načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Päť dní - Julie Lawsonová Timmerová

Päť dní

Elektronická kniha: Päť dní
Autor:

Brilantne podaný príbeh ľudí, ktorí stoja pred veľkou dilemou. Štyridsiatnička Márá je úspešná právnička, vzorná manželka, dcéra a adoptívna matka, ktorej nechýba rozhodnosť. Tá ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  240
+
-
8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 368
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2331-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Brilantne podaný príbeh ľudí, ktorí stoja pred veľkou dilemou. Štyridsiatnička Márá je úspešná právnička, vzorná manželka, dcéra a adoptívna matka, ktorej nechýba rozhodnosť. Tá sa prejaví aj po oznámení lekárov, že trpí nevyliečiteľnou chorobou. Nechce byť na príťaž svojim blízkym, preto sa rozhodne, že keď sa bežné činnosti stanú pre ňu nezdolateľnými prekážkami, ukončí svoj život.   Učiteľa Scotta, ktorého Márá pozná len cez internet, takisto čaká ťažké rozhodnutie. Pred rokom mu zverili do pestúnskej starostlivosti osemročného problémového chlapca, ktorého matka je vo väzení. Teraz sa Scott nedokáže zmieriť s myšlienkou, že Curtis by mal čoskoro odísť. Máre aj Scottovi zostáva päť dní, aby sa rozlúčili so svojimi milovanými. Päť dní je príbeh o silných vzťahoch, ktorý ukazuje, že moc lásky niekedy spočíva v tom, že nenecháme milovanú osobu odísť, a inokedy v tom, že ju opustíme.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Original title: Julie Lawson Timmer: FIVE DAYS LEFT

Copyright © 2014 by Julie Lawson Timmer

All rights reserved including the right of reproduction in whole or in part in any form.

This edition published by arrangement with Amy Einhorn Books,

published by G. P. Putnam’s Sons, member of Penguin Group (USA) Inc.

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2014

Translation © Mária Holečková, 2014

Cover design © Francesca Spinelli, 2014

Cover picture © ISIFA/Gettyimages Creative RM/

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Jarmila Antolová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti sú buď výtvorom autorkinej fantázie,

alebo sú použité fiktívne, a preto akákoľvek podobnosť so skutočnými živými alebomŕtvy

mi osobami, obchodnými spoločnosťami, udalosťami či miestami je úplne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov

ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky, fotografickourepro

dukciou, alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-331-4


Venujem Ellen



Prvá časť

Utorok 5. apríla

POSLEDNÝCH PÄŤ DNÍ



1.

Márá

Márá zvolila svoje prostriedky už dávno: tabletky,

vodka a  oxid uhoľnatý. Nazývala ich „garážový koktail“.

Pôsobilo to takmer elegantne, a  niekedy, keď to vyslovila nahlas, takmer samu seba presvedčila, že to nie je

hrozné.

Toma by to však vydesilo, a  preto sa nenávidela. Radšej by všetko urobila tak, aby po nej nezostalo telo. Hoci veľmi chcela ušetriť manžela toho, aby ju našiel práve on, vedela, že keby mu to neumožnila, bolo by to ešte horšie.Považovala to za najčistejšiu voľbu. Tom môže niekoho zavolať, nech odtiahne jej auto. Aby ho tá predstava stáleneprenasledovala, zaplní jej časť garáže niečím iným, napríklad bicyklami či záhradníckym náradím.

Iným autom. Možno by som mala zabezpečiť, aby mupotom nejaké doviezli. Alebo by to bolo príliš čudné? Darček od mŕtvej manželky. Mala som mu ho dať už pred rokmi. Navýročie či keď sme priniesli malú Lakšmí domov, alebo len tak. Mala som urobiť veľa vecí.

Márá sa zamračila. Nerozumela, ako je možné, že takmer štyri roky strávila odškrtávaním položiek na svojom dlhom Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz predsmrtnom zozname a teraz, keď ju od smrti delí päť dní, ešte stále jej napadá, čo mohla urobiť.

Trik však spočíval práve v  tom. Človek si nahovára, že počká, kým všetko dokončí, a stále to odkladá. Pretože vždy sa nájde nejaká posledná vec na zozname. Pre niekoho, kto si môže dovoliť čosi odložiť o niekoľko týždňov, mesiacov či dokonca rokov, to nepredstavuje problém, a napokon, keď sa minú všetky výhovorky, urobí aj tú poslednú vec.

Márá však takú možnosť nemala. Huntingtonova choroba, matka všetkých ničiteľov mozgových buniek, napáchala za uplynulé štyri roky také obrovské škody, na aké sa s  Tomom pripraviť nedokázali. Ako dôkaz slúžila výpoveď z právnickej firmy. Kedysi pôvabné, športom sformovanételo teraz reagovalo pomaly a nechcelo spolupracovať.

Ak by si dopriala ešte jeden zážitok s manželoma s dcérou a vybrali by sa do nejakej výnimočnej destinácie,v nasledujúce ráno by sa mohla zobudiť s vedomím, že je prineskoro a huntington ju ovládol. Zostala by uväznená v tom desivom „medzistave“, keď nedokáže sama ukončiť svoj život, ale ani poriadne naplno žiť.

Čas hral proti nej. Nemohla si dovoliť čakať dlhšie. Verila, že do nedele ešte vydrží, potom však už nie.

Márá si poriadne odpila vody z  pohára položeného na nočnom stolíku a  vstala. Zhlboka sa nadýchla, obe ruky natiahla k  stropu a  pohľad zabodla do kúpeľňových dverí. Bolo lákavé pozrieť sa nahor, tak, ako to tento cvik vyžadoval, ale už bola príliš odvážna aj predtým a skončilo sa to pádom nadrevenú podlahu. Napočítala do päť, vydýchla a opatrne sanaklonila dopredu, pričom ruky zatlačila nadol, a opäť narátala do päť. Pozdrav slnku zmenila na nepoznanie, no pomohol jejvyjasniť si myseľ.Päč dní

Sprcha prestala syčať a  z  kúpeľne vyšiel Tom. Utieral si tmavé vlasy.

„Dobré ráno,“ povedala, hľadiac na jeho nahé telo. „Vidím, že máš na sebe moje najobľúbenejšie oblečenie.“

Zasmial sa a  pobozkal ju. „Keď som vstával, ešte si tvrdo spala. Plánoval som zavolať tvojich rodičov, aby prišlia odprevadili Lakš na autobus.“ Presunul pohľad na  posteľ. „Môžem ich pokojne ohlásiť, ak si chceš ešte niekoľko hodín poležať.“

Lakš. Máre stiahlo hrdlo. Dotkla sa bielizníka, aby udržala rovnováhu. Obrátila sa  manželovi chrbtom a  tvárila sa, že sa prehrabáva v  minciach a  náušniciach. Sťažka preglgla a usilovala sa zo seba dostať nejaké slová.

„Ďakujem, netreba,“ vyriekla. „Už som hore. Odprevadím ju. Potrebujem sa hýbať. Mám nejaké vybavovačky.“

„To predsa nemusíš. Napíš mi zoznam a  cestou domov všetko zabezpečím.“

Prešiel ku  skrini, obliekol si nohavice a  siahol po košeli. Tajne si zaželala, aby si vybral modrú, ale jeho ruka našlazelenú. Pripomenula si, že na kraj mu musí dať modré košele, aby si do konca týždňa obliekol aspoň jednu, ktorá rozžiari jeho kobaltovomodré oči.

„Zvládnem povybavovať zopár vecí, drahý.“

„Iste, ale nepreháňaj to.“ Usiloval sa, aby to vyzneloprísne, hoci vedel, že ona príkazy neprijíma od nikoho.

Navliekol si opasok, zapol ho na tretej dierke a  Márá pokrútila hlavou. Za dvadsať rokov nepribral ani pol kila. Naopak, bol v lepšej forme a v štyridsiatke nabehal viackilometrov ako v dvadsiatke. Mohla za to tak trochu ona,lebo v poslednom čase behal najmä preto, aby odbúral stres.

Vybrala sa k dverám, a keď okolo neho prechádzala,zľahka sa dotkla jeho pleca. „Kávu?“ Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

„Nemôžem. O dvadsať minút ma čaká pacient.“

Keď stála pri kuchynskej linke a sypala zmes do kávovaru, pocítila, ako ju zozadu objal. Často sa stávalo, že zrnká sanamiesto do filtra zakotúľali na linku či na podlahu.

Tom ju pobozkal na krk. „Nepreťažuj sa. Vlastne radšej nerob vôbec nič. Zostaň doma, oddychuj.“ Obrátil ju k sebe a porazenecky sa usmial. „Tak sa aspoň nepresiľuj.“

Márá sledovala, ako mizne v garáži. Snažila sa dýchaťpomalšie a  potlačiť slzy, ktoré sa jej tisli do očí. Otočila sa ku kávovaru a prinútila sa sústrediť na kávu, ktorá kvapkala do kanvice, na jej orieškovú vôňu a na paru, čo z nejvychádzala. Vyložila šálku, dopoly ju naplnila a túžobne na ňuhľadela. Lákalo ju uchlipnúť si, no naučila sa nechať ju vychladnúť. Ruky mala nepokojné a bolo jednoduchšie čistiť škvrnu ako si ošetrovať popáleninu. Pokojne prešla chodbou k  dcérinej izbe a nazrela dnu. Ospalá hlava sa zdvihla z vankúša a Máru privítal široký úsmev, v ktorom chýbali štyri zuby. „Mami.“

Márá si sadla na posteľ, otvorila náručie a  dievčatko doň vošlo, tesne sa k nej privinulo a silno ju objalo okolo krku.

„Mmm, krásne voniaš.“ Márá privoňala k dcérinýmvlasom, ktoré jej večer predtým umyla. „Si pripravená na ďalší deň v škole?“

„Dnes chcem zostať s  tebou.“ Malé ruky ju zovreli pevnejšie. „Nepustím ťa. Už nikdy.“

„Ani keď ťa... pošteklím... presne... tu?“

Malé telíčko sa začalo zvíjať od smiechu a jeho stiskpovolil. Márá sa vymanila zo zovretia. Vstala, prešla k dverám,zatvárila sa vážne a ukázala na oblečenie na stoličke v kúte izby.

„Počúvaj, spachtoška. Obleč sa, učeš sa a  stretneme sa v  kuchyni. Autobus prichádza o  tridsať minút. Ocko ťa nechal dlhšie pospať.“Päč dní

„Doobre.“ Dieťa vstalo, vyzlieklo si pyžamo a  podišlo k stoličke.

Márá sa oprela o dvere, a tvárila sa, že dozerá, aby saporiadne oblieklo. V skutočnosti si chcela ukradnúť ešte jeden pohľad na dcéru, ktorej olivová pokožka jej stále vyrážala dych.

Kým na seba Lakš navliekala šaty, pospevovala si svoju vymyslenú pesničku, v ktorej opisovala, čo robí, a  doplnila ju vlastnou melódiou. Márá a  Tom ju nazývali škriatkovská hudba.

„Oblečiem si džínsy

s kvietkami na vreckách

a ružové tričko,

ktoré je pekné.“

Odstúpila od stoličky a urobila piruetu s rukamispôsobne zdvihnutými nad hlavou, ako to videla u starších dievčat v baletnej škole. Napokon predviedla konečnú pózu,pozrela sa na matku a víťazoslávne sa usmiala. Márá prinútilasvoje trasúce sa pery do úsmevu. Bála sa, že jej zlyhá hlas, a tak len zdvihla ruku a ukázala jej päť prstov, aby naznačila,o koľko minút má dievčatko prísť do kuchyne.

Márá

Pred štyrmi rokmi, po stanovení diagnózy, Márá ležala

v posteli a hľadela do tmy, zatiaľ čo zlomený Tom pri nejneokojne spal. Dávno pred svitaním si sľúbila, že si určí dátum

a bude sa ho držať. Nijaké zmeny, nijaké výhovorky.

Dovtedy bude žiť naplno a  čo najviac sa pokúsi nad všetkým udržať kontrolu. Bude bojovať, kým bude vládať, a  potom vypije svoj koktail a  odíde tak, ako žila – za svojich podmienok. Nedovolí, aby ju o to tá odporná choroba pripravila.

Vybrať dátum nebolo ťažké – 10. apríl, jej narodeniny. Vedela, že Tom a jej rodičia by za ňou v ten deň aj taksmútili, a nezdalo sa jej spravodlivé pridať im k tomu ešte ďalší deň žiaľu. Lenže ktoré narodeniny? Určite nie tie prvé postanovení diagnózy, zaslúži si jeden dobrý rok, kým sa chorobadostane do ďalšej fázy. Aj dva roky sa jej videli primálo, ale päť už mohlo byť priveľa.

Kým texaské slnko preniklo svojimi prvými lúčmi cezžalúzie a  zmenilo farbu stropu zo sivej na bielu, Márá sa rozhodla, že najbezpečnejšie bude stanoviť si symptóm, ktorý bude signalizovať začiatok konca a  varuje ju, že choroba sa Päč dní posunula do ďalšej fázy. Keď sa prejav vyskytne, najbližšieho desiateho apríla zasiahne.

Zatiaľ čo čakala na Lakš, pocítila ťažkú nevoľnosť a silno sa pridržala linky. Dúfala, že to prejde, kým dcéra príde. Pevne zažmúrila oči, no nemohla uniknúť. Keď sa  jej pred očami zjavili udalosti z  predchádzajúceho rána, slabosť sa vystupňovala.

Stála v  uličke s  cereáliami v  miestnom obchode. Neďaleko uvidela malého chlapca, čo sa pridržiaval stehna svojej matky, ktorá sa po čosi zohla do spodného regála. Chlapček sa na Máru placho usmial a ona mu úsmev opätovala.

Zdvihol ruku a  ona mu zamávala naspäť, no zrazu, bez varovania, pocítila silnú potrebu ísť na toaletu. Usilovala sa spomenúť si, kde sa sociálne zariadenie nachádza, a necháala, prečo je telo také nedočkavé. Kým stihla nájsť odpoveď, bolo neskoro. Pomaly sa sklonila, aby si skontrolovalasvetlosivé legínsy, a zistila, že v rozkroku má mokrú škvrnu. Odtiaľ až k  členku pravej nohy smeroval úzky mokrý pásik. „Ach, bože,“ zašepkala. „Och, nie.“

Pokúsila sa zakryť rukou najväčší fľak, ale chlapec juvidel a prekvapene otvoril ústa. Márá sa usmiala, aby hopresvedčila, že je všetko v poriadku a nemusí to oznámiť svojej mame. Ústa ju však neposlúchali, a tak si k perámpriložila prst. Vtedy sa  chlapcova mama vystrela a  on ju poťahal za rukáv, ukazujúc na Máru. „Mami! Tá teta nestihla ísť na záchod!“

Márá sa začervenala. Načiahla sa za bundou, ktorúnosievala v  nákupnom vozíku, aby sa ubránila pred silným chladom prúdiacim z  klimatizácie, ale nebola tam. Zabudla ju v  aute na parkovisku pred obchodom. Rýchlo hľadala čosi, čím by sa zakryla. Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

Chlapcova matka sa usilovala tváriť neutrálne, zo svojho vozíka schmatla papierové utierky, roztrhla obal a cestou k Máre synovi zašepkala: „Nezízaj toľko.“

Pohľad dieťaťa však zostal zapichnutý do Máriných mokrých nohavíc. Keď prišli k nej, zapchalo si nos. „Fuuj.“

Jeho matka karhavo zasyčala: „Brian!“ a  podala Máre kôpku utierok. „Skúste si to priložiť.“ Hoci sa tvárilaneutrálne, jej tvár nadobudla svetločervený odtieň a  takmer nebadane ohrnula nos. „V aute mám deku, ale kým by som s ním prišla tam a naspäť...“ kývla hlavou k chlapcovi.

„Ďakujem,“ zašepkala Márá a vzala si utierky. „Toto sa mi ešte nestalo.“ Šúchala si nohavice, zatiaľ čo Brian ťahal matku za ruku. Po chvíli sa Márá, zahanbene potláčajúc slzy, pozrela do príjemných a súcitných očí druhej ženy. „Nemusíte tuostať. Nechcem znervózňovať vášho syna.“

„Nerobte si starosti,“ zareagovala a  podala Máre ďalšie utierky. Tá použité vložila do svojej kabelky. Chlapec zalapal po dychu a opäť poťahal matku za ruku. Žena si ho pritiahla k sebe, položila mu ruku na hlavu a prinútila ho stáť namieste. Naklonila sa k nemu a zašepkala mu do ucha: „Táto milá pani potrebuje našu pomoc a my jej ju poskytneme.“

„Lenže...“

„Pst! Už ani slovo.“

Márá si prestala trieť nohavice, zdvihla hlavu a  otvorila ústa, aby im povedala, že pila priveľa kávy a vody, abymohla prehltnúť tabletky. A ešte ten proteínový nápoj, doktorého ju Tom nútil každý deň, aby nechudla. Dlhý zoznam vecí, ktoré treba vybaviť, odviedol jej pozornosť, a tak už niekoľko hodín nebola na toalete.

Zatvorila ústa. Nebudem svojimi problémami zaťažovať niekoho iného. Sklonila sa a  pokračovala v  utieraní, ale boPäč dní lo to zbytočné. Nohavice boli príliš svetlé a škvrna pritmavá. A teraz sa k tomu ešte pridali biele kúsočky papierovýchutierok. „Nepomáha to,“ frustrovane zakňučala, a  keď sa počula, ovládol ju pocit poníženia. Upierala zrak na ruku, v ktorej zvierala vlhké utierky. Budem potrebovať dlhú sprchu a poriadnu dávku mydla, aby som ten zápach odstránila.

Márá sa opäť pozrela na chlapca, ktorý bol zhnusený a  mal zvraštené pery, a  ďakovala Bohu, že bola v  obchode sama, len s  cudzími ľuďmi. Čo ak by s  ňou boli Lakš alebo Tom? Tá predstava v  nej vyvolala slabosť a  musela sa chytiť vozíka, aby sa udržala na nohách. „Veľmi ma to mrzí,“vyhlásila, prechádzajúc pohľadom zo syna na matku.

„Čo jej je?“ zašepkal Brian. Jeho matka a Márá sa na seba zahľadeli a  mlčky sa dohodli, že nebudú reagovať na chlapcovu otázku.

„Je zlatý,“ podotkla Márá. Nechcela, aby sa matkahnevala pre to, čo sa spýtal. Veď kto by ho vinil. „Nerobím to rada, ale budem tu musieť nákup nechať a bežať do auta.“

„Poukladám tie veci na miesto,“ vyriekla žena. Ukázala na Márine nohavice a skonštatovala: „Už to vyzerá lepšie.“

Jej úsmev bol však silený a Márá sa cítila ako dieťa,ktorému niekto pochválil účes po tom, čo sa samo ostrihalo.

„Ďakujem, ste veľmi milá,“ povedala potichu. „Verte, že ma to veľmi mrzí.“

„Netrápte sa tým. Držte sa.“

Keď Márá odchádzala uličkou, počula, ako matka priveselo a  nahlas číta svoj nákupný zoznam, aby prehlušila synovu otázku, čo je tej bláznivej tete, ktorá má plnú tašku ocikaných utierok.

Nútila sa vzpriamene prejsť okolo pokladníc ažk východu. Na parkovisku sa jej roztriasli pery, hrdlo jej stiahloa cíJčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz tila, ako sa jej do očí tisnú slzy. Zvalila sa na sedadlo auta a zatvorila dvere. Takmer si do nich privrzla nohy. Oprela sa a zaborila si tvár do dlaní.

„Ó, bože, ó, bože, ó, bože!“

Z hrdla sa jej drali vzlyky a lapala po dychu. Keď viacnevládala sedieť vzpriamene, oprela sa o volant. Zostala tak asi hodinu. Plakala, v hlave si mučivo pomaly premietala, čo sa stalo, a zakaždým túžila po inom konci incidentu.

Napokon už nemala slzy a  začala si uvedomovať okolité zvuky – prichádzajúce autá, búchanie dverí, deti volajúce na rodičov. Ešte chvíľu sa opierala o volant, potom sanarovnala, utrela si líca a nos rukávom a zahľadela sa na svoj obraz v spätnom zrkadle.

„A je to tu,“ oznámila zachmúrene opuchnutým červeným očiam, ktoré ju pozorovali. „Narodeniny mám v nedeľu. To je všetok čas, čo mi zostal.“

Posledných päť dní, od dnešného rána. Tak málo času.Začala sa však pripravovať už pred štyrmi rokmi, na úsvite, keď ležala vedľa manžela. Stanovila si konečný termín a sľúbila si, že ho dodrží.

Odvtedy si vychutnávala každý okamih, akoby bol jej posledný. Veľké udalosti: Narodeniny Lakšmí, Deň vďakyvzdania, Vianoce, výročie svadby. A malé: varenie s matkou, sledovanie, ako jej otec číta Lakšmí rozprávku na dobrú noc, sedenie na lavičke a  vypúšťanie bublín, kým sa Tom a  Lakš pretekali, kto ich praskne ako prvý. Uvedomila si, že tie malé jej budú chýbať najviac.

„Mami?“ Lakš pricupkala do kuchyne. Cez plece mala prehodený vak, rovnaký, ako staršie deti v autobuse.Načiahla sa za škatuľou na obed s obrázkom baletky. „Dúfam, že si mi zasa nezabudla nabaliť koláčik.“ Vrhla na matku podoPäč dní zrievavý pohľad a otvorila škatuľu, aby nazrela dnu. Spokojná ju zatvorila a natiahla ruku. „Si pripravená?“

Lakšmí za pravým uchom odstával chumáč vlasov,výsledok nehody s lepidlom z predchádzajúceho týždňa. Dcérina najlepšia priateľka Susan jej náhodou zamazala vlasy, a aby to napravila, použila detské nožnice. Márá sa snažila dcéruprimať, aby nosila vlasy vo vrkoči, ale každý taký pokus saskončil hádkou, plačom a Márá sa vzdala. Pozorovala ju, strapatú, bezzubú a nádhernú, a v hrdle pocítila guču veľkú ako päsť.

Ako by som niekedy mohla byť pripravená?

No presne preto si dala sľub. Svoje predsavzatie splní,priravená alebo nie.

„Neurobím si vrkoč, mami,“ vyhlásila Lakš a  vystrčila rozhodne bradu. Bola kópiou svojej matky, hoci bezspoločnej DNA, ako hovorieval Tom. „Ťahá ma. Vysvetlila som ti to.“ Položila si ruku na čelo a potiahla si kožu nahor, abynaznačila, o čom rozpráva.

Márá si odkašľala: „Viem. Nemyslela som na tvoje vlasy. Len som pred odpoveďou chvíľku uvažovala.“

„Aha,“ upokojila sa Lakš. „Si teda pripravená?“

Márá pobozkala dcéru na vlasy,  jemne prešla rukou po ich naježenej časti a potom vzala malú rúčku do svojej. „Áno, miláčik, som.“

Scott

Scott zašiel na príjazdovú cestu a  zaparkoval blízko pri chodníku, aby nechal dosť miesta pre Curtisa, ktorý

triafal do koša upevneného nad garážou. Cvičný hod na kôš –

záchrana osemročných, pomyslel si. Curtis začul zvukmotora, otočil sa a zamával.

„Pekný oblúk, drobec.“

„Fuj. Nebaví ma hádzať to takto, ale s  touto sieťou sa to inak nedá.“

Chlapec držal loptu pred sebou, zazeral na ňu, akoby bola zradkyňou, a  prikývol. Scott pustil kľúče i  kufrík na zem a  ladným pohybom loptu uchopil, zadribloval a hodil. Šuch. Skončila v  koši. Curtis ju zachytil a  pokúsil sa o  rovnaké kroky aj o  rovnaký hod. Bol nízky a netrpezlivý a lopta letela asi pol metra pod obručou. Nadviholobočie. „Vidíš?“

Scott ju chytil. „Viem, viem. Keď tvoj starý priateľ doslúžil, mal som kúpiť jeden z  tých samostatne stojacich výškovo regulovateľných košov,“ pohodil hlavou k  opotrebovanému zariadeniu opretému o  garáž. Potom ešte raz hladko trafil a naširoko otvoril náručie. Chlapec sa rozbehol a objal Scotta Päč dní okolo pása. Muž ho pohladil po hlave. V porovnanís chlapcovou tmavou pokožkou a tvrdými čiernymi vlasmi bolajeho ruka biela. Sklonil sa,  nos aj ústa pritlačil ku  Curtisovej hlave a vdýchol. Voňal ako detský pot a jar v Michigane.

„Budeš mi chýbať,“ povedal Scott. Dieťa prikývloa zovrelo ho silnejšie. Takto chvíľu stáli v  objatí. Napokon sa Curtis vymanil, špinavými rukami si pretrel oči a rozbehol sa za loptou.

„Kde je Laurie?“ zavolal za ním Scott.

„V kuchyni. Robí lazane.“

Scott sa usmial. „Čím si si to zaslúžil?“

„Pani učiteľka mi dala dobrý bod, lebo som sa snažil.“ Potom sa zatváril vyzývavo a načiahol k nemu päsť nauznanlivé buchnutie.

„Skvelé. To sú už dva za tento týždeň. Ešte tri a v piatok môžeš zostať dlhšie hore.“

„Pukance a film. Do desiatej.“ Potom sa zatvárilvydesene. „Lenže aj Laurie ho chce pozerať, keďže je to nášposledný, takže to musí byť nejaký, čo môžu sledovať aj dievčatá. Nijaké výbuchy a tak.“

„Večierka o desiatej je však super či nie?“

Curtis sa rozveselil. „A pukance.“

„Tak ešte získaj každý deň jeden bod. Idem dnu.Zahádžeme si aj po večeri?“

„Možno, lebo dnes musím ešte čítať. Laurie to povedala. A ešte aj precvičovať matiku.“

Scott sa usmial nad Curtisovým predstieraným hnevom. Chlapca tešili všetky pravidlá a  očakávania v  domácnosti Coffmanovcov, ale mal dosť rokov na to, aby vedel, že to nemôže priznať. Scott pristal na jeho hru. „Škola je dôležitá,drobec. Príď na večeru.“ Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

Zdvihol zo zeme svoje veci a  vybral sa ku  vchodovým dverám. „Dohája!“ ozvalo sa za ním, keď lopta zasanetrafila do koša.

Zatvoril, kľúče položil na stolík a  zhlboka sa nadýchol: cesnak, paradajky, bazalka, syr.

„Laurie?“ zvolal. „Vonia to fantasticky.“

Kufrík položil na zem a kľakol si, aby sa pozrel na klinec, ktorý trčal z  podlahy. Hrozilo, že sa oň niekto zachytí ponožkou. Opätkom ho zatlačil nazad a skontroloval aj zvyšok chodby. Podlahy brúsil pred desiatimi rokmi. Reflexívne si siahol na kríže.

Vízia jeho manželky o  vysnenom dome sa nezhodovala s  výškou ich rozpočtu. Oprava starého, storočného domu vyžadovala trojstranový rozpis prác a každý jeden večer a víkend vyše roka. Bola to vstupná cena domu, aký si vždy priala, a  ktorý jej on bol rozhodnutý dať: obrovské miesto s drevenými podlahami, so vstavanými poličkami a s dvoma kozubmi. Mal mať svoju dušu a jedného dňa mal byť i plný detí.

Rukou prešiel po stene. Len odstránenie všetkých vrstiev tapiet im trvalo takmer dva mesiace. Potom ešte maľovanie – neutrálnou béžovou v celom dome. V každej izbe bola jedna farebná stena, ale až po dôkladnom zvážení a posúdeníniekoľkých odtieňov. Mali vo zvyku žartovať, že chlapíkaz oddelenia farieb si pridajú na zoznam tých, komu treba poslať vianočný pozdrav.

Vošiel do kuchyne a  oprel sa o  stenu. Manželka sa skláňala nad rúrou. Jej veľké brucho ho stále prekvapovalo. Ešte mala na sebe oblečenie, v ktorom bola v práci, ale blonďavú hrivu si zopla do vrkoča.

„Vonia to fantasticky,“ zopakoval.Päč dní

„Ach, ahoj. Nepočula som ťa.“ Lazane položila na sporák.

Podišiel k  nej, aby ju pobozkal. „Počul som, že dnes sa mu darilo.“ Naklonil sa k lazaniam a ovoňal ich. „Mmm. To som rád. Aj ja som už mal na toto jedlo chuť.“

Vystrúhala grimasu a  chytila sa za brucho. „To ste dvaja. Ja ten pach ledva znesiem.“ Zatváril sa znepokojene, ale ona len mávla rukou. „O nič nejde. Na obed sme mali arabský šalát z  tej novej prevádzky neďaleko kancelárie, a  bolo v  ňom priveľa oleja. Mimochodom, príliš sa pre ten dobrý bod nevzrušuj. Hovorila som s  učiteľkou Kellerovou, keď som poň ho prišla. Tento týždeň je naňho pre ten prestup zo školy menej prísna. Splnil len polovicu zo zoznamudobrého správania, ale rozhodla sa dať mu celý bod. Podľa mňa sa obáva, že ak mu nepomôže s dobrým rozbehom, dopiatka to nezvládne.“

„Možno slečna Kellerová pozná spôsob, ako si s  tým mám poradiť ja,“ hlesol Scott. Vzdychol si, odostrel záclonu na malom okne nad drezom a sledoval chlapca napríjazdovej ceste, kým mu ruka na chrbte nepripomenula, komu sa má venovať. Pustil záclonu a obrátil sa k manželke.

„Som prekvapený, že si taká zhovievavá,“ prehodil. „Lazane? Keď vôbec nesplnil, čo mal?“ Po celý rok to bolaLaurie, kto dohliadal na disciplínu. Dotkol sa jej oblého brucha. „Nastávajúce materstvo ťa obmäkčilo, však?“

Mykla plecom. „Aj tak som sa chystala uvariť ich.Nezáležalo na tom, čo povie slečna Kellerová. Chcela som ichpriraviť ešte raz, kým odíde. Zajtra budú špagety a nechám ho, aby mi pomohol napiecť koláčiky. Vo štvrtok urobímedomácu pizzu. Na piatok som naplánovala tortu a  v  sobotu by si mohol ugrilovať hamburgery. Sú to jeho obľúbené jedlá.Hoci musím priznať, že ma láka kŕmiť ho len ovocíma zeleniJčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz nou. Rada by som doňho dostala niečo výživné, kým pôjde naspäť.“

Scott sa strhol.

„Prepáč,“ zamrmlala.

„To nič. Nemá zmysel tváriť sa, že sa nič nedeje. Neodchádza predsa do hotela Ritz, to je fakt. A je to takv poriadku – aspoň to si už po stý raz v priebehu niekoľkých týždňov opakujem.“ Zatvoril oči a  začal odriekať niečo ako mantru. „Bude to okej. Aj keby jedol studené ravioly z konzervy, sprchoval sa len raz týždenne a vrátil sa k svojimbláznivostiam. Vždy je to lepšie ako vyrastať bez matky. Aj keď by mu dovolila nerobiť si úlohy a  poslala ho do školy bez raňajok, byť so svojou mamou je preňho najlepšie.“

„To všetko je pravda,“ zhodnotila Laurie. V jej hlasezaregistroval náznak frustrácie. „Zdá sa, že tomu takmer veríš.“ Vynechala slovo konečne, ale on vedel, že si to myslí.

„Takmer,“ uznal. Začala rozprávať, a aby to nemuselpočúvať, rýchlo ju predbehol. „Mimochodom, vďaka, že sipoňho bola. Prepáč, že to bolo na poslednú chvíľu. Môžem ti s niečím pomôcť? Prestriem?“

Zabralo to. Podala mu tri poháre a  košík s  rožkami, vyzbrojila sa príbormi a servítkami a viedla ho do jedálne.

„Nie je začo, no myslela som si, že Pete za teba zobral vy - učovanie, aby si mohol stráviť viac času doma a  nie na stretnutiach s rodičmi. Prečo si nepožiadal tú ženu, abypočkala do budúceho týždňa?“

Usilovala sa o  ľahký tón, ale on skrytú výčitku vycítil. Vlastne to bola výzva. Už veľa ráz takú použila. Pýtala sa, prečo v  sobotné rána tak skoro vstáva, aby pol hodiny cestoval do centra Detroitu, keď si môže pospať dlhšie. Tvrdila, že polovica deciek, ktoré navštevujú sobotné doučovanie, Päč dní tam chodí len preto, že na obed je pizza zadarmo.Zaujímalo ju, z akého dôvodu trávi letné večery na schátranomškolskom dvore hrou s deťmi, keď iní učitelia sa tešia, že od nich majú dva mesiace alebo aj naveky pokoj, keďže mnohé odišli na strednú školu.

Scott zdvihol ruky v  obrannom geste. „Vieš, ako vyzerajú rodičovské združenia. Hodinu si čítam Sports Illustrated, kým sa jeden či dvaja ľudia ráčia zastaviť. Ak sa konečne niektorí začnú zaujímať o  vzdelávanie svojho dieťaťa, musím tam byť. Keby som schôdzku odložil na ďalší týždeň, môže sa stať, že sa neukážu.“

„Nemôžeš predsa sám zachraňovať každého žiaka na Franklinovej základnej škole.“

„Viem. Nedokážem to. Mám na to len tri roky, a to jemálo.“ Venoval jej krivý úsmev a dúfal, že pôsobí neodolateľne.

Laurie si povzdychla a  vrátila sa do kuchyne. „O to mi predsa nešlo, a ty to vieš.“ Nasledoval ju, otvorilchladničku, vzal si pivo a  jeden pohár naplnil vodou z  vodovodu. Podal ho manželke a  zdvihol fľašku na prípitok. Sklo zacinkalo o sklo, Laurie sa napila, zvraštila tvár a chytila sa za brucho.

„Určite si v poriadku?“

Vzdychla si. „Vieš, aké to je. Zjem jednu nevhodnú vec a po zvyšok dňa mám pokazený žalúdok.“

Odpil si piva. „Dúfajme, že posledný trimester bude lepší.“ Zostávali doň dva týždne. Rodiť mala pätnásteho júla.

„Hádam áno.“ Položila pohár na linku a uprene naňhľadela. „Vždy mám pocit, že na to nie je správna chvíľa, a ani táto nie je vhodná, ale naozaj si myslím, že keď sa náš život vráti do starých koľají, budeme sa mať lepšie.“ Po tom, čo zaregistrovala jeho výraz, rýchlo dodala: „Možno nie lepJčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz šie, len to bude, vieš, jednoduchšie. Prídeš z  práce a sadneš si, budeš relaxovať. Nebudeš robiť taxikára, pripravovať olovrant a dohliadať na domáce úlohy.“

Scott sa zadíval na chlapca na dvore a neodpovedal.Nemal zoznam vecí, ktoré by mal chuť robiť radšej, ako byť s Curtisom.

„Chceš tu sedieť sám alebo si ideš so mnou zastrieľať na kôš?“ ozval sa raz Curtis. „Laurie tvrdí, že sa ťa musímspýtať a nie len očakávať, že sa so mnou zakaždým pôjdeš hrať.“ Scott pustil knihu na podlahu. „Vždy radšej budem s tebou. No nemáš záujem hrať sám, aby si neskôr mohol tvrdiť, že si bol najlepší? Pretože ja tebou vytriem dvor.“

Čo by si robil radšej? To bol ich nový jazyk. Slová „ľúbim ťa“ rečou druháka. Chcel by si radšej jesť sklo alebo po ňom kráčať? Zjedol by si radšej za hrsť živých pavúkov alebo hodinu stál v miestnosti plnej netopierov?

Scott začul, ako si Laurie odkašľala. Budeš sa radšejpozerať na toho chlapca a svoju ženu ignorovať alebo nie?Obrátil sa k nej.

„Aj mne bude chýbať,“ vyriekla. Zo zásuvky vybrala nôž a  začala krájať lazane. „Usilujem sa však myslieť pozitívne a  to by si mal urobiť aj ty. Už som naplánovala celýbudúci týždeň: v  pondelok prídem z  práce, sadnem si na gauč a  budem čítať hŕbu kníh o  bábätkách, na ktoré som doteraz nemala čas, a až do večere sa nepohnem.“ Ukázalanaňho nožom. „Očakávam, že môj manžel ma vezme niekam na večeru. Možno dokonca i do kina. Kedy naposledy sme mali rande?“

Stíchla a  čakala na jeho reakciu. Čo najpresvedčivejšie pritakal, a tak pokračovala: „V utorok idem konečne natehotenskú masáž, ktorú mi darovali dievčatá z kancelárie. Už sa Päč dní neviem dočkať.“ Dotkla sa krížov a pošúchala si ich. „Vstredu.... hm, no zatiaľ mám naplánovaný iba utorok. Po zvyšok týždňa budem pravdepodobne len sedieť s vyloženýminohami a čítať. V absolútnom tichu.“

„To bude fajn.“

„Len si pomysli, čo všetko budeš môcť počas toho voľného času robiť,“ nadchýnala sa. „Napríklad so mnou čítať knihy o bábätkách. Už som v šiestom mesiaci a vôbec netušíme, čo sa dnu deje.“ Ukázala na brucho a on sa ho dotkol. Prikryla mu ruky svojimi, oprela sa o sporák a usmiala sa. „Niekedy tomu sama neverím. Po toľkom čase. Dieťa. V tomto dome. V júli.“ Zoširoka sa usmiala. „Čo povieš?“

„Vždy keď sa ma na to niekto spýta, uškŕňam sa ako idiot,“ priznal Scott. „Aspoň to tvrdí Pete.“ Pete Conner tiež učil angličtinu na Franklinovej škole. Scott zastávalúlohu basketbalového trénera, Pete mu robil asistenta a bol mu i najlepším priateľom.

Laurie luskla prstami. „Ach, takmer som zabudla. Volali z predajne pre tú postieľku, ktorá má nohy s pazúrikmi. Vieš, tá, čo bola predaná. Vraj im má do pondelka prísť ešte jedna. Je sivá, ale môžeme ju predsa nafarbiť. Rezervujú nám ju.“

„Skvelé, hoci to maľovanie ma až tak neteší.“

„No tak, bude to zábava. Len jedna izba.“

Prižmúril oči. Možno to bude iba jedna miestnosť, ale videl Laurin zoznam, týkajúci sa detskej izby, a  bol taký dlhý ako ten, keď prerábali celé prvé poschodie. Zasmiala sa a  buchla ho do pleca. „Prestaň, budeš si to užívať rovnako ako ja.“

„Viem, idem po malého.“

Skôr ako prišiel ku vchodovým dverám, rozleteli sa a dnu vbehol Curtis. Scott v poslednej chvíli otvoril náručie, aby ho

28 Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

zachytil, a Curtis sa na tom zasmial. Scott ho neochotnepus

til a obrátil ho ku kuchyni. „Choď si umyť ruky, LeBron.Po

dáva sa večera.“

Márá

Keď autobus odišiel, Márá sa postavila ku kuchynskej linke a prešla rukou po chladnom žulovom povrchupracovnej dosky. Kuchyňa bola jej najobľúbenejšia miestnosť.

Považovala ju za atraktívnu. Nachádzala sa v nej kovová linka

s plochami limetkovozelenej farby, vysoké čerešňové skrinky

a krásna svetlosivá dlažba s jemným zeleným žilkovaním.

V  poslednom čase ju kuchyňa trochu potrápila, ale aj tak ju milovala. Dvierka na rúre každým dňom oťažievali, a aby ich dokázala otvoriť a zavrieť, musela zapojiť ruku,nohu, a dokonca aj boky. K pracovnej doske sa veľminepribližovala. Na tele mala dosť modrín, ktoré jej pripomínali, aký bolestivý je náraz do jej žulového povrchu. S  nádhernou podlahou sa nezahrávala. Vedela, že keď jej spadne tanier alebo pohár, nemusí sa zaoberať tým, či sa rozbil, jednoducho zá jde do komory po metlu a po lopatku.

Tom ju ustavične pobádal, aby trávila viac času na mäkkom gauči a na kobercoch v obývačke a v salóniku ako na tvrdých drevených stoličkách. Márá však zbožňovalasledovať, ako cez posuvné dvere z dvora do kuchyne svietislnko. Lapač slnečných lúčov ich odrážal dnu. Vyzerali ako Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz farebné laserové pásy a  vždy ju dobili energiou. Aj v  dňoch po prebdených nociach či po znepokojivých návštevách u doktora Thiryho na klinike na liečbu Huntingtonovejchoroby v centre Dallasu.

Márá, Tom a  Lakš obedúvali pri kuchynskom pulte a  večeriavali v  jedálni. Kuchynský stôl slúžil ako Márina pracovná základňa. Stál na ňom jej počítač, niekoľko zápisníkov, stojan s perami a aspoň desať balení malýchsamolepiacich poznámkových papierikov. Kedysi tam ležala aj kopa právnych prípadov. Teraz ich miesto vypĺňaličasoisy a knihy, ktoré čítala, keď v noci nemohla spaťa internet ju už nebavil.

Až donedávna sa vždy po skorom rannom cvičení na eliptickom trenažéri a  s  činkami v  hosťovskej izbe premiestnila k  stolu, aby aspoň hodinku pracovala, kým sa ostatní zobudia. Keď Lakš išla večer spať, pokračovala v  práci, až kým ju Tom nepresvedčil, aby si ľahla k  nemu na gauč v salóne alebo v zime sedela pri kozube v obývačke.

Márá prešla k  stolu, posadila sa a  z  balíčka s  veľkými poznámkovými papierikmi jeden odlepila. Vzala si peroa premýšľala, čo všetko musí počas tých piatich dní stihnúť.Nedeľné ráno si potrebovala do detailov naplánovať a  zariadiť, aby Lakš v sobotu večer odišla z domu. A ešte je tu rozlúčka.

Úloha číslo jeden – doladiť detaily – bola takmer splnená. V  sekretári čakala plná fľaša vodky. Už niekoľko týždňov si odkladala tabletky na spanie, aby ich mala dostatok, ale chcela ich ešte prepočítať. Ak by jej nejaké chýbali, zavolá doktorovi Thirymu. Postačia dve slová – nemôžem spať – a získa tridsať piluliek.

Úloha číslo dva – zariadiť, aby Lakš nebola doma – bola hračka. Márá zdvihla slúchadlo a zavolala rodičom.Päč dní

„Dobré ránko, dcérka.“ Póri zbožňoval identifikátortelefónnych čísel.

„Ahoj, oci. Je mama doma?“

„Áno, ale aj ja som.“

„Skvelé. Pohovoríš si so mnou o plánoch na sobotu?“

„Idem ju zavolať.“

Márá sa zasmiala a na linke čosi zašuchotalo.

„Márábétí,“ ozvala sa Nírjá. „Ako sa cítiš? Spala si dobre?“

„Výborne,“ klamala Márá. „Mami, môžeš pre mňa niečo urobiť? Mohla by Lakš u vás v sobotu zostať spať?“

„Samozrejme. S otcom budeme radi. Je všetko...“

„Áno, máme sa fajn. S Tomom chceme... Máme...Potrebujeme niečo...“

Matka sa zasmiala. „Nemusíš sa predo mnou hanbiť. Lakšmí je u nás vítaná a vy s Tomom sa môžete venovaťsvojmu... niečomu.“ Potichu sa zasmiala.

„Mama, prosím.“

„Len ťa naťahujem, dcérka. Čo máš dnes v pláne? Dúfam, že oddych.“ Keď Márá nereagovala, Nírjá dodala: „Tak toasoň nepreháňaj.“

„Vďaka za tú sobotu. Lakš bude nadšená.“

„Oddychuj, Márá.“

„Áno, mami.“

Úloha číslo tri – rozlúčka, ktorá nevzbudí podozrenie – zaberie viac času. Márá nakreslila tri stĺpce.

Osoby, s ktorými bude osobne hovoriť: Tom, Lakš, rodičia. Tetušky, ako Lakš nazvala Steph a Ginu, boli Márine najlepšie priateľky. Chodili vo dvojici tak často, že bolo jasné, prečo ich Lakš označila spoločnou prezývkou. Vlastne ich pôvodnevolala Tetusky, ale teraz, keď už vie správne vyslovovať, neteší ju, ak jej to pripomínajú. Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

Dokonalé načasovanie: Tetušky pozvali Máru v sobotu na obed, aby spolu oslávili jej narodeniny. Ďalšia výhoda toho, že si zvolila práve desiaty apríl. Požiada Toma, aby juv sobotu vzal na večeru na jej obľúbené miesto, a poznačila si to na lístok, aby nezabudla.

Ľudia, ktorým by rozhodne mala zavolať: najbližší priatelia z Mc Gillovej univerzity v Montreale, najlepší kamarátiz právnickej fakulty, hneď po Steph. Tomovej matke a sestre v New Yorku, ktoré už aj tak budú očakávať Márin tradičný polročný telefonát, takže to nebudú pokladať za čudné. Stačilo im poslať jednu pohľadnicu a dva razy za rok zavolať, ako sa ich syn (brat) má a ako vnučka (neter), ktorú dosiaľ videli len na fotke, zasa vyrástla. Bolo to úplne iné ako vždy prítomní Póri a  Nírjá, ktorí skôr ako Márá zaregistrovali, že Lakšmí vypadol zub alebo vyrástla z  topánok. „To je riziko, ktoré človek podstupuje, keď konfrontuje členov rodiny s problémoms alkoholom a oni si vyberú radšej zastreliť posla zlých správ ako si to vôbec vypočuť,“ vysvetlil rezignovaný, no nie zatrpknutý To m .

Ľudia, ktorým pošle e-mail: niekoľkí pracovníci právnickej firmy, kde spolu so Steph po štátniciach pracovali, a zopár mamičiek z  Lakšinej školy. A  ešte napíše drahým priateľom z on-line fóra Netradičná rodina – komunity zloženejz adoptívnych, pestúnskych, nevlastných, homosexuálnych a  iných netypických rodičov. Diskusnú skupinu objavila asi týždeň po tom, čo si s  Tomom priniesli z  Indie bábätko Lakšmí, z  rovnakého haidarábádskeho detského domova, z ktorého Máru pred tridsiatimi siedmimi rokmi zachránili Nírjá a Póri.

Počas uplynulých piatich rokov Márá každý deň aspoň niekoľko minút komunikovala s  priateľmi z  fóra o netraPäč dní dičnej výchove, varení, práci, cvičení, peniazoch, manželstve a  sexe – nevynechali nijakú tému. Veľa ľudí skupinu opustilo, keď dostali odpovede na svoje otázky, no jadrozostalo a  Márá doň patrila. Dôvod, pre ktorý sa do skupiny pripojili, sa časom zmenil na iný, pre ktorý v nej zotrvali – na priateľstvo.

S  niekoľkými členmi sa zo skupinových diskusií preorientovala na osobné správy. Bolo bežné, že ľudia začali komunikovať na fóre a  potom jeden navrhol druhému, aby pokračovali správami. Stačil dvojitý klik na používateľské meno a  človek mohol poslať danej osobe súkromný odkaz, a pritom sa neodhalila ničia identita.

NieSomZla, zakladateľka fóra, žiadala, aby členovia zostali v  anonymite, nech sú náhradní rodičia chránení, lebo vo veci starostlivosti o deti, ktoré im boli zverené doopatery, uzavreli so štátom zmluvu o utajení. Všetci sa však zhodli, že anonymita je výhodou. Ľahšie sa dokázali zveriť s ťažkými vecami neznámym. Márá veľa ráz Tomovi hovorila, aké je to zvláštne, že v skutočnom živote si chráni súkromie, ale nemá problém podeliť sa o najintímnejšie myšlienky s ľuďmi,ktorých pozná len ako MamaZPhoenixu, MestoAut,leteckatrasa, NieSomZla a 2chlapci.

Márá si zapísala na lístok MestoAut a  zakrúžkovala ho. Bol to muž, ktorý sa s manželkou stal poručníkom chlapca, ktorý sa mal v  pondelok po roku vrátiť k  matke. Tá sa mu za osem rokov venovala menej ako MestoAut za posledných dvanásť mesiacov. Bolo jasné, že MestoAut ľúbi svojhodrobca ako vlastného, a hoci niekoľko ráz tvrdil, že pre dieťabude najlepšie, keď sa vráti k  matke, každý vedel, že sa trápi, lebo v nedeľu bude s chlapcom naposledy.

MestoAut bude v pondelok potrebovať priateľa. Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

Márá bude v nedeľu mŕtva.

Pocit viny jej gniavil vnútro. Obrátila sa k počítaču, klikla na fórum, zapla softvér na rozoznávanie hlasu a nadiktovala krátky odkaz.

Utorok 5. apríla, 8.32

@MestoAut – Od rána na Teba myslím. Posledných päť dní

s Tvojím drobcom (viem, že Ti to netreba pripomínať). Uvažuj

pozitívne. Ozvem sa neskôr.

Klikla na poslať naspodku obrazovky a čakala, kým sa jej správa zobrazí ako nová. Keď sa to stalo, prečítala si jua zamračila sa. Uvažuj pozitívne zrazu pôsobilo veľmi nevhodne.

Posunula sa nahor po stránke, aby sa pozrela, akú tému NieSomZla na ten deň určila. Týkala sa situácie užívateľa MestoAut. Uverejnila niekoľko otázok: Ako ste sa cítili, keď ste museli deti vrátiť? Čo viete poradiť MestuAut, aby tietoposledné dni zvládol?

Márá vedela, že veľa členov zareaguje, a  to ju upokojilo. Väčšina z nich bola zaneprázdnená a mala málo času, nopravidelní prispievatelia si dali záležať, aby každý deň, skôr ako sa pobrali do roboty či k svojim deťom, k danej téme aspoň čosi napísali. Aj keď mala Márá veľa práce, zakaždým si našla chvíľku, aby niekoho podporila, ak to potreboval.

Priateľom z fóra nikdy nepovedala o svojej chorobe a už niekoľko mesiacov so sebou vnútorne zápasila a premýšľala, či ich chráni, alebo ochudobňuje o informácie. Zrazupovažovala za nelojálne, že to pred nimi tajila. To, že jednoducho zmizne bez vysvetlenia, najmä keď MestoAut potrebujepriateľa, sa jej zdalo neodpustiteľné. Nahla sa k malémumikrofónu a začala hovoriť.Päč dní

Utorok 5. apríla, 8.34

Čo sa týka päťdňového termínu, existuje niečo, čo som Ti

mala povedať už dávno:

Prečítala si, čo nadiktovala, a zvažovala, ako pokračovať. MestuAut by pomohlo, keby mu ukázala, že s ním skutočne dokáže súcitiť, hoci žije takmer o tisícšesťsto kilometrovďalej. Aj ona sa pripravovala na rozlúčku so svojím dieťaťom.

Chápala, ako ho mučí myšlienka, že bude musieť chlapca opustiť. Poznala ten záchvat paniky vo svojom vnútri, keď si človek predstaví, že dieťa stratí. Tušila, že prehĺta slzyzakaždým, keď ho v posteli prikrýva, a vie, že ten bozk na dobrú noc je jeden z posledných. Cítila to isté. Verila, že ocenípriateľku, ktorá prežíva rovnakú bolesť.

Hádam sa nezhrozí, že mám možnosť výberu, a  zvolila som si päť dní s  dcérkou namiesto... ktovie koľkých? Šokujem tým všetkých? Bude lepšie, ak sa im jednoducho vytratím zoživotov a nebudem ich zaťažovať svojimi dôvodmi?

Pred niekoľkými mesiacmi sa Máre začala vymykať spod kontroly jemná motorika. Rozrušilo ju, že okrem rozsypaných kávových zrniek musela čeliť tomu, ako sa jej príspevky vo fóre začali podobať na text písaný druhákom na základnej škole. Keď sa 2chlapci na to nakoniec spýtal svojím typickým drsným spôsobom („Dpr, LaksinaMama, čo si si už zrána dala donosa?“), Márá klamala, že si zlomila ruku a píše len jednou.Nasledujúcu hodinu strávila sťahovaním softvéru na rozoznávanie hlasu do počítača a do svojho telefónu.

Ak sa im teraz so všetkým priznám, budú sa obviňovať, že si nevšimli, ako sa mi trochu prirýchlo vrátila schopnosť bezchybne písať a zahojila sa mi zlomená ruka? Ak im toprezradím, pomôžem tým sebe alebo im? Zomriem bez pocitu viny, Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz že som sa s nimi nerozlúčila, ale oni budú musieť žiť s tým, že ich priateľka po celý čas trpela a  oni jej nepomohli. Čo ak si nik dy neodpustia, že pri mne nestáli? To, že som im na tonedala príležitosť, ich nepoteší.

Pôvodne nemala v  úmysle držať chorobu v  tajnosti. Zo začiatku žila v  stave popierania, nechcela si pripustiť, že sa deje niečo také hrozné, a  už vôbec o  tom hovoriť iným. Po stanovení diagnózy sa k nej ľudia začali správať priveľmistarostlivo a  tak neznesiteľne všímavo, až začala ľutovať, že to vedia. Hoci bola úľava, že poznali diagnózu, rozčuľovalo ju, ako v očiach iných sledovala svoj úpadok. Stačí povedaťslovo choroba a všetci začnú človeka považovať za invalida. Aj v dňoch, keď sa cíti dobre.

Fórum sa stalo poslednou štipkou normálnosti v  jej živote. Tam ju ľudia ustavične nenútili spomaliť, oddychovať a  naberať energiu. Nepovažovali ju za pacientku, chorú ženu, úbohú dušu, ktorá neprežije svojich rodičov. Na internete bola jednoducho LaksinaMama – adoptívna matka,právnička, manželka svojej lásky z  vysokoškolských čias, priateľka ochotná poskytnúť pomoc. Preto bola diskusná skupina dlho jej záchranným lanom. Šnúrou, hoci niekedy veľmi tenkou, ktorá ju spájala s duševným zdravím.

Márá si ešte raz prečítala nadiktovaný odkaz. Právev tento týždeň sa potrebovala udržať pri zdravom rozume. Nie je vhodný čas na to, aby som im to prezradila. Nastavila kurzor na tlačidlo vymazať pole a klikla.

Márá

Márá ležala v  posteli vedľa toma a  prechádzala mu

rukou po pleci a po hrudi, kým on spal pokojným spánkom

muža, ktorý sa pred chvíľou miloval. Pre ňu to bol zúfalý akt

lásky. Sčasti sa mu ospravedlňovala za to, čo sa chystalavykonať, sčasti prejavovala vďačnosť za všetko, čo pre ňu urobil a ešte spraví pre ich dcéru, a ešte sa aj lúčila. Preňho bol

vášnivý.

Teraz, o  pol hodiny neskôr, keď ho hladkala, vôbec sa nehýbal. Prechádzala mu ukazovákom po nose a po tvrdých chĺpkoch na hranatej čeľusti. Nebol márnivý, ale v poslednom čase ho znepokojovali šediny na bokombradách a naoly sivé strnisko, hoci si ho pravidelne holil. Máre sa to však páčilo. Sivé vlasy len priťahovali pozornosť na jehokontrastujúco modré oči.

Nírjá raz Máre povedala, že kombinácia tmavých vlasov a  modrých očí, ktorá sa vyskytuje zriedka, vekom speje k výnimočnej kráse. Márin výskum subjektu ležiaceho pri nej to len potvrdzoval. Ustavične ho niekto balil, ženyi muži. Ktovie koľko pozvaní v priebehu uplynulých dvadsaťdvarokov odmietol. Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

A ako dlho bude trvať, kým po mojej smrti nejaké prijme.

Prestala sa ho dotýkať.

Vyslobodila sa z  jeho náručia, vykradla sa zo spálne do kuchyne k čakajúcemu počítaču, no predtým ešte nazrela na Lakš. Bol to akýsi inštinktívny nočný zvyk – popraviť prikrývku, vziať niekoľko plyšových zvieratiek z  kopy, ktorú si so sebou vzala do postele, pobozkať ju na čelo, zašepkať:„Ľúbim ťa,“ a potom sa odobrať za stôl a pracovať, čítať alebo len surfovať po internete.

Lenže v ten večer Márá zmeravela a kým sa jejnepodlomili kolená, sledovala, ako sa malé chudé pleciavyčnievajúce spod prikrývky opakovane nadvihujú a  klesajú. Sadla si na okraj postele, a keď si bola istá, že jej váha dcérkuneprebudila, opatrne si k nej ľahla a prisunula sa bližšie kspiacemu telíčku.

Objala Lakš a privinula si ju silnejšie, až sa bruchomdotýkala malého zadočka. Zaborila si tvár do dcériných vlasov a zhlboka sa nadýchla. Lakš si vybojovala, že v ten večer jej ich neumyje, a  tak jemne voňali šampónom z  posledného kúpania a  ešte čímsi... medom? Asi z  obeda, predpokladala Márá. Päť ráz do týždňa celozrnný sendvič bez kôrky, s maslom a s medom. Šesť malých mrkvičiek. Fľaša vody. A, samozrejme, koláčik. Boh pomáhaj tomu, kto ho zabudne pribaliť.

Márá sa dotkla dcérinho krku a  zacítila čosi lepkavé. Usmiala sa a  predstavila si Lakš v  jedálni, ako vo vzduchu máva sendvičom, kým svojej priateľke Susan a ostatným niečo hovorí, zrazu ju čosi pošteklí na krku a  tou istou rukou sa načiahne a  poškriabe sa. To, že sa zašpinila medom, ju vôbec netrápi. Iste pokrčila plecami, možno smutne,možno nie, a  pokračovala v  rozprávaní. Tom ju volal slečna Babroška.Päč dní

Márá si Lakš pritiahla ešte bližšie a dotkla sa jej drobného hrudníka. Na dlani cítila, ako jej bije srdiečko. Pomaly saposunula a nos i ústa zaborila do pyžamka, ktoré sa drsne otrelo o jej pery. Opäť sa nadýchla – pach spiaceho telíčka.

„Tomuto dieťaťu nepáchne ráno dych, ale celé telo,“ povedal raz Tom.

Nemali ju síce s kým porovnať, no prekvapilo ich, ako po nočnom spánku kyslo páchla. Bola to akási zvláštnakombinácia potu malého dievčatka a uschnutých slín. A počasnocí, keď ju večer predtým neumyli, jej pach zosilnel a pridal sa k nemu ďalší. Zvyčajne z nejakého jedla, ktoréskonzumovala cez deň.

„Je to trochu nechutné,“ potiahol nosom Tom.

Je to tá najkrajšia vôňa na svete, pomyslela si Márá ležiac pri nej.

Zatvorila oči a nadýchla sa, celým telom sa pritisla čonajbližšie k Lakš, aby si vryla do pamäti pocit jej teplého tielka, ostré stavce na chrbátiku a kostnatý zadoček. To, ako vonia, ako nahlas dýcha, keď spí – to drobné zaváhanie tesne pred nádychom, aká je nehybná, malá a pokojná.

Z Márinho hrdla sa vydral vzlyk. Vystrašený nárek,ktorý ju prinútil inštinktívne zosilniť zovretie. Lakš sa zamrvila a  pokúsila sa otočiť, ale z  jednej strany jej zavadzala matka a  z  druhej ju obmedzovalo asi dvadsať plyšových zvieratiek.

„Čo je? Mami?“ vymanila sa z Márinho zovretiaa obrátila sa k nej, zobudená a zmätená.

„Všetko je v  poriadku, miláčik,“ ubezpečila ju Márá a vstala. „Prišla som ťa prikryť, no zdalo sa mi, že ti je zima, a tak som si povedala, že si ťa na chvíľu priviniem, aby si sa zahriala. Už som na odchode. Spinkaj.“ Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

Naklonila sa a pobozkala dievčatko na líce. Pocítilazároveň úľavu i smútok.

Lakš zažmurkala a zaspala.

Márá sa dostala do haly a potom sa jej podlomili kolená. Rýchlo sa chytila steny, aby sa podoprela. Cez chodbupočula Lakšino dýchanie. Stojac v tme zatvorila oči a videla úzke plecia, ako sa dvíhajú a klesajú. Cítila pach malého telaa vôňu medu.

Z  hrdla sa jej nečakane vydral ston a  ona si rýchlo zakryla ústa rukou. Túžila opäť cítiť to telíčko, a tak savybrala k detskej izbe. Zaregistrovala dcérino malé zaváhanie pred nádychom a znova si zakryla ústa, pretože z nich vyrazil ďalší ston, hlasnejší ako predchádzajúci. Lakš sa pomrvila a Márá ustúpila od dverí.

Je priskoro.

Nemôžem to urobiť. V nedeľu je priskoro.

Čo ak mi zostáva ešte rok? Celých dvanásť mesiacov balenia obedov a  kúpania, objatí, sĺz, smiechu a  pri krývania, pyžamiek a ranného pachu jej tela? Možno to, čo sa stalo v obchode, bola len výnimka. Asi by som o tom mala najskôr hovoriť s doktorom Thirym alebo s niekým z jeho kolegov, kým sa sama presvedčím, že je to začiatok konca.

Huntingtonova choroba prebieha u  každého pacienta inak. Hovorili jej to takmer na každom vyšetrení. Jeden prípad inkontinencie pre niekoho znamená veľké zhoršenie stavu, ale môže ísť aj o náhodnú, bezvýznamnú,jednorazovú záležitosť.

V kuchyni si vzala telefón, stlačila rýchlu voľbu nakliniku doktora Thiryho a  nechala mu odkaz, aby jej na nasledujúci deň naplánoval krátky rozhovor, hoci aj telefonický. Tvrdila, že nejde o  nič vážne, iba chce konzultovať  jeden

41Päč dní

malý incident. Možno len robím z komára somára a on ma

upokojí.

Hľadela na slúchadlo a  srdce jej začalo biť pomalšie. Čo

ak mám ešte rok čas?

Scott

Scott sa oprel dozadu a potľapkal sa po bruchu. „Si

skvelá kuchárka, Laurie. Bolo to výborné.“

„Ďakujem.“ Svoju nedojedenú porciu posunula k nemu. Zopár ráz si nabral, no potom zdvihol ruku. „Mám dosť.“

Laurie sa obrátila ku Curtisovi a  povedala: „Zajtra by som chcela pripraviť špagety. Pomôžeš mi napiecť koláčiky?“

Curtis mal plné ústa, a tak sa len usmial a  ukázal jej zdvihnutý palec.

„Nie preto, že viem, aké skvelé hodnotenie ti slečnaKellerová zasa zajtra napíše, ale len tak.“ Chlapcovu ruku prikryla svojou a  Scott sa uškrnul, lebo videl, ako sa chlapec podozrievavo zadíval na cudzie prsty na svojich malých. Vedel, čo bude nasledovať. „Nemali by sme stále preceňovať, že sa v škole správaš slušne,“ pokračovala prísne, no jej hlas znelláskavo. „To predsa vieš. Je to čosi, čo by si mal robiť ustavične,lebo je to správne.“

Curtis prikývol a ďalej prežúval.

„Jedného dňa budeš musieť konať tak, ako sa má, bez nálepiek v tabuľke, bez špeciálnej večere či bez nočnéhofilmu. My so Scottom ťa nemôžeme stále kontrolovať.NutkaPäč dní nie urobiť správnu vec nemá s tabuľkou s nálepkami vôbec nič spoločné. “

Chlapec pokrútil hlavou.

„Vychádza z... “

Ukázal na svoje čelo.

„Veľmi dobre. A ešte?“

Dotkol sa hrudníka.

„Dobrý chlapec.“ Potľapkala ho po ruke. „Rozumieš tomu a  zvládneš to. Nepotrebuješ mňa, Scotta, tabuľku ani slečnu Kellerovú. Všetko dôležité máš tu,“ ukázala na jeho čelo, „a tu.“ Dotkla sa jeho hrude. „Však?“

„Áno,“ pritakal, keď dožul. „Ako dnes, keď som všetko urobil správne, tak, ako som mal.“ Rýchlo sa na oboch pozrel a potom sa pustil do študovania obsahu taniera.

Scott uprel zrak na manželku a v duchu sa so seboustavil, že jeho žena tú lož nedokáže prehliadnuť. „A preto sidostal od slečny Kellerovej takú pochvalu,“ oznámila chlapcovi a potom sa víťazoslávne usmiala na svojho muža.

Naklonil sa k nej, aby ju pobozkal. „Mäkneš,“ zašepkal, keď sa od nej odťahoval. „Kým sa narodí dieťa, budeš takáústupčivá ako ja.“ Laurie ho v  empatickom geste chytila za stehno a on jej ruku prikryl svojou. „Počuj, my s drobcom sapostaráme o riad a ty sa choď prichystať na čitateľský klub,“ dodal.

„Chcel by si radšej, aby som ti pomohol, hoci možno mi tieto taniere popadajú a rozbijú sa, alebo to urobíš sám, aby si si bol istý, že všetko ostane celé? Ja by som zatiaľ slušne sedel za stolom, aby som nič nepokazil, a povedal by som tiniekoľko nových vtipov.“

„Pozametáš radšej garáž, aj v  tých najtmavších kútoch, kde sú tie najchlpatejšie pavúky, alebo zájdeš do pivnice skontrolovať, či sme chytili do pasce niečo veľké a zúrivé?“ Jčľ ď LžťŕŤáŤrz T vvďoŤrz

„Fuuuj.“ Chlapec sa naoko striasol a pustil sa do práce.

O pätnásť minút, keď Scott pridával do umývačkyčistiaci prípravok, začul na schodoch manželku. Vzhliadol k  nej a zapískal. Rozpustené dlhé vlnité vlasy jej mäkko padali cez plecia a  šaty, ktoré si obliekla (zdalo sa mu, že ich nazvala škoricové), zvýrazňovali každú jej črtu. Oči jej svietili, tvár žiarila a  vlasy pôsobili ako bohatá hriva. To všetko dokázal správne zvolený odev.

A  tehotenstvo. Skutočne ju zjemnilo, nielen vo vzťahu ku Curtisovi, ale aj z  fyzickej stránky. Napätie okolo úst a  spánkov, spôsobené sklamaním, frustráciou a  hnevom, sa uvoľnilo. Občas sa jej ešte na tvári objavili, ale už sa tamnenachádzali ustavične.

Potešilo ho, že malé konzervatívne náušnice, ktoré nosí do práce, vymenila za plnšie, v  tvare kvapky, ktoré pred rokmi kúpili na umeleckom festivale. Boli dlhé a dramatické a vyzerala s nimi výborne – umelecky a príťažlivo. Vedela, že Scottovi sa páčia, a tak ich nosila na spoločné večerea nechala si ich aj počas následného milovania. V poslednomčase ich používala málo a večer sa končil nanajvýš bozkom na líce, po ktorom sa k sebe otočili chrbtami. Aj tak sa mu však trochu rozbúchalo srdce.

„Fíha.“ Podišiel k nej a z tváre jej odhrnul prameň vlasov. „Púšťajú do vášho klubu aj mužov, aby mohli sedieťa obzerať si vás?“

Zasmiala sa a pozrela sa ponad jeho plece na Curtisa,ktorý stál v kuchyni a utieral pekáč. „Päť strán, dobre?“

Curtis sa obzrel a  neveselo prikývol. Na prstoch potom ešte napočítala niekoľko ďalších činností. „Aj matiku. A osprchovať sa.“

Zhrozený nesúhlasne otvoril ústa.Päč dní

„Viem,“ predbehla ho. „Je to veľmi nespravodlivé.“

Obišla Scotta, aby ho objala a pobozkala, rýchlo sa obtrela perami o manželovo líce a prešla ku vchodovým dverám.„Uvidíme sa neskôr, chlapi moji!“ zvolala. „Keď sa vrátim, nechminimálne jeden z vás už spí.“

„Ak zaspíme obaja, pokojne jedného z  nás zobuď,“ zareagoval Scott.

Veselo sa zasmiala a potom za sebou zatvorila. Scott a  Curtis si plnili svoje večerné povinnosti: chlapec sa strácal medzi veľkými vankúšmi na gauči a  počítal, koľko strán mu ešte zostáva prečítať, a Scott sedel za závesnýmstolom pri okne, v  ruke držal červené pero a  chystal sa zaútočiť na eseje siedmakov. Z druhej strany okna stála obrovská knižnica, o ktorej snívala Laurie. Bola natretá teplou béžovou farbou a preplnená knihami a zarámovanými fotografiami.

V  zadnej stene izby sa nachádzal veľký kozub. Scott v ňom zapálil po večeri oheň, ktorý teraz lenivo praskal a už si pomaly pýtal ďalšie polienko. Stena oproti kozubu bola výrazná – sýta machovozelená –, a keď po nej tancovalosvetlo z plamienkov, pôsobila ako zamat. V jej strede viselaScottova najobľúbenejšia fotografia. Mala tmavohnedý drevený rám a zobrazovala jeho a Laurie na lodi Maid of the Mist pri Niagarských vodopádoch. Trávili tam medové týždne. Tváre mali blízko seba, pretože fotil Scott. Boli premoknutí, premrznutí a pociťov



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist