načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí - Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális

Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí

Elektronická kniha: Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí
Autor: Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális

- Dobrodružstvo Willa Burrowsa pokračuje! Styxovia sa znovu vynorili z Podzemia na Povrch. Pokiaľ ste si mysleli, že likvidátori boli odporní, zabudnite na to. Tentoraz so sebou totiž vzali aj ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9593-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dobrodružstvo Willa Burrowsa pokračuje! Styxovia sa znovu vynorili z Podzemia na Povrch. Pokiaľ ste si mysleli, že likvidátori boli odporní, zabudnite na to. Tentoraz so sebou totiž vzali aj svoje ženy. Jediné, čo im stojí v ceste je Will Burrows a jeho priatelia. Krútiaca sa špirála chaosu sa roztáča a nie všetci prežijú. Ak sa domnievate, že na Povrchu ste v bezpečí, radšej sa znovu zamyslite!Piaty diel napínavej dobrodružnej série Podzemie.

Zařazeno v kategoriích
Roderick Gordon; Brian Williams; Vladislav Gális - další tituly autora:
Návrat z PODZEMÍ Návrat z PODZEMÍ
Útok z PODZEMÍ Útok z PODZEMÍ
Poslední cesta do PODZEMÍ Poslední cesta do PODZEMÍ
 (e-book)
Poslední cesta do PODZEMÍ Poslední cesta do PODZEMÍ
 (e-book)
Hlouběji do PODZEMÍ Hlouběji do PODZEMÍ
 (e-book)
Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
 (e-book)
Podzemie – Voľný pád v Podzemí Podzemie – Voľný pád v Podzemí
 (e-book)
Podzemie – Súboj v Podzemí Podzemie – Súboj v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
 (e-book)
Podzemie – Hlbšie v Podzemí Podzemie – Hlbšie v Podzemí
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Podzemie

Špirála hrôzy v Podzemí

Aj v tlačenej verzii.

Objedna si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Podzemie – Stratený svet v Podzemí

Podzemie – Hlbšie v Podzemí

Podzemie – Voný pád v Podzemí

Podzemie – Súboj v Podzemí

Roderick Gordon, Brian Williams

Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí – e-kniha

Copyright © Fragment 2012

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova

bez písomného súhlasu majiteov práv.



Roderick Gordon


Mrazivá hmla uprostred novembra Dolu vodou, dolu vodou Keby tak cesty boli rovnejšie Na paniku je času dos

skladba Na paniku je času dos od skupiny Wire,

album 154 z roku 1979 Existuje bod, v ktorom bod neexistuje.

Kniha množenia, pätnáste storočie preklad rumunského originálu

PRVÁ ČASŤ

Fáza7

Kapitola 1

B

um.

Okrem hluku a zvieravého strachu z fyzického zranenia je na vý

buchu najstrašnejšia milisekunda, v ktorej sa celý svet roztriešti. Akoby sa samo tkanivo času a priestoru rozplietlo a človek cezeň padal a netušil, čo leží na druhej strane.

Ke sa plukovník Bismarck prebral, ležal rozpleštený na mramorovej

dlážke. Na okamih nebol schopný pohybu, akoby mu ho telo zakázalo. Akoby vedelo viac než on.

Hoci tu vládlo úplné ticho, plukovník ho nespochybňoval. Nepocio

val znepokojenie ani potrebu rýchlo kona. Uprene hadel na rozbitý strop, kde sa pohojdávali snehobiele kusy omietky. Zaujal ho ich pohyb – dozadu a dopredu, dopredu a dozadu – akoby sa ocitli vo vánku. Ešte viac ho fascinoval pohad na to, ako sa niektoré časti odlamovali a pomaly padali na dlážku veda neho.

Začal sa mu vraca sluch.

Rozoznal zvuk, ktorý mu pripomenul ukanie atov.

„Vater,“ vyslovil a spomenul si, ako chodil s otcom na lovecké výpravy do džungle v okolí Novej Germánie. Niekedy boli preč celý týždeň, spávali v stane a poovali na zver.

Bola to upokojujúca spomienka. Plukovník uprostred trosiek po výbuchu vzdychol, akoby na svete nemal jedinej starosti. Znovu začul klopot, stále z vekej diaky. Nespojil si ho s rýchlou pabou automatických zbraní.

Potom budovou Kráovskej mincovne otriasol druhý výbuch.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

Plukovník zavrel oči pred oslepujúci zábleskom, svetlo bolo rovnako jasné ako slnko v strede Zeme.

Brutálne ho ovalila tlaková vlna a z púc mu vysala vzduch.

„Was ist...?“ klesol plukovník a stále ležal na chrbte, ke miestnosou

preleteli úlomky skla a zacinkali na leštenom mramore okolo neho.

Vtom si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Nielenže všetko rýchlo

zahalil dusivý čierny dym, ale mal pocit, že ho má aj plnú myse.

„Wie komme ich hierher?“ povedal a pokúšal sa to pochopi.

Vôbec netušil, ako sa sem dostal. Poda poslednej spomienky, ktorá

bola taká konkrétna, aby sa na ňu dalo spoahnú, na nich zaútočili v Novej Germánii. Spomenul si, že ho zajali styxovia, no potom – pripadalo mu to zvláštne – si pamätal len purpurové svetlo. Nie, vlastne purpurové svetlá, bolo ich mnoho, horeli tak intenzívne, že jeho spomienky boli v porovnaní s nimi matné.

Nejasne si spomínal na dlhú cestu k zemskému plášu a potom už mal

pamä deravú, až kým sa neocitol v nákladiaku s oddielom svojich no

vogermánskych jednotiek. Odviezli ich do vekej budovy – fabriky.

S ňou sa spájalo niečo, čo mal urobi a čo mu zotrvalo v prednej časti

mysle. Taká životne dôležitá úloha, že dostala prednos pred všetkým

ostatným, dokonca aj pred jeho vlastným prežitím.

No práve v tejto chvíli nevedel prís na to, čo to bolo za úlohu. A ne

mal čas alej nad tým uvažova, lebo ho prebral výstrel. Posadil sa a sy

kol, hlava ho ostro zabolela tam, kde si ju udrel o dlážku. Kašlal a dusil sa štipavým dymom, vedel, že najskôr sa musí dosta do úkrytu.

Preliezol k dverám, kde bol dym menej hustý, a zistil, že sa nachádza

v kancelárii s vysokým stropom a stolom, na ktorom stála váza s kvetmi.

Kopancom dvere zavrel, zostal za nimi leža a prezrel sa. Vlasy mal vlhké od

zranenia na temene, ale nevedel urči, či je to vážne – pokožku okolo rany

mal necitlivú a zo skúsenosti vedel, že všetky zranenia hlavy vemi krvácajú.

Rukou si prešiel po zvyšku tela a nenašiel alšie rany. Nebol v uniforme, mal

na sebe kabát a civilné šaty, ktoré nespoznával. No mal aspoň svoj vojenský

opasok a v puzdre svoju pišto. Vytiahol ju a jej váha v ruke ho upokojila. Niečo, čo poznal. Čakal a počúval zvuky na opačnej strane dverí.

Dlho čaka nemusel. Po krátkej prestávka zachytil angličtinu a škrí

panie bagančí v troskách na chodbe, kde bol predtým. Niekto vrazil do

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

9

dverí a vtrhol dnu. Muž v čiernom, s nápisom POLÍCIA na hrudi. Mal na sebe plynovú masku a prilbu a bol ozbrojený automatickou zbraňou, akú plukovník Bismarck ešte nevidel.

Plukovník policajta prekvapil, ramenom ho zovrel pod krkom a stís

kal ho, kým muž nezamdlel. Policajtova vysielačka chrapčala, kým mu plukovník vyzliekol uniformu a obliekol si ju. Ke si nasadil plynovú masku, uvedomil si, že z rany na hlave krváca ešte viac, no teraz sa nemal čas tým zapodieva.

Prezrel si zbraň a zistil, že ovládanie je vemi jednoduché. Potom vy

šiel z kancelárie a spravil pár krokov do čierneho dymu, no ocitol sa zoči-voči alšiemu policajtovi v rovnakom taktickom výstroji. Ke sa im stretli pohady cez šošovky plynových masiek, policajt mu dal rukou znamenie, no plukovník nevedel, ako má odpoveda. Policajtovi sa v očiach zjavila otázka. Plukovník si myslel, že jeho identita sa prezradila, a začal v rukách dvíha útočnú pušku H&K.

Zachránil ho alší výbuch, ktorý sa prevalil chodbou a zmietol ho z nôh. Plukovník sa omámene pozbieral a vytackal sa cez hlavný vchod, kde na poškodených verajach dvere viseli nakrivo. Takmer stratil rovnováhu, ke minul schod, a zatackal sa na chodníku pred budovou.

Prudko zastal.

Ocitol sa pred kordónom ozbrojencov – bolo ich privea, aby ich mohol premôc. Všetci striehli za opustenými vozidlami alebo za štítmi a mali ho v laserových mieridlách.

Nebol pripravený na to, čo sa udialo. Krútila sa mu hlava a ešte stále mal otupené zmysly, a tak nereagoval, ke mu vytrhli pušku. Zároveň ho dvaja policajti bleskovo zrazili z nôh a odniesli.

„To je v pohode, kamoš, neboj sa. Zoženieme ti pomoc,“ povedal mu súcitne policajt po jeho avej strane. Druhý tiež niečo zamrmlal, ale plukovník to nezachytil.

Jeho sprievodcovia mu sňali prilbu a plynovú masku. „Ty nie si od nás,“ povedal policajt, ke uvidel plukovníkovu zakrvavenú tvár.

„Ten bude z tímu E – vidiečan,“ povedal druhý. No plukovník nepočúval. O necelých šes metrov alej ležalo na chodníku telo. Okolo neho sa v kruhu smiali a vtipkovali policajti a jeden z nich doň štuchol špičkou baganče. Plukovník mŕtveho okamžite spoznal. Bol to Novogermán

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

z jeho pluku. Poznal ho aj jeho manželku – nedávno sa im narodila dcéra. Plukovník sa pokúsil vytrhnú dvom policajtom, čo ho po dopierali, ale tí to pochopili ako prejav hnevu.

„Áno – do hodiny dostaneme aj ostatných,“ zavrčal väčší z dvoch policajtov drsný sub. „Neviem, kto sú tí sviniari, ale štyroch sme už našli.“

Plukovník sa stále mykal a tentoraz prehovoril druhý policajt. Slová sa z neho trhane sypali, akoby mal každú chvíu vybuchnú od hnevu: „Pokojne, kamoš. Neboj sa, my to dokončíme.“

Plukovník zamrmlal: „Áno.“ Uvedomil si, že ak sa nechce da odhali ako jeden z nepriateov, musí hra úlohu ich kolegu. Dovolil dvom policajtom, aby mu pomohli prejs na koniec Threadneedle Street a potom do bočnej ulice, kde čakali sanitky.

„Postarajte sa oňho, dobre? Zasiahol ho posledný výbuch,“ prikázal jeden z policajtov ošetrovateovi. Nechali ho tam a rozbehli sa naspä k centrálnej banke.

V sanitke začal ošetrovate plukovníka prezera. „Pekné fúzy,“ povedal mu. Poda toho, ako sa mu triasli ruky, bolo jasné, že mladý ošetrovate ešte nikdy takúto akciu nevidel. Vyčistil ranu na plukovníkovej hlave a dokončoval obväz, ke sa na konci ulice ozvali výkriky. Na nosidlách prinášali alších ranených. Ošetrovate sa im rozbehol na pomoc a plukovníkovi sa naskytla príležitos, na ktorú čakal. Hoci bol ešte stále trochu omámený, vystúpil zo sanitky a odkráčal preč.

Keže na okolí bolo toko uniformovaných udí – policajtov a čoraz viac aj vojakov –, plukovníka si nikto nevšimol. Držal sa v bočných uličkách a zastal, až ke zbadal vchod na zadnej strane jednej z vekých úradných budov. Za otvorenou bránou videl rampu, ktorá viedla dole do podzemného parkoviska. Plukovník doň zišiel a skúšal dvere na autách, či nenájde nezamknuté vozidlo, ke sa vtom zjavil muž v pásikavom obleku. Zamieril rovno k vekému terénnemu autu a práve, ke do kufra nakladal dva kufríky, plukovník ho omráčil. Vymenil policajnú bundu za sako omráčeného, zložil ho veda kufríkov a zabuchol dvere kufra.

Hoci doteraz šoféroval len autá s volantom na avej strane, bez problémov prešiel s vozidlom cez rampu a do ulíc. Ke sa zaradil do kolóny áut, čo odchádzali z chaosu v City, prehrabal sa v ukoristenom saku. Našiel peňaženku, vybral z nej kreditky a vysypal ich na sedadlo spolu

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

11

jazdca. Potom našiel vodičský preukaz, na ktorom bola poda všetkého domáca adresa omráčeného, a začal si všíma značky naokolo. Hoci netušil, ako nájde cestu k domu toho muža, bol už mimo bezprostredného nebezpečenstva, a nemusel sa tak vemi ponáha.

Dotkol sa ovládača na konzole veda svojho sedadla a na prístrojovej doske sa zjavilo biele logo BMW. Usmial sa. Po niekokých kliknutiach sa dostal k zabudovanému GPS. Okamžite zadal smerovacie číslo z vodičského preukazu. Ke autoritatívny ženský hlas odrecitoval pokyny, plukovník prikývol a na tvári sa mu zjavil ešte širší úsmev.

„Bayerische Motoren Werke,“ vydýchol a obdivne prešiel rukami po luxusnom koženom okraji volantu. „Ausgezeichnet.“ Plukovník túto značku dobre poznal – jeho otec vo Vekej vojne riadil lietadlo BMW.

To z vonkajšieho sveta, čo dosia plukovník objavil, mu bolo také známe, až sa takmer mohol tvári, že je stále v Novej Germánii. No na ostatné veci si bude musie zvyknú. Napríklad gravitácia tu bola taká silná, že každý krok si vyžadoval námahu, akoby mal na tele olovenú záaž.

A slnko...

Prižmúrenými očami hadel cez tmavé predné sklo a obdivoval ohnivú guu, čo visela na nebesiach, ovea menšia a slabšia ako večne planúce a vždy prítomné slnko, ktoré poznal celý svoj život. Ani teraz nebolo rovno nad hlavou a ako zázrak vnímal, že zapadne za obzor s príchodom noci, s príchodom tmy.

A udia na uliciach. udia všetkých rás. Díval sa, ako sa starší černoch potkol a spadol. Okamžite mu šla na pomoc beloška.

V Novej Germánii žila iba jedna rasa, hoci to nebolo vedomé rozhodnutie jej vodcov, ale vyplynulo to z okolností jej vzniku. Plukovník Bismarck zároveň vemi dobre vedel o zverstvách, ktoré sa páchali vo vojnovom Nemecku. Pri pohade na zmes udí, čo opúšali City, sa usmial. Naozaj sa nachádza v osvietenej civilizácii.

Chote tristo metrov ku kruhovému objazdu na Old Street, potom odbočte na druhej odbočke, diktovala mu mechanicky gépéeska.

Plukovníka síce styxovia uniesli z jeho vlasti a vrhli ho do tohto nového a cudzieho prostredia, ale nechystal sa kapitulova. Vedel si poradi. Vedel, ako preži.

A okrem toho mal nevybavené účty.

Kapitola 2

„D

ofrasa!“ zaznel tichý hlas do hustého šera v domčeku na Parryho

panstve. Keby niekto videl, ako rýchlo muž prešiel k oknu pok

rytému pavučinou, neuveril by vlastným očiam. Ke odhrnul otrhaný záves, svetlo prefiltrované dažom mu dopadlo na tvár – na tvár šesdesiatnika.

Nebola to však normálna tvár; pokožka bola mierne zdvihnutá v sérii sústredných kruhov, ktoré sa mu šírili okolo očí. A na čele mal mriežku vrások, ktoré mu siahali za spánky a pod uši. Akoby mu cez pokožku lozili červy a zanechávali za sebou stopy.

„Dopekla, kto to je?“ zamračil sa muž. Chlopne ušianky si pritiahol tuhšie na uši, až v nich zapraskala kovová fólia. Zopakoval otázku a pomaly cúvol od okna.

„Stoj!“ zavrčal Chester, ke sa Will po chodníku pred nimi rozbehol k bráne.

Will zastal a pozrel na digitálky, neuvedomoval si, aké ažkosti spôsobuje nevinný elektronický prístroj mužovi v tme. „Prečo? Bežíme len asi tridsa minú,“ povedal Chesterovi. Až potom medzi stromami zbadal machom pokrytú strechu domčeka, ale priateovi to nespomenul.

„Polhodinu?“ odfrkol Chester a zažmurkal, lebo mu do očí mrholilo.

„Áno. Čo keby sme zistili, kam vedie?“ povedal Will a pozrel na chodník. „Alebo už máš dos? Môžeme to zabali a vráti sa do domu,“ navrhol.

„Nehrozí. Aspoň u mňa teda určite nie,“ odvetil Chester podráždene. Ukázal na značku na bráne. „Tu je však napísané: Nebezpečná zóna. Zákaz vstupu.“

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

13

„Zákaz vstupu? Kedy nás také niečo zastavilo?“ povedal Will a okamžite preliezol cez bránu. Chester ho nevemi nadšene nasledoval.

„Práve chytám druhý dych,“ zaklamal.

„Dobre, tak si dajme preteky k tamtomu lesu,“ vyzval ho Will a v hustnúcom daždi zrýchlili.

Chester sa pokúšal udrža s kamarátom tempo. „Myslel som si, že aj doteraz sme sa pretekali,“ zavrčal.

Drake bol preč už takmer mesiac a Parry v jeho neprítomnosti chlapcov skúšal, posielal ich beháva a učil ich cviči s činkami v staromódnej posilňovni v pivnici. Parryho predstava o telesnom cvičení vychádzala z rokov strávených v armáde, takže im dával zabra, ale nesažovali sa, lebo si netrúfali odmietnu starca a okrem toho im rýchlejšie ubiehal čas v úkryte pred styxmi.

Šmýkali sa v blate a postupovali po chodníku, až Chester zachripel: „Prestávka. Nepriaznivé poveternostné podmienky!“

Uchýlili sa pod starý brest, aby ich konáre aspoň trochu ochránili pred dažom.

„V týchto handrách vyzeráme ako dvaja trestanci na úteku,“ zasmial sa Will pri pohade na hrubé sivé tepláky, ktoré im dal Parry.

„Presne tak,“ prisvedčil Chester. „A tenisky vyzerajú ako z kamennej doby.“ Podupkal nohami a pokúšal sa otrias blato z ažkých čiernych pláteniek, potom sa poobzeral po stromoch, kde už bolo vidie prvé znaky jesene. „Zvláštne – celý čas pod zemou som vôbec netušil, kde sa nachádzam. No teraz som na Povrchu a zase neviem, kde som.“

„No,“ začal Will zamyslene, „je tu nadpriemerné množstvo zrážok – možno preto, lebo vietor prichádza sponad vody, možno dokonca sponad mora.“ Rukávom si z tváre utrel vlhkos. „Áno, asi sme blízko pobrežia. Mohol by to by Wales alebo Škótsko.“

Na Chestera to urobilo dojem. „Vážne? Ty to vieš?“

Will sa zasmial. „Nie,“ priznal.

„Si somár,“ povedal Chester.

„Možno, ale rýchlejší somár ako ty,“ odvetil Will a znovu sa rozbehol.

„To sa ešte uvidí!“ zvolal Chester Willovi za chrbtom. Bol Willovi v pätách, ke vbehli do zákruty na zablatenom chodníku a ocitli sa zoči-voči mužovi s puškou v rukách.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

„Dobrý deň,“ povedal muž, ke Will prudko zabrzdil, až doňho Chester narazil. Puška bola zalomená – tak ako treba správne nosi zbraň, ke sa nepoužíva -, takže chlapci sa nevyplašili. Muž im pripadal starý, jeho vráskavá pokožka mal od slnka tmavohnedý odtieň a riedke vlasy mal takmer rovnako biele ako Will.

„Vy ste veliteovi hostia, však?“ povedal muž. Mal na mysli Drakovho otca a Will si hne uvedomil, že je to určite starý Wilkie, záhradník, ktorý sa stará o panstvo.

Will pomaly prikývol, nebol si celkom istý, ako má odpoveda. „A vy ste určite... ehm... pán Wilkie?“

„Presne tak, ale volajte ma, prosím, starý Wilkie. Všetci ma tak volajú,“ povedal muž. „A toto je moja vnučka Stephanie.“

„Steph,“ opravil ho dievčenský hlas. Dievča, ktoré sa pred nimi zjavilo, malo asi pätnás alebo šestnás rokov a bledú pehavú tvár. Trochu opovržlivo na nich zazrela, ale viac nepovedala a popravila si na ruke zväzok zastrelených bažantov, akoby ju ulovená koris zaujímala viac ako oni dvaja.

Starý Wilkie na dievča pozrel s hrdým výrazom. „Stephanie sem občas chodieva na víkend. Študuje v Benendene, viete? Velite je ozajstný džentlmen – platí jej školné...“

„Starký!“ zahriakla ho Stephanie, zvrtla sa na štíhlych nohách a vykročila opačným smerom.

Starý Wilkie sa sprisahanecky naklonil k chlapcom. „Typická tínedžerka, hovorí, že život na vidieku je nuda, a chce by len v Londýne, chodi po nákupoch a stretáva sa s kamarátkami. Vždy taká nebola – ke bola malá, páčilo sa jej tu. No, ale Londýn a juh sú na tom teraz tak zle, že jej tu je lepšie, kým všetko prehrmí...“

Z diaky zaznel Stephanin hlas: „Starký, tak ideš, alebo nie?“

Starý Wilkie sa vystrel. „Vy a ostatní z vašej skupiny zostanete s veliteom nadlho?“

Will a Chester si vymenili pohady. Drake ich výslovne varoval, aby tomuto človeku o sebe nič nehovorili.

„Ešte nevieme,“ odvetil Will.

„No, ak máte seriózny záujme o výcvik – vojenský výcvik –, mohli by ste skúsi stromovú cestičku,“ povedal Wilie.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

15

„Čo je to?“ spýtal sa Will.

„Začína sa tu.“ Starý Wilkie ukázal na rebrík na kovovom ráme, ktorý bol postavený okolo kmeňa mohutnej borovice, potom zdvihol prst hore ku konárom a chlapci videli, že medzi stromami sa niečo kukatí.

„Je to prekážková dráha, ktorú som kedysi vybudoval pre velitea,“ vysvetoval starý Wilkie. „Desiata paradesantná brigáda v Aldershote ten nápad odkukala, ale moja dráha je väčšia a lepšia. Udržiavam ju v dobrom stave, aj ke velite sa jej nedotkol už celé roky.“ Starý Wilkie sa usmial na chlapcov. „Stephanie po nej prebehne ako namydlený blesk. Mali by ste ju vyzva na súboj – uvidíme, či to zvládnete rýchlejšie.“

„Dobrý nápad,“ prikývol Will.

„Áno, to by sme mali,“ pridal Chester nepresvedčivo a očami sledoval kovovú konštrukciu, ktorá sa vinula cez tri koruny stromov.

„Nuž, páni, musím ís. Dúfam, že sa ešte stretneme,“ povedal starý Wilkie. Pohvizdujúc vykročil za Stephanie.

„Tam hore ma nedostaneš,“ povedal Chester a potom sa usmial. „Iba keby sa Stephanie chcela preteka. Je fakt pekná, však?“ Našpúlil pery, akoby sa nad niečím zamyslel. „Musím sa prizna, že po tom, čo spravila Martha, sa mi ryšavé baby sprotivili, ale som pripravený spravi výnimku.“ Na tvári mal zasnený výraz.

„Takže sa ti páči viac ako Elliottová?“ doberal si ho Will.

„No... ehm...“ koktal Chester zahanbene.

Will prekvapene pozrel na kamaráta. Nečakal, že tú otázku vezme vážne.

„Teraz sa s Elliottovou vemi nestretávame, však?“ vyprskol Chester. „Stále je vo svojej izbe, donekonečna sa kúpe, robí si manikúru a samé dievčenské veci.“

Will prikývol. „Povedala mi, že ju bolí chrbát... že ju stále bolia plecia.“

„Tak ide možno len o to a necíti sa dobre,“ usúdil Chester. „No vôbec nie je taká ako kedysi. Akoby zmäkla.“

„To je pravda,“ prisvedčil Will. „Odkedy sme tu, vemi sa zmenila. Začínam si o ňu robi starosti.“

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

Ďalej husto pršalo a posledný kilometer pred domom sa k bežiacemu Willovi a Chesterovi pridali Bartleby a Colly, dve obrovské vyžly.

„Dostali sme mačacích bodyguardov,“ zasmial sa Chester, ke sa k nim zvieratá pridali každé z jedného boku. Vyžly zahka bežali s vysoko vztýčenými hlavami, akoby chceli ukáza, že takéto tempo je pre ne nič.

„Nikdy ich nepredbehneme,“ zasmial sa Will zadychčane, ke všetci štyria dorazili k domu. Vybehli po schodoch hlavného vchodu a vošli do haly. Takmer okamžite sa zjavil Parry.

„Vyzu sa, chlapci, ehm...“ vyzval ich, ke videl, že po čierno-bielej mramorovej dlážke rozniesli blato. „A pozrite sa na tie ufúané zvieratá.“ Zagánil na mačky, ktoré mali lysú kožu postriekanú blatom. „Ulovia všetko vtáctvo na pozemku. O chvíu tu nezostane ani jeden vták,“ dodal Parry útostivo. Drsný starec s neposlušnými vlasmi a s rozkuštrenou bradou mal na tvídových oblekových nohaviciach kuchynskú zásteru a v rukách držal akési vytlačené papiere. „Boli ste preč dlhšie, než som čakal,“ poznamenal s pohadom upretým na staré nástenné hodiny.

Chlapci mlčky stáli a rozmýšali, či majú spomenú stretnutie s starým Wilkiem a jeho vnučkou. Napokon nič nepovedali a znovu sa ozval Parry: „Teší ma, že výcvik beriete vážne. Predpokladám, že by vám dobre padlo niečo pod zub.“

Will aj Chest energicky prikývli.

„Myslel som si. Na sporáku som nechal polievku a k nej si môžete da čerstvý chlieb. Prepáčte, že toho nie je viac, ale mám vea práce. Niečo sa deje.“

Parry otvoril dvere do svojej pracovne a náhlivo vošiel. No skôr ako sa zabuchli dvere, chlapci prvýkrát zazreli vnútrajšok miestnosti.

„Bol tam tvoj otec?“ spýtal sa Will. Kým sa zavreli dvere, chlapci videli pána Rawlsa, ako stojí nad niečím, čo poda rachotu mohla by staromódna tlačiareň.

„Áno, aj ja som ho videl. Myslel som si, že do pracovne nesmieme vstupova,“ odvetil Chester. Pokrčil plecami, potom si kakol a vyzul si plátenky. „Ke nad tým tak rozmýšam, otca v poslednom čase vemi nevídam – žeby bol celý čas tam?“

„A ktovie, o čom to Parry rozprával. Myslíš, že to zase vystrkujú rožky

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

17

oni?“ spýtal sa Will. Od útoku na finančnú čas londýnskeho City a od výbuchov vo West Ende uplynulo niekoko mesiacov, no nezdalo sa, že by styxovia pokračovali v ofenzíve proti Pozemšanom.

„Ak sa niečo deje, bude to v správach. Pome sa najes pred televízor,“ navrhol Chester.

„To by šlo,“ odvetil Will. Vzhadom na bezpečnostné opatrenia stáli na špeciálne predstavenie Bohémy v Palais Garnier v deviatom parížskom obvode dlhé rady. Dodatočné opatrenia sa zaviedli preto, lebo v ten večer prišiel na predstavenie aj francúzsky prezident.

Žandári pomocou ručných skenerov kontrolovali pred vstupom do foyer každého človeka z publika. Medzi čakajúcimi trpezlivo stála žena.

„Bonsoir, madame,“ povedal žandár, ke na ňu prišiel rad a podala mu kabelku.

„Bonsoir,“ odvetila, kým druhý žandár prešiel spredu aj zozadu po celej dĺžke jej tela skenerom.

„Anglaise,“ poznamenal žandár nenútene, ke skontroloval, či je lístok platný. „Želám vám príjemný zážitok.“

„Ďakujem,“ odvetila Jenny, ke jej naznačil, že môže prejs alej. Ke si hadala miesto, kráčala, akoby sa nachádzala v hustej tme a nevidela pred sebou zem. Napokon miesto našla, potichu sa posadila a čakala, kým sa zdvihne opona.

Žena, Jenny Graingerová, nevyvolala poplach, ke prechádzala cez skener a bezpečnostné kontroly na londýnskej stanici St Pancras International pred nástupom do vlaku Eurostar do Paríža. Ani počas cesty nespravila nič, čo by vyvolalo podozrenie, hoci tvár mala zmraštenú a trochu žltkastú a väčšinu času len bez mihnutia oka hadela pred seba. No keby jej niekto venoval pozornos, pravdepodobne by usúdil, že ten zvláštny výraz spôsobuje vyčerpanie.

No ke teraz v Palais Garnier všetci vstali, lebo na svoje miesto prišiel francúzsky prezident so svojou príažlivou manželkou, Jenny sa začala prehrabáva v kabelke. Svetlá sa stlmili a zdvihla sa opona.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

Muža na vedajšom sedadle Jennino šmátranie v kabelke a rýchle šepkanie znervóznilo. Ke sa lepšie prizrel, zistil, že sa správa, akoby mala bolesti. Ruku si pritískala na brucho. Keže bol lekár, prirodzene sa jej spýtal, či nepotrebuje pomoc. No ona neodpovedala a začala ešte hlasnejšie šepka.

Jenny odrazu vyskočila na nohy. Vyrušila všetkých v rade a náhlila sa do strednej uličky. Nezamierila však k východu, ale zahodila kabelku a rozbehla sa k pódiu. K francúzskemu prezidentovi.

Nedobehla k nemu, no výbuch zabil vyše dvadsa udí v hadisku.

Niekoko svedkov tvrdilo, že v jednom okamihu tu bola a v nasledujúcom sa oslepujúco zablyslo a ozval sa rachot. No kým niektorí sa nazdávali, že sa potkla na koberci, alší prisahali, že ju zadržal človek z prezidentovho sprievodu. Nemohla to by pravda, lebo ten muž hne zahynul. Čokovek ju zastavilo, Jenny nedošla k cieu a prezident s prvou dámou vybehli z divadla s telesnou strážou.

Hoci záznamy ukázali, že Jenny zrejme nemala kontakty s teroristami a nezaujímala sa o politiku, okrem toho, že kedysi bola členkou Mladých konzervatívcov, predpokladalo sa, že do divadla prepašovala výbušné zariadenie. To sa však nezhodovalo s dôkazmi z kamerového systému a zisteniami kriminalistov, ktoré poukazovali na niečo mimoriadne čudesné.

Zdalo sa, že výbuch vyšiel z jej vnútra, a podrobná analýza to potvrdila, lebo väčšina jej tela na mieste výbuchu chýbala.

Rýchlo sa objavila teória, že Jenny mala odstránené vnútorné orgány, aby vzniklo miesto pre dvojdielnu výbušninu, z ktorej sa po zmiešaní stala silná zbraň.

Z tejto obyčajnej Londýnčanky, ktorá by bola zrejme v priebehu niekokých dní aj tak zomrela na strašné znetvorenie tela, sa stala chodiaca bomba. Muž cestou domou z práce vyšiel zo stanice metra a zamieril hne na ulicu Camden High. Mal okuliare, bol upravený a zvedavo si prezeral rozličné skupinky udí v okolí.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

19

V poslednom desaročí sa trhovisko v Camden Locku stalo obúbeným miestom tínedžerov v čiernom, ktorí sa ponevierali po rôznych butikoch a krytých trhoch. No medzi nimi boli, dokonca aj takto večer, turisti, čo sa pokúšali stihnú posledný čln do Malých Benátok, alebo si prišli pozrie vzdúvadlá.

Muž v triezvom obleku sa vôbec nehodil k pestrým výkladom, v ktorých sa vynímali ažké baganče krikavých farieb a kožené opasky s vekými mosadznými sponami s vyškerenými lebkami alebo prekríženými nábojmi.

Prudko zastal tesne pred mostom cez kanál, potom cúvol z okraja chodníka, aby mohol prejs šík austrálskych turistov. Vybral zo saka mobil, zdalo sa, že doň začal rozpráva a zasmial sa.

„Tomu hovoríte maskovanie?“ povedal. „Na gotický imidž ste pristarý.“

Niekoko metrov odtia sa v tienistom výklenku medzi dvoma budovami zasmial Drake. „Možno, ale dnes sa to volá emo. Aj tak sa mi stále páčia The Cure,“ povedal.

Drake sa stiahol alej do tieňov a pritisol sa k hrboatej viktoriánskej tehlovej stene. Oblečenú mal vonú čiernu vojenskú bundu a nohavice, na nohách martensky. Muž sa však smial na inom: Drake si úplne oholil hlavu a nechal si narás briadku. K tomu pridal malé okrúhle slnečné okuliare so zrkadlovými sklami.

„Myslel som si, že sa ozvete,“ povedal muž, teraz už s vážnym výrazom. „Sledoval som tri vzorky Domínia, ktoré sme vložili...“

„No tie zmizli zo zásob patogénov,“ prerušil ho Drake. „A v hlavnej databáze už po nich nebude ani stopy.“

„Ako...?“ zvolal muž. „Ako to viete?“ Začal sa obraca k Drakovi.

„Nie!“ varoval ho Drake. „Možno sa dívajú.“

Muž sa znovu obrátil k hlavnej ceste a prikývol, akoby vyjadroval súhlas s človekom na druhej strane linky.

„Preto súrne potrebujem vašu pomoc,“ pokračoval Drake. „Charlie, vy môj obúbený imunológ, potrebujem, aby ste mi vyrobili alšiu vakcínu proti Domíniu, a ja potom vymyslím, ako ju rozšíri. A potrebujem, aby ste sa pozreli aj na alšie veci.“

„Váš obúbený imunológ?“ zopakoval Charlie s hraným rozhorčením. „Určite som jediný imunológ, na ktorého sa obraciate, a určite jediný,

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

ktorý je taký hlúpy, že kvôli vám riskuje život.“ Nadýchol sa a spýtal sa: „Tak ako to tentoraz spravíme?“

„Ke prídete domov, za odpadkovou nádobou nájdete ukrytý balíček – nechal som vám v ňom alšie vzorky krvi aj vzorky vírusov, ktoré som ukoristil v Kolónii.“ Drake počkal, kým okolo Charlieho prejde po chodníku žena, potom dopovedal: „Je medzi nimi jeden zabijak, tak bacha.“

„S každým patogénom narábame, ako keby išlo o Veký londýnsky mor,“ odvetil Charlie.

„Žia, nie ste aleko od pravdy,“ zašepkal Drake pochmúrne. „Teraz už radšej chote. O pár dní sa u vás zastavím.“

„Dobre,“ povedal Charlie, tváril sa, že tlačidlom na mobile ukončil neexistujúci hovor, a pokračoval v ceste. Po chvíli Drake vyšiel zo skrýše a zaradil sa za dvoch starnúcich fanúšikov rockabilly, ktorí sa šuchtali v semiškách a s vyčesanými ofinami, odfarbenými na neskutočný extračierny odtieň. Išiel za nimi až ku camdenskej stanici metra, kde odrazu zastalo niekoko policajných dodávok.

Zamestnanci londýnskej dopravnej spoločnosti vyvádzali udí zo stanice a vchody uzatvárali mrežami. Z dodávok povyskakovalo vyše desa policajtov v plnej zbroji, no potom už iba postávali, akoby sami nevedeli, čo tu hadajú. Jeden pobúchal obuškom po štíte a z reproduktorov sa ozval oznam, že stanica metra je zavretá, aby polícia mohla preveri podozrivý balíček.

Drake sa zamiešal medzi dav, čo sa zhromažoval pred stanicou, a počúval nahnevané komentáre cestujúcich. Takéto veci sa v Londýne stávali čoraz častejšie po prvej vlne útokov styxov, alebo, presnejšie, Novogermánov ožiarených temným svetlom.

Počas mesiacov po bombových útokoch v City a vo West Ende sa celá krajina – už predtým finančne podvyživená – prepadla do pochmúrnej a stále sa zhoršujúcej recesie. umi vemi otriasol atentát na riaditea centrálnej banky. A hoci sa zdalo, že teroristické činy neidentifikovaných páchateov ustali, všeobecný nepokoj pokračoval. Občania volali po zmene vlády a boli vyhlásené predčasné voby. Ani jedna strana nezískala dos hlasov na jej zostavenie, čo viedlo k rôznym zákulisným dohodám o delení moci a k atmosfére nerozhodnosti a zmätku, ktorá sa stala živnou pôdou štrajkov.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

21

Pre styxov nastali ideálne podmienky, aby mohli alej ku svoje plány. Drake to vemi dobre vedel.

„Rozíte sa, udia,“ nabádal policajt dav. „Stanica je zatvorená. Budete musie využi iné spôsoby dopravy.“

„A ktoré?“ spýtal sa jeden fanúšik rockabilly. „Myslíte autobusy? Zabudli ste, že tento týždeň zase štrajkujú?“

Ke udia v dave začali súhlasne pokrikova a tlači sa dopredu, Drake si povedal, že sa treba odprata, skôr ako sa to zvrhne. Nenútene odkráčal preč. Po útokoch v City sa z neho stala hadaná osoba – o to sa postarali styxovia. A hoci si bol istý, že jeho kostým mu pomôže vyhnú sa prehadávaniu, polícia by mohla v rámci rozháňania davu zača náhodne zatýka, a nechcel pokúša osud. Rozhodne nie teraz, ke mal toko práce. Chester sa na druhý deň ráno zobudil skôr ako zvyčajne – zo spánku ho vytrhol kŕč v nohe.

„Prehnal som to,“ zastonal si pod nos, masíroval si lýtko a spomínal si, ako s Willom včera bežali. Odrazu si prestal hnies zaseknutý sval a zahadel sa do diaky. „Rastové bolesti,“ povedal a spomenul si, čo hovorievala mama, ke ho boavé nohy prebúdzali uprostred noci. Pani Rawlsová za ním rýchlo prišla do izby, sadla si veda neho na poste a prihovárala sa mu chlácholivým hlasom, kým bolesti nepominuli. Ke bola pri ňom, nikdy to nebolo také strašné, a teraz nemal ani poňatia, kde sa mama nachádza, a či je vôbec ešte nažive. Pokúšal sa nemyslie na to, čo s ňou mohli styxovia spravi, lebo to bolo horšie ako akákovek telesná boles. Stále v sebe živil nádej, že je v bezpečí a niekde sa skrýva.

Ke sa Chester obliekol, vyšiel zo svojej izby a vybral sa po chodbe dlhými krokmi, aby si uvonil nohy. Dvakrát zaklopal na dvere Willovi, aby kamarát vedel, že je hore, ale nečakal na odpove. Dole nebolo ani stopy po tom, že by sa už niekto objavil, a dvere do Parryho pracovne boli ako zvyčajne pevne zatvorené. Chester pred nimi chvíu postával; tlačiareň bola tentoraz ticho a zvnútra nepočul nijaké iné zvuky. Otvoril dvere do salóna.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

Vzduch tam bol teplý od ohňa v kozube a pred ním so skríženými nohami sedela na tartanovom cestovnom koberci pani Burrowsová.

Mykol sa, ke sa mu za chrbtom ozval dupot – Will zoskočil zo schodiska.

„Dnes si vstal nejako skoro,“ povedal Chesterovi nahlas. „Určite si...“

Stíchol, lebo Chester si priložil prst na pery a potom ukázal na pani Burrowsovú.

„Nič sa nedeje,“ povedal Will. „Len medituje. Robí to každé ráno.“

„Počuje nás?“ spýtal sa Chester potichu.

Will pokrčil plecami. „Asi, no ke chce, môže zosta v tranze.“

Hoci pani Burrowsová mala zavreté oči a sedela bez pohybu, akoby nedýchala, odrazu jej klesla sánka. Z úst jej vyšiel chladný vzduch. Para sa chvíu vznášala pred jej tvárou bez výrazu, hoci v miestnosti bolo teplo.

„Ako to robí?“ zašepkal Chester.

„Neviem,“ odvetil hne Will, lebo ho viac zaujímalo škvŕkanie v bruchu. Pozrel cez plece na chodbu. „Necítim, že by sa v kuchyni niečo varilo. Umieram od hladu. Spratal by som jedny Parryho anglické raňajky.“

Chester chmúrne pokrútil hlavou. „Myslím si, že na tomto fronte máme smolu. Nemá čas na varenie. Niečo sa rozhodne deje.“

„Poda správ nie,“ odvetil Will. Včera večer prepínali kanály a na nič nenarazili. Ukázal na tabuu v rohu salóna. „Možno dnes nebudeme ma ani vojenskú akadémiu.“

Parry nielenže chlapcov povzbudzoval, aby cvičili, ale robil, čo bolo v jeho silách, aby dal zabra aj ich hlavám a každé ráno im prednášal. Čerpal z toho, čo najlepšie ovládal, a tak preberali čítanie máp, vojenskú taktiku a pohyb v teréne.

„Škrtiace body a prelínajúce sa palebné polia,“ povedal Chester, lebo si spomenul, čo im včera Parry povedal o teórii útoku.

„Ja mám najradšej bojové vedenie vozidla.“ Will sa usmial. „To nás v ško le v Highfielde neučili.“

Chester sa zamyslel. „Len si predstav, koko vyučovacích hodín sme za minulý rok vymeškali. Akoby sa to stalo v minulom živote. Už si takmer nič nepamätám... len ako som dal do laty toho darebáka Speeda.“

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

23

„Stále sa čudujem, že nám Parry zveril svoj milovaný Land Rover,“ pokračoval Will, lebo kamarátovi poriadne nevenoval pozornos. „Fakt som si myslel, že sa prekopŕcne, ke som sa valil zo svahu.“

Chester sa s úsmevom vrátil do prítomnosti. „Jasné. A nebol nadšený, ke som bočné zrkadlo odrazil na strome.“

„Veru nie,“ vyhlásil Parry vo dverách. Chester sa tváril previnilo, ke starec pokračoval: „Obávam sa, chlapci, že dnes ráno sa budete musie postara sami o seba. Bol som celú noc hore a monitoroval som situáciu.“

„Takže sú to styxovia?“ spýtal sa Will.

„Nesie to všetky ich znaky. Ak mám pravdu, práve vstúpili do druhej fázy svojich plánov.“ Parry sa zamračil. „Stále však neviem prís na to, prečo po priamych útokoch v City nasledovala dvojmesačná prestávka.“

„Je to naozaj vážne?“ spýtal sa Will.

Parry prikývol. „A vemi premyslené.“

Chlapci na seba pozreli, čakali, čo im Parry ešte povie, no on neprítomne hadel do ohňa. Pôsobil vyčerpane a oboma rukami sa opieral o palicu.

„Robí na tom Drake?“ spýtal sa napokon Will, lebo dúfal, že tak získa alšie informácie.

„Stiahol sa do tmy.“

„Stiahol sa do tmy?“ spýtal sa Will.

„Operuje sám, pravdepodobne v Londýne. Nechal som mu odkazy, nech sa sem vráti, ak sa mu dakedy uráči vypoču si ich,“ odvetil Parry a začal sa obraca vo dverách.

„A môj otec... pomáha vám?“ váhavo vyzvedal Chester.

„Podám vám informácie – ke budem vedie viac,“ zašomral si pod nos Parry a cez chodbu zamieril do pracovne.

Kapitola 3

„V

takejto diere aj niekto býva?“ Ke auto zišlo z dianice, prvá Re

becca sa vystrela a začala si všíma sled obchodných zón, cez kto

ré rýchlo prechádzali. „Už aj to meno znie odporne. Slough. Kto to vymyslel?“ Odsotilo ju, ke auto vybralo zákrutu. „Aha, alší kruhový objazd. To je otrava.“

Druhá Rebecca neodpovedala. Dívala sa cez dymové sklo a zamyslenú tvár jej ožarovalo pouličné osvetlenie.

Prvú Rebeccu nahnevalo, že sestra neodpovedá, a odfrkla. Malými ostrými nechtami začala škriaba po sedadle medzi nimi, zanechávala stopy na luxusnej koži. „Ten tvoj románik je trochu nápadný. Nemysli si, že si to nikto nevšimol,“ vyhlásila. Teraz jej už sestra venovala pozornos a okamžite sa k nej zvrtla.

„O čom to hovoríš?“ spýtala sa druhá Rebecca.

„O tom, že máš slabos pre toho svojho cínového vojačika,“ odvetila prvá Rebecca zlomysene a ukázala hlavou na človeka za volantom Mercedesu. Bol to kapitán Franz, mladý novogermánsky dôstojník, ktorý druhú Rebeccu zaujal, ke boli vo vnútornom svete. „Mal šoférova niekto z našich, a nie tvoj blondiačik vo vyčačkanej šoférskej uniforme. Ani si mu nedovolila nasadi si čiapku, lebo by si nevidela na tie jeho pekné plavé kadere.“

Prvá Rebecca uprela pohad na temeno peknej hlavy kapitána Franza, ktorý alej šoféroval, akoby nevnímal rozhovor, čo sa odohrával za jeho chrbtom.

„Trepeš nezmysly!“ prskala druhá Rebecca. „Vôbec to tak nie je.“

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

25

„No iste. Som tvoja sestra... mňa neoklameš,“ odvrkla prvá Rebecca

a pokrútila hlavou. „Ja to fakt nechápem.“

Druhá Rebecca si všimla výraz očí svojho dvojčaa – sestra bola váž

ne znepokojená. „Čo nechápeš?“ spýtala sa.

„Tak po prvé, čo je na ňom také zvláštne? Je to len alší človek, rov

naký ako hociktorý z tých naničhodných Pozemšanov. A ešte horšie je, že ožiarený temným svetlom sa zmenil na zombíka.“ Prvá Rebecca na zdôraznenie svojich slov vyplazila jazyka a zaškúlila. „Je ako nejaká pokazená prázdna bábika, ktorú aháš všade so sebou, a to nie je zdravé.“

Kapitán Franz zastal s Mercedesom pred bránou fabriky. Ke prvá Rebecca videla, kde sú, ukončila tirádu. „Je to tu obrovské,“ povedala pri pohade na budovy vekosti hangáru.

„Áno,“ odvetila druhá Rebecca. Odahlo jej, že sestra je už myšlienkami inde.

Bránu otvorili dvaja limitátori v pozemšanských šatách. Skontrolovali, kto je v aute, a mávli kapitánovi Franzovi, že môže ís alej.

Prvá Rebecca sa nahla dopredu a drsne Novogermána štuchla do pleca. „Hej, havko, cho bokom. Najprv chcem vidie sklad.“

Kapitán Franz okamžite spravil, čo mu prikázala, prešiel autom okolo malej kancelárskej budovy, no potom začal spomaova. „Cho, idiot! Zavez nás ku vchodu!“ vykrikovala prvá Rebecca, potom ho tak silno udrela po hlave, až skrútil volant. „A sústre sa na jazdu!“

Druhá Rebecca zaala zuby, ale nič nepovedala, ke Mercedes vošiel do skladu.

„Tu zastaň,“ štekla prvá Rebecca. Kapitán Franz dupol na brzdu a pneumatiky zapišali na natretej betónovej dlážke. Ke Rebeccy vystúpili z auta, už sa k nim náhlili starý styx s asistentom a pod dlhými čiernymi kabátmi im svietili biele goliere.

„Úžasné,“ pochválila druhá Rebecca starého styxa, ke sa poobzerala.

„Takmer štyritisíc štvorcových metrov rozdelených na tri sklady. Tadiato,“ ukázal na dvere na opačnej strane rozahlej budovy, „je poná nemocnica, kde robíme masové ožarovanie temným svetlom a vkladáme bombové implantáty,“ povedal. „Ako vea iných firiem v tejto oblasti, aj táto fabrika skrachovala, a tak sme ju za facku odkúpili. Je ideálna na to, čo chceme, a komu by napadlo, že nás tu má hada?“

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

„Ako je to tu s bezpečnosou?“ zaujímala sa prvá Rebecca.

„Včera sme zdvojnásobili stráže na všetkých vstupoch. Po celých dvadsaštyri hodín sa striedajú hliadky zložené z našich udí a z Novogermánov,“ odvetil starý styx. „Na všetky prístupové cesty k pozemku umiestnime zátarasy.“

Prvá Rebecca prikývla. „Takže kedy bude všetko hotové pre našich hostí?“

Starý styx sa usmial, čierne oči sa mu ligotali od vzrušenia. „Prvý sklad bude pripravený do zotmenia.“ Zmĺkol a dvojčatá sa dívali, ako novogermánski vojaci tlačia po dlážke postele na kolieskach a stavajú ich do radov. „Ke sa vea nemocníc zatvára, nemali sme problém zohna toko postelí, koko potrebujeme,“ vysvetoval starý styx. „Sem by sme ich mohli pohodlne zmesti stopädesiat a minimálne toko isto do alších skladov. Potom prinesieme zvlhčovače a dotvoríme atmosféru. Chceme, aby bolo všetko dokonalé.“ Zaklonil hlavu, potiahol nosom, potom zatlieskal rukami v rukaviciach. „Naša chvía sa rýchlo blíži. Konečne prichádza.“

„Cítim to, cítim,“ zašepkala prvá Rebecca. Kým starý styx rozprával, zasunula si prsty na šiju a hnietla si miesto medzi lopatkami. Ke vytiahla ruku, druhá Rebecca videla, že má na nej krvavé škvrnky.

A sama si uvedomovala dutú boles na konci chrbtice a neodolatený tlak prirodzenosti.

Styxskej prirodzenosti.

Hoci so sestrou ešte neprešli pubertou a nemohli sa zúčastni na tom, čo sa tu malo odohra, tá túžba bola intenzívna. A omamná. Akoby jej telom prenikala akási zvláštna elektrina a šumela jej v žilách. Volala ju pradávna sila, nútila ju podiea sa na cykle, ktorému trvalo stovky, ak nie tisícky rokov, kým sa prejavil.

Druhá Rebecca si utrela pot z čela. Odrazu si uvedomila, že sa pokúša proti tomuto impulzu bojova. Znepokojilo ju to, ve prečo by mala chcie odoláva?

Nebolo to prirodzené.

Odvrátila sa od sestry a starého styxa pre prípad, že by nejako dokázali vycíti jej vnútorný zápas.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

27

Ozval sa škripot, rúry zarachotili, potom zaznelo posledné žuchnutie a prišla správa. Prvý strážnik sa držal za brucho a čo najrýchlejšie sa potácal zo svojej kancelárie. Našiel správnu rúru, otvoril dvierka a vytiahol schránku v tvare náboja a vekosti malého valčeka na cesto.

„Čo sa deje, pane?“ spýtal sa druhý strážnik, ke vyšiel z pevnosti do vstupnej haly.

„Počkajte chvíu,“ odvrkol prvý strážnik. „Ešte som ju neprečítal.“ Vzhadom na búrlivé udalosti v Kolónii sa už niekoko týždňov ani jeden z nich poriadne nevyspal a nervy mali napnuté na prasknutie.

„Len som sa pýtal,“ hlesol druhý strážnik.

Prvý strážnik odskrutkoval vrchnák a vytiahol malý zvitok. Od únavy ho pustil na zem, precedil cez zuby niekoko nadávok a sklonil sa ho hada. Ke sa vystrel, vzdychol: „Moje črevá,“ a chvíu zostal nehybne stá s rukou pritisnutou na brucho a so zelenkavou tvárou.

„Ešte to bolí?“ spýtal sa druhý strážnik.

Prvý strážnik naňho zagánil, akoby tá otázka bola absolútne zbytočná. Napokon rozložil papier, vystrel ruku a pokúsil sa zaostri zrak na drobné písmo. „Problém na severe... bitka... styxovia žiadajú zapoji všetkých strážnikov.“

Druhý strážnik hne nezareagoval, ale neprekvapilo ho, že v Severnej jaskyni sú nepokoje. Vyskytlo sa mnoho prípadov, ke na seba Kolonisti útočili, a ani sa im nečudoval. Mnohých z nich vysahovali z domovov, z ktorých spravili ubytovne pre záplavu novogermánskych vojakov. Styxovia úbohým vyhnancom ponúkli len dočasné ubytovanie na hríbových poliach, kde na vlhkej zemi vyrástla osada narýchlo zbúchaných chatrčí.

Nastal čas prísnych prídelov; veké množstvo potravín v Kolónii sa odovzdávalo vojakom, ktorí absolvovali výcvik pod velením styxov.

Do tejto napätej situácie ešte pribudla choroba spôsobujúca ažkú hnačku, ktorá bola s najväčšou pravdepodobnosou výsledkom súčasného preudnenia v jaskyniach. Prvý strážnik ešte stále trpel jej príznakmi.

Takže druhého strážnika neprekvapilo, že sa vyskytol alší problém, ani to, že styxovia žiadajú kolonistickú políciu, aby ho vyriešila.

Prvý strážnik naňho civel a bubnoval prstami po pulte.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

„Ak chcete, vybavím to,“ povedal druhý strážnik.

„Áno, chcem,“ odvetil úsečne prvý strážnik.

„Dobre. Ak to tu postrážite.“

Hoci cely boli na prasknutie plné nespokojných Kolonistov, prvý strážnik sa naježil pri zmienke, že by to sám nemusel zvládnu. Ke pokrčil správu od styxov, v žalúdku sa mu ozval neopísatený zvuk. „Musím ís,“ zaúpel, rozbehol sa do kancelárie a zabuchol za sebou dvere.

„Nech vám nespadnú gate,“ zašomral druhý strážnik. „Alebo nech radšej spadnú,“ dodal a dovolil si krátky smiech. Pobavenie však vyprchalo – pokrútil hlavou, nahol sa ponad pult a z háku si zvesil prilbu. Nasadil si ju, potom sa ponad pult nahol druhý raz a načiahol sa po obušku. Tam, kam pôjde, ho možno bude potrebova – nepokoje boli čoraz násilnejšie.

Pokrútil obuškom, pretisol sa cez dvere a vyšiel pred stanicu. Chvíu postál na schodoch a pozeral na domy na druhej strane cesty. Vo svetle večne žiariacich pouličných lámp so svetelnými guami uvidel v hornom okne pohyb, akoby niekto pozoroval stanicu. Zrejme o nič nešlo, ale druhý strážnik znervóznel. V Kolónii ešte nikdy nezažil také buričské nálady ani také silné antipatie k vládnucim styxom. No styxovia sa tak sústredili na svoje operácie tam hore, že im bolo fuk, čo si Kolonisti myslia alebo čo robia – ich jedinou prioritou bolo hladké uskutočňovanie plánov.

Druhý strážnik nenáhlivo zišiel po schodoch, a ke sa ocitol dole, začul akési mrnčanie. Stále v sebe živil neurčitú nádej, že Colly, jeho vyžla, sa k nemu jedného dňa vráti. Zmizla po výbuchu v laboratóriách, po incidente, za ktorý druhého strážnika pochválili, lebo chrabro prenasledoval útočníkov. Tak to aspoň povedal styxom a tí poda všetkého prijali jeho verziu udalostí.

No ke druhý strážnik pozrel dole, neuvidel svoju mačku, ale malého psa albína. Bol to chrt so snehobielou srsou. Pes stál, chvost sa mu chvel medzi nohami a ružovými očami pozeral na urasteného chlapa. Očividne bol hladný, ale druhého strážnika jeho príchod znepokojil, lebo takéto čisté rasy chovali len zámožné rodiny v Kolóniách. Niekto musel by v takej núdzi, že ho jednoducho opustil.

„Chudáčik,“ povedal druhý strážnik a vystrel k psovi ruku vekosti

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

29

banánového trsu. Pes zakňučal a oňuchal mu prsty, potom podišiel bližšie, aby mu druhý strážnik mohol pohladka hlavu.

A ke vykročil po ulici, pes cupkal veda neho.

Zakrátko druhý strážnik došiel k Bráne vekej lebky. Zo strážnice okamžite vyšiel styx v typických sivo-zelených maskáčoch vojaka z divízie. Druhý strážnik používal túto trasu do Kolónie a z Kolónie niekokokrát denne, nielen cestou do práce, ale aj na úradné povinnosti. Styxský vojak mu však aj tak prezrel preukaz a občas podozrievavo fochol na chrta, akoby sa druhý strážnik pokúšal prepašova kontraband.

Napokon mu vojak vrátil preukaz a zdvihol lampáš na znamenie, aby otvorili bránu. Stiahla sa do obrovskej lebky vytesanej do skaly, akoby strašidelný prízrak schovával zuby. Druhý strážnik pokračoval v ceste a vošiel do úst lebky. Ke sa vydal temnou chodbou, ktorá bola hlavnou spojnicou medzi Štvrou a Kolóniou, bol rád, že veda neho poskakuje psík.

Ke vchádzal do poslednej zákruty, uši mu naplnilo dunenie. Z vyvýšeniny mal ako na dlani Južnú jaskyňu s nekonečnými radmi domov, celú zahalenú v ahkom opare teplého vzduchu a dymu.

„Ako to ide?“ zvolal niekto.

Druhý strážnik zastal, na skalnej stene rozoznal schodiská z tepaného železa a na samom vrchu uvidel štvrtého strážnika. Mal službu pri vchode do kontrolnej miestnosti vetracích staníc, z ktorých sa ozývalo tiché dunenie. Tak ako mnohí policajti v Kolónii aj štvrtý strážnik mal zavalitú postavu a krátke biele vlasy. Prevelili ho sem, lebo bezpečnostné opatrenia sa vystupňovali, odkedy Drake a Chester pustili cez vetrací systém do Kolónie mierny nervový plyn.

„Ako to ide?“ zopakoval štvrtý strážnik, tentoraz hlasnejšie, aby ho neprehlušila ventilácia.

„Ako vždy,“ zakričal odpove druhý strážnik. „Na Severe sú výtržnosti.“

Štvrtý strážnik prikývol, potom zbadal chrta. „Vidím, že ste si našli kamaráta.“

Druhý strážnik pozrel na svojho nového spoločníka, pokrčil plecami a pokračoval v ceste dolu svahom.

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

Len čo zostúpil na dno, začul na dlažbových kockách jednohlasný

dupot. Skupina Novogermánov – asi pädesiatka – bežala vo formácii a tempo určoval vojak z divízie.

Chrt sa schoval za nohy druhého strážnika, kým skupina neprehrme

la okolo nich. Muži vyzerali ako roboti, hadeli priamo pred seba a dokonale zohrato pohybovali končatinami. Druhý strážnik vedel, prečo majú také prázdne pohady – všetkých silno ožiarili temným svetlom.

Manévre boli v Kolónii v týchto dňoch bežné – a rovnako bežné bolo,

že títo muži niekedy odpadávali od vyčerpania, niektorí dokonca umierali na zlyhanie srdca. Druhému strážnikovi sa donieslo do uší, že styxovia preto tak preažujú vojakov, aby ich aklimatizovali na silnejšiu gravitáciu, než na akú boli zvyknutí vo svojom svete.

„Pokojne, chlapče. Nemáš sa čoho bá,“ utišoval druhý strážnik psa,

ke vojaci zmizli v diake. Vošiel do jednej z odahlých ulíc Kolónie. Nezamieril však priamo k Severnej jaskyni, ale okukou sa vybral do svojho domu.

Ke vošiel dnu, z obývačky sa vynorila Eliza. „Čo si sa tak skoro vrátil?“ vyzvedala jeho sestra. „Vieš, že...“ začala, potom pohadom spočinula na malom chrtovi. „No nie! Ešteže čo!“ zvolala.

„Nemohol som toho chudáka necha na zime,“ povedal druhý strážnik. Kakol si, až mu kĺby zapraskali ako výstrely z pušky, a pohladkal psa. Chrt naňho na okamih uprel nervózne oči. „Musím ís do Severnej jaskyne, ale ke sa vrátim, zistím, kde býva.“

Eliza si zamietavo skrížila ruky na prsiach. „Patrón tulákov, zvierat a Pozemšanov,“ zafučala. „Myslela som, že si sa už poučil.“

Druhý strážnik odfrkol a postavil sa. „Kde je mama?“ spýtal sa.

„Je hore, odpočí...“ začala Eliza, no potom si spomenula, čo chcela bratovi poveda. „Neuveríš, čo sa dnes stalo. Vysahovali Smithovcov.“

Druhý strážnik prikývol. Smithovci bývali o dva domy alej a žili tu odnepamäti – rozhodne niekoko desaročí pred tým, ako sa narodil.

„Mamu to zobralo. Na ulici z nás už takmer nikto nezostal.“ Eliza sa zamračila. „Vytláčajú nás novogermánski vojaci a tí ani neodpovedajú, ke im človek niečo povie. Správajú sa, akoby sme tu ani neboli. Nie je správne, čo sa teraz deje.“ Hlas jej od rozrušenia preskočil, no zrazu ho stíšila, keby niekto počúval. „Ani neviem, či našich udí naozaj berú na Sever –

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

31

na trhu sa šíria reči, že celé rodiny úplne zmizli.“ Položila bratovi ruku na rameno. „Nemôžeš niečo spravi? Nemôžeš sa porozpráva so styxmi?“

„Žartuješ? Ja?“ spýtal sa druhý strážnik.

„Áno, ty. Nás nevysahovali len preto, lebo styxovia si myslia, že si hrdina, že si sa sám pustil do Pozemšanov, ke prišli zachráni tú tvoju lásku.“ Druhý strážnik ažko znášal Elizin opovržlivý pohad. Podarilo sa mu prejs cez rozum styxom, ke mu jeho verziu potvrdil starý priate vrátnik z laboratórií, ale jeho sestra ho poznala až pridobre. „Dofrasa, ke si myslia, že si taký úžasný, možno si a vypočujú.“

Druhý strážnik si nebol istý, či ho viac šokovala nadávka zo sestriných úst alebo podivný návrh, že by mal styxom radi, čo majú robi v Kolónii.

Pokrútil hlavou, zamieril ku vchodovým dverám a zavrel ich za sebou, lebo nechcel, aby pes išiel za ním. Zatuchnuté teplo domu opustil vemi nerád, obával sa toho, čo sa od neho bude v Severnej jaskyni očakáva, a vo všeobecnosti bol vemi nespokojný so svojím osudom. Parry počkal, kým sa všetci zhromaždia v hale. Posledná prišla Elliottová a schádzala dolu schodmi v červených šatách a s lesklými čiernymi vlasmi v drdole. Odkedy prišla na Povrch, viditene vyrástla o niekoko centimetrov, dokonca sa jej chlapčenská postava trošku zaokrúhlila. Mohol to by výsledok Parryho štedrých porcií a jeho presviedčania, že sa musia poriadne najes, alebo to možno súviselo s jej vekom. Nech to už bolo akokovek, Willovi a Chesterovi ešte nikdy nepripadala taká ženská a museli sa premáha, aby na ňu nezízali. Ona sa na nikoho konkrétneho nedívala, a už vôbec nie na chlapcov.

„Dobre. Pote,“ vyhlásil Parry a otvoril ažké dubové dvere do svojej pracovne. Mlčky vošli dnu a porozhliadali sa po miestnosti, do ktorej mali doteraz zakázaný prístup. Bola väčšia, ako si Will predstavoval. Pozdĺž vykladaných stien sa tiahol rad trezorov – jeden bol otvorený a Will vnútri videl šanóny.

„Ahoj, ocko,“ povedal Chester a zo stoličky veda starodávnej tlačiarne vstal pán Rawls v pokrčených šatách s jednodňovým strniskom

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

na tvári. Tlačiareň ešte stále rachotila a sprevádzal ju klepot, ke valec papiera s perforovanými okrajmi sýtil jej zdanlivo nekonečný hlad.

Will videl na lavičke veda tlačiarne počítačové obrazovky, no boli tmavé. Na stole pri opačnej stene bola alšia obrazovka, ale obrátená chrbtom k nim, takže Will nevedel, či je zapnutá. Na stene bola veká mapa Škótska, kde boli vrchy a nížiny zvýraznené pastelovými odtieňmi. Všetci okrem pani Burrowsovej upreli pohad na mapu.

„Áno, ste v Škótsku,“ povedal Parry nahlas, aby ho bolo poču aj v hluku tlačiarne. „Presnejšie sto kilometrov od Glasgowa.“ Vychádzkovou palicou ukázal na bod na mape. „Asi tu.“ Willovi prebehli po chrbte zimomriavky – očividne už nikto nedbá, či dokážu urči polohu panstva, a to bolo trochu zlovestné. Parry otvoril ústa a chcel niečo poveda, no potom toskol jazykom. Obrátil sa k pánu Rawlsovi. „Na chvíu to stopnite, dobre? Nepočujem si vlastného slova.“

Pán Rawls stisol gombík na tlačiarni, Parry sa usadil na okraj stola a pokračoval. „Určite ste rozmýšali, prečo sme sa sem na posledných dvadsaštyri hodín s Jeffom utiahli za zatvorené dvere.“ Pozrel na pána Rawlsa, ktorý krátko prikývol, potom dvakrát poklopal po dlážke palicou. „Požiadal som ho, aby mi pomohol, lebo potrebujem, aby niekto obsluhoval telex. Stále som v adresári obežníkov z COBRY.“ Parry sa usmial, ale nebol to pobavený úsmev. „Vaka tomu zostávam v obraze. V mojej brandži človek nikdy celkom neodchádza do dôchodku.“

Pán Rawls videl, že jeho syn sa mračí. „COBRA je britský krízový výbor, ktorý zasadá vždy, ke je ohrozená bezpečnos krajiny,“ vysvetlil.

„Nebolo by rýchlejšie získava informácie cez internet?“ spýtal sa Will a prešiel pohadom od staručkej tlačiarne veda pána Rawsla k počítačovej obrazovke.

„Web nie je nikdy bezpečný,“ odvetil Parry. „Tento telex by sa dal vystopova, len keby niekto vykopal celé kilometre vyčlenenej linky, na ktorú je pripojený.“ Zhlboka sa nadýchol. „Takže, kde mám zača...? Môj syn – ktorého poznáte pod smiešnou prezývkou Drake – mi vždy vehementne bránil, aby som sa zapojil do boja proti styxom. Dokonca zašiel tak aleko, že každému hovoril, že som otrčil kopytá, aby ma ochránil.“ Parry nadvihol obočie. „Na mojej bezpečnosti už nezáleží,

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

33

lebo hra sa zmenila. Mohli by ste ich oboznámi s najnovším obežníkom z COBRY?“ požiadal pána Rawlsa.

„Samozrejme. Včera sa začali šíri správy o incidentoch po celej Eu

rópe – o atentátoch na hlavy štátov a kúčových politických predstaviteov. Vo Francúzsku len o vlások unikol smrti prezidentský pár, ale pri dvoch útokoch na španielsky a taliansky parlament zahynulo niekoko desiatok politikov. A v Bruseli prišla o život celá miestnos europoslancov.“

„Včera večer však o tom v správach nič nebolo,“ ozval sa Will.

„A dnes ráno sme ani nemohli pozera správy – väčšina kanálov oznámila prerušenie vysielania,“ dodal Chester.

„To ma neprekvapuje,“ prikývol Parry. „No pome pekne po poriadku. Jeff, pokračujte, prosím.“

„Iste,“ povedal pán Rawls. „Správy o atentátoch potlačili, lebo je to vemi citlivé – všetky majú pôvod tu.“

„V Británii,“ vysvetlil Parry. „Z obyčajných Angličanov sa stali samovražední atentátnici... stali sa z nich chodiace bomby. Výbušniny, ktoré v sebe majú, neobsahujú kovové prvky a bežné prístroje ich nezachytia.“

„Chodiace bomby? Ako to funguje?“ spýtala sa zamračene pani Burrowsová.

„Po nevydarenom pokuse o atentát v nemeckom parlamente v Berlíne zatkli atentátničku,“ odvetil pán Rawls. „Zistilo sa, že z hrude a z brucha mala vybraté hlavné telesné orgány.“

Parry sa načiahol na opačnú stranu stola po papier z telexu, potom si nasadil okuliare a prečítal: „Lobotómia pravého púcneho laloku.“ Zdvihol hlavu a vysvetoval: „Pri lekárskej prehliadke sa zistilo, že žena mala odstránený celý púcny lalok.“ Parry znovu pozrel na papier. „A cystektómia, splenektómia, cholecystektómia – to je odstránenie močového mechúra, sleziny a žlčníka. A napokon, čo je mimoriadne brutálne, chýbalo jej celé horné a dolné hrubé črevo a namiesto neho mala by-pass. Mala vybraté všetky črevá.“

Will si všimol, že Chester kriví tvár a trochu zbledol.

„Aj tak by bola zomrela?“ spýtala sa pani Burrowsová.

„Áno, o niekoko dní,“ odvetil pán Rawls. „Mohla pi a prijíma tekutiny, ale nie trávi pevnú potravu. No ešte pred tým, ako by ju zabil

ŠPIRÁLA HRÔZY V PODZEMÍ

nedostatok výživy, by ju bez odbornej lekárskej starostlivosti pravdepodobne zabila infekcia alebo rozsiahle zranenia.“

„Bola prázdna, ako ke vypitvú rybu...“ povedal Parry, zložil si okulia

re a pošúchal si čelo. „Namiesto orgánov mala v sebe dve plastové nádoby s chemikáliami. Ke sa premiešali mechanickým tlakom v drieku, nastala silná detonácia. A aby sa rozšíril dos



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist