načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Niečo o orchideách - Pavel Sibyla

-7%
sleva

Elektronická kniha: Niečo o orchideách
Autor:

Po úspešnej knihe poviedok Coffee stories (alebo Deň ako každý iný) prichádza mladý slovenský autor s novelou. Sibyla rozpráva príbeh tridsiatničky Hanky, ktorá sa z kopaníc ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  123 Kč 115
+
-
3,8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artforum
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Počet stran: 204
Rozměr: 19 cm
Jazyk: slovensky
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 0.5
MOBI velikost (MB): 0.5
ISBN: 978-80-89445-00-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Po úspešnej knihe poviedok Coffee stories (alebo Deň ako každý iný) prichádza mladý slovenský autor s novelou. Sibyla rozpráva príbeh tridsiatničky Hanky, ktorá sa z kopaníc presťahovala do Bratislavy a našla či hľadá prácu, priateľstvo, lásku a sny... Za mnohé z novely vypovedá časť jej dedikácie: "Všetkým, ktorí si neveria, a celej mojej skurvenej generácii."

Zařazeno v kategoriích
Pavel Sibyla - další tituly autora:
Niečo o orchideách Niečo o orchideách
Sibyla, Pavel
Cena: 235 Kč
Coffee stories Coffee stories
Sibyla, Pavel
Cena: 130 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Niečo o orchideách





Pavel Sibyla
Niečo o orchideách
Copyright © Pavel Sibyla, 2009
Design & Layout © Bálik & Némethová, 2009
Copyright © Artforum, 2009





Niečo o orchideách
Pavel Sibyla





Niektoré mená a deje spomenuté v tejto knihe sú
vymyslené.





Venované Jane, všetkým, ktorí si neveria a celej mojej
skurvenej generácii.





Najskôr sa potkneš o tých,
ktorí ti ležia pri nohách.
Jozef Bily










9
Ešte chvíľu letím krajinou snov, potom padám na tvrdú
zem bdelosti, a keď otvorím oči, oslepí ma jas slnka
postávajúceho v kolóne kyprých oblakov. Ihneď strčím hlavu
pod vankúš.
Vzápätí si však pomyslím: aké hlúpe! Ukrývam sa
pred svetlom a pritom mám strach zo života v tme.
Štvrtok, 5. júla 2007. Ráno. Je deväť hodín aj nejaké
drobné. Chce sa mi cikať. Tak toto sa nepodarilo,
pomyslím si. Pretože si pamätám chod svojich myšlienok niekedy
o polnoci, keď som sa ukladala do postele, pamätám si,
ako som si sľubovala začať tento deň nejakým zásadným
rozhodnutím. Hoci vtedy to ešte nebolo nič konkrétne, len
taký hrubý náčrt, neurčitý plán dňa. Najviac čosi v tom
zmysle ako: byť šťastná. Alebo niečomu veriť.
Niekoho milovať. Navždy.
Lenže ja sa preberám s pocitom, že sa mi dá cikať,
čo by nezainteresovaný pozorovateľ mohol zhodnotiť ako
totálne zlyhanie hneď na úvod. Úplné fiasko sprevádzané
značnou stratou sebadôvery. No keď sa pozriem na druhú
stranu postele, neleží tam žiaden nezávislý pozorovateľ ani
nijaký muž z mäsa a kostí. Ba čo viac, neleží tam vôbec,
ale absolútne nikto. Príde mi to málinko na skapanie.
A k tomu ten plný mechúr.
1.





10
Takže po pár sekundách nihilizmu pod duchnou
odhrniem perinu a pravou, pravou!, nohou stúpim na mäkký
koberec. Chvíľu očami pátram po papučiach, potom bosá
odcupitám na wécko. Započúvam sa do veselého
cvrkotu moča a zrazu dostanem vražednú chuť si niečo kúpiť.
Čokoľvek. Zápalky, nanuk, strieborný prsteň s jantárom.
Oranžové poťahy do susedovho červeného chrobáka.
Lenže viem presne pri čom skončím: chcela by som
kvet. Najlepšie v kvetináči. Aby som sa oň mohla starať,
polievať ho a dávkovať mu svetlo presne podľa plánu. Aby
rozkvitol, keď príde čas. Lebo rezané kvety rozkvitnú len
raz. Môžu byť darované spolu s dvomi igelitovými
vreckami plnými lásky a nehy, ale i tak po čase uvädnú. Potratia
lupene, pokapú ako muchy pred príchodom zimy.
Keď vyjdem z kúpeľne, uvedomím si, ako veľmi
neznášam tieto chvíle samoty, ktorú nemám pod kontrolou.
Len ja a moje myšlienky. Znesiem plánovanú samotu,
dokážem si ju vychutnať ako popoludňajšie latté. Človek sa
ukája pocitom, že nemusí nič robiť, len sedieť a zízať na svet
okolo. Ale citová opica, keď túžim niekoho objať, no nikto
tu nie je, bolí väčšmi ako tá opica skutočná, alkoholová.
Hodiny v kuchyni ukazujú trištvrte na desať.
Havran sedí na parapetnej doske.
Otvorím chladničku, načiahnem sa po dvojlitrovú
kolu a napijem sa z hrdla do hrdla ako chlap. Rýchlo sa
prezlečiem, do úst si vložím žuvačku s višňovou príchuťou
a vybehnem z bytu.
Obloha je zatiahnutá, musím si zložiť značkové oku -
liare za dve libry, ak chcem niečo vidieť. Nádherný
oranžový moped odstavený pred vedľajším vchodom mi vylepší





11
náladu. Fontána pred Justičákom bez náznaku pochyb -
nosti recituje svoju mokrú baladu. Ulica je takmer bez áut.
Vo výklade kvetinárstva už z diaľky vidím ružovo-biele
orchidey, tváriace sa, akoby im patril celý výklad a kto by
na tom chcel niečo zmeniť, draho za to zaplatí.
Strčím ruku do vrecka na nohaviciach, aby som sa
presvedčila, či som si nezabudla peniaze. Až potom si
všimnem mrežu, ktorá bráni mladým dámam ukojiť ich
estetické vášne.
– Ach, prečo?!
V Zore si objednám hemendex, horalku a kávu,
odnesiem si tie kráľovské raňajky pred podnik, a keď chcem
zaplatiť, barman mi položí otázku, ktorá sa presne hodí
do tohto rána:
– Zaplatíš aj jeho účet?
– On tu už dnes bol?
– Včera v noci. Chcel odo mňa prázdnu fľašu
Tullamore Dew, ale mal som len plnú. Asi hodinu ma pre -
sviedčal, aby som to prelial do plastovej. Šibnutý chalan.
– A potom?
– Potom si tú whisky objednal a opil celú krčmu.
Vrátane seba.
Keď mi barman oznámi, aká ťažká a aká ostrá je tá
sekera, vrátim mu nenačatú horalku a vykročím k
najbližšiemu bankomatu. Slnko na chvíľu vykukne spoza
oblakov, smeje sa mi priamo do ksichtu. Nasadím si slnečné
okuliare a vrhnem túžobný pohľad na výklad kvetinárstva.
Spomeniem si na dalajlámovu alibistickú múdrosť (tak by
si to nazval ty): nedosiahnutie veci, po ktorej túžime, je
občas skvelý zásah šťastia.





12
Občas. Niekedy. Ale nie teraz, dedko.
Námestím sa motajú dvaja bezdomovci, ktorí tu
majú rozložený základný tábor od poslednej zimy a deti,
ktoré sa nemajú kam zašiť, pokým si ich matky nakúpia
aspoň dva vozíky úplných kravín. K tomu nejaký
mafián, ktorý telefonuje dvomi mobilmi súčasne, bronzový
Benka s paletou, no bez vlasov, ja a akýsi chalan hrajúci sa
na živú sochu. Skúšam si vybrať dve tisícky, ale neúspešne.
Skúsim o päť stovák menej, a hoci sa bankomat umúdri,
príliš sa tomu neteším. Viem, že v tej chvíli som švorc.
Podídem k skamenelému chlapcovi a z klobúka mu
ukradnem desaťkorunák.
– Pre šťastie, – poviem len.
Jeho biela tvár neprejaví ani štipku hnevu či
porozumenia. Je fakt dobrý.
Potom sa vrátim do Zory, aby som za teba zacvakala
ten účet. A v nádeji, že ťa tam snáď stretnem.





13
Okolnosti niekedy človeka doženú k fakt zábavným
úvahám. Tak napríklad. Čo všetko sa dá kúpiť za
štyridsaťtisíc? Mám na mysli niečo hodnotné. Lebo štyridsaťtisíc
nie je málo.
Dvojtýždňový zájazd na Kubu. Bez letenky,
samozrejme. No s ubytovaním v trojhviezdičkových hoteloch.
Na raňajky každý deň canchánchara, na večeru mojito
a medzitým cestovanie v čase, ktoré môže byť pre niekoho
riadne silná káva.
Alebo rozkladací jedálenský stôl pre osem osôb,
vyrobený z čerešňového dreva. K nemu stoličky s čalúnením
a zážitky z celého dňa, keď sa rodina stretne pri spoločnej
večeri. Za večerou bublanina. Višňová.
A tiež meter betónu, v ktorom sú zaliate nejaké
oceľové tyče. Jeden štvorcový meter betónu. Nič viac.
– Vždy som si predstavovala, že raz budem bývať
v dome s výhľadom, ak nie na more, tak aspoň na rieku.
Otvorím okná, bude počuť len šum stromov a škrekot
čajok... Blahodarné pôsobenie morského vzduchu sa vidi -
teľne prejaví na mojom početnom potomstve, odchovanom
na rybách a morských riasach. Lenže. Keď sa teraz pozriem
z okna tohto bytu, namiesto rieky vidím diaľnicu a šum
stromov úplne zaniká v hluku popoludňajšej premávky.
Kristepane!





14
Kvôli hustému smogu môžem myšlienky o potomstve pustiť
z hlavy a jediné, čo mi tu pripomína morské riasy, je ten
bordel na trávniku. A vy chcete za týchto bezútešných
päťdesiatdva štvorcov dva melóny? Myslíte si, že sme na hlavu?
– Oddelenie snov je na Kolibe, zrejme ste si splietli
adresu. Ale ak sa bavíme o cene, vedeli by sme sa
dohodnúť na jedna celá osem.
To je necelých tridsaťpäťtisíc za meter. O niečo lepšie.
No stále iba studený starý betón. A oceľ.
– Jedna osem, hovoríte. Hm, – povedala Lucia a
namiesto bytu si pohľadom premeriavala toho chalana, ktorý
predával byt. Nebol nízky a nebol škaredý. Myslím teraz
jeho, nie byt.
Mne pripadal ako grázel.
Momentálne býval v byte on sám a zariadil si ho
vskutku minimalisticky. Na starých parketách s citom
umiestnený len najnevyhnutnejší nábytok. Jediné kvety
boli Živé a zneli z prehrávača. Cez posteľ prehodený
spacák, žiadne periny s veselým vzorom Designed by Ikea.
Chcela som ten byt kúpiť. Po roku v hlavnom meste
som pred sebou videla perspektívu mladej sebavedomej
ženy bez záväzkov, so stabilnou prácou v stabilnej
spoločnosti a s úplne nestabilnými sobotňajšími nocami, ktoré
mi mali pomôcť nevidieť skutočnosť, že tá mladá
sebavedomá žena bez záväzkov je možno pekná sprostosť a
nikto o ňu nestojí. No teraz som bola triezva, rozhodnutá
najbližších tridsať rokov investovať podstatnú časť môjho
príjmu do obydlia z betónu a ocele. Totiž, všetko
nasvedčovalo tomu, že cena betónu a ocele bude v tomto meste
neustále stúpať.





15
– Hani, ty čo myslíš, páči sa ti? – otočila sa ku mne
Lucia. Pokým sa zo mňa v tom čase len rodila mladá priama
mestská baba, ona ňou dávno bola. Preto som komunikáciu
s majiteľmi bytov nechávala na ňu. Takže táto jej otázka
bola tak trochu podraz. Či, prinajmenšom, mimo scenára.
– Uhm, mne sa celkom páči. Aj keď je dosť starý asi,
však? – povedala som a úplne pochovala našu taktiku byt
čo najviac ofrflať a stláčať cenu, kam to až pôjde. Pozerala
som tomu chalanovi do očí. Uzrela som v nich čosi, čo
vyvolávalo pochybnosti. A zároveň akoby nechcene
privolávalo pozornosť.
– Ak sa pýtate na byt, ten má dvadsaťpäť rokov. Ale
je zachovalý, urobilo sa tu už kus roboty.
– Podľa mňa je veľmi pekne, veľmi pekne, – ozvala
sa April. Vyjedala pritom pirôžky z Obchodnej, ktoré ešte
predtým, ako sme vošli do bytu, okomentovala: Chutí
čudne, really čudne. Všetko, v čom nie je majonéza, jej
chutí čudne.
Ale byt bol naozaj celkom pekný. Za plastovými
oknami sa vytŕčal Kamzík, na parketách nebolo vôbec
poznať, že majú viac ako dvadsať rokov.
Občas som sa pristihla, že obhliadky bytov sú pre
mňa vzrušujúcejšie ako predstava, že v jednom z nich
nakoniec strávim väčšiu časť života. Niekedy som mala jasno
o možnom obchode už v predsieni. Ak sa tak dá nazvať
úzka chodbička jeden a pol krát tri metre. V tomto
prípade som sa však len prechádzala, prechádzala dookola
po celom byte a hľadala jeho dušu.
Mala som pocit, že je v tom spacáku. Nenápadný,
nenáročný a za dobrú cenu.





16
– Je veľa záujemcov? – opáčila Lucia v obave, aby to
s tým frflaním neprepískla.
– Nie ste jediní, – odpovedal Richard. Tak sa predstavil,
Richard Neviemaký. Čudovala som sa, že som si zapamäta -
la aspoň krstné meno. – Ktorá z vás chce vlastne kúpiť byt?
– Ste ženatý? – opýtala sa April a nemala som ani
potuchy, prečo práve toto a prečo práve teraz. Občas sa jej
to stávalo. Akoby podľa odpovede skúšala, či sama
rozumie otázke.
– Či som ženatý? – zopakoval so smiechom mladý
muž. – Prečo sa pýtate?
– Ja som slobodný. Vlastne, slobod-ná. Prečo sa pýtate?
– Vy ste sa pýtali prvá. Ja sa nič nepýtam.
– Tak odpovedať. Ste ženatý? – nedala sa April a ja
som rozmýšľala, či to nie je súčasť nejakého bizarného
plánu, o ktorom neviem.
– Nie, nie som ženatý. Som slobodný.
– No vidíte. Nie ste jediný, – zakončila April. My sme
neboli jediné uchádzačky o kúpu, on nebol jediný
slobodný, kruh bol uzavretý. April sa pretárala do ďalšieho levelu
komplikovanej hry s názvom slovenčina 2.0.06
– Ja hľadám byt, – zareagovala som konečne na jeho
otázku. – V prípade, že nie ste proti, kúpim tento váš.
– Máte peniaze? Keď sa dohodneme na cene, bude
treba zaplatiť zmluvný preddavok. Nerád by som prišiel
o kupcov, ak niekto nemá peniaze, a budeme sa tu
naťahovať dva mesiace, pokým mu neschvália úver.
– Časť. A úver mi schvália. Mám známu v banke, –
povedala som a pozrela na Luciu.





17
Úver. Moja mama sa pri tomto slove div neprežeh -
náva a vždy mi urobí prednášku o šetrení. Ako s otcom
stavali dom a ani korunu si nemuseli požičať.
Pred tridsiatimi rokmi, mami. Ale dnes? Kto nečerpá
úver, ako by ani nebol.
– Vy nie ste z Bratislavy, hm?
– Záleží na tom? – odpovedala som otázkou, hoci to
sama nemám rada.
– Ako sa to vezme. Keby ste boli z Bratislavy, tak
nekupujete štvrťstoročný byt, ktorý sa vám „celkom páči“.
Zháňali by ste sa po novostavbe za tri melóny.
– Nepovedala som, že ho chcem kúpiť, – zaklamala
som. V skutočnosti som už v hlave vyberala kuchynskú
linku a vhodnú farbu obkladačiek.
– To je dobre. Práve som vám chcel povedať, že tento
byt nie na predaj, – prerušil moje plánovanie Richard.
Chvíľu ostalo ticho. April sa grglo pirôžkom. Znelo
to, že bol plnený slivkovým lekvárom.
– Nerozumiem, – ozvala sa April ako prvá.
– Čože? – preverila situáciu Lucia. – Počúvaj, mladý.
Ani ja nie som odtiaľto, ale ku šťastiu mi stačí aj chajda
ako táto tvoja. Obe sme, takpovediac, z dediny a na
záchod sme chodili von, na latrínu. Jedna osem je dobrá
cena za suchý záchod s príslušenstvom.
Čakali sme na reakciu. Že sklopí hlavu, že sa
ospravedlní a spustí na jedna šesť. Prinajmenšom.
– Kristepane! Povedal som, že byt nie je na predaj.
Hudba dohrala.
– O pár minút vám ide autobus.





18
– To je chuj, – povedala len tak pre seba Lucia a
vykročila smerom k dverám.
– Čo je to huj? – skúmala naša americká kamoška.
April kedysi dávno povedala „dovi“ rodnému
Wisconsinu a pátrajúc po čo najväčšej exotike skončila
na Slovensku pri výučbe angličtiny.
– To je fantastic, akó tu ľudia vedia búhať po stóle
a zároveň nehajú skákať si po hlavy, – podotkla na druhej
hodine business english, ktorú som u nej mala.
Možno sa teraz konečne cítila ako jedna z nás.
Kráčali sme dolu schodmi, schodmi zarastenými
hustým porastom kvetináčov, fikusov a polomŕtvych
kaktusov. Na stenách vytrhnuté stránky z kalendára Tatry ’92,
menovky na dverách nezakrývali, že majitelia bytu či ich
rodičia sa v Bratislave určite nenarodili.
Za štyridsaťtisíc sa dá kúpiť milión vecí. Aj taká
šialenosť ako oceľ zaliata v metri betónu.
Ale najprv musíte nájsť niekoho, kto bude ochotný
vám to predať.
– Cítim sa véľmi zle. Asi budem grcať, – vyšplechlo
April z úst na prízemí. To asi znamenalo určite, pretože
ako vyriekla nechutnú veštbu, rozbehla sa do bytu, ktorý
už nebol na predaj. Už bol len na grcanie.
Keď potom docupitala späť, opýtali sme sa, čo mladý
pán na to.
– Kristepane! – zreprodukovala April.
Ulica pred bytovkou bola zaplavená slnkom. Dec -
ká piekli pieskové fornety. Matky na lavičkách
kšeftovali so svojimi snami, strachom z manželovej nevery





19
a s najnovšou ponukou Oriflame. Po trávniku prebehol
ušatý dlhosrstý pes.
Potom som chvíľu nemohla zabudnúť na to miesto.
Na ten byt.
Aj na toho muža v ňom.





20
Cestou zo Zory brnknem Lucii. Má rozospatý hlas, ale
keď spomeniem dnešnú žúrku, úplne sa preberie.
– Bola si nakúpiť?
– Ešte nie, kvôli tomu ti volám, – odpoviem.
Jedným z neveselých príznakov dospelosti je, že váš
okruh priateľov sa rokmi zužuje, prípadne sa zväčšujú
vzdialenosti medzi stredom a obvodom kružnice, na ktorej
ako vrabce poskakujú ľudia vášmu srdcu blízki. Mnohí
poodchádzajú do zahraničia, a hoci vďaka mailom a
lacným hovorom nebolo spojenie s cudzinou nikdy
jednoduchšie, o niektorých z nich prestanú chodiť akékoľvek
správy. Preto si väčšinou myslíme, že sa majú fantasticky,
nevedia čo s peniazmi a trápia sa nad výberom
dovolenky, pretože už všade boli. Tí šťastnejší si založili rodiny.
Vhupli do nového, rodinného kruhu a ten na hladine
spoločenského života len zriedka narazí na tvoje kruhy
vo vode, tvorené neustálymi vzletmi a pádmi.
Jednoducho, s pribúdajúcimi rokmi ubúdajú
priatelia, ktorých by ste mohli vo štvrtok ráno vytiahnuť z
postele kvôli nákupu na večernú párty.
Pozitívnym bodom rozlúčky s časmi, keď už nemáte
osemnásť, je, že na tú párty nakúpite všetko, po čom vaše
srdce túži.
2.






       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist