načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Papierové reťaze - Elain Vickers

Papierové reťaze

Elektronická kniha: Papierové reťaze
Autor:

Katie a Ana sú nerozlučné priateľky, ktoré sa o všetko delia. O niektoré tajomstvá sa však nemožno podeliť ani s najlepšou kamarátkou. Práve v čase, keď jedna ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 288
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0426-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Katie a Ana sú nerozlučné priateľky, ktoré sa o všetko delia. O niektoré tajomstvá sa však nemožno podeliť ani s najlepšou kamarátkou. Práve v čase, keď jedna druhú najviac potrebuje, tajomstvá narúšajú pevné puto medzi nimi a začne sa trhať ako papierová reťaz. Aby jedna druhú celkom nestratili, musia sa prebojovať sieťou tajomstiev k pravde: za priateľstvo a rodinu sa oplatí bojovať.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Papierové reťaze

Vyšlo také v tlačenej verzii

Objednávky kníh:

www.albatrosmedia.sk

eshop@albatrosmedia.sk

Elaine Vickersová

Papierové reťaze – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva sú vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu vydavateľa.


ELAINE VICKERSOVÁ


5

Kapitola 1

Každý príbeh má začiatok.

To im celý týždeň hovorila Katina učiteľka, a hoci Katie si práve začala užívať päť dní voľna počínajúc Dňom vďakyvzdania, tie slová jej stále zneli v hlave. Doberali si ju, keď prechádzala cez ihrisko na chodník, doberali si ju, keď počula šum hlasov okolo seba.

Samozrejme, učiteľka nechcela nikoho vypla‑ šiť. Rozprávala o pútnikoch, Wampanoagu a Ply‑ mouthe v Massachusetts, kam mali ísť na jar na exkurziu. „Dejiny!“ hovorila slečna Deckerová. „Musíte poznať svoje dejiny. Každý príbeh má začiatok a nemôžete ísť správnym smerom, ak ne‑ viete, kde ste boli.“

Ďaleko na drviacom sa tehlovom chodníku videla hokejovú bundu, ktorá mohla patriť iba jej kamoške Ane. A v tej chvíli Ana zastala a aj ona zbadala Katie. Toto sa im stávalo od prvého dňa, čo sa poznali, hovorili a robili čosi v tom istom čase, hoci boli také odlišné.

„Čau,“ pozdravila ju Ana a  stiahla si čierne vlasy do strapatého chvosta. Katie sa dotkla pa‑ rádneho vrkoča, ktorý jej ráno uplietla mama tak tuho, až jej napínal pokožku.

„Prepáč, že som ťa nepočkala,“ ospravedlnila sa Ana. „Mikey jednoducho vyštartoval.“ Anin mladší brat na ne čakal na konci bloku a skúmal čosi v červených rukaviciach.

„Myslím, že dnes nebudeme môcť prísť,“ Ana stíšila hlas. „Ale dávaj pozor na môj signál cez prázdniny. Možno aj dnes po zotmení. Mám po‑ cit, že počas tohto Dňa vďakyvzdania musíme zažiť dobrodružstvo!“ Ana zdvihla obočie a šibal‑ sky sa usmiala. Potom rýchlo vykročila po chod‑ níku, aby dobehla Mikeyho, prv než sám prejde cez cestu.

Katie si dýchala na prsty, aby si ich zahriala. Je pripravená na dobrodružstvo v Aninom štýle?

Ubehli štyri mesiace, odkedy sa Katie s rodič‑ mi prisťahovali do Bostonu. Leto bolo nesmierne horúce a bolestne osamelé, zato jeseň bola oveľa krajšia. Len čo sa začal školský rok a Ana si v ich štvrti všimla inú piatačku, vyhlásila: „Ty a  ja, Zlatovláska,“ kývla na Katine dlhé vlasy medovej farby. „Odteraz budeme najlepšie kamošky.“

Normálne deti neoznamovali priateľstvo a pre‑ zývku len tak šmahom ruky, ale Ana rozhodne nebola normálne dieťa.

V dobrom zmysle.

Väčšinou.

Katie bývala len o ulicu ďalej od Any a tie uli‑ ce sa tak stáčali, že z ich zadných dvorov bol vý‑ hľad na to isté jazierko. Ana spočiatku zvonila pri dverách, keď prišla za Katie, a čakala, ako sa patrí na návštevu, no rýchlo prešla k tomu, že len za‑ klopala a vstúpila do kuchyne.

„Tak je to rozumnejšie,“ vysvetľovala Ana ka‑ moške. „Cestou si môžem uchmatnúť niečo pod zub a prídem za tebou rýchlejšie.“

„Teraz si ty skôr ako Zlatovláska,“ doberala si ju Katie.

No Ana nesúhlasila. „Zlatovláska bola votre‑ lec,“ vysvetlila. „Ja som ako rodina.“

Katie sa páčilo, že Ana sa v ich dome cítila tak uvoľnene, ale nesúhlasila s  poznámkou, že je „ako rodina“. Rodina je ako prikrývka – bezpeč‑ ná a  známa, možno zlátaná dokopy a  niekedy priveľmi tuho omotaná. Ana bola skôr ako plášť superhrdinu, vždy pripravená prežiť dobrodruž‑ stvo, plášť, ktorý plieskal podľa toho, odkiaľ fú‑ kal vietor.

Teraz vietor tlačil Katie k ich novému storoč‑ nému domu. Bol biely, mal čierne okenice a žia‑ rivo červené dvere, všetko dokonale symetrické. Vôbec sa nepodobal na ich dom v Salt Lake City s veľkým zadným dvorom a múrmi zo sivého ka‑ meňa, ktorý ladil s  horami. Ich bostonský dom nemohol ladiť s horami, lebo tam nijaké hory ne‑ boli a tie hory Katie chýbali väčšmi, než čakala. Ako mala vedieť, ktorým smerom je východ, ak práve nevychádzalo slnko? Ľudia sa tu tvárili, že sa možno zorientovať podľa rieky Charles alebo bostonského prístavu, ale ako, keď ich nebolo vždy vidieť?

Katie chcela chytiť guľu, ale prv ako sa prsta‑ mi dotkla studeného kovu, dvere sa prudko otvo‑ rili. Katina mama si privinula dcéru do náručia a zrazu svet voňal ako medovníky.

„Dievčatko moje!“ zvolala. „Budeš so mnou doma celých päť dní. Hrozne sa teším.“

Katie vošla s  mamou do  kuchyne, kde už na pulte čakal hrubý štvorcový medovník a vysoký pohár mlieka. Katina mama si zastrčila za ucho krátke sivé kučeravé vlasy a posunula si okuliare na čítanie na koniec nosa.

„Najedz sa a  potom mi môžeš porozprávať, aký si mala deň, zatiaľ čo ja dokončím tento ko‑ láč. A začni pekne od začiatku.“

Už znova.

Každý príbeh má začiatok.

Hoci v maminej ošúchanej kuchyni bolo tep‑ lo, Katie sa zachvela. Samozrejme, jej príbeh mal začiatok. Problém bol v  tom, že nikto nevedel aký. Alebo aspoň nikto na tejto strane oceánu. Katin príbeh siahal len po  jej detailnú fotku z čias, keď mala dva roky. Bola v sirotinci, smut‑ ná a  osamelá. Alebo siahal po  jej prvú hmlistú spomienku – z dvoch štvorcov v ligotavom strie‑ bornom aute akoby zázrakom vychádzal za  ho‑ rúceho dňa studený vzduch.

Podľa Katiných rodičov sa to stalo, keď mala tri roky. Hovorili, že klimatizácia ju tak fasci‑ novala od  prvej chvíle, čo ju pocítila. Púšťala vzduch pomedzi prsty, vial jej do úst, šepkal do uší, že v ten deň s ňou sedeli takmer hodinu na príjazdovej ceste.

V ten deň ju priviedli domov.

„Vieš čo, nemusí to byť od začiatku,“ povedala mama s úsmevom. „Len mi niečo povedz!“

A  tak Katie porozprávala mame o  tom, aký mala deň. Ľahko sa jej rozprávalo, čo bolo teraz, dnes, aj čo bude zajtra. Ťažšia bola minulosť, o ktorej hovorila slečna Deckerová. Keď rozprá‑ vala o  začiatkoch, Katie chcela zdvihnúť ruku a spýtať sa: „Čo ak nepoznám začiatok?“ Niežeby Katie chcela celej triede povedať o svojej adopcii. To naozaj, naozaj nie. Neprezradila to ani Ane.

Katie sa niekedy zhovárala s rodičmi o adop‑ cii, ale vždy ju pritom pichlo pri srdci a mala po‑ dozrenie, že aj jej rodičov. Katie s tým nikdy ne‑ začala sama. Nenachádzala správne slová.

Ktovie, ako je v Rusku znelo celkom ako Radšej by som bola tam.

Myslíš, že moja vlastná mama mala blond vlasy? znelo celkom ako Radšej by som sa podobala na ňu než na teba.

A porozprávajte mi o mojich vlastných rodičoch znelo celkom ako porozprávajte mi o mojichskutočných rodičoch.

Ale nikto o nich nič nevedel. To sa stane, keď vás nechajú na schodoch policajnej stanice. Vte‑ dy urobili tú smutnú, osamelú fotku, ktorá hľa‑ dela na Katie z malého rámika v obývačke. Nie‑ kedy ani nemala pocit, že je to ona. Inokedy jej to pripadalo ako jediná ozajstná fotka. Katie o tom nehovorila s rodičmi.

Katina mama zatlačila okraje koláča do formy. „Keď doješ, mohla by si mi pohľadať misu na morku a roh hojnosti? Niekde v podkroví by mala byť škatuľa s potrebami na Deň vďakyvzdania.“

„Dobre.“ Katie hľadela na formu s  koláčom. Tá forma znamenala plnku a  misky s  plnkou vždy rada vylízala. „Môžem ti ešte nejako po‑ môcť?“

Katina mama sa zamračila na koláč. „Nie, mala by som dokončiť toto. Užila si dnes lieky, však?“

Za tých sedem rokov od operácie Katie ani raz nezabudla užiť lieky. Usilovala sa pri odpovedi potlačiť zúfalstvo.

„Áno, mami. Užila som dnes lieky.“

„Dobre.“ Mama dokončila jeden koláč a  pri‑ tiahla si druhý. „Bež do podkrovia, prosím ťa.“

Keď Katie vyšla po dvoch úzkych vŕzgajúcich schodištiach a  potiahla šnúru visiacej žiarovky, zastala, aby sa vydýchala, a obzerala sa po pod‑ kroví. Keď tam bola prvý raz, pripadalo jej tak‑ mer strašidelné, všade samé tmavé kúty a zaprá‑ šená dlážka. Ale teraz tam bolo priveľa vecí, aby to pôsobilo desivo, týčili sa tam kopy škatúľ s ná‑ pisom Zvyšné vecičky a ???, čo napísal jej otec hru‑ bou čiernou fixkou.

Vďaka podkroviu zostali dolné dve poschodia ich domu upratané. Ak niečomu nenašli dobré miesto alebo tam jednoducho nesedelo, putovalo to do  podkrovia. Katie sa niekedy cítila väčšmi doma v tom šere a prievane podkrovia než inde. Boli tam aj plody jej letných zábaviek – kufor, ktorý premenila na domček pre bábiky, šachová súprava, ktorú vyrobila z  vyšmirgľovanej  dosky stola a  maminých starých gombíkov a  koliesok. Dokonca aj starodávny písací stroj, ktorý s otcom opravili.

Katie blúdila úzkymi uličkami medzi škatuľa‑ mi a  pátrala po  nápise Deň vďakyvzdania. Ale vŕzgajúca dlážka a  závan vzduchu pôsobili tak staro, že Katie sa zrodila v hlave iná myšlienka.

Každý príbeh má začiatok. Možno niekde v týchto škatuliach nájde čosi o svojom začiatku.

Cez hrubé sklo podkrovného okna videla padať sneh, jemné biele vločky sa sypali zo sivých obla‑ kov. Snehové vločky boli celkom iné než dunenie hromu alebo lejak. Nikoho neprosili, aby si ich všimol, a keď pozorovala krátku cestu každej vloč‑ ky padajúcej silou zemskej príťažlivosti a  v  jem‑ nom dychu vetra, Katie mala pocit, akoby jej pre‑ zrádzali tajomstvo.

Konečne, pomyslela si. Celý november bolo mra‑ zivo ako na severnom póle, ale ani raz nesnežilo. Katin otec sľuboval, že onedlho bude snežiť – a po‑ riadne. Zdalo sa jej neuveriteľné, že ročné obdobie sa môže náhle zmeniť vďaka čomusi takému drob‑ nému z nepríjemného chladu na čarovnú zimu.

Katie blúdila pohľadom po  vločkách a  zrazu jej zrak padol na starú škatuľu pod oknom. Kar‑ tón bol mäkký a prepadnutý a pás zažltnutej pás‑ ky navrchu vyzeral, akoby ním bola škatuľa za‑ pečatená celé roky. Z neznámeho dôvodu Katie o to viac túžila škatuľu otvoriť.

Tá škatuľa nebola dosť veľká, aby sa v nej skrý‑ vala misa na morku alebo roh hojnosti, a nebola označená hrubou fixkou. No Katie napriek tomu lákala. Roztrhla pásku, roztvorila škatuľu a  ho‑ vorila si, že nebude sklamaná, ak v nej nájde iba staré vinylové platne alebo škrabľavé svetre.

Škatuľa však bola plná takých krásnych a ne‑ čakaných vecí, až to Katie vyrazilo dych.

Vreckové hodinky s jemným vzorom vyrytým okolo vtáčika, pôvabného, ale silného.

Dva vyrezávané svietniky z  dreva medovej f a rby.

Masívny a pevný luskáčik vo vojenskej uniforme.

Hladká figúrka v tvare bucľatej roľníčky, ktorá sa dala otvoriť v polovici a odhalila menšiu a men‑ šiu a menšiu figúrku, až Katie odkryla tú najmen‑ šiu veľkosti nechta. Zdalo sa jej, že tie figúrky sa volajú matriošky. Každá z  nich mala naspodku namaľované tie isté písmená – ako iniciálky, ibaže v cudzom jazyku.

Veci v  tej škatuli neboli nezvyčajné – Katie mala v nočnom stolíku hodinky, a prv než doje‑ dia posledné zvyšky morky, vybalia z iných ška‑ túľ v podkroví ďalšie luskáčiky a svietniky.

Všetko v tejto škatuli však akoby pochádzalo z iného sveta a času a bolo jej to zároveň známe i neznáme. Vyvolali v nej spomienku ešte zmäte‑ nejšiu a  vzdialenejšiu, než bol studený vzduch v striebornom aute.

Katie brala tie veci do rúk, uložila si ich do lo‑ na a rozmýšľala, kto a ako ich vyrobil. Dokázala by takto vyrezávať drevo, keby to skúsila? Vedela by to tak dokonale namaľovať? Vložila matriošky naspäť jednu do druhej o čosi väčšej. Sú vo svojej mame, premýšľala Katie. Všetky zapadnú do svojej mamy. Tak ako som ja kedysi bola v mojej mame.

Keď Katie skúmala tie krásne veci, nevedela si predstaviť, že patrili jej rodičom. Ale keď sa sem prisťahovali, podkrovie bolo prázdne.

Ak nepatrili jej rodičom, čie boli? Bývala tam iba jedna iná osoba. Jediná osoba s kúskami mi‑ nulého života, ktoré boli ešte vždy zahalené ta‑ jomstvom.

Hrča v hrdle poľavila a prievan prenikajúci cez škáry podkrovných okien privieval všetko to ča‑ ro k nej. Vtedy Katie spoznala odpoveď a padajú‑ ci sneh akoby jej šepkal, že má pravdu.

Sú moje.

Kapitola 2

Sú moje.

Tie slová sa vynorili v Katinej mysli tak rýchlo a silno, akoby ich bola vyslovila nahlas. Tie zvlášt‑ ne krásne výtvory akoby siahali do  jej minulosti a šepkali skutočný začiatok jej príbehu. Cítila, že sú jej súčasťou, a nechcela, aby jej rodičia vedeli, že ich našla. Môže sem chodiť, kedy sa jej zachce, a tie krásne veci budú patriť iba jej.

Vzrušenie z tohto nálezu, z nového tajomstva, spôsobilo, že sa jej rozbúšilo srdce. Srdce v  jej vnútri nebolo vždy jej, preto mu musela venovať zvláštnu pozornosť a užívať lieky. Aj teraz jej pre‑ bleslo hlavou, že by sa nemala priveľmi vzrušo‑ vať. Zatvorila oči a dýchala pomalšie, kým neza‑ čula vŕzganie schodov. Niekto išiel hore.

„Katie? Ešte si tu?“

„Ehm, áno.“ Katie zatvorila škatuľu a obrátila sa, aby ju zakryla svojím telom a  nebolo vidieť, čo tam robila.

„Našla si to?“ spýtala sa mama.

Na  chvíľu jej prebleslo hlavou, či mama vie o tej škatuli, ale potom si spomenula na dôvod, prečo ju sem poslala – po dekorácie na Deň vďa‑ kyvzdania.

„Prepáč. Trochu som sa dala uniesť. Len som... hľadala otepľovačky... keď konečne sneží.“

„Ach, srdiečko,“ mama si oprášila zásteru od múky, „neviem, či by bolo dobré, aby si sa dnes hrala v snehu. Zima tvojmu srdiečku nerobí dob‑ re a ľahko chytíš infekciu.“

Teraz sa Katie skutočne obzerala po zimných veciach. „Keď budem stavať pevnosť alebo sne‑ huliaka, budem sa pohybovať a nebude mi zima.“

Mama sa zamračila. „Nehádaj sa so mnou, prosím ťa. Ak budeš v  tej zime priveľmi šantiť, zrejme to bude len horšie.“

Katie si vzdychla. Jej mama bola v  mnohých smeroch dobrá – vedela dobre piecť, masírovať chrbát a spievať krásne piesne. Ale často bola naj‑ lepšia v tom, že si predstavovala to najhoršie.

„Neboj sa,“ upokojovala ju mama a vzala ška‑ tuľu s  ozdobami na Deň vďakyvzdania, ktorá zrejme bola na očiach, „vymyslela som pre teba dokonalú zábavu.“ Viedla Katie k dverám.

V kuchyni, kde bolo teplo a bezpečne, ale nie tak vzrušujúco, mama upratala koniec stola, po‑ dala dcére kôpku papiera a nožnice.

„A môžeme tu byť spolu. Mohla by si nastri‑ hať pásiky na reťaze vďaky?“

Katie sa ako dobrá dcéra usadila a  pustila do práce, strihala hrubý strieborný papier so vzo‑ rom snehových vločiek na pásiky. Každý rok s  rodičmi vyrábala papierové reťaze, podľa kto‑ rých rátali zostávajúce dni odo Dňa vďakyvzda‑ nia po  Vianoce, a  na  každý pásik napísali čosi, za čo sú vďační. A potom každý večer vzali jedno ohnivko z reťaze a prečítali ho nahlas. Prvý rok všetci napísali na posledné ohnivko – ohnivko Štedrého večera – mená členov rodiny, hoci sa vopred nedohodli. Teraz sa to stalo tradíciou.

Keď v  ten večer sedela s  rodičmi pri kozube a všetci písali, za čo sú vďační, Katie začala od to‑ ho najľahšieho. Chcela to dokončiť čím skôr, aby čakala na Anin signál.

Ďakujem za mojich rodičov.

Katie si niekedy predstavovala, aký iný by bol jej život, keby si ju bola adoptovala iná rodina, ale nikdy na to nemyslela dlho. Hoci niekedy ju priveľmi strážili, hoci jej kamošky si najprv mys‑ leli, že sú jej starí rodičia, lebo už neboli najmlad‑ ší, Katie vedela, že môže byť šťastná, že má ta‑ kých rodičov.

Keď však premýšľala o tom, čo sa muselo stať pred jej prvou spomienkou, nedalo jej pokoj čosi iné. Nie čo keby si ma adoptoval niekto iný? ale čo keby si ma nikto nebol adoptoval? Niežeby si to želala, iba rozmýšľala. Žila by ešte vždy v Rusku? Vedeli by jej tam operovať srdce? Cítila by sa takto bezpečne, príjemne ako milované dieťa?

Ale aj:

Dovolili by jej hrať sa v snehu? Posielala by ju mama za dobrodružstvami, namiesto aby ju drža‑ la v kuchyni? Katie cítila, že dnes sa v nej čosi roz‑ vírilo, a  nebola si istá, či chce, aby sa to usadilo. Boli to len otázky, ale aj tak ju trápil pocit viny.

„Hm, tak toto je nepríjemné,“ povedal jej otec. Katie ho odjakživa poznala ako sivovlasého, ale teraz sa mu na sluchách vlasy beleli. Pásiky papie‑ ra mu ležali v lone, pohľad upieral na reportéra, čo sa vážne mračil v televízii. „To vyzerá ako ďal‑ šia studená vojna.“

Katie chcela zastaviť otca a spýtať sa, čo je stu‑ dená vojna, ale on sám od seba zmĺkol. Sledovala jeho pohľad na druhú stranu gauča a videla, ako jej mama veľmi vážne krúti hlavou a naznačuje, aby si zazipsoval ústa. Keď si všimla, že Katie sa díva, silene sa usmiala.

„To nebola ozajstná vojna, srdiečko, a stalo sa to dávno pred tvojím narodením.“

Katie pozrela na televíznu obrazovku, na kto‑ rej svietila mapa Ruska.

Mama stlmila zvuk a obrátila sa ku Katie. „Vlá‑ dy sa môžu hádať, koľko chcú, ale všade žijú dobrí ľudia. To si pamätaj. A  už sa tým dnes netráp.“ Znova sa usmiala, tentoraz nežne, a Katie vedela, čo povie, prv než jej slová vyšli z úst. „Keby si ve‑ dela priveľa, rýchlo by si zostarla.“

Katie nechcela zostarnúť, ale bola pripravená dospieť, aspoň trochu. Mama vždy vyrukovala s tými slovami v tej najhoršej chvíli. Niekedy Ka‑ tie premýšľala, či sa to nestalo jej rodičom – či rýchlo zostarli, lebo vedeli tak veľa.

Katin otec učil dejepis na univerzite a kvôli je‑ ho novej práci sa museli presťahovať. Ale predo‑ všetkým bol skvelý rozprávač a vedel variť najlep‑ šiu zemiakovú omáčku na svete.

Kým neprišla do rodiny Katie, jej mama bola takisto učiteľka. Pri čítaní rozprávok zábavne me‑ nila hlas a  ani tá najťažšia úloha z  matematiky sa jej nezdala ťažká. A, samozrejme, vedela nava‑ riť a upiecť aj tisíc rozličných jedál, a pritom ne‑ musela otvoriť kuchársku knihu. Farebný ovocný piškótový koláč, veterníky s arašidovým maslom, domáce šišky. Mäkké buchtičky s kyslasto slad‑ kou pomarančovou polevou navrchu.

Oni dvaja sedeli po  oboch stranách kozuba, dokonalý pár usadený v rovnakých kreslách. Ka‑ tie sedela sama na gauči, na ktorý by sa ľahko zmestili všetci traja.

Usilovala sa nevšímať si prázdne miesta vedľa seba a písala na papieriky všetko ako zvyčajne – ďakovala za domov, školu, učiteľov, kamarátky. na každý pásik vytlačila dokonalú bodku le‑ pidla a  spájala ohnivká rad za  radom, spolu, spolu, spolu. No keď ich stláčala, pohľad jej za‑ blúdil k  prvému poďakovaniu, ktoré napísala, posledné ohnivko ešte vždy čakalo, aby ho pri‑ pojila k reťazi.

V  obývačke bolo päť miest na sedenie, hoci v ten večer boli zaplnené iba tri.

Katin príbeh mal začiatok, a hoci si ho nepa‑ mätala, nemohla naň jednoducho zabudnúť.

Vo chvíli odvahy Katie zmenila najdôležitejšie poďakovanie, pridala len jedno slovo, ale to zme‑ nilo všetko.

Ďakujem za mojich vlastných rodičov.

Prv než by stratila odvahu, prilepila posledný pásik na koniec reťaze. Keď kládla svoje poďako‑ vania na konferenčný stolík, nedokázala sa po‑ zrieť na rodičov.

„Už si hotová?“ spýtal sa otec.

„Som vďačná za veľa vecí,“ odvetila Katie.

Bola to pravda, ale nie úplná pravda.

To posledné ohnivko do Štedrého večera nikto neprečíta a  Katie vedela, že bude mať čo robiť, aby to dovtedy nezmenila.

„Šikovné dievčatko,“ povedala mama. „Podáš mi diaľkový ovládač? Myslím, že mi to pôjde lep‑ šie, keď budem v  pozadí počuť šťastné zvuky. A to znamená nijaké správy.“

Keď mama naladila sviatočný program, Katie si natiahla bundu a  topánky a  vyšla zadnými dverami čakať na Anin signál. V mrazivom noč‑ nom vzduchu sa usadila vonku na vŕzgajúcej hoj‑ dačke na verande. Stačilo by trochu oleja, po‑ myslela si, tak ako pri oprave písacieho stroja. Stačilo by trochu lásky a  pozornosti a  hojdačka by bola ako nová.

Katie sa odrážala prstami a zľahka sa hojdala dopredu‑dozadu, dopredu‑dozadu, a  čakala na signál. Jej dve najlepšie kamarátky boli úplne od‑ lišné – Ana v Bostone, Grace v Salt Lake City – a pri hojdaní cítila, ako ju priťahujú oba svety.

Ana, Grace. Ana, Grace. Najprv jedna, potom druhá bojovala o jej srdce, každá bola tak trochu ako jej sestra. Alebo tak si aspoň predstavovala svoju sestru.

Hojdanie Katie pripomínalo aj rodičov. Ma‑ mu a otca, ktorí ju s láskou vychovávali, zaplatili tri drahé operácie, a  keby bolo treba, zaplatia znova. No vždy, keď sa hojdala k  nim, hlboko vnútri cítila, že ju čosi ťahá dozadu. Prchavá spo‑ mienka na vlasy farby slamy spletené do dlhého vrkoča, ktorý padal na bezpečné plece. Hrmot štetcov v sklených nádobách a vôňa Vianoc. Hlas, ktorý spieval v  cudzom jazyku čosi o  hrdinovi a trápeniach v cudzom svete. Je to skutočne spo‑ mienka na Rusko? Bola to pieseň jej vlastnej ma‑ my? Alebo to bolo len čosi, čo kedysi dávno vide‑ la vo filme alebo čítala v rozprávkovej knižke?

Katie počula vnútri mamin hlas. Keby si vedela priveľa, rýchlo by si zostarla.

Mali rodičia hovoriť deťom také čosi? Nemali im vravieť, aby sa naučili všetko, čo sa dá? Mož‑ no bola Katina mama pristará a už si nespomína‑ la, aké to je, keď človek nemá všetky odpovede.

V Aninom okne zablikotali dve svetielka a vy‑ trhli Katie z rozjímania. Dve sviečky znamenali, že sa stretnú pri jazierku, ale Katie sa zdalo, že je na to priveľmi mrazivo a čierna tma. Katie dlho pozorovala Aninu prázdnu verandu a  rozmýšľa‑ la, či sa Ana nepomýlila.

No vtedy sa z  Aniných dverí rozlialo svetlo a vynorili sa dve postavy – Ana a Mikey. Držali sa za ruky a smerovali dolu k jazierku.

V zime, v tme, ale spolu.

Katie znova premkol pocit osamelosti, zoskočila z hojdačky a vybrala sa za kamarátkou. Sneh sa ti‑ cho sypal ako pokojná prvá kapitola veľkého dob‑ rodružného príbehu. Tenká vrstva snehu na zemi sa ani neobtrela o  plátno Katiných tenisiek, keď vykročila cez zadný dvor k jazierku, ale vedela, že ráno bude na zemi ležať hrubá vrstva snehu.

Keď sa Katie priblížila, Ana sa usmiala a  vo svetle mesiaca jej oči žiarili. „Korčuľovala si sa niekedy na ľade?“

Katie pokrútila hlavou.

„Pripravená vyskúšať si to?“

Keby sa držala pri kraji, v najhoršom by si za‑ močila ponožky. No dobre, tie ponožky by boli mrazivo mokré.

A oficiálne ešte nebola zima. „Si si tým istá?“

Ana chytila Mikeyho za ruky a ťahala ho ku kraju jazierka. „Nie,“ odvetila. „Preto ide tento statočný vojak prvý.“

Mikey chodil len do prvej triedy, ale Katie bo‑ la taká drobná, že bol takmer rovnako vysoký ako ona. Bude Ana ťahať aj ju?

Katie oziabali prsty a cítila, že z nosa jej každú chvíľu začne tiecť. Pozrela na hrejivé žlté svetlo v  ich kuchynskom okne. „Ja neviem, Ana. Veď ani nemáme korčule.“

„Jasné, že nie!“ zvolala Ana. „Keby sme mali korčule, preboríme sa do  vody.“ Obrátila sa ku Katie a žmurkla, čo bol signál, aby spolupracova‑ la. (Pri Ane to bol veľmi dôležitý signál.)

„Niektorí ľudia by to ani nepovažovali za kor‑ čuľovanie,“ vyhlásila Ana, „keď nemáme korču‑ le.“ Ešte vždy sa pokúšala nahovoriť Mikeyho, aby išiel prvý, čo nebolo práve najodvážnejšie, ale pravdepodobne rozumné, lebo Mikey bol oveľa mladší. „No podľa mňa sa to ráta. Nabetón.“

Katie vedela, že Ana dáva pozor na Mikeyho, a zvyčajne sa usilovala spolupracovať, ale toto jej nepripadalo ako najlepší nápad. „Mne sa zdá, že ľad ešte nie je dosť hrubý.“

Mikey sa vytrhol sestre z  ruky, ukryl sa pod Katino rameno a zaboril si tvár do jej bundy.

Ana sa zasmiala. „To hovorí baba, ktorá sa led‑ va prisťahovala. Bostonské zimy sú mrazivé a tá‑ to zima je už teraz mrazivejšia než predchádzajú‑ ce. Sleduj.“ Vystrela plecia a položila nohu v čižme na ľad.

„Vidíš?“ zatiahla. „Dokonale bezpečné.“ Usmia‑ la sa na nich. „Musíš mi veriť!“

Keď však preniesla váhu na prednú nohu, ľad

27

prenikavo zapraskal. Ana sa usilovala stiahnuť,

ale prineskoro. Skríkla, chytila Katie za  rukáv,

Mikey sa pri jej vresku z celej sily chytil Katinej

bundy a Katie ani nevedela ako, zrazu sa len všet‑

ci traja preborili a  špľachotali v  tmavej ľadovej

vode.

28

Kapitola 3

Keď posledný raz zazvonilo a začalo sa voľno na

Deň vďakyvzdania, Ana zamierila na chodbu

prvákov, aby vyzdvihla mladšieho brata a pobra‑

la sa s ním v zime domov. Mala počúvať hokejo‑

vú píšťalku, nie školský zvonec. Mala stráviť celý

deň so svojimi spoluhráčkami, vonku na ľade na

jej najobľúbenejšom hokejovom turnaji New En‑

gland Freeze Out. Novoanglické mrznutie.

Ana a Mikey si skryli brady do bundy a vyšli

von. Slnko svietilo v mrazivom vzduchu tak jas‑

ne, až sa zdalo, že farby vybledli ako na starej

fotografii. Odchod zo školy už Ane nepripadal

ako sloboda a tých päť dní voľna ju nebude tešiť,

keď ju nečaká nijaký hokej. Toto voľno bude

páchnuť horšie ako odpadky v  jedálni. Bude ju

hrýzť horšie než biely dres. Štvrtý novembrový týždeň sa mala uliať zo školy a hrať v Springfiel‑ de, bagrovať morku a koláč a potom sa korčuľo‑ vať na klzisku s ockom.

Vlani, keď bola Ana jediné desaťročné dievča, ktoré sa stalo členkou elitného hokejového tímu dvanásťročných a  mladších, jej ocko skutočne prišiel na turnaj a všetci boli celí bez seba, že na vlastné oči vidia živého hráča NHL. Potom Ana s  ockom strávili celý deň po  Dni vďakyvzdania v tréningovej aréne Bruins, nacvičovala si golfá‑ ky a  ovládanie puku, zatiaľ čo Mikey sledoval filmy na tribúne a  chrumkal pukance. Ana do‑ konca dostala výnimočne dobré darčeky na cha‑ nuku, lebo mama nemala v čierny piatok na krku deti a mohla celý deň chodiť po nákupoch.

Tento rok pravdepodobne nebudú nijaké dar‑ čeky a rozhodne ani hokej.

Sčasti preto, lebo Ana sa ani len nepokúsila dostať do ligy.

No hlavne preto, lebo ocko odišiel.

„Tak poď, Mikey,“ Ana spomalila, aby kráčala zarovno s  bratom. Mikey najprv bežal popredu a nečakal na Katie, a keď teraz Katie odbočila na svoju ulicu, ledva sa hýbal. Ana mala niekedy pocit, že polovicu života hovorí mladšiemu bra‑ tovi, aby sa poponáhľal.

Mikey padol na kolená do snehu.

Ana zastala. „Hej, čo to robíš?“

„Stratil som ju,“ zastonal. Brada sa mu triasla, keď sestre otrčil ruku s jednou osamelou guľkou. „Tú druhú som stratil.“

Vždy keď sa dalo, Mikey držal v každej ruke hladkú oranžovú guľôčku a  ťukal ich do  seba. Už celé mesiace bol priam posadnutý párova‑ ním. Šampón a kondicionér, soľnička a korenič‑ ka, arašidové maslo a med, vždy ich zoraďoval vedľa seba, akoby ich mali odfotiť. Keď Ana na dve sekundy vyšla z  miestnosti, našla svoje to‑ pánky úhľadne zoradené, nie na kope, ako ich nechala.

No najradšej pároval oranžové guľky. A teraz jednu stratil.

Anna preskúmala chodník a jarok. „Páni, to je všetko? Prekvapuje ma, že vôbec niečo udržíš v tých hrubých palčiakoch.“ Trvalo jej len päť se‑ kúnd, kým našla guľku v jarku a vrátila ju Mi‑ keymu do ruky. „Strč si ich do vrecka, dobre?“

Prv než si ich odložil, Mikey ťukol guľkami o seba. Ticho cinkli. „Flyers potrebujú, aby som im držal palce. Dnes večer hrajú v Pittsburghu.“

„Ty kokso!“ zvolala Ana. „Koľko ráz ti mám povedať, že Philadelphia Flyers sú mi ukrad‑ nutí?“

Ibaže neboli. Samozrejme, že neboli. Ana sle‑ dovala Flyers celú sezónu, lebo to bol teraz ockov tím. Stiahla Mikeymu batoh z pliec a zavesila si ho na hruď ako hrudný pancier. Hoci Ana ne‑ hrala už celé mesiace, jej myseľ sa stále vracala k hokeju.

Ana potisla Mikeyho dopredu a  pokúšala sa niečo vymyslieť, aby išiel rýchlejšie. „Musíme sa ponáhľať za maminou. Hm, možno budeme mať dobrý deň. Možno upiekla koláčiky!“

Anina mama už celé mesiace nič nerobila. Je‑ diný dôvod, prečo jej Ana povedala, že túto sezó‑ nu nebude hrať hokej, bolo to, že chcela dávať pozor na Mikeyho, kým bude mama v práci, ona však teraz vôbec nevychádzala z domu. Celé dni chodila v teplákoch, hoci do posilňovne ani raz nezašla.

Ane sa niekedy vynorili v  mysli spomienky, napríklad ako vlani robili morky zo sladkého cesta a chvosty im spravili z trojfarebných cukrí‑ kov. Ešte vždy chvíľami nemohla uveriť, že všet‑ ko sa zmenilo.

Vylovila z  vrecka kľúč a  s  vŕzganím otvorila dvere. Jej „ahoj“ sa nieslo domom, ale zostalo bez odpovede.

Teda nebol dobrý deň.

Viedla Mikeyho cez neporiadok v  kuchyni. Dom už nebýval uprataný, ak ho neupratala Ana, a to sa nestávalo často.

Mikey odzipsoval batoh a začal všetko vykla‑ dať na pult. Dokrčené pracovné listy, obaly z de‑ siaty, neidentifikovateľný umelecký výtvor s  fa‑ rebnými pierkami.

„Prestaň,“ napomenula ho Ana. „Iba to zhor‑ š uje š .“

Mikey si ju nevšímal a ďalej vykladal.

„Tu je!“ Vytiahol z  batoha papierovú reťaz a tvár sa mu rozžiarila.

„Čo je to? Mikey, ty si urobil reťaz na odpočí‑ tavanie času do Vianoc?“

Mikey prevrátil oči. „Sme židia, Ana.“

Akoby zabudla. Akoby to v prvej triede nepri‑ pomenula učiteľke, keď mala celá trieda robiť červeno‑zelené reťaze na odpočítavanie Vianoc. Namiesto toho Ana dostala „špeciálnu úlohu“, a to bola prvá omaľovanka, ktorú učiteľka našla na internete.

„Je to odpočítavanie času do  zimných práz‑ dnin,“ vysvetľoval Mikey. „Aj môj učiteľ urobil takúto reťaz. Už sa nevie dočkať prázdnin. Kaž‑ dý deň mám odtrhnúť jedno koliesko, a keď tam nič nezostane, aleluja! Oranžové koliesko značí Deň vďakyvzdania a  modré chanuku. Ukázal nám viac spôsobov, ako ich vyrobiť v rozličných farbách.“ Poobzeral sa po kuchyni. „Kde je ma‑ mina? Chcem jej to ukázať.“

Ana vzdychla. „Nemyslím, že je...“

„Aha!“ Mikey odsunul špinavý tanier bokom a vyliezol na pult. „Je tu odkaz!“

Odkaz. Celkom ako vtedy v lete. Ana sa pokú‑ šala papier mu vytrhnúť, ale držal ho pevne. „Ja to viem prečítať.“

Nebola to pravda – Mikey bol prvák a nie naj‑ lepší čitateľ, ale Ana mu dala príležitosť.

„Moje drahé úžasné deti,“ začal a Ana vede‑ la, že to predstiera. Videla, ako Mikey hláskuje úžasné: Ž-A-S.

Mikey žmúril na slová. „Jedzte, čo len chcete, hlavne nech Mikey dostane najväčší kus. A môže sa hrať s Aniným hokejistickým výstrojom a obuť si jej dinosaurie papuče. S láskou mama. Koniec.“

„Neklam, Mikey,“ napomenula ho Ana.

Nebuď ako on.

Ale to nepovedala. Vyšklbla papier Mikeymu z ruky a prebehla ho pohľadom, prekvapená, že hovoril do istej miery pravdu.

Ahojte, moje úžasné deti, bežala som na letisko vyzdvihnúť prekvapenie. Upracte po sebe. Upracte, čo vládzete. Mala by som prísť domov krátko po Vás.

S láskou mama.

Ana sa dotkla posledných troch slov a pocítila záchvev nádeje. Ak mama odišla z domu, možno to predsa len bude dobrý deň. Znova prečítala prvú vetu a rozmýšľala, prečo v nej cítila náznak zlepšenia.

Potom jej svitlo – prekvapenie na letisku. Ľudia nechodia na letisko vyzdvihnúť balíky. Idú tam vyzdvihnúť ľudí.

Možno sa vráti ocko. Ana videla ocka naposle‑ dy pred tromi mesiacmi na tom istom letisku, keď zostal v  meste v  tréningovom tábore, zatiaľ čo zvyšok rodiny šiel na dva týždne k  jazeru. V ten deň veľmi silno objal Anu a dal jej puk zo svojej zbierky.

Keď v lietadle držala puk v ruke a prechádzala prstami po chladnej čiernej gume, myslela si: Dal mi ho, lebo ma ľúbi. Dal mi ho, lebo ma mánajradšej. Ani na sekundu jej neprebleslo hlavou: Dal mi ho, lebo odchádza.

Keď sa vrátili od  jazera, pár dní pred začiat‑ kom školského roka, vyše hodiny stáli na chod‑ níku a vyčkávali ho. „Poslala som mu mail,“ po‑ vedala mama, akoby to bol normálny spôsob rodinného stretnutia. Volala mu znova a  znova, ale nedvíhal, a  nakoniec to vzdali a  odviezli sa domov uberom.

Keď v ten deň vošli dnu, dom sa im zdal práz‑ dny, tichý a až priveľmi uprataný. Akoby niekto niečo vymazal. Jediné, čo našli na pulte, bol ot‑ cov odkaz, ktorý mama ešte vždy nedovolila Ane prečítať.

Niežeby na tom záležalo, Ana vedela podstat‑ né. Otec podpísal zmluvu s Filadelfiou a nechcel, aby tam šli s  ním. Keď si to Mikey uvedomil, plakal zakaždým, keď Ana alebo mama vyšli z miestnosti, bál sa, že odídu navždy ako ich otec. Prvú noc spali Ana a mama pri Mikeym, každá z jednej strany, všetci traja sa tlačili na maminej posteli a spolu plakali. Jedine Ana neplakala od‑ vtedy každý deň. Na druhé ráno sa zobudila prvá a  ukryla puk pod matrac, priveľmi nahnevaná a dotknutá, aby naň čo len pozrela, ale predsa len ho potrebovala cítiť nablízku.

Teraz Ana znova prečítala mamin odkaz. Upracte, čo vládzete. Možno chcela, aby to vyze‑ ralo presne tak, ako keď odchádzal, aby mal po‑ cit, že nebol preč tak dlho. Akoby nezameškal Mikeyho futbalovú sezónu a  Aninu rozlúčku s hokejom, a vôbec všetko, čo sa stalo od augus‑ ta.

A možno sa všetko vráti do normálu, preto im mama nechala takmer normálny odkaz. Možno sa všetci presťahujú do Filadelfie. Možno ešte nie je neskoro, aby jej ocko splnil aspoň niektoré sľuby.

„Mikey!“ skríkla. „Pomôž mi upratať! Alebo aspoň nerob ešte väčší neporiadok. Každú chvíľu prídu.“

Z komory bolo počuť šuchotanie papiera.

„Mikey, prosím ťa!“ Keď Ana otvorila dvere na komore, Mikey vyliezol po  policiach ako po rebríku a držal v ruke jasno oranžové vrecko.

„Pozri! Cheetos!“ Bolo to tak dávno, čo napo‑ sledy jedla dobrú maškrtu, že bola v pokušení.

„A  oranžová prinesie Flyers šťastie. Chytaj, Ana!“

Mikey hodil vrecko dolu a Ana ho chytila.

„Ešte raz chytaj!“

Prv než Ana stihla odložiť vrecko, Mikey sko‑ čil dolu, zvalil ju dozadu a pristál na nej. Vrecko vybuchlo medzi nimi.

Mikey sa smial ako maniak, keď zobral za hrsť oranžových cheetos z dlážky a strčil si ich do úst. „My sme cheetosovský sendvič!“ zvolal sediac na Aninom bruchu a zahŕňal ju dobrotami.

Ana ho odstrčila nabok a začala zhŕňať chee‑ tos na kôpku. „To je ockova dobrota a  on je na ceste domov! Budeš mať veľké problémy!“

Mikey ju poťahal za  rameno. „Ocko sa vráti domov? Vezmú ho Bruins naspäť?“

Ana to nechcela vysloviť nahlas, kým si nebu‑ de celkom istá. Odstrčila Mikeyho ruky a  po‑ krútila hlavou. „Neviem. Možno príde iba na Deň vďakyvzdania. Pomôž mi!“ Hodila za hrsť cheetos späť do vrecka.

Potom sa vážne pustila do  upratovania, usi‑ lovala sa vydržať čo najdlhšie. No do  srdca sa jej vkradla nádej a zmenila sa na čosi ako šťas‑ tie. Onedlho jej aj neporiadok pripadal zábavný a upratovanie sa zmenilo na hru. Ona i Mikey si strkali do  úst cheetos a  tak nahlas sa smiali, že nepočuli auto na príjazdovej ceste ani kľúč v zám‑ ke. Až napokon začuli mamin hlas.

„Ana! Mikey!“ kričala. „Už sme doma!“

Vtedy Mikey uchmatol vrecko a  hodil si do tváre všetky cheetos, ktoré pozbierali.

Keď sa vo dverách vynorila vysoká postava, Ana mala pocit, akoby ju ovial ľadový prievan.

Nebol to ocko.

Bola to babuška.

Kapitola 4

Ana otvorila ústa. Posledné dve hrste cheetos

spadli na dlážku, ale oči upierala na postavu pred

sebou. Mala pocit, akoby pozorovala dlhý chlp

v uchu alebo útok krokodíla v televízii – bolo to

totálne desivé, ale nedokázala odtrhnúť pohľad.

Stála tam babuška. Nádej, ktorú cítila Ana, sa scvrkla ako babuškina sivá vráskavá pokožka.

Mikey sa šuchtal za Anou, fňukal a smoklil jej vzadu do košele.

Väčšina detí sa nebála svojich starých rodičov, ale väčšina starých mám nevyzerala ako bosorka. Zato babuška bola vysoká a  chudá, ale kedysi musela byť ešte vyššia, lebo sa mierne predkláňa‑ la, akoby ich chcela lepšie vidieť.

Ana čakala, že Deň vďakyvzdania bude zlý, ale vinou babušky bude hrozný. Vlasy mala biele a vyčesané dohora do voľného uzla, ale vždy sa jej z  neho uvoľnili pramienky, ktoré vytŕčali do vzduchu. Ana mala pocit, že každú chvíľu udrie blesk.

„Babuška k  nám prišla na Deň vďakyvzda‑ nia,“ oznámila Anina mama. „Nie je to úžasné?“ Podľa toho, ako to vyslovila, Ana pochopila, že si tým sama nie je istá.

„Kde je ocko?“ Mikey teraz už otvorene pla‑ kal.

Len nie znova.

„Michail,“ prihovorila sa mu babuška, hoci nikto, kto ho poznal, ho nevolal inak, len Mikey, „vydávaš zvuky ako osiol. Poď objať svoju ba‑ bušku. Mali by sme sa tešiť, že sa môžeme vystís‑ kať, nie?“

Babuška vystrela chudé ramená, ale Mikey na ňu civel, akoby hovorila cudzím jazykom, nielen s ruským prízvukom.

Ana pristúpila bližšie, aby mala to objatie čím skôr za sebou, ale babuška len mávla rukou. „Ty si pristará na objímanie.“ Zamračila sa. „Ty si če‑ šeš vlasy so zatvorenými očami?“

Ana sa dotkla vlasov, a hoci ich nahmatala len končekmi prstov, cítila, aké sú strapaté. Väčšinou ju to netrápilo. No musela priznať, že keď každé ráno videla Katine dokonalé vrkoče, v  kútiku srdca túžila, aby sa z času na čas aj o ňu niekto tak staral.

Babuška špičkou nohy potlačila svoju batožinu. „Ukážte babuške, ako ju ľúbite, a vyneste jej hore kufor. Ale najprv upracte tento bordel.“ Ukázala na cheetos, akoby ich uvrhla do kliatby, a  Ana takmer čakala, že sa zmenia na šváby alebo čo.

Anina mama otvorila kumbál na čistiace pro‑ striedky a  hľadela dnu. V  posledných týždňoch často hľadela do  prázdna, najmä keď mala zlé dni, akoby si vyžadovalo každý kúsok energie a  sústredenia, aby urobila čosi také normálne a  pozametala dlážku. Prv než sa vzchopila, ba‑ buška ju odtiahla nabok.

„Deti to upracú. Radšej ma zaveď do  mojej izby. Po tej ceste si potrebujem ľahnúť. Ten pilot bol hrozný. Pri tom pristávaní mi až drkotali zuby. A tá lakomá ženská s občerstvením! Jedno vrecúško praclíkov!“

Ana sa zamračila, keď babuška pristúpila no‑ hou cheetos a  ozvalo sa neomylné praskanie. Babuška odskackala k vysokej stoličke, oprela sa o ňu a utierala si oranžový prach z topánky. „Môj syn nemôže žiť v takomto bordeli.“

„Tvoj syn tu už nežije.“ Anina mama to vyslo‑ vila tak dotknuto, až to znelo, akoby ich práve znova opustil.

Babuška mávla rukou. „Áno, teraz hrá za Fire‑ birds. Ale to napravíme. Všetko napravíme.“

„Flyers,“ opravil ju Mikey. Vzhľadom na všet‑ ko, čo sa dialo, ho najviac trápil názov hokejové‑ ho tímu? Babuška sa naňho zahľadela, ale Mikey necúvol.

„Flyers,“ zopakoval. „Nie Firebirds.“

Babuška sa naklonila k nim.

„Otec vám rozprával o  Firebird, však? Teda, o vtákovi ohnivákovi. Keď bol malý, čítala som mu tú rozprávku možno aj sto ráz. A hovoril vám o babe Jage? Alebo Vasilise?“

Ana nevedela, kto to je, a bolo jej to jedno, ale babuška pokračovala.

„Poviem vám tú rozprávku, ako ju mne hovori‑ la moja babuška a jej ju hovorila jej babuška. Ke‑ dysi dávno žilo v  Rusku láskavé, odvážne dievča menom Vasilisa. Jej mama ju veľmi ľúbila. No jej láska ju nevyliečila z hrozného kašľa ani neznížila vysokú horúčku a tragicky bolestne zomrela.“

„Počkaj!“ Mikey uprel veľké smutné oči na mamu. „Ona zomrela?“

Anina mama neznášala rozprávky, v  ktorých mamy zomreli alebo boli veľmi zlé. Mala by v  tom babuške zabrániť, ale zdalo sa, že to už vzdala. Akoby toho dnes zažila toľko, že to bolo nad jej sily.

„Nebola to jej vina,“ povedala a zatvorila oči. „Pomôžem ti vyjsť hore, babuška.“

Babuška sa nad tým zamyslela. „Áno, som unavená,“ odvetila. „Ale neboj sa, Michail. Do‑ končím tú rozprávku neskôr. Bude sa ti páčiť. Skutočné rozprávky sa nekončia šťastne, iba ame‑ rické rozprávky.“ Pery sa jej vykrivili v  úsmeve a  obrátila sa na Anu. „Zakrátko Vasilisa stretne b o s ork u .“

Potom babuška nasledovala svoju nevestu hore a nechala Anu nielen s rozhádzanými cheetos, ale aj s rozhodeným Mikeym.

Fantastické.

„Čo sa stalo potom?“ spýtal sa Mikey. „Ana, ako sa končí tá rozprávka?“



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist