načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: O ľuďoch - Veronika Valent

O ľuďoch

Elektronická kniha: O ľuďoch
Autor:

Martin a Alex urobia v záverečnej časti trilógiu čin, ktorý vážne zasiahne do životov viacerých. Zlo sa do Paríža vráti a udrie silnejšie ako kedykoľvek predtým. Budú sa vedieť ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  52
+
-
1,7
bo za nákup

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Skleněný můstek s.r.o.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 491
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-753-4206-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Martin a Alex urobia v záverečnej časti trilógiu čin, ktorý vážne zasiahne do životov viacerých. Zlo sa do Paríža vráti a udrie silnejšie ako kedykoľvek predtým.

Zařazeno v kategoriích
Veronika Valent - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Skleněný můstek s.r.o.

Vítězná 37/58, Karlovy Vary

PSČ 360 09 IČO: 29123062 DIČ: CZ29123062

Veronika Valent © 2018

Skleněný můstek s.r.o. © 2018

ISBN 978-80-7534-206-5

Martin a Alex urobia v záverečnej časti trilógiu čin, ktorý vážne

zasiahne do životov viacerých. Zlo sa do Paríža vráti a udrie silnejšie

ako kedykoľvek predtým. Budú sa vedieť mladí Požehnaní bojovníci

a ich spolupracovníci s ním vysporiadať?


OBSAH

1. Nad oblakmi

2. Drzosť

3. Prílet

4. Stretnutie

5. Doma

6. Liečba

7. Kino

8. Ten sen

9. Nedeľný koláč

10. Vraj kamarát

11. Dilema

12. Znova vo vojne

13. Klasická liečba

14. Takmer herecká etuda

15. Na vianočnej párty

16. Akcia

17. Nahá až na kožu

18. V kúte

19. Na miske váh


20. Pred tvárou Pána

21. Doma

22. S pravdou von

23. Sychravo

24. Znova vo forme

25. Návrat zo siedmeho neba

26. Sám

27. Sergijev Posad

28. V kláštore

29. Bez nej

30. Systema

31. Nočné dobrodružstvo

32. Podraz

33. Boj o dušu

34. Mamy

35. Smutno

36. Svedok

37. Zúfalstvo

38. Späť

39. Pomsta


40. Spolu

41. Súboj

42. Reštart

43. V koži zradcu

44. Malý zázrak

45. Pri káve

46. Je to vonku!

47. Zoči-voči

48. Výlet

49. Dcéra svojich otcov

50. Náročné rozhodnutie

51. Dobré aj zlé správy

52. Rozlúčka

53. Hosť do domu

54. Na trhu

55. Neistota

56. Kamaráti

57. V strachu a v bolesti

58. Ponuka

59. Nový život

Už len pár slov


„Pred tvárou Pána je cennejšia odrobinka čistej lásky,

ako všetky ostatné skutky dokopy.“

Svätý Ján z Kríža

1. Nad oblakmi

Sedím v treťom lietadle a mám toho plné zuby. Čoho? Všetkého. Sedenia, čakania, občasných otrasov. Cestujem už vyše pätnásť hodín, štrnásť z nich ľutujem, že som sa na cestu vydala. Tento nápad nevznikol v mojej hlave. To Oleg ma k tomu donútil. Pred mesiacom ma navštívil, a hoci som mu celý týždeň odolávala, nakoniec vymámil odo mňa sľub, že prídem na sviatky domov, a že s ním potom odcestujem na pravoslávne Vianoce do Ruska. Bol veľmi presvedčivý. Napríklad argumentom, že zažijem dvoje Vianoce počas jednej zimy. Dokonca jedny biele, také, aké som v Paríži nikdy nemala a v Afrike s určitosťou nikdy nezažijem.

Do malého mestečka pri Moskve nás pozvala mamina rodina, ktorá ma vraj veľmi túži spoznať. Oleg mi ukazoval cudzích ľudí na fotografiách a hovoril, že je mojou povinnosťou sa im prísť po tých rokoch ukázať. Na konci jeho pobytu ma zlomil, pretože hovoril príliš pekne o nich a ich meste, z ktorého pochádza náš rod. Podarilo sa mu vydolovať zo mňa túžbu spoznať miesto, kde on i mama vyrástli.

Nebolo pre mňa vôbec jednoduché zanechať za seboumilovanú Keňu, kde som strávila posledných deväť mesiacov môjho života. Don Jozef ma zaviedol k dobrovoľníckej organizácii, ktorí niekoľkomesiacov, či rokov zo svojho života obetujú, aby pomohli v týchnajchudobnejších krajinách. Keďže sa mi už nedalo vydržať v Paríži, tak som sa po nevyhnutnom kurze ocitla v Keni, na klinike sv. Rafaela vMihangu, kde som začala pôsobiť po skončení tretieho semestra a prerušení štúdia na vysokej škole ako pomocná zdravotná pracovníčka.

Prešli viac ako dva roky od Londýna. Veľa sa za ten časzmenilo. Ja som sa zmenila. Pripadám si omnoho staršia ako moji rovesníci. Moja duša všetkými tými udalosťami dospela. Jednoducho sa už na svet okolo seba pozerám inými očami. Dvadsiatku som oslávila v Keni tancom pri ohni s novými priateľmi. Nikdy som si nemyslela, že sa k niečomu takému nechám presvedčiť. Ale stalo sa. Celkovo bol útek do Afriky pre mňa vyslobodením. Po rozchode s Martinom sa stal Paríž pre mňa synonymom bolesti. Už som sa nevládala pozerať sa z diaľky, či z blízka na toho, ktorého som sa zriekla. Samozrejme, v jehonajlepšom záujme. Viem, že to bolo správne, ale stále to neprestalo bolieť.

Ešte ani nie sme vo francúzskom vzdušnom priestore, ale už sa bojím stretnutia s ním. Je mi jasné, že sa mu nevyhnem. Paríž je na nás dvoch príliš malé mesto. Len dúfam, že ho uvidím nanajvýš raz chvíľočku a celé to prebehne najlepšie bez slov. V takom prípade by sa to mohlo dať prežiť.

́Dokelu, ani som si neuvedomila, ako dobre mi bolo ďaleko od neho! ́

Snažím sa upokojiť pozorovaním pokojne plávajúcich bielych oblakov, cez ktoré občas presvitá pevnina Európy. Slabé lúče zimného slnka poskakujú po vate a miestami sa im podarí dosvietiť až na zem, ktorá má v tomto ročnom období hnedšie zafarbenie. Milujem slnko, v Afrike si ho naozaj užívam. Okrem iného mi výrazne pomáha vmojej práci a rýchlo ma nabíja svojou energiou. Určite mi bude tých pár týždňov chýbať.

Spiatočnú letenku ešte nemám, ale chcela by som sa vrátiť najneskôr do polovice januára. Možno už navždy. Som tam potrebná, viem pomôcť toľkým trpiacim, celé dni liečim a snažím sa čonajresnejšie diagnostikovať. Po večeroch učím dievčatá po anglicky, po francúzsky, dokonca mávam hodiny informatiky pre začiatočníkov, keď kolega nemôže. Pomáhame, v čom sa dá, nielen po zdravotnej stránke. Zároveň chceme pomôcť získať miestnym vzdelanie formou kurzov, aby si mohli skôr nájsť prácu. Až teraz chápem mojich rodičov, prečo milujú pocit zaspávať od únavy po dni naplnenom rozdávaním sa. Môj život ma teraz naozaj veľký zmysel, pretože má dosah naživoty mnohých.

Nervozita neustupuje. Práve naopak. Stupňuje sa. Darmo sa modlím. Darmo sa snažím myslieť na niečo úplne iné. Nerozptýlili ma ani ponúkané filmy. Pri žiadnom z nich som nevydržala viac akopätnásť minút. Dokonca ma nezaujali ani tie, ktoré som nikdy nevidela. Neostávalo mi nič iné, len to vzdať. Tak som si aspoň pustila hudbu a duševnú nepohodu zaháňala sledovaním okolitých pasažierov.

Takto pred Vianocami je lietadlo plné ľudí, ktorí cestujú zasvojimi príbuznými. Na tvárach im vidno, že prežívajú radostnéočakávanie. Som si istá, že majú, tak ako ja, v kufroch darčeky. V poslednom lietadle si vedľa mňa sadla stará mama, ktorá mi dosť dlho rozprávala o svojich vnúčatkách, s ktorými nebola celé tri roky. Ukazovala mi ich fotografie na mobile, ja som ju zo slušnosti počúvala a robila jej tým radosť. Aj tak som nemala nič lepšie na robote. Trochu som jejzávidela, že ju príde, na rozdiel odo mňa, vyzdvihnúť veľká časť rodiny. Asi je rozdiel cestovať po troch rokoch a pár mesiacoch.

Mňa má na letisku čakať iba Yannick. Otec s mamou nemôžu, budú v službe. Kristínka si ešte len robí vodičský preukaz, tak sa na to podujal aspoň on. Dávno sme sa nevideli, ale často sme boli vkontakte cez internet. Nie vždy som však bola na miestach, kde bol počítač, elektrika a funkčný internet zároveň a nie vždy som mala chuť mu odpisovať. Stále ho považujem za dobrého priateľa. Má mi priniesť zimné oblečenie, lebo nič také som si na jar do Afriky nebrala. V Paríži by malo byť dnes osem stupňov, bez poriadnej vetrovky asi zamrznem. Bude to pre môj organizmus teplotný šok spôsobený takmer „zanedbateľným“ rozdielom, iba tridsaťpäť stupňov. Už tu v lietadle je mi nepríjemne chladno. Ani sa nečudujem, moje telo sa v Keni stretlo s klímou len niekoľkokrát. Zväčša sa pohybujem po podstatneteplejších miestach.

Z cesty mám zmiešané pocity. Som veľmi rada, že uvidímnašich, tí mi tam naozaj chýbajú. Už iba pár hodín a budem s nimi. Mám pre nich nejaké darčeky, pri výrobe niektorých som bola osobne.Vyrobili ich mladí v dielni, ktorú sme pre nich vytvorili a poctivo som si ich, ako prvý zákazník, zakúpila. Už raz som za to bola ich vďačnými očami odmenená a dúfam, že sa budú páčiť aj tým, pre ktorých sú určené. Nejaké som vyrobila aj sama, ale tie moje sa kvalitou nedajú s tými prvými porovnať.

Veľmi sa teším na Piráta. S tým mám veľké plány. Chystám sa dať mu vystaviť pas, dať urobiť zdravotnú prehliadku a zobrať ho so sebou do Kene. Predsa len mám rešpekt pred miestnou faunou a Pirát je perfektný strážca. Zíde sa mi v Mihangu. Pevne verím, že na mňa úplne nezabudol.

Ale na druhej strane, nesiem si so sebou aj veľa strachu.Nielen z Martina. Mám obavu aj z Yannicka. Volal mi a naliehal, aby som, ak len trochu budem môcť, prišla o pár dní skôr. Neviem, ako si to mám vysvetliť. Naši sú v poriadku, overila som si to sama, ale muselo sa niečo vážne stať. Komu, to mi už Yannick radšej nepovedal. Theo mi nedvíhal. Adam by mi nič neprezradil. Kontaktovala som teda Patrika a Olega, ale ani z jedného som nedostala konkrétnejšiu odpoveď len takú, že potrebujú súrne niekoho preliečiť.

Okrem toho si myslím, že za Yannickovým správaním je niečo viac. Domýšľam si, že chce povýšiť naše priateľstvo na niečo viac. Viackrát mi to naznačoval. Nielen v Londýne. Sama neviem, prečo mu nedokážem povedať jasné jednoznačné nie. Asi preto, že ho mámnaozaj úprimne rada a nechcem ho úplne stratiť. Chýbal by mi. Veľmi. Z nejakého dôvodu ho ako dobrého priateľa vo svojom životepotrebujem. Možno preto, že máme spolu veľa spoločného. Obaja musíme bojovať so sebou a svojou temnou stránkou viac ako ostatní.

Návrat do Paríža pre mňa znamená ešte jedno riziko.Seriózne mi tam bude hroziť náhodné, alebo mnou neplánované stretnutie s mojím biologickým otcom. Od našej „dohody“ sme sa nevideli a jeho pokusy o kontakt som poctivo ignorovala. Aj na to bola Afrika dobrá. Držala ma mimo jeho dosahu. Za tých deväť mesiacov sa mi nejakým zázrakom podarilo ako-tak mu odpustiť, ale nemyslím si, že som pripravená na opätovné stretnutie. Prispelo k tomu ažuvedomenie si, že svojím vydieraním a mocou v podstate zachránil Martinovi život, a zároveň ho chráni doteraz. Určite by už bol po tom, ako zabil niekoľkých významných Zatratených v ich sídle, dávno mŕtvy. A nielen on. Možno všetci moji priatelia.

Odpustiť neznamená zabudnúť. Stále sme s otcom na dvoch brehoch jednej rieky, ktorú nikdy viac nechcem prekročiť. No aj tak ma to za ním stále zvláštnym spôsobom ťahá. Preto sa za neho nejaký čas každý večer modlím, aj keď som si istá, že on o to určite nestojí. Jeho smola, nemal mať dcéru s Požehnanou.

Jednoducho, čím som bližšie k domovu, tým mám väčšiu hrču v hrdle a nie som schopná s tým nič urobiť. Asi som fakt mala radšej zostať v Keni. Bolo by to jednoduchšie, zbabelé, ale jednoduchšie. A vôbec by mi to neprekážalo.

2. Drzosť

Minimálne dvadsiaty krát od rána pozerám na displej telefónu a kontrolujem čas. Zbytočne si za to nadávam. Darmo sa snažím tomu odolávať. Vôbec to nepomáha. Dávno som necítil taký vnútornýneokoj. O štvrť hodinu by malo pristáť jej lietadlo na letisku Charlesa de Gaulle, ja tu sedím nad učebnicami a nedokážem sa sústrediť na nekonečne dlhé právnické frázy.

Čím viac s tým bojujem, tým menej chápem, prečo sa takto cítim. Zlostí ma to. Zajtra mám v škole dosť dôležitý test a potrebujem zvládnuť ešte poriadny kus zákonov. Nervózne poklepkávam ceruzkou po stránke učebnice, namiesto poznámok kreslím nič znamenajúce čiary na okraj. Stále sa vraciam k tým istým riadkom bez toho, aby mi ich význam vliezol do hlavy. Dnes ma tematika dedičského práva ničím nezaujala a zajtra na teste pohorím. Je to už skoro isté. Čo je horšie, najbližší voľný termín bude až v druhej polovici januára. Dofrasa!

Prichádzam k oknu mojej spálne a hľadím na oblohu. V tejčasti, ktorú mi jeho poloha sprístupňuje, sú až dve pristávajúce lietadlá. Jedno z nich dokonca prilieta z juhu. Možno je na jeho palube práve ona a pozerá sa na mesto. Pozorne sledujem plynulé znižovanie jeho rýchlosti a výšky, ale vyruší ma zvonenie telefónu.

Podľa melódie viem, že volá Noémie. Sám som ju k jej profilu v mobile pridal. Tá pieseň má pre nás oboch význam. Pri nej sme sa prvýkrát pobozkali. Pri záverečných titulkoch filmu, na ktorý som ju pozval. Obyčajne by som sa jej telefonátu potešil, ale práve v tejto chvíli, sa mi s ňou nechce rozprávať. Mám pocit, ako keby maprichytila pri niečom, čo je zakázané.

Obzriem sa za lietadlom a zanadávam si pre seba: ́Dohája, Oleg, je to tvoja chyba. Nemal si s tým začínať! ́

„Ahoj, zlatko!“ zdvíham a počujem, ako sa na druhej strane smeje moje dievča: „Kontrola. Len som chcela vedieť, ako sa ti darí v učení. Keď zajtra spravíš test, môžeme to spolu osláviť.“

„Ak spravím,“ opravujem ju. „Robím, čo môžem, ale je toho príliš veľa. Navyše ešte potrebujem ísť podvečer do nemocnice, takže rátam s približne dvojhodinovou prestávkou. Aj to som pri dnešných zápchach optimista. Už teraz viem, že nestíham všetko prebrať.“

„Neboj sa. Si šikovný. To dáš. Prídem do nemocnice za tebou, aspoň nachvíľu ťa uvidím. Napíš mi správu, keď vyrazíš.“

Ten nápad sa mi nepáči. To by sa mohla stretnúť s ňou. Som si takmer istý, že tam ešte dnes Alex pobeží. Ale aj tak sa raz budú musieť stretnúť, tak prečo nie práve dnes. Prestávam sa prechádzať po malej spálni a pozerám znova na oblohu. Prvé lietadlo zmizlo zdohľadu, iné odlieta smerom na juhozápad. Kašlem na to. Tak nech sa stretnú. Veď čo je na tom! Alex už určite vie, že mám priateľku a ako ju poznám, je jej to úplne jedno. Povedal by som, že je tonajpravdepodobnejšie. Yannick jej to iste veľmi rád vyzvonil, takže sa nemám čoho obávať. Čím skôr to budem mať za sebou, tým lepšie. Pre všetkých.

„Fajn, príď, rád ťa uvidím. Budem tam po šiestej večer. Vidíme sa,“ uzatváram náš rozhovor v márnej snahe pokračovať v štúdiu.

Začínam mať poriadne obavy z dnešného večera a za všetko môže nepodarený Oleg. Prišiel pred dvomi dňami za mnou s tým, že potrebuje niečo dôležité prebrať. Dodal, že ide o súkromnú záležitosť, takže sa chcel stretnúť bez svedkov. V preklade - bez Noémie, kuktorej sa od začiatku chová veľmi rezervovane. Vyzeral dosť vážne, preto som súhlasil. Aj on si našiel známosť, myslel som si, že to bude niečo o nej, ale nebolo.

Stretli sme sa v bare neďaleko našej kaviarne. Posadil ma oproti sebe, niečo sme si objednali, prehodili zopár viet o počasí ablížiacich sa sviatkoch. Potom spustil nepríjemný výsluch.

„Martin, prepáč, že vyzvedám, ale tento krát je to z čistosebeckého hľadiska. Ako vážne to s Noémie myslíš?“

Začudovane som sa na neho pozrel. Tak on chce hovoriť omojom súkromí a o mojej frajerke? Prečo? Čo je ho do toho?! Zdalo sa mi to zbytočne drzé. Ale taký je Oleg odjakživa. Kvôli tomu, že je odo mňa o niečo starší, nemá žiadne právo na takéto otázky.

Ale keďže ho mám rád a vážim si ho, tak som odpovedal: „Áno, už plánujeme zásnuby. Prsteň som ešte nekúpil, ale rád by som tak urobil do jari. Prečo?“

Moja odpoveď ho nepotešila. Obočie sa mu spojilo a na čele mu nabehli dve pozdĺžne vrásky. Okamžite vyzeral prísnejšie.

„Nevedel som. Ja len, že Alex sa vracia.“

„Viem, vravel si mi. Má prísť tesne pred Vianocami a potom idete spolu do nejakého Posadu. Dobre som si zapamätal to čudné slovo? Len nechápem, ako sa ma jej príchod týka. Moje povolenie odísť do Ruska predsa máš.“

Mal som chuť vstať a odísť. Jednoznačne sa mi nechcelo o nej rozprávať. Zdalo sa mi to úplne zbytočné. Strata môjho drahocenného času.

Oleg sa vystrel a napäto povedal: „Nie, príde už pozajtra. Písal som jej, aby pricestovala skôr kvôli tomu, čo sa stalo Theovi.“

„Aha,“ odvetil som, lebo som nevedel, čo mu mám na topovedať. Mojím zbožným prianím bolo, aby prestal na tú tému rozprávať. Ona so mnou dávno nič nechce mať a mne bolo pravdu povediac bez nej celkom fajn. Nehovorím, že som si z času na čas na ňunespomenul, to by som klamal, ale pracujem na tom a už to tak nebolí. Vlastne vôbec. Čas a v poslednej dobe aj vzdialenosť sú neprekonateľní lekári.

„Pozri, som konečne šťastný. Mám dievča, s ktorým si viem predstaviť budúcnosť. Poviem ti to na rovinu, plánujem sa usadiť. Ale pred časom som dal sľub, ktorý nechcem porušiť. Myslím, že o ňom vieš. Sľúbil som Alex, že ju nikdy viac neopustím, a že jej budemnavždy nablízku. No ona opustila mňa a skomplikovala mi to. Vieš, že som bol za ňou. Alex je v Keni spokojná, viackrát povedala, že tam chce ostať žiť. Práve v tom je problém. To by znamenalo sťahovanie aj pre mňa. Ani mojej drahej sa to nepozdáva. Prosím, nepozeraj sa na mňa tak znudene. Okrem iného by to znamenalo, že by tím prišiel o liečiteľa. Došlo ti to vôbec?“

„Samozrejme. Čo teda odo mňa chceš? Mám jej v tom nejako zabrániť? Asi ťa sklamem, ale naozaj si myslím, že som posledný na svete, koho poslúchne.“

Oleg súhlasne pokýval hlavou, ale pritom pokračoval: „Asi máš pravdu. Aj keď... Len si kladiem otázku, či ešte niečo úplnou náhodou k Alex necítiš, a či by si o ňu nechcel posledný krát zabojovať. Ak by sa mi nejakým zázrakom podarilo dať vás dvoch znova dokopy, zabil by som tri muchy jednou ranou, pomohol by som vám, sebe a tím by zostal kompletný.“

Pohľad do jeho očí mi okamžite prezradil, že všetko, čopovedal, myslí absolútne vážne. Aj vydieranie. Všetko, dokonca aj to, že ona tam chce zostať žiť. Nikdy mi ani len nenapadlo, že by sa nevrátila. Vždy som si myslel, že úlet s misiou je dočasný. Nevedel som sa zmôcť na slovo. Oleg mi svojím rýpaním sa v mojom súkromí a nečakanou informáciou zdvihol tlak poriadne vysoko.

́Pokoj. Možno to nemyslí zle. Možno má pocit, že mi dokonca pomáha! Poznám ho, nemyslí to zle. Je to predsa Oleg! ́

Postavil som sa na odchod a precedil pomedzi zuby: „Nie som masochista, dala mi x-krát najavo, že nemieni mať so mnou ničspoločné, že ma nechce ani vidieť. Daj mi pokoj, Oleg, radšej si rieš svoj osobný život a presvedč svoju Emmu na sťahovanie! Videl by som to podstatne realistickejšie. Skôr zoženiem nového liečiteľa, ako nájdem spoločnú reč s tvojou neterou. Nebudeš prvý ani posledný, kto od nás dobrovoľne odíde!“

On sa tiež postavil a so zvláštnym úškrnkom povedal: „Presne to robím. Riešim svoju budúcnosť. Inak potešila ma tvoja prehnaná reakcia, možno nie je všetko stratené. Ak by si si to rozmyslel, mám plán. Ozvi sa. Poviem ti len toľko, že sa mi zdá, že za vaším rozchodom a jej útekom bude niekto alebo niečo, inak mi to celé nedáva zmysel. Keď som bol v Afrike, raz sa preriekla o obetovaní sa. Myslel som si, že hovorí o svojom poslaní tam, ale mám pocit, že v tom bude niečo viac. Niečo pre ňu veľmi bolestivé. Ak k nej ešte stále niečo cítiš, tak je najvyšší čas jej to dať neprehliadnuteľne najavo, Martin. Kým nebude príliš neskoro.“

„Ty si sa načisto zbláznil, Oleg! Zabudni! Ja sa už viac pred ňou ponižovať nebudem! Mám predsa nejakú hrdosť! Dnes som už niekde úplne inde a Alex je pre mňa vzduch. Navyše mám Noémie, možno si na to zabudol. A ak ťa môžem poprosiť, tak ma už nikdy, počuješ nikdy viac s tým neotravuj! Viem, že si jej rodina a že jej chceš dobre, ale čo bolo, bolo! Ona je dospelá a ja tiež. Rozhodujeme sa sami za seba. Pekný večer!“

Posledné vety som už tak kričal, že sa ľudia v podniku začali obzerať. Tak som radšej rýchlo stíchol a chcel odísť preč.

No Oleg mal posledné slovo: „Ale vzduch nutne potrebuješ pre život!“

Mykol som plecom a aj tak odišiel. Veľmi dávno ma niekto takto nevytočil. Ešte v ten večer, keď som už takmer vypustil nepríjemný rozhovor z hlavy, prišla od Olega SMS: „PRILET 18. DECEMBER 15 35, LETISKO CDG.“

Keby nebol náš liečiteľ, tak by som ho v tej chvíli, ja neviem čo. A mohol som sa znova začať upokojovať. Načo mi to vôbec písal? Aby som ju išiel privítať? Blázon! Som takmer zasnúbený muž a Alex pre mňa nič neznamená. Je to len obyčajná bývalá, ktorá mi dala kopačky, a na ktorú aj z toho dôvodu nerád spomínam.

Prišiel som na to! Moja dnešná nervozita spočíva práve v tom. Jednoducho nemám chuť stretnúť rovno dvoch ľudí z našej partie. Olega, kvôli jeho nezmyselnému nápadu a jeho neter. Každého z iného dôvodu. Ešte hodinu som úplne zbytočne pozeral do kníh a internetu, nakoniec som radšej sadol do auta a pobral sa smerom k nemocnici. Možno, čím skôr budem mať za tým stretnutím, tým skôr sa budem vedieť sústrediť na učebnice. Odďaľovať nevyhnutné je poriadnahlúosť.

3. Prílet

Odkedy mi Alex povedala do telefónu: „Jasné, Yannick, prídem čo najskôr, spoľahni sa,“ nemohol som sa jej dočkať. Oleg mapresvedčil, aby som jej zavolal ja. Bál sa, že sa neudrží a povie, čo sa stalo.Dvakrát ma na to presviedčať nemusel. Maximálne mi to hralo do kariet. Keď súhlasila, starostlivo som sa na jej príchod pripravoval, vymýšľal program, nakúpil si nové oblečenie, len aby som sa jej zapáčil.Pôvodne mala pricestovať až tesne pred sviatkami, ale to, že bude nakoniec v Paríži o pár dní dlhšie, bolo pre mňa dobré znamenie. Aspoň budem mať viac času o ňu zabojovať. Buď teraz, alebo nikdy! Tri roky jupoznám a celý ten čas som nebol schopný myslieť na iné dievča. To nie je len tak, to predsa musí niečo znamenať!

Od nášho prvého stretnutia v kaviarni som bol do nejzamilovaný, aj keď vtedy som si to hneď neuvedomil. Už vtedy ma dostala. Pamätám si na to, ako by sa to stalo len včera. V sklenených dverách sa zjavila pôvabná silueta mladučkého dievčaťa. Vyzerala maximálne na pätnásť. Opatrne vošla dovnútra, vyľakane sa obzerala, až kýmnezbadala Natáliu, a potom zamierila rovno k nej. Myslím, že ma vtedy Alex úplne prehliadla. Ako som sa neskôr od mojej bývalej šéfkydozvedel, bola to už jej druhá návšteva telocvične. V deň, keď sme sa stretli, už absolvovala prvý tréning mentálnych schopností. Tak ako všetkých, aj mňa prekvapilo, že Martin oslovil do tímu dievča. Navyše veľmi pekné, stavbou tela pripomínajúce skôr útlu tanečnicu akobojovníčku. Nechápal som to.

Po tréningu vyzerala vyčerpane, minutú energiu získavala z olovrantu, ktorý dostala od Natálie. Nevedel som od nej odtrhnúť oči. S obrovskou chuťou jedla čokoládový croissant, pila kakao azvedavo sa obzerala. Až vtedy si ma všimla. Páčil sa mi jej skromný,nenáadný zjav, ale aj tak mi bolo jasné, že som nikdy nevidelzaujímavejšiu babu. Keď podišla k baru a pýtala si účet, počul som po prvýkrát aj jej hlas a ten ma dostal úplne. Ruky s táckou, ktorú mi Natália kázala zaniesť k nejakému stolu, sa mi roztriasli a poháre zazvonili. Okamžite som sa spamätal. Nechcel som pred ňou vyzerať ako totálne nemehlo.

Nasledovali hodiny v telocvični strávené spoločnýmitréningami. Každým jedným som bol do nej zaľúbený o niečo viac a nevedel sa dočkať ďalšieho. Potom, ako som jej zachránil život v horskej chate, zdalo sa mi, že som zachránil aj svoj vlastný. S Alex všetko získalo nový zmysel. Moje dni s ňou boli krajšie, svet farebnejší, temné myšlienky sa strácali. S ňou som získal niečo, čo mi dovtedy chýbalo. Niečo, ako nádej na ešte lepšiu budúcnosť.

Ale urobil som chybu, váhal som príliš dlho. Strach, že maodmietne, mi nedovolil prejaviť sa. Za žiadnu cenu som to nechcelpokaziť, až tak mi na nej záležalo. Moja neistota spôsobila, že po pár týždňoch skončila s Martinom. Ich vzťah bol však vopred odpísaný na zánik. Nehodia sa k sebe, pretože sú príliš odlišní. Dve veľmi silné osobnosti, ktoré spolu celý čas bojovali. Jemu viac záležalo na skupine a na poslaní ako na nej. Zákonite to muselo skončiť. Alex trpela jeho nezáujmom, často bola sama a vtedy sa utiekala ku mne a Theovi. Jednoducho sa s Martinom nehodili a nakoniec si to sami priznali. Viem. Londýn som „pohnojil“. Vyštartoval som na ňu príliš skoro,vtedy ho ešte nebola pripravená opustiť.

Neviem, čo sa stalo vtedy v nemocnici, ale výsledok bol, že sa s Martinom už nebavila, prestala navštevovať tréningy, v podstate len zriedkavo chodila do kaviarne. Do telocvične viac nevkročila. Uzavrela sa do seba a nikoho si nechcela pripustiť bližšie k telu. Bola zvláštne náladová. Niekedy sršala vtipom a energiou, inokedy z nej človeknevedel vydolovať slovko. Avšak pravidelne sa zaujímala o dianie vskuine. Nebolo o čom referovať. O všetkom už vedela od Patrika aOlega, u mňa si len informácie, že sa naozaj nič zvláštneho nedeje, len potvrdzovala.

Nastalo príjemné, pokojné obdobie, ktoré všetkýmvyhovovalo. Niektorí z nás vrátane Alex sa vrhli na štúdium, mňa pohltila práca, ktorú som si našiel mimo kaviarne. Stal som sa kondičným trénerom a robím prácu, ktorá je mojím koníčkom a darí sa mi v nej. Som úplne sebestačný a mám aj nejaké peniaze navyše.

Po nejakom čase mi Londýn odpustila, priateľstvo medzi nami sa znova obnovilo a s ním aj moja nádej. A vtedy prišla s nápadom odísť do Afriky. Darmo som ju odhováral. Alex je od prírodytvrdohlavá, vie sa rýchlo rozhodnúť a neustúpi ani o krok, kým nemusí. Je ako šachistka, ktorá si bráni zubami-nechtami svoju pozíciu. Nechal som ju teda ísť a čakal, že z toho vytriezvie. Stalo sa. Podľa posledných emailov a chatov je mi jasné, že realita nenaplnila všetky jej očakávania. Aspoň to som si ja vydedukoval medzi riadkami. Práve to bol dôvod, prečo som sa jej pri čakaní v letiskovej hale nevedel dočkať. Moja nádej bola sebavedomejšia ako hocikedy v minulosti.

XXX

Alex meškala, ale nakoniec sa ukázala. Vyšla ako jedna zposledných cestujúcich z letiskových dverí, pričom pomáhala nejakej staršej dáme s obrovským kufrom, ktorá pri nej krivkala s podstatne menším príručným. Odľahlo mi. Fakt som si už začínal myslieť, ženeriletela. Z diaľky ma uvidela a usmiala sa. Najskôr odprevadila pani k rodine, potom pribehla ku mne, pobozkala ma na líce a povedala: „Čau, idem zamrznúť. Kde je tá vetrovka?“

Zložil som si z pleca športovú tašku, ktorá je teraz mojoudenno-dennou spoločníčkou a vytiahol odtiaľ nielen vetrovku, ale ajčiapku.

„Tvoja mama bola milá. Dokonca ti zabalila termosku s čajom, aby si neprechladla. Zastavil som sa tam dnes ráno pred prácou. Veľmi sa na teba teší a je jej ľúto, že nemohla s otcom prísť. Vraj ti to večer vynahradia.“

Kým sa Alex obliekala, pri slovách o mame sa na mňa šťastne pozrela. Myslím, že bola rada, že je konečne na zemi a nikamnecestuje. A takisto sa tešila na rodinu. Mala dobrú náladu a mňa mrzelo, že jej ju čoskoro pokazím.

„Ďakujem, Yannick, znova si mi zachránil život. Neviem, čo by som bez teba robila. A čo nového? Môžeš mi konečne prezradiť, prečo som mala prísť o niekoľko dní skôr? Deje sa niečo? Oleg mi naznačil, že treba niekoho liečiť. Musí to byť niekto dôležitý, keď si sa o tom nechcel so mnou do telefónu rozprávať. Vysyp to, prosím ťa. O koho ide?“

́Takže sa to ku nej nedonieslo. ́

Zvážnel som. Pekné, nechali ma v tom. Ani Oleg nenašielodvahu oznámiť jej to? Chápal som, že zlé správy sa píšu ťažko, ale aj tak sa zachovali ako zbabelci.

Zhlboka som sa nadýchol a v prvom rade ju išiel upokojiť:„Neboj sa, Alex. Ako som ti do telefónu hovoril, vaši sú v poriadku, takisto aj Patrik a jeho rodina. Mali sme tu však jedno vážnejšie zranenie. Poď, cestou na parkovisko ti to porozprávam.“

Zobral som jej batožinu a už mimo letiskovej haly som začal vysvetľovať.

„Ide o Thea. Stala sa taká vec. Keď sa pred šiestimi dňamivracal z tréningu mladých z oratka, prepadli ho. Stalo sa to krátko po desiatej večer. V tom čase tadiaľ veľa ľudí nechodí. Nebol to náhodný útok. Pripravili sa naň odstavením pouličného osvetlenia, aby tmou odradili náhodných chodcov. Poznáš Thea, jeho to neodradilo. Preadli ho, okradli a navyše mu odťali ruku. Našli ho ležať na zemi, bez pravej ruky, krv striekala všade, vetrovku a sveter mal roztrhnuté na hrudi. Niekto mu nožom vyryl čudný znak.

Napriek tomu mal Theo šťastie v nešťastí. Z neďalekého domu vyšiel človek, ktorý ho krátko po čine objavil, mal odvahu poskytnúť mu prvú pomoc, zaviazal mu kýpeť a zavolal záchranku.“

Niekde v tom momente sme nasadali do auta. Musel somprerušiť monológ, uložiť batožinu do kufra, vyparkovať. Alex záhadnemlčala, vôbec som ju nespoznával. Mračila sa, potichu si nalievala zteplého čaju, ktorý počúvajúc moje ďalšie rozprávanie, pila po dúškoch.

„Ako som povedal, Theo mal namále. Nebol by to on, keby pri ňom znova verne nestál jeho anjel strážny. Oleg sa zdržal vnemocnici kvôli pacientovi. Práve prechádzal okolo príjmu, keď zbadal Thea na nosidlách. Podarilo sa mu urobiť všetko, aby ho udržal pri živote, ale ruku od lakťa dole nebolo možné zachrániť. Nenašli ju na mieste útoku. Útočníci si ju zobrali zo sebou. Pre istotu. Nechceli, aby bola prišitá.

Keď som ti volal, aby si prišla skôr, ako si plánovala, tak Theov život stále visel na vlásku. Sám Oleg bol dosť skeptický. Aj keď u neho človek nikdy nevie. Všetko vidí pesimistickejšie, ako naozaj je. Pokiaľ viem, výrazne pomohla aj klasická medicína. Lekári nechali Thea štyri dni v umelom spánku, až včera ho začali pomaly preberať. Dnes by mal byť úplne hore. Vraj na to reaguje vynikajúco a normálnekomunikuje.“

Alex sledovala zdanlivo ruch mesta, na rovných úsekoch poíjala čaj, ktorý si nalievala na križovatkách pri červenej a mimo nich si nechala ohrievať dlane vrchnákom z termosky. Celý čas ma však pozorne počúvala. Vyzerala unavene, ale krásne. Nepamätám si, že by niekedy mala takú tmavú pokožku. Jej odtieň hral dobronzova. Vlasy mala vyblednuté od slnka omnoho viac ako iné letá. Nechty na rukách mala krásne svetlé, nezvyčajne dlhé, kontrastovali s opálenou pokožkou a zlatým prsteňom s bielym očkom. Nikdy mi nepovedala, ako k nemu prišla, ale aj tak sa mi vždy páčil. Vyzeral taký nadčasový. Hodil sa k nej.

Tú únavu som tiež chápal. V Keni pracuje sedem dní v týždni, niekedy aj štrnásť hodín denne. Len v nedeľu poobede by mohla mať pár hodín pre seba, no ona ich využíva na vyhľadávanie detí na uliciach a ich zapojenie do rôznych aktivít. Okrem toho ju určitevyčerpala cesta. Nebolo pre ňu úplne jednoduché sa sem dostať. Celú noc sa poriadne nevyspala. Bola by prišla aj skôr, ale nevedela zohnať priame lietadlo z Nairobi do Paríža. S blížiacimi sa sviatkami už boli všetky priame lety dávno vypredané. Preto musela preletieť krížom-krážom pol Afriky, až sa dostala do Egypta a odtiaľ konečne k nám.

„Bŕ, je tu nechutná zima, mohol by si, prosím ťa, prikúriť?“

„Samozrejme, prepáč, neuvedomil som si.“ Nastavil som okamžite vyššiu teplotu v aute nadávajúc si, že mi to mohlo napadnúť skôr. Ja si odjakživa nepotrpím na teplo.

Potom nahodila prosebný tón: „Yannick, viem, že si ma chcel odviezť domov, ale asi by som za týchto okolností radšej išla rovno do nemocnice za Theom. Ak by ti to nerobilo veľký problém, zobral by si ma tam, prosím? Viem, že musíš ísť do práce, ale to nevadí, ja sa už odtiaľ domov dostanem. Ešte si pamätám, ktorými spojmi mám odtiaľ ísť.“

„Jasné. Predpokladal som to a preložil som stretnutia s dvomi klientmi, ale potom naozaj ešte budem musieť ísť pracovať,“odpovedal som bez zaváhania, že aspoň táto jej požiadavka ma neprekvapila.

„Si zlatý, veľmi si to vážim. Inak pekné auto. Čie je?“ opýtala sa Alex, pričom rukou pohladila palubnú dosku pred sebou.

Neubránil som sa hrdému úsmevu: „Moje. Ako osobný tréner sa za klientmi dosť nacestujem. Mal som už toho plné zuby, tak som si ho kúpil. Nie je veľké, ale moje. Som rád, že sa ti páči.“

Moje slová vyčarili na jej tvári náznak úsmevu. „Prosím ťa, je to jedno z najlepších áut, v akom som za posledné mesiace sedela. Neveril by si, čo všetko dokáže v Afrike voziť ľudí. Aj keď na niektorých tamojších cestách by aj toto bolo po pár rokoch v podobnom stave,“ poznamenala Alex bez štipky irónie.

Zamyslene si odhrnula vlasy za uši a vrátila sa k pôvodnej téme: „Počuj, zaujímalo by ma, ako je na tom polícia s vyšetrovaním. Zistili niečo? Je to ojedinelý prípad?

Pokýval som záporne hlavou: „Nezistili. Tvrdia, že útočníci boli traja. Podľa mňa ich bolo viac. S tromi by si Theo poradil. Keďženezanechali za sebou veľa stôp a neozvali sa ani žiadni očití svedkovia, neverím, že vinníkov vypátrajú. Na nič podobné za posledné roky si nespomínajú.“

Alex bola chvíľu úplne ticho, pozerala sa po uliciach mesta, do ktorého sa vrátila a nad niečím uvažovala. Nechal som ju, nech sa s nepríjemnými informáciami vysporiada. Potom poznamenala:„Musím vidieť ten znak, čo mu vyrezali. Možno je to niečo ako podpis. Hádam nás k nemu pustia.“

„Zavoláme Olegovi, mal by byť s ním. Ak nie, vybaví nám to. Alebo aspoň tebe. Neboj, určite sa to podarí.“ Dotkol som sa jejvet

rovky v mieste, kde bolo jej rameno. Mal som obrovskú radosť, že je

konečne so mnou. Ak by bolo treba, vybavil by som pre ňu všetko na

svete.

Alex sa vôbec neodtiahla. Možno si to ani neuvedomila,preto

že sa stále tvárila zamyslene. Robila si starosti, ale ja som iba prežíval

eufóriu, že je napriek okolnostiam konečne znova pri mne.Neskutoč

ne mi chýbala.

4. Stretnutie

Ako ma ráno Oleg informoval, dnes bol Theo premiestnený do klasickej izby na internom oddelení. Teploty mu klesli, je pri plnom vedomí a jeho zdravotný stav sa veľmi pekne upravuje. Konečne sme mohli ísť za ním viacerí, a preto som si stretnutie s ním nechcel nechať ujsť ani ja. Od toho útoku až doteraz ma k nemu nepustili. Boli sme radi, že lekári dovolili aspoň Olegovu prítomnosť a tá bola v Theovej situácii podstatne dôležitejšia ako moja.

Viem, môj prvý pohľad mal smerovať k pacientovi, alepodvedome som hľadal v izbe niekoho iného. A ten tam bol. Vlastne bola tam. Strapatá ešte z lietadla, nenamaľovaná, krásne opálená v tvári a zakuklená do svojej vetrovky, ktorú má, odkedy ju poznám. Sedela schúlená v kresle, podľa aury bolo zrejmé, že už odovzdala Theoviveľkú časť svojej energie. Kde sú tie časy, keď odpadávala pri liečbe ako hruška a ja som ju pritom, alebo zväčša potom, zachraňoval. Vnenávratne. Rozloženie svojich síl sa už dávno naučila kontrolovať.

Hneď ako som otvoril dvere, naše pohľady sa na stotinu sekundy stretli. Dobre vedela, kto tie dvere otvára, ale zvedavosť jej nedala, a predsa sa na mňa pozrela. Vzápätí si siahla do vlasov, aby si ich upravila. Potom urobila smiešny pohyb rukou, ako keď niekto nad niečím len tak mávne, lebo vie, že to, do čoho sa chce pustiť, je úplne zbytočné a prerušila so mnou očný kontakt. Prechádzal som cez miestnosť k Theovi, aby som ho pozdravil aspoň stiskom ruky. Ďalej som sa na ňu nepozeral. Ani som nechcel a ani sa mi nedalo, akoby mi to ona sama nedovolila.

Kým bola preč, viackrát som uvažoval, či náhodou na mňaneskúšala triky s ovládaním mysle. Požičal som si nejaké knihy od Paula a seriózne študoval informácie o Zatratených. Popravde, nikdy maviacej nezaujímali. Až po prečítaní jednej z nich sa zvýšilo mojepodozrenie, že Alex schopnosť ovládať ľudí naozaj má, a že ju využívala okrem iného na to, aby ma držala od seba. Bolo to nepríjemné zistenie, že mi liezla do hlavy a ovplyvňovala ma. Našťastie som sa v literatúre na inom mieste dozvedel, že niektorí z nás Požehnaných sú voči tomu imúnni, alebo po špeciálnom tréningu dokážu niečo také aspoň odraziť.

Dovtedy som otravoval Paula, kým mi nevybavil stretnutie s jedným mužom, obráteným Zatrateným. Cestovali sme za ním do Bretónska a strávili tam tri zaujímavé dni, v závere ktorých sa mipodarilo ignorovať väčšinu z požiadaviek a myšlienok, ktorými mabombardoval môj školiteľ. Preto som sa hneď pri prvej príležitostirozhodol nadobudnuté poznatky vyskúšať v praxi a overiť si na Alex moju teóriu.

Spomenul som si jeho rady a pozrel som sa na ňu. Tvárila sa, že ma nevníma, ale nebola to pravda. Dalo sa to poznať podľazvláštneho tlaku, či nutkania pozerať sa na Thea, ale zabojoval som proti tomu a dokonca som sa jej prihovoril: „Vitaj doma, aká bola cesta?“

Pocit, že mám do nej odvrátiť pohľad, pozornosť a že mám mlčať, ešte zosilnel. Žila na krku jej tikala rýchlejšie, ako by mala vpokojnom stave. Prsty zatínala do svojej vetrovky, ale aj tak môj odpor neprekonala.

Radoval som sa v duchu: ́Áno, Alex. Chceš sa mi dostať do hlavy, viem to a viem tomu odolať! Smola, už nebudeš schopná so mnou manipulovať! ́

Potešilo ma, že sa moja námaha vyplatila. Nepotešilo, že som sa nemýlil. Zrazu som mal voči nej navrch a lomcovala mnouzvedavosť, ako sa s tým opálená kráska vysporiada. Tak som si do nej ešte mentálne rypol: „Fajn, Alex, ak nechceš, aby som sa s tebou rozprával a pozeral na teba, rešpektujem to. Ale radšej by si mi to mohlapovedať rovno do očí, ako takto.“

Prekvapene sa na mňa pozrela. Jej dlhé mihalnice sa triaslirozrušením. Nečakala takýto aktívny odpor. Oči mala prižmúrené a nad nosom malú kolmú vrásku. Trocha sa zahanbila. Vedela, že jeodhalená a odzbrojená. Viditeľne ju to mrzelo.

„Ahoj. Cesta bola dlhá a nudná, ale to si asi nechcel počuť,“ povedala mi posmešným tónom, ktorý mi pripomenul hádky z prvých mesiacov našej známosti. Videl som, že sa Yannick dobre pobavil na jej odpovedi. Ja nie. Utvrdila ma v tom, že sa absolútne nič nezmenilo. Stále bola voči mne negatíve naladená a Oleg sa musí mýliť, keď chce zachraňovať neexistujúce.

Vykašlal som sa na ňu a prihovoril sa radšej Theovi: „A ty vitaj medzi živými! Trochu sme sa o teba báli. Tak ako, braček, sestričky sú k tebe milé?“

Ten sa na mňa usmial slabým odvarom svojho sebavedomého úsmevu a odpovedal mi: „Že váhaš! Dve z JIS-ky mi dali telefónne čísla. Na týchto tu ešte musím popracovať.“ Pričom na mňa žmurkol.

Táto odpoveď rozosmiala všetkých v miestnosti vrátane Alex. Pohrebná nálada bola okamžite preč. Nikto z nás nevedelpredpokladať, ako svoj handicap zvládne. Všetkým odľahlo.

„Asi sa zaradím medzi tvoje ctiteľky do radu, lebo teraz súrne potrebujem vidieť tvoju mužnú hruď. Môžem? Počula som, že tam máš odkaz a dosť ma zaujíma od koho,“ nadviazala na tému Alex.

Theo sa uškrnul a zahlásil: „Vedel som, že neodoláš a raz ma o niečo podobné požiadaš. Bola to len otázka času.“

Alex sklopila viečka, jej opálené líca dostali červenší odtieň, ale aj tak sa postavila, opatrne nazrela pod široké nemocničné tričko pacienta. Úsmev jej zamrzol. Ústa vykrivila nabok a zároveňprižmúrila oči. Oleg mi ho opisoval, aj nakreslil. Spolu sme znak hľadali na internete, ale nič podozrivé sme nenašli. Nič, čo by sa týkalokonkrétneho významu, alebo skupiny ľudí. Vyzeral ako znak nekonečna, ale v strede v najužšej časti predelený priečnou krátkou čiarou. Stojace nekonečno rozdelené na dve a vložené do trojuholníka.

Zajtra, po skúške, ak mi vyjde čas, zašiel by som za Paulom opýtať sa ho naň. Aj keď by som si možno mohol nechať deň, dva a ešte raz poriadne preskúmať internet. Adamovi to tiež nedá spávať, ale ani on sa k ničomu nedopracoval. Znak, a teda aj útočník, zostáva pre nás záhadou.

Mal som chuť opýtať sa Alex, či jej to niečo hovorí, alepredbehol ma Oleg.

„Vieš, čo to znamená? Polícia si myslí, že je to podpis nejakého vznikajúceho gangu. Nič podobné v Paríži ešte nevideli.“

Alex nesúhlasne pokrútila hlavou. Dotkla sa jemne obväzu na kýpti pravej ruky.

„Fakt neviem, ale zdá sa mi, že som to už niekde videla, možno v nejakom múzeu zakomponované do väčšieho celku. Mne to príde také historické, ani neviem prečo. Budem musieť popremýšľať. Preáč, Theo, mala som byť pri tebe,“ povedala ospravedlňujúcim tónom. Možno sa mi to len zazdalo, ale hlas sa jej uprostred poslednej vety zachvel.

„Alex, vieš, že nemôžeš byť všade, však? Bola si tam, kde si mala byť a pomáhala tomu, ku komu si bola poslaná. Nemôžeš zachraňovať všetkých.“

Ona sa na neho len trpko usmiala: „To mi nemusíš hovoriť, viem to už dávno.“

Keď si sadala do kresla, všimol som si, ako krehko pôsobila. Zraniteľnejšie ako kedykoľvek doteraz. A smutne. Skoro až tragicky.

Yannick si k nej čupol a potichu, takmer až nežne, jej povedal: „Ak chceš, pôjdeme. Potrebuješ si oddýchnuť.“

Neviem, čo ma na tom viac nahnevalo. Či príliš starostlivý tón, akým to povedal, alebo ako sa prstami jemne dotkol jej ruky, alebo to, že ona tú svoju ruku vôbec neodtiahla. Navyše sa na neho milo pozrela, akoby jej to bolo dokonca príjemné. V tom momente som z vlastnej vôle odvrátil pohľad. Nemohol som sa na tú dojemnúscénku ďalej pozerať.

Z trápnej situácie ma zachránila Noémie. Vstúpila nenápadne do izby, pobozkala ma ako vždy pri privítaní na líce a pozdravila všetkých. Je to zlaté dievča. Okrem Olega ju majú v tíme všetci radi, Thea nevynímajúc. Ona medzi nás aktívne nepatrí, ale pozná veľkú časť pravdy. Tak veľmi sme si už blízki. Tak vážne to s ňou myslím, a aj napriek tomu ma neopustila.

Noémie zahájila sériu otázok na Thea a ten ochotneodpovedal. Počas ich rozhovoru stála pri mne a držala ma za ruku, ktorá sa mi nepríjemne potila. Trpel som Alexin prenikavý pohľad. Aby s tým prestala, musel som zareagovať jednoznačnejšie. Objal som Noémie za pás a pritiahol si ju bližšie. Chcel som Alex ukázať, že už sa mojejdotieravosti nemusí báť. Má, čo chcela. Žijem si svoj život bez nej. V tej trápnej chvíli som bol naozaj rád, že Noémie prišla a bola mi oporou. Svojím správaním, postojom tela, som svojej bývalej vysielal jasnýsignál: ́Vidíš, Alex. Idem ďalej. Aj bez teba. A je mi fajn. ́

„Yannick, ideme. Po tej ceste meliem z posledného.“ Počul som sprava Alexin hlas. Keď bola pri nás, zastala pred Noémie, odhodlane jej podala ruku a opýtala sa.

„Ahoj, ja som Alex, kedysi som k nim patrila. A ty?“

Vedel som, že tu ani tak nešlo o zoznámenie sa, chcela„preskenovať“ energiu mojej priateľky. Keď zistila, že je naša a že je veľmi dobrá, tak sa jej na dovtedy neutrálnej tvári objavil sklamaný výraz. Alex nikdy nebola dobrá herečka a Afrika to nezmenila.

„Noémie. Som Martinova priateľka, počula som o tebe samé zaujímavé veci, “povedalo vysoké hnedovlasé dievča, stojace vedľa mňa.

„Stále patríš medzi nás,“ opravil svoju neter poriadne nahlas Oleg. Alex sa za ním obzrela a nazlostene povedala: „Áno?! Keby som patrila, tak by ste ma o určitých veciach informovali.“

Sarkastický podtón sa nedal prehliadnuť. Alex si vtedyuvedomila, ako to vyznelo a rýchlo dodala: „Myslela som Theovonapadnutie.“

Neviem, či sa našiel v miestnosti niekto okrem Noémie, kto jej vysvetleniu uveril. Jej dodatok odhalil viac ako chcela. Všetkým, dokonca aj mne bolo jasné, že ona sa v tej chvíli o mne a Noémiedozvedela. V duchu som im vynadal za to, že to neurobili. Nemala sa to takto dozvedieť. Možno Oleg naozaj tajne dúfal, že sa ešte dámedokopy, ale prečo jej to nepovedal Yannick? Možno ju nechcel raniť,alebo práve naopak chcel, aby to sama takto zistila. S nimi dvoma bola v pravidelnom kontakte. Ale prečo jej to nepovedal niekto iný? Za päť mesiacov, čo s Noémie chodím, určite mali na to dosť príležitostí.

Prišlo mi jej ľúto. Mal som jej to dať vedieť aspoň ja, aleprestali sme spolu komunikovať úplne, keď mi odpisovala na moje maily

s trojtýždňovým oneskorením a aj to v podstate len jednou, dvomi

vetami. Vtedy prehovorila moja samoľúbosť a vykašlal som sa na to.

Nechcel som, aby to vyzeralo, že od nej potrebujem povolenie. Som

slobodný človek a netrápili ma nejaké prehnané výčitky svedomia.

„Ahoj Theo, zajtra zas prídem. Čaute všetci!“ boli Alexinepo

sledné slová pred tým, ako narýchlo zmizla vo dverách spolu sYannic

kom. Vo mne zostala zvláštna prázdnota. Sám som bol zo seba asvoj

ho správania znechutený. Vôbec mi nepomohlo, ani keď som si k sebe

privinul terajšie dievča a škaredo pozrel na Olega. Zaslúžil si to za toho

nepríjemného chrobáka, ktorého mi nemilosrdne nasadil do hlavy.

Fakt by si za to zaslúžil dostať. Celý tento trapas bola jeho chyba.

5. Doma

Yannick ma priviezol z nemocnice poriadne vyčerpanú aodišiel pracovať. Po prekročení prahu našich dverí ma ako prvý privítal Pirát poriadnou mokrou dávkou lásky, akú len rozradostený pes môže dať. Vyoblizoval ma, kde sa mu len dalo. Naši sa dostali na rad až po ňom.

Už som skoro zabudla, aké je to mať nablízku rodinu, ktorá ma podporuje. Všetci sa zo mňa tešili. Kristínka pre mňa upiekla koláč, teraz už osemročný Sebastián jej pritom pomáhal. Peter mi prenechal upratanú izbu, ktorá po mojom odchode zmenila výzdobu stien a nocľažníka. Ella bola niekde v koši, namiesto nej tam visela pre mňa neznáma chalanská kapela. Nemala som mu to za zlé, každý chce mať svoje súkromie a on ho pri Sebastiánovi nikdy nemal.

Neustálymi narážkami na moju vychudnutú postavu ma celý večer mama nútila jesť. Ťažkú hlavu som si z toho nerobila. Niečo málo som zhodila, to je pravda, ale až taká tragédia to nie je. Síl na to, čo potrebujem, mám stále dosť. Môj žalúdok nie zvyknutý na veľké porcie, takže som sa snažila mame vysvetliť, že naozaj nevládzem.Dokonca ani moje najobľúbenejšie jedlo na svete–kačka na víne, ktoré kvôli mne uvarila, ma nedokázalo presvedčiť na dvojitú porciu.

Otca zaujímali projekty, ľudia, s ktorými spolupracujem. Bol zvedavý na všetko. Vytiahla som mobil, pripojili sme ho k počítaču a urobila som im malú prezentáciu o nemocnici, aj kurzoch, v ktorých pôsobím. Videli to najpodstatnejšie z neuveriteľného sveta, kde ľudia dokážu byť šťastní, už len kvôli tomu, že ráno vyšlo slnko. A ono tam na rozdiel od Európy zvykne vychádzať skoro každý deň. Obraznepovedané. Samozrejme, občas tam mávajú zamračené počasie. Mám sa čo učiť od ich prístupu k svetu a k sebe navzájom.

Moje rozprávanie zaujalo dokonca aj malého Sebastiána. Pýtal sa ma na všeličo možné, hlavne na to, ako tam žijú malé deti. Dosť ho mrzelo, že mnohé z nich sú na ulici, pretože nemajú rodičov, alebo sa o nich nestarajú. Povedal, že keď bude veľký, aj on pôjde niekam pomáhať. Len si nebol istý, či Afrika je pre neho najvhodnejšia. Nemá rád horúčavy. Jeho láka skôr sever, má fázu Vikingov, ktorá nasleduje po období Rimanov.

Všetci boli perfektní. Strávila som celé mesiace mimo domova, a ani som nepocítila, že by sa niečo medzi nami zmenilo. Sú presne takí, akých som ich opustila. Moji. Neopakovateľní. Áno, je to pravda, človek ocení rodinu až vtedy, keď ju opustí, alebo nadobro stratí. Skôr nie. Je to v našej podstate. Čo máme, to si zásadne nevážime aberieme to automaticky. Teraz sa mi dokonca aj všetky ich chyby anedostatky zdajú milé.

Dobre mi s nimi bolo. Celé moje detstvo, aj mladosť, aj včera večer. Chcela by som byť zase malé dievčatko, chodiť do školy aspoliehať sa na rodičov, na ich rozhodnutia a príkazy. Naučila som sa však žiť sama a snažím sa znášať dôsledky mojich vlastných rozhodnutí, ktoré ako sa spätne zdá, neboli vždy najrozumnejšie. Ale o tom jedospelosť. Je krutá vo svojich lekciách. Teraz už nikto nado mnounestojí, čo by mi poriadne vynadal a vymyslel mi trest. Musím to robiť za neho. Ale to by som si najskôr omyl musela sama pripustiť.

Keď sa za mnou konečne zavreli dvere bývalej mojej a teraz Petrovej izby, padla som polomŕtva do postele. Prišlo náhleuvoľnenie, všetko za ten deň, mesiace na mňa padlo a moje oči nedokázali poraziť úzkosť. Rozplakala som sa do vankúša. Potichu a z hĺbky duše. Nevedela som, aké to bude, keď sa vrátim. Popravde, nečakala som, že to bude také ťažké.

Ako sa zdá, moja obeta nemala veľký význam. Theov znak mi veľa nehovoril, ale znamenal len jediné. Prímerie skončilo. Znova idú po nás. V žiadnom prípade to nemohla byť náhoda! Niekto muúmyselne zničil život, dokaličil telo aj dušu. Zabil ho iným spôsobom. Bez ruky už nebude môcť robiť to, čo najviac miloval. Prišlo mi to všetko príšerne nespravodlivé. Jeho strata, aj tá moja.

Dvere na izbe sa otvorili a mama vošla dovnútra. Možno ma len išla skontrolovať, alebo počula môj plač, ktorý vankúš predsa len nedokázal dokonale utlmiť. Jednoducho si sadla na kraj postele, ktorý som jej uvoľnila. Pohladila ma po vlasoch a smutne pozerala domojich uplakaných očí.

Potom prehovorila: „Prečo plačeš? Nie si rada, Alexandra, že si doma?“

Namiesto odpovede som iba pokrútila hlavou, že v tom tonebude a vrhla som sa do jej príjemného náručia a tam si znova tíško poplakala.

Mama mi jemne hladila hlavu a nežne sa opýtala: „Tak, čo sa stalo? Vieš, že mne môžeš povedať všetko.“

Naši to vraveli často, ale z roka na rok vedeli o mne menej. Pre ich spokojnosť som im nevravela všetko zo svojho sveta. Nechcela som im pridávať viac strachu o mňa, ako bolo nevyhnutné. Napriek tomu som jej chaoticky porozprávala o Theovi, o jeho znamení. No mama sa nikdy napríklad nedozvedela, čo sa stalo po mojom výlete za biologickým otcom. Nevedeli, nič o ultimáte, ktoré som dostala. Vtedy som bola dokonale presvedčená, že to nemá zmysel. Nechcela som byť v ich očiach hrdinka, lebo som sa ňou necítila. Ak tak, len trošku. Ale po dnešku sa všetko zmenilo. Už to nebolo o skutku,ktorého dôsledkom by všetci ostatní žili šťastne, až kým by prirodzenou smrťou nepomreli. Zdá sa, že to, čo som urobila, bolo úplne zbytočné. Zaútočili na nás. Bez toho, aby som ja porušila dohodu.

Môj plač prešiel do tichého vzlykania a zúfalstvo vystriedal hnev. Bola som oklamaná. Príšerne oklamaná. Ako som len mohla uveriť slovu Zatrateného, hoci je mojím otcom? Moja naivita nemá hraníc. Keď človek verí v dobro, tak vidí dobro aj tam, kde sanenachádza. To sa mi deje neustále. Tak veľmi som chcela veriť chlapovi, čo mi dal život. Tak veľmi som dúfala, že by ma neoklamal. Mala som chuť zavolať mu a vynadať. Ale čo mi to pomôže? Uľaví sa mi? Podľa znaku to nebol on, aj keď to mohol byť niekto z jeho podriadených, alebo hocikto, komu prímerie prekážalo.

Musím sa priznať. Môj plač vyvolal aj Martin a jeho priateľka. Viem, muselo to raz prísť, ale aj tak ma to zastihlo nepripravenú. Neviem, prečo ma na to nikto vopred neupozornil. V aute mi Yannick porozprával viac o nej a aj o tom, ako veľmi vážne je to medzi nimi. Spomínal dokonca možné zásnuby. Každé jedno slovo ma zabolelo. Znel tak nadšene, keď rozprával o tom, ako sa spolu k sebe hodia, a že to Martinovi praje. Hlboko v hrudi som cítila štipľavú bolesť, o ktorej som doteraz ani nevedela, že existuje. Ale dokázala som jupomenovať. Bola to obyčajná, živočíšna, primitívna žiarlivosť. Noémie jekrásna, milá, dobrá. Držala som jej ruku a uvedomila som si, aké šťastie Martin mal, že natrafil na také dievča. Mala by som byť za neho rada, ja som takou nikdy nebola a nikdy nebudem, aj keby som sa akokoľvek snažila.

́Vidíš, Bože, predsa len to moje utrpenie malo zmysel. Aspoň Martin má z toho osoh. Ale prečo ma to tak zabolelo, keď jupobozkal? Keď ju objal? Som taká zlá, že mu to šťastie nedoprajem? Som naozaj hrozná, keď mi napadla myšlienka, že by som im to prekazila? Je neskoro! Sama si za to môžem. Bolo to moje rozhodnutie anemala by som ho ľutovať. Aspoň keby si mi vysvetlil, prečo mi to vlastný otec urobil. Verila som mu. Sklamal ma. Ublížil mi najhoršie, ako len mohol. ́

Bolesť v mojej duši a zmätok v hlave spôsobil, že somprestala vidieť veci reálne. Už som nevedela, či som Zatratená, Požehnaná, alebo len stratená. Bola som len obyčajné dievča, ktoré trpí pre lásku. Navyše, ktoré si utrpenie v podstate spôsobilo samé. Možnoexistovala možnosť, ako sa tomu vtedy vyhnúť. Možno vtedy, pred dvomi rokmi, sa dalo niečo podniknúť. Nemala som sa tak ľahko vzdať.Mohla som aspoň skúsiť ochrániť Martina v nemocnici, odstaviť všetkých Zatratených a ich pomocníkov a zabrániť im ublížiť mu. Často ma to trápilo. Ale v tej chvíli, v tej situácii, s únavou, ktorou som vtedy trpela po niekoľkých neprespatých nociach, som si neverila a sama som si pripadala zlá a jeho nehodná. V podstate som sa ho zriekla dobrovoľne, bez poriadneho boja a nevidela to. Ale prečo? Pre dva roky relatívne pokojného života pre všetkých? Stálo mi to za to? Im určite. Mne asi nie. Vlastne neviem. Možno aj áno. Aspoň nie som nikomu na ťarchu.

Už upokojená som nahlas pred trpezlivou mamouzauvažovala: „Niečo sa stalo a neviem to už napraviť. Kedysi si mi vravela, že ak sa už rozhodnem na životnej križovatke ciest, tak to nikdy nemám ľutovať. Nemám sa obzerať. Vravela si, že je to len zbytočná strata síl. Treba sa stále pozerať dopredu a snažiť sa konať čo najsprávnejšie. Presviedčala si ma, že aj zdanlivé zlé rozhodnutie môže priniesť po čase dobro, ktoré spočiatku nebolo vidieť. Mami, ale čo keď ja todobro, ktoré malo vyplynúť z môjho rozhodnutia, dnes vôbec nevidím? Čo ak sa niekam vytratilo?“

Mama ma pobozkala znova na vlasy, ktoré celý čas hladkala, rovnakým spôsobom ako to robila, keď som bola malá a nevedelazaspať. Ako dobre si to pamätám. Jej bozky a objatia budem stálemilovať. Možno by som jej to všetko mohla povedať, ona je tiež žena, určite by ma pochopila. A možno nie.

„O čom to hovoríš Alexandra? O Afrike, alebo o tom, že si sa sem na pár dní vrátila?“

Pozrela som sa smutne na ňu. Viem, že keď sme sa rozišli s Martinom, viackrát sa ma pýtala na dôvod. Ale ja som martýrsky mlčala a vyžívala sa vo svojom hrdinstve. Nie, nenašla som odvahu zveriť sa jej ani dnes. Však načo. Bola tu Noémie a Martin vyzerá s ňou spokojne, dobre, ako nikdy predtým. Ako nikdy pri mne.

Nahlas som si vzdychla a povedala: „Nie. Je dobre, že som odišla do Afriky, a aj že som sa sem na chvíľu vrátila. To, čo ma trápi, je dávna minulosť. Mami, myslíš, že význam obetovania sa je menší, ak zistíš, že neprinieslo očakávaný efekt? Poprípade, že bolo úplne zbytočné?

Inak sa opýtam. Možno je to odo mňa trúfalé. Len sa ťa chcem opýtať, myslíš si, že Ježiš by ľutoval, že pre nás podstúpil potupnú smrť na kríži, keby nás teraz videl? Boli sme toho vôbec hodní? Podľa mňa by bol smutný zo sveta dve tisícky rokov po jeho smrti. Vidím v ňom toľko bolesti, utrpenia, zloby, ktoré si ľudia robia zbytočne navzájom a nechápem, prečo je to tak.“

Mama sa na chvíľu zamyslela a potom reagovala: „Určite by svoju obetu neľutoval. On vedel, že nebude spasiteľom všetkých. Iba tých, ktorí sami dobrovoľne budú chcieť byť spasení. To, že nemôže pomôcť všetkým, bolo pre neho iste ťažšie, ako samotný drevený kríž. Predstav si, aký musel mať žalostný pohľad z kríža na ľudí pod ním. Videl tie vášne, agresiu, závisť, všetko to, čo ho tam na to drevo dostalo. Mal to priamo pod sebou. Videl aj bolesť, strach, žiaľ. Preto v poslednej chvíli nemyslel na seba, ale na nich. Hoci sám umieral, chcel zachrániť žijúcich.

Vieš, Alexandra, ja verím, že Pán čaká do konca života každého z nás s nádejou, že pochopíme a konečne nastúpime na cestu lásky. Nemôžeš takto odsudzovať ľudstvo. Majú právo na zmenu. Neber im ju. Ja verím, že mnoho z ľudí, ktorí nežijú celý život najlepšie, sinakoniec uvedomia, o čom to je a oľutujú všetko zlé. Ja tomu jednoducho verím, že nakoniec dobro zvíťazí nad zlom, nielen v rozprávkach, ale v tých, ktorí ho úprimne budú hľadať. Preto ani ty nestrácaj nádej, možno sa nemožné stane možným a všetko sa otočí tak rýchlo aprirodzene, že sama budeš prekvapená. Len dávaj pozor, ak sa budešpozerať iba dozadu, nebudeš dobre vidieť to, čo je vpredu. Uvažuj nad tým, čo by mohlo byť a nie čo by bolo bývalo keby. Dobre moja? Sľubuješ mi? Nezabúdaj, len budúcnosť vieš ovplyvniť.“

Usmiala som sa na ňu a utrela si uplakané oči. Opakovala som si v duchu pre seba. Pozerať sa dopredu. Zmeniť to, čo sa dá. Mamy občas vedia povedať veci, ktoré dieťa potrebuje počuť.

Inokedy zase nie.

„Ďakujem, mami. Pekne si to povedala. Pokúsim sa nestratiť nádej a neobzerať sa. Nie je to ľahké, ale pokúsim sa,“ povedala som zívajúc po niekoľkýkrát. Mala som naozaj ťažký deň, vlastne ajbezsennú noc. Ich váhe sa už nedalo odolať.

„Budem sa za teba ešte viac modliť, moja. Dobrú noc a nech sa ti dobre spí vo svojej izbe. Sme veľmi radi, že si tu zas s nami, aj keď iba na pár dní.“

Naposledy ma pobozkala a vstala k dverám mojej starej izby. Tam zastala, vrátila sa skoro až ku mne a neodpustila si povinnúmaterinskú reč na záver: „Aj keď nechceš o tom hovoriť, myslím, že viem, kvôli komu si teraz plakala. Netráp sa, nebol ten pravý. Ľudia námprichádzajú do života, aby nás niečo naučili a potom odchádzajú, keď sa ich úloha skončila. Keby mu na tebe naozaj záležalo, tak ťa nenechá a nenájde si inú. Určite príde iný a lepší. Taký, akého si zaslúžiš. Niekto, kto si ťa bude viac vážiť. Dobrú noc, dievčatko moje. Bol to pre teba asi ťažký deň, ale už zajtra bude lepšie. Uvidíš!“

Usmiala sa povzbudivo na mňa, odišla a zanechala maprekvaenú z toho, že prišla na najväčší dôvod môjho plaču. Mrzelo ma, že dokonca aj ona vedela o Martinovej frajerke, a nepovedala mi o nej. Možno si myslela, že to už viem dávno od niekoho iného. Možno si to mysleli všetci. Dokelu, prečo sa mi to báli povedať? Mali strach, ako to zoberiem? Nemuseli mať. Aha, prežila som to. Trochu viac po žensky, ale prežila.

V niečom mala mama pravdu, a v niečom sa mýlila.Nevedela vôbec nič o dôvode nášho rozchodu, ani o tom, kto komu dalkoačky. Ale v tom, že je medzi nami definitívny koniec a ja by som sa s tým mala zmieriť, v tom určite mala pravdu. Možno moja budúcnosť bez Martina nie je taká čierna, ako sa mi z môjho obmedzeného uhlu pohľadu zdá. Za zlým zvykne prísť dobré. Ale až keď sme pripravení pochopiť to a prijať. Ale vyzerá to tak, že si na to budem musieť ešte počkať.

Napriek všetkému, čo mi ďalej vírilo v hlave, som pomerne rýchlo zaspala. No najskôr som si musela dať na seba viac vrstiev diek. Iba pod perinou mi bola príšerná zima. Chvíľu asi potrvá



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist