načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Neviditeľný - James Patterson Marta Gergelyová

  > > Neviditeľný  

Elektronická kniha: Neviditeľný
Autor:

Len ona jediná to tuší. Emmy Dockeryová, dočasne suspendovaná výskumná analytička FBI, je odhodlaná stáť si za svojou pravdou za každú cenu, aj keď jej spočiatku nikto neverí. Má ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  205
+
-
Doporučená cena:  219 Kč
6%
naše sleva
6,8
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 328
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5412-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Len ona jediná to tuší. Emmy Dockeryová, dočasne suspendovaná výskumná analytička FBI, je odhodlaná stáť si za svojou pravdou za každú cenu, aj keď jej spočiatku nikto neverí. Má silný motív – jej sestra sa stala jednou z obetí ničivých požiarov, ktoré každý pokladá za nešťastné náhody. Emmy však trvá na tom, že pod povrchom sa skrýva oveľa viac. Inteligencia neviditeľného zla, ktorého mrazivú monštruóznosť pomaly a spletito odhaľujú až dôkladné pitvy desiatok tiel. Práve tie konečne spustia celoštátne vyšetrovanie. Začína sa desivý súboj s časom, pri ktorom je v hre viac ľudského utrpenia, ako si vôbec ktokoľvek dokáže predstaviť...

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Neviditeľný
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
James Patterson, David Ellis
Neviditeľný – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv
















Kasperovcom –
Mikovi, Laure a anjelikovi Sophie Mei-Xiang










James Patterson
a David Ellis
NEVIDITEĽNÝ










9
1
TENTORAZ TO viem. Viem to s  istotou, ktorá ma hrdúsi, dlávi,
napĺňa panikou, zviera mi srdce, až kým mi ho nevytrhne z hrude.
Tentoraz je neskoro.
Neznesiteľná horúčava, oslepujúca žiara, zadúšajúci dym.
Domáci alarm kvíli, nie je to prvotné varovné pípnutie, ale
ohlušujúci rev, čo nikoho nenechá na  pochybách: ak teraz niečo
neurobíš, je po tebe... Neviem, ako dlho hučí, no mne už
nepomôže. Všade je príšerná horúčava, spôsobil ju výbuch v rúre; tlačí sa
do  všetkých kútov spálne. Odporný čierny dym, čo mi oškvŕkol
chĺpky v nose a zamoruje mi pľúca. Oranžové plamene už oblizujú
strop, tancujú okolo mojej postele, takmer do rytmu, odporné
posmešné staccato, šľahajúce, praskajúce jazyky. Akoby to ani nebol
oheň, ale skupina zohratých plameňov – vzdúvajú sa a padajú, hore
a  dolu, praskajú, chechtajú sa, sú čoraz väčšie a  väčšie, akoby mi
chceli povedať: Tentoraz je príliš neskoro, Emmy...
Oblok. Stále môžem vyskočiť z  postele, bežať doľava, bežať
k obloku, bežať do jediného rohu spálne, kam sa ešte bežať dá. Ne -
priateľ ma tlačí do kúta, vyzýva: Neváhaj, Emmy. No tak, Emmy, bež
k obloku...
Je to moja posledná šanca. Uvedomujem si to, aj keď sa mi
vôbec nechce premýšľať, čo sa stane, ak zlyhám: budem sa musieť
pripraviť na  muky. Bude to však bolieť len pár minút, zdrvujúca,
vírivá agónia. Po  nej mi horúčava zoškvarí končeky nervov a  ja
už nebudem cítiť vôbec nič. Alebo, ešte lepšie, oxid uhoľnatý ma
priotrávi, ja omdliem a...
Nemám čo stratiť. Netreba to predlžovať.
Plamene mi olizujú flanelovú prikrývku, vyskočím z 
matraca, nohami sa dotknem podlahy,  trielim k  oknu – jeden, dva, tri,
štyri kroky. Z  hrdla sa mi vyderie detské kvílenie, začína sa ma





James Patterson a David Ellis
zmocňovať panika, ako keď som sa vzadu na dvore zvykla naháňať
s ocom a on ma dobiehal. Pokrčím plecia, skočím do okna. Lenže
okno bolo vyrobené poctivo. Tak, aby odolalo. Zvuky poprepleta -
né s kvílením alarmu a praskotom plameňov znejú ešte desivejšie,
pripomínajú nenásytné zavýjanie. Odrážam sa od  obloka, padám
späť do spaľujúcej horúčavy. Vravím si: Dýchaj, Emmy, vdýchni ten
zamorený, toxický vzduch, nedovoľ plameňom, aby ťa zahubili,
DÝCHAJ...
Dýchaj. Nadýchni sa.
„Dopekla,“ poviem do prázdna tmavej izby; nijaké plamene tu
nie sú. Oči ma štípu od  potu, utriem si ich tričkom. Viem, že sa
nesmiem pohnúť. Aspoň zatiaľ nie. Ostanem teda nehybne ležať, až
kým mi pulz prestane skákať, kým nezačnem rovnomerne dýchať.
Mrknem na rádiové hodinky, červené fluoreskujúce číslice,
čiaročky, čo mi vravia, že je pol tretej.
Sny sú ničivé. Myslíte si, že ste nad niečím zvíťazili, tvrdo na tom
pracujete, vravíte si, že je vám čoraz lepšie a lepšie, pokúšate sa ísť
dopredu, gratulujete si, že sa z toho dostávate. No potom príde noc
a  vy privriete oči, uniknete do  iného sveta. A  váš vlastný rozum
vás znenazdajky poklepká po pleci a vyhlási: Vieš, čo je nové? NIE
je ti lepšie!
Odovzdane vydýchnem a natiahnem ruku k vypínaču. Keď
zasvietim, všade navôkol sú plamene. Tapety, fotografie, záverečné
správy jednotlivých prípadov i  hodnotenia inšpektorov zdobiace
steny mojej spálne – všetko je v  plameňoch. Smrtonosné požiare
šíriace sa Spojenými štátmi: Hawthorne na  Floride, Skokie v 
Illinois, Cedar Rapids v Iowe, Plano v Texase, Piedmont v Kalifornii.
No a, samozrejme, Peoria v Arizone.
Spolu päťdesiattri prípadov.
Očami prechádzam po stene, každý z nich si pripomeniem.
Potom zamierim k počítaču a začnem otvárať e-maily.
Päťdesiattri prípadov, o ktorých viem. Nepochybne je ich viac.
Tento živel nič nezastaví.





11
2
SOM TU, aby som sa stretla s Dickom. Nevyslovím to nahlas, len si
to pomyslím.
„Emmy Dockeryová k pánu Dickinsonovi, prosím.“
Ženu usadenú za rohovým stolom pred Dickinsonovou
kanceláriou som nikdy predtým nevidela. Na menovke má napísané
LYDIA, a aj tak vyzerá: nakrátko ostrihané hnedé vlasy, čierne
okuliare v hrubom ráme, strohá pracovná hodvábna blúzka. Vo voľnom
čase možno píše sonety. Možno má tri mačky a  obľubuje indické
jedlá, ktoré nazýva indickou kuchyňou.
Azda by som si v tomto prípade mohla odpustiť sarkazmus, len -
že podráždilo ma, že sa tu zjavil niekto nový, že sa od môjho
odchodu niečo zmenilo, že sa pre to cítim ako cudzinka v kancelárii,
kde som poctivo otročila takmer deväť rokov.
„Mali ste dohodnuté stretnutie s  pánom riaditeľom, slečna...
Dockeryová?“
Lydia zdvihne zrak, spokojná sama so sebou, hľadí na mňa
priamo, sebavedome. Dobre vie, že schôdzku som si vopred nedohodla.
Musí to vedieť, lebo jej volali z  recepcie, aby zistili, či ma vôbec
môžu vpustiť. Takže teraz mi len pripomína, že som sa dostala až
k nej len a len z láskavosti.
„S  pánom riaditeľom?“ pýtam sa s  predstieraným údivom.
„Máte na mysli výkonného námestníka pre Útvar odhaľovania
zločinov, korupcie, finančnej a kybernetickej kriminality?“
Dobre teda, viem byť poriadna mrcha. Lenže začala ona, Lydia.
Čakám na jej odpoveď; keby Dick nesúhlasil, že ma prijme,
nestála by som tu.
Dick ma necháva čakať, čo je preňho typické. O dvadsať minút
sa však do jeho kancelárie predsa len dostanem. Steny sú obložené
tmavým drevom, vynímajú sa na nich fotografie trofejí, diplomov,





James Patterson a David Ellis
12
vecičky svedčiace o jeho egu. Náš Dick si teda o sebe poriadne na -
mýšľa. Prečo, to netuším.
Večne opálený, asi päť kilečiek navyše, s plešinou, ktorú sa
pokúša prekryť vlasmi, čo mu ešte ostali, úlisne sa škeriaci Julius
Dickinson mi naznačuje, aby som si sadla. „Emmy,“ vraví, v hlase mu jasne
badať neúprimnú ľútosť. Oči sa mu však rozjasnia. Hneď, len čo som
vošla, sa ma snaží vyprovokovať.
„Neodpovedali ste mi ani na jeden e-mail,“ poviem a sadnem si.
„To je pravda, neodpovedal,“ odvetí, vôbec sa nenamáha
vysvetliť, prečo sa ku mne takto správa. Ale veď ani nemusí. On
je tu šéfom. Ja som len zamestnankyňou. Dopekla, už vlastne
nie som ani tou; som zamestnankyňou na neplatenej dovolenke,
ktorej kariéra visí na  vlásku a  ktorú môže muž naproti celkom
zničiť.
„Aspoň ste ich čítali?“ pýtam sa.
Dickinson si vytiahne zo zásuvky hodvábnu handričku a utrie
si okuliare. „Prečítal som toľko, aby som pochopil, že rozprávate
o sérii požiarov,“ povie. „Požiarov, o ktorých sa domnievate, že ich
založil akýsi kriminálny génius. A že sa tomuto monštru podarilo
vyvolať zdanie, že navzájom nesúvisia.“
Áno, v podstate to pochopil.
„Čo som však prečítal celé,“ dodáva s kyslým podtónom
v hlase, „bol nedávny článok z Peoria Times, miestnych novín
provinčného mestečka v Arizone.“ Zdvihne výtlačok článku a cituje
z  neho: „,Osem mesiacov po  smrti svojej sestry pri požiari
rodinného domu sa Emmy Dockeryová pokúša presvedčiť Policajné
oddelenie v  Peorii, že smrť Marty Dockeryovej nebola nehoda,
ale vražda.‘ Ó, a táto časť, počúvajte: ‚Doktor Martin Lazerby,
zástupca súdneho lekára z  Úradu súdneho lekárstva v  oblasti
Maricopa, stále tvrdí, že všetky forenzné dôkazy svedčia o  tom, že
šlo o úmrtie zapríčinené neúmyselným požiarom.‘ A túto citáciu
priam milujem – slová samotného policajného šéfa: ,Táto žena
pracuje pre FBI,‘“ prečíta. „,Ak si je taká istá, že to bola vražda,
prečo sa potom sama nepustí do vyšetrovania?‘“
Nereagujem. Ide o podružný článok; prebrali policajnú verziu,
moje dôkazy verejnosti vôbec neposkytli.





NEVIDITEĽNÝ
13
„Čo ma priviedlo k tomu, aby som o vás porozmýšľal, Emmy.“
Zopne ruky, nepochybne si triedi myšlienky. Akoby sa chystal vy -
hrešiť dieťa. „Liečite sa, Emmy? Urgentne totiž potrebujete pomoc.
Samozrejme, boli by sme nesmierne radi, keby ste sa vrátili. No
najprv musíme vidieť, že sa z toho dostávate.“
Pri týchto slovách len s  ťažkosťami dokáže potlačiť úsmev. My
dvaja sme už mali tú česť; bol to práve on, kto ma dal disciplinárne
potrestať, a  to za nevhodné správanie. Potom ma suspendovali – ó,
prepáčte, v byrokraticko-právnom žargóne som na neplatenej
administratívnej dovolenke. Do návratu mi ostáva sedem týždňov. Lenže
aj keď sa vrátim, aj tak budem v šesťdesiatdňovej skúšobnej lehote.
Keby moja rodina nedávno neutrpela takú nepredstaviteľnú stratu,
asi by ma navždy vyrazili.
Presne vie, prečo ma pokarhali. Obaja to vieme. Takže teraz ma
tu len ponižuje a zosmiešňuje. Nesmiem mu dovoliť, aby sa mi
dostal pod kožu. Presne to totiž chce. Chce, aby som vybuchla, aby
mohol pohlavárom tvrdiť, že nie som pripravená vrátiť sa.
„Niekto prečesáva krajinu a zabíja ľudí,“ poviem. „A vy chcete
vedieť, či sa liečim.“
Prižmúri oči. Napokon, nemusí urobiť vôbec nič; som to predsa
ja, ktorá prišla s  prosíkom. Toto je jeho spôsob, ako mi to
kardinálne znepríjemniť – sedí tu, veľa toho nepovie, pôsobí tvrdohlavo.
„Sústreďte sa na  liečbu, Emmy. Kontrolu dodržiavania zákona
ponechajte nám.“
Dookola opakuje moje meno. Bola by som radšej, keby mi
napľul do očí alebo ma počastoval nadávkami. A on to dobre vie.
Toto je len pasívne agresívna verzia simulovaného topenia. Nebola
som si istá, či ma dnes vôbec prijme, veď som sa neohlásila. Teraz si
uvedomujem, že sa ma pravdepodobne nevedel dočkať. Všetko len
preto, aby ma umlčal, aby sa mi otvorene vysmial do tváre.
Ako som povedala, my dvaja sme už mali tú česť. Budem
stručná: je to sviňa.
„Tu nejde o mňa,“ trvám na svojom. „Tu ide o chlapa, ktorý–“
„Ste momentálne nahnevaná, Emmy? Myslíte si, že viete
držať na uzde vlastné emócie?“ Premeria si ma s predstieraným
záujmom, z  ktorého cítiť, že ma chce ponížiť. „Pretože sa začínate





James Patterson a David Ellis
červenať a zatínate päste. Robím si o vás starosti, Emmy – ešte sa
nedokážete kontrolovať. Máme psychológov pre zamestnancov,
Emmy... Ak sa teda potrebujete s niekým pozhovárať.“
Vyznieva to ako komerčná reklama pre závislých ľudí, vysielaná
neskoro v noci. Máme psychológov, ktorí sa s vami radi
pozhovárajú. Neváhajte a zavolajte. Hneď teraz!
Uvedomujem si, že nemá zmysel pokračovať. Prísť sem bolo
odo mňa naivné. A očakávať, že ma osobne vypočuje, bolo takisto
naivné, odsúdené na neúspech skôr, než som vôbec prekročila jeho
prah. Vstanem, zvrtnem sa, odchádzam.
„Veľa šťastia s liečbou,“ volá za mnou. „Všetci vám držíme
palce.“
Pri dverách zastanem a obzriem sa.
„Ten človek kántri ľudí. Všade, po celej krajine,“ poviem
s rukou na  kľučke. „Tu nejde o  to, že po  ňom ideme a  nevieme ho
dostať. Tu ide o to, že ani nevieme, že niekoho takéhoto treba lapiť.
Akoby pre nás neexistoval.“
Dick mlčí, len ohne prsty a slabučko mi mávne na pozdrav.
Poriadne za sebou tresnem dverami.





15
3
POČKÁM, KÝM vyjdem von. Až potom si uľavím. Neurobím Dickin -
sonovi tú radosť, aby ma uvidel rozzúrenú. Takisto mu neposkytnem
nič, čo by mohol použiť proti mne, keď sa o sedem týždňov pokúsim
vrátiť do práce. (Pravdou však je, že som mu už čo-to poskytla; môže
predsa ukázať prstom na moje e-maily – nech už náš dnešný
rozhovor vykreslí, ako chce – a  použiť ich ako dôkaz, že som
„posadnutá“, že som spáchala ten najhorší zločin, aký môže spáchať výskumný
analytik, keď sa správa ako vyšetrovateľ, keď zabúda na svoju pozíciu
v hierarchii.)
Keď som už v  aute a  vraciam sa po  I-95, zopárkrát tresnem
po  volante. A  to poriadne. Bohužiaľ, neuľaví sa mi. Navyše  ak si
nedám pozor, môžem skončiť so zlomenými prstami. „Sráč jeden!“
zvriesknem. Nato sa mi uľaví; jediné, čo si môžem poškodiť, sú
hlasivky. „Sráč! Sráč!“
Dickinson ma má po  predmetnom disciplinárnom pokarhaní
celkom v hrsti; budem v skúšobnej lehote, a ak šliapnem vedľa –
alebo ak bude Dick jednoducho tvrdiť, že som šliapla vedľa –, som v keli.
Ach bože, ako sa tam na  mňa samoľúbo vyškieral, ako predstieral,
že potrebujem liečbu! Obaja vieme, že mojím jediným problémom
s  disciplínou je skutočnosť, že som mu zakaždým odtisla ruku, keď
mi ju položil na koleno, že som dala červenú neskorým večeriam, že
som ho dokonca vysmiala, keď mi navrhol víkend vo dvojici, preč
od všetkého, preč od všetkých. Myslím, že za to napokon môže môj
smiech, ten ho popudil. Prv než prišlo ráno, Dickinson vyfabrikoval
príbeh a podsunul ho vrchnosti; vraj som ho obťažovala, vraj som sa
správala čoraz agresívnejšie. Doplňte si tam slová ako nespoľahlivá
a výbušná, ktoré sa ľahko vyslovia, no ťažko vyvrátia, a hľa, je z vás
niekto, čo má problémy s disciplínou.
Sráč jeden!





James Patterson a David Ellis
Ale no tak, Emmy, spamätaj sa. Musíš to vyriešiť. Áno, musím
niečo urobiť. Nesmiem sa len tak vzdať. Viem predsa, že tie prípa -
dy spolu súvisia. Dostala som sa však do slepej uličky. Nemôžem
prekračovať vlastné kompetencie a Dick ma odstavil na vedľajšiu
koľaj. Nie preto, žeby som nebola v práci dobrá. Urobil to preto, aby
ma zranil, aby sa mi pomstil. Áno, som v slepej uličke. Čo môžem
robiť? Čo len môžem...
Ale počkať...
Zložím nohu z pedála, len tak, bezdôvodne, iba preto, aby som
nasrala šoféra esvéčka za mnou – veľmi sa na mňa lepil. Zatiaľ si
všetko premyslím... Ale to predsa nie je dobrý nápad. To je
posledná vec, čo by som mala urobiť.
Ale, áno, áno. Možnože to bude jediný spôsob, ako sa z  toho
vymotať. Takže to musím skúsiť.
Pretože ak sa v prípade toho chlapa nemýlim, v zabíjaní je čoraz
lepší. A nik o ňom ani len nevie.





17
4
Stretnutie s Grahamom
Nahrávka č. 1
21. augusta 2012
Vitajte u mňa. Môžete ma volať Graham, som vaším hostiteľom.
Nepoznáte ma. Moja anonymita svedčí o mojom úspechu. Sedím
tu a  prihováram sa vám, ale nie som známy. Lenže keď sa tieto
nahrávky uverejnia, známy budem. Ešte neviem, kedy sa ich rozhodnem
zverejniť. Potom sa dostanem na  prvé stránky všetkých novín a 
časopisov po  celom svete. Budú sa o  mne písať knihy. Budú sa mnou
zaoberať v  Quanticu. Budú mi venované celé webové stránky. Budú
sa o mne nakrúcať filmy.
Nikdy sa nedozviete, kto v skutočnosti som, lebo „Graham“ môže, no
nemusí byť moje pravé meno. Takže všetko, čo sa o mne dozviete, bude
pochádzať z týchto audiozáznamov, z môjho orálneho denníka. Dozvie -
te sa len to, čo budem chcieť. Možno vám poviem všetko, možno niečo
vynechám. Možno vám poviem pravdu, možno vám budem klamať.
A teraz voľačo o mne, na rozohriatie: keďže som bol pomerne
atletický typ, na strednej som športoval. Profesionál sa však zo mňa nestal.
V škole som mal dobré výsledky, ale nezabezpečili mi miesto
v Brečtanovej lige. Takže som šiel na štátnu univerzitu. Skutočne neznášam
cibuľu, všetky druhy, a je mi jedno, či je varená a či surová. Je to jedna
odporná burina, nech ju šľachtia, ako chcú. Hovorím tromi jazykmi,
hoci za svoju súčasnú francúzštinu by som sa pravdepodobne hanbil.
Viem však povedať prosím, bez cibule, alebo vhodný ekvivalent tejto
frázičky až v  jedenástich jazykoch. Nedávno som do  tohto zoznamu
zaradil i gréčtinu a albánčinu. Dávam prednosť bežnému popu pred
klasickou hudbou, alebo klasickému rocku pred heavy metalom. No
priateľom by som sa s  tým nepriznal. Raz som zabehol polmaratón
za hodinu a tridsaťsedem minút. Teraz už pravidelne necvičím.
A niJames Patterson a David Ellis
kdy, počujete, nikdy nepijem nízkoalkoholické alebo nízkokalorické
pivo.
Dve z vecí, čo som vám práve povedal, nie sú pravdou.
Ale toto je: zabil som veľa ľudí. Viac, než si viete predstaviť.
No a čo vy? Vôbec vás nepoznám, vás, ktorým sa prihováram –
citlivým ľudským bytostiam s  možno  podobnými dušičkami, aké
mali niektoré z mojich obetí... Maličký démoník, čo sa mi usalašil
na pleci a šepká mi do uška zlé veci... Profesionál z FBI zostavujúci
profily... Investigatívny novinár, ktorý ide za vecou, skúma kontext,
robí vlastné závery... Alebo obyčajný smrteľník, ktorý si jedného
dňa vypočuje moje audionahrávky na internete a s chlipnou
fascináciou bude pri počítači polemizovať, prahnúť po  omrvinkách,
po zrniečkach informácií, po akomkoľvek ozrejmení len preto, aby
mohol preniknúť až tam, až do PSYCHIKY TOHO ŠIALENCA!
Pretože, samozrejme, tak sa to robí – budete sa usilovať, aby
ste ma pochopili, aby ste mi stanovili diagnózu. Keď ma budete
zatrieďovať do  voľajakej peknučkej, jasnučkej kategórie, budete
sa pri tom cítiť pohodlne a bezpečne. Budete moje správanie
pripisovať matke, ktorá ma neobdarila láskou, budete ho pripisovať
tejto traumatickej udalosti môjho života, ktorá ma zmenila, vyvo -
lala vo mne duševnú chorobu uvedenú vo IV. edícii Diagnostickej
a štatistickej príručky mentálnych porúch.
Tu vám však predkladám alternatívu: mohol by som si s  vami
podebatovať v  miestnom bare, stretnúť sa s  vami pri strihaní
živého plota v  susedstve alebo vedľa vás sedieť v  lietadle z  New Yorku
do  Los Angeles, a  vy by ste si ma vôbec, ale vôbec nevšimli. A, 
samozrejme, v retrospektíve by ste si možno spomenuli na niečo, čo sa
vám na  mne nepozdávalo. Lenže keď budem stáť rovno pred vami,
živý, z mäsa a kostí, alebo keď sa budem s vami deliť o opierku
stoličky či sedieť naproti vám, vôbec vás nezaujmem. Budem len súborom
údajov, ktoré sa pozbierajú a vzápätí zničia. Jedným slovom, budem
pôsobiť ako normálny človek. A viete prečo?
Nie, neviete. Ale ja viem. Pretože som výborný v  tom, čo robím.
Preto ma nikto nikdy nedostane.
[KONIEC]





19
5
DVA ROKY po otvorení pôsobí kníhkupectvo v centre Alexandrie
z  červených tehál s  drevenými obloženiami na  fasáde natretými
modrou pastelovou farbou stále sviežo, novo. V okne pri chodníč -
ku pred obchodom sa vyníma nápis THE BOOK MAN. Hemží sa
to tam najnovšími titulmi – fikciou i literatúrou faktu; v súčasnosti
sú populárne knižky pre deti a obrázkové publikácie.
Zhlboka sa nadýchnem, chystám sa vojsť. Znova a znova si
kladiem otázku, či som sa rozhodla správne. Posledné dve noci som
sotva oka zažmúrila, ale nič iné mi nenapadlo. Nič okrem tohto.
Potlačím teda dvere. Začujem veselé cililing! Zvonček. Jeho
zbadám skôr než on mňa. Má na  sebe vykasanú kockovanú košeľu
s krátkymi rukávmi, modré džínsy a mokasíny. To ma teda podrž –
nevidím ho v obleku s kravatou. Vonia to tu novučičkými knihami
a kávou. Pokojom, mierom.
Stojí za  pultom, účtuje niečo voľajakej zákazníčke. Vtom ma
zbadá. Do pokladne zaregistruje dve položky, potom si spomenie,
že by sa mal na  zákazníčku usmiať. Napokon do  igelitovej tašky
spustí záložku. Zákazníčka odchádza, on podíde ku mne. Utrie si
ruky do džínsov a postojí kúsok opodiaľ.
„Ahoj, Books.“ Usúdim, že musím povedať aj čosi viac,
vysvetliť, prečo som tu.
„Emmy.“ Už len pri zvuku jeho hlasu, hlbokého
a panovačného, no napriek tomu mäkkého, sa vo mne spoza pomyselnej steny,
ktorú som vystavala, prebudí množstvo spomienok. Všimnem si,
že jeho mäkkosť je teraz zreteľnejšia. Možno preto, že keď som
ho naposledy videla, čo bolo pred ôsmimi mesiacmi,
pochovávala som si sestru. Zjavil sa predo mnou ráno v deň pohrebu, keď
prichádzali ľudia, aby pobudli so zosnulou, a poskytol mi útechu.
Neviem, ako sa o tom vôbec dozvedel – možno mu zavolala moja





James Patterson a David Ellis
matka; nikdy som sa ho na to nespýtala. No zrazu stál pri mne,
ani v najmenšom na ničom nenástojil, ako by ani nebol prítom -
ný. Keď som ho však potrebovala, vždy bol naporúdzi. Books ma
vždy vedel prekvapiť.
„Ďakujem, že si súhlasil so stretnutím,“ vravím.
„Nesúhlasil som. Jednoducho si prišla.“
„V tom prípade ti ďakujem, že ma nevyhodíš.“
„Ešte som nemal príležitosť. Stále to môžem urobiť.“
Usmiala som sa prvý raz za  dlhé týždne. Books vyzerá
báječne. Zdravo, oddýchnuto, šťastne. Potvorák jeden. Nemal by vari
po rozchode so mnou pôsobiť zronene?
„Stále si potrpíš na dobrú kávu?“ pýtam sa.
Teraz sa pousmeje on, len máličko, skoro neochotne. Máme
toľko spoločných spomienok. Aj keď žil z platu štátneho
zamestnanca, vždy si potrpel na kvalitu, objednával si na internete taliansku
fazuľku. „Pravdaže,“ povie. „A  ty si stále neurotická otrava s 
veľkým srdcom?“
Musím uznať, že má pravdu. Books ma pozná lepšie než
ktokoľvek iný. Napriek tomu je náš rozhovor o hlúpostiach neprirodzený,
silený. Azda by som mala prejsť k veci.
„Potrebujem tvoju pomoc,“ poviem.





21
6
„NIE,“ VRAVÍ Books a vehementne krúti hlavou. „To určite nie, Em.“
„Chcem, aby si ma vypočul, Books.“
„Nie, ďakujem.“
„Nikdy si nič také nepočul.“
„Ako som povedal, alebo ako si aspoň myslím, že som nahlas
povedal – nie, ďakujem–“
„Za  tohto by som hlasovala ako za  najstrašnejšieho netvora
v  celej histórii ľudstva. Nepreháňam, Books. Nevravím to preto,
aby som na teba zapôsobila.“
„Nemám záujem, jednoducho nechcem. No nechcem,“
opakuje, akoby sa pokúšal presvedčiť seba samého.
Sme v sklade vedľa jeho obchodu, obklopení knihami
vo vysokých štósoch poukladaných na stoloch alebo roztriedených
na policiach. Na  jednom zo stolíkov som si našla trocha miesta a 
rozložila naň päťdesiattri spisov s  prípadmi, ktoré by si Books mal
pozrieť. „Všetko je tu,“ vravím. „Prečítaj si to.“
Books si hrabne do vlasov. Sú farby piesku, má ich teraz dlhšie,
ofina mu padá do  čela, vzadu sa mu vlnia. Môže si to dovoliť, je
nezávislý občan. Tuho premýšľa, netrpezlivo pri tom pochoduje.
„Pre FBI už nerobím,“ povie.
„Mohol by si sa vrátiť a  vziať tento prípad. Aj tak ťa nechceli
pustiť. Nikdy ťa nechceli pustiť.“
„Lenže toto je oveľa viac než prípad pre Oddelenie alkoholu,
tabaku, strelných zbraní a výbušnín–“
„Potom teda spojme sily–“
„Em, toto nie je môj problém!“ Rozoženie sa a zo stola zmetie
hŕbu fasciklov. „Vieš, aké je to pre mňa ťažké? Keď sa tu z 
ničoho nič zjavíš a chceš, aby som ti pomohol? To nie je fér!“ Pichne
do mňa prstom. „To nie je fér!“ zopakuje.





James Patterson a David Ellis
Má pravdu. Nie je to fér. Tu však o férovosť nejde.
Books tam len tak stojí, možno aj dve minúty. Ruky má vbok,
krúti hlavou. Potom si ma narýchlo premeria. „Dickinson ťa vyra -
zil?“
„Áno, ale nie preto, že by som nebola dobrá. Veď si tie zväzky
ani neprečítal. Vieš, aký je.“
Books moje vysvetlenie očividne uzná, zdá sa, že to celé
zvažuje. „A povedala si mu, prečo ti na tom tak záleží?“
„To je jasné, prečo mi na tom tak záleží. Nejaký chlap zabíja–“
„O to nejde, Em. Dobre vieš, čo tým chcem povedať.“ Podíde ku
mne. „Vie Dickinson, že tvoja sestra prišla pred ôsmimi mesiacmi
o život pri požiari v Peorii v Arizone, o ktorom sa nevie, ako
vznikol?“
„To s tým nemá nič spoločné.“
„No teda!“ urobí posmešnú grimasu, ruky mu vyletia hore. „To
s tým nemá nič spoločné!“
„Nemá. Či moja sestra bola alebo nebola jednou z obetí, neme -
ní nič na tom, že sériový–“
Books o  tom jednoducho nechce vedieť. Odbije ma raz-dva,
nechce ma vypočuť!
„Emmy, naozaj súcitím s tým, čo sa stalo Marte. Vieš, že to
myslím úprimne. Lenže–“
„Ak s  tým súcitíš, potom mi pomôž.“ Hneď ako to vypustím
z úst, uvedomím si, že som prekročila hranicu. Books má teraz iný
život. Už bol špeciálnym agentom. Teraz sa živí predajom kníh.
Dvíham ruky. „Zabudni na  moju poslednú vetu. Nemala som
sem chodiť, Books. Ja... Prepáč mi to.“
Vyjdem von tými istými dverami, ktorými som vošla; môj
bývalý snúbenec mlčí.





23
7
Stretnutie s Grahamom
Nahrávka č. 2
22. augusta 2012
Milujem podvečernú vôňu kvetov. Ich charakteristickú jedinečnú
arómu leta... Rozvoniava od nich celá spálňa... Ako sa to len povie,
že čím rozvoniava...? Ach áno, novotou. Rozvoniava novotou.
Novotou a  sviežosťou. Na  stenách je čerstvá omietka ružovej farby,
z ktorej sa šíri citrónová vôňa. Aj posteľ je nová. Stredne veľká
manželská posteľ so staromódnymi nebesami. Mala si takú, keď si bola
malá, Joelle? Čosi ako darček či blahoželanie k novému mestskému
domčeku, k novému začiatku?
Ach tak... No, nič to. Je mi ľúto, ale Joelle momentálne nemôže
rozprávať.
Zvyšok tohto príbehu je nepochybne kuriózny. Starožitné kusy
nábytku, ktoré pravdepodobne oprášila a vytrepala hore z pivnice
rodičov. Pekná stolička na čítanie. No najchutnejšími vecičkami sú
predsa len provizórny nočný stolík rovno zo študentskej izby, dve
prepravky na mlieko uložené jedna na druhej a neveľký budík. No
a ešte vázička s čerstvými ľaliami.
Mladé žieňa, ktoré nemá veľa peňazí, ale zato dobrý vkus. Ten
však pre nedostatok financií nemôže naplno rozvinúť. Skromný
mestský domček pre dievča, ktoré si práve začína budovať
kariéru.
Kiežby som si mohol túto izbičku zvečniť a  ukázať vám ju.
Prečo? Pretože presne toto je esenciou Ameriky, esenciou
nádeje. Začínate v  malom, poskromne, ale snívate o  veľkých veciach.
Joelle Swansonová mala veľké plány. Predsavzala si, že vyštuduje
kriminalistiku, že sa stane veľkou bojovníčkou proti zločinu. Že
začne možno ako policajtka, no jedného dňa to dotiahne do  FBI či





James Patterson a David Ellis
24
dokonca do  tajuplného sveta CIA skrytého pred zrakmi druhých.
Vskutku impozantné, nie? Grandiózne plány!
Jednako by som pre vás chcel urobiť jednu fotečku. Lenže
neviem, či sa mi bude vôbec hodiť, či zapadne do nahrávky príbehu.
Asi by som sa bál, že si budete prezerať fotografie a nebudete
počúvať, čo vám vravím. Jedno mi je však jasné – psychiater by povedal,
že na  nahrávke sa obmedzím iba na  hovorené slovo, lebo chcem
mať úplne všetko pod kontrolou. Že teda chcem, aby ste sa
dozvedeli len to, čo vám dovolím dozvedieť sa, aby ste videli len to, čo
vám dovolím vidieť.
Uznávam, že tomuto spôsobu komunikácie niečo chýba.
Nemôžete predsa cítiť, čo cítim ja. Jasný pach, ktorý sa šíri z kvapôčok
lesknúceho sa potu na ich pokožke. Nemôžete vidieť zúfalstvo ani rozšírené
zreničky, ani chvejúce sa pery, ani kriedovobiely odtieň, čo
nadobudne ich pokožka, keď si uvedomia, že ich najpríšernejšie nočné mory
sa naplnili. Nemôžete počuť ich clivé, kvílivé náreky, plačlivé prosby
plné paniky a túžby po vzduchu, ktoré sa im derú cez zapchaté hrdlo.
Nemôžete si skrátka vychutnať pocity, ktoré si vychutnávam ja.
A tak sa aspoň pousilujem uľahčiť vám to. Pousilujem sa
podučiť vás.
[Editorská poznámka: zvuky kuckajúcej ženy v pozadí.]
Ale pozrimeže, kto sa nám to prebúdza! No, asi sa budem
musieť s vami na čas rozlúčiť.
Hm, hm, hm. Len premýšľam, či vám toho nedávam priveľa, či
na vás nejdem prirýchlo. Azda by ste ma mohli na začiatok lepšie
spoznať. Až potom by som vám dopodrobna poukazoval, čo to tu vlastne
robím. Povedané metaforicky, možno by sme si mali spolu najprv
zatancovať, líčko k líčku, možno by sme sa mali spolu navečerať, mal by
som vám porozprávať zopár úsmevných príbehov, ukázať vám, čo ma
rozosmeje a čo ma desí, prezradiť vám, čo mám rád a čo nenávidím.
Možno by som vám mal povedať, prečo robím to, čo robím.
Prečo si vyberiem toho, koho si vyberiem.
A prečo som v tom taký hovadsky dobrý.
Toľko vám mám toho rozpovedať! Ale neponáhľajme sa. Všetko
sa napokon dozviete. Keď s rozprávaním skončím, pochopíte ma.
Napokon nájdeme spoločnú reč.





NEVIDITEĽNÝ
A ktovie, možnože sa vám i zapáčim.
Možnože sa budú poniektorí z vás chcieť stať mnou.
[KONIEC]





26
8
ZNENAZDAJKY SA prebudím, lapám po  dychu, blikotajúce pla -
mene na strope miznú v prítmí ticha mojej spálne. Prikrývkou si
z očí utriem pot, strasiem zo seba zvyšky obohranej nočnej mory.
Hoci tentoraz je to iné. Tentoraz som nebola v posteli ja, ale niekto
iný. Niekto krajší ako ja, niekto inteligentnejší i odvážnejší.
Tentoraz bola v posteli Marta.
Sestra sa mi občas zjavuje vo sne. Vždy je to ten istý sen, idem
v ňom zhorieť zaživa. Ja sama. Rozdiel je len v tom, že Marta vo sne
nebeží k oknu, ako to robím ja. Marta zadrží dych, nechá plamene
skákať po prikrývke, až kým ju neobliznú, kým celá nevzbĺkne.
Je mi jasné, že už nezaspím. Po takomto niečom neviem zaspať.
Nikdy. Šla som do postele skoro, teda v mojom prípade skoro;
zvyčajne chodievam spať o desiatej. A viem, že niekedy medzi druhou
a štvrtou sa budem zmietať v plameňoch, a do rána už oka
nezažmúrim.
Postavím na  kávu a  naštartujem laptop. Dôležité e-maily
prichádzajú v ktorúkoľvek nočnú hodinu, o zábavu mám teda
postarané.
Keď prechádzam okolo zrkadla, pozriem sa na seba. Chyba. Nie
je to príjemný pohľad. Prvé strieborné pramienky... A ja som príliš
tvrdohlavá na to, aby som si ich dala zafarbiť, príliš hrdá na to, aby
som podľahla tomu, čo robia starnúce ženy, keď využívajú
výdobytky modernej technológie. Čiže, keď sa vylepšia, ako sa dá, keď
skryjú chybičky krásy. Ja sa zvyčajne iba osprchujem, trošku
nalíčim, učešem, a usúdim, že to stačí. Toto dievča nepotrebuje krémy
proti vráskam, nepotrebuje farbenie vlasov, nepotrebuje push-up
podprsenky. A  to si myslím, že s  takýmto prístupom k  starnutiu
niekoho ohúrim? Zatiaľ tu veru nevidím zástupy obdivovateľov.
Marta mi vždy vravievala: Si svojím najhorším nepriateľom,
Emmy. Nepotrebuješ nikoho, kto by ti ubližoval. Sama si robíš zle.





NEVIDITEĽNÝ
Marta bola v  mnohom mojím protikladom, a  to absolútnym.
Kým som sa ja umárala, ona si užívala. Ona bola žena atraktívna,
zatiaľ čo ja som bola žena „prírodná“. Mávala pompónmi, povzbu -
dzovala futbalistov, kým ja som protestovala s organizáciou, ktorá
sa angažuje za práva zvierat – s PET-ou, proti bitúnku za mestom.
Marta v  piatok večer žúrovala so správnymi ľuďmi,  ja som mala
nos v klasickom románe či v publikácii o štatistike.
Bola odo mňa o päť centimetrov nižšia, mala tmavšie,
hodvábnejšie vlasy. Nosila podprsenku s  košíkom o  číslo väčším než ja.
Ľudia sa nestačili čudovať, ako sa mohli s časovým rozdielom len
ôsmich minút narodiť takéto rozdielne bytosti.
„Panebože, ako mi len chýbaš, moja,“ poviem tichu v kuchyni.
Neviem tú vetu vysloviť bez toho, aby som Martu oslovila; presne
tak, ako ona oslovovala mňa na konci telefonických hovorov. Bola
to pre ňu príznačná rozlúčka, keď sme ako študentky bývali každá
na inom konci krajiny. Alebo keď šla robiť postgraduál do Arizony
a ja som sa zatiaľ pridala k špeciálnym agentom Federálneho
úradu pre vyšetrovanie.
Doteraz si pamätám Martinu reakciu, keď sa dozvedela, že idem
do  FBI. Na  tvári sa jej zračilo ohromenie, zmätok. Akože mi asi
zle rozumela – ľavicovo orientovaná osôbka, ktorá sa zúčastňuje
na rôznych štrajkoch, sa pridáva k organizácii ako FBI... Ale nebola
za to na mňa zlá. Ak tam budeš šťastná, potom budem šťastná i ja.
To bola ďalšia vec, pre ktorú mi pílila uši – šťastie. Len nech si
šťastná, Em. Si šťastná, Em? Túžba po šťastí je v poriadku, Em.
Káva je hotová. Nesiem si hrnček do druhej spálne, pustím sa
do  webových stránok, ktoré zvyčajne sledujem, kontrolujem si
e-mail. Veci, na  ktoré naďabím, ma až tak nezaujímajú. Rodinný
dom v Palo Alto v plameňoch, žiadne obete. Požiar v činžiaku
sociálneho bývania v Detroite, údajne niekoľko mŕtvych. Silný požiar
chemickej továrne pri Dallase. Nie, nie, nič z toho...
Až napokon – áno, toto môže byť, čo hľadám. Požiar iba spred
niekoľkých hodín, v obci menom Lisle v Illinois. Samostatne
stojaci mestský domček. Jedna obeť.
Joelle Swansonová.





28
9
Stretnutie s Grahamom
Nahrávka č. 3
23. augusta 2012
Deň po . Čosi ako po  opici, čosi ako daň za  bláznivú noc. Ležím
v posteli, rozprávam sa s vami cez digitálny diktafón, ktorý držím
v  ruke, uprene hľadím na  fotografiu Joelle Swansonovej. Urobil
som ju včera večer, keď sme to ukončili. Potom som si ju vytlačil
na farebnej tlačiarni. Joelle bola bojovníčka, to jej treba uznať.
Toľko krvi, toľko bolesti, no ona bojovala až do konca. Niekedy ľuďom
skutočne nerozumiem.
Viem, viem, už som vám povedal, že fotky normálne nerobím.
Lenže na konci každej akcie si obeť raz vyfotografujem. Len jeden
raz. No nemôže si človek dopriať suvenírik?
V  každom prípade vám prajem dobré ráno! Snažím sa začať
každý boží deň s rannými správami o piatej. Poviem vám, je to
najlepší zdroj autonehôd, vrážd a  podobných záležitostí, teda zlých
správ. Najmä v deň ako tento, čiže v „Deň po“, si správy
jednoducho musím vypočuť. Tak, už to tu máme, práve si otváram
videoklip na príslušnej webovej stránke... Tu je to:
„V noci si plamene vyžiadali život ženy v dome na predmestí Lisle.
Dvadsaťtriročná Joelle Swansonová, ktorá bola nedávno
promovaná na Benediktínskej univerzite, zahynula pri požiari, ktorý vypukol
v stredu v skorých ranných hodinách v spálni jej domu. Podľa znalcov
požiar zapríčinila zapálená svieca pri posteli, ktorá sa prevrátila. Nie
je dôvod domnievať sa, že požiar bol založený úmyselne.
A teraz niečo zo športu. Sezóna Národnej futbalovej ligy je za
rohom, ale interné nezhody budú rozhodcov–“
Stačí. Vypínam to. Keby ste tak mohli vidieť zábery
atramentovočierneho dymu, tie kúdoly valiace sa zo strechy Joellinho domu.





NEVIDITEĽNÝ
To slovné spojenie milujem – kúdoly valiace sa. Môže ešte dačo
okrem dymu vytvárať valiace sa kúdoly? Okrem toho tam dali
vylepšenú fotografiu Joelle. Zaiste z ročenky, v ktorej je aj jej
promócia. Je to neprirodzene sladká fotka, nepochybne vyretušovaná.
Mne sa viac páči moja fotka Joelle. Lepšie vyjadruje Joellinu
osobnosť, je na nej viac jaziev, ukazuje viac skúseností, viac života.
Mimochodom, uvedomujem si, že zo strategického hľadiska je
neobhájiteľné ponechávať si fotky svojich obetí. Áno, áno, viem.
Keby ma chytili, bola by to podrobná prehliadka mojich aktivít,
lepšia než podpísané priznanie. No čo už len môžem povedať? Tie
fotky skrátka potrebujem. V  tom neustúpim. Ak vám to pomôže,
vložím si ich medzi stránky 232 a  233 do  matkinej starej knihy.
Volá sa Kuchárska kniha Betty Crockeryovej. Dám ich hneď vedľa
receptu na lazane s mletým hovädzím. (Máte pravdu, túto dobrotu
som vybral naschvál. Viem, viem, hrozné...)
Ó, panebože, pomyslíte si. Môže za to jeho matka. Prvý raz ju
spomína na treťom stretnutí, v tretej minúte a sedemnástej sekunde.
Zohráva presný čas, keď matku spomína, nejakú rolu? Bolo 317 číslo ulice,
kde žili, kde on vyrastal? Mala jeho matka narodeniny 17. marca?
Zneužila ho sexuálne 3 + 17-krát?
No dobre, dobre, takisto by som vám mohol povedať toto: keď
som bol decko, matka ma nútila obliekať sa ako Little Bo Peep. Čo
ma doteraz traumatizuje. Keď som ju zabil mačetou, zaprisahal
som sa, že dokaličím všetky mladé krásne blondínky, ktoré mi
prídu do cesty. Len preto, aby som sa zbavil toho desu. NOČNÉ MORY
MA VŠAK KVÁRIA ĎALEJ!
Ale nie, len žartujem. Viem, viem, nie práve vydarený žart.
Nevložil som sa do  toho celý, nie je v  tom moje srdiečko. Možnože
vám niekedy porozprávam o svojej matke. A možnože nie.
Teraz sa však musím pripraviť, idem pracovať. Bude to  veľký
deň. Pred Sviatkom práce mám v pláne ešte jednu akciu.
Minimálne jednu.
[KONIEC]





30
10
DNES RÁNO robím presne to, čo robievam každé ráno za posled -
né mesiace – sedím v  pracovni (ktorú volám tiež maminou
druhou spálňou), poctivo sa prehrýzam informáciami, skúmam fakty.
Keďže ma suspendovali, nemám prístup k Národnej databáze
kriminálnych činov. Lenže táto databáza by mi aj tak bola nanič, lebo
poskytuje informácie o  požiaroch klasifikovaných ako
podpaľačstvo. Ak požiare pôsobia ako nešťastné náhody, aj keď sú vo svojej
podstate „podozrivé“, do  tejto databázy sa nedostanú. A  požiare
toho chlapa naozaj pôsobia ako nešťastné náhody.
Čo znamená, že je absolútne neviditeľný. Miestne úrady
neposkytujú federálnym úradom žiadne informácie, nekomunikujú
spolu.
A tak mi zostáva len úplne nevedecká metóda, a to, že
na miesta ako Google a YouTube zavesím upozornenie a potom sledujem
webové stránky a  nástenky odkazov venované boju proti
požiarom a podpaľačstvu a tak získavať dôležité informácie z webových
stránok miestnych spravodajstiev. V tejto krajine dennodenne
vypuknú požiare, v ktorých zahynú ľudia, či už sú založené náročky,
alebo ide o  nešťastné náhody, či už sa o  nich právne federálne
inštitúcie dozvedia, alebo nie. No a  tieto udalosti sa v  tej-ktorej
oblasti dostanú aspoň do  miestnych správ. Takže každý deň ma
zaplavujú informácie o  požiaroch, z  ktorých je pre mňa
deväťdesiatdeväť percent zbytočných. No aj tak ich musím prezrieť,
aby som si bola istá, že ani jedna nie je tá, ktorú hľadám ako ihlu
v kope sena.
Je neskoro popoludní. Už celé hodiny sa hrbím nad laptopom,
sledujem nitky, čo by ma mohli niekam doviesť. Poslala som
otázku týkajúcu sa istého požiaru v Lisle v Illinois, no miestny policajt
mi zatiaľ neodpovedal.





NEVIDITEĽNÝ
31
Zvoní mi mobil. Spomeňte čerta... Predpokladám, že volá spo -
menutý policajt. Musím uznať, že po dni na samotke by som si rada
podebatovala hoc aj so zástupcom telemarketingu predávajúcim
životné poistenie.
Nastavím si mobil na hlasité odpočúvanie a zvolám dobrý deň.
„Slečna Dockeryová, tu poručík Adam Ressler z  Policajného
oddelenia v Lisle.“
„Áno, pán poručík. Ďakujem, že ste sa mi ozvali.“
„Slečna Dockeryová, mohli by ste mi ozrejmiť vašu pozíciu?
Pracujete pre FBI?“
A  je to tu –  mám problém. Nie, nepracujem. A  ani to by ma
nepostavilo do najlepšieho svetla, keby som povedala, že som
výskumná analytička, a  nie špeciálna agentka – niektorí miestni sa
totiž nebudú rozprávať s nikým iným okrem agentov –, no
a momentálne nie som ani len výskumná analytička. Ak si vyhľadajú
môj autorizačný kód, nájdu ho, to áno, a tak si budú môcť potvrdiť,
že robím, čo som povedala, že robím. Problémom však ostáva
skutočnosť, že pri kóde nájdu poznámku o mojom súčasnom
suspendovaní.
„Momentálne som v súvislosti s Federálnym úradom pre
vyšetrovanie na dočasnej dovolenke,“ odvetím. „Pracujem na špeciálnej
úlohe.“
Právnik by moje vysvetlenie nazval technicky presnou
definíciou. Až na to, že FBI nemá s touto „špeciálnou úlohou“ nič
spoločné. De facto som si ju „pridelila“ sama. Pravdupovediac, som
dievčaťom, ktoré suspendovali, dievčaťom, ktoré pracuje
na vlastnú päsť. Podarilo sa mi však dodať celej záležitosti punc akej-takej
vierohodnosti. A nemusela som ani klamať.
Zvyčajne to do istej miery funguje. Darí sa mi zaradiť sa kamsi
medzi náhodného občana či zvedavého reportéra a nefalšovaného
zástupcu práva. Dostanem síce odpovede na  všeobecne nevinné
otázky, ale tie mi len veľmi málo pomôžu  získať ucelený obraz, aký
by som potrebovala.
„Nuž dobre, pozrime sa, čo vlastne potrebujete,“ vraví. Zaiste
tým myslí, že na niektoré otázky mi odpovie a na iné nie. „Volali
ste kvôli Joelle Swansonovej?“





James Patterson a David Ellis
32
„Áno, pán poručík. Ide o ten požiar spred troch dní.“
Doteraz viem asi toľkoto: dvadsaťtriročná Joelle Swansonová
bývala v novom dome na predmestí v Carthage Court na čísle 2141
v Lisle v Illinois, asi dvadsaťpäť kilometrov od Chicaga. Žila sama.
Nedávno bola promovaná na Benediktínskej univerzite a potom sa
tam na oddelení prijímania nových študentov aj zamestnala. Bola
slobodná, bezdetná, dokonca ani s  nikým nechodila. Zahynula
neočakávane, v  skorých ranných hodinách dvadsiateho druhého
augusta. Pri požiari. Podľa šéfa miestnych hasičov je podpaľačstvo
vylúčené.
„Čo spôsobilo požiar?“ pýtam sa poručíka.
„Horiaca svieca. Bola pravdepodobne na  stole a  odtiaľ spad -
la na  koberec. Tam zas boli porozhadzované noviny, a  tak
koberec i polyuretánový matrac vzbĺkli. Požiar sa veľmi rýchlo rozšíril
po celej spálni. Obeť zhorela na uhoľ priamo v posteli.“
Ani nemuknem, dúfam, že mi povie viac.
„Šéf hasičov vravel, že sa nenašiel žiadny katalyzátor. Vraj to
vyzerá ako keby... Nuž, povedal asi toľko, že ,ľudia bývajú veľmi
nepozorní‘. Myslel tým, že zaspia pri horiacej svieci.“
Keď k tomu prirátame ako napotvoru porozhadzované noviny...
„Ste si istý, že požiar vypukol v spálni?“
„To teda som. Šéf hasičov o tom vôbec nepochybuje. Ani
o príčine požiaru, ani o tom, kde vypukol.“
„A čo tá svieca?“ pýtam sa.
„A čo s ňou?“
„Vedia, prečo sa prevrátila?“
Nastane ticho. Možno sa mu to vidí nepodstatné, lenže keď sa
nad tým zamyslíme – ako sa môže svieca na stole len tak prevrátiť
a spadnúť? Bola predsa dnu a tam nefúka silný vietor, ktorý by ju
mohol zhodiť.
„Môžem sa vás opýtať, prečo sa o to zaujíma FBI?“
„Kiežby som to tušila, poručík. Veď viete, ako to chodí.“
„Nuž... áno, asi máte pravdu.“
„Bude sa robiť pitva?“
„Nie, nemyslím.“
„Prečo nie?“





NEVIDITEĽNÝ
„Ak mám byť úprimný, nie som si istý, či vôbec ostalo telo, čo
by sa dalo pitvať. Okrem toho by sme si skôr mali položiť otázku,
prečo by sa malo pitvať? Šéf hasičov tvrdí, že podozrenie na pod -
paľačstvo je vylúčené. Nie je nám známa príčina, prečo by tej žene
chcel niekto ublížiť, a ani nemáme dôkazy, žeby jej niekto ublížil.“
„Presne preto sa robieva pitva, poručík. Aby sa našli dôkazy.“
Nasleduje pauza. Keďže mám mobil nastavený na hlasité
odpočúvanie, ticho sa priam zhmotní. Pôsobí to, akoby zavesil.
A možno aj zavesil. Poliši nemajú radi, keď im niekto radí, a  už vôbec
nie, ak ten niekto je špeciálnym agentom FBI. „Slečna Dockeryová,
viem, prečo sa robí pitva. Lenže ide o to, že sa nepitve pri každom
úmrtí. V tomto prípade neexistuje vôbec žiadne podozrenie. Podľa
odborníkov–“
„Ale máte u vás jednotku, čo sa zaoberá podpaľačstvom, nie?“
pýtam sa. „Mohli by ste im tento prípad posunúť?“
„Máme takúto jednotku, madam, to áno; s  pôsobnosťou v 
celom kraji. Lenže neposúvame im každý požiar. Potom by im
nezostal čas venovať sa prípadom skutočného podpaľačstva. Preto sa
vás pýtam – máte informácie o  Joelle Swansonovej, ktoré by nás
presvedčili, že skutočne šlo o podpaľačstvo?“
„O Joelle Swansonovej neviem nič,“ priznám neochotne.
„V tom prípade si myslím, madam, že sme skončili. Mám more
práce.“
„Viem, že máte, poručík. Preto vám za čas, ktorý ste mi
venovali, veľmi pekne ďakujem. Môžem vás poprosiť ešte o jednu
službičku?“
Zreteľne si povzdychne. Tak, aby som to počula.
„No akú?“
„Jej spálňa,“ poviem. „Čo by ste mi mohli povedať o pôdoryse
jej spálne?“





34
11
PORUČÍK RESSLER sľubuje, že mi pošle vyžiadanú informáciu
o  spálni Joelle Swansonovej hneď, ako bude môcť. Čo môže zna -
menať desať minút alebo nikdy. Možno som mohla byť
diplomatickejšia, aj on má predsa ego, mohla som trocha napomôcť
spolupráci. Lenže mám už pokrk správ o hasičoch, ktorí určite vedia požiar
uhasiť, ale neuveriteľne tápu, pokiaľ ide o zistenie jeho príčin. Ktorí
uzatvárajú prípady skôr, než sa patrične vyšetria. Keby šlo trebárs
o sklad, a škoda by dosiahla milióny dolárov, preskúmali by každú
maličkosť, hrabali by sa v popole dovtedy, kým by niečo
nevydolovali. Lenže relatívne malý požiar, ktorý má v  ich očiach jasnú
príčinu, sa im nevidí hoden vyšetrovania. Ukončia ho skôr, než ho
vôbec začnú.
Potrebujem si oddýchnuť od počítača, ale chuť na syrový
hamburger nemám. Tak sa pustím do drhnutia dlážky v kuchyni.
Pokiaľ ide o čistotu a poriadok, niekedy to preháňam. Jednako,
realitní agenti majú práve toto radi; ten môj sa neskutočne tešil, že sa
sem po odsťahovaní mojej mamy na Floridu nasťahujem ja. Teda
potom, keď mama ponúkne dom na  predaj. Nehnuteľnosť sa vraj
ľahšie predáva, ak v  nej niekto býva. Aj mne to takto vyhovuje,
teraz, keď ma v FBI suspendovali. Apartmán v Georgetowne si aj
tak momentálne dovoliť nemôžem; stratila som pravidelný príjem.
Takže takto teraz fungujem: medzičasom bývam v  maminom
dome v  Urbanii vo Virgínii, no a  mama šla zatiaľ za  slniečkom
do Neapola. Žijem teda doma, som nezamestnaná, s nikým
nechodím. Tak, a tu ma máte – tridsaťpäťročnú Emmy!
Keď je dlážka v kuchyni vyblýskaná, čupnem si, ponaťahujem si
ruky. Som totálne vyčerpaná, fyzicky i  psychicky. Musím priznať,
že pokiaľ ide o  Booksa, robila som si veľké nádeje. Riaditeľ FBI
ho má rád a ak je na svete niekto, kto mi verí, je to Books. Lenže





NEVIDITEĽNÝ
nemôžem sa mu diviť. Mal sväté právo zareagovať tak, ako zarea -
goval. Čo ma na celej veci trápi najviac.
Chcem povedať – čo som vlastne čakala? Rozišla som sa s ním
tri mesiace pred svadbou. V  podstate som spanikárila, a  tak
zlomila srdce úžasnému mužovi. Teraz, po  dvoch rokoch, si len tak
vpochodujem do jeho života a očakávam, že sa ma na príkaz Skoč!
opýta Ako vysoko?
Vrátila som sa teda do  pozície slobodnej ženy bez záväzkov,
do zvláštnej jednotky pod velením Emily Jean Dockeryovej, ktorá
sa nesmierne amatérskym spôsobom prehrabáva v  informáciách,
po celej krajine obtelefonováva miestnych zástupcov práva, z kto -
rých si väčšina myslí, že jej šibe.
Čo možno nie je ďaleko od pravdy.
Niekto mi klope na  dvere. Obleje ma studený pot. Nemám tu
veľa známych, a už vôbec nie priateľov. Okrem toho je už po ôsmej.
Lenže  nemám ani zbraň. Mám tu len hubku a  vedro s  vodou.
Mohla by som teda prípadného votrelca vystrašiť tým, že ho
„na smrť vyčistím“.
„Kto je?“ zjačím z chodby.
Hlas, ktorý začujem, poznám.
Vydýchnem si a otvorím.
Harrison Bookman má na  sebe iné tričko ako minule, ale tie
isté modré džínsy. Pod pazuchou ako domácu úlohu nesie šanóny
so spismi, ktoré som uňho nechala.
„Nikdy nezabíja v nedeľu,“ oznámi.
„Nie, nikdy.“
Nastane dlhé ticho.
„Na tvojom mieste by som si urobil poriadnu kávu,“ povie.
„Áno.“
„Dobre. Počkaj – povedala si ,áno‘?“
To sa tento týždeň usmievam už druhý raz.





36
12
KRÁČAME S BOOKSOM po Pennsylvania Avenue Northwest, oko -
lo parcely, kde kedysi stála reštaurácia D’Asqua, čiže naše miesto. Ak
teda môžeme voľajaké miesto nazvať naším. Bolo to v  časoch, keď
sme sa rozhodovali, či si dáme na večeru čerstvú rybu z ponuky
vystavenej na ľade v jedálni a budeme pochlipkávať biele vínko, alebo
si radšej sadneme von a budeme sa dívať na fontánky Navy
Memorial. Na môj i Booksov vkus to bolo v reštaurácii trocha vyčačkané;
napriek tomu sme si chodili užívať práve sem. Práve tu sa odohrávali
naše piatkové rande.
Veci sa však zmenili. Reštaurácii akosi došiel dych a nám dvom
tiež.
„Je to takto len a len preto, že si chlap,“ poviem Booksovi.
Zdá sa, že o  tom vážne uvažuje. Nie práve najpriateľskejšie
kývne hlavou. „Je to jedna z  možností,“ uzná a  zvraští obočie.
„Ale možno...“ Pohladí si bradu, akoby bol Sherlock Holmes
práve lúštiaci rébus. „Možno je to preto, že na  rozdiel od  teba ma
tu zopár ľudí považuje za  normálneho.“ Luskne prstami, akože
na to prišiel.
„Nie, tu ide o pohlavie. Je to preto, že som žena.“
„Žena, ktorá nie je celkom normálna.“
„Books,“ poviem. On však odrazu zastane. Uvedomím si, že
sme už pred centrálou FBI.
„Ty si to chcela, nie ja,“ povie príkro. „Ja ti chcem len vyhovieť.
Prečo nemôžeš byť jednoducho spokojná a veci do aleluja neroz -
pitvávať?“
No teda! To je trošku prisilné. Takúto reakciu som nečakala.
Rýchlo prejde okolo mňa. Vstúpime, potom sa zahlásime
na recepcii. Kedysi sme mohli jednoducho vystrčiť odznak a  bolo to.
Teraz sme návštevníkmi. Books z vlastnej vôle, ja proti nej.





NEVIDITEĽNÝ
37
„Moment, prosím,“ povie recepčná. Books si za chrbtom zakva -
čí jednu ruku do  druhej. Bezvýznamné drobnosti vždy vyvolajú
spomienky. Keď mal pridelený prípad, vždy sa takto správal. Takto
formálne. Ale inak som sa mohla pri ňom ušúľať od smiechu. Keď
sme však na niečom robili, povedali by ste o ňom, že je typickým
agentom bez štipky zmyslu pre humor, niekto ako Joe Friday:
madam, len fakty, prosím. Kedysi dávno, v  časoch pre nás lepších,
som si z  Booksa uťahovala – zvykla som si zakvačiť ruky jednu
do druhej ako on, chodiť ako robot, vravieť: áno, madam; nie, pane.
„A  pamätaj si, Emmy, je to moje stretnutie.“ Books sa obráti
a premeria si ma.
„Budem dobrá. Čestné...“
„Nie som baba. Takže neviem, čo tým myslíš...“
„Aj my máme svoju česť, nielen vy...“
Vzdychne. „Len to spravme po mojom, dobre?“
„Veď o to ide. Nič iné mi ani na um nezíde, Books. Urobíme to
po tvojom.“
Podráždene si povzdychne. Dáva mi tým na vedomie, že mi
neverí. Dobre vie, ako niekedy veci dramatizujem.
„Ty si šéf. Ja som len dievčatko, ktoré ti nesie tašku.“
„Nenesieš mi tašku.“
„Ale keď budeš chcieť, odnesiem ti ju.“
Od  recepčnej vyfasujeme ceduľky pre návštevníkov, priam
punktičkársky nám prezrú tašky. Napokon zamierime k výťahom.
„Si dnes akási nabrúsená,“ usúdi Books.
Má pravdu. Som strašne nervózna, strachujem sa, ako to
dopadne, a takto to kompenzujem. Bože – ide o najdôležitejšie stretnutie
môjho života, v hre je strašne veľa, a ja tu iba bohapusto
mudrujem...
„Je ti jasné, že už len súhlas s  touto schôdzkou znamená, že
nám robia milosť,“ povie Books.
„Áno, je.“
Skôr než vojdeme do výťahu, Books si ma premeria. Keď sa
vezieme nahor, je ticho, nevypustí jediné slovko. Ide o jedno z jeho
pravidiel, akési nastavenie mysle veľmi, ale veľmi tajného agenta.
Nič pred ľuďmi nerozoberať.





James Patterson a David Ellis
Lenže ja viem, na čo myslí. Myslí na slovo, ktoré som vtedy ne -
vyriekla. Myslí na moje áno.
Na vlastnú obranu by som uviedla toto: vzdala som to tri me -
siace pred svadbou. Vrátili nám zálohu, čo sme vycálovali
za banketovú miestnosť; pozvánky sme v tom čase ešte nerozposlali. Ale
neviem, či táto skutočnosť aspoň trocha zmiernila Booksovo
trápenie. Povedala by som, že veľmi nie...
Akejsi žene uvedieme naše mená. Potom s  ňou kráčame cez
halu, do  jednej z  priestranných konferenčných miestností, ktoré
používa riaditeľ FBI William Moriarty.
Blížime sa k sále a ja si všimnem, že Books je čoraz nervóznejší. Je
to jeho prvá návšteva po odchode – kvôli riaditeľovej námietke –, je
to prvý raz, čo sa premáva po sálach s tenkými kobercami a lacným
umením na  stenách a  vzduchom nabitým aktivitou, vzrušujúcou
vôňou lovu, naháňaním zloduchov, ochranou verejnosti. Nie, pre
Booksa to nemôže byť ľahké. Skutočne chcem od neho veľa. Po tom,
čo som mu vyviedla, si od neho nezaslúžim ani zrnko láskavosti
alebo slušnosti. Mentálna poznámka: Books je dobrák...
Chcem povedať – nielenže vybavil toto stretnutie, vybavil
stretnutie s  najvyšším z  najvyšších. Podarilo sa mu obísť môjho
šéfa, nášho Dicka, ktorý, keby mohol, by s  čímsi takýmto urobil
krátky proces. Som rada, že na stretnutí nebude.
Roztvoria sa dvere. Na konci dlhého stola stojí riaditeľ
Moriarty, po ľavici má šéfku personálu Nancy Parmaggioreovú.
Po  pravici má výkonného námestníka pre Útvar odhaľovania
zločinov, korupcie, finančnej a kybernetickej kriminality, známeho
ako Julius Dickinson alebo Dick.
„Doriti,“ šepnem, keď ma Books nenápadne štuchne lakťom.





39
13
WILLIAM MORIARTY, bývalý agent FBI, federálny prokurátor,
newyorský kongresmen a federálny sudca vo Washingtone, DC, no
a za posledné tri roky aj riaditeľ FBI sa rozžiari, keď zbadá Booksa.
Books pod ním pracoval počas Moriartyho pôsobenia vo Federál -
nom úrade pre vyšetrovanie, no a  Moriarty by sa nedostal až tam,
kde je, keby si nepamätal ľudí ako Books. „Dostal som pochvalu
za množstvo dobre odvedenej práce, a za tú zas vďačím tomuto
chlapíkovi,“ vraví šéfke personálu a  Dickovi. Obaja sa usmievajú, ako
poslušní vojačikovia uznanlivo pokyvkávajú hlavami. „Tohto
človeka som teda pustiť nechcel. Predstavte si, teraz predáva knihy!“
Riaditeľ si sadne a naznačí ostatným, aby urobili to isté. Potom
sa veľavravne pozrie na hodinky. „O tretej sa začína brífing
s prezidentom, takže mám len desať minút. Viac nie,“ oznámi.
Čože? Desať minút? Desať minút na rozhovor o najstrašnejšom
sériovom vrahovi tohto národa?
„Námestník Dickinson ma o  prípade v


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist