načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Pekárova dcéra - Sarah McCoyová

Pekárova dcéra

Elektronická kniha: Pekárova dcéra
Autor:

ČLOVEK NIEKEDY MUSÍ CELIT NEPRÍJEMNÝM PRAVDÁM, ABY NAŠIEL ODVAHU POTREBNÚ NA ODPUSTENIE. Nemecko, koniec roka 1944. Mladučká Nemka Elsie Schmidtová, dcéra miestneho pekára, dostáva ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  262
+
-
8,7
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 368
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2476-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

ČLOVEK NIEKEDY MUSÍ CELIT NEPRÍJEMNÝM PRAVDÁM, ABY NAŠIEL ODVAHU POTREBNÚ NA ODPUSTENIE. Nemecko, koniec roka 1944. Mladučká Nemka Elsie Schmidtová, dcéra miestneho pekára, dostáva na nacistickom vianočnom večierku ponuku na sobáš od istého vysokopostaveného dôstojníka. Po návrate z večierka sa však pri dverách rodinnej pekárne Schmidtovcov zjaví malý židovský utečenec a vloží svoj osud do jej rúk. O vyše šesťdesiat rokov neskôr v El Pase v Texase prechádza vzťah novinárky Reby Adamsovej a agenta americkej pohraničnej stráže Rikiho Chaveza vážnou krízou. Reba sa musí rozhodnúť, či sa dá ovládnuť démonmi minulosti poznačenej chorobou a smrťou otca, alebo nájde silu a pohne sa ďalej. V tomto citlivom období ju navonok jednoduchá pracovná úloha privedie do obchodu svojráznej starej miestnej pekárky Elsie Meriwetherovej. Kým Reba dychtivo túži odhaliť dávno pochované tajomstvá, Elsie jej otázky vníma ako pálčivé pripomenutie temnej minulosti.   SARAH McCOYOVÁ je autorka románu The Time It Snowed in Puerto Rico (Keď snežilo v Portoriku). Vyučovala na Univerzite Starého domínia a na Texaskej univerzite v El Pase v štáte Texas. Ako dcéra armádneho dôstojníka strávila detstvo v Nemecku. V súčasnosti žije s manželom v El Pase.

Zařazeno v kategoriích
Sarah McCoyová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Pekárova dcéra


Pekárova dcéra

Sarah McCoyová


Pekárova dcéra

Sarah McCoyová


Original title: Sarah McCoy: THE BAKER’S DAUGHTER

Copyright © 2012 by Sarah McCoy

Originally published by Crown, an imprint of the Crown Publishing Group,

a division of Random House, Inc., New York.

Cover design © Sara Montrasio

Cover photo © Ken Pegg Photography

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2015

Translation © Róbert Hrebíček, 2015

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Dušan Starek

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Voľný preklad veršov Róbert Hrebíček

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti sú výplodom autorkinej

fantázie alebo sú použité fiktívne. Akákoľvek podobnosť so skutočnými ľuďmi,

živými alebo mŕtvymi, udalosťami či lokalitami je absolútne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať

do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou,

alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 


Venujem Brianovi.

Zahlen bitte, mein Schatz.

Ich liebe Dich.



Každý človek je ako Mesiac – má odvrátenú stranu,

ktorú nikdy nikomu neukazuje.

m ar k t wa in: Pozdĺž rovníka

Biele svetlo nebeské padá,

netriešti sa na farieb dúhu.

Jeho žiara jak ráno mladá,

sviežich pastvín zalieva stuhu.

Húfy anjelov rezko kráčajú,

so smiechom hľadajú výzvy.

V diaľke vlny o brehy trieskajú,

pena vždy s penou sa zblíži.

Z vrcholu útesu vyhlasujú

rodiacich sa duší zhromaždenie.

Súd skrz existenciu schvaľujú,

pamäti na zemi zatemnenie.

Duše sa pomaly ťahajú,

prúdy a protiprúdy tvoria.

Sladké volanie počúvajú,

svoje zemské sny v ňom nachodia.

robert frost: The Trial by Existence (Súd skrz existenciu)



9

Prológ

GARMISCH, NEMECKO

JÚL 1945

D

lho po tom, čo pec na prízemí vychladla a  telá zababušené do bavlnených prikrývok rozohriali poschodie, vystrčila

nohy spod tenkej deky a ticho kráčala tmou. Papuče si neobula,

lebo sa obávala, že ich klapot by zobudil spiaceho manžela. Na

chvíľu sa zastavila pred dcérinou izbou. Ruku položila nakľučku a ucho pritisla k dverám. Vychádzalo spoza nich tichéchráanie, s ktorým okamžite zladila svoje dýchanie. Kiežby mohla

zastaviť plynutie času, zabudnúť na minulosť i prítomnosť,otočiť kľučkou a ľahnúť si k dcére ako za starých čias. Tajomstvo jej

však nedovolilo zabudnúť. Ťahalo ju preč, dolu úzkymischodmi, ktoré pod jej ťarchou vŕzgali. Kráčala po špičkách a jednou

rukou sa pridŕžala steny.

Na pracovnej ploche kuchynskej linky sa vynímalinaukladané kopy cesta, okrúhle a biele ako bábätká. Niesla sa z nich vôňa mlieka a  medu a  prísľub štedrého zajtrajška. Škrtla zápalkou. Čierna hlavička sa rozhorela a  plameň olizol knôt. Kmitajúce stuhy sviečky mala radšej ako jasné, usvedčujúce svetlo elektrickej žiarovky. Pred dverami hliadkovali ozbrojení vojaci.Nemohla riskovať, že podnieti ich zvedavosť alebo zobudí rodinu.


10

Pod kysnúcim cestom si kľakla na kolená, odtisla naboksčernetý hrniec a v tme šmátrala po praskline medzi podlahovými

doskami, kam skryla nový list. Dlaňami, ktoré jej od vaľkania

cesta zmozoľnateli, sa zachytila o  triesky. Zapichli sa jej plytko do kože, no nevšímala si to. Srdce si cítila až v ušiach, rukou

a špičkami prstov sa jej šírilo teplo. Napokon nahmatala papier,

ktorý predtým zastrčila do štrbiny, a začula šuchot.

List dorazil spolu s ostatnou poštou, zastrčený medzipotvrdenkou od miestneho mlynára a dávno zabudnutým vydaním

časopisu Signal Magazine. Obálku mal roztrhnutú, stranyrozmočené a nečitateľné. Nepoškodená zostala azda iba reklama na hliníkový bicykel značky BMW pre moderného cyklistu.Väčšina korešpondencie bola otravná, ale tu si hneď všimla jemný rukopis a  staromódny vosk. Okamžite ich rozpoznala. Prv než ktokoľvek na pošte mohol spozorovať niečo podozrivé, list si rýchlo vložila do vrecka na dirndli.

Doma na ňu manžel zavolal: „Čo je nové?“

„Nič. Iba nákupy či predaje.“ Podala mu časopisa potvrdenku. „Ber, ber, ber. Svet sa nikdy neprestane krútiť.“ Ruky sizastrčila do vreciek a pevne zovrela list.

Manžel zavrčal a  rozpadnutý časopis odhodil do smetí. Zahrotenou čepeľou prešiel po hornej časti obálky, vytiaholmlynárovu potvrdenku a pozorne ju preštudoval. V duchu spočítal

sumy a nato súhlasne prikývol. „Kým sa bude otáčať, človek sa

každé ráno zobudí hladný. Vďakabohu, inak by smeskrachovali, ja?“

„ Ja ,“ zopakovala. „Kde sú deti?“

„Vonku. Plnia si povinnosti,“ odvetil.

Prikývla. Odobrala sa do prázdnej kuchyne, aby skryla list až

dovtedy, kým si ho nebude môcť bez obáv prečítať.

Teraz, keď kosákovitý mesiac visel na oblohe ako rybia kosť,

si čupla a položila sviečku na dlážku. Keď predtým zovrela list,

zlomila pečať. Drobné kúsky sa rozsypali na podlahu.Dôkladne ich zamietla k základni svietnika, rozložila papier a začítala


11

sa do dôverne známeho písma. Pri každom dôležitejšom slove sa

jej rozochveli ruky. Dýchala čoraz rýchlejšie. Aby zostala ticho,

napokon si musela zakryť ústa.

Plameň sviečky sa krútil a chvel, v jeho strede pulzovalamodrá žila. Smer vetra sa zmenil. Zmeravela a počúvala slabý šuchot na druhej strane kuchyne. Modlila sa, aby to bola myš. Túlavý pes ňuchajúci pri zadnom vchode. Poryv alpského vetra čiprechádzajúci duch. Čokoľvek, len nie človek. Nemohla si dovoliť, aby ju ktosi zbadal. Nie s týmto listom v ruke.

Vtiahla sa hlbšie pod pracovnú plochu kuchynskej linky, zhúžvaný papier si vtisla do lona a chytila železný hrniec,ktorý páchol po dusenej cibuli z predchádzajúceho dňa. Počkala, kým sa plameň nevzpriami a neutíši. Civela naň, až jurozpálili oči. Aby si uľavila, zatvorila ich. Zbadala scény, ktorépripomínali staré fotografie: dievčatá s  farebne zladenými mašľami na koncoch vrkočov, sediace pod ovocným stromom, chlapec s končatinami, ktoré boli také tenké, že sa ponášali na ohnuté tŕstie pri brehu rieky, muž, ktorého tvár zohavili tiene,prehĺtajúci čokoládu, čo mu vytekala z diery v hrudníku, žena,ktorá tancovala vo vatre, no nehorela, zástupy detí, čo jedli kopy chleba.

Keď otvorila oči, zistila, že plameň zhasol. Čierňava nociustuovala a nahrádzala ju zamatová modrá rána. Vo svojomúkryte zaspala. Začínal sa však nový deň a už tam nebude v bezpečí. Vyliezla von, kosti jej vŕzgali a praskali.

List si vzala so sebou, skryla ho do tenkých záhybov nočnej košele. Po schodoch vystupovala po špičkách a znova prešla popri dcérinej izbe. Vkĺzla naspäť pod prikrývku a premýšľala. Manžel zotrvával v bezsennom spánku. Pomaly, s veľkoupresnosťou, natiahla ruku a zastrčila papier pod matrac. Potom si ju položila na hruď.

Mala pocit, že jej tam bije cudzie srdce. Obradne pulzovalo, zatiaľ čo zvyšok tela znecitlivel a vychladol. Na nočnom stolíku tikali hodiny – tik, tik, tik. Nijaké tak kyvadla nepočula.


12

pĺňal ich tlkot jej srdca. V mysli v rytme metronómu čítala list.

Odrazu budík vybuchol do ohlušujúceho zvonenia. Kladivko

neúnavne udieralo na zvonček.

Ani sa nepohla.

Manžel sa prevalil nabok, pričom stiahol prikrývkua odhalil jej telo. Zostala nehybná ako mŕtvola. Vypol budík, obrátil sa nazad, aby ju pobozkal na líce, a vstal. Predstierala hlbokýspánok. Taký, pri ktorom človek letmo zazrie večnosť.

Čoskoro sa k nemu pripojí. O tom, čo sa dozvedela, pomlčí a  čo najnevinnejšie privíta horúce slnko. Postará sa o  deti, vydrhne riad, natiahne kukučkové hodiny a zametie dlážku.Potom bude piecť chlieb a potierať žemle roztopeným cukrom.


13

Prvá kapitola

FRANKLIN RIDGE DRIVE 3 168

EL PASO, TEXAS

5. NOVEMBRA 2007

R

eba už vyše týždňa denne volala do Elsie’s GermanBakery, no nikdy nikto nezdvihol. Zakaždým ju privítal telefónny

záznamník s  huhňavým západotexaským hlasom. Skôr ako sa

ozvalo pípnutie, odpila si pomarančovej šťavy, aby pôsobilaradostne a milo.

„Dobrý deň. Som Reba Adamsová z časopisu Sun City.Znova som zavolala, aby som zastihla Elsie Meriwetherovú. Číslo som uviedla v predchádzajúcich dvoch odkazoch. Keby ste mi teda mohli brnknúť naspäť... Bolo by to skvelé. Ďakujem.“Položila a hodila mobil na pohovku. „P. S.: Vytiahni hlavu z pece a zdvihni ten prekliaty telefón!“

„Prečo tam nezájdeš?“ Riki si obliekol kabát.

„Asi nemám na výber. Posledný termín je o dva týždne,“posťažovala sa Reba. „Myslela som si, že táto reportáž bude ľahká, že sa pri nej zabavím. Strávim hodinu telefonovaním, pošlem fotografa, aby urobil zopár záberov, a koniec. Veď to má byť iba optimisticky ladený profil.“ Podišla k chladničke a zahľadela sa na tvarohový koláč s karamelom, ktorý si Riki odložil na večer. „Oslava Vianoc na celom svete, s dôrazom na našu lokalitu.“


14

„Uhm.“ Riki zaštrngal kľúčmi od auta. „To by naozaj nemalo byť ťažké. Spomeň Texas a Mexiko. Na akých iných krajinách ešte záleží?“ Samoľúbo sa zaškeril.

Reba vyvrátila oči dohora a zaželala si, aby sa čím skôrpobral. Tešila sa na jeho odchod, no zároveň na ňu doľaholsmútok a  nostalgia. Kedysi sa ňou v  jeho prítomnosti valili vlny

eufórie, akoby vypila priveľa pohárov vína. Mudrlantské poznámky jej pripadali kovbojsky roztomilé. Vďaka tmavej pleti a španielskemu prízvuku pôsobil exoticky a plamenne, drzo

a neodolateľne.

Keď pracovala na reportáži o prisťahovalectve, kráčala s ním po stanici pohraničnej stráže. Takmer nebola schopná udržať v ruke pero a robiť si poznámky. Zdalo sa jej, že sa zmenila na ladičku – vibrácie jeho hlasu jej rozochvievali chrbticu a šírili sa až ku končekom prstov.

Prehliadka stanice a rozhovor sa skončili tam, kde sa začali – pri vchode. „Sme obyčajní ľudia, ktorí si robia svoju prácu,“vyhlásil a otvoril dvere, aby mohla odísť.

Prikývla a nepríjemne dlho zostala stáť. Nebola schopnáprinútiť nohy, aby vykročili z dosahu jeho temného,magnetického pohľadu.

„Možno budem potrebovať ďalšie informácie. Budete ešte k dispozícii?“ spýtala sa a on jej pohotovo nadiktoval číslo na mobil.

O dva týždne už ležala vedľa neho nahá. Rozmýšľala, kto je tá žena, ktorá sa zmocnila jej tela. Nie je to Reba Adamsová,asoň nie tá, čo pochádza z Richmondu v štáte Virgínia. Tá by sa totiž nikdy nevyspala s mužom, ktorého by poznala tak krátko. Škandalózne! Táto žena sa jej videla celkom iná a presne po tom túžila. Ovinula sa okolo neho a bradu si položila na jeho tmavú hruď. Veľmi dobre vedela, že môže každú chvíľu vstať a odísť. S  novonadobudnutou mocou bola natoľko spokojná, že sa jej rozkrútila hlava. Nechcela ho opustiť a netúžila ani po tom, aby to urobil on. Priamo na mieste sa modlila za to, aby zostal.


15

vil to a  teraz si pripadala ako sťahovavý vták, ktorého reťazou

priviazali ku skale na púšti.

Nervózne potriasala nohou. Škŕkalo jej v žalúdku.

„Uvidíme sa neskôr.“ Riki ju pobozkal na tylo.

Neobrátila sa.

Dvere sa otvorili a  zavreli. Poryv studeného novembrového vzduchu jej schladil holé členky. Keď jej popri prednom okne prešiel zeleno-biely pikap s nápisom Americký colný úrada ochrana hraníc, vytiahla z poličky koláč. Aby tri zvyšné kúskyzostali dokonale súmerné, z každého z nich trochu odkrojila. Potom olizla čepeľ noža na maslo.

Popoludní Reba zaparkovala pred Elsie’s German Bakery na

Trawood Drive. Obchod bol menší, ako si predstavovala. Nad

dverami visela vyrezávaná drevená tabuľa: BäCKEREI. Hoci

z  Franklinových vrchov vial silný vietor, v  ovzduší sa držala

vôňa kysnutého chleba a  medovej polevy. Reba si pod bradou

vytiahla golier kabátika nahor. Na El Paso to bol chladný deň,

veď teplota dosahovala iba sedemnásť stupňov.

Nad dverami pekárne sa rozozvučal zvonček a tackavo z nich vyšla tmavovlasá žena so synom. Chlapec držal v ruke spolovice rozžutý praclík posypaný soľou.

„Kedy si môžeme dať medovník?“ spýtal sa.

„Po večeri.“ Mama ho chytila za voľnú ruku.

„Čo bude na večeru?“ Chlapec zahryzol do zauzleného stredu.

„Menudo.“ Pokrútila hlavou. „Jesť, jesť, jesť – nad ničím iným

nerozmýšľaš.“ Ťahala ho popri Rebe. Niesla sa z nich vôňaškorice a nového korenia.

Reba vpochodovala do obchodu, odhodlaná dopátrať saodovedí. Z reproduktora vo výške vychádzala džezovo ladenábigbandová skladba. V kúte sedel akýsi muž a čítal noviny. Na stole

mal šálku kávy a tanier s rezom biskupského chlebíčka. Za


16

rínou sa obracala štíhla, no statná žena so striebristými plavými

vlasmi. Z tácky do košíka presúvala chrumkavé žemle.

„Jane! Dala si tam slnečnicové semienka! Povedala som ti, že to má byť rasca!“ skríkol ktosi spoza závesu, ktorý oddeľovalkaviareň od kuchyne.

„Mám zákazníčku, mami!“ podotkla Jane a  zastrčila si za ucho prameň šedivejúcich vlasov.

Reba spoznala texaský prízvuk z telefónneho záznamníka.

„Čo vám dám? Toto je posledná dnešná várka Brötchen. Sú čerstvé.“ Kývla na košík.

„Ďakujem, no... Som Reba Adamsová.“ Odmlčala sa, alevýraz na Janinej tvári prezrádzal, že ju nespoznala. „Nechala som vám niekoľko odkazov.“

„Objednali ste si koláč?“

„Nie. Píšem pre časopis Sun City. Chcela som urobiť rozhovor s Elsie Meriwetherovou.“

„Aha, prepáčte. Odkazy zvyčajne počúvam v nedeľu, nominulý víkend som sa k tomu nedostala.“ Obrátila sa ku kuchyni. „Mami, niekto za tebou prišiel!“ V rytme džezových trúbokťukala prstami do pokladnice, potom to skúsila znova: „Mami!“

Zarachotil plech na pečenie. „Miesim cesto!“

Jane kajúcne pokrčila plecami. „Hneď sa vrátim.“ Pretlačila sa závesom, pričom odhalila oceľové kuchynské spotrebiče a široký dubový pekársky stôl.

Reba skúmavo hľadela na zlatisté bochníky naukladanév košoch na policiach: Roggenbrot (svetlý ražný chlieb), Bauernbrot (sedliacky chlieb), Doppelback (dvakrát pečený chlieb),Simonsbrot (celozrnný chlieb), čiernolesný chlieb, cibuľovo-ražný chlieb, praclíky, makové žemle, Brötchen (pšeničné žemle).

V  sklenej vitríne ležali úhľadné rady jasne označených múčnikov: marcipánové koláče, mandľové sušienky, tri rozličné druhy

Kuchen (koláčov: lieskové, čerešňovo-syrovéa škoricovo-maslové), mandľovo-medové tyčinky, záviny, biskupské chlebíčky,pomarančové Quittenspeck (dulové cesto), kysnuté koláčiky plnené


17

žervé a Lebkuchen (medovníky). Na papieri prilepenom k pokladnici stálo: KOLÁČE NA OSLAVY NA OBJEDNÁVKU.

Rebe zaškŕkalo v žalúdku. Odvrátila sa od vitrínya sústredila sa na úzke listy kôpru pri pokladnici. Nesmieš, nesmieš,opakovala si. Potom zalovila v kabelke, vytiahla antacidum Tums

s ovocnou príchuťou a užila tabletku. Pripomínala cukríka zasýtila ju.

Zarinčal ďalší plech, potom sa ozval prúd trhanej nemčiny.

Jane sa vrátila s čerstvou múkou na zástere a predlaktiach.„Dokončuje ovocné koláčiky. Dáte si šálku kávy a počkáte, slečna?“

Reba pokrútila hlavou. „Ďakujem. Iba posedím.“

Jane ukázala na stoly v  kaviarenskej časti. Všimla si, že má

zaprášené ruky, a oklepala sa. Do vzduchu sa vzniesla pšeničná

múka. Reba si sadla, vytiahla zápisník a magnetofón. Chcela si

byť istá, že výroky vhodné do reportáže získa už teraz a nebude

sa tam musieť vrátiť. Jane utrela vitrínu čímsi, čo voňalo polevanduliach, potom začala upratovať stoly v kaviarni.

Na stene pri Rebe visela zarámovaná čiernobiela fotografia.

Najskôr sa jej zdalo, že vedľa staršej ženy, možno Elsie, stojí Jane. Obe dámy však boli čudne oblečené. Mladšia mala na

bielych šatách dlhú pláštenku a plavé vlasy začesané dodrdola. Staršia bola v  tradičnom nemeckom dirndli s  výšivkami,

ktoré pripomínali sedmokrásky. Ruky mala zopnuté vpredu

a  pokorne sa usmievala. Mladšia žena bola natočená plecom

k  aparátu a  zubila sa. Trochu sa mračila na fotografa, no oči

jej žiarili.

„Moja Oma a  mama. Vianoce tisícdeväťstoštyridsaťštyri,“

ozvala sa Jane.

Reba kývla k fotografii. „Podobnosť je neodškriepiteľná.“

„Bolo to v Garmischi koncom vojny. O detstve nikdynehovorila rada. Po niekoľkých rokoch sa vydala za otca – len čoprestali platiť zákony o zákaze bratríčkovať sa s cudzími vojakmi.

Osemnásť mesiacov tam pôsobil ako člen Armádnychzdravotníckych zborov.“


18

„To znie ako nádherný príbeh,“ nadviazala Reba. „Dvajaľudia z celkom odlišných svetov sa neočakávane stretnú.“

Jane švihla handrou na čistenie. „Nerodí sa práve tak?“

„Čo?“

„Láska.“ Pokrčila plecami. „Jednoducho vás zasiahne – buch!“ Rozstrekla trochu prostriedku s  levanduľovou vôňou a  utrela stôl.

Láska bola to posledné, o čom sa Reba chcela rozprávať,najmä s neznámou ženou. „Takže otec je Američan a mamaNemka?“ Do zápisníka nakreslila špirálu a dúfala, že Jane budejednoducho odpovedať na otázky a prestane sa vypytovať.

„Áno. Otec bol Texasan, rodený.“ Keď ho spomenula,rozžiarili sa jej oči. „Po vojne požiadal o umiestneniev pevnosti Fort Sam Houston a armáda ho nasadila do Fort Bliss.“Zasmiala sa. „Vždy však vravel, že kdekoľvek v  Texase je lepšie ako v Louisiane, na Floride alebo prekliatom severe.“Pokrútila hlavou, potom zdvihla zrak. „Nemáte rodinu v New Yorku či Massachusetts, však? Dnes na to človek podľa prízvukuneríde. Musíte mi to prepáčiť. Prudko som sa pohádala s istým výrobcom pizze z Jersey. Akosi som potom zatrpkla.“

„Neurazili ste ma,“ ubezpečila ju Reba.

Jeden jej vzdialený bratranec šiel na Syracuskú univerzitu

a  v  New Yorku zostal už navždy. Rodina si nevedela predstaviť, ako niekto môže vydržať tamojšie chladné zimy.Domnievala sa, že nízke teploty prenikajú aj do samotných ľudí. Reba

navštívila severovýchod Spojených štátov iba zopár ráz, navyše

vždy v lete. Obľubovala teplé oblasti. Ich obyvatelia bolizakaždým opálení a usmiati – šťastní.

„Pochádzam z juhu. Z Virgínie. Z okolia Richmondu,“ dodala.

„Čo tu robí dievča z Virgínie?“

„Zlákal ho divoký západ.“ Pokrčila plecami. „Prišla som písať pre časopis Sun City.“

„Dofrasa! Verbujú až v takej diaľke?“ Jane si prehodilahandru na čistenie cez plece.


19

„Ani nie. Povedala som si, že začnem tu a napokon odídem do Kalifornie – do Los Angeles, Santa Barbary, San Francisca.“ Nádej, že si splní tento sen, jej ešte stále nedávala spávať. Zamrvila sa na stoličke. „Som tu však už dva roky.“ Odkašľala si. Takmer stále rozprávala ona, pritom potrebovala, aby sarozhovorila Jane.

„Rozumiem, zlatko.“ Jane sa posadila za stôl v  kaviarenskej časti a levanduľový čistiaci prostriedok položila na dlážku. „Toto je jednoznačne pohraničné mesto. Jeho zmyslom je prechod, prejazd. Niektorí ľudia sa však nikdy nedostanú na druhústranu. Uviaznu na pomedzí toho, kde boli, a toho, kamsmerovali. Po niekoľkých rokoch si už nikto nespomenie na to, kam mal namierené, a tak všetci zostanú tu.“

„To stojí za uverejnenie.“ Reba poťukala perom po stole. „Ste tu už istý čas, pravda?“

„Celý život. Narodila som sa v Beaumontovej nemocnici vo For t B l i s s .“

„Kam teda smerujete, keď už ste tu doma?“

Jane sa usmiala. „To, že sa niekde narodíte, ešte neznamená, že to musí byť váš domov. Niekedy sledujem premávajúcevlaky a ľutujem, že na ne nemôžem naskočiť. Pozorujem, akolietadlá zanechávajú stopy na modrej oblohe, a želám si, aby som bola v jednom z nich. Mama ma vždy pokladala za rojka,fantastu, človeka dvíhajúceho zrak k hviezdam. Nech už somakákoľvek, nesmierne som si želala, aby som taká nebola. Snívanie mi vôbec neprospieva.“


20

Druhá kapitola

PROGRAM LEBENSBORN

STEINHöRING, NEMECKO

20. DECEMBRA 1944

Drahá Elsie,

práve som sa dopočula, že Estónsko obsadila Červená armáda. Tento list píšem s čoraz väčšími obavami o naše dobré nemecké sily a s ľútosťou nad stratou našich mužov. V komplexe v Steinhöringu a vo všetkých priľahlých obytných priestoroch zatemnili okná. Zopár dievčat prišlo o členovrodiny – otcov či bratov. Okrem toho zahynulo niekoľko spoločníkovz programu Lebensborn. Jeden z nich splodil moje dvojčatá. Úbohý Cristof.Stretla som sa s ním iba raz, minulú jar. Ešte nedosiahol ani dvadsaťdva rokov a pokožku mal jemnú ako šupka nektárinky. Na smrť bol primladý.Doháňa ma to do zúrivosti – toto ustavičné mrhanie životmi, toto bojovanie. Chápem, že nie je nič lepšie, ako položiť život za vlasť, no zároveňpreklínam cudzích diablov, ktorí preliali árijskú krv. Nedáme sa pošliapať! Toto všetko iba zapáli našu spoločnú pochodeň a Nemecko zvíťazí! Ako povedal Führer: „Nemeckých vojakov bude vždy sprevádzať sebavedomie ichnároda.“ A naša sebaistota zostane neotrasiteľná.

Namiesto toho, aby sme sa utápali v zúfalstve, v rámci programu sme odhodlaní dosiahnuť, aby oslava najbližších sviatkov bola zatiaľnajompéznejšia. Pomáham zariaďovať výzdobu na Julfest. Už terazvieme, že pozvanie prijali viacerí dôstojníci, ktorí sa dočkali pochvaly.


21

Naši vojaci teraz potrebujú spoločnosť a podporu viac ako kedykoľvek

predtým. V miestnych komunitách hľadáme akékoľvek mäsoa zeleninu. Som odhodlaná upiecť rovnako kvalitný chlieb a chutné sladképečivo ako v otcovej kuchyni. Snažím sa nájsť niekoho, kto zvládne recepty

Schmidtovcov. Keď som musela jesť výtvory steinhöringských pekárov, mala som pocit, že prehĺtam suché blato. Tak veľmi mi chýba domov

a rodina.

Keď sa narodili dvojčatá, mala som na Juliusa iba veľmi málo času.Dúfam, že teraz, keď sú deti v jasliach, sa to už konečne zmení. Priznám to

iba pred Tebou, sestra: bojím sa o ne. Obe sú menšie, ako bol ponarodení Julius. Dúfam, že je to iba následok toho, že sa delili o tú istúmaternicu, a čoskoro budú zdravé a guľatučké ako ktorékoľvek iné árijskédievčatá a chlapci. Nemôžem dopustiť, aby ma pokladali za ženu, ktorá privádza

na svet menejhodnotné potomstvo. Aj tak mi trvalo veľa rokov, kým som

znova počala. Zostať mi dovolili iba preto, lebo som sa osvedčila akoverná dcéra Ríše.

Dôstojníci sa z mojej spoločnosti tešia. Ani Tebe však neopíšem –a nedokázala by som opísať – to, čo som musela robiť, aby som v rámciprogramu mohla zostať po Juliusovom boku. Hoci sa títo muži navonok správajú

vznešene, niektorí z nich majú v posteli priam zhýralé očakávania. Si ešte

panna, Elsie, nevieš, ako to chodí. Každý večer sa modlím, aby siŤa nejaký súcitný Nemec zobral za manželku a nespravil si z Teba milenku. Aj ja

a Peter sme si robili takúto nádej. Spomínam si na posledné Vianoce, ktoré

sme strávili spolu. Požiadal ma o ruku tak, že nám daroval kuchynskékukučkové hodiny, pričom zlatú obrúčku položil ako korunu na hlavudrevenej figuríny. Aký nádherný Prvý sviatok vianočný! Hodiny začali vyzváňať

a prsteň vyletel von. Mutti a Papa boli takí hrdí. Aký jednoduchýa šťastný bol vtedy život.

Ako prebiehajú prípravy na Vianoce? Prichádza do pekárne naprieknedostatku prídelových lístkov veľa zákazníkov? Jedno z tunajších dievčat

má rodinu v Berlíne. Vyhlásilo, že ľudia sa tam tešia aj pripálenýmomrvinkám. Berlínčania vraj vymieňajú drahokamy a zlato za nekysnutý chlieb

a sušené bravčové kože. Podľa mňa sú to klebety, ktoré šíria špióni, abyvystrašili verných. Aj tu panuje nedostatok tovaru, no v ktorýkoľvek deň si


22

možno kúpiť sladký koláč či krígeľ tmavého piva. Ako sa žije v Garmischi?

Ako sa majú Mutti a Papa? Určite im čoskoro napíšem. Zatiaľ im – a Tebe –

posielam veľa lásky.

Heil Hitler!

Hazel

SCHMIDT BäCKEREI

LUDWIGSTRASSE 56

GARMISCH, NEMECKO

21. DECEMBRA 1944

Drahá Hazel,

šťastný Deň svätého Tomáša! V Bäckerei je v tomto ročnomobdobí skutočne rušno. Na miesenie cesta, obsluhu pece, vykladanie na

police a prácu za pokladnicou sme iba traja, preto si nemôžem nájsť

ani chvíľu na to, aby som vychutnala vianočnú náladu. Niektorízákazníci, napríklad Frau Rattelmüllerová, sa správajú priamneznesiteľne. Je taká otravná! Ustavične sa sťažuje a má drzé poznámky

o tom, že si neupravujem vlasy a som lenivá. Alebo sa pýta, či mám

pod nechtami špinu zo včerajška. (Nemám, drhnem si ich každývečer!) Pred Mutti a Papa robí scény, ešte stále ku mne pristupuje ako

k dieťaťu. Akoby somár nadával inému somárovi za to, že má dlhé

uši. V poslednom čase sa správa čudne.

Kedysi prichádzala vo zvyčajnom čase ako všetci ostatní. Už to

však neplatí. Teraz stojí pri zadnom vchode, nakúka do okiena búcha palicou už o pol šiestej ráno. Pritom veľmi dobre vie, že vždyotvárame o šiestej. Myslím si, že sa stáva senilnou. Navyše, tucetBrötchen je obrovské množstvo. Vari nevie, že všade je nedostatok múky


23

a mlieka? Mala by si vidieť, k akým prídelom SS sa uchyľuje otec.

Keď používame ich práškové mlieko a múku, pečivo je tvrdé akokameň. Mnohí zákazníci sa sťažovali na to, že v žemliach našli obliaky

a takmer si vylomili zub. Preto teraz musím preosievať všetkyzásoby, ktoré dostaneme. Frau Rattelmüllerová vyhlásila, že ak si poreže

ďasná a zomrie na infekciu, poškvrníme si ruky jej krvou. Na tústarú bosorku je však okruhliak málo. Obávam sa, že sem bude chodiť

ešte sto rokov, žuť všetok chlieb a trieskať – buch, buch, buch – tou

smiešnou palicou. Nikdy si od nej neoddýchneme.

Dnes som už toho mala po krk, preto som sa spolu s Papazobudila zavčasu a napriek chladu som sa prinútila vstať z postele. (Táto

zima je studenšia ako predchádzajúca. Je taká treskúca, že sneh na

odkvapoch sa vôbec netopí a nevznikajú z neho cencúle. Pamätám

sa, ako sme ich v decembri jedli poprášené cukrom. Povedala si mi,

že snežné víly si na nich pochutnávajú každý večer. Verila som Ti,

lebo som chcela... Uvedomovala som si však, že také bytostineexistujú.) Bola som na prízemí a v rukách som držala tácku s horúcimi

Brötchen. Vtom po ulici dokrivkala Frau v dlhom kabáte a čiapke.

Dvere som otvorila skôr, ako stihla zabúchať palicou. „Dobré

ráno, Frau Rattelmüllerová.“ Usmiala som sa od ucha k uchu. „Vaše

Brötchen už na vás čakajú. Ach, bože. Modlila som sa, aby nebola

zima. Určite vás v noci navštívili škriatkovia, keď ste tak dlho spali.“

Na zdôraznenie som sa ponad plece pozrela na kukučkové hodiny.

„Veď meškáte takmer minútu!“

Papa dostal záchvat smiechu. Rehotal sa tak nahlas, žerozozvučal všetky panvice v kuchyni. Frau bzučala ako podráždenávčela. Namiesto zvyčajného nákupu si vzala dva bochníkycibuľového chleba. Mutti povedala, že Papa slanými slzami zničil celú várku

medovníkov. No stálo to za to. Škoda, že si tu nebola. Rozplakala by

si sa od smiechu ako vtedy, keď si Papa na fašiangovom karnevale

nasadil šašovskú čiapku. Mutti sa však veľmi netešila. Zakázala mi,

aby som si zo stareny uťahovala. Jej život vraj visí na vlásku.Ohradila som sa, že Frau so mnou cvičí už pridlho. Navyše je vojna. Číživot nie je ohrozený?


24

Mama sa nezaprela. Okamžite vytiahla ríbezle, upiekla Thomasplitzchen a ako dar na zmierenie ich odniesla Frau. Keď píšem

tieto riadky, ešte stále je u nej.

Rozmýšľam, čo asi robíš v Steinhöringu. Veľmi mi chýbaš. Vieš

o tom, že si preč už šieste Vianoce? Pripadá mi to ako celá večnosť,

no táto vojna sa mi vidí ešte dlhšia. Nič sa tu nedeje. Zugspitze jenudný a v túto sezónu sa aj tak nikto nelyžuje. Kiežby sme sa mohlivrátiť k moru. Pamätáš sa, keď sme si ako dievčatá urobili výletk juhoslovanskému pobrežiu? Kráčali sme po pláži s obliakmi a na slnku

sme jedli studené uhorky. Boli sme vtedy také šťastné. Zdá sa mi, že

to bolo už pred sto rokmi. Niežeby sme sa tam mohli vrátiť. Vojna,

vojna, vojna. Je všade. Mám jej po krk.

Teraz k lepším správam: Už si sa to dopočula? Nášho priateľaJosefa Huba povýšili na podplukovníka a preveliliku garmischskému SS. Vraj posiela informácie od horských jednotiekReichsführerovi Himmlerovi. Len si to predstav! Nie je však ako ostatní. Hodnosť

ho vôbec nezmenila. Ešte stále každú sobotu prichádza doBäckerei, aby si s otcom zajedol hrozienkový koláč. Mutti tvrdí, že mánajmodrejšie oči v celej krajine, ale povedala som jej, že takýchmužov je plno všade navôkol. Za to, čo pre nás urobil, mu jednoducho

nadržiava.

Ako sa má Julius? Spomenula si, že ho prijali do osobitnejškôlky pre budúcich dôstojníkov. Otcovi takmer odleteli gombíky, keď

som mu to prečítala. Taký je hrdý. Všetci sme pyšní, na vás oboch.

Netráp sa o nás a o Bäckerei. Prídely SS sú malé a nekvalitné,

no viac zásob nedostáva nijaká iná pekáreň v meste. Josef a Papa

uzavreli dohodu. Gestapo každú nedeľu popoludní priveziek zadnému vchodu múku, cukor, maslo a soľ. Papa zasa každý pondelok

odvezie do hlavného sídla vozík s chlebom. Obchody azda aninemôžu ísť lepšie. Viem, že by som sa nemala sťažovať na dlhýpracovný čas. Veď toľko našich krajanov sa má oveľa horšie ako my.

Napísala Ti to Mutti? Pôjdem na nacistický vianočný večierok.

Weihnachtsfeier! Josef povedal, že nastal čas, aby som sa na ňom

zúčastnila. Daroval mi nádherné slonovinovobiele šaty. Visačku


25

strihol, no povedal, že sú z Paríža. Najskôr som si pomyslela, že by

som ich nemala prijať, ale Mutti dal dúhovo sfarbenú pudrenku

v tvare lastúry a Papa fajku z ružového dreva. Predpokladám, že to

budú naše vianočné darčeky. Aké márnotratné! Keďže Josef nemá

rodinu, lipne na Mutti a Papa ako na vlastných rodičoch. Nech im

je zem ľahká. Jeho spoločnosť prišla ako Božie požehnanie. Dúfam,

že sa z nej vykľujú ďalšie vrecia cukru a dary! Šaty slúžia ako dôkaz

jeho dobrého vkusu.

Skôr ako sa vyberiem na večierok, poprosím Papa, aby maodfotil. Chcem, aby si videla šaty. Najbližšie napíšem na Vianoce.

Dúfam, že list dostaneš čoskoro. V týchto časoch doručujú poštu

pomaly.

Heil Hitler!

Tvoja milujúca sestra

Elsie


26

Tretia kapitola

SCHMIDT BäCKEREI

LUDWIGSTRASSE 56

GARMISCH, NEMECKO

24. DECEMBRA 1944

„P

onáhľaj sa, Elsie! Nechceš predsa, aby na teba Herr Hubčakal!“ zvolala Mutti z prízemia.

Elsie zápasila s  gombíkmi na rukavičkách z  kozinky. Zatiaľ ich mala iba raz – ešte pred rokmi na prvom svätom prijímaní. Všetko, čoho sa v nich dotkla, jej pripomínalo čerstvovykysnuté cesto. Keď jej luteránsky duchovný podával kalich, nechala si ich na rukách. Hladká nádoba jej cez kozinku pripadalavskutku božská. Odpila si trochu červeného vína, nie priveľa. Keď ochutnala trpkú krv Pána, inštinktívne si priložila ruku k ústam a zašpinila si prsty na pravej rukavici. Mutti to vyhlásila zaznesvätenie a takmer na celý deň namočila rukavice do zmesi vody a octu. Napriek tomu si ukazovák ponechal modrastý odtieň.

Elsie si na dolnú peru naniesla posledné zvyšky rúžua rovnomerne ich rozotrela. Skontrolovala, či sú všetky sponky skryté, a  silno žmurkla, aby sa jej väčšmi ligotali oči. Bola pripravená. Na svojej prvej oficiálnej nacistickej akcii – debutovom večierku – azda ani nemohla vyzerať lepšie. Šaty, slonovinovobiely šifón s  korálikovým lemom, zvierali s  jej telom správny uhol. Vďaka tomu jej prsia a boky pôsobili okrúhlejšie, ako boli v skutočnosti.


27

Pred zrkadlom našpúlila pery a pomyslela si, že vyzerá presne ako

americká herečka Jean Harlowová vo filme Dievča so zlou povesťou.

So staršou sestrou Hazel sa počas letných prázdninpotajomky vkrádali na matiné, kde sa púšťali pirátske hollywoodskefilmy. Dievča so zlou povesťou si obľúbil sám majiteľ, ktorýzabezečoval premietanie. Zaraďoval ho dva razy do týždňa. Elsie

práve dokončila v Grundschule zhustený kurz angličtinya v replikách postáv dychtivo zachytávala známe slová a frázy. Keď sa

znova začala škola, v spálni pred Hazel hrala celé scény.Vystuovala v  matkiných klobúkoch s  perom, ozdobená  nepravými

perlami. Anglické vety vyslovovala presne, dbala na muzikálnosť intonácie. Bola si istá, že by sa mohla vydávať za dvojníčku

Jean Harlowovej. Potom plavovlasá sexbomba zomrela, a keďže

v kine premietali americké filmy, nacisti ho zatvorili. Tak ako

mnoho iných ľudí, aj majiteľ v tichosti zmizol.

Krátko nato sa členstvo v Bund Deutscher Mädel stalo povinným. Elsie s  Hazel postŕhali nádherné plagáty Jean Harlowovej

a Williama Powella a nahradili ich chladnými obrazmi Führera.

Bol to projekt verejnoprospešných prác, s ktorým prišiel miestny

BDM, a Elsie sa doň zapájala s odporom. Na tejto dievčenskejorganizácii neznášala takmer všetko. S výnimkou pečeniazlyhávala pri akýchkoľvek tréningových aktivitách, ktoré z nej maliurobiť „manželku, matku a ženu v domácnosti“. Nemohla vystáť, že

soboty musela venovať skupinovej gymnastike. Zatiaľ čo Hazel sa

darilo a  bola čoraz obľúbenejšia, Elsie cítila, že uniformy a prísne pravidlá správania ju utláčajú a dusia. Hoci mala len jedenásť

rokov, poprosila Mutti, aby mohla pracovať v  pekárni. Začula,

ako Papa rozpráva o tom, že potrebuje novú predavačku, ktorá by

stála za pultom, prijímala objednávky a  pomáhala zákazníkom.

O  miesto dychtivo bojovala. Zabezpečilo by jej úľavu od BDM

a rodine by ušetrilo výdavky. Hoci Papa súhlasil, presadzovalnárodnú agendu. Elsie mu musela sľúbiť, že sa od staršej sestry naučí

doktrínu dievčenskej organizácie Glaube und Schönheit. Do istej

miery mu vyhovela, lenže potom sa Hazel zasnúbila. BDM


28

zoval účasť vydatých žien. Len čo vyšlo najavo, že Hazel jetehotná, presťahovala sa do Steinhöringu, lebo BDM neprijímal ani

matky. Keď teda Elsie dosiahla vek, v ktorom mohla uvádzaťprincípy do praxe, nemal ju kto učiť. Navyše vo vojnových rokoch sa

jej prioritou stala práca v pekárni. V čase, keď rodinaz finančného hľadiska zápasila o prežitie, nevidela veľkú hodnotuv „harmonickom rozvíjaní mysle, tela a ducha“, o ktoré sa usiloval BDM.

Teraz, niekoľko hodín pred oficiálnym nacistickým večierkom, ľutovala, že na hodinách BDM v  detstve nedávala väčší pozor. Akoby sa snažila predstaviť si chuť ovocia, ktoré videla na maľbách, no nikdy ho nejedla. Mrzelo ju, že Hazel jejnemôže dobre poradiť. V umení príťažlivosti jej jedinú výučbuv dávnych časoch poskytla filmová hviezdička, ktorá si vykračovala na striebornom plátne. Dnes večer ju prvý raz v životesprevádzal muž a nemohla si dovoliť urobiť chybu.

„Tancujete božsky,“ zašepkala po anglicky, keď hľadela dozrkadla a predstavovala si, ako sa William krúti s Jean. Obraz bol striebristý a rozochvený.

„Elsie!“ zvolal Papa.

Elsie si rýchlo prehodila cez plecia pláštenku farbyburgundského vína a naposledy sa pozrela do zrkadla. Kultivovaná žena, ktorú v ňom zbadala, sa jej páčila. Zišla dolu schodmi.

Na ich konci Mutti v najlepšom dirndli, ozdobenom vyšitými plesnivcami, zametala omrvinky, aby ich nebolo vidieť. Povyleštenej dlážke škrabotala drsná metla.

„Pochybujem, že Josef si bude všímať kúsky Doppelbacku.Nechaj myšiam vianočný darček.“

Keď ju Mutti zbadala, prestala zametať. „Ach ja, dnes večer sa vyrovnáš všetkým tým vyparádeným dievčatám.“

„Sľúbila som Hazel, že jej pošlem fotku,“ naznačila Elsie.

Papa šiel pohľadať aparát Bosley.

Mutti jej upravila záhyby pláštenky s kapucňou. „Nezabudni sa smiať na jeho vtipoch,“ pripomenula jej. „Mužom sa to vždy páči. A snaž sa byť... zdržanlivá. Führer si to na ženách cení.“


29

Elsie zašomrala: „Viem, viem. Netráp sa o mňa, Mutti.“

„Prosím, zlatko. Skús to.“

Elsie sa jej vytrhla z rúk. „Našiel si ho, Papa?“ zvolala.

Mutti sa nevzdávala: „Nesprávaj sa ako cigánka či Židovka –

sú to nepredvídateľné nátury. Spomeň si na sestru, ktorúzaradili do programu. Na Bäckerei. Herr Hub je k nám taký štedrý.“

Odkašľala si. „Keby nebolo jeho láskavosti, boli by sme na tom

rovnako zle ako ostatní. Pozri sa na Herr Kaufmanna. Uprostred

dňa za ním prišlo gestapo a  odviezlo ho do jedného z  táborov.

Previnil sa iba tým, že zakázal synovi vstúpiť do DeutschesJungvolk. Jedno protirečivé slovo – nič viac netreba, Elsie.“

Papa sa vrátil s Bosleym. „Nie som si istý, či sa filmnepoškodil.“ Otvoril uzávierku a otočil gombíkom.

„Kein Thema,“ vzdychla si Elsie.

Mutti sa priveľmi znepokojovala. Ako väčšina žienv Nemecku, aj ona chcela mať vzorné deti, dokonalé manželstvoa domácnosť, ktorá by mohla slúžiť ako príklad dekóra. Hoci sa Elsieusilovala zo všetkých síl, stanoveným normám nikdy nevyhovovala.

„Bude tu každú chvíľu. Papa, ponáhľaj sa.“ Elsie sa postavila vedľa Mutti a úpenlivo sa modlila, aby ich dnes večernesklamala. Chcela, aby na ňu boli hrdí.

„Pozrite sa,“ ozval sa Papa. „Dve z troch najkrajších žienv Nemecku. Budeš dobrá manželka, Elsie. Ako vraví Führer...“Odmlčal sa a  zdvihol do vzduchu vystretú dlaň. „‚Váš svet je váš

manžel, vaša rodina, vaše deti a vaša domácnosť.‘ Mutti a Hazel

sú skvelé príklady.“

Počas posledných šiestich mesiacov o nej Papa ustavičnehovoril ako o manželke a zakaždým citoval Führera. Šlo jej to na nervy. Nevedela pochopiť, prečo ľudia opakujú vety iných.Nikdy to nerobila. Mala predsa vlastné myšlienky.

„Gut. Rozumiem. Budem sa správať najlepšie, ako viem.A teraz ma odfoť.“

Papa sa zozadu zahľadel do aparátu. „Luana, primkni sa k dcére.“


30

Mutti mu vyhovela. Šírila sa z nej vôňa kôpru a varenej raže.

Elsie sa zľakla, že sa na ňu prenesie. Aby medzi nimi vzniklamedzera, vystrela plecia.

„Pripravené?“ Papa zdvihol prst nad gombík.

Elsie sa usmiala do objektívu a  modlila sa, aby Josef prišiel

čo najrýchlejšie. Nemohla sa dočkať svojho prvého pohárašamanského. Veď jej ho sľúbil.

„Je to nádherné,“ podotkla Elsie, keď šofér zaparkoval prednacistickou banketovou sálou na Gernackerstrasse.

Zrubovú chatu zdobili balkóny s  vyrezávanými srdcami

a  pestrofarebné fresky, ktoré zobrazovali pastierov v Lederhosen, barónky s drahokamami a anjelov s roztiahnutýmikrídlami. Z  každého okna viseli červeno-čierne zástavy so svastikami. Trepotali sa v horskom vetre, akoby aj ony chceli vzlietnuť. Svetlá, zapojené do kaskády, boli majstrovsky rozvešané nad snehom. Dávali vyniknúť cencúľom a na budovu ako kruhový luster vrhali pôsobivé tiene. Inovaťou pokryté odkvapy pripomínali cukrovú polevu na medovníkoch. Vyzeralo to tam ako v perníkovej chalúpke. Sťa v rozprávke od bratov Grimmovcov.

„Ste nádherná.“ Josef si položil dlaň na jej koleno. Cez vlnenú

pláštenku a šifónové šaty k nej prenikala jeho horúčava.

Šofér otvoril dvere. Aby sa účastníci nepošmykli alebo sinezamazali ligotavé topánky, položili na sneh koberec farbyburgundského vína. Josef chytil Elsie za ruku a pomohol jejvystúiť z  taxíka. Urobila to rýchlo, aby jej slonovinovobiely odev

a  krištáľové drahokamy zakryli chodidlá. Hoci jej Josef kúpil

šaty, nemala k nim vhodnú obuv. Zdráhavo si od mamypožičala najkrajší pár čiernych topánok s prackami v tvare písmena T,

ktoré aj po hodine leštenia vyzerali obnosené.

Josef ju chytil za ruku a prevliekol si ju cez ohnutý lakeť.„Nemali by ste byť nervózna,“ upokojoval ju. „Veď máte krásnu


31

meckú tvár. Obľúbia si vás, len čo vás zbadajú.“ Prstom v koženej rukavici sa dotkol jej líca. Žalúdok jej poskočil. Rovnaký

pocit zažívala vtedy, keď k tomu, aby sa praclíky upiekli natvrdé tehly, chýbala už len chvíľka. Vedela, čo má robiť: rýchlo ich

vytiahnuť z pece a dať ich chladiť k oknu. Teraz, keď bolaoblečená ako filmová hviezda, sa však cítila bezradná. Zhlboka sa

nadýchla. Do nosa jej udrela vôňa horiacej borovice. Oči jejzačali slziť. Svetlá sa zliali dokopy, a aby si udržala rovnováhu,zovrela Josefovi rameno.

„No tak.“ Potľapkal ju po ruke. „Hlavne sa usmievajte.“

Poslúchla ho.

Dvere budovy sa otvorili a  ticho preťal zvuk huslí. Keď sa ocitla dnu, vrátnik jej vzal pláštenku. Koráliky vrhali naJosefovu uniformu miniatúrne dúhy.

„Heil Hitler, Josef!“ pozdravil ho zavalitý muž s  krátkymi fúzmi nad hornou perou a so zvyškami akéhosi lepkavého jedla, ktoré sa mu v nich zachytili.

Elsie si predstavila, čo ďalšie mu tam mohlo uviaznuť,a snažila sa skryť zhnusenie.

„A kto je toto?“ spýtal sa chlapík.

„Dovoľ, aby som ti predstavil Fräulein Elsie Schmidtovú.“ Josef prirazil päty k  sebe. „Toto je major Günther Kremer zo Sicherheitspolizei.“

Elsie prikývla. „Teší ma.“

Kremer sa obrátil k Josefovi. „Očarujúca.“ Žmurkol naňho.

„S  Güntherom sa poznáme už veľa rokov. V  Mníchove bol jedným z mojich mužov. Prišla dnes večer aj Frau Kremerová?“

„Ja, ja. Je niekde tu.“ Mávol rukou poza plece. „Určite sa

s  niekým zhovára o  cínových lyžiciach či nejakom podobnom

nezmysle. Vypijeme si?“

Nasledovali Kremera chodbou lemovanou nacistickými zástavami a jedľami ozdobenými kandizovaným ovocím.Rozprával o víne, jedle a o spoločenskej smotánke, ktorá prišla na akciu.

Elsie ho nepočúvala, priveľmi ju uchvátila nádherná scenéria.


32

Splnilo sa jej všetko, o  čom snívala. Bolo to presne ako v honosných tanečných sálach a na sviatočných večierkochv hollywoodskych filmoch, na ktoré si pamätala z detstva. Rozbúšilo sa

jej srdce. Ach, ako len túžila po tomto prostredí – po Josefovom

svete moci, prestíže a nehatenej eufórie. Patrili doň všetcia všetko v tejto miestnosti, ako ovocná poleva na jahodový koláč.Celkom zabudla na zaprášenú dosku či čierny popol v peci, nazamazané prídelové lístky a ťažko zarobené mince v dlani, ktorú

mala teraz umytú a čistú. Pri Josefovom boku sa mohla tváriť, že

patrí medzi nich, cítiť sa ako princezná Tretej ríše. Mohla sinahovárať, že okolitý svet nie je plný hladu a strachu.

Chodba viedla do impozantnej banketovej sály. Na dlážke sa vynímali dlhé biele stoly, pri každej štvrtej stoličke stál veľký rozvetvený strieborný svietnik. Na pódiu sedelo kvarteto.Všetky sláčiky sa súčasne pohybovali dopredu a dozadu. Natanečnom parkete pomaly krúžili páry, pripomínali miniatúrne figúrky na hodinách. Muži mali na sebe uniformy SS. Vznikal tak vzor svetlohnedých sák a cviklovočervených pások narukávoch. Ženy, mladé i staršie, zdobili scénu šatami jasnýchodtieňov – slivkového, marhuľového, oranžového, uhorkovozeleného.

Korpulentná brunetka v šarlátových šatách z lamé si prezrela Elsie od hlavy až po päty a zastavila sa pri chodidlách. Elsiesledovala jej pohľad až k špičke jednej z maminých čiernychtopánok s prackou v tvare písmena T. Rýchlo ju zasunula späť pod lem. Pristúpil k nej čašník s podnosom, na ktorom sa vynímali vysoké poháre s perlivým svetlým vínom. Josef vzal jeden z nich a podal jej ho.

„Nech sa páči. Vždy dodržím slovo. No dávajte si pozor.Človek spozná účinky šampanského až po tom, čo ho prvý raz v y s k ú š a .“

Šampanské. Vyschlo jej v ústach. Zatiaľ sledovala iba to, ako sa filmové hviezdy pri popíjaní tohto nápoja dostávajú donálady. Dúfala, že rovnaký čarovný efekt sa dostaví aj teraz. Chytila pohár a žasla. Až dovtedy farbu šampanského nepoznala. Bolo


33

svetlozlatisté, ako pšeničné steblá tesne pred žatvou.Odhadova

la, že bude sladké ako med a sýte ako chlieb. Olizla si perya od

pila si.

Zaútočili na ňu ostré bublinky. Víno bolo veľmi suché, pri

pomínalo jej droždie, ktoré napučalo vo vode. Aby honevypľu

la späť do pohára, prehltla ho. Nestačila však skryť výraz, ktorý

sa jej zjavil na tvári.

Josef sa zasmial. „Zvyknete si.“

„Znova si odpite – a potom ešte raz. Ak vám nezachutí ani po

treťom glgu, zvyšok vypijem za vás,“ ozval sa Kremera zachech

tal sa. Objemné brucho mu vytláčalo gombíky saka.

Spomenula si na maminu radu a so sebazaprením saprinúti

la do ľúbezného smiechu. Koniec koncov, bol to Josefov priateľ.

Chcela, aby ju mal rád. Poslúchla ho teda a znova si odpila. Aby

mala po probléme, pokúsila sa obrátiť do seba celý pohár.

„Na zdravie! Zdá sa, že si si priviedol zdatnú Fräulein,“podo

tkol Kremer. „Čo keby som si s vami zatancoval? Josef vámza

tiaľ prinesie ďalší pohár.“

Elsie pozrela Josefovi do očí. „Nejde mi to dobre,“ priznala.

„Na tom nezáleží.“ Kremer chytil Elsie za lakeť a odviedol ju

na tanečný parket. „Sľubujem, že to bude pomalý tanec.“Pritia

hol si ju k sebe, jednu ruku si položil na jej kríže, druhou jejzo

vrel prsty v rukavici. Napätou uniformou jej vtláčal koráliky šiat

do pokožky. Zdalo sa jej, že ich spája tisíc klincov.

Obzrela sa za Josefom. Usmial sa a  zdvihol prázdny pohár.

Keď sa obrátil, aby privolal čašníka, Kremer jej vzadu zasunul

ruku pod šifón.

Odtiahla sa a zapýrila sa. „Herr Kremer!“

Schytil ju za ruku a prudko pritiahol k sebe. „Pst! Je večierok.

Neurobte scénu, Fräulein.“ Zazubil sa a vtancoval s ňou hlbšie

do davu. „Chcel som sa s vami pozhovárať v súkromí. Aby ste

rozumeli, niektorým ľuďom sa vidí čudné, že muž s Josefovým

postavením si našiel nevzdelanú dcéru bežného pekára. Veď má

oveľa lepšie možnosti vrátane vašej vlastnej sestry.“


34

Keď spomenul jej študijné výsledky, zvraštila tvár. Zatiaľ čo Hazel navštevovala gymnázium a  zmaturovala ako najlepšia z triedy, Elsie nedokončila ani druhý stupeň základnej školy a na plný úväzok začala pracovať v pekárni. Hoci sa s majorom Kremerom práve zoznámila, očividne mal podrobné informácie o nej i o jej rodine.

„V  dnešných časoch sa nasadzuje množstvo špiónov. Pekné nové tváre vždy vzbudzujú podozrenie.“ Naklonil sa k  nej a z nepríjemnej blízkosti si ju prezeral. Horúci dych mu páchol po skazených vajciach.

Elsie prudko odvrátila tvár. „Moja rodina pozná Josefa roky.“

„Ja. Ktovie, koľko tajomstiev ste už zhromaždilia odovzdali nepriateľom.“

„Nie som špiónka!“ zasyčala. „Papa pečie chlieb pre nacistické

ústredie v Garmischi. Sestru zaradili do programu Lebensborn.“

„Nezaujímajú ma oni, ale vy.“ Olizol si zuby.

Krúžili po parkete. Žena s pávími perami v striebristýchvlasoch potiahla nosom, keď si s Elsie vrazili do lakťov. Elsiepreglgla. Krútila sa jej hlava. Bola verná Nemka, ako však môžedokázať lojálnosť? Musela sa spoľahnúť na svoje slovo.

Kremerova uniforma páchla po pote a  cigaretách. Elsie v  hrdle stúpali bublinky šampanského. Najradšej by mu bola vylepila facku a zavolala Josefa, no ostré bodanie, ktoré cítila pri dotyku s Kremerovou uniformou bezpečnostnej polície, jejpriomenulo možné následky. Nielen pre ňu, ale aj pre jej rodinu. Všetku kyslosť preto radšej prehltla.

Pieseň sa skončila. Členovia kvarteta odložili sláčiky, postavili sa a uklonili.

„Tu ste, drahá.“

Elsie sa preľakla. Vyskočila a vyrazila Josefovi z ruky pohár. Pokropila ich spŕška perlivého vína.

„Prepáčte.“ Z  chlopní saka mu utierala kvapôčky nápoja. Vďaka škrobu doň nevsiakli. Jej šaty už také šťastie nemali,šamanské jej zmáčalo slonovinovobiely dolný lem.


35

„Nič sa nestalo.“ Chytil ju za rameno. „Poznám čističa, ktorý pomocou lúhového mydla a kefy z kančích štetín odstráničokoľvek.“ Pobozkal ju na ruku.

„Ďakujem za tanec. Bolo to úžasné.“ Kremer prirazil päty k sebe, nasadil samoľúby úsmev a odišiel.

Vedúci kvarteta vyšiel na pódium. „Dámy a páni, sadnite si, prosím. Začne sa vianočné predstavenie.“

Josef ju viedol k  stredu banketového stola. Na vzdialenom konci sedeli Kremer a Frau Kremerová, tmavá vyžla s bezkrvnými lícami a ostrým nosom. Zachytila Elsin pohľada prižmúrila oči.

Aby sa na ňu Elsie nemusela dívať, otočila si stoličkuk Josefovi. „Josef,“ oslovila ho rozochveným hlasom. Aby sa upokojila,

odkašľala si. „Musím sa s vami rozprávať o...“

„Pozrite sa, pozrite sa!“ prerušil ju a ukázal na javisko.„Máme prekvapenie. Páči sa vám hudba? Wagner, Hotter, Clemens Krauss?“

Elsie si prestala cítiť prsty. Rozopla si mušketierske gombíky na rukaviciach a  potiahla za prsty, ktoré jej predtým zmáčalo šampanské. „Ja, ale ešte nikdy som nebola v opere.“

Zvraštil čelo. „V  tom prípade by som vám mal poslať nejak é pl a t ne .“

Elsie nevlastnila gramofón, no nebola natoľko pokojná, aby sa teraz púšťala do vysvetľovania. Zložila si rukavice a okamžite si pripadala nahá. Vzduch, ktorý jej narážal do dlaní, juobťažoval. Aby sa vzchopila, preplietla si prsty rúk.

„Josef,“ pokúsila sa znova.

„A  teraz!“ zvolal vedúci kvarteta. „Krátke hudobné predstavenie, ktoré vám spríjemní večeru.“ Spustil mikrofón, postavil predeň malý stolček a s husľami v rukách sa posadil.

Josef si poťukal ukazovákom po perách. „Neskôr,“ zašepkal.

V  sále sa ozval mrmot, ktorý prezrádzal zvedavosť účastníkov. Keď územčistá členka SS-Gefolge s prameňom bielychvlasov v strede čela priviedla po schodoch na pódium chlapca, v sále


36

zavládlo ticho. Mohol mať najviac šesť či sedem rokov. Mal na

sebe jednoduchú bielu ľanovú košeľu, farebne zladené rukavice, čierne nohavice a motýlika. Bol by vyzeral ako ktorýkoľvek

iný chlapec, ktorého vyobliekali na Štedrý večer, vlasy mal však

oholené až k lebke a pleť viditeľne žltkastú. Zdalo sa, že jeho tvár

nemá nijaké črty. Kráčal ako prízrak. Žena mu naznačila, aby

sa postavil na stolček. So sklonenou hlavou ju poslúchol. Potom

zdvihol oči, ktoré boli veľké a trblietavé ako pramenitá voda.

Vedúci kvarteta zahral na husliach dlhý vysoký tón. Chlapec

zovrel ruky v päste, dal si ich v bok, zhlboka sa nadýchol, otvoril

ústa a začal spievať. Jeho kontratenor sa ozýval až na chodbách.

Všetci stíchli a otočili k nemu hlavy. Hlas mal čistý a jemný ako

čerstvé maslo, Elsie priam vyrazil dych. Tichú noc počúvala celý

život, sama ju spievala, ale ešte nikdy neznela takto.

„Všetko spí, všetko sní...“

Husle zmĺkli, no chlapcov hlas sa šíril ďalej.

„Ríšsky kancelár bez pomoci stráži Nemecko vo dne v noci...“

Skôr ako dospieval, začala sa podávať večera. Čašníci cinkali

porcelánovými taniermi na lakovaných podnosoch a dopripravených kalichov nalievali víno farby drahokamu. Znova sarozrúdila diskusia. Nejaká žena sa zasmiala až prihlasno.

„Stále sa o nás stará, stále sa o nás stará...“

Elsie zatvorila oči.

„Víno?“ spýtal sa zozadu čašník.

„Tichá noc, svätá noc...“ Chlapcov hlas sa vôbec nekolísal,nikdy nebol nad či pod tónom.

Elsie narástla v hrdle hrčka. Emócie, ktoré až dovtedypotláčala, náhle prekypeli.

„Má nádherný hlas,“ podotkol Josef.

Elsie prikývla a zažmurkala slziacimi očami. „Viete, odkiaľ

pochádza?“

„Spieval väzňom, ktorí prichádzali do dachauského tábora,“

vysvetlil Josef. „Začul ho Sturmscharführer Wicker a  zariadil,

aby vystúpil na niekoľkých slávnostných večeriach. Všetkým sa


37

páčil. Má jedinečný hlas. Ak pozabudnete, odkiaľ pochádza,

uchváti vás.“

„Ja, jedinečný.“ Elsie sa spamätala.

„Prines nám slávu a zdar, Nemecku všetku moc daj.“Chlaec dospieval.

Huslista podišiel k  mikrofónu. „Budem citovať Führera: ‚Všetka príroda predstavuje gigantický boj medzi siloua slabosťou, večné víťazstvo silných nad slabými.‘“ Prirazil päty k sebe a straníckym spôsobom zdvihol sláčik. „Guten Appetit!“

Nadšené zhromaždenie spustilo skutočnú kakofóniu –rinčalo striebornými servismi a rapotalo. Huslista spustil novú pieseň a chlapec sa znovu dal do spevu. Elsie v tom hluku takmernerozlišovala slová.

„Je Žid?“ spýtala sa Josefa.

„Jeho matka bola židovská speváčka, otec zasa poľskýskladateľ. Hudbu má v  krvi.“ Josef rozlomil Brötchen a  obe polovice potrel maslom.

„Aj môj synovec Julius spieva. Hazel tvrdí, že celkom dobre.“

„Niekedy by nám mohol potešiť uši.“ Jednu polovicu položil na Elsin tanier. „Dnešné predstavenie je chlapcovo posledné. Zajtra sa vracia do tábora. Vzhľadom na to, čo všetko sa deje v Ardenách...“ Žul chlieb a prehĺtal. „Ospravedlňujem sa. Nie je to téma vhodná na Vianoce.“

O  táboroch sa prvýkrát dozvedela pred niekoľkými rokmi, keď raz uprostred noci zmizli Grünovci, maloobchodníckarodina, ktorá predávala najlepšie mydlá a šampóny v oblasti. Do ich obchodu zašla najmenej raz za mesiac. Ich syn Isaac mal o dva roky viac ako ona a bol najkrajší chlapec v meste. Jedného dňa si kúpila mydlo s mliekom a medom, vtedy na ňu žmurkol. Keď ležala v horúcej vani a stúpajúca para ju zahaľovala ako voňavý závoj, potajomky naňho myslela. Teraz sa pri tej spomienkecítila zahanbene. Hoci boli Židia, komunita si ich obľúbila.Potom im zrazu obchod zadebnili a označili nápisom Juden.Odvtedy boli nezvestní.


38

Po týždni, keď čakala v rade v obchode, začula, akoobuvníkova manželka šepká mäsiarovi, že Grünovcov poslali do dachauského tábora. Tam ich vraj postriekali lúhovou vodou, akoby boli dobytok. Keďže mali oholené hlavy, nepotrebovali šampón. Len čo si to Elsie predstavila, vybehla z dverí. Keď sa jej Mutti spýtala na jahňacinu, odvetila, že nijakú nemali, hoci mäsiar očividne choval pol tucta mladých oviec. O tom, čo sa dozvedela, nepovedala ani rodičom, ani nikomu inému. Na Grünovcov sa radšej nepýtala. Nerozprávalo sa o  nich. Aj keď obuvníkova manželka neklebetila tak ako iné ženy v meste,Elsie si povedala, že jej nebude veriť. Tomuto malému chlapcovi však hlavu celkom isto oholili.

Josef privoňal k vínu a odpil si. „Chcel by som sa s vamizhovárať o  niečom inom.“ Siahol do saka uniformy a  vybral akúsi škatuľku. „Keď som ho zbadal, pochopil som, že to je znamenie.“ Otvoril veko, pričom odhalil zlatý zásnubný prsteň ozdobený rubínmi a  diamantmi. „Myslím si, že by sme spolu boli veľmi šťastní.“ Nečakal na odpoveď a nasadil jej ho na prst.

Vyrušili ich čašníci, ktorí medzi svietniky začali klásť veľké podnosy. K  Elsie smeroval rypák opekaného prasiatka. Očné gule na ňu upierali prázdny pohľad, chrupkavé uši sa dvíhali, akoby ešte stále počúvali. Zviera lemovali misy so zemiakovým krémom, vzadu sa vynímali biele klobásy, ktoré tvorili desivý chvost. Hoci toľko jedla v živote nevidela, pocítila silný odpor a dvíhal sa jej žalúdok.

„Stanete sa mojou manželkou?“

Zvonilo jej v ušiach. Josef bol takmer dvakrát starší než ona. Bol to otcov priateľ, mohla ho mať rada ako láskavého strýka či staršieho brata, no nie ako manžela. Pohľady okolitých nacistov ju drvili ako luskáč s drevenými zubmi. Josef čakal, pôsobilnenútene a sebavedome. Vždy ju takto vnímal? Bola taká naivná, že si nevšimla náznaky?

Vo svetle sviečok nadobudli drahokamy krvavočervený odtieň.

Elsie si položila ruky do lona. „To je priveľa,“ odvetila.


39

Josef sa vidličkou zaprel do brucha prasiatka a nakopil si na tanier vláknité mäso. Nato vzal Elsin tanier a  postup zopakoval. „Viem. Nemal som sa pýtať práve dnes večer, veď je tu tak rušno. No nezdržal som sa.“ Zasmial sa a pobozkal ju na líce. „Vskutku skvelá via



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist