E-kniha: Obsažné batožiny – Lajos Grendel

Slovenský knižný súbor troch batožín s 55 kratšími a dlhšími

prózami pod spoločným názvom Obsažné batožiny venujeme

vnímavému a pozornému redaktorovi Bystríkovi Šikulovi,

ktorý vypravil na dlhú literárnu cestu prvú slovenskú batožinu

poviedok s ilustráciami Martina Kellenbergera pod názvom

Obsažná batožina (Smena, 1989).

L. G. a K. W.

© Lajos Grendel 1979, 1987, 1993, 2016, 2018

Translation © Karol Wlachovský 1989, 1991, 1998, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover © Marenčin Media, 2018

Cover photo © Tibor Somogyi

Design © Marta Blehová, 2018

694. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-569-0110-6 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0111-3 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0112-0 (ePub)

Preklad knihy poviedok Rossz idők járnak (Chýli sa na zlé časy, 2016), ako aj do

slovenčiny nepreložené prózy z prvého obdobia autorovej tvorby (1970 – 1988)

podporila Nadácia maďarského domu prekladu (Magyar fordítóház alapítvány)

Budapešť-Balatonfüred (2017).

Vydanie knihy podporil dávno odmlčaný kritik Karol Padák,

alias pán Vrchovský (1941 – 2016).

LAJOS GRENDEL

55 kratších a dlhších próz

Obsažné batožiny

1. PRVÁ BATOŽINA





Grendel Obsažné batožiny .

Tenisová lopta

Vilová štvrť sa vypína nad mestom ako nejaký pamätník. Záhrady sa vinú po vrchol kopca, skadiaľ možno vidieť celý kraj, vpravo mesto s pestrými kostolnými vežami, pod kopcom budovanú novú štvrť s kasárenskými činžiakmi, vľavo malé ostrovy pripomínajúce dedinky.

– Budúci rok aj my si najmeme nádenníkov, – navrhla Ica. – Nechcem, aby si sa zodrala kvôli záhrade. Pomaly nebudeš mať silu na nič.

Hlavne na ňu. Tak to treba napísať. Ica nechodí dole do mesta, uspokojí sa tým, že večer sa došuchce na okraj záhrady a vypočuje si hlahol zvonov. Vtedy sliedi, akoby skúmala, v ktorej veži vyzváňajú, a diví sa nad tým, že vietor stamodtiaľ, z dediniek, neprivanie nijaký zvuk.

– Raz ma ta zavedieš. Medzi roľníkov. Stadiaľto nevidno nič. V dedine som ešte nikdy nebola.

– Potom zajtra zájdeme.

Na druhý deň som sa jej darmo doprosoval. Keď som sa neskoro popoludní vrátil z úradu, u nej už sedeli školáci, otvárali farebné aktovky ako chlebníky, vynovili sa zošity, perá, slovníky a začínala sa hodina francúzštiny.

– Passé simple sa používa už len v písanom prejave...

Hotovo. To všetci ešte vedia, ale ku skloňovaniu ich Ica musí priviesť a ani na nasledujúcej hodine nebudú vedieť viac ako dnes. Uchýliť sa do záhrady! To by najradšej urobili aj deti, ale nemajú odvahu ani protestovať, ani sa ospravedlniť. Obdivujú tenisový kurt a park bujný ako prales.

– Kto býval v tom kaštieli? – spýtal sa jeden zo školákov.

 

– Bohatý pán.

– A zabávali sa veľa, však?

– Pomerne dosť.

– A preto im ho vzali. Lebo sa zabávali na ich úkor.

– Nie preto. Kaštieľ zbombardovali a pán sa zase odsťahoval, ďaleko, do Ameriky.

– A kto tam teraz býva?

– Nikto.

Chlapča si predstavilo prázdne izby, pavúk beží po stene, sviečky na chodbách dohoreli do tla, vetché šatstvo sluhov je v kútoch izieb pre služobníctvo, nik sa ho neodváži dotknúť. V jednej izbe nevypnutý svietiaci luster, v ďalšej izbe namiesto lustra svieti mesiac.

– Presťahujme sa tam dole. Kaštieľ zo strany parku je takmer neporušený.

Ica čaká s prosebným pohľadom. Azda v detstve raz túžila bývať v kaštieli.

– Čo by povedali susedia?

– Teba to zaujíma?

– Zaujíma. Mysleli by si, že odišiel kvôli nám.

Ica sa najviac smiala na veľmi hlúpych výhovorkách.

– Viem, že kvôli krajčírke by si nešla... Jednoducho neviem pochopiť, skadiaľ pozná toľko ľudových piesní. Žeby ich sama tvorila? Alebo si všetky priniesla z dediny? Dedinčania pri práci vždy spievajú.

– Skadiaľ to berieš?

– Ty si to povedala. Ale možnože niekto iný. Mne sa to veľmi páči. Vtedy by som bola najradšej s nimi.

Irma čarokrásne spieva. Celé dni sa hrbí nad šijacím strojom, jej otec okopáva hrozno, synáčik sa utiahol do daktorej izby a klepot šijacieho stroja počuť na dvore, vnáša istý rytmus ešte aj do našej práce. Akoby takto vôkol seba tvorila nejaký pocit istoty, nejaký nenarušiteľný poriadok.

– Bojím sa o to chlapča, – raz prezradila Irma. Nevychádza na dvor, jednostaj sa iba hrá so svojimi kockami. Chce niečo postaviť,

 

ale akoby sa mu to ešte nepodarilo. Zavše mám taký pocit, že on sa nehrá s kockami, ale ony s ním.

– Je to ešte dieťa.

– Práve to! Vôbec sa nespráva tak ako ostatné deti.

– Potrebovalo by spoločnosť.

Irma rezignovane hodila rukou.

– Kdeže! Myslíte, že som sa o to nepokúsila? Spoločnosť si ani nevšimol.

Istého dňa sa jej pokazil šijací stroj. Sedela na peľasti postele a vystrašene sledovala každý pohyb chlapčaťa.

– V zime sme pred kuchyňou postavili snehuliaka. Myslíte si, že sa mu potešil? Iba naň pozeral. Dlho sa pozeral, potom vošiel dnu. Náhle som si pomyslela, že azda v ňom vidí svojho otca. Nejakého náhradného otca. Nie je to teda čudné?

Začala sa smiať. Smiala sa dlho tak, ako iba jediný raz, ale aj to vo sne. Snívalo sa jej, že stojí nad matkiným hrobom, a jej meno je vyryté na susednom kríži susedného hrobu. Za ním stála vráskavá starena a vysvetľovala jej, že dobre poznala obe nebožky.

– Nemanželské dieťa. Ale nemyslite si, že preto sme odišli z dediny! Navyše – možno ho tam mali ešte radšej než ja.

– U nás by to tak prirodzene neprijali.

Irma mykla plecom:

– To ma nezaujíma. Nech si myslia, čo chcú. Treba to vziať na vedomie.

– Také čosi sa prihodilo aj u nás.

Vyznelo to hlúpo, akoby som sa usilovala brániť, čo Irmu navidomoči hnevalo.

– Ten kaštieľ by som vedela rozbiť holými rukami.

– Múry sú prihrubé.

Nato sa obe usmiali.

– Vám je dobre. Viete žiť. Chýba vám len to, že nemáte dieťa.

Potom zhúžvala pod seba posteľnú prikrývku a opäť sa začala smiať.

– To chlapča bude beztak vaše.

Ica sa zavše zaujíma o dieťa. Ku koncu leta bola nepokojnejšia,

  ale tak to bývalo každý rok. Viac ráz vyšla aj do záhrady, aj na tenisový dvor a okolo ihriska sa prechádzala tak, akoby ho mala v opatere.

– Na budúci týždeň dám vyťať ten orech.

Ica namietala.

– Vlani na ňom bola dobrá úroda. Má veľa nových výhonkov.

Nepochopiteľne lipla na bútľavom strome. Oprela sa o jeho kmeň, akoby chcela vzdorovať píle alebo zachytiť zábery sekerou svojím telom.

– Uvidíš, že na budúci rok budeme mať orechy aj na predaj.

Po večeri požiadala, aby sme išli dole do mesta. Aspoň sa prejsť alebo do kina.

– Už sme sa oneskorili. Potom zajtra.

– Máš pravdu. Teda potom zajtra.

Neskôr začala s výčitkami:

– Ten strom by sa mal pohnojiť. Postarať sa oň treba. Ale ty sa staráš iba o vinicu.

V sobotu sa dostavil Pišta a v podvečer sme si išli zahrať tenis. Hra bola zaujímavá. Stav bol nerozhodný a na konci posledného setu sa mi podarilo získať vedenie o bod. Pištu to hnevalo a raz odvrátil loptu tak prudko, že zmizla v krovinách za ihriskom. Dlho sme hľadali loptu, ale nijako sme ju nevedeli nájsť.

– Skryla si loptu, – podozrieval ma Pišta so zhovievavým úsmevom ako grécka božia socha. – Bojíš sa záveru. Bojíš sa, že prehráš.

– Ja vediem, keby si nevedel.

– Ráta sa to?

Zlostne sme rozrážali krovinu, praskot konárov vyvolával vojnové spomienky. Pri táborovom ohni presne tak pukotali suché konáre.

– Už ju márne hľadáme.

Pozrela som naňho.

– Rozídem sa s Icou.

Pišta si myslel, že žartujem.

 

– Hovoríš to tak, akoby ti to teraz zišlo na um.

– Hovorím to vážne. Vieš dobre, že naše manželstvo je náhodné. Hlúpa súhra okolností.

– Oneskorila si sa.

Naozaj som sa oneskoril?

– Tento strom sa mal hnojiť. Starať sa oň treba. Ale ty sa staráš len o vinicu.

Na druhý deň si nás zavolala Imra bez osobitného dôvodu a usadili sme sa v záhrade. Moja manželka bola u nich po prvý raz: zvedavosť premohla jej averziu. Po celý čas si lámala hlavu nad tým, čo podnietilo šičku, aby nás nečakane pozvala. Potom sa teda sklamala. Musela pochopiť, že nič. Iba chcela vidieť ľudí okolo seba. Zhovárať sa o taľafatkách. Ica spôsobila, že všetko sa skončilo ináč. Ale možnože ani nie.

– To teda môže byť ťažké. Odnesie si to chlapča.

Možno, že Ica začala s dobrým úmyslom. Šička ani plecom nemykla. Bola samý povýšený úsmev.

– Otcovi nechýba.

– V takýchto prípadoch sa to stáva. Muž zmizne, zo dva mesiace ho sužujú výčitky svedomia... a potom koniec. Preňho žena a dieťa umreli. Pomyslí na dieťa iba vtedy, keď raz do mesiaca musí platiť. Potom sa dve minúty zlostí.

Irma trasie hlavou.

– Neopustil ma. Ba čo viac! Chcel si ma vziať za manželku.

Ica na ňu nechápavo civela ako školáci na rovnicu druhého stupňa. Ani ja som nechápal, v prvej chvíli som myslel na nejakú otrasnú nebeskú tragédiu. Možno umrel. Ešte pred svadbou. Pritom to bolo oveľa jednoduchšie. Vlastne to nebolo vôbec jednoduché, ako sa to neskôr zdalo jednoduché mojej manželke.

– Nemala som ho rada.

Načo si potom ľahla s ním? – Túto otázku Ica mohla obracať na jazyku, ale napriek všetkej averzii sa usilovala zachovať zdanie, že je taktná.

– A ani on ma nemal rád.

 

– Priznajte sa, sestra moja, že ešte teraz bránite tú nečestnú osobu.

– Skrátka, klamem.

– Nie, ibaže si vymýšľate všelijaké rozprávky.

Irma sa rozosmiala. Jej ostrý smiech bezmála prebodával.

– Čo by ste urobili na mojom mieste? Na celý život by ste sa zaviazali jednému človeku, ktorý sa vám páčil niekoľko dní, ale nikdy ste ho nemali rada? Komu by ste tým urobili dobre? Sama sebe? Alebo manželovi? Alebo dieťaťu tým, že by nebolo videlo nič iné ako hádky, nepochopenie a ľahostajnosť...

– Moja milá! – Ica si nasadila masku skúsenej ženy, zrazu sa zatvárila ako gróa medzi dvoma dúškami čaju. – Vy neviete, čo znamená pre ženu vedomie, že nikdy nemôže mať deti. Ja už nežijem, keby som sa nebola vedela prispôsobiť a zmieriť sa. Vidíte, a predsa som šťastná. Aspoň teda spokojná. Pre mňa nejestvuje väčšie šťastie ako spokojnosť. Našiel sa muž, ktorý ma napriek tomu vedel mať rád.

Azda teraz. Tu som mal skočiť do reči. Apropo, len tak mimochodom poznamenávam, že to nie je pravda. Vzal som si dvadsaťpäťročné dievča len preto, lebo bolo väčšmi úbohé než ja. Vzal som si ju s vedomím, že nikdy nebudeme mať deti. Vzal som si ju z pomsty. Prišla ku mne dvadsaťročná dievčina, lebo sa bála, že zostane na ocot. Vydala sa za mňa, hoci som iba triedny nepriateľ spoločnosti. Jeden z mnohých, ktorého vyliali z vysokej školy. Vydala sa za vyhodeného študenta, ktorý nevedel, čo si má počať sám so sebou, dlhé roky visel manželke na krku. Stal sa manželkiným podnájomníkom a zahral hrdinského zaľúbenca, medzitým bol šťastný, ak v meste raz za uhorský rok lapil kurvu. Hľa, tu je žena, ktorá je spokojná s manželom. Iba preto, že jestvuje. Neželá si nič iné, iba toľko, aby bol. Žena, pre ktorú spokojnosť je šťastím. A neodváži sa ani predpokladať, že sa to máli manželovi. Nikdy neuverí, že desať rokov môžu vyčiarknuť z môjho života, a nikdy som jej to nemal odvahu povedať do očí. Možno ani nemám právo. Zdá sa, že mne sa šťastie stotožňuje s nečestnosťou.

 

Zaliezli sme medzi kriačiny, rozhŕňali konáre, suché lístie nám praskotalo pod nohami, akoby sme boli stúpali na sklo. Tu aj tam sme natra li na skryté kamenné lavice, na chodníky zarastené rastlinami, dlhé roky nimi nik neprešiel. Na jednej z kamenných lavíc sme objavili menšiu dutinu. Podľa Pištu v nej môžu bývať nejaké neznáme zvieratká.

– Možno, že lopta padla do takejto dutiny.

– To je možné, – nadšene som vykríkol, hoci sám som si nevedel vysvetliť, čo ma nadchlo.

– Myslíš, že samému ti bude lepšie?

– Vezmem si šičku.

– Z čírej sympatie? A potom o desať rokov tretiu. Aj tú zo sympatie?

Pišta štúral do chumáča trávy. Obaja sme sa zriekli, že by sme našli tenisovú loptu, ale boli sme zvedaví, či ide o celú sústavu dutín. So záujmom som si obzeral popínavé rastliny obkrútené okolo kmeňa stromov. Z jedného stromu som sa usiloval strhnúť úponky, no boli veľmi silné ako trebárs napnuté struny. Akoby sa boli sotva viditeľnými cuciakmi prisali na kmene stromov. Nieže sa nedali odtrhnúť, ale ani odlúpiť.

– Ako možno takto zanedbať takéto miesto? – pohoršoval sa Pišta. Pot mu zalial tvár, aj moju, mohli sme vyzerať, akoby sme práve vyliezli z nejakého hlbokého jazera.

– Tu by mali rozsypať jed na potkany.

Keď sme vyšli na cestu, všimol som si s počudovaním, že park oddeľuje od domov len úzky asfaltový pásik. Keby sa naň človek pozeral zhora, myslel by si, že háj je priamym pokračovaním ovocnej záhrady. Stadiaľ sa aj domy zdajú ako neznáme dutiny.

– Presťahujeme sa do mesta.

– Potom do hlavného mesta, – vzrušoval sa Pišta. – Potom do zahraničia, na morské pobrežie, do Ameriky, na Mesiac. A môžeme ísť kdekoľvek, medzičasom zabudneš, že idete dvaja. A to je hlavné.

– Nechápeš, že tu každý žije tak, akoby okrem neho nejestvo

  val nik. Aj Ica je taká. O desať rokov by umrela skôr, keby musela stadiaľto odísť.

Pišta zlomyseľne krákoril. Chvíľu sme postávali na okraji cesty v rukách s tenisovými raketami, akoby sme chceli dokončiť set v myšlienkach. Potom sme sa bez slova rozišli. Možno začať tento set?

Zdvihol sa chladný vietor, začalo ma bolieť hrdlo. Dlho som sa štveral nahor, park ma sprevádzal na dlhom úseku cesty. Zrazu sa aj vily zdali ako drobné dutiny, nepriblížiteľné, vymreté. Set treba začať.

Keď som dorazil domov, našiel som otvorenú bránu, v kuchyni svietila lampa. Na moje prekvapenie pri stole sedel Irmin chlapček. Zaujímavé, ešte ani teraz neviem, ako sa volá. Ica čítala knihu. Keď som vstúpil, naznačila, aby som išiel ďalej do izby.

– Niečo treba urobiť s chlapčaťom.

Klesol som do kresla so zlou predtuchou.

– Stalo sa niečo?

– Šička sa obesila.

Ica povedala aj niečo iné, ale nebol som schopný pochopiť zmysel jej slov. Zostalo iba svetlo pouličnej lampy, prísny geometrický tvar tieňov a v pološere schúlený meravý nábytok.

– A Irmin otec?

– Zúri. Hovorí o nejakom liste a že my máme vychovať dieťa.

– Nedbám.

– Tušila som. Mne je to naozaj jedno. Dáme ho do ústavu. Napokon, teraz o ňom rozhodujeme už my.

My rozhodujeme o ňom. A kto rozhoduje o nás?

(1969)

 

Grendel Obsažné batožiny .

Most

Dvaja strážili most, Jánoš a Bradáč. Červení už odtiahli, legionári obsadili mesto, na svojich miestach zostali iba oni ako dve sochy, ktoré tam zabudli. Zriedka vystrelili z náprotivného brehu, akoby po obede a po večeri streľba im uľahčovala trávenie. Obaja vedeli, že ich smrť nijako neminie.

– Bradáč, – prihovoril sa Jánoš svojmu spolubojovníkovi, – ten most patrí nám. Výlučne iba nám.

Bradáč ležal doluznak v tráve, počúval monotónny špľachot vody a mal pocit, že naozaj im patrí most. No nielen most, ale všetko, čo je na dostrel: rieka, vŕby, drobný štrk, roztrúsené škľabky.

Jánoš si prisadol k nemu, rozhliadol sa po brehu rieky. V štrkovom nánose sa osamelo vypínal žltý kvet, akoby ho bol odtrhol na lúke dakto z tých, čo sa tu kúpali, a tam zastokol medzi dva kamene.

– Ako sa tu ocitol? – obaja sa čudovali. Nato sa zosunuli pod most a na vlastné oči sa presvedčili, akokoľvek je to neuveriteľné, že kvet zapustil korene uprostred štrkoviska ďaleko od lúky.

– Aký je to kvet? – spýtal sa Bradáč.

– Neviem.

Nepoznali poľné kvety, bývali v meste, tam prežili svoje detstvo a oženili sa tam, stadiaľ ich vzali na front a aj dosiaľ v ich spomienkach most žil len tak, ako ho videli spoza záhrad na protiľahlej strane. Vtedy na nábreží rieky ešte nebol chodník, iba prašná cesta, po ktorej sa ráno sedliaci náhlili nádenníčiť.

– Budem bojovať za ten kvet, – rozhodol sa Jánoš.

– Aj ja, – oduševnil sa Bradáč.

 

– Dobre, – pristal Jánoš, – ja teda potom budem bojovať za stromy na pobreží.

– Aj ja.

Jánoš stratil náladu. Vedel, že môže bojovať za hocičo, a za to bude chcieť bojovať aj Bradáč. Tu im dvom predsa patrí všetko. Aj most.

– Odkedy sme priatelia? – spýtal sa Jánoš.

– Už oddávna.

– Jednako, odkedy?

Bradáč sa zamyslel. Spoznali sa vzájomne už skutočne dávno, azda ešte predtým, než začali chodiť do školy. Spomenul si na večer, keď sa medzi roztrúsenými domami predmestia po nezastavaných gruntoch brodili v snehu vysokom po kolená a zavše hlbšie prepadli vo výmoľoch vymytými mlákami, v ktorých cez leto stála voda ako v jazierkach.

– Aj vtedy sme chceli, aby nám patrilo mesto. Iba nám.

– Zdalo sa, akoby už bolo snežilo celé dni. Neprestajne. Vtedy si povedal, že by si bol rád, keby sneh zahalil všetko. Keby ľudia nemali odvahu vyjsť zo svojich domovov a z oblokov by neboli videli nič iné, iba sneh navŕšený po konáre stromov. Boli by sa báli a boli by osamote. Osamotení ešte viac ako inokedy. Tak ako teraz my.

– My nie sme sami, – ohradil sa Bradáč.

– Čoby nie, len ty to ešte necítiš.

Všetci boli osamotení, každý, koho poznal viac či menej. Aj jednooký kočiš Dano, ktorý od svitu do mrku denne rozvážal uhlie svojím rozheganým povozom a vo voľných chvíľach vysadil na kozlík pobehlice a s nimi sa vozil po meste. Viac ráz posadil vedľa seba aj Jánoša a on sa vtedy vždy cítil výnimočnejší, než boli módne oblečení chodci. Spievali oplzlé pesničky, občas znenazdania pozdravili známeho chodca, ktorý sa v rozpakoch usiloval zájsť do bočnej uličky alebo rýchlo zmiznúť pod bránou.

– Zavše by som sa bol rád vzniesol ponad strechy a pozeral dolu na ľudí, na tie nepatrné netrpezlivé mravce.

– Každý má svoje slabé chvíle.

 

– Slabá chvíľa? – začudoval sa Jánoš. – Tá sa prihodí. Zavše sa aj prihodila. Viem to, lebo vtedy mi zakaždým bolo ľúto ľudí. Aj Dana, aj teba.

– To si nepovedal ešte nikdy, – pozastavil sa bradáč.

– Nie, lebo celé to trvalo len chvíľu. Iba chvíľu tak ako to, že most je teraz náš. Nás dvoch.

– Čí je teda?

– Ničí. Ani tvoj, ani môj, „iba“ nás dvoch.

Jánoš skutočne mal pocit, že ani ten most mu naozaj nepatrí. Tak ako ani manželka nebola jeho, iba jedno numero z Konrádovej ponuky. Keď prvý raz zašiel k starej kupliarke, rozochvel sa nadmieru a vôbec netušil, že stade nadobudne manželku. Musel prejsť dlhým dvorom medzi civejúcimi starenami, práčkami s ochabnutými prsníkmi, egmatickými tulákmi, napospol neprívetivými, cudzími tvárami, samými pohŕdavými pohľadmi. Akoby tá cesta nikdy nechcela mať koniec. Konrádová ho zaviedla do svojej izby. V miestnosti prepchatej nábytkom sa nedalo ani pohnúť. Uprostred symbolická pohovka, nikde nijaký stôl alebo stolička, iba dve kožené kreslá pri obloku a samé skrine. Na stene fotogra e, usmievavé tváre dievčat.

– Tie sa už vydali všetky, – chválila sa Konrádová a hrdo sypala ich mená. – Všetky som vydala ja.

Jánoš ta často chodieval a nebola náhoda, že spomedzi nich si vybral aj manželku. Bola to počestná žena, nikdy ho nepodviedla. A jednako nebol schopný vysvetliť, že ju nepokladala skutočne za svoju. Akoby ju bol niekde ukradol. Keď mu manželka umrela a opäť zašiel za kupliarkou, tá ho síce zdvorilo, ale vypšíkala.

– Ak ste na ňu nevedeli dať pozor, je to vaša chyba. Hľadajte si ženu inde.

– Bola to nafúkaná, odporná ženská, – skočil mu do reči Bradáč.

– To nie je pravda. Bola to najstatočnejšia žena v meste.

Bradáč sa nechcel škriepiť, radšej reč obrátil inam.

– Zvedavý som len na jedno – a teraz mi to ozaj musíš vysvetliť. Prečo nenávidíš Evu?

 

– Lebo ľúbila mňa, a vydala sa za teba.

– Ale ty si sa jej predsa chcel striasť za každú cenu!

– Áno. Ale nikdy som ťa neprosil, aby si si ju vzal za manželku.

Bradáč mu nemal čo povedať. Eva prenasledovala Jánoša svojou láskou, keď ho zazrela v kaviarni, prisadla si k jeho stolu, odprevádzala ho do putík, ba aj do nevestincov. Keď ju napokon zbalil a vzal si za manželku, Jánoš nielenže neprišiel na svadbu, ale celé týždne sa s ním nedalo ani hovoriť.

– Vôbec si si ju nevšímal, čo si mal proti nej?

– Ani nie tak proti nej, ako skôr proti tebe.

– Mne? – zarazil sa Bradáč.

– Oklamal si ma. Odvtedy mám stále pocit, že ma klameš.

Ako sa dalo predpokladať, po obede z mesta začali strieľať. Oni sotva opätovali streľbu, šetrili náboje.

– Oklamal si ma a okradol.

– Nože choď už s tým do pekla, – jedoval sa Bradáč.

– Nejdem, lebo teraz ma chceš okradnúť po druhý raz.

Jánoš to podráždene povedal tak, že sám sa striasol. Zatvoril oči, myslel si, že závrat mu skôr pominie. Nebol to však závrat, ale skôr zúfalstvo podnietené nepríjemným poznaním: strach bezmocného človeka, takého človeka, ktorý sa nepredvídane ocitol v nových podmienkach, a nevie, čo si má počať.

– Nečudo, že si stratil vládu nad sebou, – Bradáč hľadal vysvetlenie.

– Nestratil som nič, Bradáč! Si môj priateľ, všakže?

– Áno.

– Odhoď svoju pušku! Ja potom ubránim most. Most aj teba.

– Viem sa ubrániť. Nakoniec... nie som tu preto, aby som hral komédiu.

– Tak prečo? Preto, aby si ma zas okradol? Nestačilo ti to raz?

– Ak ty to nazývaš tak, potom ťa naozaj okradnem. Aj po druhý raz.

Bradáčov hlas bol pokojný. Neľútostne vyrovnaný. Stál tam medzi dvoma vŕbami, akoby ho boli obstúpili telesní strážcovia.

 

Jánoš by sa bol najradšej rozplakal, vrazil jednu Bradáčovi päsťou do tváre, vykrútil mu z ruky zbraň a rozbehol sa na most.

– Nenávidím ťa viac ako tamtých, – ukázal smerom do mesta.

Bradáč sa zvrtol na päte, zošmykol sa po strmom svahu dole na breh rieky. Dlho sa prechádzal, nato sa okúpal. Jánoš závidel Bradáčovi pokoj. Nie, nenenávidel ho, bol iba roztrpčený. Vedel, že smrť ich neminie, ale rád by bol prežil Bradáča aspoň o zopár minút. Vkladal nádej do toho, že sa azda nevráti. Ale legionári nestrieľali. Keď sa Bradáč vrátil neporazený, všetko sa zdalo ešte beznádejnejšie.

– Koľko máš nábojov? – spýtal sa ho.

– Tri.

Jánoš si vyzliekol blúzu, slabý vietor mu príjemne ovieval chrbát. Pocítil tupú, meravú radosť, akoby ho bol niekto utešoval. Chcel ešte niečo povedať, možno len toľko, že v živote nevlastnil nič, ale možno, že chcel iba počuť Bradáčov hlas.

Keď sa otočil, za sebou nevidel nikoho. Bradáč stál na moste, v pravej ruke mal pušku, ľavou rukou sa opieral o zábradlie. Akoby sa bol pobral na druhú stranu a ponížene orodoval o milosť. Ale chce umrieť na moste? Na jeho moste?

Výstrel vyľakal aj samotného Jánoša. Hrôza ho však premáhala len chvíľku, a keď dorazil na most, bol už šťastný. Vo svojom živote po prvý raz bol nevýslovne šťastný a spokojný. Vysadol si na zábradlie a usmieval sa ešte vtedy, keď ho odvádzali.

– Myslel si, že som ho zabil preto, lebo bol mojím nadriadeným a vohnal ma do tejto vojny, – neskôr trpko vykladal, keď ho vojenský súd oslobodil.

Prešlo najmenej pol roka, kým sa opäť odvážil zájsť k mostu. Dlho ho obdivoval a čím dlhšie naň hľadel, tým viac ho nenávidel.

(1969)

 

Grendel Obsažné batožiny .

Kubko

V osudnej chvíli Kubka nechali osamote. Schúlený stál na terase internátu strednej priemyselnej školy, zapadol po členky do snehu, ruky v rukaviciach si zimomravo pritískal k telu. Vonku bola treskúca zima, tvrdý mráz namaľoval na okenné tabule ľadové kvety, na hrubej vrstve snehu sa vytvorila trblietavá ľadová plastika, vo dvore na holých stromoch sa triasli holuby a vrabce zhŕknuté do kŕdľov. Kubko stál bezradne a zúfalo ako užialená mátoha v meravom, ostrom svetle mesiaca v splne, niekoľko krokov od nebezpečného okraja terasy. Mal oblečený tenký pulóver s vysokým golierom, na nohách papuče; kožušinovú čiapku – okrem rukavíc jedinú teplú vec, na ktorú v horlivosti nezabudol – si stiahol hlboko do čela, akoby do nej chcel ukryť celú svoju krehkú, kostnatú bytosť pred štipľavou zimou.

Na ďalších dvoch chlapcoch nebolo ani stopy po strachu. Tváre sa im síce červenali, ale skôr od zimy ako od prežitého vzrušenia. Držali sa hromozvodu a ako nejaké malé posadnuté opice sa prešvihli ponad štvormetrovú priepasť z obločnej parapety dnu do teplej izby. Kým boli s ním vonku alebo naproti u dievčat, Kubko mal pocit oveľa väčšej bezpečnosti. Lenže teraz, keď zmizli za oknom, prítomnosť chlapcov, poskytujúca istotu, praskla ako bublina, teraz sa medzi nimi všetko skončilo. Zanechali po sebe v Kubkovi ľahostajnosť a nejakú tú kvapôčku smútku. Dovtedy necítil ani chlad, teraz mu začalo byť zima. Papuče sa mu premočili, vlhký, trýznivý chlad mu stúpal hore nohami ako popínavá rastlina. Kubko sa však predsa nebál iba smrti podchladením.

Asi pred hodinou nás všetkých omráčil krkolomným výstupom. Bojazlivosť zo seba zhodil ako nejaký zlý plášť. Odrazil sa z okna,

 

vyšvihol a urobil robinzonádu, ktorá by zahanbila aj futbalového brankára. Konal v zlosti, veď nemal čo stratiť. Pociťoval dlhotrvajúce, omamujúce vzrušenie. Do snehu padol na kolená, dychtivo sa nadýchal priezračného čistého vzduchu. Vinco a červenovlasý Erno sa vyklonili z okna a mlčali. Kubko si oprášil sneh z nohavíc. Stál spokojne a ruky si založil vbok.

– Tak čo bude?

Pol roka čakal na túto osudnú chvíľu.

Tento úzko vzatý polrok sa začal toho dňa, keď nás ubytovali v internáte strednej priemyselnej školy spolu s dvoma štvrtákmi. Na rozdiel od systému v iných internátoch sme nemali vychovávateľov. Dozorom nad prvákmi poverili tretiakov a štvrtákov a táto metóda sa výborne osvedčila. Naši štvrtáci zvládli nepopulárnu úlohu robiť poriadky lepšie ako vychovávatelia. Vychovávať bolo pre nich pasiou ako pre iných karty alebo šport. Vinco a jeho spoločníci nehrali karty a nešportovali. Oni vychovávali. Do internátu sme sa nasťahovali jedného slnečného, ospanlivého septembrového popoludnia. V izbe, do ktorej sme vstúpili, plávali oblaky cigaretového dymu a bolo cítiť čerstvý nábytkový lak. Polovicu izby zaberali dve obrovské poschodové postele. Štvrtáci sa natiahli na postele, nepokladali nás za hodných, aby nám venovali osobitnú pozornosť. Ticho dlho narúšal jediný zdroj hluku. Na dvore dunela futbalová lopta ako nejaký opakovaný, rezolútny príkaz. Vybaľovali sme sa. Kubko sa osmelil prvý. Bojazlivo ponúkol panstvo z domácej poživne. Tí prikývli, ale ani sa nedotkli balíka. Slanina a údená klobáska zostali nedotknuté na rozbalenom mastnom papieri až do večera. Kubko sa prezliekol. Obliekol si tepláky, obul si trampky a popritom si pískal, vnucoval si dobrú náladu. Pískal falošne. Hrozne, neznesiteľne falošne. Kubko to vedel, požiadal o prepáčenie a pískal ďalej. Ešte falošnejšie. Iný by mu bol už dávno povedal, aby si zatvoril chlebáreň, ale títo štvrtáci mlčali. V hlbokom mlčaní občas fľochli na nás, predovšetkým na Kubka. Ale on znervóznel, bol čoraz nervóznejší. Chvatne ukladal veci do zásuviek a v nervozite zo stola zrazil pohár. Ten sa nerozbil, iba trochu vody vyšpľachlo na koberec. Kubko si priložil ruku na ústa,

  takmer skríkol. Štvrtáci sa na cinkotanie pohára ani neobrátili. Ale Vinco sa zdvihol na lakte a povedal svojmu kamarátovi:

– Z tých sopliakov ma trafí šľak.

– Aj mňa. Hlavne z toho menšieho, Kuba.

– Z toho štupľa?

Erno prikývol.

– Presne z toho.

Kubko sa začervenal ako rak a bol úslužný ako čašník.

– Hneď prinesiem čerstvú vodu.

Do večera nás jednoducho pokladali za lu. Raz Vinco vyšiel na záchod, ale tak, že si to namieril priamo proti stojacemu Kubkovi. Nevyhol sa mu, keby Kubko v poslednej chvíli nebol uskočil, určite mu stúpi na otlaky. Vinco so spokojným úsmevom zaregistroval Kubkov ústup nabok. Celé popoludnie si z nás uťahovali, pravda, medzi sebou. Konečne večer sa Erno poníženým hlasom opýtal Kubka:

– Tak ako sa voláš, bratku?

Kubko naňho zúfalo pozeral, akoby mal odpovedať na najväčší chyták na svete.

– Čo je, onemel si?

Kubko sa usiloval o úsmev. Chcel sa vyhnúť ďalším urážkam a na vlastnú smolu odpovedal takto:

– Kubko.

Erno ho uspokojene plesol po pleci, potom sa otočil ku mne:

– A ty?

– Imro Nagy, – odpovedal som.

Nepovedali nič. Kubko stratil náladu a od tej chvíle sa navždy stal Kubkom, o niekoľko dní ho už len učitelia oslovovali riadnym priezviskom Balog. Kubko istý čas strpel, že i ja mu hovorím Kubko, ba všetci, čo ho poznali. Ešte sme sa nestihli ani skamarátiť, a už sa medzi nás niečo votrelo, bola to kubovčina, ktorú si sám vybral. A čím viac nenávidel vlastnú kubovčinu, tým bol smiešnejší. Nie je nič prekvapujúce na tom, že Kubko vyparatí hroznú somarinu, lebo to pramení z jeho vlastnej vykoľajenej, zakrpatenej povahy. Na tomto základe s ním rokovali Vinco a Erno; kto nemá statočné

 

meno, hovorili, nemôže mať ani statočnú povahu. Lenže Kubko mal jednoducho taký pocit, akoby boli spochybnili jeho právo na život. Najneoblomnejším a najgrobianskejším tyranom bol Vinco. A jeho Kubko predsa nenávidel najmenej. Lebo Vinco aspoň nebol potuteľný. Bolo to nástojčivé, namyslené, rozmaznané veľké batoľa. Každý deň menil košeľu a v skrini mu viseli zo štyri naozaj elegantné nohavice módneho strihu. Jeho otec, hlavný inžinier, každý víkend prišiel poňho a odviezol ho domov do Bratislavy. Kubka trochu povzbudilo, že tento grobiansky darebák opovrhuje nielen ním, ale aj svojím kamarátom, ryšavým Ernom.

Erna Kubko neúprosne nenávidel. Jeho nenávisť živili také maličkosti, ako napríklad neznesiteľne páchnuce nohy. Akokoľvek často vetrali miestnosť, akokoľvek si Erno na Vincovu žiadosť drhol nohy pod sprchami, prenikavý zápach sa z izby nedal vypudiť. Akoby ju bola zaplavila priamo Ernova potuteľná služobnícka bytosť, takže nebolo toho mydla a pracieho prášku, ktoré by to boli z neho vylúhovali. Vinco riadil, pravdepodobne podvedome, každý Ernov čin a každú jeho myšlienku. Hoci Kubko mal jednostaj na očiach Erna a nenávisť voči nemu neskrýval pod pokrievkou, zaliečal sa Vincovi, platil mu v krčme pivo, chválil sa svojimi úspechmi u žien, pričom ešte nemal nijakú ženu, skrátka, stoj čo stoj si chcel získať jeho priazeň, a zrazu sa len pristihol, že Erna nielenže nenávidí, ale je naňho aj žiarlivý. Dosiahol to tak, že sa z neho stal akýsi Vincov poslík. Vinco ho posielal po cigarety a noviny, posielal ho podať listy na poštu. Zakrátko sa však Kubka zmocnili obavy, že mu prischne vybraná úloha, a musel sa postaviť zoči-voči faktu, že ak nebude dosť bdelý, stane sa z neho druhý Erno.

Nápad, aby sme navštívili dievčatá v druhom krídle budovy, navyše cez terasu, vymyslel Vinco, hoci je veľmi pravdepodobné, že sám to vážne nemyslel. Chcel si z nás vystreliť a zabávať sa na nás. Erno ležal doluznačky na posteli, lúštil krížovku a predstieral, akoby nič nebol počul, ale tvár mal nezvyčajne bledú. Kubko bleskurýchle konal, tí dvaja sa ešte ani nespamätali a on už na terase zo seba oprašoval sneh. Vinco a Erno sa dlho radili. Ponajprv sa teplo obliekli. Zdĺhavo a uvážene sa pripravovali na nezvyčajnú

  expedíciu, zvažovali nebezpečenstvo výstupu, nie tak ako vetroplach Kubko. Vinco sa spýtal aj mňa:

– Ideš s nami?

Hlavou som naznačil, že nie.

– Bojíš sa? – spýtal sa Erno.

– Jasné, – povedal som, načo Vinco mykol plecom. Aj on sa bál, kým Kubko robil obhliadku terénu na terase. Obišiel a zmocnil sa miesta svojho víťazstva ako nejaký ozajstný dobyvateľ vlasti; akiste v mylnom presvedčení, že dvaja štvrtáci ho nemajú odvahu nasledovať.

Keď sa teraz Vinco a Erno vyšvihli naspäť do izby, neprivrel som za nimi okno, ale čakal na Kubka. Lenže Kubko neprejavoval najmenšiu ochotu vrátiť sa. Vinco striasol zo svojich topánok sneh, potom premočené plstené čierne topánky priložil k ohrievaciemu telesu, aby sa vysušili. Erno si zohrieval prsty nad kachľami a zimomravo sipel. Okno bolo otvorené iba niekoľko minút, ale aj tak sa v izbe citeľne schladilo. Vinco vylovil zo skrine Kubkov károvaný zimník a spod postele vyhrabal zafúľané baganče. Vyklonil sa cez okno a teraz to bol on, kto mohol škodoradostne zakričať na Kubka:

– No tak, bude to už?

Keďže odpoveď neprišla, zakýval kabátom aj bagančami a vyhodil ich na terasu.

– Keď si to rozmyslíš, zakrič!

Vinco zatvoril okno. Ale obaja chlapci sa zdali ustarostení. Erno si ľahol doluznačky na posteľ, vzal do rúk krížovku, akoby ju bol iba pred chvíľou odložil. Ale bolo na ňom vidno, že myšlienky mu blúdia inde. Erno prejavoval svoj nepokoj vždy zjavnejšie ako Vinco. Možno preto, že bol zbabelý, nikdy sa vopred nepripravil na ťažšie chvíle a rád rýchlo zabúdal na to, čo bolo zlé a čo ho pokorilo. Taká mizerná situácia, povedal, nielen pre toho chmuľa Kuba, ale aj pre nás. Aký je nemohúci a zbabelý, radšej zmrzne. Možno by to nebola ani taká veľká škoda, ale ak zmrzne, začnú snoriť. Čo hľadal vonku na streche a podobne. A na Ernovi bolo zjavne vidno, že už cíti nôž na hrdle.

 

Vinco sa zdal pokojnejší, hnev ho premohol až vtedy, keď na chodbe už takmer štvrť hodiny niekto hulákal. Vybehol a vo dverách zrúkol ako nazúrený slon:

– Practe sa spať!

Potom vydal rozkaz aj nám:

– Ideme spať.

Mlčky sme poslúchli; v tme sme si aspoň nevideli žalostné tváre. Do polnoci nikto nezaspal. Vinco si zapaľoval cigaretu za cigaretou; zrazu sa na posteli posadil a dlho uvažoval. V živote kubov sa môže niečo vydariť iba raz a Kubko si už túto jedinú príležitosť vyčerpal. Šťastie sa kubom rýchlo vyparí, je to pravidlo. Erno dýchal rovnomerne a usiloval sa budiť zdanie, že spí hlbokým spánkom. Jednako to bol on, kto nevydržal ďalej.

– Poďme za vrátnikom, – povedal nečakane priduseným hlasom. – Možno zavolajú požiarnikov.

– Somár, – povedal Vinco. – Potom je už lepšie, ak si zláme väzy.

Krátko pred polnocou sa Vinco došuchtal k oknu pod zámienkou, že vyvetrá cigaretový dym. Ovládať sa teda vedel. Okno otvoril dokorán a v chlade sa nevdojak striasol. Ľadový vzduch sa valil dovnútra ako lavína. Erno si potiahol paplón až na nos. Vinco dlho skúmal mŕtvy, nehybný dvor a zhlboka si povzdychol.

– Mŕtvola nikde, – povedal. – Ale nikde nevidím ani toho živého prašivca. Zmizol bez stopy, alebo je kdesi celkom vzadu.

Pridržal si pod krkom golier pyžamy a ustúpil niekoľko neistých krokov dozadu. Vstal som a obliekol som si tepláky, na nohy som si zasa natiahol hrubé vlnené ponožky. Potom som znova vliezol do postele. Vinco si poštúral vlasy. Uškrnul sa a zamrmlal.

– Okno bude otvorené do rána.

Kubko odskočil, keď za ním hodili veci, aby ho baganče netra li do hlavy. Trasúc sa od zimy, zababušil sa do kabáta; sotva si však vedel zašnurovať baganče, lebo mu zmeraveli prsty, hoci mal rukavice. Na neporušenej snehovej prikrývke na terase sa k najbližšiemu oknu druhého krídla budovy vinuli stopy ako pospájané spinky; tam, pred nosom, kadiaľ išli a potom sa vrátili Erno a Vinco.

  Na krištáľovo čistom nebi videli hviezdy ako zmrznuté vodovodné kohútiky, pred nimi de loval posmešný mesiac v splne a rozlieval na mesto toľko svetla, že Kubko videl aj vzdialené činžiaky. Po prvý raz sa pozastavil nad vlastnou odvahou. Keď videl, ako obaja chlapci lezú naspäť do izby, už bezpečne vedel, že nie je schopný urobiť to isté. Normálny človek toho nie je schopný. Teraz sa desil čo len pomyslieť na to a prvýkrát cítil, že je sám. Akoby všetko, čo sa mu prihodilo v priebehu tohto polroka, mohlo viesť iba sem, kamsi mimo bežných a osvojených zákonov života.

Späť sa mu nežiadalo ani minútu. Rozhodol sa, že odcestuje domov, čomu sa veru doma nepotešia. Keď nevieš plávať, pomyslel si, načo si sa dal za lodníka. Zapíše sa do gymnázia, a keď bude mať šťastie, zmaturuje. Potom začne žiť tak, ako sa mu zapáči. Doma v ňom vypestovali kopu re exov, pomyslel si, vlastné potuteľné re exy. Re exný bozk na rozlúčku, re exný list o tom, že šťastne pricestoval, re exný vzdor proti pučiacim pocitom. To bol on. Živý kódex re exov. Jednako to bolo doma ľahšie o to, že tam poznal smer koľajníc aj výhybky, ktoré hýbali systémom koľajníc; orientoval sa vo vôňach, farbách a chutiach ako nejaký výborne vycvičený ovčiarsky pes. Ale v nasledujúcej chvíli svoje rozhodnutie zmenil. Nepocestuje domov.

Vykročil opačným smerom. Okno na dievčenskej sprchárni sa nedalo dobre zavrieť. Kubko zatlačil okno špičkou baganče ako predtým Vinco a Erno. Prekoprcol sa cez obločnú parapetu a rozpleštil sa na mokrej, šmykľavej podlahe. Ocitol sa v hustom, teplom oblaku pary.

V prostrednej z troch kabín so zurkotom vytekala voda z rozprašovača sprchy. Dievča, ktoré sa vyklonilo z oblaku pary, bleskurýchle schmatlo pred seba osušku. Jediná pipena pod sprchami! Kubko dosiaľ videl nahé ženy len na Vincových pornogra ckých obrázkoch, aj vtedy sa začervenal až po uši. Dievča nepišťalo a neodbehlo. Pritom dvere do sprchárne boli odchýlené, cez škáru ponad Kubkove plecia prenikal tenký pásik svetla na vykachličkovanú stenu. Pri dverách na vešiaku viseli šaty dievčaťa. Ak by dievča uchopilo svoje šaty a odbehlo, Kubko by v úžase ani nemu

 

kol. Namiesto toho dievča cúvlo k stene za vodnú clonu. V tme jej Kubko nevidel dobre do tváre. Iba videl, že dievča sa chrbtom lepí na stenu a z okraja osušky, omotanej okolo pása povyše kolien, vo veľkých kvapkách steká voda. Bola nízka alebo vysoká, štíhla alebo moletná? Kubko sa jej ani nestihol lepšie prizrieť, tak sa hanbil. Predovšetkým za svoje oblečenie. V teplákoch sa šmýkal pred ňou po bruchu, navyše s papučami v ruke, akoby sa chcel k nej ihneď nasťahovať. Medzitým sa niekto došuchtal do vedľajšej umyvárne, pľuval, kloktal, štrngal zubnou keou o okraj pohára. Kubko však zadržiaval dych a čakal na zavŕšenie svojho osudu. Čakal, že dievča začne výskať, skrátka, čakal na odhalenie, ktoré dá konečne bodku za prekliatymi včerajšími udalosťami. Potom neznámy bez podozrenia vyšiel z umyvárne tak, ako do nej aj vošiel. A dievča nekričalo. Horúca para a úľak vyprešovali pot na Kubkovom čele. Okolo rozprašovača sprchy sa ešte vždy kúdolil oblak pary a za ním sa prilepili na obkladačky zmočené vlasy dievčaťa. Po Kubkovej tvári sa rozlialo niečo horúce, akoby mu po nej prešli špongiou namočenou do horúcej vody. Cítil, že má napäté svaly, jednako mu dlho trvalo, kým našiel toľko odvahy, aby sa pohol. Baganče narobili v miestnosti hrozivý hluk.

– A potom?

Keď Kubko konečne dospel vo svojom príbehu potiaľto, vždy sa odmlčal.

– Potom nie je, – povedal. – Do toho ťa už nič.

– Všetko sa ti snívalo, – povedal som.

Nasledujúce ráno po nočnom dobrodružstve Vinco a Erno vstávali so zlými pocitmi. Možno, že značnú časť noci prebdeli; tváre mali zhúžvané, pod očami kruhy. V mrzutej nálade opustili internát.

Kubko ma však vítal pred vchodom do školy veselý a ani za nič na svete nechcel prezradiť, ako sa ráno dostal von z dievčenského internátu.

– Mal si ísť so mnou aj ty!

– Ako si to urobil, Kubko?

– Nepadol som na hlavu, vieš?

 

– Aspoň to mi povedz, kde si spal.

– Skús to zopakovať po mne, – povedal Kubko.

Teraz to už išlo takto až do konca roku. Dievča sa volalo Mária. V sobotu a v nedeľu chodili spolu na vychádzky, ale dievča nespomínal ani predo mnou, ani pred inými, tým menej pred Vincom a jeho spoločníkmi. Odvtedy sa Kubko mohol postaviť aj na hlavu, dvaja štvrtáci ho nebrali na vedomie. Nevšímali si nás; ak niekam odišli, pozatvárali skrine na zámky, to bol jediný skutok, ktorým nám prejavili svoju nedôveru. Raz sa s nimi Kubko stretol v meste. Vinco a Erno sa na seba usmiali a potom prešli na druhú stranu ulice. V posledný májový štvrtok zmaturovali, v piatok sa zbalili a navždy sa vytratili z nášho života. Pre nás si ani v poslednej hodine nenašli jediné slovo.

(1976)

 

Grendel Obsažné batožiny .

Osemnásť dní

Precitli v tej istej chvíli. Na chodbe zahučí siréna a prenikne cez zvyšok diamantovej vrstvy sna. Tak sa zdá, že ležím vystretý a čoraz vyššie ma vynáša sila oslobodená hukotom sirény.

V bezváhovom stave sa vznášam na pomedzí sna a bdenia. Poslušne vystúpim zo sna, dotknem sa chodidlami chladnej podlahy. Na poschodí je v plnom prúde boj jazdcov, strop duní, obloky sa trasú. Pozriem na hodiny. Už dva roky spávam s náramkovými hodinkami na zápästí a katapult úzkosti ma niekoľko minút pred budíčkom vymrští z hlbokého spánku. Tej úzkosti, ktorá, našťastie, vzápätí pominie, ale môj organizmus z noci na noc ju jednako opäť obnovuje. Pol štvrtej nadránom. Atramentovo modrá tekutina zmáča kasárenský dvor, motýle a chrobáky sa jarmočne hmýria okolo tienidla neónovej lampy bdejúcej pred vchodom. Z tmy stadiaľ aj stamodtiaľ preniká tiché prelínanie svetla. Ale jednako sa nik nehne. Dnes má službu chlapec z Prahy, spolu sme narukovali a teraz najprv zobúdza čatu spiacu na druhom konci chodby. Ak teda ešte vôbec treba niekoho zobudiť! Na jeho chválu treba povedať, že sa neponáhľa. Zastaví sa v odchýlených dverách, nabrúsi si hrdlo a je uchvacujúco pokojný.

– Poplach!

A to všetko osemnásť dní pred mojím odchodom do civilu. Vzadu v izbe zažnú petrolejku a v rozbresknutom žltom svetle za okamih sa z izby stáva osie hniezdo. Obloky zastreli prikrývkami, šialený zhon je cena za predchádzajúce minútové hlivenie. Niekto sa nahlas povzbudzuje. Poďme, poďme, doboha! Som jediný, kto sa neponáhľa. Päť ráz prejdem krátku vzdialenosť medzi obliekarňou a izbou. Najprv zabudnem plynovú masku, nato tepláky, tretí raz

  mydlo, štvrtý raz cigarety a piaty raz opomeniem zavrieť skriňu. Je to síce zakázané, ale kašlem na ich zákazy, v skrini visia moje civilné šaty. Raz vás dám zatvoriť, že ste taký roztržitý. Ale teraz veliteľ roty nemôže byť ešte tu. Päť ráz zakaždým prekračujem zohnuté chrbty a ešte vždy sa obliekam, hoci ostatní sa už zoradili na chodbe. Mocujem sa s remeňom od nohavíc. V izbe poschodové postele praskotajú a škripocú, útržky hlasov sa miešajú v zapáchajúcom, potuchnutom a močaristom vzduchu, abstrahovaná röntgenová kresba úlomkovitých tieňov vášní sa premieta na mohutné plátno steny. Posledný budíček, povie niekto vedľa mňa. Ale záleží koľký, ak prevažnú väčšinu ešte máme pred sebou? Zostávame dvaja s Honzom. Honza sa zúfalo usiluje vopchať niečo do plecniaka, čo sa doň nevmestí. Nato päsťou zrazí hrb na plecniaku, celý rároh hodí o zem a dva razy doň kopne. Koná bezhlavo ako v prvých dňoch, keď sme všetci boli takí smiešni ako teraz on; aj pohľady sme mali zahmlené a v kútikoch úst sa nám zbiehali sliny. Ja to neznášam. Mám toho dosť. A-ku-rát dosť! Osemnásť dní, Honza kňučí a požiada, aby som mu pomohol zatiahnuť remeň na plecniaku.

– Nie je to potom jedno, ty hovädo!

Zjojkne. Zase sme poslední. Ale pri stolíku pre službukonajúceho chlapec z Prahy už fajčí, popol odklepáva do plastovej mydlovničky a navidomoči má dobrú náladu. Môže sa diať čokoľvek, ale on zostáva v kasárni. Zásuvka na stole je pootvorená: preventívne opatrenie, keby nebodaj prišiel dôstojník, zaraz môže do nej skryť škatuľku ako improvizovaný popolník. Medzitým Honza prešiel do druhého štádia. Na plecniaku sedí pokojný turista, ktorý sa pred chvíľou naraňajkoval a teraz čaká na východ slnka. Je čas pobrať sa, poviem. Ani ma nepočuje. V civile je cukrársky pomocník, ak by niekomu jednu lizol svojou rukou veľkou ako lopata, sotva by ho hneď zoškrabali zo zeme. Honza sa horko-ťažko zdvihne a stiahne knôt petrolejky; vezmem pod pazuchy svoj spací vak a potom konečne vykročíme. Zíde mi na um, koľko ráz som ho predsa upozorňoval: starký, tu je všetko nevyspytateľné; ak človek nie je jednostaj v strehu, zaraz ho čapnú po hlave. Na prízemnej

 

podeste sa zbehneme s veliteľom roty. Jeho popolavá tvár a vpadnuté oči prezrádzajú, že pred chvíľou ho len tak vydrapli z postele. My sme v tieni a, našťastie, čiapky máme stiahnuté na oči, takže nás nespozná. Zdochni, zamrmle Honza. Darmo mu dovrávam. V prvom období po narukovaní nás raz verbovali do dôstojníckej školy a nechýbalo veľa, žeby Honza nepodpísal prihlášku. Ale ani dnes nevie salutovať podľa predpisu, ak na dvore oproti nemu prichádza dôstojník, schopný je obrátiť sa a obísť celú kasáreň. Ja vás zadusím vo vode! Dám vás zavrieť, až budete čierny! Ale Honza iba zadubene prikyvoval. Generál si s ním raz potriasol rukou a dlaň mal práve zamazanú od kolomaže. Iba pánboh by vedel povedať, od čoho si ju zamazal kolomažou. Generál ukázal svoju umazanú dlaň, úsmev mu stuhol na tvári, veliteľ roty priskočil k nemu a hneď mu ponúkol svoje nohavice, vraviac, aby si do nich len smelo utrel ruku, beztak sú špinavé. Generál však zvraštil obočie a víťazoslávne šibol na nášho veliteľa. Už sa vôbec nečudujem, súdruh poručík, že vaše mužstvo je zašlundrané. Nato náš veliteľ roty: hádam by ste si radšej pozreli našu kultúrnu miestnosť, najkrajšiu kultúrnu sálu celej divízie. Generál sa však nepohol, neprestal krútiť hlavou. To už teda bolo na Honzu priveľa. Rozpleštil sa na dlažbu, aký je dlhý. Čo mu je, spýtal sa generál. Zdá sa, že zamdlel, jachtal veliteľ roty, inokedy nezvykol, možno z dojatia. Chápem, odpovedal generál ešte vždy chladne, ale neskôr ho kultúrna sála naozaj uchvátila.

– Teda nechápeš? – hovorím Honzovi. – Tieto dva týždne vydržíš aj s nožom v chrbte.

Ale Honza už nie je pri mne. Osamote stojím uprostred dvora, studený vietor mi veje do tváre a natriasa plachty na nákladniakoch. Zapnem si blúzu pod krkom a ruky vsuniem do vreciek. Moje vrecko je plná nádrž vlažného oleja; pri každom kroku mozog samopalu ma capne hore po hrudi. Baterky zablysnú medzi nákladnými autami, povetrie pretína kosák zvukov, ale zakrátko všetky pohltí hrmot prichádzajúcich pancierových vozidiel. Namierim si to k športovému ihrisku. Pod košatými gaštanmi je tma, tam jedna skupina leží doluznak v tráve a na dosť veľkom úseku nevidieť nič iné iba krtince chrbtov. Niekto si odo mňa pýta oheň, zastavíme

  sa a zhovárame. Prirodzene, o poplachu. Šacujeme, ako dlho môže trvať. Počujem poplašné správy, že dva dni, ale možno aj dlhšie. Menšie skupiny stoja aj v smere ku kuchyni. A, pravdaže, nákladiaky. Povrávajú, že povinná vojenská služba zakrátko bude trojročná. Hlúposť. Neverím. Pravda, je takmer jedno, čomu verím. Aj dosiaľ bolo dosť prekvapení; nečakaný príchod veliteľa nás už nemôže pokoriť. Honza má pravdu. Raz povedal: niet času. Vtedy som to celkom nepochopil, dnes už azda chápem. Človek môže cupnúť do nejakej zradnej hroble. Posledný deň nie je menej nevyspytateľný ako prvý. Nevidím poznávacie čísla nákladiaka, pri každom aute sa musím hlboko skloniť. Naslepo blúdim medzi vozidlami, kým pred slávnostnou tribúnou ma dakto čapne po ramene a zrúkne na mňa:

– Desiatnik Török! Neželajte si, aby som vás lepšie spoznal!

Vyleziem na nákladné auto, na okraji lavičky mi uvoľnia miesto. Sedím v temnej uličke, vôkol mňa sa hniezda a šepocú, laty na lavičke sa mi zarezávajú do zadku. Zaškvrčí zápalka, vzplanie úzky plamienok, ale ani tak nevidím viac; keď si dakto pripáli cigaretu, plameň zatieni dlaňou, aby ho nadporučík nebodaj nezbadal. Ale ten tu už nie je. Len čo opustíme kasárne, zabočíme k továrenskej kolónii a na dlhom úseku vidíme jedine počmáraný betónový plot a fabrické komíny v haptáku. Závany štipľavého zápachu síry zasiahnu korbu vozidla. Potom je pohľad na krajinu trochu prívetivejší: malé domčeky, prepojené malé aj veľké, úzke aj široké záhrady, splývavé ovocné sady. Ústie ulice sa končí v hustej hre svetiel ohňostroja. Vlak uháňa nocou. Zrejme nákladný vlak, hrmoce blízo, železničný násyp nie je vzdialený možno ani sto metrov od miesta, kde práve stojíme. Vodič vypne motor, podľa všetkého budeme dlho čakať. Zišlo mi na um, že spomínali nejaké zhromaždisko, keď ma presunuli do tejto skupiny. Poplach je teda aj v iných kasárňach. Vystriem si nohy a aj cez baganče cítim, ako mi studené železo pohládza prsty na nohách, zavše ma oziabajú lýtka až po kolenný kĺb. Kurevsky chladné septembrové rána. Ale aj tak je to ešte tisíc ráz lepšie, než ranné odhadzovanie snehu alebo strážna služba v zime, keď mi dych primŕza na nos, necítim

 

si uši, necítim si nohy, tvár mám samý ľad a oči na nej ako dve

rozpálené gule. Úsvit je ešte ďaleko, dobre je takto mlčky tisnúť

sa vzájomne jeden na druhého a cez hrubú blúzu cítiť susedovo

telesné teplo. Kdesi v diaľave zunia rázne povely. Nato ticho, opäť

hrobové ticho. Osemnásť dní. Myslím na ne. Ale mohlo by ich byť

aj sedemstoosemnásť; v tejto chvíli na tom vôbec nezáleží.

Okrem riadnej dovolenky som bol štyri razy doma. Otcovi sa

páčia moje nakrátko ostrihané vlasy, ale nie je spokojný, keď sa

dozvie, že sa sprchujeme iba raz do týždňa. To nie je veľa, huhle.

Zvedavý je na všetko, sotva mu stačím odpovedať. Usilujem sa byť

stručný; trochu sa ponášam na starého otca. Aj on sa naučil mlčať,

svoju mienku o svete zúžil prísne do dvoch slov: správne alebo

nesprávne. Ďalej sa ho človek darmo vypytoval. Otec postrehne

moju zdržanlivosť a len čo môžem, ubziknem z domu. Celé dni

presedím v krčme, v nedeľu idem s kamošmi na futbalový zápas;

raz aj loviť ryby na udicu, hoci vtedy ju mám prvý raz v ruke.

Sám raňajkujem, sám obedujem. Stretávame sa pri stole s večerou.

Moja mať si ťažká, doma som tri dni a sotva ma vidí. Raz doslúžim,

poviem. Vo dvojici sa uberáme na hlavné námestie medzi vilami

a pod košatými platanmi. Náhle si sa vytiahol, povie otec. Rozopne

si zimník, má krátky krok, ja vedľa neho v civile, mám dvadsaťštyri

rokov a o hlavu som vyšší od neho. Rodina tety Marišky ešte vždy

býva nad lekárňou v trojizbovom čistom a svetlom byte. Otec sa

zapotí, kým ma prehovorí, aby som išiel s ním. Nebudeme dlho, iba

hodinku. Teta Mariška ťa má veľmi rada a napokon si ešte pomyslí,

že sa na ňu hneváš. Bránim sa tým, že zajtra už cestujem naspäť.

Možno najbližšie, keď prídem na dovolenku. Moja matka sa podiví.

Kdeže je to ešte! Teta Mariška je chorá. Často ťa spomína, rada by

ťa videla, a ktovie, či sa dožije jesene. Podvolím sa. Ale ozaj len na

hodinku. Stačím ešte postihnúť, ako sa za mojím chrbtom doho

várajú pohľadmi. Otec sa oblieka, a zrazu prehovorí, obleč sa aj ty.

Nechápem. Mám na sebe nové béžové nohavice, ktoré som dostal

na Vianoce, a zelené garbo. Obleč si uniformu, povie otec, a tým

zruší všetko, čo predtým povedali o ťažkej chorobe tety Marišky.

Zíde mi na um, že teta Mariška sa večne sťažuje, odkedy ju poznám.

 

Má vysoký krvný tlak? No pravda! Cukrovku? No pravdaže! Stará

pesnička. Myslela som si, že v noci zomriem. Prečo práve v noci?

Môjho starého otca šľak tra l predpoludním o pol jedenástej. Bol

by šiel po zemiaky do pivnice, a odpadol v pivničných dverách.

Tri hodiny ležal na rozpálenom slnku, kým som ho nenašiel po

príchode zo školy. Čmeliak spoza pootvorených pier mu vyliezol

slniť sa v kútiku úst. Neoblečiem si uniformu, hoci ma otec pro

sí, neprikazuje. Je začiatok marca, neskoro popoludní, slnko čupí

na veži radnice, skorá jar vyláka celé mesto na korzo. Cigánky

ponúkajú snežienky pred kinom. Otec kúpi kytičku a vnúti mi ju

do ruky. Prečo stoj čo stoj chce zo mňa urobiť klauna? Nato ešte

on sa rozčertí. Vôbec si sa nezmenil. Hoci som sa nazdal, že tam...

No pravdaže, nazdal sa. Internátna škola pubinov, denné a večerné

štúdium. Vrátil by som sa, keby som z duše nenenávidel pouličné

rodinné scény a podobný striptíz tohto typu. Otec by s tým nebol

prestal, lebo on neprestane nikdy. Je dôsledný. Predtým sa celá

rodina každú nedeľu vybrala k tete Mariške, a keď sme náhodou

vynechali jednu nedeľu, nezabudla to pripomenúť. Lebo aj ona

je dôsledná. Teta Mariška jednostaj zomiera už dvadsať aj zopár

rokov navyše, a otec ju povzbudzuje, neboj sa, Mariška, na nás sa

vždy môžeš spoľahnúť, s nami vždy môžeš počítať. Rád by som sa

ho spýtal čím. Vrátil som mu snežienky, načo sa zase rozčertil. Keď

si bol menší, neustále si vysedával iba u nej. Zavše sme ťa sotva

vedeli zvábiť domov. Je to pravda. Vtedy to bola pravda, ale môj

otec nie je schopný pochopiť, že čo včera bola pravda, nadnes sa

zásadne zmenilo. Tam sa nedá odvrávať, čo? Nie. No, aj to je niečo.

Z ulice vchádzame do vlhkého schodišťa. Dakde hore je otvorené

okno, prievan nám vo chvíli ovanie každý kúsok tela. Strieborné

slimačie cesty vzájomne križujú ošarpané, vetché múry, schody

sú vysoké. Jeden na druhý sa strmo vŕšia až po výstup na povalu

k železným dverám zatvoreným zámkou. Pre teba to nie je nič! Ale

moje srdce to už ťažko zvláda. Otec nebol vojakom a mňa oddávna

dráždi zvedavosť, tak čo, keď nebol vojak? Otec, nože povedz, čo

si vtedy robil? Ale spýtať sa ho nikdy neodvážim. On o tom neho

vorí a ja to zase zakaždým oddialim, hoci viem, že raz aj to treba

 

objasniť. Na druhom poschodí otec zaostane, škrípu mu kĺbové

chrupavky, musí sa zastaviť. Aj teta Mariška ma víta s tým, Peti,

ako si sa vytiahol. Aj ona je zvedavá na to. Odpovedám holými

vetami, uplynie štvrťhodina a teta Mariška ešte vždy nevyčerpala

svoje otázky. Ale to už namiesto mňa odpovedá otec. Vyčarí akúsi

romantickú hmlu o mojej telesnej schránke, počúvam ho a obá

vam sa, že moje romantické frázy neberie vážne. Alebo klame tete

Mariške? Každú nedeľu jej trepe hrubé lži? Nepáči sa mi, že sa

obnažuje na cudzom mieste, pózuje a sype svoje zlaté pravdy. Teta

Mariška