načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Obžalovaná - Slavenka Drakulic

Obžalovaná

Elektronická kniha: Obžalovaná
Autor:

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  155
+
-
5,2
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Aspekt
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 192
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-815-1033-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať jeho motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania v rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin objasňuje a berie zaň plnú zodpovednosť, pričom priamo i nepriamo poukazuje na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

Zařazeno v kategoriích
Slavenka Drakulic - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

SLAVENKA DRAKULIĆ ׆ obžalovaná ]


Slavenka Drakulić

Obžalovaná

Vyšlo roku 2015 ako 123. publikácia Knižnej edície ASPEKT.

www.aspekt.sk

Vydanie tejto publikácie v rámci edície PRO LIBRIS finančne podporila spoločnosť

SLOVNAFT a Stredoeurópska nadácia. Grantový program PRO LIBRIS – Cesta pre knihu

sa realizuje v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.

Realizované s podporou Ministerstva kultúry Chorvátskej republiky.

Copyright © Slavenka Drakulić 2012

V. B. Z. d. o. o., Záhreb, 2012

Published by agreement with Leonhardt & Høier Literary Agency A/S, Copenhagen

Translation © Alica Kulihová 2015

Jazyková redakcia: ASPEKT

Design © Layout JS. 2015

Produkcia: CeTePe, s. r. o., Bratislava

Prvé vydanie

ISBN 978-80-8151-033-5

EAN 9788081510335


®

׆ ob—

žalovaná ]

slavenka drakulić


„Ja som ti dala život, ja ti ho môžem aj vziať.“


׆ obžalovaná ]

5 ]

Je horúce letné popoludnie. Dievčatko sa hrá na bal

kóne s  bábikou. Zbadá červený kabriolet a  spoznáva

muža v  aute. Ide ocko, šepká bábike a  ustrašene po

zrie na balkónové dvere, akoby sa bála, že by ju mohol

niekto počuť. Keď auto zastane, predsa len sa odhodlá

nesmelo zakývať otcovi cez balkónové mreže.Sympatic

ký vysoký mladý muž vystúpi z auta, pospevuje si,ne

zdvihne pohľad k balkónu a Dievčatko, ktoré mu máva,

si nevšíma.

Potom Dievčatko vidí, ako mama, oblečená v krátkych

bielych šatách, vychádza z domu. Už otvára ústa, že na

ňu zavolá, ale rozmyslí si to. Mama má slnečnéokulia

re, na hlave červený klobúk so širokou obrubou. Ústa

si doma namaľovala výrazným červeným rúžom, podľa

toho Dievčatko vie, že ostane samo, až kým stará ma

ma nepríde domov z popoludňajšej zmeny. Mamadví

ha hlavu smerom k balkónu a  tvári sa zamračene. Ký

va naň, aby sa vrátilo do izby. Potom nasadne do au

ta a zloží si klobúk. Jej tmavé, vlnité vlasy povievajú vo

vetre. On ju objíma okolo holých ramien. Ona poho

dí hlavou a smeje sa. Dievčatko sa zamyslene díva, ako

odchádzajú.


SLAVENKA DRAKULIĆ

׆6

Vie, že teraz by malo ísť do izby a  ľahnúť si. Mama zakaždým, keď odchádza s ockom, opakuje: Vždy, keď si

doma sama, musíš si ľahnúť do svojej postele. Môžeš

sa hrať s bábikou, ale buď ticho.

Bábika je Dievčatku najlepšou priateľkou. Zveruje sa jej

so svojimi tajomstvami, ktoré nesmie povedať nikomu

inému. Sú to mamine tajomstvá. Hovorí jej: No vidíš,

ráno som ti vravela, že sa mama stretne s  ockom. Ale

stará mama sa to nesmie dozvedieť. Bábika prikývne.

Dievčatko vie, že bábika bude mlčať. Všetky decká zo

susedstva by také niečo hneď vytárali. Nevedia, že tajomstvá dospelých sú iné ako detské a že sa nikdy,skutočne nikdy nesmú prezrádzať, dokonca ani vtedy, keď

ma zatvoria do tmavej špajze alebo pivnice. Alebo keď

ma zmlátia remeňom.

Ešte chvíľu spieva bábike, pohojdá ju a ide do izby.

Poďme, povedala mi zavalitá policajtka a drsne ma vtisla do služobného auta, akoby predpokladala, že sa budem brániť a  možno sa pokúsim aj o  útek. Napáchnutá zatuchnutým vzduchom z cely som sa zastavila na chodníku pred väznicou a  nadýchla omamného jarného vzduchu. Cítila som, ako sa ním moje pľúca radostne napĺňajú, zľahka sa mi točí hlava z  toho prívalu kyslíka. Na ženskom oddelení, asi ako aj v  celej väznici, je vlhký, nevetraný vzduch a páchne to tam zmiešaninouženských tiel, potu, prostriedkov na umývanie podláha lacných dezodorantov našich bacharok. Jar k nám sem, do hlbokých kamenných útrob starej budovy väznice, nezostúpila, ktovie, či sa k nám vôbec dostane. Dokáže sa

׆ obžalovaná ]

7 ] vôbec dostať cez malé okienka s  mrežami alebo k nám preniknú iba pozostatky jari, čiastočky slnečných lúčov roztrúsené ako zlatisté črepiny na sivej betónovejpodlahe?

Súdna sieň mi pripomína moju triedu z  gymnázia, nie je ani oveľa väčšia. Rovnaké, na bielo natreté a nariek tomu zaprášené steny, rovnaký typ zariadenia z drevotriesky, ba i stoly na stupienku, za ktorými sedia úradné osoby. Chýba už len veľká čierna tabuľa na stene za sudcom, ktorý vyzerá ako riaditeľ školy. Jagavýblankytný deň sa tlačí dnu cez poodchýlené okná, nov súdnej sieni svieti neónové svetlo, ktoré rozťahuje nad natlačenou masou ľudí v  miestnosti sivú pavučinovú sieť. Zdá sa mi, akoby všetci trpeli nejakou chorobou, ktorá ich tváram dodala sivý nádych, od policajtov až po samotného sudcu, prokurátora a mojej obhajkyne, členov senátu, svedkov a  novinárov. Aj moja tvár je zrejme zatiahnutá rovnakým sivým závojom. A  možno je im zle, už len keď ma vidia? Cítim, že ich pohľady po mne kĺžu ako vlhké tykadlá slepého, zvedavého živočícha.

Noviny celé mesiace detailne líčili môj prípada nejasnosti, ktoré ho sprevádzali. Starostlivo opisovalipolicajnú rekonštrukciu a  servírovali malebný opis zločinu čitateľom, aby mohli pri káve počas raňajok nenásytne hltať detaily o mieste zločinu a dráhe striel a nafotografiách hľadať náznaky zla na mojej tvári. Snažím sa však mať v  súdnej sieni kamenný výraz. Je to ľahostajnosť, nezáujem alebo bezcitnosť – pokúšajú sa určite hádať. Priala by som si, aby videli iba moju masku bez výrazu.

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆8 Keby len vedeli, koľko som musela trénovať, aby som si ju vedela nasadiť.

Snažím sa neblúdiť pohľadom a  nehľadať v  sieni známych, ktorí by vo mne prebudili skutočné pocity, strach a bezmocnosť. Som sama a ani tu, na súde,nebudem nikoho žiadať o pomoc. Nechcem, aby v môjprosech svedčil otec. Ani bývalý manžel, ktorý sa na mňa ustarostene pozerá, a  keď vchádzam dnu, zvraští obočie, pokúša sa uhádnuť moju náladu, jeho inak takmer chlapčenská tvár akoby odrazu zostarla. Prosila som ho, aby nechodil, aby zostal s  dcérkou doma, ale on chce všetkým, nielen mne, ukázať, že pri mne stojí.

Kútikom oka pozorujem, ako staršia žena vzadu vstáva a  odchádza bez toho, aby zdvihla hlavu. Možno ma odniekiaľ pozná. Prečo potom prišla? Vedela, všetci v  sieni vedia, za čo ma súdia. Teraz sú tu, aby si na vlastné uši vypočuli slová sudcu, detaily obžaloby, svedecké výpovede. Medzi mnou a tými ľuďmi je hromada novinových článkov, záplava vyslovených slov a hrubých fasciklov, ich pohŕdanie, možno aj nenávisť a  moje tvrdohlavé mlčanie. A  kde ste všetci boli doteraz? uvažujem, kým si sadám na miesto, ktoré mi ukazujepolicajtka, miesto určené pre obžalovanú. Teraz ich zaujímam, na rozdiel od čias, keď som bola dieťa, ktorépotrebovalo pomoc, malé, vo svojom väzení schúlené dievčatko, ktorého krik nikto nepočul, naozaj nikto.

Je obžalovaná krutá chladnokrvná vrahyňa alebo dievča, ktoré spáchalo vraždu len zhodou náhod? kričia titulky v  novinách, ktoré informujú o  dnešnom pojednávaní. Prirodzene, publikum v  súdnej sieni najviac zaujíma, ako sa budem správať a  či predsa len, napriek

׆ obžalovaná ]

9 ] vytrvalému mlčaniu, nepoviem niečo na svoju obranu. Odo mňa ale nebudú počuť nič, naozaj nič. Pretože už na začiatku som povedala obhajkyni, ktorú mi pridelil súd, že nebudem vypovedať. To znamená, že sa budete brániť mlčaním? pýtala sa ma. Nie, povedala som, vôbec sa nebudem brániť. Ale prečo? čudovala sa obhajkyňa. A  prokurátor len akosi súcitne dodal, že sa tak už vored odsudzujem. Nemyslím si, že všetci, ktorí sa snažia dostať odo mňa odpoveď, sú zlomyseľní, chápem, že sa dožadujú vysvetlenia môjho konania.

Prečo som strieľala? Prečo sa nechcem brániť?

Pamätám sa veľmi dobre, ako sa ma vyšetrovateľ na prvom výsluchu spýtal, prečo som to urobila. Preto, lebo moje dievčatko veľmi plakalo, vysvetlila somvyšetrovateľovi, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec nasvete. Mala som strach o dieťa, snažila som sa mu objasniť. Neveriacky sa na mňa pozeral. A to je všetko? Áno,odvetila som, hoci je jasné, že to nebolo všetko, ale viac som mu nemohla povedať.

V ten deň minulú jeseň ležala mŕtva na zemi užnejaký čas. Ktosi neodbytne zvonil pri dverách. Zľakla som sa, že zvonenie zobudí dieťa, ktoré sa mi ledva podarilo uspať, a  tak som otvorila. Uvidela som dvoch policajtov. Jeden, mladší, sa ma spýtal, či je u mňa všetkov poriadku, lebo susedia oznámili, že počuli streľbu. Prikývla som. Urobila som to zo zvyku. Som naučená, že keď sa ma ktosi spýta, ako sa mám, vždy odpoviem: ďakujem, dobre. Ľudí nezaujíma, ako sa máš, hovorila mimama. Ak by sa ma niekto pýtal, či je všetko v  poriadku,

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆10 keď som do školy prišla s  modrinami, alebo keď sa ma na to pýtal ktosi zo susedov, vždy som musela povedať, že je všetko v poriadku. Policajt sa ma potom ešte spýtal, či je okrem mňa ešte niekto v byte. Hlavou som ukázala na obývačku, ani sama neviem prečo.

Možno sa v  mojom živote napokon skutočne nastolil poriadok vďaka skutku, ktorý som si, samozrejme, uvedomovala, no akýmsi čudným spôsobom, akoby sa to všetko dialo môjmu druhému ja, a  to v  inom, hlbšom zmysle, ktorý policajt nedokáže pochopiť. Ale ako to vysvetliť mužovi v  uniforme, ktorý otvorí dvere do obývačky, zhrozene sa pozrie na mŕtvolu a potom na mňa? Je bledý, obchádzajú ho mdloby. Vidím, ako sa mu pod pazuchami šíria tmavé škvrny potu, hoci je v  izbe celkom chladno. Vyťahuje telefón, komusi volá,rozrušene hovorí, žena... na zemi... mŕtva, áno, áno, overil som si to. Rozpráva zvýšeným hlasom, v panike, možno je to prvýkrát, čo sa ocitol v takejto situácii. Stojím v chodbe, bojím sa, aby ten hluk neprebudil moje dieťa, ktoré spí v druhej izbe. Iba na to myslím, nie je pre mňa dôležité, že okamžite nastáva zmätok, dvere sa otvárajú a zatvárajú, vchádzajú cudzí ľudia a  obsadzujú byt, akoby to bol ich majetok, a ja, všetkého pozbavená, stojím mimo.

Potom telefonujú môjmu manželovi, aby prišiel po malú, lebo som zadržaná pre podozrenie z  vraždy. Čakám, kým príde, aby ma policajti odviezli na oddelenie. Keď odchádzam, dvere susedného bytu sú poodchýlené a z tmavej škáry ako šváb, neodolateľne priťahovanýpachom smrti, vykúka susedka, s ktorou som sa predchvíľou rozprávala.

׆ obžalovaná ]

11 ]

Dievčatko sa s  mamou prisťahovalo do bytu starých

rodičov, do maminej bývalej detskej izby. Je dosť ma

lá, sú v nej dve úzke postele a veľká skriňa. V tej súeš

te mamine učebnice z gymnázia a na dverách skrine sú

nalepené fotografie spevákov. Beatles, Rolling Stones –

číta ich mená, pyšná, že to už vie. Je tu aj stolík s veľ

kým otočným zrkadlom, ktoré sem preniesli starírodi

čia, keď si do spálne kúpili nový nábytok. Keď sa pre

deň Dievčatko postaví, vidí iba hornú časť svojho tela.

Polovičku seba. Keď bolo oveľa menšie, kým ešte bý

vali s ockom, znepokojovalo ho, že si v podobnomzr

kadle nevidí nohy, bolo to u druhej starej mamy,babin

ky. Pozri, mama, nemám nohy, opakovalo a  prštekom

ukazovalo na seba v zrkadle. Mamu to vždyrozosmia

lo a Dievčatko opakovalo tieto slová ako malý papagáj

iba preto, aby počulo jej zvonivý smiech. Vtedy sama

ma ešte často smiala, jej hlboký hrdelný smiech zaplnil

dom, vstupoval do izieb a  vznášal sa nad Dievčatkom

ako páperový biely oblak.

Mama sa predtým, ako ide von s  ockom, vždy dlho

upravuje. Dievčatko sedí na posteli a pozerá sa, ako si

mama vyberá oblečenie a  ako sa prezlieka. Ako vždy,

nevie sa rozhodnúť: Pristanú jej viac červené šaty po

kolená alebo krátke biele na ramienka? pýta sa Diev

čatka. Ale rozpráva sa vlastne sama so sebou, s oso

bou, ktorú vidí v zrkadle. Myslím si, že ockovi sa budú

viac páčiť tie biele, povie a rýchlo si na holé telooblie

ka šaty, krútiac sa pred zrkadlom. Potom si čupne, aby

jej Dievčatko zaplo zips. Zips sa pomaly kĺže po hladkej,

opálenej pokožke a Dievčatko vdychuje teplú vôňu,vô

ňu mamy.

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆12

Najradšej má kvetinkové šaty, ktoré si mama občasobliekla do roboty, alebo keď s ňou šla do nemocnice na

vyšetrenie. V  nich sa totiž podobala na ostatné mamy

na ihrisku alebo na ulici. Podobné nosí susedkaz tretieho poschodia. Ale tá sa oblieka ako sedliačka a  nemá

poňatia o móde, vraví mama.

V súdnej sieni je dusno. Vzduch je ťažkýa vydýchaný ľuďmi natlačenými v neveľkej miestnosti. Dnes bude prokurátor čítať obžalobu.

Na mieste pred senátom sa musím pevne, oboma rukami držať dreveného pultu. Cez odchýlené okno ku mne ledva prúdi vzduch a  cítim, ako mi vystupuje pot na spánkoch a  nad hornou perou. Snažím sa pozorne počúvať rečníkov, ktorí vypovedajú predo mnou. Keby som to všetko aspoň nemusela počúvať, znovu, ktovie už po koľkýkrát.

Hlas prokurátora je monotónny a  text, ktorý číta, suchopárny. Niektoré slová mu unikajú, akoby ich prehĺtal:

„Na základe paragrafu 41, odseku 2, bodu 3 zákona o  trestnom konaní... študentka, vydatá, matka maloletého dieťaťa, tohto času vo vyšetrovacej väzbe... že dňa... v  byte... z  pištole... 9 milimetrov... v  smere obete vystrelila dva náboje, jeden zo vzdialenosti 90centimetrov, a druhý, keď bola pištoľ priložená k telu... vnútorné orgány... spôsobiac jej smrteľné strelné zranenie, nanásledky ktorého na mieste zomrela... obžalovanávyhlásila... citujem: Snažila som sa dostať k dieťaťu, bála som sa o jeho život. Moja matka bola agresívna.“

׆ obžalovaná ]

13 ]

„Ty si iba moja. Ja som ti dala život, ja ti ho môžem aj vziať.“

Mama nepadla po prvom výstrele, nevzdávala sa. Ešte sa jej podarilo vysloviť: Ty chudera! Aj zoči-voči smrti nazberala silu, aby ma urážala. Zatvorila som oči. Podišla som k nej bližšie a  vystrelila ešte raz. Klesla na kolená, potom na pohovku. Pamätám si, že keď nakoniec zmĺkla, pištoľ mi odrazu v ruke oťažela.

Vlastne, keby som počúvala iba zvuk prokurátorových slov, jeho hlas by pôsobil upokojujúco, takmer hypnotizujúco.

„Obžalovaná po zavraždení matky vyšetrovateľom detailne opísala svoje konanie... upokojila dieťa a uložila ho do kočíka... vzala vankúš z postele obete a podložila jej ho pod hlavu... vybrala čistú bielu plachtu a obeťzakryla, akoby len spala.“

Vyšetrovateľovi som nepovedala, že som si dalazáležať na tom, aby to bola jej najkrajšia plachta, ktorúnikdy nepoužila. Tá s  ručne vyhotovenou čipkovou obrubou. Mama ju zdedila po svojej mame a tá zas po svojej. Plachta bola na dotyk tvrdá, naškrobená, trochu zažltnutá v prehyboch. Pamätám si, ako mi napadlo, že by sa jej tie zažltnuté miesta nepáčili. Plachtu mala odloženú pre prípad, že by raz otec u nás prenocoval, sama juneoužila. Nikdy sa to nestalo, ale ona neprestala dúfať ani po mnohých rokoch po ich rozchode, dokonca ani vtedy, keď sa po tretí raz oženil. Aj vo chvíľach, keď ho najviac nenávidela, naňho vždy čakala.

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆14

Zakryla som ju až po bradu a  prehla obrubu tak, aby bolo dobre vidno čipku. Skutočne vyzerala, akoby spala. Nepodarilo sa mi nájsť rovnakú čipkovanúobliečku na vankúš, a to mi bolo ľúto.

„... dve nábojnice hodila do koša... umyla riad z raňajok a  upratala kuchyňu... vzala kočík s  dieťaťom a  šla von... na schodisku stretla susedu, s ktorou sarozprávala o cenách elektriny... Suseda počas vyšetrovaniavyhlásila, že sa obžalovaná správala úplne normálne, dokonca žartovala. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stalo niečo také strašné, povedala.“

Stalo sa to inak, riad z  raňajok som umyla, až keď som sa vrátila do bytu. Keď som zišla dole, susedaz poschodia práve vošla s  plnými igelitovými taškami. Pracovník inkasného strediska odčítaval stav elektriny. Hádam znovu nezdražie, znepokojovala sa. Muž v žltej bunde sa k nej otočil a  mykol plecom. To nezávisí odo mňa, pani. Aj tak nič nezávisí od nás, dodala onarezignovane. Chcela som s  kočíkom iba prejsť popri nich a  kývla som, ale ona ma zastavila. Chytila ma za bundu. Ráno som počula nejaký hluk od vás, povedala, čo to bolo? Nemám poňatia, povedala som, možno sa vám čosi zlé prisnilo. Chlap sa zasmial, akoby som povedala niečo duchaplné. Nespokojná suseda čosi zahundrala a nastúpila do výťahu.

... obžalovaná odišla do parku pred dom.

Vonku bolo pokojné, studené ráno. Lístie topoľa, ktorý siahal až po naše okná na treťom poschodí,šume׆ obžalovaná ]

15 ] lo vo vetre, opodiaľ vrabec zobal omrvinky, malápokojne spala. Bruško sa jej pod dekou rovnomerne a takmer nepozorovateľne dvíhalo. Rada sa na ňu pozerám, keď spí, upokojuje ma to. Najšťastnejšia som, keď si ju uložím do postele vedľa seba a objímem jej malé spiacetelíčko. Vlieva do mňa istotu a  silu. Predsa som len nezostala úplne sama.

Nespomínam si na každý detail tej udalosti, v istom okamihu sa mi dokonca zdalo, že šlo iba o  hrozný sen. Pamätám sa zreteľne, ako som v to ráno na lavičke v parku zdvihla hlavu k oblohe a pomyslela som si:Skutočne sa to všetko stalo? Je mama naozaj mŕtva alebo je to ďalšia z mojich nočných môr? Som teraz voľná?

Mama má radšej obtiahnuté tričká s  hlbokým výstrihom a  úzke sukne. A  šaty, ktoré vyzerajú, akoby boli ušité z  nejakého priľnavého materiálu, ktorý mäkko

obopína jej telo. Dievčatko vie podľa pohľadov, ktoré

sa na ňu lepia, keď s ňou vyjde z domu, že jej mama je

iná. Že jej mama je veľmi pekná. Jeden muž jej to ajpovedal. Keď sa hralo v piesku s jeho synčekom, povedal:

Tvoja mama je skutočná krásavica, povedz jej, čo som

ti povedal, dobre? Prikývlo. Keď jej to povedalo, mama

sa usmiala a pohodila hlavou.

Ale starej mame sa jej šaty nepáčia. Vyčíta jej, že má

vulgárny vkus. Hanbi sa, veď máš dieťa, zlostne sipí,

keď ju vidí oblečenú v krátkych nohaviciach alebominisukni. Ale, nevrav, vari by som mala vyzerať ako ty!občas jej odvrkne mama. Dievčatko vie, že krátke a úzke

šaty sú z nejakého dôvodu zlé. A mama, ako jejvysvetlila, pre pokoj v dome, aj keď pokoj v dome nikdy nie je,

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆16

si často oblieka obyčajné šaty a do tašky vloží tie druhé

a v robote sa prezlieka.

Keď je nahá, Dievčatko vidí jej jazvu, dlhú a  belavú.

Tiahne sa rovno od pupka dole. Hoci odvtedy prešlo už

päť rokov, ešte stále ju zreteľne vidno na opálenejpokožke pripomínajúcej bledunký med. To mámpamiatku na teba, povedala raz. Jej hlas znel urazene, zlostne,

akoby Dievčatko samo vzalo nôž a rozrezalo jej brucho.

Akýmsi nevysvetliteľným spôsobom sa cítilo vinné, že

telo matky je jeho vinou menej dokonalé. Cítilo, že jeho

príchod na svet pokazil čosi, o  čo matka najviac stála,

jej výzor. A že mu to nikdy neodpustila.

Obžalovaná, cítite sa vinná?

Sudca sa po tom, ako prečítal obžalobu, na mňaobracia so zvyčajnou otázkou. Zdalo sa mi, že jeho otázka sa ako tenisová loptička niekoľkokrát odrazila od nízkych stien súdnej siene a na chvíľu sa zastavila vo vzduchu.

Moja obhajkyňa sa otáča ku mne. Na jej tvári vidím očakávanie, hoci dobre vie, ako sa vyjadrím. Pamätám sa na jej slová: Spamätaj sa, dostaneš vysoký trest. Možno dvadsať alebo aj viac rokov! Vieš, koľko to vôbec je? Keď vyjdeš z väzenia, už budeš zrelá žena. No a čo,pomyslela som si, znie to ako prísľub, a nie ako hrozba. Čo mám teraz ako dvadsaťjedenročná? Kvôli čomu by sa mioplatilo zostať na slobode? Okrem môjho dieťaťa, pre ktoré je aj tak lepšie, ak bude žiť so svojím otcom.

Moja obhajkyňa zrejme nedokázala pochopiť, že sa nebojím väzenia a  verím, že je správne, ak budem po׆ obžalovaná ]

17 ] trestaná za vraždu, ktorú som naozaj spáchala. A  že mi je úplne jedno, kde strávim nasledujúcich pätnásť alebo dvadsať rokov, veď som takmer celý život prežila, akoby som bola zamknutá v  pivnici. Ak ma skutočne odsúdia na dvadsať rokov, keď vyjdem, budem mať štyridsaťjeden.

Mama má presne toľko. Pre mňa bola rovnakopekná, ako keď bola mladá, iba jej pohľad sa medzičasom zmenil. Len keď spomenula môjho otca, oči sa jej rozžiarili, občas hrdosťou, občas hnevom. Pre moju mamu neexistoval nikto iný. A ja? Ja som žila s ňou, ale vždy na okraji jej sveta ako pripomienka otca.

V  tichu, ktoré vládne v  pojednávacej miestnosti, počujem odkiaľsi zozadu šuchotanie papierov a  ešte svoje srdce, ako bije, pokojne, akoby som sedela v  kine a  nestála pred sudcom, pred ktorým sa musím vyjadriť o svojej vine.

Sudca sa na mňa pozerá spoza okuliarov, ruky má položené na stole. Hľadí na mňa, akoby mi chcel dať čas na rozmyslenie, akoby pochyboval, či táto mladá žena pred ním, možno obžalovaná z  ťažkého zločinu – úkladnej vraždy matky, to sa ešte musí potvrdiť, chápe, že sa rozhoduje o  nej. Sudca má, prirodzene, pravdu, pretože tá osoba, na ktorú sa v súdnej sieni obracia, som aj nie som ja.

Chvíľu takto stojím, pozerám sa na vyvýšené miesto a  stenu, na ktorej visí štátny znak. Vidím sudcovu súmernú, vážnu tvár na spánkoch orámovanú šedivými kútmi a  jeho ustarostený pohľad. Vidím prokuSLAVENKA DRAKULIĆ

׆18 rátora, ktorý si ma nervózne premeria a potom upriami pohľad na svoje nechty. Člena senátu, ako sa usmieva na svojho známeho v  sieni. Oni budú o  mne rozhodovať, budú vypočúvať svedkov obžaloby a obhajoby, vypočujú si záverečné reči jedných aj druhých. Oni sú tí, ktorí mi na základe faktov a  dôkazov vymerajú trest. Alebo mi ho už vopred určili?

Za sebou počujem mumlanie ako šum mora.Všetci čakajú na moje vyjadrenie. Váham. Presne viem, čo by som chcela povedať, stokrát som si to už opakovala: Nie, necítim sa vinná. Ale nemôžem tie slová vysloviť. Keď sa mi nakoniec z hrdla vyderú na jazyk, rýchloskĺznu naspäť, akoby sa báli.

Sudca sa diskrétne pozrel na hodinky a  znovu ma oslovil. „Obžalovaná, môžete si sadnúť.“ Akoby som v jeho odmeranom formálnom prejave cítila akésiemócie, možno stopy sklamania. A  potom dodáva: „Keďže sa obžalovaná nevyjadrila, súd konštatuje, že priznáva svoju vinu. Nasleduje pojednávanie vo veci.“

Nakláňa sa dopredu a všetko to diktuje dozápisnice, ktorú píše staršia pani, z  diaľky mi pripomína moju starú mamu. Znepokojuje ma to, a  tak sa vyhýbam pohľadu na ňu.

Vraciam sa so sklopeným zrakom na svoje miesto a v sále vládne ticho. Až keď si sadnem, znovu počujem bzučanie hlasov a vzrušené šepkanie. Chcela somvysloviť, že sa necítim vinná. Prepásla som túto príležitosť. Je to preto, že váham priznať si vinu? Je možné zabiťmatku a  necítiť za to vinu? Problém je v  tom, že sa priznávam k skutku, ale moje pocity sú také zložité, že by sa tu na súde ani nedali dešifrovať. Prirodzene, som vinná,

׆ obžalovaná ]

19 ] ale súčasne akoby som nebola vinná na celej čiare. Časť môjho ja necíti žiadnu vinu. A  keďže na otázku sudcu nesmiem odpovedať nejednoznačne, mlčím. Cítim, ako medzi mnou a ľuďmi rastie vysoký múr.

Obhajkyňa rezignovala, veď ako má obhajovaťniekoho, kto sa nechce dať obhajovať? Uvedomovala som si, že objasnenie okolností zločinu, o  ktorých som jej nič nepovedala, by s  veľkou pravdepodobnosťou znížilo trest aj o polovicu. Ale to by znamenalo zmeniť fakty o  matke, čo by na ňu mohlo vrhnúť iné svetlo. Otázka, prečo som na ňu strieľala a  prečo sa nechcem obhajovať na súde, je vlastne jedna a tá istá. Nikto ju nepoznal tak dobre ako ja. Dvadsať rokov sme strávili spolu, väčšinu času v  tej istej izbe, spali sme na posteliach vedľa seba, dýchali rovnaký vzduch, pozerali sa cez to istéokno, jedávali pri spoločnom stole. Dokázala som rozpoznať každú jej náladu, uhádla som ju vopred, aby som sa mohla vyhnúť jej úderom. Nedokázala ma oklamať slovami, myšlienky som jej čítala z tváre. Poznala somvšetky jej strachy, ale aj nebezpečenstvá, ktoré mi od nejhrozili. Nie, nemôžem ju teraz sklamať a  odhaliť pred úplne neznámymi ľuďmi, aká v skutočnosti bola. Chcem ju ochrániť. Viem, že by to znelo čudne, keby som topovedala nahlas, ale ja svoju mamu ľúbim. Preto mlčím.

Dievčatko leží v  posteli. Je smutné, ale nesmie plakať.

Hoci, ak sa schová pod plachtu, ak si zakryje aj hlavu, kto bude vedieť, že plače? Môže ho niekto počuť?

Pravda, občas počuje spoza steny zvuky, televízorz vedľajšieho bytu, hádky, rytmické vŕzganie postelí, sprchu,

kašľanie. Počuje aj plač, ale iba ak je veľmi hlasný. JeSLAVENKA DRAKULIĆ

׆20

ho tichý plač by nemal susedov znepokojiť. Ale ak teraz

poľaví a začne plakať, mohlo by aj inokedy, a to bybolo veľmi, veľmi zlé. Plač je znakom slabého charakteru,

a  ty musíš byť silná, hovorí mama. Nerozumie síce, čo

je to charakter, ale veľmi dobre vie, že mama muzakazuje plakať. V Dievčatkovom svete sú veci veľmijednoduché: dobré je to, s čím mama súhlasí a zlé to, čozakazuje. Hoci pre starú mamu toto mamino delenienelatí, veď preto sa aj stále hádajú. Ale pre Dievčatko je

dôležitejšia mama, lebo ono patrí jej a  iba jej. Tak ho

aj naučila: Ty si iba moja. Ja som ti dala život. Ja ti ho

môžem aj vziať. Dievčatko jej verí. Vie, že mama byurčite prišla na to, že plakalo a potrestala by ho, a preto

prehĺta slzy.

Odkedy sa odsťahovali od ocka, Dievčatko ho takmer

vôbec nevidelo, iba zďaleka, keď prišiel po mamu.Zjavoval sa pred ich domom len občas a znenazdajky, a aj

vtedy to bolo Veľké Tajomstvo. Nikto o tom nesmelvedieť, najmä nie starí rodičia. Sľúb mi, povedala mama,

keď jej volal alebo zazvonil pred domom. Sľúb mi, že to

nepovieš, lebo ťa zmlátim dedkovým remeňom.Dievčatko vedelo, aký je remeň strašný. Prikývlo ako bábika.

Aj mama so starou mamou boli najradšej, keď boloticho ako tá bábika.

Noviny uverejnili jednu maminu fotografiu, ktorá sa mi páči a mám ju rada. Čiernobiela z maturitnéhovečierka, mama na nej pózuje v bledomodrýchobtiahnutých šatách s  ďalšími dvomi dievčatami z  triedy na letnej terase nejakého hotela. Šaty, ako povedala, si kúpila

׆ obžalovaná ]

21 ] v  Grazi jej priateľka, ktorej už boli tesné, lebo pribrala, a  tak jej ich predala. Padli mi ako uliate, akoby boli šité pre mňa, povedala. Fotografiu muselo dať novinárom niektoré z tých dievčat. Šaty mala ešte stále v skrini.Zabalené v hodvábnom papieri spolu s vysušenou stonkou levandule. Občas ich vybalila, obliekla a  ja som potom zbierala suché fialové zrnká, ktoré sa roztrúsili po zemi. Pozri sa, nepribrala som ani kilo od maturity, vravela, keď si ich skúšala pred zrkadlom. Bol to pre ňu akýsi test, že je ešte stále mladá, že jej telo nestratilo napríťažlivosti.

Na tej fotografii má vlasy skrútené do uzlaa vypnuté na temene hlavy. Na štíhlom krku jej visia nepravéperly. (A všetci si mysleli, že sú pravé! hovorievala.) Mám rada túto fotografiu, pretože je na nej zvýraznená tá svetlejšia, nežnejšia, zraniteľnejšia stránka mamy. Zvodne sa usmieva, no jej úsmev ešte pôsobí nevinne. Natočená do poloprofilu pózuje ako nejaká herečka. Takto si mladávidiečanka predstavovala filmovú hviezdu. Keď si dnesspomeniem na tú fotografiu, čítam z  nej mamino očakávanie, nádej, vieru v  budúcnosť. Mala ju odloženú v  malej škatuľke s  inými fotografiami z  mladosti, ktoré vznikli ešte pred mojím narodením. Škatuľka je stále v zásuvke jej nočného stolíka, hneď pod obalom s dokumentmi. V tom žltom obale je môj aj jej rodný list, sobášny list,prihlásenie k pobytu, rozsudok o  rozvode manželstva, súdne rozhodnutie o  zverení dieťaťa matke, naše zdravotné karty. Aj obal, aj škatuľka museli byť vždy na dosah ruky, aby sa mohli rýchlo hodiť do tašky, keby nás stará mama vyhodila z  domu. Na skrini mala plátennú cestovnú tašku. Obidve sme mali pripravené veci „na zlé časy“. Tak

SLAVENKA DRAKULIĆ

׆22 sa v našom slovníku označovala situácia, keď sa mamino správanie zdalo starej mame neúnosné, takže ju musela potrestať a nám hrozil vyhadzov. Aj pyžamy sme maliprichystané, vyžehlené, nemôžeme predsa ísť do iného domu ako neporiadnice, do hocijakého domu či hotela, kde by sme prespali, keď nás vyhodí. V poslednej chvíli som sa do plnej tašky medzi oblečenie pokúšala natlačiť aj svoje knihy. Najprv Rozprávky bratov Grimmovcov, potomMalého princa. Ale vždy, keď sme odchádzali, ich mamanechala v izbe, povedala, že nemáme miesto, že si tam musí dať ešte svoju kozmetiku a topánky.

Aj ja som mala svoju taštičku, do ktorej som si dala bábiku a  oblečenie, zošit s  kresbami pre ocka, pravý zlatý náramok, ktorý mi daroval na tretie narodeniny a  fľašku s  peknými kamienkami a  mušľami. Iba to som si mohla vziať, pre iné moje veci okrem oblečenianemala už miesta.

Mama bývala celé hodiny pred stretnutím s ockom vždy

veľmi nervózna. Podľa tejto nervozity Dievčatko vedelo,

že sa s  ním stretne. Minulú noc sa mama často budila,

vstávala z postele a rozrušene chodila po izbe. Myslela si,

že Dievčatko tvrdo spí, ale ono sa iba pretvarovalo, malo

v tom prax. Pri svetle nočnej lampy vidí, ako sa namaminom čele lesknú kvapky potu a cíti, ako z nej sála teplo,

kým stojí pri otvorenom okne, aby sa schladila. Z  ulice

dolieha vzdialený zvuk áut a šelest lístia na strome pred

domom. Chvíľu zamyslene stojí, zahľadená do noci.

Dievčatko nepohnuto leží. Pozoruje ju cez prižmúrené

oči. Vie, že mamu čosi trápi, že by chcela utiecť z tohto bytu – väzenia, ako ho nazýva, a  vrátiť sa k ockovi.

׆ obžalovaná ]

23 ]

Ale vie aj to, že to už nie je možné a bojí sa, aby mama

znova neurobila niečo, za čo by ich stará mamavyhodila aj uprostred noci. Bojí sa, v bruchu cíti škrabkanie.

Najprv celkom jemné, akoby tam malo mravce, ktoré si

hľadajú cestu von. Potom si mravce kdesi hlbokov bruchu vyhĺbia veľkú jamu a strach narastie, diera sazväčšuje a požiera všetko okolo seba. Pozná ich dobre, volá

ich strachomravce. To ony ho prinútia, aby sa pocikalo do postele. A  potom sa cíti ešte horšie, lebo to neríjemne studení medzi nohami a  na mokrej plachte.

Najradšej by vstalo, vyzlieklo si nohavice a položilo na

plachtu suchý uterák. No bojí sa, aby ešte viac nerozrušilo mamu. Mohla by sa rozkričať, možno by ho aj

udrela a  potom by sa zobudila stará mama, ktorá by

kričala aj na Dievčatko, aj na mamu za to, že malúnenaučila, aby sa nepocikávala do postele ako každénormálne dieťa v jej veku.

Vie, že to najhoršie príde až ráno, keď mama uvidí

mokrý fľak.

Tá maturitná fotografia vznikla poldruha roka pred mojím narodením. Vtedy sa ešte mohla prihlásiť na štúdium herectva. Alebo cudzích jazykov. Potom by mohla cestovať, zamestnať sa ako turistická sprievodkyňa a  odísť ďaleko. Snívala, že odíde od rodičov a bude žiť v  Taliansku alebo Francúzsku, snívať mala ešte dovolené. Pre štúdium herectva alebo jazykov byopustila rodičov a  žila v  nejakom inom meste, nie na tomto vidieku, v  ospalom turistickom mestečku na pobreží mora, kde sa všetci poznajú a  odkiaľ mladí ľudia utekaSLAVENKA DRAKULIĆ

׆24 jú do škôl, ak vôbec môžu. Nie je im dosť dobrý morský vzduch a  ani tých niekoľko letných mesiacov zábavy, keď mesto ožíva vďaka turistom. Ale mamin odchod bol pre jej rodičov nemysliteľný. Veľké mesto bolo pre mladé dievča „bez dozoru“ nebezpečným miestom, ako vravieval jej otec. Boli neuveriteľne prísnia konzervatívni – tá nová, neznesiteľná rocková hudba, výstrednéoblečenie, chlapci s dlhými vlasmi, minisukne, vzburaproti autoritám... ničomu už nerozumeli a jediné, čo vedeli, bolo bojovať proti tomu všetkému zákazmi.

Jedna z dvoch maminých priateliek z fotografie zo školských rokov povedala počas vyšetrovania, že mama bola romantička a  mala bujnú fantáziu. Všetky tri chodili takmer každé popoludnie po škole do kina na predstavenie o  šiestej, aby boli do ôsmej doma. Videli Casablancu, pretože mame sa páčila Ingrid Bergman,potom Ninočku a Dámu s kaméliami kvôli Grete Garbo,ktorá bola pre ňu idolom krásy. Dokonca aj na fotografii z  maturitného večierka mala obočie tvarované do tenkého oblúčika ako ona. Snažila sa jej čo najviac podobať aj na fotografiách v rôznych preukazov. Mama mala síce podobný tenký, jemný nos, ktorý vyzeral z  profilu vznešene, ale tým sa celá podobnosť končila. A  snívala si o  Humphreyovi Bogartovi? opýtala som sa raz mamy. Zasmiala sa ako vždy, keď sa v spomienkach vrátila do mladosti, do čias predo mnou, pred komplikáciami, ktorých dôvodom som bola ja. Tie spomienky ju rozžiarili. Vieš, vtedy takí muži neboli v  móde. Bogart mi v  tom klobúku a  pršiplášti väčšmi pripomínal môjho otca. Chalani mali vtedy dlhé vlasy a nosili džínsya pestré košele. Bogart nebol môj typ.

׆ obžalovaná ]

25 ]

Na pištoli bol nájdený odtlačok ukazováka

a môžeme jednoznačne potvrdiť, že patrí

obžalovanej.

Môj otec s vlasmi po ramená, ktorý ju čakával pred kinom a  odprevádzal domov, bol zrejme jej typ. Ešte ako štvrtáčka na gymnáziu musela byť doma najneskôr o  ôsmej, často mi to opakovala, keď som do gymnázia začala chodiť ja. Inak by ju rodičia nepúšťali von a dostala by pár zaúch. Stará mama a starý otec minedôverovali, povedala trpkým hlasom. Asi na to mali dôvod! Napriek kontrole bola jej budúcnosť jasná už čoskoro po maturite. Všetka ich ostražitosť, všetky zákazy a  vyhrážky sa ukázali zbytočné. Môžeš ostať vonku do ôsmej, nesmieš ísť na zábavu, nesmieš sa kamarátiť s tou zo susedného domu, má zlú povesť, máš prikrátku sukňu, ako to vyzeráš, ako sa opovažuješ, že sa nehanbíš, čo povedia susedia?!

Ale mama nepočúvala ich nudné litánie a dokázala ich klamať čoraz šikovnejšie. Po škole randila s dlhovlasým mladíkom, ktorý nechal školu a  užíval si slobodu. Slobodu! Nemal otca, ktorý by ho kontroloval a  jeho matka nemala naňho čas, lebo zarábala na živobytie ako upratovačka v  akomsi podniku. Prečo by poslúchal – 180 centimetrov vysoký a 90 kilogramov vážiaci dospelý syn, ako by ho mohla prinútiť skončiť školu, bez ktorej sa v  živote nikam nepohne? Súdila podľa seba. Hovorievala mu: Pozri, kam som sa dostala so štyrmi triedami základnej, umývam záchody a moje ruky, hoci nosím rukavice, stále páchnu chlórom. A  on, môj budúci otec, sa jej lamentáciám len vysmieval a vravel, aby sanestaraSLAVENKA DRAKULIĆ

׆26 la. Škola ma nudí, poradím si, budeme mať dosť peňazí a  ty už nebudeš musieť pracovať, opakoval jej. Toho sa najviac bála. Najmä keď jej ako dôkaz svojich slovdaroval zlatý náramok alebo francúzsky parfum. Raz jej dokonca priniesol hodvábne šaty, ktoré jej na jej veľképočudovanie aj celkom pristali, no akosi to neboli šaty pre ňu. A  kam by ich aj nosila? Na trh? Nikam nechodila, ani na prechádzky, ani na kávu s  priateľkami. A  tak tie šaty z  pravého hodvábu skončili zabudnuté na spodku skrine. Ani zlatý náramok nenosila. Raz sa syn neukázal celý mesiac, tvrdil potom, že pracoval v  Taliansku. Vrátil sa s kopou vecí, presviedčal ju, že ich kúpil zo svojho platu. V  kufri mal zlaté retiazky, hodinky, náhrdelníky, ktoré sa jej zdali pridrahé na to, aby si ich mohol mladý muž len tak kúpiť. Všetko to pomaly predával a  matke dával peniaze. Ale ona ten podozrivý zárobokodmietala. Hoci nemala skončenú školu, nebola naivná a  tŕpla, či raz na ich dvere nezaklope polícia a neodvedie si ho. Bol jej jediným dieťaťom a bála sa oňho. Občas, keďbola sama a zúfalá, uhla si aj trocha pálenky.

Mama a ten dlhovlasý mládenec chodievali doparku, na pláž, do kina. Vedel nájsť zastrčené miesta a mama mala podozrenie, že tam už predtým bol s  inými dievčatami. Správal sa ako skúsený frajer, a  to sa jej na ňom páčilo, jeho istota v porovnaní s jej neistotou.Bozkávali sa, triasli sa od zimy a  žiadostivosti pritisnutí o  vlhký múr. Jej krátka sukňa sa pod jeho rukami ľahko vysúvala nahor a rok po maturite už nosila v bruchu mňa.

׆ obžalovaná ]

27 ]

Dievčatko sa často budí s  dierou v  žalúdku. Strachomravce sa stratili, ale diera, ktorú si vyhĺbili, zostala.

Zakrýva posteľ plachtou. Ak sa mama bude ponáhľať,

nič nezbadá a  do popoludnia škvrna vyschne. Nemá

chuť do jedla, musí sa nútiť do raňajok. Dáva si pozor,

aby na seba ničím neupozornilo. Je v strehu, čaká, kedy

mama alebo stará mama zvýšia hlas, lebo sa neoblieklo

ako treba alebo si neupratalo hračky. Ale ony aninepotrebujú zvláštny dôvod, aby mu čosi vyčítali.

Prehĺta malé kúsky chleba s  maslom a  pomaly si odíja z  kakaa, aby sa nepovracalo. Často sa mu to stáva po nočnom útoku strachomravcov a  potom mama

vrieska, aby sa ovládalo, je to odporné, počuješ?!Nervózny žalúdok, vraví lekárka v pediatrickej ambulancii,

do ktorej ho mama vodí na očkovanie, nie je to ničvážne. Mama jej nespomenie, že sa to nervózne dieťa dosť

často v noci pocikáva, dokonca aj cez deň. Hanbí sa jej

s tým priznať. Dievčatko na nej vidí, že váha a cíti saneríjemne, aj ono sa cíti nepríjemne, že sa mama hanbí.

Nie som dobrá, spovedá sa neskôr bábike. Bábika na

to kývne hlavou, akoby potvrdzovala jeho názor.

Občas, keď som si vybavila maminu mladosť, mi jej bolo ľúto, mala na seba tak málo času. Nestihla si uvedomiť, čo ju skutočne baví, nikam necestovala, nevidela nič zaujímavé. Jej ciele sa zredukovali na snahu utiecť od rodičov a  byť s  chlapcom, zdalo sa jej, že ich spoločný život je jediná možná sloboda, jediný účel jej existencie.

Už jeseň po maturite, kým ešte nebolo vidno bruško, išla s  mojím ockom na úrad. Bola plnoletá, ne>



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist