načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Oligarcha - Ivana Havranová

Oligarcha

Elektronická kniha: Oligarcha
Autor: Ivana Havranová

- Sex, drogy, vraždy a peniaze. - Vyrastal v malom rodičovskom byte a nikdy nebol s ničím spokojný. Tak si privyrábal. Legálne aj nelegálne... Ako sa dalo za ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 144
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0398-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Sex, drogy, vraždy a peniaze.

Vyrastal v malom rodičovskom byte a nikdy nebol s ničím spokojný. Tak si privyrábal. Legálne aj nelegálne... Ako sa dalo za socializmu. Prišla však Zamatová a Oliverovi sa otvorili všetky dvere dokorán. Niečo sprivatizoval, niečo vybudoval, staral sa, aby boli jeho účty plné peňazí. Sám by to však nedokázal. Korumpoval najvyšších v politike, prikrýval sa ich kúpenou priazňou, obchodoval s mafiou, zbavoval sa nepohodlných. A obklopoval sa ženami. Svoj búrlivý a nákladný život žil na jachtách, v luxusných priestoroch... Dušu mal však chorú. Zaťaženú smútkom, depresiami, večným strachom. Pomáhal si kokaínom, alkoholom, tabletkami. Vo svojej podstate bol zbabelý oligarcha, ktorému nestačilo nič na tomto svete. Momenty, ktorými je preplnený tento príbeh. Pretože je nimi preplnený život slovenského boháča...

Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou desiatok poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala takmer tridsať kníh, z toho šesť poviedkových. Žije a tvorí v Bratislave.

Zařazeno v kategoriích
Ivana Havranová - další tituly autora:
Som Jozef Majský Som Jozef Majský
Havkáči z našej ulice Havkáči z našej ulice
 (e-book)
Emma Emma
Veselé víly a trpaslíci Veselé víly a trpaslíci
 (e-book)
Mariška Mariška
 (e-book)
Cestovný lístok Cestovný lístok
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

O



I H

O

Peňazí až po peklo

Príbeh slovenského boháča


© Ivana Havranová,

© Marenčin PT, spol. s r. o.,

elenia , Bratislava, Slovakia

www.marencin.sk marencin@marencin.sk

Cover & layout © Marenčin Media, s. r. o.

. publikácia, . vydanie

ISBN - - - - (viaz.)

ISBN - - - - (ePDF)

ISBN - - - - (ePub)


.

Oliver sedel na pohodlnej koženej stoličke s vysokým ope

radlom a jemne sa na nej pohojdával. Kukučkové hodiny sa

stene oproti ukazovali niečo po desiatej predpoludním, a už

mal toho plné zuby. Ani sa mu nechcelo myslieť na to, koľko

ľudí sedí vonku na chodbe a snaží sa k nemu dostať. Pod

všelijakými zámienkami, no vedel dobre. Všetci niečo chcú!

Nuž a... Čo také môžu chcieť od bohatého človeka? Od človeka,

ktorému mnohí nevedeli prísť na meno, avšak v jednej chvíli

trpezlivo sedeli a čakali, kým ich prijme?

Do riti! Peniaze, peniaze, peniaze. To je zaujímavé! Zarobiť

ich nevedia, ale potrebovať potrebujú, vrčal ako starý vlk

a modré oči mu iskrili, ani čo by zakladal požiar. Chlipol si

z vysokého pohára naplneného whisky a pozrel do kalendára:

. január: Dva dni po sladkých sviatočných dňoch, a už sa ma

všetci snažia ošklbať, naštvať, provokovať.

V stroho vyzdobenej miestnosti sa ozvalo zaklopanie a dvere

sa vzápätí otvorili: Môžem poslať ďalšieho, pán Oliver? pýtala

sa sebavedome asistentka. Vedela, že od nej záleží, kto sa

k šéfovi dostane a kto nie. Niektorí žobráci nosili aj úplatky!

Belgické bonboniéry, predražené kávy z krajín, o akých ešte

ani nepočula...

Ale už iba dvaja. Vykopni ich niekam. Od rána počúvam

iba náreky, ako sa im nedarí, ako potrebujú pomoc. A mne

kto pomôže? Celé dni lietam od jedného sprostého politika

k druhému, aby dostali rozum a konečne niečo poriadne

vyriešili, aby mi umožnili makať, aby investovali, a títo


tu sedia na ritiach a veď nech Oliver pomôže... Už len

dvoch, Ria.

Dobre! Dvoch! Mňa to tiež neteší, ale čo mám robiť? Asi

ste záchrancom zemegule, šéfe. Preto tak lozia za vami!

usmiala sa, ukázala veľmi dobre udržiavané zuby a vyšla

na chodbu. Od chvíle, ako vošla k majiteľovi desiatok riem,

sa do improvizovanej čakárne dostavila ešte jedna mníška

a poslanec z vládnej koalície: A čo. Tohto môžem poslať

domov? nevedela vyriešiť problém s hierarchiou dôležitých

čakateľov.

Pán poslanec, nech sa páči. Šéf už na vás čaká, povedala

prísne a ostatní ani necekli. Ak šéf čaká, treba držať huby.

Veď napokon... Vôbec ich nemusí prijať.

A vy máte čo, sestrička? podišla Ria k mníške.

Nám sa pokazil kotol a už tretí deň máme v kláštore pätnásť

stupňov. Idem prosiť o teplo, usmiala sa ponížene a Ria sa tak

trochu zahanbila. Teplomer vo všetkých kanceláriách a vlastne

miestnostiach Oliverovej budovy ukazuje dvadsaťpäť stupňov.

To preto, aby mohli zamestnanci chodiť v letnom oblečení

a Oliver sa mohol denne kochať v dokonalých, stroho obleče

ných postavách mladých báb: Tak chvíľu počkajte, povedala

a dotkla sa ramena chudej ženy, čo veru diéty držať nemusí.

ej postavu tvarovali množstvo a kvalita jedla. Pocítila akýsi

rešpekt. No niežeby bola veriaca a obdivovala život mníšok,

to určite nie. Všimla si však, že dámy z kláštorov sú akoby

z inej planéty. Priehľadne bledučké, tie mladé aj chudé, väč

šina z nich zakrýva oči okuliarmi, takými s lacnými rámami,

a topánky akoby fasovali z topánkového skladu pre mníšky.

Čierne a neforemné. Oči však akoby ukrývali niečo z celkom

iného sveta. Ukrývali duchovno. Nemusela ho vidieť! eho

silu cítila tak intenzívne, akoby bolo zhmotnené a dotýkalo

sa jej priamo srdca a duše.


Mohla by som sa napiť vody? počula jemný hlas mníšky

a už aj utekala načapovať do plastového pohára dobrej bub

linkovej vody z veľkej prevrátenej ľaše. Takej tej, aké mávajú

aj v lepších nemocniciach či poliklinikách. Podala žene pohár,

tá poďakovala a Ria si odrazu spomenula na to, ako sa asi

kláštorné ženy zhovárajú s agresívnymi, sebavedomými

chlapmi. Napríklad... Ako bol jej šéf. Lebo teda, ten irtuje

od rána do večera a nielen to. No nič. Uvidím, uvedomila

si, že pri rozhovore šéfa s mníškou môže pokojne sedieť za

stolom a zapisovať.

Vošla do predkancelárie Olivera, postavila sa pred zrkadlo,

naslinila ukazovák a upravila ním obočie. Mala kozmetičku,

čo vedela všetko, len nie poriadne vyformovať obočie. Ria mala

medové vlasy a z kozmetiky vyšla vždy ako stará majiteľka

bordelu. Čierne hrubé čiary, nijaká jemnosť, elegancia...

To vám po niekoľkých odlíčeniach zíde, povedala vždy

baba s vytetovanými linkami na horných očných viečkach

a Ria nenašla dostatok odvahy, aby ju niekam poslala. Do

pekla, do rodnej viesky, alebo niekam, kam patrí. A už vôbec

nechápala, prečo k nej ustavične chodí. V meste, ktoré je

plné dobrých kozmetičiek.

Na stole zazvonil telefón – interný, ktorým Oliver privolával

svoju asistentku.

Áno? zodvihla slúchadlo.

Dones nám dvoch panákov a nejaký syr, povedal šéf a Ria

chcela povedať: Veď na vás čakajú ľudia, nemôžete vysedávať

s jedným poslancom ktoviekoľko! Nepovedala však nič. Na

veselý podnos z Ikey položila dva poháre, naliala do nich

whisky, z mrazničky vybrala ľad, tanier s francúzskym syrom,

čo šéfovi sluhovia chodili kupovať priamo k francúzskym

farmárom do vysokých hôr, a odpochodovala do miestnosti,

kde sa celkom určite už rodili veľké obchody.


Nepošlem sem ešte jednu mníšku? V kláštore sa pokazil

kotol, potrebovali by nový a nemajú naň. Už tu, chudera,

sedí čaká celú večnosť! Nezdrží vás, nebojte sa! povedala

jedným dychom a koketne si upravila dlhé vlasy. Niekde

čítala, že takéto pohyby muži registrujú ako veľmi ženské

a milujú ich.

A čo ja s tým? Šak nevyrábam kotly! Vatikán nemá prachy,

alebo čo? rozhorčil sa Oliver.

No to ja neviem, len vravela, že v izbách majú pätnásť

stupňov. Na chodbách a v kaplnke ešte menej.

Dobre, zajtra im kúpime kotol a niekto ho príde aj namon

tovať. To jej povedz. A len nech sem, preboha, nechodí. Vieš

ty, Ria, že mníšky prinášajú smolu? To by mi ešte chýbalo.

Domrdaný biznis! Nech ti všetko povie, pozapisuj a ráno

daj pokyny Vladovi. Do večera tam musia mať teplo, nie,

že kvôli tomu pôjdem do pekla! rozhodol a už sa aj venoval

pánovi poslancovi.

Ste láskavý, šéfe, usmiala sa Ria a sama sa čudovala, že mu

ešte vždy vyká. Po toľkých spoločných chvíľach a tak... Vedela

to však o ňom. Mal mäkké srdce a ničoho sa tak nebál ako

toho, aby mu na to neprišli. Tváril sa tvrdo, tvrdo aj s ľuďmi

jednal, no v skutočnosti koľkým pomohol...

Vypadni už. A v čakárni rozpusti večierok. Už nemám chuť

ani na jediného škamrajúceho človiečika, povedal a na Riu

žmurkol. Vedela, že ju má rád. Stála pri ňom celé dlhé dni

a noci, dokonca nemala ani frajera. Veď ktorý chlap by jej

trpel šéfa, ktorého sa stala súčasťou? Kto by trpel posteľ, do

ktorej líha s chlapom, čo ju zamestnáva?

Vyšla na chodbu a všetkým oznámila, že šéf je zaneprázd

nený a už sa nestretne s nikým: A vy, sestrička, zostaňte,

pozrela na mníšku, nevediac, či ju oslovuje správne: Sestrička?

Pani mníška? Nevedela. Uvedomila si, že takto zoči-voči sa


ešte s profesionálnou členkou božieho fanklubu nestretla

nikdy.

Bože, sú také éterické, pomyslela si a zo svojho stola zobrala

pracovný zápisník. Neveľký, s hnedými tvrdými obalmi,

aby sa doň lepšie písalo. Mala, pravdaže, aj nepracovný, no

kdežeby ten mohol byť len tak položený na stole! Ukrýval

všetky intímnosti z každého prežitého dňa v práci. Pravdaže

intímnosti! Veď okrem pracovných povinností mala v tomto

zamestnaní s týmto bossom aj iné. Nepracovné. Pre Olivera

relaxačné.

Načo by som chodil do posilky, keď mám teba? Krásnu,

sexi babu? vravieval dievčine s veľkými zelenými očami

a čo ako sa jej zo začiatku videli tieto povinnosti navyše,

napokon si zvykla. Nuž... Nie však len tak, za dobré slovo!

Patrila medzi najlepšie zarábajúce ženy vo rme. Pravdou

však bolo, že peniaze Rii nezávidel nikto.

Ria mala doma voľakedy snúbenca, chlapíka, čo denne

odchádzal zavčasu ráno do práce a taxikárčil takmer po

celý boží deň. Prichádzal domov večer, vytrasený ako so

cialistická cigareta Sparta, a že má v kuchyni pri sporáku

nejakú krásavicu, mu nezišlo ani na rozum. Tibor sa s Riou

poznal ešte zo strednej školy, obaja vyrastali v malom meste

na Záhorí, a keď zmaturovali, rozhodli sa život naštartovať

tam, kde sa peniaze váľali po chodníkoch. V Bratislave. Ria

sa zamestnala v Slovna e ako administratívna pracovníčka

a Tibor, po získaní vodičského oprávnenia, začal ako taxikár.

So starou otcovou renaultkou. Modrou ako škaredé šaty na

ples... Našťastie celkom rýchlo zarobil na volkswagen a zničenú,

vyjazdenú renaultku jedného pekného dňa odstavil neďaleko

lesného porastu. Bez čísla a s poškodeným číslom motora.

Ešte dlho potom auto vídal, veď sa cestou povedľa preháňal

so zákazníkmi! Aj mu ho bolo ľúto, stálo tam také opustené,


ohrdnuté... No pomaly sa strácalo, niekto z neho odobral

najskôr dvere, potom motor a napokon zostali iba zničené

sedadlá. Čupeli v tráve, akoby práve močili. Tak po dievčensky.

Ria sa stala celkom šikovnou ekonómkou, avšak veľkú

ekonomiku robili inžinierky. Vlastne iba fakturovala, pri

pravovala výplaty a podklady pre svoje šé ky. edného dňa

však do fabriky prišiel Oliver, mal stretnutie s majiteľmi rmy,

a Ria, keďže bola v kancelárii sama, varila kávy a na podnos

pripravila slané tyčinky. Keď všetko priniesla do zasadačky,

všimla si, že Oliverovi takmer vypadli oči. Pozeral na ňu

s otvorenými ústami a vôbec nechápala, čo to má znamenať.

Veď jej snubný prsteň musel vidieť každý! Trochu sa aj urazila,

Tibora mala rada a svadba bola na spadnutie.

Keď návšteva odišla, Riu pozvali do kancelárie majiteľa.

Raz toho človeka už videla, no nepatril medzi fabrikantov,

ktorí sa motajú po pracovisku a nakúkajú do všetkých

kancelárií a prevádzok. Teraz však sedel za obrovským

pracovným stolom z veľmi drahého dreva, niečo ťukal do

počítača, vedľa, avšak poruke, ležali tri mobilné telefóny,

a keď Ria vošla, vyskočil zo stoličky, ani čo by práve prišla

anglická kráľovná.

Dobrý deň, Ria, podišiel k dievčine a žoviálne ju chytil

okolo pliec. Potom obaja kráčali ku gauču, čo vyzeral ako

vystrihnutý z módneho časopisu. Biely, kožený, s pohodenými

elegantnými vankúšmi: Poznáte ma? Som majiteľ fabriky,

usmial sa previnilo a Rii to bolo absolútne jedno. Nijaká

komplikovaná povaha, obyčajné dievča, čo žiarila ako jediná

hviezda na nebi.

Viem o vás, len neviem, ako vám môžem byť užitočná,

odvetila žensky zahanbene a sadla si do hlbokého gauča.

A práve tam sa dozvedela, že pán vplyvný podnikateľ Oliver

by ju mal rád pri sebe ako asistentku.


A musím? spýtala sa naivne.

Nemusíte, ale radím vám, aby ste takúto ponuku neodmietli.

V tejto krajine už lepšiu dostať nemôžete. e to veľmi bohatý

človek, majiteľ niekoľkých prosperujúcich riem, a vy pri

ňom už nikdy nebudete mať núdzu! Vraj sa idete vydávať.

Takže lepšie sa vám ani stať nemohlo. Kúpite si byt, ten bez

problémovo zariadite... Váš muž určite toľko nikdy nezarobí,

ako vám ponúkne Oliver, vravel priateľsky a tak to aj myslel:

a si ekonómku zoženiem a vy sa budete mať dobre. Čo vy

na to? Oliver chce, aby ste nastúpili od pondelka.

Ale veď je dnes piatok... začudovala sa Ria.

No je! Všetko však záleží od dohody. Ak sa my dvaja

teraz dohodneme, od pondelka ste voľná a hneď môžete

nastúpiť.

A tak sa teda Ria rozhodla odísť od ekonomických prob

lémov k Oliverovi, k podnikateľovi, ktorého poznali všetci

v krajine. Teda tí, čo niečo znamenali. Čo určovali politikom

smer vládnutia a v Chorvátsku či Monaku mali zaparkované

vlastné jachty.

Tibor dostal večer záchvat zlosti. Taxikári dobre poznali

Olivera! Kričal na Riu, vrieskal a zmeniť zamestnanie jej

zakázal. Takto sa prejavil vlastne po prvý raz. Agresívne,

panovačne... Nepáčilo sa jej to. Už nepovedala ani slovo, nikdy

nevedela upokojiť šialených mužov. Niektorí vyčíňali ako

rozzúrené zvieratá! Vystrašená sa radšej utiahla a premýšľala,

ako si zariadi život. Pretože svojho snúbenca videla odrazu

v celkom inom svetle.

V pondelok šla do práce, vediac, že Tiborovi by vôbec

nezišlo na rozum skúmať, ktorým smerom. Napríklad, či

predsa len nie k Oliverovi. Že by si dovolila nepočúvnuť

muža, s ktorým žila, že by urobila niečo po svojom...

Potrebujem však byt, vošla priamo do miestnosti k majiteľovi


spoločnosti, v ktorej práve nastúpila. Oliver na ňu pozrel,

jeho srde poskočilo radosťou. Predsa len získal dievča, čo

mu rozbúchalo srdce! Avšak... Zostal tvrdý.

Hneď? A prečo? Veď ste doteraz niekde bývali, nie?

To áno, ale Tibor, muž, s ktorým žijem, mi túto prácu za

kázal. A keďže som aj napriek tomu tu, musím sa od neho

odsťahovať, nervózne sa usmiala sa a potiahla si nižšie sako.

Potom ho začala zapínať a upravovať si blúzu.

Ste nervózna? Že nebudete mať večer kde skloniť hlavu?

No tak dobre! Hádam to len zvládneme, tváril sa otrávene,

hneď niekam volal a Rii oznámil, že kým nenájdu normálny

dvojizbový byť pre novú asistentku, môže bývať vo rme.

Na konci tejto chodby je malý byt, nič zvláštne, avšak nájdete

v ňom všetko potrebné. Zopár dní vydržíte. Počítam, že do

dvoch týždňov sa odsťahujete.

Presťahovala sa ešte v ten deň a Tibora už nevidela. Taxíkmi

necestovala, Oliver jej dal k dispozícii auto aj šoféra a vlast

ne... Postretávať taxikárov ani nemala príležitosť. Najskôr

si myslela, že od smútku za budúcim manželom umrie, od

letí do ďalšej dimenzie. Že sa utrápi. No zistila pravý opak.

Cítila sa slobodne, príjemne a bez svojho ex nastávajúceho

dokázala celkom pokojne žiť. e pravda, že prvé týždne sa

držala blízko Olivera, cítila sa bezpečnejšie. No ako čas

ukrajoval novej asistentke zo života, oslobodzovala sa od

vnútorného napätia a strachu a po dvoch mesiacov sa cítila

úplne v poriadku. Dokonca jej všetci kolegovia vraveli, že

rozkvitla a jej oči žiarili pokojom.

Krásna a sebavedomá si z prvej výplaty nakúpila všetko,

čo ako asistentka zámožného muža potrebovala. Zo skríň

povyhadzovala staré tričká a sukne a nohavice, charite

sa ušli aj kabáty a kabelky. Oliver chcel mať pri sebe

exkluzívne a mimoriadne stvorenie. Nuž a zvykala si na


prácu bez pracovnej doby. Nesťažovala sa. Firma, v ktorej

sa udomácňovala, poskytovala veľký komfort a hoci z budovy

nevystrčila päty až do riadneho večera, keď sa už ulicami prechádzali dvojice, končiace v kine a potom v posteliach, mala sa dobre. Postarané o jedlo a pitný režim mala, z mís na stoloch sa ponúkalo ovocie od výmyslu sveta. Mnohé

druhy ani nepoznala. Každý deň ďakovala Bohu, že sa takto postaral o jej život. Že netrie biedu niekde v petržalskom

byte a denne sa neháda s vlastným mužom o peniaze.

.

Oliver sa narodil v neveľkom meste, no rodičia dlho v pomeroch

pre nenáročných žiť nezostali. Nuž... Otec sa stal vysokým

ministerským úradníkom, mama šla do jedného z vydava

teľstiev robiť fakturantku. Elegantne oblečená ponajviac do

bielych haleniek sa na svet usmievala, rozdávala radosť, pocit

pohody. Oliver mal ešte mladšiu sestru, no tá zatiaľ zostala

v malom meste. V Bratislave nájsť neďaleko domu, kde rodina

žila, škôlku, nebolo nič jednoduché ani pre ministerského

úradníka. A starká z Dubnice sa na malú Zdenku tešila. Blonďavé

dievčatko sa snažilo pomáhať v kuchyni, dokázalo pozametať

kuchyňu a jeho malé rúčky šikovne miešali cesto na koláče.

Žiť s dobrou vnučkou nebolo nič náročné! Celá rodina sa na

sobotu a nedeľu premiestňovala do domu neďaleko starkej,

z ktorého sa odsťahovali, a zase boli všetci spolu.

Oliverovi sa v škole veľmi nedarilo. Rodičia boli z toho smutní,

no pomôcť si nemohli. Najlepšia známka trojka, štvorky sa do

žiackej knižky sypali ako mak na koláč. Chalanovi však povesť

lajdáka medzi učiteľmi neprekážala. Vedel, čím chce byť. Vedel,

že sa v celom svojom živote chce mať dobre, túži po všetkom,

čo na tomto svete mať možno. Kým sa v krajine držal totalitný

režim, tajne obchodoval so západnými platňami, texaskami,

parfumami... Mladí ľudia, čo od života očakávali luxus, jeho

meno poznali. Po zamatovej sa v hoteli Kyjev opil ako celé

stádo ošípaných a vo všetkých kostiach cítil, že prichádzajú

jeho časy. Časy ľudí, ktorí sa nebáli a mali to v hlave upratané.

Socialistický podnikateľ Oliver v privatizáciách získal socia

listické fabriky a vôbec ho netrápilo, že sa k nim prepracoval

cez všelijaké Aničky a Vladimírov Hromotĺkov.

Z Olivera sa takmer zo dňa na deň stal boháč.

Otec, komunistický funkcionár, zmenu režimu neprežil.

Napokon... Stávalo sa to i väčším politickým pohlavárom.

Mnohí umierali, odchádzali do Večnosti, z ktorej sa vysmievali

po celý svoj ateistický život. Mama sa však držala a Oliver jej

našiel miesto v jednej z riem svojho priateľa. No a sestra

sa držala rodiny. Tú však pre ňu znamenala mama a Oliver.

Nijaký cudzí muž, nijaká vlastná domácnosť... Domov pre ňu

znamenal pokrvnú rodinu.

Unudená, poblednutá tvár so stareckou grimasou sa prestala

objavovať na ulici, chlapci s poprivatizovanými majetkami

šli jeden po druhom. Vybuchovali autá, ich majitelia lietali

vzduchom a stalo sa i to, že na jednej z ulíc, kúsok od mestského

parku, viseli na konároch stromov črevá a všelijaké vnútor

nosti chlapíka, ktorého prestala mať konkurenčná ma ánska

skupina rada. Oliver to všetko veľmi dobre chápal a radšej

sa s ochrankou držal medzi štyrmi stenami. Ako dieťa ulice

to však ťažko znášal. Alkohol sa stal jeho najspoľahlivejším

kamarátom a v podstate sa už ani nesťažoval. Tieseň a strach

zo života odohnal niekoľkými panákmi whisky, obchodoval,

niekedy slušne, inokedy s pomocou arogancie a sily a búchač

ky, obklopoval sa vplyvnými, ktorých korumpoval tak, ako

potreboval. Na výplatných listinách jeho riem sa objavovali

mená rodinných príslušníkov politikov, najčastejšie ministrov

a premiérov.

A musíš to robiť takto? zalamentovala počas jedného ne

deľného obeda mama. Prichádzal za ňou kvôli jej smutnej

samote, ale i šnicliam a zemiakovému šalátu. No dobre, mal na

akékoľvek jedlo, mohol si ho kúpiť aj s kuchárom, no mamina

kuchyňa voňala detstvom a domovom... Niekedy z ľútosti za

starými časmi detstva a ulice až slzil. Patril medzi mužov,

ktorí plakávali častejšie, ako v zime zasnežilo. Nikdy však

nie pred cudzími ľuďmi.

Pozri, mama. Nemáš ani predstavu, aké ťažké sú teraz časy.

Ak by sa o mne rozchýrilo, že som slaboch a ktovie čo, prišiel

by som o všetko, čo som získal. Zostali by sme s holou riťou,

mama moja! A to teda ja nikdy nedovolím! vysvetlil stroho

a mama už neriekla ani jediné slovo. Nerozumela obchodu

nových čias. Nerozumela synovi. Verila však, že nerobí

chyby. Že ľudí nestrieľa, že neokráda... A snažila sa o jeho

práci rozprávať a premýšľať čo najmenej.

Oliver sa stával bohatším a bohatším. Vlastnil štyri fabri

ky, množstvo obchodov, dokonca aj vydavateľstvo. Nepatril

však medzi povaľačov, ktorých obskakujú dobre i zle platení

manažéri. Pracoval od rána do mrku, vymýšľal nové projekty,

dozeral, aby sa rmám darilo. Nie vždy sa jeho predstava

o riešení zhodovala so slušnými mravmi, no nedbal. O povesť,

ani o mienku obchodných partnerov. Išlo iba o jedno. Aby

v každom dueli uspel. Aby zvíťazil.

Keď si sadneš s obchodným partnerom na rokovanie, ide len

o jediné. Kto koho dostane, kto z koho koľko vyrazí, vravieval

vždy, keď si niekto dovolil k Oliverovi čo i len malú výčitku.

Pravdaže, mal aj veľké slabosti. A im podriadil celý svoj

podnikateľský život. Peniaze, veľa peňazí, ženy, veľa žien

a alkohol. Veľa alkoholu. Bol to iba muž. A aby sa cítil čo

najlepšie a najmocnejšie, k tomu všetkému pridal kokaín.

Úspešnú cestu životom si doslova prerúbal. Spolu so svojou

agresívnou ochrankou, spolu s priateľmi, ktorých mesto

označovalo za ma ánov: Ma áni? Kto sú to ma áni? Veď tí

vôbec neexistujú! Sú to iba úspešní podnikatelia, vykrikoval

s niekoľkými panákmi alkoholu v sebe: asné, že ich ľudia

napádajú! Že ich neznášajú! To za ich úspech! Áno, ten serie

všetkých nemožných a neschopných holoritných nímandov!

Ten! Najradšej majú seberovných! Alebo slabších od seba. Aby

ich mohli ľutovať a cítiť sa lepšími!

Neduživý chlapec, čo nikdy nešportoval, mal však so ženami

problém. Bledý ako kus papiera v kopírke, bez vysvalovanej postavy... Riedke vlasy sa nedokázali umravniť v nijakom

účese, dal ich teda ostrihať a vlastne... Hlavu vyholiť. To jediné

o ňom napovedalo, do akej sociálnej skupiny patrí. Čím viac

chcel úspech a honor, tým sa jeho tvár viac a viac krčila do nahnevanej grimasy. Nešlo to ľahko! Byť jedna ruka s ma ánmi

a zároveň vážený občan... A tak veľmi si želal, aby ho všetci zdravili, oslovovali Pane a úprimne potriasali rukou...

Všetko si to vyboxujem, hundral si v bazéne na dvore

spoločnosti, ktorá zastrešovala všetky jeho rmy. Kúpaval

sa zásadne v noci. Mal na to dôvod ako hádam nikto z mužov

motajúcich sa okolo oligarchu. Nevedel plávať a to telo... Bledá, mľandravá haraburda. Osamelý sa čupiac motal bazénom,

kráčal po dne s vystrčenou hlavou a keby sa predsa len niekto

tajne pozeral... ukami pohyboval, akoby plával. Ohriata morská voda, niečo, čo k svojmu životu potrebovali všetci

ozajstní slovenskí boháči, dodávala Oliverovi za nošu pýchy.

No má ju! A takú drahú! A takú pre viac ako dve tretiny

ľudí nedostupnú! Nechával si ju dovážať priamo z Červe

ného mora. Mal ho rád! Voľakedy, keď mal vo vrecku práve toľko, aby ako-tak žil, bol hádam dva razy v Egypte a ten

chalana z malého mesta, ba priam až dediny, očaril na celé

večné veky. Doposiaľ spomínal na jeho more ako na niečo

výnimočné, exotické, na niečo, v čom plávali ryby všetkých

farieb a nikto také nemal ani v najväčších chovateľských ak

váriách. Aj chcel doviezť do svojho bazéna nejaké mlčiace

tvory priamo z ich domovského mora, no bál sa ich. Možno

by sa obtierali o nohy, možno by sa niektoré prisali na kožu...

Nevedel, čo od nich čakať.

Oliver sa dal aj na poľovačky. Pravdaže! Každý poriadny

boháč v krajine musel vlastniť niekoľko drahých zbraní a s nimi

naháňať bezbranné, zmätené zvieratá! V tatranských horách,

v Karpatoch, ale aj v Keni a vlastne... V celej Afrike. Lebo to

bol pôžitok! Celá skupina čokoládových vysokých chlapov

zvieratá nadháňala a poľovník s modrými očami len strieľal.

Za obrovské peniaze žirafy, slony, levy a tigre... Afričania mali

z toho radosť. Taká poľovačka znamenala kopu peňazí pre

krajinu, ale aj mäso pre miestnych dedinčanov. Strieľači brali

do svojich vlastí len hlavu, kly a kožu. Zo slonov aj nohy. Tie

sa potom v umeleckých dielňach menili na podstavce pre

dáždniky... Niektorí ich mali vystavené pekne v chodbe,

v kúte pod vešiakom s kabátmi, aby návštevy videli, na čo

všetko majú! Strčiť si dáždnik do slonej nohy veru hockto

nemohol!

Olivera to všetko bavilo. Dokonca aj naháňačka domorodcov.

Krováci bezhlavo utekali pred vražednou puškou bieleho

sáhiba, ten sa chvel vzrušením, túžbou tra ť, oči žiarili ako

oči psychiatrického pacienta pod vianočným stromčekom.

Niekedy sa zadarilo, boli však poľovačky, keď sa krováci

poukrývali v húštinách, alebo jednoducho ušli.

Nevadí! Nabudúce, vravel sprievodcom čistou slovenčinou,

lebo nevedel ceknúť nijakým iným jazykom. Oliverov sluha

k ruke vybral peňaženku, vyplatil mužov s očnými bielkami

celkom do žlta, akoby to to boli žĺtky prepeličích vajec, a sku

pina sa pobrala mulatovať. Alkohol tiekol do hrdiel po litroch,

tí najdôležitejší a najvyššie postavení si na dlaň sypali biely

prášok, prinášač levitácie a snov. Ich nosy sa červenali jeho

silou, kýchali, soplili, boli šťastní.

Oligarcha, čo sa neodvážil prejsť sa sám, bez ochranky



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist