načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Od Lucie do Vianoc - Kreácia Kratochvílna

Od Lucie do Vianoc
-11%
sleva

Elektronická kniha: Od Lucie do Vianoc
Autor:

Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Predvianočnú atmosféru v malebnom mestečku však naruší séria zdanlivo nesúvisiacich brutálnych vrážd. Začínajúci súkromný detektív ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  89 Kč 79
+
-
2,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » E-knihy jedou
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 160
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-751-2169-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Predvianočnú atmosféru v malebnom mestečku však naruší séria zdanlivo nesúvisiacich brutálnych vrážd. Začínajúci súkromný detektív musí nájsť nezvestného právnika skôr, než sa stane ďalšou obeťou. Stôp je málo, čas sa kráti, vrážd pribúda.
Nečakaný nález zavedie pátranie do psychiatrickej liečebne. Kľúčom k rozlúšteniu záhady je nájdenie spojivka medzi obeťami a niekým z obyvateľov ústavu. Jedna osoba tam vraha pozná. No tá už celé roky neprehovorila.

Zařazeno v kategoriích
Kreácia Kratochvílna - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1


2

Kreácia Kratochvílna

OD LUCIE DO VIANOC


3

Copyright:

Autor: Kreácia Kratochvílna

Vydal: Martin Koláček – E-knihy jedou

2015

ISBN:

978-80-7512-167-7 (ePub)

978-80-7512-168-4 (mobipocket)

978-80-7512-169-1 (pdf)


4

KAPITOLA PRVÁ: CHERCHEZ LA FEMME

Viete, ako to chodí. Máte nohy vyložené na stole, v ruke fľašu kvalitnej whisky,

keď sa zrazu vo dverách objaví nádherná žena, ktorá si nevie dať rady bez

vašich služieb. A kým svoju prácu dokončíte, možno medzi vami preskočí

povestná iskra.

Takto som si už v puberte predstavoval prácu súkromného očka. Bohužiaľ, s

postupujúcim vekom sa moje ilúzie rozpadávali na malé črepinky. V mladíckej

eufórii som sa dal do služieb polície, ale celý život som strávil za písacím

strojom, neskôr počítačom v kancelárii. Namiesto akčných naháňačiek

zločincov som spisoval zoznamy odcudzených predmetov a hlásenia

o prepadnutiach stareniek. Keď sa mi v chladničke so železnou pravidelnosťou

objavovali rovnaké potraviny – ak vôbec – a v kúpeľni som sa v zanesenom

zrkadle horko-ťažko videl, dospel som k názoru, že je načase niečo urobiť so

svojím životom. Tak som sa oženil.

Ľudka bola vždy výbornou manželkou a matkou. Práca v jej malom miestnom

obchodíku ju zásobovala stále novými, „zaručene pravdivými“ informáciami

o okolí, takže sa často o krádežiach dozvedela skôr ako ja. Po večeroch sme si

porovnávali zistenia a občas sme boli spoločne prínosom pre políciu v našom

malebnom Madenove.

Roky plynuli a naša jediná dcéra dospela. Na to sme boli psychicky pripravení,

ale nie na to, že sa zamiluje do cudzích krajín a táto láska nám ju odvedie do

Emirátov. Vídame ju len raz do roka, keď jej letecká spoločnosť dá voľno a

preplatí letenku domov. Vždy spiatočnú. Zostali sme s Ľudkou sami.

Chvíľu sme sa utápali v depresii päťdesiatnikov. Tá chvíľa trvala asi pol roka.

Obaja sme síce mali aspoň svoju prácu, ale už to nebolo ono. Skončila sa

rodičovská éra, nastalo obdobie prázdna a dní iba prežitých, nie prežívaných.

Ľudka budila dojem, že už dlho nevydrží a bude sa musieť zveriť do rúk

odborníkov na duševné zdravie. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď

jedného dňa prišla z práce domov, buchla do stola a povedala: „A dosť!“ Ale

ešte prekvapivejší bol jej návrh.

„Karolko, takto to ďalej nejde. Práve mi jedna fiflena s opuchnutou papuľou

v obchode vyhodila na oči, že som stará, strhaná, a ona nemá chuť nakupovať

v prítomnosti takejto obsluhy.“


5

„A čo chceš robiť? Zakázať jej vstup? Zavrieť obchod? Z môjho platu

nevyžijeme a kto ťa tak rýchlo zamestná v tvojom veku? Nie, aby si sa urazila,

nemyslím to zle, ale vieš, aký je trend. Vysoká, mladá, blond, hlboký výstrih, tá

opuchnutá papuľa... Nechceš to radšej predýchať?“

„Nie! Začneme žiť odznova. Netreba sa báť. Julka Samková mi dala prečítať

výborný článok o ľuďoch, ktorí sa nevzdali do poslednej minúty a na staré

kolená dokonca zarobili rozprávkový majetok. Ty si predsa vždy chcel mať

vlastnú detektívnu kanceláriu...“

„To nemyslíš vážne?! Nevyťahuj teraz moje pubertálne sny. To ťa tá ženská až

tak naštvala?“

„Neskáč mi do reči. Nie sme ešte tak starí, aby sme sa už len zatvárali v byte

a kupovali si rožky s mliekom. Fúka nový vietor, napnime plachty!“

Vypleštil som na ňu oči a neveril vlastným ušiam. Čo sa stalo s mojou malou

milou ženuškou? Čím ich to tie časopisy pre ženy kŕmia? Kam sa podelo staré

dobré literárne okienko?

Po počiatočnom šoku som začal uvažovať reálne: „A ako si to vlastne celé

predstavuješ?“

„Je to jednoduché. Nasporené peniaze investujeme do prenájmu alebo kúpy

kancelárskych priestorov. Uvidíme podľa ponuky. Potom vyrobíme letáčiky,

ktoré roznesiem po celom meste aj blízkom okolí. Zopár nechám v obchode

vedľa pokladne. Niekto bude potrebovať naše služby, my sa osvedčíme

a neskôr nás už povesť bude predchádzať, ako sa hovorí.“

„Po prvé, Ľudmilka, aké nasporené peniaze my máme? Po druhé, hneď na

začiatku narazíme na byrokraciu ako hrom. Po tretie, nikde nie je napísané, že

sa hneď osvedčíme. Po štvrté,...“

„Nebuď taký pesimista. Peniaze máme. Šetrila som na pomníky, ale nemám

viac chuť myslieť na smrť. Začínam žiť! Všetko potrebné ti vybavím skôr, než

sa nazdáš. Možno ešte nejaký čas budeš musieť vydržať v tej zaprdenej

kancelárii, ale keď sa ti rozbehne vlastný biznis, ako sa dnes hovorí, budeš sám

sebe pánom. A mohol by si poprosiť o radu toho tvojho bratranca, tiež je

policajt, nie?“

„Ferčiho nebudem otravovať. Určite by pomohol, ale ja by som mal zlý pocit.

Veď by som mu prakticky chcel konkurovať.“

„Nemaj obavy. On je na vraždách, ty si expert na krádeže. Budete sa obaja

venovať úplne iným veciam. A keby došlo k najhoršiemu, prečo hneď hovoriť

o konkurencii? Kooperácia, môj milý, kooperácia.“

Ľudka pomaly búrala múr mojich obáv. Keď sme si večer ľahli, ovládli ma

emócie a začal som si ako kedysi predstavovať, aké by to bolo, mať vlastnú


6

kanceláriu, vyložené nohy, v ruke whisky... Ale čo s Ľudkou? Až teraz mi došlo,

že sa na tomto dobrodružstve chce podieľať tiež. Škrt cez rozpočet. Žiadna

femme fatale vo dverách.

Ráno som sa zobudil s čerstvým pohľadom na svet a včerajšia diskusia sa mi

zdala byť veľmi vzdialená, priam neskutočná. Ľudka už nebola v posteli,

možno chystá raňajky. V kuchyni naozaj bolo pripravených zopár plátkov syra

s chlebom a čajom, ale aj akási fúria s telefónom v ruke.

„Práve som z teba urobila maróda. Ideme navštíviť príslušné úrady a potom

poprosím doktora Gajdošíka, aby ti napísal neschopenku. Aspoň na týždeň.

Myslíš, že to zatiaľ stihneš obehať?“

Dve minúty som ticho zízal na chlieb. Potom som konečne zo seba vydal

súvislú vetu: „Ty dnes nejdeš do práce?“

„Vyvesila som na dvere oznam, že obchod je dnes mimoriadne zatvorený. Až

do druhej. Viem, že by si bezo mňa nikam nešiel.“

A tak sme šli. Moja týždňová maródka zjavne nebola dostatočne dlhým časom

pre madenovských úradníkov, pretože celý proces vybavovania potrebných

papierov trval hrozne dlho. Neraz som to chcel vzdať, ale v tých chvíľach som

ucítil bolesť v lýtku, prejav Ľudkinho povzbudzovania. Niekoľko týždňov po

našom prvom rozhovore o súkromnom podnikaní sa ma zmocnil zvláštny

pocit, že mi vlastná manželka kradne môj sen. Ale ona mala tú obdivuhodne

krásnu vlastnosť žien, ktorou ma dokázala presvedčiť, že za všetko môžem ja

a moja túžba osamostatniť sa.

Keď som mal konečne v rukách živnostenský list, licenciu a o niečo ľahšiu

peňaženku, cítil som, že prvá kríza je zažehnaná. Namiesto slávnostného

obeda ma Ľudka pozvala zhodnotiť priestory, ktoré pre moj-... našu firmu

vybrala. Čakal som šampanské, červenú pásku, presklené steny, výhľad na celé

mesto. Za dverami sa však skrývala miestnosť s rozlohou asi dvadsať metrov

štvorcových, jedno plastové okno a vidieť bolo akurát ošarpanú budovu

oproti.

„Nevyzerá to vábne, ale je okamžite k dispozícii. Za dobrú cenu. Ponúkajú teraz

tieto priestory lacno, lebo všetky väčšie firmy sa sťahujú bližšie k centru.

Anežka Šípošová hovorila.“

„Ani sa im nedivím.“

„Z teba vážne srší nadšenie,“ sklamane poznamenala manželka, „ale čo by si

chcel? Sem dáme stôl s telefónom, nejaké stoličky, k stene postavíme zopár

skriniek. Ako tvoja sekretárka si ani nenárokujem na vlastnú kanceláriu,

vidíš!“

„Vidím! Ale čakal som pohostinnejšie priestory. Mäkké kreslá, lákavý vzhľad,

niečo, čo by vzbudzovalo v ľuďoch dôveru.“


7

„Dôvera nestojí ani nepadá na kreslách. Začína sa s málom.“

Hawk. Dohovorila.

Prechádzali sme druhou krízou. Skončila v momente, keď som prvý raz hľadel

na kompletne zariadenú miestnosť. Musím priznať, že nevyzerala najhoršie.

Ale len čo som vyšiel von z dvier, vkročil som do krízy tretej.

„Čo myslíš, Karolko, kam dám tú tabuľku? Priamo na dvere alebo vedľa na

stenu? Myslím, že teraz ich dávajú skôr na stenu.“

Ľudka držala v rukách čosi veľmi podobné vývesnému štítu. Na ňom nebolo

ani len moje meno, iba nápis ENIGMA, detektívne služby, a pod ním telefónne

číslo do kancelárie. Náhle som si uvedomil, že o názve firmy sme sa vôbec

nebavili. Bral som za samozrejmosť, že to bude niečo neutrálne typu Dobiš

a Dobišová alebo D+D, keď už sa nedalo vyhnúť manželkinej spoluúčasti. Ale

teraz som hľadel na Ľudkin výtvor a ponorený až po uši vmanželsko

podnikateľskej kríze som sa začal strašne hanbiť.

Apelujem na mladých mužov, aby sa nezverovali svojej prvej láske s tajnými

snami, akokoľvek romantické by sa im to mohlo javiť. Ak už neudržia jazyk a

ego na uzde, rozhodne by si dotyčnú dievčinu nemali brať za manželku. Z ich

sna sa rokmi stane nočná mora. Tvrdenie platné pre oba prípady – ambície i

manželky. Veď viete, ako to chodí.

««« »»»

Jeden by si myslel, že naše Madenovo je malebné mestečko bez zločinu. Keď sa

ale zamyslia dvaja, už to taká idylka nie je. Madenovo je mesto ako každé iné,

žiadalo by sa povedať. Ani malé, ani veľké. Určite nepatrí medzi trpaslíkov, no

s Prahou sa porovnávať nemôže. O iných mestách neviem, lebo na rozdiel od

našej dcéry sme my s Ľudkou boli najďalej v Karlových Varoch. Na svadobnej

ceste. Teraz sa tam promenádujú už len bohatí a slávni, že vraj počas

filmového festivalu. Aspoň tak Julka Samková vyčítala v časopise. No naša

Slávka hovorila, že v Amerike sú aj také mestá, čo im začiatok a koniec ani z

lietadla nevidno. To si neviem úplne predstaviť. U nás stačí zájsť vlakom do

tretej dediny a máte mesto ako na dlani. Upokojuje ma vedomie, že sa voľným

okom dá obsiahnuť celý náš svet, náš madenovský mikrosvet. Vtedy aj

problémy, aj zločiny strácajú na rozmeroch.

Madenovo leží v údolí. Nie sme žiadna horská vieska, okolo nás sa týčia nízke

kopčeky a čo je za kopcami, to väčšina z nás po celý život nezistí. Žijeme si ako

v bavlnke. Málokomu sa chce z bavlnky do nepohodlia, aby si rozšíril obzory.

Veď viete, ako to chodí. Iba z jednej strany, smerom k hlavnému mestu, sa

ťahajú lány obilných polí. Za pekného počasia, nie zriedkavého počas celého


8

roka, vidnoďalekoraďaleko, ale metropolu som jakživ nezahliadol. Na to

treba predsa len ten vlak. Kto by však zbytočne hľadel do diaľav, keď aj blízke

okolie skytá pekné scenérie. Svahy na severe mesta sú pokryté záhradami a

vinicami, urodí sa nám toho hojne vďaka slniečku, čo ohrieva obývanú aj

vyššie položenú neobývanú časť kopca. Tam už narazíte aj na skaly, jaskyne a

divú zver. Divá zver v ľudskej koži si postavila vily na severozápadných

kopcoch, tlačia sa tam na seba ako dubáky po daždi, len aby si dokázali, kto má

na to postaviť si väčší bazén či o poschodie viac. Nedajte sa zmýliť, tí praví

zbohatlíci žijú na opačnom konci mesta. Pozná sa to podľa toho, že ich domy

obkolesujú áre záhrad či zelene. Nemuseli sa uspokojiť s predraženým

slížikom pozemku len pre imidž, mohli si dopriať voľnosť. Myslím, že jeden z

nich nedávno začal chovať kone, k veľkej nevôli najbližších susedov.

My s Ľudkou vlastníme 2+1 v okrajovej štvrti, ona navyše svoj obchodík so

zmiešaným tovarom na prízemí menšieho nákupného strediska a teraz nám

pribudla do portfólia tá nevábna škatuľa s výhľadom na opádavajúcu omietku

a smiešnym názvom na dverách. Ani zastreliť sa zo zúfalstva nešlo, lebo

peniaze na pomníček padli a toľko sebaúcty som mal, aby som sa nenechal

zahádzať hlinou niekde pri múre.

Prvé týždne sme prežívali systémom z ruky do úst. Neviem, či to bola skôr

hanba alebo výčitky svedomia, čo mi bránili vrátiť sa do služieb madenovskej

polície. Policajný dôchodok som poberal už dávnejšie, ale chýbalo by mi to

ťukanie do klávesnice, nuž som ako mnoho iných zostal. Avšak teraz, s

Enigmou na krku, som bol zrazu podnikateľ, nie pracujúci dôchodca.

Podnikateľ bez úspechu, bez zákazníkov, bez dobrého mena, bez nádeje.

Nedokázal som sa chlapcom v uniformách pozrieť do očí. Nikto sa mi nesmial,

čo bolo horšie, oni so mnou súcitili. Aspoň tak som to vnímal. Pre niekoho som

bol blázon s vierou, že ako súkromník zarobím majland, pre iných blázon pod

papučou, pre väčšinu blázon, čo chce spasiť svet a zbaviť ho zla. A bláznom sa

nik nesmeje, bláznov ľutujú.

Na tomto mieste by sa patrilo povedať pár slov o našom policajnom zbore. Ako

rodič chápem, že nedostatky vlastných detí prehliadame, chránime ich a

obhajujeme, aj keď povystrájali lapajstvá. Rovnaký vzťah som mal k inštitúcii,

kde som prežil väčšinu života. Neznamená to však, že som nevidel úpadok. Z

malého regionálneho zastupiteľstva sme sa rozrástli, pribudlo zopár oddelení,

no oveľa viac prešľapov. Viete, ako to chodí. Bavlnka je bavlnka. Dámy z

administrácie trávili viac času pri káve a diskusii o pálčivých problémoch

mesta a jeho obyvateľov, ktoré sa nikdy nedostanú do oficiálnych záznamov,

takže lehoty sa nám naťahovali a naťahovali a nespokojní občania stáli fronty

aj na kolky. Dopraváci zistili, že s ešpézetkami sa dá podnikať za štátne,

drobných krádeží pribúdalo, no nebolo toho, kto by vypočul aspoň jedného

svedka – či vôbec našiel svedka –, jedna znásilnená slečna odmietla vypovedať

po tom, čo hneď prvá otázka službukonajúceho policajta znela „Akým

spôsobom ste páchateľa k činu vyprovokovali?“, a vrážd tu bolo sťa šafránu.

Preto poslali Ferčiho. Ferči bol môj bratranec z druhého kolena, kedysi macher

na vraždy, dnes vekom a prácou zničený šesťdesiatnik. Poslali ho k nám, lebo

nikomu inému sa nechcelo a jemu sa zase nechcelo sedieť doma. Jediní skúsení


9

vraždári boli vlastne len Ferči a nejaké ucho, čo snáď mŕtvolu videlo iba v

televízii. Vrchnosť nepovažovala za potrebné držať tu viac kvalifikovaných

ľudí, Ferči nepovažoval za potrebné s kýmkoľvek sa na staré kolená hádať a to

ucho nepovažovalo za potrebné nič. Vitajte v Madenove. Dielo skazy bolo

dokonané príchodom mladej krvi. Len čo sa rozkríklo, že práca u madenovskej

polície je permanentný fajront, začali sa nám sem hrnúť nabúchaní mladíci s

príliš horúcou hlavou, nevybitou energiou a nedostatočne vyvinutým zmyslom

pre povinnosť. Začali nám nové časy. Približne v tom čase došlo aj k najväčšej

ujme na našej povesti.

Začali miznúť autá, povykrádalo sa pár bytov. Starší ľudia prišli o celoživotné

úspory, mladé páry o vysnívanú elektroniku. Najprv som každý prípad

považoval za ojedinelý, no ako som tak zapisoval jedno hlásenie za druhým,

nachádzal som podozrivé okolnosti. Upozornil som síce nadriadeného, no

všetky moje pozorovania zamietol pod koberec. Vraj mám po rokoch s hlavou

v papieroch príliš bujnú fantáziu. Rozbehol som malé súkromné pátranie.

Niekto musel páchateľom dávať tipy, museli mať prvotriedne vybavenie a

odbyt kradnutých vecí. Celé to bolo príliš prepracované, aby sa mohlo jednať

len o partiu výrastkov. Lenže doteraz sa v Madenove nič podobné neudialo v

takom rozsahu. Odkiaľ nám sem zavial vietor organizovaného zločinu?

Ani jedna krádež nebola vyriešená. Nedostatok dôkazov, žiadni svedkovia.

Príliš podozrivé, aj pri menšej dávke fantázie. Raz po práci som zašiel s Ferčim

na jedno čapované. Nedalo mi to, zveril som sa mu. Hodnú chvíľu sa okúňal,

zahováral, až napokon z neho vyliezlo: „Ale sme dopadli, Karči, čo?“

„O čom to hovoríš?“

„O dvoch spravodlivých v nespravodlivom svete.“

Stále som nechápal.

„Prečo myslíš, že ma sem prevelili? Niekomu som nepasoval. Vraj si cenia moje

skúsenosti a vážia si ma ako profesionála, ale v mojom veku už bude lepšie

doslúžiť v tichu malého mesta. V mojom veku som mal dosť rozumu prijať ich

ponuku a nehrať sa na hrdinu. Nehraj sa na neho ani ty.“

No, Ferči je občas divný, ale že by začal holdovať filozofii?

„Čo zmôžeš sám proti toľkej presile? Tie tvoje krádeže – už aj vrabce na

streche si čvirikajú, aká je to blamáž. Ďuri Petráš, poznáš ho? Ten závozník.

Raz trčali s kamiónom niekde pri hraniciach, musel sa ísť v noci vyšťať a čo

nevidí? Nášho Rastíka zo šenku, s dodávkou plnou plazmových televízorov.

Okolo neho zopár tých našich steroidových kolegov a partia počerných

mužíkov. Medzi nimi roličky bankoviek. Spočítal si dva a dva, držal hubu a

krok, ale fámy sa šíria rýchlo. Na nikoho neukázal prstom, len občas utrúsil

slovíčko a Madenovčania si rýchlo domysleli, ako to celé bolo. A ty chceš do

toho vŕtať a vyšetrovať? U vás na oddelení nie je záujem vyšetriť nič. Tak buď

ako Petráš, drž hubu a krok.“


10

Svedomie sa vo mne búrilo, kopalo a vrieskalo ako hysterické decko, dokonca

ma to ťahalo za Petrášom, aby som z neho vytĺkol svedeckú výpoveď. Ľudka

však zo mňa v záujme mojej bezpečnosti vytĺkla to svedomie. „Jasné, že som o

tom už dávno vedela, Anežke sa to donieslo, ale mala som ti niečo hovoriť?“

„Myslel som, že si dôverujeme a hovoríme všetko!“ snažil som sa zahrať na

citlivú strunu manželstva.

„Veď práve! Presne som vedela, ako by si sa zachoval,“ zakontrovala. „Myslíš,

že si chcem nájsť bombu v obchode? Alebo výhražné dopisy?“

Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, že jej už tak veľmi nešlo o moju bezpečnosť.

„Časy sa zmenili, dnes už nemôžeš veriť nikomu. Ľudia sa zmierili s tým, čo sa

stalo, ale poviem ti, dávajú si teraz riadneho majzla na každého policajta.

Anežka už odmieta používať aj kreditku v hypermarketoch, hovorí, že z toho

čierneho prúžku o nás vedia zistiť všetko.“

O dôveryhodnosti čiernych prúžkov som nevedel veľa, dôveryhodnosť polície

sa stala už len oxymoronom. Zrazu mi niečo napadlo. „Ľudmilka, a čo ja? Veď ja

tam pracujem, ako sa mám ľuďom dívať do očí?“

„Normálne. Ako doteraz. Všetci vedia, že nemáš kompetencie nič vyšetrovať a

že sme počestní občania, čo by sa v živote nezaplietli do takýchto podvodných

podnikov.“ Nebolo pochýb o tom, že moja starostlivá manželka mi vyrobila

alibi skôr, než som sa stihol dozvedieť o svojom previnení.

Tak trochu v ovzduší týchto stále doznievajúcich udalostí som začal podnikať

na poli spravodlivosti. Ani sme netušili, ako nám celá udalosť neskôr príde

vhod, keď o mne Ľudka začala rozširovať, že moje sklamanie z nemohúcnosti

napĺňať svoje pracovné poslanie ma priviedlo k rozhodnutiu pomáhať

Madenovčanom na vlastnú päsť. Niekedy naozaj neviete, či máte byť ženským

rečiam vďačný alebo nie. Veď viete, ako to býva. Miestni si moju pomoc

vysvetlili po svojom. Začalo sa to krádežou peňaženky.

„Milá pani, to musíte nahlásiť na polícii, tam s vami spíšu zápisnicu a začnú po

peňaženke pátrať,“ presviedčal som mne neznámu pani neurčitého veku

medzi šesťdesiatkou a stovkou. Ľudovo povedané, nakadil som si do vlastného

hniezda.

„Veď ste odtiaľ odišli, lebo sami kradnú, miesto aby krádeže vyšetrovali!“

oborila sa na mňa ľudská relikvia.

„Karolko, ty by si tuto susedke nemohol pomôcť?“ začala ma masírovať

manželka. Akej susedke? V živote som túto pani nevidel. „Je to moja pravidelná

zákazníčka, sľúbila som, že sa na to pozrieš...“

„Dobre, pani, že ste to vy,“ začal som, hoci som sám nevedel, čo tou frázou

myslím, „kedy sa vám peňaženka stratila?“


11

„Dnes ráno. Išla som tuto k pani Ľudmilke, teda ako k vašej pani, kúpiť zopár

prezervatívov a zrazu som zistila, že nemám čím zaplatiť.“

Peňaženka bola zabudnutá. Celý svet bol zabudnutý. Nič okolo mňa viac

neexistovalo. Vesmír zaplnila len jedna desivá myšlienka – táto vetchá starena

oddávajúca sa orgiám. Môj mozog ma vrátil späť do reality vo chvíli, keď mi

prikázal znovu dýchať. „Čo ste to prišli kúpiť?“

„Prezervatívy, mladý pán. Taký mladý a nepoznáte? A tuto pani Ľudmilka je

ešte k svetu, aj keď vo vašom veku – nič v zlom, pani Ľudmilka –, asi už takéto

veci nepotrebujete.“

„No práve preto ma zaráža, že ich potrebujete vy. Nič v zlom.“

Karol Dobiš práve skončil ukrižovaný na stene konzumu, pribitý pohľadom

Piláta v zvráskavenej ženskej verzii. „A čo si myslíte, že sem pošlem vnučku?

Aby si celé Madenovo klebetilo o tom, že je to kurva?“

Trochu som sa strácal v rodinnej histórii. „Fešáka si našla na letnej brigáde.

Velice dobre si pamätám, aké to bývalo za našich čias. Dievča sa nechá

osprostiť a je z toho svadba cubi-dub, ale dnes už aj rozvod. Otec by z nej dušu

vymlátil. Veď som si syna zásadovo vychovala,“ mrkla na moju ženu. „Ale zase

trochu toho ženského sprisahania, ako sa hovorí, nemôže byť na škodu. Keď

ten môj si zobral za ženu také ohrablo, navariť navarí, ale iný osoh z nej nie je.

Komuže sa to chúďa malé malo zdôveriť?“

„Takže sa zdôverilo vám?“

„Ale prd. Raz som ich vyčíhla na vlakovej stanici. Úplnou náhodou,

samozrejme. Tak som si s dievčaťom pohovorila. Sľúbila mi, že rodine hanbu

neurobí tým, že by zostala ťarchavá, tak som jej na oplátku prisľúbila

zadovážiť materiál pre bezpečnú lásku, či ako sa tomu dnes hovorí.“

„Aha. Takže ľudia vám veria, že ten materiál kupujete pre vlastnú potrebu?“

Obávam sa, že v mojom hlase bolo sarkazmu trošku viac, než by sa na dámu jej

veku patrilo použiť.

„No vidím, že na policajta toho o ľuďoch veľa neviete.“

„On vlastne ani nie je skutočný policajt, veď celý život presedel v kancelárii,“

tragicky zachraňovala moju povesť manželka. Ako som vravel, niekedy im

vyjde z úst výrok, za ktorý by ste ich najradšej popravili a následne vyhlásili za

sväté.

„Vráťme sa k materiálu,“ mierne som zvýšil hlas v zbytočnej snahe získať si

autoritu uprostred ženského kolektívu v počte dva.

„Keď sa niekto pýta, poviem, že po odstrihnutí tej špičky je to výborný

aplikátor cukrovej polevy na moje medovníčky.“


12

„Vieš, ako mi to od tej doby zvýšilo dopyt po pánskej ochrane?“ rozžiarila sa

Ľudka.

„Nikomu to teda veľmi nešlo a vrátili sa k starým dobrým mikroténovým

sáčkom, vraj sa im tá guma strašne naťahuje a tá mazľavina dodáva

nepríjemnú pachuť poleve, nuž som povedala 'moji zlatí, na to treba ten

správny grif'. Tak skúšajú ďalej.“

„Už som začala objednávať aj čokoládovú a ovocnú príchuť, na tie toľko

sťažností nemám. A vaša vnučka tiež minule pýtala tie čokoládové.“

Pretrel som si tvár oboma dlaňami. Tieto dve si zo mňa robia dobrý deň. „Tak

ešte raz a pekne od začiatku. Čo ste to potrebovali z obchodu?“

„Ale veď som vám práve povedala! Ochranu pre vnučku. Lenže vy sa tu furt

točíte okolo slastných predstáv a nepočúvate ma! A moja peňaženka zatiaľ

behá bohvie kde po svete.“

„Kedy ste prišli na to, že peňaženku nemáte?“

„Kristove ľavé oko, čo ste hluchý? Keď som išla platiť a nebolo čím.“

„Neberte mi tu meno božie nadarmo! Koľko bolo hodín a kedy ste predtým

peňaženku videli naposledy?“

„No takto, mohlo byť aj jedenásť, to už ženy doma varia, nechcela som, aby ma

videli.“

„A to zas prečo?“

Veľmi sa jej do odpovede nechcelo. „No viete, minule som sa tu v obchode

preriekla, že v tomto teple sa mi ani vypekať nechce. Ako by som obhájila

nákup aplikátorov?“

Ženská logika má vlastnú logiku, ktorú logicky nevysvetlíte. Začínal som byť

čoraz brunátnejší, a teplom to nebolo. „Dobre, takže vy ste sa tuto s mojou

ženou – prepáč, miláčik –, s mojou manželkou spikli proti zvyšku Madenova za

účelom zisku z predaja ochranných prostriedkov a ochrany dobrej povesti, čo

viedlo ku skutočnosti, že ste pomerne neskoro inkriminovaného dňa, to jest

dnes, odhalili absenciu peňaženky, inak bežne sa vyskytujúcej vo vašom

vlastníctve. Je tak?“

Naposledy sa na mňa tak zahľadel kapor na Vianoce, keď neveril, že ten nôž

hodlám na neho použiť. „Mladý pán, teraz trošku hovoríte ako náš pán

prezident, velice tomu nerozumiem, ale asi dobre hovoríte.“

„A kedy ste ju držali v ruke naposledy?“

„No keď som naposledy platila.“


13

Zase tá ženská logika. Trpezlivosť, Karol, trpezlivosť, veď si si za tie roky

manželstva zvykol. „Kedy ste platili naposledy? Myslím deň, hodinu a ak si

spomeniete, aj miesto.“

„To bolo určite včera, bola som si na pošte zobrať dôchodok.“

„Aha! A máme motív krádeže. Kto všetko vedel o tom, že včera vám vyplácali

dôchodok?“

Klapka, kaprov výraz po druhé. „Všetci. Ja s tým nerobím tajnosti, kto už by sa

na tú almužnu ulakomil?“

„No milá pani, ale tým sa nám okruh podozrivých nezúžil. Kam ste šli z pošty?“

„Ako vždy, do cukrárne. Keď príde dôchodok, ideme si dať s dievčatami z

klubu krémeš.“

„Z akého klubu?“

„No predsa z klubu dôchodcov.“

Žeby si „dievčatá“ kradli navzájom dôchodky? Možno je jedna z nich

kleptomanka. Vôbec som sa netešil na to, ako budem musieť obehávať

madenovské babky a pozerať im na prsty.

„Pamätáte si ešte niečo? Mali ste peňaženku pri odchode z cukrárne?“

„Samozrejme, že áno. Veď si pamätám, ako som ju podávala Marike, nech za

mňa zaplatí, lebo mňa príroda zavolala inam. Potom mi ju vrátila, určite áno,

lebo mi ešte vravela, aby som si ju schovala, kým nevyjdeme na ulicu, dnes sa

totiž na vás vrhne bárskto a vytrhne vám peniaze priamo z ruky. Tak som si ju

hodila do kabelky... jéžišmáriasvatýjozef, už viem!“

„Viete, kto vám ju ukradol?“

„Ale prd, viem, kde je tá peňaženka. Viete, keď ideme do cukrárne, tak sa s

dievčatami vyfintíme, veď nikdy neviete, kde vás môže šťastie stretnúť.“

V duchu som ľutoval toho chudáka, ktorý by bol stelesnením šťastia pre túto

suchú slivku. Nenadarmo sa sušené slivky zalievajú tými tekutými.

„No a aj kabelu vezmem vtedy lepšiu. Tam zostali peniaze, ráno som zobrala

sem do obchodu iba takúto starú,“ a predstrčila mi pod nos naftalínom

páchnuci kus látky na retiazke.

Prípad vyriešený. Ľudka vyrástla o pár centimetrov, ako sa pyšne naparovala.

„Nehovorila som, že môj Karolko je výborný detektív?“


14

„Veru, veru, myslí mu to, to sa musí uznať,“ chválila ma obeť neexistujúceho

zločinu.

A takýchto obyvateľov má naše Madenovo. Tu som si mal na staré kolená plniť

sen o súkromnom detektívovi. Pohyblivé piesky zúfalstva ma zase o niečo viac

pohltili. Ľudka mala vysunuté pracovisko u seba v obchode a dohadzovala mi

kšefty podobného razenia. Obvykle sa platilo v naturáliách. Po nájdení

peňaženky sa u nás na stole v kuchyni jedného dňa objavila misa plná

medovníkov s krásnym cukrovým zdobením. Nepríjemné asociácie mi

nedovolili venovať sa ich bezstarostnej konzumácii. Inokedy to boli vajíčka,

med, domáci chlieb, kozie mlieko a syr, bio jahody (tak mi povedala Ľudka, no

doteraz presne neviem, čo za druh to je) a raz sa mi niekto pokúšal nanútiť

sadu ružovej keramiky. Jediným šťastím bolo, že Ľudke sa nehodila do vitríny.

Vidiecky učiteľ a madenovský detektív jedno jest.

««« »»»

Poriadny chlap si po pretečení povestného pohára trpezlivosti buchne doma

do stola, odmietne naďalej hľadať stratené mačky, zatúlané psy a deti, čo po

škole neprišli domov, lebo si šli tajne zafajčiť s kamarátmi a trochu natiahli

večierku. Poriadny chlap sa nedá obmäkčiť rečičkami o tom, že aj to je služba

obyvateľstvu a budovanie firemnej dôveryhodnosti. Poriadny chlap nenechá

nikoho šliapať po jeho sne. Poriadny chlap si urobí vo firme, v manželstve a v

živote poriadok.

Ja som radšej zašiel s Ferčim na pivo. Veď viete, ako to v manželstve chodí.

„Nejako sa mi vidí, že ti to tvoje podnikanie pridáva vrásky,“ nadhodil Ferči po

druhom pive.

„Ále, že podnikanie,“ okúňal som sa, „veď som skôr madenovské dievča pre

všetko, čo sa necháva vyplácať v naturáliách.“ Na chvíľu som sa odmlčal.

„Možno som urobil hlúposť, možno som sa do toho nemal nikdy púšťať. Ale

keď Ľudka zahrala na veľmi citlivú strunu. Asi som bol príliš ješitný a nechal

sa nachytať na hruškách. Ona sa chcela zabávať a sprosto na to využila mňa.“

Zarazil som sa a uprel svoje dve šokované oči na Ferčiho. „Presne tak to je! Že

mi to skôr nedošlo. Ona ma využila. Sprosto ma využila!“

„A koho iného mala, ak nie vlastného muža, ha?“ pribil Ferči ďalší klinec do

mojej rakvy. Ihneď však zmenil tón, neviem, či po vlastnom uvážení, alebo ho

presvedčil môj pohrebný výraz. „Karči, nehádž flintu do žita.“

„No že to hovoríš práve ty! Nebolo to len pár týždňov dozadu, čo si mi vtĺkal do

hlavy, že mám držať hubu a krok?“


15

„Presne tak. Drž hubu a krok aj teraz. Ale teraz je to v tvojom najlepšom

záujme. Ľudmilka sa chce zabávať kvázi dobrodružným životom v malom

meste a ty si si to odskákal. Ale pozri sa na to z inej strany. Každý začiatok je

ťažký, no raz príde ten prelom a uvidíš, aký budeš rád, že si tú ošúchanú

stoličku v kancelárii opustil.“

Nepresvedčil ma. „Ja ti neviem, veď som ani poriadne nič nezarobil, ešte že nás

živí obchod.“

„A ty sa cítiš blbo, lebo už nie si živiteľ rodiny, že?“

Trafil ďalší klinec po hlavičke. Ani som netušil, koľko klincov sa do jednej

rakvy dá zatĺcť. Chvíľu sme len tak ticho sedeli, pozerali na prázdne poháre,

keď tu zrazu Ferči dostal chvályhodný nápad: „Dáme ešte jedno, na cestu.“

Keď naša cestovná zásoba energie dorazila, pozrel sa na mňa prekvapivo

vážne, skúmal, koľko ešte znesiem (promile aj pravdy), a spustil: „Vieš čo, ty

starý blázon? Keď mi povedali, do čoho si sa to pustil, najprv som si chvíľu

ťukal na čelo a čakal som, kedy skončíš v Kolčanoch v niektorom z tých ich

krásnych secesných pavilónov. Potom som situáciu prehodnotil. Na oddelení

ťa nič prevratné nečakalo. Dobre vieš, aké pomery zavládli. Anarchia v

inštitučnom hábe. Mohol si odísť, len tak sedieť doma a sledovať televízne

vedomostné súťaže. Alebo si nájsť zábavku. Či lepšie povedané, nechať ženu,

nech ti ju nájde. Čo horšie sa ti môže stať, než že takto pomôžeš pár

starenkám?“

„O to práve ide,“ rozohnil som sa, „že pomáham starenkám hľadať zatúlané

vnúčatá a mačence! Ja som si to celé predstavoval inak...“ Neviem, či to bolo

hladinou alkoholu, či úprimným vyznaním, no nahrnuli sa mi slzy do očí. Prečo

si to nepriznať? Niečo vo mne prasklo a lavínu nešlo zastaviť. „To celé má na

svedomí moja žena! Keby vkuse nežobronila, že sú to jej zákazníčky a nebolo

by od nás pekné nechať ich na holičkách! Čo som ja Matka Tereza? Akú povesť

si už len týmto vybudujem?“

„Len pokoj, pokoj,“ brzdil ma Ferči, „žiadna kaša sa neje taká horúca. Žiješ tu

celý život, poznáš ľudí v Madenove. Sú zvláštni. Veľmi zvláštni. Ale nie sú zlí. A

zaslúžia si viac, než im tie nezrelé gorily, čo k nám prišli robiť kariéru, môžu

poskytnúť. Celkom som rád, že sa nájde niekto, na koho sa tie babky môžu

obrátiť, keď sa im stratí mača. Ty nie?“

„No keď ťa to tak teší, rob zo seba debila ty!“ nezvládal som už udržať emócie

nakrátko.

Ferči kývol na čašníčku, objednal dva poldecáky tvrdého, nalial do mňa jeden,

potom aj ten druhý a pokračoval: „Karči, ide to tu od deviatich k piatim. Raz ťa

budú potrebovať. Ľudia prestávajú veriť uniformám a keď príde do tuhého,

nebude horšieho než nemať sa na koho obrátiť. Aj mne by si mohol helfnúť,

možno...“


16

„Čo to trepeš? Do akého tuhého?“ bľabotal som.

„Neviem, neviem, ale cítim v kostiach, že si nestúpil do úplného hovna. Nejako

tuším, že doba si pýtala alternatívu.“

Bol som taký osprostený teplom a chľastom, že som ho vnímal len na pol ucha.

V hlave sa mi vynáral len jeden obraz – Ľudmila klebetiaca s jej/mojimi

zákazníčkami o nových príchutiach prezervatívov. Prišlo mi zle – ťažko

povedať, či z tej predstavy alebo z alkoholu. Ferči ma podoprel, odvliekol von,

nechal ma odľahčiť žalúdku, oprel ma o stenu a vrátil sa dnu zaplatiť. Uvažoval

som, čo mi vlastne prekáža, keď ani mazák ako Ferči nevidí v mojej mizérii

úplný koniec.

„Keby ma aspoň nechala na pokoji, keby mi do všetkého vkuse nekibicovala,“

zúfal som si podopretý bratrancom a podgurážený liehovinami. Ferči

prikyvoval a nechával ma vyplakať sa na jeho ramene. „Keď bola Slávka malá,

celkom príjemná žienka to bola, ale dcéra nám vyletela z hniezda a z Ľudky sa

stala všetečná ženská, čo do všetkého pchá nos a všetkému najlepšie rozumie,“

sám seba som prekvapoval jasnou a úprimnou analýzou. Bez alkoholu by som

na ňu nenašiel odvahu.

„To je bežný jav, vyskytujúci sa v drvivej väčšine manželstiev,“ chcel ma asi

potešiť Ferči. Nevyšlo mu to, postrehol, no prilieval olej ďalej: „Celý život boli

stredobodom vesmíru, myslím ženy. Najprv boli malé rozmaznané princezné,

potom sa o ne chlapčiská klbčili na diskotékach, svadba je vždy ich veľký deň,

nie náš, no a ako matky sú takými bohyňami domácnosti. Dieťa ich potrebuje

viac než otca. Veď komu deti volajú prvému, aj keď odrastú? No a jedného dňa

to skončí. Deti nevolajú, chlapi sa o ne nebijú, ani do tých svadobných šiat sa

nezmestia a zrazu nevedia, kde je ich miesto.“ Ferči sa významne odmlčal,

keby som jasnejšie vnímal, možno by som si všimol, ako sa mu rozsvietili

očičká (tie teda pekne svietili aj mne...). „Nič sa ty neboj, Karči, zajtra tvoj

problém vyriešime, dnes sa snaž nedostať veľkú porciu hubovej, keď prídeš v

takomto stave domov.“

Ďakujem za upozornenie, hlavne keď pôvodca toho stavu bol on sám. Ale slová

neboj a vyriešime ma na chvíľu ukolísali. Nech rieši on, keď si myslí, že moje

útrapy majú ešte nejaké rozumné východisko.

Domov som dorazil tesne predtým, ako Ľudka zatvárala obchod, takže som sa

zvalil do postele a dúfal, že si hodnú chvíľu moju prítomnosť nevšimne. Márne.

Veď viete, ako to chodí, keď dlhé roky zdieľate domácnosť s osobou, ktorá o

vás vie viac než vy sám. Vyňuchala ma.

„No fuj, vylihuješ tu v smradľavom tričku z celého dňa, ťahá z teba a ani si sa

neosprchoval! Kto si myslíš, že po tebe bude prať tie periny?“ prívetivo ma

oslovila hneď medzi dverami. Vyhovoril som sa na únavu z tepla. „No to určite!

Keby si sa nenalieval bohviečím, teplo by ťa nezmohlo,“ zhodnotila na základe

momentálnych vonkajších prejavov môj predchádzajúci program. „Ja sa

môžem aj roztrhať, aby som mladému pánovi zohnala zákazníkov, a on


17

namiesto kancelárie vysedáva v krčme! Načo sa vôbec snažím? Kto to tu ocení?

Čo by si vlastne bezo mňa mal? Tú zaprdenú škatuľu bez okien, kde si spisoval

krádeže, čo aj tak nikto neriešil? A takú sľubnú kariéru si mal pred sebou!

Stačilo sa len trochu snažiť...“

Litánie pokračovali ešte niekoľko minút, obsah sa príliš nemenil, aspoň kým

som bol schopný a ochotný ho vnímať. Keď jej odpoveďou boli iba moje

chrchlavé zvuky prechádzajúce do poctivého chrápania, predpokladám, že sa

pobrala do obývačky sledovať tie svoje večerné seriály. Pamätám si len, že

zrazu bolo okolo mňa príjemné ticho, narušené iba jedinou myšlienkou, čo sa

ešte odvážila behať mi po rozume: „Ako chce Ferči TOTO vyriešiť?!“

Po výdatnom spánku som sa zobudil do krásnej slnečnej soboty. Stále som

smrdel, menej alkoholom, o to viac potom, čoho jednoduché riešenie som

našiel v kúpeľni. V chladničke som objavil uvarené vajcia, šunku, chren aj

chladené pivo. Asi moju ženu včerajší hnev prešiel. Veď viete, ako to so ženami

chodí.

Práve som prežúval posledné sústo, keď mi volal Ferči: „Kedy sa vidíme? Mám

pre teba to sľúbené riešenie rodinného problému.“

Po prvé mi úplne vyfučalo z hlavy, že mi niečo sľúbil, po druhé aj po

rozpomenutí sa som stále neveril, že to myslel vážne. Riešenie teda mal, a

brilantné, až tak brilantné, že mi ním takmer vyrazil dych.

„Toto je Asta,“ slávnostne mi oznámil na terase krčmy. Vedľa neho poslušne

sedel malý hnedý orech, chlpy mu trčali na všetky strany. Vyzeral ako mierne

prerastený hrubosrstý jazvečík, čo práve prebehol umývarkou áut.

„Ferči, to je pes, nie riešenie.“

„Ale to sa mýliš! V oboch prípadoch. Ona je to totiž sučka, nie pes, a vyrieši

všetky tvoje manželské patálie.“ Pohladil psa, teda suku po hlave a pokračoval:

„Astička patrila mojim susedom, ale už boli príliš starí, aby sa o ňu postarali.

Nikto so známych ju nechcel, nuž skončila v útulku, ale všetkým nám jej bolo

ľúto. Je to dobrý strážca, trochu ostrá, ale iba na cudzích. Navyknutá bola

strážiť si pánov, asi tušila, že by sa prípadnému zlodejovi neubránili. A byt jej

nerobí problém. Priniesol som ti aj jej deku, nech má u vás niečo so známym

pachom. Sused ju z nostalgie schovával doma, hrozne ho potešilo, že som Aste

našiel nových pánov. On jej ten útulok veľmi neprospieval...“

„Brzdi, brzdi, brzdi! Akých nových pánov? Ja si toho psa nevezmem. Takéto

rozhodnutia sa nedajú robiť bez predošlej konzultácie s majiteľom bytu, kam

plánuješ to zviera nasťahovať.“

Ferčimu sa prepadli líca, rozšírili zreničky a prisahám, že ľútostivejší pohľad

nemal ani vtedy pred tridsiatimi rokmi, keď nám ako mladým uchám došli na

stanovačke peniaze aj slivovica.


18

„Karči, ty vidíš iba zviera, ale Asta v tebe vidí domov!“ Orech sa na mňa díval

spôsobom, ktorý silne konkuroval tomu bratrancovmu.

„Ja ti neviem. Vravel si, že je ostrá. Čo už s malým, naježeným, kúsavým psom

budem robiť?“

„Práve preto som si myslel, že by si s Ľudmilkou mohli pasovať. Nechápeš?

Bude ju mať namiesto detí či vnúčat. Cez deň jej môže ležať pri nohách v

obchode, aspoň ani jednej nebude smutno, zvýši sa vám tržba, lebo každý sa

bude obšmietať okolo toho rozkošného tvorčeka, myslím Asty, navyše poslúži

ako dobrý strážca, a pes, ktorého vytiahneš z útulku, vie byť nesmierne

vďačný a oddaný, tomu ver. No a Ľudmilka bude mať o zábavu postarané, kým

ty sa môžeš začať venovať svojej detektívnej práci,“ rozosmial sa a tľapkal ma

po ramene. Mne až tak do smiechu nebolo. Pozrel som sa znovu na nášho

nádejného budúceho podnájomníka. Malo to oči, malo to meno, hýbalo sa to a

videlo to vo mne domov. Citové vydieranie zabralo.

Nikdy som si o psoch nevytvoril ustálený názor, no nevidelo sa mi, že by

pobrali viac rozumu, než sa im do tých malých hlavičiek zmestí. Veď viete, ako

to chodí. Na našom madenovskom oddelení polície sme psovodov nemali, ale

tuším, že učia tie svoje psy všetko ako hru. My ich oslavujeme dobre že nie sťa

hrdinov a oni pritom iba vyňuchali svoju hračku. Odprisahal by som však, že

Aste sa za tými vydieračskými očami odohrávalo oveľa viac, než dávala tušiť

navonok. Chvíľu som ju pozoroval a všimol som si, že aj ona pozoruje mňa.

Ruku by som dal do ohňa za to, že jej ten darebák Ferči dohováral, aby využila

šancu a nestvrdla v útulku. Ostrá na cudzích? To určite! Tento chlpáč si ma

prezeral s jasným zámerom zistiť, ku komu ho to idú nasťahovať. Kým tušila,

že sa črtá možnosť vlastnej nadrozmernej búdy 2+1, vody a stravy (niekedy aj

teplej), nehovoriac o nadštandardných službách z kategórie škrabkanie,

poslúchala Ferčiho známu radu držať hubu a krok. Len počkaj, veď ja ti

osladím ten pobyt kúpeľom a krásne voňavým šampónom!

Na druhej strane, ak mi toto čudo má držať Ľudku ďaleko od kancelárie a

prípadných prípadov, mohli by sme aspoň uzatvoriť prímerie. Asta mi asi

vyčítala myšlienky z očí. Zrazu len odvrátila hypnotizujúce oči a spokojne si

cupkala vedľa Ferčiho.

Obchod sa hemžil miestnymi dôchodkyňami, s ktorými si moja žena vymieňala

recepty na zaváraniny. Keď sme tam vpochodovali ako dvaja tankisti a pes,

nevyhli sme sa presladeným rečičkám o tom, akí fešáci sme napriek veku (ja si

myslím, že práve vďaka veku), aké to má Ľudmilka šťastie na poriadneho

chlapa a že by sa tie dámy, ktorým naopak vek nehral do karát, rady zverili do

odbornej starostlivosti profesionálov nášho razenia. Neviem, čo tou odbornou

starostlivosťou mysleli, podľa mňa si nás zmýlili s urológmi, ale viete, ako to

chodí, podaj prst a vezmú celú ruku. V tomto prípade bola tým prstom mierne

zvrhlá lichôtka, ktorá sa zachytila na háčiku Ľudkinej podnikateľskej udice, a

už aj im pchala do rúk tie naše smiešne enigmácke letáky.


19

„Dámy, teší nás vaša dôvera a pozornosť, ale momentálne sme tu pracovne,“

zahrmel obchodom Ferčiho hlas. Pracovne? Čo sa nám stratili tri balenia

cukru? Alebo sardinky neprežili útok hladnej dôchodcovskej pirane?

„Prišli sme predstaviť tuná Ľudmilke nového člena Enigmy,“ a ukázal jej

vôdzku, z ktorej vzdialeného konca už Asta lúdila ten svoj srdcervúci pohľad

hladného imigranta. Prisahám, že určite vypustila z pľúc všetok vzduch, aby z

nej tie rebrá lepšie trčali. Čakal som, kedy odpadne pre nedostatok kyslíka, ale

držala sa statočne, beštia malá. Presladené rečičky zmenili adresáta aj obsah,

Asta práve prechádzala niečím, čo sa dalo prirovnať babičkinmu štípaniu líčok

k veľkej radosti vnúčatka. Iba Ľudka sa netvárila nadšene. Úplne som ju chápal

a za normálnych okolností by som sa postavil na jej stranu, ale nezabúdal som

na účel tohto podniku.

„Vieš, tak som myslel, aby sme neboli stále sami...,“ spustil som nepresvedčivo,

„a darovať niekomu domov je vlastne tiež záchrana života, alebo aspoň dobrý

skutok.“

Ferči nevidel úspech operácie ružovo, kým som takto bľabotal, nuž pritvrdil:

„Ľudmilka, každá správna detektívna dvojica má psa. Bez psa ani detektív

nemôže byť detektívom!“

Hlavou mi prebehli mená ako Sherlock Holmes a verný Watson, slečna

Marplová, Hercules Poirot a jeho Hastings, Dempsey a Makepeacová, dokonca

Mulder a Scullyová, ale psa nikde. Takže som bol úprimne v koncoch, keď

Ľudka vyštekla (aké príhodné slovo!): „Napríklad?“

Nebo uprostred letného dňa sa zatiahlo presne nad metrom štvorcovým, kde

som stál, a už-už som sa otáčal späť do krčmy, aj do útulku by som osobne s

Astou zašiel, len aby bolo všetko za mnou a zabudnuté.

Ferči sa však zaskočiť nenechal. „Mach a Šebestová,“ vytiahol zbraň veľkého

kalibru. Asta nebola viac jediná, kto vyvaľoval oči. Šok trval asi päť sekúnd,

pocitivo však aspoň minútu.

Ferči využil ticho na ďalšiu masáž materinského srdca: „Astička je výborný

obranár, zlodeji nemajú proti nej šancu, zároveň je nežná a oddaná pánom.

Potrebuje len trochu lásky a teplo domova a uvidíš, ako sa vám odvďačí.“

Asta ani ja sme nedýchali. Pristihol som sa, ako som kopíroval jej pohľad, čím

sa znásobilo emočné vydieranie a zvýšila šanca na úspech. Ošívala sa, to je

pravda, teda moja žena, nie pes, napokon ale privolila. Na skúšku. Podľa mňa

ju najviac nalomil ten firemný obraz dvoch bojovníkov za spravodlivosť s

vycerenými psími zubami v závese.

Aste sme vyhradili jeden kút v kuchyni. Dostala vodu, Ľudka priniesla nejaké

psie žrádlo z obchodu, na zem sme položili starý vankúš a prikryli ho Astinou

dekou. Chlpáč nesmelo vrtel chvostom a díval sa na nás s výrazom ja viem, že

ste ma neočakávali, ale cením si vašu pohostinnosť a pokúsim sa nenarobiť veľa


20

škody. Predstieraná skromnosť. Len čo prejde probačné obdobie, podľa mňa

vycerí tie svoje zúbky. Ale v tom čase to nebude môj problém. Ja už budem mať

vyložené nohy na stole, popíjať whisky a čakať na svoju femme fatale.


21

KAPITOLA DRUHÁ: SIETE

Zíde z očí, zíde z mysle. Prečo som sa ja hlupák nedržal overených rád? Naši

predkovia dobre vedeli, ako riešiť problémy, ako liečiť choroby, ako vyčítať

počasie z oblohy. Dnes na všetko máme internet. A nie vždy sa oplatí mu

dôverovať. Tak som pohorel aj ja. Keby som dal na staré dobré múdra,

nestvrdol by som v Madenove. Ale nie, ja som uveril tomu, že ženy sú rady

dobývané, a odsťahoval som sa za ňou na druhý koniec sveta. Vlastne to bolo

iba o sto kilometrov ďalej, ale pre človeka mojich ustálených zvykov aj takáto

zmena predstavuje životný krok. Navyše to k ničomu dobrému neviedlo. Alebo

že by predsa?

Môj život započal v malebnej vieske uprostred hôr. Chlapec z dediny,

obklopený krásou prírody a čistotou ľudského srdca, nikdy nepoškvrnený

závisťou, zlobou či nebodaj zločinom. Doma sme si pomáhali, susedia nám boli

ako rodina, nekradlo sa, ale dávalo. Do mesta sme schádzali párkrát do

mesiaca, ak bolo treba vajíčka či múku, zaklopalo sa na vedľajšie dvere. To už

dnes nie je v móde. S bratom sme chodievali na ryby, aj v zime, keď nám otec

vysekal dieru do ľadu. V lete sme sa preháňali po stráňach, hľadali huby,

pozorovali divú zver, zbierali lesné jahody a snívali o budúcnosti. Prekliatie

prišlo s pubertou. Bolo nám treba do školy chodiť, ale už do mesta, lebo u nás

stredného učenia nebolo. Ach, aký nezabudnuteľný to bol pre mňa deň, keď

sme s bratom prvý raz spoločne sadli do autobusu a nechali sa odviezť do

školy. Brat bol o dva ročníky vyššie, ja som bol zelenáč, ale držal nado mnou

ochrannú ruku. Učiť sme sa učili dobre, vedomí si toho, ako tvrdo museli naši

rodičia pracovať, aby sa nám mohlo dostať vzdelania. No prišlo aj svetské

pokušenie. Dievčatá. Môj brat už vtedy mával tajné schôdzky so svojou

budúcou manželkou. Rúče dievča z vedľajšej dediny, pekná, vždy usmiata,

pracovitá. Po strednej škole sa vzali, ostali u nás v horách a doteraz pomáhajú

rodičom s naším statkom. Brat pobral rozumy zo sveta, farmu nám

zmodernizoval a zdá sa, že sa dajú čoskoro na podnikanie vo veľkom.

Ja som mal k prírode tiež blízky vzťah, ale iného druhu. Rád som pozoroval

motýle na lúke, počúval som spev vtákov hneď zrána, v oblakoch videl

najrôznejšie stvorenia, kvety som rozpoznával podľa vône. Aj na statku som

pomáhal, ale tvrdá robota sa mi nejavila ako najlepší spôsob trávenia môjho

života. Na strednej škole som totiž objavil niečo, čoho sa mi dovtedy

nedostávalo v dostatočnom množstve – čaro literatúry. V meste mali dokonca

veľkú knižnicu, nie tak veľkú, v akej teraz pracujem, ale pre chlapca z hôr, čo

naživo videl iba Bibliu v kostole, to bol skok do rajskej záhrady. Zrazu som mal

prístup k toľkým príbehom, k toľkým osudom, k toľkým ponaučeniam, ku


22

ktorým som nemusel dospieť vlastnou nešťastnou skúsenosťou. Ani to však

nestačilo. Kto dlho hľadí na nebesá, stráca kontakt so zemou. A keď sa vám

jediným styčným bodom medzi realitou a snením stane žena, ani najmúdrejšia

kniha vám nepomôže.

Volala sa Eliška. Svetlé vlásky si splietala do dvoch vrkočov, po chodbách školy

pobehovala v skladanej sukni a chichotala sa s kamarátkami vždy, keď som

okolo nich celý zrumenený prechádzal. Nikdy som sa neodvážil ju osloviť, no

písal som jej zaľúbené básne. Tajne som ich kládol do jej lavice, no odpoveď

neprišla žiadna. Teda vlastne jedna áno, no nie od vysnívanej Elišky. Jedného

dňa moju báseň objavila profesorka slovenského jazyka skôr, ako sa k nej

stihla dostať Eliška. Doteraz si kladiem otázku, či vôbec Elišku zarmútilo, keď

žiadnu báseň nenašla. Bol som predvolaný do kabinetu. Hanba preveľká.

Mladosťochabosť. Veril som, že mi moje hriechy, v tomto štádiu života

obmedzené len na smilné myšlienky, budú môcť byť odpustené. Aké bolo moje

prekvapenie, keď som namiesto pokarhania dostal pochvalu!

„Mladý muž, vy mrháte talentom na niekoho, kto vaše literárne vlohy neocení,

hoci chápem, že dievčenský úsmev dokáže zakaliť rozum,“ milo sa na mňa

usmiala pani profesorka. „Čo keby ste namiesto vypisovania pochabým

dievčatám prispievali do miestnych novín?“

Eliška odvtedy dostávala básne čoraz zriedkavejšie. Moja tvorba sa objavovala

najprv v literárnej prílohe raz za dva týždne, neskôr som si trúfol na krátke

fejtóny zo života študentského, až sa zo mňa stal plnohodnotný redaktor.

Mapoval som kultúrne podujatia, dokumentoval ich čiernobielymi

fotografiami, reportážnou formou spisoval dojmy obyvateľov. Na každodenný

chlebík mi to však nestačilo. Zamestnal som sa na pošte, triedil som zásielky,

po večeroch som roznášal inzertné noviny. Posledným autobusom som sa

vyviezol domov, kde ma vítali s čoraz väčšou nevôľou. Otcovi sa nie veľmi

pozdávalo, že namiesto statku behám po meste a venujem sa všeličomu

možnému, len nie poctivej práci. Poctivej práci, z ktorej by sa mi narobili

poctivé mozole. Možno by ma tá poctivá práca nepriviedla do záhuby, ako to

mesto a jeho lákadlá neraz učinia neskúseným mladíkom.

Eliška sa zo školy aj môjho života vytratila hneď po maturitnej skúške. Rodičia

ju poslali študovať do hlavného mesta. Odvtedy som o nej nepočul. Ale

spomienky zostávali. A spomienkam stačí málo, aby rozdúchali dávny plameň

vášne. Prišla sťa zjavenie, prežiarila môj život a odvtedy som nechcel od Boha

nič iné, len ma navždy spojiť s týmto anjelským stvorením. Marcelka. Plavé

vlásky sčesané iba do jedného vrkoča, ale aj tak som v nej videl Eliškin obraz.

Marcelka sa však nechichotala, ona bola z iného cesta. Samostatná, nezávislá,

moderná. Každý týždeň sa u nás ukázala z rôznych dôvodov. Vyrozumel som,

že je obchodnou zástupkyňou istej firmy v našom regióne, preto mala auto,

mobil, kabelku plnú prospektov, no a v našom regionálnom týždenníku rada

dohliadala na inzerciu firemných ponúk. Zostal som verný starým zvykom,

ktoré síce nikdy nepriniesli želané ovocie, ale ani nenarobili veľa škody. Tajne

som jej nechával za stieračom básne spolu s jednou ružou. Aspoň som si

myslel, že nikdy neodhalí pôvodcu týchto drobných útokov na jej súkromie.


23

Dostal som však ponaučenie od života, že ženy netreba podceňovať. Práve keď

som odovzdával svoju reportáž o oslave Dňa matiek s príslušnou

fotodokumentáciou, rozľahol sa mi za chrbtom jej nežný hlas: „Pán Rehák,

našli by ste si minútku? Rada by som s vami niečo súrne prediskutovala.“

Nebolo mi úplne jasné, čo by obchodná zástupkyňa rada prediskutovala s

kultúrnym redaktorom, a už vôbec nie, ako si zistila moje meno bez toho, aby

vzbudila pozornosť v našej malej redakcii, ale ako som už spomínal –

nepodceňujme ženy. V malej kaviarni mi priznala, že moju hru na tajného

ctiteľa odhalila a cítila sa byť veľmi polichotená.

„Dnes už žena málokedy natrafí na skutočného romantika,“ lichotila mi tým

medovým hláskom, „no keď sa tak stane, bolo by od nej hlúpe premrhať

príležitosť.“

„Obávam sa, že nie veľmi rozumiem tomu, o akej príležitosti je reč.“

Chvíľu na mňa upierala tie krásne nezábudkové oči, kým jej zvonivý smiech

nenasýtil vzduch kaviarne. „Ak mi sľúbite, že si o týždeň pre mňa nájdete viac

než len minútku, pochopíte.“

Prísľub v sebe obnášal štipku zvedavosti s riadnou dávkou obáv. Čo ak bude

chcieť, aby som jej recitoval básne velikánov spamäti? Je toto ženská

predstava romantiky? V klasických románoch z knižnice bola. Celý týždeň som

si teda pri triedení pošty vtĺkal do hlavy poetické vyznania lásky. Spočiatku sa

aj javilo, že o to Marcelka stojí. Odviedla ma do súkromia malého penziónu

ďaleko za mestom, s nádherným výhľadom na hory, ako stvoreným na

recitáciu ľúbostnej poézie. Keď som sa nadýchol s prvým veršom na perách,

Marcelka mi ich umlčala svojimi. Moje myšlienky nikdy predtým netrpeli

takým chaosom, ani keď som v škole míňal Elišku. Od tej sekundy som

nevedel, čo si s Marcelkou počať. Poézia zjavne nebola účelom nášho výletu za

mesto.

„Ty si naozaj ešte nikdy...?“

Nikdy, neviem čo, ale nikdy, ak to začína takto. Bol som sotva dvadsaťročný

mladík, stojaci zoči-voči o pár rokov staršej emancipovanej žene z mesta, ktorá

o živote vedela s určitosťou viac než ja. Minimálne o tejto životnej etape. Cítil

som sa nanajvýš zahanbený a ponížený, čo nadôvažok zhoršil fakt, že mi objekt

môjho obdivu začal tykať ako malému decku. Marcelka však jemne uchopila

moju dlaň, položila si ju na krásne oblú hruď, čím mi na krátku chvíľu

spôsobila zástavu srdca, priblížila sa k mojej tvári a tichúčko zašepkala:

„Myslím, že je načase dodať tvojim básňam reálne kontúry.“

Úplne som sa poddal jej živelnému uchopeniu mojej poetickej tvorby. Tento

novoobjavený aspekt literatúry pozmenil moje vnímanie niektorých

významných diel. Začal som slovám dávať nový význam. Naše literárne

schôdzky pokračovali na rôznych miestach v okolí. Cibril som svoje umelecké

cítenie a postupom času som sa odvážil čoraz častejšie vkladať do nášho


24

spoločného výtvoru vlastné nápady. Marcelka ich vítala s nadšením hravého

mačiatka. Sprvu som nenamietal, aby naše romantické chvíle nenarušili reči

neprajníkov, no po niekoľkých mesiacoch skrývania sa som pri srdci cítil

istotu, že som našiel ženu svojho života.

„Marcelka, čo keby sme budúci týždeň zašli k nám domov?“ navrhol som jej.

„Ako k vám domov? Vaši ti nechajú prázdny barák?“

„Prečo by mal byť prázdny?“ nebola mi celkom jasná jej otázka.

„Predsa ak tam chceme ísť, nebudú hádam počúvať za dverami.“

„Čo by mali počúvať? Ja im chcem ukázať svoju budúcu nevestu!“

Predstavoval som si rôzne reakcie, no táto nebola v mojom repertoári

možných scenárov. Marcelka sa odtiahla, hodnú chvíľu len zamyslene hľadela

na mňa, potom iba tak pred seba, až napokon požiadala o odklad tejto

významnej životnej udalosti. Uznal som, že som možno išiel na celú vec príliš

zhurta. Ubehol ďalší rok a o našej láske stále nik nevedel.

„Pochop, že najprv musím rozbehnúť kariéru, a ty si tiež ešte príliš mladý, nie

sme zabezpečení na to, ab



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist