načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ohnivé krídla 1 - Proroctvo o dráčikoch - Tui T. Sutherland

Ohnivé krídla 1 - Proroctvo o dráčikoch

Elektronická kniha: Ohnivé krídla 1 - Proroctvo o dráčikoch
Autor:

Prvý diel dračej ságy, ktorá dobyla svet! Dráčik Hliniak strávil celý život schovaný v jaskyniach pod horou. Vonku už roky zúri vojna medzi dračími kmeňmi a podľa proroctva ju má ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  209
+
-
7
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 320
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0495-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prvý diel dračej ságy, ktorá dobyla svet! Dráčik Hliniak strávil celý život schovaný v jaskyniach pod horou. Vonku už roky zúri vojna medzi dračími kmeňmi a podľa proroctva ju má zastaviť päť vyvolených dráčikov. Ale dráčikovia nie sú spokojní so svojím osudom. Keď hrozí dračici Slavene smrteľné nebezpečenstvo, rozhodnú sa uletieť. Život ich priateľky je totiž dôležitejší ako nejaké proroctvo. Vo vojnou zmietanom svete im hrozí nepredstaviteľné nebezpečenstvo a naplnenie proroctva sa vzďaľuje každým švihom dračích krídel.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Ohnivé krídla –

Proroctvo o dráčikoch

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Tui T. Sutherland

Ohnivé krídla – Proroctvo o dráčikoch

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


TUI T. SUTHERLANDOVÁ





NOCOLETOV SPRIEVODCA

DRACI V PYRRHII



Pieskoleti

Opis: bledozlaté alebo biele šupiny odtieňa púštneho piesku,

chvost s jedovatým hrotom, rozštiepený čierny jazyk.

Schopnosti: bez vody môže prežiť dlhý čas, nepriateľa vie

bodnúť špičkou chvosta tak, ako škorpióny, maskujú saza

hrabaním sa do púštneho piesku, chrlia oheň.

Kráľovná: po smrti kráľovnej Oázy sa kmeň rozdelil v boji

o trón medzi tri súperky: sestry Páľavu, Jasavu a Plamienku.

Spojenci: Páľava bojuje po boku neboletov a bahnoletov,

J a s a v a sa spojila s moroletmi a Plamienka má podporuväč

šiny pieskoletov a ľadoletov.


Bahnoleti

Opis: hrubé, obrnené hnedé šupiny, niekedy s jantárovými

a zlatými podšupinami, veľká, plochá hlava s nozdrami na

hornej strane ňufáka.

Schopnosti: vedia chrliť oheň (ak sú dostatočne zahriati),

až na hodinu zadržať dych a splynúť s prostredím veľkých

močiarov. Zvyčajne sú veľmi silní.

Kráľovná: kráľovná Blatana.

Spojenci: vo veľkej vojne momentálne stoja po boku Páľavy

a neboletov.


Neboleti

Opis: červenozlaté alebo oranžové šupiny, obrovské krídla.

Schopnosti: udatní bojovníci a letci, vedia chrliť oheň.

Kráľovná: kráľovná Šarlota.

Spojenci: vo veľkej vojne momentálne stoja po boku Páľavy

a bahnoletov.


Moroleti

Opis: modré, zelené alebo akvamarínové šupiny, medzi

prstami majú plávacie blany, žiabre na krku, svetielkujúce

pásy na chvoste, hlave a podrušku.

Schopnosti: vedia dýchať pod vodou, vidia v tme, jediným

švihom hrubého chvosta vytvárajú veľké vlny, súvynikajú

ci plavci.

Kráľovná: kráľovná Korala.

Spojenci: vo veľkej vojne sú momentálne na strane Jasavy.


Ľadoleti

Opis: strieborné šupiny odtieňa mesiaca alebobledomodrého odtieňa ľadu, pílkovité drápy pre lepší pohyb na ľade,

rozštiepený modrý jazyk, koniec chvosta zúžený ako bič.

Schopnosti: vydržia aj pri teplotách pod nulou, neprekáža im jasné svetlo a majú smrtiaci mrazivý dych. Kráľovná: kráľovná Moréna. Spojenci: vo veľkej vojne momentálne stoja po bokuPlamienky a väčšiny pieskoletov.


Dažďoleti

Opis: ich šupiny neustále menia farbu, zvyčajne žiariapes

trými farbami ako exotické vtáky, chápavý chvost.

Schopnosti: dokážu meniť farbu šupín tak, aby splývali

s prostredím, žiadne prirodzené zbrane nie sú známe.

Kráľovná: kráľovná Nádhera.

Spojenci: nebojujú vo veľkej vojne.


Nocoleti

Opis: fialovočierne šupiny a strieborné šupiny roztrúsené

po spodnej strane krídel, ktoré pripomínajú nočnú oblohu

posiatu hviezdami, rozoklaný čierny jazyk.

Schopnosti: dokážu vydychovať oheň, stratiť sa v tieňoch, čítať myšlienky a predpovedať budúcnosť. Kráľovná: Jej meno je prísne strážené tajomstvo. Spojenci: priveľmi tajomní a mocní, aby sa zúčastnili vojny.

PROROCTVO

O DRÁČIKOCH

Keď vojna potrvá dlhých dvadsať liet...

vtedy prídu dráčiky.

Keď krv a slzy budú potokom tiecť,

vtedy prídu dráčiky.

Nájdi temnomodré vajce moroleta.

Potom krídla noci samy nájdu si ťa.

Najväčšie vajce z ostrého vrcholu,

perute oblohy dá ti do daru.

Krídla Zeme hľadaj v klzkom močiari,

vajce dračej krvi sa tam objaví.

Aby ho nenašli kráľovné – sokyne,

vajce pieskoleta je dobre ukryté.

Z troch kráľovien, čo horia, blčia, planú,

dve umrú a tretia utŕži ranu.

Pred osudom na kolená padnúť musí,

až potom moc krídel ohnivých okúsi.

Päť dráčikov sa vyliahne za najjasnejšej noci,

päť drakov sa narodí a ukončí boje moci.

Temnota sa dvíha, no svetla jas sa zrodí zas.

Tak prichádzajú dráčiky a s nimi lepší čas.

PROLÓG

V

zúrivej búrke sa ukrýval drak.

Tmavé oblaky ožiaril blesk. Hvitur si v letkupritlačil k telu krehký náklad. Ak sa mu podarí dostať cez hory,

bude v bezpečí. Z paláca neboletov unikol nepozorovane

a tajná jaskyňa bola už veľmi blízko.

Ale zdola ho už sledovali oči čierne ako obsidián.

Zlatisto bledé šupiny dračice sa na skalnej rímse leskli ako obzor na púšti. Privretými očami pozorovala trblietavý lesk strieborných krídel vysoko v oblakoch.

Švihla chvostom a dvaja ďalší draci vzlietli za ňou do srdca búrky. Od neďalekých hôr sa odrazila ozvenaprenikavého škriekania, keď zaborili pazúry do ľadoleta bledého ako mesiac.

„Zviažte mu tlamu,“ prikázala dračica, keď vojaci hodili Hvitura na klzkú mokrú rímsu pred ňou. Hvitur sa užnadychoval a chystal sa zaútočiť. „Rýchlo!“

Jeden z vojakov schmatol reťaz z kopy tlejúcich uhlíkov

a obtočil ju Hviturovi okolo tlamy. Ozvalo sa zasyčanie

a vzduchom sa niesol pach spálených šupín. Hvitur tlmene

zastonal.

„Neskoro.“ Dračica pieskovej farby šľahala rozštiepeným

jazykom.

„Už na nás svoj smrtiaci ľadový dych nevyšľahneš, ľadolet.“

„Toto mal pri sebe, kráľovná Žiarava,“ povedal jeden vojak

a podal jej dračie vajce.

Žiarava pozrela na vajce cez závoj dažďa.

„To nie je ľadoletské vajce,“ zasyčala. „Ukradol si ho zpaláca neboletov.“

Ľadolet pred jej pohľadom neuhol. Od miesta, kde sažeravé reťaze dotýkali ľadovochladných nebeských šupín sa

šírila syčiaca para.

„Myslíš si, že ťa pri úteku nikto nespozoroval?“ opýtala

sa Žiarava. „Moja neboletská spojka nie je hlúpa. Kráľovná

Šarlota vie o všetkom, čo sa v jej kráľovstve udeje. Jejhliadka spozorovala, ako sa z paláca vykráda nejaký zlodejský

ľadolet, a mne sa zazdalo, že menšia naháňačka okorení

našu nudnú návštevu.“

Žiarava priblížila veľké vajce k jasu ohňa a pomaly ho

otočila. Pod bledým hladkým povrchom presvitalo niečo

červené a zlaté.

„Áno, to je vajce neboleta, ktorý sa čoskoro vyliahne,“

povedala Žiarava. „Prečo by ma moja sestra posielalakradnúť neboletského dráčika? Plamienka nenávidí všetkých

drakov, ktorí sú mladší a krajší ako ona.“ Na chvíľu sazamyslela, a na rímsu okolo nich vytrvalo bubnoval dážď.

„Iba ak... Zajtra je najjasnejšia noc...“ Švihla chvostom ako


21

škorpión – jedovatý hrot sa mihol len pár centimetrov pred

Hviturovými očami. „Ty nie si v Plamienkinej armáde, však?

Si jeden z tých úbohých podzemných mierových štváčov.“

„Mierové drápy?“ začudoval sa jeden z vojakov.

„Chcete povedať, že sú skutoční?“

Žiarava si odfŕkla. „Zopár červov, čo plačú nad troškou krvi. Zložte mu tú reťaz. Nemôže nás zamraziť, kým sa mu neschladia šupiny.“

Vojaci poslúchli a obria dračica sa nahla k svojmuzajatcovi. „Povedz mi, ľadolet, naozaj veríš tomuchvastúnskemu nocoletskému proroctvu?“

„Nezomrelo predsa kvôli vašej vojne už priveľa drakov?“ zavrčal Hvitur a papuľou mu šklbalo od bolesti. „Pyrrhia trpí už dvanásť rokov. Proroctvo hovorí...“

„To ma nezaujíma. Žiadne proroctvo nebude rozhodovať o mojom osude,“ prerušila ho Žiarava.

„Čas mojej smrti nebude závisieť od nejakých slov alebo malých dráčikov, ani mi nerozkážu komu sa pokloním. Mier nastane až vtedy, keď budú moje sestry mŕtve a ja sa stanem kráľovnou pieskoletov.“ Jej jedovatý chvost sapriblížil k striebornému drakovi.

Hviturove šupiny zmáčal dážď. Zdvihol k nej oči.

„Dráčikovia prídu, či sa ti to páči, alebo nie. Onirozhodnú, kto by mal byť pieskoletskou kráľovnou.“

„Skutočne?“ Žiarava cúvla a zľahka točila vajcom vo

svojich pazúroch. V usmievajúcej sa tlame jej kmital roz­

štiepený jazyk. „Ľadolet, takže toto vajce je súčasťou vášho

hlúpeho proroctva?“

Hvitur stuhol.


22

Žiarava jedným dlhým pazúrom poklopkala na škru­ pinku. „Haló?“ zvolala. „Je tam dráčik osudu? Si pripravený vykľuvať sa a skončiť túto veľkú zlú vojnu?“

„Nechaj ho tak,“ vyrazil zo seba Hvitur.

„Povedz mi,“ ozvala sa zasa Žiarava, „čo sa stane stvojím vzácnym proroctvom, ak sa jeden z piatich dráčikovnikdy nevyliahne?“

„To by si predsa neurobila,“ priškrteným hlasomodpovedal Hvitur. „Dračiemu vajcu by nikto neublížil.“ Zúfalo hľadel na jej pazúry.

„Ani najväčšie vajce neboleta ti nepomôže spasiť svet,“ pokračovala Žiarava. „Taký smutný, dojímavý príbeh.“

Začala si prehadzovať vajce medzi pazúrmi. „To asiznamená, že s touto strašne dôležitou vecičkou by sa malozaobchádzal veľmi opatrne... ahaho!“

Žiarava predstierala, že sa jej mokré vajce vyšmyklo z pazúrov... a nechala ho prepadnúť cez skalnú rímsu dole

do temnoty.

„Nie!“ zvrieskol Hvitur. Odstrčil od seba oboch vojakov

a rútil sa k útesu. Žiarava ho pazúrmi schmatla za krk, skôr

než sa stihol vrhnúť za vajcom.

„A je po proroctve,“ zaškerila sa. „Aj po vašom úbohom

hnutí.“

„Si netvor,“ ľadolet zasipel a zmietal sa v jej zovretí. Hlas

sa mu od zúfalstva lámal.

„Nikdy sa nevzdáme. Dráčikovia prídu a skončia s touto

vojnou.“

Žiarava sa k nemu naklonila a zasyčala mu priamo do

ucha. „Aj keby to tak bolo, pre teba to už bude neskoro.“ Jej


23

pazúry sa mu zaťali do krídel a roztrhali ich na kusy.Hvi

tur jačal od bolesti, až kým mu jediným bleskurýchlympo

hybom nezabodla jedovatý hrot svojho chvosta do lebky

a neprehodila jeho dlhé strieborné telo cez okraj rímsy.

Hviturov rev zanikol dávno pred tým, než sa odokoli

tých hôr odrazila ozvena dopadu mŕtveho tela na skaly.

Žiarava uprela oči na svojich vojakov. „Výborne,“ pove­

dala. „Teraz by sme už o tom hlúpom proroctve nemali po­

čuť ani slova.“ Natiahla si pazúry, aby z nich dážď zmyl

lesklú dračiu krv. „Poletíme a nájdeme si nejakú ďalšiuko

risť.“

Trojica drakov roztiahla krídla a zdvihla sa k temným

mrakom.

Po chvíli sa hlboko dolu cez balvany predrala veľkádra

čica farby zapadajúceho slnka. Odstrčila jeho chvost, spod

neho zodvihla úlomok škrupinky a vrátila sa dojaskynné

ho bludiska pod útesom.

Bola taká veľká, že sa jej krídla šúchali o kamenné steny.

Tmavú chodbu do hlbín hory si osvetľovala plamenným

dychom.

„Som s Mierovými drápmi,“ odkiaľsi z tieňa zasipel hlas.

„Poštolka? Si to ty?“

„Očakávame ohnivé krídla,“ odpovedala červenádrači

ca. Z bočnej jaskyne sa vynoril modrozelený morolet aPoš

tolka k jeho nohám hodila škrupinku. „Niežeby nám to na

niečo bolo,“ dodala. „Hvitur je mŕtvy.“

Morolet zízal na škrupinku. „Ale... neboletské vajce...“

„Rozbité,“ povedala. „Zničené. Je po všetkom, Pavúčiar.“

„To nie je možné,“ neveril. „Zajtra bude najjasnejšia noc.


24

Všetky tri mesiace budú v splne, prvýkrát za sto rokov.Dráčikovia z proroctva sa zajtra musia vyliahnuť.“

„Jeden z nich je už po smrti,“ povedala Poštolka.

Oči jej horeli od zlosti. „Vedela som, že som to neboletské vajce mala ukradnúť ja sama. Poznám predsa Nebeskékráľovstvo. Druhýkrát by ma nedolapili.“

Pavúčiar sa zamračil a pazúrom sa poškriabal požiabrach na krku. „Aj Sadzička je mŕtva.“

„Sadzička?“ Poštolke z nozdier vyšľahol ďalší plameň. „Ako to?“

„Cestou sem uviazla v boji medzi jednotkamiPlamienky a Jasavy. Podarilo sa im dopraviť červené bahnoletské vajce až sem, ale potom podľahla zraneniam.“

„Takže o tie krpaté červy sa musíme postarať len ty, ja a Duniak,“ zaškriekala Poštolka.

„Kvôli proroctvu, ktoré sa nikdy nenaplní. Poďme tie prekliate vajcia hneď rozbiť, a bude to. Zmizneme eštepredtým, než sa Mierové drápy vrátia po dráčikov.“

„Nie!“ zasipel Pavúčiar. „Najdôležitejšie zo všetkého je udržať dráčikov živých osem rokov. Ale ak pri tom nechceš byť...“

„Čuš,“ okríkla ho Poštolka. „Som najmocnejší drak v Mierových drápoch. Potrebujete ma. Nezáleží na tom, čo si myslím o odporných malých dráčikoch.“ Pozrela sa na škrupinku, ktorá ležala na zemi, a trochu vyľakane sipošúchala dlane. „Aj keď som si myslela, že aspoň jeden z nich bude nebolet.“

„Zoženiem piateho dráčika.“ Pavúčiar sa okolo nej pre­ šmykol a jeho šupiny sa šuchli o stenu.

„Teraz nemôžeš ísť do Nebeského kráľovstva, ty trdlo,“

protestovala Poštolka. „Liaheň budú strážiť ako oko v hlave.“

„Tak to vajce zoženiem niekde inde,“ namrzene odsekol

Pavúčiar. „Dažďoleti svoje vajcia ani nepočítajú. Môžemjedno uchmatnúť z dažďového lesa a nikto si to ani nevšimne.“

„Horší nápad už nemáš?“ opýtala sa Poštolka a striasla

sa. „Dažďoleti sú chudáci. K neboletom majú ďaleko.“

„Niečo predsa musíme urobiť,“ povedal Pavúčiar asyčiac chvostom zmietol škrupinky k stene.

„Za osem rokov si Mierové drápy prídu po piatichdráčikov. Proroctvo hovorí o piatich a my ho splníme za každú

cenu.“



Prvá časť

Pod horou



29

PRVÁ KAPITOLA

O šesť rokov

H

liniak si o sebe nemyslel, že práve on je ten drak, ktorý

naplní veľký hrdinský osud, ale chcel ním byť. Chcel

byť veľkým spasiteľom dračieho sveta, majestátny astatočný. Chcel dokázať všetky tie úžasné skutky, ktoré od neho

očakávali. Chcel spoznať svet, prísť na to, čo je v ňom zlé,

a napraviť to.

Nebol však hrdina. Neoplýval žiadnymi bájnymischopnosťami. Spánok mal radšej ako učenie a pri cvičnýchlovoch v jaskyniach sa mu vždy strácali kurčatá, lebo viac

pozornosti venoval svojim priateľom než pierkam.

Boj mu išiel celkom dobre. Ibaže „celkom dobre“nestačilo na to, aby zastavil vojnu a zachránil dračie kmene.Potreboval byť výnimočný. Bol najväčším dráčikom, a tak sa od

neho očakávalo, že bude najdrsnejší a pôjde z neho najväčší

strach.

Opatrovatelia chceli, aby bol hrozivo nebezpečný. A Hliniak si pripadal nebezpečný asi ako karfiol.

„Boj!“ vyštekla dračica a šmarila ho cez jaskyňu. Hliniak

sa odrazil od skalnej steny a zdvihol sa na nohy. Snažil sa

roztiahnuť krídla hlinenej farby, aby udržal rovnováhu.

Uhol až vtedy, keď ho po tvári škrabli červené pazúry.

„No tak,“ zavrčala červená dračica. „Nebuď v úzadí.Musíš byť nemilosrdný. Objav v sebe zabijaka a pusti ho von.“

„Snažím sa!“ odpovedal Hliniak. „Možno, keby sme na chvíľu prestali a porozprávali sa o tom...“

Opäť sa naňho vrhla. „Predstieraj výpad doľava! Zvrtni sa doprava! Použi oheň!“ Hliniak sa pokúsil dostať sa pod jej krídlo a zasiahnuť ju zdola, ale, samozrejme, hodil sa zlým smerom. Drápom ho pritlačila k zemi, takže zaskučal od bolesti.

„TO MALO BYŤ DOĽAVA, TY NEMEHLO?“ skríklanaňho Poštolka. „Sú všetci bahnoleti takí hlúpi? ALEBO SI LEN HLUCHÝ?“

Keď budeš na mňa takto kričať, tak aj budem, pomyslel si Hliniak. Neboletka zdvihla svoj pazúr a Hliniak vycúval dozadu.

„Nepoznám iných bahnoletov,“ bránil sa a oblízal siboľavé pazúry. „Isteže. No možno by sme mohli skúsiť boj bez všetkého toho kriku a...“ zmĺkol. Začul známe zasyčanie, ktoré sa vždy ozývalo pred Poštolkiným plamenným úto­ kom.

Hlavu si zakryl krídlami, stiahol dlhý krk a prevalil sa do bludiska kvapľov v kúte jaskyne. Do skál navôkol narážali plamene a oblizovali mu špičku chvosta.

„Zbabelec!“ zrevala staršia dračica a rozdrvila jeden z kamenných stĺpov. Hliniak si zakryl oči pred spŕškou

31

čiernych kamienkov a takmer okamžite zacítil, ako mu dup­

la na chvost.

„AU!“ zajačal. „Hovorili ste, že po chvoste sa nedupe!“

Chytil sa najvyššieho kvapľa a vyškriabal sa naň. Vyčítavo

odtiaľ pozeral na obrovského červeného draka.

„Som tvoja učiteľka,“ zaškerila sa Poštolka. „Ja môžem

všetko. Zlez dolu a bojuj ako nebolet.“ Ale ja nie som nebolet,

pomyslel si Hliniak vzdorovito. Som bahnolet! Nepáči sa mi

niečo podpaľovať ani metať sa v kruhu a hrýzť ostatných drakov

do krku. Ešte ho boleli zuby, keď sa zahryzol doPoštolki

ných šupín, tvrdých ako drahokamy.

„Nemôžem bojovať proti niekomu inému?“ opýtal sa.

„V tom som oveľa lepší.“ Ostatní dráčikovia boli podobne

veľkí a konali férovo (aspoň väčšinou). Zápasy s nimi ho

vlastne celkom bavili. Keď sa na neho pozerala Poštolka,

nikdy nič nevyhral; príliš ho znervózňovala.

„Ale? A akého protivníka by si chcel? Zakrpatenú

pieskoletku alebo lenivú dažďoletku?“ opýtala sa Poštolka.

„Som si istá, že v bitke si budeš môcť vyberať.“ Chvost pálil

ako uhlíky, keď ním šľahala z boka na bok.

„Slavena nie je lenivá,“ ohradil sa Hliniak lojálne.

„Iba nemá nadanie na boj, to je všetko. Pavúčiar hovorí,

že v dažďovom lese nie je o čo bojovať, lebo dažďoleti majú

toľko potravy, koľko len chcú. Preto vraj ešte nevstúpili do

vojny. Žiadna zo súperiacich kráľovien aj tak nechce mať

v armáde dažďoleta. Hovorí sa, že...“

„PRESTAŇ TÁRAŤ A POĎ SEM!“ zahučala Poštolka.

Zdvihla sa na zadných nohách a roztiahla krídla, takžezra

zu vyzerala trikrát väčšia.

Hliniak sa s poplašným zajačaním pokúsil preskočiť na

vedľajší kvapeľ, ale krídla sa mu rozvinuli príliš pomaly

a on doň nemotorne vrazil. Hrabol pazúrmi do drsnej skaly,

až lietali iskry, a zavyl od bolesti, keď Poštolka strčila hlavu

medzi kvaple, chytila mu chvost do zubov a vytiahla ho na

otvorené priestranstvo.

Pazúrmi mu stisla krk a zasyčala mu do ucha.

„Kde je ten krvilačný malý netvor, ktorého som videla,

keď si sa vyliahol? Takého draka potrebujeme do proroctva.“

„Chŕŕŕ,“ zachrčal Hliniak a zašmátral pazúrmi v jejzovretí. Cítil, ako ho v šupinách škriabu čudné jazvy odpopálenín na jej dlaniach. Takto vždy končil boj s Poštolkou –

Hliniak upadol do mdlôb a ešte niekoľko dní ho bolelo celé

telo, alebo kríval. Bráň sa, pomyslel si. Rozbesni sa! Urobniečo! Hoci bol z dráčikov najväčší, ešte stále mu chýbal rok do

dosiahnutia plnej veľkosti.

Pokúšal sa v sebe vzbudiť zúrivosť, ktorá by mupomohla, ale v hlave mu lietala jediná myšlienka: Rýchlo sa toskončí a ja si potom dám večeru. No takto hrdinovia neuvažujú.

Zrazu Poštolka zrevala a pustila ho. Hliniak sťažka žuchol

na zem a nad hlavou sa mu prehnali plamene.

Červená dračica sa prudko otočila. Za ňou stála mladá

moroletka Tsunami a zhlboka odfukovala. Medzi ostrými

bielymi zubami jej uviazla šupina červenozlatého odtieňa.

Tsunami ju vypľula a očami prepichla ich učiteľku.

„Prestaňte šikanovať Hliniaka,“ zavrčala, „lebo vás zasa

pohryziem.“ Jej tmavomodré šupiny sa v svetle fakle leskli

ako kobaltové sklo. Žiabre sa jej chveli na dlhom krku ako

vždy, keď sa rozčúlila.

Poštolka si sadla a zdvihla si chvost pred oči, aby siprezrela uhryznutie. Na Tsunami vycerila zuby. „No nie si ty

ľúbezná, keď tak ochraňuješ draka, ktorý sa ťa pokúsilzabiť, keď si bola ešte vo vajci?“

„Našťastie ste boli pri tom, vy, veľkí draci, aby ste nám

zachránili život,“ odvetila Tsunami, „a my si to,samozrejme, vážime, lebo o tom počúvame v jednom kuse.“ Obišla

Poštolku, aby sa postavila medzi ňu a Hliniaka.

Hliniak sa mykol. Túto historku neznášal. Nechápal to.

Nikdy nechcel ublížiť ostatným dráčikom. Tak prečo pri

liahnutí napadol ich vajcia? Naozaj má v sebe zabijackeho

netvora?

Ostatní opatrovatelia, Pavúčiar a Duniak, hovorili, že

počas liahnutia bol neovládateľne divoký, a že ho museli

hodiť do rieky, aby pred ním ochránili ostatné vajcia.Poštolka chcela, aby v sebe toho netvora znova objavil a použil

ho v boji, ale on sa bál, že keby to urobil, sám seba bynenávidel a ostatní tiež. Už len pomyslenie na to, čo takmervyviedol svojim priateľom, z neho vysávalo všetok oheň.

Nijako zvlášť netúžil po tom, aby sa z neho stal bezohľadný stroj na zabíjanie, aj keď práve to by Poštolkapovažovala za pokrok.

Možno to však bol jediný spôsob, ako naplniť proroctvo.

„Dobre,“ prezieravo povedala Poštolka. „Tu sme aj tak

skončili. Zapíšem ti do zvitku ďalší neúspech, bahnolet.“

Do vzduchu vyfŕkla malý plameň, otočila sa a vyšla

z jaskyne.

Hliniak padol na zem, len čo jej červený chvost zmizol

z dohľadu. Mal pocit, akoby ho všetky šupiny štípali odpobr />

34

pálenín. „Zajtra na tréningu sa k tebe bude správaťpríšerne,“ povedal Tsunami.

„To hádam nie,“ ironicky si povzdychla mladá dračica. „Ešte som nezažila, aby sa Poštolka správala príšerne! To si u nej vôbec neviem predstaviť!“

„Au,“ zaúpel Hliniak. „Nerozosmievaj ma. Asi mámzlomené rebrá.“

„Nemáš,“ povedala Tsunami a ňufákom ho ďobla do bo­ ku. „Dračie kosti sú tvrdé takmer ako diamanty. Si vporiadku. Vstaň a skoč do rieky.“

„Nie!“ Hliniak si zaboril hlavu pod krídlo. „Je prílišstudená!“

„Skoč do rieky“ bol Tsunamin liek na všetko.

Nudíš sa? Bolia ťa kosti? Máš suché šupiny? Mozog za­ hltený dejinami vojen? „Skoč do rieky!“ vykríkla,kedykoľvek sa niekto z dráčikov posťažoval. Rozhodne nebrala do úvahy, že je jediná, ktorá dokáže dýchať pod vodou, alebo že väčšina ostatných dračích kmeňov neznáša mokro.

Hliniakovi mokro neprekážalo, ale nemal rád zimu a podzemná rieka, ktorá pretekala ich jaskynnýmdomovom, bola vždy mrazivo studená.

„No tak, hýb sa,“ prikázala mu Tsunami a prednými pazúrmi ho chytila za chvost, aby ho odtiahla k rieke. „Tam ti bude lepšie!“

„Tak to teda nebude!“ ohradil sa Hliniak a nohamihrabal po hladkých kameňoch, aby ju zastavil.

„Bude mi zima! Prestaň! Zmizni! Ááá!“

Tsunami ho hodila do ľadovej vody a jeho protesty sa

rozplynuli v roji bublín.


35

Keď sa vynoril, Tsunami splývala vedľa neho, ponárala

si hlavu pod hladinu a striekala si vodu na šupiny akokrásna prerastená ryba. Hliniak si pri nej pripadal akonemotorná hnedá machuľa.

Dočvachtal sa na plytčinu a ľahol si na zatopenú skalnú

rímsu. Hlavu si položil na breh. Nepriznal to nahlas, ale

Tsunami mala pravdu: vo vode ho popáleniny apomliaždeniny tak veľmi neboleli. Prúd pomáhal odplavovaťkamenný prach, ktorý sa mu zachytil medzi suchými šupinami.

No aj tak bola voda príliš studená. Hliniak zarylpazúrom do skaly pred sebou. Prečo tu nemôže byť aspoňtrochu bahna?

„Poštolka bude jedného dňa ľutovať, keď sa stanemkráľovnou moroletov,“ vyhlásila Tsunami, pričom stále plávala v úzkom kanáli sem a tam.

„Ja som si myslel, že o kráľovnin trón sa môžu uchádzať len jej dcéry,“ povedal Hliniak. Tsunami plávala takrýchlo! Želal si, aby aj on mal medzi pazúrmi plávacie blany, na krku žiabre a taký hrubý chvost ako ona. Jednýmsilným šľahnutím dokázala vyšplechnúť skoro všetku vodu z rieky.

„Možno je kráľovná moroletov moja matka, a ja somstratená princezná,“ odpovedala. „Ako v tom príbehu.“

Všetky vedomosti dráčikov pochádzali zo zvitkov, ktoré získali Mierové drápy. Ich najobľúbenejší sa volal „Stratená princezná“. Bola to báj o zmiznutej moroletskej princeznej, ktorej rodina pri pátraní obrátila naruby celý oceán.Napokon cestu domov našla, rodičia ju privítali s radostneroztvorenými krídlami a vystrojili jej hostinu.

36

Hliniak vždy preskakoval dobrodružstvá, opísané vprí

behoch. Najviac sa mu páčil koniec: šťastná matka a šťastný

otec. A hostina.

To tiež znelo skvelo.

„Zaujímalo by ma, akí sú moji rodičia,“ povedal.

„Mňa by zaujímalo, či je niekto z našich rodičov nažive,“

hlesla Tsunami.

Hliniakovi sa o tom nechcelo premýšľať. Vedel, že draci

hynú vo vojne každý deň – Poštolka a Pavúčiar imprináša

li správy o krvavých bitkách, spálenej zemi a horiacichko

pách dračích tiel. Musel však veriť, že jeho rodičia sú stále

v bezpečí. „Myslíš si, že sa im za nami niekedy cnie?“

„Určite.“ Tsunami naňho chvostom strekla spŕšku vody.

„Stavím sa, že tí moji boli celí bez seba, keď im Pavúčiar

ukradol moje vajce. Ako v tom príbehu.“

„A moji obrátili hore nohami celý močiar,“ povedalHli

niak. Všetci si od útleho veku predstavovali, ako po nich

rodičia zúfalo pátrajú. Hliniakovi sa páčila predstava, že ho

niekto tam vonku stále hľadá... že niekomu chýba a chcel

by ho späť.

Tsunami sa prekopŕcla na chrbát a priesvitnýmizelený

mi očami pozrela ku kamennému stropu. „Mierové drápy

vedia, čo robia,“ trpko sa uškrnula. „Tu dolu nás nikdy ni­

kto nenájde.“

Chvíľu počúvali čľapot rieky a praskanie fakieľ.

„Nezostaneme v podzemí navždy,“ podotkol Hliniak,

aby ju upokojil. „Ak Mierové drápy chcú, aby sme zastavili

túto vojnu, raz nás budú musieť pustiť.“ Zadumane sapo

škriabal za uchom. „Hviezdoplav hovorí, že už len dva

roky.“ Ďalšie dva roky urážok a útokov. Postačí, keď ichnejako prečká. „Potom budeme môcť ísť domov a zjesť toľko

kráv, koľko budeme chcieť.“

„Najskôr zachránime svet,“ opravila ho Tsunami. „A až

potom pôjdeme domov.“

„Jasné,“ súhlasil Hliniak. O tom, ako zachráni svet, mal

len hmlisté predstavy. Podľa všetkého, všetci si mysleli, že na

to prídu dráčikovia práve vtedy, keď nastane pravá chvíľa.

Hliniak sa vyškriabal z rieky. Premáčané krídla ho ťažili.

Dovliekol sa k stene a roztiahol si ich pred jednou z fakieľ,

zaklonil hlavu a snažil sa zohriať. Na šupinách pocítilslabučké teplo.

„Iba ak..,“ povedala Tsunami.

Hliniak naklonil hlavu, aby sa na ňu pozrel.

„Iba ak čo?“

„Iba ak by sme odišli skôr,“ dopovedala, prevalila sa na brucho a jediným ladným pohybom sa vymrštila na breh.

„Odišli?“ vystrašene zopakoval Hliniak. „Ako? Sami?“

„A prečo nie?“ opýtala sa. „Ak sa nám podarí nájsťvýchod, prečo by sme mali čakať ďalšie dva roky? Ja sompriravená zachrániť svet hneď teraz, ty nie?“

Hliniak si nebol istý, či vôbec niekedy bude pripravený zachraňovať svet. Myslel si, že im Mierové drápy povedia, čo treba urobiť. Iba ich opatrovatelia – Poštolka, Pavúčiar a Duniak – vedeli, kde sú dráčikovia skrytí, ale vo svete pôsobila celá sieť Mierových drápov, ktorá sa pripravovala naplniť proroctvo.

„Sami nemôžeme zastaviť vojnu,“ povedal.

„Nevedeli by sme, ako na to.“

38

Tsunami podráždene mávla krídlami a postriekala ho

studenými kvapkami. „Samozrejme, že ju môžeme zastaviť

sami,“ odporovala. „To je predsa hlavný zmysel tohopro

roctva.“

„Možno o dva roky,“ povedal Hliniak. Dovtedy azda v sebe

objavím svoju nebezpečnú stránku. Potom možno budem ten

neľútostný bojovník, ktorého zo mňa chce mať Poštolka.

„Možno aj skôr,“ trvala na svojom Tsunami.

„Len o tom skús trochu porozmýšľať, dobre?“

Prestúpil z nohy na nohu. „Dobre. Popremýšľam o tom.“

Takto sa aspoň nebudeme hádať. Tsunami nahla hlavu na

bok. „Počujem večeru!“ Z chodby za nimi sa rozliehalo

tlmené, vystrašené bučanie. Veselo ďobla do Hliniaka.

„Dáme si preteky do siene!“ Otočila sa a odbehla, ani

nečakala na odpoveď.

Svetlo fakieľ v tréningovej jaskyni sa Hliniakovi zdalo

matnejšie a spod šupín mu presakovala studená voda.Zlo

žil si krídla a chvost si ošúchal troskami rozdrvenéhoskal

ného stĺpu.

Tsunami je blázon. Pätica dráčikov nebola pripravenáza

staviť vojnu. Sami by v nebezpečnom svete ani nedokázali

prežiť. Možno je Tsunami statočná a húževnatá ako správna

hrdinka, ale Slnečnica, Slavena a Hviezdoplav... Hliniak si

spomenul na všetky veci, ktoré by im mohli ublížiť, a aby ich

ochránil, dal by im aj svoje vlastné šupiny, drápy a zuby.

Navyše, z jaskyne nebolo úniku. O to sa postaraliMiero

vé drápy.

Aj tak uvažoval nad tým, aké by to bolo, keby sa vybral

domov hneď teraz, a nie až o dva roky. Nikdy nepoznal nič iné, len tieto jaskyne, v ktorých sa vyliahol, ale častokrát si nadzemný svet aspoň predstavoval. Vrátil by sa do mo­ čiarov, do mokradí, k celému kmeňu bahnoletov, ktorívyzerajú a myslia tak ako on... k svojim rodičom, nech sú

kýmkoľvek...

Čo ak sa im to podarí?

Čo ak dráčikovia dokážu utiect, prežiť a zachrániť svet...

podľa seba?

DRUHÁ KAPITOLA

H

liniak chvostom zmietol zvyšky večere do rieky.Prúžkované biele kosti odplávali dole prúdom. Po obvode

veľkej centrálnej jaskyne sa mihotali ohne. Nad hlavou sa

otváral rozľahlý priestor s kvapľami, čo pripomínali obrie

zuby. Jaskynná klenba bola dosť veľká, aby sa do nejzmestilo šesť urastených drakov s roztiahnutými krídlami. Pri

jednej stene pretekala podzemná rieka, bublala a zurčala si

sama pre seba, akoby plánovala svoj vlastný únik. Hliniak

sa pozrel na dve malé spacie jaskyne – momentálneprázdne –, ktoré sem ústili, a keď upratoval, uvažoval, kam zmizli

ostatní dráčikovia.

„HA!“ zajačal za ním hlas. Hliniak sa mykol a hlavu si zakryl krídlami.

„Čo som vyviedol?“ zakňučal. „Ospravedlňujem sa! Bola to nehoda! A ak ide o tú kravu navyše, Duniak hovoril, že si ju môžem zobrať, lebo Pavúčiar príde neskoro, ale ospra­ vedlňujem sa a zajtra môžem zostať bez večere!“

Do chrbta medzi krídla ho štuchol malý ňufák.

„Upokoj sa, hlupáčik,“ povedala Slnečnica. „To nebolo

pre teba.“

„Ach.“ Hliniak sa vystrel a obrátil sa k najmenšiemu

a poslednému vyliahnutému dráčikovi. Práve jej v tlame

zmizol chvost nejakej bledej jašteričky. Zazubila sa naňho.

„To bol môj divoký lovecký pokrik,“ vysvetlila. „Páčil sa ti? Však bol strašidelný?“

„No, rozhodne ma prekvapil,“ odpovedal. „Zasajašteričky? Čo je zlé na kravách?“

„Fuj. Sú príliš ťažké,“ povedala. „Vyzeráš strašne vážne.“

„Len premýšľam.“ Bol rád, že Poštolka a Duniak nevedia čítať myšlienky tak, ako to vedia nocoleti. Počas večerenedokázal vypudiť z hlavy predstavu o úteku.

Zdvihol krídlo a Slnečnica sa usadila tesne pri ňom.Cítil, ako z jej zlatých šupín sála teplo. Slnečnica bola priveľmi malá a nemala správnu farbu – bola žltohnedá a niepieskovobledá ako väčšina pieskoletov –, ale aspoň vyžarovala teplo tak, ako zvyšok jej kmeňa.

„Duniak hovoril, že by sme sa mali hodinu predspánkom ešte učiť,“ povedala „Ostatní sú už v študovni.“

Ten dokaličený drak, čo ich učil, ako prežiť vo voľnejprírode, bol pieskolet rovnako ako Slnečnica... tedaviac­menej. Na najmenšom dráčikovi nebolo čosi úplne v poriadku. Nielenže mala príliš zlatisté šupiny, ale oči malašedozelené, namiesto lesklo čiernych. A najhoršie bolo, že jej chvost sa končil obyčajnou špičkou ako chvosty väčšiny dračích kmeňov a nie jedovatým bodcom, ktorý bolnajnebezpečnejšou zbraňou pieskoletov. Poštolka často hovorievala, že Slnečnica bola dokonale neškodná... a načo je neškodný drak? Jej vajce však zodpovedalo pokynom z proroctva, či už sa to Mierovým drápom páčilo, alebo nie. V proroctve nebolo asi nič o dažďoletoch. Všetci dráčikovia počuli –veľakrát! – o tom, že Slavena je náhrada na poslednú chvíľu za rozbité neboletské vajce. Poštolka a Duniak ju označili za omyl a často na ňu vrčali.

Nikto netušil, či proroctvo môže naplniť aj dažďoletnamiesto neboleta, ale vzhľadom na to, čo Hliniak vedel oneboletoch, bol veľmi rád, že tu v podzemí majú Slavenu, a nie

ďalšiu nadurdenú Poštolku s ohnivým dychom. Okrem to­

ho, ak niekto nenaplní proroctvo, bude to najskôr on a nie

Slavena.

„Tak poď,“ povedala Slnečnica a pleskla ho chvostom.

Vykročil za ňou cez centrálnu jaskyňu.

Kľukaté kamenné chodby sa rozchádzali štyrmismermi: jedna k tréningovej jaskyni, jedna k jaskyniopatrovateľov, jedna do študijnej jaskyne a posledná do vonkajšieho

sveta. Tá bola zatarasená balvanom takým veľkým, že s ním

žiadny z dráčikov nedokázal pohnúť.

Hliniak sa cestou okolo neho zastavil a zatlačil dokameňa ramenom. Vždy, keď tam neboli veľkí draci, sa pokúšal

odvaliť ho. Možnože nie oveľa, ale aj sotva badateľný posun

by mu dal najavo, že sa konečne blíži k plnému vzrastu.

Cítil sa veľký. Neustále do niečoho narážal a nechcene

zhadzoval veci chvostom alebo krídlami.

Dnes nie, smutne si pomyslel, keď sa balvan ani nepohol.

Možno zajtra.

Pobral sa za Slnečnicou do študovne.


43

Jeho veľké nohy a veľké pazúry dupali a škrabali poka

mennej podlahe. Hoci žil celý život pod horou, nikdy si

nezvykol na chôdzu po holej skale. Stále sa mu obrusovali

pazúry a na konci každého dňa ho boleli.

Tsunami pobehovala po študovni a štekala pokyny.Sl

nečnica s Hliniakom si sadli pri vchode a zložili si krídla na

chrbát. Z otvoru v strope vysoko nad nimi ich ovievalprie

van – bolo to jediné okno do vonkajšieho sveta vo všetkých

jaskyniach. V noci, bez vzdialeného náznaku slnečného

svetla, táto miestnosť pôsobila ešte chladnejšie a prázdnejšie.

Hliniak sa natiahol hore a začuchal k temnote, ktorá saroz

prestierala za otvorom. Mal pocit, že vonia hviezdami.

Na stene medzi fakľami visela mapa Pyrrhie. Tsunami

a Hviezdoplav si ju radi prezerali a snažili sa uhádnuť, kde

je ich tajná jaskyňa, lebo im to žiadny z veľkých drakov

nikdy neprezradil. Hviezdoplav si bol úplne istý, že sú

niekde pod Pazúrmi Oblačných hôr. Neboleti dávalipred

nosť životu na vrcholkoch, takže v hlbokých jaskyniach

pod nimi sa mohlo odohrávať čokoľvek, a oni si to anine

všimli.

„Dejiny sú také komplikované,“ zahučala Slnečnicasme

rom k Hliniakovi a švihla chvostom z boka na bok.

„Prečo sa všetky tri strany nestretnú a nedohodnú sa na

ukončení vojny?“

„To by bolo skvelé,“ povedal Hliniak. „Potom by sme sa

už o nej nemuseli učiť.“

Slnečnica sa rozchichotala.

„Prestaňte,“ rázne ich napomenula Tsunami a dupla sino

hou. „Žiadne šepkanie! Dávajte pozor. Rozdeľujem úlohy.“


44

„Toto nie je poriadne štúdium,“ upozornil juHviezdolav. V tmavých tieňoch medzi fakľami bol vďaka svojim čiernym nocoletským šupinám takmer neviditeľný.Pritiahol si niekoľko zvitkov a začal ich úhľadne vyrovnávať do trojuholníkov. „Možno by som vám skôr mal predčí­ tavať.“

„Pre drahé mesiace, tak toto nie,“ ozvala sa Slavena zrímsy nad ním. „Možno neskôr, keď sa budeme snažiť zaspať.“ Dlhá, elegantná tlama nespokojne žiariaca smaragdovouzeleňou jej spočívala na predných labách. Na šupinách sa jej leskla dúhová modrá a dnes večer jej chvost tvorili vírysýtych purpurových odtieňov.

Hliniak si pomyslel, že okrem Slaveny by nikto z nich nevedel, koľko farieb je na svete.

Uvažoval, aké to musí byť v dažďovom lese, kde žije celé spoločenstvo takých nádherných drakov.

„Ticho,“ okríkla ich Tsunami. „Najlepšou kráľovnou by som bola jednoznačne ja, ale nech je ňou Slnečnica, lebo ona je skutočný pieskolet.“

Podišla k nim a postrčila Slnečnicu do stredu jaskyne.

„Tak trocha,“ Slavena zamrmlala polohlasom.

„Psst.“ Hviezdoplav ju klepol chvostom. Žiadny zdráčikov nikdy nehovoril o tom, prečo Slnečnica nevyzerá ako

normálny pieskolet. Hliniak odhadoval, že jej vajcevytiahli z piesku predčasne. Vajcia pieskoletov možno potrebujú

slnko a púštny piesok, aby ostali až do vyliahnutia v teple,

inak sa z nich vykľuvali nedopečení dráčikovia sosmiešnym vzhľadom – nech je, ako chce, osobne si myslel, že

Slnečnica vyzerá dobre.


45

Tsunami drápmi poklopkala o podlahu a pozrela sa na

svojich priateľov. „Hliniak, chceš byť čističom?“

„To nie je férové,“ upozornil ju Hviezdoplav. „Je dvakrát

väčší než Slnečnica. Skutočný čistič by bol podľa tohtozvitku menší než je ona. Píše sa tu, že čističi nemajú šupiny,

krídla ani chvost a chodia na dvoch nohách, čo sa mi zdá

dosť nestabilné. Stavím sa, že stále padajú. Vedeli ste, že

majú radi poklady skoro tak ako draci? Podľa zvitkov jeznáme, že čističi napádajú osamelých drakov a okrádajú ich...“

„VŠAK MY TO VŠETKO VIEME,“ vyrútila sa naňhoSlavena.

„Všetci sme boli na tej vzrušujúcej prednáške. Nenúť ma,

aby som zletela dole a pohrýzla ťa, Hviezdoplav.“

„Ja by som sa rád stretol so skutočným čističom!“zasníval sa Hliniak. „Odtrhol by som mu hlavu! A zožral by som

ju!“ Treskol prednými drápmi do zeme. „Stavím sa, že by

chutila lepšie ako tie operené jednohubky, ktoré nám stále

nosí Poštolka.“

„Úbohý, hladný Hliniak,“ doberala si ho Slnečnica.

„Až budeme slobodní, nájdeme hniezdo čističov avšetkých zjeme,“ sľúbila Tsunami a strčila doňho krídlom.

Slnečnica na ňu žmurkla. „Keď budeme slobodní?“Juchú. Tsunami s Hliniakom sa na seba pozreli. Slnečnica bola

ľúbezná, dôverčivá a zúfalo nevedela udržať tajomstvo.

„Chcem povedať, keď naplníme proroctvo, samozrejme,“

opravila sa Tsunami. „Hliniak, buď čističom. Tu máš, toto

bu de tvoj drapák.“

Švihla chvostom a zhodila jeden z kvapľov. Po jaskyni sa

rozleteli úlomky kameňa a ostatní dráčikovia sa prikrčili.


46

Hliniak zdvihol ostrý kamenný oštep a samopašne sa

zaškeril na Slnečnicu.

„Neublíž mi naozaj, to predovšetkým,“ nervózne po­

vedala.

„To vieš, že ti neublíži,“ upokojila ju Tsunami.

„Len to hráme. A my ostatné budeme princezné. Ja budem

Žiarava, Slavena môže byť Jasava a Hviezdoplav bude Pla

mienka.“

„Už minule som musel byť princezná,“ ozval saHviezdo

plav. „Táto hra sa mi nepáči.“ Natiahol si krídla arozcucha

né šupiny na spodnej strane sa leskli ako hviezdy na nočnej

oblohe.

„To nie je hra, to je dejepis,“ oponovala Tsunami.

„A keby sme mali ďalších kamarátov, mohli by sme to

hrať inak. Lenže princezné piesočných drakov sú tri, teda

jednu z nich musíš hrať ty. Tak sa prestaň sťažovať.“

Hviezdoplav pokrčil ramenami a opäť sa uvelebil v tieni,

ako to robil vždy, keď nemohol vyhrať nejaký spor.

„Dobre, začnite,“ nariadila Tsunami a vyskočila narím

su vedľa Slaveny.

„Uhm,“ odkašľala si Slnečnica a nesmelo sledovalaHli

niaka. „Jasnačka. Takto sa tu prechádzam, la la la, akokrá

ľovná pieskoletov Oáza. Som strašne dôležitá, é... kráľovská

a vôbec.“

Tsunami si povzdychla. Slavena a Hviezdoplav potlačili

úsmevy.

„Som kráľovná už celú večnosť,“ pokračovala Slnečnica

a prebehla po jaskyni. „Nikto sa neodváži vyzvať ma nasú

boj o trón! Som najsilnejšia pieskoletská kráľovná.“


47

„Nezabudni na poklad,“ zasyčala Tsunami a ukázala na

kopu uvoľnených kameňov.

„Ach áno,“ prikývla Slnečnica. „To je najskôr vďakamôjmu pokladu! Mám obrovský poklad, lebo som významná

kráľovná!“ Chvostom si prisunula niekoľko kameňov avzala si ich do pazúrov.

„Hovorí tu niekto o poklade?“ zaburácal Hliniak avyskočil spoza veľkého skalného výčnelku. Slnečnica od ľaku

zvýskla.

„Nie!“ zavolala Tsunami. „Nebojíš sa! Si kráľovná Oáza,

veľká, drsná kráľovná piesočných drakov.“

„Ja ­jasné,“ vykoktala Slnečnica. „Grrr! Čo tu, vKráľovstve pieskov, robí ten maličký čistič? Nebojím sa maličkých

čističov! Pôjdem, a zhltnem ho ako malinu!“

Slavena sa neovládateľne rozosmiala – musela si ľahnúť

a zakryť si tvár krídlami. Aj Tsunami sa tvárila, akobypremáhala smiech.

Hliniak sa rozohnal drapákom. „Písk písk, písk!“vykríkol. „A ďalšie odporné čističské zvuky! Prišiel somukradnúť poklad nádhernému drakovi!“

„Mne nič neukradneš, to by tak bolo,“ naježila saSlnečnica, pokročila dopredu, roztiahla si krídla a výhražne zdvihla

chvost. Bez jedovatého hrotu, aký mali ostatní pieskoleti, jej

chvost vôbec nevyzeral hrozivo, ale nikto to nekomentoval.

„Uááá!“ zreval Hliniak a vrhol sa svojím kamennýmdráom vpred. Slnečnica mu ustúpila z cesty a začali okolo

seba krúžiť, zaháňali sa proti sebe a uhýbali si. Toto bola pre

Hliniaka najťažšia časť. Keď Slnečnica zabudla na to, že má

byť kráľovnou, a sústredila sa na zápas, boj s ňou bolzábabr />

48

va. Vďaka svojím drobným rozmerom ľahko uhýbala a tiež

sa ľahko prešmykla cez jeho obranu.

Nakoniec ale kráľovná Oáza musela prehrať – tak to bolo

v príbehu. Hliniak zatlačil Slnečnicu chrbtom k stenejasky

ne a zabodol falošný drapák medzi jej krk a krídlo, akoby jej

preklal srdce.

„Ááá,“ zavyla Slnečnica. „Nemožné!“

Kráľovnú porazil obyčajný čistič! Kráľovstvo sarozpad

ne! Ach, môj poklad... môj krásny poklad...“ Zrútila sa na

zem s roztiahnutými nehybnými krídlami.

„Ha ­ha ­ha!“ deklamoval Hliniak. „A písk ­písk! Poklad

môj!“ Nabral si kamene a mávajúc chvostom hrdo odkráčal.

„Teraz sme na rade my,“ vyhlásila Tsunami a zoskočila

z rímsy. Pribehla k Slnečnici, zopla jej pazúry a úzkostne

vykríkla: „Ach nie! Naša matka je mŕtva a poklad je preč.

Ale najhoršie je, že ju nezabila žiadna z nás – kto má teraz

byť kráľovnou?“

„Práve som sa ju chystala vyzvať,“ zvolala Slavena adra

maticky zamávala krídlami.

„Bojovala by som s ňou o trón na život a na smrť. Ja by

som chcela byť kráľovnou!“

„Nie, ja by som mala byť kráľovná!“ nesúhlasilaTsuna

mi. „Som najstaršia a najväčšia a vyzvala by som ju prvá!“

Obe sa pozreli na Hviezdoplava, ukrytého v tieni. Čierny

drak vyzeral akoby sa snažil urobiť sa ešte neviditeľnejším.

„No tak, Hviezdoplav,“ vyzvala ho Tsunami.

„Nebuď lenivý ako...“ Zarazila sa skôr, ako by povedala

„dažďolet“. Učitelia hovorili také veci každú chvíľu: „Ak

nebudeš študovať, nebudeš o nič lepší ako dažďolet.“




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist