E-kniha: Paul McCartney: Biografia – Philip Norman

Paul McCartney:

Biografia

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.sk

www.albatrosmedia.sk

Philip Norman

Paul McCartney: Biografia – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

Philip Norman

PAUL McCARTNEY

Biografia

PAUL McCARTNEY5

OBSAH

Prológ: Všetky naše včerajšky 9 Časť 1: Schody do raja

1 Haló, pane! Dajte mi libru a ukážem vám, kde býval Paul McCartney! 23

2 Sendviče s pocukrovanými jablkami 30

3 Vtiahol som sa do ulity 43

4 Ako sa robí štýl 49

5 Ako noc a deň 62

6 Keď boli s Paulom spolu, John vždy úplne ožil 76

7 A čo z teba akože bude, Paul? Tommy Steele? 88

8 Je to tu blázinec. Nikto nechodí spať. 101

9 Paul, zaspievaj „Searchin“! 112

10 Prosím ťa, učesala by si mi chlpy na nohách? 126

11 Len si to predstavte! Little Richard má na sebe moju košeľu! 136 Časť 2: Beatles – ťahúň aj manekýn

12 Vieš, že spí s otvorenými očami? 151

13 Mávla rukou a zmenila mi život 166

14 Šťastie, zdravie a koláčiky z marcipánu 177

15 Takto chlapci z Beatles žijú po večeroch 189

16 Áno, je to veľké. Ja mám rád veľké domy. 202

17 Akoby na myse pristál mimozemšťan 217

18 Vracia sa nám Jim Mac Jazz Band 226

19 Nezodpovedný idiot 238

20 Paul nič z toho veľmi nevnímal 247

21 Krásne miesto, kde si krásni ľudia môžu nakúpiť krásne veci 258Láska na prvý pohľad, ako z učebnice 266

23 Našiel si ju, tak ju chyť a nepúšťaj 280 Časť 3: Paul McCartney autobiografia

24 „Opäť si sa hral na streche, tvojej mame sa to nepáči.“ 297

25 „Peniaze, choďte do čerta!“ 312

26 „No tak, plač! Budeš v novinách.“ 324

27 „Paul je stále s nami.“ 335

28 „Bol to bolestivý, prázdny pocit, ktorý mi proste preletel dušou.“ 349

29 „Bolo to takmer, akoby som spáchal príšerný zločin.“ 364

30 „Do čerta, tu sme to fakt posrali.“ 378

31 „Choďte do čerta, nahrám album a vy budete ľutovať,

že na ňom nie ste.“ 393

32 „Môj starý odcudzený snúbenec Paul.“ 407

33 „Chlapče, keby som ja bol Paul McCartney, kúpil by som si cestu.“ 421

34 „Šetrili sa pre neho.“ 432

35 „Hej, Paul, poznáš pesničku Mull of Kintyre? Je kurevsky dobrá!“ 442

36 „McCartneyovský rozmar na punkových steroidoch.“ 454

37 Väzňom v Japonsku 464

38 „Všetkých to omráčilo na zvyšok života.“ 475 Časť 4: Niesť tú váhu

39 „Vráť mi moje deti, Lew.“ 487

40 „Približne tak blízko, ako sa môžete dostať k ne-filmu.“ 496

41 „Kúpil som tvoje piesne, Paul.“ 508

42 „Vy ste také milé publikum.“ 520

43 „Driem ako mulica, fakt. Driem ako poondiata mulica.“ 533

44 „Každý chcel byť čerešničkou na torte. Nikto nechcel byť tou tortou.“ 544

45 „Tento list prichádza s láskou od tvojho priateľa Paula.“ 555

46 „Vyžarovala z neho nádej.“ 568

47 „Dovoľ, aby som ťa navždy miloval.“ 578

PAUL McCARTNEY7

Časť 5: Späť vo svete

48 Osamelé mesto 589 49 „Chýba mi len noha. Srdce zostalo.“ 601 50 „Hej, tá je dosť dobrá. To je jedna z tých tvojich?“ 613 51 „Vy toho veľa nepoviete, že, Paul?“ 626 52 „Nemohla by si dovoliť žalovať všetky noviny, ktoré by žalovať chcela.“ 637 53 „Tá odpornosť je výnimočná dokonca aj na britské

bulvárne štandardy.“ 651 54 „Jeho žena, matka, milenka, dôverníčka, obchodná partnerka

a psychologička“ 661 55 „Vždy príde okamih, kedy si poviem: ,Zvládnem to? ‘ “ 671

Epilóg: „Dovidenia, Phil.“ 679 Poďakovanie 686

PAUL McCARTNEY9

PROLÓG

Všetky naše včerajšky

4. decembra 1965 vystúpili Beatles v City Hall v Newcastli na svojom poslednom britskom turné. Mal som dvadsaťdva a  pracoval som ako reportér pre miestnu redakciu novín Northern Echo, čo bol regionálny denník vychádzajúci na  severovýchode Anglicka. Zadanie z  redakcie znelo jasne: „Choď tam a  skús si s  nimi pohovoriť.“

Vyrazil som s  pocitom, že nemám najmenšiu šancu. Beatles už boli dva roky to najväčšie, čo sa v  pop music  – a  nielen v  nej  – široko ďaleko urodilo. Ja som neznamenal nič. Čo nového by som o nich asi tak mohol vymyslieť? A že si s nimi mám pohovoriť? Pred odchodom na  turné vydali platňu Rubber Soul, predtým trhal v kinách rekordy ich druhý film Pomoc!, mali za sebou prielomové vystúpenie na  štadióne Shea Stadium v  New Yorku a  kráľovná im udelila Rád Britského impéria. A ja som sa mal pustiť do sporu nielen s regionálnou tlačou zo severovýchodu, ale tiež s celoštátnymi novinami a televíziou. Aj keby som sa ku kapele dostal na dostrel, prečo by preboha mrhali časom s nejakou nulou z Northern Echo?

Ako každý chlapec, čo vtedy žil na západnej pologuli, som denne sníval o tom, aké by to bolo byť jedným z  Beatles. A  v  mojom prípade nebolo pochýb o  tom, koho by som si vybral. Najlepšie z nich vyzeral Paul, o rok starší ako ja, proste klasický fešák. O Johnovi sa toto povedať nedalo, hoci nepochybne priťahoval ľudí ako magnet. George mal príma postavu, ale nepekné zuby, a Ringo bol... proste Ringo. Keby tie davy dievčat a slečien, čo sa okolo nich zhromažďovali, mali v hlave štipku rozumu, jednoznačne by to u nich musel vyhrať práve ľavoruký basgitarista. S jemnými rysmi tváre a nevinným pohľadom vyzeral takmer zženštilo, zachraňovali ho len rašiace fúzy na brade.

V typickom beatlesovskom oblečení vyzeral zo všetkých štyroch najelegantnejšie – pristali mu vysoké roláky aj košele s výrazným golierom, menčestráky, ktoré kedysi nosili leda tak sedliaci na  poliach, aj kožené bundy, v  tom čase ešte stále nepríjemne pripomínajúce nacistické vojská, aj vysoké topánky naposledy vídané u  edwardiánskych švihákov. Z  celej kapely si tiež zjavne najviac užíval rastúceho

PAUL McCARTNEY10

bohatstva. Živo si spomínam, s akou nevýslovnou závisťou som raz hľadel na spoločenský stĺpček v New Musical Expresse. Stálo v ňom: „Paul McCartney z Beatles si objednal nové auto – Aston Martin DB5.“

Stal sa hovorcom kapely v  čase, keď funkcia hovorcov ešte poriadne neexistovala, a  naplno v  tejto úlohe využil svoj šarm, dobrú náladu, vyberané správanie i  neprehliadnuteľnú vybrúsenú eleganciu. Vždy pôsobil dojmom, že sa usiluje o niečo výnimočné, napríklad ako keď začal chodiť s populárnou mladou herečkou Jane Asherovou. A  zároveň žiadny z  Beatles nevyzeral spokojnejšie počas živých vystúpení s ich rozbesnenou a chaotickou atmosférou. Kamarát mi rozprával, ako na koncerte v Guildhall v Portsmouthe nejaká fanúšička v extáze hodila na pódium plyšového medvedíka. Paul ho zobral, posadil si ho na krk basgitary a odohral tak celé vystúpenie.

A teraz som teda v tom sychravom počasí čakal pri zadnom vchode City Hall v  Newcastli spoločne s  ďalšími novinármi, medzi ktorými nechýbal ani kamarát David Watts zo sesterskej redakcie Northern Despatch. Trištvrte hodiny pred začiatkom koncertu k  chodníku prirazila čierna limuzína Austin Princess. Mala za  sebou cestu hustým snežením z  Glasgowa a  vystúpili z  nej štyri postavy s  najslávnejšími účesmi na svete. Náš hlúčik vzal na vedomie ako jediný John a vykríkol akýsi ironický pozdrav. Navzdory chladnému počasiu nemal na sebe kabát, iba džínsy a biele tričko potlačené nejakým nápisom, čo som vtedy videl vôbec prvýkrát v živote. Nedokázal som prečítať, čo je tam napísané, ale najskôr to asi tiež bolo čosi ironické.

V  tých nevinných časoch tvoril kompletnú ochranku jediný starší strážca pri zadnom vchode. S  Davom sme ho celkom ľahko presvedčili, aby nás pustil ďalej, a o pár minút sme už stáli na chodbe pred šatňou Beatles. Tú tiež nikto nestrážil. Dostalo sa sem aj zopár ďalších novinárov, nikto sa ale neodvážil na zavreté dvere zaklopať, nieto ešte vtrhnúť dnu. Nerozhodne sme tam postávali a zo sály medzitým silnel krik a dupanie, neklamná známka toho, že sa čas na prípadný rozhovor neustále kráti.

A  potom zrazu chodbou kráčal Paul v  čiernom roláku, presne ako na  obale platne With the Beatles, a rozbaľoval si pri tom žuvačku Juicy Fruit. Otvoril dvere a  potom Dave nonšalantne prehodil: „Tohto odniekiaľ poznám“ a  Paul sa zastavil a uškrnul sa. Využil som to a dostal zo seba: „Môžeme sa trochu porozprávať?“

„Jasná vec,“ odpovedal Paul svojím typickým liverpoolskym hlasom, nápadne vyšším a mäkším ako hlasy ostatných Beatles. Neverili sme svojmu šťastiu a kráčali za ním.

Prológ: Všetky naše včerajšky

PAUL McCARTNEY11

V skutočnosti to nebola šatňa, skôr priestranná obývačka so zelenými koženými pohovkami, kreslami a  francúzskymi oknami, cez ktoré však nebolo nič vidieť. Beatles práve dojedli steaky s hranolčekmi a oblohou a partia miestnych servírok v  čiernych šatách s  bielymi zásterami im odnášala prázdne taniere. Žiadne iné slečny v miestnosti neboli, nevšimli sme si ani žiaden alkohol, ani drogy. Jediným zdrojom zábavy tak bola televízia, v ktorej práve išla epizóda Avengers. Sledoval ju však len bledý a zamračený George.

Ako prvého som oslovil Ringa. Sedel v jednom z tých zelených kožených kresiel, potom si k  nemu na  operadlo prisadol John a  zapojil sa do  rozhovoru. Aj oni už na sebe mali vtedajšie koncertné uniformy, teda čierne roláky, a boli neuveriteľne milí a uvoľnení. Zrazu som mal pocit, že do toho zákulisia patrím úplne rovnako ako ten hlaváč z  Melody Makeru, čo len kvôli tomu prišiel až z  Londýna. (Dnes mi Johnova trpezlivosť pripadá ešte obdivuhodnejšia, pretože už viem, čo sa s ním vtedy dialo.) Zato George ani na  chvíľu neodtrhol pohľad od  Avengers a  Paul sa nervózne prechádzal sem a tam, žul a stále sa pýtal na muzikantov z kapely Moody Blues, ktorí mali v ten večer tiež doraziť. Spomínam si, ako som sledoval jeho džínsy a premýšľal, či je to naozaj lacný model z obchodu, alebo či dojem klame a on si ich nechal ušiť na mieru so spevnenými švami, aby mu ich zbesnené fanúšičky neroztrhali na kusy.

Na pohovke vedľa ležala lubová basgitara Höfner, ktorej silueta s dlhým krkom sa stala Paulovou poznávacou značkou. Kedysi som tiež trochu hral na gitaru v jednej dosť mizernej kapele na ostrove Wight a teraz som chcel dať najavo trochu tej muzikantskej spolupatričnosti, tak som sa Paula spýtal, či tá basa nie je na pódiu príliš ťažká. „Nie, je ľahučká,“ odpovedal. „Pokojne si to vyskúšaj“, dodal, zdvihol basu z pohovky a hodil mi ju. Neviem práve chytať, na počudovanie, sa mi ju ale podarilo chytiť jednou rukou za  krk a  druhou za  popruh. Chvíľku som si brnkal a užíval pocit, že stláčam rovnaké struny na rovnakom hmatníku ako Paul McCartney. Potom som sa spýtal, či lubové basgitary nie sú drahšie ako obyčajné typy. „Táto stála len 52 guineí,“ odpovedal. „Som pekný držgroš.“

Všetci traja boli úplne rovnako milí, keď som v  zošite nalistoval čistú stránku a poprosil ich o autogram pre mladšiu sestru. „Teba má najradšej,“ vyhŕklo zo mňa, keď sa mi Paul podpisoval svojou prekvapivo vypísanou rukou. „Fakt? No tak to už nič ďalšie nepotrebujem,“ zamrmlal. Decentnejšie ma odbiť nemohol.

Ako všetci novinári, čo s  nimi robili interview, som mal pocit, že si ohromne rozumieme. „Môžem tu chvíľu zostať?“ spýtal som sa Paula a potom som sa spýtavo pozrel na Johna. „Jasné,“ prikývli obaja. A práve v tej chvíli vpadol dovnútra chlapík

PAUL McCARTNEY12

s  opadnutými lícami v  žltej košeli s  nazbieranými rukávmi. Bol to ich producent Neil Aspinall, k  hlavným povinnostiam ktorého patrilo hovoriť novinárom veci, ktoré milí a upravení Beatles zrejme hovoriť nemohli. Pravdepodobne práve zachytil tajný dohovorený signál, že to ten chlapík v  šatni začína s  dôveryhodnosťami preháňať.

„Hej, ty,“ zavrčal na mňa a ukázal palcom na dvere. „Vypadni!“

„Ale... oni mi povedali, že tu môžem zostať,“ bránil som sa.

„No a ja ti vravím, aby si vypadol,“ odsekol a zahľadel sa na noviny, akoby ma ďalej odmietal brať na vedomie.

Potupne som sa spakoval a  utešoval sa, že môžem napísať aspoň niečo, čo si u konkurencie neprečítate: ako mi Paul McCartney hodil svoju basu a oznámil mi, že je držgroš. Po zvyšok šesťdesiatych rokov a potom ďalej až do konca storočia sa už naše cesty nestretli. Ja som po čase nastúpil do denníka London Sunday Times, tam si všetky články o Beatles veľmi starostlivo strážili starší kolegovia. Takže som o Lennonových a  McCartneyových pesničkárskych skvostoch nenapísal ani riadok, ani keď v  šesťdesiatom šiestom skončili s  koncertovaním, z  čoho sa vzápätí zrodil ich vrcholný album Sgt. Pepper’s  Lonely Hearts Club Band a  špičkové Paulove kúsky ako Penny Lane, Eleanor Rigby alebo She’s Leaving Home. To iní, a bola ich hŕba, dokumentovali dva rušné roky po  smrti Briana Epsteina, kedy Paul celej kapele zdanlivo šéfoval. Sledovali cestu Beatles do  himalájskeho ášramu, kreslenú Žltú ponorku, Biely album, projekt Magical Mystery Tour aj rozjazd firmy pomenovanej Apple, ktorá však nemala nič spoločné s počítačmi.

Ja som bol po  celý ten čas len jedným z  veľmi veľa mladíkov, ktorým život Paula McCartneyho pripadal ako raj na  zemi, pričom ich priateľky boli dojaté, kedykoľvek ho uzreli (najmä v klipe Fool on the Hill, s tými podmanivými hnedými očami v detailnom zábere). Už vtedy sa s obavami hovorilo o tom, že spolu Beatles možno nevydržia naveky  – začínalo byť zrejmé, že im spoločný život pravdepodobne nepriniesol to dokonalé šťastie, s ktorým sme všetci počítali, a že to medzi nimi občas začína dosť nepríjemne škrípať. Ale prinajmenšom jeden z  nich stále držal ich zástavu pevne v  rukách. Dobre, George objavil indické náboženstvo a  na oplátku stratil zmysel pre humor, John zase vymenil sympatickú manželku za japonskú avantgardnú performerku a uletel s ňou úplne mimo realitu. Zato Paul zostával verný prekrásnej Jane Asherovej, stále mal na  hlave dokonalý beatlesovský účes, nosil obleky podľa najnovšej módy z Carnaby Street,

PAUL McCARTNEY13

chodil na  premiéry do  West Endu, podpisoval autogramy a  stále sa usmieval na celé kolo.

Potom šesťdesiate roky skončili a  Paulov imidž zodpovedného a  svedomitého Beatla odišiel s nimi. Rozišiel sa s Asherovou, s ktorou mu to po všetkých stránkach pristalo, a začal si s neznámou americkou fotografkou Lindou Eastmanovou. Keď sa z ničoho nič v roku 1969 vzali, zobralo to milióny plačúcich dievčat a mladých žien po celom svete, ale nielen ich. Chlapi ako ja, ktorí s ním jeho život nepriamo prežívali už od šesťdesiateho tretieho, síce neplakali, ale nemohli pochopiť, čo mu to preboha napadlo.

V  tom istom roku som konečne dostal za  úlohu napísať o  Beatles veľký článok do celoštátneho časopisu, aj keď ešte nie do britského. Americký magazín Show ma poveril, aby som sa poriadne pozrel na zúbok firme Apple, v ktorej mizla hŕba peňazí a čoraz častejšie sa pošuškávalo o jej hroziacom páde. S pocitom, že to nebude práve jednoduché, pretože som o Beatles až na dávny článok pre Northern Echo nič nenapísal, som sa obrátil na tlačového hovorcu Dereka Taylora. Tomu sa ale zapáčilo pár textov, ktoré som do Sunday Times napísal o iných témach, konkrétne o kulturistovi Charlesi Atlasovi, a dal mi akreditáciu. Počas toho leta som sa potom niekoľko týždňov mohol pohybovať po londýnskom sídle Applu v georgiánskom panskom dome na Saville Row 3. Pripadalo mi, že dokonale vystihuje Paulov vycibrený vkus.

Lenže jeho vkus bol v  tom čase tiež to jediné, čo tam po  ňom zostalo. John a Yoko tam boli pečení-varení a z kancelárie na prízemí riadili svoju mierovú kampaň, aj George a Ringo sa zastavovali pravidelne. Po Paulovi však nebolo ani vidu, ani slychu. Keď John vymenoval Allena Kleina za  manažéra kapely, popudilo to Paula natoľko, že aj s Lindou zmizol z Londýna, usadil sa na svojej škótskej farme a nahral svoj prvý sólový album. Vtedy som si to neuvedomil, ale zblízka som sa tak vlastne prizeral rozpadu Beatles.

Dlhodobá otupujúca depresia, ktorej sme si zvykli hovoriť sedemdesiate roky, trvala len zopár mesiacov, keď mi zavolal Tony Brainsby, PR agent na voľnej nohe, známy vďaka svojej bujnej ryšavej hrive, a  tiež vďaka poriadnej porcii domýšľavosti. Teraz zastupoval Paula McCartneyho, ktorý práve dával dohromady kapelu menom Wings, a opýtal sa ma, či by som s jeho zverencom nechcel urobiť interview pre Sunday Times. Bez dlhého premýšľania som odmietol. V tej dobe a ešte dlho potom boli Beatles pre nás oveľa viac, ako ktorýkoľvek ich člen sám o  sebe. Ľudí zaujímalo len to, kedy sa dajú zasa dokopy.

Pre Sunday Times som robil rozhovory s  mnohými inými slávnymi muzikantmi, či už hrali rock, country alebo blues. Patril k  nim Mick Jagger, Bob

PAUL McCARTNEY14

Dylan, Eric Clapton, Beach Boys, David Bowie, Bob Marley, Elton John, James Brown, Stevie Wonder, Johnny Cash, Rod Stewart, B.B. King, Everly Brothers, Diana Ross, Little Richard, Fats Domino, Fleetwood Mac, Aretha Franklinová alebo Bill Haley, interview s  Paulom mi však už nikto neponúkol a  ja som oň nijako neusiloval. Ako mnohých iných, aj mňa popudilo, že si zložil inú kapelu, a  aby toho nebolo málo, angažoval do  nej na  Johnovo miesto Lindu. Tak som sa rozhodol, že toto jednoducho podporovať nebudem. Keď som sa stal vôbec prvým rockovým kritikom pre denník Times, mohol som si s ním na tlačových konferenciách pri propagácii prvotných albumov Wings prehovoriť mnohokrát, ale nikdy k tomu nedošlo..

V sedemdesiatom treťom mi však nezostalo nič iné, ako mu s albumom Band on the Run priznať zásah do čierneho, i keď niektoré verše (napríklad o vidieckom sudcovi, ktorý v  sebe živil hnev) mi nepripadali práve hodné autora Penny Lane. Inak som však neprestával tvrdiť, že sa z  Paula McCartneyho stal len samoľúby tieň seba samého, naďalej som smútil za  jeho strateným beatlesovským kúzlom a  reptal na  čím ďalej tým výraznejšie prejavy sentimentality a  vrtošivosti. Krátko po vydaní Mull of Kintyre som do Sunday Times dokonca napísal satirickú báseň, ktorej posledná strofa dnes pôsobí neuveriteľne nevkusne:

Manželku hluchú máš, nie že nie, preceňovaný chrapúň,

a za svoje klišé skončíš pod hlinou.

Už skoro budeš svoje sny snívať pod hromadou hlušiny

po pohrebe s hudbou, tiež takou nudnou. Tomu teda hovorím spáliť mosty ako sa patrí. V  roku 1979 prestal časopis Sunday Times v  dôsledku pracovného sporu na  rok vychádzať a ja som sa rozhodol, že počas pauzy napíšem biografickú knihu o Beatles. Kolegovia a kamaráti ma nabádali, nech s tým veľmi neotáľam – už vtedy o nich vyšlo veľa literatúry a zdalo sa, že k ich príbehu nie je čo dodať.

Všetkých bývalých členov kapely som oslovil so žiadosťou o  rozhovor, od  ich agentov som ale dostal rovnakú odpoveď: hudobníci sa sústredia na sólovú kariéru a to je pre nich dôležitejšie ako oživovanie minulosti. V skutočnosti sa za tým skrývalo niečo iné, aj keď nám to vtedy ešte nedochádzalo. Oni sa skrátka stále nedokázali vyrovnať s  tým, čo sa im v  šesťdesiatych rokoch prihodilo, ten zážitok im nakoniec skôr ublížil ako prospel. A na Paulovu odpoveď, ktorú mi pretlmočil Tony

PAUL McCARTNEY15

Brainsby, navyše mohla mať značný vplyv tá moje hlúpa báseň zo Sunday Times. Moje rozhovory s Brainsbym boli stále vypätejšie, až na mňa jedného dňa zajačal, nech idem už konečne do riti a buchol slúchadlom.

Knihu s názvom Shout! som odovzdal do redakcie na konci novembra 1980, len dva týždne predtým, ako v  New Yorku zastrelili Johna. Ten na  päť rokov úplne vypadol z hudobného biznisu, keď znenazdajky vydal nový album Double Fantasy a začal pozývať novinárov na dlhé rozhovory. Nechal som knihe Shout! otvorený koniec, keby sa John nakoniec predsa len rozhodol poskytnúť interview aj mne.

Nakoniec som sa dostal aj do  jeho bytu v  dome Dakota, avšak inak, ako som si predstavoval. Keď nasledujúcu jar vyšla kniha v  Amerike, odletel som do  New Yorku do  televíznej show Good Morning America. V  rozhovore som prehlásil, že pre mňa John nebol len štvrtinou Beatles, ale skôr tromi štvrtinami. Yoko sa na show pozerala a potom mi zavolala priamo do štúdia ABC, vraj moje slová boli „veľmi milé“. „Nechcete sa prísť pozrieť, kde sme bývali?“ pokračovala.

Hneď popoludní som sa teda vydal do  Dakoty a  absolvoval prehliadku rozľahlého apartmánu na siedmom poschodí, kde John vychovával syna Seana, kým sa Yoko starala o rodinné financie. Potom sa vo svojej prízemnej kancelárii usadila do  kresla, navrhnutého podľa vzoru trónu egyptských faraónov, a  dlho mi rozprávala o  Johnovej vnútornej neistote, fóbiách a  zatrpknutosti voči bývalým spoluhráčom, predovšetkým voči druhej polovičke najslávnejšieho popového autorského tandemu. Ako to už u nedávno zosnulých býva, niečo zo zosnulého manžela akoby prešlo do Yoko samotnej – ako som ju tak počúval, mal som pocit, že ku mne hovorí John. Pri každej zmienke o Paulovi jej prebehol po tvári ľadový výraz. „John vždy vravel,“ prehlásila počas rozhovoru, „že mu nikto v  živote neublížil toľko ako Paul.“

Z toho som pochopil, že medzi nimi existovalo oveľa hlbšie citové puto, ako si ľudia mysleli, že pripomínali skôr ohrdnutých milencov. Samozrejme som Yoko vo svojej reportáži z  americkej cesty pre Sunday Times citoval. Potom článok vyšiel, ja som jedného dňa prišiel v  Londýne domov a  moja vtedajšia priateľka hovorí: „Volal ti Paul.“ Vraj chcel vedieť, čo tým Yoko myslela, a  pôsobil skôr rozčúlene ako nahnevane. Takže som sa k nemu, rovnako ako k Johnovi, dostal oveľa neskôr, akoby som potreboval, a úplne inak, ako som si predstavoval. Vtedy som však bol pevne presvedčený o tom, že som tému Beatles a ich éru vyčerpal definitívne a už o nich nič písať nebudem. Takže som sa ani nesnažil získať Paulovu oficiálnu odpoveď na vyjadrenie Yoko a celé som to hodil za hlavu.

PAUL McCARTNEY16

Čitatelia, napríklad slávny textár Tim Rice, knihe Shout! vytýkali hlavne prehnanú glorifikáciu Lennona na úkor McCartneyho. Bránil som sa, že proti Paulovi nie som nijako zaujatý, že som sa len snažil vystihnúť jeho skutočnú povahu skrytú za tou očarujúcou a usmievavou tvárou. Ak mám byť úprimný, asi sa na mne nejakým podivným spôsobom podpísali všetky tie roky, kedy som chcel byť ako on – ako keby som sa teraz od toho potreboval nejako dištancovať. Napríklad to vyhlásenie, že John predstavoval tri štvrtiny Beatles, to bolo skutočne, ako podotkol Tim Rice, nanič. Samotný Paul knihu podľa svedectva mnohých neznášal a  s  obľubou komolil jej názov – hovoril jej Shite, Sračka.

A jeho kritici nakoniec plakali nad zárobkom. Wings prevalcovali hitparády aj pódiá takým štýlom, že sa vyrovnali aj samotným Beatles. Paulovo múdre hospodárenie a  investície do  hudobných katalógov iných tvorcov (hoci mu paradoxne nepatrili práva na  jeho vlastné najznámejšie skladby) mu vyniesli výrazne väčšie bohatstvo ako ktorémukoľvek z bývalých spoluhráčov, a koniec-koncov i komukoľvek inému z  brandže. Jeho majetok sa odhadoval na  miliardu libier. Dlhoročné povesti o  jeho prehnanej šetrnosti (neprehlásil snáď sám vtedy v  šesťdesiatom piatom, že je pekný držgroš?) dávno vybledli pred jeho častou účasťou na  dobročinných koncertoch, všetko potom vyvrcholilo založením umeleckej akadémie pre mladých spevákov, hudobníkov a skladateľov. Akadémia vznikla v Liverpoole na mieste Paulovej starej školy.

Z  jeho manželstva s  Lindou, z  ktorého sme sa kedysi uškŕňali ako z  úplného omylu, sa stal najvytrvalejší a  najšťastnejší vzťah na  popovej scéne. Napriek nesmiernej sláve a  bohatstvu dokázali žiť relatívne normálnym domácim životom a nenechali zo svojich detí vyrásť rozmaznaných, citovo zanedbaných a skazených výrastkov, ako býva v  showbiznise často zvykom. Pravda, široká verejnosť Lindu nikdy neprijala s  úplným nadšením, čiastočne za  to mohlo jej militantné vegetariánstvo a aktivizmus v oblasti zvieracích práv – ale všeobecne prevládal zmierlivý názor, že je pre Paula tá pravá, podobne ako Yoko pre Johna.

Vyzeralo to tak, že už dosiahol úplne všetko, nielen v  pop music, ale v  tvorivej sfére všeobecne. Jeho klasické oratórium hrali v  Liverpoolskej katedrále a  do repertoára ho preberali symfonické orchestre po celom svete, jeho obraz vystavovala Kráľovská akadémia umenia v  Londýne, zozbierané básne vychádzali v  pevnej väzbe a  začalo sa hovoriť o  jeho vysokých šanciach na  titul poeta laureatus, teda oficiálny dvorný básnik. V  roku 1997 prestal prekážať aj jeho dlhý zoznam drogových deliktov (obsahujúci okrem iného deväťdenný trest väzenia v Japonsku) a  McCartney bol za  svoju službu hudbe pasovaný za  rytiera. Ako napísal časopis

PAUL McCARTNEY17

Rolling Stone, „hádzal svojmu šťastiu menej polien pod nohy ako všetky ostatné rockové hviezdy všetkých čias.“

A  potom, keď už sa blížil k  šesťdesiatke, jeho život sa zrazu vykoľajil z  dokonale pripravenej dráhy. V roku 1998 zomrela po dlhom boji s rakovinou pŕs Linda. O  štyri roky neskôr sa oženil s  dobročinnou aktivistkou a  bývalou modelkou Heather Millsovou, na  čo jeho deti len s  úžasom hľadeli. O  ďalších šesť rokov sa manželia rozviedli, pričom množstvo špiny vrhanej bulvárnymi plátkami prekonalo všetko, čo svet dovtedy videl. Prvýkrát v  živote by si normálny človek osud s Paulom McCartneym rozhodne nevymenil.

Od doby, kedy ma krátko po  Johnovej smrti Yoko pozvala do  Dakoty, som s ňou robil aj zopár ďalších exkluzívnych rozhovorov. V roku 2003 sme sa stretli v  Paríži a  ona mi sľúbila spoluprácu na  prvej naozaj veľkej a  serióznej lennonovskej biografii. Uvedomoval som si, že moje doterajšie písanie o McCartneym nebolo príliš pozitívne, a  teraz mi bolo jasné, že sa o  ňom zasa dozviem ďalšie nepeknosti. Na verejnosti si síce s Yoko vzájomne prejavovali priazeň, v skutočnosti boli však ich vzťahy stále na  bode mrazu vinou najrôznejších problémov, ku ktorým patrilo zaužívané poradie mien Lennon – McCartney alebo Johnov podiel na zisku z Paulovovej Yesterday. Ak bola Yoko na mojej strane, stál Paul zákonite na tej opačnej.

Napriek tomu som považoval za  slušnosť dať mu o  tom vedieť. Cez jeho vtedajšieho PR agenta Geoffa Bakera som mu odkázal, že píšem Johnov životopis a  rozhodne nemám v  úmysle urobiť z  neho protimccartneyovský pamflet. O  dva týždne neskôr mi zazvonil služobný telefón a zo slúchadla sa ozval povedomý hlas s liverpoolským prízvukom: „Haló? Tu Paul.“ V tej chvíli som naozaj nemal odvahu spýtať sa: „Aký Paul?“

Namiesto toho som úplne onemel a z druhej strany sa ozvalo tiché zachichotanie. „To pozeráš, že ti volám, čo?“

Potom mi oznámil, že volá čisto zo zvedavosti: „Čo je to asi za človeka, čo ma podľa všetkého tak neznáša?“ Nakoniec sme v rozhovore strávili celú štvrťhodinu. Ale vôbec to neznelo ako konverzácia novinára s najväčšou hviezdou svetovej pop music. Nerobil som si žiadne nádeje, že by mi pomohol s Lennonovou biografiou, a  tým pádom som si odpustil akékoľvek zákernosti, ktorými žurnalisti obvykle z muzikantov ťahajú informácie. Hovorili sme spolu ako dvaja chlapi v rokoch, bez povinnej úctivosti, zato so vzrastajúcim rešpektom. Rockové superhviezdy zásadne nerobia nič, čo im nie je príjemné alebo pohodlné, a on mal k dispozícii veľa ľudí, ktorým mohol prideliť úlohy, ale namiesto toho zavolal sám.

PAUL McCARTNEY18

Naznačil som mu, že od  neho nečakám rozhovor k  lennonovskej knihe, a  on mi to nijako nevyhováral: „To by totiž vyzeralo, akože ťa chcem odmeniť za všetko to zlé, čo si o mne kedy napísal.“ Isto, pokračoval som, ale predsa len by som mal zopár faktických otázok, na  ktoré pozná odpoveď len on. Nemohol by mi na  ne e-mailom odpovedať?

„V pohode,“ zamrmlal.

Už od onej skúsenosti z Newcastle City Hall v šesťdesiatom piatom som vedel, že keď Beatle povie áno, nemusí to byť vždy pravda. Lenže v tomto prípade to vyšlo. Otázky som e-mailom poslal jeho osobnej asistentke Holly Deardenovej a onedlho mi na ne prišli nadiktované odpovede. Niektoré mali zopár slov, iné niekoľko stránok.

Niektoré otázky sa týkali dôležitých podrobností z  raného obdobia Beatles. Hovorilo sa napríklad, že v hamburskej ére bol Paul ako jediný pri tom, keď na mol opitý a  sfetovaný John nakopal do  hlavy basistu Stuarta Sutcliffa, čo mohla byť prvotná príčina jeho neskoršieho osudného krvácania do  mozgu. Odpoveď: nie, na nič podobné si Paul nespomína. Pri menej zásadných témach bol o niečo zhovorčivejší. Pýtal som sa napríklad, či je pravda, že v začiatkoch autorskej spolupráce zvládal ľavák Paul hru na  Johnovu bežnú pravácku gitaru a  naopak. Keby to tak bolo, výborne by to symbolicky vystihovalo kreatívnu symbiózu medzi tými dvoma úplne rozdielnymi jedincami, vďaka ktorej jeden dokázal dokončiť pieseň, ktorú druhý nadhodil.

Áno, odpovedal, presne tak to bolo. V júni 2012 som sledoval, ako sedemdesiatročný sir Paul vládne zoznamu prvotriednych hviezd pop music, ktoré sa v Buckinghamskom paláci zišli na oslavnom koncerte pre kráľovnú pri príležitosti jej šesťdesiatich rokov na  britskom tróne. Medzi ďalších účinkujúcich patrili Elton John, Cliff Richard alebo Tom Jones, všetci rovnako s  prídomkom sir. Paul mal na  sebe tmavomodré sako uniformy, takže vyzeral trochu ako zostarnutý a usadený seržant Pepper, a stále držal svojho „lacného“ Hofnera. Neoficiálny titul najobľúbenejšieho svetského chválospevu na svete zrejme patrí Johnovej Imagine, Paulova Hey Jude však v paláci zapôsobila takmer ako druhá britská hymna. O dva mesiace neskôr, opäť v prítomnosti kráľovnej, sa Paul s Hey Jude postaral o finále úvodného ceremoniálu londýnskej olympiády (akcia stála 27 miliónov libier). Okrem drobnej bystrej ženy v kráľovskej lóži Británia nemala väčší národný poklad, ktorý by svetu pri tej príležitosti ponúkla.

PAUL McCARTNEY19

Všetky tieto oslavy a pocty so sebou však zároveň nesú niečo, čomu by sa dalo hovoriť „kliatba minulosti“. Od  rozpadu Beatles už uplynulo viac rokov, ako koľkých sa vôbec dožil John Lennon. Samostatná McCartneyho kariéra trvala už dlhšie ako päťnásobok existencie kapely. Aj tak ani jeho nesporné sólové úspechy nedokázali pohnúť so všeobecne zdieľaným názorom, že zo seba to najlepšie vydal v dvadsiatich s Johnom po boku. Že žiadna ďalšia McCartneyho pieseň neprekoná Yesterday (navyše s  nešťastným názvom, priamo odkazujúcim na  onú minulosť), Penny Lane či When I’m Sixty-Four.

Veľa nie tak slávnych muzikantov, ktorí sa úspechom amatérskeho pesničkárstva dvojice Lennon – McCartney inšpirovali, žije zo slávy dávnych hitov spokojne dodnes, ale to nie je McCartneyho prípad. Má za sebou takú prácu, že môže slúžiť ako moderný hudobný ekvivalent Shakespeara, ale stále cíti potrebu sa vyjadriť, ako keby s  písaním piesní ešte len začínal. Je na  tom podobne ako iné živé pomníky rocku, napríklad Mick Jagger alebo Elton John – chvála a obdiv im prichádzajú ako jedlo z čínskeho bufetu, čím viac si doprajú, tým väčšiu majú chuť na ďalšie. V onom popisovanom telefonáte sa zmienil, že je „zasa na  Abbey Road“ a  natáča platňu. V dobe, keď toto píšem, teda na konci roku 2015, stále nič nenasvedčuje tomu, že by malo skončiť jeho svetové turné, ktoré s prestávkami trvá už pätnásť rokov.

Jeho život popisujú desiatky kníh, temer všetky sa ale sústreďujú predovšetkým na jeho úlohu v príbehu Beatles, ktorý ich PR agent Derek Taylor výstižne nazval „najväčším milostným románom dvadsiateho storočia“. Akoby ďalších štyridsať rokov tvorilo len nedôležitú dohru. Rovnakým vzorcom sa riadi i jeho oficiálna biografia Po mnohých rokoch, ktorú spísal Barry Miles. Aj ten venuje postbeatlesovskej ére len nejakých dvadsať strán z celkových šesťsto a navyše končí rokom 1997, teda rok pred Lindinou smrťou.

Doteraz teda neexistovala žiadna ucelená a vyčerpávajúca biografia najslávnejšej žijúcej hviezdy pop music a zároveň najmenej konformnej postavy celej scény. Isto, o Paulovi a jeho pôsobení v Beatles i mimo neho už existujú státisíce textov, aj tak v mnohom zostáva podivuhodne nepopísaným listom. Zdanlivo najotvorenejšia a  najprístupnejšia celebrita súčasného sveta v  skutočnosti dokonale klame telom. Na svojej na obdiv stavanej normálnosti a obyčajnosti vybudoval tak pevné a  vysoké hradby na  ochranu súkromia, že sa mu v  tom vyrovná len Bob Dylan. Za konštantne príjemnou a milou fasádou len občas prebleskne tvár človeka, ktorý navzdory všetkým poctám a úspechu býva stále občas nešťastný, snáď až vnútorne neistý, a  trápia ho rovnaké vnútorné starosti ako každého z  nás. Úsmev na  tvári a radostné gestá však dokážu temer všetko zakryť.

PAUL McCARTNEY20

Na konci roku 2012 som prostredníctvom PR agenta Stuarta Bella poslal McCartneymu ďalší e-mail. Písal som, že by som chcel napísať i jeho biografiu, ako náprotivok k  predchádzajúcej knihe John Lennon: The Life. Ak so mnou nechce hovoriť osobne a priamo, čomu by som sa nijako nečudoval – ťažko od neho chcieť, aby sa znovu vnoril do histórie Beatles – mohol by mi dať aspoň súhlas, aby som sa mohol obrátiť na jeho blízkych, ku ktorým sa inak nedostanem? Zmienil som, že je mi jasné, že by si ma za  životopisca najskôr sám nevybral, ale že dúfam, že kniha o  Lennonovi aspoň čiastočne napravila nespravodlivé odsúdenia v  Shout!. Bell sľúbil, že odkaz odovzdá, len ma varoval, že si na  odpoveď asi nejakú dobu počkám, lebo McCartney je práve na turné v Amerike. Aha, napadlo mi. Jasné, toto poznáme.

Lenže o pár týždňov prišla odpoveď, ktorú Paul nadiktoval sekretárke:

Milý Philip,

vďaka za mail. Môj súhlas máš, obráť sa na koho chceš. Možno pre teba Stuart

Bell zvládne urobiť viac.

Maj sa príma,

Paul

V živote som nezažil väčšie prekvapenie.

PAUL McCARTNEY21

ČASŤ 1

Schody do raja Časť 1: Schody do raja

PAUL McCARTNEY23

1

Haló, pane! Dajte mi libru a ukážem vám,

kde býval Paul McCartney!

Bledomodrý mikrobus, ktorý vychádza z  liverpoolskeho prístavného komplexu Albert Dock, sľubuje „jedinú dostupnú prehliadku domácností, kde vyrastali Lennon a  McCartney“. Na  bočnej strane autobusu sú namaľované dve tváre  – čiernobiela kresba je dosť schematická, obe postavy však okamžite spoznáte, nech už prídete odkiaľkoľvek. Sú známe po  celom svete asi ako Disneyho myšiak Mickey, možno ešte viac.

Liverpool pritom dlhé roky trochu nepochopiteľne odmietal z úspechu svojich najslávnejších rodákov ťažiť. To už však teraz neplatí. Múzeum Beatles v  Albert Docku oživuje ich príbeh natoľko realisticky, že si návštevník pripadá ako jeho súčasť. Z  Mathew Street, ktorej sa skôr vraví Cavern Quarter, je živý bulvár plný obchodíkov so suvenírmi a  beatlesovsky štylizovaných barov. Dokonale presná kópia klubu Cavern stojí zopár metrov od jeho pôvodnej lokality. V luxusnom hoteli Hard Day’s Night na North John Street sa môžete ubytovať v apartmáne Johna Lennona i Paula McCartneyho, počítajte však s cenou 800 libier za noc a s nutnosťou rezervovať si pobyt dlhé mesiace dopredu.

Turisti majú na  výber celý rad okruhov, ktoré sa, samozrejme, volajú Magical Mystery Tour a  prevedú ich po  hlavných beatlesovských pamätihodnostiach v  Liverpoole. Začína sa v  centre, medzi najnavštevovanejšie pamiatky patria Pier Head, St. George’s  Hall, stanica Lime Street alebo divadlo Empire. A  potom prehliadka pokračuje na predmestí, kde stoja najdôležitejšie svätostánky.

Náš bledomodrý mikrobus však ponúka ešte viac ako ostatné. Prevádzkuje ho inštitút National Trust, ktorý sa ve  Veľkej Británii bežne stará skôr o  ochranu a obnovu starodávnych panských sídiel. Dva domy, do ktorých máme namierené, rozhodne starodávne ani panské nie sú, aj tak v  pomere ku svojej veľkosti lákajú prinajmenšom toľko platiacich návštevníkov ako najhonosnejšie tudorovské paláce alebo paladiánske zámky z osemnásteho storočia.

PAUL McCARTNEY24

Zároveň tu neplatí zavedené poradie oboch slávnych mien. Ako prvý získal National Trust do  správy Paulovo detské bydlisko na  adrese Forthlin Road 20 v štvrti Allerton. Verejnosti ho otvoril v roku 1996 ako miesto, kde začali Lennon s McCartneym spoločne skladať. Johnova niekdajšia domácnosť na Menlove Avenue 251 ve Wooltone si podľa mnohých štatút národnej pamiatky nezaslúžila, pretože neexistovali žiadne dôkazy o tom, že by tu vznikla nejaká skladba Beatles (len sa tu na  sklenenej verande odohrávali nekonečné skúšky). Až v  roku 2002 kúpila dom Johnova vdova Yoko Ono a ponúkla ho nadácii National Trust na rekonštrukciu a na ďalšie využitie.

Je nedeľa dopoludnia a  v  modrom mikrobuse sedí obvyklá zmes turistov rôzneho veku z  celého sveta. Štvorčlennú skupinu z  kanadského Montrealu vedie rozhlasový manažér Pierre Roy, ktorý má podľa vlastných slov s Paulom veľa spoločného: „Tiež som blíženec, tiež som ľavák a moje prvé dievča sa volalo Linda.“

Potom sú tu dve slečny okolo dvadsaťpäťky, jedna z  Dublinu a  druhá z  Teesside v severnom Anglicku (tá napokon trochu zahanbene priznáva, že má najradšej Georgea). To Bernard a  Margaret Sciambarellovci, manželia niečo cez štyridsať, jednoducho len prešli riekou Mersey z domova na polostrove Wirral a vzali so sebou dvadsaťjedenročnú dcéru, študentku univerzity. Obaja sú vernými fanúšikmi Beatles, ale túto prehliadku absolvujú len po  druhýkrát. „Tak to býva, keď máte niečo za rohom,“ smeje sa Margaret.

Ideme po liverpoolskom nábreží, na skrášlení ktorého si tu tiež dali záležať. Z jednej strany máme starú prístavnú zátoku, dnes lemovanú kaviarničkami a butikmi, z  druhej potom viktoriánske hospodárske budovy prestavané na  luxusné bytové domy. Na rohu James Street stojí niekdajšie sídlo námornej spoločnosti White Star. Jedného dňa roku 1912 tu na  balkón vyšiel úradník firmy a  ohromeným davom na ulici do megafónu predčítal zoznam obetí katastrofy na Titaniku.

A vyzerá to tak, že sto rokov stará oznamovacia technika bola o niečo spoľahlivejšia ako tá súčasná. „Ľudia, ospravedlňujem sa,“ ozýva sa hlas vodiča. „Tento mikrobus nám práve vrátili zo servisu a  teraz pozerám, že nefunguje prehrávač. Takže vám bohužiaľ počas cesty nemôžem pustiť žiadnu hudbu, ktorá s  týmito miestami súvisí.“

Z beatlesovskej metropoly teda vychádzame potichu. Prechádzame drsnou štvrťou Toxteth, kde ulice patria podozrivým skupinkám výrastkov, míňame majestátnu železnú bránu parku Sefton a  pokračujeme po  Smithdown Road, kde si Paulova matka robila ošetrovateľský kurz. Potom zatáčame doľava na  Queen’s  Drive  – tu

1 Haló, pane! Dajte mi libru a ukážem vám, kde býval Paul McCartney!

PAUL McCARTNEY25

žil s rodinou Brian Epstein, z jeho domova sa však trocha nespravodlivo kultúrna pamiatka nestala.

Zasa sa ozýva vodič: „No a za okamih sme na mieste, ktoré poznáte úplne všetci. Je vážne škoda, že vám k tomu nemôžem pustiť Penny Lane.“

Lenže ono je to v podstate jedno. Tá pieseň hrá všetkým v hlavách jasnejšie ako z  najlepších reproduktorov. Máme Penny Lane pred očami i  v  ušiach, presne ako sa v tom texte spieva. Predmestské modré nebo je dnes skôr šedé, ale to je detail.

Penny Lane je Paulovo majstrovské dielo a  v  kombinácii s  rovnako parádnym Johnovým kúskom Strawberry Fields Forever tvorí jeden z  najcennejších singlov v  dejinách. A  rovnako ako staré sídlo Armády spásy menom Jahodové pole, Strawberry Field, je aj skutočná ulica Penny Lane, samozrejme, jednou z  najnavštevovanejších liverpoolskych beatlesovských svätýň. Tabuľu s  názvom ulice už niekto ukradol toľkokrát, že mestská správa rezignovala a proste ten názov nechala nastriekať na fasádu. Po nejakom čase sem namontovali novú tabuľu, údajne oveľa lepšie zabezpečenú. V praxi sa to však nijako neprejavilo, zmizla taktiež.

V  piesni znel ten názov odkazujúci na  drobné mince vždy nesmierne rozkošne. V mysli sa pri ňom vynorila predstava nevinných päťdesiatych rokov, kedy sa v  Británii ešte používali veľké medené peniaze z  obdobia kráľovnej Viktórie, v  cukrárňach sa za  penny dali kúpiť čokoládové tyčinky alebo žuvačky, a  keď si šla dáma odskočiť, vravelo sa tomu „utratiť penny“, pretože práve toľko stál vstup na verejné záchodíky. V skutočnosti nemá názov s menou nič spoločného, ulica sa volá podľa Jamesa Pennyho, čo bol liverpoolsky obchodník s otrokmi, žil v osemnástom storočí. A samotná pieseň dokonca ani nie je o Penny Lane, lež o námestí Smithdown Place, kde ulica (s ktorou mal navyše vždy viac spoločného John ako Paul) prechádza do nákupnej zóny a na konečnú mestských autobusov.

Všetky miestne pamätihodnosti, o ktorých je v texte reč, tu ešte stále sú, takže tu človek na  každom kroku počuje v  mysli nostalgické piano, staromódne plechy alebo prelietavé sólo na trúbku. Stále tu pracuje holič, ktorý „ukazuje fotky každej hlavy, ktorú mal to potešenie poznať, aj keď už sa nikto nestrihá na Tonyho Curtisa alebo na potápku, a holičstvo sa už nevolá Bioletti ako počas Paulovho detstva, ale Tony Slavin. Aj banku tu nájdeme – miestnu pobočku Lloyds TSB. Pravda, bankový úradník už asi nevlastní „mac“ – nešlo totiž o počítač, ale o vtedajší typ pršiplášťa. Zato ľudia sa mu za chrbtom určite posmievajú stále, možno ešte častejšie ako vtedy.

Ďalej tu máme ostrovček uprostred cesty  – práve tu mohla pekná zdravotná sestrička z piesne predávať makovice (dnes už sa tiež vie, ktorá slečna bola jej predobrazom). Na  ľavú stranu vybieha Mather Avenue, na  ktorej stále stojí hasičská

PAUL McCARTNEY26

stanica. Aj dnes tu hasič v  uniforme môže sledovať čas na  presýpacích hodinách a do toho čistiť svoju striekačku, pokojne aj s kráľovniným portrétom vo vrecku. Domy, v ktorých Paul a John strávili detstvo, stoja len asi kilometer od seba, avšak v rôznych predmestských štvrtiach, ktorých odlišný sociálny status je dodnes jasne badateľný. V Allertone, prinajmenšom v tejto časti, stále prevažujú obyčajné robotnícke činžiaky, Woolton je honosné sídlo podnikateľov, odborných pracovníkov a akademikov z Liverpoolskej univerzity. Keď sa John s Paulom v roku 1957 prvýkrát stretli, boli tieto rozdiely ešte mnohokrát výraznejšie.

V  našom modrom mikrobuse sa po  mccartneyovskom prológu všetko vrátilo k  zažitému poradiu aktérov. Prvou zastávkou je Mendips, dvojdomček s  falošnými tudorovskými dekoráciami, kde toľko vzývaný „hrdina robotníckej triedy“ John strávil dokonalé stredostavovské detstvo v láskyplnej starostlivosti energickej tetušky Mimi.

Vo Wooltone s jeho honosnými bulvármi sa zdržíme ešte skoro dve hodiny, než konečne po  Mather Avenue prídeme na  adresu Forthlin Road 20. Pred domom stojí ďalší mikrobus, úplne rovnaký ako ten náš, a čaká na predchádzajúcu skupinu turistov, ktorá práve prechádza maličkou predzáhradkou. V omamnej konverzácii sa mieša francúzština, španielčina a  ruština, alebo možno skôr poľština. Mužský hlas s holandským prízvukom zaspieva: „Well, she was just seventeen...“ „You know what I mean,“ odpovie mu medzinárodný zbor.

Keď sa povie verejný činžiak, predstavia si súčasní Briti najskôr lacné bývanie pre sociálne prípady, po  druhej svetovej vojne to však bolo úplne inak. Mestom stavané a financované domy v skutočnosti predstavovali oproti prepchatým a nehygienickým chudobným štvrtiam obrovskú zmenu k lepšiemu.

Forthlin Road 20 je klasickým prípadom verejného činžiaku s terasovitou konštrukciou. Má dve podlažia a rovnú fasádu, čo bolo v päťdesiatych rokoch odvážne moderné. Na prízemí je veľké okno, na poschodí dve menšie, presklené dvere kryje strieška. Dom má status národnej kultúrnej pamiatky, zatiaľ ho však nezdobí modrá ceduľka, ktorú udeľuje ďalší pamiatkový úrad English Heritage domovom vynikajúcich postáv britskej histórie. Modré ceduľky sa totiž prideľujú len v prípade, že je spomenutá vynikajúca postava po smrti, prípadne sa dožila sto rokov.

Podobne ako v  Mendipse, aj tu býva platený strážnik, ktorý zároveň slúži ako sprievodca pre turistov. Títo strážnici sa väčšinou regrutujú z oddaných fanúšikov Beatles, pre ktorých je bývanie v Johnovom či Paulovom dávnom domove, navyše reštaurovanom do vernej podoby päťdesiatych rokov, splneným snom. Svojho času

PAUL McCARTNEY27

býval na  Forthlin Road niekoľko rokov človek, ktorý sa na  Paula až neuveriteľne fyzicky podobal. Volal sa však paradoxne John.

Dnes je našou sprievodkyňou materinsky vyzerajúca žena s blonďavými kučeravými vlasmi. Predstavuje sa ako Sally, hneď nám diskrétne vezme tašky a fotoaparáty a sľubuje, že ich bezpečne uloží „na rovnakom mieste, kam si McCartneyovci ukladali klobúky a kabáty.“

Keď dom prevzal do správy National Trust, Paul si želal, aby sa miesto nestalo len svätostánkom Beatles, ale taktiež pamätníkom jeho rodiny. „Zo začiatku to pre neho bolo veľmi smutné miesto,“ pripomína nám Sally. V  neveľkej predsieni nad hlavnými dverami visí jednoduchá drevená ceduľka:

S láskyplnou spomienkou

na mamu a tata

Mary a Jima

Na ľavej strane sa nachádza obývačka, kde Paul v spolupráci s Johnom začal písať prvé piesne (sám to však skúšal už predtým). Izba je maličká, jej väčšinu vypĺňa trojdielna sedacia súprava tvorená gaučom a dvoma kreslami, stojaca lampa a malá televízia vstavaná v drevenej debničke. Na konferenčnom stolíku stojí masívny telefón s ciferníkom (typ Garston 6922), svojho času jediný na celej ulici. Žlté tapety s ozdobným vzorom vybral National Trust ako dekoráciu typickú pre rané päťdesiate roky, počas rekonštrukcie došlo však k  čiastočnému odhaleniu pôvodných tapiet McCartneyovcov  – boli modro-strieborné, v  čínskom štýle. Časť pôvodnej tapety je dnes podlepená a  prekrytá plexisklom a  návštevníci si ju môžu pozrieť zblízka – jeden šťastný člen skupiny ju dostane do ruky a môže ju ukázať ostatným.

Pri stene stojí pianíno, kedysi také obľúbené v spoločenských salónoch britských domácností. „Práve v  tejto miestnosti si šestnásťročný Paul sadol k  pianu a  napísal When I’m Sixty-Four,“ rozpráva Sally. „A  ako zrejme viete, piano pochádzalo z obchodného domu North End Road Music Stores, čiže NEMS, ktorý patril rodine Briana Epsteina. Ale toto nie je ten inkriminovaný nástroj,“ dodá, než sa niekto stihne opýtať. „Ten má stále doma Paul.“

Nad televíziou visí fotografia, ktorú urobil Paulov brat Michael. Paul a  John na nej sedia v kreslách oproti sebe a brnkajú na gitary, ako vždy – jeden ľavačkou a  druhý pravačkou. Údajne práve skladali I  Saw Her Standing There, čo vysvetľuje, prečo si práve túto pieseň spieval ten Holanďan vonku. „Mali zavedené také pravidlo  – keď si na  nejakú pesničku nedokázali druhý deň spomenúť, nestála

PAUL McCARTNEY28

za dorobenie,“ pokračuje Sally. „Ak stála, zapísal si ju Paul do školského zošita. Aj ten stále ešte má.“

Skladacie drevené dvere vedú do  malej jedálne, za  ňou je kuchyňa plná vecí z  päťdesiatych rokov (saponát Rinso, škrob Robin, mydlo Lux a  pod.). Keď sa McCartneyovci v šesťdesiatom štvrtom odsťahovali, vystriedala ich v dome rodina Smithovcov. Tí tu bývali ďalších tridsať rokov a  kuchyňu úplne prestavali, nainštalovali sem veľa moderného vybavenia, vrátane nerezového drezu. Po  tom, čo dom prevzal National Trust, sa v podkrovnom priestore objavili pôvodné drevené kuchynské pracovné dosky. Potom v  záhrade našli aj pôvodný porcelánový drez, ktorý k nim patril – medzitým slúžil ako kvetináč.

Záhradu tvorí neveľký trávnatý obdĺžnik, z ktorého je stále vidieť na výcvikové policajné centrum na Mather Avenue. „Keď bol Paul ešte chlapec, mala tu polícia ustajnené kone,“ vysvetľuje Sally. „To znamenalo veľa kvalitného hnojiva pre otcovu záhradu.“ V drevenej búde bývala práčovňa (bielizeň sa tu prala v rukách a potom sa žehlila v mangli so železným rámom) a suchý záchod. Teraz je tu toaleta pre návštevníkov (ako Sally potvrdzuje, prehliadka je dlhá) a komôrka pre sprievodkyňu, kam si odložila obed tvorený focacciou a vysušeným paradajkovým sendvičom.

Sally nám ukazuje odpadovú rúrku trčiacu zo steny, pomocou ktorej Paul občas v noci vliezol dovnútra oknom na záchode a potom zvnútra otvoril Johnovi vchodové dvere, aby nezobudili otca. Zrejme ide o jediný objekt v správe National Trustu, kde je aj odpadová rúrka súčasťou historického kultúrneho dedičstva.

Pokračujeme na prvé poschodie do veľkej izby, ktorú Paul prenechal mladšiemu bratovi Michaelovi (oblečenie tam ale mali obaja). Nad posteľou visia čierne bakelitové slúchadlá, presne ten typ, ktorý toľko pomáhal v šírení tej nádhernej rock’n’rollovej epidémie. Do Paulovej starej izby s oknami do ulice sa toho nezmestilo oveľa viac ako obyčajná posteľ. Na  prikrývke leží pár dôležitých artefaktov, napríklad brožovaný výtlačok knižky Pod mliečnym lesom od Dylana Thomasa (to aby bolo jasné, že Paulovi išla v škole angličtina) a kópia jeho úplne prvej gitary, lubového Zenithu v  prevedení sunburst. „Tú pôvodnú Paul stále ešte má,“ uisťuje nás Sally trochu zbytočne.

V tejto fáze sa návštevníci môžu na pár minút zastaviť a oddať niečomu, čo sa dá prirovnať k tichému rozjímaniu v kostole. Väčšina ľudí sa pri tom naozaj zaobíde bez slov. „Niekto sa smeje, niekto sa dá do plaču,“ usmieva sa Sally. „Väčšinu ľudí každopádne premôže dojatie.“

Počas celej tej doby, čo je dom na  Forthlin Road 20 otvorený pre verejnosť, nebol Paul ani raz vnútri, len párkrát sa prišiel inkognito pozrieť zvonku.

PAUL McCARTNEY29

2 Sendviče s pocukrovanými jablkami

Na jednej z týchto návštev, na ktorú vzal aj synčeka Jamesa, sa k nemu otočil chla

pec zo susedného domu. Nemal očividne ani tušenie, s  kým hovorí, a  s  pravou

liverpoolskou drzosťou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani dospievajúci Beatles,

návštevníka oslovil:

„Haló, pane! Dajte mi libru a ukážem vám, kde býval Paul McCartney!“

Sendviče s pocukrovanými jablkami

Podľa predpony Mc alebo Mac, čo pôvodne znamená „syn“, väčšinou poznáme Škótov, Paulova rodina z  otcovej i  matkinej strany však pôvodne pochádzala z  Írska. Osudy oboch týchto národov sa v  histórii rôzne prepletali, spájal ich predovšetkým verejný odpor voči Angličanom. Inak toho majú spoločného naozaj celkom dosť – od galícijčiny cez lásku k whisky až po vášnivú obľubu ľudovej hudby, v ktorej v oboch prípadoch hrajú hlavnú úlohu gajdy. V celom Írsku žijú škótske rodiny a naopak.

Jedna z najkontroverznejších Paulových piesní vôbec sa volá Give Ireland Back to the Irish, Vráťte Írsko Írom. V  skutočnosti sa však jeho predkovia vzdali vlasti dobrovoľne.

Paulov pradedo z  otcovej strany James McCartney bol súčasťou veľkej emigračnej vlny koncom devätnásteho storočia, kedy bezvýchodisková bieda vyhnala z  Írska tisíce ľudí v  zúfalej nádeji na  lepší život. James bol jedným z  mnohých utečencov, ktorí preplávali Írske more a  pristáli v  Liverpoole, z  ktorého vtedy živý prístav a  dymiace továrne urobili „druhé mesto Britského Impéria“. Dorazil sem krátko po roku 1880, usadil sa v nie príliš výstavnej štvrti Everton a  živil sa ako maliar izieb. Jamesov syn Josaph sa vyučil za  rezača tabaku v  továrni na  cigarety firmy Cope a  v  roku 1896 sa oženil s dcérou miestneho predavača rýb Florence Cleggovou. Narodilo sa im deväť detí, dve z  nich (Ann a  Josaph mladší) zomreli už v  ranom veku, ich mená po nich neskôr zdedili ďalší súrodenci. Paulov otec sa narodil v roku 1902 ako druhý preživší syn a celkovo piate dieťa, dostal meno James, pre všetkých bol však Jim.

On i  jeho šesť súrodencov (Jack, Joe mladší, Edith, Ann, Millie a  Jane, prezývaná Gin) žili v  malom domčeku s  terasovou konštrukciou na  Solva Street v  najchudobnejšej časti Evertonu. Neskôr Jim spomínal, ako sa všetci súrodenci delili o  jediné dva páry topánok  – jeden chlapčenský, jeden dievčenský. A  pretože sa do  školy nemohlo chodiť naboso, striedali sa v  dochádzke podľa toho, na  koho

PAUL McCARTNEY31

práve drahocenná obuv vyšla. Dotyční potom večer opakovali prebranú látku tým, ktorí v tento deň museli zostať doma.

Napriek núdzovým rodinným pomerom a pochybným vplyvom okolitej štvrti z  Jamesa vyrástol poctivý, skromný a  nesmierne zdvorilý mladý muž, ktorého dokonca i  vlastní súrodenci prezývali „gentleman Jim“. Keď v  štrnástich vychodil školu, napísal o ňom riaditeľ v záverečnom vysvedčení: „Nič sa mu nedá vytknúť.“ V detstve ho stretla jediná nehoda – v desiatich rokoch spadol z múrika a poškodil si pravý ušný bubienok, takže bol od tej doby na toto ucho hluchý.

Od osemnásteho storočia zarábal Liverpool hlavne na  bavlne, ktorú privážali lode z Ameriky a Ázie. Z prístavu si ju potom odoberali textilky po celej severnej Británii. Jim našiel prácu u  jedného z  vážených miestnych obchodníkov s  bavlnou, vo firme A. Hannay & Son, ako poslíček – roznášal vzorky nových dodávok potenciálnym kupcom. Aby si trochu privyrobil k týždennému platu šesť šilingov čiže tridsať pencí, predával programy v evertonskom divadle Theatre Royal. Občas zastupoval aj za osvetľovača a mieril reflektorom na artistov pri vrcholných číslach.

Jeho budúci syn prežil v  žiari takých reflektorov v  podstate celý život. Aspoň trochu si ju však užil aj Jim. Jeho otec Josaph bol nadšený amatérsky muzikant, v  továrni Cope hrával na  tubu v  podnikovej dychovke, okrem toho organizoval koncerty a  spoločné spievanie pre susedov. Jim bol síce čiastočne hluchý, to mu však na hudobnom talente neubralo, takže sa sám naučil hrať na trúbku a na piano. Tesne po  prvej svetovej vojne, ktorej sa vzhľadom na  nízky vek nezúčastnil, dal dohromady poloprofesionálnu tanečnú kapelu, v  ktorej hral na  trombón aj jeho starší brat Jack.

Spočiatku nosili na tvárach masky v štýle Zorra pomstiteľa a hovorili si Masked Music Makers, lenže v horúčave na pódiu sa na maskách rozpúšťala farba a stekala im po  lícach, takže ich zahodili a  premenovali sa na  Jim Mac Jazz Band. Hrávali na miestnych tanečných zábavách a občas v kine sprevádzali nemé filmy – improvizovali melódie, ktoré zodpovedali dianiu na  plátne. Jimov otec i  brat Jack mali pekný spevavý hlas, on sa ale o  spev nepokúšal, radšej sa držal nástrojov. Jedna z  rodinných fotografií zachytáva Jim Mac Jazz Band v  dvadsiatych rokoch, muzikanti na  sebe majú smokingy a  motýliky, okolo basového bubna stojí kruh fanúšičiek, celkom ako na  budúcom obale Sgt. Peppera. Tie kapelníkove jemné rysy a veľké oči pôsobia z dnešného pohľadu veľmi povedome.

Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, mal Jim tridsaťsedem. Napriek mohutným snahám dohadzovania svojej matky a  piatich sestier zostával šťastným a  podľa vlastných slov „presvedčeným“ slobodným mládencom. Vo firme

PAUL McCARTNEY32

Hannay’s  postúpil z  poslíčka na  obchodného cestujúceho, takže pendloval medzi bavlníkovou burzou na Old Street a prístavom, kde sa vykladali zásielky, prípadne jazdil za  klientmi do  manchesterských textiliek vzdialených päťdesiat kilometrov na západ. Medzi jeho povinnosti patrila aj kontrola dĺžky bavlneného vlákna – čím dlhšie, tým lepšie sa z neho priadlo. Napriek polovičnej hluchote dokázal pri tejto práci používať výhradne sluch. „Poškrabal sa bavlnou na  uchu a  okamžite vedel, aká je kvalitná,“ spomína jeho adoptívna dcéra Ruth McCartneyová.

Ako hlavný prístav pre potravinové konvoje cez Atlantik a  zároveň