načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Plavec - Joakim Zander

Plavec
-4%
sleva

Elektronická kniha: Plavec
Autor: Joakim Zander

Triler o vine a zadosťučinení. O dôležitosti a ťarche minulosti. O tom, že nakoniec sa aj tak nedá utiecť od toho, čím človek je. Jednej horúcej noci začiatkom osemdesiatych rokov 20. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  259 Kč 249
+
-
8,3
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 384
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 1.3
PDF velikost (MB): 1.1
MOBI velikost (MB): 1.1
ISBN: 978-80-8142-335-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Triler o vine a zadosťučinení.
O dôležitosti a ťarche minulosti. O tom, že nakoniec sa aj tak nedá utiecť od toho, čím človek je.

Jednej horúcej noci začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia v Damasku ponechá americký agent svoje práve narodené dieťa neistému osudu. Je to zrada, s ktorou sa nikdy nezmieri. Snaží sa pred svojou minulosťou utiecť, a to ho zavedie do Bejrútu, Afganistanu a Iraku – kamkoľvek, kde mu stres a nebezpečenstvo dovolia zabudnúť. Napokon sa už viac nemôže skrývať pred pravdou. Stojí pred rozhodujúcou voľbou.
O tridsať rokov neskôr švédsku právničku Európskej únie Klaru Walldéenovú vyhľadá jej expriateľ Mahmúd Šamoš, ktorý skúma vojnové zločiny. Potrebuje jej pomoc s informáciami s pečiatkou Tajné, ktoré chcú mocní navždy schovať. Počas noci sa Klara a Mahmúd stanú štvanou zverou, ktorú prenasledujú cez zimnú Európu, kde sú hranice medzi krajinami také krehké ako medzi priateľstvom a nepriateľstvom, pravdou a lžou, minulosťou a prítomnosťou.

Novinka švédskeho autora Joakima Zandera - úžasný triler z pera výnimočného nového talentu, patrí vo Švédsku k bestsellerom a má potenciál stať sa medzinárodným fenoménom. Práva na jeho vydanie sa predali do vyše 20 krajín vrátane Nemecka, kde takisto zaznamenal mimoriadne veľký úspech.

Zařazeno v kategoriích
Joakim Zander - další tituly autora:
Plavec Plavec
Plavec Plavec
Predmestie Predmestie
Bratr Bratr
 (e-book)
Bratr Bratr
 (e-book)
Predmestie Predmestie
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Original title: Joakim Zander: SIMMAREN

Copyright © Joakim Zander 2013

Published by agreement with Ahlander Agency

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2014

Translation © Jana Melichárková, 2014

Cover photo: Love Lannér

Cover design: Hummingbirds

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Katarína Vilhanová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných

systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,

fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu

majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-335-2


Liise, Mille a Lukasovi

Around us, the madness of empires continues.

Jane Hirshfieldová



7

Júl 1980

Damask, Sýria

Každý raz, keď ťa držím, je zároveň posledný raz. Vedel som to už od prvej chvíle. A keď si sa vrátila a ja som zobral dieťa do svojho nepokojného náručia, všetko, na čo som dokázal myslieť, bolo, že je to posledný raz, čo ho držím.

Pozeráš sa na mňa, oči máš očistné ako sľuby dažďa a  ja viem, že ty vieš. Že si to vedela tak dlho ako ja. Moja zrada. Teraz, v tomto okamihu, tak blízko, že cítime jej páchnuci dych, jej búšiaci nepravidelný tep srdca.

Dieťa zamrnčí v kolíske, vstaneš, ale ja to stihnem pred tebou a zdvihnem ho. Držím ho na hrudi. Cítim jeho dych, bijúce srdce cez tenkú bledomodrú prikrývku, ktorú uplietla tvoja mama. Jeho srdce je mojím srdcom. Nič neospravedlní, že opustím vlastnú krv. Nijaké výhovorky ani dôvody. Iba prijať rôzne prestrojenia. Iba meniace sa úrovne lži. Ako niečo, čo niekto zvládol.

Mesto tam vonku je horúce. Po dvoch mesiacoch vražedného sucha páli ako láva. Keď príde večer, mesto už nie je viac sivé alebo béžové, ale priesvitné, vysilené, vysušené, trasúce sa ako želé. Nikomu to nemyslí jasne. Všade páchnu smeti. Odpad, výfukové plyny, cesnak a rasca. No ja cítim iba vôňu dieťaťa. Zavriem oči a dlho sa nadychujem nosom pritisnutým na jeho takmer holú hlavičku. A dieťa je stále horúce. Priveľmi horúce. Teplota neustúpila.

Povieš, že je to už tretí deň. Počujem, ako sa prehrabúvaš v zásuvkách a hľadáš aspirín alebo hocičo iné. Tá horúčava. Ša

Joakim Zander

8

lieme z nej. Obaja vieme, že nič také tu nemám, v mojom byte, v mojom prelude. Prečo sme ešte tu?

„Daj mi kľúče od auta,“ povieš.

Mávaš rukou ako predavači v  bazári, keď si pýtajú peniaze. A keď váham, trváš na svojom: „Daj mi tie prekliate kľúče.“

Hlas o oktávu vyšší, trochu zúrivejší.

„Počúvaj, veď počkaj. Nebude lepšie, ak ja...“ začnem.

Dieťa na mojom pleci je priveľmi pokojné. Dýcha tak jemne, že sa to takmer ani nedá poznať.

„A ako sa, dopekla, dostaneš na veľvyslanectvo? Čo? Sám vidíš, že potrebujeme niečo na zníženie teploty.“

Neochotne zovriem zväzok v nohaviciach. Balansujúc s dieťaťom na prsiach zväzok pustím a  ten s  tlmeným zarinčaním pristane na mramorovej dlažbe v predsieni. Horúčava tlmí dokonca aj zvuk, pomyslím si. Spomaľuje ho, brzdí ho. Zohneme sa naraz, aby sme zdvihli kľúče. Naše prsty sa na okamih zľahka dotknú, stretnú sa nám pohľady. Potom strhneš zväzok k sebe, vstaneš, zmizneš na schodisku, kde sa všetko ozýva. Ostane po tebe iba tlmený zvuk zatvárajúcich sa dverí.

Stojím s  dieťaťom v  úplne minimálnom tieni na balkóne do ulice. Mysľou mi prebehne spomienka na vánok. V  tej horú čave sa ťažko dýcha. Vo vzduchu cítiť len zápach rozhorúčeného mesta. Čo sa stalo s jazmínom? Voľakedy ním voňalo všetko naokolo.

Prívesok, ktorý si mi dala ešte pred horúčavou, teplotou a útekom, ma páli na hrudi. Ten, ktorý patril tvojej starej mame, tvojej mame. Myslím, že ho nechám tu, položím ho na malý stolík v hale, na ten s intarziou z perlete a palisandra, ktorý sme kúpili v bazári niekoľko dní predtým, ako začal náš vzťah narastať. Myslím, že nemám právo vziať si ten prívesok. Už mi viac nepatrí. Ak mi vôbec niekedy patril.

PLAVEC

9

Viem všetko o  tom, ako prežiť. V  meste poznám každú ulicu, každú kaviareň. Poznám každého fúzatého starožitníka s  pochybnými kontaktmi, klebetných predavačov kobercov, chlapca predávajúceho čaj z meter vysokého samovaru, ktorý nosí na chrbte. S prezidentom a s vodcami organizácií, ktoré oficiálne zavrhuje, som v zafajčených miestnostiach pil whisky z dovozu. Prezident pozná moje meno. Jedno z mojich mien. Držal som v rukách peniaze. Postaral som sa, aby skončili v správnych rukách, aby najlepšie prospeli záujmom, ktorým ma poslali slúžiť. Ak ma stretnete, budem hovoriť vašou rečou lepšie než vy. Pokojne ma premiestnite niekam inam. Vysaďte ma v džungli, v stepi, vo foyeri Savoya. Dajte mi minútu. Som jašterica, zožltnuté steblo trávy, mladý bankár v kriedovobielo pruhovanom obleku s trochu pridlhými vlasmi a pestrou, ale privilegovanou minulosťou. Vágne poznám vašich priateľov z univerzity, cez iných. Nikdy si ma nepamätajú.

Vy to neviete, ale som omnoho lepší ako vy. Rýchlejšie sa mením. Lepšie sa prispôsobujem. Mám nejasnejšie obrysy a tvrdšie jadro. Svoje vzťahy držím nakrátko. Keď narastú, odstrihnem ich. A  teraz? Stratil som koncentráciu a  nechal som ich narásť, nechal som ich spevnieť. Pokrvné putá.

Hra je večná, ale táto partia sa skončila. Držím dieťa pevnejšie v náručí, netrpezlivo prešľapujem na betóne. V mysli si premietam obrazy mŕtveho, pevne zavriem oči a potriasam hlavou. Nevedomky šepkám. „Nie, nie, nie...“ Opuchnutá tvár v otvorenej stoke pri autostráde smerom na letisko. Otvorené oči. Muchy v tej horúčave. Muchy. „Nie, nie, nie...“

Prečo som ho len nenechal? Už som vedel všetko. Prečo som prehovoril Firasa ešte na jedno stretnutie, keď už boli stopy horúce, svietili do diaľky? Príliš si to odporovalo, bolo ťažké uveriť tomu. Musel som si to vypočuť ešte raz. Pozrieť sa znovu do Fira

Joakim Zander

10

sových nervóznych očí, aby som videl, či je v  nich niečo skryté. Vidieť, ako mu po tvári prebehol tieň, keď neochotne naposledy opakoval podrobnosti. Zistiť, či sa jeho nervózne tiky vystupňovali, alebo či úplne zmizli. Všetky tie znaky. Všetky malé odtiene. Všetko to, čo tvorí takmer nebadateľnú hranicu medzi pravdou a lžou, životom a smrťou. Znova zavriem oči, potriasam hlavou, zatiaľ čo mnou prechádza úzkosť, vina. Mal som to tušiť.

Teraz už nesmiem mrhať časom. Auto, ktoré prenajal jeden z mojich kontaktov, je zaparkované za rohom. Batoh so šatami, s peniazmi, s novým pasom čaká v kufri. Úniková cesta je voľná, vyznačená neviditeľným atramentom na vnútornej strane mojich viečok. Momentálne to je jediné riešenie. Stať sa hmlou a  potom iba vzduchom. Stať sa súčasťou rasce, cesnaku, smetí, výfukových plynov. Jedného pekného dňa možno jazmínom.

Pred sebou držím dieťa. Uľavilo sa mi, že má tvoje oči. Je to tak lepšie. Čo je to za človeka, ktorý opustí svoje dieťa? Aj keď ho tým chráni. Zrada za zradou. Klamstvo za klamstvom. Dokedy ochráni relativita ľudskú dušu?

Zvuk z ulice. V horúčave pomalší, apatickejší. Obrysy unavených hlasov, ktoré ledva doliehajú ku mne na druhé poschodie. Autá plaziace sa dopredu cez rozpálený betón, vyschnuté, utrápené.

A potom kašľanie auta, ktorému vypovedalo zapaľovanie. Kľúč sa otáča, ale sviečky nereagujú. Ešte raz:

„Aaaaannnnnananananananan.“

Pohybujem sa na slnku po balkóne, schovávam dieťa, nakláňam sa dopredu k zábradliu. Je to, ako kĺzať sa v priveľmi horúcom kúpeli, pot mi steká po tvári, z podpazušia, dole chrbtom, hruď mám už úplne mokrú. Nahnem sa ponad zábradlie, pohľadom nájdem hrdzavý starý zelený renault. Krížom cez cestu. V hlave mi víria myšlienky. Že som bol rád, keď som našiel práve toto parkovacie miesto. Že som si myslel, že tam auto bude stáť

PLAVEC

11

týždne, mesiace. Že by si nakoniec mohla nájsť kľúče a preparkovať ho. No prečo by si sa mala starať o auto?

Na skle na vodičovej strane sa odrážajú prasiatka. Keď prižmúrim oči, vidím ťa. Tvoje krásne blond vlasy, rovné a  neučesané po prebdených nociach. Naklonená dopredu, tvár skrútená hnevom, bolesťou hlavy, všetkými tými myšlienkami, všetkým tým znepokojením. Myslím si, že si tá najkrajšia, akú som kedy videl. Že ťa vidím posledný raz. Nôž, ktorý sa otáča, veľmi pomaly, v mojom srdci.

Znova otočíš kľúčom v zapaľovaní:

„Aaaaannnnnananananananan.“

Je to znamenie. Jedno zo znamení. Jedno z tých tisícov znamení, ktoré som sa naučil rozpoznávať, aby som prežil. A viem, že je neskoro, priveľmi neskoro. Je to inštinkt. Strach zo smrti, beznádejnosť, vina, vina, vina. Všetko v priebehu času, ktorý potrebuje nerv, aby zareagoval na bolesť.

Keď mi explózia roztrhne ušné bubienky, už ležím na balkónovej dlažbe. Explózia nie je tlmená, pridusená horúčavou. Je hrozná, majestátna. Je to celá bitka zhustená do jedného okamihu. Cítim tisíce malých, priveľmi ľahkých, priveľmi ostrých čiastočiek, ktoré ma pokrývajú ako popol. Sklo a niečo, možno kúsky betónovej fasády, kúsky kovu.

Potom nastane absolútne ticho. Zdá sa mi, že ležím pod vrstvou skla, lacného betónu, hrdzavej ocele. Myslím na to, že krvácam. Myslím na to, že keď myslím, tak žijem. Myslím na to, že tu niekde mám plecia, že ich cítim pod betónom. Myslím na to, čo držím, na čom to ležím? Podarí sa mi urobiť polobrat. Betón a sklo rinčia okolo mňa. Opatrne sa dvíham.

Podo mnou leží dieťa, moje ruky tvrdo pritlačené na jeho uši. Dieťa na mňa žmurká, ťažko dýcha, horúčkovito. Netrafil ho ani jeden úlomok skla.

8. december 2013

Uppsala

Mahmúd Šamoš nebol v skutočnosti paranoidný. Naopak. Keby sa ho niekto spýtal, opísal by sám seba ako pravý opak. Racionálny. Akademický. A viac ako čokoľvek iné cieľavedomý.

Mahmúd nikdy neveril na izoláciu alebo konšpirácie. To bolo pre pubertiakov, džihádistov a  vyznávačov alobalových klobúkov. Neprebojoval sa z  betónového predmestia a  beznádejnosti, cez všetko, čím prešiel, až k  doktorandstvu v  Uppsale tým, že by hľadal výhovorky. Ak si bol niečím istý, tak to bolo to, že v deviatich prípadoch z desiatich je jednoduché riešenie to správne. Paranoja je pre úbožiakov.

S malým trhnutím uvoľnil svoj hrdzavý Crescent zo stojana na bicykle pred knižnicou Carolina Rediviva. Kedysi dávno bol svetlomodrý. Pekné bicykle mali v  Uppsale iba prváci. Veteráni vedeli, že ich ukradnú hneď prvý týždeň. Mahmúdov bicykel osciloval po hranici tenkej ako vlas medzi perfektnou kamuflážou a absolútnou nepoužiteľnosťou.

Pár ráz poriadne zabral a potom nechal, nech svah do mesta urobí svoje. Aj po siedmich rokoch v Uppsale sa mu stále páčilo rútiť sa dole Drottninggatanom s vetrom vo vlasoch. Chlad menil jeho hánky na ľad. Proti svojej vôli pozrel za seba. V skorej decembrovej tme osamelo a melancholicky žiarili elektrické svetlá na svahu pri knižnici. Nikto ho nesledoval.

Recepcia Právnickej fakulty na Gamla torgete sa ligotala via - nočnou výzdobou. Napriek tomu, že bola nedeľa, stromček a  ad

PLAVEC

13

ventné svietniky boli zapálené, hoci chodba na druhom poschodí bola tmavá a tichá. Odomkol dvere svojej malej preplnenej pracovne. Vošiel dnu, zažal lampu na písacom stole a sadol si za počítač.

Stoličku nasmeroval chrbtom k  oknu a  odložil dve knihy o privatizácii štátnych funkcií a ľudských právach. Čoskoro, ak pôjde všetko podľa plánov, bude on sám hrdým autorom knihy na tú istú tému. The Privatization of War. Názov jeho doktorandského projektu. Práca bola spolovice hotová.

To, čo napísal doteraz, však bolo dosť tradičné. Možno to obsahovalo viac výskumu v  teréne, ako býva zvykom pri doktorandských prácach na práve. No to bol zámer. Bolo to moderné, interdisciplinárne. Vyspovedal päťdesiat zamestnancov rôznych amerických a  britských firiem v  Iraku a  Afganistane. Firiem, ktoré vykonávali tú istú činnosť ako doteraz, ibaže ju robila armáda, všetko od dopravy a zásobovania až po rôzne varianty strážnej služby, dokonca aj boj.

Spočiatku dúfal v nejakú senzáciu, niečo ako Abú Ghrajb alebo My Lai. Akademik, ktorý odhalil veľké, ohavné krutosti. A jeho pôvod bol prednosťou, to vedel. Neobjavil však nič prevratné. Jednoducho bol dobrý na to, aby zmapoval a katalogizoval firmy a  pravidlá a  potom publikoval článok v European Journal of International Law a zhrnutie v Dagens Nyheter. A nato nasledovalo nečakané interview pre CNN v Kábule. To viedlo k tomu, že ho zrazu pozvali na medzinárodnú konferenciu a  sympózium. Nebola to senzácia, ale bola to sladká chuť blížiaceho sa úspechu.

Kým neprišla tá správa.

Mahmúd s povzdychom zdvihol z písacieho stola hrubý päťdesiatstranový stoh papiera. Posledná kapitola jeho dizertačnej práce. Už prvá strana bola úplne počmáraná komentármi červenej farby. Jeho školiteľ, starý dôstojník v zálohe, prekukol každý

Joakim Zander

14

pokus o skratku, ktorú sa snažil zaradiť do svojho materiálu. Cítil, ako mu búši srdce, a odložil hromadu papierov. Najskôr e-maily.

Keď sa Mahmúd pokúsil otvoriť svoju e-mailovú schránku, starý počítač vrčal, ako keby chcel protestovať proti tomu, že ho nútia pracovať v nedeľu. Fakultný hardvér mal ďaleko od nového. Bol to indikátor stavu. Na fakultu ste neprišli pre moderné vymoženosti, práve naopak: pre päťstoročnú tradíciu.

Mahmúd pozoroval decembrovú temnotu za oknom. Jeho pracovňa bola možno malá, ale mala najlepší výhľad v  Uppsale. V popredí riečka Fyrisån a dom, ktorý použil Ingmar Bergman vo Fanny a Alexander. Ako sa volá? Mlyn akadémie? Niekde vzadu dóm a zámok, takmer strašidelne osvetlené uprostred všetkej tej nepoškvrnenej akademickej vysokej buržoázie. Mahmúd na to takmer nikdy nepomyslel, ale malo to ďaleko od výhľadu na malé ihrisko a popraskaný betón na mieste, kde vyrastal. Nakoniec sa počítač vzdal a nechal Mahmúda, aby sa dostal k svojim správam. Iba jedna nová, bez predmetu. Nič zvláštne, e-maily si kontroloval pred štvrťhodinkou v knižnici. Už ju chcel vymazať ako spam, keď zareagoval na adresu odosielateľa. Jagareoo@hotmail.com.

Cítil, ako sa mu zrýchlil pulz. To je už druhá správa, ktorú dostal z tejto adresy. Prvá prišla práve vtedy, keď sa vrátil zo svojej poslednej cesty do Afganistanu, a  bola príčinou nechcenej paranoje posledných týždňov. Správa bola stručná, po švédsky, a podľa všetkého ju poslal niekto priamo z Afganistanu.

Šamoš,

videl som Tvoje interview na CNN. Bol si fakt serióz

ny. Môžeme sa v  najbližších dňoch stretnúť v  Kábule?

Viem o  niečom, čo nás oboch zaujíma. Buď opatrný, si pod

drobnohľadom.

Vôľa, odvaha a vytrvalosť.


PLAVEC

15

Familiárny tón. „Vôľa, odvaha a  vytrvalosť.“ Dobre známe slová z iných čias. Zrejme to je niekto, kto ho pozná.

A nakoniec. „Si pod drobnohľadom.“ Mahmúd to odmietol. Zasmial sa. Jasné, je to kamoš. Niekto vtipkuje. Čoskoro dostane ďalšiu správu s  „LOL! Mám ťa!“. Časti jeho pôvodu boli v  sociálnych kruhoch, v  ktorých sa pohyboval, unikátne a stali sa zdrojom žartov jeho nových priateľov. No nič viac neprišlo. Pomaly sa začal obzerať okolo seba. Len preto, aby bol na bezpečnej strane. Len preto, však, pre nič iné?

Všimol si ho ešte v ten večer. Obyčajné Volvo V70. Úradnícka sivá. Pod zhasnutou pouličnou lampou pred jeho jednoizbovým bytom v  Luthagene. A  potom ho v  ten istý týždeň uvidel znova, keď vyšiel z budovy Studenthälsan po každotýždennom basketbalovom tréningu. Opakoval si ešpézetku. Neskôr ho už videl všade. Mahmúd sa zachvel. Možno to bola iba náhoda. Možno nie.

Otočil sa k počítaču a klikol na novú správu. Možno sa teraz ten žart odhalí? Nikdy by tomu vtipkárovi nepriznal, že na to takmer skočil.

Text po švédsky:

Šamoš,

skontaktujem sa s Tebou v Bruseli. Musíme sa stretnúť.

Vôľa, odvaha a vytrvalosť.

Mahmúd cítil, ako mu srdce bije ešte rýchlejšie. Ako môže tá osoba vedieť, že sa koncom týždňa chystá do Bruselu? Pokiaľ vie, tak o  tom, že prijal pozvanie rečniť na konferencii organizovanej International Crisis Group vo štvrtok, vie iba jeho asistent. Mahmúd ucítil zimomriavky, záchvev, ktorý sa plazil pozdĺž chrbtice. Možno to fakt bol žart. Volvo bolo iba bujná fantázia? Súčasne pocítil isté napätie, trošku mu stúpol adrenalín.

Joakim Zander

16

Potriasol hlavou. Vyčká a uvidí, či ho v tom Bruseli niekto vyhľadá. No skôr, než opustí pracovňu, musí ešte niečo urobiť. Napísať správu. Kontaktu, ktorý dlho čaká na to, aby vstal z mŕtvych.

Z ničoho nič sa objavila Klara Walldéenová. Jedného dňa tam zrazu bola, objala ho, hlavu si položila na jeho plece, ruky zaborila do jeho čoraz dlhších vlasov. Bolo to prevratné obdobie v jeho živote. Cítil v sebe prázdnotu, bol zmätený, vyčerpaný a trpel nespavosťou. Úplne, ale úplne sám. A jedného dňa stála vo dverách jeho holého, nezariadeného malého bytu.

„Videla som ťa na prednáškach,“ začala. „Si jediný, kto vyzerá osamelejšie ako ja. Tak som šla za tebou. Morbídne, čo?“

Potom pokojne prekročila jeho prah a  položila svoju osamelosť vedľa jeho, nepovedala nič viac. A Mahmúd nechal svoju osamelosť ležať, kým sa ich osamelosti nezblížili, zrástli. Bolo to také oslobodzujúce, že často sa nepotrebovali ani rozprávať. Iba ležali na jeho sparťanskom matraci alebo na Klarinej malej tvrdej posteli na Rackarbergete, počúvajúc niektorý z jej praskajúcich soulových singlov prehrávaný na cestovnom gramofóne z blšieho trhu.

Ešte stále neprešiel deň, aby na to nemyslel. Ako dýchali tak ľahučko, ako len mohli, aby nepoškriabali krehkú blanku, ktorá ich obklopila, ako sa údery ich sŕdc zosúladili s rytmom Princa Phillipa Mitchella a jeho I’m So Happy.

No už od začiatku vedel, že to nepôjde. Že je v  ňom niečo, čo nestačí, niečo nezlučiteľné s tým, čo chceli s Klarou vytvoriť. Niečo, čo si nechával pre seba, schovával hlboko v srdci. Keď Klaru po skončení štúdia práva prijali na London School of Economics, tak si svätosväte prisahali, že budú dochádzať, že to bude fungovať, vzdialenosť je pre vzťah irelevantná, pre vzťah taký silný, ako je ich. Mahmúd však vedel, že je to koniec. V je

PLAVEC

17

ho vnútri plápolal oheň, ktorý sa už dlho snažil udusiť, novým cieľavedomým plameňom.

Nikdy nezabudne na Klarine oči, keď stáli na letisku Arlanda a  on sa snažil vykoktať svoju domácu úlohu, ktorú sa naučil naspamäť. Že by bolo dobré dať si pauzu. Že by sa nemali obmedzovať. Nebrať to ako koniec, ale ako novú možnosť. Všetko to boli dôvody, no nie pravda. Nepovedala nič. Ani slovo. A nespustila z neho zrak. Keď skončil, keď ho nakoniec zradili slová, z očí sa jej vytratila všetka láska, všetka neha. Pozerala sa na neho s pohŕdaním, ktoré bolo také nemilosrdné, až sa mu po lícach začali kotúľať slzy. Potom zdvihla svoje tašky a zamierila na checkin. Ani sa neotočila. To bolo pred tromi rokmi. Odvtedy s  ňou nehovoril.

Mahmúd sa naklonil nad počítač a  otvoril novú správu. Prstami bubnoval po klávesoch. Jediné, na čo myslel po tom, čo ho pozvali na konferenciu do Bruselu, bolo, že sa skontaktuje s Klarou. Nešlo to. Nedonútil sa napísať jej.

„No tak, poďme!“ vyslovil nahlas. „Poďme!“

Trvalo mu takmer polhodinu, kým zosmolil správu, ktorá nemala viac ako päť riadkov. Ďalšiu štvrťhodinku trvalo, kým vymazal všetko, čo sa dalo považovať za dvojzmyselné, zúfalé alebo sa odvolávalo na príbeh, ku ktorému už viac nemal prístup. Nakoniec sa zhlboka nadýchol a stlačil odoslať.

Keď o dvadsať minút neskôr opúšťal fakultu, prvé, čo zbadal, bolo sivé volvo. Na tmavom parkovacom mieste dole pri riečke. Keď odomykal bicykel, počul naštartovať motor, videl, ako zasvietili predné svetlá, strašidelný lúč svetla, ktorý osvietil staré kovové zábradlie na brehu Fyrisånu. Prvý raz po dlhom čase sa naozaj bál.

8. december 2013

Súostrovie Svätej Anny

Ticho, ktoré nastalo, bolo takmer rovnako ochromujúce ako dva ohlušujúce výstrely z brokovnice. Jediné, čo bolo počuť, bolo kvákanie niekoľkých kačíc, ktoré prelietali cez zátoku, a pes, ktorý sa zmietal na obojku a  slabo kňučal. Nedočkavo. Všetko bolo sivé. Skaly a more. Holé stromy a kroviny. Vietor šumel v bledom tŕstí blízko pri brehu.

„Minula si,“ oznámil starý muž s ďalekohľadom.

„Ani náhodou,“ odpovedala mladá žena po jeho boku. Ešte stále držala brokovnicu na pleci. Pažba z čerešňového dreva ju chladila na líci.

„Možno prvý výstrel šiel mimo, ale nie je šanca, že by som druhým minula,“ odvetila. „Pusť Alberta a uvidíme.“

Starší muž sa sklonil a uvoľnil vôdzku španiela. Pes sa s prenikavým štekotom vrhol dopredu, cez trstinu nahor po skalách v smere výstrelu.

„Minula si oboje. Ver mi. Zhoršila si sa, Klara.“

Sklamane potriasol hlavou. Na perách mladej ženy sa mihol tieň úsmevu.

„To hovoríš vždy, keď sme vonku, starký. Že som minula. Že som sa zhoršila.“

Napodobnila ustaraný výraz starého muža.

„A každý raz sa Albert vráti s nedeľnou večerou v papuli.“

Muž nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Hovorím iba to, čo vidím v ďalekohľade,“ zamrmlal.

PLAVEC

19

Z obnoseného ruksaku opretého o kameň pri jeho nohách vytiahol termosku a dve šálky.

„Dáme si trochu kávy a potom môžeme ísť domov a zobudiť starú mamu,“ oznámil.

Dole pri pobreží bolo počuť krátke zaštekanie nasledované divokým špliechaním. Klara vyčarila široký úsmev a potľapkala starého otca po líci.

„Zhoršila som sa, čo? To si vravel, však?“

Muž na ňu žmurkol jedným svojím ľadovomodrým okom, naplnil šálku kávou a  podal jej ju. Druhou rukou neohrabane vytiahol z tajného vrecka malú ťapku.

„Dáš si kávu s  pálenkou, lovkyňa exotickej zveri? Aby si oslávila svoj triumf ?“

„Čože? Máš so sebou tvrdé? Vieš, koľko je hodín? Toto poviem starkej, aby si vedel.“

Klara vážne potriasla hlavou, ale nechala starého otca, aby jej do šálky nalial kvapku domácej pálenky. Skôr než si stihla odpiť, zazvonil jej niekde hlboko vo vrecku nepremokavého plášťa mobil. Klara si povzdychla a podala šálku starému otcovi.

„Pred diablom sa neschováš,“ mierne sa usmial starý muž.

Klara chytila svoj blackberry. Neprekvapilo ju, že na displeji bliká meno Eva-Karin. Šéfka. Sociálnodemokratický dinosaurus a  poslankyňa Európskeho parlamentu Eva-Karin Bomanová.

„Ach,“ zastonala skôr, než stlačila odpovedať.

„Zdravím, Eva-Karin,“ ozvala sa o oktávu vyšším a výrazne rýchlejším hlasom ako zvyčajne.

„Klara, zlatko, ako dobre, že som vás dostihla! Teraz sa to naozaj všetko spustilo naraz, chápete. Práve mi volala Glennys a pýtala sa ma, aké je naše stanovisko k správe o bezpečnosti IT. A ja som ju ani nestihla otvoriť, viete. Bolo toho veľa s...“

Joakim Zander

20

Hlas na okamih zmizol. Klara sa rýchlo pozrela na hodinky. Čoskoro bude deväť. Eva-Karin pravdepodobne šla rýchlovlakom na letisko Arlanda. Prebehla očami po sivých náveterných útesoch. Hlas Evy-Karin bol ako votrelec v  jej jedinom útočisku.

„Takže, ak už máte pre mňa hotový prehľad skôr než – tak na kedy sa dohodneme? Pred piatou dnes večer, okej? Aby som si ho mohla prejsť pred zajtrajším stretnutím. To stihnete, nie? Ste anjel, zlatko.“

„Iste,“ odvetila Klara. „Teda, Eva-Karin, možno si nespomínate, ale som vo Švédsku a do Bruselu neletím pred druhou poobede. Neviem, či to do piatej stihnem.“

„Klara, veľmi dobre viem, že ste vo Švédsku,“ prerušila ju Eva-Karin hlasom, ktorý nepripúšťal ďalšiu diskusiu. „Veď predsa môžete pracovať cestou, nie? Myslím tým, bože, mali ste predsa voľno celý víkend, však?“

Klara si čupla do vlhkého machu a zaborila hlavu do dlaní. Bola nedeľa ráno. Mala voľnú len sobotu. Ako keby z nej vysávala chuť do života.

„Klara? Klara? Ste ešte tam?“ počula v uchu hlas Evy-Karin.

Klara si odkašľala a  potriasla hlavou. Zhlboka sa nadýchla a  napnutý hlas donútila, aby znel čulo, priebojne, ochotný poslúžiť.

„Samozrejme, Eva-Karin,“ odvetila. „Bez problémov. Prehľad vám pošlem e-mailom dnes večer pred piatou.“

O pol hodiny neskôr bola Klara Walldéenová naspäť v izbe, v  ktorej vyrástla, obklopená ružovými tapetami s  kvetinovými okrajmi, ktoré si vydupala ako desaťročná. Pod bosými nohami hladká vyleštená odretá palubovka. Pred oknom cez holé stromy prebleskovalo Baltské more. Spenené vlny. Skôr než sa

PLAVEC

21

deň skončí, príde búrka. Musia sa poponáhľať. Bosse Bengtsson, jej priateľ z detstva, ktorý býva hlbšie v zálive, ju má odviezť člnom a autom do Norrköpingu. Potom pôjde vlakom na letisko Arlanda a lietadlom do zvyčajného života v Bruseli.

Z chudých pliec si stiahla pokrčené tričko Helly Hansen, nahradila ho svetlým vypasovaným topom a  asymetrickým svetrom. Džínsy z  japonského denimu namiesto vyťahaných menčestrákov, ktoré vlastne patrili starej mame. Na nohy pár limitovaných tenisiek Nike namiesto podšitých gumových čižiem, ktoré mala počas ranného lovu. Trochu čiernych liniek okolo očí. Pár ťahov kefou cez uhľovočierne vlasy. V zrkadle na malom bielom toaletnom stolíku bola úplne iná. Keď sa pohla, palubovka zapraskala.

Klara vstala zo stoličky a otvorila dvere do malého podkrovia. Opatrne, navyknutým spôsobom, sa nahla v tme a vytiahla starú ošúchanú škatuľu od topánok, z ktorej vybrala hrsť fotografií. Rozložila ich po podlahe a sadla si pred ne.

„Klara, znova tu sedíš s tými starými fotkami?“

Klara sa otočila. V bledom svetle z malého podkrovia vyzerala jej stará mama takmer priesvitná. Jej telo bolo útle a krehké. Keby to nevidela na vlastné oči, nikdy by neverila, že sa ešte stále vyšplhá na vrchol hrčavých jabloní, aby pripravila vtáky o posledné plody.

Také isté ľadovomodré oči ako starý otec. Mohli by byť súrodencami. No s tým sa tu na ostrovoch nežartuje. Na jej tvári bolo niekoľko záhybov, ale nijaké vrásky. Nijaký mejkap, iba slnko, smiech a morská voda, hovorievala. Nevyzerala na viac ako na šesťdesiat, ale o pár mesiacov bude oslavovať sedemdesiatpäť.

„Iba som sa chcela pozrieť,“ odvetila Klara.

„Prečo si ich nezoberieš do Bruselu? To som nikdy nepochopila. Načo tu majú zostávať?“

Joakim Zander

22

Stará mama potriasla hlavou. Vo všetkej tej modrosti jej očí sa zaligotala akási ľútosť, osamotená. Na okamih sa zdalo, že ešte niečo dodá, ale rozmyslela si to.

„Neviem,“ odvetila Klara. „Je to tak, ako to má byť. Tu sú doma. A čo teraz, zostali nejaké koláče?“

Pozbierala fotografie a opatrne ich uložila do škatule od topánok, potom nasledovala starú mamu dole praskajúcimi schodmi.

„Aha, tam je! V mestských handrách a so všetkým tým činom!“

Bosse Bengtsson stál dole na móle a  čakal, kým k  nemu Klara zíde cestičkou z  ošarpaného gazdovstva jeho rodičov tu na ostrovoch. Tak ako už mnoho ráz predtým. Ako keby ju nohy niesli samy. Ako keby jej mozog alebo chrbtica neboli zapojené do toho, aby sa vyhli koreňom, kameňom, kalužiam.

„Bosse, prestaň. Hovoríš ako stará mama,“ zahriakne ho Klara.

Neohrabane sa objímu. Bosse je o pár rokov starší, ale v podstate vyrástli na jednom ostrove. Bol pre ňu ako brat. Dvaja súrodenci opačného pohlavia a odlišnej osobnosti.

Boli zvláštny pár. Klara bola malá a  tenká, najlepšia v  triede, a  taká dobrá vo futbale, že istý čas hrala za chlapčenské družstvo Östervikings. Bosse miloval rybačku, a keď bol trochu starší, poľovačku, chľast a bitky. Ona bola vždy na ceste niekam preč. On si ani nevedel predstaviť, že by niekedy opustil ostrovy. Deň čo deň jazdili spolu do školy. Pol roka počas leta školským člnom, cez zimu vznášadlom. Také niečo vytvorí dôveru silnejšiu ako čokoľvek iné.

Klara skočila na palubu a zdvihla na Bosseho starého ťahúňa ošúchané plaváky, zatiaľ čo on odrazil čln od móla. Keď bola hotová, robila mu spoločnosť v malej riadiacej kabíne. Pred špinavými ventilmi narastali vlny, ich vrcholy boli biele a mali cieľ.

„Večer bude búrka,“ oznámil Bosse.

„Vravia to,“ odvetila Klara.

17. december 2013

Brusel, Belgicko

Parčík pred panoramatickým oknom Georgea Lööwa na siedmom poschodí kancelárskej budovy najväčšej PR firmy na svete Merchant & Taylor pri Square de Meeus v Bruseli bol holý, mrazivý a  hrozný. George Lööw nenávidel december. Predovšetkým Vianoce. Videl celú vianočne vyzdobenú Rue Luxembourg až dole k  Európskemu parlamentu a  rozčuľovalo ho to. Nepomáhalo ani to, že nakoniec sa december skončí, lebo tí leniví a naničhodní obecní zamestnanci nechajú to svinstvo visieť až do februára.

Ešte niekoľko týždňov, potom bude musieť odcestovať do osemizbového bytu na Rådmansgatane a  podať výročnú správu o živote. Byt bude vyzdobený vianočným stromčekom s dekoráciami od Elsy Beskowovej a sviečkami. Vkusné vianočné hviezdy budú zapálené a starigáňov slávnostný stôl sa bude prehýbať pod marcipánom, šuhajdami jeho novej ženy Ellen a neskutočne drahou čokoládou, ktorú George donesie každý rok z Bruselu a oni považujú za povinnosť vyložiť ju tam tiež.

Rodina bude roztrúsená po pohovkách značky Svenskt Tenn, nasýtená a  zásobená pariacimi sa šálkami s  doma robeným glöggom v rukách. Plní pátosu a prekliateho pokrytectva si budú vymieňať nafúkané pohľady, keď požiadajú Georgea, aby im porozprával o  svojej práci lobistu, slovo, ktoré vyslovovali ako exkrement alebo karierista.

„Hajzli,“ zasyčal George do ticha svojej prázdnej kancelárie.

Joakim Zander

24

Malý kávovar zabrblal a  do polovice naplnil jeho šálku Nespresso. Jeho tretia káva a ešte nie je ani desať. Bol nezvyčajne nervózny pred ranným stretnutím s novým klientom menom Digital Solutions. Georgeov šéf, americký výkonný riaditeľ pre Európu Richard Appleby, tvrdil, že chcú špeciálne Georgea. Na jednej strane to bolo dobré. Zrejme sa už o ňom začali šíriť chýry. O tom, že už v Bruseli niečo urobil. Že je schopný zmeniť aj počasie.

No bolo nepríjemné, že on o nich nevedel nič. Dofrasa, existovalo tisíc firiem s  názvom Digital Solutions. Nebolo možné zistiť, čo sú títo zač. Ani sa na to nemohol pripraviť. Iba zapojiť šarm a spustiť. Pokiaľ za to budú veľkorysé odmeny, o nič nejde. Merchant & Taylor nikdy nemali škrupule. You pay you play bolo ich neoficiálne motto. Chemikálie, zbrane, tabak. Len do toho. Nezastupoval Appleby začiatkom deväťdesiatych rokov dokonca aj Severnú Kóreu? Kašlať na to. No George by rád vedel, koho to, dopekla, bude mať oproti sebe, skôr ako sa stretnutie začne.

Ešte stále bol spotený po rannom squashi v telocvični. Svetlomodrá košeľa značky Turnbull & Asser sa mu lepila na chrbát. Dosť nepríjemné. Dúfam, že to do stretnutia prestane, pomyslel si. Tá káva tomu fakt nepomôže. S grimasou hodil do seba na jeden šup malé espresso. George pil kávu ako Talian. Malé espresso postojačky. Sofistikovane. Štýlovo, hocikde sa nachádzal. Bolo dôležité nepoľaviť a udržať postoj. Si taký, ako vyzeráš.

O päť desať. Pozbieral stoh papierov, blok a  pero. Papiere nemali nič spoločné s Digital Solutions. No to klient nevedel. Nebude predsa ako nejaký neskúsený praktikant, ktorý sa na stretnutie dostaví iba s perom.

George miloval zasadaciu miestnosť v  rohu siedmeho poschodia už odvtedy, čo začal u Merchanta & Taylora, a  zarezervoval si ju vždy, keď bola voľná. Rohová miestnosť mala dve steny zo skla, ktoré smerovali do kancelárskej budovy, kde

PLAVEC

25

George rozbiehal svoju kariéru. Stlačením tlačidla pri vypínači za dverami bolo možné okamžite zmraziť obe sklenené steny, takže boli nepriehľadné ako hrubý ľad. Prvé týždne v práci, keď George sedel pred svojím počítačom a vypracovával nezaujímavé obchodné analýzy zákazníkom v cukrovarníckom priemysle, automobilovom priemysle, polymérovom priemysle a iným, keď písal mozog ubíjajúce správy, boli sklenené steny to najodviazanejšie, čo kedy videl. Miloval, keď sa po drevených podlahách premávali skúsenejší konzultanti vo svojich ručne šitých talianskych topánkach a zmizli v kocke z ľadu. Neskutočná sila.

Dnes to bol George, kto sa prechádzal po podlahe cestou do kocky z  ľadu. Cítil tie pohľady. Rovnaké boli aj jeho, keď sedel tam na podlahe. Mnohí z tých, s ktorými začínal, tam sedia dodnes. Nie všetci urobili raketovú kariéru ako George a nie všetky pohľady boli obdivné. No všetci sa tvárili, že sa nič nedeje. Mávali. Usmievali sa. Hrali hru.

Aj tak to bola neuveriteľná výhra, že sa mu tu podarilo chytiť flek po tom, čo dal pred tromi rokmi výpoveď vo švédskej advokátskej kancelárii Gottlieb. Už fakt, že u Gottlieba pracoval s niečím takým nemožným, ako je podnikové právo a prevzatie firiem, dokázal starigáň ťažko prežrieť. Keď už súkromná advokátska prax, tak potom trestné právo, tým sa v rodine Lööwovcov zaoberali. Veľké princípy, právo a nespravodlivosť. Nič také špinavé ako obchodné dohody a peniaze. To bolo pre karieristov alebo „štréberov bez pôvodu, skúseností a  zdravého rozumu“, hovorieval starigáň. Našťastie sa nedozvedel, aké okolnosti vlastne stáli za Georgeovou výpoveďou.

Starigáň sa trochu upokojil, keď sa George po praxi v advokátskej kancelárii dostal na prestížne magisterské štúdium na Collège d’Europe v  Bruggách. Ozajstná elitná škola francúz

Joakim Zander

26

skeho typu so šľahačkou v bruselskom cestíčku. Konečne spravia s chalanom poriadok. Potom možno ministerstvo zahraničných vecí? Alebo Európska komisia v Bruseli? Niečo poriadne.

George po pôsobení u Gottlieba vedel, že kariéra vo Švédsku je vylúčená a s čerstvou skúškou z práva EÚ vo vrecku sa Brusel stane prirodzeným miestom na hľadanie práce. Advokátske kancelárie okamžite vylúčil. Mal už dosť skurvených zásuviek s nudnými správami a  prebdenými nocami, počas ktorých hľadal na pevných diskoch zmluvy a viac či menej podozrivé dohody.

Ukázalo sa, že PR firmy sú celkom iná vec. Sklenené kancelárie. Pekné baby z celého sveta v krátkych úzkych kostýmoch a  s vysokými opätkami. V  chladničke kola a  ovocie zdarma. Ozajstné kávovary na espresso namiesto prekvapkávanej kávy.

Prejsť zo sivých a  špinavých ulíc Bruselu do chladivej kancelárskej budovy Merchant & Taylor celej zo skla a z dreva, s tlmeným osvetlením, nehlučnými výťahmi a všeobecným stupňom hluku na úrovni šepkania bolo božské. Iste, nedávali také dobré nástupné platy ako americké advokátske kancelárie, ale možnosť získať naozaj veľké peniaze tam bola. A  po niekoľkých rokoch mohol dostať auto na lízing. A  nie nejaké nudné auto, ale audi, béemvéčko, možno aj jaguár.

Veľké anglické a  americké PR firmy boli žoldniermi Bruselu. Predávali plochu, informácie a vplyv najvyššej ponuke, nehľadiac na ideologické alebo morálne presvedčenie. Mnohí sa na lobistov dívali zhora. George ich bezvýhradne miloval už od prvej chvíle. Bolo to jeho prostredie. Toto boli jeho ľudia. Starigáň a zvyšok príbuzenstva si mohli, dočerta, myslieť, čo chcú.

Hodnú chvíľu pred termínom vstúpil George do zasadacej miestnosti a zavrel za sebou dvere. Prekážalo mu, že jeho klient už sedel na stoličke zo svetlej kože. Sekretárky boli inštruované,

PLAVEC

27

že pokiaľ prídu návštevníci skôr, majú ich nechať čakať na recepcii. George pred klientom neukázal svoju podráždenosť, iba nonšalantne jedným otočením gombíka nechal zamrznúť sklo.

„Pán Reiper! Vitajte u Merchanta & Taylora!“ zvolal a nasadil svoj najširší, najsebaistejší úsmev, zároveň vystrel ruku s  veľmi dobrou manikúrou k  približne šesťdesiatročnému mužovi nie sediacemu, ale zaborenému v  stoličke v  ľahostajnej polohe, ktorá sa priam búrila proti všetkému, čo sa nazýva ergonómia.

Reiper vyzeral, že žije veľmi nezdravým životom. Nebol vyslovene tučný, zdal sa akýsi nafúknutý, bez jasných obrysov, ako napoly vypustený balón. Stavba jeho tela dosvedčovala, že žije na instantnej káve a  jedle z  lietadla. Na temene bol ple - šatý a okolo bokov hlavy sa mu vinul rozstrapatený a neposlušný veniec hnedosivých vlasov. Tvár mal žltkastú a  priemernú, akoby sa málokedy zdržiaval vonku. Od ľavého spánku až ku kútiku úst sa ťahala hrubá biela jazva. Mal oblečené ošúchané čierne piké tričko a chemicky čistené béžové chinosy s pukmi, na opasku sa slabo rysovali vrecká pre iPhone a  baterku. Na lesklej sklenenej ploche konferenčného stola ležal špinavý poznámkový blok a  modrá šiltovka Georgetown Hoyas. Jeho pozícia na stoličke, jeho pomalé pohyby prstom po displeji telefónu, fakt, že nevzhliadol, keď George vstúpil do miestnosti, to všetko pánovi Reiperovi dodávalo auru autority, ktorá bola nielen samozrejmá, ale aj bezohľadná. George cítil, ako sa mu postavili chlpy na predlaktiach, prvotná reakcia na nepríjemnosť, nevýhodu, ktoré spôsobil jeho nový klient. Inštinktívne vycítil, že si nikdy nebude chcieť vypočuť príbeh o tom, ako pán Reiper prišiel k tej jazve.

„Dobré ráno, pán Lööw. Ďakujem, že ste si našli čas stretnúť sa so mnou,“ ozval sa Reiper a chopil sa Georgeovej vystretej ruky.

Joakim Zander

28

Výslovnosť Georgeovho priezviska bola takmer perfektná. Nezvyčajné na Američana, pomyslel si George. Jeho hlas bol hrubý a trochu pomalý. Odniekiaľ z juhu?

„Ponúkli vám už kávu? Ospravedlňujem sa, naša recepčná je úplne nová, určite viete, ako to chodí.“

Reiper iba krátko zavrtel hlavou a  poobzeral sa po miestnosti.

„Páči sa mi vaša kancelária, pán Lööw, a  ten detail so zamrznutým sklom je, well, pozoruhodný.“

„Hej, snažíme sa tým zapôsobiť na našich klientov,“ odvetil George s hranou skromnosťou.

Sadli si oproti sebe a  George starostlivo naaranžoval svoje absolútne irelevantné papiere do neohrabaného polkruhu okolo svojho poznámkového bloku.

„Takže, čím môžeme pomôcť Digital Solutions?“ spýtal sa George a zapojil ďalší úsmev, o ktorom si myslel, že je hodný každého centa z tých tristopäťdesiatich eur, čo si účtoval za hodinu.

Reiper sa oprel a  opätoval Georgeovi úsmev. Niečo na tom úsmeve bolo, vzhľadom na jazvu bol akýsi krivý, Georgea to nútilo odvrátiť zrak. A niečo bolo aj s Reiperovými očami. V teplom svetle starostlivo naaranžovaných svietidiel v zasadacej miestnosti vyzerali raz zelené, raz hnedé. Chladné a čakajúce, zdalo sa, že farbu menia úplne náhodne. Spolu s  tým, že vôbec nežmurkal, mal Reiper ľahostajný ironický, priam vražedný výraz plaza.

„Takže ide o  toto,“ začal Reiper a  posunul Georgeovi cez stôl pár zošitých strán A4.

„Viem, že tu u Merchanta & Taylora si veľmi zakladáte na svo jej diskrétnosti, ale viem aj to, že len čo sa vietor obráti na inú stranu, spievate ako kanáriky. Čistá formalita, prirodzene.“

George zdvihol dokument a  rýchlo ho prebehol očami. Bola to klasická zmluva o  mlčanlivosti medzi ním a  Di

PLAVEC

29

gital Solutions. Nesmie prezradiť nič o  tom, o  čom budú na stretnutiach diskutovať. Dokonca ani nesmie nikomu spomenúť, že pracuje pre Digital Solutions, alebo že vôbec vie, že existujú. Ak by to predsa len urobil, bude povinný vyplatiť odškodné, astronomickú sumu, v závislosti od toho, aké závažné bude jeho pošmyknutie. Vlastne nič zvláštne. Mnohým klientom záleží na ich anonymite a nie vždy sú ochotní nadviazať kontakt so známou bezohľadnou PR firmou ako Merchant & Taylor.

„Stojí tam, že je to podpísané vo Washingtone,“ dodal nakoniec. „No my sme v Bruseli.“

„Áno,“ odvetil Reiper trochu neprítomne, čítajúc niečo na svojom iPhone. „Naši advokáti si myslia, že je jednoduchšie vyhnúť sa tomu, čo nazývajú spor o súd, ak by to bolo potrebné.“

Pokrčil plecami a zdvihol zrak od telefónu.

„No som si istý, že vy viete o non-disclosure agreements viac než ja.“

Nový odtieň v  jeho hlase. V  jeho inak mŕtvom pohľade sa mihlo niečo, čo sa podobalo záujmu. George sa cítil nepríjemne. Isteže, počas svojho pôsobenia u Merchanta & Taylora sa už podpísal pod celý rad podobných zmlúv. No ako to Reiper povedal, ako to nechal vyznieť, akoby na niečo narážal, avšak bolo v tom ešte niečo iné, niečo komplikovanejšie. George to zahnal. Nemožné. Nikto o tom nemôže vedieť. Reiperova narážka musela byť náhodná.

George vytiahol z náprsného vrecka svoj Montblanc a rýchlym pohybom ruky zmluvu podpísal. Potom ju cez stôl posunul naspäť Reiperovi.

„Takže tak,“ povedal George. Záležalo mu na tom, aby všetko ohľadne zmluvy o mlčanlivosti mal už za sebou. „Môžeme sa teda do toho pustiť.“

Joakim Zander

30

„Výborne,“ odvetil Reiper neprítomne. Bez toho, aby spustil zrak zo svojho iPhonu, nedbalo poskladal zmluvu a strčil ju do vnútorného vrecka svojho ošúchaného saka. Nakoniec do malého puzdra starostlivo odložil aj telefón a pozrel sa Georgeovi do očí.

„Potrebujeme pomôcť s prekladom,“ spresnil. „Tým začneme.“

August 1980

Severná Virgínia, USA

Susan niečo znepokojuje. Viem to skôr, než otvorí ústa. Nie je to nič zvláštne alebo nadprirodzené. Časom som sa naučil všímať si znaky, odtiene, zmeny v pohľadoch, ruky, ktoré sa pohybujú samy od seba ako prestrašené vtáky alebo sa nehýbu vôbec. Takmer vždy viem, čo ľudia povedia. Je to jeden z tisícov spôsobov, ako prežiť. No keď rozpráva Susan, nepočujem ju. Vidím iba jej sivý kostým, na blond odfarbené vlasy a vodnaté oči. V kávových fľakoch na vyleštených fazónach jej saka vidím stopy každodennej cesty do práce.

Býva v Beltsville, Greenbelte, Glenn Dale. V jednom z tých nekonečných predmestí, kde bývame všetci. Vedie ford a všetko, čo číta, je označené pečiatkou klasifikované. Ako mnohí z nás prestala piť. Buď pijeme priveľa, alebo nepijeme vôbec. V nedeľu šišky a vodnatá káva v metodistickom kostole. Pochvalné slová o speváckom zbore, nezmyselná konverzácia o škôlkach, dovolenkách. Susan je taká obyčajná. Obyčajná, priemerná americká žena, tridsiatnička s  domom, pôžičkou a  novým autom každý druhý rok. Dve deti, pre ktoré sa s manželom snažia naškriabať peniaze na vysokú školu. No všetko toto je súčasťou rámca. Hra vo veľkej hre. Všetci si myslíme, že všedný deň je priveľmi pomalý, priveľmi mondénny. Nie je dostatočne dôležitý. V stávke je toho primálo.

Klimatizácia je nastavená na nízku teplotu, až mám zimomriavky. Po výbuchu mi v  ušiach stále zvoní a  každú prekliatu

Joakim Zander

32

noc sa mi sníva o bielom svetle, ťažkom dychu a tvojich rozstrapatených vlasoch. Zobúdzam sa spotený, s  plachtou omotanou okolo seba, chrániac vankúš vlastným telom.

„Obaja boli v aute?“ spýta sa Susan a sadne si na kraj jedinej stoličky pre návštevníkov v mojej mikroskopickej kancelárii.

Prikývnem. Donútim sa pozrieť jej do očí, bez zaváhania alebo neistoty.

„Strašné,“ povie. „Strašné. Je mi to ľúto. Táto práca, tento život. Je draho zaplatený.“

Nevyzerá, že to myslí úprimne. Je rovnako neutrálna ako jej auto, jej dom, jej nepadnúce šaty. Otočím stoličku a pozerám sa na parkovisko a štíhle zelené stromy na druhej strane. Diaľnica sa dá sotva vytušiť. Chvíľu mlčky sedíme. Nechávame prach víriť v lúčoch slnka neskorého leta, ktoré sa predierajú cez okno. No nie je tu, aby mi kondolovala. Nielen preto.

„Prečo si sa objavil v  Paríži?“ dodá nakoniec. „Prečo si sa hneď nedostavil na veľvyslanectvo v Damasku alebo v Káhire?“

Myknem plecami, otočím pohľad smerom k nej a pozriem jej znova priamo do očí.

„To bol pôvodný plán. Loďou z Latakie do Larnaky. Lietadlom do Atén. Nočným vlakom do Paríža. Mal som lístky z De Gaulla do Dullesu, ale pomyslel som si, že vzhľadom na okolnosti bude lepšie, ak sa prihlásim v Paríži.“

„Po tom, čo sa stalo... Nebola to situácia na zmenu plánov? Prihlásiť sa v Damasku?“ spýta sa.

Jej hlas je jemný a priateľský. Tvári sa, že je tu preto, aby sa uistila, či som okej, vyjadrila svoju účasť. No obaja vieme, že je to iba formálne. Vždy jestvuje podtext, vždy je za tým nejaký dôvod. A za tým dôvodom ešte ďalší.

„Pri vypočúvaní som všetko vysvetlil,“ poviem. „Bomba bola určená mne. Postupoval som podľa protokolu a  zostal som

PLAVEC

33

v ústraní, kým som si nebol istý, že ma niekto nezastrelí na parkovisku veľvyslanectva.“

Susan sa oprie dozadu. Opatrne bubnuje zásnubným prsteňom po operadle oceľovej stoličky.

Klik, klik, klik, klik, klik.

Iba to a bzučanie klimatizačnej jednotky.

„Preceňuješ Sýrčanov a  ich spojencov,“ zhodnotí. „Jedna bomba v aute v Damasku je všetko, čo zvládnu.“

„Možno,“ odvetím. „No ako som povedal, chcel som si byť istý.“

Susan prikývne, zdá sa, že je spokojná. Nie je tu nič, čo by nebolo podľa protokolu. Nejestvujú nijaké stopy. Pevne sa mi pozrie do očí.

„Chytíme ich,“ vysloví pomaly. „Veď vieš. Damask, Káhira, Bejrút... Hľadajú ich všetky pobočky na Strednom východe. Bude to chvíľu trvať, ale my chytíme vinníkov, buď si istý.“

Prikývnem. Myšlienka na pomstu je zatiaľ v zárodku.

Susan sa nakloní dopredu. Iný pohľad, iný tón hlasu.

„A informácie, ktoré si získal od svojho kontaktu? Firasa, muža, ktorý mal prístup k rokovaniam o nákupoch sýrskeho letectva?“ spýta sa. „Dodávky zbraní Sýrčanom. Tie informácie si uviedol iba v správe pre mňa? Nie na vypočúvaní? Nikde inde?“

Krútim hlavou.

„Iba do tvojej správy,“ potvrdím.

„Je možné, že je to vedľajšia stopa, pochopiteľne. Sadenica. No nechcem vzbudiť nepokoj.“

Na chvíľu sa znova oprie dozadu. Sleduje môj pohľad von oknom. Nakoniec vstane.

„Si okej?“ spýta sa. Tón hlasu má konštantný, bez ohľadu na veľkosť obetí, ktoré nariadila.

„Som okej.“

Ako už toľko ráz predtým.

Joakim Zander

34

„Na zvyšok týždňa si zober voľno,“ oznámi. „Choď si zaplávať. Vypi si.“

Skôr než opustí moju kanceláriu, vidím, ako dlaňou poklopkáva po plastovom ráme dverí. Drkoce to. Povzbudenie, možno. Sympatia. Vie, že plávam. Nie je nič, čo by o mne nevedeli.

Voda vo verejnej plavárni je príliš teplá, ale dávam jej prednosť pred plavárňou v Langley. Keď sa po každom štvrtom zábere vynorím, aby som sa nadýchol, počujem krik detí, nejakej školskej triedy, ktorý sa odráža ako radarové vlny medzi chlórom nasiaknutými, obkladačkami pokrytými stenami. Dĺžka za dĺžkou. Voľakedy som bol v  plávaní dobrý. Olympijské hry boli reálna možnosť, cieľ na dosah. No moja motivácia spela k Michiganskej univerzite a už to nemalo dlho trvať. Neľutujem nič. Nemám čo ľutovať. Keby sme mysleli v pojmoch ako ľútosť, neprežili by sme. A prežiť je nakoniec to jediné, čo niečo znamená.

Viem, že lož predstavuje tak veľa. No skutočnosť je krehká, hrozí, že sa bez lži zrúti. Lož je opora, ktorá drží most a umožní vám prejsť z jedného brehu na druhý. Pravda nejestvuje.

Napriek tomu som si vyžiadal správu skôr, ako som opustil kanceláriu. Vedel som, že bude klasifikovaná na takej úrovni, ktorá mi neumožní prístup k nej. Nikdy sme nemohli čítať to, čo sa týkalo nás samotných. A vedel som, že ak si ju pozriem, ak ju uvidím na vlastné oči, bude to určite lož. Moju žiadosť zamietli. Bola to úľava. Nechcem vedieť, keď ma klamú.

Takže teraz sedím v  tejto žalostnej špinavej šatni a  po hodinách v bazéne sa mi trasú nohy. Paralyzujúci pocit viny mnou prechádza ako rovnosmerný prúd. Pohyb v bazéne to drží v diaľke. Opakovanie a  zvyk to držia vzdialené. Vo vode som dostatočne bezpečný. Len čo to prestane, počujem zvuk štartovania

PLAVEC

35

motora, vidím obraz veľmi malého dieťaťa pod črepinami skla, kusmi betónu.

Neskôr pijem pred telkou Rusty Nail. Moja obývačka je holá. V rohu je naskladaných niekoľko kartónových škatúľ na sťahovanie. Neobsahujú nič cenné. Sedím na svojej novej pohovke a  pozerám reprízu bejzbalového zápasu, ktorý ma nezaujíma. Byt – moderná škatuľa s garážou a pohodlnou vzdialenosťou od upokojujúceho hluku diaľnice – slabo zapácha po farbe a klimatizácii. Svaly na rukách mám napäté. Preplával som desať kilometrov. Dva razy viac, než som zvyknutý.

Keď dopijem svoj tretí drink, bejzbal sa skončí a  ja prepínam na Johnnyho Carsona, ale okamžite zisťujem, že nie som schopný počúvať Richarda Pryora a žarty, čo si robí z Ronalda Reagana. Nezaujímajú ma. Sú príliš banálne, príliš pomalé. Toto nie je môj životný štýl.

Odkedy som sa sem vrátil, ide všetko veľmi pomaly. Som stvo - rený na prácu v  teréne. Stratégie, analýzy, večné politizovanie v Langley, Pentagone. Ide to príliš pomaly. Dajte mi iný pas, inú reč, iný život. Vysaďte ma v Damasku, v Bejrúte, v Káhire. Ja viem, ako sa získavajú kontakty, ako sa udržiavajú prostredníctvom pohára so sladkým čajom, whisky a cigár. Pripravím taký tabbouleh, že mojim hosťom pripomenie detstvo v Halabe. Aj keď sú hranice napadnuté, mám na balkóne to najlepšie libanonské víno. Nikdy pre mňa nebol problém zohnať to najlepšie z akejkoľvek krajiny.

A tam, na balkóne, pri melancholickom západe slnka, s jazmínom vo vzduchu a šumením diplomatov, gangstrov a politikov pri večernom posedení, vymením údaje, ktoré nás posunú bližšie k  prežitiu. Tam urobím transakciu, ktorá znamená, že nakoniec zomrie niekto iný, nie ja. Hráme vždy nerozhodne. Naším ideálom je status quo.

Joakim Zander

36

*

Teraz chcú, aby sme sa po našom návrate stretli s terapeutmi. Ako keby vypočutie nestačilo. Už v prvý deň, ešte stále s oslnivým opálením vo svetle žiariviek medzi telefónmi, kopírkami a  ďalekopismi. S telami ešte stále boľavými po jetlagu a  zmene klímy. S mozgami ešte stále plnými arabčiny, ruštiny, portugalčiny. Tak si sedíme na povinných zasadaniach. Hovoríme o zmene po mesiacoch, po roku v inej krajine, inej kultúre, ďaleko od diaľnice do práce. Kentucky Fried Chicken po ceste domov a smrteľná nuda bežného života.

O tom, čo chcú, aby sme povedali, nepovieme, samozrejme, nič. Ako by sme mohli hovoriť o tom, čo robíme? Čo by som povedal? Že som žil ako arabský obchodník v Damasku a kupoval zbrane, banálne tajomstvá a náznak vplyvu za peniaze daňových poplatníkov v očakávaní niečoho, čo je možno hodné tej ohromnej ceny, ktorú sme ochotní zaplatiť? Že keď som niečo zavetril, zmeravel som ako zajac vo svetle reflektorov a všetko stratil?

Mám o tom hovoriť? O tom, čo si nedokážem priznať ani sám pred sebou? Ak o tom začnem rozprávať, nikdy neskončím. Ak začnem myslieť, zomriem.

Všetko, čo viem, je, ako prežiť, a  tak sa usmievam a  pozerám na hodinky. Keď povinný čas uplynie, vstanem, oblečiem si anonymné tmavomodré sako a odbočím z diaľnice sem, do anonymnej škatule, ktorá je všetko možné, len nie domov. A  tak čakám na priaznivý okamih, keď sa moja karanténa nakoniec skončí. Že na mojom písacom stole pristane nová zložka s inou identitou, letenkami a číslom účtu, aby som mohol pokračovať, začať odznova. Jediné, pre čo žijem, je nasledujúci ťah, nasledujúca partia.

19. december 2013

Brusel, Belgicko

Vlaková stanica pod letiskom Zaventem vyzerala, že je vo fáze ustavičnej prestavby. Všetko bol chumeľ oranžových kužeľov, pások zákazov vstupu a lešení.

Mahmúd urobil, čo mohol, aby sa pretlačil cez stojaci dav, potreboval stihnúť odchod nasledujúceho vlaku do Bruselu. Vša - de lobisti a iní pešiaci v službách európskej integrácie so sotva ráno prelistovanými Financial Times trčiacimi z  aerodynamických kufríkov Samsonite a  mobilnými telefónmi prilepenými k uchu, v čiernom odetí ortodoxní židia čakajúci na vlak do Antverp, rodiny s  deťmi oblečené ako na dovolenku, ťahajúce priveľké kufre na charterový let na Phuket. Sprievodca zapískal na píšťalke a  Mahmúd sa pretískal dopredu, aby stihol nastúpiť do vlaku. V tej istej chvíli ucítil, ako sa jeho batoh, ktorý mal prevesený na pleci, z neho zviezol a padol na betónovú dlažbu nástupišťa. Zastal, ale nevidel ho. Naštvaný sa zohol, aby lepšie videl. Dav ľudí cestou do vlaku ho strkal bokom. Niekto ho poklepal po pleci.

„Is this yours?“ Blondínka v jeho veku s chladivými zelenými očami, s  vlasmi vyčesanými do konského chvosta, oblečená vo voľných šatách, mu podávala jeho batoh.

„Yes, it is. Thanks a lot!“ odvetil Mahmúd.

Chňapol po ňom a podarilo sa mu nielen natlačiť do vlaku, dokonca našiel aj voľné miesto pri okne. S povzdychom sa zviezol na oranžové popraskané plastové sedadlo.

Joakim Zander

38

Zatiaľ čo sa starý hrdzavý vlak s  veľkým protestom začal hýbať z letiska, vytiahol Mahmúd program na nasledujúci deň. Zoznam účastníkov bol pôsobivý. Členovia Európskeho parlamentu, dôstojníci NATO, veľvyslanec, novinári z  veľkých medzinárodných periodík. Zrazu bol veľmi nervózny. Prečo sa nepripravil skôr? Zavrel oči, aby sa sústredil na myšlienky. Počas tridsiatich sekúnd si neskorá noc vybrala svoju daň a on upadol do okamžitého hlbokého spánku, aký vyvoláva iba cestovanie.

„Takže, pán Šamoš, nie je to ani päť minút pešky,“ povedal upravený recepčný v hoteli Bristol trochu afektovane, čo od neho znelo, ako keby mal viac než dvadsať a niečo, o čom svedčala jeho hladká tvár.

„Perfektné,“ odvetil Mahmúd. Zložil mapu a zastrčil ju do svojho starého batoha. Maskáčový dizajn a ošúchanosť, zdá sa, že svoj život začal v armáde. Na veku bol prišitý malý štylizovaný padák.

Tak ako recepčný, aj vestibul hotela Bristol si robil nárok na históriu, ktorú v  skutočnosti nemal. Svojimi celoplošnými červenými kobercami, mahagónom a  kožou, charakteristickými anglickými vlastnosťami džentlmena, sa aspoň trochu snažil zamaskovať, že patrí k medzinárodnému hotelovému reťazcu.

„Mimochodom, pán Šamoš, niekto vám tu nechal odkaz,“ oznámil predčasne zostarnutý recepčný a posunul mu cez pult hrubú, starostlivo zalepenú obálku.

Ako sa dalo čakať, Mahmúdova izba bola malá a pieskovej farby. Nič nehovoriaca ako dekorácie v televíznom seriáli. Ani len malá snaha o anglickú výstrednosť. Iba monotónnosť a známe črty hotelového reťazca.

Mahmúd odhrnul závesy, ako sa len dalo. Okno viedlo do špinavého malého átria. Vírilo v ňom niekoľko osamelých sne

PLAVEC

39

hových vločiek. Vyzerali zmätené, ako keby sa stratili cestou na kopec so sánkarmi alebo klzisko.

Mahmúd zo seba striasol batoh na posteľ a zvalil sa do vysedeného kresla pri okne s hnedou bublinkovou obálkou v rukách. Na jednej strane stálo jeho meno napísané čiernou fixkou.

Trasúcimi sa prstami odtrhol zalepený vršok. Krátku chvíľu sedel s  otvoreným balíčkom v  rukách a  pozoroval tých zopár snehových vločiek, ktoré náhodne poletovali pred oknom. Zhlboka sa nadýchol a vyprázdnil obsah.

Na kolená mu vypadol neohrabaný mobilný telefón, nabíjačka a starostlivo zložený kúsok papiera. Mahmúd zdvihol telefón. Bol to lacný Samsung. Taký, čo sa dá kúpiť na benzínovej pumpe za štyristo korún aj s predplatenou SIM kartou. Vložil doň batériu, ktorá bola priložená v  balíku samostatne, a  zapol ho. Prebudil sa so  bzukotom. Telefónny zoznam bol prázdny. Nijaké správy.

Mahmúd sa ešte raz zhlboka nadýchol a  roztvoril papier. Vnútri bol ďalší papier, ktorý sa zatrepotal a spadol dole na celoplošný koberec. Papier, ktorý Mahmúd držal v rukách, obsahoval krátky, na stroji písaný odkaz vo švédčine:

Mahmúd,

mám informácie, no neviem, čo s  nimi robiť, a  potrebujem

Tvoju pomoc. Myslím si, že ide o to, čo skúmaš. Musíme sa

stretnúť zajtra, po Tvojej schôdzke. Maj zajtra medzi 13.00

a 13.30 zapnutý telefón a buď pripravený na pochod. Inak

ho nezapínaj a vyber z neho batériu. Spojím sa s Tebou.

Vôľa, odvaha a vytrvalosť.

Mahmúd zložil odkaz a ukradomky pozoroval telefón. „Pripravený na pochod.“ „Vôľa, odvaha, vytrvalosť.“ Slová z  iného

Joakim Zander

40

času, z iného života. Niekto o ňom niečo určite vedel, čo už on sám takmer zabudol.

Pomaly, neprítomne sa zohol dopredu a  zdvihol list, ktorý spadol na podlahu. Rozložil ho a inštinktívne cú



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist