načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Percy Jackson 4 – Boj o labyrint - Rick Riordan

Percy Jackson 4 – Boj o labyrint

Elektronická kniha: Percy Jackson 4 – Boj o labyrint
Autor: Rick Riordan

Čtvrtá kniha fantasy série o chlapci Percym, který je synem jednoho z řeckých bohů. Určeno starším dětem. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  229
+
-
7,6
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 397
Rozměr: 22 cm
Vydání: 1. vyd
Spolupracovali: z anglického originálu preložila Ema Liptáková
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
Nakladatelské údaje: Bratislava, Fragment, 2011
ISBN: 978-80-808-9515-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Čtvrtá kniha fantasy série o chlapci Percym, který je synem jednoho z řeckých bohů. Určeno starším dětem.

Popis nakladatele

To posledné, o čo by Percy stál, je malér v škole, do ktorej ešte ani nenastúpil. Lenže na úvodnej exkurzii víta nováčikov čudesný tím roztlieskavačiek, ktoré polokrvným rozhodne nedrukujú! S blížiacimi sa Percyho 15. narodeninami sa svet okolo neho stáva čoraz nebezpečnejším, a tak sa Percy a jeho priatelia vydávajú na štvrtú letnú výpravu, tentoraz do prastarého Daidalovho labyrintu.

([chlapec-poloboh-hrdina]. Boj o labyrint)
Zařazeno v kategoriích
Rick Riordan - další tituly autora:
Apollónův pád - Utajené Orákulum Apollónův pád
Apollónův pád - Temné proroctví Apollónův pád
 (e-book)
Apollónův pád - Temné proroctví Apollónův pád
Apollónův pád - Zrádný labyrint Apollónův pád
 (e-book)
Apollónův pád - Zrádný labyrint Apollónův pád
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

To posledné, o čo by Percy stál, je malér v škole, do ktorej ešte ani nenastúpil.

Lenže na úvodnej exkurzii víta nováčikov čudesný tím roztliesk avačiek, ktoré

polokrvným rozhodne nedrukujú! S blížiacimi sa Percyho 15. narodeninami

sa svet okolo neho stáva čor az nebezpečnejším, a tak sa Percy a jeho priatelia

vydávajú na štvrtú letnú výpr avu, tentor az do pr astarého Daidalovho

labyrintu. V dômyselnom podzemnom bludisku na nich čak ajú krvilačné

obludy aj starí nepriatelia, prekvapenia, hádanky, boje na život a na smrť.

Schyľuje sa k neľútostnej vojne medzi olympskými bohmi

a temnými silami vládcu Titanov...

„Kde... kde to sme?“ vykoktala Annabeth. „Predovšetkým v  bezpečnej vzdialenosti od škorpiónov.“ Zo všetkých síl som sa usiloval hovoriť pokojným hlasom, ale bol som vydesený. Tá škára medzi kameňmi nemohla viesť do jaskyne. Vedel by som, keby tam nejaká bola, o tom som nepochyboval. Zdalo sa mi, že sa otvorila zem a pohltila nás. Nedokázal som myslieť na nič iné, len na prasklinu v podlahe jedálenského pavilónu, ktorá vlani zhltla tie kostry. Uvažoval som, či sa nám nestalo niečo podobné. Zdvihol som meč, aby som znovu posvietil. „Je to dlhá miestnosť,“ zamrmlal som. Annabeth mi stisla ruku. „To nie je miestnosť. Je to chodba.“ Mala pravdu. Tá tma pôsobila... vpredu sa zdala nejaká temnejšia. Pofukoval tam te plý vetrík ako v  podzemných tuneloch, tu to však bolo akési staršie a nebezpečnejšie. Vydal som sa tým smerom, ale Annabeth ma zastavila. „Nechoď ďalej,“ varovala ma. „Musíme nájsť východ.“ Teraz už bola skutočne vydesená. „Neboj sa,“ upokojoval som ju. „To je v poriadku...“ Pozrel som sa hore a uvedomil som si, že nevidím, kadiaľ sme sa sem prepadli. Strop bol z pevného kameňa. Zdalo sa, že chodba sa obidvoma smermi ťahá donekonečna.

Photo © 2007 by Rick Riordan

Rick Riordan sa narodil v  roku 1964.

Takmer 15 rokov pôsobil ako učiteľ an

gličtiny a  histórie na verejných aj na

súkromných školách v Kalifornii a texas

kom San Antoniu. Po ťažkom rozho

dovaní sa povolania učiteľa vzdal a  začal

sa plne venovať písaniu kníh pre deti aj

pre dospelých, za ktoré získal rad oce

není, okrem iného aj tri najprestížnejšie

americké literárne ceny v  žánri mystery.

Momentálne žije v San Antoniu so svojou

manželkou a s dvoma synmi.

v sérii vyšlo:

www.albatrosmedia.sk

SK: 14,99 €


Percy Jackson

Boj o labyrint

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Rick Riordan

Percy Jackson 4 – Boj o labyrint – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Boj o Labyrint



Napísal Rick Riordan

Boj o Labyrint



Venujem Becky, ktorá ma vždy dokáže previesť bludiskom.



7

Obsa h

1. Bojujem s tímom roztlieskavačiek ................................. 9

2. Mám telefonát na účet volaného z podsvetia ............... 27

3. Hráme sa na naháňačku so škorpiónmi ...................... 55

4. Annabeth porušuje pravidlá ........................................ 76

5. Nico kupuje mŕtvym Happy Meal .............................. 97

6. Stretávame boha dvoch tvárí ..................................... 111

7. Tyson vedie útek z väznice ........................................ 126

8. Navštívime ranč diabolského chlapíka ...................... 141

9. Kydám tony hnoja .................................................... 170

10. Robíme test o život ................................................... 185

11. Rozžeravím sa dobiela ............................................... 210

12. Beriem si prázdniny na neurčitý čas .......................... 231

13. Najímame si nového sprievodcu ............................... 252

14. Brat so mnou bojuje na život a na smrť .................... 278

15. Kradneme obnosené krídla ....................................... 298

16. Otváram truhlu ........................................................ 320

17. Stratený boh prehovorí ............................................. 338

18. Grover vyvolá masový útek ....................................... 351

19. Rada sa štiepi ............................................................ 371

20. Oslava mojich narodenín naberie temný obrat ......... 382



9

Prvá kapitola

Bojujem s tímom

roztlieskavačiek

To posledné, čo som chcel urobiť počas letných prázdnin, bolo vyhodiť do vzduchu ďalšiu školu. Napriek tomu nastalo pondelkové ráno, prvý júnový týždeň, a ja som sedel v maminom aute pred Goodovou strednou školou na Východnej 81. ulici.

Bol to jeden z tých mohutných palácov z hnedého kameňa nad East River. Parkovalo pred ním množstvo BMW a lincolnov. Pozeral som sa na vyzdobený klenutý vchod a uvažoval som, ako dlho bude trvať, kým ma odtiaľ vyhodia.

„Neboj,“ dohovárala mi mama, ale veľmi pokojne to neznelo. „Je to len úvodné stretnutie a exkurzia. A pamätaj, miláčik, je to Paulova škola. Tak sa snaž, aby si... no, veď vieš.“

„Aby som ju nezničil?“

„Áno.“

Mamin priateľ Paul Ondeck stál pred školou a vítal budúcich deviatakov, ktorí k nemu vychádzali po schodoch. Vlasy mal ako korenie a soľ, na sebe džínsy a koženú bundu a pripomínal mi nejakého herca z telky, ale bol to len učiteľ angličtiny. Podarilo sa mu presvedčiť Goodovu strednú, aby ma prijala do deviatky napriek tomu, že doteraz ma vykopli z každej školy, do ktorej som chodil. Snažil som sa ho varovať, že to nie je najmúdrejší nápad, ale nepočúval ma.

Pozrel som sa na mamu. „Nepovedala si mu, ako to so mnou naozaj je, však?“

Nervózne zabubnovala prstami o volant. Bola oblečená ako na prijímací pohovor, vzala si svoje najlepšie modré šaty a topánky na vysokých podpätkoch.

„Povedala som si, že s tým radšej počkáme,“ priznala.

„Aby sme ho nevyplašili...“

„Som presvedčená, že tá exkurzia dopadne dobre, Percy. Veď je to len jedno predpoludnie.“

„Skvelé,“ zamrmlal som. „Vyhodia ma, skôr ako sa začne školský rok.“

„Pozri sa na to z lepšej strany. Už zajtra ideš do tábora. A po prehliadke máš to rande...“

„To nie je rande!“ ohradil som sa. „Preboha, mami, veď je to len Annabeth.“

„Príde za tebou až z tábora.“

„Hej, to je pravda.“

„A idete do kina.“

„Áno.“

„Len vy dvaja.“

„Mami!“

Zdvihla ruky, akože sa vzdáva, ale zbadal som, že sa zo všetkých síl usiluje, aby sa nerozosmiala. „Mal by si už ísť dovnútra, miláčik. Uvidíme sa večer.“

Práve som sa chystal vystúpiť z auta, keď som sa pozrel na schody k škole. Paul Ondeck tam práve vítal dievča s kučeravými ryšavými vlasmi. Malo oblečené gaštanovohnedé tričko a obnosené džínsy pomaľované fi xkou. Keď sa dievčina obrátila, zbadal som jej tvár a chlpy na rukách sa mi zježili od hrôzy.

„Percy?“ opýtala sa mama. „Čo sa deje?“

„N-nič,“ vykoktal som. „Má tá škola aj nejaký bočný vchod?“

„O trochu ďalej sprava. Prečo?“

„Tak zatiaľ čau.“

Mama chcela ešte niečo povedať, ale vystúpil som z auta a rozbehol som sa. Dúfal som, že si ma tá červenovláska nevšimne.

Čo tu tá robí? Ani ja predsa nemôžem mať až takú smolu.

Ha-ha-ha. Veľmi skoro som zistil, že to môže byť ešte oveľa horšie. Preplaziť sa dovnútra na prehliadku sa mi nepodarilo. Pri bočnom vchode stáli dve roztlieskavačky v červeno-bielych kostýmoch a číhali na nováčikov.

„Ahoj!“ usmievali sa. Myslím, že to bolo prvý a posledný raz, čo sa ku mne nejaké roztlieskavačky správali tak milo. Jedna mala blond vlasy a ľadovomodré oči. Druhá bola černoška s tmavými kučeravými vlasmi ako Medúza (a to skutočne viem, o čom hovorím). Obidve mali na kostýmoch svoje mená vyšité ležatým písmom, ale moja dyslexia zapríčinila, že tie slová na mňa pôsobili len ako nezmyselne pokrútené špagety.

„Vitaj na Goodovej škole,“ zaspievala tá blonďavá. „Bude sa ti tu veľmi páčiť.“

No keď si ma premeriavala zhora nadol, tvárila sa skôr ako „pf, čo je to za chudáka?“.

Druhé dievča ku mne podišlo tak blízko, až mi to bolo nepríjemné. Prezeral som si výšivku, ktorú malo na uniforme, a rozlúštil som Kelli. Voňala ružami a ešte niečím, čo som si pamätal z lekcií jazdectva v tábore – voňali tak čerstvo vykúpané kone. Dosť čudná vôňa na roztlieskavačku... Možno mala poníka. V každom prípade stála tak blízko, až som mal pocit, že ma chce zhodiť zo schodov. „Ako sa voláš, zajko?“

„Zajko?“

„Nováčik.“

„Ehm, Percy.“

Dievčatá sa na seba pozreli.

„Á, Percy Jackson,“ pokývala hlavou blondínka. „Na teba sme čakali.“

Pri jej slovách mi po chrbte prebehol mráz ako hrom. Dievčatá blokovali vchod a usmievali sa, ale nebolo to ani trochu priateľské. Ruka mi inštinktívne zašla k vrecku, kde nosím svoje vražedné pero Anaklusmos.

Potom sa z budovy ozval hlas: „Percy?“ Bol to Paul Ondeck, hovoril odniekiaľ z chodby. Ešte nikdy som ne bol taký rád, že počujem jeho hlas, ako v tejto chvíli.

Roztlieskavačky ustúpili. Pretlačil som sa okolo nich tak nedočkavo, že som kolenom náhodou vrazil Kelli do stehna.

Cink.

Jej noha zaznela duto a kovovo, akoby som narazil do stožiara.

„Au,“ zamrmlala. „Dávaj pozor, zajko.“

Pozrel som sa dolu, ale jej noha vyzerala úplne normálne a navyše som bol príliš mimo na to, aby som sa vypytoval. Vrazil som do chodby a roztlieskavačky sa za mnou rozrehotali.

„Tu si!“ povedal Paul. „Vitaj na Goodovej škole!“

„Ahoj, Paul – ehm, pán Ondeck.“ Pozrel som sa za seba, ale tie čudné roztlieskavačky zmizli.

„Percy, veď ty vyzeráš, akoby si práve zbadal ducha.“

„Áno, ja...“

Paul ma potľapkal po chrbte. „Viem, že si ner vózny, ale neboj sa. Máme tu veľa detí s poruchami pozornosti a dyslexiou. Učitelia si s tým už poradia.“

Mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. Kiežby ma trápili len poruchy pozornosti a dyslexia. Teda, vedel som, že Paul sa usiluje pomôcť mi, ale keby som mu vysvetlil, ako to so mnou v skutočnosti je, buď by ma považoval za blázna, alebo by sa vydesil a ušiel. Napríklad roztlieskavačky. Mal som z nich zlý pocit...

Potom som sa pozrel do chodby a spomenul som si, že mám ešte jeden problém. Tá ryšavá dievčina, ktorú som videl na schodoch vpredu, práve vchádzala hlavným vchodom.

Nevšímaj si ma, modlil som sa.

Všimla si ma. Vyvalila oči.

„Kde je to privítanie?“ opýtal som sa Paula.

„V telocvični. Tadiaľto. Ale...“

„Ta k a hoj.“

„Percy?“ zakričal za mnou, ale ja som sa už rozbehol. Myslel som si, že som jej zmizol.

Do telocvične mierilo množstvo ľudí a o chvíľu som bol len jeden z tristo štrnásťročných, ktorí boli natlačení za mantinelmi. Pochodová kapela falošne hrala nejakú bojovú pieseň, znelo to, akoby niekto kovovou bejzbalovou palicou mlátil do vreca s mačkami. Vpredu postávali starší chalani a baby, asi členovia študentskej rady, predvádzali sa v uniformách Goodovej školy a tvárili sa v štýle „pozrite, akí sme super“. Okolo chodili učitelia, usmievali sa a potriasali si ruky so študentmi. Steny telocvične boli polepené veľkými červeno-bielymi transparentmi s nápismi „Vítame budúcich nováčikov!, Na Goodovej škole je super!, Sme jedna rodina!“ a s množstvom ďalších šťastných vyhlásení, až sa mi z toho dvíhal žalúdok.

Ani jeden nováčik sa netváril nadšene. Podľa mňa je otrava chodiť na úvodné uvítanie v júni, keď škola sa začína až v septembri. Na Goodovej škole však platí: „Pripravujeme sa na úspech v predstihu!“ Tak to aspoň bolo napísané v propagačnom letáku.

Kapela prestala hrať. K mikrofónu pristúpil nejaký chlapík v prúžkovanom obleku a niečo hovoril. V telocvični sa to však tak odrážalo, že som netušil, čo vraví. Znelo to, akoby kloktal.

Ktosi ma chytil za plece. „Čo tu robíš?“

Bola to ona – moja ryšavá nočná mora.

„Rachel Elizabeth Darová,“ povedal som.

Klesla jej brada, akoby nemohla uveriť, že som si zapamätal jej meno. „A ty si Percy ktovieaký. Vtedy v decembri, keď si ma chcel zabiť, si sa mi nepredstavil celým menom.“

„Pozri, ja som nechcel... ja som nebol... Čo ty tu robíš?“

„Asi to isté, čo ty. Úvodná exkurzia.“

„Ty bývaš v New Yorku?“

„Vari si si nemyslel, že žijem v Hooverovej priehrade?“

To mi nikdy nenapadlo. Vždy, keď som na ňu myslel (ale netvrdím, že som na ňu myslel; jednoducho som si na ňu len občas spomenul, jasné?), som vychádzal z toho, že býva niekde blízko priehrady, lebo práve tam som ju stretol. Strávili sme spolu možno desať minút, počas ktorých som sa na ňu zahnal mečom, ona mi zachránila život a potom som ušiel pred bandou nadprirodzených vražedných strojov. Poznáš to. Bolo to klasické náhodné stretnutie.

Nejaký chalan za nami zašepkal: „Hej, držte huby. Hovoria roztlieskavačky!“

„Ahoj, chlapci a dievčatá!“ zahrkútal do mikrofónu dievčenský hlas. Bola to tá blondínka, s ktorou som sa stretol pri vchode. „Volám sa Tammi a toto je Kelli.“ Kelli urobila hviezdu.

Rachel, ktorá stála vedľa mňa, vykríkla, akoby ju niekto bodol špendlíkom. Niekoľko ľudí sa na ňu pozrelo a zachichotalo sa, ale Rachel naďalej zdesene pozerala na roztlieskavačky. Tammi si jej výkrik zrejme vô bec nevšimla. Začala rozprávať o všetkých tých úžasných veciach, do ktorých sa môžeme zapojiť počas prvého roka v škole.

„Bež,“ prikázala mi Rachel. „Makaj.“

„Prečo?“

Nevysvetlila mi to však. Tlačila sa k okraju mantinelov, ignorovala zazerajúcich učiteľov aj nováčikov, ktorí nadávali, keď im stúpala na nohy.

Váhal som. Tammi práve vysvetľovala, že sa máme rozdeliť do skupiniek a prejsť sa po škole. Kelli zachytila môj pohľad a venovala mi pobavený úsmev, akoby čakala, čo urobím. Nebolo by dobré, keby som teraz odišiel. Medzi ostatnými učiteľmi stál aj Paul Ondeck. Čudoval by sa, čo sa deje.

Potom som si spomenul na Rachel Elizabeth Darovú a na tú zvláštnu schopnosť, ktorú prejavila vlani v zime na Hooverovej priehrade. Videla skupinu strážnikov, neboli to však strážnici ani ľudia. Srdce mi začalo búšiť ako splašené a vyrazil som za ňou z telocvične. Našiel som ju v skúšobnej miestnosti kapely. Skrývala sa za veľkým bubnom v časti pre bicie.

„Poď sem!“ povedala. „A skloň hlavu!“

Skrývať sa za hromadou bubnov mi pripadalo poriadne strelené, ale prikrčil som sa vedľa nej.

„Išli za tebou?“ vyzvedala Rachel.

„Myslíš tie roztlieskavačky?“

Nervózne prikývla.

„Myslím si, že nie,“ odpovedal som. „Kto je to? Čo si videla?“

Jej zelené oči vyžarovali strach. Pehy, ktoré mala na tvári, mi pripomínali súhvezdie. Na hnedom tričku mala nápis Katedra umenia Harvard. „To... to by si mi neuveril.“

„Ale uveril,“ ubezpečil som ju. „Už viem, že vidíš cez hmlu.“

„Cez čo?“

„Hmlu. To... no, je to ako závoj, ktorý zakrýva, aké sú veci v skutočnosti. Niektorí smrteľníci cez ňu dokážu vidieť. Ako ty.“

Opatrne si ma prezerala. „To si urobil aj na tej priehrade. Povedal si, že som smrteľník. Akoby si ty ním nebol.“

Najradšej by som kopol do jedného z bubnov. Čo mi to napadlo? Veď toto jej nikdy nebudem vedieť vysvetliť. Nemal som s tým vôbec začínať.

„Povedz mi to,“ žobronila. „Ty vieš, čo znamenajú všetky tie hrôzy, ktoré vidím.“

„Pozri, toto bude znieť čudne. Vieš niečo o gréckych bájach?“

„Ako... o Minótaurovi a hydre?“

„Hej, len sa snaž nevyslovovať v mojej prítomnosti tie mená nahlas, jasné?“

„A Fúrie,“ dostávala sa do varu. „A Sirény a...“

„Presne!“ Rozhliadol som sa po miestnosti. Čakal som, že po Racheliných slovách vyskočí zo stien množstvo krvilačných potvor, ale my sme tam boli ešte stále sami. Z chodby som začul davy chalanov a báb, ktoré vychádzali z telocvične. Začínali sa skupinové prehliadky. Na rozhovor sme naozaj nemali veľa času.

„Všetky tie netvory,“ vyhŕkol som, „všetci tí grécki bohovia – oni skutočne existujú.“

„Vedela som to!“

Privítal by som, keby mi povedala, že som klamár, ale Rachel sa tvárila, akoby som práve potvrdil jej najhoršie podozrenie.

„Netušíš, aké je to hrozné,“ vzdychla si. „Roky som si myslela, že som blázon. Nemohla som to nikomu povedať. Nemohla som...“ Prižmúrila oči. „Moment. Kto si? Myslím naozaj.“

„Nie som netvor.“

„To viem. Videla by som, keby si bol. Vyzeráš ako... že si taký, ako vyzeráš. No nie si človek, však?“

Preglgol som. Za tie tri roky som si už takmer zvykol na to, kto som, ale nikdy som o tom nehovoril s normálnym smrteľníkom – teda okrem mamy, ale ona to o mne aj tak vedela. Neviem prečo, ale rozhodol som sa.

„Som polokrvný,“ povedal som. „Človek som len napoly.“

„A napoly si čo?“

Práve v tej chvíli vrazili do skúšobne Tammi a Kelli. Dvere sa za nimi zabuchli.

„Tu si, Percy Jackson,“ zavrčala Tammi. „Konečne ťa môžeme privítať.“ „Tie sú ale odporné!“ zasipela Rachel.

Tammi a Kelli mali ešte stále oblečené červeno-biele kostýmy roztlieskavačiek a v rukách brmbolce.

„Ako vyzerajú v skutočnosti?“ opýtal som sa, ale Rachel bola priveľmi ohúrená, aby mi odpovedala.

„Tak na túto okamžite zabudni.“ Tammi mi venovala žiarivý úsmev a vykročila k nám. Kelli zostala pri dverách, aby sme nemohli ujsť.

Chytili nás do pasce. Vedel som, že za každú cenu sa musíme dostať von, ale Tammi mala taký očarujúci úsmev, že som sa nevedel sústrediť. Mala nádherné modré oči a vlasy sa jej vlnili na pleciach tak...

„Percy,“ upozornila ma Rachel.

Zafunel som niečo veľmi inteligentné, čo znelo ako: „Uf ?“

Tammi sa približovala. Namierila na nás brmbolce.

„Percy!“ Mal som pocit, akoby Rachelin hlas prichádzal z obrovskej diaľky. „Preber sa!“

Len silou vôle som vybral z vrecka pero a otvoril ho. Anaklusmos sa zmenil na metrový bronzový meč a jeho čepeľ zažiarila slabým zlatým svetlom. Tammin úsmev sa zmenil na úškľabok.

„To nemyslíš vážne,“ namietla. „To predsa nepotrebuješ. Čo keby si ma radšej pobozkal?“

Voňala ružami a čistou zvieracou kožou – bol to síce zvláštny, ale neskutočne opojný pach.

Rachel ma silno uštipla do ruky. „Percy, ona ťa chce uhryznúť! Pozri sa na ňu!“

„Len žiarli.“ Tammi sa pozrela na Kelli. „Môžem, pani moja?“

Kelli ešte stále blokovala dvere a žiadostivo si oblizovala pery. „Do toho, Tammi. Ide ti to perfektne.“

Tammi podišla o ďalší krok dopredu a ja som hrot meča oprel o jej prsia. „Cúvni.“

Zaprskala. „Nováčik,“ zahučala znechutene. „Toto je naša škola, polokrvný. Živíme sa, kým chceme!“

V tej chvíli sa začala meniť. Z jej tváre a rúk zmizla všetka krv. Kožu mala zrazu bielu ako krieda, oči celé červené. Zuby sa jej zmenili na tesáky.

„Upír!“ zreval som. Potom som si všimol jej nohy. Spod sukne roztlieskavačky vytŕčala hnedá chlpatá ľavá noha, ktorá mala na konci oslie kopyto. Pravá noha síce vyzerala ako ľudská, bola však z bronzu. „Fuj, upír s...“

„O nohách nehovor!“ vyštekla Tammi. „Je neslušné robiť si z nich žarty!“

Podišla na tých zvláštnych nohách bližšie. Bola strašne smiešna, najmä s tými brmbolcami, no keď som stál zoči-voči jej červeným očiam a ostrým tesákom, do smiechu mi veru vôbec nebolo.

„Upír, hovoríš?“ zasmiala sa Kelli. „Tá sprostá legenda vychádza z nás, ty debil. Sme empusy, slúžime Hekate.“

„Hm.“ Tammi sa ku mne priblížila. „Temná mágia nás stvorila zo zvieraťa, z bronzu a z démona! Živíme sa krvou mladých mužov. A teraz už konečne poď sem a pobozkaj ma!“

Odhalila tesáky. Bol som taký ochromený, že som sa nevedel ani pohnúť, ale Rachel hodila empuse na hlavu vírivý bubienok.

Démon zasyčal a odrazil ho. Odkotúľal sa uličkou medzi stojanmi na noty, jeho pružiny zarachotili o kožu. Rachel hodila xylofón, ale démon odrazil aj ten.

„Dievčatá bežne nezabíjam,“ zavrčala Tammi. „No v tvojom prípade, smrteľníčka, urobím výnimku. Na môj vkus máš totiž veľmi dobrý zrak!“

Vrhla sa na Rachel.

„Nie!“ Švihol som Anaklusmom. Tammi sa usilovala vyhnúť čepeli, ale preťal som jej kostým roztlieskavačky. S príšerným zakvílením explodovala na prach a ten sa zosypal priamo na Rachel.

Rachel sa rozkašľala. Vyzerala, akoby jej niekto vysypal na hlavu vrece s múkou. „Fuj!“

„To netvory robia,“ vysvetlil som jej. „Pardon.“

„Zabil si moju žiačku!“ zrevala Kelli. „Potrebuješ lekciu školského ducha, polokrvný!“

Aj ona sa začala meniť. Vlasy ako drôty sa zmenili na mihotavé plamene. Oči jej sčervenali. Vyrástli jej tesáky. Skočila k nám, mosadzná noha a kopyto zaklopkali na podlahe skúšobne.

„Som hlavná empusa,“ zavrčala. „Nijaký hrdina ma neporazil už tisíc rokov.“

„Naozaj?“ zatiahol som. „Teraz to už máš spočítané!“

Kelli bola oveľa rýchlejšia ako Tammi. Mojej prvej rane sa bez problémov vyhla, odkotúľala sa do časti dychov a s hlasným zadunením pritom zhodila kopu trombónov. Rachel sa jej snažila zmiznúť z cesty. Vrhol som sa medzi ňu a empusu. Kelli okolo nás krúžila a jej pohľad skákal zo mňa na meč.

„Taká krásna čepeľ,“ zacvrlikala. „No je poriadna hanba, že stojí medzi nami.“

Jej postava sa ustavične menila – chvíľu bola démon, chvíľu rozkošná roztlieskavačka. Usiloval som sa sústrediť, ale strašne ma to rozptyľovalo.

„Chudáčik maličký,“ zachichotala sa Kelli. „Vôbec netušíš, čo sa robí, však? Ten tvoj pekný tábor bude čoskoro v plameňoch, z tvojich priateľov sa stanú otroci Pána času a nie je v tvojich silách tomu zabrániť. Bolo by milosrdné skoncovať s tebou v tejto chvíli, aby si sa na to nemusel pozerať.“

Z chodby som začul hlasy. Blížila sa skupina na prehliadku. Nejaký človek rozprával niečo o zamykaní skriniek.

Empuse sa rozžiarili oči. „Výborne! Budeme mať spoločnosť!“

Zdvihla tubu a hodila ju do mňa. Rachel a ja sme sa prikrčili. Tuba nám presvišťala ponad hlavy, rozrazila okno a vyletela von.

Hlasy na chodbe stíchli.

„Percy!“ zrúkla Kelli, akoby bola vydesená, „prečo si to urobil?“

Tak veľmi ma to prekvapilo, že som nezareagoval. Kelli chytila stojan na noty a zhodila všetky klarinety a fl auty. Stoličky a nástroje padali na zem.

„Prestaň!“ kričal som.

Ľudia išli po chodbe smerom k nám.

„Je načase privítať hostí!“ Kelli vycerila tesáky a rozbehla sa k dverám. Vyrazil som za ňou s mečom. Musel som ju zastaviť, aby neublížila smrteľníkom.

„Percy, nerob to!“ vykríkla Rachel. Ja som však netušil, čo chce Kelli urobiť, kým nebolo neskoro.

Kelli rozrazila dvere. Paul Ondeck a skupina nováčikov zhrozene cúvli. Zahnal som sa mečom.

V poslednej sekunde sa ku mne empusa obrátila a prikrčila sa ako obeť. „Nie, prosím, nie!“ dostala zo seba. Už som však nedokázal zastaviť pohybujúcu sa čepeľ.

Tesne pred tým, ako sa jej dotkol božský bronz, Kelli vzbĺkla ako Molotovov koktail. Všade lietali iskry. Doteraz som nijakého netvora nevidel urobiť niečo podobné, ale nemal som čas čudovať sa. Cúvol som do skúšobne a dvere zachvátili plamene.

„Percy?“ Celkom omráčený Paul Ondeck na mňa zízal cez oheň. „Čo si to urobil?“

Chalani a baby kričali a rozbehli sa po chodbe. Začala húkať hasičská siréna. Rozprašovače na strope zasyčali a ožili.

V tom zmätku ma Rachel potiahla za rukáv. „Musíš odtiaľto vypadnúť!“

Mala pravdu. Škola bola v plameňoch a zodpovedný som za to, ako inak, ja. Smrteľníci cez hmlu nevidia. Budú presvedčení, že som – pred skupinou svedkov – napadol bezmocnú roztlieskavačku. Nemal som šancu vysvetliť im to. Odvrátil som sa od Paula a vyrazil k rozbitému oknu skúšobne. Vyrútil som sa z bočnej uličky na Východnú 81. ulicu a vrazil som priamo do Annabeth.

„To si skončil poriadne skoro!“ Zasmiala sa a chytila ma za ruky, aby som nespadol na dlažbu. „Pozri, kam sa ženieš, chaluhový mozoček.“

Dobrá nálada jej vydržala zlomok sekundy a všetko bolo super. Oblečené mala džínsy a oranžové táborové tričko. Na krku mala náhrdelník z hlinených korálikov. Svetlé vlasy mala zviazané vo vrkoči. Jej sivé oči iskrili. Vyzerala, akoby v mojej spoločnosti išla do kina prežiť perfektné lenivé popoludnie.

Potom sa však spoza rohu vynorila Rachel Elizabeth Darová, ešte celá zaprášená od netvora, a skríkla: „Percy, počkaj!“

Annabethin úsmev v tej chvíli zmizol. Pozrela sa na Rachel, potom na školu. Vyzeralo to, že až teraz si všimla čierny dym a začula hasičské sirény.

Zamračila sa. „Čo si vyviedol tentoraz? A toto je kto?“

„Ehm, Rachel, to je Annabeth. Annabeth, to je Rachel. Ona je, no, kamarátka. Myslím.“

Nevedel som, čo iné by som o Rachel mohol povedať. Pravda je, že som ju takmer nepoznal. No vzhľadom na to, že nám spolu už dva razy išlo o krk, nemohol som ani tvrdiť, že je nikto.

„Ahoj,“ ozvala sa Rachel. Potom sa obrátila ku mne. „Máš poriadny malér. A ešte stále si mi to nevysvetlil!“

Na Ulici F. D. Roosevelta zakvílili policajné sirény.

„Percy,“ povedala Annabeth mrazivým hlasom. „Mali by sme ísť.“

„Ja sa chcem dozvedieť viac o polokrvných,“ nedala sa odbiť Rachel. „A o netvoroch. A tie veci o bohoch.“ Vylovila fi xku, chytila ma za ruku a napísala mi na ňu telefónne číslo. „Zavoláš mi a vysvetlíš mi to, dobre? Dlhuješ mi to. A teraz padaj.“

„Ale...“

„Niečo si v ymyslím,“ sľúbila Rachel. „Poviem, že to nebola tvoja vina. Utekaj!“

Rozbehla sa späť k škole a nechala nás s Annabeth stáť na ulici.

Annabeth na mňa chvíľku hľadela. Potom sa obrátila a vyrazila preč.

„Hej!“ rozbehol som sa za ňou. „Boli tam dve empusy,“ usiloval som sa jej to vysvetliť. „Boli to roztlieskavačky, vieš, a hovorili, že tábor zhorí a... “

„Ty si hovoril smrteľnému dievčaťu o polokrvných?“

„Ona vidí cez hmlu. Videla tie netvory, skôr ako som ich zbadal ja.“

„Takže si jej povedal pravdu.“

„Pozná ma už z Hooverovej priehrady, a preto...“

„Vy ste sa už stretli?“

„Ehm, vlani v zime. No vravím pravdu, sotva ju poznám.“

„Je celkom pekná.“

„To... to som si vôbec nevšimol.“

Annabeth sa stále hrnula k York Avenue.

„S tou školou to vybavím,“ sľuboval som, aby som zmenil tému. „Neboj, dopadne to dobre.“

Annabeth mi nevenovala ani pohľad. „Myslím, že naše popoludnie je v háji. Musíme odtiaľto vypadnúť, keď po tebe bude pátrať polícia.“

Z Goodovej strednej školy, ktorá bola za nami, stúpal dym. Zdalo sa mi, že v tom tmavom stĺpe popola vidím tvár – démona s červenými očami, ktorý sa mi vysmieva.

Ten tvoj pekný tábor bude v plameňoch, vyhlásila Kelli. Z tvojich kamarátov sa stanú otroci Pána času.

„Máš pravdu,“ povedal som Annabeth a pichlo ma pri srdci. „Musíme ísť do Tábora polokrvných. Okamžite.“

Druhá kapitola

Mám telefonát na účet

volaného z podsvetia

Skutočne najlepší koniec dokonalého popoludnia je dlhá cesta taxíkom s naštvanou babou.

Chcel som sa porozprávať s Annabeth, ale tvárila sa, akoby som jej práve zmlátil starú mamu. Dostal som z nej len to, že jar prežila v San Franciscu, ktoré bolo plné netvorov. Od Vianoc sa do tábora vrátila už dva razy, ale nepovedala mi prečo. (Totálne ma to vytočilo, lebo sa ani neunúvala dať mi vedieť, že je v New Yorku.) A navyše netušila, kde je Nico di Angelo (to je dlhá história).

„Niečo o Lukovi?“ vypytoval som sa.

Pokrútila hlavou. Vedel som, že toto je veľmi chúlostivá téma. Annabeth odjakživa zbožňovala Luka, bývalého hlavného inštruktora Hermovej ubikácie, ktorý nás zradil a pridal sa k diabolskému vládcovi Titanov Kronovi. Nepriznala by to, no ja som bol presvedčený, že ho má ešte stále rada. Keď sme s Lukom v zime bojovali na hore Tamalpais, zá hadne sa mu podarilo prežiť pád z pätnásťmetrového útesu. Podľa mojich informácií sa momentálne plavil na svojej výletnej lodi plnej netvorov. Jeho pán Kronos, rozsekaný na kúsky, sa práve zasa dával dohromady v zlatom sarkofágu a čakal na svoju chvíľu. Teda na to, že bude mať dosť síl, aby sa postavil olympským bohom. My polobohovia tomu hovoríme problém.

„Horu Tamalpais ešte vždy ovládajú netvory,“ povzdychla si Annabeth. „Nenazbierala som síce odvahu, aby som sa k nej priblížila, ale nemyslím si, že Luke je tam. Keby bol, asi by som to vedela.“

Tieto slová ma veru ani trochu nepovzbudili. „A čo Grover?“

„Je v tábore,“ odpovedala. „Dnes sa s ním stretneme.“

„Podarilo sa mu to? Mám na mysli pátranie po Panovi?“

Annabeth sa dotkla svojho korálikového náhrdelníka. Robievala to vždy, keď mala starosti.

„Uvidíš,“ vydýchla. No neodpovedala.

Keď sme sa predierali Brooklynom, požičal som si od Annabeth telefón a zavolal som mame. Polokrvní sa, pokiaľ je to možné, usilujú vyhýbať mobilom. Ší renie nášho hlasu je totiž to isté, akoby sme vysielali signál: „Tu som! Pokojne ma zožerte!“ V tej chvíli som však tento telefonát považoval za mimoriadne dôležitý. Nechal som mame v hlasovej schránke odkaz, ktorým som sa pokúšal vysvetliť, čo sa v škole vlastne stalo. Som presvedčený, že sa mi to nepodarilo. Povedal som, že som v poriadku, že si nemá robiť starosti, ale že zostanem v tábore, kým sa situácia neupokojí. Poprosil som ju, aby sa v mojom mene ospravedlnila Paulovi Ondeckovi.

Ďalej sme sa už viezli mlčky. Mesto mizlo, nakoniec sme zišli z diaľnice a hnali sa krajinou severného Long Islandu okolo sadov, vinárstiev a stánkov s čerstvým ovocím a čerstvou zeleninou.

Pozeral som sa na telefónne číslo, ktoré mi na ruku načmárala Rachel Elizabeth Darová. Vedel som, že je to hlúposť, no niečo ma nútilo, aby som jej zavolal. Možno by mi pomohla pochopiť, o čom hovorila tá empusa – o tábore v plameňoch a uväznených kamarátoch. A prečo Kelli explodovala.

Vedel som, že obludy nikdy nezomierajú naozaj. Raz – možno to bude o niekoľko týždňov, mesiacov alebo rokov – sa Kelli znovu vytvorí z prapôvodnej hrôzy, ktorá vrie v podsvetí. Napriek tomu je to však veľmi čudné, lebo obludy sa väčšinou nedajú zničiť tak ľahko. Samozrejme, ak som ju naozaj zničil.

Taxík zišiel z cesty 25A. Mierili sme cez lesy pozdĺž severného pobrežia, až sa na ľavej strane objavil nízky hrebeň kopcov. Annabeth povedala vodičovi, aby zastavil na farmárskej ceste 3 141 pri úpätí Vrchu polokrvných.

Šofér sa zamračil. „Veď tu nič nie je, slečinka. Naozaj tu chcete vystúpiť?“

„Áno, prosím.“ Annabeth mu podala zväzok bankoviek, aké používajú smrteľníci, a vodič sa možno aj vďaka nim nakoniec rozhodol, že nám dá pokoj.

Vybrali sme sa s Annabeth na vrchol kopca. Mladý hliadkujúci drak tam driemal, stočený okolo borovice, no keď sme sa priblížili, zdvihol ryšavú hlavu a dovolil Annabeth, aby ho poškrabkala pod bradou. Z jeho nozdier sa ako z čajovej kanvice vyvalila para a nadšene zaškúlil.

„Ahoj, Peleus,“ pozdravila ho Annabeth. „Je všetko v poriadku?“

Keď som tohto draka videl naposledy, mal sotva dva metre. Teraz však meral najmenej dvakrát toľko a bol rovnako obrovský ako ten strom. Nad hlavou, na najnižšom konári borovice, sa mu lesklo Zlaté rúno a jeho kúzlo chránilo hranice tábora pred narušiteľom. Drak sa zdal pokojný, asi je teda všetko v poriadku. Tábor polokrvných, ktorý sa nachádzal pod nami, pôsobil mierumilovne – zelené lúky, les, žiarivo biele grécke stavby. Jedna štvorposchodová, ktorú sme volali hlavná budova, hrdo trónila medzi jahodiskami. Na severe sa za pobrežím v slnečnom svetle leskol longislandský záliv.

Napriek tomu... niečo nebolo v poriadku. Vo vzduchu sa vznášalo napätie, akoby aj samotný kopec zadržiaval dych a čakal, že sa stane niečo zlé.

Zišli sme do údolia a zistili sme, že letná sezóna je v plnom prúde. Väčšina ľudí dorazila do tábora už minulý piatok, a preto som mal hneď od začiatku pocit, že medzi nich nemám šancu zapadnúť. Na jahodniskách hrali satyrovia na píšťalách a usilovali sa prírodnou mágiou prinúť plody, aby rástli. Táborníci mali hodinu lietania na koňoch, vznášali sa nad lesom na pegasoch. Z kováčne stúpal dym a duneli kladivá. Chalani a baby si v nej v rámci lekcie umeleckých remesiel vyrábali zbrane. Tímy Atény a Demetry súťažili na trati vo vozoch a vzadu na jazierku bojovalo niekoľko ľudí v gréckej veslici s obrovským oranžovým hadom. Typický táborový deň.

„Potrebujem sa porozprávať s Clarisse,“ povedala Annabeth.

Civel som na ňu, akoby povedala „potrebujem zjesť veľkú smradľavú topánku“. „Prečo?“

Na Clarisse z Areovej ubikácie som vôbec nemal náladu. Bola to nepríjemná, nevďačná a surová baba. Jej otec, boh vojny, ma chcel zabiť. Aj ona sa pravidelne pokúšala rozmliaždiť ma na kašu. Inak však bola celkom fajn.

„Niečo sme spolu robili,“ odbila ma Annabeth. „Uvidíme sa neskôr.“

„Čo ste robili?“

Annabeth sa pozrela k lesu.

„Poviem Cheirónovi, že si tu,“ sľúbila. „Pred tým vypočúvaním sa s tebou určite bude chcieť porozprávať.“

„Pred akým vypočúvaním?“

To už však klusala po cestičke k strelnici a ani raz sa za mnou neotočila.

„Jasné,“ zamrmlal som. „S tebou sa naozaj dá perfektne porozprávať.“ Prechádzal som cez tábor a pozdravil som sa s niektorými kamarátmi. Na príjazdovej ceste k hlavnej budove sa Connor a Travis Stollovci z Hermovej ubikácie snažili pomocou drôtov naštartovať táborové terénne auto. Silena Beauregardová, hlavná inštruktorka Afroditinej ubikácie, na mňa zamávala zo svojho pegasa, keď letela okolo. Hľadal som Grovera, ale nikde som ho nevidel. Nakoniec som zašiel do šermiarskej arény. Skončím tam väčšinou vtedy, keď mám náladu pod psa. Cvičenie ma vždy dokáže upokojiť. Možno preto, že šermovanie je vec, ktorú skutočne ovládam.

Vošiel som do amfi teátra a takmer mi prestalo biť srdce. Uprostred arény, chrbtom ku mne, bol ten najväčší podsvetný pes, akého som kedy videl.

A to som už videl zopár poriadne veľkých pekelných psov. Jeden, veľký ako nosorožec, sa ma pokúšal zabiť, keď som mal dvanásť rokov. No tento podsvetný pes bol väčší ako tank. Netuším, ako sa dostal cez čarovné hranice tábora. Zdalo sa, že je tam ako doma, ležal na bruchu, spokojne vrčal a žul hlavu cvičného panáka. Ešte si ma nevšimol, ale vedel som, že keby som vydal nejaký zvuk, vycítil by ma. Nebol čas utekať po pomoc. Vytiahol som Anaklusmos a otvoril ho.

„Áno!“ vyrazil som. Mečom som netvorovi mieril priamo na jeho obrovský chrbát, no vtom sa z ničoho nič objavil iný meč a zablokoval môj útok.

Cink!

Pekelný pes nastražil uši. „Haf!“

Uskočil som a inštinktívne zaútočil na toho s mečom – sivovlasého muža v gréckom brnení. Bez akýchkoľvek problémov odrazil môj útok.

„Tak pŕ!“ zahučal. „Prímerie!“

„Haf!“ Pri zaštekaní toho pekelného psa sa otriasla celá aréna.

„To je podsvetný pes!“ vykríkol som.

„Je neškodná,“ vyhlásil ten človek. „To je Pani O’Learyová.“

Zažmurkal som. „Pani O’Learyová?“

Pekelná sučka začula svoje meno a znova zaštekala. Pochopil som, že nie je hladná. Bola rozčúlená. Postrčila tú oslintanú a ožutú fi gurínu k mužovi s mečom.

„Dobré dievča,“ pochválil ju. Voľnou rukou chytil panáka v brnení za krk a hodil ho k bariéram. „Chyť Gréka! Chyť Gréka!“

Pani O’Learyová vyrazila za korisťou a skočila na panáka, až mu rozdrvila brnenie. Začala mu žuť prilbu.

Muž s mečom sa sucho zasmial. Odhadoval som, že má niečo vyše päťdesiatky. Mal krátke šedivé vlasy a sivú briadku. Na ta kého postaršieho chlapíka sa zda l vo forme. Oblečené mal čierne horolezecké nohavice a bronzové náprsné brnenie, pripevnené na oranžovom táborovom tričku. Dolu na krku som mu zbadal čudnú značku, fi alovú škvrnku ako materské znamienko alebo tetovanie, ale kým som stačil zistiť, čo to je, pritiahol si popruhy brnenia a znamienko zmizlo pod golierom.

„Pani O’Learyová je môj maznáčik,“ vysvetľoval. „Nemohol som ti predsa dovoliť, aby si jej vrazil meč do zadku, že? Ešte by sa zľakla.“

„Kto ste?“

„Sľubuješ, že ma nezabiješ, keď odložím meč?“

„Asi nie.“

Zastrčil meč do pošvy a natiahol ruku. „Kvintus.“

Podal som mu ruku. Tá jeho bola drsná ako šmirgľový papier.

„Percy Jackson,“ predstavil som sa. „Za tamto... sa ospravedlňujem... ako ste, ehm...“

„Ako sa mojím maznáčikom stal podsvetný pes? To je dlhá história, samé úniky o vlások pred smrťou a niekoľko obrovských žuvacích hračiek. Mimochodom, som nový inštruktor šermu. Pomáham Cheirónovi, keď tu pán D. nie je.“

„ A ha.“ Usilova l som sa nezízať na Pani O’Lear yovú, ktorá odhryzla panákovi štít aj s rukou a zatriasla ním ako s lietajúcim tanierom. „Moment, pán D. je preč?“

„Áno... teda... je rušné obdobie. Dokonca aj Dionýzos musí pomáhať. Odišiel navštíviť zopár starých priateľov. Presvedčiť sa, že sú na správnej strane. Viac by som asi nemal prezrádzať.“

Ak tu Dionýzos naozaj nebol, tak to bola tá najlepšia správa, akú som za celý deň počul. Riaditeľom nášho tábora bol len preto, že ho sem Zeus poslal za trest, pretože prenasledoval nejakú lesnú vílu, ktorú prenasledovať nemal. Nenávidel táborníkov a snažil sa nám znepríjemňovať život. Keby tu nebol on, mohlo by to byť super leto. Na druhej strane, ak aj Dionýzos zdvihol zadok a začal verbovať sily pre bohov proti hrozbe Titanov, tak už to musí byť naozaj veľmi zlé.

Zľava sa ozvalo hlasné „bum“. Bolo tam navŕšených šesť drevených debien, veľkých ako piknikové stoly, a rachotili. Pani O’Learyová natiahla hlavu a rozbehla sa k nim.

„Pŕ, dievča!“ okríkol ju Kvintus. „To nie je nič pre teba.“ Zabavil ju bronzovým štítom, ktorý jej hodil ako disk.

Debny poskakovali a triasli sa. Na bokoch mali vytlačené nejaké slová, ale pri mojej dyslexii trvalo nejaký čas, kým som ich rozlúštil:

R ANČ TROJITÉ GÉ

KREHKÉ

TOUTO STR ANOU NAHOR

Dolu bolo menším písmom: Otvára opatrne. Ran tro jité gé neruí za poškodenie majetku, zmrzaenie a muivo bolestivú smr.

„Čo je v tých debnách?“ opýtal som sa.

„Malé prekvapenie,“ odpovedal mi Kvintus. „Tréningová aktivita na zajtrajší večer. Určite sa vám to bude páčiť.“

„Hm, fajn,“ prikývol som, ale tá „mučivo bolestivá smrť“ sa mi ani trochu nepáčila.

Kvintus zasa hodil bronzový štít a Pani O’Learyová sa za ním rozbehla. „Vy mladí potrebujete viac skúšok. Keď som bol chlapec, neboli také tábory, ako je tento.“

„Vy... vy ste polokrvný?“ Nechcel som, aby to vyznelo tak prekvapene, ale ešte nikdy doteraz som nevidel starého poloboha.

Kvintus sa zasmial. „Vieš, niektorí z nás sa skutočne dožijú dospelosti. Nie všetci sme predmetom príšerných proroctiev.“

„Vy viete o mojom proroctve?“

„Čosi som začul.“

Chcel som sa ho opýtať, čo znamená čosi, ale práve v tej chvíli zaklopali kopytá a do arény vklusal Cheirón. „Percy, tu si!“

Musel doraziť rovno z lekcie lukostreľby. Cez tričko s nápisom kentaurus  mal prehodený tulec a luk. Vlnité hnedé vlasy a fúzy si na leto ostrihal a dolnú polovicu, čo bolo telo bieleho žrebca, mal špinavú od blata a trávy.

„Vidím, že si sa už zoznámil s naším novým inštruktorom.“ Cheirón síce hovoril veselým hlasom, ale v očiach mal nepokoj. „Kvintus, nebude vám prekážať, keď si Percyho požičiam?“

„Vôbec nie, pán Cheirón.“

„Nemusíte ma oslovovať pán,“ namietol Cheirón, ale neznelo to práve veselo. „Poď, Percy. Musíme prebrať veľa vecí.“

Ešte raz som sa poriadne pozrel na Pani O’Learyovú, ktorá práve žula panákove nohy.

„No... takže zatiaľ,“ rozlúčil som sa s Kvintom.

Keď sme odchádzali, zašepkal som Cheirónovi: „Kvintus sa mi zdá trochu... “

„Záhadný?“ doplnil ma Cheirón. „Nečitateľný?“

„Asi tak.“

Cheirón prikývol. „Je to veľmi schopný polokrvný. Vynikajúci šermiar. Kiežby som len pochopil...“

Nech sa chystal povedať čokoľvek, zrejme si to rozmyslel. „Poďme pekne po poriadku, Percy. Annabeth mi už povedala, že si sa stretol s nejakými empusami.“

„Hej.“ Povedal som mu o boji na Goodovej škole a o tom, ako Kelli vybuchla do plameňov.

„Hm,“ zamyslel sa Cheirón. „Tí silnejší to dokážu. Ona nezomrela, Percy. Len unikla. Nie je dobré, že sa prebúdzajú démonky.“

„Čo tam robili?“ spýtal som sa. „Čakali na mňa?“

„Pravdepodobne.“ Cheirón sa zamračil. „Je neuveriteľné, že si to prežil. Ich schopnosť klamať... takmer každého mužského hrdinu by očarili a zožrali.“

„Aj ja by som tak dopadol,“ priznal som sa, „keby tam nebola Rachel.“

Cheirón prikývol. „Je irónia, že ťa zachránila smrteľníčka, ale sme jej za to vďační. To, čo tá empusa povedala o útoku na tábor – o tom sa ešte musíme porozprávať. Teraz už poď, mali by sme sa vybrať do lesa. Grover chce, aby si bol pri tom.“

„Pri čom?“

„Pri jeho ofi ciálnom výsluchu,“ povedal Cheirón zachmúrene. „Rada starších kopytníkov práve zasadla, aby rozhodla o jeho osude.“ Cheirón povedal, že sa musíme poponáhľať, preto som sa dal zviezť na jeho chrbte. Ako sme sa cvalom hnali okolo ubikácií, pozrel som sa na jedáleň – otvorený grécky pavilón na pahorku nad morom. Bolo to po prvý raz, čo som ho od vlaňajška videl, a vrátili sa moje zlé spomienky.

Cheirón sa ponoril do lesa. Víly vykukovali zo stromov a hľadeli na nás, ako sa ženieme okolo nich. V pološere šelestilo niečo veľké – obludy, ktoré tu chovali na tréning táborníkov.

Myslel som si, že les poznám dosť dobre, veď už dve letá som tu hral boj o vlajku, ale Cheirón ma viezol cestou, ktorú som nepoznal: tunelom pod starými vŕbami, okolo malého vodopádu a na čistinu zarastenú lúčnymi kvetmi.

V tráve sedela v kruhu skupina satyrov. V prostriedku stál Grover, obrátený k trom poriadne starým a poriadne tučným satyrom, ktorí sedeli na trónoch v y tvarovaných z ružových kríkov. Tých troch som doteraz nikdy nevidel, ale predpokladal som, že to musí byť Rada starších kopytníkov.

Zdalo sa, že im Grover rozpráva nejakú historku. Krútil si okraj trička, nervózne prešľapoval na kozľacích kopytách. Od vlaňajšej zimy sa takmer vôbec nezmenil. Možno preto, lebo satyrovia starnú o polovicu pomalšie ako ľudia. Znovu sa mu objavilo akné. Rohy mal o niečo väčšie, takže mu vytŕčali z kučeravých vlasov. Prekvapilo ma, keď som si všimol, že som ho už prerástol.

Mimo kruhu stála Annabeth, vedľa nej nejaké ďalšie dievča, ktoré som nepoznal, a Clarisse. Cheirón ma zložil pri nich.

Clarisse mala svoje zježené vlasy zviazané maskáčovou šatkou. Ak to ešte vôbec bolo možné, vyzerala svalnatejšia ako naposledy. Akoby posilňovala. Zabodla do mňa pohľad a zamrmlala: „Trúba,“ a to znamenalo, že má dobrú náladu. Väčšinou ma totiž pozdravila tak, že sa ma pokúsila zabiť.

Annabeth držala okolo pliec tú ďalšiu dievčinu, ktorá zrejme plakala. Bola malá, asi by sa dalo povedať, že drobná, mala jemné vlasy jantárovej farby a milú tvár elf ky. Oblečený mala zelený chitón, obuté čipkované sandáliky a oči si utierala vreckovkou. „Vyvíja sa to príšerne,“ smrkla.

„Kdeže.“ Annabeth ju potľapkala po pleci. „On to zvládne, Juniper.“

Annabeth sa na mňa pozrela a naznačila slová „Groverovo dievča“.

Aspoň som myslel, že to povedala, no nedávalo to zmysel. Grover a dievča? Potom som si Juniper prezrel lepšie a všimol som si, že má trochu špicaté uši. Oči nemala červené od plaču, ale boli sfarbené dozelena ako chlorofyl. Bola to lesná víla – dryáda.

„Pán Underwood!“ zreval člen rady napravo, aby zastavil Grovera, ktorý sa snažil niečo vysvetľovať. „Naozaj predpokladáte, že tomuto uveríme?“

„A-ale, Silenus,“ koktal Grover. „Je to pravda!“

Silenus, ten chlapík z rady, sa obrátil ku kolegom a niečo zamrmlal. Cheirón pricválal dopredu a postavil sa k nim. Vedel som, že je čestným členom rady, ale nikdy som o tom veľmi neuvažoval. Rada starších kopytníkov na mňa neurobila bohvieaký dojem. Pripomínali mi kozy z nejakej zoo – veľké bruchá, ospalé výrazy, sklenené oči, ktoré dovideli len k ďalšej hrsti kozieho žrádla. Netušil som, prečo je Grover taký nervózny.

Silenus si stiahol žlté tričko s golierikom cez brucho a uvelebil sa na ružovom tróne. „Pán Underwood, šesť mesiacov – šesť mesiacov – počúvame tieto škandalózne tvrdenia, že ste počuli prehovoriť boha prírody Pana.“

„Ale ja som ho naozaj počul!“

„To je nehanebnosť!“ vyhlásil starší kopytník vľavo.

„No tak, Maron,“ napomenul ho Cheirón. „Buď trpezlivý.“

„Vraj trpezlivý!“ rozčuľoval sa Maron. „Tých nezmyslov už mám vyše rohov. Akoby boh prírody hovoril... jemu.“

Juniper sa tvárila tak, že bolo každému jasné, že by sa na toho starého satyra najradšej vrhla a zmlátila ho, ale Annabeth a Clarisse ju zadržiavali. „Nemá cenu, aby si sa bila,“ mrmlala Clarisse. „Počkaj.“

Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či Clarisse, ktorá niekoho odrádza od bitky, alebo to, že ona a Annabeth, ktoré sebou navzájom opovrhovali, majú zrazu spoločný cieľ.

„Už šesť mesiacov,“ pokračoval Silenus, „vás tu rozmaznávame, pán Underwood. Dovolili sme vám cestovať. Neodobrali sme vám pátračskú licenciu. Čakali sme, že nám poskytnete dôkaz toho vášho nezmyselného tvrdenia. A čo ste našli za šesť mesiacov putovania?“

„Potrebujem ešte trochu času,“ žobronil Grover.

„Nič!“ skočil mu do reči satyr, čo bol v strede. „Nenašli ste absolútne nič.“

„Ale...“

Silenus zdvihol ruku. Cheirón sa naklonil a niečo satyrom povedal. Netvárili sa veľmi spokojne. Niečo si mrmlali a dohadovali sa, ale Cheirón ešte niečo dodal a Silenus si povzdychol. Neochotne prikývol.

„Pán Underwood,“ oznámil Silenus, „dáme vám ešte jednu šancu.“

Grover sa rozžiaril. „Ďakujem vám!“

„Máte ešte týždeň.“

„Prosím? Ale, pane! To je predsa nemožné!“

„Jeden týždeň navyše, pán Underwood. Ak potom nedokážete svoje tvrdenie, nastane čas, aby ste sa začali venovať niečomu inému. Niečomu, čo bude zodpovedať vášmu dramatickému talentu. Napríklad bábkovému divadlu. Alebo stepovaniu.“

„Ale, pane, ne... nemôžete mi zobrať pátračskú licenciu. Celý môj život...“

„ Z a sad nut ie rady je od roč ené,“ v yh lá si l Si lenu s. „ A teraz nás už nechajte, aby sme mohli vychutnať obed!“

Starý satyr zatlieskal a zo stromov sa vynorili skupiny víl s táckami plnými zeleniny, ovocia, plechoviek a iných kozích pochúťok. Kruh satyrov sa rozdelil a začal jesť. Skľúčený Grover sa vybral smerom k nám. Na vyblednutom modrom tričku mal obrázok satyra s nápisom „Narástli ti kopytá?“.

„Ahoj, Percy,“ pozdravil ma a bol taký skľúčený, že mi ani nepodal ruku. „Dopadlo to dobre, však?“

„Tí starí capi!“ posťažovala si Juniper. „Ach, Grover, veď oni ani len netušia, ako veľmi si sa snažil!“

„Existuje ešte jedna možnosť,“ ozvala sa skľúčeným hlasom Clarisse.

„Nie. Nie.“ Juniper zavrtela hlavou. „Grover, to ti nedovolím.“

Bol bledý ako stena. „Ja... musím si to rozmyslieť. Veď ani nevieme, kde máme hľadať.“

„O čom to hovoríte?“ opýtal som sa.

V diaľke sa ozval roh z lastúry.

Annabeth našpúlila pery. „Vysvetlím ti to neskôr, Percy. Teraz sa radšej vráťme do ubikácií. Začína sa inšpekcia.“ Nebolo fér, že mám absolvovať inšpekciu, hoci som ledva dorazil, ale tak to jednoducho fungovalo. Každé popoludnie kontroloval tábor jeden zo starších inštruktorov so zoznamom napísaným na zvitku papyrusu. Najlepšie uprataná ubikácia dostala prednosť v sprchách a to bola záruka teplej vody. Najhoršia ubikácia mala po večeri službu v kuchyni.

Môj malér bol v tom, že som v Poseidónovej ubikácii býval sám, a navyše nie som práve poriadkumilovný. Upratovacie harpye prichádzali len v posledný deň letného tábora, a preto predpokladám, že moja ubi kácia vyzerá presne tak, ako som ju nechal cez zim né prázdniny: na posteli sa ešte povaľovali papieriky z cukríkov a vrecúška z čipsov, výzbroj z boja o vlajku ležala rozhádzaná po celej ubikácii.

Ponáhľal som sa na zhromaždisko, kde okolo centrálneho priestranstva stálo dvanásť ubikácií – jedna za každého olympského boha – v tvare písmena U. Synovia a dcéry Demetry práve zametali a v črepníkoch za oknami začínali rásť čerstvé kvety. Stačilo, aby luskli prstami, a nad dverami rozkvitol zimolez a strecha sa pokryla sedmokráskami. Bolo to nespravodlivé. Som presvedčený, že pri inšpekcii nikdy neboli poslední. Chalani a baby z Hermovej ubikácie zasa pobiehali a jančili, pchali špinavú bielizeň pod postele a navzájom si vyčítali neporiadok. Boli to leňosi, ale v porovnaní so mnou mali poriadny náskok.

Z Afroditinej ubikácie, ktorá je oproti, práve vychádzala Silena Beauregardová a kontrolovala záznamy na inšpekčnom zvitku. V duchu som zanadával. Silena bola síce super baba, ale zároveň úplný fanatik, pokiaľ išlo o poriadok, a teda jednoznačne najhoršia inšpektorka. Potrpela si na to, aby všetko pôsobilo príjemným dojmom. Ja na „príjemné“ nie som. Priam som cítil, ako mi v rukách oťažievajú všetky taniere, ktoré budem musieť večer vydrhnúť.

Poseidónova ubikácia stála na konci radu mužských bohov na pravej strane voľného priestoru. Postavená bola z morskej skaly, pokrytej sivými mušľami, bo la dlhá a nízka ako vojenský bunker, ale okná mala obrá tené k moru. Vždy tam fúkal príjemný vánok.

Vrútil som sa dnu a uvažoval, či stihnem všetko bleskurýchlo schovať pod posteľ ako chalani a baby z Hermovej ubikácie. Zrazu som tam zbadal svojho nevlastného brata Tysona, ako zametá podlahu.

„Percy!“ vykríkol. Pustil metlu a vrhol sa na mňa. Ak sa na teba ešte nikdy v živote nevrhol nadšený Kyklop v kvietkovanej zástere a s gumenými upratovacími rukavicami na rukách, ver mi, že ťa to okamžite preberie.

„Ahoj, človeče!“ potešil som sa. „Au, pozor na rebrá. Pozor na rebrá.“

Podarilo sa mi prežiť jeho medvedie objatie. Postavil ma, škľabil sa ako šialenec a jediné hnedé teľacie oko mu rozčúlene žiarilo. Zuby mal žlté a krivé ako vždy a vlasy ako potkanie hniezdo. Oblečené mal otrhané džínsy veľkosti XXXL a spod tej kvietkovanej zástery trčala roztrhaná fl anelová košeľa, no pohľad naňho bol aj tak pohľadom pre bohov. Nevidel som ho takmer rok. Vlastne odvtedy, čo odišiel do mora pracovať v kováčskych dielňach Kyklopov.

„Si v poriadku?“ opýtal sa. „Nezožrali ťa obludy?“

„Ani náhodou.“ Ukázal som mu, že ešte stále mám dve ruky a dve nohy, a Tyson šťastne zatlieskal.

„Skvelé!“ vykríkol. „Teraz môžeme jesť sendviče s arašidovým maslom! A jazdiť na rybích koníkoch! Budeme bojovať s netvormi a pôjdeme za Annabeth a bum! – všetko vyhodíme do vzduchu!“

Dúfal som, že to všetko nechce urobiť naraz, ale sľúbil som mu, že toto leto rozhodne zažijeme kopu zábavy. Nemohol som odolať, musel som sa usmievať, keď som videl, aký je zo všetkého nadšený.

„No najskôr,“ spomenul som si, „musíme zvládnuť tú inšpekciu. Mali by sme...“

Potom som sa rozhliadol a došlo mi, že Tyson zamakal. Podlaha bola zametená, postele ustlaté. Fontánka s morskou vodou v rohu bola čerstvo vydrhnutá, kora ly priam žiarili. Na okenné parapet y rozostavil vázy s vodou, morskými sasankami a so zvláštnymi žiariacimi rastlinami z dna oceána. Boli krajšie ako všetky kytice, ktoré mohli narýchlo pričarovať potomkovia Demetry.

„Tyson, tá ubikácia vyzerá... ohromne!“

Rozžiaril sa. „Vidíš morské koníky? Dal som ich na strop!“

Zo stropu viselo na drôtikoch stádo miniatúrnych bronzových hipokampov, takže to vyzeralo, akoby sa plavili vzduchom. Nemohol som uveriť, že Tyson, ktorý mal ruky ako lopaty, dokázal vyrobiť také jemné vecičky. Potom som sa pozrel na svoju posteľ a všimol som si, že na stene nad ňou visí môj starý štít.

„Ty si ho opravil?!“

Ten štít som poriadne poškodil pri útoku mantichory vlani v zime, ale teraz už bol zase v perfektnom stave, nebol na ňom ani len škrabanec. Všetky bronzové výjavy mojich dobrodružstiev s Tysonom a Annabeth v Mori oblúd boli vyčistené, až sa leskli.

Pozrel som sa na Tysona. Nevedel som, ako sa mu mám poďakovať.

Zrazu niekto za mnou vydýchol: „Páni.“

Vo dverách stála Silena Beauregardová so svojím inšpekčným zvitkom. Vošla do ubikácie, rýchlo sa obrátila z jednej strany na druhú a premerala si ma so zdvihnutým obočím. „No, dosť som o tom pochybovala. No upratuješ perfektne, Percy. To si zapamätám.“

Žmurkla na mňa a vyšla von. S Tysonom sme len tak leňošili a celé popoludnie sme sa rozprávali o tom, čo sa udialo, odkedy sme sa nevideli. Po dopoludňajšom útoku diabolských roztlieskavačiek to bola príjemná zmena.

Zašli sme dolu do kováčskej dielne a pomohli Beckendorfovi z Héfaistovej ubikácie. Tyson nám predviedol, ako sa naučil vyrábať čarovné zbrane. Vystrihol plamennú vojnovú sekeru s dvojitým ostrím tak rýchlo, že to ohromilo aj Beckendorfa.

Pri práci nám Tyson rozprával o svojom roku pod hladinou mora. Oko sa mu rozžiarilo, keď opisoval dielne Kyklopov a Poseidónov palác, ale povedal nám aj to, aké tam vládne napätie. Starí bohovia mora, ktorí vládli za čias Titanov, sa púšťali do vojny s naším otcom. Pri Tysonovom odchode zúrili boje v celom Atlantiku. Keď som to počul, cítil som, že by som mu mal ísť pomôcť, ale Tyson ma ubezpečil, že nás otec chce mať obidvoch v tábore.

„Aj nad morom je dosť zlých ľudí,“ vyhlásil Tyson. „Aj tých môžeme vyhodiť do vzduchu.“

Po návšteve kováčskej dielne sme strávili nejaký čas pri jazierku s Annabeth. Bola veľmi rada, že vidí Tysona, ale zdala sa mi nejaká roztržitá. V jednom kuse sa obzerala do lesa, akoby uvažovala o Groverovom probléme s radou. Nemohol som jej to vyčítať. Grover sa neukázal a mne ho bolo naozaj ľúto. Nájsť strateného boha Pana bol jeho životný cieľ. Snažil sa o to aj jeho otec a strýko, a zmizli pritom. Vlani v zime začul Grover v hlave hlas – „Čakám na teba“ – a bol presvedčený, že patril Panovi. Hľadanie však zrejme nikam neviedlo. Ak mu teraz rada vezme pátračskú licenciu, zničí ho to.

„Čo znamená to ‚ďalšie riešenie‘,“ opýtal som sa Annabeth, „o ktorom hovorila Clarisse?“

Zobrala kameň a hodila žabku cez jazero. „Niečo, čo vypátrala. Na jar som jej s tým trochu pomáhala. No bolo by to nebezpečné. Najmä pre Grovera.“

„Ten capí chalan ma desí,“ zamrmlal Tyson.

Zarazene som sa naňho pozrel. Tyson skrotil býky vydychujúce oheň, morské obludy a kanibalských obrov. „Prečo by ťa mal Grover desiť?“

„Kopytá a rohy,“ vystrašene odpovedal Tyson. „A z kozieho kožucha ma svrbí nos.“

A tým sa skončil náš rozhovor o Groverovi. Pred večerou sme s Tysonom zašli do šermiarskej arény. Kvintus sa potešil, že má spoločnosť. Ešte stále mi neprezradil, čo je v tých drevených debnách, ale naučil ma zopár výpadov s mečom. Ten chlapík bol perfektný. Bojoval tak, ako niektorí hrajú šach – akoby skladal všetky ťahy dohromady –, a ty si nikdy ani len netušil, čo má v pláne, kým neurobil posledný výpad a neskončil s mečom pod tvojím krkom.

„Dobrý pokus,“ pochválil ma. „No máš veľmi slabú obranu.“

Urobil výpad a ja som ho kryl.

„Boli ste odjakživa šermiar?“ zaujímalo ma.

Odrazil môj úder cez hlavu. „Bol som všeličo.“

Bodol a ja som uskočil nabok. Ramenný remeň mu skĺzol, a tak som zasa uvidel značku na jeho krku, tú červenú škvrnu. Nebolo to však len také náhodné znamienko. Malo to jasný tvar – vták so zloženými krídlami, trochu sa podobal na prepelicu.

„Čo to máte na krku?“ opýtal som sa. Asi to bolo dosť neslušné, ale dá sa to ospravedlniť mojou impulzívnosťou. Som zvyknutý tárať bez toho, aby som si to vopred premyslel.

Kvintus stratil rytmus. Zasi



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist