načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Odbila 13. hodina - Dušan D. Fabian

Odbila 13. hodina

Elektronická kniha: Odbila 13. hodina
Autor:

Zbierka strašidelných príbehov od autora románov Invocatio Elementalium, Pestis Draconum a Živého mě nedostanou! Vitajte na tenkej hranici na pomedzí reality a sveta divotvorných snov.Stačí ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  132
+
-
4,4
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 275
Jazyk: sk
Téma: Projekt Informace bez hranic, strašidelné příběhy, horory, slovenská tvorba
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4135-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Zbierka strašidelných príbehov od autora románov Invocatio Elementalium, Pestis Draconum a Živého mě nedostanou! Vitajte na tenkej hranici na pomedzí reality a sveta divotvorných snov.Stačí jediný krok a ocitnete sa na miestach, ktoré ukrývajú desivé tajomstvá. Čakajú vás strašidelné zámky, opustené cintoríny, zabudnuté podzemné chodby, prekliate domy, večne blúdiace vlakové vozne i celé stratené dediny. Vstúpte a vaše mysle zaplavia armády hrôzostrašných preludov – nenásytní duchovia elementov, pomstychtiví návštevníci zo záhrobia, zatratení splodenci pekla, nemilosrdní strážcovia zakázaných právd, smrteľne nebezpeční psychopati i krvilačné zombie. Len smelo ďalej!
Váhate? Máte strach? O to ide.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Artis Omnis, s.r.o.

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava: Ivana Horecká, Andrea Harmanová

8. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

Edícia Margo

© Dušan D. Fabian, 2012

Cover & Photo: © Jaromír Bezruč, 2012

Typography: Artis Omnis

Slovak edition: © Artis Omnis, 2012

ISBN 978­80­89341­57­3


Dlho som si lámal hlavu nad úvodným textom zbierky,

ktorá má viac-menej súhrnne bilancovať desať rokov mojej

poviedkovej tvorby. Napokon padla voľba na Migrénu.Najskôr preto, že mi prišlo logické zaradiť na začiatok vec, ktorá

má na konte najviac prvenstiev.

Migréna je prvým čistokrvným hororom, ktorý somnapísal (v roku 2001); je prvým textom, ktorý mi vyšiel knižne (zborník Krutohlav, SSAF, 2001); prvým, ktorý mi priniesol nejaké ocenenie (1. miesto v poviedkovej súťaži Béla, 2001); a prvým príbehom, ktorým som sa výraznejšie zapísal do povedomia ľudí. Drží prvenstvo i v počte reprintov –vydavatelia rozličných periodík po poviedke radi siahajú aj mnoho rokov po jej napísaní (v poslednej dobe napr. cyklus Hororové leto 2008 v prílohe denníka SME, alebo antológiaslovenského hororu Farby Strachu, Artis Omnis, 2011). Migréna

Sparné leto, posledný deň dovolenky.

Hornatá krajina za oknami auta vyzerá skutočnenádherne. No vy sa z toho pohľadu nedokážete tešiť. Namiesto

toho máte akýsi neurčitý pocit okolo žalúdka. Prudké

svetlo, ktoré sa odráža od rozpáleného asfaltu, vámnepríjemne oslepuje zrak a zápach roztápajúcich sa pneumatík

vám neznesiteľne dráždi sliznice. Viete, že takto to nie je správne. Že by ste sa mali premôcť a ešte si tých párzostávajúcich hodín užiť. Ibaže to proste nejde. Najradšej by ste už aj tak boli doma.

Určite ten pocit poznáte. Nebudeme si nič nahovárať.

† † †

Tento rok sme sa s manželkou rozhodli pre okružnú

cestu po Spiši. Dva týždne v staršom ojazdenom aute,

našťastie s funkčnou klimatizáciou, cestami-necestami,

každý deň nové mestečko, nový hotelík, sem-tam nejaký

piknik v prírode, príležitostne nejaká pamiatka. Čo sa dá

robiť, toto leto nám nezvýšili peniaze na nič drahšie. (A ono

to tiež nebolo najlacnejšie, nemyslite si.) Po piatichsezóMigréna


nach tradičného vyvaľovania sa na pláži snáď ale trocha

zmeny nezaškodí.

Žijeme spolu tri roky a deti zatiaľ neplánujeme. Takže

sme mali celé dva týždne iba pre seba. Doma sa kvôli práci

takmer nevidíme a dovolenka je pre nás oboch posvätná.

A že si ju dokážeme užiť, o tom skutočne nemusítepochybovať. Nebolo tomu inak, samozrejme, ani tentoraz.

Až kým neprišiel posledný deň.

Frčali sme po výpadovke medzi Levočou a Braniskom.

Horúčava kulminovala a začínala byť neznesiteľná. Museli

sme pootvárať okná, pretože chladiaci systém nášho

plechového vyslúžilca tú páľavu už nestíhal tlmiť. Spolu

s horúčavou sa objavil aj známy pocit depresie z končiacej

dovolenky a okolo obeda som sa už cítil sakramentsky

mizerne. Zúfalo som fajčil cigaretu za cigaretou a neustále

šliapal na plyn, akoby mi to mohlo pomôcť zlepšiť náladu.

Jediné, čo ma udržiavalo v relatívnej pohode, bol občasný

pohľad na zlatovlásku, zvodne sa rozvaľujúcu na sedadle

vedľa mňa. V ten deň vyzerala úchvatne. Neraz som v duchu

filozofoval nad tým, ako sa mamľas môjho formátu mohol

dostať k takémuto pokladu. Tvárička hodná rozprávkovej

princeznej. Jemnučká opálená pokožka odetá v sexy

bielych šatôčkach a lodičkách. Nohy a prsia, ktoré by jej mohla závidieť nejedna modelka. Hľadel som na ňu a krv mi prúdila žilami rýchlejšie než naše auto po ceste.

Bolo to zvláštne, ale na rozdiel odo mňa dokázala byť

vždy v pohode. Blbá atmosféra posledného dňa dovolenky

ju vôbec nemohla rozladiť. Akurát hľadela do mapy a sneskrývaným nadšením kutrala po nejakom zaujímavom

mieste, ktoré by sme ešte tesne pred návratom mohli

navštíviť. Plánovať tieto veci ju strašne bavilo, a tak som to

vždy nechával takmer výhradne na ňu. Mala fakt talent

vymýšľať zaujímavé veci. Keď mi ale napokon oznámila, že

máme „skoro po ceste“ akúsi dedinku, v ktorej žije nejaká

jej vzdialená príbuzná, dosť ma to zarazilo.


Nikoho z jej rodiny sme bežne nenavštevovali. Ostatne,

ani z mojej veľmi nie. Rodičia jej zomreli, súrodencov

nemala. A teraz si spomenula na nejakú staršiu pani, ktorú

nevidela možno od plienok, a chce u nej urobiť neohlásený

prepad. Vlastne to nebolo nič vyslovene nezvyčajné, ale

priznám sa, ja som takéto príbuzenské návštevy príliš

neobľuboval. Chvíľu som si aj pohundral, no naozaj len

chvíľu. Miloval som ju a na svete nebolo nič, čo by som pre

ňu nespravil...

Čoskoro sme odbočili z výpadovky. A potom ešte raz na

mizernú cestu tretej triedy. Kľukatila sa hlbokými dolinami

medzi hrebeňmi Volovských vrchov. Bola to vlastne riadna

zachádzka, ale chladný tieň husto porasteného masívu mi

aspoň na chvíľu máličko zdvihol náladu. Keď sa však pred

nami zjavila tabuľa s odpudivým nápisom Koňské Žbince

a ja som kvôli stavu vozovky musel prehodiť rýchlosť do

dvojky, znova rapídne klesla.

† † †

Dedinky ako táto si snáď lepšie meno ani nezaslúžia.

Ocitli sme sa uprostred skromného zhluku chalúp kdesi na

konci sveta. Cesta sa už pri prvom dome menila na biednu

prašnú dvojkoľaj a za posledným pokračovala ďalej do lesa.

Nemali tu potraviny ani pohostinstvo. A tí ľudia! Prosto

hrôza. Žiadne deti, len zopár odrastených adolescentov, inak samí v handrách a teplákoch oblečení dedinčania neurčitého veku, so snedými tvárami a škaredými hrubými rysmi. Nazvite ma fajnovkou z mesta, ale toto miesto mi pripadalo skutočne hnusné. A to som navštívil už nejeden zapadákov. Nikde inde na mňa ale nedýchala dekadencia tak silno ako tu. Razila priam z každého štvorcového metra...

Dom svojich príbuzných manželka akýmsi zázrakom

identifikovala na prvý pokus, a tak sme sa, chvalabohu,


nemuseli nikoho z tých pokrivených človiečikov na nič

pýtať. Auto som odstavil pred drôtenou bránkou, na

trávniku pokrytom husincami. Pri pohľade na to, do čoho sa

o chvíľu zaboria moje trojtisícové botasky, som na moment

zaváhal, no napokon som sa predsa len premohol. S hranou

ľahostajnosťou som otvoril dvere, narovnal sa a vystavil

svoju bavlnenú košeľu a Kenvelo džínsy zvedavýmpohľa

dom dedinčanov.

Domáci nás privítali naozaj vrelo. Hlasné pozdravy,

mľaskavé bozky, nefalšovaná radosť. Netrvalo im to ani dve

sekundy a bleskovo si nás zaradili. Títo sedliaci sisamozrej

me dokonale pamätajú vaše meno i dátum narodenia, hoci

vás v živote nevideli. Pretože sa pravdepodobne aj tak

nemajú o čom inom baviť. Klebety a fotky s deťmi – to je ich

jediné potešenie. Pretelefonujú pol výplaty, len aby sa

dozvedeli kde, kto a za aké peniaze žije. Bože, ako som

takéto návštevy nenávidel! No už bolo neskoro. Zaťal som

zuby, nasadil škrobený úsmev a nechal sa dovliecť do

prastarej drevenice s kvetináčmi v oblokoch.

Vnútro domu silno páchlo vlhkosťou a zatuchlinou.

Vyšívané dečky na stenách, prešúchané koberce, kachľová

pec a jednoduchý nábytok, pamätajúci doby monarchie.

Niečo také by som asi nedokázal nazvať útulnýmdomo

vom. Žijem v úplne inej dobe a na milióny svetelných rokov

vzdialenom mieste, uvedomil som si. Tu nemám čo hľadať.

Možno keby nebol ten posledný deň dovolenky. Možno

keby sme tú zachádzku mali vopred naplánovanú a ja som

sa stihol psychicky pripraviť na kultúrno-spoločenský šok,

nahováral som si. Možno vtedy by moja depresianedo

siahla rozmerov, v ktorých na mňa v tom momente dopadla.

Tvár sa normálne, preboha. Tvár sa normálne! Opakoval

som si. No veľmi mi to nešlo...

Neuniklo mi, že ani moja žena už nie je v najveselšom

rozpoložení. Oči jej trocha pohasli a v kútikoch úst jej stuhli

jemné vrásky. Ale ešte stále bola komunikatívnejšia než ja.


Ticho som čučal na hrboľatom diváne a na pol ucha

počúval, ako si po rokoch znova nájdené príbuznévymieňa

jú komplimenty a štebotajú o ničom. Manželkina tetuška

bola nízka a tučná žena. Asi najmenej nepríjemnéindivídu

um, aké som tu zatiaľ videl. Mala niečo pod sedemdesiat, no

na svoj vek vyzerala pomerne čulo a zdravo. Jej radosť

z nečakaného stretnutia bola naozaj úprimná. Svojimi

starými modrými očami, ktoré podľa všetkého zdedila

z rovnakého zdroja, na mojej žene priam visela. Sprvoti

som si myslel, že časom by si možno mohla získať nejaké tie

moje sympatie. Bohužiaľ, ešte toho istého dňa, len o čosi

neskôr, ich úplne stratila.

Zato tetuškin muž sa mi nepáčil hneď od začiatku.Vyze

ral ako jej presný opak. Suchár s dementným výrazom na

tvári. Sedel bez slova na lavici pri okne, dlane na stehnách

a sem-tam prikyvoval. Príliš sa ponášal na tú zberbu vonku.

Naša návšteva mala tradičný priebeh. Domáca náspo

vodila po dome, ukázala nám svoju hojne rodiacu záhradu

i hydinou rozďobaný dvor. Vliekol som sa za ňou z nohy na

nohu a pokúšal sa načerpať aspoň trocha z tej bezbrehejra

dosti, s ktorou to robila. Neúspešne. V komore nás nabalila

niekoľkými pohármi so zaváraninami, škvarkami a taškami

s obrími cuketami, ktoré sama vypestovala – okrem mysle

oťaželi aj moje ruky. Povinne sme si vypočuli nezáživný

a zbytočne podrobný popis toho, ako sa jej to podarilo, a zo

slušnosti ju uznanlivo pochválili. To už však začala strácať

farbu z tváre i moja žena. Následné pozvanie na obed apol

deci domácej slivovice prijala len s pomerne veľkýmzdráha

ním a ani jedno z toho jej príliš nepomohlo. Naopak. Od

chvíle, čo si sadla k stolu, ďalej rapídne bledla a napokon ju

ešte ku všetkému začalo bolieť brucho. Zanedlho vyzerala

ako strhaná kôpka nešťastia s čelom v dlaniach.

Mávala migrény. Silné. Tak raz za dva mesiace. Chodila

s tým po doktoroch, no väčšina odborníkov nad jejdiagnó

zou len krčila plecami. A jedna z tých migrén ju chytila


práve dnes. Úprimne som svoju zlatovlásku ľutoval, pretože

som niekoľkokrát videl, ako ju ten nepríjemný bolehlav

dokáže položiť. V tej chvíli mi jej súženie ale poslúžilo ako

skvelá zámienka k vydaniu povelu na odchod.

Vybehol som von, hodil výslužku do kufra a vrátil sa späť

s úmyslom rozlúčiť sa so svojimi hostiteľmi s čonajsrdeč

nejším zbohom.

Lenže! Keď do niečoho raz spadnete, už sa z toho

väčšinou len tak ľahko nevyhrabete von.

Stará pani o odchode nechcela ani počuť. Žiadnesenti

mentálne naťahovačky. Vraj moju ženu – svoju príbuznú (to

niekoľkokrát zdôraznila) – v takomto stave nikam nepustí.

A hovorila to tónom, ktorý znel, akoby bola rozhodnutá

nepustiť ju už nikdy. Nech sa vraj ani neopovážim teraz ju

niekam voziť. Len nech si sadnem a nepletiem sa do toho,

čomu nerozumiem. A mlela a mlela. Stále dookola, o akejsi

forme uhranutia či čoho, križovala sa a pľula mojej žene na

čelo. Kríž, pľuvanec, kríž, pľuvanec. Ach bože, akí vedia byť

títo jednoduchí ľudia nepríjemne poverčiví!

Rozhodol som sa situáciu riešiť radikálne. Chytil som

manželku za ruku a bez debaty ju odviedol k autu.Nene

chám sa predsa komandovať nejakou zaostalou fúriou!

Na perách mi stále hral silený úsmev, no v srdci už mi

začínal rásť nepokoj a tieň neurčitého podozrenia.

† † †

Stará pani naraz prepadla panike. Skoro sa so mnou

o zlatovlásku začala preťahovať. Vraj s ňou máme okamžite

ísť k akejsi miestnej bosorke, ktorá ju dá do poriadku, lebo

inak bude zle. A znova kríž a pľuvanec, kríž a...

To už ma vážne dožralo. Úsečne som poďakoval a otočil

sa k nej chrbtom.

Chyba. Panika sa zmenila na hystériu. Začala na mňa

ziapať, sprosto mi nadávať a divoko mi hroziť päsťou.


Stál som vedľa auta ako obarený. Oči vytreštené, sánka

spadnutá. Tej ženskej snáď preskočilo!

Na krik sa začali zbiehať ľudia.

Hrôza. Nenávidím verejné strápnenia. Stojím preddo

mom manželkiných príbuzných a tetuška mi rovno do

ksichtu vyhadzuje nechutné veci. Čo si o mne, preboha, títo

primitívi pomyslia?! Hlúpy strach o stratu dôstojnosti ma

naraz úplne ochromil a prinútil uvažovať o kapitulácii.

Všetko treba čo najskôr uzavrieť! Vírilo mi hlavou.

Ututlať! Vyhoviem jej, len nech už dá pokoj. Veď sa vlastne

nemôže nič stať. Neverím ani len na alternatívneliečiteľ

stvo, nieto ešte na nejaké čáry-máry. O nič predsa nejde.

Zahráme divadlo a vypadneme.

Na druhej strane – nebolo by predsa len jednoduchšie

rovno skočiť za volant a okamžite odtiaľ ufujazdiť preč?

S bezradným výrazom na tvári som sa obrátil kmanžel

ke a nechal ju, nech rozhodne sama. Inak by som sa z toho

asi nevymotal.

Súhlasila. Sklamalo ma to i potešilo. Ale ďalej som o tom

nerozmýšľal. Čím skôr sa všetko skončí, tým skôr budem

mať celú záležitosť z hlavy von.

Všetci traja sme teda nasadli do auta a ja somrezignova

ne zamieril k ošarpanej chajde, stojacej na konci dediny.

Dnes viem, že to bola najväčšia chyba, akú som vo

svojom živote urobil.

Pred chajdou sme vystúpili a šibnutá tetuška pomohla

mojej žene, podopierajúc ju ramenom pod pazuchou, do

vchodových dverí. Mňa dnu nepustili. V hĺbke som penil,

ale nechcel som riskovať ďalšiu scénu. Oprel som sa

o kapotu auta, vytiahol cigarety a snažil sa upokojiť.

To sme teda dopadli, myslel som si. Ak by sa o tomtodo

zvedeli naši priatelia, tak nás vysmejú. Manželka pánainži

niera u nejakej čarodejnice! Ale stále mi ani v najhlbšom

vnútri nenapadlo, že sa niekomu z nás môže niečo vážne

stať.


Napokon na to nebol ani čas. Obe ženy boli o chvíľu von.

A s nimi i odporná rapavá cigánka v zaplátanejpestrofareb

nej maškaráde. Zatiaľ, čo tetka usádzala moju ženu na

miesto spolujazdca, podišla ku mne a mumlala mi rovno do

tváre čosi vo svojej nezrozumiteľnej rómštine. Strašne

smrdela a z úst jej prskali sliny. Ďalšia šibnutá.

Už som toho mal tak akurát dosť. Odhodil somnedofaj

čený ohorok, sadol za volant a letel odtiaľ preč,zanecháva

júc tie dve príšery ďaleko za sebou, aj s celým ich prehnitým

bludárskym svetom. Ani som sa neobťažoval obzrieť do

spätného zrkadla.

Preč zo zasratých Koňských Žbincov. Priamo domov.

Oznamovacia tabuľa, popraskaný asfalt jedinejprístu

povej cesty, tiene v doline, jedna, druhá odbočka a znova

stará dobrá výpadovka.

Úľava. Konečne akoby prešiel tieň nad mojou hlavou. Aj

keď...

Pohladil som manželku po ruke. Sedela schúlená, shla

vou opretou o sklo. Stále bola bledá a nevyzerala o nič

lepšie. Za pár hodín sa to dá do poriadku, len potrebuje

pokoj.

Celú cestu mlčala. A ani mne nebolo dvakrát do reči.

Škrelo ma, že som nedokázal udržať veci pod kontrolou.

Tlmil som záchvaty hnevu, ktorý vo mne ešte stále bublal.

Napokon som musel proste vypnúť, šliapnuť poriadne na

plyn a sústrediť sa iba na cestu. Rýchlosť dokáže nádherne

vyčistiť hlavu.

Ani si poriadne nepamätám, ako tá šialená jazda vlastne

ubehla. Neviem, koľko áut som obehol, ani kde sme práve

boli, keď sa už zotmelo. Pred činžiakom som zaparkoval

čosi tesne pred polnocou. Vybral som kufre z úložného

priestoru, zapol alarm a s manželkou po boku vyšiel mlčky

po schodoch do nášho bytu. Žena zamierila rovno do

spálne. Ja som zamkol a odšuchtal sa k baru, kde som zdolal

ešte dva poldecáky vodky. Až potom som šiel spať.


† † †

Keď som sa ráno zobudil, bola preč.

Časť postele, kde spávala moja zlatovláska, zívalaprázdno

tou. Bola dokonale ustlaná, akoby v nej nikto ani nespal.

Vstal som a obišiel celý byt. Nebola ani v kuchyni, ani

v obývacej izbe. Žiadne stopy po skorých raňajkách, ani po

šminkovaní sa v kúpeľni. Jej kabelka, ktorú som včera

vyniesol z auta, stála tam, kde som ju položil – na botníku.

Spočiatku som sa nad tým príliš nepozastavoval.Sem

tam sa stávalo, že vstala do práce skôr než ja, a v taký deň

som ju videl až k večeru. Po včerajšej migréne, navyše ak ju

ešte neprešla, mohla zabudnúť, respektíve sa vykašľať na

veci, ako sú raňajky alebo šminkovanie.

Pokojne som sa teda umyl, obliekol a urobil si čaj. Až pri

odchode ma trklo. Vchodové dvere boli zamknuté a zvnútra

v nich boli šikmo zastrčené moje kľúče. Ak odišla, nemohla

za sebou zamknúť. Ako je teda možné...

Oblial ma studený pot.

Okamžite som siahol po mobile a vytočil jej číslo. No

zvonenie sa ozvalo z kôpky vecí na botníku.

Ťažko som dosadol vedľa kabelky a chvíľu tupo hľadel do

steny. Nechápal som, čo sa deje. Všetko bolo jasné a pritom

úplne nezmyselné.

Jediná ďalšia vec, na ktorú som sa zhruba po polhodine

zmohol, bolo zavolať na políciu.

Zmizla mi žena...

Operátorka ma po chvíli bľabotania prerušila.Dvadsať

štyri hodín. Od zmiznutia nezvestného musí uplynúťDVA

DSAŤŠTYRI HODÍN. Ak sa dozajtra neobjaví, mám prísť

podať písomné oznámenie. Osobne.

Hovor ukončený.

Nevedel som, čo robiť. Bol som úplne mimo. Čakal som,

že sa zobudím, alebo niečo podobné, lebo všetko mipripa

dalo ako zlý sen.


Napokon som sa vybral do práce.

Nahovoril som si, že najlepším liekom na takéto veci by

mohla byť robota. Ale mýlil som sa. Pokiaľ si pamätám, iba

som celý deň sedel v kancli a bezducho hľadel von oknom.

Večer som strávil na gauči. Telka bežala, no netuším, čo

dávali. Celý čas som čakal, že príde. Že každú chvíľu strčí

kľúč do dverí a pozdraví ma.

Ale neprišla.

Volal som samozrejme aj k nej do práce a zopárznámy

m. No nikto ju nevidel. Zmietala mnou chuť sadnúť do auta

a uháňať na isté miesto, kde by som ju možno našiel, ale mal

som strach, že sa predsa len mýlim a všetko sa napokon

vysvetlí nejakým úplne triviálnym spôsobom.

† † †

Na druhý deň som sa relatívne spamätal.

Myšlienky sa mi akosi usporiadali. Tie fantastické som

zastrčil kdesi dozadu a snažil sa fungovať, akonajnormál

nejšie som vedel. Vybral som si voľno, zašiel na políciu,

podal oznámenie, učinil výpoveď (v ktorej zmienka okľú

čoch samozrejme chýbala) a podpísal ju.

Slepo som veril, že štátne orgány dokážu v tejto veci

urobiť viac ako ja.

A naozaj sa snažili. Hľadali, pátrali, overovali akontro

lovali.

Už po dvoch dňoch som dostal telefonické predvolanie.

No len kvôli tomu, aby som sa dozvedel veci, ktoré znova

pomiešali myšlienky v mojej hlave a na chvíľu ma dokonale

zmiatli.

Tak po prvé – dedinka s názvom Koňské Žbinceneexis

tuje. Policajti síce pripúšťajú existenciu zapadákova, ktorý

človek ledva nájde i na vojenskej mape, no podobné veci sa

dajú overiť. Hlavne ak zavoláte niekomu povolanému

v príslušnom okrese. Samozrejme, mohol som sa pomýliť,


ako v názve, tak v lokalizácii, nie som Spišiak. Dajme tomu,

že kdesi tam nejaké podobné miesto je. Veď prečo by som

ich vodil za nos?

Táto otázka vyvstáva až po zamyslení sa nad výpoveďou

dvoch mojich susedov, ktorí tvrdia, že som v inkriminovaný

večer – tesne pred polnocou, čas sedí vystúpil z auta sám!

Po manželke samozrejme ani stopy...

Chceli, aby som im k tomu niečo povedal. No ja som len

sedel a čumel na nich ako teľa. Bol som v šoku. Znova.

Nezmohol som sa ani na pol rozumného slova. Iba som

bľabotal, že to nie je možné. Do neuveriteľnej mozaiky však

zapadli ďalšie čriepky. Všetko malo logiku. Ibaže to naozaj

nebolo možné.

Vyprevadili ma s ubezpečením, že budú robiť všetko

preto, aby moju ženu našli. No z ich pohľadov bolo jasné, že

ide skôr o hrozbu, než o povzbudivé slová.

Ľudia v okolí si svorne začínajú šepkať, že sompravde

podobne zabil vlastnú manželku. Ani sa im nečudujem.

Môj osamotený návrat z dovolenky musel navonok naozaj

vyzerať podozrivo. Motívov je neúrekom. Zatiaľ vedie

nevera.

Ibaže sa škaredo mýlia.

Ona žije. A ja presne viem kde.

† † †

Opustil som mesto napriek súdnemu zákazu a už

niekoľko dní blúdim autom po Spiši. Z výpadovky vedie

toľko odbočiek. Jedna ako druhá. No zatiaľ som nenatrafil

na tú pravú. Stále je horúco a mám pocit, že ak tú prekliatu

dedinu čoskoro nenájdem, úplne sa z toho zcvoknem.

Akoby naozaj neexistovala.

No nevzdávam sa. I keby neležala v tomto svete, raz som

tam cestu našiel a nájdem ju aj druhý raz. Zobrali mi ju,

sviniari dekadentní! Zobrali!


Ale prečo?!

Prečo?!

Stará krv potrebuje oživiť, šepká nepríjemný hlas kdesi

vnútri, spoza hradieb podvedomia. Pri pomyslení našpinavé pokrivené ruky, chmátajúce po jemnej pokožke mojej

zlatovlásky, ma striasa a po chrbte mi behajú zimomriavky.

Je to naša príbuzná...

Vrtím prudko hlavou a snažím sa zbaviť toho hlasu.

Privádza ma do šialenstva.

Zobrali mi ju a poslali ma domov s prízrakom! Za to

zaplatia, búšim do volantu. Zaplatia, sviniari!

Zaplatia...

Slnečné svetlo sa odráža od rozhorúčenej vozovky a oslepuje ma. Žmúrim, ruky sa mi trasú a je mi ukrutne zle. Už ani neviem, kedy som naposledy jedol. Kdesi vo vrecku mám cigarety. V ktoromsi vrecku...

† † †

Daj, bože, lebo viem že si, nech to prekliate miesto

nájdem skôr, než ma dostihne vyčerpanie a zídem v šmyku

z tejto asfaltky, spočinúc vo večnom zabudnutí...



Aj k nasledujúcej poviedke sa viaže viacero prvenstiev.

Tri čierne utorky mi napríklad pomohli uchytiť sa zahranicami Slovenska (vyšli v troch jazykoch – slovensky: časopis

Fantázia, 2003; česky: antológia Fantázia – to nejlepší,

2007; a poľsky: časopis Fahrenheit, 2005 a antológia

Zachowuj sje jak porzadny trup, 2008). Takisto mi priniesli

ďalšiu sošku Bélu Lugosiho (2002). No pre mňa osobne sú prelomovým textom predovšetkým vďaka tomu, že poprvýkrát otvorili brány do „sveta elementálov“. Už krátko podopísaní poviedky mi bolo jasné, že neodolám pokušeniu znova sa vrátiť do prostredia, ktoré som v roku 2002 vytvoril. Tak sa aj stalo. Príbehy o duchoch živlov sa napokon stali sťažňovým projektom mojej tvorby a rozrástli sa do voľného cyklu,ktorého súčasťou sú okrem iného i dva romány: Invocatio

Elementalium (Fantázia, Bratislava & Wales, Praha, 2006)

a Pestis Draconum (Artis Omnis, Žilina & Brokilon, Praha,

2008). Obávam sa, že ani vydaním tejto zbierky som k danej

téme zďaleka nepovedal posledné slovo...


Tri cierne utorky

Prelúdium

I.

Hovorí sa, že obdobie medzi jesennou rovnodennosťou

a zimným slnovratom je najmagickejším obdobím roka.

Hlavne prelom októbra a novembra.

V nekonečnom cykle prírody je to jedinečný čas – čas

veľkého stretu. Uvoľňujú sa putá, praskajú strážne reťaze,

a veci, ktoré boli doteraz striktne oddelené, si k sebe pomaly

nachádzajú cestu. Brána medzi ríšou smrti a kráľovstvom

života je najviac priechodná, hranice medzi realitou amystičnom sa takmer strácajú.

I tvár zeme sa mení. Starý pohanský rok sa stretáva

s novým. Súčasný svet sa stretáva s minulým i budúcim a je

priaznivý na veštby. Príroda zomiera a ukladá sa k spánku. Ľudia v tomto období od nepamäti zhromažďujú úrodu, porážajú dobytok a solia mäso na zimu. Pretože ich čaká skúška, v ktorej rovnako môžu stretnúť Smrť.

A neplatí to len pre nich.

Po príchode Martina na bielom koni sa zobúdzajú čary

a temné sily. Tiež potrebujú prežiť. Prenikajú do nášho

Tri cierne utorky


sveta, čerpajú z neho energiu a posilňujú svoju moc. Blíži sa

čas lovu a čas obetí pre uzmierenie. Prichádzajú desivé

stridžie dni...

II.

Všetko sa začalo presne mesiac po sviatku vyrezávaných

tekvíc a dýň. V utorok, dvadsiateho deviateho novembra,

večer pred Ondrejom...

Už na Katarínu napadol prvý sneh a aj v tú noc husto

snežilo. Vločky v divokých rojoch tancovali v kužeľoch

svetla pouličných lámp a neúnavný košický vietor z nich

staval záveje po stranách ciest. Stál som osamelý v nečase

a potichu tú nádheru sledoval.

Vracal som sa práve zo skúšobne, na sebe len stará

kožená bunda, ošúchané rifle a elektrická gitara na pleci.

Skrehnuté ruky sa pred mrazom zúfalo ukrývali vovreckách a nohy netrpezlivo prešľapovali na nezastrešenej

zastávke električky. No samotný chlad som vnímal len

okrajovo. Pred očami som mal fantazmagorické vyčíňanie

živlov a v hlave mi znela hudba.

V ten večer sme s kapelou zložili úžasnú skladbu. Sám

som doniesol nosný motív. Dve prelínajúce sa melódie –

veta a protiveta – zvíjajúce sa spoločne v pomalom dunivom

rytme ako párik hadov. Jednoduché, priam tuctové gitarové vyhrávky – vymyslel som ich, keď som nemohol zaspať po nočnej – no geniálne zliate v čarovne znejúci celok. Je to úžasný pocit, vytvoriť niečo, čo má len na krok oddokonalosti...

Zo sladkého rozjímania ma vytrhol hrmot kolies na

koľajniciach. Dvere sa otvorili a príjemne vyhriaty vozeň

ma pozval dnu.

V električke sedelo len zopár ľudí. Postavil som sa ako

zvyčajne úplne dozadu, pohodlne sa oprel o držadlo pred

zadným sklom a pohľad uprel späť von do tmy. O chvíľu

budem doma. V posteli, s horúcim čajom v ruke.


Snažil som sa nadviazať v myšlienkach na stratenú niť,

no čosi ma rušilo. Nádherná melódia dopĺňajúca fan

tastické obrazy mi unikala, nedala sa zachytiť.

Povzdychol som si, obzrel sa po stoličkách a neďaleko

pred sebou si všimol chlapa, ktorý sa neustále vrtel na

mieste a hlasno čosi dudral. Slovám som nerozumel, no

sršal z nich rýdzi hnev. Sem tam som zachytil nadávku, sem

tam vyhrážku adresovanú niekomu neprítomnému.

Chlapík vyzeral trocha pripitý a práve svojmu okoliu

vytruboval podrobnosti o tom, čo ho rozhádzalo. Ľudia ho

však ignorovali. Jednoznačne bol dosť mimo a šiel z neho

trochu strach.

Pozoroval som ho od chrbta a napínal sluch, aby som

zachytil čo najviac. Po chvíli mi začal pripadať smiešny.

Idiot, čo otravuje svojimi problémami ostatných. Primitív,

ktorý si myslí, že sa celý svet točí len okolo neho...

Náhle sa otočil. Akoby začul moje myšlienky. Uvedomil

som si, že mám na tvári úškrn a nestihol som ho skryť.

„Máš problém?“ zavrčal.

Grimasa zmizla a hlavu som pokojne otočil späť k oknu,

tváriac sa, že netuším, že tá provokatívna otázka patrila

mne.

„Ty, v tých okuliaroch! Máš problém?“

Snažil som sa vyzerať ako niekto, kto o niečom už dlho

rozmýšľal a vôbec si pri tom nevšímal, čo sa okolo neho

doposiaľ dialo. Stále som mlčal.

Chlap vstal. Mohol mať dobrý meter deväťdesiat. Široké

ramená, plochý pupok. Skriňa, ako podobné typy ska

mošmi voláme. Na sebe mal bombera s nášivkou V núdzi

spoznáš priateľa a v žltom svetle neónu sa mu leskla holá

lebka, pokrytá spleťou krátkych jaziev.

Zovrelo mi žalúdok.

Priskočil ku mne, chytil ma za golier a svoju ažne

prirodzene pretiahnutú tvár priblížil tesne k mojej.

„Niečo som sa pýtal!“


Pripomínal mi psa – dlhý nos, výrazný predkus spodnej

sánky, týždňové strnisko. Z úst mu páchlo a jeho pohľad

skrýval iskru šialenstva. Prudko sa mi rozbúšilo srdce.

„Nemám...“

„Čo, kurva, nemáš?“

„Nemám problém,“ zašepkal som so stiahnutým hrdlom.

Chlap vyceril zuby a zavrčal. Vzápätí som dostal facku.

„Z čoho si sa smial?“

„Nes... nesmial som sa...“

Ďalšia facka. Ľudia sa začali otáčať a mrmlať, no nikto

zatiaľ nevstal.

Nebránil som sa. Ani ruky som nezdvihol, ja hlupák. Iba

som sa modlil, aby mi dal pokoj. Bál som sa, že ho i tým

najmenším odporom ešte viac vyprovokujem. Myslel som...

veril som, že stratí záujem o obeť, ktorá nebojuje.

„Pozrite sa, ja... je mi...“

Rana pod pás. Električka práve zastavila. Od ukrutnej

bolesti, ale hlavne kvôli strate rovnováhy ma prehlo, klesol

som na kolená a pustil gitaru. Chlap ma hneď nato sotil

k dverám a vykopol z električky von.

Dopadol som chrbtom na schody a vyrazilo mi to dych.

Spamätal som sa až na zasneženej dlažbe zastávky. Psia

hlava pomaly schádzal dole schodíkmi a šomrúc sinaťa

hoval rukavice.

„Ty zkurvysyn! Som ťa spoznal hneď. Vieš, skade práve

idem? Z lochu! A vieš, kto ma tam dostal? Náhoda jak

sviňa. Tvoj zasraný brat. Fízel bonzácky!“

Ďalší kopanec do boku.

„Odovzdáš mu pozdrav, hej? Povieš mu, že už som von,

a že sa má na čo tešiť! Jasné?!“

„Prestaňte. To je omyl... Ja...“

Boxer do zubov.

„Je to jasné?!“

„Jasné...“ do očí sa mi tlačili slzy. Zakryl som si tvár

dlaňami.


Začul som vodiča električky. Vystúpil a díval sa, čo sa

vonku deje. Chlap sa k nemu otočil, vystrel sa a odpľuvol si.

Vodič chvíľu váhal, potom sa náhle obrátil späť, zavrel dvere

a pohol sa s vozňom preč. Spoza námrazou ozdobených

skiel na mňa ešte pár sekúnd nemo pozeralo niekoľko párov

očí. Ani teraz nikto nevstal, nikto nič neurobil.

Gitara, kľúče, doklady... prebehlo mi mysľou.

„Stojte...“

„Čuš!“ zahriakol ma psia hlava a zdôraznil to ďalším

kopancom. Schúlil som sa do klbka a prevalil sa v snehu.

Chlap sa len zasmial, bleskovo ku mne znova priskočil

a zafixoval si ma nohou.

„Odovzdáš pozdrav, parchant, jasné?“

Plač som mal na krajíčku. Chlap si rehniac pomaly

rozopínal nohavice s jasným úmyslom vyčúrať sa mi do

tváre. Už som to nevydržal. Niekoľkokrát som naslepo

vykopol a zbavil sa ťažkej bagandže, ktorá ma tisla k zemi.

Znova som sa dva razy prekotúľal, dostal sa postupne na

kolená, vzápätí na nohy a upaľoval preč ako o život.

A neznámy chlap sa len smial. Stál tam v mraze sobna

ženým penisom, kýval na mňa rukami v rukaviciach a stále

sa smial.

Prekliaty šialenec! Ani mi nedal šancu povedať, že

žiadneho brata nemám...

III.

Asi o hodinu som bol u sestry, svojej jedinej príbuznej.

Jana má náhradné kľúče od môjho bytu. Chudera,

riadne som ju svojim zjavom vystrašil – celý premočený,

tvár samá krv a načisto rozbité okuliare. Ubezpečil som ju,

že všetko je už v úplnom poriadku a požiadal ju o kľúče. Cítil

som sa pred ňou v tomto stave dosť trápne a snažil som sa to

vybaviť čo najrýchlejšie. No hoci som na ňu naliehal,

odmietla mi kľúče vydať iba tak, medzi dverami.

Musel som ísť dnu a vysypať, čo sa stalo. Určite ma


pochopíte, keď vám poviem, že som nemal chuť na žiadne

podrobné vysvetľovanie. Len som sa vyzul, ani bundu som

si nezhodil a zamieril rovno k telefónu. Na opakované

otázky som odvrkol, že ma prepadli a okradli nejakí

chuligáni, ktorých som vlastne ani poriadne nevidel, apre

svedčil sestru, nech mi namiesto vypočúvania radšej nájde

číslo na dopravný podnik.

Naposledy som sa pobil na strednej škole. Chodil som

vtedy s potupným monoklom celé dva týždne. Pripadalo mi

to, akoby som sa práve vrátil do tých čias, a hoci som bol

riadne nahnevaný, nebral som incident v električke vpod

state o nič vážnejšie ako mnohé iné vtedy. Každý chlap

dostane raz za čas nakladačku. Proste náhodou stretne

silnejšieho. Len som sa hrozne hanbil.

Človek si to ťažko priznáva, no v podobnýchmomen

toch pracuje v podvedomí strach, a on ho často nechá

zvíťaziť. Pravda bola taká, že som si netrúfal proti tomu

šialencovi nič podniknúť. Netrúfal som si zistiť, kto to je,

netrúfal som si oznámiť prepadnutie na polícii. Vyhováral

som sa sám pred sebou na nešťastný omyl, že si ma aj tak len

s niekým pomýlil a pravdepodobne ho už nikdy v živote

nestretnem. Bál som sa možných následkov odvetného

jednania. Najjednoduchšie bolo zmieriť sa s tým, čo sa

stalo. Hodiť veci za hlavu a ísť ďalej. Byť proste slaboch...

Službukonajúci pracovník dopravného podniku mi

oznámil, že dnes večer zatiaľ neboli na centrále hlásené

žiadne nájdené veci ani batožina. Zaznamenal si moje

meno i popis gitarového puzdra a doporučil mi staviť sa

ráno priamo na oddelení Nálezov a strát. Poďakoval som

mu a v duchu sa modlil, aby moje veci neskončili v rukách

nejakého bezdomovca.

Prišiel som o všetko. V puzdre od gitary boli okrem

kľúčov od bytu i peniaze, občiansky, vodičák, mesačník,

preukaz poistenca a bankomatová karta. Nehovoriac osa

motnom nástroji, ktorý ma stál šestnásťtisíc korún. Hnev


nad nešťastnou potýčkou pomaly ustúpil a nahradila ho

zúfalá starosť o osobné veci. Ich strata ma mrzela oveľa viac.

Musel som byť doma skôr ako možný nálezca. Aj tak

som to už pred sestriným pohľadom nemohol dlhšie

vydržať. Dal som jej za pravdu, že sa potrebujem umyť

a dovolil som jej ošetriť mi aspoň rany na tvári. No krátko

potom som už bral schody po troch a uháňal na nočný

autobus.

Nasledujúca jazda prebehla rýchlo a bez nehody.

Spiacim sídliskom som prebehol ako tieň a vchod do

paneláku otvoril tichšie než vietor. Byt som síce odomykal

s malou dušičkou, ale žiaden vlamač ma našťastie

neprekvapil. Znova som zamkol, hodil premočené veci do

kúpeľne, urobil si čaj a na opuchnuté oko a ústa som si

priložil ľad. Predpokladal som, že noc, ktorá ma čaká,

najskôr nebude ľahká, a tak som si preventívne vzal dva

ibuprofeny. Zabrali.

IV.

Ráno som vstal s ukrutnými bolesťami. No nebol čas

utápať sa v sebaľútosti. Hneď ako zazvonil budík, som

zavolal do práce a vybavil si voľno. Našťastie bolo v smene

dosť ľudí, takže to prebehlo vcelku hladko. Hodil som na

seba suché handry, schrumol nejaký ten rožok, zapil ďalšie

dve tabletky a vyrazil s nádejou von.

Najprv som navštívil lekáreň a na toaletách v neďalekom

bistre si leukoplastom a heparoidom trocha napravil ksicht.

Do dopravného podniku som dorazil zhruba okolo pol

ôsmej. Takmer hodinu som čakal, kým oddelenie nálezov

a strát vôbec otvoria, no ako sa napokon ukázalo, úplne

zbytočne. Žiaden z vodičov po službe nenašiel vo svojom

vozni nič z toho, čo som nahlásil, nikto z cestujúcich

s gitarou, puzdrom ani dokladmi neprišiel.

Prinútil som úradníčku, nech si znova zapíše moje

meno, adresu i telefónne číslo a zaprisahal ju, nech mi


zavolá okamžite, ako sa niektorá z mojich vecí objaví. No,

pravdupovediac, pomaly som už prestával dúfať. Na budúci

mesiac môžem začať obchádzať komisné hudobniny aba

záre a po regáloch hľadať svoju stratenú šesťstrunovú

priateľku.

Zachmúrený som opustil kanceláriu a s vyhrnutým

golierom vstúpil späť do snehovej chumelice.

Z dopravného podniku som vyrazil priamo do centra.

Nemalo zmysel nič odďaľovať. Čakala ma banka, polícia,

zámočník a zdravotná poisťovňa. Všade dlhé rady,neprí

jemní úradníci a kopa papierovania. Žiadna príjemná

prechádzka...

Interlúdium

I.

O týždeň neskôr sa Košice zmenili na odpornépanop

tikum kamenných skulptúr, celé pokryté sivobieloučvach

tavou kašou. Teploty stúpli, sneh sa pomaly topil a miešal sa

so smogom a popolom.

S novučičkými dokladmi vo vrecku som sa v utorok ráno

viezol do práce a oknom elektrického vozňa smutnesle

doval zohavené a neutešené ulice. Bolo ešte prítmie, okná

domov boli stále slepé a obnažené stromy vrhali na

mokvavé chodníky pokrivené tiene. Pripadalo mi, že sa

veziem scenériou z riadne depresívneho hororu.

Šiesty december. Naozaj vydarený Mikuláš...

Pochmúrne ráno akoby bolo predtuchou ďalšieho

prekvapenia, ktoré mi osud prichystal. V tej chvíli som však

samozrejme ešte nič netušil. Môj darček poslušne vyčkával

nenápadne schovaný na dne topánky.

Vystúpil som so stovkou ďalších rozospatých tvárí na

nástupišti Východoslovenských železiarní a s rukami vo

vreckách kabáta pomaly kráčal špinavou žbrndou na

pracovisko.


Pri prechode vrátnicou som ho zbadal. Dlháňa vunifor

me strážnej služby. Stál medzi ostatnými mužmi z ochranky

a fajčil.

Okamžite som ho spoznal – bol to šialený chlap zelek

tričky.

Zamrzol som zdesene na mieste.

Psia hlava sa díval priamo na mňa. Rukou sa škrabal

v rozkroku a pod obláčikom vyfukovaného cigaretového

dymu som mu na zarastenej tvári videl hrať škaredý úsmev.

Otočil som hlavu opačným smerom, zatiahol ju medzi

ramená a neohrabane vyrazil popri skupinke ďalej.

„Vy! Poďte sem!“ ukázal dlháň mojim smerom,„Podro

bíme vás dychovej skúške...“

Ľudia z podnikovej ochranky mi zatarasili cestu. Znova

som znehybnel a nohy sa mi rozklepali.

„Námatková kontrola. Požívali ste alkoholické ná

poje?“ opýtal sa najstarší uniformovaný muž a opatrne ma

za rameno vytiahol z prúdu ľudských tiel, ktorý sa okolo

mňa rozlieval.

„Nie.“

Otázka pro forme. Moju odpoveď pravdepodobne ani

nezaregistrovali. Ocitol som sa rovno pred dlháňom.

„V poriadku. Budete fúkať do tejto trubičky,“ prevzala

hlavné slovo znova psia hlava, nasadil špinavý,mnoho

násobne použitý náustok na digitálny tester, podal mi ho do

dlane a znova sa zaškeril.

Nemo som v desivej predtuche čumel striedavo napred

met, ktorý som držal v ruke a na uniformu muža, ktorý mi

pred týždňom rozbil ciferník. Bola tmavomodrá, špinavá

a na niekoľkých miestach prepálená. Na jednom vrecku

skratka zamestnávateľa, na druhom menovka. Vlastne

nie... Na menovke by stálo meno. Na tej jeho bolo V núdzi

spoznáš priateľa – napísané veľkými červenými písmenami.

Nemohol som uveriť tomu, čo sa deje. Odkedy tupra

cuje? To si nikto nevšimol, že s týmto magorom niečo nie je


v poriadku? Je neoholený, fajčí v miestnosti s tromacedu

ľami s nápisom Zákaz fajčiť a nie je označený menom ani

číslom. Naopak, berú ho akoby tu bol odjakživa a všetkým

týmto chlapíkom velil. A ja som mu znova vydaný na

pospas. Došľaka...

„Bude to?“

Rozhliadol som sa po ostatných mužoch z ochranky.

Nehybne stáli a zamračene na mňa pozerali. Žiadna šanca

cúvnuť. Trasúcou sa rukou som si tester pomaly priložil

k ústam. Chrčivo som sa nadýchol a fúkol.

„To stačí,“ zarazil ma dlháň, ledva som sa stačilnadých

nuť po druhý raz a prístroj mi vytrhol.

S nesmierne serióznym výrazom si prehliadol displej.

Starší ochrankár mu pozeral cez rameno.

„Takže, pán...“

„Branislav Hrdina,“ zašepkal som.

„Pán Hrdina, poprosím vás o občiansky preukaz.

Pôjdete s nami do služobnej miestnosti. Pred svedkami vám

bolo nameraných...“ ešte raz skontroloval digitálne číslice,

„jedna celá dva promile alkoholu.“

Za „výkon“ som bol odmenený širokýmškodorados

tným úsmevom.

Ramená mi poklesli a tvár strnula v nemom úžase.

„To nie je možné. Ja... Naozaj som nepil.“

Dlháň otrčil dispej priamo pred moje oči.

Nula. Jednotka. Dvojka. Nula.

„Tadeto,“ ukázal stroho na sklenené dvere.

Šok. Musel som vyzerať ako povestné teľa hľadiace na

natreté vráta. Znova akoby som omylom nastúpil done

správneho výťahu. Lano sa pretrhlo a ja som sa rútilne

zadržateľnou rýchlosťou k ďalšiemu bolestivému dopadu.

Bez možnosti zastaviť a vystúpiť.

„Počkajte!“ odstrčil som ruky naťahujúce sa po mojich

pleciach. „To bude omyl. Skutočne som alkohol nepilmini

málne tri dni. Musíte mať chybný tester!“




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist