načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: P. S. Stále ťa milujem - Jenny Hanová

P. S. Stále ťa milujem

Elektronická kniha: P. S. Stále ťa milujem
Autor:

Lara Jean nečakala, že sa do Petra skutočne zamiluje. Veď len predstierali, že spolu chodia. V jednej chvíli to však obaja predstierať prestali. Lara Jean nebola nikdy zmätenejšia ako teraz ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 296
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0102-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Lara Jean nečakala, že sa do Petra skutočne zamiluje. Veď len predstierali, že spolu chodia. V jednej chvíli to však obaja predstierať prestali. Lara Jean nebola nikdy zmätenejšia ako teraz a nevie, čo robiť. Dokonca sa do jej života vracia chalan, čo sa jej kedysi páčil, a spolu s ním i to, čo k nemu cítila. Môže dievča ľúbiť dvoch chalanov naraz? Pôvabné pokračovanie knihy Všetkým chalanom, ktorých som milovala ukazuje, že láska nie je nikdy jednoduchá, ale možno práve preto je taká úžasná.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

P. S. Stále ťa milujem

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Jenny Hanová

P. S. Stále ťa milujem – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


JENNY HANOVÁ


Copyright © 2015 by Jenny Han

Published by arrangement with Folio Literary Management, LLC

Jacket photography copyright © 2015 by Douglas Lyle Thompson

Jacket design by Lucy Ruth Cummins

Translation © Tamara Chovanová, 2017

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0102-0

ISBN e-knihy 978-80-566-029-7 (1. zverejnenie, 2017)


Loganovi.

Len teraz som ťa stretla a už ťa milujem.



Bola rada, že ten útulný domček, ocko a mama a svetlo

z kozuba a hudba sú teraz. Nemožno na to zabudnúť,

lebo teraz je teraz. Nikdy to nemôže byť ďaleko.

Laura Ingallsová -Wilderová: Malý domček vo Veľkom lese

Čas je najdlhšia vzdialenosť medzi dvoma miestami.

Tennessee Williams: Sklenený zverinec



Milý Peter,

chýbaš mi. Je to len päť dní, ale chýbaš mi,

akoby to bolo päť rokov. Možno preto, lebo

neviem, či sa my dvaja ešte niekedy budeme

rozprávať. Teda je mi jasné, že na chémii alebo

na chodbe sa pozdravíme, ale bude to ešte

niekedy také, aké to bolo? Je mi z toho smutno.

Mala som pocit, že ti môžem povedať čokoľvek.

A myslím, že ty si cítil to isté. Dúfam, že to

tak bolo.

Tak ti v tejto chvíli, keď som nabrala odvahu,

poviem čokoľvek. To, čo sa medzi nami stalo

v tom bazéne, ma vyplašilo. Viem, že pre teba

to bol len deň v živote Petra, ale pre mňa to

znamenalo oveľa viac. Nie to, čo o tom a o mne

hovorili ľudia, ale že sa to vôbec stalo. Aké to

bolo ľahké, ako veľmi sa mi to páčilo. Vyplašila

som sa, vybila si zlosť na tebe a to ma úprimne

mrzí.

A mrzí ma, že na recitálovom večierku som ťa

nebránila pred Joshom. Mala som to urobiť.

Viem, že to bolo mojou povinnosťou. Bola som

ti to dlžná a nielen to. Stále nemôžem uveriť,

že si prišiel a priniesol biskupský chlebíček.


Mimochodom, v tom pulóvri si vyzeral sexi.

A nehovorím to len preto, aby som si ťa

udobrila. Myslím to vážne.

Niekedy ťa mám rada tak veľmi, až sa to nedá

vydržať. Som toho plná až po okraj a mám pocit,

že to pretečie. Tak veľmi sa mi páčiš, že neviem,

čo s tým. Keď viem, že sa mám s tebou znova

stretnúť, srdce mi rýchlo búši. A keď sa na mňa

pozrieš, ako to len ty vieš, mám pocit, že som

najšťastnejšia baba na svete.

To, čo o tebe povedal Josh, nie je pravda.

Nedeprimoval si ma. Prebudil si ma. Vďaka tebe

som prežila svoju prvú lásku, Peter. Prosím ťa,

nedopusť, aby sa to skončilo.

S láskou

Lara Jean


11

1

Kitty celé predpoludnie na niečo frflala a mám podozrenie,

že Margot aj ocko trpia následkami silvestrovskej opice.

A ja? Ja som horela láskou a vo vrecku kabáta mala list,ktorý v ňom vypálil dieru.

Keď sme sa obúvali, Kitty sa stále usilovala vyhnúť tomu, aby si k  tete Carrie a  strýkovi Victorovi obliekla tradičné kórejské šaty hanbok. „Pozri na tie rukávy! Vyzerajú na mne ako trojštvrťové.“

„Tak majú vyzerať,“ poznamenal ocko nepresvedčivo.

Kitty ukázala na mňa a na Margot. „Tak prečo im sedia?“ spýtala sa. Stará mama nám ich priniesla, keď bola naposledy v Kórei. Margotine šaty pozostávajú zo žltého kabátcaa zelenej sukne. Moje sú krikľavo ružové so slonovinovým kabátcom a dlhou ružovou mašľou, vpredu majú vyšité kvietky. Sukňa je bohatá, široká ako zvon a siaha až po zem. Narozdiel od Kittinej, tá siaha len po členky.

„My za to nemôžeme, že rastieš ako burina,“ odvrkla som a uväzovala si mašľu. Tá mašľa mi vždy robí najväčšieproblémy. Musela som si niekoľko ráz pozrieť video na YouTube, aby som to pochopila, a ešte vždy ju mám nakrivo a pôsobí smutne.

„Aj sukňu mám krátku,“ zahundrala Kitty a nadvihla si ju.

V skutočnosti Kitty nosí hanbok nerada, lebo v ňomtreba chodiť veľmi opatrne a jednou rukou držať sukňuzavretú, inak sa roztvorí.

„Všetky vaše sesternice budú mať hanbok a stará mama bude šťastná,“ ocko si šúchal sluchy. „A tým túto témuuzatváram.“

Kitty v  aute celý čas brblala: „Nenávidím Nový rok,“ a všetci okrem mňa z toho boli otrávení. Margot už prišla otrávená, lebo sa musela zobudiť na svitaní, aby stihla prísť z chaty svojej kamošky včas. A možno má opicu. Ale mne nič nemohlo pokaziť náladu, lebo som ani nebola v  aute. Bola som kdesi celkom inde. Myslela som na list pre Petra a uvažovala, či je dosť precítený, ako a kedy mu ho dám, čo povie a čo to bude znamenať. Mám mu ho hodiť dopoštovej schránky? Nechať v skrinke v šatni? Usmeje sa na mňa, keď ho znova uvidím, bude si z toho robiť žarty, aby tonadľahčil? Alebo sa bude tváriť, že ho nevidel, aby nás oboch ušetril? To by asi bolo najhoršie. Musela som si pripomínať, že Peter je napriek všetkému milý, pokojný a nebude krutý, nech si bude myslieť čokoľvek. Tým som si bola istá.

„O čom tak úporne premýšľaš?“ spýtala sa ma Kitty.

Ledva som ju počula.

„Haló?“

Zatvorila som oči a predstierala, že spím, a stále somvidela len Petrovu tvár. Nevedela som, čo konkrétne som od neho chcela, na čo som bola pripravená – či je to vážna láska medzi chalanom a  babou, alebo len to čo predtým, zábava a občas bozky, alebo niečo medzi tým. Ale bolo mi jasné, že nemôžem dostať tú jeho peknú tvár z hlavy. Ako sausmieva, keď ma oslovuje, ako niekedy zabudnem dýchať, keď je pri mne. Samozrejme, keď sme prišli k tete Carrie a strýkoviVictorovi, ani jedna staršia sesternica nemala na sebe hanbok a Kitty až ofialovela, ako sa snažila, aby na ocka nenakričala. My dve s Margot sme naňho takisto pozerali úkosom. Nie je práve pohodlné sedieť celý deň v hanboku. Ale potom sa na mňa stará mama pochvalne usmiala, a tým mi všetkovynahradila.

Keď sme sa pri dverách vyzuli a  vyzliekli si kabáty, zašepkala som Kitty: „Možno nám dospelí dajú viac peňazí na oblečenie.“

„Dievčatá, aké ste rozkošné!“ zvolala teta Carriea vyobjímala nás. „Haven si odmietla dať hanbok!“

Haven prevrátila oči na mamu. „Páči sa mi tvoj účes,“povedala Haven Margot. Medzi mnou a Haven je rozdiel len pár mesiacov, ale tvári sa, akoby bola oveľa staršia. Vždy sa usiluje získať Margotinu pozornosť.

Najprv sme sa všetkým uklonili. Podľa kórejských zvykov sa na Nový rok treba ukloniť starším príbuzným a  zaželať im všetko dobré v novom roku a oni nám ako odmenu dajú peniaze. Má sa ísť od najstaršieho po najmladšieho, a tak si stará mama ako najstaršia dospelá sadla na gauč a teta Carrie a  strýko Victor sa jej uklonili, potom prišiel na rad ocko, a tak to išlo ďalej až po Kitty, ktorá bola najmladšia. Keď si sadol na gauč ocko a klaňali sme sa mu, vedľa neho zostal prázdny vankúš, tak ako každý rok od maminej smrti. Vždy ma pichne pri srdci, keď ho tam vidím samého, ako sastatočne usmieva a rozdáva desaťdolárovky. Stará mamaúmyselne zachytila môj pohľad a vedela som, že myslí na to isté. Keď som prišla na rad, aby som sa mu uklonila, kľakla som si, ruky spojila pred čelom a sľubovala si, že na budúci rok už neuvidím ocka sedieť samého.

Od tety Carrie a strýka Victora sme dostali desaťdolárov, desať od ocka, desať od tety Min a  strýka Sama, hoci nie sú naši pokrvní príbuzní, ale iba druhostupňoví(z maminej strany) a od starej mamy sme dostali po dvadsaťdolárov! Nedostali sme viac zato, že sme si obliekli hanboky, ale celkovo sme zarobili dobre. Vlani nám tety a strýkovia dali každej iba po päť dolárov.

Potom sme si dali ryžovú polievku pre šťastie. Teta Carrie okrem toho napiekla koláče z čínskej fazuľky a  presviedčala nás, aby sme ochutnali aspoň jeden, hoci nikto nechcel. Dvojičky Harry a Leon – naši treťostupňoví bratanci? –odmietli jesť polievku aj koláče z  čínskej fazuľky a  pred televízorom vyhrýzali kuracie nugetky. Pri jedálenskomstole nebolo dosť miesta, a tak sme si s Kitty sadli na vysoké stoličky pri kuchynskom pulte. Až tam sme počuli, ako sa všetci smejú.

Keď som sa pustila do jedenia polievky, želala som si: Prosím, prosím, nech mi to s Petrom vyjde.

„Prečo som dostala menšiu misku s polievkou nežostatní?“ zašepkala mi Kitty.

„Lebo si najmenšia.“

„Prečo sme nedostali vlastnú misu s kimči?“

„Lebo teta Carrie si myslí, že nie sme čisté Kórejky.“

„Choď to vypýtať,“ hlesla Kitty.

A  tak som išla, ale hlavne preto, lebo aj ja som chcela kimči. Kým dospelí popíjali kávu, Margot, Haven a ja sme vyšli do Haveninej izby a  Kitty sa ťahala za nami. Zvyčajne sa hrá s dvojičkami, ale tentoraz vzala yorkshira tety CarrieSmittyho a nasledovala nás hore schodmi, akoby bola jedna z nás.

Haven mala na stenách plagáty rockových skupín,väčšinou takých, ktoré som nepoznala. Vždy ich mení. Mala tam aj nový plagát Belly a Sebastiána. Vyzeral ako džínsovina. „To je super!“ zvolala som.

„Práve som sa ho chystala vymeniť,“ vyhlásila Haven. „Vezmi si ho, ak chceš.“

„Netreba,“ odvetila som. Bolo mi jasné, že mi ho ponúka iba preto, aby mala pocit nadradenosti.

„Ja si ho vezmem,“ ozvala sa Kitty. Haven sa na chvíľu zamračila, ale Kitty ho už dávala dolu zo steny. „Ďakujem, Haven.“

S Margot sme na seba pozreli a potláčali úsmev. Haven nikdy nemala s Kitty trpezlivosť a bolo to vzájomné.

„Margot, bola si v Škótsku na nejakých koncertoch?“spýtala sa Haven. Klesla na svoju posteľ a otvorila laptop.

„Ani nie,“ odvetila Margot. „Mala som dosť čo robiťv škole.“ Margot nechodí rada na živé koncerty. V tej chvílihľadela na mobil, sukňu hanboku mala rozprestretú okolo seba. Je jediná z  nás Songových, ktorá zostala oblečená. Ja som si dala dolu kabátik, takže som bola len v kombiné a sukni a Kitty si vyzliekla kabátik aj sukňu, takže mala na sebe len tielko a bombarďáky.

Sadla som si na posteľ vedľa Haven, aby mi naInstagrame mohla ukázať fotky z ich dovolenky na Bermudách. Ako prechádzala snímkami, zbadala som tam fotku z lyžovačky. Haven je členkou charlottesvillského mládežníckehoorchestra, takže pozná kopu ľudí z  rozličných škôl vrátane mojej.

Keď som to videla, neubránila som sa povzdychu – táfotka bola z posledného rána cestou v autobuse. Peter maobjímal okolo pliec a čosi mi šepkal do ucha. Ľutovala som, že sa nepamätám čo.

Haven prekvapene zdvihla pohľad a zvolala: „Aha, to si ty, Lara Jean. Odkiaľ je to?“

„Zo školského lyžiarskeho zájazdu.“

„To je tvoj frajer?“ spýtala sa Haven a videla som, že to na ňu zapôsobilo, ale nechcela to dať najavo.

Rada by som povedala áno. Lenže...

Kitty pribehla k nám a pozerala nám ponad plecia. „Áno. A je to najsexi chalan, akého si kedy videla, Haven.“ Znelo to ako výzva. Margot, ktorá si pozerala niečo na svojommobile, zdvihla pohľad a zachichotala sa.

„No, to nie je celkom pravda,“ namietla som. Tedanaozaj je najsexi chalan, akého som v živote videla, ale nevedela som, s akými ľuďmi chodí Haven do školy.

„Nie, Kitty má pravdu, je fakt sexi,“ uznala Haven. „Ako si ho zbalila? Bez urážky, myslela som, že si typ, ktorýs nikým nechodí.“

Zamračila som sa. Typ, ktorý s nikým nechodí? To je aký typ? Hríb, ktorý sedí v tmavej izbe na zadku a rastie na ňom mach?

„Lara Jean stále s niekým chodí,“ vyhlásila Margot lojálne.

Začervenala som sa. Nikdy som s  nikým nechodila, ale bola som jej vďačná za to klamstvo.

„Ako sa volá?“ spýtala sa ma Haven.

„Peter. Peter Kavinsky.“ Už len to meno vo mne vyvoláva rozkoš, vychutnávam si ho ako čokoládový bonbón, ktorý sa mi rozpúšťa na jazyku.

„Ach,“ vzdychla. „Myslela som, že on chodí s tou peknou blondínkou. Ako sa volá? Jenna? Neboli ste v  detstve najlepšie kamošky?“

Pichlo ma pri srdci. „Volá sa Genevieve. Kedysi sme boli kamošky, ale už nie sme. A s Petrom sa pred časom rozišli.“

„Ako dlho randíš s Petrom?“ zaujímala sa Haven. V očiach sa jej zračil pochybovačný pohľad, akoby mi na deväťdesiat percent verila, ale na desať percent pochybovala.

„Začali sme spolu chodiť v septembri.“ Aspoň to je pravda. „Momentálne spolu nechodíme, dali sme si čosi ako pauzu... ale... vidím to optimisticky.“

Kitty mi ďobla do líca, malíčkom mi urobila jamku. „Usmievaš sa,“ povedala a aj ona sa usmievala. Pritúlila sa ku mne. „Dnes sa s ním udobri, hej? Chcem, aby sa k tebe Peter vrátil.“

„Nie je to také jednoduché,“ namietla som, hoci možno by to išlo.

„Určite je to jednoduché. Stále sa mu veľmi páčiš – stačí, ak mu povieš, že aj on sa ti páči, a bude to. Vráti sa k tebe, akoby si ho ani nevyhodila z domu.“

Haven vyvalila oči. „Lara Jean, ty si mu dala kopačky?“

„Páni, je to fakt také neuveriteľné?“ Pozrela som na ňu prižmúrenými očami a  Haven otvorila ústa, ale potom ich múdro zatvorila.

Znova pozrela na fotku s Petrom. Potom sa zdvihla a išla na záchod, ale keď zatvárala dvere, poznamenala: „Môžem povedať len to, že keby som ja chodila s tým chalanom, nikdy by som sa s ním nerozišla.“

Keď vyslovila tie slová, na celom tele som cítila šteklenie.

Kedysi som si presne toto myslela o Joshovi a pozrite – akoby odvtedy uplynulo milión rokov a už je lenspomienkou. Nechcela som, aby to tak dopadlo s Petrom. Nechcela som, aby sa mi zdal vzdialený, a hoci by som sa zo všetkých síl snažila, nevedela by som si vybaviť jeho tvár, keďzatvorím oči. Nech je, ako chce, túžim si večne spomínať na jeho tvár. Keď nastal čas na odchod, obliekala som si kabáta z vrecka mi vypadol Petrov list. Margot ho zdvihla. „Ďalší list?“

Očervenela som a vyhŕkla: „Nevedela som sa rozhodnúť, kedy mu ho dám – mám mu ho hodiť do schránky alebonaozaj poslať poštou? Alebo mu ho dať zoči -voči? Gogo, čo si o tom myslíš?“

„Mala by si sa s ním porozprávať,“ navrhla Margot.„Okamžite. Ocko ťa vyloží pred ich domom. Zájdeš k nim, dáš mu ten list a uvidíš, čo povie.“

Pri tej predstave sa mi rozbúšilo srdce. Okamžite? Mám tam ísť bez akéhokoľvek plánu, ani mu vopred nezavolať? „Ja neviem,“ zamrmlala som. „Mám pocit, že by som si to ešte mala premyslieť.“

Margot otvorila ústa, že niečo povie, ale vtedy k  nám podišla Kitty a vyhlásila: „Stačilo listov. Choď za níma získaj ho naspäť.“

„Nech nie je neskoro,“ podotkla Margot a vedela som, že nehovorí len o mne a Petrovi.

Vzhľadom na všetko, čo sa stalo, som obchádzala tému Josha po špičkách. Teda Margot mi odpustila, ale nemalo zmysel mútiť vodu. A tak som posledné dva dni bola ticho a dúfala, že to stačí. Ale ani nie o týždeň sa Margot vracia do Škótska a nezdá sa mi správne, aby sa s Joshom anineorozprávala. Všetci sme sa tak dlho priatelili. Viem, že my dvaja s Joshom všetko napravíme, lebo sme susedia, a tak už to chodí medzi ľuďmi, ktorí sa často stretávajú. Všetko sa napraví takmer samo od seba. Ale nie medzi Margota Joshom, keď moja sestra bude tak ďaleko. Ak saneporozprávajú teraz, tá jazva časom len stvrdne alebo zvápenatie a potom z nich budú dvaja cudzí ľudia, ktorí sa nikdy nemilovali, a to bolo to najsmutnejšie, čo som si dokázala predstaviť.

Kým si Kitty obúvala topánky, zašepkala som Margot: „Ak sa porozprávam s Petrom, ty sa porozprávaj s Joshom. Nevracaj sa do Škótska, kým je to medzi vami takto.“

„Uvidíme,“ zamrmlala, ale v očiach som jej videla nádej a to dalo nádej aj mne.

2

Margot aj Kitty zaspali na zadnom sedadle. Kitty sizložila hlavu do Margotinho lona, Margot spala so zaklonenou

hlavou a ústami dokorán. Ocko počúval rádio a na tvári mu

pohrával slabý úsmev. Všetci sú takí pokojní, zato mne srdce

búši milión úderov za minútu v očakávaní toho, čo sachystám urobiť.

A urobím to teraz, dnes večer. Prv než sa vrátime doškoly, prv než sa všetko vráti do normálu a my dvaja s Petrom budeme len spomienkou. Ako snežná guľa, potrasiete ňou a na chvíľu je všetko hore nohami, všade sa ligoce sneha pôsobí to čarovne – ale potom sa sneh usadí a vráti sa tam, kam patrí. Tak už to býva, vždy sa všetko usadí. Nemôžem savrátiť späť.

Načasovala som si to tak, že na semaforoch o križovatku skôr, než býva Peter, som ocka požiadala, aby ma vysadil pred Petrovým domom. Zrejme počul naliehavosť v mojom hlase, lebo sa na nič nepýtal, len prikývol.

Keď sme zastali pred Petrovým domom, vnútri sa svietilo a na príjazdovej ceste stálo jeho auto aj minivan jeho mamy. Slnko práve zapadalo, a to dosť skoro, lebo bola zima.Petrovi susedia na druhej strane ulice mali ešte vždyrozsvietené vianočné žiarovky. Dnes ich asi majú posledný deň, veď je nový rok. Nový rok, nový začiatok.

Cítila som, ako mi pulzuje krv v  zápästiach. Bola som nervózna, veľmi nervózna. Vybehla som z  auta a zazvonila. Keď som znútra začula kroky, kývla som ockovia vycúval z príjazdovej cesty. Kitty už bola hore, pritláčala tvár na zadné okno a zoširoka sa usmievala. Zdvihla palce a ja som jej odkývala.

Dvere otvoril Peter. Srdce mi skákalo v hrudi akonajaté. Oblečenú mal košeľu, ktorú som nikdy nevidela.Zrejme ju dostal ako vianočný darček. Vlasy mal strapaté, akoby bol ležal. Ale netváril sa veľmi prekvapene, keď ma uvidel. „Ahoj.“ Pohľad mu padol na moju sukňu, ktorá mi vytŕčala spod zimného kabáta ako plesové šaty. „Prečo si takávyparádená?“

„Je Nový rok.“ Možno som mala ísť domov a najskôr sa prezliecť. Cítila by som sa viac vo svojej koži, keby somstála vo dverách tohto chlapca s povestným klobúkom v ruke. „Tak ako si prežil Vianoce?“

„Dobre.“ Chvíľu mu trvalo, kým sa spýtal: „A ty?“

„Super. Máme šteniatko. Volá sa Jamie Fox -Pickle.“ Peter sa ani trochu neusmial. Bol chladný. Nečakala som, že bude chladný. A možno nebol chladný, len ľahostajný. „Smiem sa s tebou chvíľu porozprávať?“

Peter pokrčil plecami, vyzeralo to ako áno, ale nepozval ma dnu. Zrazu sa ma zmocnil strach, že vnútri je Genevieve – ale strach sa rýchlo pominul, keď som siuvedomila, že keby naozaj bola vnútri, nestál by tu so mnou. Nechal dvere otvorené, obul si tenisky, natiahol kabát a vyšiel naverandu. Zatvoril za sebou dvere a sadol si na schod. Prisadla som si k nemu a prihladila si sukňu. „Tak čo sa deje?“ spýtal sa, akoby som zabíjala jeho vzácny čas.

To nebolo dobre. To som vôbec nečakala.

Ale čo presne som čakala od Petra? Že mu dám list,prečíta si ho a bude ma milovať? Schytí ma do náručiaa vášnivo sa pobozkáme, ale budú to iba nevinné bozky. A potom čo? Budeme spolu randiť? Ako dlho potrvá, kým sa so mnou začne nudiť, bude mu chýbať Genevieve a bude chcieť viac, než som bola pripravená dať – či už v spálni, alebo v živote? Chalanovi ako on nebude stačiť sedieť doma na gaučia pozerať telku. Koniec koncov je to Peter Kavinsky.

Trvalo mi tak dlho, kým som rozjímala nad budúcnosťou, že to zopakoval, ibaže tentoraz nie tak chladno: „Čo je, Lara Jean?“ Pozrel na mňa, akoby na niečo čakal a zrazu som sa bála mu to dať.

Pevne som zovrela list v  ruke a  strčila ho do vrecka na kabáte. Ruky mi omŕzali, nemala som rukavice ani čiapku, zrejme by som sa mala pobrať domov. „Len som ti prišlapovedať... povedať, že ma mrzí, ako sa to vyvinulo. A... dúfam, že môžeme zostať priateľmi a... šťastný nový rok.“

Pri tých slovách prižmúril oči. „Šťastný nový rok?“zoakoval. „To si mi prišla povedať? Prepáč a  šťastný nový rok?“

„A že dúfam, že zostaneme priateľmi,“ dodala soma zahryzla si do pery.

„Ty teda dúfaš, že zostaneme priateľmi,“ zopakovalsarkasticky. Nerozumela som tomu, ten tón sa mi nepáčil.

„To som povedala.“ Začala som vstávať. Dúfala som, že ma zvezie domov autom, ale teraz som ho o  to nechcela požiadať. No vonku bolo chladno. Možno keby som naznačila... Dýchla som si na ruky a povedala: „Tak japomaly pôjdem domov.“

„Počkaj. Vráťme sa k tomu ospravedlneniu. Za čo presne sa mi ospravedlňuješ? Za to, že si ma vykopla z domu alebo že si si myslela, že by som bol taký hajzel a rozprával ľuďom, že sme spolu sexovali, keď sme nič podobné nerobili?“

V hrdle mi navrela hrča. Keď to takto povedal, naozaj to znelo hrozne. „Oboje. Mrzia ma obidve záležitosti.“

Peter naklonil hlavu a zdvihol obočie. „A čo ešte?“

Naježila som sa. Čo ešte? „Nijaké čo ešte. To je všetko.“ Ak je takýto, vďakabohu, že som mu nedala ten list. Nebola som predsa jediná, ktorá sa mala za čo ospravedlňovať.

„Ty si sem prišla so slovami ‚mrzí ma to‘ a ‚buďmepriatelia‘. Nemôžeš ma nútiť, aby som prijal tvoje trápneospravedlnenie.“

„Tak ti teda aspoň želám šťastný nový rok.“ Teraz som ja hovorila sarkasticky a cítila veľké zadosťučinenie. „Príjemný život ti želám. Nech žijú staré dobré časy.“

„Fajn. Maj sa.“

Zvrtla som sa na odchod. Dnes ráno som tak veľmidúfala, mala som veľké oči, keď som si  predstavovala, ako to prebehne. Bože, Peter je hrozný! Chvalabohu, že som sa ho zbavila!

„Počkaj chvíľu.“

Nádej mi skočila do srdca ako Jamie Fox -Pickle do mojej postele – rýchlo a bez vyzvania. Ale odvrátila som sa, aby to nevidel, a tvárila sa akože: Čo ešte chceš?

„Čo si to pokrčila vo vrecku?“

Ruka mi vletela do vrecka. „To? Ach, to nič nie je. Len nejaký leták. Ležalo to pri vašej schránke. Neboj sa, hodím to do kontajnera na recyklovanie.“

„Daj mi to, ja to dám hneď recyklovať,“ povedal a vystrel ruku.

„Nie, veď hovorím, ja to urobím.“ Strčila som list hlbšie do vrecka a Peter sa mi ho pokúšal vytrhnúť z ruky. Prudko som sa od neho odvrátila a z celej sily držala list. Pokrčilplecami, ja som si uľahčene vydýchla a vtedy sa vrhol ku mne a vytrhol mi ho z ruky.

„Vráť mi to, Peter!“ zhíkla som.

„Neoprávnené manipulovanie s  poštou sa v  Spojených štátoch považuje za prečin,“ vyhlásil bezstarostne. Potom pozrel na obálku. „To je pre mňa. Od teba.“ Zúfalo som sa pokúsila vychmatnúť mu list a zaskočila som ho. A tak sme sa oň začali biť – ja som držala rožtek, ale Peternepopustil. „Prestaň, lebo to roztrhneš!“ skríkol a vychmatol mi ho.

Chcela som ho zovrieť silnejšie, ale neskoro. Už ho mal.

Držal mi obálku nad hlavou, otvoril ju a začal čítať. Boli to muky, keď som tam tak stála pred ním, dívala saa čakala – neviem na čo. Na ďalšie poníženie? Zrejme by som mala odísť. Čítal hrozne pomaly.

Keď konečne skončil, spýtal sa: „Prečo si mi to nechcela dať? Prečo si chcela odísť?“

„No neviem, zdalo sa mi, že si sa nepotešil, keď si mauvidel...“ Moje slová zostali chabo visieť vo vzduchu.

„Hovorí sa tomu nedostupná! Čakal som, že mi zavoláš, ty dilino. Je to už šesť dní.“

Vzdychla som: „Ach!“

„Ach!“ Pritiahol si ma za fazónku kabáta tak blízko,akoby ma chcel pobozkať. Bol tak blízko, až som videla obláčiky jeho dychu. Tak blízko, že by som mu vedela porátaťmihalnice, keby som chcela. Tichým hlasom povedal: „Tak teda... ešte vždy sa ti páčim?“

„Áno,“ zašepkala som. „Teda viac -menej.“ Srdce mibúšilo bum, bum, bum. Krútila sa mi hlava. Je to sen? Ak áno, kiežby som sa nikdy nezobudila.

Peter na mňa pozrel, akoby vravel: Hovor pravdu, dob‑ re vieš, že sa ti páčim. Veru áno, páči sa mi. Potom sa ticho spýtal: „Veríš mi, že som na lyžiarskom nehovoril ľuďom, že sme spolu sexovali?“

„Áno.“

„Fajn.“ Nadýchol sa. „Stalo sa... stalo sa niečo medzitebou a Sandersonom po tom, čo som v ten večer odišielz vášho domu?“ Žiarli! Už len to pomyslenie ma zahrialo akohorúca polievka. Už som mu chcela povedať nie, ale vyhŕkol: „Počkaj. Nič mi nehovor. Nechcem to vedieť.“

„Nie,“ vyhlásila som dôrazne, aby vedel, že to myslímvážne. Prikývol, ale nič nepovedal.

Potom sa ku mne naklonil a ja som zatvorila oči, srdce sa mi trepotalo v hrudi ako krídla kolibríka. V skutočnosti sme sa bozkávali iba štyri razy, z toho len raz naozaj. Túžila som čím skôr prejsť k tomu, aby som nebola nervózna. AlePeter ma nepobozkal tak, ako som čakala. Pobozkal ma najprv na ľavé, potom na pravé líce. Cítila som jeho hrejivý dych. A  potom nič. Prudko som otvorila oči. Chce mi povedať: Choď dokelu? Prečo ma nepobozkal poriadne? „Čo robíš?“ zašepkala som.

„Chcem vyvolať očakávanie.“

„Pobozkajme sa,“ vyhŕkla som.

Naklonil hlavu, lícom sa obtrel o moje líce a vtedy sadvere otvorili a na prahu zastal Petrov mladší brat Owen, ruky si založil na hrudi. Odskočila som od Petra, akoby som sa práve dozvedela, že je nevyliečiteľne chorý. „Mamina hovorí, aby ste šli dnu a vypili si mušt,“ zaškeril sa.

„O chvíľu,“ odvetil Peter a znova si ma pritiahol.

„Povedala okamžite,“ zdôraznil Owen.

Ach bože! V panike som pozrela na Petra. „Asi by som mala ísť, aby si otec nerobil starosti...“

Bradou ma potlačil k dverám. „Poď na chvíľku dnu,potom ťa hodím domov.“ Keď som vkročila dovnútra, vzal mi kabát a ticho poznamenal: „To si fakt chcela ísť peši domov v tých parádnych šatách? V tej zime?“

„Nie, chcela som, aby si sa cítil previnilo a odviezol ma,“ zašepkala som.

„To máš čo za šaty?“ spýtal sa ma Owen.

„Také šaty nosia Kórejky na Nový rok,“ vysvetlila som mu.

Vtedy vyšla z kuchyne Petrova mama s dvoma hrnčekmi, z  ktorých sa parilo. Oblečený mala voľne previazaný dlhý kašmírový sveter a krémové štrikované papuče. „Tie šaty sú krásne! Tie farby!“ zvolala. „Vyzeráš úžasne!“

„Ďakujem,“ odvetila som rozpačito, že je okolo tohotoľko vzruchu.

Všetci traja sme sa usadili v obývačke, Owen utiekol do kuchyne. Ešte vždy mi horeli líca z toho, že ma Peter takmer pobozkal a že Petrova mama zrejme vie, čo sme robili.Rozmýšľala som, či vie o tom, čo je medzi nami, čo jej povedal, ak vôbec niečo.

„Ako si prežila sviatky, Lara Jean?“ spýtala sa ma jeho mama.

Pofúkala som horúci nápoj. „Veľmi dobre. Ocko kúpil mladšej sestre šteniatko a hádali sme sa, kto ho podrží.A staršia sestra prišla na sviatky domov z univerzity, takže aj to ma potešilo. A vy ste ako sviatkovali, pani Kavinska?“

„Ach, príjemne. Ticho.“ Ukázala na papuče. „Toto som dostala od Owena. A ako dopadol ten váš večierok? Chutil tvojej sestre biskupský chlebíček, čo Peter upiekol? Priznám sa, ja ho neznášam.“

Prekvapene som pozrela na Petra, zrazu sa tváril, akoby bol zaujatý svojím telefónom. „Tuším si hovoril, že ho upiekla tvoja mamina.“

Mama sa hrdo usmiala. „Ach nie, to upiekol sám. Bol veľmi odhodlaný.“

„Chutil ako pomyje!“ zakričal Owen z kuchyne.

Mama sa znova zasmiala a potom nastalo ticho.Horúčkovito som rozmýšľala, čo povedať. Žeby niečoo novoročných predsavzatiach? Alebo o  snehovej fujavici, ktorá má prísť budúci týždeň? Peter mi veľmi nepomohol, znovahľadel na mobil.

Mama vstala. „Rada som ťa videla, Lara Jean. Peter,nezdržuj ju, aby neprišla domov neskoro.“

„Neboj sa.“ Mne povedal: „Hneď sa vrátim. Len idem po kľúče.“

Keď odišiel, ospravedlnila som sa: „Mrzí ma, že som k vám takto vtrhla na Nový rok. Dúfam, že som vás odničoho nevyrušila.“

„Si tu kedykoľvek vítaná.“ Naklonila sa a  položila mi ruku na koleno. Veľavýznamne na mňa pozrela a povedala: „Len ťa prosím, buď k nemu ohľaduplná.“

Žalúdok mi začalo skrúcať. Zmienil sa jej Peter o tom, čo sa medzi nami stalo?

Potľapkala ma po kolene a  vstala. „Pekný večer, Lara Jean.“

„Pekný večer aj vám,“ odvetila som.

Hoci sa milo usmievala, mala som pocit, že som sadostala do problémov. V hlase jej znela výčitka – počula som to. Akoby mi hovorila: Nezahrávaj sa s mojím synom. Bol Peter veľmi nešťastný z toho, čo sa stalo medzi nami? Nezdalo sa mi. Možno bol mierne podráždený, trochu dotknutý.Rozhodne sa necítil natoľko dotknutý, aby o tom hovoril mame. Ale možno sú si s mamou blízki. Nepáčilo sa mipomyslenie, že som urobila zlý dojem, keď sme s Petrom ledva spolu začali chodiť. Vonku bola čierna tma, na oblohe len pár hviezd. Zrejme bude čoskoro znova snežiť. V  našom dome na prízemí sa svieti a  aj v  Margotinej izbe na poschodí. Na druhej strane som videla v okne pani Rothschildovej svietiť vianočný stromček.

V aute je nám s Petrom útulne, teplo. Z vetracíchotvorov sála horúčava. „Hovoril si mame, že sme sa rozišli?“spýtala som sa.

„Nie, lebo sme sa nerozišli,“ stlmil kúrenie.

„Nerozišli?“

Zasmial sa. „Nie, pretože sme nikdy naozaj spolunechodili, ak náhodou nevieš.“

A teraz spolu chodíme? rozmýšľala som, ale nespýtala som sa to, lebo ma objal okolo pliec, naklonil si k sebe moju hlavu a ja som znova znervóznela. „Nebuď nervózna,“ zamrmlal.

Rýchlo som ho pobozkala, aby som mu dokázala, že nie som nervózna.

„Pobozkaj ma, aby som videl, ako som ti chýbal,“zašepkal zastretým hlasom.

„Veru si mi chýbal,“ prikývla som. „Možno si topochoil z toho listu.“

„Áno, ale...“

Pobozkala som ho, ani nestihol dohovoriť. Poriadne.Akože to myslím vážne. A on mi bozk opätoval, akože to onmyslel vážne. Akoby prešlo štyristo rokov. A potom som prestala uvažovať a poddala sa bozkávaniu.

3

Keď ma Peter vyložil, vbehla som do domu, aby som všetko

vyrozprávala Margot a Kitty. Mala som pocit, že sompeňaženka plná zlatých mincí. Už som sa nevedela dočkať, kedy

im to poviem.

Kitty ležala na gauči, pozerala televíziu s JamiemFoxom-Picklom v lone, a keď som vošla dnu, vystrela sa a tlmeným hlasom mi prezradila: „Gogo plače.“

Nadšenie ma hneď prešlo. „Čože? Prečo?“

„Myslím, že šla za Joshom, porozprávali sa a nedopadlo to dobre. Mala by si sa ísť pozrieť.“

Ach nie! Takto som si to medzi nimi nepredstavovala. Mali sa dať znova dokopy ako ja s Petrom.

Kitty sa usadila na gauči s diaľkovým ovládačom v ruke, sesterskú povinnosť si splnila. „Ako bolo u Petra?“

„Super,“ odvetila som. „Fakt super.“ Na tvári som cítila úsmev, hoci som to nemala v úmysle, a rýchlo som nasadila vážny výraz s ohľadom na Margot.

Šla som do kuchyne, uvarila Margot nočný čaj, pridala doň dve lyžičky medu, ako nám to večer robievalamamina. Chvíľu som rozmýšľala, že pridám aj kvapku whisky, videla som to v telke – slúžky dávali panej domu dohorúcich nápojov whisky, aby si upokojila nervy. Vedela som, že Margot na univerzite pila, ale už mala opicu zo Silvestra a  pochybovala som, že by sa to ockovi páčilo. A  tak som jej urobila do môjho obľúbeného hrnčeka čaj bez whisky a poslala s ním Kitty hore. Kládla som jej na srdce, aby k nej bola milá. Kázala som jej, aby najprv dala Margot čaj a potom sa s ňou päť minút mojkala. Kitty to odmietla, ona sa mojká len vtedy, keď jej z toho niečo kvapne. Alevedela som, ako ju desí predstava, že uvidí Margot nešťastnú. „Vezmem k  nej Jamieho, nech sa s  ním mojká,“ vyhlásila Kitty.

Sebecké dievča!

Keď som prišla do Margotinej izby so škoricovouhriankou s  maslom, Kitty som nikde nevidela, ale ani Jamieho. Margot ležala schúlená na boku a  plakala. „Je naozaj koniec, Lara Jean,“ zašepkala. „Bol koniec aj predtým, aleteraz viem, že je koniec nadobro. M -myslela som si, že keď sa k nemu b -budem chcieť vrátiť, aj on to bude chcieť, ale n -nie.“ Schúlila som sa vedľa nej, čelo jej pritískala nachrbát. Cítila som každý jej dych. Plakala do vankúša a ja som ju pritom škrabkala na lopatkách, ako to má rada. Margot bola známa tým, že nikdy neplakala, teda keď som ju teraz videla plakať, akoby sa celý môj svet aj tento dom vychýlili zosvojej osi. „Hovorí, že tá d -diaľka je nad jeho sily a že som mala pravdu, keď som sa s n -ním rozišla. Hrozne mi chýbal, ale z -zdá sa, že ja som mu vôbec n -nechýbala.“

Previnilo som si zahryzla do pery. Ja som ju nabádala, aby sa porozprávala s  Joshom. Sčasti je to moja vina. „Margot, chýbala si mu. Šialene si mu chýbala. Keď som niekedy na hodine franiny pozrela z okna, videla som ho sedieť samého na tribúne a obedovať. Bolo to deprimujúce.“

Potiahla nosom. „Vážne?“

„Áno.“ Nechápala som, čo je to s Joshom. Tváril sa, že je do nej fakt zaľúbený, keď odišla, bol hrozne zničený.A teraz toto?

„Myslím...“ vzdychla, „myslím, že ho ešte vždy milujem.“

„Naozaj?“ Miluje ho. Margot povedala, že ho miluje.Tuším ešte nikdy som ju nepočula povedať nahlas, že Joshamiluje. Možno, že je zaľúbená, ale nie, že ho miluje.

Margot si utrela oči obliečkou. „Rozišla som sa s ním len preto, aby som nebola tá, čo plače za frajerom, a teraz presne taká som. Je to trápne.“

„Ty si najmenej trápna bytosť, akú poznám, Gogo,“vyhlásila som.

Margot prestala fňukať a  prevrátila sa, takže sme ležali tvárou v tvár. Zamračene na mňa pozrela a povedala:„Nehovorila som, že ja som trápna. Mala som na mysli, že nariekať za chalanom je trápne.“

„Aha,“ zamrmlala som. „Tak teda ani plakať za niekým nie je trápne. Znamená to, že ti na tom človeku veľmizáleží a si smutná.“

„Toľko som plakala, až mám pocit, akoby sa mi očizmenili na... na scvrknuté hrozienka. Je to tak?“ Margot na mňa prižmúrila oči.

„Máš ich opuchnuté,“ pripustila som. „Jednoducho nie sú zvyknuté plakať. Mám nápad!“ Vyskočila som z postele a bežala do kuchyne. Do misky na cereálie som dala ľad a dve strieborné lyžičky a behom sa vrátila k nej. „Ľahni si,“ prikázala som jej a ona poslúchla. „Zavri oči.“ Na každé oko som položila lyžičku.

„Myslíš, že to pomôže?“

„Videla som to v časopise.“

Keď sa lyžičky zohriali od jej kože, znova som ich ponorila do ľadu a  priložila na oči, potom zas a  zas. Spýtala sa ma, ako bolo s Petrom, a tak som jej to porozprávala, ale bozkávanie som vynechala, nebolo by to odo mňa pekné vzhľadom na to, že mala zlomené srdce. Posadila saa povedala: „Nemusíš predstierať, že sa ti páči Peter, aby si maušetrila.“ Margot bolestne preglgla, akoby ju škriabalo v hrdle. „Ak máš Josha čo len trochu rada... a ak on má rád teba...“ Zdesene som zhíkla. Otvorila som ústa, že to popriem, ale umlčala ma rukou. „Bolo by to fakt ťažké, ale nechcem vám stáť v ceste, chápeš? Myslím to vážne, Lara Jean. Môžeš mi to povedať.“

Veľmi mi odľahlo, bola som jej vďačná, že sa o tomzmienila. „Ach bože, ja nemám Josha rada. Teda nie tak. Vôbec nie. A ani on ma tak nemá rád. Myslím... myslím, že si nám obom jednoducho chýbala. Ja mám rada Petra.“ Pod prikrývkou som nahmatala Margotinu ruku a zakvačila simalíček o jej malíček. „Sesterské čestné slovo.“

Sťažka preglgla. „Takže zrejme nemá tajný dôvod, prečo sa so mnou nechce dať dokopy. Jednoducho so mnou už nechce nič mať.“

„Nie, jednoducho ty si v Škótsku, on je vo Virgínii a je to ťažké. Urobila si múdro, keď si s tým skončila. Bola simúdra, statočná a mala si pravdu.“

Pochybnosť jej sadla na tvár ako tmavý tieň, potompotriasla hlavou a tvár sa jej vyjasnila. „Ale stačilo o mnea Joshovi. My sme včerajšia správa. Povedz mi viac o  Petrovi. Prosím ťa. Hneď mi bude lepšie.“ Znova si ľahla a ja som jej položila lyžičky na oči.

„No, dnes bol ku mne spočiatku veľmi chladný, veľmiľahostajný...“

„Nie, pekne od začiatku.“

A tak som sa vrátila do minulosti: ako sme predstierali, že spolu chodíme, ako sme sa objímali vo vyhrievanom bazéne, všetko... Podchvíľou si odstránila lyžičky z očí, aby na mňa pozrela. Ale onedlho už nemala oči také opuchnuté. A  ja som sa cítila ľahšie – priam sa mi krútila hlava. Tietozáležitosti som pred ňou celé mesiace tajila a teraz vie všetko, čo sa stalo, odkedy odišla, a znova sme si boli blízke. Ak sú medzi ľuďmi tajnosti, nemôžu si byť naozaj blízki.

Vtedy si Margot odkašľala. Zaváhala a potom sa spýtala: „Tak teda ako bozkáva?“

Očervenela som. Poklopkala som si prstami po perách, potom som odvetila: „Bozkáva... akoby to bolo jehopovolanie.“

Margot sa zachichotala a  zdvihla lyžičky z  očí. „Ako prostitút?“

Schytila som lyžičku a udrela jej ňou na čelo ako na gong.

„Au!“ Načiahla sa za druhou lyžičkou, ale bola somrýchlejšia a mala som ich obe. Smiali sme sa ako šialené a ja som sa usilovala znova jej udrieť na čelo.

„Margot... bolelo to, keď ste sexovali?“ Dala som sipozor, aby som nevyslovila Joshovo meno. Bolo to zvláštne, lebo s Margot sme nikdy predtým nehovorili o sexe, anijedna z nás s tým nemala skúsenosti. Ale ona ich teraz mala a ja nie a chcela som vedieť, čo vie.

„Hm, prvé dva razy možno trochu.“ Teraz sa onačervenala. „Lara Jean, nemôžem o tom s tebou hovoriť. Je to fakt divné. Nemohla by si sa spýtať Chris?“

„Nie, chcem to počuť od teba. Prosím ťa, Gogo. Musíš mi o tom povedať všetko, aby som vedela. Nechcem vyzerať ako hlupaňa, keď to budem robiť prvý raz.“

„Veď my sme s Joshom nesexovali stokrát! Nie somnijaká expertka. On je jediný chalan, s ktorým som to robila. Ale ak rozmýšľaš, že budeš sexovať s Petrom, buď opatrná a použite kondóm.“ Rýchlo som prikývla. Teraz prejde k tej peknej časti. „A buď si tým istá, naozaj istá. A povedz mu, nech je k tebe jemný, aby to pre teba bolo čosi výnimočné, na čo budeš spomínať v dobrom.“

„Chápem. Tak teda koľko to trvalo od začiatku do konca?“

„Nie veľmi dlho. Nezabúdaj, že aj Josh to robil prvý raz.“ Znelo to roztúžene. Teraz som sa aj ja cítila roztúžene. Peter to robil s Genevieve toľko ráz, že teraz je zrejme expert. Čo je fajn, ale možno by bolo pekné, keby sme obaja nevedeli, čo robíme, nielen ja.

„Neľutuješ to, však?“

„Nie, myslím, že nie. A zrejme budem vždy rada, že som to robila s Joshom. Nech sa to skončilo akokoľvek.“ Uľavilo sa mi, že ani teraz, keď má oči červené od plaču, Margotneľutuje, že ľúbila Josha. V tú noc som spala v jej izbe ako za starých čias, schúlená vedľa nej pod prikrývkou. Margotina izba je najstudenšia, lebo je nad garážou. Počúvala som, ako sa znova a znovazaína kúrenie.

V tme vedľa mňa zašepkala: „Keď sa vrátim do školy,budem chodiť s kopou škótskych chalanov. Kedy inokedybudem mať takú príležitosť, no nie?“

Zachichotala som sa a prekotúľala, takže sme ležalitvárou v  tvár. „Nie, počkaj... nie s  kopou škótskych chalanov. Randi s nejakým Angličanom, Írom a Škótom.A Walesanom! Urob si malé turné po britskom impériu!“

„No, študujem antropológiu,“ poznamenala Margota znova sme sa zachichotali. „Vieš, čo je najsmutnejšie? S Joshom už nikdy nebudeme kamoši ako kedysi. Po tom všetkom to nejde. Tie časy sa skončili. Bol to môj najlepší kamoš.“

Zatvárila som sa dotknuto, aby som nadľahčilaatmosféru a aby sa znova nerozplakala. „Počuj, myslela som si, že ja som tvoja najlepšia kamoška.“

„Nie si moja najlepšia kamoška. Si moja sestra a to je viac.“

To je naozaj viac.

„S Joshom sme začali tak zľahka, zábavne a teraz akoby sme si boli cudzí. Nikdy viac nebudem mať znova tohochalana, ktorého som poznala ako nikoho iného a ktorý poznal mňa.“

Pichlo ma pri srdci. Keď to povedala takto, bolo tosmutné. „Po nejakom čase môžete byť znova kamoši.“ Ale vedela som, že už to nebude to isté. Vždy bude smútiť za tým, čo bolo. Vždy to bude trochu... menej.

„Ale už to nebude ako predtým.“

„Nie,“ súhlasila som. „Zrejme nie.“ Napočudovanie som si pomyslela na Genevieve, na to, aké to medzi nami bolo. Naše priateľstvo dávalo zmysel, keď sme boli malé, nie keď sme už veľké. Človek sa zrejme nemôže držať starých vecí len preto, aby sa držal.

Zdalo sa, že to bol koniec jednej éry. Už nebude ničmedzi Margot a  Joshom. Tentoraz naozaj. Bolo to skutočné, lebo Margot plakala a počula som v jej hlase, že je koniec. A tentoraz sme obe vedeli, že je to tak. Časy sa zmenili.

„Nedovoľ, aby sa to stalo aj tebe, Lara Jean. Neber topriveľmi vážne, ak sa to nedá vrátiť späť. Miluj Petra, ak chceš, ale dávaj si pozor na srdce. Niekedy sa zdá, že čosi bude trvať večne, ale netrvá. Láska môže odísť alebo ľudia môžu odísť, aj keď to tak nemyslia. Nič nie je zaručené.“

Preglgla som. „Sľubujem, že si dám pozor.“ Ale nebola som si istá, či viem, čo to znamená. Ako môžem byťopatrná, keď sa mi tak veľmi páči?

4

Margot si šla kúpiť nové čižmy s priateľkou Casey, ocko bol

v práci a my dve s Kitty sme leňošili pri telke. Vtedy micinkol mobil. Esemeska od Petra. Dáme večer kino? Odpísala

som áno s výkričníkom. Potom som výkričník vymazala, aby

to neznelo veľmi dychtivo. Hoci bez toho výkričníka to áno

nepôsobilo veľmi nadšene. Rozhodla som sa dať tamsmajlíka a odoslala správu, aby som nad ňou viac nematurovala.

„S kým si píšeš?“ Kitty ležala na dlážke v obývačkea kŕmila sa pudingom. Jamie sa usiloval obliznúť jej lyžičku, ale pokrútila hlavou a hrešila ho: „Dobre vieš, že nemôžeščokoládu.“

„Písala som Petrovi. Vieš čo, možno to ani nie jeozajstná čokoláda. Možno je to len akože. Prečítaj si, čo píšu na nálepke.“

Kitty je z celej rodiny k Jamiemu najprísnejšia.Nezdvihne ho, keď kňučí a chce sa nosiť na rukách, a keď jenezbedný, strieka mu do tváre vodu. Všetky tie triky sa naučila od pani Rothschildovej, ktorá býva naproti a zdá sa, že mábohaté skúsenosti so psami. Kedysi mali s manželom tri psy, ale po rozvode jej zostala len sučka zlatého retrievera Simone a on dostal do opatery druhých dvoch.

„Znova chodíš s Petrom?“ spýtala sa Kitty.

„Ehm, nie som si istá.“ Po tom, ako mi Margot včera kládla na srdce, aby som bola opatrná, išla na to pomaly a nedostala sa tam, odkiaľ niet návratu, možno je dobré chvíľu si nebyť istá. Okrem toho bolo ťažké znovadefinovať niečo, čo sa nikdy nedalo jasne definovať. Boli sme dvaja mladí ľudia, ktorí predstierali, že spolu chodia, tak čo sme teraz? A  ako by sa to vyvinulo, keby sme začali mať jeden druhého radi bez pretvárky? Stal by sa z nás pár? Zrejme sa to nikdy nedozviem.

„Ako to myslíš, že si nie si istá?“ naliehala Kitty. „Nemala by si vedieť, či si niečia frajerka?“

„O tom sme ešte nehovorili. Teda nie explicitne.“

Kitty preladila kanály. „Mala by si to preskúmať.“

Prevalila som sa na bok a oprela sa o lakeť. „A zmení sa tým niečo? Chápeš, páčime sa jeden druhému. Aký jerozdiel medzi tým a nálepkou frajeri? Čo by sa tým zmenilo?“ Kitty neodpovedala. „Haló?“

„Prepáč, mohla by si to zopakovať počas reklamnejprestávky? Pozerám túto šou.“

Hodila som jej do hlavy vankúš. „Tuším sa mi budelepšie hovoriť o týchto veciach s Jamiem.“ Tlesla som. „Jamie! Poď sem!“

Jamie zdvihol hlavu, pozrel na mňa a potom si znovaľahol, uvelebený pri Kittinom boku, určite si robil chúťky na jej puding.

Keď ma včera večer Peter viezol autom domov, netrápil ho status nášho vzťahu. Zdal sa mi šťastný a  bezstarostný ako vždy. Nabetón som osoba, ktorá sa prehnane trápi kvôli maličkostiam. Neškodilo by, keby som si osvojila Petrovufilozofiu a dala sa unášať životom.

„Chceš mi pomôcť vybrať, čo si oblečiem, keď pôjdem s Petrom do kina?“ spýtala som sa Kitty.

„Môžem ísť s vami?“

„Nie!“ Kitty sa odula, a tak som dodala: „Možnonabudúce.“

„Fajn. Ukáž mi dve možnosti a ja ti poviem, ktorá je lepšia.“

Vybehla som hore do svojej izby a prehŕňala sav šatníku. Toto bude naše prvé ozajstné rande, tak som ho chcela ohromiť. Žiaľ, Peter ma už videl vo všetkých dobrých šatách, takže mi nezostalo iné, len načrieť do Margotinhošatníka. Zo Škótska si priniesla krémové pulóvrové šaty, mohla by som si k nim dať pančucháče a hnedé čižmičky. Okrem toho tam mala zelený sveter z Fair Isle, ktorý som vždyobdivovala. K tomu by som si mohla dať žltú sukňu a dovlasov žltú stuhu. Vlasy si natočím, lebo Peter mi raz povedal, že sa mu to páči.

„Kitty!“ zakričala som. „Poď sa pozrieť na tie dvemožnosti!“

„Cez reklamnú prestávku!“ odvetila krikom.

Medzičasom som poslala esemesku Margot:

Môžem si požičať tvoj sveter z fair isle alebo

krémové pulóvrové šaty?

Oui.

Kitty hlasovala za sveter z Fair Isle, vraj v ňom vyzerám ako v krasokorčuliarskom odeve, čo sa mi páčilo. „Môžeš si to obliecť, keď sa pôjdeme korčuľovať. Ty, ja a Peter.“

Zasmiala som sa. „V poriadku.“

5

S Petrom sme stáli v kine v rade na pukance. Aj takátoprízemná záležitosť mi pripadala ako to najlepšie, čo somzažila. Strčila som ruku do vrecka, aby som sa uistila, či mám

ústrižok z lístka. Chcela som si ho odložiť.

Pozrela som na Petra a zašepkala: „Toto je moje prvérande.“ Cítila som sa ako uletená študentka vo filme, ktoráchodí s najsexi chalanom z celej školy, a vôbec mi to neprekážalo. Ani náhodou.

„Ako to môže byť tvoje prvé rande, keď sme boli spolu už neraz vonku?“

„Je to moje prvé skutočné rande. To predtým bolo len akože. Toto je naozaj.“

Zamračil sa. „Ale čo? Vážne? Je to naozaj? To som sineuvedomil.“

Buchla som ho do pleca a  on sa zasmial, chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. Mala som pocit, že srdce mi búši priamo v ruke. Prvý raz sme sa naozaj držali za ruky a cítila som, že je to iné než predtým. Akoby medzi namiiskrila elektrina, ale v dobrom zmysle. V tom najlepšom.

Postupovali sme v rade a uvedomila som si, že somnervózna, čo bolo čudné, veď som bola s Petrom. Ale je to iný Peter a  ja som iná Lara Jean, pretože toto je rande, skutočné rande. Konverzačne som sa spýtala: „Tak čo, keď si v  kine, máš chuť na čokoládové bonbóny alebo gumové cukríky?“

„Ani jedno, ani druhé. Ja chcem len pukance.“

„Tak to je koniec. Lebo ty nechceš ani jedno a ja chcem jedno i  druhé.“ Prišli sme k  pokladnici a  začala som loviť peňaženku.

Peter sa zasmial. „Myslíš, že dovolím, aby moja kočkaplatila na jej prvom rande?“ Vydul hruď a povedal pokladníčke: „Mohli by sme dostať stredné balenie pukancov s  maslom a mohli by ste to maslo navrstviť? Okrem toho kyslégumové cukríky a karamelové cukríky v čokoláde. A jednu malú čerešňovú kolu.“

„Ako si vedel, že presne to chcem?“

„Venujem ti viac pozornosti, než si myslíš, Coveyová.“ Peter ma objal okolo pliec, usmieval sa, očividne spokojný sám so sebou, a nechtiac sa mi obtrel rukou o pravý prsník.

„Au!“

Rozpačito sa zasmial. „Hopla. Sorry. Neublížil som ti?“

Tvrdo som ho štuchla lakťom do boku, a keď smevchádzali do sály, ešte vždy sa smial – a vtedy sme uvideliGenevieve a Emily vychádzať z toaliet. Keď som videla Genevieve naposledy, hovorila celému autobusu, ako sme s Petromsexovali v  bazéne. Zmocnila sa ma veľká panika, túžila som utiecť.

Peter na chvíľu spomalil a nebola som si istá, čo sa stane. Máme k nim podísť a pozdraviť ich? Máme ísť ďalej?Silnejšie ma objal a cítila som, že aj on váha. Nevedel, čo robiť.

Genevieve rozhodla za všetkých. Vošla do kinosály, akoby nás ani nevidela. Do tej istej kinosály, kam sme šli my.Neozrela som na Petra a on nič nepovedal. Zrejme sabudeme tváriť, že tam nie je. Viedol ma cez tie isté dvere a našiel naše miesta vzadu vľavo. Genevieve a Emily sedeli v strede. Videla som jej blond hlavu, zadnú časť jej svetlosivéhokabáta. Donútila som sa odvrátiť pohľad. Keby sa Gen obrátila, nechcela som, aby ma pristihla, že na ňu zízam.

Sadli sme si, ja som si vyzliekla kabát a uvelebila sa nasedadle, keď vtom Petrovi zazvonil mobil. Vybral ho z vrecka a potom ho vrátil naspäť. Vedela som, že to bola Gen, alecítila som, že by som sa na to nemala spýtať. Ten večerpoznačila jej prítomnosť. Zostali po nej stopy jej upírskych zubov.

Svetlá zhasli a Peter ma znova objal okolo pliec.Rozmýšľala som, či ma bude držať počas celého filmu. Zmeravela som a usilovala sa dýchať pravidelne. „Uvoľni sa, Coveyová,“ zašepkal mi do ucha.

Snažila som sa uvoľniť, ale za daných okolností to nešlo na rozkaz. Peter mi stisol plece, naklonil sa ku mne a nos mi pritlačil na krk. „Krásne voniaš,“ povedal ticho.

Zasmiala som sa priveľmi nahlas a muž sediaci pred nami sa prudko obrátil a zagánil na mňa. „Sorry, ale som faktšteklivá,“ zamrmlala som.

„Nijaké strachy,“ odvetil a ešte vždy ma objímal.

Usmiala som sa a  prikývla, ale rozmýšľala som  – čaká, že sa budeme počas filmu bozkávať? Preto vybral zadnésedadlá, hoci bolo v strede dosť voľných? Rástla vo mnepanika. Je tu Genevieve. Aj iní ľudia! Možno som sa s  ním objímala v  bazéne, ale tam nás nikto nevidel. Okrem toho som chcela pozerať film. Naklonila som sa, aby som sanapila koly, ale v skutočnosti som sa chcela od neho trochuodtiahnuť. Po filme sme sa ponáhľali von, aby sme znova nenatrafili na Genevieve. Nedohodli sme sa na tom, len sme vyleteli z kino sály, akoby nám boli v pätách všetci čerti –a v skutočnosti to tak aj bolo. Peter bol hladný, ale ja som bolaprejedená sladkostí, netúžila som po riadnej večeri, tak som navrhla, aby sme šli do bistra, a ja budem odjedať z jeho hranolčekov. Ale Peter vyhlásil: „Mám pocit, že by sme mali ísť do slušnej reštaurácie, keď je to tvoje prvé rande.“

„Netušila som, že si tak romanticky založený.“ Povedala som to, akoby som vtipkovala, ale myslela som to vážne.

„Zvykni si na to,“ pochválil sa. „Ja viem, ako dievčapotešiť.“

Vzal ma do Biscuit Soul Food – vraj to je jehoobľúbená reštaurácia. Dívala som sa, ako hltá pečené kura na mede s tabascom, a rozmýšľala, koľko ráz takto sedela Genevieve a dívala sa, ako večeria. Naše mesto nie je veľmi veľké. Nie je tam veľa miest, kam by sme mohli zájsť a kde predtýmnebol s Genevieve. Keď som vstala, že si odskočím na toaletu, zrazu mi zišlo na rozum, či jej odpovie na esemesku, alepotom som tú myšlienku vyhnala z hlavy. No a čo, ak jejnapíše? Ešte vždy sú priatelia. Má to dovolené. Nedopustím, aby mi Gen pokazila dnešný večer. Chcem si užívať tieto chvíle, keď sme sami na našom prvom rande.

Znova som si sadla. Peter medzitým dojedol kurča a pred sebou mal kopu špinavých obrúskov. Zvyčajne si po každom hlte utrel prsty. Na líci mal med a prilepila sa mu naňomrvinka z chleba, ale nepovedala som mu to, zdalo sa mi tozábavné.

„Tak aké bolo tvoje prvé rande?“ spýtal sa ma Petera vystrel sa na stoličke. „Porozprávaj mi o tom, akoby som ťanevzal von ja.“

„Páčilo sa mi, že si uhádol, aké sladkosti mám rada.“Povzbudivo prikývol. „A... páčil sa mi film.“

„Áno, to mi bolo jasné. Stále si do mňa strkalaa ukazovala si na plátno.“

„Ten chlap pred nami zúril.“ Zaváhala som. Nebola som si istá, či mám povedať, čo som mala na jazyku a o čom som rozmýšľala celý večer. „Neviem... len sa mi to zdá alebo...“

Naklonil sa bližšie a počúval. „Čo?“

Zhlboka som sa nadýchla. „Nie je to... trochu divné? Chápeš, najprv sme to len hrali, potom sme to nehrali,potom sme sa pohádali a teraz sme spolu v reštaurácii a ješpečené kura. Akoby sme to všetko robili v obrátenom poradí, je to fajn, ale... akosi naruby.“ A pokúsil si sa ma počas filmu ohmatkávať?

„Zrejme je to naozaj trochu divné,“ pripustil.

Odpila som si sladeného čaju, odľahlo mi, že si nemyslí, že to ja som divná, keď sa mi to zdá divné.

Usmial sa na mňa. „Možno by sme mali uzavrieť novú dohodu.“

Nevedela som, či len žartuje, alebo to myslí vážne, a tak som sa spýtala: „Čo by bolo v tej dohode?“

„Tak len z brucha... asi by som ti mal volať každý večer pred spaním. Ty by si mala chodiť na všetky moje lakrosové zápasy. Aj na niektoré tréningy. Ja by som k vám malchodiť na večeru. A ty by si so mnou mala chodiť na večierky.“

Pri zmienke o večierkoch som zvraštila tvár. „Robme len veci, ktoré nás bavia. Ako predtým.“ Zrazu som v duchupočula Margotin hlas. „Užime si... užime si zábavu.“

Prikývol a zdalo sa mi, že teraz sa jemu uľavilo. „Super!“

Páčilo sa mi, že neberie všetko priveľmi vážne. Pri iných ľuďoch by ma to možno rozčuľovalo, ale pri ňom nie.Myslím, že to je jedna z jeho najlepších vlastností. To a jeho tvár. Na jeho tvár by som sa vedela dívať celý deň. Cez slamku som pila čaj a hľadela naňho. Taká dohoda by mohla byť pre nás dobrá. Pomohla by nám vyhýbať sa problémom a byťzodovednými. Myslím, že Margot by za to na mňa bola hrdá.

Vybrala som z kabelky zápisník a pero a na vrch stránky som napísala: Nová dohoda Lary Jean a Petra.

Do prvého riadka som napísala: Peter bude chodiť načas.

Peter natiahol krk a  čítal hore nohami. „Počkaj, tam je naozaj napísané: Peter bude chodiť načas?“

„Ak povieš, že niekam prídeš, tak by si tam mal byť.“

Peter zagánil. „Raz som neprišiel a  ty sa na mňa za to zlostíš?“

„Ale vždy meškáš.“

„To nie je to isté ako neprísť!“

„Ak niekto chodí stále neskoro, prejavuje nedostatok úcty voči osobe, ktorá naňho čaká.“

„Ja si ťa vážim! Vážim si ťa tak ako nijakú inú babu,ktorú poznám!“

Ukázala som naňho prstom. „Babu? Len babu? Ktorého chalana si vážiš viac ako mňa?“

Peter zaklonil hlavu a zastonal tak nahlas, až to znelo ako rev. Naklonila som sa ponad stôl, ponad jedlo, chytila ho za golier a pobozkala, prv než sme sa stihli znova pohádať. Hoci musím povedať, že práve toto hádanie, skôr doberanie než urážanie, mi prvý raz za celý večer dalo pocit, že sme dvojica.

Na tomto sme sa dohodli:

Peter nebude meškať viac ako päť minút.

Lara Jean nebude nútiť Petra, aby predvádzal svoju

remeselnú zručnosť.

Peter nemusí zavolať Lare Jean pred spaním, ale môže,

ak sa mu bude chcieť.

Lara Jean bude chodiť na večierky iba vtedy, ak sa jej

bude chcieť.

Peter bude voziť Laru Jean autom, vždy keď bude

chcieť.

Lara Jean a Peter si vždy budú hovoriť pravdu.

Ešte čosi som chcela doplniť do tej dohody, ale keď nám to išlo tak hladko, bola som nervózna a nechcela somzačínať s tou témou.

Peter sa môže ďalej priateliť s Genevieve, pokiaľ bude k Lare Jean úprimný.

Alebo možno: Peter nebude Lare Jean klamať, pokiaľ ide o Genevieve. Ale to bolo nadbytočné, lebo už sme malipravidlo, že si budeme hovoriť pravdu. A také pravidlo bynebolo pravdivé. V skutočnosti som chcela povedať: Peter vždy bude dávať prednosť Lare Jean pred Genevieve. Ale to somnemohla povedať. Jasné, že nie. Neviem veľa o randení alebo o chalanoch, ale dobre viem, že žiarlivosť a neistota vyvoláva vážne konflikty.

A tak som si zahryzla do jazyka a nepovedala, na čomyslím. Chcela som si byť však istá jednou skutočne dôležitou vecou.

„Peter?“

„Áno?“

„Nechcem, aby sme si navzájom zlomili srdcia.“

Peter sa bezstarostne zasmial a  položil mi ruku na líce. „Plánuješ mi zlomiť srdce, Coveyová?“

„Nie. A som si istá, že ani ty mne. Nikto to nikdyneplánuje.“

„Tak to daj do dohody. Peter a  Lara Jean sľubujú, že si navzájom nezlomia srdcia.“

Žiarivo som sa naňho usmiala a napísala na papier: Lara Jean a Peter si navzájom nezlomia srdcia.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist