načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Nepobozkaná - Miroslava Varáčková

Nepobozkaná

Elektronická kniha: Nepobozkaná
Autor:

Reedícia čitateľmi najobľúbenejšieho románu Miroslavy Varáčkovej, držiteľky Panta Rhei Awards za mládežnícku knihu roka 2017! Dominika má sladkých šestnásť a na krku... nič. Na ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  159
+
-
5,3
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 240
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0490-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Reedícia čitateľmi najobľúbenejšieho románu Miroslavy Varáčkovej, držiteľky Panta Rhei Awards za mládežnícku knihu roka 2017! Dominika má sladkých šestnásť a na krku... nič. Na obzore žiaden frajer, žiadne rande a už by bodol aj prvý bozk. Veď je posledná „nepobozkaná“ druháčka! No potom sa z čista jasna zjaví na obzore Šarkan. Sexy štvrták, s ktorým musí nasilu stráviť nácvik na jeho stužkovú a dobrovoľne chodí k nemu na kurz sebaobrany. Šarkan jej úplne poblázni hlavu, no Domča si nie je istá, či práve tento chalan s krásnymi očami a nevyspytateľnou povahou jej má strhnúť nálepku „nepobozkanej“. Dominika chce naozaj zažiť nezabudnuteľné prvé rande, prvé bozky a kolotoč neopakovateľných zážitkov.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

NEPOBOZKANÁ

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Miroslava Varáčková

NEPOBOZKANÁ

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


miroslava

varackova

, ,,

,

b

o

o

p

e

n

z

k

a

a

,

n

miroslava

varackova

, ,,

,

b

o

o

p

e

n

z

k

a

a

,

n


Copyright © Miroslava Varáčková, 2014, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0490-8

ISBN e-knihy 978-80-566-0565-3 (1. zverejnenia, 2018)


5

Čestne vyhlasujem a bez hanby priznávam, že ja DominikaBotková, nemám na chalanov šťastie. A pritom by som tak veľmi

chcela mať frajera. Mal by hnedé oči a super postavu. Alebo aj

nie. Hlavne, aby som sa do neho zaľúbila až po uši a on by mi

city opätoval. Žalúdok by mi robil bláznivé kotrmelce, vždy keď

by som ho zbadala, potili by sa mi dlane a srdce by mi išlopreraziť rebrá od toľkého vzrušenia. Proste by som bola do neho

nenapraviteľne buchnutá a on by netúžil po inom, len mabozkávať. No nik taký nie je. Nik, kto by stál o nudnú, nezaujímavú

Domču, ktorá dokonale splýva so sivým priemerom. Aj preto

som si istá, že mi je súdené nikdy neprežiť krásnu a úplnebláznivú tínedžerskú lásku, o akej snívam už roky.

Lena, moja najlepšia kamoška, vraví, aby som vyčkala času,

a keď pri tej jej rade iba prevrátim oči a nešťastne utrúsim, že už

čakať nechcem, veď mám šestnásť, celých šestnááásť, prepána,

tak len skonštatuje, že som ťapa, lebo na lásku, tú pravú, treba

čakať a mala by som to konečne pochopiť. Jej sa to hovorí, ona má

Kamila a Kamil je z nej celý hotový. Zniesol by jej aj modré z neba,

ak by ho o to požiadala, takže je jasné, že nič nevie o tom, aké

zúfalé je byť sama a čakať na deň, keď aj mňa konečne niekto

zovrie v náručí a obsype ma bozkami. Často si predstavujem, ako

ku mne môj vysnívaný pristúpi, venuje mi hlboký pohľad, šepne

mi, že zo mňa totálne šalie, a potom sa perami dotkne mojich.

„Domči, chutíš ako jahodová žuvačka,“ zavzdychá pomedzi bozky. „Milujem jahodové žuvačky.“

A ja sa v tej chvíli v duchu zaprisahám, že po inom lesku na pery už nikdy nesiahnem.

Ach! Len keby tá láska už konečne prišla!

Som si istá, že prvý bozk musí byť krásny. A aj ostatné.Všetky musia stáť za to.

Určite je to tak, inak by sa tretina mojich spolužiačoknecmúľala cez prestávky s chalanmi z vedľajších tried ako o život.

Žiaľ, zatiaľ čo ja snívam o tej najromantickejšej chvíliosudom sklamanej dospievajúcej a nikým nechcenej druháčky, moje ústa zostávajú aj naďalej nepobozkané. V takom veku! V druhom ročníku na strednej sa nemôžem pochváliť ani len bozkom, pričom ostatné baby rozoberajú svoje posteľnézážitky s chalanmi od vyzliekania až po samotné... ehm, volajú to všelijako. Blaho, nebo, výbuch... a ja jediné, čo o tom pocite viem, sú informácie z biológie.

Asi by som sa mala hanbiť. Ale mne je to skôr iba ľúto a čím

ďalej, tým viac som presvedčená, že zomriem ako panna, ktorá

nikdy nezakúsila ani len teplo a sladkosť chalanských úst.


7

Keď tak nad tým uvažujem, vlastne som nemala ešte aniporiadne rande. Raz ma zavolal Mišo z vedľajšej triedy do kina, ale

myslím si, že sa hanbil ešte viac ako ja. A asi sa to ako rande ani

nepočíta. Celý čas do seba pchal pukance, aby nemusel ničhovoriť, občas sa na mňa nenápadne pozrel a nervózne sipodupkával nohou až do skončenia záverečných titulkov. Mala som

nutkanie položiť mu na stehno ruku a zastaviť ho, no obávala

som sa, že by si to mohol zle vysvetliť.

A tak sme sedeli v sále, dokiaľ sa priestor okolo nás úplne

nevyprázdnil, on aj naďalej trepal tou svojou nohou, ako keby

dostal trasľavú chorobu na P, a ja som dúfala, že sa konečnerozhýbe a urobí niečo, čím ma prekvapí. A nakoniec aj urobil.

Vstal a rýchlo sa pratal preč. Ani sa len nespýtal, či si tonezoakujeme. Aspoň zo slušnosti mohol, cítila by som sa menej zle.

Najprv sa trochu hlúpo usmial, povedal, že sa musí ponáhľať za

kamošmi, nahol sa, na líce mi vlepil uslintaný bozk, utrel si ústa,

ako keby som mala lepru či čo, a rýchlym krokom zmizol preč.

Bolo to trápne. A ako! Zostala som tam sedieť celkom sama apriadala si ako najnechcenejšia a najodpudivejšia baba podslnkom. Ešte aj dievčina z kina, čo čakala pri dverách, kýmvypadnem a ona bude môcť za mnou zavrieť sálu, mi venovala pohľad

plný pochopenia. Zahanbene som vykrivila kútiky úst do úškrnu

a pokúšala sa tváriť, že je všetko v poriadku, že je všetko presne

také, aké má byť, a ja som práve nezažila totálne poníženie.

Najhlúpejšie na tom celom však bolo moje stretnutie sMišom na druhý deň v škole. Keď ma zbadal na chodbe, sklopil oči,


8

zhrbil sa a zdalo sa, že by sa dal radšej zožrať krokodílom, než

sa na mňa znova pozrieť.

Presne vtedy sa rozplynula moja posledná nádej a ja som si

povedala, že by som sa mala zmieriť s údelom nechcenej.Odvtedy som sa začala viac venovať škole, svoju myseľ čonajintenzívnejšie zamestnávam učením a prípravou na jednotlivépredmety a tie besné návaly hormónov, čo mi lomcujú telom, sa snažím

ignorovať.

Len občas ma prepadne úzkosť. Ako aj teraz, keď pozerám na

Lenu a Kamila, ako sa k sebe majú. Ako sa cukrujú, ako si ju on pritíska a pozerá na ňu očami plnými nehy. Potajme ichpozorujem z opačného konca stola a umáram sa vo vlastnej trpkosti.

Aj napriek všetkému odhodlaniu nemyslieť na opačnépohlavie si opäť raz uvedomujem, ako veľmi chcem aj ja frajera.

Našťastie po chvíli prichádza Nika, moja spolužiačka, moja

záchrankyňa v krízovej situácii číslo jeden. Nechávame Lenu

a Kamila osamote a spolu sa strácame na parkete v davetancujúcich tiel.

Je sobota večer a my ho ako obvykle trávime v Diere, v disko

klube na okraji mesta. Už si ani neviem predstaviť, že by som práve

teraz nebola tu, tieto sobotné tancovačky už totiž neodmysliteľne

patria k stereotypu môjho života. Cez týždeň škola, v sobotuvečer Diera a nedeľa zabitá leňošením a pomáhaním mame vkuchyni. To je môj život. Čistá nuda. Čistá depka bez trochy vzrušenia.


9

Domov sa vraciam až nadránom. S Nikou sa rozlúčime pri jej

bytovke a niekoľko ulíc prejdem sama. Neprekáža mi chodiť

nočným mestom bez spoločnosti, už som si na to zvykla,do

konca občas úplne poľavujem z ostražitosti aj v úsekoch, kde by

bola potrebná. Keby mama vedela, že sa takto ľahkovážnetú

lam nocou, bol by s mojimi diskami koniec.

V hlave si prehrávam útržky z klubu, zatáčam kugará

žam, okolo ktorých musím prejsť, ak sa chcem dostať domov

a zbytočne sa neuchodiť k smrti, a takmer si nevšímam, čo sa

de je okolo. Po chodníku preletí niekoľko tieňov, obďaleč čosi

tlmene zaškrípe, napravo odo mňa prebehne stra katá mačka,

no ničomu z toho nevenujem pozornosť. Teším sa, že sako

nečne doma zvalím do postele a uľavím unaveným nohám.

Pomalým krokom prechádzam okolo jednotlivých garáži,

už mi zostáva prejsť len jednu uličku, keď sa oproti mnevy

rúti banda chalanov. Sú štyria, možno piati, ani ich nestíham

porátať. Vnútro mi nečakane zovrie nepríjemný pocit a ja

predsa len zrýchlim v nádeji, že okolo mňa prejdú bezpo

všimnutia. Klopím oči a chcem sa im vyhnúť, no zatarasia mi

cestu.

„Ale, ale, takto sama... a v noci!“ ozve sa jeden z nich. „Doma

ťa neučili, že si máš dávať pozor a vyhýbať sa tmavým miestam,

inak sa z teba môže stať ľahká korisť?“

Zdvihnem k nemu zrak, no do tváre mu nevidím. Kapucňa,

ktorú má natiahnutú cez hlavu a siaha mu hlboko do čela, mu

na oči a veľkú časť nosa hádže široký tieň.


10

„Daj si pohov,“ prsknem obranne, no v mojom hlase poznať

strach.

Chalan sa hurónsky zasmeje a ja v domnienke, že sa mipodarí okolo neho prešmyknúť, vykročím dopredu.

Schmatne ma však za ruku.

„Nikam som ťa nepustil,“ nakloní sa a zasyčí mi do ucha.

Telom mi razom prebehne triaška. Zmocňuje sa ma drsný,

nefalšovaný strach. Ach. Bože! Bolo mi toto treba?

Dúfam, že ide o nepodarený žart, o hlúpu zábavku chalanov, čo nevedia, čo so sebou, a ostražito pozriem na ostatných zbandy. Dvaja chalani postávajú drzáňovi tesne za chrbtom a škeria sa, ďalší sa hrá s mobilom a posledný... ten sa vzadu opiera

o bránu jednej z garáží a pôsobí, že by rád zmizol a mal celú túto

záležitosť za sebou. Obzerá sa, netrpezlivo kmitá očami pookolí, a keď naňho upriem prosebný pohľad, rýchlo odvráti zrak

a šiltovku, ktorú už mal aj tak dosť narazenú na hlave, si stiahne

ešte viac do čela.

„Ponáhľam sa, tak ma láskavo pusť,“ vyderie sa mi z hrdla.

„No jasné, ona sa ponáhľa,“ opäť sa zarehní a na okamih sa

otočí k ostatným, akoby si tým chcel upevniť svoje postavenie

v partii a ukázať, kto má navrch. „A čo takto nájsť si chvíľu čas

a dať mi to, čo chcem?“

„Neviem, čo chceš, ale rozhodne ti nemienim nič dávať,“poviem, no pôsobím viac vystrašene ako odvážne. „Nechaj ma tak!“

Pritiahne si ma k sebe a hrubo mi zovrie obe ruky. Hlavou

mi prebehne množstvo nápadov, ako sa brániť, od kopnutia do


11

slabín cez krik až po uhryznutie, no nezmôžem sa na nič.Zabúdam dokonca aj dýchať, tak veľmi som vystrašená.

„Zavri hubu,“ zavrčí a voľnou rukou ma začne šacovať. V prvej

chvíli sa zľaknem, že ma chce obchytávať, a keď mi šmátra po

zadku, úplne stŕpnem. Až keď vo vrecku bundy nájde mojupeňaženku a vytiahne ju, pochopím, koľká bije a o čo mu vskutočnosti ide. V duchu si vydýchnem a vôbec neprotestujem, keď

ma okráda. Zľakla som sa, že by ma chcel obrať o niečocennejšie ako len nejakých sedem či osem eur, ktoré mi zostali zvreckového.

Peňaženku hodí chalanovi za sebou, a keď to najmenejčakám, prirazí si ma k telu a vtisne mi bozk. Jazykom sa minasilu vtlačí do úst a nechutne ním preskúma ich vnútro. Chutí

odporne. Celá sa trasiem a zo všetkých síl sa snažímodtiahnuť. Márne. Prestane až vo chvíli, keď na neho jeden z chalanov

skríkne, aby si dal pohov, pretože toto predsa v pláne nebolo.

Konečne sa mi podarí vykĺznuť zo zovretia a bez váhania sa

rozbehnem preč. Počujem za sebou hlasný smiech a zvolanie,

že sa mi chcel iba odvďačiť, no neodvážim sa ani len obzrieť.

V spánkoch mi búši, myseľ mám ako v ohni a v ústach cítim

hnusnú pachuť chalanových slín. Zdá sa mi, že budem grcať.

Nikdy som si nebola myslela, že môj prvý bozk bude vyzerať

takto. Násilne vynútený, nechutný a plný strachu.

Fuj!


12

Rozhodnem sa prihlásiť na kurz sebaobrany. Celý nasledujúci

deň premýšľam o ceste z diskotéky a nedokážem zo seba striasť

zlý pocit. Odhodlávam sa povedať o prepade mame, nonakoniec si to s priznaním rozmyslím. K ničomu by neviedlo, ak ju

na smrť vydesím, a ona by z toho na smrť vydesená určite bola.

Ako ju poznám, zakázala by mi chodiť večer von apravdepodobne by ma zamkla v izbe na päť zámkov. Alebo aj na desať.

Bol by amen so všetkým, čo robím mimo školy. Ešte aj do nej by

ma začala voziť autom. Stálo ma dosť námahy, presviedčania

a prosieb, kým som ju prehovorila, aby mi dovolila aspoň vsobotu chodiť s kamoškami von a byť tam dlhšie ako do desiatej

večer. Všetky moje rovesníčky predsa už chodia po koncertoch

a rôznych diskotékach, len ja som až donedávna musela „raziť“

za svetla. A teraz si to mám pokaziť?

Taká sprostá nie som.

Kurz je lepšia voľba. Mame poviem, že som peňaženku

s dokladmi stratila, a hneď zajtra sa pôjdem zapísať na karate

alebo niečo, čo mi v budúcnosti pomôže zachrániť si zadok.

Vedieť sa brániť predsa nemôže byť nikdy na škodu, zvlášť

v mojom veku. A zvlášť, keď som baba. A celkovo. Určite bude

fajn, ak budem vedieť správne zareagovať a použiť nejakúobrannú techniku.

Asi som riadna ťapa, že som sa na ten kurz neprihlásila už

skôr a myslela si o svojej nedotknuteľnosti bohviečo.

Mrzia ma ukradnuté doklady, nechce sa mi vybavovať si

nové, aj keď... aj keď na občianskom som mala fotku, za ktorú som sa príšerne hanbila, pretože som na nej vyzerala ako po zhltnutí ježka, takže jeho výmena je vlastne fajn. Ale najviac, úplne najviac ma trápi tá nepodarená pusa. Predstavovala som si ju inak a faktom je, že ma ten chalan okradol o niečo dôležité. Veľmi, veľmi dôležité a podstatné.

Neváham a ešte v ten deň si na internete nájdem miesto

a čas konania kurzu. Prebieha neďaleko môjho domu, dvakrát

do týždňa, čo je fajn. Aspoň trochu rozbijem svoj stereotyp,pomyslím si. Aj tak sú moje dni nudné a nezaškodí, ak do nich

vnesiem niečo nové, čo bude navyše aj na úžitok.

V pondelok ráno pred hotovú vec postavím aj Lenu.

„Dnes so mnou začínaš chodiť na sebaobranu,“ poviemnamiesto pozdravu, keď sa stretneme pred školou.

„Hrabe ti? Pozerala si Karate Kid a pochytila ťa túžbapodobať sa na hlavného hrdinu?“ zasmeje sa.

„V sobotu na ceste z disky ma takmer znásilnili, okradli

a zabili,“ preháňam, ale potrebujem, aby sa moje slováneminuli účinku.

Lena na mňa vyvalí oči a doslova ma prešpikuje zhrozeným

pohľadom.

„No dobre, dobre, iba ma okradli,“ mávnem rukou, „ale

mám bobky. Povedala som si, že by sme sa mali vedieť brániť.

Tak som sa trochu poobzerala po kurzoch a poobede sapôjdeme prihlásiť.“

„Okradli? Kedy? Kde? Ako?“ vychrlí na mňa. „A beztak,prečo by som mala ísť aj ja?“

„Lebo mi záleží na tvojej bezpečnosti. A preto, lebo tamnechcem ísť sama. Cítila by som sa hlúpo.“

„Bože, Domča,“ prevráti oči, čím mi dá jasne najavo, čo si

o mojom nápade myslí.

„Prosííím,“ zatiahnem a vrhnem na ňu zúfalý pohľad. Robiť

psie oči bola vždy moja špecialita.

„Fajn,“ súhlasne povzdychne. „A čo presne sa teda stalo?

Fakt ťa niekto okradol, alebo to na mňa iba hráš, aby som ti

robila garde?“

„Prisahám, že je to pravda. Kúsok od domu ma prepadli,

vzali mi peňaženku s dokladmi a... a jeden z tých chalanov,

taký odporný slizký obor, ma bozkal.“

„Ale figu!“

„Smrteľne vážne, Leni,“ vystrúham nešťastnú grimasu azadívam sa priateľke do očí. „Strčil mi do úst jazyk a krútil mi

tam ním. Bolo to príšerné. Dokonale zničil môj zážitok z prvej

pusy.“

„Och!“ Súcitne mi okolo pliec ovinie ruku. „Želala som ti,

aby bola nezabudnuteľná.“

„Veď aj je. Nikdy na ňu nezabudnem. Dokelu!“

„Vieš čo? Raz si nájdeš chalana, ktorý ti to vynahradí apobozká ťa tak, že zabudneš aj čia si, a tým totálne prekryje túto

nafigu pusu.“

„Bodaj by!“


15

Cez veľkú prestávku na dievčenských záchodoch na druhom

poschodí hlavnej budovy nášho gympľa Lena zvolá poradu ako

mnohokrát predtým, keď ju niečo vyviedlo z miery. Väčšinou

počúvame o jej vzťahu s Kamilom, kam sa posunuli v intímnej

sfére, ako ich polonahých nachytala v izbe mama, ako bola prvý

raz u gynekológa a čo za lieky jej dal. Lena má takmer vždypotrebu riešiť svoje súkromné záležitosti s ostatnými. Je ažprehnane otvorená a bojím sa, aby sa jej to niekedy nevypomstilo.

Na záchody sa nahrnieme spolu s Nikou, Vierou a Macou.

Natlačíme sa do jednej kabínky, otvoríme malé okno, ktoré do

nej vpustí čerstvý vzduch, a zapálime si cigaretu, ktorá medzi

nami koluje. Každá si dáme po jednom šluku, ja sa rozkašlem,

lebo dym z cigariet mi vždy vadil aj napriek tomu, že si občas

zapálim, a Lena spustí svoj monológ. Tvári sa vážne a dôležito,

očami kmitá po každej z nás. Cíti potrebu všetkým zvestovať,

čo sa mi stalo. Preháňa, ako inak. Presne ako ja ráno. Opisuje,

ako sa na mňa vrhla banda grázlov a takmer ma zabili. Vduchu prevraciam oči a modlím sa, aby čím skôr zazvonilo.Mohla si to celé nechať radšej pre seba. Jediné, čo vynechá, je ten

prekliaty bozk. Ten zostáva naším tajomstvom. Nechcem, aby

to babám povedala, aj keď som so všetkými dobrá kamoška,

a ona to našťastie vycíti. Alebo vyčíta z výrazu mojej tváre.

Ktovie. Tak či onak, ak by to babám vyklopila, pripadala by

som si trápne.

„Nodofrasa, Domča. Bola si to nahlásiť na polícii?“ zašepká

Nika.

„Čo si? Keby som vyrukovala s prepadom, neminulo by ma

doživotné domáce väzenie. Naši sa o tom nesmú dozvedieť. Veď

sa v podstate nič vážne nestalo.“

„Nemala som ťa nechať ísť samu,“ zatvári sa previnilo.

„No jasné, Nika. Keby neprepadli mňa, tak mohli teba na spiatočnej ceste. Mysli!“

„Veru,“ povie Lena. „Musíme sa naučiť brániť. Odteraz bude povinnou výbavou každej kabelky slzný plyn. A paralyzér, či ako sa to volá.“

„Slzák nestojí za nič,“ zamontuje sa do debaty Maca.

„Keby nestál za nič, nepredávali by ho. Keď ide do tuhého, vždy je lepšie mať pri sebe aspoň niečo,“ rozhorčene oponuje Lena. „Odteraz budeme chodiť na akcie už iba spolu, baby.Žiadne osamote.“

„Zbytočne preháňaš. Už hovoríš ako môj foter,“ Viera dofajčí cigaretu a hodí ju do záchodovej misy. „Domča to prežila, je celá a živá, tak načo robiť paniku?“

Našťastie zazvoní a my musíme utekať na hodinu, takže sa baby nestihnú pohádať. Aj tak sa v kabínke nedalo skoro vôbec dýchať, dym a ťažká Vierina voňavka ma dusili. Keby vzduch oťažel ešte aj napätím medzi tými dvomi, asi by som tamodadla.

Viera a Lena sa často hádajú. Ani neviem, prečo sa spolu ešte vôbec kamošia, ale asi iba nechcú trhať partiu.

Keď kráčame po chodbe smerom do triedy, poviem Lene, že si to celé mala radšej nechať pre seba, no ona na mňa vyletí, aby som nebola sebecká. Vraj prevencia je dôležitá. V tom s ňoumusím súhlasiť. Viac teda neprotestujem a nevyčítam.

V momente, ako spoločne vpochodujeme do triedy, jejodustím. Aj tak by som sa na ňu nevedela hnevať dlho. Patrí

k mojim životným istotám. Kamarátime sa spolu už od škôlky.

Aj naše mamy sa z času na čas stretávajú, aby si vymenili zopár

priateľských slov nad šálkou kávy alebo pohárom vína. S Lenou

sme k sebe prirástli ako sestry, život bez nej by som si užnevedela ani predstaviť. Všetko spolu zdieľame, podporujeme sa,

občas sa pohašteríme, ale to ku kamarátstvu patrí, a spolu sme

si vybrali aj strednú školu. Ani jedna sme nemala jasno v tom,

akému povolaniu sa chceme v budúcnosti venovať, zaujímali

nás celkom iné veci ako budúcnosť, a keďže boli naše priemery

známok viac ako dobré, voľba padla na gymnázium.Pravdeodobne nám tú myšlienku po vzájomnej dohode nenápadne

a nenásilne podsunuli naše mamy, ale nám to bolo jedno. Aj tak

stále neviem, čím chcem byť v dospelosti. Láka ma zahraničie

a bavia ma cudzie jazyky. Túžim po cestovaní a dobrodružstve,

tak si asi jedného dňa namiesto štúdia na vysokej škole obujem

túlavé topánky a odídem niekam preč. Alebo aj nie. Možno by

som mala mať vznešené ciele typu chcem zachraňovať ľudské

životy a preto sa stanem lekárkou alebo pôjdem na právo abudem brániť bezbranných, ale ja sa stále ešte hľadám. Čo už so

mnou?


18

Poobede čakám Lenu pred vchodom športovej haly, v ktorej sa

má konať kurz. Mešká. Takmer ako vždy, keď je s Kamilom. V jeho

náručí stráca pojem o čase a vôbec ju nezaujíma nič naokolo.

Dorazí o pätnásť minút neskôr, ako sme sa dohodli.Našťastie som si prezieravo nechala časovú rezervu, takže vpohode stíhame.

Vojdeme do haly. Očami hľadám niekoho, kto by vyzeral ako

tréner, no všade sú len samé ženy a niekoľko malých chlapcov,

ktorí určite nemajú viac ako desať rokov.

Postávame pri dverách a snažíme sa nevyzerať totálnestratené.

Po chvíli sa na opačnom konci telocvične objaví nejaký chalan.

Okamžite k nemu vyrazím. Už od prvej chvíle mi je povedomý,

no narýchlo ho neviem zaradiť. Hodím spýtavý pohľad na Lenu,

no ona si ma nevšíma. Esemeskuje s Kamilom a ja mám chuťvytrhnúť jej mobil z ruky a nikdy viac jej ho nevrátiť. Tak veľmi by

som si priala, aby Kamila aspoň na chvíľu vypustila z hlavy avenovala sa naplno tomu, kvôli čomu sme prišli. Môžem snívať.

„Čau, chceli by sme sa prihlásiť na kurz sebaobrany,“ poviem

a vystrúham na chalana v sivých teplákoch a bielom tričkuširoký úsmev. „Nevieš, na koho by sme sa mali obrátiť?“

„Viem,“ zamrmle a obe si nás premeria od hlavy po päty.

Zrazu sa mu na tvári zjaví zvláštny výraz a prenesie váhu zjednej nohy na druhú. Nervózne si prehrabne krátke hnedé vlasy.

„Idete neskoro, zápis bol pred mesiacom. V septembri.“ Otočí sa

a vykročí opačným smerom.


19

Chvíľu pozerám na jeho chrbát, no potom vyštartujem adobehnem ho.

„Rozhýbali sme sa až teraz. Tak za kým máme ísť?“ vysypem

jedným dychom.

„Trénujem ja. Máte šťastie, že nie je plný stav ako obvykle,

a kapacita kurzu ešte povoľuje, aby ste nastúpili až teraz. Ale

dopredu vás upozorňujem, že sa budete musieť doučiť všetko,

čo už ostatní vedia. Alebo počkať rok,“ precedí pomedzi zuby.

„Nastupujeme hneď,“ okamžite vyhŕknem.

„Okej, tak si choďte zhodiť bundy a prezujte sa do čistých

tenisiek.“

„Ja tu, ehm, nemáme nič na prezutie,“ zatvárim sa previnilo a pozriem na Lenu v nádeji, že ma podrží a utrúsi niečoduchaplné, ale ona sa ešte stále venuje telefónu.

„Tak dnes budete v ponožkách. Prihlášky vypíšeme až po skončení hodiny. Pre prípad, že by ste si to rozmysleli.“

„Dobre,“ víťazne sa usmejem a očami na ňom zostanemvisieť o niečo dlhšie, ako sa patrí.

Ten chalan je fešák, pomyslím si. Fakt fešák.

Lakťom drgnem do Leny, veľavravne na ňu pozriem apoviem jej, že sa máme ísť vyzliecť a vyzuť.

Už teraz tuším, že to tam s ňou bude rovnaké, ako keby som šla sama.

Odložíme si veci a pridáme sa k skupine. Najprv prichádza

rozcvička, potom opakovanie a nakoniec sa učíme nový hmat,

ktorým sa dá zneškodniť násilník.


20

S Lenou sa do tréningu veľmi nezapájame a sme v porovnaní

s ostatnými dosť mimo. Rozhýbeme svaly a nový hmatskúšame len tak, ledabolo.

Tréner postupne volá všetkých zo skupiny a názorne nám

ukazuje, kam položiť ruku, ako pokrčiť nohu a akú silu použiť.

Keď príde rad na mňa, cítim nervozitu. Upiera sa na mňaniekoľko párov očí a viacerí si ma neskrývane obzerajú, keďže som

nováčik. Je mi to nepríjemné. Nikdy som nemala rada extrapozornosť. Asi som hanblivá povaha.

Postavím sa pred trénera, ktorý sa nám hneď v úvode lekcie

predstavil ako Šarkan. Vzhliadnem k jeho tvári. Má zvláštne

oči. Tmavé ani noc. Prísne na mňa pozerá, položí mi ruky na

plecia a predvedie hmat. Neviem z neho spustiť zrak.Ustavične premýšľam, odkiaľ mi je povedomý. Aj Lena vravela, že ho

už určite niekde videla, ale nevie si vybaviť, kde. Zdá sa jej, že

v škole, no ruku by za to do ohňa nedala. Ju už totiž chalani

veľmi nezaujímajú, odkedy má Kamila.

Niekedy uvažujem, dokedy jej to vydrží, či na celý život,alebo len kým neopadne prvotné pobláznenie a zo vzťahu sKamilom sa nestane zvyk a rutina.

Z myšlienok ma vytrhne pád. Nestihnem ani mrknúť a užležím na žinenke pri Šarkanových nohách. Kým sa pozviecham,

niečo vysvetľuje ostatným. Nevnímam ho. Som naštvaná, že

som sa tak ľahko nechala zložiť na zem. Mala som sa viacsústrediť na jeho pohyby, nie na oči.

Otočím sa k Lene. Tá sa chichúňa a ukazuje mi vztýčenépalbr />

21

ce. Prebodnem ju namrzeným pohľadom a vrátim sa napôvodné miesto medzi ostatné ženy.

Ten kurz asi nebol až taký skvelý nápad, ako som si myslela.

Zvyšok večera trávim premýšľaním o trénerovi. Sedím pri stole

nad otvorenou úlohou z chémie, počúvam Coldplay a uvažujem, že sa ho na najbližšej hodine spýtam, či sme sa už niekdenevideli. Vyznie to hlúpo a trápne a jeho najpravdepodobnejšiaodpoveď bude, že videli, na minulom tréningu, ale nedokážem sazbaviť pocitu, že som ho už stretla aj niekde inde ako v telocvični.

Ustavične mi pred očami pláva jeho tvár a tie tmavé očiská.

Vôbec neviem, čo za emócie vo mne myšlienky na nehovyvolávajú. Nie je to ani strach, ani obdiv, hoci je naozaj pekný, ani

nič, čo by ma dostávalo na kolená... je to asi rešpekt. Tak či tak

sa mi nedarí vypustiť ho z hlavy a sústrediť sa na zadanie úlohy.

Vzorce sem, vzorce tam, beztak som na chémii nikdynehviezdila, prírodné vedy proste nie sú moja parketa.

Asi po hodine to vzdám, zatvorím zošit a presuniem sa do

obývačky.

Tam je na sedačke pred telkou rozvalený môj starší brat

Adam a pri ňom sedí schúlená Aneta. Jeho frajerka. Miláčiernovláska s pekným úsmevom. Mám ju celkom rada, niekedydokonca radšej ako toho šialenca, s ktorým ma spája pokrvné puto.

Prisadnem si na bočnú opierku, lebo vedľa nich by som sa


22

nezmestila aj napriek tomu, že Aneta sa prisunula čonajtesnejšie k môjmu bratovi, aby mi spravila miesto. To by sa muselposadiť i on, a niečo také nehrozí. Adam nepohne kvôli mnezadkom ani náhodou, pokiaľ vyslovene nemusí.

„Čo pozeráte?“ Spýtam sa, aby nebolo ticho, hoci som už na prvý pohľad spoznala reláciu o prežití v divočine, ktorú Adam doslova žerie. Je dobrodružný typ, čo by sa najradšej vrhalstrmhlav do každej adrenalínovej akcie. Ešte dobre, že ho Aneta aspoň trochu krotí, inak by sa mohlo ľahko stať, že by bol zo mňa jedináčik, a byť jedináčik je asi dosť nafigu, teda podľa toho, čo vraví Lena.

„Nič pre malé decká,“ odvrkne Adam. „Zober si svojhoplyšáčika, daj bábikám dobrú noc a padaj spať!“

„Ha-ha, vtipné,“ vystrúham grimasu.

„Myslel som to vážne.“

„Vážne ma môžeš akurát tak bozať v riť, Adam.“ Znechutene

vstanem, vymením si s Anetou chápajúci pohľad, ona mu niečo

povie, niečo v zmysle, aby nerýpal a nechal ma na pokoji, a ja sa

radšej odpracem. Nemám chuť hádať sa.

Z chladničky si zoberiem mlieko, cestou z kuchyneschmatnem jablko a vrátim sa nazad do svojej izby.

Radšej budem počúvať obľúbenú hudbu a bezprizornepozerať do stropu, ako znášať bratove reči. Niekedy je to s nímotrava. Hlavne, keď má náladu rýpať a hrať sa na dospeláka.

Rozmýšľam, že Lena sa možno mýli a byť jedináčikom musí

mať predsa len svoje čaro.


23

Keby bola doma aspoň mama. Škoda, že polovicu pracovných

dní musí tráviť do neskorého večera v práci. S ňou by sa dalourčite porozprávať. Chýba mi naše pravidelné spoločné pozeranie

kri miseriálov. A celkovo mi chýba, že sa nemám ku komupritúliť a nechať sa zohriať ľudským teplom. Odkedy od nás odišiel

otec, lebo im to s mamou neklapalo, mama musí finančne ťahať

takmer celú domácnosť sama, a to nie je vôbec jednoduché. Stále

je unavená a v strese. Ešteže nám zostal aspoň byt a otec si našiel

iné bývanie. Keby sme sa mali k tomu všetkému ešte aj sťahovať...

K otcovi z času na čas idem na víkend a je mi u neho fajn, ako

rodič je vždy v pohode, ale doma je len doma. Navyše s mamou

mám bližší vzťah, aj keď je na mňa dosť prísna a úzkostlivá.

Tatko je zhovievavejší a až toľko nerieši moje ustavičnépubertálne maniere, ako ich nazýva mama.

Zato Adam nemôže otca ani cítiť. Tvrdí, že je obyčajný srab

a šmejd, keď zdrhol a nechal nás samých. Dúfam, že ho ten srd

jedného dňa prejde a zmieria sa. Cítiť voči niekomu hnev je

vždy nanič. Iba to človeka ubíja.

Ráno ma Lena počká pred školou a spolu sa vyberieme na prvú

hodinu, ktorou je telesná. Mám tú hodinu rada, dá sa na nej

dobre zašívať.

Takmer vždy sa vyhováram na bolesti brucha a na svoje dni.

Keby to Slezáčka, naša profesorka, rátala, musela by prísť kzábr />

24

veru, že ich mám nonstop. Ešte dobre, že je taká nevšímavá. Asi

jej ide len o to, aby si splnila svoju prácu a mala od všetkých

pokoj.

Dnes nás však prekvapí. Odchytí si mňa a Macu a ešte dve spolužiačky a prikáže nám, aby sme sa po vyučovaní zastavili za ňou v kabinete. Vraj potrebuje, aby sme jej s niečím pomohli.

Vraj sme sa s Macou od začiatku roka flákali už dosť a jenajvyšší čas urobiť niečo užitočné.

Tak fajn, poviem si, veď má pravdu, a už dopredu spriadam

plány, ako sa poobede čo najskôr vyhovorím na nejakúneodkladnú záležitosť, kvôli ktorej musím ísť okamžite domov.Nechce sa mi tráviť v škole ani sekundu navyše. Nie som predsa na

hlavu.

„Ahoj, Adam, potrebujem od teba takú maličkosť,“ cezprestávku sa rozhodnem zavolať svojmu bratovi. Nasadím jemný hlások a milý tón.

„O čo ide, krpec?“

„Mohol by si ma prísť vyzdvihnúť zo školy?“

„Čo si vyviedla?“

„Ja? Níííč,“ zatiahnem nevinne.

„Tak čo ti sadlo na nos? Predpokladám, že si minula drobné na autobus a nechce sa ti kráčať peši. Poznám ťa ako vlastné ponožky, tak nehraj na mňa divadlo a hybaj s pravdou von.“

„Neprirovnávaj ma k svojím ponožkám, dobre? Tie smrdia

ako hnoj. Ešte mi privodíš nevoľnosť.“

„Šľahne ma z teba! Jedného dňa sa to naozaj stane,“ zhlboka


25

sa nadýchne, „Vráť sa k podstate veci a nezdržuj, musím si ísť

zohnať nejaké knihy kvôli diplomovke.“

„Vieš, profka z telesnej chce, aby som tu zostala dlhšie...“

„Ja som vedel, že ide o prúser. To by si nebola ty, keby si zase niečo nevyviedla.“

„Nepreháňaj, nič som neurobila. Len sa mi tu nechcetvrdnúť, tak by si mohol prísť a povedať, že ma musíš vziať domov, lebo sa stalo niečo vážne.“

„Akože čo? Že ti skapalo rodinné šťastie, čo už roky pestuješ na okne?“

„Nesnaž sa byť vtipný. Tak prídeš?“

„Nie.“

„Adááám,“ prosíkam. Chcem ísť s babami poobede von,užívať si mladosť, nachytať vitamín dé z posledných tohtoročných slnečných lúčov, a nie zostať v škole. Mal by to predsa pochopiť.

„Povedal som, čau.“

Fasa! Nie je nad to mať skvelého brata.

S Macou ideme po vyučovaní do Slezáčkinho kabinetu. Sisa

a Kačena nás tam už čakajú. Postávajú pri otvorených dverách,

chichúňajú sa a o niečom debatujú so Slezákovou. Znechutene

prevrátim oči.

„Tie dve sú normálne celé natešené, že sa jej môžupodlizovať,“ šepnem Maci do ucha.


26

„Tomu ver! Totálne vtierky. Čisté riťolezky. Nemám ich rada,“

zakňučí.

„Mne sú ukradnuté. Len mi je divné, že sa tvária šťastne ako

blchy. Normálneho človeka by malo obťažovať, že musí ostať

v škole dlhšie. Nie aby po zvonení utekali kadeľahšie, ale budú

usmiate od ucha k uchu, keď ich profka požiada, aby jej povyučku pomáhali. Sila!“

S pohŕdaním si ich obe prezriem a potom sa s Macouohlásime u profesorky. Tvárim sa unudene, nešťastne a somofučaná ako balón, len aby bolo jasné, že ma to celé obťažuje. Nech si nabudúce nájde niekoho iného. Niekoho, kto fičí naendorfínoch pri každej príležitosti šplhnúť si, ako tie dve trúby.

„Neponáhľali ste sa, dievčatá,“ privíta nás Slezáková.

„Trochu sme sa zdržali,“ povie Maca a zatvári sa previnilo.

„Predpokladám, že vás akože bolelo brucho, lebo máte akože svoje dni a akože ste sa zdržali na záchode. Obidve. Je tak?“

„Presne. Vy ste asi jasnovidec, pani profesorka Slezáková,“ uznanlivo pritaká Maca a všetky rozosmejeme.

„Bolo mi to jasné už od začiatku. Ale nezdržujme, mládež, v telocvični nás čakajú štvrtáci, ideme nacvičovať.“

Nechápavo pozriem najprv na Macu, potom na Sisu s Kačenou.

Štvrtáci?

V telocvični?

Nacvičovať?

Fíha!

Bude to asi zaujímavé poobedie. Nakoniec sa z tohopomáhania možno predsa len vykľuje príjemná akcia.

Vstúpime do telocvične. Je plná štvrtákov. Baby posedávajú na

lavičkách, chalani debatujú v skupinkách roztrúsených popri

stene. Dvaja triafajú do basketbalového koša, niekoľkí sa váľajú

na žinenke a vyzerajú, že majú celé okolie na háku. Tí sa mirátajú najviac.

S Macou sa postavíme do rohu k rebrinám a čakáme, čo sa

bude diať. Netuším, prečo sme tu. Slezáková nám ničnevysvetlila, ale je tu celkom slušný počet pekných chalanov, tak ma

rozhorčenie postupne opúšťa. Obzeráme si ich. Niektorých

z videnia poznám, iných nie, keďže štvrtáci majú triedy v druhej

budove a vídame sa s nimi málokedy. Pri pohľade na nich siuvedomujem, že je to škoda. Na ich postavách a tvárach saprejavujú známky mužnosti, už nie sú decká ako Mišo alebo mojispolužiaci. Vyzerajú takmer dospelo. Na niektorých z nich by som

mohla nechať oči. Vysoký brunet so širokými plecami,modrooký hoper, svalnatý chalan v prúžkovanom tričku a šialene

pekný, vysoký štvrták s drsným pohľadom, ktorý právevchádza dnu...

Počkať!

Dofrasa, Šarkan. Asi odpadnem.

Rýchlo sklopím zrak a tvárim sa, že tu nie som.


28

V prvej chvíli mi napadne, že ide o nejaký krúžok obrany

a my štyri sme tu ako pomocníčky pri premiestňovanížineniek, ale keď sa tréner zamieša medzi ostatných chalanov

a pustí sa s nimi do veselej konverzácie, je mi jasné, že vo veci je

niečo celkom iné.

Naokolo panuje ruch a vrava. Slezáková musí poriadnezakričať, aby strhla na seba pozornosť.

„Mládež, zaraďte sa do dvojstupu! Chlapci v jednom rade,

dievčatá v druhom. Vytvoríme páry.“

Maca sa na mňa spýtavo pozrie.

„Myslíš, že sa to týkalo aj nás?“ zašepká.

„Neviem, ale mienim sa tváriť, že tu nie som. Ostaň namieste, rozprávaj sa so mnou a nevšímaj si ich.“

„Slezáčka nás zabije,“ zaškerí sa.

„Nemôže, je na to paragraf. Navyše, toto nie je naša hodina, chápeš. Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali ísť potrhať. Stačí, že to robia tie dve,“ ukážem na Sisu s Kačenou.

„Sú to ťapy,“ skonštatuje Maca.

„Totálne,“ súhlasím. Pozerám, ako sa Kačena postaví do radu k štvrtáčkam a priskacká presne pred Šarkana. Pichne marovno v žalúdku, asi žiarlim. Nemôžem to jej správanie vystáť. Zrejme si myslí, že je najkrajšia a najzaujímavejšia baba v celej škole. A najhoršie na tom je, že ona pekná a zaujímavá skutočne je. Dlhé nohy, štíhly pás, veľké prsia, plné pery, husté vlasy. Och, prečo je príroda taká nespravodlivá a zo mňa spravila strašidlo do maku?

29

Šarkan sa na ňu pozrie s neskrývaným záujmom. Premeria

si ju od hlavy po päty, pričom sa mu zrak zasekne v jej výstrihu

o niečo dlhšie, ako kážu slušné mravy.

Nemôžem sa na to pozerať. Otočím sa im chrbtom.

„Čo je?“ spýta sa Maca.

„Ale nič. Len sa mi nechce pozerať na tú a jej šaškovanie.“

Maca sa chápavo uškrnie. Ani ona nemá Kačenu rada.Kače

nu vlastne nemá nikto rád, iba ak Sisa. Keby nebola tak veľmi

namyslená, keby sa nepchala profesorom do zadku a kebyostat

ným nedávala pri každej príležitosti pocítiť, že sú pod jejúro

veň, mohla by byť fajn baba. Aj zo Sisy si urobila svojho poslíčka.

Sisa asi nemá všetkých päť pohromade, keď jej to to leruje.

„Botková, Šulková,“ rozľahne sa telocvičňou Slezáčkineza

hulákanie.

Prikrčím sa.

„Okamžite nastúpiť! Ste hluché alebo sa mienite vyhovárať,

že vám vaše dni oslabujú ešte aj sluch?“

Naokolo sa ozve smiech.

To bol od nej úder pod pás. Slezáčka sa nezdá. Kedy sa z nej

stala takáto tvrdá žena?

Obe sa prihrnieme na koniec radu k štvrtáčkam. Oproti

mne stojí nízky chalan s ryšavými vlasmi. Mace sa ušiel fešák

v pásikavom tričku, tá má šťastie. Nenápadne jej ukážem

vztýčený palec, na čo sa usmeje a mrkne na mňa.

„Som Braňo,“ predstaví sa môj partner.

„Domča.“

30

„Ešte som ťa tu nevidel.“

„Z toho si nič nerob, som nenápadná sivá myš. Splývam

s omietkou.“

„Ehm... tak som to nemyslel,“ zakokce. Zjavne som hoza

skočila.

Pomyslím si, že mu určite chýba zmysel pre humor, azatvá

rim sa neurčito. Rozhodnem sa, že budem radšej ticho, aby som

ho nedostala opäť do rozpakov. Očividne je to chalan, ktorý je

rovnako sám ako ja. Rovnako nudný, rovnako nezaujímavý,

rovnako priemerný. Čo už? Všetci predsa nemôžeme vyzerať

ako Šarkan alebo Kačena.

Kým postávame oproti sebe a kým Slezáková odbehne niekam

do skladu, pokúšam sa zistiť, o čo ide.

„Čo tu vlastne robíme?“ obrátim sa s otázkou na Braňa.Roz

paky už pominuli, zdá sa, že je schopný komunikovať.

„Nacvičujeme polonézu.“

„Polo... čo?“

„Polonézu. Tanec na stužkovú. Nehovor, že si o ňom ešteni

kdy nepočula.“

„Veru nepočula. Mám sa hanbiť?“

„Netreba,“ uškrnie sa.

„Okej. Ešte by ma zaujímalo, čo tu robím ja, ale asi nie si ten

pravý, koho by som sa na to mala pýtať.“

31

„Chýbajú nám baby. Profka hovorila, že nejaké zoženie. No

a asi zohnala vás.“

„Super. Takže ma čakajú hodiny tanca z donútenia. Čo viac

si môžem želať,“ horko povzdychnem. Nepáči sa mi predstava,

že tu budem tráviť viac ako jedno poobedie.

„Neber to tragicky,“ povie Braňo. „Získaš skúsenosť ane

budeš sa musieť tú trápnu polonézu učiť pred vlastnoustuž

kovou.“

Zagúľam očami a vrhnem na Macu znudený pohľad. Tá si ma

nevšíma, oči má len pre toho fešáka. Či jej ho len závidím.

Telocvičňou sa zrazu rozoznie pesnička z Titanicu od Céline

Dion. Slezáková povie, že bude tvoriť hlavnú časť hudobného

podkladu.

Mám neodolateľné nutkanie rozbehnúť sa preč.

Pomoc!

Prikáže, aby sme sa chytili za ruky a urobili kolo okolotelo

cvične. Pochodujem vedľa Braňa a cítim sa totálne hlúpo. A on

podľa toho, ako strnulo kráča a ako sa mračí, asi tiež. Myslím si,

že sa mu nepáčim prinajmenšom tak, ako sa nepáči on mne.

„Stop!“ zvolá Slezáková. „Takto to nepôjde. Nízky a žirafa,

dlháň s drobnou... musím vás spáriť tak, aby ste vyzeralinor

málne a nie ako keby vás dával dokopy niekto so zvláštnym

zmyslom pre humor.“

Príde ku mne a chytí ma za lakeť. Potiahne ma mimozástu

pu. To isté urobí Kačene a niekoľkým štvrtáčkam. Zaznienesú

hlasný šum.

Pozriem na Braňa a pokrčím plecom.

„Lužanská k Rusnákovi,“ zavelí profesorka. K Braňovi sa

s hlasným prejavom odporu došuchce nízka brunetka. Je mi ho

ľúto, nezaslúži si, aby ním niekto tak okato opovrhoval. Nik si

to nezaslúži.

„Nemohla by som ostať s ním ja?“ ozvem sa. Chcem Braňovi

zdvihnúť sebavedomie. Pocítim na sebe množstvo očí. Asi si

myslia, že mi šibe alebo že som rovnako zúfalá ako ich spolužiak.

„Nie, nemôžete, Botková. Ste dlhá ako týždeň pred výplatou, pri Rusnákovi ste na smiech.“

„Tak vďaka,“ zamrmlem.

„Môžete sa postaviť na miesto vašej kamarátky Kataríny.“

V prvej chvíli chcem oponovať, že Kača moja kamoška nie je, no keď si uvedomím, čo znamená zaujať jej miesto, stratím reč.

Neunikne mi Šarkanov nasrdený pohľad.

Zatvárim sa previnilo a keď k nemu kráčam, ťahám nohy za sebou ako pred popravou.

„Rozhodla si sa strpčovať mi život aj v škole?“ zasyčí, len čo sa k nemu priblížim. Prekvapí ma toľká nevraživosť.

„No jasné, po inom netúžim.“

„Načo si sa sem teda pchala?“

„Nebuď trápny, snáď si nemyslíš, že som tu dobrovoľne.“

„Bohvie...“

„Ts.“

Otočím sa mu chrbtom a pozorujem Slezákovej manévre.

Lieta od páru k páru a robí masívne presuny. Nespoznávam ju.


33

Inokedy unudená profesorka sa zmenila na temperamentnú

stvoru.

„Chyťte sa a urobíme si ešte jedno kolo,“ prikáže opäť a pustí

cédečko so známou piesňou z Matrixu.. „Nástupným krokom!“

Robím sa, že som ju prepočula. Až keď ma začne zástuptlačiť vpred, vykročím.

Úkosom pozriem na Šarkana. Prezerá si ma. Zvedavo a drzo.

Bez upozornenia ma schmatne za ruku.

„Au,“ syknem. „Jemnejšie to nešlo?“

Neodpovie, vystrúha grimasu.

Srdce mi bije ako zvon. Cítim sa zvláštne. Šarkanov dotyk ma

páli a jeho blízkosť znervózňuje. Asi som naozaj poriadne mimo.

Snažím sa sústrediť na chôdzu, no jediné, čo vnímam, je jeho

dotyk. Ruku mi zviera tuho, nie ako Braňo. Jeho stisk bolvlažný a jemný, kým zo Šarkanovho vyžaruje sila.

Slezáková neustále niečo vysvetľuje, prikazuje a predvádza,

ako má vyzerať správny nástup. Nevšímam si ju. Mám zrazu

plnú hlavu svojho tanečného partnera. Úkosom ho pozorujem.

Vlasy má strapaté, v tvári tvrdý výraz, oči upiera raz pred seba,

potom na mňa. Znervózňuje ma spôsob, akým si ma prezerá. Je

príliš zvedavý.

Pery tisnem tesne k sebe a kontrolujem všetky svoje pohyby.

Nechcem, aby zbadal, čo so mnou robí jeho blízkosť.


34

Keď sa z prehrávača opäť ozve Céline, máme sa presunúť do

stredu telocvične, otočiť sa tvárami k sebe a zaujať základný

tanečný postoj.

Netuším, aký postoj to je, odpozerám ho od štvrtáčok.Chrbát vystrieť, bradu rovno, mierne pokrčené ruky zdvihnuté smerom k partnerovi.

Šarkan mi zovrie ruky do dlaní.

„Nemôžem za to, že som tu. Fakt. Dostala som to akopríkaz,“ prehovorím k nemu. Mám silnú potrebu vysvetliť mu, ako sa veci majú.

„Čo si vyviedla?“

„Nič. Iba som sa často ulievala z telesnej.“

„Neprekvapuje ma to.“

„Čo ťa neprekvapuje?“ zdvihnem k nemu spýtavý pohľad. Pozerá mi priamo do očí. Musím tými svojimi uhnúť.

„Vidno, že cvičíš málo. Máš slabú kondičku a chabé svaly.

Všimol som si to už na tréningu. V behu pri rozcvičke sizaostávala aj za oveľa staršími ženami.“

Zahanbím sa. Má pravdu. Som pomalá ako leňoch.

„Čo už so mnou...“

„Mala by si viac hýbať, viac sa o seba starať.“

„Vďaka za kompliment,“ precedím.

„Aj nabudúce,“ uškrnie sa.


35

Naučíme sa niekoľko tanečných krokov. Slezáková násoboznámi s celou zostavou, ktorá pozostáva zo slávnostnéhonástupu, zoradenia sa do tvaru šípky, presunov a zo samotného

tanca.

Šarkan takmer po celý čas so mnou nehovorí. Pri tancivyzerá, ako keby trpel. Hlavne, keď sa ma má dotknúť.

„To sa ti až tak hnusím?“ spýtam sa ho.

„Si drevo.“

„Požiadaj o výmenu,“ navrhnem. Kypí vo mne hnev, ale úspešne ho potláčam.

„Budem musieť.“

„Urobím ti službu a pokúsim sa vykrútiť z nácviku. Možno

sa mi podarí Slezáčku obmäkčiť a zľutuje sa nado mnou.“

„Ty sa len radšej príliš nevykrúcaj, mohlo by to dopadnúť zle.

Napríklad zlomeninou,“ zasmeje sa a zabodne do mňa tiekrásne oči.

„To by sa ti hodilo, že? Neprišla by som ani na tréning...“

„A máš snáď v pláne prísť?“ neveriacky si ma premeria.

„O tom nepochybuj! Vyplnila som predsa prihlášku.“ Jeho slová ma rozčúlia. Ak som aj náhodou uvažovala, že by som sa kurz vykašľala, teraz to rozhodne neurobím. Nedoprajem mu toľkú radosť.

„Dúfal som, že dostaneš rozum, ale ten ťa zjavne zďaleka obchádza.“

„Si samá poklona,“ poviem sarkasticky. „Tuším mi pri tebe narastie sebavedomie o celé dva milimetre.“

Znova sa zasmeje a ja netuším, či preto, že sa mu zdala moja

poznámka vtipná, či preto, že hlúpa. Ale rozhodnem sa toradšej nezisťovať. Už toho ponižovania bolo i tak dosť.

Odvrátim od neho zrak a zaryto mlčím.

Toto bude asi najdlhších štyridsaťpäť minút v mojom živote.

Keď konečne zazvoní, utekám z telocvične ako namydlený

blesk. Ani sa len neobzriem na toho namysleného, drzého anetaktného somára.

Maca ma dobehne. Je od šťastia, že sa jej ušiel takýsymaťák, úplne bez seba.

„Volá sa Ondro, chce ísť na Lesnícku univerzitu do Žiliny a nemá frajerku,“ vysype hneď, ako vyjdeme na chodbu.

„Jeho prezývka je Šarkan, je protivný ako ovad a či máfrajerku, o tom silno pochybujem,“ poviem rozhorčene.

„Prečo? Veď je pekný. Kačena išla na ňom oči nechať. Mala si ju vidieť, ako nevraživo na teba zazerala celú hodinu.“

„Kačena je prííípad,“ mávnem rukou.

„Myslím si, že ťa bude nenávidieť. Prebrala si jej jedného z najkrajších štvrtákov a ona dostala za partnera toho ryšavca.“

„Náhodou, Braňo je fajn.“

„Ty ho poznáš?“ prekvapene na mňa pozrie.

„Nie, ale aspoň nemal hlúpe narážky na to, aká som drevená, pomalá a totálne neschopná.“

Maca sa začne uškŕňať.

„To fakt? On si z teba uťahoval?“

„Neuťahoval. Myslel to smrteľne vážne.“



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist