načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Pápež František: Táto ekonomika zabíja - Andrea Tornielli; Giacomo Galeazzi

Pápež František: Táto ekonomika zabíja
-11%
sleva

Elektronická kniha: Pápež František: Táto ekonomika zabíja
Autor: ;

Nie neľudskej ekonomike Stačilo niekoľko viet, ktoré pápež povedal proti „ekonomike, ktorá zabíja“, aby ho označili za marxistu. Že autormi istých komentárov sú vydavatelia ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  224 Kč 199
+
-
6,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 248
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2438-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Nie neľudskej ekonomike

Stačilo niekoľko viet, ktoré pápež povedal proti „ekonomike, ktorá zabíja“, aby ho označili za marxistu. Že autormi istých komentárov sú vydavatelia finančných denníkov alebo predstavitelia niektorých pravicových hnutí, pravdepodobne nikoho neprekvapuje. Oveľa prekvapujúcejšie je, že s nimi súhlasí aj časť katolíckeho sveta. O sociálnej nerovnosti a o chudobných je dovolené hovoriť iba pod podmienkou, že sa to deje zriedka. A predovšetkým že sa nekritizuje systém, ktorý vraj predstavuje najlepší z možných svetov, lebo ako učia „správne“ teórie, čím viac budú bohatnúť bohatí, tým lepšie sa bude žiť chudobným. V skutočnosti tento systém nefunguje a dnes ho spochybňuje pápež, ktorý navrhuje, aby sa uvažovalo o vzťahu medzi ekonomikou a evanjeliom.

Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi, medzinárodne uznávaní vatikanisti, novinári denníka La Stampa a webovej stránky Vatican Insider, poukazujú na to, že základom uvažovania pápeža Františka je evanjeliová radikálnosť cirkevných otcov.

Zařazeno v kategoriích
Andrea Tornielli; Giacomo Galeazzi - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Andrea TORNIELLI – Giacomo GALEAZZI

Pápež

František

TÁTO

EKONOMIKA

ZABÍJA



Andrea TORNIELLI – Giacomo GALEAZZI

Pápež

František

TÁTO

EKONOMIKA

ZABÍJA


Original title: Andrea Tornielli – Giacomo Galeazzi:

PAPA FRANCESCO: QUESTA ECONOMIA UCCIDE

Copyright © 2015 Edizioni Piemme Spa, Milano – Italy

www.edizpiemme.it

Cover photo © Olycom

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2015

Translation © Oľga Gavendová, 2015

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Zodpovedná redaktorka Otília Škvarnová

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať,

ukladať do informačných systémov ani rozširovať

akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,

fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami,

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-438-0


5

PREDhOVOR

Je vo Vatikáne pápež marxista?

František, ekonomika, ktorá zabíja, a katolíci,

ktorí stratili pamäť

„Keď nakŕmim chudobného, všetci mapovažujú za svätého. No keď sa pýtam, prečo

chudobní nemajú čo jesť, všetci mapovažujú za komunistu.“

Hélder Câmara,

biskup Recife

„Dnes musíme povedať ‚nie ekonomikevylučovania a nerovnosti’. Takáto ekonomika zabíja.Nemožno dopustiť, že nikoho nezaujíma, keď od zimyzomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ

sa dostane dvojbodový pokles na burze... V tomto

kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické

teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom

vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie,

ktoré predpokladajú, že ekonomický rastpodporený voľným trhom dokáže sám od sebavyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti

vo svete. Tento názor, ktorý nikdy nebolpotvrdený konkrétnymi faktmi, je znakom neprezieravej

a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú

v rukách moc a ‚posvätné’ mechanizmyvládnuceho ekonomického poriadku. Vylúčení medzičasom

stále čakajú...“


6

Stačilo niekoľko viet, pár slov, niekoľko strohých

bodov vložených do obsiahleho dokumentuvenovaného evanjelizácii, presnejšie „radosti evanjelia“.

Pápeža Františka osem mesiacov po voľbe a po

vydaní apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium

(Radosť evanjelia) americké konzervatívne prúdy

označili za marxistu. Zakrátko ho pre jeho názory

o kapitalizme a imperializme týždenník TheEconomist dokonca vyhlásil za nasledovníka Lenina.

Argentínskeho jezuitu, ktorý bol ako predstavený

Spoločnosti Ježišovej vo svojej krajine a potom ako

biskup známy tým, že nikdy nesúhlasil sniektorými extrémnymi postojmi teológie oslobodenia,

považovali za konzervatívca. Teraz ho všakstavajú vedľa filozofa Karola Marxa a jeho ďalšíchstúencov vrátane pôvodcu boľševickej revolúcie. No

oveľa viac ako obvinenia z marxizmu a leninizmu,

ktoré sú rovnako neokrôchané ako tí, čo ichpápežovi prisudzujú, rania kritiky a rozdiely týkajúce sa

tohto argumentu, ktoré sa začali ešte skôr, nežvyšla apoštolská exhortácia, a pokračovali aj potom.

Tento pápež „príliš veľa hovorí o chudobných“, oľuďoch žijúcich na okraji spoločnosti, o posledných. Tento pápež z Latinskej Ameriky nerozumiedobre ekonomike. Pápež, ktorý prišiel „z konca sveta“,

démonizuje kapitalizmus, teda jediný systém,ktorý umožňuje chudobným byť menej chudobnými.

Tento pápež nielenže robí nesprávne politické gestá

(napríklad keď išiel na ostrov Lampedusa, aby sa


7

pomodlil pri mori, ktoré sa stalo hrobom tisícokutečencov, zúfalo hľadajúcich nádej), ale vmiešava sa do

záležitostí, ktoré sa ho netýkajú, a jasne sa prejavuje

ako ochranca pauperizmu (pauperizmus je pojem

pre chudobu širokých vrstiev ľudu, masovúchudobu ako sociálny jav predindustriálnej spoločnosti –

pozn. prekl.). Denník Il Foglio dokonca označil slová

pápeža z Argentíny za kacírske, keďže po tom, ako

v Assisi hodinu ticho objímal a požehnával ťažko

chorých chlapcov a mladých, hovoril o chudobných a trpiacich ako o Kristovom tele.

Povrchnosť obvinení neprekvapuje natoľko ako

skutočnosť, že do zabudnutia upadla obrovská časť

veľkej tradície cirkvi od cirkevných otcov až popontifikát, ktorý určite nemôžeme podozrievať zmodernizmu ani progresivizmu, a to pontifikát Pia XI.

hovoriť o chudobných je pre istý establishment

dovolené iba pod podmienkou, že sa tak dejezriedka, a najmä že sa tak deje prijateľným spôsobom

a v určitom prostredí. Trochu charity, osladenej

dobrými pocitmi, pomáha uspokojiť si svedomie.

Stačí, ak sa nepreháňa. A predovšetkým ak sinedovolí kritizovať systém, ktorý – aj podľa mnohýchkatolíkov – predstavuje pre ľudí na okraji spoločnosti

najlepší z možných svetov, lebo ako učia „správne“

teórie, čím viac budú bohatnúť bohatí, tým lepšie

sa bude žiť chudobným. Tento systém sa dokonca

i v katolíckom prostredí stal dogmou, dostal sa na úroveň právd viery. Je známe, že kresťanstvo sa


8

ná sloboda, sloboda sa rovná slobodné podnikanie,

a preto kapitalizmus sa rovná činné kresťanstvo.

Netreba puntičkársky nástojiť na skutočnosti, že

žijeme v ekonomike, ktorá má z kapitalizmuveľ

mi málo, ba vôbec nič, rovnako ako kapitalizmus

takmer nie je spojený s tzv. reálnou ekonomikou.

Finančná bublina, špekulácie, ukazovatele akcií na

burze, skutočnosť, že kolísanie akcií môže uvrhnúť

celé národy pod hranicu chudoby tým, že zrazuna

rastie cena niektorých surovín, to všetko musíme

prijať ako vedľajší účinok „inteligentných“ vojenpo

slednej generácie. Musíme to prijať, ba dokoncaml

čať. Dogma je dogma, a kto začne o nej pochybovať,

v lepšom prípade je rojko. Inak je štváč. Áno, pretože

aj pred katastrofou hospodárskej a finančnej krízy

posledných rokov je cirkvi a katolíkom všeobecne

dovolené odvolávať sa maximálne na etiku.Samo

zrejme, etika je vo finančnej oblasti dôležitá. Kto

v tejto oblasti pôsobí, musí mať v mysli hlbokoza

korenené princípy prirodzenej morálky, a je lepšie,

ak tam má zakorenené princípy kresťanskejmorál

ky. Vidíme, že bez etiky svet krachuje. Pozor však,

aby ste sa nedostali ďalej. Beda, ak zdvihnete prst,

ak poviete, že kráľ je nahý; beda, ak si položíte čo

len jednu otázku o udržateľnosti súčasnéhosysté

mu. Beda, ak sa spýtate, či je správne, že smrť ľudí

od hladu či od zimy v Afrike alebo na ulici pred

vaším domom nie je v správach taká zaujímavá ako

dvojbodový pokles na burze, ako viac ráz pozoroval


9

muž, ktorý dnes sedí na Petrovom stolci. V očiach

niektorých kritikov sa stáva marxistom,pauperistom, úbohým rojkom pochádzajúcim z konca sveta,

ktorého treba „katechizovať“ niekým, kto tu naZáade vie o svete i o cirkvi všetko a nečaká na nič iné,

len aby ho mohol učiť.

Nikoho nesmie prekvapiť, a ani neprekvapuje, že

určité kritické komentáre pochádzajú odvydavateľov finančných denníkov alebo od predstaviteľov

hnutí ako Tea Party (Čajové hnutie). Dalo by sapovedať, že je to prirodzené. No oveľa prekvapujúcejšie

je, že s týmito komentármi súhlasí aj časťkatolíckeho sveta. Ide o tú časť, ktorá v poslednýchdesaťročiach bola, stručne povedané, selektívna v pohľade

na odkaz cirkevného učenia, starostlivo si vyberala

hodnoty, v ktorých sa má angažovať aj na verejnosti.

Témy chudoby, sociálnej spravodlivosti, vyčlenenia

na okraj spoločnosti prešli do kompetencie„katokomunistov“ a „pauperistov“ – ak chceme použiť

pohrdlivé slová. Alebo môžeme hovoriť o„stúpencoch autority štátu“, ako v určitých kruhochnazývajú ľudí, ktorí si ešte robia ilúzie, že politika môže

kontrolovať a konať tak, aby boli chránení tí, čomajú menej. Tak sa nielenže zabudlo, že láska kchudobným, ako ju potvrdzujú slová Ježiša z Nazareta,

v teológii stále platí, ale dokonca sa odložilatradícia sociálneho učenia, ktoré v predchádzajúcichrokoch vedelo byť v týchto témach oveľa ráznejšie než

mdlý, nesmelý hlas časti súčasného katolicizmu.


10

V tomto kontexte sa potom niektoré narážky, ktoré

môžeme nájsť v úryvkoch, zdajú nevhodné, dokonca

podvratné. Napríklad: „Chceš si uctiť Kristovo telo?

Neopovrhuj ním, keď je nahé. Ani ho neuctievajhodvábnymi rúchami, pokiaľ si ho nevšímaš vonku, kde

trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: ‚Toto

je moje telo,‘ a slovom potvrdil skutočnosť, ten istýpovedal: ‚Bol som hladný, a nedali ste mi jesť‘ (porov. Mt 25,

42) a ‚Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších,

ani mne ste to neurobili‘ (Mt 25, 45). Tamto telo určite

nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú

opateru. Učme sa teda rozmýšľať a ctiť si Krista, ako

si on praje. Lebo tomu, koho uctievajú, je milšia úcta,

ktorú si on žiada, a nie ako my myslíme. Aj Peter si

myslel, že si ho ctí, keď mu nechcel dovoliť, aby mu

umyl nohy. Lenže to, čo chcel, nebola úcta, aleniečo celkom iné. Tak mu aj ty preukáž takú úctu, akú

prikazuje zákonom, že rozdáš svoje bohatstvochudobným. Veď Boh nepotrebuje zlaté nádoby, lež zlaté

duše.“

Alebo tento text: „To, čo dnes predovšetkým bije

do očí, je nielen sústredenie bohatstva, ale ajnahromadenie obrovskej moci, neobmedzené ovládnutie

hospodárstva v rukách niekoľkých, a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, sktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči. Táto moc je obzvlášť neobmedzená u tých, ktorí majúc v rukách peniaze, správajú sa ako ich páni; to preto, lebo sú v určitom zmysle rozdeľovateľmi krvi,


11

z ktorej žije hospodársky organizmus, a majú vrukách takpovediac dušu hospodárstva, takže nik by

proti ich vôli nemohol ani len dýchať.“

Nie sú to latinskoamerickí teológovia oslobodenia ani ich európski inšpirátori. Nie sú to heretickímyslitelia, na ktorých sa pre ich revolučné myšlienkyzameralo bývalé Posvätné ofícium, terajšia Kongregácia pre náuku viery. Nie je to výraz pokoncilovéhoprogresivizmu, „katokomunizmu“ alebo teologického „pauperizmu“. Nejde o sandinovských kňazovrebelov. Prvý úryvok je citát z homílie nad Evanjeliom podľa Matúša od cirkevného otca svätého Jána Zlatoústeho, ktorý je známy aj ako Ján z Antiochie, druhýpatriarcha Carihradu. Žil v rokoch 344 – 407 a ako svätého si ho uctievajú tak katolícki, ako aj pravoslávni veriaci. Patrí medzi tridsiatich piatich učiteľov cirkvi. Druhý text je citát z encykliky Quadragesimo anno (Štyridsiate výročie) pápeža Pia XI., vydanej roku 1931, poveľkej hospodárskej kríze roku 1929, ktorou sa odvážny pápež postavil proti „neblahému a hanebnémubankovému internacionalizmu alebo medzinárodnému peňažnému imperializmu“.

Prečo tieto tvrdenia znejú tak explozívne, že by ich – napríklad v talianskom prostredí – dokonca aj súčasná ľavica považovala za príliš ľavicové? Prečo taký jasný a presný úsudok, akýnachádzame v encyklike pápeža Pia XI., ktorý sa síce spája s danou historickou situáciou, no napriek tomu je evidentne prorocký a vhodný viac než kedykoľvek


12

predtým aj pre súčasnú situáciu, a prečo aj poro

koch vyznieva ako svetlo v toľkých slovách, ktoré

opakujú všetci, čo sa angažujú v politike, počnúc

tými, ktorí sa hlásia ku katolíckym hodnotám a ku

katolicizmu? Prečo toľkí odborníci, toľkí ľudiaan

gažujúci sa v „obrane kresťanských hodnôt“ vna

šej spoločnosti po zániku Kresťanskej demokracie

– jednotnej strany talianskych katolíkov, ktorá

vznikla po rozpade Ľudovej strany a pôsobila do

začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia –ne

dokázali urobiť nič lepšie, než ponúknuť novévy

dania starej Gentiloniho zmluvy, uzavretej medzi

liberálmi a Katolíckou jednotou pred voľbami roku

1913, odovzdajúc svoje ruky i nohy istým stranám

výmenou za prísľub, že o niektorých hodnotách

sa nebude diskutovať? Prečo tradícia sociálneho

učenia cirkvi a povojnového politickéhokatoliciz

mu boli tak pohotovo založené do archívu? Čo sa

stalo? Čo spôsobilo, že slová pápežov a veľkých

svätcov, ktorých určite nemôžeme podozrievať zfi

lomarxizmu, znejú v ušiach niektorých súčasných

katolíkov tak explozívne?

Sú to niektoré otázky, ktoré podnecujú kritiky voči

pápežovi Františkovi. Jeho nástojenie na týchtoté

mach, opakovanie, že protokol, podľa ktoréhobude

me súdení, sú slová 25. kapitoly Evanjelia podľaMatú

ša, jeho slová o chudobných ako o Kristovom tele boli

nepríjemné. Podráždili nielen niektorých lojálnych,

niektorých stúpencov náboženstva typu Law & Order


13

alebo niektorých domnelých učiteľov pravovernosti,

ktorí sa považovali za povolaných sarkastickyposudzovať každú čiarku pápežského učenia. Pápežove

slová spochybnili aj domnelé istoty tých, čo vyrastali

v presvedčení, že hovoriť o boji s chudobou akonkrétne sa usilovať chudobu zmierniť je málokatolícke. Sú proti všetkým, ktorí vyrastali v presvedčení,

že zápas s chudobou je v podstate pauperistickoualebo starou marxistickou módou. Skrátka ide o niečo

ideologické, o dedičstvo posledných stúpencovMarxa alebo komunizmu, niečo pre naivných kresťanov

alebo pre kresťanov, ktorí sú „mimo“, stálefascinovaní (zásadne červenými) vlkmi prezlečenými zabaránkov. Niečo, čo treba nechať tým úbohým rojkom,

snívajúcim o spravodlivom a solidárnom trhu alebo o etických bankách.

Z analýzy Františkovej činnosti je zrejmé, že jeden

z najdôležitejších zápasov jeho pontifikátu sa týka

práve týchto tém. A že existujú záujmy, ktoré sasnažia ostatných presvedčiť, že diskusia, konfrontácia

a neraz aj spory sa týkajú niečoho iného, napríklad

učenia. Preto spočítavajú, koľko ráz pápež hovoril

na obranu života nenarodených, alebo sa nezhodujú

v otázke, či je za určitých podmienok možné dovoliť

pristupovať k sviatostiam rozvedeným, ktoríuzavreli druhé manželstvo.

Už to bolo poburujúce, že na Petrov stolec zvolili

pápeža, ktorý nikdy nezastával ideológiu teológie

oslobodenia, ale zblízka poznal pohromy istej


14

my kapitalizmu. Je nepríjemné, že tak často hovorí

o chudobe, že kritizuje modlárstvo peňazí, na ktorom

sa čoraz viac zakladajú naše spoločnosti s užobmedzenou suverenitou. Precitlivenosť, s akou niektoré

aj katolícke kruhy zasahujú, aby – ako napríklad

v Spojených štátoch amerických – uchlácholili aneraz zosmiešnili diskusie biskupov, ktorí sidovolili pozdvihnúť svoj hlas v súvislosti so sociálnymi

témami, s prisťahovalectvom, s chudobou, nám

umožňuje tušiť, že sa boja možnej zmeny. Boja sa

pápeža, ktorý potvrdzuje sociálne učenie cirkvi, aj

tých stránok, ktoré – ako sa zdá – terazspochybňujú predpokladanú „posvätnú zmluvu“ s istouformou kapitalizmu, ktorú mnohí považovali za už

potvrdenú.

Čo teda znamenajú pápežove výčitky? Akýdôvod majú jeho príhovory na tieto témy? Čo námhovorí jeho životopis, jeho biskupská služba v Buenos

Aires, v hlavnom meste Argentíny, krajiny, ktorá na

začiatku tretieho tisícročia prežila obrovskúfinančnú krízu? Majú jeho slová, slová sociálneho učenia

cirkvi, čo povedať súčasnej ekonomike afinančnému sektoru? V tejto knihe sa pokúsime preskúmať

tieto otázky. Úprimne povedané, chceli by sme ani

nie tak hľadať na ne odpovede, ako skôr podnietiť

ďalšie otázky v nádeji, že pápežove slová, ktoré sme

zozbierali a analyzovali, všetkých povzbudia, aby si

kládli otázky o svete, v ktorom žijeme, o jehopravidlách, o jeho systémoch. A o tom, čo konkrétne


15

môžeme robiť, aby sme ho aspoň trochu zmenili –

možno k lepšiemu – bez toho, aby sme túžili poutó

piách či starých ideológiách.



17

„Chudobná cirkev pre chudobných“

„Prednostná láska k chudobným je opcia,

alebo zvláštna forma prvenstva vpreukazovaní kresťanskej lásky, ako o tom svedčí

celá cirkevná tradícia.“

Ján Pavol II., Sollicitudo rei socialis

(Sociálna starostlivosť cirkvi)

Pozornosť voči chudobným je ústrednou témou od

prvých okamihov Františkovho pontifikátu. Len čo

prijal voľbu, musel nový pápež ako rímsky biskup

oznámiť svoje prvé rozhodnutie – oznámiť meno,

ktoré si zvolil. Vďaka objatiu svojho drahého priateľa

Jorge Mario Bergoglio dostal nápad, ktorý v tej chvíli

prebehol jeho mysľou.

Posledné popoludňajšie hlasovanie daždivého

13. marca 2013 bolo rozhodujúce. Kardinál zBuenos Aires sa priblížil k dvojtretinovej väčšinehlasov už v prvom popoludňajšom hlasovaní, štvrtom

v celkovom poradí konkláve. Potom všakspomalila voľbu jedna udalosť: keď otvorili urnu, abyspočítali hlasy piateho hlasovania, našli o jeden hlas

viac, ako bol počet hlasujúcich kardinálov.Niektorý kardinál si totiž nevšimol, že hlasovacie lístky

zostali zlepené, a do urny vložil namiesto jedného


18

až dva lístky. Rozhodli sa, že tieto hlasy nebudú

počítať, a okamžite pristúpili k opakovaniuhlasovania, presne podľa pravidiel konkláve. Tak bol

nový pápež zvolený pri šiestom hlasovaní, ale pri

piatom skrutíniu.

Kým stúpal počet hlasov, Bergoglia povzbudzoval

jeho priateľ, brazílsky kardinál Cláudio hummes,

sediaci po jeho boku. Po tom, ako buenosaireský

kardinál odpovedal na otázku dekana: „Acepto“(Prijímam), o 19.05 – ako zaznamenal kardinál Angelo

Comastri – oznámil kardinálom voličom: „Vocabor

Franciscus“ (Budem sa volať František).

O tri dni, 16. marca, nový pápež vysvetlilnovinárom, prečo si zvolil toto meno. Je to po prvý raz

za dvetisíc rokov dejín cirkvi, že nástupca svätého

Petra sa rozhodol volať František. hneď odprvého okamihu voľby niektorí ľudia vyzývali, aby sa

za skutočného inšpirátora mena nepovažoval Boží

prostáčik z Assisi.

„Niektorí nevedeli, prečo sa rímsky biskup chce

volať František,“ povedal pápež František.„Niektorí si mysleli, že podľa Františka Xaverského alebo

podľa Františka Saleského...“ Naozaj si to taktoneraz vysvetľovali všetci, ktorí považovali za zvláštne,

aby sa pápež jezuita volal podľa františkánskeho

svätca. Išlo o rozhodnutie, ktoré v kardináloviBergogliovi nedozrelo na základe nejakéhoabstraktného uvažovania, ale po tom, ako ho povzbudivo objal

jeho priateľ.


19

„Počas voľby sedel pri mne emeritný arcibiskup

Saõ Paula a zároveň emeritný prefekt Kongregácie

pre klérus kardinál Cláudio hummes, môj veľký

priateľ, veľký priateľ!“ rozprával pápež. „Keď to

začalo byť vážne,“ dodal František, mysliac tým

postupný a nezastaviteľný rast počtu hlasov s jeho

menom, „povzbudzoval ma. A keď hlasydosiahli dvojtretinovú väčšinu, začal sa zvyčajný aplauz,

pretože bol zvolený pápež. Vtedy ma objal apovedal mi: ‚Nezabudni na chudobných!‘“

Pápež pokračoval: „Tie slová mi zneli stále:chudobní, chudobní. V súvislosti s chudobnými som si

hneď pomyslel na Františka z Assisi. Prišli mi na

um vojny, zatiaľ čo skrutínium pokračovalo až do

spočítania všetkých hlasov. František bol mužom

pokoja. Tak sa zrodilo v mojom srdci menoFrantišek – muž chudoby, pokoja, muž, ktorý miluje

a chráni tvorstvo. A to práve vtedy, keď sami máme

s tvorstvom neveľmi dobrý vzťah, však? Muž, ktorý

nám dá ducha pokoja, chudobný muž... Ach, ako by

som si želal chudobnú cirkev pre chudobných!“

V spojitosti s jeho slovami a predovšetkým sjeho skutkami, ktoré kardinál Bergoglio uskutočnil

počas biskupskej služby v Buenos Aires, pozornosť

voči chudobným sa stala stabilným prvkom jeho

pontifikátu. U pápeža Františka (a predtým ukardinála Bergoglia) však táto pozornosť, tento záujem

o chudobných nemá nič spoločné so starýmizbraňami ideológie. Naopak, privádza ich do pôvodnej


20

evanjeliovej podoby. V tomto zmysle treba chápať

aj slová, ktoré František povedal počas svätodušnej

vigílie na Námestí svätého Petra v sobotu 18. mája

2013. Na stretnutí sa zúčastnili členovia hnutí acirkevných spolkov. Pápež odpovedal na otázky, ktoré

mu položili niekoľkí laici po tom, ako podali svoje

svedectvá. Jedna z nich sa spýtala: „Svätý otec, ako

môžem ja a my všetci žiť cirkev, ktorá je chudobná

a pre chudobných? Ako môže byť trpiaci človek

otáznikom pre našu vieru? Aký konkrétny a účinný

vklad môžeme my všetci, ako laické hnutia azdruženia, priniesť cirkvi a spoločnosti, aby sme čelili

tejto vážnej kríze, ktorá zasahuje verejnú morálku,

modely rozvoja, politiku, jedným slovom, novýspôsob bytia mužov a žien?“

Pápež považoval za dôležité zdôrazniť posledné

slová, to znamená svedectvo kresťanov a ich prínos

pre nový model rozvoja.

„Začnem svedectvom,“ povedal. „Prvotnýmvkladom, ktorý môžeme priniesť, je prežívanie evanjelia.

Cirkev nie je politickým hnutím ani dobreštruktúrovanou organizáciou. Nie sme akousi mimovládkou.

Ak by sa cirkev takou stala, stratí svoju soľ, stratí

chuť a bude iba prázdnou štruktúrou. A tu buďte

obozretní, pretože diabol nás klame, pretože je tu

nebezpečenstvo výkonnosti. Jedna vec je ohlasovať

Ježiša, druhá vec je výkonnosť, podávanie výkonov.

Toto je však iná hodnota. Základnou hodnotou cirkvi

je prežívanie evanjelia a vydávanie svedectva o


21

šej viere. Cirkev je soľou zeme, je svetlom sveta a jej

úlohou je vniesť do spoločnosti kvas Božiehokráľovstva. A to robí predovšetkým svojím svedectvom –

svedectvom bratskej lásky, solidárnosti a vzájomným

delením sa.“

„Niektorí tvrdia,“ pokračoval František, „žesolidárnosť nie je hodnotou, že je akýmsi prvotným

postojom, ktorý sa stratí. No takto to nejde! Myslí

sa najmä na čisto svetskú výkonnosť. Časy krízy,

ako sú tie, ktoré práve prežívame – veď aj ty si pred

chvíľou hovorila, že sme ‚uprostred sveta klamstva‘,

však? Tá kríza však nie je hospodárska, ale kultúrna.

Je krízou človeka. V kríze je človek! Ten, kto môže

byť zničený, je človek! No človek je Božím obrazom.

Práve preto ide o hlbokú krízu.“

„V týchto chvíľach krízy,“ vysvetľoval ďalejFrantišek, „sa nemôžeme zaoberať iba sebou, zatvoriť

sa do svojej samoty, straty odvahy, do pocituneschopnosti čeliť problémom. Nezatvárajme sa do

seba, prosím! Je to nebezpečné. Zatvárame sa však

i vo farnosti, s priateľmi, v hnutí, s tými, s ktorými

máme spoločný názor... Čo sa vtedy deje? Cirkev,

ak sa stane uzavretou, ochorie. Bude chorá.Predstavte si izbu, ktorá je po celý rok zatvorená. Keď

tam vstúpite, cítite pach vlhkosti, všetkého toho, čo

by tam nemalo byť. Uzavretá cirkev je taká istá, je

chorou cirkvou. Cirkev musí vyjsť sama zo seba.

Kam? Na existenciálne periférie. Nech súakékoľvek, musí tam vyjsť. Ježiš nám hovorí: ‚Choďte do


22

celého sveta! Choďte! Ohlasujte! Vydávajtesvedectvo o evanjeliu!‘“

Pápež vyzval, aby sme napriek rizikám vyšli zo

seba. „Čo sa však môže stať, ak niekto vyjde sám zo

seba?“ opýtal sa a hneď si odpovedal: „Môže sa mu

prihodiť to isté, čo mnohým, ktorí vyjdú z domu na

cestu – nehoda. No ja vám vravím: tisíckrát radšej

uprednostňujem cirkev po nehode pred cirkvou,ktorá je chorá, lebo je uzavretá! Choďte von, vyjdite!Zároveň myslite na to, čo je napísané v Zjavení apoštola

Jána. hovorí sa tam o jednej nádhernej skutočnosti:

Ježiš je pri dverách a volá, klope, aby vošiel do nášho

srdca. Taký je význam Zjavení apoštola Jána. Položme

si však otázku, koľkokrát je Ježiš vnútri a klope na

dvere, pretože chce vyjsť, ísť von, ale my mu tonedovolíme kvôli našim istotám i preto, lebo sme často

uväznení v skostnatených štruktúrach. Tie neslúžia

na nič iné, iba na to, aby z nás urobili otrokov, a nie

slobodné Božie deti. Je dôležité, aby sme vtedy, keď

vyjdeme, išli v ústrety stretnutiu. Toto slovopovažujem za veľmi dôležité. Stretnutie s inými.“

Pápež zdôraznil význam stretnutia, „pretoževiera je stretnutím s Ježišom a my máme konať tak ako Ježiš – stretnúť sa s inými. My však prežívame istú kultúru kolízií, kultúru rozdrobenia, takú kultúru, kde to, čo sa nám práve nehodí, odhodíme: kultúru rozporov. V tejto súvislosti – a to je súčasťou tejto krízy – si spomeňte na starých ľudí, na deti...Kultúra, ktorá vylučuje. My však máme ísť v ústrety iným


23

a našou vierou máme vytvárať kultúrustretávania, kultúru priateľstva, kultúru, v ktorej nájdeme

bratov, v ktorej sa môžeme zhovárať aj s tými, čo

zmýšľajú inak ako my, aj s tými, ktorých viera je iná

ako naša. Všetci však majú niečo spoločné s nami:

sú Božím obrazom, sú Božími deťmi. Stretnúť sa so

všetkými bez vyjednávania o tom, kam patríme.“

Potom František pripomenul chudobu,prítomnosť chudobných ľudí v našich mestách. „Dôležité

je stretnutie s chudobnými. Keď vyjdeme zo seba,

stretneme sa s chudobou. Dnes – nie je ľahké tovysloviť – nájsť bezdomovca, ktorý zomrel od zimy, nie

je novina... Dnes nie je ľahké hovoriť o deťoch, ktoré

nemajú čo jesť. A to je vážne, veľmi vážne!Nemôžeme ostať nedotknutí... Nesmieme sa staťnaškrobenými kresťanmi, príliš vychovanými, takými, ktorí

hovoria o teologických veciach a pritom pijú čaj,celkom spokojní. Nie. Musíme sa stať odvážnymikresťanmi, ísť a hľadať tých, ktorí sú Kristovým telom.“

Ísť k chudobným znamená ísť ku Kristovmu telu.

Pápež František to objasnil príkladom, ktorýpochádza z jeho skúsenosti spovedníka. „Keď chodievam spovedať – teraz nemôžem, pretože by som musel vyjsť z Vatikánu a odtiaľ sa nedá vyjsť, však? To je iný problém –, teda keď som spovedával vpredchádzajúcej diecéze, vždy som sa pýtal ľudí: ‚Dávate almužnu?‘ Odpovedali: ‚Áno, otče!‘ Potešil som sa: ‚Výborne.‘ A pýtal som sa ich ďalej: ‚Povedzte mi, keď dávate almužnu, hľadíte pritom do očí človeka,


24

mu ju dávate?‘ Odpoveď: ‚Ach, neviem, neuvedomil

som si to.‘ Ďalšia otázka: ‚A keď dávate almužnu,dotknete sa ruky človeka, ktorého obdarúvate, alebo mu

iba hodíte mincu?‘ Vidíte, toto je problémom:Kristovo telo, dotýkať sa Kristovho tela, vziať na seba túto

bolesť chudobných. Chudoba pre nás kresťanov nie

je akousi spoločenskou, filozofickou či kultúrnoukategóriou. Nie, je kategóriou teologickou. Povedal by

som, že je prvou kategóriou, pretože Boh, Boží Syn,

sa znížil, stal sa chudobným, aby kráčal s nami po

našej ceste. Naša chudoba je taká: chudobaKristovho tela, chudoba, ktorá nám priniesla Božieho Syna

v jeho vtelení.“

Pozornosť voči chudobným nie je tedavýchodiskom ideologických pozícií, sociologických analýz,

dôsledkom politickej voľby alebo projektov ozmene spoločnosti pripravených za stolom. František

privádzal toto úsilie k svojmu pôvodnémuevanjeliovému prameňu, k Ježišovým slovám. Prekresťanov nepredstavuje niečo nepovinné, naopak, týka

sa samotnej viery.

„Cirkev chudobná a pre chudobných sa začína

vtedy, keď sa vyberie smerom ku Kristovmu telu,“

vysvetľoval ďalej František počas vigílie sviatkuZoslania Ducha Svätého. „Ak ideme smerom kuKristovmu telu, začíname rozumieť, čo znamená táto

chudoba, Pánova chudoba. A to nie je jednoduché. Je

tu problém, ktorý kresťanom nerobí dobre: duchsveta, svetský duch. Svetská mentalita. To nás privádza


25

k akejsi dostatočnosti, k životu podľa ducha sveta,

a nie podľa ducha Ježiša. Vaša otázka znela: Akomá

me žiť, aby sme mohli čeliť tejto kríze, ktorá sa týka

verejnej etiky, modelov rozvoja a politiky? Keďže táto

kríza je krízou človeka a ničí ho, je aj krízou, ktorá

ho takpovediac vyzlieka z etiky. Ak chýba etika vo

verejnom živote, v politike, ak chýba etikaohľadupl

nosti, ktorá nás vedie k nadprirodzenému, vtedy je

možné všetko, všetko sa smie. Keď čítame noviny,sa

mi vidíme, ako veľmi nedostatok etiky vo verejnom

živote škodí celému ľudstvu.“

Potom pápež, aby opísal súčasnosť, uviedol: „Chcem

vám rozpovedať jeden príbeh. Už som ho počas tohto

týždňa rozprával dvakrát a teraz ho rozpoviemtre

tí raz. Je to príbeh o rabínovi z dvanásteho storočia,

o ktorom hovorí jeden biblický midraš, teda výklad

Starého zákona beletrizujúcou formou, ktorý bolroz

šírený v stredovekom judaizme. Rozpráva o stavbe

babylonskej veže, na ktorej budovanie bolo potrebné

vyrobiť tehly. Čo to znamená? Ísť, urobiť blato, priniesť

slamu, potom tehlu vložiť do pece, a keď bola tehla

vypálená, dopraviť ju hore na vežu. Tehla bola vzácna

pre množstvo práce potrebnej na jej výrobu. Keďjed

na z takých tehál spadla, bola to hotová národnátra

gédia. Robotníka, ktorý to zavinil, potrestali, pretože

tehla bola veľmi vzácna, a ak spadla, bolo to nešťastie.

Keď však spadol robotník, nič sa nestalo, to bolo niečo

iné. To sa stáva i dnes. Ak sa bankové investície čo len

trocha otrasú, och, to je tragédia, ako je to len možné?!


26

Ak však zomierajú ľudia od hladu, keď nemajú čo jesť,

keď sú chorí, nič sa nedeje! Toto je naša dnešná kríza!

A práve svedectvo chudobnej cirkvi pre chudobných

bojuje proti takejto mentalite.“


27

Chudobní a „imperializmus peňazí“

„Väčšina proletárov sa nachádza nevinne

vo veľmi biednych podmienkach...Robotníci postupne zostávali osamotení abezbranní napospas chamtivosti zamestnávateľov

a bezuzdnej konkurencii.“

lev XIII., Rerum novarum

(O nových veciach)

hoci Jorge Mario Bergoglio bol vybratý „z koncasveta“, vo chvíľach voľby za pápeža mal za seboudvadsaťročnú biskupskú službu vo veľkomeste. Bolo

vzdialené, veľmi vzdialené od Európy, nocharakterizovali ho fenomény, procesy, výzvy a problémy, ktoré ho síce dostávali „na koniec“ sveta, ale

zároveň ho robili „srdcom“ sveta, a to aj z pohľadu

veľkých ekonomicko-sociálnych výziev a rozporov. Argentína, táto veľká juhoamerická krajina,

spoznala na začiatku nového tisícročia pád svojej

ekonomiky a financií. V decembri 2001 zažilaveľký sociálny neporiadok, veľa rodín zostalo na ulici.

Bergoglio, ktorý sa krátko predtým stalkardinálom, raz z okna svojho biskupského sídla videl, ako

polícia na Plaza de Mayo napadla istú ženu. Vzal

telefón a zavolal ministrovi vnútra. Neprepojili ho,

hovoril len s tajomníkom bezpečnosti. Arcibiskup


28

sa ho spýtal, či pozná rozdiel medzi agitáciouproagandy a ľuďmi, ktorí jednoducho požadujú svoje

peniaze zadržiavané v bankách. Práve o skúsenosti tých mesiacov Bergoglio hovoril s GiannimValentem v dlhom rozhovore, ktorý uverejnili v januári 2002 v časopise 30giorni.

„Obraz krízy, ktorú má kardinál Jorge MarioBergoglio stále pred očami,“ napísal novinár v úvode

rozhovoru, „nie je hlučná manifestácia na námestí,

sprevádzaná buchotom pokrievok a hrncov, alevnútorná, plná pokorenej dôstojnosti matiek a otcov, ktorí

plačú po nociach, keď deti spia a nik ich nevidí.‚Plačú, ako keď boli malé deti a matka ich utišovala. Nás

môže utešiť len Boh, náš Pán, a jeho matka.‘ [...] Na

obranu národa škrteného anonymnými zvrátenými

mechanizmami špekulatívnej ekonomiky používa aj

on, známy svojou tichou a zdržanlivou povahou,veľmi ostré slová,“ komentoval kardinálove vyjadrenia

Valente.

Kardinál Bergoglio citoval List Božiemu ľudu, ktorý

Argentínska biskupská konferencia vydala 17. novembra 2001. List opisoval „mnohé aspekty tejtokrízy, aká doposiaľ nemá obdobu: magické chápanie

štátu, utrácanie peňazí ľudí, extrémny liberalizmus

prostredníctvom tyranie trhu, daňové podvody,nerešpektovanie zákonov tak pri ich tvorbe, ako aj pri

dodržiavaní, strata zmyslu pracovať. Jedným slovom,

všeobecná korupcia, ktorá ohrozuje súdržnosťnároda a odoberá mu vážnosť pred svetom. Toto je


29

nóza. Ak ideme hlbšie, pôvod krízy v Argentíne má

morálny charakter.“

Situácia v Argentíne, dosahujúca obrovskérozmery, nebola náhoda. Javila sa skôr ako systematická

kríza, kríza ekonomického modelu, ktorý sapresadzoval celé dve predchádzajúce desaťročia. Slová

vtedajšieho kardinála z Buenos Aires boli jasné:

„V tom období to bol skutočnýekonomicko-finančný terorizmus. Výsledok sa dal ľahkospozorovať: nárast počtu bohatých, nárast počtu chudobných

a drastický úpadok strednej vrstvy. Medzi ďalšie

dôsledky patrí neporiadok v oblasti výchovy. Teraz

sú totiž v meste a v obytných štvrtiach okolo Buenos Aires dva milióny mladých ľudí, ktorí neštudujú ani nepracujú. K barbarskému spôsobu, akým vArgentíne prebiehala ekonomická globalizácia, sa cirkev v tejto krajine vždy stavala podľa cirkevnéhoučenia. Naším východiskom sú napríklad kritériá,ktoré jasne predložil Ján Pavol II. v dokumente Ecclesia in America (Cirkev v Amerike).

Pred sedemdesiatimi rokmi napísal Pius XI.encykliku Quadragesimo anno. Vyšla krátko po kríze na burzách roku 1929. Spôsob špekulatívnejekonomiky, ktorá je v okamihu schopná ochudobniťmilióny rodín, nazval ‚medzinárodný imperializmus peňazí‘.“

Na výraz, ktorý použil pápež Pius XI., sa zabudlo,

ale kardinál Bergoglio ho považoval za aktuálny na

opísanie situácie v Argentíne, zachvátenej krízou:


30

„Tento výraz nikdy nestráca aktuálnosť a mábiblické korene. Keď Mojžiš vystúpil na horu, abyprijal Boží zákon, ľud si urobil zlaté teľa a zhrešil. Aj

súčasný imperializmus peňazí má evidentné črty

modlárstva. Je zaujímavé, že modlárstvo vždy kráča

v spoločnosti zlata. Tam, kde je modlárstvo, chýba

Boh a dôstojnosť človeka, ktorý je stvorený na Boží

obraz. Nový imperializmus peňazí odstraňujedokonca prácu, lebo ona je prostriedkom, ktorým sa

vyjadruje dôstojnosť človeka a jeho tvorivosť, ktorá

je obrazom Božej tvorivosti. Špekulatívnaekonomika prácu nepotrebuje, nevie, čo s ňou. Naháňa

modlu peňazí, ktoré sa produkujú samy. Pretonemá zábrany zmeniť milióny pracujúcich ľudí na

nezamestnaných.“

Je to opis skutočnosti, prebiehajúcich procesov, ktoré zakúsil človek, ktorý bol vtedy pastieromdiecézy Buenos Aires. Kardinál Bergoglio objasnil, ako sa cirkev pozerala na tento fenomén bez toho, aby sa zmenila na ideológiu, ale aj bez toho, abyospravedlňovala – v mene zápasu proti ideológii – hlboko nespravodlivé modely.

„Pre túto tému sú veľmi dôležité dokumenty zPuebly,“ vysvetľoval budúci pápež. „Konferencialatinskoamerických biskupov v Pueble bola predelom. Na Latinskú Ameriku sa dokázala pozrieťprostredníctvom dialógu s vlastnou kultúrnou tradíciou. Mala na srdci dobro, ktoré aj vzhľadom na politické aekonomické systémy spočíva v náboženských a duchovných


31

zdrojoch našich národov, ktoré sa prejavujú napríklad

v ľudovej zbožnosti, čo vyzdvihol už Pavol VI. vapoštolskej exhortácii o ohlasovaní evanjelia v dnešnom

svete Evangelii nuntiandi, bod 48. Kresťanská skúsenosť nie je ideologická. Jej pôvod je nezameniteľný. Rodí sa v úžase zo stretnutia s Ježišom Kristom, keď človek užasne z osoby Ježiša Krista. To si náš národ udržiava a prejavuje to v ľudovej zbožnosti. Tak ľavicovéideológie, ako aj v súčasnosti triumfujúci ekonomickýimperializmus peňazí odstraňujú originálnosť kresťanstva spočívajúcu v stretnutí s Ježišom Kristom, ktorú toľkí ľudia nášho národa stále prežívajú v jednoduchosti svojej viery.“

V uvedenom rozhovore kardinál Bergogliohovoril aj o tom, akú úlohu zohráva v argentínskej kríze

medzinárodné spoločenstvo a centrálne finančné

inštitúcie: „Napriek pekným slovám sa mi nezdá,

že by do centra svojej činnosti kládli človeka. Vždy

určujú vládam svoje neúprosné nariadenia, vždy

hovoria o etike, o transparentnosti, ale podľa mňa

sú to etici bez dobroty.“

A čo sa týka hlavných kritérií, ktoré v ťažkostiach

hospodárskej a finančnej krízy sledovala cirkev,kardinál dodal: „V spoločnom úsilí vyjsť z krízy vArgentíne pamätáme na to, čo učí tradícia cirkvi, ktorá

v utláčaní chudobných a v podvodoch s platmizamestnancov vidí dva donebavolajúce hriechy. Tieto

dve tradičné formuly sú v učení argentínskychbiskupov absolútne aktuálne. Sme unavení zo systé -


32

mov, ktoré ‚vyrábajú‘ chudobných ľudí, aby sa po -

tom cirkev o nich starala.“

„Najbiednejším ľuďom sa dostáva len 40 percent

pomoci, ktorú im určil štát,“ upozornil kardinál

Bergoglio. „Zvyšok sa stratí cestou. Je tu korupcia.

Cirkev otvorila vo farnostiach sieť jedální pre deti

a pre rastúci počet ľudí žijúcich na ulici.“

hoci vládnuca vrstva jeho krajiny stratila dôveru,

budúci pápež podčiarkol význam politiky apolitického úsilia: „Treba, aby politika znovu získala svoju

dôležitosť, napriek tomu, že politici juzdiskreditovali, lebo – ako hovorieval Pavol VI. – môže sa stať

jednou z najvyšších foriem lásky. Napríklad v našej

krajine funkcionalistická mentalita spojená s prevládajúcim ekonomickým modelom robila svojepokusy na dvoch opačných póloch života, na deťoch

a na starých ľuďoch. Kríza najviac zasiahla práve

tieto dve oblasti a mala devastačný vplyv na oblasť

výchovy, zdravotnej a sociálnej starostlivosti.Národ, ktorý sa nestará o svoje deti a o svojich starých

ľudí, nemá nádej.“

Charakteristickou črtou biskupskej službyJorgeho Maria Bergoglia bola jeho blízkosť k ľuďom,najmä k nemajetným, slabým, chudobným a chorým.

Slúžieval omše medzi cartoneros (triedičiodpadkov, ľudia, ktorí z odpadkov zbierajú kartóny), vo

villas miserias (slumoch), medzi nezamestnanými.

Vždy bol blízky cirkvi nachádzajúcej sa „nahranici“. Posielal kňazov do villas miserias, staral sa o ich


33

formáciu, podporoval ich, povzbudzoval ich apredovšetkým ich navštevoval.

Keď mal pomenovať niektoré problematickéasekty situácie argentínskeho hlavného mesta,kardinál použil silné slová: „V Buenos Aires otroctvo nebolo zrušené. Sú tu ľudia, ktorí stále pracujú ako otroci.“ Povedal to pred členmi mimovládnejorganizácie La Alameda. Ide o skupinu aktivistov, ktorí sa stavajú proti obchodovaniu so ženami a proti práci v otrockých podmienkach v mnohých ilegálnych textilných podnikoch alebo medzi sezónnymipracovníkmi, ktorí prichádzajú z okolitých krajín na zber ovocia.

Počas stretnutia latinskoamerických biskupov v Aparecide zohral kardinál Bergoglio, vtedajší bue nosaireský arcibiskup, dôležitú úlohu najmä pri tvorbe záverečného dokumentu. Dňa 16. mája 2007 hovoril o rozdeľovaní bohatstva, ktoréprináša „škandalóznu nerovnosť“. Čo sa týkasociálneho rozmeru, zdôraznil, že „škandalózna nerovnosť narúša ľudskú dôstojnosť a sociálnuspravodlivosť“. Odvolávajúc sa na skúsenosť z Argentíny, poznamenal: „V rokoch 2002 – 2006 v Argentíne stúpla chudoba o 8,7 percenta. Je tu 26,9 percenta chudobných ľudí a nachádzame sa v oblasti, ktorá sa už na prvý pohľad javí ako krajina s najväčšou nerovnosťou na svete, lebo sa najviac rozvíjala, ale chudobu znížila najmenej. Pretrvávanespravodlivé rozdeľovanie dobier, čo vedie k


34

lajúcim sociálnym hriechom a mnohých bratov

vylučuje z možnosti prežívať plnší život. Politické

moci a rozličné ekonomické plány sa nejavia, že by

chceli uskutočniť dôležité zmeny, aby ‚odstránili

štrukturálne príčiny nefunkčnosti svetovejekonomiky‘ (Benedikt XVI., Príhovor k diplomatickémuzboru 8. januára 2007). V Argentíne je nevyhnutné, aby

sa vytvorilo správne a dôsledné riadenie s vierou,

že bude podporovať ľudskú dôstojnosť,spoločné dobro, integrálne začlenenie, plné občianstvo

a práva chudobných.“

V úryvku, ktorý sme citovali, si treba všimnúťrozornosť teórie, podľa ktorej ekonomický rast vždy

prináša so sebou príležitosť pre všetkých ľudíobohatiť sa. Keď v apoštolskej exhortácii Evangeliigaudium pápež František hovorí o efekte prelievania (tento výraz nebol do jednotlivých jazykov preložený v rovnakom zmysle, čo vyvolalo kritiky. Niektoré sú uvedené aj v nasledujúcich kapitolách – pozn. prekl.), robí tak nie na základe teórií opačného zamerania, ale na základe prežitej skúsenosti, pozorujúc situáciu argentínskeho ľudu, teda v krajine, kde sú vysoké čísla rozvoja sprevádzané nárastom počtuchudobných. Okrem toho nám nesmie uniknúť dôraz, že je potrebné odstrániť „štrukturálne príčiny“ tejtosituácie, v čom sa vtedajší kardinál Bergoglio opieral o príhovor pápeža Benedikta XVI.

Tieto argumenty zopakoval kardinál roku 2011 na

Kongrese o sociálnom učení, ktorý sa konal v


35

tíne. Pri tejto príležitosti kritizoval „ekonomiku,ktorá ponúka takmer bezhraničné možnosti vo všetkých

aspektoch života tým, čo dokážu byť zahrnutí do

systému“.

Svoj verejný postoj k témam sociálnejspravodlivosti a pozornosti voči chudobným Jorge MarioBergoglio počas dvadsiatich rokov biskupskej služby

v Argentíne vždy spájal s evanjeliom. Veľmi dobre to vidieť na videonahrávke, ktorú zaznamenal pre národné stretnutie Argentínskej charity roku 2009.

Kardinál začal príkladom: „V charitatívnom centre

sa dejú veci, ktoré by sa nemali diať... Prepáčte mi,

ak niekoho urazím, ale to by som nerád. Chcem vám

pomôcť, aby ste všetci pochopili súčasnénebezpečenstvá spojené s charitatívnou činnosťou v cirkvi.

V istom centre urobili slávnosť pre svojhospolupracovníka. Oslavu pripravili v jednej z 36 luxusných

reštaurácií v Puerto Madero v Buenos Aires, kdenajlacnejšia večera stojí 250 pesos. Tieto reštaurácie sa

nachádzajú iba kilometer od chatrčí villas miserias. Ak

raz vstúpiš do prostredia charitatívnej solidárnosti,

tvoje životné návyky sa musia zmeniť. Istý prepych,

na ktorý si si pred svojím obrátením zvykol, sinemôžeš dovoliť. ‚Otče, ale vy ste komunista!‘ Možno,

no myslím si, že nie som. Len vysvetľujem, čopožaduje cirkev. Pracovať v charite si vyžaduje zriekanie.

Vyžaduje duchovnú chudobu. Solidárnosť ťa musí

priviesť k viditeľným gestám duchovnej chudoby.

‚Latinskoamerická cirkev je povolaná, aby bola


36

tosťou solidárnosti, lásky a spravodlivosti medzinárodmi‘ (Aparecida, bod 396).“

Arcibiskup Bergoglio naliehal, aby každý, kto sa

zapojí do služby chudobným, robil tak s osobným

nasadením, aby zmenil svoj osobný život: „Keďtakýmto spôsobom konáš charitu, tvoj život sastravuje, tvoje telo sa mení. Ty sa v istom zmysle stávaš

chudobným a v inom sa obohacuješ. Charitatívna

služba musí viesť k radikálnej zmene životného

štýlu. S hanbou sme sa pred mnohými rokmizúčastnili na istej luxusnej večeri, aby sme zozbierali

peniaze na charitu. Dražili sa šperky a iné drahé

veci. Omyl! To nie je charita! To je neziskováorganizácia. Aparecida kladie dôraz na rozhodnutiesrdca: buď patríš k neziskovej organizácii, alebo patríš

ku charite. Ak si jej súčasťou, nechaj, aby ti zmenila

život. Nevyhnutne zmeníš svoj životný štýl. Budeš

priateľom chudobných a aj ty sa staneš chudobným,

v jednoduchej skromnosti života.“

Budúci pápež sa potom odvolal na známukomiksovú postavičku Mafalda, ktorú vytvoril Quino (ide

o pseudonym argentínskeho autora komiksovJoaquína Salvadora Lavada Tejóna): „Ak budeš konať

dobro v nejakej neziskovej organizácii, možnoskončíš ako Susanita, Mafaldova priateľka: ‚Keď jabudem veľká, usporiadam posedenie pri čaji a jemnom

pečive, aby som mohla nakúpiť polentu, cestoviny

a iné svinstvá, aké jedávajú chudobní.‘ Keď vstúpiš

do dynamiky obrátenia, zmeny života, solidárnosti




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist