načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Nevybavená záležitosť – Jana Juráňová

Nevybavená záležitosť
-4%
sleva

Elektronická kniha: Nevybavená záležitosť
Autor: Jana Juráňová

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  139 Kč 133
+
-
4,4
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 83.5%hodnoceni - 83.5%hodnoceni - 83.5%hodnoceni - 83.5%hodnoceni - 83.5% 94%   celkové hodnocení
5 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Aspekt
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 148
Rozměr: 18 cm
Vydání: Prvé vydanie
Skupina třídění: Slovenská literatura
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 0.9
PDF velikost (MB): 0.9
MOBI velikost (MB): 0.6
ISBN: 978-80-8151-008-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

Zařazeno v kategoriích
Jana Juráňová - další tituly autora:
Iba baba Iba baba
Orodovnice Orodovnice
Žila som s Hviezdoslavom Žila som s Hviezdoslavom
 (e-book)
Cudzie príbehy Cudzie príbehy
 (e-book)
Žila som s Hviezdoslavom Žila som s Hviezdoslavom
 (e-book)
Utrpenie starého kocúra Utrpenie starého kocúra
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

2

Jana Juráňová (1957) je autorkou niekoľkých divadelných hier,

kníh pre deti i  prozaických kníh pre dospelých. Knihy Orodovnice

(2006), Žila som s Hviezdoslavom (2008) a Lásky nebeské (2010) sa

dostali do finálovej desiatky Ceny Anasoft Litera. Jej knižný rozho

vor s Agnešou Kalinovou Mojich sedem životov (2012) získal Cenu

Egona Ervína Kischa. Prekladá z angličtiny, príležitostne sa venuje

publicistike a píše pre rozhlas.


3

jana juráňová

nevybavená záležitosť


4

Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť _ Vydalo Záujmové združenie žien

ASPEKT roku 2013 ako svoju 117. publikáciu _ www.aspekt.sk _ Realizované

s  finančnou podporou Združenia vydavateľov a  kníhkupcov Slovenskej

republiky _ Copyright © Jana Juráňová 2013 _ Redakcia Jana Cviková _

Fotografia na obálke Židovský cintorín, Cerová (JJ) _ Ilustrácie v knihe Jana

Sapáková s použitím olejomaľby Pétera Szüleho, na ktorej je portrét Edity

Farkasovej-Zinnerovej; fotografiu láskavo poskytla Karen Farkas _ Design

© Layout  JS. 2013 _ Produkcia CeTePe, s.  r.  o., Bratislava _ Prvé vydanie _

ISBN 978-80-8151-010-6 (PDF)


5

S úctou a vďakou A. K.


6

Ktovie, po čom šliape moja noha, Pane. Ty vedieš

moje kroky a kroky všetkých ľudí. No aj tak sa

občas zrazíme. Aký je tvoj zámer a aký úmysel.

Skúma ho moje srdce?


7

Ležím vo svojom spálňovom kúte v  dome,

do ktorého som sa definitívne presťahovala

len nedávno. Slnko sa opiera do okien na proti

ľahlej strane a jeho lúče zasahujú doprostred –

takmer do kuchynského kúta. Z tej strany, kde

spím, je dom obkolesený stromami. Môj dom.

Som tu. Včera večer, nie veľmi neskoro, som si

ľahla poriadne unavená a  tvrdo som zaspala.

Je ráno, ešte len pol šiestej, no som už celkom

bdelá. To sa mi takto zavčasu nestalo už dávno.

Vybavím si v  mysli náš byt v  panelákovom

dome na sídlisku na desiatom poschodí. V lete

sa tam slnko opieralo do okna spálne od sko

rého rána, nedalo sa pred ním ujsť. Kým som

chodievala do práce, pohyb slnka som nesle

dovala, keď tak len cez víkend, ak bol slnečný.

Milosrdný tieň sa priplazil až okolo pol druhej

popoludní a  vtedy sa slnko otočilo a  svietilo

do obývačky, no už nebolo také ostré. Nieke

dy som sa tam cítila ako v  orlom hniezde. Na

jeseň som pozorovala, ako mi ťažké mračná le

tia priam nad hlavou. Na streche hniezdil pá

rik sokola myšiara – tak sa oficiálne volajú tie


8 drobné dravce, inak podobné holubom. Ich let je však iný. Nástojčivé hlasy sokolov sa nad našou kuchyňou ozývali niekedy po celý deň. Sídlisko som mala ako na dlani. Všetko bolo ďaleko, všetko malé. Vzdialené hory vyzerali ako gýčový obrázok. Hviezdy, mesiac, lietadlá na oblohe, mraky, slnko, to všetko bolo v tom byte na desiatom poschodí bližšie, zato zemskú príťažlivosť som cítila naliehavejšie než kdekoľvek inde. Sokolom som závidela, že pre ne nie je nebezpečná.

Keď sme s mužom uvažovali o tomto domčeku, bála som sa, že mi tu bude chýbať pohľad z  výšky, veď tak dlho som bola majiteľkou výhľadu na všetky strany. Nechýba mi. Až tu som si slobodne priznala, ako veľmi som presýtená výšok. Vyhovuje mi, že som sa na prahu staroby učupila k zemi.

Aj keď je ešte zavčasu, mala by som vstať, aby som sa vyhla spomienkam. Zdajú sa mi ohraté, som z  nich unavená, no keď si nedám pozor, vracajú sa ako film, ktorý mi beží v hlave aj napriek mojej vôli. Viem ho celý naspamäť odpredu, odzadu... zábery sa nedajú ani zameniť, ani vystrihnúť, nemá zmysel si to znovu celé premietať. Keby sa tak moje spomienky dali bezpečne odložiť do sejfu, v  ktorom by nespráchniveli. Lenže podvedome sa bojím, že ich stratím a že mi nezostane celkom nič. Tak si to vysvetľujem – sama sebe, veď nikto iný tu nie je.

9

Akoby som sa každý večer pred spaním a každé

ráno po prebudení utvrdzovala, že nezmizli, že

sú tu so mnou. Spomienky na ľudí dávno stra

tených zostávajú zaseknuté v podobe, ktorú si

uchováva moja pamäť. A  potom niekedy stra

tím nad nimi kontrolu a neviem nájsť vypínač.

A spomienky letia a letia a ja nemôžem zaspať.

Zobudia ma aj ráno, nedokážem sa ich striasť.

Našťastie môžem vstať a  ísť niečo robiť. Mož

no by pomohlo, keby som si preložila posteľ

do iného kúta domu, aby ma ráno nebudilo sln

ko, ktoré sa v  tomto ročnom období pomaly

plazí cez kuchynský kút až ku mne do postele.

No čo ak by som potom už nevstala? Možno by

som prespala pol dňa, možno celý. Nikto by to

nezistil, lebo tu nikto nie je. Ale trochu sa bo

jím, že prídem o posledné návyky. Posteľ si te

da neprenesiem na tmavšie miesto, aspoň za

tiaľ nie. Slnko mi už svieti priamo do očí. Pri

vriem viečka. Ešte minútu. O  chvíľu vstanem

a budem si plánovať dnešný deň. Nič z toho ma

priveľmi nenadchýna, ale ani sa mi nehnusí.

Môžem a nemusím si urobiť raňajky, môžem ísť

do záhrady a nemusím, môžem upratať priedo

mie...

Deň sa začína. Aspoňže sa už čo nevidieť za

čne leto. Ešte neviem, ako tu prežijem zimu, ale

na to teraz nebudem myslieť. Svieti slnko a od

toho sa bude odvíjať dnešok. Začnem tým, že si

uvarím kávu, dám si k nej opečený chlieb a nie

10

čo z  toho, čo som včera nakúpila: syr, marme

ládu alebo mäkkú salámu. Pred obedom budem

v  záhrade. Navarené mám zo včera a  popolud

ní si oddýchnem. Potom trochu poupratujem,

možno zájdem do obchodu a možno aj na poš

tu. Deň sa práve začal.

Tak som sa sem teda definitívne presťahovala.

Byt som nechala dcére. Pôvodne sme si s  mu

žom mysleli, že my pôjdeme do dcérinho dvoj

izbového a ona do nášho štvorizbového. No po

tom sme si uvedomili, že by sme sa v tom ma

lom byte dohrýzli. V  štvorizbovom sme mohli

skrývať svoju samotu jeden pred druhým, ale

v dvojizbovom by sa to dalo len ťažko. A tak sme

sa podujali na komplikovanú výmenu, až sme

sa dostali k tomuto domčeku na dedine. Nikdy

sme si to nepovedali nahlas, ale mlčky sme sa

zhodli, že aj keď má dom zjednotený vnútorný

priestor, je dosť členitý, aby sme boli spolu a zá

roveň si nezavadzali. Muž sa tešil na kôlňu, na

prechádzky v  lese, na rybačku, ja na záhradu.

Nerobili sme si ilúzie, že sa z  nás stane ideál

ny pár dôchodcov, ktorí sa budú vodiť za ruky

po dedine. Ale dúfali sme, že prázdnota a ťaži

vé ticho sa tu rozplynie prirodzenejšie a bezbo

lestnejšie než v strede rušného mesta bez zele

ne. Konečne sme sa mali na čo tešiť. V byte sa

voľný čas postupne zmenil na prázdny stereo

typ, no ťažko sme si to priznávali. A  keď sme sa rozhodli, že sa presťahujeme sem do domu, muž dostal infarkt. Bolo to kruto rýchle. Lekári povedali, že milosrdné. Komplikovaná výmena bola už rozbehnutá, no ja som si napokon prenajala na sídlisku jednoizbový byt a  uvažovala som nad tým, že sa tohto domu vzdám. Veď čo v ňom budem robiť sama?

Keď sa dcéra so svojím  mužom definitívne zabýva v  našom starom panelákovom byte, celkom ten priestor stratím. Už začala s obnovou. Priestor, kde som prežila dospelosť, manželstvo, priestor, v ktorom sme vychovali deti, zostane len v  mojich spomienkach a  tie budú blednúť a strácať sa spolu s mojou pamäťou. No vždy lepšie, než by som si ich mala každé ráno a  každý večer privolávať a  potom ich odháňať. Už sa o ten byt nemusím starať, nebudem viac oprašovať všetky kúty, ani keď pôjdem dcére poliať kvety a vyvetrať, kým je v zahraničí.

Vždy som mala problém pohnúť sa z  nejakého priestoru a  vo svojom doterajšom živote som sa sťahovala len dvakrát. Od rodičov do panelákového bytu, kde som ešte donedávna žila s  mužom, a  potom z  bytu sem do domu. Mysleli sme si, že máme čas, aby sme sa postupne zabývali v  tomto zvláštnom dome. No prišla smrť. Náhle, nezvratne, šokujúco, bez prípravy, ako napokon chodí vždy, aj keď je vytúžená a  smrteľné lôžko je už preležané. A  život plynie ďalej, akoby sa nič nestalo.

Ľudia, s ktorými sa tu zoznamujem, ku mne nepriraďujú žiadneho muža, živého ani mŕtveho. Poznajú ma bez neho. Nestihli si všimnúť, že sme tu boli zopár ráz spolu. Pre nich som už len ja. Cítim sa nekompletná. A niekedy aj oslobodená. Ale to si nahlas nepriznávam.

„Svet je slepý a  nevšímavý,“ povedal mi raz ktosi. Veď ani ja si nevšímam trápenie iných, nie natoľko, ako by to možno potrebovali. Smutní ľudia sú egoistickí, to som si všimla už dávno a viem, uvedomujem si to, že teraz som taká aj ja. Nevládzem byť iná. Možno to prejde a možno nie. Ľudia ma tu vnímajú takú, aká som teraz. A je mi to jedno. Aspoň zatiaľ.

Rad mojich mŕtvych sa predlžuje. Niekedy si pripadám ako vo vojne. Počítam hroby, počítam tých, ktorí sú tam a občas sa mi zdá, že tam ich je z  môjho okruhu viac ako tu. A  potom si uvedomím, že do celkového počtu nerátam dcéru a syna. Neviem sa zmieriť s tým, že k druhej polovici života patrí aj to, že sa naše rady preriedia, ak teda druhá polovica znamená po päťdesiatke. A ja som sa už preklopila do obdobia života, keď mŕtvi a mŕtve, na ktorých mi záležalo, tvoria pomaly, ale iste dlhší rad než živí. S  živými odchádza svet, ako som ho poznala, keď som bola malá a mladá. Život plynie ďalej, no pre mňa sa hranica posúva s každým človekom, čo tam odíde. Napokon tam preskočím aj ja. Zatiaľ sa nechystám, no človek nikdy nevie. A  moje deti zostanú tu, v  nejakom inom, novom svete.

Musím niečo robiť. Veď preto som tu, v tomto dome. Našťastie, tu je stále nejaká robota. Kvetinová záhrada, trávnik, zeleninová záhradka. Nikto odo mňa nežiada, aby som čokoľvek z toho robila. Ani ja to od seba nežiadam. Ale aj zbytočná práca je lepšia než nič. V lete jej bude habadej, no už aj teraz, keď sa jar posúva k letu, je vonku roboty dosť. Ktovie, či aj tu leto tak rýchlo preletí. A  aká tu bude jeseň, aká zima? Vydržím tu? Už zasa predbieham samu seba. Doteraz som na to vždy doplatila.

  Plánujem si dni, aby som potom plány operatívne menila, ako sa mi zachce. Poobede dám do poriadku kuchynský kút a  uvedomím si, že sa mi nechce ísť ani do obchodu, ani na poštu. Všetko môžem odložiť na zajtra. Vonku je krásne, no ja som slobodná, nemusím vytrieliť von, len čo sa ukazuje pekný deň, pretože to môžem urobiť kedykoľvek, aj keď fúka zničujúci vietor, aj keď prší. Nemusím sa podriaďovať predpovediam počasia na víkend a  strachovať sa, že akurát cez voľné dni bude pršať. Takže vonku je krásne a  ja s  vedomím, že mi nič neujde, spokojne vyleziem na povalu a možno zídem aj do pivnice. V  záhrade som dnes už bola a  môžem tam zájsť kedykoľvek. Ten pocit ma blaží. Nemusím, môžem, ako sa mi zapáči. Chcem si postupne poriadne poprezerať všetky priestory domu, v  ktorom by som zrejme mala prežiť zvyšok svojho života. Čudný pocit. Už sa odtiaľto nepohnem?

S  mužom sme tu nemuseli urobiť veľa zmien. Iba sme maľovali a  upratovali. Architekt, ktorý nám dom predal, ho dokončil necelé dva roky predtým, než ho ponúkol na predaj. Využíval ho ako chalupu na víkendy a dovolenky, no aj to len zriedkakedy a dom dohotovil do posledných detailov, z ktorých sme my zmenili len zopár. Jeho situácia sa náhle a dramaticky zmenila, mal naponáhlo, odišiel so ženou za dospelými deťmi do Austrálie. Domu sa chcel zbaviť čo najskôr, potreboval peniaze.

Keď sme sem prišli prvý raz, nevychádzala som z  údivu, že tento zvonku nenápadný a  nie veľmi pekný, zato zvnútra tak nádherne uspôsobený dom, na nás počkal. Žena z realitnej kancelárie nám vysvetlila, že bežní klienti nechcú takýto dom ako víkendovú chalupu a nie je vhodný ani na každodenné bývanie pre rodinu s deťmi. Architekt zachoval zvonku pôvodný vzhľad – nenápadná stavba zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, akých sú po dedinách stovky. Vnútro je však prerobené celkom od základu. Keď človek vkročí dovnútra, akoby sa ocitol v  inej dimenzii. Dom nemá izby, len rôzne kúty. Jedným z  nich je oddelený-neoddelený kuchynský kút, ktorý má špeciálne vetranie, zvyšok interiéru je zjednotený a zároveň členitý priestor, od ktorého je stenou oddelená len kúpeľňa s WC. Architekt zrušil aj komoru, skladovací priestor vytvoril v prednej časti pivnice. V  zadnej časti pivnice je miestnosť, v ktorej sa dá variť, zavárať, sušiť ovocie, skladovať orechy a  v  kúte s  čistým pieskom aj zeleninu a zemiaky.

Pôdorys domu tvorí klasický štvorec s  jedinou nepravidelnosťou, a  tou je priedomie domu smerom do dvora. Kedysi tu boli zrejme dve stredne veľké a  jedna veľmi malá izba, kuchyňa, chodba v tvare L, kúpeľňa a záchod. Pri kuchyni bola asi prilepená komora, pretože na tej strane je len malé okienko. Domýšľam si to len matne, lebo pôvodné rozvrhnutie priestoru sa stratilo. Z rohov sa stali kúty, vnútro je členené stolom, pohovkou, kachľami a čiastočne priečkami. Okno do ulice je vyvýšené, architekt ho zrejme vybúral smerom nahor a  zamuroval smerom nadol, takže čo chcem z ulice vidieť, vidím, no dovnútra nevidno a  môžem aj zatiahnuť žalúziu.

V  dome je viacero obývateľných kútov, môžem sa premiestňovať a prelievať z jedného do druhého. Z lavice pod oknom, ktoré smeruje do záhrady, k  stolíku a  komode v  kúte, kde okno nie je, ale cez deň tam dopadá svetlo z vyvýše

16

ného okienka, ktoré asi bolo v špajze, a napriek

tomu, že je malé a  vysoko, dá sa pod ním čí

tať. Alebo sa premiestnim k jedálenskému sto

lu, tam si môžem rozložiť fotky, noviny, čokoľ

vek väčšie, či do kúta, kam som si dala preniesť

šijací stroj, alebo do kúta s  knižničkou a  kres

lom – všade je tu útulne a odvšadiaľ vidím celý

priestor.

S  mužom sme sa sem veľmi tešili. Hovorili

sme si, že si tu nebudeme zavadzať a  zároveň

budeme o  sebe vedieť. Že sa budeme môcť je

den pred druhým trochu skrývať, no nebude

me za sebou zatvárať dvere. Priestor je zjed

notený rovnakou podlahou a  je členený deko

ráciami a  obrazmi na stene. Hovorili sme si,

ako dobre, že nám predchádzajúci majiteľ ne

vnútil ani len náznak rustikálneho štýlu. Nija

ká pec, s  ktorou by sa patrilo predvádzať pred

rodinou a  známymi. Mal naozaj cit pre mie

ru, ktorý však napokon stlačil cenu domu po

riadne dolu. Veď kto by dnes chcel víkendový

dom bez pece a  bez dedinského náradia, ktoré

sa dá vystavovať na obdiv? O dome sme sa do

zvedeli náhodou. Nie je to tu ďaleko od hlavné

ho mesta, cena bola primeraná, a  tak som bo

la od začiatku skeptická – určite nejaký prob

lém so susedmi, so zápachom, prípadne niečo

iné. Keď som prvý raz vstúpila dovnútra, neve

rila som vlastným očiam. Architekt sa na mňa

udivene pozeral, možno sa bál, že som ďalšia,

17

ktorá sa otočí na podpätku. No ja som v duchu

a  možno aj nahlas zhíkla. O  takomto dome sa

mi v mladosti opakovane snívalo. V tom sne sa

nedialo nič, len som bývala v  priestore, v  kto

rom som sa mohla pohybovať, ako som chcela,

všetko som odvšadiaľ videla, a  keď som sede

la na jednom mieste, už som sa tešila na ďal

šie. Hocikde som sa zabalila do teplej deky ale

bo som sa obložila vankúšmi, prípadne som si

otvorila okno a  počúvala spev vtákov, to vte

dy, keď sa mi sen sníval nadránom. V sne, pres

ne tak ako v  tomto dome, sa kúty menili kaž

dým pohľadom. Dom v sne – rovnako ako tento

dom – nebol ani okrúhly, ani štvorcový. V mo

mente som si uvedomila, že ak by som prejavi

la veľké nadšenie, mohol by majiteľ navýšiť ce

nu a kúpa by bola pre nás nereálna. A tak som

len v nemom úžase chodila dookola, dívala som

sa a dúfala som, že sa ten zázrak naozaj stane.

Stal sa. Priestor, ktorý sa menil z každého uhla

a vždy, bol úchvatný a zrazu bol náš. A zakrát

ko nato môj muž náhle zomrel. Keď som potom

po pohrebe uvažovala, či si mám zabezpečiť ne

jaký malý byt a dom predať, spomenula som si,

že v tom mojom opakujúcom sa sne z mladosti

som v  dome bez vnútorných hraníc bola vždy

celkom sama.

Nejaký čas som sem nedokázala zájsť ani len

vyvetrať. Z  času na čas som poprosila dcéru,

aby skontrolovala, či je všetko v poriadku. Pre

18

mýšľala som o predaji, no paralyzovaná mužo

vou smrťou som nedokázala dať veci do pohy

bu. Po niekoľkých mesiacoch som sa odhodlala

prísť a skontrolovať to tu sama. Myslela som si,

že hneď ujdem, no zrazu som mala pocit, ako

by tu môj muž so mnou bol a  zároveň nebol.

Samota nebola zúfalá, beznádejná ani umára

júca. Nechala som dom na seba pôsobiť. Pose

dela som si, urobila kávu, trochu som utrela

prach a vyvetrala. Nebývala som tu, len som to

tu strážila. Niekedy som sa prešla po záhrade,

no nerobila som žiadne plány, kde čo zasadím.

Prešla som sa po dvore, vošla som do malého

tehlového domčeka, v  ktorom je uložené ná

radie, nič som nemenila, nič som nerobila, len

som sa dívala. Nevedela som, či sa lúčim, alebo

si zvykám.

Nikdy som nezašla ani do pivnice, ani na po

valu. Vtedy som ešte premýšľala, či mám dom

predať, alebo nie. A  potom som raz prišla, keď

bol dom práve zaliaty slnkom podobne ako

dnes. Akoby ma chcel prehovoriť, aby som zo

stala, takmer som cítila, ako ma chce získať na

svoju stranu. Nezaliečal sa ani sa nevnucoval,

len sa ukázal zo svojej najlepšej stránky. Poti

chu, bez slov hovoril: tu ti bude dobre, môžeš za

čať celkom od začiatku a  zároveň nadviazať na

všetko, na čo len budeš chcieť. Bola som práve

pri kuchynskom kúte a naozaj som cítila, že dom

sa so mnou  zhovára, že ma nabáda, aby som si nanovo prezrela všetky kúty, kde nebudem nikoho potrebovať a  kde sa budem cítiť dobre aj sama. Dovtedy mi úctivo ponechával čas na smútenie, zdvorilo sa vyhýbal priamemu kontaktu so mnou. V tomto dome som s nikým nežila, nikoho mi to tu nepripomína. Spomínať tu však môžem na všetkých. Zrazu to bol iný dom ako ten, ktorý sme pred časom s mužom kúpili. Sadla som si na gauč a  počúvala som to ticho. Potom som si ľahla na drevenú dlážku. Cítila som teplo dreva, cítila som, ako dom dýcha. Keď som o chvíľu vstala, bola som rozhodnutá.

A po Veľkej noci som si povedala, že sa sem postupne, najprv pomaly a  potom čoraz rýchlejšie, presťahujem. Zakúšam tu ticho a  nový druh samoty. Nie je to nepríjemné. Som sama so sebou a  so všetkými, ktorých som stratila. Nie sú nástojčiví, nikam sa neponáhľajú. Môžem na nich myslieť, cítiť ich, nie sú požadovační. Sú tu aj tu nie sú. Len na nich nesmiem myslieť veľmi intenzívne, lebo potom nemôžem zaspať a ráno zasa vstať. Ale to nie je ich vina. To ja som taká nenásytná. Vždy som bola, hoci len potajomky a potichu.

Občas si ešte v  mysli premietam priestory panelákového bytu, ktorý sa po rekonštrukcii čoskoro zmení na nepoznanie. Ale nerobím to často. Zakazujem si to. Radšej sa schúlim do kresla, obložím vankúšmi a naberám silu. Vnútri v obývacej časti domu nemám veľa práce. Mô

20

žem meniť usporiadanie niektorých kusov ná

bytku, kedykoľvek sa mi zachce. Zopár detailov,

ktoré som si naplánovala, mi ešte chýba, ale bu

dem sa im venovať postupne, aby som mohla

mať z  dorábok radosť čo najdlhšie. Predstavu

jem si to tak, že najdrobnejším detailom sa bu

dem venovať, keď sa zjesení a  ostrý vietor ma

vyženie zo záhrady a z dvora. A možno začnem

vyšívať nejaké dečky alebo maľovať drobné vzo

ry na biele tanieriky, čo si nakúpim v domácich

potrebách. Možno budem vyrábať svietniky ale

bo figúrky z vosku sviec, ktoré zapálim za mŕt

vych a  nenechám celkom dohorieť. Nikdy som

sa netešila na jeseň ani na zimu, no teraz, hoci

sa leto sotva začalo, si predstavujem teplo, kto

ré sa bude šíriť z kachieľ, vlnené ponožky, vôňu

levandule, možno si ju sama dopestujem a  bu

dem ju dávať do vankúšov. Neviem, prečo takto

predbieham, ale nezakazujem si to. Keď sa do

kážem oslobodiť od svojej dobiedzavej hlavy, cí

tim, že moji mŕtvi sú tu so mnou, ticho sedia

a mňa nedesí, že sa na mňa možno aj tešia. Ča

som sa mi možno myseľ utíši. Už teraz cítim, že

sa utišuje, no viem, že ma najmä ráno zasa pre

kvapí nástojčivým trápením.

Tak či tak, vnútro domu ma počká, až jeseň

rozfúka strniská a zeleň, na ktorú si medzitým

zvyknem, sa zmení na hnedú oráčinu. Listy sa

sfarbia do žlto-červena a  ja sa budem upínať

k borovicovému lesu za cestou, aby som nezabudla, ako vyzerá zelená farba, a budem sa utešovať odtieňmi hnedej, okrovej a šedej a pripomínať si, že stromy sú krásne aj bez listov, veď kto by kedy vymyslel takú štruktúru – spletitú a nepredvídateľnú, keby sme ich nemohli vidieť nahé? Až keď nastane čas šedej, okrovej, hnedej a sivomodrej, pustím sa do prác, ktoré teraz odkladám do útulnej budúcnosti.

  Vonku je pekne a  príjemne teplo. Dopoludnia som sa nabažila pohľadu na všetky svetové strany, a tak po obede vyjdem na povalu. Vedú sem drevené schody z  predsienky, ktorá je jediná – okrem toalety a  kúpeľne – oddelená od priestoru domu dverami. Cez malý horný priezor vonkajších dverí presvitá svetlo, a tak som na schody vedúce na povalu umiestnila aj zopár kvetináčov s  kvetmi, ktorým vyhovuje polotieň. Vchod na povalu zakrýva štvorcový drevený príklop, ktorý sa otvára smerom nahor. Aj keď je dosť ťažký, dokážem ho oprieť o  bočnú stenu zvnútra povaly tak, aby nespadol.

Svetlo preniká na povalu len cez malé okno smerom na ulicu. Trámy vŕzgajú, nie som tu sama, drevo je tu so mnou. Niektoré stromy sa po smrti menia na architektúru. Priestor je plný mihotavých živých tieňov. Svetelné pásy sa zrejme menia každú hodinu. Nie je tu žiadna lampa, nijaká elektrika, len prázdny priestor, ktorý kopíruje vnútrajšok domu.

Stojím uprostred a  dívam sa, ako sa priestor mení zmenou svetla. Akoby to boli kulisy. Vŕzgavým krokom prejdem krížom od jedného kúta vnútorného priestoru strechy po druhý a skúšam si predstaviť, nad ktorým miestom vnútrajška som. Cez povalu sa týči nad strechou komín, to je kuchynský kút. Povala má pôdorys štvorca, zvláštne, lebo v dome je priestor oveľa členitejší a predstava štvorca tam zaniká. Povala je prázdna, pôsobí čisto. Vynášať sem niečo po tých schodoch asi nie je ľahké. Podídem k okienku, vidno cezeň na ulicu. Po ceste beží fľakatý čierno-biely pes, zahne komusi do dvora. Po ceste prefrčí žena na motocykli. Nepoznám ju. Takmer nikoho tu nepoznám.

V kúte bokom od okienka za komínom je čosi odložené. Jediná vec na celej povale. Kde sa to tu nabralo? Starý kufor. Žeby si bývalí majitelia neodviezli všetko? V ďalšom kúte sú dve metly a lopatka. Znovu obídem priestor po obvode vnútornej strechy. Okrem náradia a kufra tu nič iné nie je.

Kufor je starý, dosť veľký. V  tom šerotieni splýva s telom komína. No aj tak, ako je možné, že som si ho hneď nevšimla?

Odtiahnem ho doprostred povaly. Pánty sú trochu zhrdzavené, škrípu, ale keď nimi pomykám, podarí sa mi ho otvoriť. Nadvihnem veko, na prvý pohľad vyzerá, že je prázdny. Vnútri je akási plachtička a  v  nej čosi zabalené. Doska? Vyberiem obdĺžnik len o málo menší než vnútro kufra a odbalím textíliu.

Ženská tvár s  tmavými očami a  tmavými vlasmi. Olejomaľba v masívnom ráme. Vytiahnem obraz opatrne z  kufra a  zadívam sa naň. Bojím sa ho len tak položiť na podlahu povaly, opriem ho o stenu. Tvár s tmavými očami sa díva kamsi bokom. S  tmavým pozadím obrazu splýva tmavý odev ženy i čiernohnedé nahladko učesané vlasy, ktoré jej padajú v  jemnej vlne na plecia. Neusmieva sa, nie je zamyslená, jednoducho len je. Výraz jej tváre nie je nijako zvlášť oduševnený, skôr trochu znudený, akoby už dlho sedela modelom a otravovalo ju to. Na zadnej strane je šifra maliara a  rok: 1927. Obraz znovu natočím tak, aby som sa mohla pozorne zadívať do tej tváre. Rozhodnem sa, že ho radšej uložím späť do kufra, no ruky mám neisté. Čo ak poškodím rám? Opriem teda obraz o  stenu. Potom vstanem a  dívam sa naň zhora a zasa zboku. Obraz. Ženská tvár. Uhrančivá, neznáma. To je všetko. Čo s tým?

  Je večer, som dolu v dome a trochu sa bojím, že sa mi dnes bude znovu ťažko zaspávať. Pred očami mám portrét z  povaly. Nechala som ho hore. Kým som sa naň dívala, svetlo sa zmenilo, lúče sa ukladali na dlážku povaly čoraz šikmejšie. Vedela som, že o chvíľu sa začne stmievať a už by som naň dobre nevidela. Zišla som dolu. Veď sa tam môžem vrátiť zajtra, aj keď neviem, čo nové môžem zistiť okrem toho, že v  starom kufri je uložený portrét mne neznámej ženy s podpisom mne neznámeho maliara.

Mohla by som si vziať do postele nejakú knihu, no viem, že myšlienky mi budú utekať k obrazu. Ako ľahostajne sa tá žena tvári. Akoby jej ani nezáležalo na tom, ako portrétovanie dopadne. Kde sa vzal portrét na povale tohto prerobeného dedinského domu, ktorý bol postavený pravdepodobne v sedemdesiatych rokoch minulého storočia? Takmer s  istotou by som tvrdila, že tá žena patrí do mesta.

Je mi trochu ľúto, že som obraz nechala hore. No ak by patril sem, bývalý majiteľ by ho určite zavesil na stenu ako súčasť zariadenia. Ktovie, prečo ho neodniesol so sebou. Zajtra sa naň pôjdem znovu pozrieť, ale čo s ním budem robiť, netuším.

Možno by som sa mala skontaktovať s bývalým majiteľom a spýtať sa ho, či si tu nezabudol vzácne umelecké dielo. Je to obraz nejakej jeho príbuznej? Ponáhľal sa tak veľmi, že tu obraz a  vlastne celý kufor zabudol? Alebo ho nemal ako odviezť ani kam dať?

  Ráno som hneď po raňajkách vyšla na povalu a  znovu som z kufra vytiahla obraz neznámej ženy. Najprv som ho postavila oproti malému okienku v stene a potom som ho zasa preniesla do najtmavšieho kúta povaly, aby som sa naň mohla dívať pri inej intenzite svetla. Keď som obraz chcela vložiť späť, všimla som si, že v  kufri sú uložené aj akési zápisníky, niektoré viazané v koži, čosi ako denníky, a pod nimi ešte dve drevené škatuľky s listami. Kto to tu celé nechal? Prečo takto? Na povale? Prečo to nie je aspoň zamknuté? Rýchlo vložím všetko späť do kufra a obraz nechám opretý o drevenú stenu povaly.

Pamätám si z  detstva rozprávku o  tajomstve. Akýsi muž mal tajomstvo a  nevládal ho uniesť. Musel sa s ním podeliť. Povedal ho ďalšiemu, no zaprisahal ho, aby tajomstvo nikomu nevyzradil. Ten mu to sľúbil, ale tajomstvo bolo také veľké a ťaživé, že si napokon našiel ďalšieho, ktorému ho vyzradil s prosbou, aby o ňom mlčal. A  tak to išlo až po posledného človeka, ktorý už nemal tajomstvo komu vyzradiť, a tak ho vykričal do priepasti na okraji zeme.

Čo mám robiť s týmto obrazom? A čo so zápiskami a listami? Keby tu bol môj muž, určite by podnikol nejaké kroky, aby sa tie veci dostali, kam patria. Kam patria? Cítim, ako ma ten portrét ťaží. Keby som nikdy nebola vyšla na pova

26

lu, nemusela by som teraz nad tým vôbec roz

mýšľať. Môžem sa tváriť, že som tam hore nik

dy nijaký kufor nenašla, že som ho neotvorila,

že som nikdy z  neho nevytiahla obraz a  nikdy

som si nevšimla, že v kufri bolo aj niečo iné.

Nadránom som mala živý sen. Bola som

v akejsi spoločnosti, no nikoho som tam nepo

znala. Napriek tomu som sa medzi tými ľuďmi

necítila zle. Bolo to nejaké školenie? Mali sme

obstáť v  akejsi skúške. Cez prestávku niektorí

vyšli na terasu a dohodli sa, že v pauze si zatan

cujú valčík. Zoradili sa do dvojíc. V mojom prí

pade také niečo vôbec neprichádzalo do úvahy,

ale nie preto, že môj muž zomrel. Predo mnou

sa rozprestieralo pobrežie. Oznámila som sebe

aj  iným, ktorých to zrejme vôbec nezaujímalo,

že si idem zabehať. Rozbehla som sa popri vode

a to, čo pred chvíľou vyzeralo ako pobrežie, bo

lo zrazu riekou, ktorá ma viedla kamsi ďaleko.

Bežala som popri nej a  vôbec som sa necítila

unavene. V diaľke som videla mesto, potom po

lia, vnímala som svet okolo, s  ktorým som ale

nijako nesúvisela, bola som v  ňom celkom sa

ma. Pauza sa zrejme dávno skončila, určite už

nadišiel čas vrátiť sa, no beh bol oveľa zaujíma

vejší. Vtedy som sa zobudila a hneď som si uve

domila, že už nebehávam. V meste to bol jediný

šport, ktorý mi nikto nemohol odoprieť. Usta

vične sa meniace hodiny pre verejnosť na pla

várni, zlomená tenisová raketa, nechutné reči

27

v  šatni po aerobiku, to všetko ma otrávilo, zo

stal mi len beh. Muž so mnou nechodieval, už

mal vtedy problémy so srdcom. Na dedine je to

iné. Môžem sa tu rozbehnúť, kam len chcem,

ale čo na to povedia ľudia? A tak sa mrvím v zá

hrade, a aj keď som celý deň vonku, nemám až

tak veľa pohybu. Zrazu sa mi zacnie po mest

skej anonymite: Bežím, oproti človek so psom,

nedívame sa na seba, každý je zabratý do svoj

ho. Bežci a bežkyne nekomunikujú. Sme len vo

svojom tele, vnútri, v ulite a nevnímame sa, ne

súťažíme. Tu by som musela zájsť na nejakú

málo frekventovanú cestu alebo chodník a  aj

tak...

Premýšľam nad tým snom. Všetci tancova

li valčík, len ja som osamelo bežala. Ale mne to

v tom sne vôbec nebolo ľúto a ani keď nad tým

premýšľam, nie je mi to ľúto. Kde bol môj muž?

Bolo to predtým, než sme sa zoznámili? Alebo

už bol mŕtvy? Neviem. V  tom sne som sa cíti

la tak, akoby on nikdy nebol. Tá myšlienka ma

trochu rozruší. Začínam ho strácať? Čas všetko

zahojí, hovorieva sa. A to práve nechcem.

Viem, že aj dnes večer mi bude pred očami tr

čať tmavá škvrna portrétu tej neznámej. Mož

no sa mi do nesúvislých snov bude vplietať poc

tivo vymaľované tmavé pozadie obrazu splýva

júce s tmavými vlasmi a vytvárajúce rámec pre

to, aby vynikli tmavé oči. Premietam si v mysli portrét neznámej a predstavujem si, ako asi dôverovala rukám maliara, ako si ich možno ani nevšímala, a možno sa s ním zhovárala o všetkom možnom. A  možno sa len tak zasnívala a nechala ho, nech si robí svoju robotu. Otravovalo ju to? Bol maliar jej mužom? Partnerom?

Pokiaľ viem, mňa ani nikoho z  rodiny nikto nikdy neportrétoval. Až do dnešného dňa mi takáto myšlienka ani len na um nezišla. Zato fotografií mám habadej. V mysli sa mi vynorí naša svadobná fotografia. Pamätám si ju ako reklamu na umelé šťastie. Také milé retro. Určite ju mám medzi ostatnými, no teraz je pre mňa nepredstaviteľné, že by som ju mala hľadať v tom množstve albumov a škatúľ s fotkami, čo som sem preniesla. Keď niekto z  rodiny umrel, nikdy som sa bezprostredne po smrti nedokázala dívať na fotografie. Až nastane ten čas a ja sa budem vedieť dívať na fotky svojho muža, budem vedieť, že som z  najhoršieho vonku a  že to vôbec nie je dobré. Nebudem si pamätať, čo všetko som pozabúdala a  stratila? Budem si ho pripomínať cez fotky ako cez filter, ktorý chráni, odďaľuje. Vytratí sa, aký bol živý.

Všetky svadobné fotografie z istého obdobia a  páry na nich sa na seba podobali. Potomkovia sa neskôr zľahka usmievajú nad vážnosťou svojich predkov na fotografiách. Ak sú predkovia živí, smejú sa im, ak mŕtvi, uchovávajú si cez fotky, hoci naivne naaranžované, matnú

29

spomienku. Predstavujem si, ako sa vnuci sme

jú nad naivitou mojej mladosti. Budem to mu

sieť potom raz poriadne pretriediť. Obzvlášť

jedna fotka – z  bratrancovej svadby. Možno ju

aj zničím. Stojím tam v  dlhých spoločenských

šatách zhrbená a  s  dementným úsmevom na

tvári. Vedľa mňa neznámy mladý muž vo vo

jenskej uniforme, čiapku drží v ruke, začínajú

ca plešina sa výrazne skvie a  napriek tomu, že

sa usilovne hrbím, je odo mňa o dosť nižší. To

sa mi moja stará mama pomstila za to, že som

si dovolila prísť na svadbu jej obľúbeného vnu

ka bez frajera, hoci podľa nej som už mala vek

na vydávanie. A  tak mi prifarila vojačika z  po

volania, meno ktorého som si odmietla zapa

mätať. Chudák, po celý čas som ho ignorovala,

a teda ľudsky urážala. Napokon asi rezignoval,

niekam sa vytratil. Dúfam, že som mu nespô

sobila celoživotnú traumu. Stretnúť ho dnes,

možno by sme sa na tom spolu celkom dobre

zasmiali. A možno to bol jeden z tých, čo potom

šikanoval mladých odvedencov na povinnej vo

jenskej službe. Zaženiem tú myšlienku. Keď sa

môj starší bratanec ženil, mladší už mal frajer

ku a na rade som bola ja. Stará mama nemieni

la strpieť, že nedajbože zostanem na ocot a bu

dem jej robiť na dedine hanbu. A  jej metóda,

keď mi na svadbe priradila toho vojačika níz

keho vzrastu, naozaj zafungovala. Do týždňa

som si našla čosi ako frajera, naďabila som na

30

neho v  školskej jedálni, presnejšie on na mňa

a ja som len nekládla aktívny a vytrvalý odpor

ako dovtedy takmer vždy. Napokon som zača

la chodiť s  jeho kamarátom, svojím neskorším

mužom. No stará mama sa mojej svadby nedo

žila. Zomrela náhle aj nenáhle. Spadla z bicyk

la. Ako bolo u  nej bežné, vybrala sa na nákup

na opačný koniec dediny. Zrejme sa jej zatoči

la hlava. Našťastie ju neprešlo auto, zlomila si

však bedrový kĺb. V nemocnici potom o pár týž

dňov dostala zápal pľúc. Práve pre jej smrť bo

lo treba odložiť moju svadbu a  všetci po mne

pokukovali, či to nebude katastrofa, či mi ne

rastie brucho, lebo veď obaja bratranci, ktorí to

stihli predo mnou, sa ženiť museli, aspoň tak

sa to vtedy bralo. Ich ženy skrývali bruchá pod

širšími šatmi a za veľkými svadobnými kytica

mi. Stará mama ich obe vyhnala na požehnanie

k soche Panny Márie, ako sa na nevesty, kto

ré mali byť pannami, patrilo. Obe prevracali oči

a tvárili sa kyslasto. Mne brucho nezačalo rásť,

a tak všetci zasa premýšľali, či som vôbec plod

ná. Dedine sa ujsť nedá.

A teraz som ušla sem na dedinu z ruchu mes

ta. No táto dedina ma nepozná, zatiaľ s ňou nie

som zviazaná. Ktovie, dokedy sa mi bude dariť

nepriťahovať pozornosť ľudí.

Spomienky sa mi v hlave miešajú s tým tajupl

ným portrétom. Teraz už vôbec nezaspím. Pre

Toto je pouze náhled elektronické knihy.

Zakoupení její plné verze je možné v

elektronickém obchodě společnosti eReading

.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist