načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Denník Rywky Lipszycovej - Alexandra Zapruderová; ed.

Denník Rywky Lipszycovej

Elektronická kniha: Denník Rywky Lipszycovej
Autor: ;

Jedinečné svedectvo štrnásťročného dievčaťa, ktoré svoje dospievanie prežilo v lodžskom gete. Pri oslobodení koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka lekárka sovietskej ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  205
+
-
6,8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 256
Rozměr: 22 cm
Úprava: tran : ilustrace, 1 mapa, portréty, faksimile
Vydání: Prvé vydanie
Název originálu: Diary of Rywka Lipszyc
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2403-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Jedinečné svedectvo štrnásťročného dievčaťa, ktoré svoje dospievanie prežilo v lodžskom gete. Pri oslobodení koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka lekárka sovietskej Červenej armády Zinaida Berezovská našla v troskách jedného z krematórií denník. Mala ho u seba až do svojej smrti v roku 1983. O dvanásť rokov neskôr sa denník dostal do rúk jej vnučke Anastasii Shangin-Berezovskej, ktorá ho vzala do Spojených štátov amerických, kam emigrovala krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Anastasia sa dlhé roky pokúšala nájsť niekoho, kto by nájdený rukopis neznámeho pisateľa náležite spracoval, preložil a sprístupnil širokej verejnosti. Denníka sa nakoniec ujali pracovníci Centra pre štúdium holokaustu v Severnej Kalifornii, ktorí ho nielenže dali preložiť do angličtiny, ale s pomocou ďalších odborníkov identifikovali aj jeho autorku, štrnásťročnú Rywku Lipszycovú z Lodže, a jej vzácne svedectvo upravili do knižnej podoby. Rywka si písala denník od októbra 1943 do apríla 1944. Zaznamenávala si doň svoje myšlienky, pocity, sny, spomienky na mŕtvych rodičov a deportovaných súrodencov, zachytila každodenný život v krutých podmienkach lodžského geta a rozoberala vzťahy s príbuznými, učiteľkami a kamarátkami. Jej zápisy svedčia o obrovskej túžbe dospievajúceho dievčaťa po lepšom živote, o odhodlaní nevzdávať sa za žiadnych okolností, o neochvejnej viere, ktorá jej pomáhala prežiť tie najťažšie chvíle. V auguste 1944 Rywku s jej najbližšími deportovali do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka. Neskôr ju poslali do pracovného tábora Christianstadt, odkiaľ absolvovala pochod smrti do Bergen-Belsenu, kde sa konečne dočkala vytúženej slobody. Denník Rywky Lipszycovej v knihe dopĺňajú spomienky jej príbuzných, odborné eseje, ktoré spolu s bohatou fotodokumentáciou približujú atmosféru tých čias, a tiež pátranie po jej ďalšom osude.

Předmětná hesla
Zařazeno v kategoriích
Alexandra Zapruderová; ed. - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Denník

Rywky Lipszycovej


Objavený pri oslobodení Osvienčimu Červenou armádou v roku 1945

a prvý raz zverejnený v San Franciscu v roku 2014

Denník

Rywky Lipszycovej



Pôvod fotografií:

Obálka – Fotografickú reprodukciu denníkového zápisu doplňuje motív sedmokrásky, ktorý

symbolicky odkazuje na časť posledného zápisu v denníku: „Och, tak veľmi mi chýba takáto

krásna jar...“ Zobrazenie kvetiny je použité s láskavým súhlasom fotografického archívu

pamätníka holokaustu Jad Vašem v Izraeli, kde je uložené pod číslom 1 869/727.

Strana 12 – Mladé židovské ženy pri spoločnom štúdiu v lodžskom gete. Fotografia je

publikovaná s láskavým súhlasom Štátneho archívu v Lodži, kde je uložená pod číslom

1108:61-2026-4.

Strana 18 – Dokumenty rozhádzané na ulici po deportácii. Fotografia je publikovaná

s láskavým súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem v Izraeli, kde je

uložená pod číslom 4 062/76.

Strana 80 – Lodž pred holokaustom. Fotografia je publikovaná s láskavým súhlasom Gérarda

Silvaina z nadácie Fonds Gérard et Olivier Silvain.

Strana 81 – Rezidencia priemyselníka Israela Poznanského v Lodži. Fotografia je publikovaná

s láskavým súhlasom Gérarda Silvaina z nadácie Fonds Gérard et Olivier Silvain.

Strana 202 – Rywkine sesternice Ester a Mina na Mininej svadbe v roku 1949. Fotografia je

publikovaná s láskavým súhlasom Hadassy Halamišovej.

Strana 203 – Rodiny Rywkiných sesterníc pri hrobe ich starého otca z matkinej strany v roku

2012. Eliáš Chaim Mezul bol v štyridsiatych rokoch minulého storočia hlavným rabínom

v Lodži. Fotografia je publikovaná s láskavým súhlasom Hadassy Halamišovej.

Strana 222 – Žena píše list krátko pred nástupom do deportačného vlaku. Fotografia je

publikovaná s láskavým súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem

v Izraeli, kde je uložená pod číslom 4 062/161.

Strana 223 – Pamätník v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Fotografia je publikovaná

s láskavým súhlasom Judy Janecovej.

Original title: THE DIARY OF RYWKA LIPSZYC

Copyright © 2014 by Jewish Family and Children’s Services of San Francisco, the Peninsula,

Marin and Sonoma Counties

Vydal Jewish Family and Children’s Services Holocaust Center

v spolupráci so vzdelávacou inštitúciou Lehrhaus Judaica San Francisco, Kalifornia

Texty zostavila a úvod napísala Alexandra Zapruderová.

Z poľštiny do angličtiny preložila Malgorzata Markoffová.

Poznámky a vysvetlivky usporiadala Ewa Wiatrová.

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2015

Translation © Patrik Roľko, 2015

Odborná spolupráca Mgr. Anita Račáková, Phd.

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Katarína Vilhanová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov ani

rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou,

alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN PDF 978-80-8142-454-0


VENOVANIE

Rywka Lipszycová bola jedna zo stoviek tisícok židovských

detí z nacistami okupovanej Európy, ktoré nikdy nezažili

typické radosti a strasti dospievania. Každé z nich malo

svoje nádeje a sny, obavy a súženia, útechy a lásky.

Prežilo ich príliš málo, a z tých, ktoré zabili, zanechala

svedectvo o svojom živote iba hŕstka.

Túto knihu venujeme všetkým chlapcom a dievčatám,

ktorých slová sa navždy stratili, a ich rodinám.


Poľsko po okupácii nacistami, jeseň 1939


OBSAH

Poznámka vydavateľa

Anita Friedmanová 9

Predslov – Putovanie denníka z Osvienčimu do Ameriky

Judy Janecová 13

Úvod – Rywka Lipszycová – Dospievanie v lodžskom gete

Alexandra Zapruderová 19

Denník Rywky Lipszycovej 67

Rywkino mesto, Rywkino geto

Fred Rosenbaum 181

Spomienky rodinných príslušníkov

Hadassa Halamišová a Ester Bursteinová 203

Čo sa stalo s Rywkou Lipszycovou?

Judy Janecová 223

Literatúra 248

Poďakovanie 252


Študentky nad knihami o holokauste a ďalších genocídach

v knižnici Tauber Holocaust Library, ktorá je súčasťou vzdelávacej

inštitúcie Jewish Family and Children’ s Services’ Holocaust Center.


POZNÁMKA VYDAVATEĽA

ANITA FRIEDMANOVÁ

Pamätaj na tých, ktorí tu už nie sú,

staraj sa o živých a priprav ich na budúcnosť.

Text pri vstupe do sídla Centra pre štúdium holokaustu

Jewish Family and Children’s Services (JFCS) v San Franciscu.

Srdce zasiahnu len slová vyrieknuté od srdca, a presne také sú

slová mladej Rywky Lipszycovej, ktoré sa takmer stratili naveky.

Keď sa potrhané stránky jej denníka dostali do Centra pre štúdium holokaustu JFCS a my sme sa do nich začítali, hneď sme

si uvedomili, aké krásne a dôležité svedectvo minulosti máme

v rukách.

Podľa židovskej tradície môže trvať až štyridsať rokov, kým sa dokážeme vyrovnať s obrovskou tragédiou, ktorá postihla jednotlivca, rodinu či dokonca celý národ, a sme schopní o nej otvorene hovoriť. Nad tým, aký význam bude mať holokaust pre nasledujúce generácie, sa začalo vážne uvažovať až vosemdesiatych rokoch minulého storočia. Od tých čias sme svedkami toho, ako po celom svete pribúdajú filmy, knihy, pamätníky, pomníky a predovšetkým inštitúcie vzdelávajúce budúce pokolenia v otázke morálnej odvahy a spoločenskej zodpovednosti.

Obavy tých, ktorí prežili – že spomienky na holokaust sa po tých štyridsiatich rokoch nadobro vytratia –, sa nenaplnili. Zdá sa, že pravdou je presný opak. Táto skutočnosť nám vo svete stále sužovanom genocídami dáva obrovskú nádej.

Ako rozprávať o holokauste, aby v ľuďoch rezonoval ešte dlho po tom, čo nás opustia jeho očití svedkovia a ich deti?Odoveď na túto otázku sa snaží nájsť Centrum pre štúdium holokaustu humanitárnej organizácie JFCS. Publikácie ako Denník Rywky Lipszycovej nám ukazujú cestu a poskytujú neoceniteľný zdroj informácií pri vzdelávaní tisícok mladých študentov a pe

dagógov, ktorí každý rok navštívia naše centrum. Rywkin denník

má význam ako pamätník konkrétnej obete, ako historická pocta

jednej stratenej generácii a predovšetkým ako rozprávanie, ktoré

podnieti predstavivosť a osloví vnímavé duše generácií budú

cich. Táto kniha vychádza v rámci projektu Centra pre štúdium

holokaustu JFCS, vzdelávacej inštitúcie Lehrhaus Judaica pôso

biacej v oblasti Sanfranciského zálivu a pamätníka holokaustu

Jad Vašem v Jeruzaleme, ktorého úlohou je vydávanie kníh,pa

mätí a ďalších písomností s cieľom zachovať spomienky na ho

lokaust a poskytnúť významný a inšpirujúci vzdelávací materiál.

Je pre nás obrovskou cťou, že môžeme vydať Denník RywkyLip

szycovej, a všetkým, ktorí nám v tom pomohli svojimi znalosťami

a vedomosťami, patrí naša neskonalá vďaka.

Dr. Anita Friedmanová je výkonná riaditeľka humanitárnej or

ganizácie Jewish Family and Children’s Services pôsobiacej

v San Franciscu, na Kalifornskom polostrove a v okresoch Marin

a Sonoma.

12

Keď som si pred niekoľkými rokmi skúšala predstaviť, ako by

asi mohla vyzerať moja budúcnosť, videla som zavše takýto

obraz: Je večer a v pracovni za stolom sedí žena (má už svoje

roky) a čosi píše... píše a píše... píše v jednom kuse... nevšíma

si, čo sa deje vôkol nej, len píše a píše... V tej žene vidím seba.

RYWKA LIPSZYCOVÁ

PREDSLOV

PUTOVANIE DENNÍKA

Z OSVIENČIMU

DO AMERIKY

JUDY JANECOVÁ NA JAR ROKU 1945 ISTÁ LEKÁRKA OSLOBODZUJÚCEJ ČERVENEJ armády našla v troskách krematória koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka denník. Tou lekárkou bola Zinaida Berezovská, náruživá sovietska patriotka a oddaná komunistka, ktorá opustila svoj domov a vydala sa bojovať proti nacistickým okuantom. Svoje jednotky pri úspešnom ťažení sprevádzala aj pri

oslobodzovaní Osvienčimu.

Po vojne sa Zinaida vrátila do Omska na juhovýchodnejSibíri aj s nájdeným denníkom. Mala ho u seba až do svojej smrti v roku 1983. Všetko, čo po nej zostalo, poslali jej synovi Ghenovi Shangin-Berezovskému, ktorý žil v Moskve. Po jeho smrti v roku 1992 zdedila Ghenove veci jeho manželka Lilavati Ramayya. A práve v dome svojej matky v Moskve počas návštevy v roku 1995 Ghenova dcéra Anastasia Shangin-Berezovská (Zinaidina vnučka) narazila na denník. Hneď spoznala, akú obrovskú má hodnotu, preto si ho odniesla so sebou do San Francisca, kam emigrovala v roku 1991.

V n asledujúcich rokoch sa Anastasia viac ráz pokúsila nájsť vhodnú inštitúciu, ktorá by dokázala náležite oceniť významdenníka, dala by ho preložiť a vydala ho. V júni 2008 sa skontaktovala s L eslie Kanovou, výkonnou riaditeľkou vtedajšieho Centra pre štúdium holokaustu v Severnej Kalifornii. Leslie preposlala jej e-mail mne, keďže som v tom čase pracovala v centre akoarchivárka a knihovníčka, a o niekoľko dní nám Anastasia priniesla denník do knižnice.

Bol to skutočne úžasný artefakt – denník neznámej osoby z lodžského geta, ktorý zároveň poskytoval vzácnu možnosť doplniť známe historické záznamy o ďalšie informácie. Denník bol písaný po poľsky do školského zošita a zachoval sa vrelatívne dobrom stave. Prvé dve strany boli odtrhnuté od zvyšku, časť písma bola nečitateľná a na niekoľkých miestach sa vyskytovali machule a hnedé fľaky. Vzhľadom na jeho vek a miesto nálezu – trosky krematória v Osvienčime – bol však až pozoruhodne zachovaný.

Denník mal stodvanásť strán a bol k nemu priložený eštejeden list s poznámkami (pozri s. 245) a dvoje novín z tých čias. Prvý záznam v d enníku pochádza z tretieho októbra 1943, zlodžského geta. Posledný z dvanásteho apríla 1944. Bolo nám jasné, že máme v rukách nevšedný dokument. Ani Anastasia, ani my sme však neboli schopní určiť jeho skutočnú hodnotu a význam bez pomoci expertov. Rozhodli sme sa, že niekoľko strán z denníka skopírujeme do digitálnej verzie a tie potom rozošlemeodborníkom v danej oblasti. Veľmi opatrne sme tých pár stránnaskenovali a tým sme vlastne začali vynášať na svetlo denník, ktorý vyše šesťdesiat rokov spočíval v tme.

Najprv sme naskenované stránky denníka ukázaliZacharymu Bakerovi, kurátorovi zbierky židovských písomností naStanfordovej univerzite a členovi správnej rady Centra pre štúdium holokaustu. Odporučil nám konzultáciu s profesorom Robertom Mosesom Shapirom z Brooklynskej univerzity, významnýmučencom, bádateľom a odborníkom na lodžské geto a jeho denníky, ktorý navyše dokonale ovláda poľštinu, hebrejčinu a jidiš. Doktor Shapiro okamžite rozpoznal výnimočnú hodnotu denníka. Keď si prezrel naskenované stránky, ani chvíľu nepochyboval o jeho pravosti. V nasledujúcich mesiacoch sme museli podniknúť niekoľko dôležitých krokov, aby sme zaručili, že tento výnimočný denník sa dostane do rúk širokej verejnosti na celom svete.

Prvým bola digitalizácia kompletného denníka vo vysokom rozlíšení. Takýmto spôsobom by sa jeho duchovný obsah uchoval naveky. Aj keby sa s týmto artefaktom nebodaj niečo stalo, slová autorky denníka by sa zachránili. Naskenovaný denník preskúmal aj Marek Web, bývalý archivár Inštitútu pre výskum židovskejkultúry YIVO v New Yorku, ktorý takisto potvrdil jeho pravosť.

Ďalším krokom bola transkripcia rukopisu. S touto úlohou sme sa obrátili na Ewu Wiatrovú z Centra pre výskum židovskej kultúry Lodžskej univerzity, ktorú nám odporučil doktor Shapiro. Ochotne celý denník prepísala a dokonca ho doplnila vlastnými

poznámkami a vysvetlivkami. Bola to práve Ewa, kto odhalilidentitu jeho pisateľky a potvrdil ju na základe dochovaných záznamov z lodžského geta. Identifikácii pomohla aj sama pisateľka

tým, že svoje meno uviedla v denníku. Tým sa začalo našezoznamovanie s Rywkou Lipszycovou.

V decembri 2010 sa Centrum pre štúdium holokaustu vSevernej Kalifornii stalo súčasťou humanitárnej organizácie Jewish

Family and Children’s Services – JFCS – pôsobiacej v San Franciscu, na Kalifornskom polostrove a v okresoch Marin a Sonoma

pod vedením doktorky Anity Friedmanovej. JFCS sa skontaktovala s otvoreným židovským centrom pre vzdelávanie dospelých Lehrhaus Judaica, ktoré založil Fred Rosenbaum, aby spoločnými silami denník vydali. Rosenbaum sa zhodou okolností krátko predtým spolupodieľal na vydaní spomienok mladej

ženy na lodžské geto aOsvienčim, ktorých autorkou bola Ewa

Libitzky – knihu v roku 2010

vydalo vydavateľstvo Wicker

Park Press pod názvom Out on

a Ledge (Na hrane).

Zostávalo nám už lenpreložiť denník vrátane poznámok a vysvetliviek Ewy Wiatrovej do angličtiny. Text sme zadali dvom prekladateľkám, Malgorzate

Szajbelovej-Kleckovej a Malgorzate Markoffovej, a vďaka ichusilovnej práci sme čoskoro mali k dispozícii kompletný preklad.

Alexandra Zapruderová, editorka publikácie Salvaged Pages: Young Writers’ Diaries of the Holocaust (Zachránené stránky:Denníky mladých autorov z čias holokaustu) a držiteľka oceneniaNational Jewish Book Award 2002 za najlepšiu publikáciu o holokauste

prijala našu ponuku, stala sa editorkou knižnej podoby denníka

a autorkou úvodnej časti, v ktorej poskytla pohľad na hľadanie

identity dospievajúceho dievčaťa navzdory nezvyčajným okolnostiam. Historik Fred Rosenbaum nám poskytol esej o lodžskom

Tento neznámy denník

z lodžského geta predstavuje

úžasný artefakt z čias

holokaustu.


17

gete a Hadassa Halamišová, dcéra jednej z Rywkiných sesterníc,

prispela spomienkami svojej matky Miny a tety Ester na časy,kto

ré prežili s Rywkou v gete a neskôr v koncentračných táboroch.

Ester napokon napísala aj doslov.

A tak sa vďaka pomoci archivárov, historikov, ľudí, ktorí na

vlastnej koži prežili holokaust, prekladateľov a redaktorov, ako aj

s výraznou podporou filantropov, riaditeľov agentúr a mnohých

ďalších ľudí z celého sveta, ktorí odhodlane šíria odkazholokaus

tu, podarilo náš zámer uskutočniť. Rywka Lipszycová nezostane

bezmennou obeťou holokaustu. Jej slová ju prežijú.


Neviem, na koho sa mám obrátiť... je mi tak smutno!

Aj tebe, denníček, je určite smutno, pretože musíš

vstrebávať toľko trápenia.

RYWKA LIPSZYCOVÁ


ÚVOD

RYWKA LIPSZYCOVÁ –

DOSPIEVANIE

V LODŽSKOM GETE

ALEXANDRA ZAPRUDEROVÁ


20

RYWKA LIPSZYCOVÁ SI ZAČALA PÍSAŤ TENTO JEDINÝ ZACHOVANÝ

denník v lodžskom gete krátko po svojich štrnástych narodeninách. V nasledujúcich šiestich mesiacoch, presnejšie od októbra

1943 do apríla 1944, popísala vyše sto strán. Potom náhle spísaním prestala. O rok neskôr ho v blízkosti trosiek krematóriakoncentračného tábora Osvienčim-Brezinka našla sovietska lekárka,

ktorá do tábora vstúpila s oslobodzujúcimi jednotkami Červenej

armády. Cesta denníka naznačuje, že Rywka podstúpila púť, na

ktorej konci ju čakala takmer istá smrť, jeho strany všakvypovedajú oveľa hlbší príbeh. Svedčia o tom, ako úpenlivo sa snažila

pochopiť samu seba a čo najpresnejšie vyjadriť svoje myšlienky,

pričom zachytila nielen fyzické útrapy ťažkého života v gete, ale

aj emočné výkyvy mladého dievčaťa dospievajúceho v ťažkých

časoch holokaustu.

Rywka sa narodila pätnásteho septembra 1929 a bola najstarším zo štyroch detí Jankela a Miriam Sary Lipszycovcov. Syn

Abram, ktorého volali Abramek, sa narodil v roku 1932, o rok

neskôr prišla na svet ich druhá dcéra Cypora zvaná Cipka. Najmladší prírastok do rodiny dcéra Estera, prezývaná Tamarcia, sa

narodila v roku 1937. Obaja Rywkini rodičia pochádzali z Lodže.

Jankel, piaty syn z ôsmich detí, ktoré sa narodili AbrahámoviDovovi a Ester Lipszycovcom, žil so svojou rodinou v tesnejblízkosti súrodencov a širokého príbuzenstva, ktoré sa usadilo v Lodži.

Prostredníctvom Hadassy, ženy svojho brata Jochanana, patrili

k vzdialeným príbuzným Mošeho Menachema Segala, známeho

„posledného rabína“ lodžského geta. Keď Nemci vtrhli do Lodže,

zastrašovali ho a mučili a nakoniec ho v roku 1942 zavraždilineďaleko mesta Kielce.

1

Lipszycovci boli ortodoxní židia oddaní svojej viere. Rywka vo svojom denníku otvorene píše o tom, ako poctivo dodržiava rituály šabatu a židovských sviatkov, a dáva najavo svoju

1

h ttp://kehilalinks.jewishgen.org/lodz/rabbi.htm, sprístupnené dvanásteho marca 2012. silnú vieru v Boha. „Milujem Boha!“ zapísala si druhého februára 19 4 4:

Na Boha sa môžem spoľahnúť vždy a všade, ale aj ja

sa musím trochu pričiniť vlastným dielom, lebo nič sa

neudeje samo! Viem však, že Boh sa o mňa postará!

Dobre, že som Židovka, že ma učili milovať Boha...

Som za toto všetko nesmierne vďačná! Ďakujem ti,

Bože!

Keď si Rywka začala písať denník, žila v lodžskom gete už viac ako tri roky, počas ktorých prišla o oboch rodičov. Jedného dňa Nemci bezohľadne zbili jej otca priamo na ulici, spôsobili mu vážne zranenia, z ktorých sa už nikdy riadne nezotavil. Zomrel druhého júna 1941 na následky pľúcnej choroby a ďalšíchochorení. Na jeho smrť Rywka živo spomína v závere svojho denníka.

Jej matka sa sama starala o štyri deti až do svojej smrti – skonala ôsmeho júla 1942. Podrobnosti o príčine jej úmrtia nie sú známe, ale je veľmi pravdepodobné, že podľahla chorobám súvisiacim s podvýživou a vyčerpaním ako desaťtisíce ďalších obyvateľov geta. Rywkinho otca pochovali na židovskomcintoríne v Ma rysine na severovýchodnom okraji geta, posledné miesto odpočinku jej matky zostáva neznáme. Rywku z času na časposadla silná túžba navštíviť ich hroby. „Už niekoľko dní ma akási neznáma sila ťahá na cintorín,“ zapísala si štvrtého februára. „... tá sila zjavne vychádza z môjho podvedomia. Tak rada by som tam zašla! Za mamičkou, za ockom. Ťahá ma to za nimi!“

Osirelé deti zosnulých manželov Lipszycovcov si adoptovali rodinní príbuzní. Jeden strýko si vzal k sebe Abramka a Tamarciu a Jochanan s Hadassou prichýlili pod svoju strechu Rywku aCipku. O necelé dva mesiace Rywka a jej súrodenci zažili jednu znajtraumatickejších udalostí v dejinách geta, smutne známu šperu (poľský výraz pre zákaz vychádzania) vyhlásenú v septembri 1942. Nemecké úrady žiadali, aby spolu s chorými a nevládnymi deportovali z geta ďalších pätnásťtisíc Židov mladších než desať rokov a starších než šesťdesiatpäť rokov. Vstupná brána do lodžského geta (Publikované s láskavým súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem, archívne číslo 4 062/200)

Registračná karta Rywky

Lipszycovej z lodžského

geta (Publikované

s láskavým súhlasom

Štátneho archívu v Lodži)

Mordechaj Chaim Rumkowski, hlava Židovskej rady vlodžskom gete, oznámil toto nariadenie jeho obyvateľom. Vo svojom prejave vyzval rodičov, aby sa nebránili a poslušne vykonali túto nepredstaviteľnú vec, obhajoval ju ako spôsob, ktorým sa celá populácia geta mohla vyhnúť oveľa horšiemu osudu. Naliehavo prosil zhromaždený dav, ktorý tvorili tisíce plačúcich anariekajúcich rodičov:

Geto zasiahol bolestivý úder. Nikdy som si ani nedokázal predstaviť, že to budem práve ja, kto bude donútený vlastnými rukami priviesť na oltár takúto obeť.

Vo svojom pokročilom veku musím zdvihnúť ruky

a prosiť: Bratia a sestry, vydajte mi ich! Otcovia amatky, dajte mi svoje deti!

2

Počas špery sa Jochanan s ťažko chorou Hadassou snažilizachrániť nielen seba a svoje tri dcéry Estusiu, Chanusiu a Miniu, ale takisto aj Rywku, Cipku a ďalšiu sesternicu Ester, ktorá mala v tom čase iba tri roky. Z nevysvetliteľných príčin Nemci napokon odvliekli iba Jochanana, Hadassa zostala so šiestimi dievčatami sama. Lenže medzi tými, ktorých násilne zhromaždili počas toho týždňa, čo špera trvala, boli aj Abramek s Tamarciou, ktorých si po smrti rodičov adoptoval ich strýko. Zo šesťčlennej rodiny tak po rokuzostali už iba Rywka a Cipka. Špera zanechala v Rywke, rovnako ako vo všetkých obyvateľoch geta, hlbokú ranu. V januári 1944 sa ktejto bolestivej udalosti vracia aj v rozhovore s kamarátkou v jej byte:

Rozprávali sme sa o špere. Ewa dala von všetko, čo ju

ťažilo, a z dá sa, že sa jej tým skutočne uľavilo. Ja som

len mlčala, čo som mala povedať? ... Ten náš rozhovor,

celá tá nepríjemná vec ma ubíja... nerobí mi to dobre...

Ach, už nemám síl... srdce ma ťaží ako balvan... dusím

sa pod ním... (15. januára 1944). 2

Chaim Rumkowski – Give me your Children! (Dajte mi svoje deti!), ed. Alan

Adelson a Robert Lapides, Lodžské geto: Život v obkľúčení (Lodz Ghetto: Inside

a Community Under Siege), New York 1989, str. 328 – 331.


24

Plagát s oznamom o vyhlásení smutne známej špery (zákazu

vychádzania) s dátumom piateho septembra 1942 (Publikované

s láskavým súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu

Jad Vašem, archívne číslo 4 062/189)


25

V tom čase ešte nikto presne nevedel, aký osud čaká nešťastníkov, ktorých odvliekli, no obyvatelia geta sa obávali najhoršieho. Rywka opakovane vyjadrovala svoje desivé podozrenie, že súrodencov už nikdy viac neuvidí. Pravda vyšla najavo až po skončení vojny. Nemci všetkých deportovaných odviezli na nákladných autách do vyhladzovacieho tábora Chełmno – do likvidácie geta v auguste 1944 v ňom skončilo sedemdesiattisíc lodžských Židov. Tam sa museli vyzliecť donaha a odovzdaťvšetky cennosti, potom ich naložili do malých pojazdných plynových komôr a udusili ich v nich jedovatým oxidom uhoľnatým. Od roku 1941 do roku 1944 príslušníci SS zavraždili v Chełmne vyše stopäťdesiatdvatisíc Židov pochádzajúcich z Lodže a blízkeho okolia.

3

Ovdovená a stále vážne chorá Hadassa sa ďalej starala o všetkých šesť dievčat, až kým jedenásteho júla 1943nepodľahla chorobe. Po jej smrti sa domácnosti ujala jej najstaršia dcéra, dvadsaťročná Estusia. Bola teraz zodpovedná nielen za svoje dve mladšie sestry, ale aj za dve svoje sesternice, sestry Lipszycové. Najmladšej sesternice Ester sa ujala ďalšia teta. Bývali v malom byte na Wolborskej ulici č. 38 vo veľmi ťažkých podmienkach a v nepretržitom napätí.

Výbor na ochranu detí a mládeže, ktorý sa od svojhozaloženia staral o siroty žijúce v gete, poskytol Rywke a Cipke malúpomoc. Táto inštitúcia zabezpečovala priepustky na návštevuzubára, kupóny na teplé oblečenie a ďalšie základné potreby. Okrem týchto vecí dievčatá dostali aj zvláštny prídel jedla, takzvanýbajrat alebo prídel B, ktorý mal doplniť ich biednu stravu. Zdenníkových zápisov je však jasné, že aj napriek tejto pomoci žili Rywka a jej sesternice – ako aj väčšina obyvateľov geta – neprestajne sužované extrémnym hladom a núdzou, ktoré charakterizovali 3

O dhady o počte zabitých v Chełmne sa výrazne líšia. My citujeme číslo

predstavujúce minimálny počet mŕtvych, ktoré uvádza Múzeum holokaustu

vo Washingtone, kým mnohé ďalšie zdroje uvádzajú iné údaje. Počet obetí sa

v nich pohybuje od 172 230 až do 350 000.


26

život v tomto najdrsnejšom a najdlhšie existujúcom židovskom

gete zriadenom Nemcami.

Deti násilne odvlečené od rodičov a príbuzných čakajú

na deportáciu (Publikované s láskavým súhlasom fotografického

archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem, archívne číslo 4 062/410)

Rywka bola jedna z mála mladých ľudí žijúcich v lodžskom

gete, ktorí nám po sebe zanechali svoje denníky. Autorom toho

najznámejšieho a najobsiahlejšieho je vynikajúci študent Dawid

Sierakowiak. Jeho päť zošitov zachytáva obdobie od júna 1939

do apríla 1943, aj keď zápisy z niektorých mesiacov chýbajú.Da

wid v n ich opísal svoju bolestnú premenu z bystrého, zvedavého

a nesmierne všímavého mládenca, ktorý často vystrájal šibalské

kúsky, na vyziabnutý prízrak, ktorý prišiel o rodičov a nebol ďalej

schopný pracovať ani študovať a ktorý sotva dokázal prežiťkaž

dodenné útrapy spôsobené nekonečným hladom a beznádejou.

V auguste 1943, niekoľko mesiacov po poslednom denníkovom


27

zápise, podľahol tuberkulóze. Ďalší denník si nepravidelne písala

neznáma dievčina vo februári a v marci 1942. Opisuje v ňomne

milosrdný hlad, ktorý sužoval celú jej rodinu, zachytáva jehosu

rovú povahu a všetky osobné, spoločenské, duchovné, duševné

a morálne obete, ktoré si vyžiadal.

A nakoniec je tu denník, ktorý si v štyroch jazykoch –poľšti

ne, jidiš, hebrejčine a angličtine – písal neznámy mladík dokniž

ného vydania francúzskeho románu Les Vrais Riches. Na okrajoch

strán a čistých listoch zaznamenal posledné dni geta v lete 1944,

keď tých pár jeho obyvateľov, ktorí prežili – vrátane Rywky –,bez

mocne čakalo na príchod Červenej armády a vyslobodenie. Jeho

denník je plný zúfalstva a beznádeje, ktorú vyvolala správa ode

finitívnej likvidácii geta. K nej napokon došlo v auguste 1944.

Žiaci gymnázia na Františkánskej ulici v Lodži tancujú počas

prestávky na dvore (Publikované s láskavým súhlasom fotografického

archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem, archívne číslo 4 062/53)


28

Rywka si viedla denník od októbra 1943 do apríla 1944, jej zápisy teda pokrývajú časový úsek, ktorý ani jeden z uvedených pisateľov nezaznamenal, a poskytujú nám pohľad mladého človeka na dôležité udalosti, ktoré sa v tom čase v gete odohrali. Jej denník sa od ostatných neodlišuje iba obdobím, v ktorom vznikol, ale hlavne Rywkiným vnímaním okolitého sveta očamiortodoxného židovského dievčaťa. Každý pisateľ denníka sa istým spôsobom zaoberal existenciálnymi otázkami, väčšina z nich si však na ne odpovedala v rámci sekulárneho pohľadu na svet. Rywka sa naproti tomu dívala na svet očami silne veriaceho človeka

– horlivo verila v Božiu láskavosť a snažila sa zo všetkých síl žiť

podľa židovského zákona a etiky. Zároveň to však bolo moderné

dievča túžiace po vzdelaní, zaujímajúce sa o svet a svoje miesto

v ňom, požehnané – či prekliate – silnou osobnosťou, ktorá mu

nedovoľovala prijímať ponižovanie mlčky a s pokorou. Držala sa

svojich zásad, nebála sa protestovať, a keď bolo treba, bránila sa.

Pre Rywkin denník je charakteristické striedavé zaznamenávanie jej vnútorného a vonkajšieho sveta. Opisuje praktické veci zo svojho života – zákonitosti prežitia v gete, ustavičnúprácu a chvíľkovú úľavu, ktorú jej poskytovala škola a ďalšie aktivity, ako aj udalosti, ktoré postihli geto a najmä ju. No predovšetkým obšírne vykresľuje svoj súkromný život – neutíchajúcu snahusústrediť sa na písanie, svoju dospievajúcu osobnosť, priateľstvá, medzi ktorými zreteľne dominuje hlboký vzťah k jej učiteľke Surci. Zaznamenáva vlastnú životnú filozofiu (teda svoje pokusy zdôvodniť si svet prostredníctvom nadobudnutých skúseností), svoj žiaľ nad stratou rodičov a súrodencov, úsilie nepodľahnúť vyčerpaniu, zúfalstvu, hladu ani strachu a za každú cenu vydržať. V neposlednom rade píše o svojej viere. V Rywkiných zápisoch sa tieto dva svety neprestajne prelínajú, zavše do seba dokonca chaoticky narážajú, a vytvárajú spleť záznamov, úvah, správ, osobných pocitov a myšlienok. Po ich rozuzlení sa z jej denníka stáva svedectvo, ktoré prináša nielen nový pohľad na každodenný život a boj o prežitie v lodžskom gete, ale zároveň – a to

29

je azda ešte dôležitejšie – zachytáva beznádejnú snahu dospieť

počas tvrdej zaťažkávacej skúšky v podobe nepretržitého ob

medzovania slobody a utláčania. Rywka v písaní denníka hľadala

predovšetkým útechu a spásu. Jeho pozostatky svedčia o úzkosti

a mukách tohto jej vopred prehratého zápasu.

„JE PO PRVOM SVIATKU,“ ZAČÍNA RYWKA SVOJ ÚVODNÝ ZÁPIS

z tretieho októbra 1943, príhodne po Roš hašana, židovskomNo

vom roku. V tom čase zmenila prácu, odišla z centrálnej učtárne

a začala šiť odevy a spodnú bielizeň v krajčírskej dielni Leona

Glazera. Dielňa sídlila na Dworskej ulici č. 14, vznikla začiatkom

roku 1941 a mala sedemdesiatsedem šijacích strojov, na ktorých

sa striedalo stopäťdesiatsedem zamestnancov. O rok nato sa ich

počet takmer desaťnásobne zväčšil a v dielni navyše začali šiť aj

pánske odevy a bielizeň, z ktorých väčšina smerovala nemeckým

Nápis na budove krajčírskej dielne, kde Rywka pracovala

(Publikované s láskavým súhlasom Štátneho archívu v Lodži, archívne

číslo 1108:28-853-7)

30

vojakom na front. Šilo v nej aj niekoľko stoviek detí, ktorýchzna

losti užitočnej práce načas zachránili pred deportáciami. Keďže

Rywka sa kamarátila s osobou, ktorú všade uvádza pod menom

„Zemlówna“ (slečna Zemelová) – čo bola sestra pána Zemela,

jedného z vedúcich dielne –, zaistila si miesto v tomto zvláštnom

zariadení na území geta a začala pravidelne dochádzať do dielne

na Františkánskej ulici č. 13/15.

Židovské dievčatá v krajčírskej dielni umiestnenej v lodžskom gete

(Publikované s láskavým súhlasom Štátneho archívu v Lodži, archívne

číslo 1108:8-210-2)

Z denníkových zápisov je už od samého začiatku zrejmé, že

práca a výučba predstavujú základné činnosti Rywkinhokaždodenného života. Prevažná časť vedomostí, ktoré si osvojila, mala praktický charakter – naučila sa, ako používať šijací stroj, ako vziať správne miery na sukňu, ako dosiahnuť pevný, poctivý steh. To všetko pod vedením svojej učiteľky pani Kaufmanovej. Okrem toho mali deti pracujúce v dielni aj tradičné vyučovanie takých predmetov, ako boli hebrejčina, jidiš a matematika. Rywka bola za všetko, čo sa naučila v krajčírskej dielni, nesmierne vďačná. Svoj sen o živote po vojne zaznamenala takto:

... je večer, všetci sedíme za stolom v skromne zariadenej izbe osvetlenej lampami. Je nám dobre... v izbe

je teplo a útulne... Bože, je nám všetkým tak dobre!

Neskôr, keď si ostatní už išli ľahnúť, sadám si za šijací stroj a šijem... šijem... nemôžem prestať, tak veľmi

ma to baví... Mám z toho úžasný pocit! Lebo každým

kusom odevu, ktorý ušijem vlastnými rukami, námzarábam na živobytie. Na chlieb, na vzdelanie, naoblečenie... takmer na všetko. Tým, čo vytvorím vlastnými

rukami... a za to nesmierne ďakujem paniKaufmanovej... (28. februára 1944)

Táto práca však bola zároveň aj tvrdou otročinou a Rywka sa jej držala hlavne pre porciu teplej polievky, ktorú dostávali všetci zamestnanci dielne na obed. V denníku sa preto, pochoiteľne, objavujú aj pasáže o nekonečne dlhých dňoch nudy, chvíľach absolútnej frustrácie a konfliktoch s inými dievčatami v jej pracovnej skupine. No najviac zo všetkého Rywka neznášala, keď občas musela povinne pracovať v dielni aj v sobotu, počasžidovského dňa odpočinku. Šabat, ktorý predstavuje deň, keď Boh ukončil svoje stvoriteľské dielo, je pre pobožných Židov posvätným dňom, ktorý sa má stráviť štúdiom náboženských textov, modlitbami a chvíľami prežitými s rodinou a priateľmi. Má byť predzvesťou harmónie a mieru, ktorý nastane na zemi popríchode Spasiteľa, keď všetci Židia budú navždy vykúpení z utrpenia. Práca počas šabatu nebola pre Rywku len porušenímnajdôležitejšieho rituálneho sviatku židovského náboženstva, ale zároveň ju aj okrádala o to málo, čo jej v jej biednom živote prinášaloradosť. Dvadsiateho februára 1944 si zapísala:

Och, Bože! Na tento pocit nikdy nezabudnem. Bolo mi

tak ťažko, ten smútok ma takmer udusil. Myslela som

si, že sa rozplačem! ... Ľudia šli aj dnes do dielní afabrík, akoby sa nič nedialo. Tento deň, tento posvätný

deň je pre nich taký obyčajný a normálny ako ktorýkoľvek iný deň v týždni. ... Keď som ja šla v sobotu

do práce, prežívala som neznesiteľné muky. V duchu

som si vravela: Ak to budem musieť podstúpiť znova – kiežby k tomu nikdy nedošlo –, stane sa to aj pre

mňa banálnosťou? Zvyknem si na to? Och, Bože, urob

niečo, aby som už nemusela chodiť v sobotu do dielne!

Bolo mi tak nemierne ťažko! Až do plaču! Židovské dievčatá pri spoločnom vyučovaní v lodžskom gete. (Publikované s láskavým súhlasom Štátneho archívu v Lodži, archívne číslo 1109:71-2369-3)

33

Deti hľadajú zvyšky uhlia v lodžskom gete. (Publikované s láskavým

súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem,

archívne číslo 4 062/166)

Rywka vyplnila svoj denník množstvom detailov z každodenného života, zaznamenávala si drobné činnosti ako pranie,

škrabanie zemiakov, rôzne vybavovačky v gete, varenie, vyzdvihovanie uhoľných brikiet a stlanie postele, ktoré tvorili podstatnú

časť jej dňa. Takisto si doň zapisovala nespočetné bezvýznamné

i vážne problémy, ktoré ju trápili, ako bolesti hlavy či zubov,zničené topánky, permanentný hlad, príšerné počasie. Písala doň aj

o chrípkovej epidémii, ktorá v januári zachvátila geto. Jejnásledkom sa znížil počet práceschopných obyvateľov takmer opolovicu a domáce zásoby liekov a zdravotníckeho materiálu, ktoré boli

navyše už dlhý čas nedostačujúce, sa úplne vyčerpali:

Chrípka sa šíri po celom gete, kamkoľvek sa človek

pohne, všade na ňu narazí. Dielne aj kancelárie sú

takmer prázdne... mnoho zamestnankýň je práceneschopných. (Pán Zemel žartoval, že ich postaví

k strojom aj choré, aby sa výroba nezastavila.) ...

Chajusia

4

má chrípku, Surcina matka tiež... Keby som

mala spísať zoznam všetkých, ktorí sú chorí,nestačili by mi strany... Aj Maryla Łucká a jej otec sú chorí.

V rodine pani Lebensteinovej ochoreli všetci okrem

nej. Samuelsonová má chrípku a Jankielewiczová

nahradila Bergovú, lebo Bergová je chorá.Rundbergová, ktorá sa tiež necíti dobre, prišla popoludní...

(14. januára 1944)

Rywka sa okrem práce, otročiny a zápasu o prežitie, ktorý dominoval v živote každého obyvateľa geta, zverovala svojmu denníku hlavne s problémami týkajúcimi sa pomerov, v ktorých sama žila. Najvýraznejšie miesto v nich predstavoval jej komplikovaný vzťah so staršími sesternicami. Písala o malicherných aj vážnych hádkach, ku ktorým medzi nimi dochádzalo v bežných situáciách, pri domácich činnostiach či pri deľbe jedla takmer denne. Napätú atmosféru ešte násobili stiesnené podmienky 4

N ezamieňajte s Rywkinou sesternicou Chanusiou.


35

malého bytu, o ktorý sa delili. Typickým príkladom je zápis zo

štvrtého marca 1944:

Chanusia ma poháňa, aby som prestala písať a okamžite zaliezla do postele. Vraví, že to môžem dokončiť zajtra. Má vôbec predstavu, čo také písanie

denníka znamená? Očividne nie. Myslí si, že naň zajtra budem mať čas? Estusia dostala prídelový lístok

a p ožiadala ma, aby som jej ho šla zameniť zapotraviny, potom mám ešte odniesť posteľnú bielizeň do

práčovne a potom ešte hento a tamto, a naša veľkodušná Chanusia mi vraví, aby som šla spať a dopísala

to zajtra.

Je celkom možné, že Chanusia mala dobrý dôvod, prečo na svoju sesternicu tak naliehala – byť hore po zotmení a písať si denník znamenalo písať si ho pri svetle sviečky alebo si pri tom svietiť jedinou pätnásťwattovou žiarovkou, ktorú v byte mali –, no Rywka mala pocit, že ju nikto nechápe.

Zo zápisu nie je možné posúdiť, aké boli skutočné okolnosti tejto situácie, napokon to ani nie je úlohou tohto denníka. Jeho úlohou je vstúpiť do Rywkinho sveta a vnímať ho jej očami –prežívať jej samotu, jej pocity dievčaťa, ktoré ostatní iba využívajú, kritizujú a súdia. Koniec koncov, bola v dospievajúcom veku, je preto pochopiteľné, že zápasila s problémami vlastnej identity a egoizmu, ktoré sprevádzajú túto vývojovú fázu. Žiaľ, bezstabilného zázemia normálneho života a predovšetkým bez bezhraničnej lásky rodičov, ktorí by ju učili a viedli, doslova tápala vneistote, blúdila svetom bez správnej mapy a jediné, čo ju v ňom navigovalo, bola jej nedokonalá schopnosť rozlíšiť, čo je správne a čo nie. Pri jednej dramatickej hádke Estusia, ktorá v tom čase mala sotva dvadsať rokov, stratila trpezlivosť, dala Rywke facku a pohrozila jej, že ju vyhodí z bytu. „Ach, Bože, zostala som úplne sama!“ zapísala si Rywka pätnásteho februára 1944 a pokračovala:

Neviem, či naozaj urobí, čím sa mi vyhráža... Stále

tvrdí, akú má zo mňa radosť, a teraz? Povie azda, že

ma už viac nechce? Znie to tak neuveriteľne...Nielenže prežívam strašné a tragické časy, ale už nemám ani

útočisko, ktoré by som mohla nazvať domovom.

Rywka sa ďalej hašterila striedavo s Estusiou, Chanusiou a Miniou a každá ich nová roztržka iba znásobovala neznesiteľné napätie, ktoré prinášal život v gete, a zdôrazňovala hrozný pocit osamelosti a odcudzenia. Jediné, čo v takejto atmosféreprinášalo Rywke nefalšovanú radosť, bol jej vzťah s mladšou sestrouCipkou. Zápisy v denníku jednoznačne svedčia o tom, že ju Rywka nielenže mala skutočne rada, ale zároveň za ňu cítila obrovskú zodpovednosť, zaujímala sa o jej zdravie, tak fyzické („Vposledných dňoch mám ešte väčší hlad, keď vidím, že Cipka nemá čo do

úst, a som nasýtenejšia zakaždým, keď sa niečoho naje.“), ako aj

duševné. („Chajusia mi povedala, aby som sa s Cipkou ešteväčšmi zblížila, aby som sa s ňou viac rozprávala, pýtala sa jej, čo si

myslí o tomto, čo o tamtom. Vynasnažím sa, napokon, je to moja

povinnosť, musím jej nahradiť matku. Urobím pre to všetko, čo

bude v mojich silách.“) Vo svojom denníku Rywka často spomína,

ako sa o svoju mladšiu sestru starala, dohliadala na to, aby vždy

dostala spravodlivý diel jedla, šila jej šaty, stlala jej posteľ alebo

pre ňu zariaďovala rôzne veci. Zároveň bola náramne pyšná na jej

výsledky v škole, na jej štedrosť a ohľaduplnosť voči kamarátkam

a kamarátom, ako aj na jej rozvíjajúci sa temperament. „Všimla

som si, že mám Cipku ešte radšej, keď vykoná nejaký dobrýskutok, keď dostane dobrú známku (je to tá najlepšia žiačka), keď

porozumie tomu, čo sa deje na zhromaždeniach. Také chvíle ma

napĺňajú pýchou a šťastím...“ zaznamenala si trinásteho decembra 1943.

Rywka sa ako všetci ostatní pisatelia denníkov, obzvlášť tí, ktorí žili v Lodži, stále vracia k téme jedla a hladu.

Hlad vždy znášam veľmi ťažko a ani dnes to nie je inak.

Mám pocit, akoby sme s ním s Cipkou bojovali celý rok.

Je to pre nás obe nesmierne vyčerpávajúce. Byť hladný je hrozný pocit. Nerada sa zdržiavam doma. Radšej som v š kole... alebo kdekoľvek inde, len nie doma.

Doma je to skoro nebezpečné. (10. februára 1944)

Nedostatok jedla viedol k ďalším roztržkám a naštrbeniu medziľudských vzťahov. Rywka sa doma často zdôverovalasvojmu denníku s tým, aká je zhnusená správaním sesterníc, ktoré sa očividne zdráhali podeliť sa o zásoby rovným dielom sostatnými, aj tým, ako ju obviňujú z nedostatočnej sebakontroly pri konzumácii jej vlastných prídelov. Odpovedala tým, že si od nich prestala brať jedlo, ktoré jej ponúkali:

Ako som už spomínala, rozhodla som sa, že nebudem

využívať nič, čo patrí výhradne im. Cipka sa nedokáže

premôcť, je to ešte len dieťa, ale ja áno a teší ma to.

Iste, keď niečo kúpia, napríklad cibuľu, cesnak alebo

niečo podobné, vezmem si, aj keď sú ony proti, pretože

to používame spoločne – ja aj ony –, ale prídel... prídel... to je niečo iné. (31. decembra 1943)

Problém s rozdeľovaním potravín bol v určitom období až taký akútny, že ho musela riešiť sociálna pracovníčka (a Rywkina významná učiteľka) slečna Zelická. Hlad si vybral svoju daň. V marci 1944 si Rywka poznamenala do denníka: „Som takáslabá, že zavše už necítim ani ten hlad. Je to strašné (hlad ma vždy ubíjal). Sukňa, ktorú mi ušili na začiatku kurzu (čo bolo len pred niekoľkými mesiacmi), na mne teraz voľne visí. Nepreháňam...“

Rywka na vlastné oči videla, čo uvádzajú mnohé záznamy z tých čias – extrémny hlad vyvolal rozpad spoločenského poriadku a viedol k tomu, že aj slušní ľudia sa vzdávali svojho mravného kódexu. S veľkým zdesením si zapisovala prípady, keď sa priatelia a rodinní príslušníci navzájom okrádali, brata svojej kamarátky Dorky Zandovej označila za „podvodníka“, lebo si od Dorky a ďalšej kamarátky „požičiaval“ zemiaky a kvaku bez ich vedomia. O niekoľko strán ďalej píše o malej zásobe zemiakov, ktorú spoločnými silami zozbierala skupinka detí zo školy, a o tom, ako ju zarmútilo, keď vyšlo najavo, že jedna z dospelých žien, istá pani Perlowová, im časť z nich zjedla. „Pani Perlowová!“

38

zapísala si dvadsiateho piateho januára 1944, „... nemôžem tomu

uveriť... kto ma ešte sklame? Nie je to nič iné než hnusné,odpor

né pokrytectvo... Tak veľmi mi to ubližuje!“

Vo februári čelila Rywka a jej sesternice takejto nepríjemnej

situácii v ich vlastnom byte. Bol to zjavne jeden z mála prípadov,

keď sa spojili a snažili sa vyriešiť problém spolu. Ťažkosti sa začali,

Čakanie na prídel jedla v lodžskom gete (Publikované s láskavým

súhlasom fotografického archívu pamätníka holokaustu Jad Vašem,

archívne číslo: 4 062/461)



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist