načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Odsúdená pre život -- Vojna. Koncentračný tábor. Strata rodiny. Život je boj. - Soňa Rebrová

Odsúdená pre život -- Vojna. Koncentračný tábor. Strata rodiny. Život je boj.

Elektronická kniha: Odsúdená pre život -- Vojna. Koncentračný tábor. Strata rodiny. Život je boj.
Autor:

Keď sa povie vojna, väčšina z nás si predstaví vojakov, zbrane a straty na životoch. Ale vojna, to sú aj osudy žien, ktoré museli prežiť bez mužov. Žien, na pleciach ktorých ostala ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost
Alternativy:


hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Mgr. Soňa Rebrová - BESTSELER
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 248
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-969-9681-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Keď sa povie vojna, väčšina z nás si predstaví vojakov, zbrane a straty na životoch. Ale vojna, to sú aj osudy žien, ktoré museli prežiť bez mužov. Žien, na pleciach ktorých ostala starosť o rodinu, jedlo, prežitie. A boli to práve ženy, ktoré po vojne budovali celé mestá a snažili sa dať do poriadku to, čo vojna napáchala.
Príbeh Odsúdená pre život rozvíja príbeh žien troch generácií - starej mamy, mamy a dcéry - do života ktorých zasiahla druhá svetová vojna. Kvôli tomu, aby prežili, musia zvládnuť aj veci, o ktorých si mysleli, že ich nikdy nezvládnu. Vojna všetky tri ženy rozdelí a každá prežíva svoj vlastný, strastiplný príbeh. Prežijú vojnu? Stretnú sa po nej opäť všetci pospolu a budú opäť šťastná rodina, alebo im to osud nedožičí?
Strhujúci príbeh, ktorý približuje kruté fakty vojny na pozadí emotívnych ľudských príbehov. Kniha spísaná podľa skutočných udalostí, zhrnutých do jedného príbehu.

Související tituly dle názvu:
Odsúdená pre život Odsúdená pre život
Rebrová Soňa
Cena: 202 Kč
Pre vybranú spoločnosť / Cigánsky tábor Pre vybranú spoločnosť / Cigánsky tábor
Lehenová Taťjana
Cena: 203 Kč
Dášenka čiže život šteniatka Dášenka čiže život šteniatka
Čapek Karel
Cena: 144 Kč
Vojna bohov Vojna bohov
Idleman Kyle
Cena: 298 Kč
Slová pre život 3 Slová pre život 3
Korec Ján Chryzostom
Cena: 154 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

VOJNA • KONCENTRAČNÝ TÁBOR • STRATA RODINY • ŽIVOT JE BOJ



Soňa Rebrová

Odsúdená pre život

Copyright © by Soňa Rebrová

Cover design © by Katarína Skalková

Illustration © Shutterstock

Slovak edition © by BESTSELER

SOŇA REBROVÁ


4

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

ISBN: 978-80-969968-1-0

BESTSELER

vydavateľstvo


5

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Príbehy v tejto knihe vychádzajú zo skutočných udalostí. Ich časový sled a miesta, na ktorých sa odohrávajú, sa však nemusia zhodovať. Prostredníctvom hlavných postáv román sleduje osudyviacerých osôb. Mojou snahou bolo priblížiť čitateľom život v koncentračných táboroch počas vojny.Podľa prieskumov je zrejmé, že mladí ľudia majú čoraz menej informácií o tom, čo všetko sa v nich dialo. Na toto hrôzostrašné obdobie v našich dejinách by sme však nemali zabúdať. Malo by byť mementom, aby sa v budúcnosti nič podobné viac nezopakovalo.

Ďakujem Sandre Wagnerovej za pomoc votázkach judaistiky.

6

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„Ľudia okolo nás sú zrkadlom nás samých. Keďpa

dáme, prepadáme sa i vrstvami ľudí. Na dnestret

neme len tých, ktorí sú tam takisto sami, zlomení,

potupení.“

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Koncentračný tábor, november 1943

Musím vydržať, musím vydržať, opakovala si Sára dookola, akoby to bola mantra, ktorú keďviackrát zopakuje, stane sa skutočnosťou.

Pršalo a bolo sychravo. Niečo cez päť stupňov nad nulou, patrilo by sa mať kabát, ešte lepšie aj prši plášť. Sára však bola nahá. Triasla sa odvyčerania a chladu. Z neba sa valili prúdy dažďovej vody a zmývali jej slzy z líc. Sladká voda sa miešala so slanou a ona prehĺtala vlastné sliny, slzy a sople.Nemohla si ich zmyť, pretože stála v daždi s rukami nad hlavou a ak by ich spustila, hrozilo by, že ju pošlú do plynu alebo zastrelia.

Stála na kontrolnom apeli spolu s ďalšími ženami z ich baraku. Už vyše dvadsať minút držali ruky nad hlavou, v chladnom novembrovom počasí sa triasli, ale nedovolili si ani pípnuť.

Sára vycítila, že prvé ženy to vzdali. Prezradili jej to ich porazenecké vzdychy. Spustili unavené ruky dolu popri tele a čakali, čo príde. Nasledoval úder do tváre alebo kopanec do brucha, hneď za tým rana guľkou rovno do čela.

„Prásk!“ ozvalo sa.

O minútu znova: „Prásk!“

Ubehlo desať minút a ozvalo sa šesť ďalších prásknu tí. Sára sa pri ostrom zvuku vždy strhla azaODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová vrela oči. Nemohla sa otočiť a pozrieť sa, ktorá žena si to odniesla. No vlastne ani nemusela... Už sanebála, že príde o nejakú svoju kamarátku ako nazačiatku. Nijakú nemala. Všetky, ktoré spoznala v tomto tábore a spriatelila sa s nimi, už zahynuli. Preto sa radšej so žiadnymi novými ženami nerozprávala, ani nenadväzovala hlbší kontakt. Zoznámila sa,pozdravila, ale to bolo všetko.

Mladý dôstojník ukázal smerom ku krematóriu a kývol trom ženám, aby mŕtve naložili na vozík. Prizeral sa, ako sa bezmocne pasujú s ťarchou tiel a prácne ich nakladajú na vozík. Tu sa vzpriečila ruka, tam sa noha zasekla do kolesa vozíka. Ženy nevládali, ale nedovolili si neposlúchnuť.

„Pridajte, lemry!“ skríkol na ne. Vojaci ani on si s nimi predsa nebudú špiniť ruky, mohli by sa niečím nepríjemným nakaziť.

„Je vás tu dosť a zajtra príde nový transport.Neotrebujeme slabých a neduživých! A vlastne,“zamyslel sa, „môžete byť radi, ak sa postarám o koniec vášho trápenia,“ uchechtol sa.

„Veď ja som vlastne taký ľudomil, že?“ zamyslel sa a dohorievajúci konček cigarety priložil na prsník najbližšej ženy a uhasil ho.

Pevne stála ani sa nemykla, a jeho tvár saroztiahla v spokojnom úsmeve.

„Pekne vás mám vycvičené! Poslúchate na slovo, ani nepípnete,“ sebavedome precedil pomedzi zuby a zapálil si ďalšiu cigaretu.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Jeho podriadení kývli ženám s vozíkom, aby s ním odišli do krematória. Stuhnuté ruky si takmer necítili a kolesá vozíka sa v blate zabárali. Nedalo sa ním ani hnúť, a tak ich vojaci bili pažbami dochrbtov, aby pridali do tempa.

„Schnell, schnell!“ vykrikovali povely.

Nakoniec sa ženám podarilo vozík rozhýbať a s vypätím všetkých síl šli na miesto na koncitábora, odkiaľ stúpali kúdoly horúceho dymu. Miesto, odkiaľ už nebolo návratu. Všetci v tábore tovedeli. Aj tie ženy, čo spustili ruky. Dobre vedeli, čo sa s nimi stane. Už im to však bolo jedno. Čokoľvek bolo lepšie ako vydržať muky, ktoré tu muselineprestajne podstupovať.

Áno, aj smrť bola lepšia.

Musím to vydržať! opakovala si už po stý raz Sára. Nevedela odhadnúť, ako dlho tam už stojí a nevedela odhadnúť ani to, ako dlho to ešte vydrží. Ruky držala nad hlavou a už si ich ani necítila. Od bolesti sa jej chcelo kričať. Hrýzla si pery do krvi, aby to neurobila a nepritiahla na seba pozornosť.

„Prásk!“ ozvalo sa spoza nej.

Celé telo sa jej triaslo, ruky vypovedávalislužbu a jej najväčším želaním bolo môcť ich zložiť. No nemohla. Do svalov sa jej zabodávali tisíceihličiek, ruky boli z minúty na minútu ťažšie a muky neznesiteľné. Mala pocit, že na každom ramene má zavesené vedro plné vody a každou minútou jej doň dolievajú ďalšiu. Bolo to na nevydržanie. SamapriODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová tom nevedela, prečo to nechce vzdať.Veď nemám už žiaden dôvod žiť! Prečo ešte stále bojujem? pýtala sa sama seba. Mala pocit, že jej ide len o to, abymladému dôstojníkovi nedopriala pocit zadosťučinenia, že odrovnal ďalšiu ženu.

Prežiť jej zjavne pomáhala nenávisť. A viera... Stále totiž dúfala... v zázrak... V nemožné. Hoci o osude svojich najbližších nevedela takmer nič,stále verila, že niekto z nich by tieto hrôzy prežiťmohol. Aspoň jeden...

Aby prežila, upriamila pozornosť na mladého dôstojníka, ktorý stál pred nimi v teplom kabáte. Ach, ako ho nenávidela!

Mal všetko, o čo ona prišla. Jedlo, teplý kabát... a rodinu.

Predstavovala si jeho pekný život – tepléobedňajšie jedlo, večernú hru s deťmi a nočnémilovanie s manželkou – a neznášala ho ešte viac. On má všetko, čo jej vzali. A ani si to nejako veľmi nevážil! Hoci len ten hrejivý kabát, čo má na sebe... Ako rada by sa doň zababušila! Predstavovala si, že mu tenkabát strhne z pliec a zavinie sa doň – ešte do teplého kabáta – z tela mladého, dobre živeného dôstojníka. Vyhriaty, nepremokavý kabát... Mať zase ten pocit, že ju niečo zohrieva, že je človeku teplo. Ten pocit nezažila už poriadne dlho.

Dôstojník pofajčieval cigaretu a desiatnik munavyše držal nad hlavou veľký dáždnik. Nenávisť v nej stúpala každým okamihom.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Všetko jej zobrali!

Dôstojnosť.

City.

Krásu.

Rodinu.

Malý bytík, v ktorom žili.

Obchod, ktorý ich živil.

Manžela, ktorý ju miloval.

Dcérku, ktorá jej rástla do krásy.

Obe babičky.

A on?! Mladý oficier sa tu každý deň pretŕčal v plnej kráse, plný sebavedomia a nápadov, ako by sa ešte dalo ublížiť. Bol mladý, krásny, vždyupravený a v pohode.

Sviniar! najradšej by zvrieskla.

Hádam len tá nenávisť, ktorá v nej zo dňa na deň rástla, ju z týždňa na týždeň udržiavala pri živote. Tá malá iskierka nádeje, že raz bude mať možnosť to všetko vrátiť!

Kým dôstojník fajčil drahé cigarety a užíval si všetky výhody svetáckeho života, ona spoznávala druhú stránku života v tábore.

Za tie mesiace, čo v ňom strávila, prišla o svoje krásne dlhé vlasy siahajúce po pás. Na hlave mala len spleť kratučkých zauzlených špinavých vlasov a v nich ako bonus vši. Hrýzli ju cez deň, v noci.Nebolo pred nimi úniku. Svrbelo ju celé telo. Celkom sa vyhádzala, pleť zosivela a stenčila sa na pergamen. Sára vychudla na kosť a jej kedysi živé oči stratili ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová všetok lesk. Pripadala si – nie, nepripadala si – ona BOLA špinavá, mastná, nevyspatá, hladná, uzimená. Nepamätala si, kedy jej naposledy bolo teplo, kedy sa cítila najedená alebo aspoň dôstojne.

Za tie mesiace v koncentráku stratila všetkyzábrany. Ak priniesli jedlo, vrhla sa naň bez ohľadu na ostatné ženy. Bolo ho málo a aj tie potraviny, ktoré do tábora priviezli, sa kazili v špinavých skladoch alebo ich rozkradli velitelia.

„Čakaj!“ buchla lyžicou po prstoch staršiu paniu, ktorá sa chcela najesť, ale bola príliš pomalá. Sára vedela, že jej dni sú spočítané, a preto na ňunemusela brať ohľad. Málokto starší nad štyridsať rokov tu prežil dlhšie ako dva až tri mesiace.

„Aspoň ti skrátim čas trápenia,“ zahundrala si Sára popod nos a ani sa nepozrela do utrápených očí hladnej ženy. Za tie mesiace sa stala doslovazvieraťom. V snahe prežiť stratila akúkoľvek zdržanlivosť. Nemala výčitky, keď trpezlivo striehla, až žena so zápalom pľúc ležiaca nad ňou zomrie. Nespala celé dni, aby sa toho okamihu dočkala, aby získala jej miesto na hornej prični. Lepšie miesto, kde nešlo až tak o život ako na dolných pričniach.

Spomienky na to, čo všetko už zvládla, anenávisť k dôstojníkovi, čo sa pred ňou producíroval, jej vliali nové sily do paží, ktoré už viac než štvrťhodiny držala nad hlavou. Triasli sa, ale zatiaľ držali.

Mladý dôstojník (ak by nebola vojna, povedala by, že celkom sympatický, ale vojna bola, a takmohODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

la povedať len – mimoriadne krutý a vyžívajúci sa

v utrpení druhých), už hádam stýkrát prešiel popred

„svoje“ ženy a kochal sa pohľadom na nahé, trasúce

sa telá, po ktorých stekal dážď.

„Hádam by som mohol povedať, že je to ažpoetické,“ uvažoval nahlas. „Ako im mokré kvapky stekajú po tele, akoby ich umývali. Vyzerajú krásne čisté.“

Neznášal, keď boli ženy špinavé. Aj preto ichnechal na daždi stáť dlhšie, než pôvodne plánoval.

Páčil sa mu pocit moci, ktorý nad ženami mal, a vychutnával si ho. Na jeho vkus boli prílišvychudnuté, ale niektoré boli pekné. Zastal predSárou a pohľadom sa popásal na jej bradavkách,špicatých od zimy.

Vtiahol do pľúc cigaretový dym a vyfúkol jej ho do tváre.

„Nech máš aj ty trochu nikotínu,“ uchechtol sa, „keď som už taký ľudomil,“ spomenul si na výraz, ktorý práve objavil.

Sára sklopila zrak, aby ho ničímnevyprovokovala. To ho však nazlostilo ešte viac.

„Pozri sa na mňa, ty sviňa!“ zrúkol a Sára sa mu pozrela do očí. Nevidela v nich ani štipku ľútosti, len chladnú vypočítavosť a nekonečnú zaujatosť mocou.

Dôstojník nepovedal nič. Podišiel k nej bližšie a z celej sily ju štipol do bradavky. Bolelo ju to. Strašne to bolelo, ale prinútila sa nezjajknúť. Z celej sily si zahryzla do jazyka. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„Páčilo sa ti to, však?“ spýtal sa a dlaňou včiernej rukavičke jej nadvihol bradu, aby sa jej mohol pozrieť do očí.

„Páčilo,“ šepla Sára, lebo vedela, čo chce počuť. Iná možnosť neprichádzala do úvahy.

Dôstojník sa rozrehotal a rukou ju potľapkal po líci.

„No, no, veď keby si nebola taká špinavá, mohlo by byť aj viac. Ale máš smolu,“ povedal sebavedome a zrazu ho prestala zaujímať. Uhasil náhle cigaretu na jej pleci – ani nejojkla – a premeral si hlúčikvydesených žien.

„Držte tie ruky poriadne nad hlavou!“ zrúkol a orlím zrakom si premeral skupinku. Dve z nich už dlhšie nezvládli ťažké údy a spustili ich. Čakal len na to. Jednu s potešením zastrelil a druhú poslal tam, kde je jej miesto. Do plynu, k várke Židov,ktorá práve prišla. Odkráčala porazenecky v sprievode vojakov so sklonenou hlavou. A tak sa mu to páčilo. Každý predsa vedel, že to nie sú ľudia, ale len slabá nezaštepená odroda.

Ako plánky, ktoré rastú na divej jabloni. Malé, trpké a nevydarené. Jeho úlohou bolo zem od tejto pliagy oslobodiť a ponechať tu len veľké, vydarené jablká. Superodrodu, superrasu. A zatiaľ mu to išlo celkom dobre.

Trvalo ešte pätnásť minút, kým sa zbavil ďalších piatich žien a prestalo ho to všetko baviť.

„Pripažiť!“ zvrieskol nečakane a Sára sa rozlakala úľavou. Ramená jej tak stuhli, že rukami

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

nemohla takmer ani pohnúť. Boli opuchnuté,neforemné a akoby ani neboli jej. Necítila si ich, a tak si

len habkavo pritisla mokré šaty k sebe. Teda aspoň

dúfala, že si ich pritisla.

Rozhodla sa, že sa oblečie sa v baraku, keď sa v jej rukách opäť rozprúdi krv. Vedela, že to budú strašné muky – veď takýto apel nezažila prvýkrát. Vedela však aj to, že prežila. Tentoraz.

Cestou do baraku si dovolila malú spomienku na svoj teplý a hrejivý domov. Na život predtým.Odohral sa akoby pred sto rokmi, hoci odvtedy ubehlo len pár rokov. Už si ani nevedela predstaviť, aké to je normálne žiť, mať rodinu, prácu. Manžela, v ktorého náručí sa môžete večer zohriať. Starú mamu, ktorá vám navarí skvelú večeru. Dcérku, ktorá sa stále usmieva a šteboce. Prácu... priateľov... jedlo...

Hoci prišla o všetko, o svoje spomienky nie. Tie jej totiž zobrať nemôžu. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová Essen, Nemecko, október 1938

V tehlovom dome na Hilfestrasse v Essenevládol 7. októbra 1938 navonok pokoj. Dvojposchodový dom v radovej zástavbe bol schovaný podobrovským košatým gaštanom a zozadu mal malútrojárovú záhradku. Slnko už prešlo svoju púť z prvej polovice neba na druhú a začalo sa skláňať k zemi. Jeho jesenné lúče už slabli, ale stačili ešte vyhriať zem vlhkú od dažďa z predchádzajúcej noci. Pod gaštanom bol chladnejší tieň, ktorý sa nachyľoval už aj k zadnej časti domu, k záhradke.

Tam bolo, na rozdiel od prednej časti domu,naozaj veselo. Práve totiž bola v plnom prúde oslava tretích narodenín malej Rút.

Dievčatko so zlatistými vlasmi a modrými očami po svojom ockovi navonok nezapadalo do ichrodiny, v ktorej prevládali typické židovské tváre.Tmavé vlasy, tmavé oči, veľké nosy, jarmulka na hlave. Všetci ju však zahrnovali veľkou láskou, ktorú ktomuto zlatovlasému zlatíčku pociťovali.

Rút vo svojom veku ani najmenejnepociťovala, že sa niečím odlišuje. Svoju rodinu ľúbila takú, aká bola. Pokojnú a starostlivú starú mamu Rachel, usmievavú mamu Sáru, niekedy zodpovedného a inokedy tak trochu bláznivého ocka Hansa. Ujov i tety z prvého či druhého kolena, ktorých bolo u nich

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

vždy plno. Všetci sa už dávno zmierili s tým, že ich

Sára sa vydala za muža, ktorý nebol Žid. Najprv to

bol pre rodinu trochu šok, ale napokon sa všetkoakosi utriaslo. Nikdy svoje náboženstvo až tak neriešili.

Necítili sa nijako výnimočne za to, že sú Židia.Chodili do iného kostola ako katolíci, neslávili Vianoce

a možno mali iné zvyky. Boli však takí istí ľudia ako

ostatní. Ich rodina žila na Hilfestrasse už desaťročia

predtým.V posledných rokoch však nálada protiŽidom doslova hustla a zrazu sa cítili v spoločnosti ako

tŕň v oku. Nevedeli prečo – svoju prácuvykonávali poriadne, nikoho nikdy neoklamali. Sárin manžel

Hans v pokoji viedol obchod, ktorý prevzal po smrti

jej starého otca. Všetko išlo navonok tak ako dlhé

roky predtým.

A predsa... Niečo sa menilo. Neustále a vytrvalo. Pomaly a nenápadne, akoby sa nad celou zemou vo vzduchu zjavil veľký čierny mrak, ktorý čoraz viac černel a nakláňal sa k zemi. Nálada v ich okolíhustla. Vždy častejšie počúvali narážky na to, kto sú, čomu veria. Niektorí známi s nimi pomaly prerušili kontakty. Ľudia sa prestávali usmievať, častoreagovali podráždene.

Sára vedela, že niečo nie je v poriadku, alenedokázala urobiť nič preto, aby sa to zmenilo. Dokázala sa len naďalej usmievať a byť milá – tak akodoteraz, dúfajúc, že úsmevom a láskavými očami prebije negatíva okolo nich. Že ak sa ona bude usmievať, aj druhí sa na ňu usmejú. Nefungovalo to. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

No v tento krásny deň sa rozhodla všetko hodiť za hlavu. Jej dcérka Rút oslavuje tretie narodeniny! Usmiala sa na ňu a s láskou ju usmernila k darčeku, ktorý ešte nerozbalila.

Malá sa rozchichotala a vrhla sa odbaľovať vlátke zabalený posledný darček. Zhíkla, keď objavila, čo v ňom je. Oči sa jej rozžiarili pri pohľade nakrásnu, ručne šitú bábiku, ktorú pre ňu stará mamaRachel s láskou šila po nociach.

„Tá je krásna,“ smiala sa a objímala bábikumalými bucľatými rúčkami. Odhrnula jej vlasy z čela a pozorne sa jej zahľadela do tváre.

„Vyzerá ako ja, však, mami?“

Sára sa usmiala na svoje malé zlatíčko a prikývla:

„Áno, ako ty, zlatko.“

„Aj sa volá ako ja?“

„Hm, asi ešte nemá meno. Musíš jej nejakévybrať,“ navrhla Sára.

„Je neviem aké,“ zosmutnela Rút. „Čo ak jejvyberiem zlé meno a nebude sa jej páčiť?“ Plačlivozošpúlila ústočká a vyzeralo to, že sa rozplače.

Vtom šikovne zasiahol ocko Hans.

„Počkaj, ja sa bábiky opýtam, ako sa volá, možno mi to pošepká,“ navrhol, zobral bábiku do rúk apritisol si ju k ušiam, naznačujúc, že počúva. Pozorne prikyvoval, usmial sa a vložil bábiku späť doRútiných rúk.

„Volá sa Judith, povedala mi to.“

Rút ostala stáť s otvorenými ústami a potichu šepla.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„Naozaj si s ňou hovoril?“

„Iba trošku. Len mi našepkala,“ usmial sa ocko a postrapatil dcérke jemné vlásky.

Rút chytila do rúk malú bábiku a zbožne pozrela na svojho ocka. Sára ho odmenila láskyplnýmpohľadom, pretože vždy vedel, ako zachrániť situáciu.

„Judith,“ šepla malá a vzápätí zvýskla: „A teraz príde na rad torta!“

Schytila bábiku a vrhla sa k stolu, na ktoromležala vyzdobená torta v tvare srdca s tromi malými sviečkami.

„Zapáliš ich, prosím ťa, ocko?“ zaševelilaprosebným hláskom. Rodičia ju vždy viedli k slušnosti a zatiaľ mali pocit, že sa im to darilo.

„Samozrejme, srdiečko, hneď som spať,“ usmial sa Hans a otvoril dvere vedúce z kuchyne naterasu. Natiahol ruku, pošmátral vzadu za pecou avytiahol pripravené zápalky. Už sa chystal odísť, keď sa ozval ohlušujúci rachot a začul zvuk padajúceho skla. Rýchlo si zakryl rukou tvár a počkal, kýmspŕška sklenených črepov doznie. Dva ho škrabli natvári, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo vydržať.

Keď otvoril oči, na dlážke zbadal približneosemcentimetrový, zablatený kameň.

„Už tretí tento rok!“ vzdychol si Hans a vzápätí si uľavil smerom k oknu: „Vráti sa vám to! Všetko sa vám raz vráti!“ a ukázal im zaťatú päsť, aj keď vedel, že ten hlupák alebo tí hlupáci, čo mu hodili do okna kameň, sú už dávno preč. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„Čo je to tam za rachot, zlatko?“ ozvala sa zterasy Sára a Hans rýchlo vymýšľal výhovorku, aby nepokazil Rút krásny narodeninový deň.

„Ále, išiel som okolo okna, šmykol som sa, a pohár mi z ruky vyletel rovno do okna. Rozbil som ho, prepáč,“ zmohol sa na najlepšievysvetlenie, na aké prišiel.

Sára ostala na chvíľu ticho a potom povedala len:

„Rozumiem.“

A Hans vedel, že naozaj porozumela.

Vzal škatuľku do rúk, oprášil si ruky a dlhými krokmi sa vrátil späť do záhrady.

„Ocko, ty si ale nešikovný,“ uvítala ho Rút avzáätí už našťastie sústredila svoju pozornosť na tortu. Tlieskala ručičkami, keď sviečky zapaľoval. Smiala sa a tešila, a keď rodičia zbadali široký úsmev na jej tvári, na malý okamih zabudli na všetky príkoria, ktorých si v poslednom čase zažili viac než dosť. Boli radi, že sa im doteraz podarilo Rút od nich ochrániť. Drobná dievčinka obdarila dav príbuzných širokým úsmevom a našpúlila ústočká.

„Pozor, fúkam!“ zavelila, aby na seba pritiahla pozornosť.

Bola na to zvyknutá: ako jedinému zlatovlasému slniečku sa jej v mori tmavých hláv dostávalo väčšej pozornosti než iným deťom, hoci ona sama si to ešte neuvedomovala. Pre ňu to bolo normálne.

„Tak teda fúkaj!“ zavelila Sára. Rút sa nadýchla a z plných pľúc vyfúkla. No hoci fúkala, ako vládala,

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

zjavne nie celkom správnym smerom a jedna sviečka

stále horela.

„Fú-kaj, fú-kaj, fú-kaj,“ začalo skandovaťpríbuzenstvo a za hromadného pokriku sa Rút nadýchla ešte raz a jedným dychom zhasla poslednú sviecu. Ozval sa veľký potlesk, hromadné ujúkanie apískanie. Rút sa postavila vedľa stoličky, do oboch rúk si chytila sukničku, nadvihla ju a obradne sa poklonila.

Všetci sa ako na povel rozosmiali a Sárapobozkala Rút na líčko. Zdvihla ju na ruky a ticho jej pošepkala.

„Ľúbim ťa, moje dievčatko. Všetko najlepšie k narodeninám!“

Potom ju stisla, ako len vládala, až sa Rút začala od mamy odtískať.

„Nechaj ma, mami, teraz musíme nakrájaťtortu,“ vyhlásila zodpovedne a šikovne sa jejvyšmykla z objatia. Pozorne sledovala ocka, ako krája tortu a všetky kúsky osobne rozdelila zhromaždeniu tiet a ujov, každému zvlášť na malom porcelánovomtanieriku.

„Dobrú chuť,“ popriala vychovane a odmenou jej bola odpoveď: „Ďakujem, Rút. Všetko najlepšie k narodeninám!“

Sára sa zatiaľ potichu vytratila do kuchynepozmetať črepy a na okno natiahla priesvitnú fóliu,ktorú mali nachystanú pre tento prípad v špajze. O pár minút bola už späť v záhrade.

Práve včas, aby videla, že Rút už rozdala všetky ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová kúsky torty a až potom vzala do rúk svoj tanierik a pustila sa prídel chutnať. Položila si ho nakolená, ešte predtým si na ne položila bielu šatku, aby sa nezašpinila. Jednou rukou si pridržala tanierik, do druhej chytila vidličku a pustila sa spôsobne tortu naberať.

„Aká je len dobrá,“ krútila neveriacky hlavou a pchala do malých ústočiek jeden kúsok za druhým. Šaty si nezašpinila, pretože si ich chránila šatkou, zato ústa mala jednu veľkú čokoládu. Vyzerala však šťastne a tak to nikto veľmi neriešil.

„Ospravedlňte ma, prosím, musím sa ísť umyť,“ vyhlásila po tom, čo skonzumovala posledný kúsok a svojím vážnym tónom opäť rozosmiala celéosadenstvo domu.

Vzala mamu za ruku a spoločne odkráčali dokúeľne upraviť malú dámu.

Rút im rástla do krásy, rozumovo bola vyspelejšia než na tri roky a prešpekulovaná bola až-až. Sára sa bála len toho, že jej niekto ublíži. V tomto náročnom období nevedela, čo môže od koho čakať a bolo jej ľúto, že jej usmievavé slniečko možno čakajúťažké časy. Bola rozhodnutá svoje dievčatko od nich za každú cenu uchrániť.

V kúpeľni jej poumývala ústočká a ruky. Utrela ju a pobozkala, až to cmuklo.

„Ďakujem, mamička,“ zaspievala Rút spevavým hláskom, na chvíľku sa k nej privinula a odkráčala späť medzi hostí. Zábava bola v ten večer v plnom

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

prúde a Rút bola ako vždy stredobodom pozornosti.

S každým ujom, tetou, bratrancom či sosesternicou sa osobne rozlúčila a ako poďakovanie im spolu s mamičkou zabalila na cestu výslužku – kúsokobľúbeného koláča.

Keď večer dom stíchol, rodičia i stará mama Rachel odkväcli od únavy do svojich kresiel. Rút, plná energie, však vyhlásila, že chce ísť ešte pozrieť prastarú mamu. Tá bývala len tri ulice od nich, ale vzhľadom na svoj úctyhodný vek 94 rokov užnevládala na oslavu prísť.

„Sľúbila som prababke, že prídem, sľúbila,“nedala sa ničím odradiť od svojho zámeru.

Bolo od nej milé, že už v takom útlom vekumyslela na druhých a na to, aby svoje sľuby dodržala.

„Ja s tebou pôjdem,“ vyhlásil napokon Hans, lebo nič iné robiť nemohol, a Sára prikývla. „Ja zasepoumývam riad a stará mama mi pomôže odpratať veci zo stola – ak ešte vládze,“ pozrela smerom k svojej mame.

Tá súhlasila, ale s jednou podmienkou.

„Môže byť, ale ešte si trochu oddýchnem.Doijem čaj, lebo mi už chladne a potom sa do toho pustíme. Aj ty si ešte chvíľu poseď, dcéra moja,nemusí byť všetko hotové naraz. Dnes sme mali naozaj peknú oslavu, a tak si ju treba ešte chvíľu vychutnať. Robiť môžeme aj neskôr.“

Sára si teda ešte unavene sadla a Hans obliekol Rút do tenkého kabátika, pomohol jej obuť sičižmičky a vo dverách sa rozlúčil. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„O chvíľku sa vrátime!“

Kým stihol zavrieť dvere, ešte sa plesol po hlave a vrátil sa pre pár koláčov.

„Nepôjdeme k nej predsa s prázdnymi rukami, no nie?!“ spýtavý pohľad nasmeroval k svojej manželke a svokre. Schytil dózu na sušené keksy, vložil do nej pár chutných koláčikov a zobral ju do pravej ruky. Do ľavej vložil Rútinu rúčku, zamával rukou soškatuľou a jedným voľným prstom ešte potichu zavrel dvere.

Vonku svietilo slnko, ale jesenné večery užzačínali byť chladné. Dózu s koláčmi vopchal pod ruku, napravil si golier na kabáte a zababušil sa do šálu.

„Nie je ti zima, Rút?“ pozrel na svoju dcérku, ale tá pokrútila hlavou.

„Je mi dobre.“

Chvíľu potichu kráčali, každému sa hlavoupreháňali iné myšlienky. Rút myslela na svoje darčeky a na to, ako sa prababka poteší, keď k nej prídu. Hans sa tešil z vydarenej oslavy a zároveň dumal nad tým, ako sa život začína meniť a on s tým nemôže nič robiť.

Pohľadom prešiel po malom obchodíku s látkami a zbadal, že je na ňom namaľovaná veľká židovská hviezda. Výklad bol rozbitý. Zákazníci prestalichodiť. Tak, ako prestávajú chodiť aj do jeho obchodu. Síce nebol Žid, ale mal za ženu Židovku, a to bol vraj tiež veľký hriech.

Vzdychol si. Dúfal, že jeho dcéry sa žiadne zmeny nedotknú, že k žiadnej vojne, o ktorej hovorili jeho

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

kamaráti, nikdy nepríde a všetko sa akosi utrasie.

Odkiaľ sa v ľuďoch tá nenávisť môže brať a kedy jej

bude koniec?

Takto v tichu dokráčali až k prababkinmu domu. Rút zaklopkala na dvere a trpezlivo čakala, kým v hale zaznejú šuchtavé kroky starej ženy a príde im otvoriť.

„A čo vy tu robíte?“ spľasla rukami, keď zbadala svoju pravnučku s Hansom pri dverách. Celkom už zabudla, že malá má dnes narodeniny.

„Prišli sme ťa pozrieť, prababka. Ja mám totiž dnes narodeniny!“ vyhlásila Rút dôležito a starejpanej sa roztiahli ústa do bezzubého úsmevu.

„Úplne mi to vyšumelo z hlavy, babe bláznivej,“ pošúchala si prababka čelo a pootvorila dvere. „Veď tam nestojte, poďte dnu! Už je zima,“ striasla sa.

Hans s dcérkou vošiel do tmavej predsienky, kde to bolo trochu cítiť zatuchlinou, a prastarká Rútsilno stisla. Ako len bola kedysi proti tomu, aby sa mladí vzali, a teraz jej toto malé zlatíčko robí takú veľkú radosť.

„Hoci som na chvíľu zabudla, že mášnarodeniny práve dnes, na darček som nezabudla,“ povedala, napraviac malej anjelské kučierky za uškom a rukou ukázala na príborník. „Tam, v prvom šuflíku. Vyber to, rýchlo.“

Rút priskočila k nábytku a otvorila prvú zásuvku. Našla v ňom malú obálku a na nej niečo napísané veľkými tlačenými písmenami. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„R..ú...t,“ prečítala nahlas, lebo to jediné prečítať vedela.

„To je pre mňa, prababka?“

„Pre teba, dievčatko, len pre teba. Otvor to. No a ty, nestoj tu len tak, pomôž jej,“ obrátila sa naHansa. Ten podišiel k dcére a obálku opatrne roztrhol. Našiel v nej detailne vypracovanú jemnú retiazku zo zlata s malým príveskom v tvare srdca.

„To ste nemuseli... Je na to ešte mladá,“ krútil hlavou, ale Rút mala iný názor.

„Nie som! Páči sa mi... Je pre mňa!“ vysvetľovala ockovi dôležito a poprosila ho, aby jej ju zapol na krk.

„Nechaj starú ženu, nech robí radosť takýmspôsobom, aký uzná za vhodné,“ pozrela prastarkámúdrymi, hoci unavenými očami, rovno do Hansových obláčikovomodrých očí. Sklopil zrak, uznajúc svoju porážku.

Nechcel starkej ani Sáre kaziť radosť, veď dnes je oslava. A tak, hoci sa mu zdal darček príliš drahý pre také malé dieťa, upevnil Rút retiazku okolo krku. Malé srdiečko presne zapadlo do jamky medzikľúčnymi kosťami a zatrblietalo sa.

„Ďakujem, prababka! Budem ho stále nosiť,sľubujem!“ vrhla sa Rút okolo pása starej žene.Nevedela, prečo sa jej to srdiečko tak páčilo, jednoducho ho chcela mať.

Mala veľmi rada svoju prababku, pretože vedela rozprávať ohromne napínavé rozprávky a príhody zo svojho života, ktoré sa Rút zdali niekedy úplne

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

neuveriteľné. Nevedela si predstaviť, že keď bola

prababka malá, neexistovali nijaké autá, ani žiadne

telefóny. Oni síce tiež auto nemali, ale po meste ich

už jazdilo veľa.

Prababka rozprávala Rút, ako kedysi so svojím mužom plávala na parníku a videla ďalekúAmeriku... Alebo ako išli až do Izraela a tam navštívili synagógu a videli múr nárekov. Rút jej príbehyfascinovali a prababka ich musela rozprávať stáledookola. Vedela, že hoci je prababka už niekedy veľmi unavená, nikdy neodmietla jej prosbu o nejaký nový príbeh. A veru ich mala naporúdzi veľa, vždyvytiahla dajaký nový, ktorý Rút očaril.

„Nos ju, zlatíčko, na moju pamiatku, keď už tu ja nebudem,“ vzdychla si a obrátila sa na Hansa. „Mám už svoje roky a pamäť ani telo mi už neslúžia, veď vieš. Možno budem musieť už čoskoro ísť...“ dodala, naznačujúc, že tu už dlho nebude.

„A kam chceš ísť, prababka?“ vypúlila Rút očká. „Do Izraela?“ vzdychla zbožne. „Alebo doAmeriky?“ uprela na ňu veľké oči plné otáznikov.

Prababka sa strhla a pohladila Rút po vláskoch.

„Možno aj tam. Pôjdem ďaleko, veľmi ďaleko. Ty sa však nič neboj, teba budem stále ľúbiť adohliadať na teba,“ prisľúbila pravnučke.

„Aj ja na teba,“ povedala vážne Rút a obajadospelí sa usmiali.

„A teraz už choďte. Je tu zima a nemám zakúrené, nechcem, aby ti dcéra nachladla,“ začala ich starká ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová vyháňať, snažiac sa zahnať slzy z očí. „Som rada, maličká, že si na mňa nezabudla a prišla si. Adoniesla aj koláče. Ešte večer ich ochutnám.“

„No nedaj si veľa, aby ťa nebolelo bruško! Ja som si dala, a už ma bolí,“ pokrčila Rút čielkom a chytila sa za dievčensky vypuklé guľaté bruško.

Prababka s Hansom sa rozosmiali. „Tak šup – šup utekajte domov! Nech timaminka navarí čajík a bude ti lepšie, uvidíš,“ prikázala a sklonila sa k Rút. Bielymi zvráskavenýmistareckými rukami ju chytila za útle pliecko avyšikovala k dverám. Bola by jej dala aj pusu na líce, ale nevládala sa už tak zohnúť, nuž jej len požehnala a zakývala na cestu.

Videla Hansa a Rút stáť pred dverami, zaliatych lúčmi zapadajúceho slnka, ako jej mávajú. Obaja sa šťastne usmievali, dvaja zlatovlasí modrookí ľudia, takí blízki jej srdcu.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Koncentračný tábor, november 1943

„Koniec apelu! Rozchod,“ zahulákal dôstojník a väzenkyne sa okamžite rozbehli mimo jehodohľadu. Žiadna si nebola istá tým, čo si ešte vymyslí alebo do ktorej to len tak napáli. Alebo aké svinstvo vymyslí jeho žena.

Áno, jeho žena. Sára si pamätala, ako jej razspolubývajúca rozprávala hrôzostrašný príbeh. Správy medzi väzňami sa šírili ako tamtamy, a každý vedel, čo sa kde udialo. Tento príbeh sa odohral asi pred rokom. Jedna židovská matka z Poľska sa odvážila žiadať dôstojníkovu ženu o pomoc.

„Dieťa má horúčku, prosím, pomôžte mi, ste predsa tiež matka,“ apelovala na ňu a ukázala jej malé dojča, ktoré stonalo v horúčkach.Nechceli ho vziať do provizórnej nemocnice, lebo bola beznádejne plná. Nemka na ňu chvíľu chladne pozerala, premýšľala. Napokon súhlasneprikývla. Zobrala dieťa na tretie poschodie na oddelenie pre deti. Matka sa sprvu šťastne usmievala. O pár okamihov sa jej úsmev zmenil na neveriacky úžas a potom paniku. Zbadala, ako sa otvorilo okno, žena položila jej dieťa na parapet a vysotila ho von. Bolo počuť krátky výkrik a pád. Matka sa k nemu okamžite rozbehla.

„Už nebude trpieť,“ zakričala dôstojníkova žena ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová z okna a s nádychom irónie dodala: „Pomohla som vám dostatočne?“

Matka neodpovedala, len kvílivo objala dieťatko a tisla si ho na hruď. Bolo mŕtve.

„Prečo to tak prežívate?“ spýtala sa jej chladne vrahyňa, keď o pár minút vyšla z baraku. Prišla k plačúcej žene, chvíľu sa na ňu pozerala a keďnedostala odpoveď, špičkou topánky do nej kopla.

Mykla plecami:

„Aj tak by sa dlho nedožilo. A možno sa ani vy nedožijete,“ a odkráčala preč s pocitom dobrevykonanej práce. Odvtedy sa ju nikto neodvážil popýtať o pomoc.

Nebolo tajomstvo, že keď mala zlé dni, strieľala z okienka strážnej veže do väzňov. Vyberala sináhodne a ak trafila, hneď sa jej nálada zlepšila.

Sára si našla miesto mimo dohľadu veže, krytá svojím barakom. Bola vďačná, že sa apel skončil a mohla si sadnúť na tvrdú zem.

Našla si kúsok suchého miestečka, pod zadok zložila neveľkú handru, ktorú našla ešte pred rokom, a starostlivo si ju strážila. Premýšľala, ako prežije ďalší deň. Do novej práce ju zatiaľ nepridelili a celý deň sa smela motať len okolo baraku. Čas pretoubiehal veľmi pomaly. Ohovárať nechcela, spomínať na blízkych tiež nie. Rozhovory o príbuzných boli tiché tabu. Príliš boleli.

Dlhé rozhovory o jedle, ktoré často viedli jej spolubývajúce, jej iba robili chúťky na to, po čom

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

túžila a čo nemohla mať. Väčšinou to boli úplne

obyčajné veci. Veľké červené jablko. Racheline

pečené buchty. Chutný falafel. Horúce zemiaky.

Chrumkavá šábesová chala, horúce pečivopripravované počas sviatkov.

Hneď ako sa jej v mysli vynorili spomienky na obľúbené jedlá, zaškvŕkalo jej v žalúdku a bolestivo ho stiahlo. Okamžite si prestala predstavovať všetky tie dobroty z Rachelinej kuchyne. To bol čas minulý. Teraz je tu súčasnosť.

„Boh ma skúša a ja musím vydržať,“ povedala si.

Väčšina ľudí v okolí barakov postávala,prechádzala sa a kula intrigy, aby im ubehol čas. Niektorí špicľovali, čo sa kde udialo, a tak každý pomerne presne vedel, aký transport prišiel, koľkí z neho sa zachránili a koľkí išli hneď do plynu. Často mali aj správy z vojny, nikto však nevedel, či sú pravdivé.

Život v tábore prebiehal podľa ustálenýchpravidiel. Človek však musel vydržať veľa.

Neustály hlad. Neznesiteľné svrbenie od vší a bĺch. Všadeprítomnú špinu a zápach.

Smrdelo všetko – spotené, dlho neumývané telá. Obnosené šatstvo. Hnisajúce a rozkladajúce sa rany. Neumyté zuby. Výkaly v latrínach (kde nebolo nič na utretie), a okolie barakov.

Najviac citeľné to bolo v lete. Nielenže bolohorúco, že sa nedalo spať, ale všade strašne smrdelivýkaly. V daždivých dňoch sa všetci brodili po členky v hovnách zmiešaných s blatom. Mali síce vysoké ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová a tvrdé dreváky, v ktorých sa otrasne chodilo aboleli v nich nohy, ale ani tie im nepomohli, aby sanezabárali. Nedávno chlapi museli na rozkaz vykopať odvodňovacie jamy, po chvíli však boli beznádejne plné. Predsa len, tisíce a tisíce ľudí chodiacich napotrebu niekoľkokrát denne muselo cítiť.

Z tohto pohľadu bola lepšia zima. No človek sa zase v tenkých a tvrdých háboch, ktoré nepriliehali k telu, triasol od zimy. Ničím výnimočným neboli omrzliny, zápaly pľúc, podchladenia.

Jedla nebolo nikdy dosť. Ráno im podávaliakúsi kávu, ktorá chuťou pripomínala skôr vývar zo žaluďov. Na obed dostali chlieb s hnusnou čiernou mazľavou hmotou, vraj maslom. A na večeru bol vývar zo zvyškov, ktoré sa našli v kuchyni, často neosolený a nekorenený, aby ľuďom nechutilo jesť. Lepšie bolo, ak jedli pomenej – predsa len, nakŕmiť desaťtisíce ľudí každý deň stálo nemalé peniaze.

Zima, hlad, nechutné jedlo, vši, ponižovanie, strach. To bol život v koncentračnom tábore.

„Sú tu podmienky nezlučiteľné so životom,“pomyslela si už po neviem koľký raz Sára. A predsa len – v tábore bola už niekoľko mesiacov a zatiaľ stále žila. Je otázne, za akú cenu, ale žila...

Dopustila sa vecí, ktoré si predtým ani lennebola schopná predstaviť. Jej srdce zatvrdlo. Obrnila sa ľahostajnosťou, inak by to tu nezvládla – hoci predsa len všetky emócie nestratila. Niekedy ich všakmusela úplne vypustiť z hlavy.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

Už počas prvých dní v tábore rýchlo pochopila, že ak chce prežiť, musí byť tvrdá. Zabudnúť na city, ohľady a hlavne – nikomu nedôverovať. Po týždni v koncentračnom tábore sa rozhodla pre prvý krok:

„Musím získať v baraku lepšie miesto,“zaumienila si.

Ako novicke (obyčajnému muklovi bezakéhokoľvek postavenia), jej prináležalo najhoršie miesto na dolnej prični. Sára si rýchlo vyhliadla paniu, čo už niekoľko dní ležala vysilená na hornej prični. Jediné, čo zvládala, bolo dostaviť sa za výdatnej pomocisusediek na apel alebo sedieť pred barakom. Sáravedela, že dni tej ženy sú spočítané. A pravdu povediac, nevedela sa ich konca dočkať.

Nespala už niekoľko dní, len aby tú chvíľunerepásla. A to všetko len preto, že tá chudinka mala lepšie miesto. Sára ležala na dolnej prični, takmer na zemi. V zime tam bol príšerný chlad, ale to by zvládla. Problém bol inde.

Dolné miesta boli najhoršie. Ak sa ženy horepomrvili, na Sáru padali pomedzi medzery v drevených pričniach prach a špina. No čo bolo horšie, niekedy aj hnis či krv z rán. A občas aj niečo viac...

Po prvom dni v tábore ju v noci zobudilo vlhko a prenikavý smrad. Ležala vo výkaloch a v moči – pochopila, že pani ležiaca vedľa nej zomrela.Zobudila ostatné ženy, ležiace na prični a spoločne mŕtvu vytiahli a položili na podlahu.

„Bože, zase je to tu zasvinené,“ vzdychla sičierODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová novlasá Poľka. Bolo zrejmé, že sa s tým nestretáva po prvý raz.

Pod rúškom noci, v tme a chlade sa spoločne pustili do upratovania. Nemali toho veľa, s čím by mohli pričňu vyčistiť. Žene strhli z tela vrchnú časť pyžama, ktorú mala ešte suchú, a utreli do nej smradľavé tekutiny z dosák, na ktorých spali. Viac sa urobiť nedalo. Zašpinenú pyžamu hodili na zem na mŕtvolu a ľahli si spať.

„Och, dnes budeme mať viac miesta, dievčatá, vyspite sa,“ zamrmlala Poľka spokojne a zvalila sa na pričňu.

Sára si uvedomila si, že toto otupenie citov bolo na účinkoch koncentráku asi najhoršie... Zniesli ste naozaj všeličo. A aj smrť vám už prišla ako niečo celkom bežné.

O týždeň neskôr sa žena na prični nad ňoupomočila. Nebolo nič príjemné, keď na Sáru stekal uprostred noci prúd smradľavého moču.

Ľudská dôstojnosť v koncentračnom táborezažívala neuveriteľné poníženie. Hrdosť a citlivosť tu nič neznamenali a čím skôr ste sa týchto „zlozvykov“ zbavili, tým väčšie šance na prežitie ste mali.

„Nestihla som ísť v noci na latrínu,“ospravedlňovala sa Sáre vychudnutá blondínka s maďarským prízvukom, ležiaca nad ňou. „Aj som chcela, ale ak by som odišla, už by som sa nenapchala medzisedem žien, s ktorými sa delím o pričňu. A potom by som musela byť do rána hore... alebo by sa mi ušlo

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

najhoršie miesto pri smradľavých latrínach. Tak som

držala a napokon mi to ušlo. Prepáč...“

A potom so štipkou útechy dodala:

„Neboj, časom sa i tebe ujde lepšie miesto, musíš len vydržať.“

Sára nevedela, čo na to povedať, tak len mlčky prikývla.

Zaumienila si, že dolnú pričňu musí čím skôrzmeniť. Ďalšia noc ju o tom definitívne presvedčila.Zobudila sa na strašný výkrik ženy ležiacej vedľa nej.

„Panebože! Au, au, to bolí!“ kričala.

Sára netušila, čo sa stalo, kým sa nerozvidnelo. Ráno zbadala skazu na tvári ženy: potkany jej ohrýzli uši a nos! Už si zvykla, že tie mäkké potvory behajú po spodných pričniach, ale na to, aby ju zaživaohrýzali, si zvyknúť nemienila!

Preto sa rozhodla, že nebude „držať“ a čakať na lepšie miesto, ale sama sa oň postará.

Keď si všimla si, že rapavá pani nad ňou má zápal pľúc, uvedomila si, že je to jej príležitosť. Počúvala, ako pokašliava čoraz viac, sípavo dýcha. Jej stav sa prudko zhoršil asi tak pred týždňom. V noci už ledva dýchala a Sára vedela, že to už nebude dlho trvať. Nadránom počula jej výdych naposledy.

Sára sa mäkko vyvliekla zo svojej spodnej prične a potichu sa postavila. Priložila prsty na krčnú tepnu chorej ženy.

Necítila žiaden pulz. Počkala ešte päť minút a skúsila to znova. Nič. ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

„Prepáč,“ šepla a začala ženu ťahať za nohy.

Keď jej nohy viseli dolu z prične, chytila ju za ruky a snažila sa zvaliť ju na seba. Musela vynaložiť veľkú námahu, kým sa jej to podarilo. Nečakala, že vychudnuté telo bude také ťažké udržať. Alebo už tak veľmi zoslabla?

Sára sa zo všetkých síl snažila, aby mŕtva žena nespadla na zem, ale bola príliš ťažká a neforemná. Vyšmykla sa jej z rúk a spadla na chrbát. Ozvalo sa tupé žuchnutie, keď jej hlava silno tresla o zem a nevidomé oči sa na Sáru vyčítavo dívali. Za iných okolností by sa možno striasla, ale teraz nie. Teraz musela konať.

Ženy v hornej prični sa začali otáčať, akobyvycítili, že je tam voľné miesto. A to Sára nemienila dopustiť. To miesto bolo jej!

Rapavú ženu nechala ležať na zemi. Ráno juvynesie von a vojaci ju naložia do voza a odvezú. Teraz nemá čas sa o ňu starať. Jemne vkĺzla medzi ženy na hornej prični. Teraz už bolo toto miesto jej anemienila sa oň nechať pripraviť.

Lebo napriek všetkému žiť chcela.

ODSÚDENÁ PRE ŽIVOT Soňa Rebrová

11. september 1938, Essen, Nemecko

Cez pootvorené okno fúkal vánok a jemnerozhojdal tiene sviečok voľne rozostavaných na komode v spálni. Hans pohladkal Sárine čoraz väčšie bruško. Do pôrodu ich druhorodeného dieťatkaostávalo ešte niekoľko týždňov. Jeho žena priamprekvitala – skrásnela a tvár mala čoraz nežnejšiu, akoby v očakávaní veľkého zázraku. Vlasy jej zhustli avytvárali mäkké prstence. Nevedel sa na ňu vynadívať.

Sára ho rukou objímala okolo hrude. Zahľadela sa na povalu a sledovala, ako tiene na bielom múre poskakujú, kĺžu sa a vytvárajú záhadné obrazce.Páčila sa jej ich hra, vytvárala na stenách zlatistýkaleidoskop a tiene akoby sa objímali, vinuli po sebe a hladkali.

„Milujem ťa,“ šepla.

„Hmmm... ja tiež...“ rovnako pošepky odpovedal.

Ležali s Hansom v príjemnom tlmenom svetle vzájomne prepletení a na svet okolo nich pomaly padala tma. Dlaňou horúcou od lásky jej hladil krk. Sára si vychutnávala blaženosť, ktorú cítila. Noha jej muža prehodená cez jej nohu, jeho ruka pokrytázlatistými chĺpkami objímala jej šiju a dychom ju šteklil na krku.

Príjemne ju zohrieval a upokojoval.

Chcela sa upokojiť, pretože svet okolo nej sajed>



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist