledujú ho zradní styxovia, ktorí sú odhodlaní ísť za ním až na koniec sveta, len aby získali smrtiaci vírus späť! Jeho priateľ Drake medzitým chystá útok na styxov na Povrchu. Okolnosti sú však proti nim a v stávke je veľa. Povedie ich odvážny plán k víťazstvu alebo k istej smrti? Ak si myslíte, že na Povrchu ste v bezpečí, tak sa zúfalo mýlite!

Zařazeno v kategoriích
Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális - další tituly autora:
Poslední cesta do PODZEMÍ Poslední cesta do PODZEMÍ
 (e-book)
Poslední cesta do PODZEMÍ Poslední cesta do PODZEMÍ
 (e-book)
Hlouběji do PODZEMÍ Hlouběji do PODZEMÍ
 (e-book)
Ztracený svět v PODZEMÍ Ztracený svět v PODZEMÍ
 (e-book)
Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
 (e-book)
Podzemie – Voľný pád v Podzemí Podzemie – Voľný pád v Podzemí
 (e-book)
Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

PRVÁ ČASŤ Zjavenia Kapitola 1 7 Kapitola 2 10 Kapitola 3 20 Kapitola 4 27 Kapitola 5 39 Kapitola 6 48 Kapitola 7 55 Kapitola 8 65 Kapitola 9 72 Kapitola 10 82 Kapitola 11 93 Kapitola 12 99 Kapitola 13 108 DRUHÁ ČASŤ Kontakt Kapitola 14 119 Kapitola 15 131 Kapitola 16 137 Kapitola 17 151 Kapitola 18 160 Kapitola 19 163 Kapitola 20 169 TRETIA ČASŤ Odplata Kapitola 21 177 Kapitola 22 189 Kapitola 23 197 Kapitola 24 204 Kapitola 25 209 ŠTVRTÁ ČASŤ Ofenzíva Kapitola 26 215 Kapitola 27 221 Kapitola 28 234 Kapitola 29 246 Kapitola 30 254 Kapitola 31 272 PIATA ČASŤ Stretnutie

Kapitola 32 284

Kapitola 33 297

Kapitola 34 305

Kapitola 35 310

Kapitola 36 315

Epilóg 318

Poakovanie 323

Podzemie

Súboj v Podzemí

Aj v tlačenej verzii.

Objedna si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Podzemie – Stratený svet v Podzemí

Podzemie – Hlbšie v Podzemí

Podzemie – Voný pád v Podzemí

Roderick Gordon, Brian Williams

Podzemie – Súboj v Podzemí – e-kniha

Copyright © Fragment 2011

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova

bez písomného súhlasu majiteov práv. Roderick Gordon a Brian Williams Tancujeme v kruhu, len sa domnievame, no Tajomstvo sedí uprostred a vie.

báseň Tajomstvo sedí od Roberta Frosta, 1942 Nikdy ste ma nevideli Nikdy ste nedúfali, nepovedali ste Nedokážete to vysvetli Nedokážete Nedokážem vysvetli túto boles...

úryvok zo skladby Zrádzam svojich priateov

od skupiny Orchestral Manoeuvres in the Dark Am Tag aller Summierung, tragen Sie Ihren Körper vorwärts auf dem Wrack Ihrer Tage. Für Sie seien nicht, was Sie waren, aber was Sie anstrebten.

úryvok z nemeckej Knihy zániku od neznámeho

autora zo 17. storočia

PRVÁ ČASŤ

zjavenia

Kapitola 1

V

lny plameňa prechádzajúce z červenej do bielej. Vlasy sa pripaujú,

pokožka sa sahuje. Ozve sa prudké zavytie vetra, ke z priestoru

unikne všetok vzduch, potom šplechot vody, ke sa druhá Rebecca hodí do jazierka a strhne so sebou sestru. Omráčené a takmer bezvedomé telo prvej Rebeccy je ochabnuté ako handrová bábika, nepreberie ju ani chladná voda.

Ponoria sa pod hladinu. Unikajú horúčave.

Druhá Rebecca zapchá sestre rukou ústa a nos. Potom sa prinúti rozmýša. Šesdesiat sekúnd bez vzduchu, hovorí si, ke sa jej púca začínajú napína. Čo teraz?

Pozrie na zúriace peklo nad sebou, na karmínové vlny, čo sa lámu na vode. Vysušená vegetácia, ktorá sa chytila od Elliottovej náloží, sýti požiar a upcháva hladinu jazierka vrstvou čierneho popola. A čo je ešte horšie, Elliottová je stále tam – Tá sviňa! Striehne a čaká, pripravená odpravi ich, len čo sa ukážu. Odkia to druhá Rebecca vie? Lebo by na jej mieste urobila to isté.

Vráti sa nemôžu. Rozhodne nie, ak to chcú preži.

Mocuje sa s vreckom na košeli a vyahuje náhradnú svetelnú guu. alšie premárnené sekundy, no musí vidie, kam ide.

Musím sa rýchlo rozhodnú... teraz... kým ešte môžem.

Keže nemá inú možnos, rozhodne sa ponori hlbšie do hustého polosvetla a ahá sestru so sebou. Vidí, že dievča krváca z rany na bruchu, stopa krvi sa za ňou vinie ako zväzok červených stužiek.

Pädesiat sekúnd.

SúBOj V PODZEMí

Závrat. Prvý príznak nedostatku vzduchu.

V chaose bublín a šume vody v ušiach druhá Rebecca zachytí sestrino volanie. Nedostatok vzduchu dievča prebral a jej slová sú zmätené a nejasné. Začína sa myka, no druhá Rebecca jej zatne prsty do ramena. Ranená to zrejme chápe, znovu ochabne a dá sa nies dolu.

Štyridsa sekúnd.

Druhá Rebecca bojuje s nutkaním otvori ústa a nadýchnu sa, stále sa potápa. Žiara svetelnej gule odhauje zvislý povrch pokrytý vodnými rastlinami. Roj rybiek vystrelí preč, ich kovovo modré šupiny sa ligocú vo svetle.

Tridsa sekúnd.

Druhá Rebecca zbadá tmavý otvor. Kope nohami, spolu so sestrou doň vchádza a v mysli sa vracia k predchádzajúcemu životu: k všetkým hodinám plávania v Highfielde.

Dvadsa sekúnd.

je to kanál. Možno, odvažuje sa dúfa. Možno. V hrudi ju páli – dlho už nevydrží, no stále pláva do kanála a šmátra okolo seba.

Desa sekúnd.

je dezorientovaná – už nevie, čo je hore a čo dole. Potom si všimne odraz. O pár metrov alej sa svetlo z gule odráža z pohybujúcej sa zrkadlovitej plochy. Z posledných síl zaberie.

Hlavami prerážajú hladinu, prenikajú do bubliny vzduchu nahroma

deného pod stropom kanála.

Druhá Rebecca si napĺňa vzduchom ubolené púca, je vačná, že

to nie je metán alebo iný škodlivý plyn. Ke prestane kaša a prska, skontroluje sestru. Ranenému dievčau trčí hlava z vody, no stále jej klesá na prsia.

„No tak! Preber sa!“ volá druhá Rebecca a trasie ňou.

Nič.

Položí jej ruku na hrudný kôš a niekokokrát silno stlačí.

Stále nič.

Stisne sestre nos, dáva jej umelé dýchanie.

„To je ono! Dýchaj!“ Hlas druhej Rebeccy duní v uzavretom priesto

re, ke sestra zachrapčí a vypuje vodu. Potom sa nadýchne, no ešte viac sa nahltá vody a začne sa v panike meta. „Pokojne,“ vraví druhá Rebecca. „Už sme v bezpečí.“

ZjAVENIA

Prvá Rebecca po chvíli znehybnie a začne dýcha pravidelne, hoci plytko. Pod vodou si zviera brucho, je jasné, že rana ju príšerne bolí. Tvár má smrtene bledú.

„Neodpadneš mi zase?“ znepokojene sa pýta druhá Rebecca.

Prvá Rebecca neodpovedá. Dievčatá na seba pozrú, vedia, že sú v bezpečí – aspoň zatia. Prežili.

„Idem sa pozrie alej,“ hovorí druhá Rebecca.

Prvá Rebecca na ňu neprítomne pozrie. Potom sa zo všetkých síl pokúsi prehovori, no podarí sa jej len perami naznači hlásku P.

„Prečo?“ druhá Rebecca to slovo vysloví za ňu. „Pozri hore,“ povie a ukáže sestre, aby si všimla to, čoho sa inštinktívne chcela chyti. Na strope je pripevnených niekoko káblov, hrubých ako had – staré elektrické vedenie s opadanou izoláciou a odhalenými drôtmi, pokrytými slizkou hnedou hrdzou. „Sme v chodbe. Možno má aj druhý východ.“

Prvá Rebecca prikývne a zavrie oči. Pri vedomí sa drží s vypätím všetkých síl.

Kapitola 2

P

o vyše dvoch dňoch na podzemnej rieke zamieril Chester s moto

rovým člnom k dlhému prístavisku.

„Zasviete a pozrite, čo tam je!“ zakričal cez hukot motora na Marthu.

Tá zdvihla svetelnú guu a obrátila lúč k tmavým siluetám na konci prístaviska. Chester uvonil klapku a spomalil čln, obzeral si budovy a prístavný žeriav. Tento prístav bol očividne omnoho významnejší ako tie menšie, kde sa cestou zastavili, tankovali a hodinku či dve oddychovali. Chesterovi sa rozbúchalo srdce v nádeji, že sa azda blížia k cieu cesty.

Čln narazil na prístavisko a Chester vypol motor. Martha sa zachytila prístavného kola a pokúsila sa okolo neho omota lano. Potom znovu zasvietila guou a Chester rozoznal veký oblúk natretý nabielo. Spomenul si, že Will hovoril o zamurovanom vchode do prístavu – dos širokom aj pre nákladiak. Určite je to tento!

Tiekla z neho voda a triasol sa od zimy, no aj tak sa div neroztancoval od radosti. Dokázal som to! Dofrasa, naozaj som tu! vykrikoval, ale len v duchu, ke sa štverali na súš.

Zase som na Povrchu!

Ani napriek blízkosti domova však situácia nebola ideálna.

Pozrel na Marthu, ako sa arbavo kníše po prístavisku. Robustná žena zababušená v handrách sa motala ako medvedica a tak aj mrmlala. Na tom nebolo nič nové – od začiatku sa správala zvláštne, no teraz mykla hlavou a zakliala smerom do tmy, akoby tam niekto bol. Lenže nebol.

ZjAVENIA

Chester utoval, že pri sebe nemá Willa. Alebo hocikoho z pôvodnej

skupiny. Zostal s touto čudáčkou, ktorá teraz znovu zamrmlala a zavrčala a vzápätí rozavila ústa v širokom zívnutí, až zazrel jej žlté zuby. Vedel, že je vyčerpaná, a okrem toho ju ažila gravitácia, ktorá sa tu vracala do normálu. Aj jeho telo ju pociovalo, takže Martha, ktorá nebola podobnému tlaku vystavená už mnoho rokov, to mala ešte ažšie.

Chester si uvedomil, že Marthe teraz nie je čo závidie. Vyrástla v Ko

lónii a na Povrch sa nikdy nedostala – chystala sa prvý raz uvidie slnko. Dole sa jej určite nežilo ahko: styxovia ju aj s manželom vyhnali do Hlbín, takmer osem kilometrov pod Kolóniu. Tam sa museli prida k bande vzbúrencov, ktorí sa zabíjali navzájom a hynuli ako obete rozličných nástrah toho temného sveta. Martha v Hlbinách porodila syna Nathaniela, a potom sa ju jej muž pokúsil zabi – aj s dieaom ju strčil do Prieduchu.

Matka aj syn pád zázrakom prežili, no Nathaniel neskôr už ako dospelý zomrel na horúčku a Martha zostala sama. Vyše dva roky nevidela živej duše, žila zabarikádovaná v starom domci a živila sa mäsom čudesných tvorov, ktorých tu dole pobiehalo viac než dos.

Ke našla Willa, Chestera a ažko zranenú Elliottovú, chlapcov si obúbila, akoby v nich našla náhradu za zosnulého syna. Pokojne by bola dopustila Elliottovej smr, len aby neohrozila Willa a Chestera. Tajila pred nimi, že na palube ponorky, ktorá uviazla v jednom z alších prieduchov, sa nachádzajú moderné lieky. No len čo Will odhalil pravdu, outovala to a zaviedla ich k plavidlu – čím vlastne zachránila dievčine život. Chlapcom neostalo iné, ako jej odpusti.

Tak to bolo vtedy.

Teraz však Chester netušil, čo urobí. Mal na krku Marthu aj hrozbu styxského útoku – vedel, že len čo sa objaví na Povrchu, zaňuchajú ho. Nemal sa kam podie a o pomoc mohol požiada iba Draka. Áno, Drake bol jeho jedinou nádejou.

Drake, prosím a, bu tam! prosil v duchu Chester, ke očami pátral v tme prístavu a dúfal, že Drake sa niekde objaví. Najradšej by bol vyvolával jeho meno, ale neurobil to – keby Martha vedela, že sa s Drakom skontaktoval, vemi by sa nepotešila. Chester mal už istú predstavu o jej chorobnej náklonnosti a naozaj nepotreboval, aby sa urazila.

SúBOj V PODZEMí

Okrem toho netušil, či Drake dostal odkaz, ktorý mu zanechal na serveri. Možno už ani nie je medzi živými.

Mlčky sa teda vybrali po Willových stopách a najskôr vytiahli čln z vody. Gravitácia ich tak prekvapila, že o chvíu lapali po dychu. Napokon s náramným fučaním odvliekli plavidlo do jednej z prázdnych budov, pričom Martha vypúšala z úst jednu kliatbu za druhou.

Chester sa oprel dlaňami o kolená a dychčal s otvorenými ústami.

Uvedomil si, že netúži po ničom inom, len sa vráti do Londýna za rodičmi. Vystavoval sa tak riziku, no dúfal, že rodičia mu nejako pomôžu. Možno ho ukryjú. A keby aj nie, bolo mu to jedno – chcel im oznámi, že sa mu nič nestalo. Druhá Rebecca sa vrátila a s úavou zistila, že sestra sa stále drží drôtov. Styxka neklesla pod vodu, no síl jej rýchlo ubúdalo. Opierala si hlavu o plece a oči mala zatvorené. Druhej Rebecce trvalo niekoko sekúnd, kým ju prebrala. Bolo jasné, že sestru musí dopravi do sucha a tepla, kým ju celkom ochromí šok.

„Nadýchni sa najhlbšie, ako vieš. Dostanem nás odtiato,“ povedala druhá Rebecca. „Pred nami niečo je.“

„Čo?“ zamrmlala jej sestra.

„Plávala som popri úzkokoajke na dne tunela,“ odvetila druhá Rebecca a pozrela do vody, čo im siahala po bradu. „je tam nezaplavená oblas. Väčšia, nielen alšia vzduchová bubli...“

„Pome na to,“ prerušila ju prvá Rebecca. Zhlboka sa nadýchla a pustila drôty.

Druhá Rebecca sestru ahala, až sa ocitli na mieste, ktoré jej opísala. Prvá Rebecca ležala na chrbte a druhá ju vliekla ako plavčík topiaceho sa.

Onedlho sa mohli brodi, hoci druhá Rebecca musela sestru podopiera. Potkýnali sa a špliechali, až sa dotackali na suchú zem.

Druhá Rebecca si všimla, že koajnice vedú do tunela pred nimi, no hoci chcela zisti, kde ústia, najskôr musela pomôc sestre. Zložila ju na zem a jemne jej nadvihla odev, aby videla ranu. Tesne nad bokom zazrela dierku. Na prvý pohad nevyzerala vážne, no stále z nej vytekalo nebezpečne vea krvi, ktorá na bledom bruchu zanechávala priesvitnú vrstvičku.

ZjAVENIA

„Ako to vyzerá?“ spýtala sa prvá Rebecca.

„Prevrátim a na bok,“ upozornila ju sestra a opatrne ju nadvihla – chcela vidie aj chrbát. „To som si myslela,“ zašomrala, len čo našla otvor, ktorým guka opustila telo.

„Tak ako to vyzerá?“ zopakovala cez zaaté zuby prvá Rebecca. „Hovor!“

„Mohlo to by aj horšie. Stále krvácaš, to nie je dobré. No guka našastie preletela len mäsitou časou...“

„Akou mäsitou časou? Chceš poveda, že som tučná?“ Aj napriek slabosti sa prvá Rebecca stále vedela urazi.

„Si márnivá ako vždy, čo? Neskáč mi do reči.“ Druhá Rebecca položila sestru zase na chrbát. „Guka prešla telom, takže ju nemusím vyahova, ale treba zastavi krvácanie a to, ako iste vieš...“

„Viem,“ zamrmlala prvá Rebecca. Pochytil ju šialený hnev a zaala päste. „Ten krpatý sviniar! Normálne ma postrelil! Will na mňa strieal!“ zúrila. „Ako sa opovážil?“

„Nerozčuuj sa,“ poradila jej sestra a vyzliekla si košeu. Odtrhla z nej pás, potom niekoko alších.

Prvá Rebecca stále nadávala. „Urobil chybu, ke ma nedorazil! Mal to dokonči, kým mohol, lebo ja sa mu pomstím a potom pocíti rovnakú boles, ba miliónkrát horšiu!“

„Verím,“ pritakávala druhá Rebecca, kým zväzovala dva pásy a ostatné poskladala na tampóny.

„ja toho sviniara podrežem a zavesím za nohy, až stečie z krvi... a bude zomiera pomaly... celé dni... nie, týždne!“ Prvá Rebecca už takmer blúznila. „A ešte nám ukradol aj Domínium! Za to nám zapla...“

„Neboj sa, vírus získame. A teraz čuš, zbytočne si míňaš silu,“ za

hriakla ju druhá Rebecca. „Musím a poriadne obviaza.“

Ke jej sestra pritisla na rany poskladané plátno, prvá Rebecca zaala

zuby. A potom, ke ju druhá Rebecca ovinula pásom a poriadne ho pritiahla, výkriky mladej styxky naplnili tmavý tunel. „Pohni sa, milučký,“ súrila Martha Chestera, ktorý sa rozhodoval, čo si vezme so sebou. Nereagoval, no najradšej by bol vybuchol.

Daj mi pokoj!


14

SúBOj V PODZEMí

Strašne mu pripomínala protivne všetečnú tetušku, v jednom kuse nad ním spínala ruky a prenasledovala ho ustarosteným pohadom. Okrem toho sa odporne potila a Chestera dráždil jej zápach.

„Srdiečko, už naozaj niet prečo otáa,“ zatiahla presladeným tónom.

Koniec. Toto už naozaj neznesie! Marthu má stále za pätami, vždy o kúsok bližšie, než by mu bolo milé. Bez uvažovania schmatol zopár vecí a nastrkal si ich do ruksaka nad spací vak. Ruksak zavrel.

„Hotovo,“ zavrčal a s rozmachom si ruksak vyhodil na plece, takže Martha musela ustúpi, aby ju nezasiahol. Potom rýchlo vykročil po prístavisku, aby sa dostal čo najalej od nej.

O pár sekúnd mu však zase dýchala na chrbát.

„Tak kde je to?“ ozvala sa a Chester si vybavoval Willove pokyny. Počul Marthu popudene fuča – hnevala sa, bu naňho, alebo na situáciu.

To, že na ňom hlúpo visí, ho štvalo, no ešte väčšmi sa desil občasných prejavov druhej stránky jej osobnosti. Často bez výstrahy strácala nervy a vtedy bývala zlá. Takmer sa jej bál.

„Neviem,“ odvetil čo najzdvorilejšie, „no ak Will vravel, že je to tu, musí to by tu.“

Pátrali medzi prízemnými budovami, všetko hrubými stavbami z betónu s nezasklenými oknami. Nedalo sa odhadnú, na čo slúžili – na bielej omietke sa kde-tu črtali len načmárané čísla. No Chesterovi z tých barakov aj tak naskakovali zimomriavky. Uvažoval, či sem kedysi dávno nahnali vojakov, uväznili ich v tme a bez kontaktu so svetom. Pravdaže, teraz bolo všetko prázdne – zostali len trosky a kusy pokrúteného kovu.

Martha zafučala ešte hlasnejšie, čo veštilo alšiu oráciu, a vtedy svetlo, ktorým si pomáhal Chester, dopadlo na otvor.

„Aha! To je ono!“ ozval sa v nádeji, že ju umlčí. Dívali sa na priechod, ktorý vyrobil Will.

„Áno,“ bez nadšenia odvetila Martha.

Zdalo sa, že ju to sklamalo. Zdvihla kušu, akoby očakávala problémy, a vliezla do diery prvá. Chester pokrútil hlavou a nešiel hne za ňou. No ke tam vliezol, zistil, že nohy ahá cez smradavú vodu. Zápach z nej stúpal o to silnejšie, o čo väčšmi ju čerili.

„Uf!“ zaúpel. V duchu sa utešoval, že aspoň necíti Marthu. Zazrel z vody trča drevené dosky, potom zopár hrdzavých železných sudov.

ZjAVENIA

jeden bol prázdny a plával na boku. Ke sa voda rozhojdala, búchal o stenu – vydával dutý kovový zvuk, ako ke v diake na mori zvoní zvon.

No ozýval sa aj iný zvuk – pravidelné ukanie. Chester zbadal, že o sud naráža prázdna plechovka od diétnej koly. Vyvalil na ňu oči, ako očarený pozoroval červené a strieborné nápisy – boli jasné, zretené a bezpochyby pomerne nové. Hne sa mu zlepšila nálada. Tá plechovka od koly pochádzala z Povrchu a predstavovala kúsok jeho vlastného sveta. Zišlo mu na um, či ju neodhodil Will, ke sa spolu s doktorom Burrowsom vrátil do tohto podzemného prístavu – a potom preliezol do krytu na Povrchu. Predstava, že azda našiel spojivo s kamarátom, ho potešila.

Martha si všimla, že Chester zíza na plechovku, a šomraním ho pohnala vpred. Pre ňu ten odpad neznamenal nič. Prešli cez dvere do miestnosti so skrinkami. Presne tam, kde vravel Will, objavili rebrík, ktorý im pomôže prejs hore. Martha skúsila pevnos jeho priečok a pomaličky začala liez.

Naozaj som tu? To nie je možné!

Chester sa teperil za Marthou, a hoci si zakryl oči pred jasným svetlom, žiara oblohy ho premohla a oslepený sa zvalil na zem. Po štyroch zaliezol za krovie, kde sa už usalašila aj Martha. Zostali tam, kým sa Chesterovi neprispôsobili oči. Svetlo ani nebolo vemi silné, keže v to popoludnie halili slnko mraky.

„Tak sme tu, môj milučký,“ prehodila Martha.

Nastala Chesterova slávna chvía, chvía návratu domov z hlbín Zeme, po tokých mesiacoch, že si ich radšej nechcel pamäta, po všetkom, čo musel pretrpie. A vôbec mu to nepripadalo slávne.

„Sme v krajine zlých Pozemšanov,“ pohŕdavo doložila Martha. Díval sa, ako si okolo hlavy omotáva zafúanú šatku a necháva len škáru na oči. Fochla naňho spod privretých viečok a Chesterovi došlo, že ona si bude na svetlo zvyka omnoho dlhšie.

Potom mu čosi zišlo na um.

Teraz by som ju tu mohol necha!

Čo keby jej ušiel? Martha poriadne nevidí a sotva ho doženie. Máš šancu, opakoval si. jeho spoločníčka si poriadne odchrchlala. V nose jej

SúBOj V PODZEMí

zachrapčal sope a vzápätí začala dôsledne smrka do šatky. Stískala si raz jednu, raz druhú nosnú dierku, ako keby z tuby zubnej pasty vytláčala aj posledné zvyšky.

Chester si spomenul, ako sa on, Will a Cal prvý raz dostali na banskú stanicu v Hlbinách a on urobil niečo podobne hnusné. Teda aspoň Willovi sa to hnusilo. To mu pripomenulo kamaráta a všetko, čo spolu prežili: dobré aj zlé. Chesterovi došlo, že už sa na Willa nemôže hneva. Ani netušil, či Will prežil skok do Fajčiarky jean, kam sa vrhol za otcom. Alebo či ho prežila Elliottová, ktorá sa dobrovone vybrala za nimi.

Chester sa striasol.

Možno zahynuli a už ich nikdy neuvidí.

Alebo azda pokračujú vo svojom úžasnom dobrodružstve, do ktorého sa s Willom pustili v pivnici domu Burrowsovcov, ke vstúpili do tunela. Áno, dobrodružstvo, uvedomil si Chester. Až mu prišlo úto, že preňho sa skončilo.

Tí traja iste prežívajú neuveritené veci... Will, doktor Burrows, Elliot­ tová... Áno, Elliottová. Mal ju pred očami, akoby tu stála. Videl ju tak, ako ke vtedy vypila tekutinu z vlčieho oka, jej šibalský úsmev, s ktorým mu ponúkla čudesnú lahôdku. Nesmierne ju obdivoval, ve len vaka nej a jej úžasným schopnostiam zostali chalani nažive. No predovšetkým obdivoval jej úsmev a spomienka naň ho teraz naplnila smútkom.

Chester vzdychol a pripomenul si, že je na Povrchu a treba zdvihnú

kotvy. Za posledné mesiace ušiel hrobárovi z lopaty tokokrát, že v porovnaní s tým tu bude určite menej ohrozený.

To si aspoň nahováral, kým si Martha z nosa dolovala sivú hmotu a utierala si ju o už tak či tak špinavý kabát.

Božemôj.

Naozaj si napokon musím vybra medzi Elliottovou a touto odpornou starenou?

„Áno, sme tu,“ odvetil a odvrátil zrak od Marthy. „Na Povrchu.“

Šerilo sa a Martha videla čoraz lepšie. Zo skrýše zazreli zopár budov, všetky hranaté a prosté.

A tak sa po niekokých hodinách ukrývania v tme rozhodli vyhraba spoza krovia. Opatrne sa presúvali pomedzi nepoužívané budovy býva

ZjAVENIA

lého letiska. Chester z Willovho rozprávania vedel, že sa nachádzajú v Norfolku, dobrých stopädesiat kilometrov od Londýna.

Prešli po ploche, ktorá vyzerala ako pochodový pac a ich kroky sa tam prízračne ozývali na asfalte, z ktorého v prasklinách vyrážala burina. Chester o chvíu zazrel nákladiak, ktorý zrejme patril stavbárom alebo nejakým remeselníkom. Potom pri jednej budove zbadal lešenie a bolo mu jasné, že odkedy sa tam vynorili doktor Burrows s Willom, veci sa zmenili – ktosi sa pokúšal letisko rekonštruova. Vzápätí v diake uvidel unimobunku. V oknách sa svietilo a veda parkoval Land Rover. Will ho upozornil, že tu hliadkujú ochrankári, zrejme sídlili tam. Vietor k nim privial smiech a hlasy.

„Mohli by sme ich požiada o pomoc,“ nadhodil.

„Nie,“ pokrútila hlavou Martha.

Nemienil sa s ňou škriepi, no ke boli od unimobunky o niečo alej, Martha ho chytila za plece.

„My pohanov o pomoc nežiadame! Nikdy!“ zavrčala a poriadne ním potriasla. „Pozemšania sú zlí!“

„Aha... jasné...“ zhíkol, vystrašený jej zúrivosou. Tá však pohasla rovnako rýchlo, ako vzbĺkla, a na tučnej tvári sa objavil úsmev. Chester sám nevedel, ktorej stránky Marthinej povahy sa bojí viac. Zato mu bolo jasné, že odteraz si musí dáva pozor na jazyk. Druhá Rebecca bola rada, že jej pomáha slabá gravitácia, ke sa so sestrou na chrbte posúvala cez tunel. Hoci zranené dievča znovu zamdlelo, druhá Rebecca sa s ňou aj naalej rozprávala.

„Neboj sa, niečo vymyslíme. A ty sa uzdravíš,“ mrmlala. V skutočnosti si tým nebola istá a začínala sa o sestru vážne bá. Provizórny obväz splnil svoju úlohu a spomalil krvácanie, no prvá Rebecca už aj tak stratila privea krvi. Nevyzeralo to s ňou dobre.

Druhá Rebecca sa však nemienila vzda – kilometer za kilometrom kráčala v prachu pomedzi hrdzavé koaje a vliekla svoje bremeno. Hoci minula už niekoko vchodov do alších tunelov, rozhodla sa drža toho hlavného v nádeji, že ju vyvedie z bane.

Ešte väčšmi ju povzbudilo, ke narazila na niekoko starých strojov: alší dôkaz, že tu kedysi fungovala civilizácia. Neskúmala zariadenia,

SúBOj V PODZEMí

ktoré jej pripadali ako čerpadlá a generátory. Boli trochu zastarané, no predpokladala, že sú to varianty pozemskej techniky používané na hĺbkovú ažbu. Kde-tu zazrela aj krompáče, lopaty a ochranné prilby.

Vedela, že sa musí dosta von – prinajmenšom preto, že od hladu a smädu ju chytal závrat. No chcela aj vymeni sestrin provizórny obväz za niečo lepšie. Druhá Rebecca zakliala, ke si spomenula na poné obväzy v bunde, čo musela zanecha na mieste, kde ich prepadli Will a Elliottová.

Po tom, čo jej niekoko kilometrov robil spoločnos len zvuk vlastných krokov, všimla si odrazu aj iný zvuk.

„Počuješ?“ spýtala sa, no nečakala od sestry odpove. Znelo to ako prerušované kvílenie. Znovu vykročila a za zákrutou tunela zacítila na tvári závan vzduchu. Čerstvého vzduchu. Hne ožila a vykročila rýchlejšie.

Kvílenie silnelo a s ním aj vietor, až napokon kdesi hore rozoznala svetlo.

„Denné svetlo... áno, toto by mohlo by ono,“ zamrmlala. Vyliezla ešte strmšou pasážou tunela a objavila zdroj osvetlenia.

Koajnice pokračovali aj alej, no jeden bok tunela, ktorý mal by zo skaly, vyzeral ako vystavaný z oslepujúceho svetla. Nezdalo sa umelé, no po tokých hodinách v tme, kde si mohla svieti na cestu len zelenkastým svetlom gule, naň sotva vládala pozrie.

„Na chvíu a zložím,“ povedala a opatrne položila sestru na zem.

Zaclonila si oči rukou a pobrala sa k svetlu. Vietor tu fúkal tak prudko, až ju tlačil dozadu.

Opakovala si, že musí trpezlivo počka, kým sa jej zrak prispôsobí svetlu. Po chvíli mohla odtiahnu ruku od tváre a cez zubatý otvor uvidela bielu oblohu. Zdalo sa jej, že je vysoko, nie aleko od oblakov – ak tam nejaké boli.

„Takže som sa celý čas trepala hore nejakým vrchom?“ zasyčala.

Pokrčila plecami a prešla bližšie k otvoru.

Potom udivene skríkla.

„Toto musíš vidie! To je úžasné!“ zavolala na zamdletú sestru.

Hlboko pod ňou sa rozprestieralo mesto, cez ktoré pretekala rieka. Rieka sa vlievala do vodnej plochy a tá sa tiahla, kam oko dovidelo.

„More?“ hlesla.

ZjAVENIA

Ešte väčšmi ju však udivilo mesto. Nielenže bolo obrovské, ale stáli v ňom aj vemi veké budovy. Aj z tej vekej diaky rozoznala obrovský oblúk, nie nepodobný Víaznému oblúku v Paríži, okolo ktorého sa lúčovito rozbiehali široké ulice. Oblúk bol najvýraznejší, no boli tam aj iné veké budovy, všetky pôsobili klasicky a stáli v pravidelných rozstupoch. Druhá Rebecca prešla zrakom alej od stredu mesta a uvidela rozsiahle oblasti plné menších budov – zrejme rodinných domov.

Toto rozhodne nebolo opustené mesto duchov.

Ke si ponamáhala zrak, rozoznala čosi ako vozidlá, čo z tejto vzdialenosti vyzerali menšie než blchy.

Začula pravidelné pulzovanie motora a nad mestom uvidela vrtuník. Vôbec nepripomínal tie, čo už na Povrchu videla, nemal vrtule na nose a chvoste, ale na bokoch trupu. „Čo to má by?“ zamrmlala.

Potom sa zadívala na more. Ak si zaclonila zrak pred odrazom slnka od jeho hladiny, uvidela množstvo lodí a člnov.

No najväčšmi ju oslovila aura poriadku a moci, čo stúpala z tohto mesta. Druhá Rebecca spokojne pokývala hlavou.

„Toto je niečo pre mňa,“ povedala.

Kapitola 3

H

oci Chester a Martha cítili únavu, vždy putovali alej iba v noci

a iba cez polia. Všetky obývané budovy a cesty široko obchádzali.

Martha trvala na tom, že pôjde prvá, hoci Chester vedel, že nemôže ma ani najmenšiu predstavu, kam ich vedie. Netušil to ani on, no rozhodol sa zosta zatia s ňou. Aj tak teraz nemal iný plán – rozhodne nie, kým sa jej nezbaví.

Cestou myslel na Draka a rozhodol sa, že by mu mal aspoň necha odkaz. Ak to nevyjde, zavolá rodičom. No na obidva telefonáty potreboval telefón a musel počka, kým sa k nejakému dostane. Vemi dobre vedel, že Martha urobí všetko, aby mu zabránila hovori so „zlými Pozemšanmi“, takže jej bude musie nejako utiec. Toto rozhodnutie ho na ceste poháňalo – zo všetkého najviac sa túžil zbavi tejto ženskej.

Ke oblohu sfarbili prvé náznaky svetla, zastali na čistine uprostred malej zalesnenej oblasti obklopenej poami. Brieždilo sa a Chester neveril, koko je tam vtákov a aké sú hlučné. Všade zneli zvuky a mihotal sa pohyb. Aký to bol rozdiel oproti Podzemiu, na ktoré si Chester navykol – ke sa v ňom objavilo zviera, bu sa vás pokúsilo zožra, alebo ste sa vy mohli pokúsi zjes jeho.

V Highfielde rozhodne nikdy nepočul toko vtákov. Som mestský cha­ lan, napadlo Chesterovi, ke vnímal kakofóniu vtáčieho spevu, no potom sa znovu zamyslel. Mal pocit, že život v Highfielde zanechal už vemi dávno. Teraz ani sám nevedel, kto vlastne je.

Martha sa činila pri okraji čistiny, spájala konáre a pri kmeni jaseňa z nich stavala dva prístrešky. Na Chesterov vkus ich umiestnila príliš

ZjAVENIA

blízko seba, no nemohol sa do toho mieša. Okrem toho sa cítil úplne vyčerpaný – túžil si ahnú a spa. Chystali sa ahnú si do spacích vakov zo skladu v kryte, a Chester práve vyahoval ten svoj z ruksaka, ke začul syčanie. „To ste boli vy?“ spýtal sa unavene a ani nezdvihol hlavu.

„Ticho!“ prikázala mu Martha pošepky.

„Čo ste vraveli?“ nechápal Chester.

V podrepe sa k nemu presunula. Práve sa otočil, aby zistil, o čom hovorí, ke ho zrazila na zem. „Ticho. Ticho. Ticho,“ opakovala, ke sa naňho zvalila a dlaňou mu zapchala ústa.

Marthinu tvár, osvetlenú lúčom z jeho svetelnej gule, delilo od jeho tváre niekoko centimetrov. Chester mal nezávideniahodný výhad na kučeravé ryšavé chĺpky, čo jej rástli na brade.

„Nie!“ zvolal a pokúsil sa ju odtisnú. Zostali na zemi bok po boku a ona ho stále odmietala pusti. Okríkol ju, no opä sa mu pokúsila zapcha ústa.

Odtláčal ju od svojej tváre, a ke sa častovali nadávkami, obaja dychčali od námahy. Chestera prekvapilo, aká je silná. Ich zápas sa zmenil na fackovanie – váali sa po zemi medzi konárikmi a suchým lístím.

„Prestaňte!“ zvolal Chester.

Stiahol ruku so stisnutou päsou, pripravený Marthu udrie, ale vtom ho panika na zlomok sekundy opustila. Spomenul si na otcove prísne slová: Nikdy neudri dámu.

Chester zaváhal.

„Dámu?“ zašomral a v duchu si položil otázku, či Martha takémuto opisu zodpovedá.

Nejako však ten smiešny zápas zastavi musel.

Zahnal sa na Marthu a zasiahol jej čeus. Myklo jej hlavou nabok a okamžite ho pustila. Chester nedokázal rýchlo vsta, tak sa od nej odplazil po štyroch.

„Dofrasa, čo je to s vami?“ zavolal z kraja čistiny. Bál sa, že sa naňho znovu vrhne. Dychčal a ledva vládal hovori. „Čo ste úplne zošaleli?“

Začala sa k nemu plazi, no potom sa zdvihla na kolená. Nezdalo sa, že by sa naňho hnevala. V očiach mala hrôzu, stisla pery a zdvihla zrak

k vrcholkom stromov na okraji čistiny.

„Počul si to?“ zašepkala nástojčivo.

SúBOj V PODZEMí

„Čo som mal poču?“ spýtal sa Chester, pripravený vyštartova preč, keby sa k nemu pohla.

„Ten hluk,“ odvetila.

Chester hne neodpovedal. „Počujem len vtáky – celé milióny sprostých vtákov,“ odvetil. „To je všetko.“

„To nebol vták...“ Od strachu takmer koktala. Stále so zdvihnutou hlavou pozorovala sivú oblohu medzi stromami. „Bol to svetlonos. Počula som pleskot krídel. Prišiel sem za nami. Robievajú to – vravela som ti, že jeden z nich ma prenasledoval v Hlbinách. Ke sa raz na teba zavesia, nepresta...“

„Svetlonos? Sprostos!“ prerušil ju Chester. „Iba čo nad nami preletel nejaký holub alebo vrabec. Tu nežijú svetlonosi, vy staré motovidlo.“

Už mal tých nezmyslov po krk. Svetlonosi boli obrovské dravce, ktoré trochu pripomínali nočné motýle, a stále mali chu na mäso, najmä udské. Hoci pod povrchom Zeme, kde Martha donedávna žila, azda patrili k najhrozivejším tvorom, Chester odmietal pripusti, že by ich nejaký prenasledoval až sem. „Tuším vám preskakuje!“ zvolal.

Masírovala si miesto na brade, kde ju udrel. „Len som a chcela zachráni, Chester,“ povedala previnilo. „Chcela som a ochráni, aby si zobral mňa... a nie teba.“

Chester nevedel, čo si má o tom myslie.

Mrzelo ho, že ju udrel – ak bola naozaj presvedčená, že sa na nich chystá zaútoči svetlonos, potom chápal, prečo sa správala tak čudne, a mal by jej by vačný. Naozaj to mohol by svetlonos? Martha bola očividne presvedčená, že ho počula, lenže ona poda všetkého nebola pri zmysloch. Tvár mala strhanú a stále sa správala dos podivne. Oči sa jej mihali sem a tam, akoby v stromoch niečo videla.

Vstala, šla dokonči prístrešky a potom začala pripravova jedlo. Ke bolo hotové, Chester ho bez slova prijal – bol príliš hladný a unavený na to, aby sa s ňou hádal. jedli mlčky a Chester uvažoval nad ich šarvátkou. Rozhodol sa, že bez ohadu na to, či tu svetlonos je, alebo nie je, nechce zosta s Marthou ani o chvíu dlhšie, ako bude treba. Musí čím skôr zdrhnú. Druhá Rebecca neisto vyšla do slnečného svetla. Nezložila sestru hne, chvíu uvažovala, kam sa to dostali. Pred ňou sa rozprestierala úzka

ZjAVENIA

skalnatá plošina, na avej strane ohraničená ostrými končiarmi. Končiare boli príliš strmé, aby sa na ne dalo vyliez, hoci orientačný zmysel druhej Rebecce napovedal, že mesto leží za nimi.

Priamo pred ňou sa ešte niekoko stoviek metrov tiahli koajnice a končili sa v nízkej budove. Za ňou sa vinula poná cesta. Rozmýšala, či vedie dole do mesta.

Ke sa zdvihol vietor a fúkol jej do tváre dlhé vlasy, obrátila sa vpravo. „Vystúpili sme na horu,“ zašepkala a pozrela ponad vrcholky obrovských stromov, čo sa tiahli až k obzoru. „Sme na horskom hrebeni nad džungou,“ povedala zamdletej sestre.

Ani ju to neprekvapilo. Od toho úžasného výhadu na metropolu stále stúpala, hoci už aj vtedy bola v poriadnej výške.

„Asi pôjdem rovno za nosom,“ vzdychla a cestou popri koajniciach po miernom svahu k budove zacítila na pokožke horúčavu. Plošina bola vystavená slnku a nebolo na nej ani stopy po vegetácii. „Musím a dosta do tieňa,“ povedala sestre.

Prvá Rebecca ticho zastonala.

Budova bola prostá, zbitá z vysušeného dreva a zhrdzaveného plechu. Druhá Rebecca zložila sestru a lepšie sa poobzerala. V jednom rohu stálo niekoko vozňov. Pobrala sa k najbližšiemu a nabrala za hrs materiálu, ktorým bol ešte stále naložený. „Ťažba,“ zamrmlala a vysypala z dlane úlomky skál. Domyslela si, že v týchto vozňoch sa kedysi vyvážal odpad z bane v útrobách hory.

Rýchlo prehadala zvyšok budovy, no nenašla nič užitočné. Ke sa

blížila k dverám vzadu, skopla pár prázdnych pivových fliaš. „Stačila by aj voda,“ zašomrala, ke sa faše zastavili na betónovej dlážke.

Vyšla cez dvere von. Stáli tam tri staré trojtonové nákladiaky, z gumy

na pneumatikách zostali už len tmavé hrčky. Druhá Rebecca sa dotkla emblému na otlčenej mriežke chladiča – hoci bol poškodený, rozoznala na ňom symbol, ktorý pripomínal staromódnu vesmírnu raketu, a pod ním meno.

„Blit...?“ prečítala nahlas, no zvyšné písmená chýbali. Veda nák

ladiaka objavila štyri veké cisterny – do každej sa pravdepodobne zmestilo niekoko stoviek galónov. „Benzín,“ usúdila, ke k jednej privoňala.

SúBOj V PODZEMí

Očami sledovala ponú cestu. „Takže toto je naša cesta dole,“ povedala. Mala pravdu – očividne to bol jediný prístup na horu – či už pre nákladiak, alebo pre peších.

V hukote vetra začula sestrino volanie. Obidve boli dehydrované a súrne potrebovali vodu, no prvá Rebecca ešte súrnejšie potrebovala lekársku pomoc. Druhá Rebecca vedela, že inak sestra sotva prežije.

Druhá Rebecca sa práve otáčala k sestre, ke kútikom oka niečo zachytila. Znehybnela.

Nad stromami vyletela po zvislej dráhe svetelná raketa. Tenkou karmínovou čiarou preala bielu oblohu, ako ke chirurg prvý raz zareže do mladej pokožky.

Tá raketa nepredstavovala len znak života. Nebola to totiž hocijaká svetelná raketa. Pre styxku bola vemi dôležitá jej farba.

„Hurá!“ zašomrala a vysušené pery sa jej zvlnili do úsmevu. „Tri... dva...“ nedočkavo odratúvala sekundy, od vzrušenia takmer nedýchala.

„jeden!“ zvolala.

Svetelná raketa pokračovala po svojej dráhe a odrazu prudko zmenila farbu z červenej na čiernu. Na najtmavšiu možnú čiernu. Potom nastala tichá explózia a raketa sa premenila na oblak, ktorý vzápätí bez stopy zmizol.

„Červená a čierna!“ zvolala druhá Rebecca a zopla ruky. „Nech žije ŠOP!“ Myslela tým Štandardný operačný postup, pretože práve zbadala jeden z jeho signálov.

Už sa široko usmievala.

Niekde v džungli sa pravdepodobne nachádza aspoň jeden z jej pro

fesionálne vycvičených a vybavených vojakov a pokúša sa komunikova s alšími styxmi v okolí. Limitátori väčšinou pracovali v prísnom utajení a svoju prítomnos odhaovali len vo výnimočných situáciách. A toto rozhodne bola výnimočná situácia. Druhá Rebecca nepochybovala, že ten signál bol určený pre ňu a jej sestru.

Musela na signál odpoveda, oznámi polohu. Zúfalo sa obzerala, až

jej zrak padol na cisterny. „To je ono,“ povedala hlasom zastretým od vzrušenia.

Za pokus to stálo. Ke prešla pohadom po obzore, z džungle stúpalo

zopár bielych stĺpov dymu z bežných ohňov, tie však boli aleko. Keby rozložila oheň, možno by to ako signál stačilo.

ZjAVENIA

Potom si však uvedomila, že nemá nič na zapálenie, len svoje šaty. Ak

aj v cisternách zostalo dos paliva, ako ho zapáli? „Mysli, mysli, mysli!“ zvolala. Zdvihla hlavu k slnku a dostala nápad. „Sklo! Faše!“ skríkla.

Rozbehla sa do budovy. „Budeš v bezpečí,“ povedala sestre, ke ju

rýchlo niesla dozadu ku koajniciam pri vchode do bane. K budove sa vrátila sama a zdvihla jednu z fliaš od piva, ktoré predtým zhodila. Vyniesla ju von a prezrela cisterny.

K palivu v cisternách sa mohla dosta len cez poklopy. Vyzbrojila sa

dlhou palicou a vyštverala sa na prvú cisternu, ktorá sa pod jej váhou prehla. Hrdza prežrala kov a druhá Rebecca videla až dovnútra. Palivo sa dávno vyparilo, takže cisterna jej bola nanič. Styxka zakliala.

Preskočila na alšiu cisternu. Tá bola v lepšom stave, a ke na ňu

druhá Rebecca dopadla, kov zadunel. Pokúsila sa odkrúti poklop, no ten sa ani nepohol.

„No tak!“ Šlo o čas – na signál musí odpoveda čím skôr. Zaprela sa

do poklopu palicou, potom sa ho znovu pokúsila odkrúti. Po vekom dychčaní a páčení sa konečne zvrtol. Ke Rebecca zložila poklop, vyšší tlak v cisterne zasyčal a von sa vyvalili benzínové výpary, nad ktorými

styxka pokrčila nos.

„Super,“ povedala, strčila do cisterny palicu a vzápätí ju vytiahla.

Drevo bolo mokré od paliva – Rebecce odahlo, že cisterna je takmer

plná. Palicu ešte niekokokrát namočila, aby sa benzín rozlial okolo

otvoru, a potom zoskočila dole.

Na zemi rozbila fašu o skalu a vzala si črep – dutý kruh z dna. Očis

tila ho o košeu. Klesla na kolená s palicou v ruke. Naklonila sklo, aby slnečné lúče dopadali na drevo vlhké od benzínu.

Slnko tak pálilo, že ke sklený kruh ešte zosilnil lúče, v priebehu pár

sekúnd podpálili benzín. Druhá Rebecca vyskočila na nohy a vystrela

sa, dávala pozor, aby improvizovaná pochodeň nezhasla. Musí trafi

vrch cisterny. Zamierila a hodila pochodeň. Potom sa zvrtla a utekala

preč tak rýchlo, ako len vládala.

Prebehla sotva dvadsa metrov, ke sa ozvalo puknutie a palivo sa

vznietilo. O milisekundu nastal ohlušujúci výbuch. Odstredivá sila od

trhla hornú čas cisterny a vymrštila ju do vzduchu. Druhú Rebeccu

zhodila na zem. Styxka cítila na krku spaujúcu horúčavu, ale plazila sa

SúBOj V PODZEMí

alej. Vzplanuli alšie dve cisterny, vybuchli takmer naraz a plamene z nich vyšahli nad nákladiak a budovu.

Kým druhá Rebecca dobehla k sestre pri vchode do bane, nákladiak

a budova boli v plameňoch a k oblohe stúpal dym. Hustý a čierny, iný ako tie v džungli.

Rachot výbuchov prebral prvú Rebeccu.

„Čo je to?“ hlesla a pokúšala sa zaostri zrak na žiaru.

„Posily,“ odvetila druhá Rebecca.

„Hm?“ zamrmlala jej sestra.

„Naši vedia, že sme tu, a poslali nám pomoc,“ oznámila jej so smiechom druhá Rebecca. „Máme limitátorov!“ Limitátori, ktorí sa ako pozorovatelia vyšplhali na vysoké stromy v džungli, zbadali, že zo vzdialeného horského hrebeňa stúpa dym. Na obzore preal oblohu ako tmavá jazva, takže silnými alekohadmi ho nemohli prehliadnu. Traja pozorovatelia nekričali na svojich druhov dole, ale zaostrili alekohady na zdroj dymu a niekoko sekúnd ho pozorovali, aby nadobudli istotu. Horský hrebeň bol príliš rozsiahly, aby sa dalo urči, kto oheň založil, množstvo dymu rástlo, akoby sa plamene rozhoreli len pred chvíou.

Pozorovatelia si vymenili signály a rýchlo sa spustili na zem, kde čakali ostatní členovia oddielu. Ke od stromov na okraji čistiny odviazali psy, nepadlo ani slovo. Pädesiatčlenný oddiel limitátorov vyrazil cez lúky k hore.

Doteraz nemali čo robi. V džungli sa im pachovú stopu dvojčiat nepodarilo zachyti. No teraz videli odpove na signál a pôjdu za dymom, až kým nedôjdu na vrch k jeho zdroju. Urobia všetko, čo bude treba.

Už ich nič nezastaví.

Keby ich niekto videl, mohol by rýchlo utekajúcich udí a psov mylne považova za veký tieň.

Tieň búrkového mračna.

Kapitola 4

„D

opekla, kde to mesto je?“ zavrčala.

Druhá Rebecca odhadovala, že kráča dolu svahom už najmenej

pä kilometrov, no poná cesta viedla len dnom strmého údolia. Stráne jej zakryli výhad na džungu a už vôbec neumožňovali odhadnú, ako hlboko ešte musí zís a ako aleko od mesta sa nachádza. Pritom kombinácia horúčavy a sestrinho tela v náručí ju už oberala o posledné sily.

Práve uvažovala, že nutne potrebujú vodu, ke zbadala, že chodník sa prestáva zvažova – a dokonca stúpa.

„To nie!“ zvrieskla.

Výkrik trochu prebral prvú Rebeccu, ktorá striedavo zamdlievala a otvárala oči. „Will,“ zachrčala. „Zabijem ho. Zlomím mu väzy.“

„Fajn, hlavne, že myslíš pozitívne,“ pochválila ju sestra. Krvácanie sa vaka provizórnemu obväzu spomalilo, no nezastavilo. „Čoskoro tam budeme. A neboj sa, rana je v dobrom stave,“ klamala druhá Rebecca, ktorá si až pridobre uvedomovala lepkavú vlhkos, čo vsakovala do košele aj jej.

Ke po niekokých hadovitých zákrutách začal chodník znovu klesa, druhej Rebecce sa nesmierne uavilo. Po pár minútach sa konečne vyvliekli z úžabiny a ona uvidela okolie.

Zastala a žmurkala, lebo do očí jej tiekol pot. „No len sa pozri!“

Nielenže zišla z tej hory. Ešte čosi jej náramne zlepšilo náladu.

Pred sebou mala skutočnú cestu. Viedla pozdĺž vysokánskeho múra zakončeného ostnatým drôtom. A druhá Rebecca zazrela aj niečo dôležitejšie. Za múrom sa tiahol do diaky rad továrenských komínov, ob

SúBOj V PODZEMí

rovských, hranatých a pravidelných. „Toto musíš vidie!“ pošepla sestre. „Už sme takmer tam!“

Prvá Rebecca zastonala, zdvihla hlavu a pokúsila sa zaostri zrak. „Civilizácia,“ šepla.

„Hej. Lenže ktorá?“ Druhej Rebecce nešla do hlavy vekos tých komínov.

„To je fuk. Pohni sa. Cítim sa otrasne.“

„Prepáč,“ vzdychla druhá Rebecca a vykročila. Pod nohami nemala asfaltku, ktorá by na slnku zmäkla, ale svetlý betón. Vyzeral ako hladký vápenec, bol dokonale rovný a precízne opracovaný. Možno to bola len vedajšia cesta k nejakej fabrike, no ten, kto ju postavil, si dal záleža. Mal zrejme rád akurátnu robotu.

Druhá Rebecca už v diake rozoznala alšie komíny a zhruba o dvadsa minút sa na obzore zjavil druhý priemyselný komplex. Slnko sa odrážalo od objemných oblých antikorových stavieb, medzi ktorými sa týčili štíhlejšie stĺpy a poprepletané potrubie, tiež z lešteného antikora. Z nespočetných ventilov sa dvíhali obláčiky pary alebo azda bieleho plynu a syčali, akoby šomrali na tú drinu v horúčave.

Rebecca sa už na pevnom podklade pohybovala rýchlejšie a všimla si, že múr pri ceste sa končí tesne pred druhým komplexom. Ocitla sa na jeho rohu a naavo uvidela omnoho širšiu cestu, dvojprúdovú vozovku rozdelenú ostrovčekom s palmami.

Vzduch tesne nad cestou bol taký prehriaty, že pripomínal rozochvené mláčky ortuti. Druhá Rebecca márne napínala zrak, neuvidela ani človiečika, len o niečo alej zaparkované akési vozidlo. Rozbehla sa k nemu a cestou si všímala, že všetko je čisté, bez trosiek, ba aj palmy na ostrovčeku pôsobia opatrovane. Toto a k tomu skutočnos, že továreň pravdepodobne pracovala, jej našepkalo, že onedlho narazí na udí. udia znamenali pomoc pre sestru.

„je to auto,“ povedala druhá Rebecca, ke sa ocitla takmer pri ňom. „No aký typ?“

jemne zložila sestru a začala s prehliadkou. „Trochu mi pripomína volkswagen, chrobáka,“ prehodila. Lenže auto bolo väčšie a zavalitejšie ako všetky volkswageny, ktoré na Povrchu videla, ba malo aj širšie pneumatiky. Karoséria bola strieborná, a hoci sa na nej nedala nájs ani

ZjAVENIA

škvrnka hrdze, nevyzerala celkom nová. Rebecca si zaclonila oči dlaňou a nazrela cez dymové sklá, či uvidí niečo z interiéru. Bol úplne prostý: len nafarbená kovová prístrojová doska s bežnými ciferníkmi. Skúsila otvori dvere na strane vodiča, ale boli zamknuté, a ke prechádzala okolo predku auta, zastala. „Fakt je to volkswagen,“ zamrmlala pri pohade na logo z kovu. „Lenže tento model som v živote nevidela.“

Vtom začula hukot a zvrtla sa, aby videla na cestu. Cez opar z horúčavy rozoznala veké vozidlo, možno nákladiak, ktoré preradilo na vyššiu rýchlos a na akejsi križovatke zrýchlene opustilo dvojprúdovku.

„No po, dievča,“ zašomrala a zdvihla sestru. Prvá Rebecca odpovedala čímsi nezrozumiteným – v jej stave ju čudné autá naozaj nezaujímali. Tvár mala bielu ako stena, len pod očami tmavé kruhy. „Už sme fakt blízko, len vydrž,“ opakovala druhá Rebecca a dúfala, že ke sa ocitnú na konci cesty, nájdu pomoc. A čo najrýchlejšie. Chester sa pomaly vyvliekol zo spacieho vaku. Slnko už bolo vysoko, no netušil, koko môže by hodín. Zaškúlil pomedzi konáre úkrytu a zazdalo sa mu, že vidí siluetu spiacej Marthy. Pripomínala hromadu špinavej bielizne – a tak nejako ju aj celý čas vnímal. Pár minút ju pozoroval, či sa pohne.

Tá stará čudáčka ešte chrápe, musím zmiznú, pomyslel si a jasne si spomenul, ako sa naňho vrhla pod zámienkou, že na nich striehne svetlonos. To už bola naozaj posledná kvapka – nemal chu znáša alšie jej výstrelky.

Niežeby som jej bol zaviazaný, povedal si a čo najtichšie sa celý vytiahol z vaku. Vôbec ma nepotrebuje. Postará sa o seba aj sama.

Chester znovu pozrel na Marthu. Mal prostý plán: vráti sa do Londýna, aj keby sa tam mal trepa peši. A keže nemá peniaze, naozaj sa musí spoahnú na nohy. Iba že by ho niekto odviezol. Alebo by sa mohol prihlási úradom. Lenže to nepôjde, lebo Will ho varoval, že styxovia majú všade svojich agentov. Budúcnos mu pripadala pochmúrna a prinajmenšom neistá, no hocičo bolo lepšie než trča s bláznivou Marthou.

Napriek zmeraveným kĺbom si nasadil ruksak a po štyroch preliezol po suchom lístí, ktoré nepríjemne šuchotalo.

SúBOj V PODZEMí

Už bol niekoko metrov od úkrytu, ke sa posledný raz obzrel, či sa Martha nehýbe.

„Spal si dobre?“ veselo ho oslovila.

Zvrtol sa a dlane sa mu na lístí šmykli. Takmer padol na nos.

Skrývala sa v tieni ovísajúcich konárov starého stromu. Na zemi pri nej vetrík preháňal perie z troch doružova ošklbaných vtáčikov. Martha práve čistila štvrtého, a ako tam tak sedela s roztiahnutými nohami, pripomínala nejaké obscénne prerastené batoa, čo sa hrá s bábikou. Chester poda vekosti koristi odhadol, že ulovila lesného holuba.

„Mhm, áno,“ prikývol a meravo zízal, ako Martha šklbe ochabnuté telo.

„Tieto hlúpe pozemské potvory sa lovia ahko,“ pochválila sa a položila ošklbaného holuba k ostatným. „Okrem toho som našla hríby,“ doložila a ukázala na hromádku pri vtákoch.

Zapálila oheň a začala nad ním opeka prvého z nich. Chester si pomyslel, že sa celkom slušne prispôsobila novému prostrediu. Sám nevedel, či vytušila, že sa ju chystal opusti. Druhá Rebecca kráčala priemyselnou zónou, až objavila otvorenú bránu v alšom múre. Ešte stále nebola na konci dvojprúdovej vozovky, ktorá sa pred ňou tiahla do diaky a poda všetkého ju zase pretínal masívny oblúk.

Vošla do brány.

Zahrmelo a z oblohy sa spustil dáž. Druhá Rebecca počula, ako kvapky syčia na horúcej dlažbe. jej sestra pohla hlavou. „Super,“ šepla prvá Rebecca, ke jej voda osviežila tvár. Otvárala ústa, akoby sa chcela napi.

No jej sestra si sotva všímala, že ju bičuje čoraz hustejší lejak. Stála

pod bránou a vyvaovala oči na to, čo sa črtalo za ňou.

Rady domov.

Autá.

udia.

„Dobrý bože,“ vydýchla.

Vyzeralo to ako hociktoré európske mesto – architektúra nepôsobila

moderne, no domy a obchody mali čisté a poopravované terasy. Preniesla

ZjAVENIA

sestru cez bránu, kráčala stredom širokej ulice a obzerala sa okolo seba. Odkiasi k nej doahli takty opery, tenké a ostré, akoby ich niekto pískal na píšalke, a druhá Rebecca pozrela na otvorené okno o čosi alej.

„Nemajú lampy,“ prehodila, ke jej došlo, že v tomto svete nikdy sa nekončiacich dní je pouličné osvetlenie zbytočné.

Vykročila k najbližšej budove. Odhadla, že to bude nejaký úrad, lebo všetky okná mala zatemnené roletami. Pri dverách našla medenú tabuku s vyrytým menom a nejakými údajmi. „Schmidts,“ prečítala. „Zahnärzte. Nach Verabredung.“

„To je po nemecky... zubár,“ zamrmlala prvá Rebecca, ke otvorila jedno oko. „Aspoň mi opraví polámané zuby.“

Druhá Rebecca sa jej chystala odpoveda, no otočila sa a kohosi zbadala. Z vedajšieho domu vyšla žena a za ňou dvaja malí chlapci. Cúvala po schodíkoch na chodník a pokúšala sa kry deti dáždnikom. Na sebe mala krémovú blúzku a sivú sukňu klasickej dĺžky, na hlave klobúk so širokou strieškou. Toto nevyzerá na najnovšiu módu, pomyslela si druhá Rebecca. Chlapci nemali viac ako šes či sedem rokov a oblečení boli v rovnakých hnedých kabátikoch a krátkych nohaviciach.

„Hm... zdravím vás,“ čo najmilšie sa ozvala druhá Rebecca. „Vemi potrebujem vašu pomoc.“

Žena sa otočila a od hrôzy otvorila ústa. Potom zvrieskla a pustila dáždnik, ktorého sa zmocnil vietor a hnal ho po ulici. Chytila deti za ruku a na úteku ich takmer strhla z nôh. Stále vrieskala, no chlapci sa užasnuto obzerali za mladými styxkami.

„Asi nie sme vhodne oblečené,“ poznamenala druhá Rebecca. Sestry mali zamazané tváre, špinavé a obhorené šaty pokryté blatom a krvou.

„Čo sa deje? Tak zoženieš mi už pomoc?“ ozvala sa slabým hlasom prvá Rebecca, ke si jej sestra sadla na spodný schodík pred budovou, odkia práve vyšla tá žena.

„Trpezlivos,“ zamrmlala druhá Rebecca. Oprela sestru o zábradlie a prešla k obrubníku. Pozrela do jarku, kde sa hromadila dažová voda

a stekala do kanálov. „Neboj sa, onedlho si nás všimnú,“ doložila a od

hrnula si z tváre premáčané vlasy.

A naozaj – ani nie o tridsa sekúnd zaujúkali v metropole sirény, ich

zvuk rezonoval medzi budovami. Na opačnom rohu sa zhromaždila


32

SúBOj V PODZEMí

skupinka zvedavcov, ktorí vyvaovali oči na obe Rebeccy, no nepriblížili sa k nim.

Na mokrej ulici zasvišalo auto a zabrzdilo. Bol to vojenský nákladiak. Vyklopil oddiel vojakov s pripravenými puškami. Druhá Rebecca odhadla, že ich je okolo dvadsa. Ďalší vojak vystúpil z kabíny nákladiaka a vykročil k nej, mieriac na dievčatá pištoou.

„Wer sind sie?“ vyštekol mladý vojak na druhú Rebeccu.

„Pýta sa, kto sme,“ zamrmlala prvá Rebecca. „Tuším je nervózny.“

„Viem. Nemčinu ovládam rovnako ako ty,“ odsekla sestra.

„Wer sind sie?“ zopakoval vojak a tentoraz každé slovo zdôraznil pohybom ruky.

Rebecca sa obrátila k nemu, lebo ho pokladala za velitea. Prezrela si jeho pieskovú uniformu, ktorá v daždi rýchlo tmavla. „Meine Schwester braucht einem Arzt!“ vyslovila s bezchybným prízvukom.

„Áno... potrebujem doktora,“ zamrmlala prvá Rebecca.

Vojaka tá veta očividne prekvapila a ani nereagoval. Namiesto toho vydal rozkaz a ostatní vojaci sa s namierenými zbraňami zoradili za ním. Celá formácia sa pomaly pohla k dievčatám.

Oslepujúco sa zablyslo a znovu zahrmelo.

Vojaci odrazu zastali.

Druhá Rebecca si uvedomila, že už nepočuje plechové tóny opery.

Ak bol vojak doteraz nervózny, v tejto chvíli mu už na tvári jasne

rozoznávala strach. Ostatní vyzerali rovnako vydesene.

Mali čistý, neriedený strach.

„Einem Artz,“ zopakovala. Netušila, čo ich tak desí. Potom začula tiché vrčanie a zvrtla sa za ním. Muži, ktorí vychádzali z ulice za jej chrbtom, vyzerali, akoby sa zhmotňovali v lejaku. Ich sivohnedé maskovacie uniformy dokonale ladili s mihotajúcou sa vodou, takže pripomínali pohyblivé udské tiene.

„Super načasovanie,“ ocenila druhá Rebecca, ke brigáda limitátorov zastala ako jeden muž. Cez celú ulicu sa ich roztiahlo asi štyridsa a zamierili na nemeckých vojakov. V pravidelných intervaloch sa v rade vyskytovali psovodi, ktorí ledva držali psy na remienkoch. Tie vydávali prízračné zvuky: v hrdlách im vibrovalo tiché kňučanie a nedočkavo vyhrnuté gamby odhaovali ostré zubiská.

ZjAVENIA

No mladý vojak a jeho chlapi nepozerali na psy. Fascinovali ich lebkovité tváre limitátorov s očami ako vyvŕtané čierne diery.

Ani jedna strana sa nepohla. Neby lejaka, vyzerala by celá scéna ako z fotografie.

Druhá Rebecca vykročila doprostred cesty a zastala medzi dvoma líniami vojakov. „Offizier?“ opýtala sa nemeckého vojaka. Teraz už bola rovnako pokojná a sebaistá, akoby sa obyčajného pozemského policajta pýtala na adresu.

Vojak odtrhol pohad od limitátorov, zadíval sa na štíhle dievča v otrhanom odeve a nemo prikývol.

„Ich...“ začala.

„Viem po anglicky,“ prerušil ju – a naozaj, mal len slabý nemecký prízvuk.

„Fajn. Takže potrebujem...“

„Pošlite týchto vojakov preč,“ prerušil ju.

Druhá Rebecca neodpovedala, len si skrížila ruky na hrudi a rozkročila sa. „Ani náhodou,“ odsekla. „Netušíte, proti čomu stojíte. Toto sú limitátori a urobia, čo im poviem. A hoci to možno nevidíte, na strechách majú svojich ostreovačov. Ak by vám alebo vašim mužom čo len zišlo na um vystreli...“

Nedokončila vetu, no všimla si, že hoci jej alej mieri pištoou na

hrudník, ruka sa mu chveje. „Teraz sem privediem dvoch mužov,“ povedala. „jeden z nich je zdravotník, ktorý pomôže mojej sestre. Má prestrelené brucho a bez pomoci zomrie. Toto nie je agresia, tak povedzte svojim uom, aby nestrieali.“

Vojak zaváhal a pozrel na prvú Rebeccu pri zábradlí, kam ju oprela

sestra. Nemecký dôstojník vyzeral ako stelesnenie dokonalého zdravia: plavé vlasy, jasné modré oči a opálená pokožka na tvári aj predlaktiach. „Dobre,“ prikývol a obrátil sa na svojich, aby nestrieali.

„Ďakujem,“ zdvorilo kývla hlavou druhá Rebecca, vyriekla zopár slov v styxskom jazyku a zdvihla ruku.

Z radu sa odpojili dvaja limitátori. Prvý vykročil k prvej Rebecce a zdvihol ju zo schodiska. Druhý podišiel k druhej Rebecce a čakal. Bol to generál, najstarší a najvyšší velite prítomných limitátorov s výraznou bielou jazvou v tvare písmena S na líci a so šedinami na sluchách.

SúBOj V PODZEMí

Rebecca naňho ani nepozrela, len znovu oslovila nemeckého dôstojníka. „Povedzte, ako sa volá toto mesto?“

„Nová Germánia,“ odvetil a zadíval sa na generála limitátorov.

„A v ktorom roku ste sem prišli?“

Zamračil sa a potom odvetil: „Poslední z nás sa tu usadili v... v... neunzehn... ähm... vierzig...“ Odmlčal sa, pátral po slovách.

Pomohol mu jeden z jeho vojakov. „V tisícdevästo štyridsiatom štvrtom.“

„Pred koncom vojny. To mi už došlo,“ prikývla druhá Rebecca. „Všetci vieme, že Tretia ríša vyslala na póly expedície, aby preverili platnos teórie o dutej Zemi. No nevedeli sme, že tie výpravy boli úspešné.“

„My nie sme Tretia ríša,“ kategoricky sa ohradil nemecký dôstojník. Aj v nevýhodnej situácii sa očividne urazil.

Druhá Rebecca však pokračovala: „To je jedno. Asi máte v nákladiaku vysielačku alebo nejaký iný komunikačný prostriedok. Ak sa vy a vaši muži chcete z tejto patovej situácie dosta živí, chote si pohovori s veliacim dôstojníkom. Spýtajte sa ho, či vie o...“

Až teraz kývla hlavou limitátorskému generálovi, ktorý stál v pohove so zbraňami v oboch rukách. „... doplnku šesdesiatšes k materiálu Unternehmen Seelöwe – Operácia Tuleň. To bol nacistický plán na inváziu do Anglicka, ktorý vznikol medzi rokmi 1938 a 1940.“

Nemecký dôstojník neodpovedal, len pozeral na dlhú pušku s nočným zameriavačom, ktorú držal limitátorský generál.

„Hovorí vám niečo meno admirál Erich Raeder?“ opýtal sa ho generál.

„Áno,“ prikývol Nemec.

„je v tomto mieste niekto z jeho štábu alebo človek, čo má prístup k záznamom o jeho vtedajších operáciách?“

Nemecký dôstojník si zotrel z tváre dažovú vodu, akoby chcel zamaskova, že ho to celé zmáha.

„Dobre ma počúvajte, lebo je to dôležité,“ prikázal mu limitátorský generál tónom vyhradeným pre podriadených. „Spýtajte sa svojich veliteov na doplnok 66 k plánu invázie, v ktorom sa spomína Mefistofeles.“

„To sme boli my. Mefistofeles bolo krycie meno styxov,“ ozvala sa druhá Rebecca. „Styxovia v Anglicku aj v Nemecku s vami spolupracovali. Vtedy sme stáli na strane Nemecka a tak je to doteraz.“

ZjAVENIA

Generál ukázal rukou v rukavici na nákladiak. „No tak, človeče! Nájdite niekoho, kto vie o operácii Tuleň a jej šesdesiatom šiestom doplnku.“

„Musíme túto situáciu vyrieši, aby ste nemuseli zahynú ani vy, ani nik z vašich mužov,“ povedala druhá Rebecca. Pohadom zaletela k sestre uloženej na deke, ktorú pod ňu na dlažbu rozprestrel zdravotník. Už jej do ruky vpichol infúziu, no druhá Rebecca vedela, že sestre by bolo lepšie v nemocnici. „A rýchlo, prosím. Myslite na moju sestru.“

Nemecký dôstojník súcitne prikývol a čosi povedal svojim vojakom. Potom sa rozbehol k nákladiaku.

Druhá Rebecca sa usmiala. „je fajn stretnú sa zase so starými priatemi, však?“ oslovila limitátorského generála. Chester spal len krátko, ke ho prebrali kŕče v bruchu. Najskôr ležal a opakoval si, že to prejde, no márne. Boles sa zhoršovala, až musel vyliez z úkrytu a uteka do krovia, kde sa vyvracal. Dávenie však neprešlo, až napokon mu v žalúdku nezostalo vôbec nič. Od kyseliny ho pálilo hrdlo.

Ke sa dotackal spä do úkrytu, bledý a spotený, čakala ho tam Martha.

„Bolí a brucho? Aj mňa. Dám ti n



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist